Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 23 z celkového počtu 23 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

cistrón

cistrón [gr.] — najmenšia funkčná jednotka génu, v ktorej je zapísaná genetická informácia. Pôvodne bol cistrón definovaný ako jednotka genetickej funkcie, v ktorej nemôžu komplementovať dve mutácie. V súčasnosti je ekvivalentom pojmu gén, resp. oblasti DNA, ktorá kóduje jeden polypeptid alebo funkčnú molekulu RNA (napr. rRNA alebo tRNA).

cisus

cisus [gr.], Cissus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď viničovité. Mohutné byliny, sukulenty alebo liany rastúce prevažne v tropických oblastiach Ameriky a Ázie. Majú okrasné striedavé jednoduché alebo hlbokolaločnaté, či dlaňovitodielne listy a nenápadné štvorlupienkové zelenkasté kvety usporiadané v okolíkatých vrcholíkoch, plod bobuľa. Patrí sem asi 400 druhov, pestujú sa napr. napr. cisus rôznofarebný (Cissus discolor), cisus antarktický (Cissus antarctica), Cissus hypoglauca a cisus kosoštvorcolistý (Cissus rhombifolia).

citara

citara, citera [gr. > nem.] — jednoduchý brnkací strunový hudobný nástroj. Pozostáva z nosiča strún, cez ktorý sú napnuté struny. Nosič môže byť umiestnený nad rezonančnou skrinkou, ponad ktorú môžu byť napnuté ďalšie struny. Podľa rezonátora sa rozlišujú palicové (hudobný luk) a trubicové citary (v Oceánii a v Ázii), citary so zaoblenou rezonančnou doskou (Čína), doskové, resp. skrinkové (medzi nimi plťové), nádobové a rámové citary. Citara patrí k základnému typu strunového nástroja, ktorý sa vyskytuje už od 4. tisícročia pred n. l. vo všetkých doložených a tradičných ľudových hudobných kultúrach. Bola známa v Európe, v Nemecku od 16. stor. pod označením Scheitholz. Ako módny nástroj získala nové uplatnenie v priebehu 18. stor. v strednej Európe, najmä v alpských krajinách. Populárnym nástrojom sa stala opäť na prelome 19. a 20. stor. v Európe a v Amerike, najmä pri domácom pestovaní hudby, v alpských krajinách aj v spojení s ďalšími nástrojmi (akordeón, gitara, husle a i.). Citara má súpravu kovových alebo črevových melodických a bourdonových strún, ktorých počet môže byť rozdielny (až 40 – prevažne sprievodných). Sú ladené v kvartách a kvintách a siahajú od F až k a1, pričom celkový rozsah dosahuje 3 – 4 oktávy. K štandardným ladeniam strún (nad hmatníkom) patrí tzv. bavorské, resp. mníchovské (c, g, d1, a1, a1) a viedenské (c, g, g1, d1, a1). Na hmatníku sú umiestnené kovové pražce, ktoré dodávajú nástroju presné diatonické alebo chromatické ladenie. Nástroje sa ladia napínacími kolíkmi alebo skrutkovým zariadením. Struny sa rozozvučiavajú brnkaním prstami, palcom, husím brkom alebo kovovým brnkadlom. Tón citary je jasný, dobre znejúci. Od pol. 19. stor. prešla citara konštrukčným zdokonalením najmä rakúskymi a juhonemeckými výrobcami, ktorí pripravili nástroj na koncertné využitie s 29 pražcami a s rozdielnou menzúrou. Vznikli citary rôzneho typu (napr. prímová, terciová, kvintová, altová, basová) a vytvorili sa viaceré typy dvojitých a pedálových citár. Medzi nimi boli aj tzv. trené, akordické citary a citary s klaviatúrou. Dnes sa používajú citary salzburského typu s jedno- alebo mittenwaldského typu s dvojstranne vydutou rezonančnou skrinkou a citary s viacnásobne delenými hlavami a s rezonančnými skrinkami (Slovensko, Maďarsko). Známa je koncertná citara v náročnejšom vyhotovení, vhodná na interpretáciu nielen ľudovej a populárnej, ale aj klasickej hudby. Repertoár pozostáva najmä z ľudových piesní, tancov, zo salónnej hudby a zo spracovania diel klasickej koncertnej hudby; citara sa používa aj ako sprievodný nástroj k piesňovému prednesu.

citato loco

citato loco [-tátó -kó; lat.], skr. c. l. — na uvedenom (citovanom) mieste; častejšie sa uvádza v opačnom poradí slov (→ loco citato).

citátové výrazy

citátové výrazy — ustálené slovné spojenia reprodukované v pôvodnom jazyku. Bývajú neobrazné, terminologické (napr. persona non grata, a conto) alebo obrazné, frazeologizované (napr. deus ex machina). Niektoré z frazeologizovaných citátových výrazov sa uplatňujú aj v preloženej podobe (napr. circulus vitiosus – bludný kruh). Sú výrazným knižným prostriedkom.

citius, altius, fortius

citius, altius, fortius [cicijus, alcijus, forcijus; lat.], rýchlejšie, vyššie, silnejšie — heslo novodobých OH, jeden z olympijských symbolov vyjadrujúci úsilie olympijského hnutia o neprestajný pokrok a zvyšovanie športovej výkonnosti. Jeho autorom bol priateľ P. de Coubertina, francúzsky dominikánsky kazateľ, pedagóg a športový funkcionár Henri Didon (*1840, †1900). Ako olympijské heslo bolo uznané MOV 1913 a od 1920 je súčasťou olympijského emblému. Popri organizovaní OH sa využíva aj pri emblémoch jednotlivých LOH a ZOH, pri výrobe suvenírov, odznakov, maskotov ap. Pod týmto heslom sa často organizujú aj olympijské podujatia (prednášky, konferencie, sympóziá, výstavy ap.).

citoslovcia

citoslovcia, interjekcie — amorfné slová, ktoré vyjadrujú spontánne, pojmovo nespracované reakcie na neočakávanú situáciu. V širšom zmysle sa k nim zaraďujú aj beztvaré, hláskovo nefixované, neartikulované zvuky. Citoslovcia sa delia na citové (napr. ach, jaj, ejha, fuj), vôľové (napr. hľa, pst, hijó, ahoj) a onomatopoje (napodobňujúce zvuk, napr. bum, tik-tak, ). Nové citoslovcia sa tvoria aj z cudzích slov (napr. stop, tuš, marš, vivat, kuš). V reči fungujú aj ako samostatné vety (napr. Hurá!); môžu suplovať niektoré vetné členy (A ono fuk do diery. Trápi nás to tvoje jaj, jaj.). Čo sa týka jazykovej normy, pravopis citosloviec je voľnejší.

citrus

citrus [gr.] — hovorový názov pre vždyzelený strom alebo ker z rodu citrónovník (Citrus).

clair-de-lune

clair-de-lune [klér d lün; fr.] — kobaltovomodrá poleva čínskeho porcelánu a keramiky obdobia Sung používaná do obdobia mandžuskej dynastie Čching, → kobaltový dekor.

clara pacta – boni amici

clara pacta – boni amici [klá- pak- -ní amící; lat.] — jasné dohody – dobrí priatelia. Čisté účty robia dobrých priateľov. Obdoba slovenského: Kamaráti buďme, dlhy si plaťme.

clarino

clarino [kla-; fr. > špan.] —

1. v období renesancie a baroka druh malej prirodzenej trúbky s jasným tónom (názov z lat. clarus — jasný) v ladení D, Es a F. Používala sa do 18. stor. pre vysoké tónové polohy na rozdiel od väčšej trúbky (principale) v ladení B, C a A používanej pre nižšie polohy;

2. názov organového registra s jasným vysokým hlasom.

Cluny

Cluny [klü-] — mesto vo vých. Francúzsku v regióne Burgundsko v departemente Saône-et-Loire; asi 5-tis. obyvateľov. Vzniklo pri benediktínskom Kláštore sv. Petra a Pavla, ktorý v období 10. – 12. stor. patril k najvýznamnejším centrám monasticizmu a vzdelanosti v Európe a v stredoveku bol aj významným pútnickým miestom.

Kláštor 909 (2. 9. 909; niekedy sa uvádza 11. 9. 910) založil akvitánsky vojvoda Viliam I. Pobožný (*875, †918; akvitánsky vojvoda od 893), ktorý mníchom daroval svoju karolovskú vilu Cluniacum. Prvým opátom bol Bernon z Cluny (*okolo 850, †927), ktorý reformoval benediktínske kláštory v Gigny a Baume-les-Messieurs. Jeho snahou bolo obnoviť prísne dodržiavanie regúl sv. Benedikta (dôraz na slúženie liturgie a modlitbu). Vojvoda v zakladacej listine garantoval mníchom slobodu voľby opáta (nezávislosť od svetskej moci) a ochranu pred cirkevnou i svetskou aristokraciou garantoval tým, že kláštor priamo podriadil pápežovi (931 to potvrdil pápež Ján XI.). Pod vedením opátov, ktorými boli svätý Odo z Cluny (opát 926 – 942), Aimard z Cluny (opát 942 – 54), svätý Mayeul z Cluny (opát 954 – 94), svätý Odilon z Cluny (opát 994 – 1048), svätý Hugo z Cluny (opát 1049 – 1109) a Peter Ctihodný (opát 1122 – 56), sa clunyjské reformy rozšírili vo viacerých krajinách a opátstvo sa stalo správnym centrom početných kláštorov riadiacich sa regulou sv. Benedikta (→ clunyjské hnutie). Cluny bolo predovšetkým preslávené ako miesto, kde sa konali modlitby za zosnulých. Počas vlády opáta svätého Odilona boli tieto modlitby systematicky vystupňované, čo zabezpečilo množstvo donácií (o. i. aj kláštorov za účelom reformovania) od bohatých patrónov, za ktorých duše sa mnísi modlili.

Najvýznamnejšou stavbou kláštora bol kláštorný Kostol sv. Petra a Pavla. Mnísi postupne vybudovali tri po sebe nasledujúce kostoly označované ako Cluny I., Cluny II. a Cluny III. (nezachovali sa). Stavba Cluny I. začala okolo 915 a vysvätená bola 927. Cluny II. bol budovaný od 948 a vysvätený 981. Bola to trojloďová bazilika s transeptom na stranách s kaplnkami, ukončená polkruhovou apsidou stupňovito lemovanou dvoma menšími apsidami. Pod chórom sa nachádzala krypta. Na západe kostola sa nachádzala dvojpodlažná predsieň (nartex) vybudovaná počas vlády svätého Odilona z Cluny, v ktorej bola Kaplnka svätého Michala určená na konanie modlitieb za zosnulých. Takáto predsieň sa stala charakteristickým prvkom novobudovaných kláštorných kostolov príslušiacich ku kláštoru Cluny. Počas vlády opáta svätého Odilona boli dobudované aj kláštorné budovy (nezachovali sa, známe sú z opisov, ich bohatá sochárska figurálna výzdoba popudila svätého Bernarda z Clairvaux). Počas vlády opáta svätého Huga bol kláštorný areál rozšírený o viaceré stavby , okrem iného dal prebudovať Kaplnku Panny Márie (vysvätil ju 1085 pápež Gregor VII.).

Výstavba kostola Cluny III., ktorý bol až do vybudovania Chrámu sv. Petra v Ríme najväčším kostolom kresťanského sveta, sa začala 1088 počas vlády opáta svätého Huga. Zámerom bolo o. i. vybudovať kostol, ktorý by poňal všetkých mníchov patriacich ku clunyjskému kláštoru. Stavbu a rozmery kostola inšpiroval sen vizionárskeho opáta Gunza z kláštora Baume-les-Messieurs, pri stavbe sa uplatnila číselná symbolika, podľa niektorých bádateľov bolo hlavným symbolom číslo 153, ktoré bolo považované za počet rýb pri zázračnom rybolove Ježiša Krista po jeho zmŕtvychvstaní. Podľa písomných prameňov sa na stavbe podieľal aj matematik Hezelo, ktorý bol kanonikom v Liège. Kostol bol 5-loďovou bazilikou s dvoma transeptmi. Vo východnej časti mal chórovú ochodzu s vencom piatich radiálnych kaplniek. Pred chórom bol postavený menší transept na východnej strane ukončený dvojicou apsíd. Druhý, väčší jednoloďový transept mal na východnej strane každého ramena dvojicu kaplniek ukončených apsidou. Nad krížením transeptu a lode bola oktagonálna veža nazývaná Clocher des Lampes. Chór a hlavný oltár posvätil 1095 pápež Urban II. Hlavná loď bola zaklenutá valenou klenbou, stena bola členená na tri zóny (arkáda, trifórium a bazilikálne okná; → bazilika). Loď bola dostavaná okolo 1113 alebo okolo 1120, celý kostol posvätil pápež Inocent II. 25. 10. 1130. Okolo polovice 12. stor. bol k západnej fasáde pristavaný nartex zaklenutý rebrovými klenbami, v 13. stor. boli k jeho západnej fasáde pristavané dve veže. Kostol bol 1809 z väčšej časti deštruovaný, chór bol zničený 1823. Z celej stavby sa do súčasnosti zachoval len južný transept s oktogonálnou vežou nazývanou Clocher de l’Eau Bénite. Z mnohých kláštorných budov, ktoré boli prestavované v 13. – 16. stor. a okolo 1750 boli nahradené budovami v klasicistickom štýle, sa zachovali len fragmenty (napr. sýpka z 13. stor., dnes múzeum, alebo viaceré rezidencie opátov v meste).

cluse

cluse [klűz] — forma georeliéfu, prelomová priečna dolina presekávajúca chrbty vo vrásových pohoriach. Často má charakter antecedentnej doliny (→ antecedencia) alebo epigenetickej doliny (→ epigenéza). Cluse je pôvodne miestny termín na označenie takýchto dolín vo Švajčiarskej Jure; doliny tohto charakteru sú i na Slovensku (napr. Manínska tiesňava v Súľovských vrchoch).

Clusius, Carolus

Clusius [klu-], Carolus, aj Léclus, vlastným menom Charles de l’Ecluse, 19. 2. 1526 Arras, Francúzsko – 4. 4. 1609 Leiden, Holandsko — holandský botanik, jeden zo zakladateľov opisnej botaniky (dnes systematická botanika). Pôsobil ako profesor na univerzite v Leidene, kde sa zaslúžil o vybudovanie botanickej záhrady, a vo Viedni, kam prišiel 1573 na pozvanie cisára Maximiliána II. Na svojich cestách po Európe objavil veľa dovtedy neznámych rastlín, viackrát navštívil mnohé lokality v okolí Bratislavy a Trnavy, kde nazbieral veľa druhov nielen liečivých rastlín.

Clutha

Clutha [klúse], maorijsky Mata-au — rieka na Novom Zélande, najdlhšia na Južnom ostrove; dĺžka 322 km, rozloha povodia 22 000 km2, priemerný ročný prietok 650 m3/s. Vzniká sútokom zdrojníc vytekajúcich z jazier Wanaka a Hawea, ústi do Tichého oceána. Energeticky využívaná (viacero vodných elektrární, najväčšia Roxburgh, 320 MW).

Clyde

Clyde [klajd] — rieka v Spojenom kráľovstve v Škótsku; dĺžka 176 km (3. najdlhšia rieka Škótska), rozloha povodia 3 836 km2, priemerný ročný prietok v ústí 70 m3/s. Vzniká sútokom zdrojníc prameniacich v Juhoškótskej vysočine, estuárom dlhým 103 km ústi do zálivu Firth of Clyde; prieplavom spojená so zálivom Firth of Forth na východnom pobreží. Po Glasgow splavná pre námorné lode. Využívaná energeticky.

C meióza

C meióza [gr.] — meióza, ktorej priebeh je inhibovaný bunkovými jedmi (napr. kolchicín) zamedzujúcimi tvorbu vláken deliaceho vretienka. Delenie bunky sa zastavuje v štádiu metafázy (→ meióza). Chromozómy sa nerozídu a vznikajúce gaméty majú namiesto haploidného počtu diploidný počet chromozómov.

C mitóza

C mitóza [gr.] — mitóza, ktorej priebeh je blokovaný bunkovými jedmi (napr. kolchicín). Bunkové delenie sa zastavuje v štádiu metafázy (→ mitóza) a dcérske bunky majú namiesto diploidného počtu polyploidný počet chromozómov. C mitóza sa využíva na získavanie polyploidných rastlín.

Coari

Coari [kuarí], Rio Coari — rieka v Brazílii, pravostranný prítok horného toku Amazonky nazývaného Solimões, dĺžka 570 km. Preteká jazerom Lago de Coari.

cobol

cobol [ko-], angl. Common Business Oriented Language — procedurálny programovací jazyk, ktorý sa používa na riešenie úloh z oblasti hromadného spracovania údajov. Prvú špecifikáciu jazyka vytvorila koncom 50. rokov 20. stor. skupina CODASYL. Štruktúra jazyka je zameraná na jednoduchú manipuláciu s veľkým objemom údajov. Cobol bol prvým jazykom, ktorý kladie rovnaký dôraz na údaje a procedúry tým, že oddeľuje ich špecifikáciu. Napriek tomu, že ide o jeden z najstarších programovacích jazykov, stále patrí medzi najpoužívanejšie. Cobol je štandardizovaný Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu (ISO), jeho posledná verzia bola vydaná v r. 2014.