Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 15 z celkového počtu 15 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Čatár, Gustáv

Čatár, Gustáv, 4. 7. 1927 Gaboltov, okres Bardejov – 4. 9. 2017 Bratislava — slovenský lekár, zakladateľ lekárskej parazitológie na Slovensku R. 1952 – 57 pôsobil na Katedre lekárskej biológie, od 1957 vo Výskumnom laboratóriu parazitológie a mykológie (1966 rozdelené na dve samostatné pracoviská, 1968 z Výskumného laboratória parazitológie vznikol samostatný Parazitologický ústav), 1968 – 82 riaditeľ Parazitologického ústavu, 1980 – 92 prednosta Ústavu lekárskej biológie Lekárskej fakulty UK, súčasne od 1955 prednášal parazitológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave, od 1992 pôsobil aj na Trnavskej univerzite v Trnave. R. 1965 – 69 prodekan, 1969 – 86 dekan Lekárskej fakulty UK, 1986 – 89 prorektor UK v Bratislave; 1969 profesor, 1973 DrSc., 1977 člen korešpondent SAV, 1987 ČSAV. Zaoberal sa protozoárnymi nákazami – toxoplazmózou, urogenitálnou trichomoniázou, pneumocystózou, najmä možnosťami jej diagnostiky, a parazitickými zoonózami, na území Československa opísal prvý prípad difylobotriózy. Úspechy dosiahol pri skúmaní toxoplazmózy z hľadiska diagnostiky, terapie, epidemiológie a prevencie; významné sú jeho štúdie, ktoré prispeli k objasneniu vývinového cyklu Toxoplasma gondii, v ktorých potvrdil dominantnú úlohu mačky v epidemiológii toxoplazmózy. Autor a spoluautor viac ako 20 monografií, napr. K problému toxoplazmózy na Slovensku (1961), Chemoterapia parazitárnych chorôb (1970), Toxoplazmóza v ekologických podmienkach na Slovensku (1974), Aktuálne farmakoterapeutiká IV – Antiparazitiká (1991) a Vybrané kapitoly z mikrobiológie (2002), viac ako 10 vysokoškolských učebníc a učebných textov, napr. Lekárska parazitológia (1998) a Špeciálna epidemiológia (2007), autor viac ako 400 odborných a vedeckých prác v domácich a zahraničných časopisoch. Člen a čestný člen viacerých domácich a zahraničných vedeckých organizácií a spoločností, člen vedeckých rád a redakčných rád zahraničných i domácich vedeckých časopisov, nositeľ mnohých ocenení, 1973 Medaila J. E. Purkyňu.

čechračka

čechračka — jednotný názov holobazídiových húb rodov Paxillus a Tapinella z radu hríbotvaré. Veľké mäsité huby v mladom veku s podvinutým klobúkom, s hustými, mäkkými, na hlúbik sa zbiehajúcimi žltkastohnedými až oranžovými lupeňmi a s hladkými elipsoidnými hrubostennými výtrusmi. Na území Slovenska rastie v lesoch na humusovej pôde a na rozloženom dreve päť druhov: čechračka podvinutá (Paxillus involutus), ktorá má v mladom veku výrazne podvinutý okrovohnedý klobúk s pomerne krátkym žltkastým hlúbikom, čechračka jelšová (Paxillus rubicundulus), čechračka parková (Paxillus vernalis), čechračka tmavohlúbiková (Tapinella atrotomentosa) s páperistým hrdzavohnedým lievikovitým klobúkom, vyskytujúca sa najmä pod brezami, a čechračka lastúrovitá (Tapinella panuoides) s takmer bezhlúbikovitými mušľovitými, na dreve rastúcimi plodnicami, ktoré môžu zapríčiniť hnedú hnilobu.

čelesta

čelesta [lat.], tal. celesta — ladený idiofónny klávesový nástroj s jasným zvonivým tónom podobný malému pianínu a spôsobom tvorenia tónu zvonkovej hre. Zostrojil ho 1886 v Paríži Auguste Mustel (*1842, †1919). Vnútri nástroja sú kovové doštičky rôznej veľkosti, ktoré sa rozozvučia údermi oplstených kladiviek ovládaných klávesovým mechanizmom. Tónový rozsah čelesty je cc5, pri väčších nástrojoch Fd5, notuje sa v husľovom a basovom kľúči na dvoch osnovách o oktávu nižšie.

čembalo

čembalo [lat. > tal.] — brnkací strunový hudobný nástroj s klaviatúrou, predchodca klavíra; vznikol v 2. polovici 14. storočia zo psaltéria, takmer súčasne s klavichordom. Menšie typy čembala (spinet a virginal), ktoré boli obľúbené ako domáce hudobné nástroje, majú struny uložené rovnobežne s klaviatúrou (kolmo na klávesy), väčšie typy ako napr. klavičembalo kolmo na klaviatúru (rovnobežne s klávesmi). Struny sa rozochvievajú brnkaním pomocou kožených jazýčkov (spočiatku havraních bŕk) pripevnených na konci stĺpcov klávesov, ktoré sa pri stlačení klávesov vymrštia nahor a brnknú o struny. Všetky druhy čembál boli obľúbené v období baroka a hudobného klasicizmu ako koncertné nástroje sólového typu alebo súčasť komorného orchestra, o čom svedčí bohatá hudobná literatúra. V súčasnosti sa čembalo opäť stáva obľúbeným nástrojom.

čereň

čereň, čerenec, dražiak, dzvihak, križiak — štvorcová sieť na lov rýb (rozmery 1 x 1 m až 4 x 4 m). Je upevnená na drevených oblúkoch a ručne alebo pomocou páky sa spúšťa do vody. Používa sa na lov z brehu alebo z člna na riekach, ale aj na stojatých vodách. V ľudovej kultúre bol čereň známy na celom území Slovenska.

čerešňa

čerešňa, Cerasus — rod dvojklíčnolistových rastlín z čeľade ružovité. Strom alebo ker pochádzajúci z Európy a Ázie, dorastajúci do výšky 20 – 30 m. Má konáre bez tŕňov, jednoduché stopkaté listy sú opadavé, na okraji pílkaté. Kvety sú päťpočetné, stopkaté, obojpohlavné, v sediacich alebo v stopkatých okolíkoch, prípadne v chocholíkatých strapcoch. Plodom je kôstkovica žltkastej, červenej alebo čiernej farby.

Ako ozdobná sa na Slovensku v parkoch pestuje čerešňa pílkatá (Cerasus serrulata, Cerasus serratifolia, Padus serrulata), nazývaná i sakura ozdobná alebo Prunus serrulata (bazionym). Druh čerešňa japonská (Cerasus japonica), nazývaná aj sakura alebo Prunus japonica (bazionym), pochádza z Číny. V Japonsku, kde je národným symbolom, sa vyskytuje iba ako pestovaný druh, v Európe sa v teplejších oblastiach pestuje od 19. stor. Je to nižší strom alebo vysoký ker, dorastajúci do výšky 2 m. Má prevažne holé konáriky a plnokveté alebo jednoduché kvety bielej, prípadne cyklámenovoružovej farby. Vyrastajú po 2 – 3 v okolíkoch, začínajú rásť zároveň s listami. Plod je vínovočervenej farby.

Druh čerešňa mahalebková (Cerasus mahaleb, mahalebka), nazývaná aj Prunus mahaleb (bazionym) alebo Padus mahaleb (synonymum), je ker alebo nízky strom, vysoký 6 – 10 m. Má hustú guľovitú alebo vajcovitú korunu a plstnaté prevísajúce konáre, ktorých kôra vonia kumarínom (drevo sa používalo na aromatizáciu tabakových výrobkov a na výrobu fajok). Biele voňavé kvety vyrastajú po 3 – 10 v krátkych chocholíkatých strapcoch, plod je čiernej farby a horkej chuti. Na slnečných stráňach južného Slovenska divo rastie poddruh čerešňa mahalebková pravá (Cerasus mahaleb subspecies mahaleb).

Druh čerešňa višňová (Cerasus vulgaris, Cerasus hortensis, Cerasus acida, Cerasophora acida, višňa), nazývaná aj Prunus cerasus (bazionym), je menší, 8 – 10 m vysoký strom s priamym kmeňom, guľatou korunou a koreňovými výbežkami. Má tmavočervenú, blanito lúpavú borku, kopijovité, na okraji pílkaté listy a okolíkaté kvety. Pestuje sa pre plod svetločervenej alebo tmavočervenej farby a kyslasto-trpkej chuti. Na územie Rímskej ríše sa dostala z Malej Ázie, na Slovensko ju priniesli Rimania. Plody sa využívajú v konzervárenskom a liehovarníckom priemysle, ich stopky na liečebné účely, drevo najmä v stolárstve a na jemnejšie sústružnícke práce.

Druh čerešňa vtáčia (Cerasus avium, Cerasus dulcis, Prunus avium, Cerasophora dulcis), nazývaná aj Prunus cerasus subspecies avium (bazionym), je strom vysoký do 30 m, s priamym kmeňom, rozložitou pyramidálnou korunou a bez koreňových výbežkov. Má svetlohnedú borku, odlupujúcu sa v priečnych pásoch. Kvety sú v okolíkoch po 2 – 6, plod je žltkastej, červenej alebo čiernej farby. Používa sa ako podpník. Vyšľachtené sú z nej ostatné kultivary, napr. čerešňa vtáčia srdcovková, srdcovka (Cerasus avium varieta juliana), so srdcovitými plodmi, čerešňa vtáčia chrupková, chrupka (Cerasus avium varieta duracina), s tvrdými plodmi. Odrody zaraďované medzi chrupky a srdcovky sa dostali na územie Rímskej ríše z Malej Ázie, na Slovensko ich priniesli Rimania. Plody sa využívajú na priamu konzumáciu a v konzervárenskom či liehovarníckom priemysle. Drevo sa využíva pri výrobe nábytku na jemnejšie sústružnícke práce a na výrobu fajok.

čeriny

čeriny — drobné formy georeliéfu, zvlnenia s výškou a dĺžkou vĺn spravidla niekoľko mm až cm utvorené na jemnozrnných nespevnených sedimentoch (najmä pieskoch) činnosťou vody alebo vetra. Pravidelné symetrické čeriny s ostrými hrebeňmi a oblými depresiami vznikajú kmitavým pohybom vĺn v stojatých alebo pomaly prúdiacich vodách. V prúdiacej vode alebo vplyvom vetra sa utvárajú prúdové čeriny s asymetrickým priečnym profilom orientované naprieč smeru prúdenia, pričom na náveternej (nárazovej) strane je miernejší a na záveternej strane strmší svah. Čeriny sa utvárajú najmä v korytách pokojne tečúcich riek, na plážach a na povrchu piesočných dún a pokrovov. Na Slovensku sú najčastejšie v nížinných oblastiach, najmä v Borskej nížine. Vplyvom zrýchleného prúdenia vzduchu alebo vody ľahko zanikajú, vo flyšových horninách však možno nájsť fosílne, milióny rokov staré čeriny, ktoré sa zachovali vďaka spevneniu pôvodných sypkých hornín.

čerkáč

čerkáč, Lysimachia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď prvosienkovité. Prevažne byliny rastúce na vlhkých miestach. Majú protistojné, oválne alebo kopijovité listy a žlté pravidelné päťpočetné kvety, plod tobolka. Do rodu patrí asi 100 druhov, na Slovensku rastú štyri: čerkáč obyčajný (Lysimachia vulgaris), vzpriamená rastlina s celistvookrajovými protistojnými kopijovitými listami, plazivý čerkáč peniažtekový (Lysimachia nummularia) rastúci na mokrých trávnikoch, a čerkáč hájny (Lysimachia nemorum) a čerkáč bodkovaný (Lysimachia punctata), ktoré rastú prevažne v lesoch.

Černé jezero

Černé jezero — jazero ľadovcového pôvodu v Česku na Šumave v kare na Jezernej hore, 1 008 m n. m.; plocha 18,47 ha, objem 2,8 mil. m3, maximálna hĺbka 39,8 m (najväčšie a najhlbšie jazero v Česku). Vyteká z neho Černý potok ústiaci do Úhlavy. Od decembra do apríla zamrznuté. Spolu s Čertovým jezerom (plocha 10,31 ha, objem 1,8 mil. m3, max. hĺbka 36,5 m) národná prírodná rezervácia (vyhlásená 1933, rozloha 208,46 ha) v NP Šumava.

Černovice

Černovice — mesto v Česku v kraji Vysočina v okrese Pelhřimov v Křemešnickej vrchovine (Českomoravská vrchovina) v doline Černovického potoka, 594 m n. m; 1,7 tis. obyvateľov (2019). Kožiarsky priemysel.

Založené pravdepodobne v prvej polovici 14. stor., doložené 1369, od 1991 mesto.

Stavebné pamiatky: Kostol Povýšenia svätého Kríža (pred 1668, na mieste pôvodného gotického zo 14. stor., 1737 zbarokizovaný), židovský cintorín (pravdepodobne z polovice 17. stor.), barokový zámok (18. stor., neskôr klasicisticky upravený).

černuška

černuška, Nigella — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď iskerníkovité. Prevažne jednoročné byliny s jemne strihanými striedavými listami a obojpohlavnými vrcholovými päťpočetnými kvetmi, plod mechúrik. Patria sem druhy rastúce prevažne v oblastiach okolo Stredozemného mora. Na Slovensku rastie ako burina černuška roľná (Nigella arvensis), pestujú sa černuška damascénska (Nigella damascena), ktorej olejnaté semená obsahujú alkaloid damascein a silicu voňajúcu a chutiacu ako ananás alebo jahoda, a černuška siata (Nigella sativa) pochádzajúca z Ázie a sev. Afriky, obsahujúca v semenách silice, glykozidy a alkaloidy. Používala sa preto v ľudovom liečiteľstve a ako chlebové korenie (pod názvom čierna rasca).

černuška

černuška, Cheilosia — rod z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce, čeľaď pestricovité. Na kvetoch rastlín z čeľade mrkvovité (v koreňoch ktorých sa vyvíjajú larvy) je hojný 9 – 12 mm dlhý druh černuška strečkovitá (Cheilosia illustrata) s hustým ochlpením a tmavým sfarbením. Lieta od apríla do augusta.

Červený Kláštor

Červený Kláštor — obec v okrese Kežmarok v Prešovskom kraji v Pieninách v doline Dunajca na hranici s Poľskom, 462 m n. m.; 223 obyvateľov (2019); miestne časti: Červený Kláštor, Červený Kláštor-kúpele. Vznikla 1948 spojením Červeného Kláštora (písomne doložený 1344), Nižných Švábov (1550) a kúpeľov Smerdžonka (1828, dnes Červený Kláštor-kúpele). Obyvatelia sa pôvodne zaoberali roľníctvom, pastierstvom, prácou v lesoch a tesárstvom. Obcou prechádza cesta II. triedy vedúca z obce Hniezdne, dolinou Dunajca k štátnej hranici s Poľskom (hraničný priechod Lysá nad Dunajcom). Do katastra obce zasahuje územie Pieninského národného parku a je tam i jeho sídlo. Obec je významným turistickým strediskom (prielom Dunajca, splav Dunajca na rafte, plavba na pltiach). V obci sa tradične usporadúva hudobný festival Stretnutie Goralov v Pieninách, folklórne festivaly Zamagurské folklórne slávnosti a Kláštorné dni a festival pre mládež a rodiny Breakfestival. Pri alkalicko-sírnatých prameňoch vznikli kúpele Pod Troma Korunami, dnes Kúpele Červený Kláštor Smerdžonka, ktoré boli už v roku 1887 začlenené medzi oficiálne kúpele Uhorska a patrili medzi jedny z najvýznamnejších. Zanikli po 2. svetovej vojne, avšak vyhlásenie prameňa za prírodný liečivý zdroj v roku 2010 podnietilo novodobý rozvoj kúpeľníctva. V roku 2012 sa tam začali liečiť kožné choroby, od roku 2016 po získaní štatútu klimatických kúpeľov sa rozšírila pôsobnosť kúpeľov o liečenie ďalších chorôb (netuberkulózne choroby dýchacích ciest, duševné choroby, onkologické choroby, choroby poruchy látkovej výmeny a žliaz s vnútornou sekréciou, choroby z povolania).

V chotári obce sa nachádza bývalý kartuziánsky (neskôr kamaldulský) kláštor nazývaný Červený kláštor (aj Lechnický kláštor, Lechnica), ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou a najlepšie zachovaným stredovekým kartuziánskym (→ kartuziáni) kláštorom na Slovensku (dnes Múzeum Červený kláštor). Založenie kláštora je späté s dedinou Lechnica, ktorá bola majetkom rodu Berzeviciovcov. V roku 1319 daroval magister Kokoš (Gallus) z rodu Berzeviciovcov Lechnicu kartuziánom z kláštora na Skale útočišťa (latinsky Lapis Refugii, dnes Kláštorisko v Slovenskom raji). Kartuziáni v blízkosti Lechnice, na sútoku Dunajca a potoka Lipník (pri brode, kde sa vyberalo clo), v údolí sv. Antona založili filiálny kláštor. Zasvätený bol Panne Márii a sv. Jánovi Krstiteľovi. V roku 1352 sa stal samostatným. Kamenné budovy opevneného kláštora s kláštorným Kostolom sv. Antona Pustovníka boli vybudované po roku 1360. Ich výstavbu realizovala levočská stavebná huta. Kláštor bol postavený podľa kartuziánskej schémy, mal dva rajské dvory, severne od kostola sa nachádzali domy pre rehoľníkov (každý žil pustovníckym životom v osobitnom dome so záhradou) i spoločné priestory klauzúry (kapitulná sieň, refektár). V roku 1431 bol vyplienený husitmi, obnovený po roku 1458. V roku 1543 sa doň nakrátko (do 1545) presťahovali kartuziáni z kláštora na Skale útočišťa. S postupom reformácie začal upadať a v roku 1563 bol rozhodnutím Ferdinanda I. zrušený (komplex sa stal majetkom Spišskej kapituly). Okolo roku 1630 bol kláštorný komplex Rákociovcami prebudovaný na obrannú pevnosť, ktorá bola hospodársko-správnym centrom ich tamojšieho panstva. V roku 1699 celý areál odkúpil nitriansky biskup Ladislav III. Maťašovský (biskup v období 1696 – 1705) pre kamaldulských mníchov (→ kamalduli), ktorí sa tam usadili v roku 1711. Kláštor bol vlastníkom majetku, ku ktorému postupne patrilo až 10 okolitých dedín (k povinnostiam poddaných patrilo aj zbieranie liečivých bylín). Celý areál kláštora bol v 18. stor. upravený (1750 veža kostola, barokový refektár, hospodárske budovy, veža pri dome priora a i.). Súčasťou kláštora bol aj hospic pre pocestných s nemocnicou, lekáreň (založená 1754), kláštorná záhrada a hospodársky dvor s mlynom. V tomto období sa stal významným centrom kultúry a vzdelanosti, pôsobil tam Cyprián a Š. R. Hadbavný. Kláštor bol zrušený v roku 1782, od 1818 majetky kláštora slúžili gréckokatolíckemu biskupstvu v Prešove, po požiari v roku 1907 sa stal takmer ruinou. Pamiatkovo obnovený bol v 2. polovici 20. stor. a začiatkom 21. stor. Spomedzi budov kláštora je z architektonického hľadiska najvýznamnejší gotický jednoloďový kláštorný Kostol sv. Antona Pustovníka. Je zaklenutý krížovými rebrovými klenbami a má dvojicu postranných (dvojpodlažných) kaplniek vedľa presbytéria a na západnej strane emporu. Pôvodný mobiliár (napr. oltáre z dielne Majstra Pavla z Levoče z prvých desaťročí 16. stor.) sa nezachoval. Kostol bol v 18. stor. barokovo upravený (1747 vznikla štuková a maliarska výzdoba i barokový mobiliár) a aj novo posvätený. Z kláštorných budov sa zachovala neskorogotická kapitulná sieň (v literatúre označovaná aj ako refektár) zaklenutá rebrovou sieťovou klenbou z obdobia okolo roku 1510 s maľbami christologického cyklu z 1. štvrtiny 16. stor.

Medzi stavebné pamiatky v obci patrí aj evanjelický kostol z roku 1808.

Červený Kostelec

Červený Kostelec — mesto v Česku v Královohradeckom kraji v okrese Náchod v zníženine Krkonošského podhůří, 414 m n. m.; 8,4 tis. obyvateľov (2019). Priemysel kovoobrábací (strojárske súčiastky), gumárenský (automobilové tesnenia), stavebných materiálov.

Založený koncom 13. stor., jeho rozvoj (od druhej polovice 18. stor.) súvisí s rozmachom textilnej výroby (tkáčstvo), od 1867 mesto.