Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 44 z celkového počtu 44 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

ceroplastika

ceroplastika [lat. + gr.] — voľná alebo reliéfna plastika z vosku. Prevažne menších rozmerov, spravidla kolorovaná, resp. polychrómovaná. Obľúbená v talianskej renesancii pri zhotovovaní portrétnych medailónov, v českom baroku, neskôr v empíre a v biedermeieri.

certa amittimus, dum incerta petimus

certa amittimus, dum incerta petimus [ámit-; lat.] — isté strácame, keď neisté nás vábi (Plautus: Pseudolus, 685. verš; prebásnil J. Buzássy); strácame isté, keď chceme neisté.

cervikokraniálny syndróm

cervikokraniálny syndróm — bolesti v šiji vyžarujúce do záhlavia, niekedy aj do spánkov, temena a čela, spôsobené degeneratívnymi zmenami hornej časti krčnej chrbtice (→ diskopatia). Objektívne sa zisťuje spazmus šijového svalstva, citlivosť (bolestivosť) tŕňovitých výbežkov na tlak, vynútené, protibolestivé držanie hlavy (pohyby vyvolávajú intenzívnu bolesť). Ak sú spondylartróznymi zmenami utláčané aj stavcové tepny, objavujú sa závraty závislé od polohy hlavy, resp. krčnej chrbtice.

cesta k súboru

cesta k súboruinform. spôsob špecifikácie súboru v hierarchickom adresári súborov (→ adresár) uvedením všetkých mien adresárov, ktoré treba prejsť z východiskového adresára až po adresár, v ktorom sa súbor vyskytuje. Mená adresárov aj meno súboru v ceste sa navzájom oddeľujú vyhradeným znakom (napr. / alebo \). Cesta k súboru, ktorá vychádza z koreňového adresára, sa nazýva absolútna a cesta k súboru začínajúca sa v pracovnom adresári sa nazýva relatívna.

cezalpíniovité

cezalpíniovité [lat.], Caesalpiniaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín v starších botanických systémoch, v súčasnosti zaradená do čeľade bôbovité, v rámci ktorej je ako samostatná podčeľaď Caesalpinioideae.

cézarovská šifra

cézarovská šifra — spôsob šifrovania (utajovania) informácie, ktorú pri niektorých príležitostiach používal G. I. Caesar: písmeno nahradil tým, ktoré je v abecednom poradí tri písmená za ním. Bola to obmena skoršieho hebrejského systému atbaš, v ktorom bolo prvé písmeno abecedy nahradené posledným, druhé predposledným atď. Na vtedajšiu dobu to boli nerozlúštiteľné šifry. Cézarovskú šifru prezradil Cicero. Dnes sa pod pojmom cézarovská šifra rozumie nielen posun o tri písmená, ale aj posun o ľubovoľný počet písmen. Takúto šifru je možné narušiť jednoduchým sledovaním frekvencie výskytu znakov a ich porovnaním s frekvenciou výskytu znakov v použitom jazyku. Inou metódou je prosté vyskúšanie všetkých možných posunov.

Cchao Pu-sing

Cchao Pu-sing, Cao Buxing, 4. – 5. stor. — čínsky maliar. Ako prvý v dejinách čínskeho výtvarného umenia signoval svoje dielo. Venoval sa maľovaniu najmä buddhistických nástenných malieb.

cibuľoviny

cibuľoviny — viaceré rastlinné druhy, ktoré pretrvávajú nepriaznivé obdobie cibuľou. Zastúpené prevažne jednoklíčnolistovými rastlinami z čeľade ľaliovité, amarylkovité, áronovité a iné.

ciciak

ciciak — prasiatko vyživované materským mliekom v období od narodenia po odstav.

Ciel, Igor

Ciel, Igor, 13. 4. 1931 Rožňava – 4. 7. 2010 Bratislava — slovenský divadelný a televízny režisér, scenárista a pedagóg. R. 1955 absolvoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave, 1956 – 60 režisér Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, 1960 – 66 Krajového divadla (dnes Divadlo A. Bagara) v Nitre. Vo Zvolene režíroval o. i. hry Fiescovo sprisahanie (1956), Dom Bernardy Alby (1957), Romeo a Júlia (1958), v Nitre o. i. hry Nepriatelia (1961), Vec Makropulos (1963), Pohľad z mosta (1965). Od 1966 pracoval v Čs. televízii (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave. Od 1975 vedúci Katedry filmových a televíznych odborov Divadelnej fakulty, 1989 profesor. Od 1990 vedúci Katedry filmovej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, 1998 – 2003 vyučoval aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V televíznej tvorbe sa venoval adaptáciám slovenskej a svetovej literatúry: románov (P. Jilemnický: Zuniaci krok, 1965; A. Dumas: Parížski mohykáni, 1972; A. Chudoba: Syn človeka, 1982), divadelných hier (A. Casona: Sedem výkrikov na mori, 1970; J. Barč-Ivan: Dvaja, 1971; V. Hugo: Ruy Blas, 1980), poviedok (J. Papp: Podivné okolnosti, 1982) a i. Bol jedným z profilových tvorcov pôvodnej televíznej tvorby 60. a 80. rokov 20. stor.: Zhasnuté slnko (1967), Kolotoč (1968), Traja z 9. poschodia (1969), seriál Vivat Beňovský (1975), Počúvajme slnko (1977), Predohra v mol (1983), Snopy z piesku (1985), Modrá katedrála (1989) a i. V ďalších rokoch vytvoril kratšie televízne inscenácie Júlia (1990), Pokus (1992), Medzihra (1995), Večerná chvíľa neskorej jesene (1996) a i.

cieľový jazyk

cieľový jazykinform. jazyk, v ktorom je zapísaný výsledný text prekladu. Pri preklade programov spravidla ide o jazyk nižšej úrovne vzhľadom na počítač, t. j. o jazyk bližší strojovému jazyku.

cievovka

cievovka, choroidea — zadná časť strednej vaskulárnej vrstvy oka pozostávajúca z veľkého množstva krvných ciev, ktoré sú uložené podľa hrúbky v troch vrstvách. Hlavnou funkciou cievovky je vyživovať vonkajšiu časť sietnice (tyčinky a čapíky), kde prebieha fotochemický proces videnia. V cievovke sú aj tmavé pigmentové bunky melanínu, ktoré jej dávajú charakteristickú tmavú farbu.

cimbal

cimbal [gr. > lat.] — doskový strunový hudobný nástroj s chromatickým ladením. Struny napnuté v lichobežníkovej skrini sa rozozvučiavajú údermi dvoch paličiek, niekedy aj prstovým brnkaním. Cimbal sa pôvodne dostal do Európy z perzsko-arabského kultúrneho sveta približne v 12. stor. Jeho vývinovým predchodcom bolo stredoveké psaltérium, podobný mu je nemecký hackbrett. Na Slovensku známy od 17. stor. Dnešný cimbal profesionálnej výroby má 35 – 39 strunových sústav, na ktorom možno v chromatickom postupe od veľkého C po trojčiarkové g zahrať 50 – 56 tónov; máva aj pedálové tlmiace zariadenie. Má mäkký zvuk, pre hru sú charakteristické rýchle sledy rozložených akordov. Využíva sa najmä vo folklórnej hudbe a je neodmysliteľnou súčasťou rómskych kapiel.

cink

cink [nem.] — kónický nátrubkový dychový hudobný nástroj z dreva alebo zo slonoviny, s hmatovými dierkami, rovného (priamy, biely cink) alebo mierne ohnutého tvaru (krivý, čierny cink) s bohatým polohovým členením. Používal sa od stredoveku do 18. stor.

cirkumdukcia

cirkumdukcia [lat.] — krúživý pohyb v kĺbe (napr. dolnej končatiny).

Chaban-Delmas, Jacques

Chaban-Delmas [ša- -ma], Jacques, pôvodne Jacques Delmas, 7. 3. 1915 Paríž – 10. 11. 2000 tamže — francúzsky právnik a politik. V období 2. svetovej vojny pôsobil na ministerstve financií vichyjského režimu, pracoval vo francúzskom odbojovom hnutí pod krycím menom Chaban (po vojne si formálne zmenil meno na Chaban-Delmas). Podľa nariadení generála Ch. de Gaulla koordinoval vojenské akcie proti nemeckým okupantom, v auguste 1944 sa ako brigádny generál zúčastnil vedenia akcií počas parížskeho povstania. Od 1946 (s prerušeniami) poslanec Národného zhromaždenia, 1947 – 77 a 1983 – 95 starosta mesta Bordeaux. Patril k najpoprednejším gaullistom, od 1947 vedúci člen Združenia francúzskeho ľudu (RPF), ktorého pokračovateľkou sa od 1953 pod jeho vedením stala strana sociálnych republikánov. V období Štvrtej republiky viackrát minister, na jej sklonku 1957 – 58 minister obrany. Po návrate de Gaulla k moci a po vzniku Piatej republiky (1958) spoluzakladateľ Zväzu pre novú republiku (UNR) a po voľbách 1959 – 69 predseda Národného zhromaždenia. R. 1969 – 72 predseda vlády. R. 1974 bol v prezidentských voľbách ako kandidát gaullistov porazený V. Giscardom d’Estaingom. V období 1978 – 81 a 1986 – 88 opäť predseda Národného zhromaždenia.

Chabarov, Jerofej Pavlovič

Chabarov, Jerofej Pavlovič, okolo 1610 Dmitrijevo, Vologodská oblasť – po 1667, podľa niektorých prameňov začiatok februára 1671 — ruský cestovateľ. R. 1630 sa zúčastnil plavebnej výpravy do Toboľska, od 1632 sa plavil po rieke Lene, 1638 sa usadil v oblasti dnešného mesta Usť-Kut, kde sa pokúšal presadiť poľnohospodársky spôsob života domáceho obyvateľstva. R. 1649 sa vypravil ďalej na východ, plavil sa po rieke Oľokme (prítok Leny) a pokračoval až k hornému toku Amuru. R. 1651 – 53 sa plavil dolu Amurom späť až k ústiu rieky Ussuri. V tom čase musel čeliť početným útokom zo strany domáceho obyvateľstva podporovaného Mandžuami. Očakávajúc posily, usadil sa v ústí rieky Zeja, 1653 bol však odvolaný do Moskvy. Bol povýšený do bojarského stavu. R. 1667 prišiel znova do Toboľska, dobývania oblasti v povodí rieky Amur sa však už nezúčastnil. Autor mapy rieky Amur. Je podľa neho nazvané mesto Chabarovsk.

Chadži, Dimităr

Chadži, Dimităr, vlastným menom Dimităr Asenov, 10. 5. 1840 Sliven – 18. 7. 1868 pri vrchu Buzludža (v blízkosti priesmyku Šipka) — bulharský revolucionár, predstaviteľ protitureckého národnooslobodzovacieho boja. Od 1862 jeden z organizátorov partizánskych oddielov na Balkáne (tzv. čety; → četníci). Spolu so S. Karadžom veliteľ čety, ktorú sformovali v Rumunsku, a po prekročení Dunaja (5. 7. 1868) začali viesť protiturecké operácie. Ich jednotky však boli po krvavých zrážkach obkľúčené a pobité, posledné zvyšky čety na čele s Chadžim zlikvidovali turecké oddiely pri vrchu Buzludža. Činnosti Chadžiho ako četníckeho veliteľa je pripisovaný veľký morálny význam, jeho smrť ako burcujúce memento pre ďalšie generácie zvečnil Ch. Botev v básni, ktorej úryvok je vyrytý na podstavci pamätníka bulharských partizánov na brehu Dunaja v Bratislave.

Chaemwaset

Chaemwaset, 1. polovica 13. stor. pred n. l. — egyptský princ, syn faraóna Ramesseho II. a kráľovnej Esetnefret. Narodil sa ešte počas vlády Setchiho I. Reliéfy ho zobrazujú ako účastníka vojenských výprav svojho otca do Núbie a Sýrie. Stal sa veľkňazom boha Ptaha v Mennofere, kde dozeral na stavbu Ptahovho chrámu. Prispel k vybudovaniu Serapea, pohrebiska posvätných býkov v Sakkáre. Zaujímal sa o minulosť, najmä o stavebné pamiatky svojich predkov. Dal prestavať a zrekonštruovať viacero pamiatok, na ktorých zanechal svoje meno a pamätný nápis, príp. otcovo meno. V ľudovej tradícii známy ako veľký čarodejník, stal sa predmetom ľudových poviedok a rozprávok. Zomrel ešte počas otcovej vlády. Jeho hrobka nie je jednoznačne lokalizovaná.

Chamberlain, Arthur Neville

Chamberlain [čembrlejn], Arthur Neville, 18. 3. 1869 Edghbaston, dnes súčasť Birminghamu – 9. 11. 1940 Hechfield (pri Readingu) — britský politik, syn J. Chamberlaina, nevlastný brat (J.) A. Chamberlaina. Pôvodne podnikateľ v Birminghame a člen Konzervatívne strany, za ktorú bol od 1918 poslancom v Dolnej snemovni. R. 1922 – 23 generálny poštmajster, 1923 – 24 a 1924 – 29 minister zdravotníctva a súčasne 1923 – 24 a 1931 – 37 minister financií. Výrazné miesto na britskej politickej scéne dosiahol najmä prostredníctvom reforiem lokálnej správy (Local Government Act, 1929) a demagogickej starostlivosti o chudobných. Ako politik zaoberajúci sa problematikou hospodárstva a financií sa pokúšal (podobne ako jeho otec) posilniť obchod a priemysel pomocou ochranných ciel. R. 1937 bol v krízovom období svetovej politiky zvolený za predsedu vlády. V predvečer 2. svetovej vojny hľadal vzhľadom na zahraničnú politiku Nemecka, Talianska a Japonska možnosti mierového urovnania záujmov cestou dohody (→ appeasement), člen Clivedenskej kliky. Súčasne sa usiloval získať čas na vyzbrojenie svojej krajiny, ktorá nebola na vojnu pripravená, a to bez ohrozenia jej finančnej stability a bez zostrenia ťažkej hospodárskej situácie. R. 1938 jeden zo signatárov Mníchovskej dohody. Jeho politika však po jej podpise začala strácať podporu širokej britskej verejnosti a stala sa predmetom ostrej kritiky. Po rozbití Československa (marec 1939) poskytla jeho vláda garancie Poľsku, ktoré bolo považované za ďalší cieľ Hitlerovej agresie. Po vpáde nemeckého Wehrmachtu na územie Poľska 1. 9. 1939 vyhlásila 3. septembra Chamberlainova vláda Nemecku vojnu. Začiatok 2. svetovej vojny však znamenal pre Chamberlaina absolútnu stratu dôvery, a to aj v radoch väčšiny poslancov svojej strany. V máji 1940 odstúpil z funkcie premiéra a nový kabinet (vláda všetkých strán) vytvoril W. Churchill. Chamberlain prevzal úrad Lorda prezidenta, ktorý vykonával do smrti.

Chamberlain, Joseph

Chamberlain [čembrlejn], Joseph, nazývaný Joe, 8. 7. 1836 Londýn – 2. 7. 1914 tamže — britský politik, otec (J.) A. Chamberlaina a A. N. Chamberlaina. Ako úspešný podnikateľ sa 1873 stal starostom Birminghamu. Od 1876 poslanec Dolnej snemovne za Liberálnu stranu (Liberal Party). Po vnútrostraníckom rozkole 1886 spoluzakladateľ Liberálnej unionistickej strany (Liberal Unionist Party, aj Liberal Unionists) spolupracujúcej s konzervatívcami, ktorej 1891 – 1912 predsedal. R. 1880 – 85 sa ako minister obchodu pokúsil presadiť niektoré sociálne reformy. Ako unionista bol odporcom politického programu írskeho národného hnutia Home Rule požadujúceho pre Írsko samosprávu a podporovaného W. E. Gladstonom. R. 1886 prestúpil ku konzervatívcom, čo malo za následok rozkol v Liberálnej strane. R. 1895 – 1903 minister kolónií. Ako hlavný predstaviteľ britského imperializmu presadzoval podmanenie Búrov v Južnej Afrike (→ anglo-búrska vojna), zjednotenie austrálskych kolónií a podrobenie Sudánu. Jeho úsilie o vytvorenie nemecko-britského zväzku (1898 – 1901) i o zavedenie ochranných ciel (1902 – 06) stroskotalo.

Chambordska zmluva

Chambordska zmluva [šambór-] — spojenecká dohoda medzi ríšskymi protestantskými kniežatami a francúzskym kráľom Henrichom II. namierená proti rímsko-nemeckému cisárovi Karolovi V., podpísaná 15. 1. 1552 na zámku Chambord. Cieľom ríšskych kniežat v čase prebiehajúcej vojny medzi Francúzskom a Habsburgovcami bolo prostredníctvom spojených síl zabezpečiť odrezanie cisárskych vojsk od Nizozemska a dosiahnuť spojenie s Francúzskom na Rýne. Francúzi podľa dohody získali (za značné finančné subsídie) mestá Toul, Verdun a Cambrai s tým, že nebudú narúšať ríšske práva a slobody (napriek tomu však ťažili z náboženských rozporov medzi katolíkmi a protestantmi).

Champagne

Champagne [šampaň] — historické územie v severnom Francúzsku. Názov je odvodený z latinského Campaniae. V staroveku bola oblasť osídlená keltskými kmeňmi, 54 pred n. l. Caesarom pripojená ku Galii, v rámci správnych reforiem cisára Augusta sa severná časť stala súčasťou provincie Gallia Belgica a južná časť provincie Gallia Lugdunensis. V období sťahovania národov sa územie Champagne stalo predmetom mocenského záujmu Frankov a Burgundov, začiatkom 6. stor. súčasťou Franskej ríše ako vojvodstvo (Ducatus Campaniae). Od 10. stor. patrilo grófom z Troyes a Blois, ktorí sa považovali za priamych potomkov dynastie Karolovcov. Už od začiatku 11. stor. moc miestnych grófov, ktorí boli suverénnymi vládcami v celom severovýchodnom Francúzsku a ich vplyv sa posunul aj na východ (Bar-sur-Aube, Vitry), prevyšovala moc francúzskych kráľov. V 12. – 14. stor. bolo Champagne jedným z najvýznamnejších stredísk obchodu v západnej Európe. R. 1234 sa dynasticky spojilo s kráľovstvom Navarra. Sobášom jeho dedičky Johanny s neskorším francúzskym kráľom Filipom IV. Pekným (1284) sa stalo doménou francúzskych kráľov. Po vymretí Kapetovcov prešli dedičské nároky na vládnucu dynastiu Valoisovcov (vetva d’Evreux), 1361 sa územie Champagne stalo definitívne súčasťou francúzskej koruny. Administratívne patrí jeho väčšia časť do metropolitného regiónu Grand Est.

Champollion, Jean-François

Champollion [šampoljon], Jean-François, 23. 12. 1790 Figeac (pri Aurillacu) – 4. 3. 1832 Paríž, pochovaný na cintoríne Père-Lachaise — francúzsky vedec, zakladateľ egyptológie. Už od detstva sa ako samouk venoval štúdiu orientálnych a starých jazykov. Od 1801 žil u brata v Grenobli. Na základe štúdia a porovnávania textu napísaného na Rosettskej doske v troch verziách (hieroglyfická, démotická a grécka) dospel k pochopeniu systému hieroglyfického písma, a tak zásadným spôsobom prispel k rozlúšteniu písma a jazyka starovekých Egypťanov. Princípy svojho objavu vyložil v pamätnom liste Lettre à Monsieur Dacier relative à l’alphabet des hiéroglyphes phonétiques z 27. 9. 1822 (rok 1822 sa preto pokladá za rok vzniku egyptológie ako vednej disciplíny) a upresnil ich v nasledujúcich publikáciách, napr. v práci Náčrt hieroglyfického systému... (Précis du système hiéroglyphique..., 1824). R. 1826 sa stal konzervátorom egyptských zbierok v Louvri. R. 1828 – 29 navštívil Egypt, kde skúmal pamiatky a priamo na mieste overoval svoju teóriu o čítaní hieroglyfov; výsledky z tejto výpravy však boli uverejnené až po jeho smrti v niekoľkozväzkovom diele Pamiatky Egypta a Núbie (Monuments de l’Égypte et de la Nubie, 1835 – 45). R. 1831 bol vymenovaný za prvého profesora egyptských dejín a archeológie na Collège de France. Autor Egyptskej gramatiky (Grammaire égyptienne, 1835 – 41) a Egyptského slovníka v hieroglyfickom písme (Dictionnaire égyptien en écriture hiéroglyphique, 1841 – 43), ktoré vyšli až po jeho smrti.

Charles

Charles [fr. šarl, angl. čárls], genitív fr. Charla [šar-], angl. Charlesa [čárlsa] — francúzske a anglické mužské meno, slovenská podoba Karol.

Charta 77

Charta 77 — neformálne spoločenstvo politickej opozície v ČSSR. Vzniklo v decembri 1976 a 1. 1. 1977 vydalo Vyhlásenie Charty 77 (Prohlášení Charty 77). Podpísalo ho 242 signatárov, prevažne bývalých politikov, vedcov a umelcov, ktorým normalizačný režim bránil vo výkone zamestnania i vo verejnom prejavovaní názorov. Dokument vydaný v zahraničí a v Československu, šírený ako samizdat, upozorňoval na porušovanie občianskych a politických práv v Československu, pričom sa odvolával na Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe podpísaný 1. 8. 1975 v Helsinkách. Prvými hovorcami Charty 77 boli J. Hájek, V. Havel a J. Patočka. Činnosť chartistov spočívala vo vydávaní a rozširovaní samizdatových a exilových kníh, časopisov a ďalších tlačovín, ako aj v usporadúvaní seminárov, prednášok a diskusií. Charta 77 upozorňovala na konkrétne prípady porušovania ľudských práv, viedla o nich dokumentáciu a navrhovala riešenia. Ťažisko jej pôsobenia bolo v českých krajinách, na Slovensku bol počet jej signatárov minimálny (1977 – 89 ju celkove podpísalo okolo 1 900 osôb). Komunistický režim rozpútal proti signatárom Charty 77 rozsiahlu propagandistickú kampaň, ktorú odštartoval redakčný článok Stroskotanci a samozvanci uverejnený v Rudom práve a v Pravde 12. 1. 1977. Nasledovali organizované petície a rezolúcie z rôznych organizácií a inštitúcií i vyjadrenia jednotlivcov, ktorí signatárov Charty 77 odsudzovali, 28. 1. 1977 sa v Národnom divadle v Prahe zišli predstavitelia československých výborov umeleckých zväzov, ktorí prijali prorežimné vyhlásenie Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru. V ďalších dňoch komunistické periodiká zverejňovali množstvo mien tvorivých pracovníkov, ktorí sa pripájali k vyhláseniu. Pre celú kampaň proti signatárom Charty 77 sa neskôr zaužíval pojem Anticharta. Signatári Charty 77 boli policajne a administratívne perzekvovaní (policajné výsluchy, prepúšťanie zo zamestnania, odoberanie vodičských preukazov ap.), niektorí aj väznení. Súčasťou propagandistickej kampane proti Charte 77 bol nátlak na signatárov, aby svoj podpis odvolali, urobilo to však len niekoľko z nich. R. 1978 časť signatárov Charty 77 založila Výbor na ochranu nespravodlivo stíhaných (VONS). V tom istom roku založil profesor František Janouch (*1931) v Štokholme Nadáciu Charty 77, ktorá mala chartu a jej signatárov podporovať. Charta 77 vydala (do konca 1989) 572 dokumentov. Počas Nežnej revolúcie sa jej príslušníci podieľali na rokovaní s komunistickou vládou o odovzdaní moci a angažovali sa v novovzniknutých politických stranách (Občanské fórum, neskôr Občanské hnutí). Po páde komunistického režimu (1989) pokračovala v činnosti do novembra 1992, keď svoju činnosť ukončila (Nadácia Charty 77 existuje dodnes, jej regionálne výbory sú v Prahe, Brne a v Bratislave).

Chasechemwej

Chasechemwej, 28. – 27. stor. pred n. l. — egyptský faraón, posledný panovník 2. dynastie. Počas vlády si zmenil meno z Chasechem (Mocnosť sa zjavuje) na Chasechemwej (Obidve mocnosti sa zjavujú), z čoho možno odôvodnene usudzovať, že druhé meno prijal po víťazstve a obnovení jednoty dovtedy rozdelenej krajiny, v ktorej sa mu podarilo nastoliť poriadok a politickú stabilitu. Počas archeologických vykopávok v lokalite Kóm al-Ahmar (→ Nechen) boli objavené jeho dve sochy, ktoré ho zobrazujú sediaceho na tróne, odetého do dlhého plášťa a s hornoegyptskou korunou na hlave. Na podstavcoch sôch sú reliéfne vyobrazenia porazených nepriateľov (socha zo zelenej bridlice je v Egyptskom múzeu v Káhire, socha z vápenca v Ashmolovom múzeu v Oxforde). Chasechemwejova hrobka s viac ako päťdesiatimi komorami je na pohrebisku v Abyde, súčasťou hrobového komplexu bola aj mohutná ohrada zo sušených tehál vybudovaná neďaleko.

Châtillon-sur-Seine

Châtillon-sur-Seine [šatijon sürsen] — mesto vo Francúzsku v regióne Burgundsko v departemente Côte-d’Or na hornom toku Seiny asi 40 km od jej prameňa; 7-tis. obyvateľov (2009). Od 10. stor. súčasť Burgundského vojvodstva, centrum a sídlo prvých vojvodov. Počas Francúzskej revolúcie hlavné mesto okresu, neskôr departementu Côte-d’Or. V záverečnej fáze protinapoleonských vojen sa tam 5. 2. – 18. 3. 1814 konali rokovania medzi Napoleonom I. Bonapartom (zastupoval ho Armand Augustin Louis de Caulaincourt; *1773, †1827) a koaličnými veľmocami (Rakúsko, Rusko, Spojené kráľovstvo, Prusko) o podmienkach mieru. Francúzsku boli ponúknuté hranice z 1792, Napoleon I. Bonaparte však požadoval tzv. prirodzené hranice (vzhľadom na svoje momentálne vojenské úspechy), čo spôsobilo stroskotanie rokovaní. R. 1871 mesto vyhorelo a následne bolo prestavané. Počas 2. svetovej vojny (15. 6. 1940) bola jeho časť zničená bombardovaním.

Stavebné pamiatky: kostol Saint-Vorles (10. – 16. stor.), kostol Saint-Pierre (12. stor.), renesančné hrazdené meštianske domy. V tamojšom archeologickom múzeu Musée du Châtillonnais, ktoré sídli v ranorenesančnom šľachtickom sídle (La maison Philandrier) z konca 15. stor., sa nachádza poklad z Vix.

Chautemps, Camille

Chautemps [šotan], Camille (Gabriel), 1. 2. 1885 Paríž – 1. 7. 1963 Washington — francúzsky právnik a politik. Člen radikálno-socialistickej strany (Parti radical et radical-socialiste, PRR-RS), za ktorú bol od 1919 poslancom. Od 1924 pôsobil na rôznych postoch v koaličných vládach medzivojnového obdobia (o. i. 1925 minister spravodlivosti, viackrát minister vnútra). R. 1930 (február – marec), 1933 – 34 a 1937 – 38 predseda vlády. R. 1938 – 40 podpredseda vlády É. Daladiera a 1940 P. Reynauda. Po anexii Francúzska nacistickým Nemeckom krátko minister vlády H. Ph. Pétaina (→ vichyjský režim). Už v júli 1940 však odišiel oficiálne na misiu do USA, kde zostal žiť do smrti. Po 2. svetovej vojne ho francúzsky súd v neprítomnosti odsúdil za kolaboráciu.

Chełm

Chełm — mesto vo východnom Poľsku v Lublinskom vojvodstve východne od Lublinu v blízkosti hranice s Ukrajinou; 64-tis. obyvateľov (2017). Stredisko služieb (v sektore pracuje okolo 70 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva), priemysel potravinársky (mliekarský, spracovanie ovocia, výroba nealkoholických nápojov), nábytkársky, obuvnícky, cementársky, chemický. Významná dopravná križovatka, železničná trať na Ukrajinu (Varšava – Kyjev).

Od 1233 mesto, od 13. stor. sídlo haličských kniežat a pravoslávneho biskupa, od 14. stor. katolíckeho biskupstva. Od 1366 súčasť Poľského kráľovstva, po 3. delení Poľska 1795 pripadlo Rakúsku. R. 1809 sa stalo súčasťou Varšavského kniežatstva, po Viedenskom kongrese (1814 – 15) patrilo do rámca novovytvoreného Poľského kráľovstva ako súčasti Ruska (→ Kongresovka). Po 1. svetovej vojne sa vyvíjalo v rámci Poľska. R. 1944 bola v Chełme vyhlásená Poľská republika.

Stavebné pamiatky: baroková Bazilika narodenia Panny Márie (1735 – 56, reštaurovaná v 19. stor.; na mieste staršieho kostola z 2. polovice 13. stor.), biskupský palác (začiatok 18. stor.), kláštor baziliánov (založený v 1. polovici 17. stor.), zvonica (1878), kláštor piaristov s kostolom (polovica 18. stor.), pravoslávny Chrám sv. Jána evanjelistu (1848 – 52), synagóga (1912 – 14), súbor podzemných chodieb a priestorov pod mestom (13. – 19. stor.), historické múzeum.

Chentejimenteju

Chentejimenteju, aj Chontamentej — v starovekom Egypte boh spájaný s ríšou mŕtvych nachádzajúcou sa na západe a s jej obyvateľmi (Chentejimenteju = ten, ktorý je na čele mŕtvych na západe). V prameňoch je písomne doložený už na začiatku dynastického obdobia. Neskôr splýval s ďalšími ochrannými božstvami, ktoré sa vzťahovali na podsvetie (→ Usir, → Wepwawet, → Anup). Mal podobu psovitej šelmy. Uctievaný v lokalite Abydos (egypt. Abdžu).

Chersonésos

Chersonésos

1. v antike grécky názov polostrova Gelibolu (Gallipoli), ktorý spolu s protiľahlým pobrežím Malej Ázie vytvára prieliv Dardanely (gr. Helléspontos), v tom období obývaný Trákmi, preto nazývaný aj Trácky Chersonésos (gr. Chersonésos Thrakiké), koncom 8. a začiatkom 7. stor. pred n. l. kolonizovaný Grékmi z Miléta a Lesbu. Nachádzalo sa tam antické maloázijské mesto Abydos, v ktorom podľa antickej báje žil Leandros (→ Hero a Leandros). Na riečke Aigospotamoi sa 405 pred n. l. odohrala významná bitka peloponézskej vojny;

2. Taurský Chersonésos, gr. Chersonésos Tauriké, lat. Chersonesus Taurica — v antike názov dnešného polostrova Krym (podľa kmeňa Taurov). V 7. stor. pred n. l. bol kolonizovaný iónskymi osadníkmi z Miléta (v 5. stor. pred n. l. tam vznikla Bosporská ríša s hlavným mestom Pantikapaion); v gréckej mytológii je známy z báje o Ifigénii a Orestovi;

3. tzv. malý Chersonésos — antické mesto (mestský štát) v juhozápadnej časti Krymu na území dnešného Sevastopoľa založené okolo 422 pred n. l. dórskymi osadníkmi z Pontskej Herakley (gr. Hérakleia Pontiké, lat. Heraclea Pontica). Opevnené mesto s prístavom vybudované podľa vzoru gréckych antických miest (polis). V 2. stor. pred n. l. sa dostalo pod vplyv Bosporskej ríše, 63 n. l. bolo včlenené do Rímskej ríše (stalo sa predsunutou základňou rímskej expanzívnej politiky na severnom pobreží Čierneho mora) a na konci 4. stor. do Byzantskej ríše. Vysokú hospodársku a kultúrnu úroveň si udržalo napriek viacerým ničivým útokom barbarských národov až do 8. stor., keď bolo dobyté a čiastočne zničené Chazarmi. Existovalo však ďalej ako významné centrum šírenia kresťanstva. Pred príchodom na Veľkú Moravu navštívili Chersonésos aj sv. Cyril a Metod, ktorí tam objavili ostatky sv. Klementa I. R. 988 obsadil mesto kyjevský knieža Vladimír I. Sviatoslavič (dal sa tam pokrstiť) a stalo sa súčasťou Kyjevskej Rusi (slovanský názov Korsuň), do konca 12. stor. zaznamenalo najväčší rozkvet. R. 1299 ho dobyli a zničili Tatári, v 14. stor. bol znova čiastočne zničený Tatármi. Dodnes zachované monumentálne ruiny antického mesta i staroruská architektúra sú súčasťou chráneného areálu archeologického múzea na okraji dnešného Sevastopoľa; 2013 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO;

4. Kimbrický Chersonésos, lat. Chersonesus Cimbrica — latinský názov Jutského polostrova.

Cheysson, Claude

Cheysson [šeson], Claude, 13. 4. 1920 Paríž – 15. 10. 2012 tamže — francúzsky diplomat a politik. R. 1948 vstúpil do diplomatických služieb a na ministerstve zahraničných vecí postupne pôsobil v rôznych funkciách. R. 1957 – 65 generálny tajomník komisie pre technickú spoluprácu a rozvoj v Afrike, 1966 – 69 veľvyslanec v Indonézii. R. 1973 – 81 a 1985 – 89 európsky komisár pre rozvojovú politiku, rozpočet a finančnú kontrolu. Od 1974 člen Socialistickej strany (Parti socialiste, PS). R. 1981 – 84 minister zahraničných vecí.

Childebert I.

Childebert I., okolo 497 – 23. 12. 558 — franský panovník z dynastie Merovejovcov, syn Chlodovika I. a Chrodechildy. Po otcovej smrti (511) dostal severnú časť Franskej ríše, ktorej centrom bol Paríž. R. 524 po smrti svojho brata Chlodomera (bol zabitý v boji s Burgundmi) získal aj územie okolo rieky Loira a 534 časť Burgundska, 536 pripojil k Franskej ríši Provensalsko (dovtedy súčasť Ostrogótskej ríše). Ako panovník nad podstatnou časťou ríše mal výrazný mocenský vplyv aj na menších franských vládcov (t. j. s menším územím). V Paríži založil benediktínsky kláštor (od 9. stor. nazývaný Saint-Germain-des-Prés), v ktorom bol pochovaný (neskôr tam boli pochovávaní aj ďalší Merovejovci).

Childebert II.

Childebert II., 6. 4. 570 – 596 — franský kráľ z dynastie Merovejovcov, syn Sigiberta I. a Brunhildy, otec Teudeberta II. a Teodoricha II. Po otcovej smrti (575) sa stal kráľom Austrázie, od 592/593 súčasne kráľ Burgundska (po smrti strýka Guntrama, ktorý ho po smrti vlastných potomkov adoptoval za syna), vládla však za neho ako regentka matka.

Childerich II.

Childerich II., okolo 655 – 675 Rouen, pochovaný v Saint-Germain-des-Prés, Paríž (jeho hrob bol objavený 1656) — franský kráľ z dynastie Merovejovcov, syn Chlodovika II., otec Chilpericha II. Od 662 formálne vládol v Austrázii, po smrti staršieho brata Chlotara III. (673) v celej Franskej ríši.

Childerich III.

Childerich III., ? — 754 Saint-Bertin (pri Saint-Omer) — franský kráľ (743 – 751), posledný z dynastie Merovejovcov. Na trón bol ako maloletý dosadený Pipinom III. Krátkym, ktorý ho však už 751 zosadil, dal zatvoriť do kláštora Saint-Bertin a sám sa oficiálne ujal vlády.

Childers, Erskine Hamilton

Childers [čil-], Erskine Hamilton, 11. 12. 1905 Londýn – 17. 11. 1974 Dublin — írsky politik. Po ukončení štúdia histórie na univerzite v Cambridgei (Trinity College) sa 1932 vrátil do Írska, kde pracoval pre noviny Irish Press, ktoré patrili rodine De Valerovcov. R. 1938 vstúpil do politiky ako člen strany Fianna Fáil, za ktorú sa stal poslancom parlamentu. R. 1951 – 54, 1959 – 61 a 1966 – 69 minister pôšt a telegrafov, 1957 – 59 krajiny, lesného hospodárstva a rybárstva, 1959 – 69 dopravy a energie, 1969 – 73 zdravotníctva. R. 1973 – 74 prezident Írskej republiky.

Chilperich I.

Chilperich I., 539 – 584, pochovaný v Saint-Germain-des-Prés, Paríž — franský kráľ z dynastie Merovejovcov, syn Chlotara I., otec Chlotara II. Od 561 kráľ Neustrie s centrom v Soissons. Jeho manželka Galswintha bola dcéra vizigótskeho kráľa Athanagilda a sestra Brunhildy, manželky jeho brata Sigiberta I., kráľa Austrázie. Chilperich dal Galswinthu zavraždiť, aby sa mohol oženiť s vedľajšou ženou Fredegundou. Brunhilda v snahe pomstiť svoju sestru vyvolala krvavú vojnu medzi obidvoma bratmi, v ktorej bol Sigibert porazený a zavraždený (†575). Chilperich bol tiež zabitý neznámym vrahom, nie je však isté, či ho najala Brunhilda alebo Fredegunda (kronikár Gregor Toursky).

chirograf

chirograf [gr.] — v minulosti pomocný prostriedok na overovanie listín. Totožný text listiny sa napísal na jeden kus pergamenu do dvoch (niekedy aj troch) stĺpcov. Do medzier medzi texty (stĺpce) sa vpísala abeceda (niekoľko nepravidelne rozmiestnených majuskulných písmen) a potom sa pergamen rozdelil na jednotlivé listiny (tzv. delená listina, lat. charta partita; z toho vznikol termín Charter Party, → charter). Podľa iného spôsobu sa namiesto písania abecedy pergamen iba rozdelil charakteristickým zubovitým rezom. Pravosť písomnosti sa potom overovala jednoduchým priložením dvoch samostatných listín v mieste ich rozdelenia. Tento spôsob overovania vznikol v Anglicku. V Uhorsku ho využívali hodnoverné miesta, ktoré vo svojich archívoch uchovávali jeden z exemplárov vyhotovených listinných svedectiev (fassiones).