Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 30 z celkového počtu 30 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Cisárová-Mináriková, Eva

Cisárová-Mináriková, Eva, 16. 12. 1945 Cífer, okr. Trnava — slovenská textilná výtvarníčka, manželka I. Minárika. V rokoch 1961 – 65 študovala na Strednej priemyselnej škole textilnej v Brne (odbor textilná designatúra) u významného textilného výtvarníka Bohdana Mrázka (*1931, †2009) a v rokoch 1966 – 72 v ateliéri Voľnej maľby a gobelínu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (u P. Matejku). V rokoch 1990 – 2008 pôsobila na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2003 mimoriadna profesorka), kde v roku 1991 založila ateliér Voľnej textilnej tvorby s koncepciou výučby dejín textilu, starých textilných techník a od roku 1995 aj s výučbou reštaurovania historických textílií. Tvorí autorsky tkané tapisérie s kópiami fragmentov z neskorogotických gobelínov, konfrontovaných s reliéfnym aj perforovaným väzobným tkaním. Neskôr vytvára aj textilné knihy s kolážami vyšívaných monogramov zo svadobných výbav z 19. stor., kaligrafické uzlové zápisníky a frotážové listy, trojrozmerné miniatúrne textilné objekty a šperky. Od roku 1972 sa venuje výskumu historickej výšivky Spolku Izabella, pričom publikovala i vystavovala ich diela a v roku 2017 skoncipovala a realizovala Pamätnú izbu sakrálnej výšivky Márie Hollósy na farskom úrade v Cíferi. K jej teoretickým dielam patrí publikácia Mária Hollósy: Znovuobjavené výšivky 1858 – 1945 (2008).

Cisnerosová, Sandra

Cisnerosová (Cisneros), Sandra, 20. 12. 1954 Chicago, Illinois — americká prozaička a poetka. Pochádza zo siedmich detí, v detstve spolu s rodinou často cestovala medzi Chicagom a Mexikom. V rokoch 1968 – 72 študovala na dievčenskej Jozefínskej akadémii svätého srdca (Josephinum Academy of the Sacred Heart), kde v stredoškolskom časopise začala publikovať poéziu. V rokoch 1972 – 76 študovala angličtinu na Loyolskej univerzite v Chicagu (Loyola University), 1976 – 78 navštevovala Spisovateľskú dielňu na Iowskej univerzite (Iowa Writers’ Workshop), kde získala magisterský titul z tvorivého písania, 1978 – 80 vyučovala na Alternatívnej strednej škole pre hispánsku mládež (Latino Youth Alternative High School) v Chicagu, 1981 – 82 pracovala ako náborová pracovníčka a poradkyňa pre menšinových študentov na Loyolskej univerzite, 1982 – 83 žila a tvorila v Grécku, Taliansku a vo Francúzsku, 1984 – 85 pôsobila ako literárna riaditeľka v Guadalupskom centre pre kultúru a umenie (Guadalupe Cultural Arts Center) v San Antoniu, ktoré sa zaoberá propagáciou hispanoamerického kultúrneho dedičstva a umenia. V 80. a 90. rokoch hosťovala na viacerých univerzitách, o. i. na Kalifornskej univerzite v Berkeley, Michiganskej univerzite v Ann Arbor a Novomexickej univerzite v Albuquerque, a získala dve prestížne štipendiá Národnej nadácie pre umenie (National Endowment for the Arts) za poéziu (1982) a prózu (1988). Od roku 2015 žije v San Miguel de Allende v Mexiku.

Rozhodujúcim formatívnym obdobím bolo pre ňu štúdium v Iowe, kde trpela pocitmi odlišnosti, vylúčenia a odcudzenia, ktoré sa spolu s mocenskými vzťahmi medzi pohlaviami, konfliktom medzi jednotlivcom a kultúrnou i rodinnou tradíciou a heterogénnosťou hispanoamerickej komunity stali hlavnými témami jej diel. Dynamikou hispanoamerickej komunity sa zaoberá viac než konfliktmi medzi Angloameričanmi a Hispanoameričanmi, ktoré sú síce v jej dielach prítomné, ale majú podobu konfliktov medzi relatívne asimilovanými a neasimilovanými Hispáncami. Jej postavy sú zväčša spoločenskí vydedenci z prostredia hispanoamerickej komunity – ženy z nefunkčných a marginalizovaných rodín, homosexuáli, ľudia z nižších spoločenských vrstiev. Okrem toho sa v jej dielach objavuje aj postava alebo rozprávač nesúci autobiografické črty: hispánsky umelec, ktorý pobúril svoju komunitu, v dôsledku čoho sa ocitol na hranici medzi hispanoamerickou a angloamerickou kultúrou. Cisnerosová zvyčajne nerozpráva svoje príbehy z jednej naratívnej perspektívy, zaznieva v nich viacero hlasov. Z formálneho hľadiska sa jej diela vyznačujú nelineárnosťou a pestrým, obrazným jazykom, ktoré kritici zvyčajne interpretujú ako odklon od tradičných (patriarchálnych, belošských) konvencií v prospech feministického, hispánskeho diskurzu. Preslávila sa najmä románovým debutom Dom na Mangovej ulici (The House on Mango Street, 1984) o snahe dospievajúceho dievčaťa mexického pôvodu nájsť si miesto vo vlastnej kultúre a súčasne objaviť vlastné ja.

Je autorkou zbierok poézie Zlí chlapci (Bad Boys, 1980), Moje nehanebné spôsoby (My Wicked Wicked Ways, 1987), Radodajka (Loose Woman, 1994), zbierky poviedok Potok ženského kriku a iné poviedky (Woman Hollering Creek and other stories, 1991), románu Caramelo (2002), obrázkovej knihy pre dospelých Videli ste Marie? (Have You Seen Marie?, 2012) a autobiografie Môj vlastný dom. Príbehy z môjho života (A House of My Own. Stories from My Life, 2015).

cistrón

cistrón [gr.] — najmenšia funkčná jednotka génu, v ktorej je zapísaná genetická informácia. Pôvodne bol cistrón definovaný ako jednotka genetickej funkcie, v ktorej nemôžu komplementovať dve mutácie. V súčasnosti je ekvivalentom pojmu gén, resp. oblasti DNA, ktorá kóduje jeden polypeptid alebo funkčnú molekulu RNA (napr. rRNA alebo tRNA).

cisus

cisus [gr.], Cissus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď viničovité. Mohutné byliny, sukulenty alebo liany rastúce prevažne v tropických oblastiach Ameriky a Ázie. Majú okrasné striedavé jednoduché alebo hlbokolaločnaté, či dlaňovitodielne listy a nenápadné štvorlupienkové zelenkasté kvety usporiadané v okolíkatých vrcholíkoch, plod bobuľa. Patrí sem asi 400 druhov, pestujú sa napr. napr. cisus rôznofarebný (Cissus discolor), cisus antarktický (Cissus antarctica), Cissus hypoglauca a cisus kosoštvorcolistý (Cissus rhombifolia).

citara

citara, citera [gr. > lat.] — brnkací strunový hudobný nástroj, od 18. stor. populárny v európskom ľudovom prostredí pod rôznymi názvami: fidla (Írsko), hummel (Švédsko), langleik (Nórsko), humle (Dánsko), hommel (Holandsko), Scheitholz (Nemecko), kobza (Česká republika).

Najčastejšie používaná podoba citary má plochý, na jednej strane esovito prehnutý korpus s rovným vekom (vrchná doska) i dnom (spodná doska), ktoré sú spojené veľmi nízkymi lubmi. Vo veku je umiestnený kruhový alebo elipsovitý zvukový otvor. Priemerné rozmery rezonančnej skrinky sú cca 60 × 35 cm. Nástroj má päť kovových melodických strún vedených nad mierne klenutým hmatníkom, na ktorom je umiestnených 29 vysokých kovových pražcov. Nad zvyšnou časťou korpusu je natiahnutých 24 – 42 sprievodných strún. Sú ladené v kvartách a kvintách a siahajú od F až k a1, pričom celkový rozsah dosahuje tri – štyri oktávy. K štandardným ladeniam strún nad hmatníkom patrí mníchovské (c, g, d1, a1, a1) a viedenské (c, g, g1, d1, a1) ladenie. Pri hre citara spočíva štyrmi krátkymi nožičkami na stole alebo si ju hráč kladie na kolená hmatníkom k sebe. Prsty ľavej ruky pritláčaním na vysoké pražce skracujú melodické struny, ktoré sa rozochvievajú palcom pravej ruky, na ktorom je navlečené plektrum (kovový alebo plastový prstenec s hrotom). Sprievodné struny sú rozochvievané zvyšnými prstami pravej ruky.

Vzhľadom na to, že citara je ľudový hudobný nástroj, vyznačuje sa veľkou variabilitou tvarov. Sú známe citary s korpusom tvaru podlhovastého hranola (väčšina z nich nemá dno; dno bolo nahrádzané doskou stola, na ktorom nástroj pri hre ležal), citary so zaoblenou rezonančnou skrinkou na jednej strane (salzburský typ), citary so zaoblenou rezonančnou skrinkou na obidvoch stranách, resp. citary s gitarovým korpusom (mittenwaldský typ) a citary so stupňovitým količníkom, ktorý umožňoval použitie až piatich rôznych dĺžok strún.

Začiatky remeselnej výroby citár sú spojené s menami Ignaz Simon (*1789, †1866), Georg Tiefenbrunner (*1812, †1880) a Franz Kren. V druhej polovici 19. stor. prešla citara rýchlym vývojom a konštrukčným zdokonalením. Vyrábali sa krátke citary, väčšie koncertné poloelegické a elegické citary, harfové citary, akordické citary s klávesnicou pre jednotlivé akordy, americké citary s oddelene ladenými akordmi, americké harfové citary a Auto-Chordephonetty (citary ovládané perforovanými plechovými kotúčmi), ktoré však bývajú zaraďované medzi automatofóny. Jedni z prvých hromadných výrobcov kvalitných citár boli Anton Kiendl (*1816, †1871) vo Viedni a Max Mathias Amberger (*1839, †1889; vyrobil prvú koncertnú citaru dnešného typu s predĺženou menzúrou) v Mníchove.

Vďaka svojej rozšírenosti a ľahkej dostupnosti bola citara na prelome 19. a 20. stor. obľúbeným nástrojom nenáročného muzicírovania v meštianskych domácnostiach, vznikali rôzne citarové spolky a súbory. Významným súdobým hráčom na citaru bol dolnorakúsky virtuóz Johann Petzmayer (*1803, †1884). Záujem o citaru neutíchol ani v 21. stor.

citato loco

citato loco [-tátó -kó; lat.], skr. c. l. — na uvedenom (citovanom) mieste; častejšie sa uvádza v opačnom poradí slov (→ loco citato).

citátové výrazy

citátové výrazy — ustálené slovné spojenia reprodukované v pôvodnom jazyku. Bývajú neobrazné, terminologické (napr. persona non grata, a conto) alebo obrazné, frazeologizované (napr. deus ex machina). Niektoré z frazeologizovaných citátových výrazov sa uplatňujú aj v preloženej podobe (napr. circulus vitiosus – bludný kruh). Sú výrazným knižným prostriedkom.

cithara

cithara [-ta-; gr. > lat.] —

1. v starovekom Ríme polatinčený názov starogréckeho strunového brnkacieho nástroja, kithary;

2. v stredovekých latinských spisoch všeobecné označenie strunových hudobných nástrojov.

citius, altius, fortius

citius, altius, fortius [cicijus, alcijus, forcijus; lat.], rýchlejšie, vyššie, silnejšie — heslo novodobých OH, jeden z olympijských symbolov vyjadrujúci úsilie olympijského hnutia o neprestajný pokrok a zvyšovanie športovej výkonnosti. Jeho autorom bol priateľ P. de Coubertina, francúzsky dominikánsky kazateľ, pedagóg a športový funkcionár Henri Didon (*1840, †1900). Ako olympijské heslo bolo uznané MOV 1913 a od 1920 je súčasťou olympijského emblému. Popri organizovaní OH sa využíva aj pri emblémoch jednotlivých LOH a ZOH, pri výrobe suvenírov, odznakov, maskotov ap. Pod týmto heslom sa často organizujú aj olympijské podujatia (prednášky, konferencie, sympóziá, výstavy ap.).

citoslovcia

citoslovcia, interjekcie — amorfné slová, ktoré vyjadrujú spontánne, pojmovo nespracované reakcie na neočakávanú situáciu. V širšom zmysle sa k nim zaraďujú aj beztvaré, hláskovo nefixované, neartikulované zvuky. Citoslovcia sa delia na citové (napr. ach, jaj, ejha, fuj), vôľové (napr. hľa, pst, hijó, ahoj) a onomatopoje (napodobňujúce zvuk, napr. bum, tik-tak, ). Nové citoslovcia sa tvoria aj z cudzích slov (napr. stop, tuš, marš, vivat, kuš). V reči fungujú aj ako samostatné vety (napr. Hurá!); môžu suplovať niektoré vetné členy (A ono fuk do diery. Trápi nás to tvoje jaj, jaj.). Čo sa týka jazykovej normy, pravopis citosloviec je voľnejší.

citrus

citrus [gr.] — hovorový názov pre vždyzelený strom alebo ker z rodu citrónovník (Citrus).

clair-de-lune

clair-de-lune [klér d lün; fr.] — kobaltovomodrá poleva čínskeho porcelánu a keramiky obdobia Sung používaná do obdobia mandžuskej dynastie Čching, → kobaltový dekor.

clara pacta – boni amici

clara pacta – boni amici [klá- pak- -ní amící; lat.] — jasné dohody – dobrí priatelia. Čisté účty robia dobrých priateľov. Obdoba slovenského: Kamaráti buďme, dlhy si plaťme.

clarino

clarino [kla-; fr. > špan.] —

1. v období renesancie a baroka druh malej prirodzenej trúbky s jasným tónom (názov z lat. clarus — jasný) v ladení D, Es a F. Používala sa do 18. stor. pre vysoké tónové polohy na rozdiel od väčšej trúbky (principale) v ladení B, C a A používanej pre nižšie polohy;

2. názov organového registra s jasným vysokým hlasom.

Cluny

Cluny [klü-] — mesto vo vých. Francúzsku v regióne Burgundsko v departemente Saône-et-Loire; asi 5-tis. obyvateľov. Vzniklo pri benediktínskom Kláštore sv. Petra a Pavla, ktorý v období 10. – 12. stor. patril k najvýznamnejším centrám monasticizmu a vzdelanosti v Európe a v stredoveku bol aj významným pútnickým miestom.

Kláštor 909 (2. 9. 909; niekedy sa uvádza 11. 9. 910) založil akvitánsky vojvoda Viliam I. Pobožný (*875, †918; akvitánsky vojvoda od 893), ktorý mníchom daroval svoju karolovskú vilu Cluniacum. Prvým opátom bol Bernon z Cluny (*okolo 850, †927), ktorý reformoval benediktínske kláštory v Gigny a Baume-les-Messieurs. Jeho snahou bolo obnoviť prísne dodržiavanie regúl sv. Benedikta (dôraz na slúženie liturgie a modlitbu). Vojvoda v zakladacej listine garantoval mníchom slobodu voľby opáta (nezávislosť od svetskej moci) a ochranu pred cirkevnou i svetskou aristokraciou garantoval tým, že kláštor priamo podriadil pápežovi (931 to potvrdil pápež Ján XI.). Pod vedením opátov, ktorými boli svätý Odo z Cluny (opát 926 – 942), Aimard z Cluny (opát 942 – 54), svätý Mayeul z Cluny (opát 954 – 94), svätý Odilon z Cluny (opát 994 – 1048), svätý Hugo z Cluny (opát 1049 – 1109) a Peter Ctihodný (opát 1122 – 56), sa clunyjské reformy rozšírili vo viacerých krajinách a opátstvo sa stalo správnym centrom početných kláštorov riadiacich sa regulou sv. Benedikta (→ clunyjské hnutie). Cluny bolo predovšetkým preslávené ako miesto, kde sa konali modlitby za zosnulých. Počas vlády opáta svätého Odilona boli tieto modlitby systematicky vystupňované, čo zabezpečilo množstvo donácií (o. i. aj kláštorov za účelom reformovania) od bohatých patrónov, za ktorých duše sa mnísi modlili.

Najvýznamnejšou stavbou kláštora bol kláštorný Kostol sv. Petra a Pavla. Mnísi postupne vybudovali tri po sebe nasledujúce kostoly označované ako Cluny I., Cluny II. a Cluny III. (nezachovali sa). Stavba Cluny I. začala okolo 915 a vysvätená bola 927. Cluny II. bol budovaný od 948 a vysvätený 981. Bola to trojloďová bazilika s transeptom na stranách s kaplnkami, ukončená polkruhovou apsidou stupňovito lemovanou dvoma menšími apsidami. Pod chórom sa nachádzala krypta. Na západe kostola sa nachádzala dvojpodlažná predsieň (nartex) vybudovaná počas vlády svätého Odilona z Cluny, v ktorej bola Kaplnka svätého Michala určená na konanie modlitieb za zosnulých. Takáto predsieň sa stala charakteristickým prvkom novobudovaných kláštorných kostolov príslušiacich ku kláštoru Cluny. Počas vlády opáta svätého Odilona boli dobudované aj kláštorné budovy (nezachovali sa, známe sú z opisov, ich bohatá sochárska figurálna výzdoba popudila svätého Bernarda z Clairvaux). Počas vlády opáta svätého Huga bol kláštorný areál rozšírený o viaceré stavby , okrem iného dal prebudovať Kaplnku Panny Márie (vysvätil ju 1085 pápež Gregor VII.).

Výstavba kostola Cluny III., ktorý bol až do vybudovania Chrámu sv. Petra v Ríme najväčším kostolom kresťanského sveta, sa začala 1088 počas vlády opáta svätého Huga. Zámerom bolo o. i. vybudovať kostol, ktorý by poňal všetkých mníchov patriacich ku clunyjskému kláštoru. Stavbu a rozmery kostola inšpiroval sen vizionárskeho opáta Gunza z kláštora Baume-les-Messieurs, pri stavbe sa uplatnila číselná symbolika, podľa niektorých bádateľov bolo hlavným symbolom číslo 153, ktoré bolo považované za počet rýb pri zázračnom rybolove Ježiša Krista po jeho zmŕtvychvstaní. Podľa písomných prameňov sa na stavbe podieľal aj matematik Hezelo, ktorý bol kanonikom v Liège. Kostol bol 5-loďovou bazilikou s dvoma transeptmi. Vo východnej časti mal chórovú ochodzu s vencom piatich radiálnych kaplniek. Pred chórom bol postavený menší transept na východnej strane ukončený dvojicou apsíd. Druhý, väčší jednoloďový transept mal na východnej strane každého ramena dvojicu kaplniek ukončených apsidou. Nad krížením transeptu a lode bola oktagonálna veža nazývaná Clocher des Lampes. Chór a hlavný oltár posvätil 1095 pápež Urban II. Hlavná loď bola zaklenutá valenou klenbou, stena bola členená na tri zóny (arkáda, trifórium a bazilikálne okná; → bazilika). Loď bola dostavaná okolo 1113 alebo okolo 1120, celý kostol posvätil pápež Inocent II. 25. 10. 1130. Okolo polovice 12. stor. bol k západnej fasáde pristavaný nartex zaklenutý rebrovými klenbami, v 13. stor. boli k jeho západnej fasáde pristavané dve veže. Kostol bol 1809 z väčšej časti deštruovaný, chór bol zničený 1823. Z celej stavby sa do súčasnosti zachoval len južný transept s oktogonálnou vežou nazývanou Clocher de l’Eau Bénite. Z mnohých kláštorných budov, ktoré boli prestavované v 13. – 16. stor. a okolo 1750 boli nahradené budovami v klasicistickom štýle, sa zachovali len fragmenty (napr. sýpka z 13. stor., dnes múzeum, alebo viaceré rezidencie opátov v meste).

cluse

cluse [klűz] — forma georeliéfu, prelomová priečna dolina presekávajúca chrbty vo vrásových pohoriach. Často má charakter antecedentnej doliny (→ antecedencia) alebo epigenetickej doliny (→ epigenéza). Cluse je pôvodne miestny termín na označenie takýchto dolín vo Švajčiarskej Jure; doliny tohto charakteru sú i na Slovensku (napr. Manínska tiesňava v Súľovských vrchoch).

Clusius, Carolus

Clusius [klu-], Carolus, aj Léclus, vlastným menom Charles de l’Ecluse, 19. 2. 1526 Arras, Francúzsko – 4. 4. 1609 Leiden, Holandsko — holandský botanik, jeden zo zakladateľov opisnej botaniky (dnes systematická botanika). Pôsobil ako profesor na univerzite v Leidene, kde sa zaslúžil o vybudovanie botanickej záhrady, a vo Viedni, kam prišiel 1573 na pozvanie cisára Maximiliána II. Na svojich cestách po Európe objavil veľa dovtedy neznámych rastlín, viackrát navštívil mnohé lokality v okolí Bratislavy a Trnavy, kde nazbieral veľa druhov nielen liečivých rastlín.

Clutha

Clutha [klúse], maorijsky Mata-au — rieka na Novom Zélande, najdlhšia na Južnom ostrove; dĺžka 322 km, rozloha povodia 22 000 km2, priemerný ročný prietok 650 m3/s. Vzniká sútokom zdrojníc vytekajúcich z jazier Wanaka a Hawea, ústi do Tichého oceána. Energeticky využívaná (viacero vodných elektrární, najväčšia Roxburgh, 320 MW).

Clyde

Clyde [klajd] — rieka v Spojenom kráľovstve v Škótsku; dĺžka 176 km (3. najdlhšia rieka Škótska), rozloha povodia 3 836 km2, priemerný ročný prietok v ústí 70 m3/s. Vzniká sútokom zdrojníc prameniacich v Juhoškótskej vysočine, estuárom dlhým 103 km ústi do zálivu Firth of Clyde; prieplavom spojená so zálivom Firth of Forth na východnom pobreží. Po Glasgow splavná pre námorné lode. Využívaná energeticky.

C meióza

C meióza [gr.] — meióza, ktorej priebeh je inhibovaný bunkovými jedmi (napr. kolchicín) zamedzujúcimi tvorbu vláken deliaceho vretienka. Delenie bunky sa zastavuje v štádiu metafázy (→ meióza). Chromozómy sa nerozídu a vznikajúce gaméty majú namiesto haploidného počtu diploidný počet chromozómov.

C mitóza

C mitóza [gr.] — mitóza, ktorej priebeh je blokovaný bunkovými jedmi (napr. kolchicín). Bunkové delenie sa zastavuje v štádiu metafázy (→ mitóza) a dcérske bunky majú namiesto diploidného počtu polyploidný počet chromozómov. C mitóza sa využíva na získavanie polyploidných rastlín.

Coari

Coari [kuarí], Rio Coari — rieka v Brazílii, pravostranný prítok horného toku Amazonky nazývaného Solimões, dĺžka 570 km. Preteká jazerom Lago de Coari.

cobol

cobol [ko-], angl. Common Business Oriented Language — procedurálny programovací jazyk, ktorý sa používa na riešenie úloh z oblasti hromadného spracovania údajov. Prvú špecifikáciu jazyka vytvorila koncom 50. rokov 20. stor. skupina CODASYL. Štruktúra jazyka je zameraná na jednoduchú manipuláciu s veľkým objemom údajov. Cobol bol prvým jazykom, ktorý kladie rovnaký dôraz na údaje a procedúry tým, že oddeľuje ich špecifikáciu. Napriek tomu, že ide o jeden z najstarších programovacích jazykov, stále patrí medzi najpoužívanejšie. Cobol je štandardizovaný Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu (ISO), jeho posledná verzia bola vydaná v r. 2014.