Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 33 z celkového počtu 33 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

felém

felém [gr.], phellema — kompaktné ochranné pletivo rastlín, ktoré vzniká činnosťou delivého pletiva zelenej kôry (felogénu). Felém je tvorený bunkami, ktoré sú predĺžené v smere osi stonky a sú zvyčajne skorkovatené (→ korok); nahrádza pokožku rastlín pri druhotnom hrubnutí. Viac vrstiev felému (na starších drevnatých stonkách) vytvára korok, ktorý je hlavnou súčasťou vodonepriepustnej borky.

felogén

felogén [gr.] — druhotné delivé pletivo rastlín, ktorého činnosťou vzniká periderm (druhotná kôra). Felogén produkuje smerom dovnútra stonky zelenú kôru (feloderm) a smerom von felém.

Hanzlík, Jaromír

Hanzlík, Jaromír, 16. 2. 1948 Český Těšín, okres Karviná — český herec. Prvýkrát stál pred kamerou ako 7-ročný v epizódnej úlohe chlapca vo filme Hastrman (1955). R. 1965 ho režisér Z. Sirový obsadil do hlavnej roly 17-ročného Honzu utekajúceho s kamarátom pred zodpovednosťou za domnelo spáchanú vraždu v psychologickom filme Finský nůž, o rok neskôr stvárnil nemeckého vojaka v komornej psychologickej dráme režiséra K. Kachyňu Kočár do Vídně. Po maturite sa prihlásil na DAMU (do školy nenastúpil), aj bez štúdia herectva však získal 1966 angažmán v Divadle na Vinohradech, kde pôsobí s prestávkami dodnes. Prechádzal od typov dozrievajúcich chlapcov k postavám mužov stredného veku, stal sa profilujúcim divadelným hercom ako Loupežník (K. Čapek, 1972), Car Fjodor (A. K. Tolstoj, 1975), Hamlet (W. Shakespeare, 1976), Chlestakov (N. V. Gogoľ: Revízor, 1982), Raskoľnikov (F. M. Dostojevskij: Zločin a trest, 1984) a Oidipus (Sofoklés, 1988). Hral v desiatkach inscenácií, vo filmoch a v televíznych seriáloch pre deti i pre dospelých (napr. Jak je důležité míti Filipa, televízne seriály Žena za pultem, Ikarův pád, Taková normální rodinka, Nemocnice na kraji města, Dynastie Nováků, Sanitka, Cirkus Humberto a i.). V 70. rokoch 20. stor. vytváral postavy v populárnych filmoch, napr. Karel (Slasti Otce vlasti, 1969), Pešek (Noc na Karlštejně, 1974), dr. Jindřich Mráček (Jak utopit dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách, 1975), Honza (Léto s kovbojem, 1976) a i., a stal sa najobľúbenejším hercom mladšej generácie. Originálne roly vytvoril vo filmoch J. Menzla Postřižiny (Pepin, 1981) a Slavnosti sněženek (Leli, 1984) natočených podľa poviedok B. Hrabala. V 2. polovici 80. rokov 20. stor. sa venoval viac divadlu a vo filmoch účinkoval len zriedkavo (Konec starých časů, 1989; Něžný barbar, 1990, a i.). V 90. rokoch 20. stor. obmedzil svoju umeleckú činnosť (bez trvalého divadelného angažmánu, odsťahoval sa do Bernu vo Švajčiarsku, kde má dodnes trvalý pobyt) a venoval sa podnikateľským aktivitám. Od 1997 uvádza televízny cyklus Úsměvy..., v ktorom predstavuje osobnosti českého filmu. R. 2002 zaujal postavou bezdomovca v televíznom filme Svědek. R. 2003 účinkoval v pokračovaní televízneho seriálu Nemocnice na kraji města po 20 letech a v televíznom filme Talár a ptačí zob.

Heckel, Vilém

Heckel [-kel], Vilém, 21. 5. 1918 Plzeň – 13. 5. 1970 Peru — český fotograf. Pracoval v ateliéri Illek – Paul, neskôr ako propagačný fotograf, 1956 sa osamostatnil. Do 50. rokov 20. storočia sa venoval priemyselnej fotografii, neskôr najmä fotografovaniu krajiny, predovšetkým hôr a reportážam zo zahraničia (Ázia a iné). Krajinu chápal ako dokument doby a života v nej, ako obraz vnútorného sveta človeka. Na výprave s horolezcami tragicky zahynul pri zemetrasení pod lavínou uvoľnenou z vrchu Huascarán v Peruánskych Andách. Najvýznamnejšie práce: fotografické publikácie Naše hory (1956), Království slunce a ledu (1960), Hory a lidé (1964), Hindúkuš (1967), Krásy Československa (1968), Poslední hora (1972, posmrtne).

Heinrich Lotyšský

Heinrich Lotyšský [hajn-], Heinrich von Lettland, lat. Henricus de Lettis, asi 1188 neďaleko Magdeburgu – 1259 — nemecký misionár v Litve a Lotyšsku (od 1205). Jeho po latinsky písaná Livónska kronika (Chronicon Livoniae, vznikla 1224 – 27) opisujúca christianizáciiu Litvy, Lotyšska a Estónska (1180 – 1227) predstavuje významný prameň dejín pobaltských krajín.

helenizmus

helenizmus [vlastné meno] —

1. gr. hellénismos — a) historické obdobie starovekých dejín oblasti vých. Stredozemia, Blízkeho východu, Čierneho mora a juž. Talianska začínajúce sa výbojmi Alexandra III. Veľkého (resp. dobytím Perzskej ríše) a vytvorením obrovskej ríše siahajúcej až po hranice Indie a končiace sa pripojením ptolemaiovského Egypta (ako poslednej z helenistických ríš) k Rímskej ríši (30 pred n. l.). Termín helenizmus vytvoril a prvýkrát použil v 19. stor. nemecký historik J. G. Droysen.

Po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) prevzali správu nad jednotlivými územnosprávnymi jednotkami (diadochiami) jeho ríše vojenskí velitelia (diadochovia): v Macedónii Antipatros (a po ňom jeho syn Kassandros), v Trácii Lysimachos, v Lýkii, Pamfýlii a vo Veľkej Frýgii Antigonos I. Monofthalmos, v Egypte Ptolemaios I. Sótér a v Babylonii Seleukos I. Nikator (gr. Nikatór). Hoci jednota ríše mala byť zachovaná (formálne uznali za kráľa Alexandrovho syna Alexandra i nevlastného Alexandrovho brata Filipa III. Arridaia), začali medzi sebou bojovať o rozsah spravovaných území a 311 pred n. l. sa dohodli na jej rozdelení.

R. 306 pred n. l. najvýznamnejší z diadochov Antigonos I. Monofthalmos prijal pre seba a syna Démétria I. Poliorkéta kráľovský titul. Za kráľov území, ktoré ovládali, sa vyhlásili aj Ptolemaios I. Sótér, Seleukos I. Nikator, Lysimachos a Kassandros. Po bitke pri Ipse (301 pred n. l.), v ktorej Seleukos I. Nikator porazil Antigona I. Monofthalma, a po Kassandrovej smrti (298 pred n. l.) zostali len traja diadochovia (Lysimachos, Seleukos I. Nikator, Ptolemaios I. Sótér), ktorí už vládli ako nezávislí panovníci; ich potomkovia (epigóni) si upevnili moc a vládli samostatne. Po nástupe Antigona II. Gonata na macedónsky trón (276 pred n. l.) a po konsolidácii pomerov v Macedónii zostali tri mocné helenistické ríše: Antigonovcov v Macedónii, Seleukovcov v Prednej Ázii a Ptolemaiovcov v Egypte. Okrem nich jestvovali ďalšie orientálne štáty ovplyvnené helenizmom, napr. Bitýnia, Kapadócia, Pontská ríša, Partská ríša, Veľké Arménsko za vlády Tigrana II. Veľkého a najvýznamnejšia z nich Pergamská ríša (založená v pol. 3. stor. pred n. l.) s vládnucou dynastiou Attalovcov. Obdobie mocenskej rovnováhy a hospodárskeho i kultúrneho rozmachu ukončili koncom 3. a zač. 2. stor. pred n. l. macedónske vojny a sýrske vojny, v ktorých sa helenistické štáty dostali do nových vzájomných konfliktov i do prvých rozporov s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. V priebehu 2. a 1. stor. pred n. l. postupne stratili samostatnosť (168 pred n. l. Macedónia, 146 pred n. l. Grécko, 133 pred n. l. Pergamské kráľovstvo, 64 pred n. l. Sýria, 30 pred n. l. Egypt) a ako provincie sa stali súčasťou Rímskej ríše;

b) kultúrne obdobie staroveku vyznačujúce sa šírením gréckej antickej (helénskej; → Heléni) kultúry, jej napodobňovaním a syntézou s miestnymi tradíciami. Vychádzajúc z heglovstva, podľa ktorého sa vrcholný rozvoj gréckeho ducha mohol uskutočniť len na pôde plnohodnotne fungujúceho mestského štátu (polis), ktorý však v období helenizmu strácal svoju autonómiu na úkor novovznikajúcich monarchií, bolo helenistické obdobie dlho považované za úpadkové. Naopak, moderná veda helenizmus interpretuje ako všestrannú a dovtedy nebývalú expanziu gréckeho spôsobu života, umenia a civilizácie do celého vtedy známeho sveta, pričom v globalizujúcom sa helenistickom svete dochádzalo k syntéze gréckych a negréckych prvkov s výraznou prevahou gréckeho živlu. Spojovacím jazykom sa stala tzv. všeobecná gréčtina koiné. Ťažisko kultúrneho a intelektuálneho života sa vďaka podpore helenistických vladárov posúvalo na východ. Popri Aténach, ktoré i naďalej zostali centrom filozofického diania, a ostrove Rodos vyrástli v monarchiách nástupcov Alexandra III. Veľkého nové kultúrne strediská, z ktorých obzvlášť dôležité boli Antiochia v seleukovskej Sýrii, Pergamon v kráľovstve Attalovcov na západe Malej Ázie a Alexandria v ptolemaiovskom Egypte. Rozvíjalo sa umenie a zberateľská činnosť, vzdelanosť sa stávala prístupnejšou i pre širšie spoločenské vrstvy. Zakladali sa rozsiahle knižnice (Alexandrijská knižnica), pri ktorých sa sústreďoval vedecký život (napr. Museion v Alexandrii; → alexandrijská škola). Rozvíjali sa nové vedné odbory (→ grécka antická veda), objavovali sa nové poznatky v astronómii (Aristarchova sústava), matematike (Apollónios z Pergy, Hérón z Alexandrie), mechanike (Archimedes zo Syrakúz, Ktésibios a jeho žiak Filón z Byzantia), geometrii (Euklides z Alexandrie), zemepise (Eratosthenés z Kyrény), medicíne (Erasistratos) a i., rozvíjalo sa dejepisectvo (Polybios). Zmenil sa tematický záber filozofickej reflexie sveta a človeka, ktorý už nebol bytostne napojený na mestský štát a v určitom zmysle obmedzený jeho hranicami, ale stával sa svetoobčanom (gr. kosmopolités) hľadajúcim svoje šťastie vo vlastnej autonómnej a slobodnej ľudskej bytosti. Objavili sa veľmi moderné a progresívne myšlienky rovnoprávnosti Grékov a barbarov, mužov a žien, slobodných a otrokov, čo napokon vhodne využilo vznikajúce kresťanstvo. Koniec helenizmu ako kultúrneho fenoménu však nemožno ohraničiť rokom 30 n. l. (pripojenie poslednej helenistickej ríše – Egypta k Rímskej ríši), pretože helenistické tradície pretrvávali až do obdobia rímskeho cisárstva.

Architektúra sa prispôsobovala novému prostrediu a požiadavkám, pričom čerpala z klasického dedičstva, z ktorého si zachovala najmä základnú tvarovú podstatu vyjadrenú architektonickými slohmi a záľubu v pravouhlej lineárnej kompozícii. Tradičná principiálnosť opakovaná predtým v architektonickej forme pozvoľna ustúpila individualizmu, dekoratívnosti a voľným kombináciám tradičných gréckych slohov. Rozšírením stavebných objednávok sa riešili nové úlohy tak v detailoch, ako aj v celku. Dôraz sa kládol na zvýšenie efektu kontrastu medzi stavbou a okolitým prostredím i na dekoratívne riešenie fasád (formy, tvary a architektonické články boli citlivo odpozorované z prírody, napr. štylizované rastlinné motívy). Prestavovali sa existujúce mestá a vznikali nové, predovšetkým na východe (Alexandria, Antiochia, Pergamon). Pri novozakladaných mestách sa uplatňovali cieľavedomé urbanistické koncepcie, vzorom sa stal tzv. hippodamovský pôdorys (podľa Hippodama z Miléta) s pravouhlou ulicovou sieťou (Priéné), prejavoval sa cit pre jednotu mestského organizmu.

Prínosom helenistických miest bola dobrá orientácia a vybavenosť (kanalizácia). Zvýšený dôraz na súkromný život sa prejavil v stavbe prepychovejších obytných domov z kameňa budovaných okolo ústredného nádvoria (peristyl) upraveného ako záhrada s vodnou plochou (Délos), resp. s dvoma dvormi; tento átriový typ domu (vila) prebrali aj Rimania. Domy zámožných obyvateľov a paláce (napr. v Pelle a Pergame) sa budovali pri hlavných uliciach alebo pri námestiach s prepychovou výzdobou. Mimoriadna pozornosť bola venovaná centru mesta (agora), kde sa bežným architektonickým prvkom stalo stĺporadie (stoa) poskytujúce útočisko za nepriaznivého počasia a spravidla slúžiace aj na obchodné účely (napr. Attalova stoa v Aténach, pol. 2. stor. pred n. l.). Charakteristickými znakmi spoločenských stavieb sa stala monumentalita a výtvarnosť (bohatá fresková výzdoba), ich pôdorysy boli zložitejšie, prispôsobené narastajúcim priestorovým požiadavkám. Budovali sa divadlá (v Delfách, 2. stor. pred n. l.; Ódeion Héróda Attika pod juž. svahom Akropoly v Aténach, 160 n. l.), štadióny (140 – 144 n. l. prestavba panaténajského štadióna v Aténach do podoby, v ktorej sa našiel pri vykopávkach 1870: tvar podkovy, 204 × 33,35 m, hľadisko pre 50-tis. divákov). Chrámy zväčšovali svoje rozmery a predtým ustálené pôdorysy boli rozširované o viaceré stĺpové kolonády; z chrámových typov sa uplatňoval najmä iónsky dipteros; rozšírený bol korintský sloh. Novými typologickými druhmi boli knižnice (Alexandrijská knižnica), prístavné stavby (napr. maják na ostrove Faros v Alexandrii, okolo 280 pred n. l.) a rozsiahle paláce (kráľovský palác Ptolemaiovcov v Alexandrii). Samostatnou monumentálnou stavbou sa stal oltár na samostatnej terase akropoly so stĺpovou kolonádou a veľkolepou sochárskou výzdobou (napr. Diov oltár v Pergame, medzi 180 – 160 pred n. l., dnes v Berlíne).

Vo filozofii dominovali tri samostatné a navzájom si konkurujúce filozofické školy starých stoikov (→ stoicizmus; Zénón z Kitia, Chrysippos), skeptikov (→ skeptici; Pyrrhón z Elidy, stredná a nová Akadémia, eklekticizmus Filóna Alexandrijského) a epikurovcov (→ epikureizmus; Epikuros, Lukrécius). Starí stoici vytvorili prepracovaný obraz sveta riadeného a integrovaného univerzálnym racionálnym princípom (logos, boh), ktorý je zárukou prozreteľného usporiadania kozmu a na ktorom môže rôznou mierou participovať človek – stoický mudrc. Spoločne zdieľaný logos je zároveň teoreticky fyzikálnym zdôvodnením principiálnej rovnoprávnosti všetkých ľudí a zárukou zmysluplného napĺňania života kohokoľvek, kto sa ním riadi. Stredný stoicizmus (Panaitios z Rodu, Poseidónios z Apameie) mal zásluhu na prenesení stoických myšlienok do prostredia rímskych intelektuálov (tzv. scipionovský krúžok, Cicero), čo bolo spojené so zmiernením niektorých radikálnych stoických postojov. Asi najdynamickejšie sa rozvíjajúcou školou helenistického obdobia bol skepticizmus. Ocitol sa v silnom argumentačnom zápase so stoicizmom, ktorý ustupoval, pričom svoje pôvodne veľmi radikálne skeptické pozície (Pyrrhón z Elidy) zmierňoval v prospech eklekticizmu (Filón z Larisy), ktorý neskôr výrazne konvergoval k stoicizmu (Antiochos z Aškelonu). Predstavitelia epikureizmu tvorili pomerne uzavretú filozofickú komunitu, ktorá rozvíjala, precizovala a dopĺňala atomistický obraz sveta prvýkrát sformulovaný predsokratovskými atomistami. Napriek tomu, že v škole nezriedka prevládal (nekritický) obdiv k osobe jej zakladateľa Epikura, ktorého kult osobnosti dosiahol až podobu náboženskej apoteózy, epikureizmus vypracoval niektoré zaujímavé filozofické riešenia (napr. otázka slobody, organických celkov ap.), ktoré sú predmetom súčasného vedeckého bádania.

Vo vzťahu Grékov k hudbe pretrvávala pytagorovská, platónska a aristotelovská tradícia. Filozofický rozpor, ktorý sa riešil v predchádzajúcom klasickom období (Na čom sa zakladá úsudok o hudbe? Na rozume alebo na cite?, pričom pytagorovci sa prikláňali k prvému vysvetleniu, sofisti k druhému a Aristoxenos z Tarentu prišiel s novým riešením, keď tvrdil, že orgánom hudby je zmyslový vnem, čiže sluch), v helenistickom období vyriešila stoická škola tak, že odlíšila vnem od príjemných a nepríjemných pocitov (pocity sú subjektívne, ale vnem nie je subjektívny). Stoici rozlišovali dva druhy vnemov: samorodé (vnemy tepla a chladu) a iné (napr. harmónie alebo disharmónie), ktoré sú výsledkom vzdelávania. Podľa stoikov má hudba zmyslový základ, hoci je racionálna a objektívna. Táto koncepcia poprela Platónovo učenie o racionálnosti myslenia a o iracionálnosti zmyslov (Platón staval do nezmieriteľného protikladu rozum a zmysly). Proti stoickej škole a názoru o racionálnej podstate hudby vystúpili epikurovci, čím sa uzatvoril stáročný proces poznávania a definovania hudby ako jedinečného umenia, ktoré stálo pri zrode a trvaní gréckej civilizácie.

Literatúra (resp. väčšina literárnej tvorby) niesla pečať učenosti, bola určená pre elitu a zväčša na čítanie, nie na verejný prednes. Nové cesty hľadala epická poézia: subjektívny ľúbostný motív do nej vniesol Apollónios Rodský, formálne precízne kratšie útvary (epyllion) presadzoval jeho kritik a hlavný predstaviteľ alexandrijskej moderny Kallimachos z Kyrény, jeho vzor nasledoval Moschos zo Syrakúz. Šírila sa náučná epika, v ktorej najväčší úspech dosiahli Aratos (epos o hviezdnej oblohe a počasí) a Nikandros z Kolofónu (o roľníctve a chove včiel). V lyrike prevládal epigram (Anthologia Graeca Palatina, Asklepiadés zo Samu), elégia smerovala k učenej naratívnosti (Kallimachos z Kyrény). Rozvíjali sa aj rozličné básnické hračky (paignia). Zo subjektívnej piesňovej lyriky sú známe iba zlomky (napr. tzv. Grenfellova pieseň z 3./2. stor. pred n. l.), lepšie sa zachovali náboženské hymny (Kallimachos z Kyrény). Žánrové spektrum rozšírila bukolická, čiže pastorálna idyla (Theokritos) ako výraz túžby po úniku z mestskej civilizácie do prírody. Pestré námety zo života pertraktovali mimiamby, čiže literárne mimy vo veršoch (Héróndas, Theokritos) určené pravdepodobne na dramatizované čítanie. Na javisku sa čoraz väčšmi presadzovali mimos a fraška. V Alexandrii sa v 3. stor. podľa vzoru Atén konali súťaže tragikov, zachovali sa však iba zlomky a komplikovaná Alexandra od Lykofróna z Chalkidy, ktorej obsahom sú Kasandrine veštby o osudoch Grékov po páde Tróje a o vzostupe Ríma. Naproti tomu v Aténach vznikla tzv. nová atická komédia (Menandros), ktorá silno ovplyvnila rímskych autorov (Plautus, Terentius). V rečníctve, ktoré sa zúžilo na ukážkové produkcie, sa presadil prezdobený „ázijský“ štýl (azianizmus). Ako zábavná próza sa uplatnila novela (Aristeidés z Miléta), vznikol román. V dejepisectve prevážili estetické hľadiská, pozornosť sa upriamovala na lokálne dejiny a osobnosť Alexandra III. Veľkého (Kallisthenés); pragmatickú históriu reprezentoval iba Polybios. Sicílčan Timaios zaviedol datovanie podľa olympiád. Vlastné dejiny písali v gréčtine Židia (deuterokánonické knihy Makabejcov) i prví rímski analisti. Málo sa zachovalo z bohatej literárnej produkcie filozofov (Epikuros, Poseidónios z Apameie) a stratili sa aj v duchu kynizmu poňaté básnicko-prozaické menippské satiry (Menippos z Gadar). V gramatike vynikol Dionysios Thrax (asi 170 – 90 pred n. l.), v geometrii Euklides z Alexandrie; väčšina odbornej literatúry sa však stratila, prípadne ju zužitkovali neskorší autori. Pre potreby Židov žijúcich v Alexandrii vznikol preklad starozákonných kníh do gréčtiny nazývaný Septuaginta (→ Biblia).

Náboženstvo helenistického obdobia predstavuje súhrn viery jednotlivcov a kolektívov, pričom tradičné grécke náboženstvo bolo ovplyvnené rozvojom filozofie a náboženskými predstavami blízkových. štátov. Klasické antropomorfné predstavy nahradili predstavy abstraktných božstiev ovplyvnených filozofiou (Eiréné – mier, Diké – právo, Niké – víťazstvo, Tyché – osud). Umocnili sa predstavy o posmrtnom živote či o jeho úplnom odmietaní, ako aj o možnosti záchrany duše (mystériá). Polyteizmus čiastočne zatlačil henoteistické (viera v jedného boha nadradeného iným), prípadne i monoteistické predstavy (viera v jediného boha). Jeho typickými prejavmi boli časté náboženské obrady a slávnosti, na ktorých sa zúčastňovali ľudia zo širokého okolia, vznikali nové náboženské spolky, kultové strediská, nové kulty a obrady. V Grécku sa šírili orientálne kulty (Mithra, Eset) a uskutočňovali sa magické obrady, pričom grécke náboženské predstavy ovplyvňovali východné krajiny. Výsledkom splývania orientálnych a gréckych náboženských predstáv (synkretizmus) bol zrod nového boha Sarapida (Sarapis), meno bolo zloženinou z mena Usir a Apis, ktorý bol posvätným býkom. Jeho kult sa rozšíril z Egypta na ostrov Délos, na Sicíliu a do Grécka a neskôr sa udomácnil aj v Rímskej ríši.

Pre výtvarné umenie sú charakteristické simultánna existencia a expanzia mnohých, často protichodných štýlov a slohov, množstvo používaných druhov, ako aj veľký počet zachovaných diel alebo ich kópií na geograficky rozsiahlej ploche, čo znemožňuje ich presné morfologické a časové zoradenie. Výrazne sa rozšíril počet tém a námetov (napr. deti, starci), umenie sa profanovalo, záujem sa sústreďoval na žáner a alegóriu často s erotickým podtextom.

Sochárstvo nadviazalo najmä na Praxitelove a Lysippove diela. Významné sochárske školy pôsobili v Aténach, Sikyóne (z nej vyšiel Charés z mesta Lindos, autor 32 m vysokého Rodského kolosa, 305 pred n. l.), Alexandrii (Sarapis, 280 pred n. l.; portréty panovníkov), Antiochii (Tyché Antiochijská, 300 pred n. l.) a Pergame (Umierajúci Galaťan, 230 – 220 pred n. l., ktorý bol súčasťou monumentálneho pamätníka). Vrcholným sochárskym dielom bol Diov oltár v Pergame (170 pred n. l.) dekorovaný vlysom gigantomachie a príbehom o legendárnom zakladateľovi mesta Teléfovi. Štýl vlysu gigantomachie, ktorý sa označuje ako helenistický barok, je charakteristický pátosom, dramatickými efektmi, nepokojom a dynamizmom. Rozšíril sa v Malej Ázii. V tomto štýle bola pravdepodobne rodskými sochármi vytvorená Niké zo Samothraké (2. stor. pred n. l.), ako aj slávne súsošie Laokoóna (1. stor. pred n. l.), ktoré dokladá záľubu helenistických sochárov v komplikovane poňatých kompozíciách. Sochári aténskej školy naň reagovali tvorbou v neoklasickom štýle, ktorá bola charakteristická retrospektívnym charakterom a inšpiráciou umením klasického obdobia. V 2. – 1. stor. pred n. l. sa rozšíril po celom helenistickom svete. Bola v ňom vytvorená socha Afrodita Mélska (150 – 120 pred n. l.). Portrét sa stal realistickou charakterovou štúdiou a mal intímnejší, súkromný charakter. Obľúbené boli aj sochy celých postáv slávnych ľudí (Demostenes, 280 pred n. l.), ktoré boli často kopírované. V tom období vzniklo aj veľké množstvo sôch čisto dekoratívneho charakteru (Afrodita a Pan, okolo 100 pred n. l.). Rozvíjal a rozširoval sa aj repertoár drobného dekoratívneho sochárstva v žánrovom až v grotesknom duchu. Často používaným materiálom pri týchto dielach bola terakota, z ktorej boli v mnohých dielňach vytvárané polychrómované žánrové sošky tanagry. Ich tvorba bola obľúbená počas celého helenistického obdobia.

Maliarstvo sa zameriavalo predovšetkým na naturalistické znázornenie krajiny, obľúbené boli aj idylické krajiny alebo bukolickou poéziou ovplyvnené krajiny s mytologickou štafážou. Maľby z macedónskych hrobiek v Lefkadii a Vergine boli vytvorené v naturalistickom štýle kontrastnými farbami, objavuje sa zobrazovanie tieňa a priestorovej hĺbky. Tabuľové maľby boli neskôr často kopírované a mohli byť transponované napr. do mozaiky (Bitka pri Isse, Faunov dom, Pompeje, okolo 170 pred n. l.). Rozšírili sa mozaiky, ktoré sa uplatňovali pri výzdobe podláh verejných priestranstiev i súkromných domov (Délos, okolo 100 pred n. l.). Mozaiky z riečnych kamienkov z Pelly zobrazujú scény lovu (okolo 300 pred n. l.). Rozšírila sa výroba prepychových predmetov a šperkov. Maľované, vrstvené alebo rezané sklo s figurálnym dekorom sa vyrábalo v Alexandrii, ktorá vynikla aj ako stredisko glyptiky. Vysokou umeleckou úrovňou sa vyznačujú miniatúrne portréty na minciach;

2. grécizmus — jazykový prvok prevzatý zo starej gréčtiny do iného jazyka alebo v ňom podľa starej gréčtiny utvorený.

Henrich III.

Henrich III., 28. 10. 1017 – 5. 10. 1056 poľovnícka falc Bodfeld (v pohorí Harz pri Elbingerode), pochovaný v krypte dómu v Speyeri — rímsko-nemecký kráľ (od 1028 ako spoluvládca, od 1039 vládol) a cisár (od 1046) zo sálskej dynastie, syn Konráda II., otec Henricha IV. Od 1027 bavorský, od 1038 švábsky vojvoda a burgundský kráľ. Pri nástupe na trón po otcovej smrti (1039) prevzal vnútorne stabilizovanú ríšu a pokračoval v jej posilňovaní. Ako prívrženec clunyjského hnutia presadil rozsiahle cirkevné reformy a upevnil vzťah medzi ríšskou cirkvou a kráľovskou mocou (presadzoval nadvládu cisárstva nad pápežstvom). R. 1046 počas výpravy do Ríma dosiahol odstúpenie pápeža Gregora VI. a na pápežský stolec dosadil biskupa Suitgera z Bambergu, ktorý prijal meno Klement II., a 24. 12. sa ním dal korunovať za cisára. Z titulu rímskeho patricija presadil počas svojej vlády ešte voľbu ďalších troch pápežov (Damasus II., Lev IX., Viktor II.). Výbojmi v zahraničí si podrobil české knieža Břetislava I., ktorý musel uznať jeho zvrchovanosť (1041). Podobne si podrobil aj Lotrinsko. So striedavým šťastím bojoval proti Uhorsku s cieľom prinútiť jeho kráľov k lénnej závislosti.

Herning

Herning — mesto v Dánsku v strednej časti Jutského polostrova v administratívnej oblasti Midtjylland (Stredné Jutsko) na rieke Storå, administratívne stredisko okresu (kommune) Herning; 49-tis. obyvateľov (2017). Priemysel textilný, strojársky (výroba textilných strojov). Stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka. Vzniklo koncom 19. stor., rozvíjať sa začalo po dokončení železnice z Aarhusu, od 1913 mesto. Po 2. svetovej vojne jedno z najvýznamnejších veľtrhových a kongresových miest Škandinávie (prvé výstavné haly vybudované 1954). Viaceré galérie a múzeá, o. i. dánske fotografické múzeum (založené 1984), múzeum umenia (1976) a múzeum maliara Carla-Henninga Pedersena (*1913, †1993).

hrab

hrab, Carpinus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď brezovité. Listnaté stromy rastúce v miernom pásme severnej pologule, dosahujúce vek 120 – 150 rokov. Patrí sem okolo 25 druhov, napr. hrab japonský (Carpinus japonica, Carpinus tschonoskii) a hrab srdcovitolistý (Carpinus cordata) pochádzajúce z Japonska a hrab karolínsky (Carpinus caroliniana) pochádzajúci z Mexika a zo Severnej Ameriky.

Na Slovensku rastie jediný domáci druh hrab obyčajný (Carpinus betulus), ktorý má do 30 m vysoký kmeň, hladkú kôru a svetlosivú borku, širokú korunu tvoria dvojradovo striedavé vajcovito podlhovasté stopkaté listy s dvojitými zúbkami a s výraznými žilkami, kvety sú usporiadané v previsnutých valcovitých jahňadách (samičie sú kratšie ako samčie), plod je sploštený rebrovitý valcovitý oriešok s trojlaločným krídlom. Rastie v lesoch, kde prevládajú duby (prímes dúbrav), ale aj v záhradách a parkoch, používa sa do tvarovaných živých plotov. Hospodársky málo využiteľná drevina, jej tvrdé ťažké a veľmi húževnaté drevo sa ťažko opracúva a je málo odolné proti poveternostným podmienkam. Používa sa napr. na výrobu remeselných nástrojov, strojníckych modelov, šachových figúrok, rukovätí, hoblíkov a klinov. V arborétach (napr. v Mlyňanoch, Liptovskom Hrádku a v Banskej Štiavnici) sa zriedkavo pestuje hrab východný (Carpinus orientalis) pochádzajúci z juhovýchodnej Európy, Malej Ázie, Sicílie a Kaukazu, ktorého plod oriešok má kopijovité alebo vajcovité nelaločnaté krídlo.

Chuang-kung

Chuang-kung, Huanggong, ? — 643 pred n. l. — čínsky vojvodca a reformátor. Od 686 pred n. l. až do smrti vládol v štáte Čchi. Spolu s ministrom Kuan Čungom prispel k centralizácii štátu a posilneniu jeho ekonomiky.

Chua-tun

Chua-tun, Huadun — meno, ktorým sa v čínskych prameňoch označovali Heftaliti.

chudôbka

chudôbka, Draba — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Jednoročné alebo trváce byliny pochádzajúce z mierného pásma severnej pologule a Južnej Ameriky, ktoré zvyčajne vytvárajú nízke trsy. Majú jednoduché kožovité listy v guľovitých listových ružiciach a bezlistú stonku (stvol) so strapcom drobných štvorpočetných žltých alebo bielych kvetov, plod tobolka. Patrí sem okolo 300 druhov. Na Slovensku rastú napr. chudôbka kaukazská (Draba siliquosa), chudôbka plstnatá (Draba tomentosa), vo vápencových pohoriach chudôbka vždyzelená (Draba aizoides), v teplejších oblastiach chudôbka múrová (Draba muralis) a na skalách v alpínskom stupni Tatier chudôbka bledožltá (Draba fladnizensis); viaceré druhy sa pestujú ako skalničky.

chumáčovitosť vrcholu rajčiaka

chumáčovitosť vrcholu rajčiaka — choroba rajčiaka jedlého (Lycopersicon esculentum) spôsobená viroidmi, prejavujúca sa zastavením rastu vrcholových výhonkov a nahromadením listov na vrchole rastliny.

Chung-wu

Chung-wu, Hongwu — názov obdobia vlády čínskeho cisára Ču Jüan-čanga.

Chura, Alojz Ján

Chura, Alojz Ján, 11. 6. 1899 Hliník nad Váhom, dnes miestna časť Bytče – 24. 7. 1979 Trenčín — slovenský lekár, pediater, spoluzakladateľ a jeden z prvých organizátorov moderného detského lekárstva na Slovensku. R. 1923 – 25 pôsobil v Histologickom a embryologickom ústave, 1925 – 45 na Klinike pre choroby detské Lekárskej fakulty UK v Bratislave (1931 – 45 prednosta kliniky), 1938 – 39 dekan, 1939 – 40 prodekan Lekárskej fakulty UK, 1939 zástupca rektora, 1940 – 42 prorektor UK v Bratislave, 1945 – 76 primár detského oddelenia nemocnice v Trenčíne; 1933 mimoriadny profesor, 1936 profesor. Absolvoval viaceré študijné pobyty (Londýn, Amsterdam, Leiden, Berlín). Zaoberal sa infekčnými chorobami detí (navrhol systematické očkovanie proti záškrtu), dedičnými chorobami, diagnostikou myokarditíd u detí, chorobami dýchacej sústavy a reumatológiou. Zdôrazňoval význam prevencie a riešenie sociálnych otázok v starostlivosti o deti. Zriadil prvú stanicu materského mlieka a vybudoval prvú sociálnu detskú opatrovňu na Slovensku. R. 1931 založil a viedol Pedologický ústav v Bratislave, ktorý zabezpečoval vyšetrovanie a výskum duševne a telesne postihnutých detí. Autor knižných diel Programové poznámky na okraj pečlivosti o mládež na Slovensku (1933), Umelá výživa kojenca (1934), Slovensko bez dorastu? 1, 2 (1936 – 39), Sociálna pediatria (1943), Výživa kojenca (1943), Duševná hygiena slovenskej mládeže (1944), Nákazlivé choroby a ich profylaxia (1944), Infekčné choroby v detskom veku (1949), Choroby dýchacích orgánov a ich spoločenský a hospodársky význam (1962), Pneumologické problémy (1962) a Choroby dýchacieho systému u detí (1971), ako aj vyše 100 publikácií v domácich a zahraničných vedeckých, odborných a vedecko-populárnych časopisoch. Predseda Pediatrického spolku na Slovensku, prednosta Pedopsychologického ústavu pre Slovensko, člen Učenej spoločnosti Šafárikovej. Nositeľ viacerých vyznamenaní.

Church, Alonzo

Church [čerč], Alonzo, 14. 6. 1903 Washington, D. C. – 11. 8. 1995 Hudson, Ohio — americký logik a matematik. R. 1929 – 67 pôsobil na Princetonskej univerzite (1947 profesor matematiky, 1961 profesor matematiky a filozofie), 1967 – 90 profesor matematiky a filozofie na Kalifornskej univerzite v Los Angeles. Zaoberal sa matematickou logikou, teóriou rekurzie a teoretickou počítačovou vedou (computer science). Autor tzv. lambda kalkulu (→ lambda počet) (1930), t. j. formalizovaného systému vhodného na skúmanie funkcií (používaného v počítačovej vede). R. 1936 dokázal tzv. Churchovu teorému (→ Churchova téza) a 1940 sformuloval jednoduchú teóriu typov. Jeho monografia Úvod do matematickej logiky (Introduction to Mathematical Logic, 1956) bola vo svojej dobe najrozšírenejšou učebnicou matematickej logiky v USA.

chuť

chuť, gr. geusis — zmysel, pomocou ktorého organizmus vníma podnety v ústnej dutine vznikajúce podráždením chuťových receptorov (chuťových pohárikov; → chuťový ústroj) senzoricky aktívnymi látkami (→ chuťové látky) rozpustenými vo vode alebo v slinách (vo vode nerozpustné látky sú bez chuti). Predstavuje komplexný zmyslový vnem, na ktorom sa zúčastňujú aj ostatné zmysly (najmä čuch) a modifikujú ho. Človek rozlišuje štyri základné chuťové kvality – sladkú, slanú, horkú a kyslú, ostatné chuťové kvality sú výsledkom ich kombinácie, pôsobenia čuchových vnemov, konzistencie a teploty potravy i bolestivého dráždenia (štipľavé jedlá). Chuť spolu s čuchom sú dôležité pri výbere a spracovaní potravy (spúšťajú nepodmienené tráviace reflexy), v potravinárstve sa chuť využíva pri hodnotení potravín. Príslušné podnety sa môžu dostať k nervovým zakončeniam chuťových pohárikov nielen zvonka (potrava), ale aj zvnútra (krvou), napr. po injekcii bizmutu pacienti udávajú pocit kovovej chuti. Znížené vnímanie chuťových podnetov sa nazýva hypogeuzia, zvýšené vnímanie hypergeuzia, strata schopnosti vnímať chuťové podnety ageuzia (vyskytuje sa zriedkavo, napr. pri poškodení jazykovej vetvy tvárového nervu, jazykovohltanového alebo blúdivého nervu, pri popáleninách, po operáciách, pri zápale jazyka). Kakogeuzia (nepríjemná chuť) sa vyskytuje u chronických fajčiarov, pri ochoreniach zubov, tráviaceho traktu a dýchacej sústavy, pri zápaloch v ústnej dutine, pri úrazoch hlavy, chronickom zlyhávaní obličiek a i. Dysgeuzia (skreslená chuť) sa vyskytuje v tehotenstve, pri podávaní niektorých liekov, pri metabolických poruchách, poruchách trávenia, psychózach a depresívnych chorobách. Patologická neschopnosť cítiť chuť je takmer vždy spojená so stratou čuchu, pri poškodení ucha môže dôjsť k strate citlivosti na chuť v predných dvoch tretinách jazyka (pretože ucho aj jazyk sú inervované tvárovým nervom).

chvojník

chvojník, Ephedra — rod nahosemenných rastlín, čeľaď chvojníkovité. Patrí sem okolo 60 druhov, napr. 1 – 2 m vysoký ker chvojník dvojklasý (Ephedra distachya), ktorý na Slovensku rastie v jedinej lokalite – pri Čenkove (miestna časť obce Mužla) na Podunajskej nížine. Má článkové hranaté konáriky, drobné šupinovité protistojné listy a drobné pazušné dvojdomé kvety, plod ružová až červená dužinatá nepravá kôstkovica. Vylisovaná šťava z rastliny sa používa na prípravu nápoja, ktorý vyvoláva extatický stav a je súčasťou zoroastrických rituálov; → haóma.

chvojníkovité

chvojníkovité, Ephedraceae — čeľaď nahosemenných rastlín, rad chvojníkotvaré (Ephedrales), pochádzajúcich z južnej časti Európy a oblastí okolo Stredozemného mora po Čínu, z Južnej Ameriky a zo Severnej Ameriky. Majú drobné protistojné šupinovité listy a drobné nenápadné dvojdomé kvety, plod dužinatá nepravá kôstkovica; pletivá neobsahujú živicové kanáliky, obsahujú však alkaloid efedrín a jeho deriváty, ktoré sa využívajú vo farmaceutickom priemysle alebo sa zneužívajú ako droga.

chvost

chvost

1. cauda — pohyblivý orgán na zadnej časti tela niektorých stavovcov, ktoré majú chrbticu tvorenú chvostovými stavcami. Slúži na rôzne účely. Pohyb chvosta umožňuje chvostová svalovina, ktorou je obalený. Povrch chvosta môže byť pokrytý kožou, šupinami, perím alebo chlpmi. Niektoré opice, napr. rod vrešťan (Alouatta), používajú dlhý chvost ako samostatnú končatinu, pomocou ktorej sa zachytávajú o konáre stromov; vďaka životu na stromoch sa vývojom morfologicky prispôsobil aj chvost napr. niektorých hlodavcov a vačkovcov. Niektoré živočíchy, najmä obojživelníky (napr. z radu mlokotvaré), plazy (napr. hatéria, hady a jaštery) a hlodavce sú v prípade nebezpečenstva schopné tzv. kaudálnej autotómie (odvrhnutia chvosta). U človeka je zakrpatený, ostala z neho len kostrč;

2. zväzok dlhších pier na zadnom konci tela vtákov;

3. útvar podobný chvostu, napr. chvost kométy.

chvostík myší

chvostík myší, Myosurus minimus — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď iskerníkovité. Jednoročná rastlina s úzkočiarkovitými listami v listovej ružici a s päťpočetnými bielymi alebo zelenkavými, zo stredu ružice na dlhšej stopke vyrastajúcimi kvetmi, ktorých kvetné časti sú umiestnené na dlhom kužeľovitom kvetnom lôžku, plod plodstvo nažiek. Rastie len v teplejších oblastiach na piesočnatých aj hlinitých pôdach a na poliach popri cestách. Ľudovo sa nazýva aj myší chvostík.

chvostníkovité

chvostníkovité, Huperziaceae — čeľaď výtrusných rastlín, rad plavúňotvaré (Lycopodiales). Trváce trsovité byliny so stonkami, ktoré sú od bázy vidlicovito rozkonárené, s jednoduchými drobnými celistvookrajovými listami usporiadanými v hustej závitnici okolo stonky a s guľovitými alebo obličkovitými výtrusnicami uloženými v pazuchách horných listov, ktoré netvoria klasy. Patrí sem okolo 100 druhov vyskytujúcich sa najmä v trópoch a subtrópoch, na Slovensku rastie len chvostník jedľový (Huperzia selago) s hrubostennými okrovožltými výtrusnicami, ktorý rastie vo vyšších polohách v pásme ihličnatých lesov a kosodreviny a v subalpínskom pásme; vytvára bochníkovité alebo trsovité porasty.

chvostovec panónsky

chvostovec panónsky, Pholiurus pannonicus — druh jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď lipnicovité. Jednoročná trsnatá nižšia tráva vytvárajúca kruhovité zárasty, rastúca na slaniskách na Východoslovenskej a Podunajskej nížine. Má tenké steblá, úzke listy, štíhle klasy a k vretenu zboka pritlačené klásky. Kriticky ohrozený a veľmi vzácny druh.

chylofyl

chylofyl [gr.] — typ suchomilnej rastliny so zdužnatenými listami, napr. rod skalnica (Sempervivum).

chylokaul

chylokaul [gr.] — typ suchomilnej rastliny so zakrpatenými listami a zdužnatenými stonkami, napr. druhy z čeľade kaktusovité.

chylomikróny

chylomikróny [gr.] — lipoproteíny krvnej plazmy, ktorých úlohou je transport exogénneho cholesterolu a triacylglycerolov z čreva do periférnych tkanív a pečene. Vytvárajú sa v bunkách tenkého čreva z lipidov prijatých v potrave. Vylučujú sa do lymfy a ňou sa dostávajú do krvného obehu. Po určitých katabolických procesoch a výmene lipidových a apoproteínových zložiek sa výsledné chylomikrónové zvyšky (remnanty) obsahujúce najmä estery cholesterolu vychytávajú z cirkulácie pomocou receptorov, ktoré sú na povrchu pečeňových buniek. Chylomikrónové zvyšky sú aterogénne (podporujú vznik a rozvoj aterosklerózy), a preto je ich oneskorené vychytávanie rizikové z hľadiska vzniku aterosklerózy (→ artérioskleróza). Zvýšená hladina chylomikrónov (hyperchylomikronémia) je fyziologicky prítomná niekoľko hodín po príjme tukových potravín, patologicky sa vyskytuje napr. pri hyperlipoproteinémii typu I, pri ktorej o iného spôsobuje akútne zápaly podžalúdkovej žľazy a ukladanie tuku do kože a niektorých orgánov. Vznik hyperchylomikronémie podporujú genetické poruchy, prívod exogénnych triacylglycerolov, nekontrolovaná cukrovka a nadmerný príjem alkoholu.

chytadlovce

chytadlovce, Tentaculata — kmeň dvojstranne súmerných živočíchov, vývojová vetva prvoústovce. Prisadnuté morské aj sladkovodné živočíchy s telom zloženým z troch oddielov (segmentov): predústneho oddielu, oddielu s ústami a vencom obrvených chytadiel (lofofor) a najväčšieho trupového oddielu, na ktorom sa nachádza väčšia časť tráviacej sústavy v tvare písmena U (análny otvor je v blízkosti úst, ale mimo venca chytadiel), pohlavná sústava a vylučovacia sústava zložená z 1 alebo 2 párov nefrídií, ktoré sa druhotne môžu redukovať. Cievna sústava chytadlovcov je uzavretá, môže sa aj redukovať. Patrí sem okolo 5-tis. druhov rozdelených do 3 tried: chytadlovky, machovky a ramenonožce.

chytadlovky

chytadlovky, Phoronidea — trieda mnohobunkových živočíchov z kmeňa chytadlovce, vývojová vetva prvoústovce. Morské, zvyčajne v kolóniách zoskupené, od seba izolované jedince žijúce v rúrkach zlepených tmelom z materiálu, ktorý vylučujú kožnými žľazami; niektoré druhy vŕtajú rúrky do skál. Majú pretiahnuté, okolo 1 mm hrubé a 3 – 5 cm (výnimočne až 12 cm) dlhé telo, ktorého predná časť sa vysúva z rúrky vejárovito rozprestretými obrvenými chytadlami, pomocou ktorých zachytávajú potravu (drobné organizmy a čiastočky detritu). Rozmnožujú sa pohlavne aj nepohlavne. Patrí sem okolo 25 druhov, napr. kozmopolitne rozšírená chytadlovka ílová (Phoronida pallida) a 12 cm dlhá chytadlovka južná (Phoronida australis), ktorá sa vyskytuje na koralových útesoch Madagaskaru, Austrálie a Japonska.

chytrídie

chytrídie [gr.] — hovorový názov bunkoviek odvodený z ich vedeckého názvu Chytridiomycetes.