Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 79 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

chobot

chobot — predĺžený pohyblivý prevažne dýchací a hmatový orgán živočíchov nachádzajúci sa zvyčajne v prednej (tvárovej) časti hlavy. Pri niektorých bezstavovcoch je predĺženým ústnym orgánom (napr. pri polypovcoch, chobotnatkách, obrúčkavcoch, motoliciach, pijaviciach a pri niektorom hmyze), pri cicavcoch (napr. pri slonoch a tapíroch) vznikol zrastením nosa a horného pysku do svalnatého orgánu, ktorý slúži aj na uchopenie potravy, na jej transport či na nasávanie a vystrekovanie vody.

chobôtikovky

chobôtikovky, Colobognatha, chobôtikovce — rad z kmeňa článkonožce (Arthropoda), trieda mnohonôžky (Diplopoda). Majú ploché, zvyčajne hrdzavé alebo žlté telo s malou trojuholníkovou hlavou so silnejšími tykadlami a zakrpatenými ústnymi orgánmi. V prípade nebezpečenstva vypúšťajú z obranných žliaz zapáchajúcu tekutinu. Samčeky majú kopulačné orgány na siedmom a ôsmom článku, samičky kladú vajíčka do zeme. Patrí sem napr. 5 – 17 mm dlhý druh chobôtikovec ryšavý (Polyzonium germanicum), ktorý má telo zložené z 30 – 35 článkov a vyskytuje sa v horských lesoch strednej a východnej Európy.

chobotnáče

chobotnáče, Proboscidea — rad z triedy cicavce (Mammalia), ktorý sa vyvinul z prakopytníkov. Od eocénu prekonali bohatý evolučný vývoj, vytvorilo sa množstvo vývojových línií najmä v miocéne a pliocéne; takmer všetky (napr. mastodonty a mamuty) sú už dnes vyhynuté. Majú dlhý svalnatý chobot, ktorý vznikol zrastením predĺženého nosa a horného pysku, hrubú, takmer lysú kožu, stĺpovité končatiny s piatimi prstami s kopýtkami (našľapujú na elastický zrohovatený vankúš), mohutnú čiastočne pneumatizovanú lebku, nápadne veľké uši a zvláštny chrup s nápadne predĺženými rezákmi (klami) a s veľkými lamelovitými stoličkami, ktoré im po opotrebovaní až päťkrát znova narastú. Nemajú kľúčne kosti. Sú to bylinožravce, žijú prevažne v stádach. Patrí sem čeľaď slonovité s dvoma druhmi, slonom africkým (Loxodonta africana) a slonom indickým (Elephas maximus).

chobotníčky

chobotníčky, Echiura — podtrieda z triedy mnohoštetinavce, kmeň obrúčkavce (Annelida); vývojová vetva prvoústovce. Ich pretiahnuté vakovité telo nie je druhotne článkované; v prednej časti majú dlhý nezatiahnuteľný chobot (proboscis), ktorý je zvyčajne dlhší ako samotné telo (napr. 145 cm pri 40 cm dlhom druhu Ikeda taenoides). V piesku a bahne na morskom dne (až do hĺbky 10-tis. metrov) vytvárajú rúrky v tvare písmena U, v ktorých sa pohybujú a zabezpečujú výmenu vody na dýchanie. Živia sa drobnými organizmami, ktoré si k ústnemu otvoru priháňajú brvami chobota. Niektoré druhy sú nápadne pohlavne rozdielne, najmä veľkosťou a zafarbením. Patrí sem 135 druhov zaradených do dvoch radov: Echiurida a Bonelliida.

chodidlo

chodidlo, stupaj — distálna časť dolnej končatiny (od členka smerom dolu), → noha.

chochlačka

chochlačka, Corydalis — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď makovité, podčeľaď zemedymovité. Majú podzemnú hľuzu, z ktorej vyrastajú nepárnoperovito zložené listy, a biele, žlté, ružové alebo modrofialové kvety usporiadané v strapcovitých súkvetiach, plod tobolka. Patrí sem okolo 300 druhov vyskytujúcich sa najmä v miernom pásme severnej pologule, z nich 5 rastie na Slovensku, napr. na jar v listnatých lesoch chochlačka dutá (Corydalis cava) s dutou hľuzou a chochlačka plná (Corydalis solida) s menšou plnou hľuzou. Na skalkách sa pestuje napr. chochlačka žltá (Corydalis lutea) pochádzajúca z južnej Európy.

chochlačka

chochlačka, Aythya — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď kačicovité. Stredne veľké potápavé kačice s výrazným pohlavným dimorfizmom (samce sú prevažne biele, sivé, hnedé a čierne s nápadne sfarbeným krkom a hlavou, samice zvyčajne hnedé), ktoré obývajú najmä jazerá a močiare severnej pologule; severské druhy sú sťahovavé. Živia sa rastlinnou potravou nazbieranou potápaním. Patrí sem 12 druhov, z ktorých tri hniezdia aj na Slovensku: chochlačka sivá (Aythya ferina), chochlačka vrkočatá (Aythya fuligula) a chochlačka bielooká (Aythya nyroca).

chochlatka

chochlatka, Cephalophus — rod dutorohých prežúvavcov z čeľade turovité, podčeľaď Cephalopinae. Samotárske druhy žijúce skryté v krovinatom a lesnom prostredí strednej a južnej Afriky. Má malé až stredne veľké telo s klenutým chrbtom, dlhšími zadnými nohami, podlhovastou hlavou s tupým pyskom, chocholom s dlhšou srsťou na čele (podľa toho názov) a s krátkymi rohmi smerujúcimi šikmo za hlavu pri obidvoch pohlaviach. Patrí sem 15 druhov, napr. chochlatka pásavá (Cephalophus zebra) a chochlatka žltochrbtá (Cephalophus sylvicultor).

chocholík

chocholík, corymbus — strapcovité súkvetie, ktorého dolné bočné konáre sú predĺžené, takže všetky kvety sú približne v jednej rovine, napr. pri jabloni (Malus).

cholecystektómia

cholecystektómia [gr.] — chirurgické odstránenie žlčníka (klasicky rezom napr. pozdĺž pravého rebrového oblúka alebo laparoskopicky) najčastejšie pre prítomnosť kameňov (cholecystolitiáza) a zápalu (cholecystitída).

cholecystografia

cholecystografia [gr.] — röntgenologická vyšetrovacia metóda na zobrazenie žlčníka pomocou kontrastnej látky podanej cez ústa. V súčasnosti sa častejšie využíva ultrasonografické vyšetrenie žlčníka.

cholecystolitiáza

cholecystolitiáza [gr.] — prítomnosť žlčových kameňov v žlčníku. Niekedy ostáva bez príznakov, inokedy vedie k zápalu (cholecystitíde) alebo k bolestivému záchvatu (biliárnej kolike).

cholecystopatia

cholecystopatia [gr.] — všeobecné označenie ochorení žlčníka.

choledocholitiáza

choledocholitiáza [gr.] — prítomnosť jedného alebo viacerých žlčových kameňov v rôznych častiach žlčovodu (v 20 – 40 % sprevádza cholecystolitiázu). Kamene sa do žlčovodu dostávajú najčastejšie zo žlčníka alebo sa v ňom priamo tvoria, a to najmä pri chorobnom alebo pri vrodenom zúžení väčšej bradavky dvanástnika a pri zúžení žlčovodu (následkom zápalu). Kamene bývajú najčastejšie cholesterolové, niekedy pigmentové (napr. pri cirhóze pečene). Choledocholitiáza sa prejavuje ožltnutím kože, slizníc a očných bielkov, niekedy svrbením, bolesťami brucha a poruchami trávenia. Liečba: endoskopická – preťatie vývodu hlavného žlčovodu a vybratie kameňa, resp. kameňov, v prípade neúspechu alebo nedostupnosti endoskopickej liečby chirurgická.

cholelitiáza

cholelitiáza [gr.] — prítomnosť jedného alebo viacerých žlčových kameňov v žlčníku alebo v žlčových cestách.

cholera hydiny

cholera hydiny, Pasteurellosis avium — infekčné, značne rozšírené ochorenie domácej hydiny a voľne žijúceho vtáctva. Má prudký septikemický priebeh s vysokou morbiditou a mortalitou, známe sú však aj chronické a asymptomatické infekcie. Pôvodcom ochorenia sú baktérie Pasteurellla multocida, ktoré vyvolávajú ochorenie aj iných zvierat (→ pasteurelóza). Vnikajú do tela cez sliznicu nosohltanu a horných dýchacích ciest, kde môžu prežívať a pri oslabení organizmu (výživa, parazitárne ochorenia, zlé zoohygienické pomery) vyvolať hromadné ochorenie. Vtáky, ktoré prekonali chorobu, sú dlho bacilonosičmi a hlavným zdrojom infekcie. Inkubačná doba trvá 1 – 2 dni. Pri veľmi prudkom (perakútnom) priebehu zvieratá hynú náhle, klinické príznaky (zvýšená teplota, cyanóza, ospalosť) sa objavujú len niekoľko hodín pred uhynutím. Akútna forma sa prejavuje horúčkou, cyanózou hrebeňa a lalokov, malátnosťou, nechutenstvom, smädom, našuchoreným perím, zrýchleným dýchaním, hlienovými výlučkami zo zobákov a hnačkami. Pri chronickej forme môžu byť postihnuté kĺby, pošvy šliach, krčné laloky a hltan. Liečba: podávanie chemoterapeutík v krmive (sulfónamidy, penicilín). Prevencia spočíva v dodržiavaní zoohygienických opatrení, vakcinácia sa robí iba v zdravých chovoch.

choleréza

choleréza [gr.] — zvýšené vylučovanie žlče pečeňovými bunkami napr. po podaní liekov stimulujúcich pečeň k zvýšenému vylučovaniu žlče (choleretík).

cholestáza

cholestáza [gr.] — porucha sekrécie a transportu žlče v pečeni, resp. porucha v odtoku žlče intra- a extrahepatálnymi žlčovodmi. Môže byť vyvolaná mechanickou obštrukciou žlčovodov (napr. kameňom alebo nádorom) alebo funkčnou poruchou pečene (napr. pri cirhóze, infekčných, liekovo-toxických alebo geneticky podmienených ochoreniach pečene). Klinicky sa prejavuje žltým sfarbením kože a slizníc (→ žltačka).

cholesteatóm

cholesteatóm [gr.] — nádorovitý útvar (cysta) guľového tvaru vytvorený z tukových kvapôčok, kryštálikov mastných kyselín, cholesterolu a zrohovatených šupín dlaždicového epitelu. Vyskytuje sa vo vonkajšom zvukovode a v strednom uchu. Svojím rastom spôsobuje tlakovú atrofiu až nekrózu v priľahlých tkanivách. Prejavuje sa zápalom, perforáciou bubienka s výtokom a nedoslýchavosťou. Zvyčajne býva následkom chronického zápalu stredného ucha. Liečba: chirurgická.

cholesterolémia

cholesterolémia [gr.] — hladina cholesterolu v krvi. U osôb stredného veku by sa mala pohybovať v rozmedzí 3,5 – 5,2 mmol/l. Cholesterolémia sa zvyšuje so stúpajúcim vekom, pričom neexistujú výraznejšie rozdiely medzi mužmi a ženami. Asi u 30 % populácie sa zisťuje hypercholesterolémia (zvýšená hladina cholesterolu), ktorá je hlavným rizikovým faktorom vzniku aterosklerózy (ak sa výskyt akútneho infarktu pri cholesterolémii 5,2 mmol/l označí hodnotou 1, pri hladine 7,4 mmol/l je riziko výskytu až 4-násobné a s ďalším zvyšovaním cholesterolémie exponenciálne rastie). Hypocholesterolémia (menej než 2,25 mmol/l) vzniká následkom zníženej syntézy alebo zvýšeného katabolizmu cholesterolu a často súvisí s poruchou apolipoproteínov.

Choma, Pavel

Choma, Pavel, 18. 5. 1950 Žilina — slovenský grafický dizajnér a výtvarný pedagóg.

Absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave na oddelení úžitkovej grafiky u profesora J. Chovana. Patrí k silnej strednej generácii slovenských úžitkových grafikov 70. a 80. rokov 20. stor. Venuje sa plagátovej a knižnej tvorbe, výstavnému dizajnu, voľnej tvorbe a spojeniu grafického dizajnu s architektúrou. Od 1992 vedie štúdio Ateliér Choma v Žiline. Od 1996 pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, 2007 – 16 vedúci Katedry vizuálnej komunikácie. Nositeľ viacerých ocenení, napr. ceny v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska (1998, 2000, 2008), ocenenia za tvorbu v architektúre a výstavnom dizajne (1996 – 2009), CE.SA.R. za expozíciu pre Múzeum mincí a medailí v Kremnici spolu s Dušanom Voštenákom (2005), Zvláštna cena ministra kultúry (2013).

chomút

chomút — časť postroja ťažných zvierat (najmä koní), ktorý sa nasúva na krk a kladie sa na šiju zvieraťa. Tvorí ho drevená kostra obtiahnutá koženým vankúšom, ktorý je vyplnený vlásím. K ostatným častiam konského postroja sa pripevňuje remeňmi (bočníkmi) a k oju retiazkami. Pomocou chomúta zviera ťahá náklad. Pri ťahaní ťažkého nákladu sa chomút kladie na chomútovú podložku (pripína sa k nemu koženými remienkami s prackami), ktorá tvorí mäkký podklad chomúta a chráni zviera pred odrením a otlačením.

Chomút bol známy už v ranom stredoveku (doklady z 9. – 11. stor.), v Európe sa rozšíril v 13. a 14. stor. Používal sa na priahanie koní, ojedinele i hovädzieho dobytka. Vyrábali ho remenári a sedlári. V prenesenom expresívnom význame symbol povinnosti, bremena, resp. neslobody (napr. v ľudovom prostredí zvyk zakladania chomúta na krk mladomanžela počas svadby).

chondrióm

chondrióm [gr.] — starší názov pre súbor mitochondrií v bunke.

chondriozóm

chondriozóm [gr.] — starší názov mitochondrie.

chondrodystrofia

chondrodystrofia [gr.] — ochorenie charakteristické abnormálnym vývinom chrupky. Fetálna chondrodystrofia je autozómovo dominantne dedičné ochorenie, ktorého podstatou je porucha tvorby chrupkového tkaniva a jeho neschopnosť meniť sa na kostné tkanivo (porucha enchondrálnej osifikácie). Tieto procesy poškodzujú rast kostí do dĺžky, pričom ich rast do hrúbky je zachovaný. Ide o najčastejšiu vývinovú poruchu kostry charakteristickú malým vzrastom s priemernou výškou 125 cm v dospelosti. Klinický obraz je charakteristický krátkymi, zhrubnutými a deformovanými končatinami pri neporušenom vývine chrbtice a hlavy (nesymetrický trpasličí vzrast). Intelekt postihnutého je neporušený. Liečba: kauzálna liečba neexistuje, v súčasnosti sa obmedzuje na predlžovanie segmentov končatín.

chondróm

chondróm [gr.] — nezhubný, najčastejšie solitárny nádor vznikajúci na podklade chrupkového tkaniva. Ak rastie smerom dovnútra kosti, nazýva sa enchondróm (najčastejšie sa vyskytuje na krátkych rúrovitých kostiach rúk a nôh), ak smerom na povrch kosti (ktorú môže porušiť a perforovať) alebo proliferuje nad jej povrch, ekchondróm (môže sa vyskytnúť aj na chrupkových úponoch rebier, hrudnej kosti alebo na čeľusti). Všetky formy chondrómu môžu svojím tlakom na okolité mäkké štruktúry vyvolávať cievne alebo nervové príznaky (napr. vyvolávať bolesti). Diagnóza sa stanovuje röntgenologicky. Liečba: chirurgická. Zhubný nádor chrupkového pôvodu sa nazýva chondrosarkóm.

Chondrus

Chondrus [gr.] — rod červených rias. Makroskopické tmavohnedé, fialové až tmavočervené vidlicovito rozkonárené stielky, ktoré sa vyskytujú na skalách v prílivovej zóne morských pobreží severného Atlantického oceána. Patrí sem napr. druh Chondrus crispus (→ írsky mach).

chordáty

chordáty [gr.], Chordata — evolučne najvyšší kmeň živočíšnej ríše, do ktorého patria mnohobunkové dvojstranne súmerné živočíchy s druhotnou telovou dutinou (→ celóm) segmentovanou na rôzne útvary a orgány; ich telo tvoria tri zárodočné epitely (ektoderma, endoderma, mezoderma). Chordáty patria do vývojovej vetvy druhoústovce, vyvinuli sa v morskom prostredí, evolučne napredovali prechodom do sladkovodného a neskôr do suchozemského prostredia.

Predná časť tráviacej rúry (hltan) je perforovaná žiabrovými štrbinami, ktoré sa pri vodných druhoch zachovávajú po celý život, pri suchozemských zarastajú počas embryonálneho vývinu (→ embryo). Chordáty majú vnútornú kostru, ktorej základom je chrbtová struna (chorda dorsalis). Tráviaca rúra ústi na brušnej strane v zadnej časti tela pred chvostovou časťou, srdce na brušnej strane tela pod tráviacou rúrou pumpuje krv smerom k hlavovej časti. Patria sem tri podkmene: plášťovce (Urochordata), kopijovce (Cephalochordata) a stavovce (Vertebrata).

chordektómia

chordektómia [gr.] — odstránenie, vyrezanie hlasivkového väzu.

chordotómia

chordotómia [gr.] — čiastočné preťatie nervovej dráhy vedúcej z miechy do mozgu. Využíva sa pri liečbe neutíšiteľných bolestí.

chorea

chorea [gr.] —

1. a) gr. choreia — pôvodne v starovekom Grécku kultový kolový tanec chóru spojený so spevom a s recitáciou (napr. na počesť boha Dionýza a Apolóna); b) od 14. stor. pomalý dvojdielny tanec v párnom a kontrastne trojdobom rytme; c) v 16. – 18. stor. označenie inštrumentálnych skladieb tanečného charakteru s ľudovými prvkami;

2. lek. porucha vznikajúca v dôsledku poškodenia extrapyramídového systému, charakteristická bezúčelovými rýchlymi a krátkymi pohybmi rôznych častí tela (najčastejšie končatín) zvyčajne krútivého charakteru (→ extrapyramídové príznaky). Môže byť prejavom neurodegeneratívnych ochorení (→ Huntingtonova choroba), príčinou bývajú aj metabolické a cievne poruchy, ako aj toxické a poliekové stavy (vedľajšie účinky liekov). Je jedným z následkov reumatickej horúčky. Chorea minor (Sydenhamov syndróm, ľudovo tanec sv. Víta) vzniká 1 – 6 mesiacov po streptokokovej infekcii. Postihuje 7- až 12-ročné deti, zriedka mladých dospelých. Prejavuje sa mimovoľnými náhlymi krátkotrvajúcimi pohybmi končatín a mimických svalov (robenie grimás). Vyskytuje sa aj zníženie svalového napätia, ktoré môže byť také výrazné, že paralyzuje pohyby (chorea mollis, resp. chorea paralytica). Asi u 10 % postihnutých nastávajú psychické zmeny (emocionálna labilita, zmeny osobnosti, zriedkavejšie zmätenosť až delírium).

Liečba: pri reumatickej horúčke podávanie antibiotík, kortikoidov, salicylátov, mimovoľné pohyby sa tlmia napr. haloperidolom.

choriokarcinóm

choriokarcinóm [gr.], chorionepitelióm — zhubný nádor z placentového tkaniva vznikajúci v maternici z epitelových elementov choriónu v súvislovsti s tehotenstvom (pôrod, potrat). Obsahuje bunky cytotrofoblastu a syncýtiotrofoblastu (→ trofoblast). Prejavuje sa najmä krvácaním, zväčšením maternice a cystami vo vaječníkoch. Veľmi rýchlo metastázuje prevažne krvnou cestou napr. do pošvy, pľúc, mozgu a pečene. Dôležitým príznakom je vysoká koncentrácia choriogonadotropínu v moči a v krvi. Liečba: chemoterapia, bez nutnosti odstránenia maternice, zriedka rádioterapia (pri mozgových metastázach).

Ako choriokarcinóm sa označuje aj zhubný nádor vznikajúci zo zárodočných buniek semenníkov (metastázuje krvnou cestou väčšinou do pľúc, mozgu alebo do kostí) a vaječníkov (tzv. negestačný choriokarcinóm). Liečba: chirurgická s následnou chemoterapiou.

choroba ťažkých reťazcov

choroba ťažkých reťazcov — vzácna porucha imunitného systému patriaca medzi gamapatie, pri ktorej sa v plazme a moči postihnutých nachádzajú monoklonové a nekompletné ťažké reťazce imunoglobulínových molekúl. Podľa prítomnosti ťažkých reťazcov sa rozlišuje choroba alfa (Seligmannova choroba), gama (Franklinova choroba), mí a delta ťažkých reťazcov.

choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín

choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín — ochorenie kostí, kĺbov, šliach, svalov, nervov a ciev končatín spôsobené dlhodobým, nadmerným a jednostranným zaťažením pri rozličných pracovných činnostiach bez potrebného času na zotavenie. Jeho vznik je podmienený faktormi práce, individuálnym anatomicko-funkčným vybavením pracovníka na určitý druh práce a spôsobom vykonávania práce, nepriaznivo naň pôsobia aj mimopracovné faktory, napr. vek, fajčenie, obezita, dlhodobá mimopracovná alebo športová aktivita. Ochorenie sa vyskytuje napr. pri prácach, pri ktorých treba rukou pevne zvierať pracovný nástroj rôznej hmotnosti, pri montážnych prácach pri bežiacom páse, pri prácach so stálym používaním nástrojov s malou rúčkou s potrebou pritláčania, pri prácach so stálym používaním ihly alebo štetcov, pri prácach vo vynútených polohách končatín, ako aj pri prácach, pri ktorých prevažuje stereotypný opakovaný pohyb, navonok nepôsobiaci ako nadmerne zaťažujúci. Rizikové sú aj mnohé práce spojené so zdvíhaním bremien alebo s ovládaním pák, pri ktorých ruka v zápästí dlhodobo zaujíma nepriaznivú polohu. Ochorenie sa prejavuje postihnutím tých štruktúr a častí končatín, ktoré sa pri práci najviac namáhajú (roztrhnutie tkaniva, akútne, chronické alebo recidivujúce zápaly, degeneratívne ochorenia, obrny nervov). Sprievodné prejavy kĺbových zmien, ktorými sú bolesť, opuch a porucha funkcie, neurologické tŕpnutie a mravčenie rúk a predlaktí, sa spočiatku objavujú pri pracovnej činnosti, neskôr trvajú aj mimo nej. Od 1997 je toto ochorenie najčastejšie sa vyskytujúcou chorobou z povolania v SR.

choroba z ožiarenia

choroba z ožiarenia — komplex patologických zmien v organizme vyvolaných ionizujúcim žiarením. Charakter ochorenia závisí od druhu žiarenia. Akútna choroba z ožiarenia vzniká po jednorazovom vonkajšom ožiarení celého tela alebo po vnútornom vstupe rádionuklidov do organizmu v dávke väčšej ako 1 Gy (gray). Podľa veľkosti absorbovanej dávky sa rozlišujú tri formy akútnej choroby z ožiarenia: dreňová (dávka 1 – 10 Gy), črevná (10 – 30 Gy), nervová (viac ako 50 Gy). Priebeh ochorenia má 4 charakteristické štádiá: 1. štádium prvotnej celkovej reakcie (prodromálne) trvajúce 1 – 5 dní a prejavujúce sa únavou, apatiou, poruchami rovnováhy, slinením, brušnými kŕčmi a hnačkami; 2. štádium latencie trvajúce 1 – 5 týždňov; pretrváva únava, nespavosť a prehlbuje sa útlm činnosti kostnej drene; 3. štádium plne vyvinutého obrazu choroby trvajúce niekoľko týždňov až mesiacov a prejavujúce sa krvácaním do slizníc, kože a orgánov, vypadávaním vlasov, vznikom kožných pľuzgierov až nekróz; vznikajú infekčné ochorenia, zápal pľúc alebo srdcového svalu; 4. štádium uzdravovania trvajúce niekoľko mesiacov až 2 roky; pretrváva únava a nedostatočnosť srdcovo-cievneho a neuroendokrinného systému. Pri črevnej forme má prodromálne štádium rýchlejší nástup a intenzívnejší priebeh (vo forme ťažkej hnačky), kritický je 2. – 4. týždeň po začatí ochorenia, keď postihnutý môže zomrieť, nervová forma akútnej choroby z ožiarenia sa vždy končí smrťou. Po opakovanom alebo dlhotrvajúcom pôsobení malých dávok ionizujúceho žiarenia prevyšujúceho prípustné dávky môže vzniknúť chronická choroba z ožiarenia, ktorá je charakteristická zložitým súborom príznakov s dlhotrvajúcim a kolísavým priebehom. Najčastejšie sa vyskytujú neurovegetatívne ťažkosti (únava, bolesti hlavy, podráždenosť, nesústredenosť), medzi neskoré prejavy patria útlm krvotvorby (úbytok najmä bielych krviniek), poruchy trávenia, zákal očnej šošovky, zvýšený výskyt zhubných nádorových ochorení rôzneho pôvodu (najčastejšie leukémie). Ochorenie sa môže prejaviť počas expozície alebo až o niekoľko rokov po jej prerušení. Postihnutí môžu byť zamestnanci rádiodiagnostických, rádioterapeutických a rádioizotopových pracovísk, uránových a niektorých rudných baní, jadrových elektrární, cyklotrónových centier ap. V priemysle sa môže vyskytnúť pri ťažbe, výrobe a spracovaní rádioaktívnych materiálov, jadrových palív a pri druhotnom využití a likvidácii spáleného paliva. Preventívne opatrenia zahŕňajú ochranu pracovníkov a monitorovanie expozície. V Zozname chorôb z povolania sa uvádza ako choroba z ionizujúceho žiarenia a zo žiarenia s obdobným účinkom.

choroba z vibrácií

choroba z vibrácií — ochorenie ciev, kostí, kĺbov, nervov a svalov následkom dlhotrvajúceho lokálneho pôsobenia nadmerných vibrácií na horné končatiny (pri práci s vibrujúcimi nástrojmi a zariadeniami, napr. s pneumatickými kladivami, zbíjačkami, motorovými pílami) alebo následkom celotelového pôsobenia vibrácií (pri práci s ťažkou mobilnou technikou – autobusy, ťažké nákladné autá ap.). Okrem vibrácií sa pri vzniku choroby z vibrácií uplatňujú aj ďalšie faktory, napr. denný čas expozície, intenzita práce, hmotnosť a technický stav pracovného nástroja, mikroklimatické faktory pracovného prostredia, prestávky v práci, pôsobenie chladu a vlhkosti a i. Lokálny prenos vibrácií na horné končatiny má za následok poškodenie periférnych ciev horných končatín. Prejavuje sa spočiatku zbelením, neskôr cyanózou prstov a rúk v chlade (sekundárny Raynaudov syndróm), ako aj tŕpnutím a mravčením rúk a predlaktí. Typický je záchvatovitý výskyt epizód bolestivých cievnych spazmov sprevádzaný pocitom stuhnutosti a oziabania rúk. Pri lokálnom pôsobení vibrácií sa niekedy môže vyskytovať syndróm poškodenia kostí, kĺbov, šliach a svalov. Postihnutí pociťujú bolesti najmä v zápästných, lakťových a ramenných kĺboch i bolesti svalov predlaktia, niekedy možno pozorovať opuch predlaktia. Pri celotelovom prenose a pôsobení vibrácií sa vyskytujú aj poruchy zrakovej ostrosti a trávenia, niekedy tachykardia, únava a výrazné bolesti svalov a kostí. Ochorenie sa rozvíja postupne, spravidla sa prejavuje po niekoľkoročnej expozícii vibráciám.

Liečba: tepelná pohoda, fyzikálna liečba (napr. sauna, parafínové obklady, masáže, kúpele), podávanie vazodilatancií, spazmolytík, antireumatík a vitamínov skupiny B. Choroba z vibrácií patrí medzi choroby z povolania.

chorobnosť

chorobnosť, morbidita, morbilita —

1. priemerná dĺžka trvania choroby v dňoch;

2. frekvencia výskytu chorôb v populácii. Vyjadruje počet chorých na určitú chorobu v určitom čase (zvyčajne za rok) a v určitom priestore (štát, okres) prepočítaný na určitý počet obyvateľov (napr. počet chorých za rok na 100 tisíc obyvateľov). Všeobecnými ukazovateľmi chorobnosti sú incidencia a prevalencia. Špecifickú chorobnosť vyjadruje chorobnosť vybranej skupiny obyvateľstva špecifikovanej napr. podľa veku (používa sa najčastejšie), pohlavia alebo zamestnania. Informácie o chorobnosti obyvateľstva sú súčasťou zdravotníckej štatistiky.

choroby drevín

choroby drevín — odchýlky od normálneho zdravotného stavu drevín; poruchy normálnych fyziologických funkcií a normálnej stavby drevín. Vyvolávajú ich vírusy, baktérie a huby, ktoré sú schopné prekonať obranné mechanizmy drevín a využiť obsah ich buniek ako živný substrát.

Vírusové choroby drevín sa najčastejšie prejavujú redukciou normálneho rastu drevín a zmenami vonkajšieho vzhľadu listov, napr. mozaikovitosťou (→ mozaika), kučeravosťou alebo odfarbením listov. Postihované sú najmä nízke lesy (výmladkové lesy vzniknuté z pňových alebo z koreňových výmladkov) a topoľové a agátové porasty.

Bakteriálne choroby drevín vyvolávajú fytopatogénne baktérie, ktoré poškodzujú dreviny najmä vylučovaním jedovatých látok (toxínov) alebo enzýmov. Patria k nim napr. nekróza kôry (odumieranie kôry), nádorovitosť, miazgotok listnáčov alebo vytekanie živice pri ihličnanoch.

Pri hubových chorobách drevín dochádza k zmenám fyzikálnych a chemických vlastností dreva. Huby napádajú lesné dreviny najčastejšie v miestach poranenia vzniknutého pri ťažbe, po obhryze a olúpaní lesnou zverou či po oslabení lesného porastu abiotickými alebo biotickými činiteľmi. Osobitné postavenie majú huby rozkladajúce drevnú hmotu (→ hniloba), niektoré rozkladajú iba celulózu, iné aj lignín, prípadne zafarbujú drevo (modranie dreva pri borovici). Postihujú staré porasty, porasty s veľkými zvyškami po ťažbe, poranené stromy, lesné škôlky a neprirodzené lesy (kultúry). Lesné škôlky často napáda sypavka borovicová (Lophodermium pinastri), ktorá spôsobuje ochorenie asimilačných orgánov. Rozvíjajúce sa podhubie spôsobuje v ihliciach zmenu ich farby a následne odumretie a opadávanie (napr. padanie semenáčikov). V neprirodzených lesoch a lesných porastoch spôsobujú najväčšie škody koreňovka vrstevnatá (Heterobasidion annosum) a podpňovka obyčajná (Armillaria mellea), ktoré vyvolávajú najmä ochorenia koreňovej sústavy a bazálnej časti kmeňov, čím narúšajú mechanickú stabilitu stromov a porastov. Podpňovka obyčajná spôsobuje bielu hnilobu, koreňovka vrstevnatá červenú hnilobu infikovaného dreva. Všeobecným prejavom ochorenia je zníženie prírastku, znehodnotenie dreva a oslabenie stability stromov proti vetru, snehu ap. K závažným chorobám drevín patria tracheomykózy, ktoré sa prejavujú viditeľnými poškodeniami na asimilačných orgánoch, neskôr poškodením konárov a kmeňa. Choroby drevín znižujú kvalitu a kvantitu drevín. Včasnou a dôkladnou ochranou (napr. postrekom) možno znížiť škody alebo im predísť.

chorológia

chorológia [gr.] — veda o rozšírení organizmov a ich spoločenstiev na zemskom povrchu; → fytogeografia, → zoogeografia.

choroš

choroš — starší názov rodu trúdnik; → trúdnikotvaré.

chorošovité

chorošovité — starší názov čeľade húb, v súčasnom systéme trúdnikovité; → trúdnikotvaré.

chorvátska kolonizácia

chorvátska kolonizácia — v slovenskej historiografii zaužívané, ale nepresné označenie usídľovania sa Chorvátov na území Slovenska v 16. stor. (→ chorvátska národnostná menšina na Slovensku).

Chosróes

Chosróes

1. → Chosrou I. Dádgar;

2. → Chosrou II. Parvíz.

Chovanec, Dušan

Chovanec, Dušan, 1. 12. 1929 Turzovka, okres Čadca – 7. 4. 2017 Zvolen — slovenský drevársky odborník. R. 1953 – 58 pôsobil v Lesoprojekte Zvolen, 1959 – 62 vo Výskumnom ústave pri Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) a 1963 – 97 na Drevárskej fakulte TU vo Zvolene; 1989 profesor. Zaoberal sa najmä štruktúrou a chybami dreva, spolupracoval pri tvorbe noriem súvisiacich s drevnou surovinou listnatého dreva, napr. navrhol objektívnejšie kritériá posúdenia kvality dreva listnatých drevín a jeho efektívnejšieho využitia v drevárskom a celulózovo-papiernickom priemysle. Autor a spoluautor viacerých odborných správ, učebných textov, monografií, vedeckých článkov a vysokoškolskej učebnice Štruktúra a vlastnosti dreva (dve vydania, 1993 a 1997). R. 1990 mu bol Úradom pre objavy a vynálezy v Prahe uznaný objav Blanitá upchávka na rebríčkovej perforácii ciev brezy.

chrapkáč poľný

chrapkáč poľný, Crex crex, chriašteľ poľný — druh z triedy vtáky (Aves), čeľaď chriašteľovité. Stredne veľký (s dĺžkou tela 22 – 30 cm a hmotnosťou 145 – 165 g) sťahovavý vták s hnedým vrchom tela s čiernymi škvrnami. Samce majú sivomodrý krk, v období hniezdenia vydávajú charakteristický zvuk – dvojfázové chrapkanie znejúce ako krex-krex (podľa neho je druh nazvaný). Hniezdi na zemi. Vyskytuje sa na vlhkých lúkach a obilných poliach mierneho pásma Európy a Ázie; na Slovensku v súčasnosti hniezdi 1400 – 1700 párov.

Chrappa, Vincent

Chrappa, Vincent, 6. 2. 1933 Svätý Jur, okres Pezinok – 9. 6. 1999 Bratislava — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1962 – 78 pôsobil vo Výskumnom ústave chovu a šľachtenia hydiny v Ivanke pri Dunaji, od 1978 v Ústave fyziológie hospodárskych zvierat SAV, 1990 – 98 v Ústave biochémie a genetiky živočíchov SAV v Ivanke pri Dunaji; 1992 DrSc. Zaoberal sa reštrikčnými metódami výživy hydiny a netradičnými a alternatívnymi zdrojmi krmív hydiny. Spoluautor 2 československých patentov na skrmovanie repkového semena (kŕmna zmes pre najmladšie monogastrické zvieratá, kŕmna zmes pre monogastrické zvieratá). Autor a spoluautor 67 článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch.