Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 350 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Da

Da — značka daltonu.

Dačolomská planina

Dačolomská planina — geomorfologický oddiel Slovenska v strede Krupinskej planiny, 300 – 700 m n. m. Je budovaný andezitovými tufmi a tufitmi, na ktorých sa vytvorili ploché chrbty rozrezané úzkymi dolinami. Najvyšší vrch Kopaný závoz, 775 m n. m. Čiastočne odlesnená krajina miestami s výskytom krovín.

dafnia

dafnia [gr.], Daphnia — rod kôrovcov z radu dafniotvaré (Anomopoda), čeľaď dafniovité (Daphnidae). Mikroskopické živočíchy vyskytujúce sa v periodických (väčšie hnedožlté až červenkasté druhy) alebo v trvalých vodách (drobnejšie priehľadné druhy) najmä mierneho a subtropického pásma, v tropickom pásme iba vo vyšších nadmorských výškach. Majú oválne, zo strán mierne sploštené 1,1 – 6,0 mm dlhé telo zakončené schránkovým ostňom (spina). Pohybujú sa striedavými zábermi tykadiel. Živia sa fytoplanktónom alebo baktérioplanktónom. Patrí sem okolo 75 druhov, z ktorých 17 sa vyskytuje aj na Slovensku, napr. v planktóne najmä väčších vôd od nížin až po tatranské plesá do 2,2 mm dlhá Daphnia longispina. Dafnie sú významnou potravou rýb.

Dafnis

Dafnis, klasický genitív Dafnida, lat. Daphnis — v gréckej mytológii syn boha Herma a jednej z nýmf, prvý skladateľ a spevák pastierskych piesní. Zomrel z nešťastnej lásky, podľa inej verzie ho nymfa Echenais pre jeho neveru potrestala slepotou.

Obľúbená postava gréckeho folklóru a antickej literatúry (Vergílius, Bucolica), ako aj bukolickej poézie 17. a 18. stor.

Dafnis a Chloé

Dafnis a Chloé — ľúbostný román z pastierskeho prostredia v štyroch knihách od starogréckeho autora Longa (2. – 3. stor. n. l.). Odložené deti Dafnis a Chloé sú vychovávané pastiermi, zaľúbia sa do seba a po rôznych prekážkach sú spoznané vlastnými bohatými rodičmi.

V období rokoka i neskôr častý námet básní (A. Marvell) a diel výtvarného (Pierre Paul Prud’hon, *1758, †1823; F. Boucher) i hudobnodramatického umenia (M. Ravel).

Ďagilev, Sergej Pavlovič

Ďagilev, Sergej Pavlovič, aj Diaghilev, Serge, 31. 3. 1872 Selišči, Rusko – 19. 8. 1929 Benátky — ruský baletný riaditeľ a impresário, mecenáš a propagátor ruskej kultúry.

Študoval právo, súčasne spev a kompozíciu v Petrohrade. Zaoberal sa výtvarným umením a históriou umenia. Spolu s Levom Samojlovičom Bakstom a Alexandrom Nikolajevičom Benoisom založil 1899 časopis Mir Iskusstva (Svet umenia). Od roku 1898 organizoval výstavy ruských a zahraničných výtvarníkov v Petrohrade, 1906 – 07 aj výstavy ruských výtvarníkov v Paríži, Berlíne, Monte Carle a i. Od roku 1907 usporadúval v Paríži Ruské umelecké sezóny, v rámci ktorých uvádzal ruské opery (1908 Boris Godunov s Fiodorom Ivanovičom Šaľapinom a i.), 1909 vytvoril s vybranými tanečníkmi moskovského a petrohradského baletu jeden z najvýznamnejších európskych baletných súborov 1. polovice 20. stor. Ballets Russes. Do súboru postupne získal najpoprednejších svetových tanečníkov a choreografov a spolupracovali s ním významní hudobní skladatelia a výtvarníci. Ballets Russes počas takmer 20-ročnej existencie významne ovplyvnil balet 20. stor. a dal impulz na vznik moderného baletného umenia.

Dagupan

Dagupan — prístavné mesto na Filipínach na západnom pobreží ostrova Luzon v provincii Pangasinan pri ústí rieky Dagupan do zálivu Lingayen (Juhočínske more); 171-tis. obyvateľov (2015). Je dôležitým priemyselným, finančným a obchodným strediskom nielen provincie Pangasinan, ale celej časti ostrova severne od hlavného mesta Manila. V 19. stor. bolo mesto známe produkciou morskej soli získavanej odparovaním morskej vody v plytkých depresiách v blízkosti zálivu, v súčasnosti je známe chovom, lovom a spracovaním ryby chanos strieborný (Chanos chanos, → chanos) považovanej za národnú rybu Filipín. V meste je rozvinutý automobilový priemysel, prudký rozvoj zaznamenal priemysel informačných technológií, tradičná je výroba alkoholického nápoja z palmy nipa a spracovanie iných poľnohospodárskych produktov. Dagupan je sídlom viacerých bánk a nebankových inštitúcií a obchodným strediskom priľahlej úrodnej poľnohospodárskej oblasti (pestovanie ryže, cukrovej trstiny, kukurice, kokosovníka, ovocia, tabaku). S väčšími mestami ostrova je spojený sieťou štátnych ciest, námorný prístav je najvýznamnejším obchodným prístavom provincie, vyváža sa z neho najmä cukrová trstina, ryža, kopra a soľ do iných častí krajiny, ale i do zámoria.

Mesto bolo založené v roku 1590 misionármi; jeho význam vzrástol v období 1892 – 1900 vďaka výhodnej dopravnej polohe (pobrežie, konečný bod dnes zaniknutého úseku železničnej trate z Manily). Počas 2. svetovej vojny bolo mesto okupované japonskou armádou.

V meste sa nachádzajú dve univerzity a mestské múzeum zamerané predovšetkým na artefakty z čias 2. svetovej vojny.

Dahlacké ostrovy

Dahlacké ostrovy, amharsky Desotoch Dahlak — súostrovie v juhozápadnej časti Červeného mora pri pobreží Eritrey (jej súčasť) oproti mestu Mitsíwa zložené z dvoch veľkých (Dahlak Kabír, 750 km2; Nora, 130 km2) a 124 menších koralových ostrovov; 900 km2, okolo 2,8 tis. obyvateľov. Trvalo obývané sú ostrovy Dahlak Kabír (okolo 2-tis. obyvateľov), Nora a Dohul. Ostrovy majú nížinný reliéf, maximálna výška územia je okolo 50 m n. m. Sú lemované koralovými útesmi, podnebie je horúce suché, prevláda suchomilná vegetácia, pobrežia sú porastené mangrovami. Obyvateľstvo sa živí chovom dobytka, rybolovom, lovom perál a korytnačiek. Časť ostrovov s priľahlými vodami predstavuje morský park Dahlak Marine National Park (jeden z dvoch národných parkov Eritrey) a ako hniezdisko mnohých morských vtákov boli Dahlacké ostrovy vyhlásené za významné vtáčie územie. Územie je perspektívnou turistickou oblasťou s podmienkami na kúpanie, rybárčenie, potápanie či jachting. Väčším mestom je prístav Nokra (na ostrove Dahlak Kabír).

Počas studenej vojny bolo na Dahlackých ostrovoch prístavisko sovietskych vojnových lodí, začo poskytoval Sovietsky zväz vojenskú pomoc Etiópii, ktorej súčasťou bola v tom čase aj Eritrea.

Dahná

Dahná, Malý Nafúd, arabsky ad-Dahná — piesočná púšť v strednej časti Arabského polostrova v severovýchodnej časti Saudskej Arábie; dĺžka okolo 1 300 km, šírka 24 – 80 km. Spája púšť Nafúd na severe s púšťou Rub al-Chálí na juhu. Povrch je mierne zvlnený, priemerná výška územia je 450 m n. m. Sedem piesočných hrebeňov oddeľujú roviny využívané ako zimné pastviny. Dahná má suché tropické podnebie s ročným úhrnom zrážok menej ako 100 mm. Vo vápencovom podloží sa nachádzajú rozsiahle krasové priestory (v minulosti niektoré využívané beduínmi ako zdroj pitnej vody). Charakteristická je xerofilná vegetácia s nízkymi riedkymi krovinami. Na severe je rozšírený kočovný chov oviec a kôz. V južnej časti východne od Rijádu sú bohaté náleziská ropy spojené ropovodmi s Perzským zálivom.

Dahome

Dahome

1. → Dahomejská ríša;

2. Dahomejská republika — názov štátu Benin v rokoch 1960 – 1975.

Dachstein

Dachstein [-štajn] — horská skupina v strednom Rakúsku v Salzburských Vápencových Alpách. Začína sa skupinou Kaisergebirge, pokračuje skupinami Steinernes Gebirge, Hagengebirge a Tennengebirge, vrcholí v mohutnom amfiteátri skupiny Dachstein štítom Hoher Dachstein (2 995 m n. m.). Rozvinuté sú krasové formy, vo vyšších polohách ľadovce. V severnej časti Dachsteinu sú dva veľké jaskynné systémy: jaskyňa Rieseneishöhle (typický predstaviteľ vysokohorského krasu, jedna z najväčších zaľadnených jaskýň sveta) a 20 km dlhá jaskyňa Mammuthöhle. Južné úpätie Dachsteinu tvorí vysoká denudačná plošina s príkrymi zrázmi, na ktorú vedú lanovky. Vo vrcholových častiach je šesť ľadovcov. Lesný porast siaha do 1 700 m n. m. Turisticky vyhľadávaná oblasť (vysokohorská turistika, horolezectvo, zimné športy). Najväčšie horské strediská: Schladming, Hallstatt, Ramsau, Gosau.

Dalaj-núr

Dalaj-núr, čínsky Chu-lun-čch’, medzinárodný prepis Hulun Nur — jazero v severovýchodnej Číne v autonómnej oblasti Vnútorné Mongolsko na juhozápadnom úpätí pohoria Veľký Chingan, 539 m n. m.; plocha 1 101 km2, hĺbka 6 – 9 m. Nízke, na mnohých miestach močaristé brehy. Vteká doň rieka Kerulen. Jazero je väčšinou bez odtoku, v období vysokých vodných stavov počas rokov bohatých na zrážky sa vylievajú vody na severný breh a jazero sa spája s riekou Arguň, ktorá vtedy predstavuje jeho odtok.

Dalälven

Dalälven — rieka v strednom Švédsku; dĺžka 240 km, vrátane hlavnej zdrojnice Österdalälven 542 km, rozloha povodia 29-tis. km2, priemerný ročný prietok v ústí 379 m3/s. Vzniká sútokom riek Västerdalälven a Österdalälven, ústi do Botnického zálivu Baltského mora. Na hornom toku a medzi jazerami, ktorými preteká na dolnom toku, vytvára vodopády a pereje. Jedinečnosť prírodnej a kultúrnej krajiny pozdĺž rieky podnietila vznik viacerých chránených území v dolnej časti povodia – národného parku Färnebofjärden (vyhlásený 1998, rozloha 10 100 ha), biosférickej rezervácie a i. Rieka je energeticky využívaná (v povodí je viac ako 40 vodných elektrární), je splavná do vzdialenosti 10 km od ústia. V povodí bolo od stredoveku rozvinuté baníctvo a ťažba dreva a rieka slúžila na splavovanie guľatiny (do 1971).

Ďaleký východ

Ďaleký východ — súhrnné označenie krajín východnej Ázie pozdĺž pobrežia Tichého oceána najčastejšie zahŕňajúce Japonsko, KĽDR, Kórejskú republiku, východnú časť Číny s Taiwanom a severovýchodné územie Ruska (časť Sibíri na východ od rieky Leny). V širšom zmysle sa vzťahuje aj na štáty juhovýchodnej Ázie; v užšom zmysle sa za Ďaleký východ považuje severovýchodné územie Ruska (Daľnij Vostok).

Pojem Ďaleký východ vychádza z eurocentristického názoru na svet, z dnes už prekonanej predstavy o Európe ako o strede sveta. Preto je v súčasnosti vhodnejšie používať označenie východná Ázia.

Politický vývoj krajín na tomto území mal tri fázy: 1. vytvorenie samostatného spoločenského systému (najmä v Číne, Japonsku a Kórei); 2. kolonizácia európskymi štátmi (najmä Spojeným kráľovstvom); 3. vytvorenie samostatných štátov s hľadaním vlastnej cesty vývoja, inej ako v Európe. Politický vývoj bol výrazne ovplyvnený dlhou históriou ich vlastnej štátnosti (Čína, Japonsko, Kórea) a domácimi náboženstvami (šintoizmus, buddhizmus, konfucianizmus a i.). V 20. stor. do politického vývoja výraznejšie vstúpilo Japonsko pokusom o pripojenie celého kontinentálneho tichomorského pobrežia. Vojenskou porážkou Japonska v 2. svetovej vojne sa táto etapa skončila. Väčšina krajín Ďalekého východu využíva niektoré atribúty politického pluralizmu (parlament, volebný systém, rozdelenie moci medzi legislatívu a exekutívu), domáce náboženstvá však vytvárajú iný hodnotový systém, preto je fungovanie tradičných politických inštitúcií odlišné. V krajinách Ďalekého východu sú silné tradície politického centralizmu a totalitarizmu, ktoré sú konfrontované s uznaním ekonomického liberalizmu (slobodný trh, súkromné vlastníctvo). Európskemu chápaniu politického pluralizmu je najbližší systém v Japonsku. Krajiny Ďalekého východu sa výraznejšie orientujú na uchovanie mieru a nízku angažovanosť vo vojenských zoskupeniach (výnimkou bola východná Sibír ako súčasť bývalého Sovietskeho zväzu). Zvláštnosťou Ďalekého východu bolo rozdelenie niektorých krajín (Kórea, Vietnam, Čína) na dve časti s opačnou politickou orientáciou, ako aj zachovanie malých častí krajín v pôvodne koloniálnej závislosti oddelene od územia suverénneho národa (Hongkong pod správou Spojeného kráľovstva, vrátený Číne v roku 1997; Macao pod správou Portugalska, vrátené Číne v roku 1999).

Dalila

Dalila — v Starom zákone (Sdc 16,4 – 22) žena, ktorá od Samsona vylákala tajomstvo jeho nebývalej sily ukrytej vo vlasoch a za peniaze ho vyzradila Filištíncom.

Dallapiccola, Luigi

Dallapiccola [-kko-], Luigi, 3. 2. 1904 Pisino (dnes Pazin, Chorvátsko) – 19. 2. 1975 Florencia — taliansky skladateľ, klavirista a pedagóg, jedna z najvýznamnejších osobností talianskej hudby.

Od roku 1923 študoval hru na klavíri a kompozíciu na konzervatóriu vo Florencii, 1930 vytvoril s huslistom Sandrom Materassim (*1904, †1989) duo (interpretovali predovšetkým súčasnú hudbu). V rokoch 1934 – 67 pôsobil ako profesor hry na klavíri na Cherubiniho konzervatóriu vo Florencii. Prednášal aj na viacerých severoamerických univerzitách (k jeho žiakom patril napr. Luciano Berio), v Buenos Aires a na kurzoch súčasnej hudby.

V tvorbe vychádzal zo štúdia predklasicistickej až predpalestrinovskej hudby, neskôr sa priklonil k dodekafónii (Tre Laudi pre soprán a 13 nástrojov, 1937) a k odkazu Arnolda Schönberga, Igora Stravinského a Paula Hindemitha, napriek tomu je však jeho hudba spevná a melodicky a harmonicky expresívna.

Je autorom vokálnych opusov na texty významných talianskych básnikov, opier Nočný let (Volo di notte, 1940, podľa Antoine de Saint-Exupéryho), Väzeň (Il Prigioniero, 1950) a Odyseus (Ulisse, 1968), scénického oratória Jób (Job, 1950), kantáty pre miešaný zbor, ženský hlas a orchester Spevy z väzenia (Canti di prigionia, 1941), orchestrálnych skladieb Malá nočná hudba (Piccola musica notturna, 1954), Tartiniana pre violončelo a orchester (Tartiniana, 1955), Dialógy pre violončelo a orchester (Dialoghi, 1960), baletu Marsyas (Marsia, 1948) a i.

dalmatínsky pes

dalmatínsky pes, dalmatín, dalmatínec — spoločenské plemeno psa. Má ťažko zistiteľný pôvod, správy o jeho predchodcoch zo všetkých kontinentov si odporujú. Predpokladá sa, že vznikol v Spojenom kráľovstve krížením pointra s niektorými ďalšími plemenami, pravdepodobne však nepochádza z Dalmácie, čo by naznačoval jeho názov. Je to veľmi staré, vývojom ustálené plemeno (nálezy kresieb v hrobke hornoegyptského panovníka Antefa II. z 11. dynastie vládnucej asi 2137 – 1994 pred n. l. v Tárife v západnom Vasete), ktoré sa počas storočí ani v sfarbení, ani v stavbe tela podstatne nezmenilo. Stavba tela svedčí s najväčšou pravdepodobnosťou o jeho príslušnosti ku skupine stavačov. V 17. stor. tvoril dalmatínsky pes pápežský sprievod, v 18. stor. sprevádzal kočiare ťahané koňmi. Nie každý bodkovaný pes je dalmatínsky pes. Štandard dnešného plemena vychádza z typu psa, ktorého prešľachtili anglickí chovatelia koncom 18. a 19. storočia. Zachováva si plemenné znaky. Dalmatínsky pes má konštantné telesné znaky, výkyvy v štandarde sa vyskytujú iba v sfarbení. Základná farba krátkej a lesklej srsti je biela so sýtočiernymi alebo s hnedými bodkami, ktoré nesmú splývať. Musia byť okrúhle a pravidelne rozdelené, ich veľkosť je v priemere 2 – 3 cm, na hlave, chvoste a končatinách musia byť menšie. Z chovu sa vyraďujú jedince s tmavým fľakom v okolí oka (monokel), trojfarebné alebo s modrým okom či s predhryzom. Šteňatá sa rodia čistobiele, tmavé fľaky sa na srsti objavujú neskôr. Dalmatínsky pes je silný a svalnatý, má veľmi symetrickú stavbu tela. Povahou je živý, veľmi priateľský a vôbec nie agresívny, obľubuje najmä spoločnosť detí. Vyhľadávaný je nielen pre svoju krásu a výnimočnosť, ale aj pre inteligenciu a oddanosť pánovi. Využíval sa i na vodenie nevidiacich, ako pomocník požiarnikov alebo v armáde.

Dalton, Roque

Dalton, Roque, vlastným menom Roque Antonio García, 14. 5. 1935 San Salvador – 10. 5. 1975 Quezaltepeque — salvadorský básnik, advokát a antropológ. V rokoch 1954 – 1959 študoval na Salvádorskej univerzite, kde v roku 1956 založil Univerzitný literárny krúžok. Zapojil sa do partizánskeho protidiktátorského odboja (guerillero). Pre politické názory bol väznený, ako exulant žil v Guatemale, Mexiku, Československu a na Kube.

Vo svojich veršoch rebelským spôsobom pristupoval k sociálnym témam, pričom ich spracovával raz s nehou, inokedy so silnou dávkou irónie a sarkazmu. Je autorom básnických zbierok Okno v tvári (La ventana en el rostro, 1961), Krčma a iné miesta (Taberna y otros lugares, 1969), Služba dotknutého (El turno del ofendido, 1962) poznačených iróniou a románu Aký som to bol chudáčik básnik... (Pobrecito poeta que era yo..., posmrtne 1976) z prostredia salvádorskej buržoázie. Bol nositeľom ceny Casa de las Américas (1969) a Stredoamerickej ceny za poéziu (1956, 1958 – 59, 1964).

Dâmboviţa

Dâmboviţa [dim- -ca], bývalý prepis Dîmboviţa — rieka v Rumunsku; dĺžka 237 km, rozloha povodia 2 837 km2, priemerný ročný prietok 19,1 m3/s. Pramení v priesmyku Fagarašských vrchov, preteká Bukurešťou, vlieva sa do rieky Argeş. Na rieke sú tri veľké priehradné nádrže – na hornom toku (s vodnou elektrárňou dodávajúcou elektrinu okolitým obciam), na náhornej planine v blízkosti mesta Târgovişte (slúži na zavlažovanie) a v Bukurešti (vybudovaná na ochranu pred povodňami v meste a na rekreáciu).

Damdinsüren, Cendín

Damdinsüren, Cendín, 14. 9. 1908 – 1986 — mongolský básnik, prozaik a literárny vedec. Profesor na univerzite v Ulanbátare, jeden zo zakladateľov súčasnej mongolskej literatúry a jazyka písaného azbukou. Autor textu mongolskej hymny, prekladateľ z ruštiny. Hlavné diela: zbierky básní Moja šedivá matička (Búral édž miň, 1934), Mongolská vlasť (Mongol nutag, 1957), novela Odvrhnuté dievča (Gologdson chüchen, 1929).

Damko, Jozef

Damko, Jozef, aj Gyula Damkó, Giuseppe Damko, 15. 10. 1872 Nitrianske Pravno, okr. Prievidza – 11. 12. 1955 Budapešť — nemecký sochár žijúci na Slovensku, predstaviteľ expresívne ladeného realizmu z prelomu 19. a 20. stor. R. 1888 – 93 študoval na Umeleckopriemyslovej škole, 1893 – 99 na Vysokej škole výtvarných umení v Budapešti (prof. A. Štróbl), 1899 na Académie Julian v Paríži, 1904 – 07 na Uhorskom inštitúte v Ríme. Venoval sa komornej i monumentálnej tvorbe. R. 1911 zverejnil na Výstave svetového umenia v Ríme prácu Donna ungarese, známa je jeho práca na náhrobku pápeža Silvestra II. v Ríme-Lateráne (1910). Viaceré diela z obdobia pred 1. svetovou vojnou prekračujú úroveň dobovej sochárskej produkcie, neskôr sa tematicky viažu k frontovým motívom a majú skôr dokumentárnu ako umeleckú hodnotu. V medzivojnovom období sa stal predstaviteľom opisného realizmu s naturalistickými črtami.

damnant, quod non intellegunt

damnant, quod non intellegunt [kvod nón; lat.] — odsudzujú, čomu nerozumejú (voľne podľa Quintiliana: Základy rétoriky, 10. kniha, 1. kapitola, 26. časť). Obdoba slovenského: Čo nepoznáš, neodsudzuj.

Dámódar

Dámódar — rieka vo východnej Indii v členských štátoch Džhárkhand a Západné Bengálsko, pravostranný prítok rieky Huglí (západné rameno Gangy); dĺžka 580 km, rozloha povodia 20-tis. km2, priemerný ročný prietok 330 m3/s. Pramení na plošine Čchota-nagpur, preteká východným okrajom Indogangskej nížiny, do Huglí ústi 35 km juhozápadne od Kalkaty. Hlavný prítok: Barakar. Splavná na dolnom toku, plavebným kanálom (okolo 140 km) spojená s Kalkatou. Využívaná energeticky (na rieke a jej prítokoch je viacero vodných elektrární) a na zavlažovanie (hustá sieť zavlažovacích kanálov v dĺžke 2 480 km, zavlažovaná plocha okolo 500-tis. ha). Dolina rieky je jednou z najpriemyselnejších oblastí Indie a hlavnou oblasťou ťažby čierneho uhlia, ako aj rúd železa a sľudy. Významné mestá v doline rieky: Ásansól, Durgápur, Bardhamán.

Damoklés

Damoklés, genitív Damokla, 4. stor. pred n. l. — dvoran syrakúzskeho tyrana Dionysia II. Mladšieho. Keď prehnane obdivoval bohatstvo vládcu i jeho moc a pokladal ho za najšťastnejšieho človeka na svete, Dionysios mu pripravil hostinu, na ktorej ho posadil na čestné miesto. Nad hlavou mu však visel ostrý meč upevnený len na tenkom konskom vlásí.

Výraz Damoklov meč sa tak stal symbolom hrozby a neistého osudu.

Dan

Dan

1. skratka Knihy proroka Daniela (→ Daniel);

2. meno jedného z dvanástich synov biblického Jákoba;

3. jeden z dvanástich biblických kmeňov Izraela, ktorý svoj pôvod odvodzuje od Jákobovho syna Dana; pochádzal z neho napr. aj známy hrdina Samson.

Danakilská preliačina

Danakilská preliačina, amharsky Denakil — bezodtoková tektonická zníženina v severovýchodnej Afrike v severnej časti Afarskej panvy v severnej Etiópii v blízkosti hranice s Eritreou na styku troch litosférických dosiek v najsevernejšej africkej časti Východoafrickej priekopovej prepadliny; dĺžka okolo 200 km, šírka okolo 50 km. Na západe je ohraničená Etiópskou vysočinou, na východe Danakilskými Alpami. Jej najnižšie miesto leží asi 125 m pod hladinou mora. V preliačine sa nachádzajú aktívne sopky Erta Ale (najaktívnejšia sopka Etiópie) a Dallol a jedinečné sírne a termálne pramene v lokalite Dallol. Z hľadiska priemerných ročných teplôt je najteplejším územím na svete s maximálnou priemernou ročnou teplotou 35 °C (lokalita Dallol), priemerný ročný úhrn zrážok je do 200 mm. Preliačina je súčasťou Danakilskej púšte (rozkladá sa v severovýchodnej časti Etiópie, južnej časti Eritrey a na veľkej časti Džibutska), ktorej veľké plochy (1,2 tis. km2) zaberá soľná púšť (zásoby viac ako 1 mil. ton soli).

Danakilská preliačina je riedko osídlené územie, zväčša Afarmi živiacimi sa pastierstvom a ťažbou draselných solí, chloridu sodného a síry.

Územie je významnou antropologickou oblasťou s paleontologickými nálezmi (→ Afar).

Dang Tran Con

Dang Tran Con, 1710 – 1745 — vietnamský básnik. Autor klasického literárneho diela Plač ženy vojaka napísaného čínskymi znakmi. Spolu 408 veršov zachytáva poryvy duše a srdca ženy, ktorej muž odišiel na front. V diele sa prejavuje nesmierny humanizmus a protifeudálne cítenie. Do vietnamčiny ho preložila Doan Thi Diem.

Daniel-Lesur

Daniel-Lesur [lzűr], vlastným menom Daniel Jean Yves Lesur, 19. 11. 1908 Paríž – 2. 7. 2002 tamže — francúzsky skladateľ, klavirista, organista a hudobný kritik.

Študoval na parížskom konzervatóriu u Charlesa Arnauda Tournemira, Georgea Caussada a Jeana Gallona. V rokoch 1927 – 37 pôsobil ako organista v Chráme sv. Klotildy a 1937 – 44 v benediktínskom kostole v Paríži. V rokoch 1935 – 39 bol učiteľom kontrapunktu na Schole Cantorum, 1957 – 62 bol jej riaditeľom, 1969 – 73 inšpektorom hudby na ministerstve kultúry. Ako hudobný kritik spolupracoval s rozhlasom a časopisom Nouvelles musicales. V roku 1936 vytvorili s Yvesom Baudrierom, André Jolivetom a Olivierom Messiaenom skladateľskú skupinu Mladé Francúzsko (Jeune-France).

Dielo: inštrumentálne: Les Carillons (1930), Pastorale (1938), Symphonie de danses (1958); vokálne: Trois Poèmes de Cécile Sauvage (1939), Cantique des cantiques (1953); opera Andrea del Sarto (1968), balet Le Bal du destin (1956).

Danticatová, Edwidge

Danticatová [dãntika-] (Danticat), Edwidge, 19. 1. 1969 Port-au-Prince, Haiti — americká spisovateľka haitského pôvodu. Rané detstvo strávila u príbuzných, pretože jej rodičia emigrovali (1971 otec a 1973 matka) do New Yorku, kam sa za nimi v roku 1981 prisťahovala. V roku 1990 získala bakalársky titul z francúzskej literatúry na Barnardovom kolégiu (Barnard College) v New Yorku, 1993 magisterský titul z tvorivého písania na Brownovej univerzite (Brown University) v Providence, 1993 – 94 pôsobila ako asistentka produkcie a výskumu na klinike Clinica Estetico, 1996 – 97 vyučovala tvorivé písanie na Newyorskej univerzite (New York University), 2000 a 2008 hosťovala na Miamskej univerzite (The University of Miami) v Coral Gables.

Vo svojej tvorbe sa zameriava na komplexnú históriu Haiti a špecifiká haitskej imigrantskej skúsenosti, ale venuje sa aj otázkam moci, sociálnej nespravodlivosti a chudoby. Debutovala čiastočne autobiografickým románom Dych, oči, pamäť (Breath, Eyes, Memory, 1994) o dievčati, ktoré sa vysťahuje z Haiti za matkou žijúcou v New Yorku. Tu prežíva pocity vykorenenosti vyvolané novou kultúrou a jazykom i komplikovaným vzťahom s matkou. V nej dcérina prítomnosť oživuje spomienky na násilný čin, pri ktorom bola počatá. Úspech dosiahla aj zbierka poviedok Krik? Krak! (1995) prinášajúca osudy jednoduchých Haiťanov bojujúcich o prežitie počas diktatúry F. Duvaliera, pociťujúcich rozpor medzi túžbou a ťaživou skutočnosťou. Historický román Trstinobranie (The Farming of Bones, 1998) rozpráva príbeh lásky odohrávajúci sa na pozadí masakry haitských emigrantov dominikánskym diktátorom R. Trujillom. Zbierka navzájom prepojených poviedok Ten, čo chodí s rosou (The Dew Breaker, 2004) sa zameriava na postavu haitského prisťahovalca, ktorý mučil a vraždil disidentov počas diktatúry F. Duvaliera. Oceňované sú i jej memoáre Braček, zomieram (Brother, I’m Dying, 2007) o histórii svojej rodiny, zbierka esejí Nebezpečná tvorba. Umelec – prisťahovalec pri práci (Create Dangerously. The Immigrant Artist at Work, 2010) o rizikách písania o Haiti z pozície prisťahovalca v Spojených štátoch amerických a román pre mládež Rozuzlenie (Untwine, 2015) o šestnásťročnom dievčati vyrovnávajúcom sa so stratou sestry dvojičky pri automobilovej nehode.

Danticatová je autorkou cestopisu Po tanci. Prechádzka karnevalom v haitskom Jacmele (After the Dance. A Walk Through Carnival in Jacmel, Haiti, 2002), kníh pre deti a mládež Za horami (Behind the Mountains, 2004), Anacaona. Zlatý kvet. Haiti, 1490 (Anacaona. Golden Flower. Haiti, 1490, 2005), Osem dní. Príbeh Haiti (Eight Days. A Story of Haiti, 2010), Posledný mapou (The Last Mapou, 2013) a Mamin slávik. Príbeh imigrácie a separácie (Mama’s Nightingale. A Story of Immigration and Separation, 2015), románu Claire morského svetla (Claire of the Sea Light, 2013) a memoárov Umenie smrti. Ako sa píše posledný príbeh (The Art of Death. Writing the Final Story, 2017). Je nositeľkou viacerých ocenení, napr. Medzinárodnej literárnej ceny Neustadt (2018).

Darío, Rubén

Darío, Rubén, vlastným menom Félix Rubén García Sarmiento, 18. 1. 1867 Metapa, dnes Ciudad Darío – 6. 2. 1916 León — nikaragujský básnik. Bol hlavným predstaviteľom obrodného hnutia, ktoré zlučovalo všetky nové tendencie v hispanoamerickej literatúre vrátane amerických prvkov a nazval ho modernizmus.

Od roku 1886 pôsobil ako novinár v Čile. Prvotiny z roku 1887, básnické zbierky Bodľačie (Abrojos), Verše (Rimas) a poému Epický spev na slávu Čile (Canto épico a las glorias de Chile), písal ešte v tradičnom štýle. Nové básnické prvky sú zreteľné už v súbore básní a poviedok Azúr... (Azul..., 1888), najmä v ich druhom, rozšírenom vydaní (1890). V roku 1892 cestoval po Španielsku a Francúzsku, kde sa stretol aj s P. Verlainom a utvrdil sa v názore o potrebe obrody hispanoamerickej poézie. V rokoch 1893 – 96 pôsobil ako kolumbijský konzul v Buenos Aires, kde v roku 1896 vydal portréty súčasných francúzskych básnikov Neobvyklí (Los raros) a básnickú zbierku Svetské sekvencie a iné básne (Prosas profanas y otros poemas; rozšírená 1901).

Od roku 1898 bol európskym dopisovateľom argentínskeho denníka La Nación (Národ), žil striedavo v Madride a Paríži, kde bol od roku 1903 nikaragujským konzulom. Od roku 1905 pôsobil ako diplomat v Madride, kde vydal svoju najvýznamnejšiu zbierku Spevy života a nádeje (Cantos de vida y esperanza, 1905), v ktorej rozvíja bežné životné témy (láska, umenie, náboženstvo), ako aj spoločenské, politické či etické otázky. Medzi jeho ďalšie diela patria básnické zbierky Túlavý spev (El canto errante, 1907), Jesenná báseň a iné básne (Poema del otoño y otros poemas, 1910), autobiografia Život Rubéna Daría, ako ho sám spísal (La vida de Rubén Darío escrita por el mismo, 1913) a i.

Pomenované sú po ňom viaceré literárne ocenenia, napr. nikaragujská národná cena Premio Nacional Rubén Darío a medzinárodná cena poézie Premio Internacional de Poesía Rubén Darío.

Dart, Raymond Arthur

Dart [dát], Raymond Arthur, 4. 2. 1893 Toowong (Brisbane), Austrália – 22. 11. 1988 Johannesburg, Južná Afrika — juhoafrický anatóm a paleoantropológ austrálskeho pôvodu. V rokoch 1922 – 58 pôsobil ako profesor anatómie na univerzite v Johannesburgu v Južnej Afrike.

Na základe nálezu detskej lebky fosílneho hominida („lebka z Taungu") neďaleko púšte Kalahari opísal v roku 1924 druh Australopithecus africanus (→ Australopithecus). Objav mal zásadný význam pri mapovaní evolúcie hominidov a spochybnil dovtedajšie presvedčenie, že kolískou ľudstva je Ázia, čím zároveň potvrdil Darwinov predpoklad afrického pôvodu človeka. Zaviedol pojem osteodontokeratická kultúra, t. j. kultúra kostí, zubov a rohov využívaných australopitekmi pri love. Bol zástancom princípu tzv. mozaikovej evolúcie, podľa ktorého vývoj dvoch znakov v rámci jedného druhu prebieha navzájom nezávisle a v rôznej miere. Od konca 40. rokov viedol systematické výskumy v Makapansgate, v jaskynnom nálezisku pozostatkov asi 40 australopitekov.

Darwin, Erasmus

Darwin, Erasmus, 12. 12. 1731 Elton, Nottinghamshire – 18. 4. 1802 Derby, Derbyshire — anglický lekár, prírodovedec a básnik, starý otec Ch. R. Darwina a F. Galtona. Predchodca prvej evolučnej teórie – lamarckizmu. V najvýznamnejšej práci Zoonómia alebo náuka o zákonoch života zvierat (Zoonomia or the Laws of Organic Life, 1794 – 96) sa venoval vývoju živočíchov; predpokladal podobnosť medzi embryonálnym vývojom organizmov a vývojom druhu. Zastával názor o premenlivosti druhov podľa toho, či používajú alebo nepoužívajú určité orgány. V evolúcii pripisoval veľký význam prírodnému výberu.

Darwin, Charles Robert

Darwin, Charles Robert, 12. 2. 1809 The Mount, Shrewsbury, Shropshire – 19. 4. 1882 Down House, Downe, Kent — anglický prírodovedec a mysliteľ, zakladateľ modernej biológie, autor evolučnej teórie (→ evolúcia); vnuk E. Darwina. Začal študovať medicínu v Edinburghu, štúdiá nedokončil, 1827 – 31 vyštudoval na Cambridgeskej univerzite teológiu. Už na štúdiách sa zaujímal o prírodné vedy, najmä o geológiu a biológiu, a 1831 – 36 sa stal účastníkom vedeckej expedície na lodi Beagle okolo Juž. Ameriky a ostrovov v Tichom oceáne. Počas 5-ročnej cesty, ktorú opísal v diele Cesta prírodovedca okolo sveta (Voyage of a Naturalist Round the World, 1839), zhromaždil množstvo materiálu (najmä z Galapág) na svoje neskoršie výskumy. Po návrate žil krátko v Cambridgei, od 1837 v Londýne a od 1842 na svojom majetku v Downe, kde sa venoval vedeckému bádaniu. Jeho dielo bolo ovplyvnené najmä učením J.-B. Lamarcka, C. Linného a i. vtedajších významných prírodovedcov, myšlienkami anglického národohospodára T. R. Malthusa a cestou okolo sveta. Zaoberal sa predovšetkým otázkou vzniku jednotlivých druhov v prírode.

Veľkú rozmanitosť života na Zemi vysvetľoval ako výsledok dlhého, zložitého a dodnes prebiehajúceho procesu, v priebehu ktorého sa dnešné rozmanité organizmy vyvinuli z (mála) jednoduchých, vývojovo nízko organizovaných foriem (evolúcia organizmov). Darwin pracoval na tomto probléme 20 rokov, kým sa výsledky svojho bádania rozhodol zverejniť. Jeho teória označovaná ako darvinizmus (názov navrhol A. R. Wallace, ktorý ju formuloval nezávisle od Darwina) sa stala základom modernej teórie evolúcie. V základnej práci O vzniku druhov prírodným výberom alebo uchovávanie prospešných plemien v boji o život (On the Origin of Species by Means of Natural Selection, or the Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life, 1859), ktorá spôsobila revolúciu v myslení nielen mnohých prírodovedcov, ale aj vtedajších mysliteľov vôbec, svojou teóriou o vzniku rastlinných a živočíšnych druhov evolučnou cestou poprel tvrdenie o stálosti a nemennosti druhov. Pre vznik druhov určil tri hlavné činitele: premenlivosť, prírodný výber (starší termín prirodzený výber) a dedičnosť získaných vlastností. V diele Premenlivosť živočíchov a rastlín vplyvom domestikácie (The Variation of Animals and Plants under Domestication, 1868) vysvetlil vznik domácich zvierat a kultúrnych rastlín cestou umelého výberu (človek má možnosť zasahovať do prírodného výberu tak, že pri pestovaní, chovaní a šľachtení rastlín a živočíchov vyberá druhy s vlastnosťami pre človeka najužitočnejšími a najvýhodnejšími a potom ich zámerne usmerňuje a zosilňuje). Teóriu vzniku druhov vývojovou cestou (descendenčná teória) rozšíril v diele Pôvod človeka a jeho pohlavný výber (The Descent of Man, and Selection in Relation to Sex, 1871) aj na človeka, ktorého zaradil medzi živočíšne druhy a podal vysvetlenie jeho pôvodu zo zvieracích predkov. Postavil ho síce na najvyššie miesto, ale považoval ho za tvora, ktorý má mnoho spoločného s ostatnými cicavcami. Aj človek sa pomalými prechodmi biologicky vyvíjal z vývojovo nižšie stojacich predkov, čomu nasvedčuje prítomnosť niektorých zakrpatených orgánov (atavistických abnormít, napr. kostrče).

Podľa Darwina spoločným živočíšnym predkom človeka a dnes žijúcich antropoidných opíc (ľudoopov) boli treťohorné opice žijúce na stromoch; → antropogenéza. Ich vývoj sa ďalej uberal dvoma smermi: k človeku (uvoľnenie rúk prechodom k životu na zemi, vznik článkovanej reči a i.) a k dnešným antropoidným opiciam. Darwinova evolučná teória sa od svojho vzniku až dodnes stretávala s mnohými odporcami najmä preto, že sa dostáva do rozporu s biblickým vysvetlením stvorenia sveta (a človeka). Často sa tvrdí, že Darwin popieral existenciu Boha. Ide však o sporné tvrdenia, pretože sám Darwin bol naklonený argumentu, že adaptácia organizmov na ich prostredie poukazuje na existenciu dobromyseľného Stvoriteľa. Jeho teória však stále ponecháva veľa nevysvetlených otázok (najmä vznik druhov ako takých, pôvod jazyka u ľudského druhu a i.). Darwinove diela spôsobili prevrat v prírodovedných názoroch a metodike. Jeho teórie potvrdil najmä objav mechanizmov dedičnosti a vývoj molekulárnej genetiky v 20. storočí, ktoré sa stali základom modernej biológie. Napísal aj viacero ďalších cenných geologických, zoologických a botanických prác.

Darwinov hrbolček

Darwinov hrbolček — chrupkovitý hrbolček na zadnom vonkajšom okraji ušnice (ušnicový prívesok) embrya. Ak sa vyskytne u dospelého jedinca, ide o vrodenú anomáliu (→ atavizmus) dokazujúcu vývojovú príbuznosť človeka a ostatných cicavcov.

ďasno

ďasno, gingivaanat. sliznica pokrývajúca zubné výbežky čeľustných a sánkových kostí. Medzi krčkami zubov tvorí medzizubné papily.

Dassin, Jules

Dassin [dasen], Jules, vlastným menom Julius Dassin, 18. 12. 1911 Middletown, Connecticut – 31. 3. 2008 Atény — americký filmový režisér, scenárista, producent a herec, manžel Meliny Mercouriovej, ktorú 1957 – 66 obsadzoval do hlavných postáv väčšiny svojich filmov.

Po štúdiách v Európe sa vrátil do USA, kde pôsobil ako herec, autor a režisér v divadle a rozhlase. V Hollywoode začínal ako asistent réžie u Alfreda Hitchcocka, v roku 1940 debutoval filmom Zradné srdce (Tell-Tale Heart). Umelecky hodnotnejšie filmy, ktoré sú označované za americkú obdobu talianskych neorealistických filmov, vytvoril až po vojne: Hrubá sila (Brute Force, 1947), Obnažené mesto (The Naked City, 1948), Cesta zlodejov (Thieves’ Highway, 1949), Noc a mesto (Night and the City, 1950). Za pokrokové názory bol prenasledovaný Výborom pre vyšetrovanie neamerickej činnosti, v roku 1950 opustil USA a odišiel do Francúzska. V roku 1954 sa mu gangsterskou drámou Ruvačka medzi mužmi (Du rififi chez les hommes, 1954) podarilo nadviazať na úspechy svojich amerických filmov. Striedavo nakrúcal v rôznych európskych krajinách, najmä v Grécku: Ten, ktorý musí zomrieť (Celui qui doit mourir, 1957), Nikdy v nedeľu (Pote tin Kyriaki, 1960), Faidra (Phaedra, 1962), Sen o vášni (A Dream of Passion, 1978), Krúžok dvoch (Circle of Two, 1980) a i. V roku 1967 nakrútil v USA film s rasovou problematikou Napätie (Uptight) s černošským obsadením.

dat, donat, dedicat

dat, donat, dedicat [dédikat; lat.], aj dat, dicat, dedicavit alebo dono dat, dedicat, skr. d. d. d., aj D. D. D. — dáva, daruje, zasväcuje; aj dáva, venuje, zasvätil alebo dáva darom a venuje. Dedikačná formula. V podobe skratky ju autor uvádzal na spise venovanom osobe, ktorá sa o knihu zaslúžila. Ako nápis sa spolu s menom darcu vyskytuje i na zvonoch.

datív

datív [lat.] — tretí pád v sústave pádov, nepriamy pád vyjadrujúci nepriamy objekt (napr. venovať niekomu niečo), príslovkové určenie miesta alebo cieľ (k stanici). Odpovedá na otázku komu?, čomu?. Vyčleňuje sa napr. prospechový datív (vystrúhať chlapcovi píšťalku), datív príslušnosti (rozbiť susedovi okno), stavový datív (bola mi zima), etický datív a i.

DAV

DAV — revue, resp. časopis slovenskej ľavicovo a komunisticky orientovanej inteligencie (→ davisti) venovaný problematike kultúry a umenia a politického života. Vychádzal nepravidelne v rokoch 1924 – 26, 1929 a 1931 – 37 v rôznej periodicite a rôznom rozsahu, redakčne striedavo pripravovaný v Prahe a Bratislave. Jeho vydavatelia, majitelia a zodpovední redaktori sa často menili. Literatúre a umeniu sa venovali najmä prvé ročníky, neskôr sa ťažiskovými témami stali politické otázky súvisiace so zámermi a cieľmi komunistickej strany, predovšetkým v oblasti kultúry, riešili sa aj otázky hospodárskeho stavu buržoáznej spoločnosti, triedneho boja, propagácia života v ZSSR, boj proti fašizmu, národnostné otázky a pod. Jeho líniu určovali najmä E. Urx, V. Clementis a L. Novomeský. Okrem nich tvorili okruh spolupracovníkov prevažne básnici J. Poničan, D. Okáli, J. Tomášik-Dumín, J. Elen, Joža Zindr (vlastné meno Jozef, *1899, †1929), F. Kráľ, prozaik P. Jilemnický, publicisti A. Sirácky, L. Szántó a i. Vo svojich začiatkoch DAV reprezentoval nástup slovenskej revolučnej literárnej a umeleckej avantgardy, postupne sa stal tribúnou progresívnej, marxisticky orientovanej literárnej kritiky, filozofie a publicistiky, sústavne sa venoval aj sociálnej problematike.

Dávidová, Teréz

Dávidová (Dávid), Teréz, vlastným menom Teréz Davidovicsová (Davidovics), 9. 8. 1906 Görgényszentimre, dnes Giurghiu, Rumunsko – 11. 6. 2002 Bratislava — maďarská prozaička a dramatička pôsobica na Slovensku. Jej dielo s tematikou vojny, fašizmu, lásky a mladosti je charakteristické príťažlivým rozprávačským štýlom a nastoľuje prevažne morálne otázky.

Predstavila sa ako autorka divadelných hier, v ktorých sa usilovala vyrovnať sa s minulosťou a podať svedectvo predovšetkým o osudoch žien počas vojny: v dráme Vidorovci (A Vidor család, 1961; slov. 1961) predkladá osudy odborárskej rodiny v rokoch 1939 – 45 v Košiciach a Budapešti a vo veršovanej dráme Žena a Smrť (Az asszony és a Halál, uvedená 1963, vydaná 1976) sa vyrovnáva s otázkou života a smrti.

V ďalších hrách zachytila spoločenské zmeny na začiatku 50. rokov 20. stor.: Bludička (Lidércfény, uvedená 1958, vydaná 1970), Dodo (Dódi, uvedená 1958, vydaná 1976). V 70. rokoch sa prezentovala ako úspešná autorka komédií: Múdra Jana alebo 24 hodín zo života ženy (Bölcs Johanna vagy 24 óra egy asszony életéből, 1975; slov. 1975) zobrazuje ženu, ktorá sa po svojej striebornej svadbe rozhodla splniť si dievčenský sen, Čierna ovca (Fekete bárány, 1974) sa zaoberá dospievaním mestského dievčaťa.

Popri divadelných hrách písala prózu: zbierka poviedok Múzeum strašidiel (Kísértetek múzeuma, 1964) s protifašistickým zameraním, satirický román Hora z kaše (Kásahegy, 1966), romány pre deti a mládež Z mladosti nedostatočná (Ifjúságból elégtelen, 1970), Načasované šťastie (Időzített boldogság, 1972; slov. 1972), v ktorom zobrazuje problémy predčasných manželstiev mladistvých, a Poklady starej truhlice (A feneketlen láda kincsei, 1972; slov. 1977), zbierka čŕt a fejtónov Vidiny (Látomások, 1974).

Davidovičová, Bella Michajlovna

Davidovičová (Davidovich), Bella Michajlovna, 16. 7. 1928 Baku, Azerbajdžan — americká klaviristka azerbajdžanského pôvodu.

Hru na klavíri študovala na moskovskom konzervatóriu u Jakova Vladimiroviča Fliera a Henricha Gustavoviča Nejgauza. V roku 1949 sa stala víťazkou klavírnej súťaže Fryderyka Chopina vo Varšave. Účinkovala aj v Bratislave s orchestrom Slovenskej filharmónie. V roku 1978 emigrovala do USA, 1979 debutovala s veľkým úspechom v Carnegie Hall v New Yorku. Ako interpretka hudby Piotra Iľjiča Čajkovského, Dmitrija Šostakoviča, Georgea Gershwina a i. dosiahla veľký medzinárodný úspech. Od roku 1982 vyučuje na Juilliard School of Music v New Yorku.

dávka

dávka — vymedzené množstvo;

1. ekon., práv. a) jednorazová alebo pravidelne opakovaná peňažná platba odvádzaná fyzickými a právnickými osobami v prospech štátu, spravidla viazaná na určitý majetok alebo úkon; jeden zo zdrojov príjmov verejných rozpočtov. Predstavuje druh priamej alebo nepriamej dane. Daňovým základom pri nej je hodnota majetku k určitému okamihu alebo prírastok na majetku za určitý čas. V tejto podobe sa u nás uplatňovala napr. dávka z majetku, dávka z majetkového prírastku, milionárska dávka (bežné označenie mimoriadnych dávok z 1947 postihujúcich vyššie dôchodky a dôchodky milionárov i nadmerné zisky), b) pravidelne sa opakujúci výdavok z verejného rozpočtu alebo z iného peňažného fondu alebo vecné plnenie fyzickým osobám na základe všeobecného záväzného právneho predpisu. Má sociálne stimulačnú a stabilizačnú funkciu, formu nenávratnej pôžičky, resp. dotácie, výpomoci, príspevku ap., napr. dávka nemocenského poistenia, dávka sociálnej pomoci;

2. farm., lat. dosis — hmotnostné alebo objemové množstvo biologicky aktívnej látky (liečiva). Rozoznáva sa liečivá (dosis curativa, therapeutica), toxická (dosis toxica), smrteľná (dosis letalis) a najvyššia dávka (dosis maxima);

3. fyz. → absorbovaná dávka; dávka ožiarenia → dávkový ekvivalent;

4. inform., angl. batch — skupina prvkov (príkazov, dát), ktoré sa vykonávajú alebo spracovávajú ako celok (→ režim spracovania po dávkach);

5. voj. a) niekoľko po sebe nasledujúcich výstrelov z automatickej zbrane vyvolaných jedným stlačením spúšte; b) určité kalkulačné množstvo potravín, napr. denná dávka, t. j. množstvo potravín určené normou stravnej dávky na jedného vojaka na 24 h. Denná dávka jednotky (útvaru, zväzku) je súhrn dennej dávky pre celkový počet osôb jednotky (útvaru, zväzku). Na zásobovanie vojsk sa používajú denné dávky potravín (ddp), konzervové dávky potravín (kdp) a dávky predpripravených potravín (dpp).

dcéra

dcéra — ženský potomok rodičov. Na Slovensku v tradičnej patriarchálnej rodine vychovávaná na vydaj, na majetok mala právo ako prirodzená dedička len v rodine so samými dcérami. V súčasnosti sú si synovia a dcéry v rodine rovní. Z obyčajového práva pretrvala príprava výbavy pre dcéru, na vidieku usídlenie mladomanželov v rodine muža. Všeobecne sa traduje patriarchálny úzus preberania manželovho priezviska ženou sobášom.

dcérska generácia

dcérska generácia — potomstvo vznikajúce krížením rodičovskej generácie rastlín alebo živočíchov. Poradie generácií sa označuje písmenom F (z lat. filia – dcéra) s indexom označujúcim príslušnú generáciu (napr. F1 – prvá generácia, F2 – druhá generácia).

de auditu

de auditu [dé audítú; lat.] — z počutia.

debata

debata [fr.] — typ rečovej komunikácie medzi dvoma alebo viacerými osobami, ktorej cieľom je navzájom sa oboznámiť so svojimi stanoviskami k jednotlivým otázkam, prípadne sa aj spoločným úsilím pokúšať riešiť nejaký problém. Na rozdiel od diskusie, s ktorou má podobné mnohé prvky, nie je oficiálna, organizovaná ani riadená.