Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 116 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

felém

felém [gr.], phellema — kompaktné ochranné pletivo rastlín, ktoré vzniká činnosťou delivého pletiva zelenej kôry (felogénu). Felém je tvorený bunkami, ktoré sú predĺžené v smere osi stonky a sú zvyčajne skorkovatené (→ korok); nahrádza pokožku rastlín pri druhotnom hrubnutí. Viac vrstiev felému (na starších drevnatých stonkách) vytvára korok, ktorý je hlavnou súčasťou vodonepriepustnej borky.

felogén

felogén [gr.] — druhotné delivé pletivo rastlín, ktorého činnosťou vzniká periderm (druhotná kôra). Felogén produkuje smerom dovnútra stonky zelenú kôru (feloderm) a smerom von felém.

Gagarin, Pavol Pavlovič

Gagarin, Pavol Pavlovič, 15. 3. 1789 Moskva – 4. 3. 1872 Petrohrad — ruské knieža, tajný štátny radca. Vzdelanie získal v Petrohrade v učilišti abbého Nikoľa, potom pôsobil ako vrchný prokurátor a guberniálny inšpektor, 1831 sa stal členom Najvyššieho súdneho dvora. Začiatkom 40. rokov 19. stor. vykonával inšpekciu Astrachánskej gubernie. Od 1844 člen Štátnej rady ruského impéria, 1857 ho cár Alexander II. Nikolajevič vymenoval za člena tajného výboru pre roľnícke záležitosti. V tomto orgáne bol predstaviteľom konzervatívnej časti, ktorá pri posudzovaní návrhov opatrení týkajúcich sa roľníckej otázky v Rusku bránila záujmy veľkostatkárov. Významnú úlohu zohrával pri reforme súdnictva, pri jej koncipovaní využil svoju dlhoročnú prax a dôkladné poznanie nedostatkov predchádzajúcich súdnych poriadkov. Od januára 1862 stál na čele legislatívneho odboru a v Štátnej rade predsedal výboru posudzujúcemu základné východiská súdnej reformy. R. 1864 bol pod jeho vedením v Štátnej rade schválený nový Súdny poriadok, do konca života však musel nové stanovy obhajovať pred úsilím o ich zmenu. R. 1863 – 72 bol na čele Výboru ministrov, 1864 – 65 predsedom Štátnej rady. R. 1866 predsedal Vrchnému trestnému súdu, ktorý odsúdil D. V. Karakozova za pokus o atentát na cára Alexandra II. Nositeľ všetkých vyšších vyznamenaní ruského impéria.

Gage, Thomas

Gage [gejdž], Thomas, 1721 Firle, Sussex – 2. 4. 1787 Londýn — britský generál a politik, jeden z najvyšších predstaviteľov britskej vlády v severoamerických kolóniách. R. 1741 vstúpil do armády, od 1755 pôsobil v Severnej Amerike, kde sa zúčastnil bojov proti Francúzom a Indiánom (1756 – 63). R. 1760 sa stal guvernérom v Montreale, 1763 – 75 najvyšší veliteľ britských vojenských síl v Severnej Amerike. Ako predstaviteľ britskej správy preukázal zručnosť a diplomatický takt vo vyjednávaní o otázkach hraníc, o. i. aj vo vzťahu k Indiánom. Záujmy britskej politiky však obhajoval veľmi nepopulárnym spôsobom a trinástim britským kolóniám, v ktorých sa prebúdzalo hnutie za nezávislosť, sa pokúšal vnútiť zákony materskej krajiny. R. 1774 po vymenovaní za guvernéra Massachusetts v záujme potlačenia nespokojných kolonistov nahradil ich demokratické inštitúcie britským vojenským velením. R. 1775 kolonisti zhromaždili v Concorde (Massachusetts) zbrane a muníciu, ktorej sa malo na príkaz Gagea zmocniť britské vojsko. Kolonisti sa postavili na odpor a po prvých ozbrojených zrážkach v apríli 1775 pri Lexingtone a Concorde donútili Britov ustúpiť. V júni 1775 zaútočil Gage pri Bunker Hill, v bitke však utrpeli Briti značné straty, čo Američanov posilnilo v odhodlaní vzdorovať (→ Americká revolúcia). Po tejto nákladnej a neúspešnej akcii bol Gage odvolaný do Veľkej Británie.

Gaismair, Michael

Gaismair [gajzmajer], Michael, aj Gaysmayr, okolo 1491 Sterzing, dnes Vipiteno, Južné Tirolsko, Taliansko – 15. 4. 1532 Padova — vodca tirolských vzbúrencov v čase nemeckej sedliackej vojny. Pôvodne pisár biskupa z Brixenu. R. 1525 sa postavil na čelo vzbúrených roľníkov v Tirolsku a po potlačení povstania odišiel do Zürichu, kde pod vplyvom U. Zwingliho vypracoval program kresťanskej, demokratickej a sociálnej republiky v Tirolsku (Tiroler Landesordnung, 1526). Po účasti na povstaní v Salzburgu (1526) vstúpil do benátskych služieb, kde sa pokúšal vytvoriť protihabsburské spojenectvo. V Padove ho zabili Rakúskom najatí vrahovia.

Gajda, Radola

Gajda, Radola, vlastným menom Rudolf Geidl, 14. 2. 1892 Kotor, Chorvátsko – 15. 4. 1948 Praha — český generál a fašistický politik. Počas 1. svetovej vojny vstúpil do československých légií v Rusku, od 1917 veliteľ 1. práporu pri Zborove. R. 1918 – 19 pôsobil ako kontradmirál v armáde generála A. V. Kolčaka na Sibíri, 1920 sa vrátil s vojenským transportom do Československa. R. 1920 – 21 študoval na vojenskej škole v Paríži, 1921 – 24 veliteľ pešej divízie (divízny generál) v Košiciach, 1924 – 26 zástupca náčelníka hlavného štábu, 1926 náčelník. Spolupracoval s K. Kramářom a J. Stříbrným proti vedúcej politickej skupine Hrad, v auguste 1926 bol obvinený z podpory fašizmu a špionáže v prospech ZSSR, po disciplinárnom pojednávaní zbavený generálskych hodnosti a degradovaný na vojaka. Od 1927 vodca českých fašistov, 1929 – 31 a 1935 – 39 poslanec Národného zhromaždenia za Národnú obec fašistickú. R. 1933 stál údajne v pozadí neúspešného tzv. židenického puču. R. 1938 vystúpil na obranu republiky, 1938 – 39 podpredseda Strany národnej jednoty. Po 15. 3. 1939 stál na čele Českého národného výboru svatováclavského, ktorý musel však pod tlakom okupantov ukončiť činnosť a Gajda sa stiahol do ústrania. R. 1945 odsúdený na dva roky väzenia.

Gajdar, Jegor

Gajdar, Jegor, 19. 3. 1956 Moskva – 16. 12. 2009 Odincovo — ruský ekonóm a politik. Vnuk A. P. Gajdara. Vyštudoval ekonómiu na Moskovskej štátnej univerzite, kde po ukončení štúdia pracoval od 1981 ako vedecký pracovník. R. 1986 bol zvolený za vodcu neformálneho hnutia Ekonómovia za reformy. R. 1987 – 90 pôsobil ako redaktor novín Kommunist a Pravda, publikoval niekoľko monografií s ekonomickou tematikou. R. 1990 – 91 riaditeľ Inštitútu hospodárskej politiky Akadémie hospodárskych vied ZSSR. Po zmene režimu mal na starosti hospodársku politiku vlády B. Jeľcina a stal sa jedným z autorov hospodárskych reforiem v Rusku. R. 1991 vicepremiér a minister hospodárstva a financií, jún-december 1992 úradujúci predseda vlády Ruskej federácie, 1993 poradca prezidenta B. Jeľcina pre ekonomiku, po neúspechu bloku Ruská voľba v parlamentných voľbách však v januári 1994 odstúpil z funkcií vo vláde. V tom istom roku bol zvolený za lídra strany Ruská demokratická voľba. R. 1999 vstúpil do pravého krídla koalície Pravé dielo (Jednota pravicových síl). R. 1993 – 95 a od 1999 poslanec Štátnej dumy. R. 1992 – 93 a od 1994 riaditeľ Inštitútu pre transformujúce sa ekonomiky, predseda Rady medzinárodného centra pre výskum ekonomických reforiem.

Galen, Clemens August

Galen, Clemens August, 16. 3. 1878 hrad Dinklage – 22. 3. 1946 Münster — nemecký rímskokatolícky teológ. Od 5. 9. 1933 münsterský biskup, od 1946 kardinál. V období Weimarskej republiky bol známy ako konzervatívny, výrazne národne orientovaný a nie príliš rozhľadený teológ, ktorý často kritizoval parlamentárne zriadenie. Po nástupe do biskupského úradu sa však veľmi rýchlo dostal do konfliktu s nacistami. Odmietal ich totalitné praktiky a porušovanie zákonov, cirkevných slobôd i ľudských práv. S kritikou vystupoval aj verejne a stal sa známym po celom Nemecku. Osobitne adresné boli jeho kázne z júla a augusta 1941 zamerané proti vyčíňaniu gestapa, konfiškácii cirkevného majetku, a najmä proti eutanázii starých, chorých a tzv. neproduktívnych ľudí, ktorá bola aj jeho zásluhou načas pozastavená. Jeho likvidáciu nacisti z taktických príčin odložili až na obdobie „po víťazstve“. Po porážke Nemecka ho pápež Pius XII. za jeho zásluhy vymenoval krátko pred smrťou za kardinála.

Gambetta, Léon

Gambetta, Léon, 3. 4. 1838 Cahors – 31. 12. 1882 Ville-d’Avray (pri Paríži) — francúzsky politik a právnik. Preslávil sa ako advokát a obhajca republikánov, od 1869 poslanec a vodca republikánskej opozície v období Druhého cisárstva. Po porážke pri Sedane a kapitulácii (→ prusko-rakúska vojna) sa 4. 9. 1870 podieľal na vyhlásení republiky. V novovytvorenej vláde národnej obrany minister vnútra, neskôr aj minister vojny a financií. Na čele vládnej delegácie v Tours organizoval v provinciách bojové akcie na oslobodenie Prusmi obkľúčeného Paríža, z ktorého sa mu podarilo uniknúť v balóne. Po uzatvorení prímeria a obsadení hlavného mesta (28. 1. 1871) podal 6. februára demisiu. Po voľbách v marci 1871 sa stal znova poslancom Národného zhromaždenia, kde stál na čele republikánskej menšiny proti monarchistom. R. 1877 viedol rozsiahlu agitačnú kampaň, ktorá mala zmariť plány na klerikálno-monarchistický štátny prevrat prezidenta E. P. M. Mac-Mahona. Po úspechu republikánov vo voľbách sa stal v januári 1879 predsedom snemovne, kde mohol naplno rozvíjať politiku tzv. tajnej vlády, resp. diktatúru presvedčivého prehovárania. R. 1881 – 82 predseda vlády. Mal veľký vplyv na politickú líniu Tretej republiky, bol vášnivým bojovníkom za princípy národnej suverenity, v zahraničnopolitickej oblasti sa orientoval na boj za znovuvrátenie Alsaska a Lotrinska.

Garašanin, Ilija

Garašanin, Ilija, vlastným menom Ilija Savić, 16. 1. 1812 Garaši (pri Kragujevci) – 16. 6. 1874 Belehrad — srbský politik. Pôvodne dôstojník, 1839 – 42 žil z politických príčin v emigrácii. Po nástupe kniežaťa Alexandra Karadjordjevića sa vrátil do vlasti, 1842 – 52 a 1857 – 58 minister vnútra. R. 1844 sformuloval politický program zjednotenia všetkých južných Slovanov pod hegemóniou Srbska (veľkosrbská idea). R. 1852 – 53 a 1862 – 67 ministerský predseda. Zmodernizoval štátnu správu, zreformoval zákonodarstvo a školstvo. R. 1867 donútil Turkov bez boja opustiť srbské pevnosti, jeho plány na oslobodenie všetkých južných Slovanov a vytvorenie balkánskeho zväzu však stroskotali.

Garfield, James Abram

Garfield [-fild], James Abram, 19. 11. 1831 Cuyahoga County, Ohio – 19. 9. 1881 Elberon, dnes Long Branch, New Jersey — americký právnik a politik, 20. prezident USA. Počas občianskej vojny v USA sa stal generálmajorom. R. 1863 – 80 člen Kongresu za republikánov, 1880 zvíťazil v prezidentských voľbách, 1881 prezident. Zomrel na následky atentátu z 2. 7. 1881, ktorý naňho spáchal odmietnutý uchádzač o verejný úrad Charles Julius Guiteau (*1841, †1882).

Garibaldi, Giuseppe

Garibaldi, Giuseppe, 4. 7. 1807 Nice – 2. 6. 1882 Caprera — taliansky vojvodca a politik, bojovník za oslobodenie Talianska. Pochádzal z rodiny rybára, od skorej mladosti slúžil v námorníctve kráľovstva Sardínia-Piemont. R. 1833 sa zapojil do hnutia G. Mazziniho Mladé Taliansko, 1834 sa zúčastnil povstania v Janove, po ktorého potlačení musel ujsť do Francúzska (v neprítomnosti bol odsúdený na smrť). R. 1835 odišiel do Južnej Ameriky, kde sa zúčastnil občianskych vojen a získal skúsenosti vo vedení gerilovej vojny. V Brazílii sa zoznámil so svojou manželkou Anitou Ribeirovou da Silva (*1819, †1849), s ktorou mal tri deti, synovia Menotti (*1840, †1903) a Ricciotti (*1847, †1924) sa stali jeho neskoršími spolubojovníkmi. Po vypuknutí revolúcie 1848 sa vrátil do Talianska, kde v službách Milána organizoval dobrovoľnícky zbor proti Rakúsku. Po vyhlásení Rímskej republiky vo februári 1849 sa podieľal na jej obrane pred intervenčnými silami Francúzov. Po páde republiky sa so svojimi oddielmi stiahol do Toskánska, po niekoľkých bojových akciách bol však sardínskou vládou donútený dobrovoľníkov rozpustiť a 1850 sa vysťahovať opäť do Ameriky. V máji 1854 sa vrátil do Piemontu, kúpil si polovicu ostrovčeka Caprera a istý čas sa venoval farmárčeniu. V tom období začalo znova ožívať talianske národnooslobodzovacie hnutie, ktoré malo za cieľ zjednotenie Talianska pod vládou savojskej dynastie, a Garibaldi sa opäť zapojil do politiky. R. 1859 sa v hodnosti generála postavil na čelo dobrovoľníckeho zboru Cacciatori delle Alpi (Alpskí poľovníci), s ktorým úspešne bojoval proti Rakúsku ako spojenec Francúzska. V priebehu bojov bolo postupne oslobodzované severotalianske územie, po uzatvorení separátneho francúzsko-rakúskeho prímeria (11. 7. 1859) však roztrpčený Garibaldi opustil armádu. Po vypuknutí povstania na juhu Talianska (1860) bol ministrom C. B. Cavourom poverený vedením expedície na Sicíliu (→ výprava Tisíc). So svojimi dobrovoľníkmi v červených košeliach porazil bourbonovské vojsko, dobyl Palermo a v mene Viktora Emanuela II. vyhlásil zvrhnutie vlády Bourbonovcov (→ Risorgimento). Po dobytí juhu Talianska vtiahol po boku kráľa Viktora Emanuela II. do Neapola, vzápätí sa však vzdal všetkých pôct, vyznamenaní a funkcií a vrátil sa na Capreru. R. 1862 začal organizovať boj proti Pápežskému štátu, podarilo sa mu získať asi 4 tis. dobrovoľníkov, s ktorými viedol pochod na Rím. V auguste 1862 bol však zastavený jednotkami vládneho vojska v bitke pri Aspromonte, počas ktorej utrpel ťažké zranenie. R. 1866 po vypuknutí novej vojny s Rakúskom vstúpil opäť do služieb kráľa, ktorý ho vymenoval za veliteľa zboru dobrovoľníkov operujúcich v Tirolsku, jeho akcie však neboli úspešné. R. 1867 sa pokúsil uskutočniť plán na dobytie Ríma, 3. septembra bol však francúzskymi oddielmi pri Mentane porazený. Počas prusko-francúzskej vojny 1870 – 71 odišiel do Francúzska bojovať za francúzsku republiku a nakrátko sa stal členom Národného zhromaždenia. Po vojne sa vrátil do vlasti a 1874 sa stal poslancom parlamentu zjednoteného Talianska za Rím. Garibaldi bol popri Cavourovi, Mazzinim a Viktorovi Emanuelovi II. hlavnou postavou Risorgimenta a mal zásadný podiel na zjednotení Talianska. Preslávil sa statočnosťou, čestnosťou a nadšením pre ideály, ktoré z neho urobili talianskeho národného hrdinu.

Garrison, William Lloyd

Garrison [ge-], William Lloyd, 10. 12. 1805 Newburyport, Massachusetts – 24. 5. 1879 New York — americký novinár a publicista, bojovník proti otroctvu. R. 1831 – 65 vydával v Bostone noviny The Liberator, v ktorých viedol kampaň za zrušenie otroctva v zmysle abolicionizmu. R. 1831 spoluzakladateľ Novoanglickej protiotrokárskej spoločnosti a 1835 Americkej protiotrokárskej spoločnosti. Obhajoval stanovisko, že severné štáty by mali radšej odísť z Únie, ako by mali niesť spoluvinu za zachovanie otroctva. Počas občianskej vojny v USA podporoval vojnové úsilie Únie len vlažne. Jeho protiotrokársky fanatizmus sa spájal s prezieravým postojom k Afroameričanom a po ratifikácii Trinásteho dodatku Ústavy 1865 zastavil vydávanie svojich novín.

Gaskonsko

Gaskonsko, fr. Gascogne — historické územie na juhozápade Francúzska pri Biskajskom zálive hraničiace so Španielskom. V staroveku tvorilo súčasť rímskej provincie Gallia Aquitania (neskôr provincie Novempopulania). Súčasný názov je odvodený od jeho obyvateľov Baskov (Vascones). Po páde Západorímskej ríše obsadili územie Vizigóti a začlenili ho do svojej ríše, od 602 podriadené Franskej ríši (pripojenie bolo spočiatku len formálne). Karol Veľký začlenil odbojné Gaskonsko priamo do Akvitánskeho kráľovstva pod vládou jeho syna, budúceho Ľudovíta I. Pobožného. Značne samostatné postavenie sa mu podarilo zachovať aj v rámci Západofranskej ríše, resp. neskoršieho Francúzska. Po vymretí domácej dynastie (1032) a následných dedičských sporoch sa Gaskonsko stalo 1058 súčasťou Akvitánskeho vojvodstva (→ Akvitánia). Na jeho území vznikol rad takmer nezávislých grófstiev (Armagnac, Bordeaux, Albret, Béarn) a najjužnejšia časť pripadla Navarre. Po sobáši Eleonóry Akvitánskej s Henrichom II. Plantagenetom (1152) sa Gaskonsko stalo 1154 jednou z dŕžav anglických kráľov na kontinente, počas storočnej vojny bolo 1451 dobyté francúzskym kráľom Karolom VII. a 1454 pripojené k francúzskej korune; až do Francúzskej revolúcie si však zachovalo značnú autonómiu.

gastarbeiteri

gastarbeiteri [-baj-; nem.] — pracovné sily zahraničného pôvodu z ekonomicky menej rozvinutých štátov, ktoré v hostiteľskej krajine pracujú na základe právnych dohôd, povolenia na pobyt alebo pracovného povolenia. Názov gastarbeiteri (doslova hosťujúci pracovníci) pochádza z nemčiny, vznikol ako reakcia na prílev zahraničných robotníkov s obmedzeným povolením na pobyt. Gastarbeiteri prichádzali do bývalej NSR, ale aj do ďalších vyspelých západných krajín za lepšími pracovnými a životnými podmienkami. Ich prílev sa začal v polovici 50. rokov 20. stor., keď najmä v NSR vznikol následkom rýchleho hospodárskeho rozvoja nedostatok menej kvalifikovaných pracovných síl. Prvú dohodu o príchode gastarbeiterov podpísala NSR 1955 s Talianskom. R. 1966 – 67 dosiahol prílev gastarbeiterov do krajiny prvý vrchol, keď ich počet vzrástol na 1,3 mil. (najviac z Turecka), od začiatku 70. rokov sa ich prílev spomalil. Pojem gastarbeiteri sa v súčasnosti používa čoraz menej, čo súvisí s rozvojom medzinárodného trhu práce.

Gattinara, Mercurino

Gattinara, Mercurino, 10. 6. 1465 zámok Arborio (pri Vercelli) — 5. 6. 1530 Innsbruck — taliansky právnik a humanista. Po štúdiách vstúpil do služieb savojského vojvodu, po smrti ktorého sa stal radcom vdovy po ňom Margaréty Rakúskej, ktorá bola 1507 vymenovaná za miestodržiteľku Nizozemska. R. 1518 bol Gattinara vymenovaný za veľkokancelára celej rímsko-nemeckej ríše a v službách neskoršieho cisára Karola V. získal mimoriadny politický vplyv. Vypracoval podklady na centralizáciu španielskeho úradníckeho aparátu a po bitke pri Pavii (1525) sa podieľal na politickej izolácii Francúzska. Od 1529 kardinál.

gauleiter

gauleiter [-laj-; nem.], gaulajter — vedúci regionálnej organizácie (Gau = župa, Leiter = vedúci) NSDAP v nacistickom Nemecku, ktorý bol podľa straníckeho vodcovského princípu priamo podriadený vodcovi strany A. Hitlerovi. V máji 1933 získali gauleiteri ako vedúci politickej organizácie aj postavenie štátneho funkcionára, tzv. ríšskeho miestodržiteľa (Reichstaatshalter) jednotlivých provincií. Prerastanie straníckych štruktúr do štátneho aparátu sa dovŕšilo v septembri 1939, keď boli gauleiteri vymenovaní za komisárov na obranu ríše (Reichsverteidigungskommissaren), ktorí mali na svojom území úlohu zabezpečovať rozvoj vojenského potenciálu.

gbel

gbel [nem.] —

1. drevená nádoba;

2. lat. cubulus, kubulus, nem. Kübel — dutá miera: a) historická miera obilnín. Jej obsah bol v 13. stor. asi 159 l (liptovský a turčiansky kubulus). V 16. stor. sa nazýval aj lukno (156 – 159 l). Podľa prepočtu mier a váh v zákone z 1848 mal obsah 2 meríc (106,665 088 l); b) historická miera tekutín;

3. stará plošná miera, ktorá predstavovala rozlohu pôdy osiatej jedným gbelom zrna.

Gediminas

Gediminas, poľ. Gedymin, aj Giedymin, asi 1275 – 1341 — litovské veľkoknieža (od 1316). Vládu nad Litvou zdedil po bratovi Vytenisovi a založil dynastiu Gediminovcov, ktorej príslušníkom bol aj jeho vnuk Jagiełło, neskorší poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, ktorý sa stal zakladateľom dynastie Jagelovcov. Ku Gediminovmu panstvu patrili okrem vlastnej Litvy aj Volyň, severozápadná Ukrajina a západná časť Bieloruska až po Dneper. Počas svojej vlády musel krajinu brániť proti hrozbám zo strany Rádu nemeckých rytierov a Livónskeho rádu a udržiavať krehkú rovnováhu medzi svojimi pohanskými litovskými i pravoslávnymi ruskými poddanými a katolíckymi spojencami v Poľsku a Rige. Jeho vláda sa vyznačovala politickou prezieravosťou, náboženskou toleranciou a vytvorením základných predpokladov na orientáciu jeho ríše na západ. R. 1322 a 1323 písomne oznámil saským dominikánom a františkánom, ako aj niekoľkým hanzovým mestám, že poskytne privilégiá a ochranu mníchom, obchodníkom, remeselníkom a duchovným, ktorí sa usídlia na jeho území, a zároveň požiadal pápeža Jána XXII. o ochranu proti Rádu nemeckých rytierov. V októbri 1323 uzatvorili vo Vilniuse (sídelné mesto) cirkevní predstavitelia a veľmajster Rádu nemeckých rytierov s Gediminom mierovú dohodu. V dôsledku jej porušovania zo strany nemeckých rytierov uzatvoril Gediminas spojenectvo s arcibiskupom a obyvateľmi Rigy a získal mierové prísľuby od ďalších susedov. Svoje mocenské postavenie významne upevnil spojenectvom s Poľskom, ktoré si zabezpečil sobášom svojej dcéry Aldony s dedičom poľského trónu Kazimírom (neskorší Kazimír III. Veľký), synom Vladislava I. Lokietka. Rád nemeckých rytierov posilnený križiackym vojskom zo západnej Európy znova začal vojnu proti Gediminovi, ktorý sa proti nim musel brániť až do konca svojej vlády. Po jeho smrti sa začal v krajine proces feudálnej rozdrobenosti.

Gelderland

Gelderland [chel-], nem. Geldern, fr. Gueldres, lat. Geldria — historické územie na severozápade Európy, v súčasnosti rozdelené medzi Holandsko, Nemecko a Belgicko. Po rozdelení Franskej ríše 843 bola oblasť pod správou Lotara I., potom súčasťou Východofranskej ríše. Geograficky sa územie delilo na Dolný Gelderland (západná časť) a Horný Gelderland (juhovýchodná časť), v ktorom sa v 10. stor. sformovalo samostatné grófstvo, 1339 povýšené na vojvodstvo. R. 1471 územie celého Gelderlandu ovládli burgundskí vojvodovia, 1477 pripadlo v rámci dedičstva Habsburgovcom, od začiatku 16. stor. ich španielskej vetve. Počas Nizozemskej revolúcie bolo územie opäť rozdelené. Dolný Gelderland sa stal súčasťou Spojených nizozemských provincií a dnes tvorí ako Gelderland jednu z provincií Holandska (centrum Arnhem). Horný Gelderland pripadol Španielskemu Nizozemsku. Po vojnách o španielske dedičstvo bolo jeho územie 1713/14 rozdelené medzi Spojené nizozemské provincie (dnes súčasť holandskej provincie Limburg), Rakúske Nizozemsko (dnes súčasť belgickej provincie Limbourg) a Prusko (dnes súčasť nemeckej spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko).

generálne direktórium

generálne direktórium, nem. Generaldirektorium, plný názov General-Oberfinanz-, Kriegs- und Domänendirektorium — najvyšší orgán štátnej správy v Prusku vytvorený 1723 Fridrichom Wilhelmom I. Zahŕňal vnútro, financie a vojenskú správu a riadilo ho spočiatku päť, neskôr deväť ministrov. Predstavoval nový stupeň vývoja štátnej administratívy a posilňoval panovnícky absolutizmus. R. 1808 z neho vznikli ministerstvá moderného typu.

Generálny gouvernement

Generálny gouvernement [guvernman], nem. Generalgouvernement — správna jednotka Nemeckej ríše vytvorená 26. 10. 1939 z časti územia poľského štátu obsadeného nemeckou armádou po vypuknutí 2. svetovej vojny (zvyšok Nemcami okupovaného Poľska bol priamo začlenený do ríše v podobe nových žúp alebo pripojením k starým župám; východnú časť Poľska okupoval ZSSR). Generálny gouvernement mal rozlohu 90 900 km2, 12,1 mil. obyvateľov a členil sa na štyri dištrikty (piaty pribudol po prepadnutí ZSSR a tvorilo ho územie Haliče). Na jeho čele bol generálny guvernér H. Frank, ktorý sídlil v Krakove a podliehal priamo A. Hitlerovi (→ Poľsko, dejiny).

Generalplan Ost

Generalplan Ost, Generálny plán Východ — plán rozpracovaný 1941 – 42 v Nemecku z podnetu H. Himmlera, schválený 12. 6. 1942. Obsahoval zásady povojnového zaobchádzania s územiami a obyvateľmi východnej Európy po jej predpokladanom obsadení nacistickým Nemeckom. Jeho cieľom bolo do 25 rokov po skončení vojny presídliť Poliakov, obyvateľov pobaltských krajín, západných častí ZSSR a i. na Sibír. Okrem kolonizácie a germanizácie predpokladal aj fyzickú likvidáciu veľkej časti domácich a zo západu presídlených slovanských obyvateľov. Zvyšní obyvatelia, tzv. podľudia zbavení napr. možnosti vzdelávať sa, podliehajúci germanizácii a obmedzeniam reprodukcie mali pracovať pre Nemcov. Presídlenie a čiastočné vyhladenie sa malo týkať asi 31 mil. Slovanov.

Genscher, Hans-Dietrich

Genscher [-šer], Hans-Dietrich, 21. 3. 1927 Reideburg, dnes súčasť Halle – 31. 3. 2016 Wachtberg-Pech — nemecký liberálnodemokratický politik. Po absolvovaní štúdia práva pôsobil pôvodne v NDR, 1952 odišiel do NSR. Od 1965 poslanec Spolkového snemu za liberálnu Slobodnú demokratickú stranu (FDP), 1965 – 69 vodca jej parlamentnej frakcie; 1974 – 85 jej predseda. R. 1969 – 74 minister vnútra v koaličnej vláde SPD/FPD W. Brandta, 1974 – 82 minister zahraničných vecí a vicekancelár v koaličnej vláde SPD/FPD H. Schmidta a 1982 – 92 v koaličnej vláde CDU/CSU-FPD H. Kohla. Významne sa podieľal na politike uvoľňovania medzinárodného napätia, zasadzoval sa za normalizáciu vzťahov medzi východom a západom a mal veľký podiel na zjednotení Nemecka.

gentské zmierenie

gentské zmierenie — dohoda o spojenectve medzi všetkými nizozemskými provinciami uzatvorená 8. 11. 1576 na zasadaní generálnych stavov v Gente. Proklamovala spoločný boj proti španielskym vojskám, základnou požiadavkou bolo stiahnutie španielskej armády z južných provincií a ukončenie náboženskej perzekúcie. Upravovala zároveň vzťahy medzi samostatnými provinciami (Holland, Zeeland) a provinciami, ktoré boli dosiaľ v rukách Španielov (→ Nizozemská revolúcia).

Gerber, Carl Friedrich Wilhelm von

Gerber, Carl Friedrich Wilhelm von, 11. 4. 1823 Ebelen – 23. 12. 1891 Drážďany — nemecký právnik a verejný činiteľ. Od 1846 pôsobil na univerzite v Jene, od 1847 riadny profesor štátneho práva v Erlangene, od 1851 v Tübingene, kde od 1855 pôsobil aj ako kancelár univerzity. Od 1862 profesor a hlavný apelačný radca v Jene, od 1863 profesor nemeckého štátneho a cirkevného práva v Lipsku. Patril k nemeckým právnym pozitivistom, vychádzal z historickoprávnej školy zdôrazňujúcej historické korene platného práva, predstaviteľ pojmovej jurisprudencie usilujúcej sa právnické pravidlá systematicky usporiadať a dať do kontextu a logického poriadku. Hlavné diela: Vedecký princíp obyčajového nemeckého súkromného práva (Das wissenschaftliche Princip des gemeinen deutschen Privatrechts, 1846), Systém nemeckého súkromného práva (System des deutschen Privatrechts, 1848 – 49), Základné črty systému nemeckého štátneho práva (Grundzüge eines Systems des deutschen Staatrechts, 1865).

Gerhardsen, Einar

Gerhardsen, Einar, 10. 5. 1897 Åsker – 19. 9. 1987 Lilleborg — nórsky politik. Počas 1. svetovej vojny vstúpil do nórskej Robotníckej strany a sympatizoval s jej radikálnym krídlom. R. 1925 – 35 tajomník straníckej pobočky v Osle, 1935 – 45 generálny tajomník. R. 1932 – 45 člen mestskej rady v Osle, 1940 starosta. Počas 2. svetovej vojny spolupracoval s domácim odbojom, za čo bol nemeckými okupantmi v septembri 1941 uväznený. R. 1945 bol kráľom Håkonom VII. poverený sformovaním povojnovej koaličnej vlády. R. 1945 – 51, 1955 – 65 predseda vlády.

germanizácia

germanizácia [vl. m. ] — násilné alebo pokojné ponemčovanie cudzojazyčných etník na nemeckom území alebo v jeho susedstve. Uskutočňovalo sa násilným záborom území alebo asimiláciou cudzích národov a ich kultúr. Prvá veľká vlna germanizácie bola v ranom stredoveku namierená najmä proti západným Slovanom. V 19. stor. sa stala politickým programom zameraným na sceľovanie území s nemecky hovoriacim obyvateľstvom (Nemecká ríša, habsburská monarchia). Násilná germanizácia vyvrcholila v 20. stor. počas vlády nacistov v Nemecku, keď nadobudla až vykynožovaciu podobu.

gestapo

gestapo, skr. nem. Geheime Staatspolizei (Tajná štátna polícia) — nemecká tajná politická polícia za vlády A. Hitlera, jeden z hlavných nástrojov nacistickej diktatúry a teroru v Nemecku i na obsadených územiach. Vznikla v apríli 1933 z tajnej polície v Prusku (Geheimes Staatspolizeiamt). Po glajchšaltácii polície v ostatných častiach ríše bol 20. 4. 1934 poverený velením gestapa v celom Nemecku H. Himmler. Po zlúčení s SD (Sicherheitsdienst, Bezpečnostná služba SS) sa gestapo 27. 9. 1939 stalo (ako IV. úrad) súčasťou Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti (Reichssicherheitshauptamt, RSHA) a jeho hlavnou úlohou bolo perzekvovať nepriateľov nacistického režimu. Právomoci gestapa upravil zákon z februára 1936, podľa ktorého malo sledovať a likvidovať protištátnu činnosť, na podozrivých uvaľovať ochrannú väzbu a posielať ich do koncentračných táborov. Jeho policajné metódy siahali od špehovania, fyzického a psychického týrania až po popravy bez súdneho rozsudku. R. 1946 vyhlásil Norimberský vojenský tribunál gestapo za zločineckú organizáciu.

gézovia

gézovia, hol. geuzen [chőzen] — pôvodne posmešné označenie predstaviteľov nizozemskej šľachtickej opozície (z fr. gueux = žobrák), ktorá od 1565 – 66 požadovala od Španielska pre Nizozemsko politické a náboženské slobody na základe kompromisu. Po vypuknutí povstania proti represiám španielskeho miestodržiteľa vojvodu z Alby čestné označenie príslušníkov ozbrojených skupín, ktoré 1567 začali partizánsky boj na zemi (lesní gézovia) i na mori (námorní gézovia) proti španielskej armáde (→ Nizozemská revolúcia).

Gheorghiu-Dej, Gheorghe

Gheorghiu-Dej [gjorgju dež], Gheorghe, 8. 11. 1901 Bărlad – 19. 3. 1965 Bukurešť — rumunský politik. Od 1930 člen Komunistickej strany Rumunska, 1932 – 33 organizoval štrajkové hnutie železničiarov, 1933 – 44 väznený. Po úteku z väzenia v auguste 1944 sa postavil na čelo vedenia komunistickej strany. V októbri 1945 ho národná konferencia KS potvrdila vo funkcii generálneho tajomníka, ktorú vykonával doživotne (s výnimkou 1954 – 55). R. 1944 – 46 minister spojov, 1946 – 48 minister hospodárstva, 1948 – 52 prvý podpredseda vlády, 1952 – 55 predseda vlády, 1961 – 65 predseda Štátnej rady (hlava štátu).

Gierek, Edward

Gierek, Edward, 6. 1. 1913 Porąbka – 29. 7. 2001 Cieszyn — poľský politik. Pochádzal z rodiny baníka, po otcovej smrti emigroval 1923 s matkou do Francúzska, kde začal pracovať ako baník. R. 1931 vstúpil do Francúzskej komunistickej strany, 1934 bol za účasť na štrajku baníkov vypovedaný späť do Poľska. R. 1937 emigroval do Belgicka, kde tiež vstúpil do komunistickej strany. Počas okupácie sa aktívne zúčastnil belgického hnutia odporu. Po skončení 2. svetovej vojny bol 1946 – 48 predsedom Národnej rady Poliakov v Belgicku. Po návrate do Poľska 1948 pracoval v Poľskej zjednotenej robotníckej strane (PZPR), od 1949 tajomník a 1957 – 70 prvý tajomník mestského výboru PZPR v Katoviciach. Od 1952 poslanec Sejmu. Od 1956 tajomník Ústredného výboru (ÚV) a člen Politbyra ÚV PZPR. R. 1970 po odstúpení W. Gomułku bol zvolený za prvého tajomníka ÚV PZPR, od 1976 člen Rady štátu. Jeho politika urýchlila pád komunistického režimu. Dramatické zhoršenie hospodárskej situácie sa pokúšal riešiť ambicióznym industrializačným programom a rozsiahlymi pôžičkami zo Západu, jeho projekt tzv. druhého Poľska (modernizácia, poľská cesta k socializmu) však sklamal. Trvalý pokles životnej úrovne obyvateľstva mal za následok stratu záujmu o reformu, čo viedlo k masovému protikomunistickému hnutiu odporu na čele s odborovou organizáciou Solidarita. Po vlne štrajkov v lete 1980 bol Gierek donútený odstúpiť z funkcie prvého tajomníka ÚV PZPR a v júni 1981 bol vylúčený zo strany.

Gil Robles y Quiñones, José María

Gil Robles y Quiñones [chil kiňo-], José María, 27. 11. 1898 Salamanca – 14. 9. 1980 Madrid — španielsky právnik a politik. Vodca katolíckej strany Acción Popular, od 1931 poslanec. Zorganizoval pravicovú koalíciu CEDA (Confederación Española de Derechas Autónomas), ktorá v parlamentných voľbách 1933 získala väčšinu mandátov. R. 1934 – 35 minister vojny. Po vypuknutí španielskej občianskej vojny odišiel do cudziny, od 1936 viedol v Lisabone katolícky orientované opozičné skupiny proti diktatúre generála F. Franca. R. 1953 sa vrátil do Španielska, 1962 bol však vypovedaný a až do Francovej smrti žil v Paríži.

Giolitti, Giovanni

Giolitti [džo-], Giovanni, 27. 10. 1842 Mondovi – 17. 7. 1928 Cavour — taliansky politik. Od 1882 liberálny poslanec. R. 1889/90 minister pokladu, 1892 – 93 ministerský predseda, 1901 – 03 minister vnútra, 1903 – 05, 1906 – 09 a 1911 – 14 opäť ministerský predseda (tzv. Giolittiho éra). Podporoval sociálne a pracovné zákonodarstvo, zoštátnenie železníc (1905), vytvoril štátny monopol na zabezpečenie životných istôt (1912). Po vypuknutí 1. svetovej vojny bol ako vodca neutralistov proti vstupu Talianska do vojny. R. 1920 – 21 sa stal po piatykrát premiérom, 1920 zabránil násilnému vyostrovaniu robotníckeho boja. Východisko z krízy liberálneho systému hľadal najskôr v spojení s fašizmom, od 1925 bol však v opozícii proti B. Mussolinimu a v parlamente nesúhlasil s výnimočnými zákonmi z 1926 a s volebnou reformou z 1928.

Giraud, Henri Honoré

Giraud [žiro], Henri Honoré, 18. 1. 1879 Paríž – 13. 3. 1949 Dijon — francúzsky generál. Zúčastnil sa 1. svetovej vojny a koloniálnej vojny v severnej Afrike (1922 – 33). Počas 2. svetovej vojny viedol najskôr 7., potom 9. francúzsku armádu, v máji 1940 sa dostal do nemeckého zajatia v pevnosti Königstein (Sasko), odkiaľ sa mu podarilo utiecť do Alžírska. Po zavraždení F. Darlana v decembri 1942 najvyšší komisár pre francúzsku severnú Afriku. V máji – októbri 1943 viedol Francúzsky výbor národného oslobodenia (CFLN) spolu s generálom Ch. de Gaullom, s ktorým sa však dostal do názorového konfliktu, a napriek tomu, že bol podporovaný Američanmi, odstúpil z vedenia grémia CFLN. Do 1944 vrchný veliteľ slobodných francúzskych ozbrojených síl, zaslúžil sa o znovuvybudovanie francúzskej armády. R. 1944 – 48 viceprezident Najvyššej rady vojny (Conseil supérieur de la guerre).

girondisti

girondisti [ži-] — politické zoskupenie vo francúzskom Zákonodarnom národnom zhromaždení počas Francúzskej revolúcie. Názov bol odvodený od departementu Gironde, odkiaľ mnohí predstavitelia pochádzali. Niekedy sa však girondisti označovali aj ako brissotini (podľa poslanca J. P. Brissota de Warwille) alebo rolandisti (podľa poslanca J.-M. Rolanda de La Platière). Boli umiernenými republikánmi a ako reprezentanti meštianstva a inteligencie získali početnú prevahu v prvom Konvente (1792). Stavali sa proti radikalizmu jakobínov, usilovali sa o upokojenie politických pomerov a o hospodársku slobodu, odmietali ďalšiu centralizáciu a riadené hospodárstvo. Napriek tomu však na začiatku revolúcie presadili tvrdé opatrenia proti emigrantom a neprísažným kňazom. V apríli 1792 vyhlásili vojnu Rakúsku, podieľali sa na páde monarchie, usilovali sa však zabrániť kráľovražde. Koncom jari 1793 utrpeli v stretnutí s jakobínmi porážku a mnohí ich vodcovia boli popravení (J. P. Brissot de Warwille, Pierre Victurnien Vergniaud, *1753, †1793), resp. spáchali vo väzení samovraždu (J.-M. Roland de La Platière, M. J. A. de Condorcet). Neúspešný bol aj ich pokus vyvolať povstanie v provinciách. Po skončení obdobia teroru sa niektorí zo zvyšných girondistov vrátili do Konventu.

Giscard d’Estaing, Valéry

Giscard d’Estaing [žiskár desten], Valéry, 2. 2. 1926 Koblenz, Nemecko — francúzsky politik. Pochádzal z rodiny, ktorej viaceré generácie pracovali vo francúzskych štátnych službách. Od 1954 inšpektor financií, 1956 – 73 poslanec Národného zhromaždenia, 1959 – 62 štátny tajomník na ministerstve financií, 1962 – 65 a 1969 – 74 minister hospodárstva a financií, 1967 – 74 zároveň starosta mesta Chamalières. Politicky činný bol najskôr v strane Národné centrum nezávislých a roľníkov (Centre national des indépendants et paysans, CNIP), po jej rozbití gaullistami založil 1966 im naklonenú stranu Národná federácia nezávislých republikánov (Fédération nationale des républicains indépendants, FNRI). Ako predseda strany sa spolu s generálnym tajomníkom M. Poniatowským usiloval nájsť pre ňu liberálne a európsky orientovaný program, v rámci ktorého bol za kritickú spoluprácu s gaullistami vo vláde. R. 1969 sa otvorene obrátil proti prezidentovi Ch. de Gaullovi (referendum o otázke dôvery), po ktorého odstúpení podporoval jeho nástupcu G. Pompidoua. R. 1978 bol zakladateľom a do 1996 predsedom strany Únia pre francúzsku demokraciu (Union pour la démocratie française, UDF). R. 1974 – 81 prezident Francúzskej republiky. Úradné obdobie začal premysleným reformným programom založeným na liberalizácii, jeho úsilie o zásadné hospodárske a sociálne reformy však malo len skromný úspech. V zahraničnopolitickej oblasti sa usiloval udržiavať dobré vzťahy tak s USA, ako aj so ZSSR, dôraz kládol na silné a nezávislé Francúzsko. Podporoval myšlienku európskej integrácie: podieľal sa na realizácii plánu na zriadenie Európskej rady (1974), na zavedení Európskeho menového systému (do platnosti vstúpil 1979) a i. Z jeho iniciatívy sa od 1979 zvolávajú aj neformálne stretnutia predstaviteľov štátov G8. Po neúspechu v prezidentských voľbách 1981 (zvíťazil F. M. Mitterrand) zostal naďalej politicky aktívny, 1987 – 89 a 1993 – 97 bol predsedom komisie zahraničných vecí v Národnom zhromaždení, 1997 – 2004 predsedom Rady obcí a regiónov Európy (CCRE – CEMR). R. 1989 – 93 poslanec Európskeho parlamentu, v decembri 2001 sa stal predsedom Konventu o budúcnosti Európy (Európskeho konventu), ktorý 2003 predložil Návrh Zmluvy o Ústave pre Európu (angl. Draft Treaty establishing a Constitution for Europe). Po jej neúspechu vo francúzskom a holandskom referende 2005 sa stiahol z politického života. Od 2003 člen Francúzskej akadémie.

Gladstone, William Ewart

Gladstone [glectoun], William Ewart, 29. 12. 1809 Liverpool – 19. 5. 1898 Hawarden, Wales — britský politik, jeden z najvýznamnejších liberálov 19. stor. R. 1832 sa ako stúpenec R. Peela stal poslancom Dolnej snemovne za Konzervatívnu stranu. R. 1843 – 45 minister obchodu, 1845 – 46 minister kolónií, 1852 – 55 minister pokladu. R. 1859 sa odklonil od konzervatívcov a prešiel do Liberálnej strany. R. 1866 – 94 ako jej vodca zastával zásadu čo najmenších zásahov štátu do ekonomiky, hlásil sa k odbúravaniu ciel na poľnohospodárske a priemyselné produkty, presadzoval hospodárske prenikanie na princípoch voľného obchodu, nesúhlasil s koloniálnou imperialistickou politikou štátu. Po volebnom úspechu strany ju od 1868 reprezentoval na popredných štátnických postoch: štyrikrát bol ministerským predsedom (1868 – 74, 1880 – 85, 1886, 1892 – 94) a opakovane ministrom financií. Zameriaval sa najmä na vnútornú politiku štátu, kde zaznamenal početné úspechy. V reformnej činnosti reagoval na potreby industrializačnej éry 2. polovice 19. stor. Požadoval finančné reformy, ktoré by významne oživili hospodárstvo, v cirkevnej oblasti uskutočnil odluku anglikánskej cirkvi od štátu, odstránil niektoré náboženské nerovnosti a obmedzil privilégiá cirkvi. R. 1870 zaviedol povinnú školskú dochádzku, rozšíril volebné právo, transformoval daňovú sústavu, vykonal správne reformy v britských inštitúciách. Aj jeho zásluhou sa politika za vlády kráľovnej Viktórie stala celonárodnou záležitosťou a nebola len vecou úzkej, zainteresovanej vrstvy. Gladstone proti britskému kolonializmu staval právo národov na sebaurčenie, v čom sa odlišoval od svojho veľkého politického rivala, konzervatívca B. Disraeliho. Obidve strany zastávali odlišné stanovisko aj k írskej otázke, na ktorej vo februári a v marci 1886 stroskotal tretí Gladstonov kabinet. S cieľom zmierniť napätie medzi Írskom a Spojeným kráľovstvom a utlmiť rozvinuté masové hnutie odporu predložil Gladstone 1886 v parlamente zákon O írskej samospráve (Home Rule Bill), ktorý však nebol schválený.

glasnosť

glasnosť [rus.] — termín na označenie radikálnej zmeny spoločenskej klímy smerom k otvorenosti a pravdivosti sovietskej spoločnosti zavedený do politiky reformného komunizmu po nástupe M. S. Gorbačova na post generálneho tajomníka Ústredného výboru KSSZ (1985); jedno z hesiel Gorbačovovho reformného programu označujúce verejnú informovanosť a politickú otvorenosť. Spočiatku bola glasnosť zhora riadenou kampaňou, ktorá mala podporovať perestrojku v ekonomickej oblasti, neskôr masmédiami vedenou kampaňou za reformu komunistickej strany a politického systému. Koncom 1987 vzniklo pomerne široké hnutie, ktoré sa odvolávalo na glasnosť, požadovalo a presadzovalo transparentnosť politických procesov, slobodu slova a náboženského vyznania, pluralitný systém, právo na štrajk a demonštrácie ap. Glasnosť tým vytvorila teoretické i praktické predpoklady na demokratizáciu spoločnosti v ZSSR, ako aj v niektorých štátoch východného bloku.

Glemp, Józef

Glemp, Józef, 18. 12. 1929 Inowrocław – 23. 1. 2013 Varšava — poľský rímskokatolícky teológ a cirkevný činiteľ. R. 1956 bol vysvätený za kaplána, 1958 – 64 študoval kánonické právo na Lateránskej univerzite v Ríme. R. 1965 – 67 tajomník a notár Metropolitnej kúrie v Gniezne, 1967 – 79 tajomník na sekretariáte poľského prímasa, kardinála S. Wyszyńského vo Varšave, 1967 – 79 lektor rímskeho práva na Teologickej katolíckej akadémii vo Varšave, 1975 – 79 člen Episkopálnej komisie pre revíziu kánonického práva a tajomník Episkopálnej komisie pre poľské inštitúcie v Ríme. R. 1979 – 81 warmijský biskup (sídlo Olsztyn). Od 1981 arcibiskup metropolita gniezniansky (do 1992) a varšavský a prímas Poľska. Od 1983 kardinál.

Gligorov, Kiro

Gligorov, Kiro, 3. 5. 1917 Štip – 1. 1. 2012 Skopje — macedónsky a juhoslovanský politik. Absolvoval štúdium práva na univerzite v Belehrade. Po obsadení Juhoslávie nemeckými vojskami vstúpil 1941 do komunistickej strany a zúčastnil sa antifašistického národnooslobodzovacieho hnutia v Macedónsku. Po oslobodení 1945 sa stal referentom na ministerstve financií a hospodárstva v Belehrade. R. 1962 – 69 minister financií centrálnej vlády, súčasne od 1967 vicepremiér Macedónska. Patril do širšieho okruhu Titovej oligarchie a k trom najvplyvnejším komunistickým funkcionárom, člen prezídia Zväzu komunistov Juhoslávie a člen jeho exekutívneho byra. R. 1974 – 78 predseda federálneho parlamentu. Svojím úsilím presadiť trhové hospodárske reformy sa začiatkom 80. rokov dostal do konfliktu so štátnym vedením a v tomto období nevykonával žiaden úrad. V januári 1991 bol zvolený za prezidenta Macedónskej zväzovej republiky a po vyhlásení jej nezávislosti 17. 9. 1991 sa stal prvým prezidentom samostatného Macedónska. Vo voľbách 1994 bol v úrade potvrdený a vo funkcii pôsobil do 1999.

Glinská, Elena Vasilievna

Glinská (Glinskaja), Elena Vasilievna, 1508 – 13. 4. 1538 Moskva — moskovská veľkokňažná, dcéra litovského kniežaťa Vasilija Ľvoviča Glinského, nazývaného Slepý (*1465, †1515), neter Michaila Ľvoviča Glinského, druhá manželka moskovského veľkokniežaťa Vasilija III. Ivanoviča (od 1526). Po manželovej smrti (1533) sa stala regentkou syna Ivana (neskorší prvý ruský cár Ivan IV. Hrozný). Počas svojej vlády spolupracovala pri správe krajiny so svojím obľúbencom, kniežaťom Ivanom Fiodorovičom Ovčinom Telepnevom-Obolenským (*?, †1539) a metropolitom Danilom. Jej regentstvo bolo poznamenané bojom proti separatizmu bojarov a kniežat, 1533 – 34 bolo odhalené sprisahanie kniežat Andreja Šujského a M. Ľ. Glinského. R. 1535 uskutočnila peňažnú reformu, ktorej výsledkom bol jednotný peňažný systém v hospodárstve krajiny. Presadzovala opevňovanie miest predovšetkým na západných hraniciach. V zahraničnej politike dosiahla po sérii víťazstiev prímerie s Litvou. Po jej smrti (pravdepodobne bola otrávená) sa vlády ujala bojarská rada vedená rodom Šujskovcov, ktorí viedli boj o moc s rodom Bielskovcov.

Glinskovci

Glinskovci (Glinskij) — rusko-litovský kniežací rod v 15. – 18. stor. Zakladateľom rodu bol Lechsad (podľa legendy vnuk jedného z náčelníkov Zlatej hordy chána Mamaja), ktorý vládol v meste Glinsk pri Dnepri (odtiaľ názov rodu). Glinskovci pôvodne patrili k litovským magnátom a začiatkom 15. stor. sa stali vazalmi Moskovského kniežatstva. Prvýkrát sa rod (kniežatá Boris a Ivan) spomína 1437 v gramotách. Z členov rodu:

Elena Vasilievna Glinská;

Michail Ľvovič, knieža, okolo 1475 – 15. 9. 1534 — vojvodca a politik, strýko Eleny Vasilievny a Michaila Vasilieviča. Bol vychovávaný na dvore rímsko-nemeckého cisára Maximiliána I. a prestúpil na katolícku vieru. Neskôr sa vrátil do Litvy, kde získal veľký vplyv na litovské veľkoknieža Alexandra Kazimiroviča, neskoršieho poľsko-litovského kráľa Alexandra Jagelovského (1501 – 06), v ktorého službách pôsobil 1500 – 06 ako dvorný maršal. Po Alexandrovej smrti podnietil spolu s bratmi Ivanom Ľvovičom Mamajom (*1460, †1522) a Vasilijom Ľvovičom, nazývaným Slepým (*1465, †1515), povstanie proti jeho bratovi a nástupcovi Žigmundovi I. Starému. Po porážke utiekli 1508 na územie Moskovského veľkokniežatstva, kde vstúpili do služieb veľkokniežaťa Vasilija III. Ivanoviča, ktorý sa 1526 oženil s Elenou Vasilievnou, dcérou Vasilija Slepého. R. 1533 – 34 Michail Ľvovič spolu s kniežaťom Andrejom Šujským zorganizoval neúspešné sprisahanie proti kniežaťu Ivanovi Fiodorovičovi Ovčinovi Telepnevovi-Obolenskému (*?, †1539), bol však zajatý a popravený;

Michail Vasilievič, ? – 1559 — politik, syn Vasilija Ľvoviča Slepého, brat Eleny Vasilievny Glinskej, strýko Ivana IV. Hrozného. Aktívny účastník korunovácie Ivana IV. za cára (1547). R. 1552 – 55 cárov vojvodca na Kame a v Kazani, 1556 sa zúčastnil kolomenského ťaženia proti krymským Tatárom i livónskeho ťaženia. R. 1556 – 57 ako miestodržiteľ Novgorodu uzatvoril prímerie so Švédmi.

glorieta

glorieta, fr. gloriette — drobná murovaná (na rozdiel od besiedky alebo saletu) bohato umelecky zdobená, väčšinou kruhová neuzavretá záhradná stavba (malý chrámik, altánok, pavilón). Často slúžila aj ako vyhliadka, preto bola situovaná na vyvýšenom mieste. Gloriety sa stavali predovšetkým v záhradách zámkov v 17. – 18. stor., v parkoch kúpeľných miest i v anglických romantických parkoch. Dvojpodlažné gloriety mávali v dolnom podlaží úžitkový priestor alebo grotu.

Godefroy z Bouillonu

Godefroy z Bouillonu [godfrua bujo-], aj Godefroi z Bouillonu, Gottfried IV. z Bouillonu, okolo 1060 – 18. 7. 1100 Jeruzalem — dolnolotrinský vojvoda (od 1089), syn Eustacha II. z Boulogne (†1093), synovec Godefroya III. Hrbatého, brat Balduina I. z Boulogne. Po strýkovej smrti zdedil Dolné Lotrinsko (1076), počas bojov o investitúru bol však cisárom Henrichom IV. zosadený a léno získal až 1089. Po výzve pápeža Urbana II. v Clermonte (1095) zorganizoval spolu s bratmi Balduinom (I.) z Boulogne a Eustachom (III.) prvú križiacku výpravu (1096 – 99) do Svätej zeme, ktorej sa zúčastnilo asi 20 tis. mužov. Spolu s bratom Balduinom bol 1098 spoluzakladateľom Edesského grófstva. V Konštantínopole rokoval s byzantským cisárom Alexiom I. Komnénom, ktorý musel prisahať, že ho uzná za lénneho pána všetkých dobytých území v Malej Ázii. R. 1098 porazil seldžuckých Turkov pri Antiochii, 1099 sa podieľal na dobytí Jeruzalema, odmietol však korunu jeruzalemského kráľa a prijal len titul Ochranca Božieho hrobu. R. 1099 porazil egyptského sultána pri Aškelone. V povestiach figuroval ako ideál kresťanského rytiera.

godesberské rokovania

godesberské rokovania — rokovania medzi nemeckým kancelárom A. Hitlerom a britským premiérom A. N. Chamberlainom, ktoré sa konali 22. – 24. 9. 1938 v Bad Godesbergu a nadväzovali na ich predchádzajúce stretnutie v Berchtesgadene (→ berchtesgadenské rokovania). Boli súčasťou tzv. mníchovskej krízy, ktorú tvoril aj medzinárodný nátlak na pripojenie československých pohraničných území k Nemeckej ríši. Počas godesberských rokovaní Hitler zvýšil ultimatívne požiadavky voči ČSR (okamžité obsadenie jej pohraničného územia, splnenie aj maďarských a poľských územných nárokov), preto Chamberlain rozhovory prerušil. Ďalšie kolo rokovaní sa konalo v Mníchove a jeho výsledkom bolo 29. 9. 1938 podpísanie Mníchovskej dohody.

Godolphin, Sidney

Godolphin [-fin], Sidney, gróf, 15. 6. 1645 Godolphin Hall (Cornwall) – 15. 9. 1712 Saint Albans — anglický a britský politik. Dlhoročnú kariéru začal 1662 na dvore kráľa Karola II., kde zastával niekoľko dôležitých finančných a politických úradov. Po Slávnej revolúcii (1688) si ako obratný finančník získal dôveru nového kráľa Viliama III. Oranžského napriek tomu, že udržiaval kontakty s agentmi jakobitov v exile (prívržencov návratu kráľa Jakuba II. na trón). Počas vlády kráľovnej Anny pôsobil 1702 – 10 ako lord strážca pokladu. Zaslúžil sa o stabilizáciu finančných záležitostí krajiny a podieľal sa na tzv. finančnej revolúcii (zavedenie štátneho dlhu 1693, založenie Anglickej banky 1694). Patril k trom popredným ministrom kráľovského dvora a ako predák novovytvorenej strany toryovcov viedol celú britskú politiku. R. 1707 mal významný podiel na prijatí zákona o politickej únii Škótska a Anglicka, na základe ktorého sa začal používať názov Veľká Británia. Zabezpečením finančných prostriedkov umožnil Veľkej Británii účasť na vojne o španielske dedičstvo (1701 – 15), ktorá sa však stávala čoraz nepopulárnejšou. Napriek dlhoročnej priazni ho kráľovná Anna 1710 zo štátnych služieb prepustila.