Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 122 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

chobot

chobot — predĺžený pohyblivý prevažne dýchací a hmatový orgán živočíchov nachádzajúci sa zvyčajne v prednej (tvárovej) časti hlavy. Pri niektorých bezstavovcoch je predĺženým ústnym orgánom (napr. pri polypovcoch, chobotnatkách, obrúčkavcoch, motoliciach, pijaviciach a pri niektorom hmyze), pri cicavcoch (napr. pri slonoch a tapíroch) vznikol zrastením nosa a horného pysku do svalnatého orgánu, ktorý slúži aj na uchopenie potravy, na jej transport či na nasávanie a vystrekovanie vody.

chobôtikovky

chobôtikovky, Colobognatha, chobôtikovce — rad z kmeňa článkonožce (Arthropoda), trieda mnohonôžky (Diplopoda). Majú ploché, zvyčajne hrdzavé alebo žlté telo s malou trojuholníkovou hlavou so silnejšími tykadlami a zakrpatenými ústnymi orgánmi. V prípade nebezpečenstva vypúšťajú z obranných žliaz zapáchajúcu tekutinu. Samčeky majú kopulačné orgány na siedmom a ôsmom článku, samičky kladú vajíčka do zeme. Patrí sem napr. 5 – 17 mm dlhý druh chobôtikovec ryšavý (Polyzonium germanicum), ktorý má telo zložené z 30 – 35 článkov a vyskytuje sa v horských lesoch strednej a východnej Európy.

chobotnáče

chobotnáče, Proboscidea — rad z triedy cicavce (Mammalia), ktorý sa vyvinul z prakopytníkov. Od eocénu prekonali bohatý evolučný vývoj, vytvorilo sa množstvo vývojových línií najmä v miocéne a pliocéne; takmer všetky (napr. mastodonty a mamuty) sú už dnes vyhynuté. Majú dlhý svalnatý chobot, ktorý vznikol zrastením predĺženého nosa a horného pysku, hrubú, takmer lysú kožu, stĺpovité končatiny s piatimi prstami s kopýtkami (našľapujú na elastický zrohovatený vankúš), mohutnú čiastočne pneumatizovanú lebku, nápadne veľké uši a zvláštny chrup s nápadne predĺženými rezákmi (klami) a s veľkými lamelovitými stoličkami, ktoré im po opotrebovaní až päťkrát znova narastú. Nemajú kľúčne kosti. Sú to bylinožravce, žijú prevažne v stádach. Patrí sem čeľaď slonovité s dvoma druhmi, slonom africkým (Loxodonta africana) a slonom indickým (Elephas maximus).

chobotníčky

chobotníčky, Echiura — podtrieda z triedy mnohoštetinavce, kmeň obrúčkavce (Annelida); vývojová vetva prvoústovce. Ich pretiahnuté vakovité telo nie je druhotne článkované; v prednej časti majú dlhý nezatiahnuteľný chobot (proboscis), ktorý je zvyčajne dlhší ako samotné telo (napr. 145 cm pri 40 cm dlhom druhu Ikeda taenoides). V piesku a bahne na morskom dne (až do hĺbky 10-tis. metrov) vytvárajú rúrky v tvare písmena U, v ktorých sa pohybujú a zabezpečujú výmenu vody na dýchanie. Živia sa drobnými organizmami, ktoré si k ústnemu otvoru priháňajú brvami chobota. Niektoré druhy sú nápadne pohlavne rozdielne, najmä veľkosťou a zafarbením. Patrí sem 135 druhov zaradených do dvoch radov: Echiurida a Bonelliida.

chocalho

chocalho [šokaľo; port.], aj chocallo, chozalho, ganzá, angl. tube shaker — všeobecný názov pre bicie hudobné nástroje, ktoré sa rozoznievajú natriasaním; idiofóny s tónom neurčitej výšky podobné maracasu. Môžu mať tvar kovového (plechového) cylindra alebo dreveného valčeka naplneného zrnkami ryže, semenami či drobnými kamienkami. Pri potriasaní vydávajú charakteristické štrkotavé zvuky. Novší variant pozostáva z kovového rámika, v ktorom sú v jednom alebo vo viacerých radoch upevnené kovové pliešky.

Choceň

Choceň — mesto v Česku v Pardubickom kraji v okrese Ústí nad Orlicí na Orlickej tabuli na vodnom toku Tichá Orlice; 8,6 tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky (výroba chladiarenských a klimatizačných zariadení), potravinársky (mliekarský), kovospracujúci (výroba potrubí), textilný. Železničná križovatka.

Pôvodne trhová osada spomínaná 1227, od 1709 majetok rodu Kinskovcov, 1765 mesto.

Stavebné pamiatky: Kostol sv. Františka Serafínskeho (pôvodne gotický, barokovo prestavaný 1729 – 33, opravený 1936), zvonica (1702 – 03), Kaplnka sv. Anny na cintoríne (1855), zámok (renesančný 1574 – 99, klasicisticky prestavaný v 1. polovici 19. stor., neogotická kaplnka, rozsiahly zámocký park), neorenesančná radnica (1880), neorenesančná škola (1897), mestský špitál (barokový, 1750), dekanstvo (barokové do 1729), mariánsky stĺp na námestí (1760).

Choča

Choča — obec v okrese Zlaté Moravce v Nitrianskom kraji vo východnej časti Žitavskej pahorkatiny, 170 m n. m.; 510 obyvateľov (2018).

Písomne doložená 1209 ako Hecze, Parvus Hecze, Magnus Hecze, 1268 Heche, 1270 Hecche, 1275 Hetchen, 1293 Hecchen, 1298 Hereche, 1372 Kysheche, 1406 Hechche, 1519 Kyshecche alio nomine Bardwzfewlde, 1520 Naghheche, 1773 Hecze, Hotsa, Chocža, 1786 Hecze, Hotscha, 1808 Hecse, Hoča, Choča, 1863 – 1913 Hecse, 1920 Choča.

Pôvodne patrila domácim zemanom, 1234 jej časti hradným panstvám Tekov a Hlohovec, od 1376 Forgáčovcom, koncom 17. stor. panstvu Zlaté Moravce. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: osídlenie z neolitu (kultúra s lineárnou keramikou), eneolitu (badenská kultúra), bronzovej doby (lužická kultúra) a halštatskej doby.

chodidlo

chodidlo, stupaj — distálna časť dolnej končatiny (od členka smerom dolu), → noha.

Chodov

Chodov — mesto v Česku v Karlovarskom kraji v okrese Sokolov v Sokolovskej panve; 14-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, kovoobrábací, stavebných materiálov, elektrotechnický (výroba rozvádzačov a stožiarov), tradičná výroba keramiky a porcelánu. V okolí ťažba hnedého uhlia a kaolínu.

Vzniklo v 12. – 13. stor. na základe nemeckej kolonizácie (nemecky Chodau), doložené 1195 – 97 ako dôležitá pohraničná osada s colnicou. R. 1428 rozdelené na Dolní a Horní Chodov, dočasne spojené 1644 – 56, 1869 spojené a vyhlásené za mestečko a 1894 mesto.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol sv. Vavrinca (18. stor., postavený na mieste staršieho z 12. stor., upravovaný v 19. stor.), barokový zámok (1710 – 20 a 1810 – 11 bola v zámku založená továreň na kameninu, neskôr aj na porcelán a bol prestavaný a začlenený do areálu továrne), mariánsky stĺp, historizujúci evanjelický kostol (začiatok 20. stor.).

chochlačka

chochlačka, Corydalis — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď makovité, podčeľaď zemedymovité. Majú podzemnú hľuzu, z ktorej vyrastajú nepárnoperovito zložené listy, a biele, žlté, ružové alebo modrofialové kvety usporiadané v strapcovitých súkvetiach, plod tobolka. Patrí sem okolo 300 druhov vyskytujúcich sa najmä v miernom pásme severnej pologule, z nich 5 rastie na Slovensku, napr. na jar v listnatých lesoch chochlačka dutá (Corydalis cava) s dutou hľuzou a chochlačka plná (Corydalis solida) s menšou plnou hľuzou. Na skalkách sa pestuje napr. chochlačka žltá (Corydalis lutea) pochádzajúca z južnej Európy.

chochlačka

chochlačka, Aythya — rod z triedy vtáky (Aves), čeľaď kačicovité. Stredne veľké potápavé kačice s výrazným pohlavným dimorfizmom (samce sú prevažne biele, sivé, hnedé a čierne s nápadne sfarbeným krkom a hlavou, samice zvyčajne hnedé), ktoré obývajú najmä jazerá a močiare severnej pologule; severské druhy sú sťahovavé. Živia sa rastlinnou potravou nazbieranou potápaním. Patrí sem 12 druhov, z ktorých tri hniezdia aj na Slovensku: chochlačka sivá (Aythya ferina), chochlačka vrkočatá (Aythya fuligula) a chochlačka bielooká (Aythya nyroca).

chochlatka

chochlatka, Cephalophus — rod dutorohých prežúvavcov z čeľade turovité, podčeľaď Cephalopinae. Samotárske druhy žijúce skryté v krovinatom a lesnom prostredí strednej a južnej Afriky. Má malé až stredne veľké telo s klenutým chrbtom, dlhšími zadnými nohami, podlhovastou hlavou s tupým pyskom, chocholom s dlhšou srsťou na čele (podľa toho názov) a s krátkymi rohmi smerujúcimi šikmo za hlavu pri obidvoch pohlaviach. Patrí sem 15 druhov, napr. chochlatka pásavá (Cephalophus zebra) a chochlatka žltochrbtá (Cephalophus sylvicultor).

chocholík

chocholík, corymbus — strapcovité súkvetie, ktorého dolné bočné konáre sú predĺžené, takže všetky kvety sú približne v jednej rovine, napr. pri jabloni (Malus).

Chocholná-Velčice

Chocholná-Velčice — obec v okrese Trenčín v Trenčianskom kraji v Považskom podolí na úpätí Bielych Karpát, 220 m n. m.; 1 696 obyvateľov (2018). Miestne časti: Chocholná, Kykula, Velčice.

Vznikla 1960 zlúčením obcí Velčice (písomne doložené 1345 ako Welchycz, 1380 Welczecz, 1394 Welchych, 1409 Wilczicz, 1422 Wlczych, 1430 Welchez, 1437 Vilczicz, 1462 Welchycz, 1486 Wilczicz, 1497 Wylchych, 1506 Wlchycz, 1523 Wylchycz, 1773 Velcsicz, Welczicze, 1786 Welschicz, 1808 Velcsicz, Welčice, 1863 – 1902 Velcsic, 1907 – 13 Velcsőc, 1920 – 60 Velčice) a Chocholná, ktorá vznikla 1944 zlúčením obcí Malá Chocholná (1396 ako Kys Chocholna, 1404 Chocholna, 1405 Kyshoholna, 1420 Hoholná, 1470 Kokholná, 1479 Kychokolna, 1481 Kyshoholna, 1503 Chocholna, 1520 Hochalna, 1598 Kys Kocholna, 1773 Kis-Choholna, Mala Choholna, 1786 Kisch-Chocholna, 1808 Kis-Chocholna, Malá Chocholná, 1863 – 1902 Kischocholna, 1907 – 13 Kistarajos, 1920 – 44 Malá Chocholná) a Veľká Chocholná (1481 ako Naghoholna, 1508 Naghhoholna, 1598 Nagy Kocholna, 1773 Nagy-Choholna, Welka Choholna, 1786 Nagy-Chocholna, 1808 Nagy-Chocholná, Welká Chocholná, 1863 – 1902 Nagychocholna, 1907 – 13 Nagytarajos, 1920 – 44 Veľká Chocholná).

Obce patrili viacerým zemianskym rodinám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a povozníctvom.

Archeologické nálezy z gravettienu a eneolitu, sídlisko a pohrebisko lužickej kultúry, sídlisko z vrcholného stredoveku, hromadné nálezy mincí zo 17. stor.

Stavebné pamiatky: klasicistická zvonica (1. polovica 19. stor., na prízemí kaplnka), secesná budova základnej školy (1911, podľa návrhu maďarského architekta Gyulu Svába, *1879, †1938).

V katastri obce sa nachádzajú minerálne pramene. Do katastrálneho územia obce zasahuje prírodná rezervácia Prepadlisko (vyhlásená 1986, rozloha 7,8 ha) zriadená na ochranu slatinnej jelšiny a močiarneho biotopu).

Chojna

Chojna, do 1945 Königsberg in der Neumark — mesto v Poľsku v Západopomoranskom vojvodstve; 7,4 tis. obyvateľov (2018). Križovatka ciest regionálneho významu, železničná stanica na trati Štetín – Vroclav.

Založené v 12. stor. na križovatke obchodných ciest, od 1244 mesto, 1270 – 1660 súčasť Brandenburska známe ako Konigesberge, neskôr Königsberg (in den Neumark), počas tridsaťročnej vojny časť mesta zničená, od 1871 súčasť Nemecka, veľká časť mesta zničená počas 2. svetovej vojny. Od 1945 súčasť Poľska pod názvom Chojna.

Stavebné pamiatky: gotická tehlová radnica (14. – 15. stor., znovuvybudovaná v 20. stor.), gotický tehlový Kostol Panny Márie (14. – 15. stor., veža z 19. stor., zničený koncom 2. svetovej vojny, obnovený v 2. polovici 20. stor.), bývalý kláštor augustiniánov (13. – 15. stor.), zvyšky mestského opevnenia s bránami (14. – 15. stor.). Súčasť Európskej cesty tehlovej gotiky.

Chojnacká, Elisabeth

Chojnacká (Chojnacka), Elisabeth, aj Elżbieta, 10. 9. 1939 Varšava – 28. 5. 2017 Paríž — francúzska čembalistka poľského pôvodu, jedna z najpoprednejších svetových interpretiek súčasnej hudby na modernom čembale.

Štúdiu hudby sa venovala od šiestich rokov, v 1962 získala titul na Hudobnej akadémii Fryderyka Chopina vo Varšave a presťahovala sa do Paríža. V spolupráci so svojím učiteľom, belgickým čembalistom Aiméem van de Wiel (*1907, †1991) budovala svoj barokový repertoár. V roku 1968 získala 1. cenu v hre na čembale v súťaži vo Vercelli. Špecializovala sa na interpretáciu súčasnej hudby. Účinkovala takmer na všetkých avantgardných festivaloch súčasnej hudby, napr. Ars Nova a Musique vivante. Svojou hrou inšpirovala viacerých súčasných skladateľov, ktorí pre ňu napísali mnohé čembalové skladby, napr. Sylvano Bussotti (La Vergine ispirata, 1983), Henryk Mikolaj Górecki (Concerto pour clavecin, 1980), György Ligeti (Hungarian Rock, 1978; Passacaglia ungherese, 1983), Ianis Xenakis (Khoai, 1976, Komboi, 1981).

Chojnice

Chojnice — mesto v severnom Poľsku v Pomoranskom vojvodstve asi 100 km juhozápadne od Gdanska; 39-tis. obyvateľov (2018). Priemysel strojársky, potravinársky, drevársky, stavebných materiálov. Železničný uzol.

Založené okolo 1230, prvýkrát písomne doložené 1275 ako Konitz, pôvodne súčasť východného Pomoranska, 1309 obsadené Rádom nemeckých rytierov. Pravdepodobne od 1315 mesto. R. 1410 po bitke pri Grunwalde obsadené poľskými vojskami, súčasť Poľska. V 1. polovici 15. stor. centrum textilného priemyslu. R. 1440 – 46 patrilo Prusku. Počas trinásťročnej vojny (1454 – 66) sa tam odohrala bitka pri Chojniciach (18. 9. 1454), v ktorej zvíťazil Rád nemeckých rytierov nad armádou Poľska. R. 1466 – 1772 súčasť Poľska až do prvého delenia Poľska, 1772 – 1871 súčasť Pruska, 1871 – 1920 Nemecka a 1920 – 39 súčasť Poľska, od 1939 okupované nemeckým vojskom, 1945 oslobodené Červenou armádou, od 1945 súčasť Poľska.

Stavebné pamiatky: zvyšky stredovekých mestských hradieb s bránami a hradbami (14. stor.), gotická Bazilika sťatia sv. Jána Krstiteľa (14. stor.), barokový Kostol zvestovania Panne Márii (18. stor.), fara (1653), neogotická radnica (1902), meštianske domy (18. – 19. stor., zreštaurované v 2. polovici 20. stor.).

cholecystektómia

cholecystektómia [gr.] — chirurgické odstránenie žlčníka (klasicky rezom napr. pozdĺž pravého rebrového oblúka alebo laparoskopicky) najčastejšie pre prítomnosť kameňov (cholecystolitiáza) a zápalu (cholecystitída).

cholecystografia

cholecystografia [gr.] — röntgenologická vyšetrovacia metóda na zobrazenie žlčníka pomocou kontrastnej látky podanej cez ústa. V súčasnosti sa častejšie využíva ultrasonografické vyšetrenie žlčníka.

cholecystolitiáza

cholecystolitiáza [gr.] — prítomnosť žlčových kameňov v žlčníku. Niekedy ostáva bez príznakov, inokedy vedie k zápalu (cholecystitíde) alebo k bolestivému záchvatu (biliárnej kolike).

cholecystopatia

cholecystopatia [gr.] — všeobecné označenie ochorení žlčníka.

choledocholitiáza

choledocholitiáza [gr.] — prítomnosť jedného alebo viacerých žlčových kameňov v rôznych častiach žlčovodu (v 20 – 40 % sprevádza cholecystolitiázu). Kamene sa do žlčovodu dostávajú najčastejšie zo žlčníka alebo sa v ňom priamo tvoria, a to najmä pri chorobnom alebo pri vrodenom zúžení väčšej bradavky dvanástnika a pri zúžení žlčovodu (následkom zápalu). Kamene bývajú najčastejšie cholesterolové, niekedy pigmentové (napr. pri cirhóze pečene). Choledocholitiáza sa prejavuje ožltnutím kože, slizníc a očných bielkov, niekedy svrbením, bolesťami brucha a poruchami trávenia. Liečba: endoskopická – preťatie vývodu hlavného žlčovodu a vybratie kameňa, resp. kameňov, v prípade neúspechu alebo nedostupnosti endoskopickej liečby chirurgická.

cholelitiáza

cholelitiáza [gr.] — prítomnosť jedného alebo viacerých žlčových kameňov v žlčníku alebo v žlčových cestách.

cholera hydiny

cholera hydiny, Pasteurellosis avium — infekčné, značne rozšírené ochorenie domácej hydiny a voľne žijúceho vtáctva. Má prudký septikemický priebeh s vysokou morbiditou a mortalitou, známe sú však aj chronické a asymptomatické infekcie. Pôvodcom ochorenia sú baktérie Pasteurellla multocida, ktoré vyvolávajú ochorenie aj iných zvierat (→ pasteurelóza). Vnikajú do tela cez sliznicu nosohltanu a horných dýchacích ciest, kde môžu prežívať a pri oslabení organizmu (výživa, parazitárne ochorenia, zlé zoohygienické pomery) vyvolať hromadné ochorenie. Vtáky, ktoré prekonali chorobu, sú dlho bacilonosičmi a hlavným zdrojom infekcie. Inkubačná doba trvá 1 – 2 dni. Pri veľmi prudkom (perakútnom) priebehu zvieratá hynú náhle, klinické príznaky (zvýšená teplota, cyanóza, ospalosť) sa objavujú len niekoľko hodín pred uhynutím. Akútna forma sa prejavuje horúčkou, cyanózou hrebeňa a lalokov, malátnosťou, nechutenstvom, smädom, našuchoreným perím, zrýchleným dýchaním, hlienovými výlučkami zo zobákov a hnačkami. Pri chronickej forme môžu byť postihnuté kĺby, pošvy šliach, krčné laloky a hltan. Liečba: podávanie chemoterapeutík v krmive (sulfónamidy, penicilín). Prevencia spočíva v dodržiavaní zoohygienických opatrení, vakcinácia sa robí iba v zdravých chovoch.

choleréza

choleréza [gr.] — zvýšené vylučovanie žlče pečeňovými bunkami napr. po podaní liekov stimulujúcich pečeň k zvýšenému vylučovaniu žlče (choleretík).

cholestáza

cholestáza [gr.] — porucha sekrécie a transportu žlče v pečeni, resp. porucha v odtoku žlče intra- a extrahepatálnymi žlčovodmi. Môže byť vyvolaná mechanickou obštrukciou žlčovodov (napr. kameňom alebo nádorom) alebo funkčnou poruchou pečene (napr. pri cirhóze, infekčných, liekovo-toxických alebo geneticky podmienených ochoreniach pečene). Klinicky sa prejavuje žltým sfarbením kože a slizníc (→ žltačka).

cholesteatóm

cholesteatóm [gr.] — nádorovitý útvar (cysta) guľového tvaru vytvorený z tukových kvapôčok, kryštálikov mastných kyselín, cholesterolu a zrohovatených šupín dlaždicového epitelu. Vyskytuje sa vo vonkajšom zvukovode a v strednom uchu. Svojím rastom spôsobuje tlakovú atrofiu až nekrózu v priľahlých tkanivách. Prejavuje sa zápalom, perforáciou bubienka s výtokom a nedoslýchavosťou. Zvyčajne býva následkom chronického zápalu stredného ucha. Liečba: chirurgická.

cholesterolémia

cholesterolémia [gr.] — hladina cholesterolu v krvi. U osôb stredného veku by sa mala pohybovať v rozmedzí 3,5 – 5,2 mmol/l. Cholesterolémia sa zvyšuje so stúpajúcim vekom, pričom neexistujú výraznejšie rozdiely medzi mužmi a ženami. Asi u 30 % populácie sa zisťuje hypercholesterolémia (zvýšená hladina cholesterolu), ktorá je hlavným rizikovým faktorom vzniku aterosklerózy (ak sa výskyt akútneho infarktu pri cholesterolémii 5,2 mmol/l označí hodnotou 1, pri hladine 7,4 mmol/l je riziko výskytu až 4-násobné a s ďalším zvyšovaním cholesterolémie exponenciálne rastie). Hypocholesterolémia (menej než 2,25 mmol/l) vzniká následkom zníženej syntézy alebo zvýšeného katabolizmu cholesterolu a často súvisí s poruchou apolipoproteínov.

Choluteca

Choluteca [čo- -ka] — mesto v južnej časti Hondurasu v blízkosti hranice s Nikaraguou na rieke Choluteca, administratívne stredisko departementu Choluteca; 94-tis. obyvateľov (2018). Priemysel potravinársky (cukrovarnícky), rybný (spracovanie kreviet), kožiarsky, drevársky, kovospracujúci. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie melónov, batatov, bavlníka, kávovníka, sezamu, kukurice; chov dobytka). Dopravná križovatka na Panamerickej diaľnici, letisko.

Založené 1522 ako banská obec Villa de Jérez de Choluteca, od 1845 mesto. R. 1998 silno poškodené hurikánom.

Stavebné pamiatky: Casa Valle (18. stor., rodný dom Josého Cecilia del Valle, prvého prezidenta Spojených provincií Strednej Ameriky, v súčasnosti knižnica a turistické centrum), zachované centrum so španielskou koloniálnou architektúrou. Sídlo biskupstva.

Choma, Pavel

Choma, Pavel, 18. 5. 1950 Žilina — slovenský grafický dizajnér a výtvarný pedagóg.

Absolvoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave na oddelení úžitkovej grafiky u profesora J. Chovana. Patrí k silnej strednej generácii slovenských úžitkových grafikov 70. a 80. rokov 20. stor. Venuje sa plagátovej a knižnej tvorbe, výstavnému dizajnu, voľnej tvorbe a spojeniu grafického dizajnu s architektúrou. Od 1992 vedie štúdio Ateliér Choma v Žiline. Od 1996 pôsobí na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, 2007 – 16 vedúci Katedry vizuálnej komunikácie. Nositeľ viacerých ocenení, napr. ceny v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska (1998, 2000, 2008), ocenenia za tvorbu v architektúre a výstavnom dizajne (1996 – 2009), CE.SA.R. za expozíciu pre Múzeum mincí a medailí v Kremnici spolu s Dušanom Voštenákom (2005), Zvláštna cena ministra kultúry (2013).

Chomicer, Michail Emanuilovič

Chomicer, Michail Emanuilovič, 30. 6. 1935 Charkov — ruský violončelista a pedagóg.

Pochádza z hudobníckej rodiny, jeho prvým učiteľom bol otec, ktorý pôsobil ako violončelista a koncertný majster vo viacerých orchestroch. Od roku 1949 žil v Moskve, kde pokračoval v štúdiu na Centrálnej hudobnej škole a na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského v triede Sviatoslava Knuševického, kde v roku 1958 absolvoval aj umeleckú ašpirantúru. V roku 1955 získal 1. cenu a titul laureát na Medzinárodnej súťaži Hanuša Wihana v Prahe. Od roku 1957 je sólistom Moskovskej filharmónie, od 1961 aj pedagógom na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského. Úspechy na medzinárodných súťažiach P. I. Čajkovského v Moskve (1962) a Pabla Casalsa v Budapešti (1963) mu otvorili kariéru koncertujúceho virtuóza. Popri sólistickej činnosti spolupracoval o. i. s klaviristkami Bellou Michajlovnou Davidovičovou a Tatianou Nikolajevovou, venoval sa aj žánrom komornej hudby. Spolu s klaviristom Dmitrijom Alexandrovičom Baškirovom a huslistom Igorom Semionovičom Bezrodným založil klavírne trio. Bol častým hosťom festivalov Pražská jar a BHS. V jeho triede študovali aj slovenskí violončelisti Libor Pokojný a Jozej Podhoranský.

chomút

chomút — časť postroja ťažných zvierat (najmä koní), ktorý sa nasúva na krk a kladie sa na šiju zvieraťa. Tvorí ho drevená kostra obtiahnutá koženým vankúšom, ktorý je vyplnený vlásím. K ostatným častiam konského postroja sa pripevňuje remeňmi (bočníkmi) a k oju retiazkami. Pomocou chomúta zviera ťahá náklad. Pri ťahaní ťažkého nákladu sa chomút kladie na chomútovú podložku (pripína sa k nemu koženými remienkami s prackami), ktorá tvorí mäkký podklad chomúta a chráni zviera pred odrením a otlačením.

Chomút bol známy už v ranom stredoveku (doklady z 9. – 11. stor.), v Európe sa rozšíril v 13. a 14. stor. Používal sa na priahanie koní, ojedinele i hovädzieho dobytka. Vyrábali ho remenári a sedlári. V prenesenom expresívnom význame symbol povinnosti, bremena, resp. neslobody (napr. v ľudovom prostredí zvyk zakladania chomúta na krk mladomanžela počas svadby).

chondrióm

chondrióm [gr.] — starší názov pre súbor mitochondrií v bunke.

chondriozóm

chondriozóm [gr.] — starší názov mitochondrie.

chondrodystrofia

chondrodystrofia [gr.] — ochorenie charakteristické abnormálnym vývinom chrupky. Fetálna chondrodystrofia je autozómovo dominantne dedičné ochorenie, ktorého podstatou je porucha tvorby chrupkového tkaniva a jeho neschopnosť meniť sa na kostné tkanivo (porucha enchondrálnej osifikácie). Tieto procesy poškodzujú rast kostí do dĺžky, pričom ich rast do hrúbky je zachovaný. Ide o najčastejšiu vývinovú poruchu kostry charakteristickú malým vzrastom s priemernou výškou 125 cm v dospelosti. Klinický obraz je charakteristický krátkymi, zhrubnutými a deformovanými končatinami pri neporušenom vývine chrbtice a hlavy (nesymetrický trpasličí vzrast). Intelekt postihnutého je neporušený. Liečba: kauzálna liečba neexistuje, v súčasnosti sa obmedzuje na predlžovanie segmentov končatín.

chondróm

chondróm [gr.] — nezhubný, najčastejšie solitárny nádor vznikajúci na podklade chrupkového tkaniva. Ak rastie smerom dovnútra kosti, nazýva sa enchondróm (najčastejšie sa vyskytuje na krátkych rúrovitých kostiach rúk a nôh), ak smerom na povrch kosti (ktorú môže porušiť a perforovať) alebo proliferuje nad jej povrch, ekchondróm (môže sa vyskytnúť aj na chrupkových úponoch rebier, hrudnej kosti alebo na čeľusti). Všetky formy chondrómu môžu svojím tlakom na okolité mäkké štruktúry vyvolávať cievne alebo nervové príznaky (napr. vyvolávať bolesti). Diagnóza sa stanovuje röntgenologicky. Liečba: chirurgická. Zhubný nádor chrupkového pôvodu sa nazýva chondrosarkóm.

Chondrus

Chondrus [gr.] — rod červených rias. Makroskopické tmavohnedé, fialové až tmavočervené vidlicovito rozkonárené stielky, ktoré sa vyskytujú na skalách v prílivovej zóne morských pobreží severného Atlantického oceána. Patrí sem napr. druh Chondrus crispus (→ írsky mach).

Choňkovce

Choňkovce — obec v okrese Sobrance v Košickom kraji vo Východoslovenskej pahorkatine na jej styku s Vihorlatskými vrchmi, 218 m n. m.; 537 obyvateľov (2018).

Písomne doložená 1409 ako Hunkolch, 1418 Honykocz, 1419 Honykouch, 1427 Hankoch, 1549 Gonkocz, 1571 Honkoch, 1599 Hunkocz, Honkocz, 1773, 1786 Hunkócz, 1808 Hunkócz, Chonikowce, 1863 – 1902 Hunkóc, 1907 – 13 Alsóhunkóc, 1920 – 39 Choňkovce, 1939 – 45 Alsóhunkóc, 1945 Choňkovce.

Patrila panstvu Tibava, v 19. stor. Čuhaiovcom, Novosedlickovcom a Gulášiovcom. R. 1939 – 45 bola pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a drevorubačstvom. Archeologické nálezy lengyelskej a badenskej kultúry i z bronzovej, halštatskej a laténskej doby.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícky Chrám zvestovania Panny Márie (1. polovica 19. stor., 1896 – 98 obnovený), rímskokatolícky Kostol najsvätejšieho srdca Ježišovho (1996), pravoslávny Chrám prenesenia Pána (1993), asi 3 km východne od obce zvyšky zaniknutého menšieho hradu (nazývaný aj Tibavský hrad) pravdepodobne z 2. polovice 14. stor.

Do katastrálneho územia obce zasahuje prírodná rezervácia Lysá (vyhlásená 1993, rozloha 3,9 ha) zriadená na ochranu lesných spoločenstiev strmých svahov a ohrozených druhov rastlín.

Chopin, Fryderyk

Chopin [šopen], Fryderyk, aj Frédéric, 1. 3. 1810 Żelazowa Wola, Mazovské vojvodstvo, Poľsko – 17. 10. 1849 Paríž — poľský skladateľ, klavirista a pedagóg, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov hudobného romantizmu a zakladateľov poľskej národnej hudby.

Vyrastal v rodine francúzskeho emigranta (otec pochádzal z Lotrinska, matka z nižšej poľskej šľachty), hre na klavíri sa začal venovať v ranom detstve pod vedením matky a staršej sestry Ludwigy. Jeho prvým učiteľom hudby (1816 – 22) bol český pedagóg a hudobný skladateľ Vojtěch Živný (*1756, †1842). Komponovať začal už ako sedemročný (1817 vyšli tlačou jeho prvé skladby Polonéza B dur a Polonéza g mol), ako osemročný prvýkrát verejne koncertoval vo Varšave, kde uviedol Klavírny koncert e mol Vojtěcha Jírovca (*1763, †1850).

Všestranné hudobné vzdelanie získal u Józefa Xaveryho Elsnera (*1769, †1854), ktorého súkromným žiakom bol od 1822. V rokoch 1823 – 26 študoval na varšavskom lýceu, 1826 – 29 na Hlavnej hudobnej škole vo Varšave (Szkoła Głównej Muzyki). V tomto období vznikli jeho viaceré sólové (rondá, mazúrky, nokturná, valčíky) i prvé klavírne diela so sprievodom orchestra, napr. Variácie pre klavír a orchester B dur op. 2 (1827) na tému z opery Don Juan Wolfganga Amadea Mozarta a Rondo à la Mazur op. 5 (1826), v ktorých sa prejavil jeho hlboký vzťah k poľskej ľudovej hudbe. Poľský folklór spoznával počas prázdnin na vidieku vo viacerých regiónoch. Zaoberal sa poéziou Adama Mickiewicza, Juliusza Słowackého (*1809, †1849) a iných poľských básnikov, zaujímal sa aj o výtvarné umenie, filozofiu a históriu. Koncom 20. rokov 19. stor. bol už uznávaným poľským hudobníkom.

V rokoch 1828 – 29 koncertoval v Berlíne, vo Viedni, v Prahe i v Drážďanoch. Jeho vystúpenia sa stretli s veľkým ohlasom. Interpretoval najmä svoje diela, napr. Variácie pre klavír a orchester op. 2, Rondo op. 14. Zaujal svojou bravúrnou, emocionálne bohatou melodickou hrou, pohotovou improvizáciou na vtedy populárne témy (napr. z opier Gioacchina Rossiniho), ale aj ako originálny tvorca. Po návrate do Varšavy (1829 – 30) v krátkom čase skomponoval viaceré novátorsky ponímané etudy na tie časy so závažným obsahom. V tomto období vznikli aj obidva klavírne koncerty: Koncert pre klavír a orchester e mol č. 1 op. 11 (1830) a Koncert pre klavír a orchester f mol č. 2 op. 21 (1829 – 30), ktoré sú považované za vrchol jeho varšavskej klavírnej tvorby.

V novembri 1830, krátko pred vypuknutím varšavského povstania (29. novembra), odišiel na otcovu radu do Talianska, kde sa chcel zdokonaliť v kompozícii. Koncertoval vo Vroclave, v Drážďanoch, Prahe, a najmä vo Viedni, kde čakal na vývoj politických udalostí vo Varšave. Zvesti o represáliách proti účastníkom povstania (mnohí z nich boli skladateľovými blízkymi priateľmi) mu spôsobili duševnú krízu. Pod ťarchou tragických udalostí vznikli Mazúrky (z op. 6, 7 a 17), Scherzo h mol op. 20 (1831), Veľká brilantná polonéza Es dur pre klavír a orchester op. 22 (Grande polonaise brillante, 1830 – 31), náčrt Balady g mol op. 23 (1831 – 35) a viaceré piesne, napr. Smutná rieka (Smutna rzeka) a Snúbenec (Narzeczony) z op. 74. V lete 1831 definitívne opustil Viedeň, v Stuttgarte ho zastihla správa o potlačení povstania vo Varšave. Následne vznikla Etuda c mol (č. 12 z op. 10, neskôr nazvaná Revolučná) a dramatické Prelúdium d mol (z op. 28). Koncom 1831 sa definitívne usadil v Paríži. Už vo februári 1832 účinkoval na prvom verejnom koncerte a úspešne uviedol svoj Klavírny koncert f molVariácie op. 2. Napriek tomu sa vzdal sľubnej kariéry virtuóza a svoju umeleckú činnosť sústredil na komponovanie a vyučovanie klavírnej hry. Občasné verejné koncerty a publikovanie skladieb mu umožnili existenciu slobodného umelca. Spoznal popredné osobnosti umeleckého života (Franz Liszt, Eugène Delacroix, Heinrich Heine, Honoré de Balzac), stýkal sa s poľskými emigrantmi. Čoskoro sa stal idolom šľachtických salónov, bol vyhľadávaným klavírnym pedagógom, získal viacerých žiakov z aristokratických kruhov.

V roku 1836 sa prostredníctvom Franza Liszta zoznámil s francúzskou spisovateľkou George Sandovou, s ktorou udržiaval blízky, avšak rozporuplný vzťah. V rokoch 1837 – 46 trávil letá v jej rodinnom sídle v Nohante, kde napísal podstatnú časť svojich zrelých diel. V roku 1847 sa s ňou definitívne rozišiel a 1848 poznačený chorobou pľúc podnikol poslednú koncertnú cestu do Anglicka a Škótska, ktorú zorganizovala jeho žiačka z radov škótskej šľachty Jane Stirlingová (Stirling, *1804, †1859). Jeho zdravotný stav sa prudko zhoršil a krátko po návrate do Paríža 1849 zomrel. Pochovaný je na cintoríne Père-Lachaise, podľa jeho poslednej vôle je jeho srdce uložené v Kostole Sv. kríža vo Varšave.

Psychické založenie a virtuózne schopnosti orientovali Chopina ako jedného z mála skladateľov 19. stor. takmer výlučne na tvorbu pre klavír (výnimku tvoria piesne a niekoľko skladieb pre violončelo so sprievodom klavíra, napr. Klavírne trio g mol op. 8, 1828, Sonáta g mol op. 65, 1846). V obidvoch klavírnych koncertoch, ako aj v ďalších raných dielach pre klavír a orchester je orchestrálny part vedľajší, preto sa pri realizácii často obohacuje a mení. Chopin vo svojej tvorbe spájal slovanské, talianske i francúzske prvky. Nadväzoval na eleganciu Johanna Nepomuka Hummela, lahodnosť a spevnosť kantilény Gioacchina Rossiniho a Vincenza Belliniho i na podmanivú priezračnosť hudby Wolfganga Amadea Mozarta. Obsiahol aj poetické nokturná Johna Fielda a brilantné rondá Carla Mariu von Webera. Jeho originálne diela sa intímne prihovárajú poslucháčovi, pôsobia dojmom improvizácie a spontánnosti, napriek tomu sú však pevne tvarované, napr. Sonáta b mol op. 35 (1839) so známym smútočným pochodom a Sonáta h mol op. 58 (1844) obsahujúca nokturno ako pomalú časť. Jemné ovzdušie a eleganciu aristokratických salónov zachytil v 17 valčíkoch, v ktorých viedenský valčík povýšil na salónnu skladbu najušľachtilejšieho druhu. V 58 mazúrkach a v 16 polonézach vychádzal zo špecifík poľského folklóru, ktorý spájal s vyhroteným dramatizmom, najmä v 4 baladách (op. 23, 38, 47, 52) a 4 scherzách (op. 20, 31, 39, 54). Rozlet tvorivej fantázie ho neraz viedol k rozbíjaniu ustálených klasických foriem. Bol majstrom drobných miniatúr, z ktorých dokázal vytvoriť celok plný dramatizmu, napr. 24 prelúdií (op. 28, 1838 – 39).

Do vývoja hudby prispel aj novými harmonickými postupmi. Scherzo (pôvodne časť klasickej sonáty) povýšil na samostatnú skladbu. Rozšíril techniku klavírnej hry, a to nielen v Etudách (op. 10 a 25), ale aj v dramaticky vystupňovaných úsekoch balád, scherz, sonát, polonéz a i. V jeho odkaze sú aj typicky talianske skladby, napr. Barkarola Fis dur op. 60 (1846), Tarantella As dur op. 43 (1841), i španielske Bolero a mol op. 19 (1833). Virtuozita, rytmická bohatosť i melodická krása jeho diel sú podriadené najosobnejšiemu výrazu bez okázalosti a prázdnej povrchnosti.

Chopin patril k hudobníkom, ktorí originalitou svojej klavírnej tvorby ovplyvnili mnohých európskych skladateľov. Jeho tvorba s vlasteneckým vzdorom proti útlaku Poliakov sa stala symbolom národnej revolty (napr. aj v čase 2. svetovej vojny). Na jeho počesť sa koná vo Varšave najprestížnejšia Medzinárodná klavírna súťaž F. Chopina (založená 1927), Hlavná hudobná škola vo Varšave, na ktorej študoval, bola 1979 premenovaná na Hudobnú akadémiu Fryderyka Chopina (Akademia Muzyczna Fryderyka Chopina) a 2008 pretvorená na Hudobnú univerzitu Fryderyka Chopina (Uniwersytet Muzyczny Fryderyka Chopina), od 1934 je vo Varšave zriadené Múzeum Fryderyka Chopina a od 2001 Narodowy Institut Fryderyka Chopina, ktorý sa venuje výskumu Chopinovho života a diela, organizácii koncertov, konferencií, súťaží a i. Je po ňom nazvaný asteroid č. 3784 (Chopin).

chordáty

chordáty [gr.], Chordata — evolučne najvyšší kmeň živočíšnej ríše, do ktorého patria mnohobunkové dvojstranne súmerné živočíchy s druhotnou telovou dutinou (→ celóm) segmentovanou na rôzne útvary a orgány; ich telo tvoria tri zárodočné epitely (ektoderma, endoderma, mezoderma). Chordáty patria do vývojovej vetvy druhoústovce, vyvinuli sa v morskom prostredí, evolučne napredovali prechodom do sladkovodného a neskôr do suchozemského prostredia.

Predná časť tráviacej rúry (hltan) je perforovaná žiabrovými štrbinami, ktoré sa pri vodných druhoch zachovávajú po celý život, pri suchozemských zarastajú počas embryonálneho vývinu (→ embryo). Chordáty majú vnútornú kostru, ktorej základom je chrbtová struna (chorda dorsalis). Tráviaca rúra ústi na brušnej strane v zadnej časti tela pred chvostovou časťou, srdce na brušnej strane tela pod tráviacou rúrou pumpuje krv smerom k hlavovej časti. Patria sem tri podkmene: plášťovce (Urochordata), kopijovce (Cephalochordata) a stavovce (Vertebrata).

chordektómia

chordektómia [gr.] — odstránenie, vyrezanie hlasivkového väzu.

chordotómia

chordotómia [gr.] — čiastočné preťatie nervovej dráhy vedúcej z miechy do mozgu. Využíva sa pri liečbe neutíšiteľných bolestí.

chorea

chorea [gr.] —

1. a) gr. choreia — pôvodne v starovekom Grécku kultový kolový tanec chóru spojený so spevom a s recitáciou (napr. na počesť boha Dionýza a Apolóna); b) od 14. stor. pomalý dvojdielny tanec v párnom a kontrastne trojdobom rytme; c) v 16. – 18. stor. označenie inštrumentálnych skladieb tanečného charakteru s ľudovými prvkami;

2. lek. porucha vznikajúca v dôsledku poškodenia extrapyramídového systému, charakteristická bezúčelovými rýchlymi a krátkymi pohybmi rôznych častí tela (najčastejšie končatín) zvyčajne krútivého charakteru (→ extrapyramídové príznaky). Môže byť prejavom neurodegeneratívnych ochorení (→ Huntingtonova choroba), príčinou bývajú aj metabolické a cievne poruchy, ako aj toxické a poliekové stavy (vedľajšie účinky liekov). Je jedným z následkov reumatickej horúčky. Chorea minor (Sydenhamov syndróm, ľudovo tanec sv. Víta) vzniká 1 – 6 mesiacov po streptokokovej infekcii. Postihuje 7- až 12-ročné deti, zriedka mladých dospelých. Prejavuje sa mimovoľnými náhlymi krátkotrvajúcimi pohybmi končatín a mimických svalov (robenie grimás). Vyskytuje sa aj zníženie svalového napätia, ktoré môže byť také výrazné, že paralyzuje pohyby (chorea mollis, resp. chorea paralytica). Asi u 10 % postihnutých nastávajú psychické zmeny (emocionálna labilita, zmeny osobnosti, zriedkavejšie zmätenosť až delírium).

Liečba: pri reumatickej horúčke podávanie antibiotík, kortikoidov, salicylátov, mimovoľné pohyby sa tlmia napr. haloperidolom.

choriokarcinóm

choriokarcinóm [gr.], chorionepitelióm — zhubný nádor z placentového tkaniva vznikajúci v maternici z epitelových elementov choriónu v súvislovsti s tehotenstvom (pôrod, potrat). Obsahuje bunky cytotrofoblastu a syncýtiotrofoblastu (→ trofoblast). Prejavuje sa najmä krvácaním, zväčšením maternice a cystami vo vaječníkoch. Veľmi rýchlo metastázuje prevažne krvnou cestou napr. do pošvy, pľúc, mozgu a pečene. Dôležitým príznakom je vysoká koncentrácia choriogonadotropínu v moči a v krvi. Liečba: chemoterapia, bez nutnosti odstránenia maternice, zriedka rádioterapia (pri mozgových metastázach).

Ako choriokarcinóm sa označuje aj zhubný nádor vznikajúci zo zárodočných buniek semenníkov (metastázuje krvnou cestou väčšinou do pľúc, mozgu alebo do kostí) a vaječníkov (tzv. negestačný choriokarcinóm). Liečba: chirurgická s následnou chemoterapiou.

choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín

choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín — ochorenie kostí, kĺbov, šliach, svalov, nervov a ciev končatín spôsobené dlhodobým, nadmerným a jednostranným zaťažením pri rozličných pracovných činnostiach bez potrebného času na zotavenie. Jeho vznik je podmienený faktormi práce, individuálnym anatomicko-funkčným vybavením pracovníka na určitý druh práce a spôsobom vykonávania práce, nepriaznivo naň pôsobia aj mimopracovné faktory, napr. vek, fajčenie, obezita, dlhodobá mimopracovná alebo športová aktivita. Ochorenie sa vyskytuje napr. pri prácach, pri ktorých treba rukou pevne zvierať pracovný nástroj rôznej hmotnosti, pri montážnych prácach pri bežiacom páse, pri prácach so stálym používaním nástrojov s malou rúčkou s potrebou pritláčania, pri prácach so stálym používaním ihly alebo štetcov, pri prácach vo vynútených polohách končatín, ako aj pri prácach, pri ktorých prevažuje stereotypný opakovaný pohyb, navonok nepôsobiaci ako nadmerne zaťažujúci. Rizikové sú aj mnohé práce spojené so zdvíhaním bremien alebo s ovládaním pák, pri ktorých ruka v zápästí dlhodobo zaujíma nepriaznivú polohu. Ochorenie sa prejavuje postihnutím tých štruktúr a častí končatín, ktoré sa pri práci najviac namáhajú (roztrhnutie tkaniva, akútne, chronické alebo recidivujúce zápaly, degeneratívne ochorenia, obrny nervov). Sprievodné prejavy kĺbových zmien, ktorými sú bolesť, opuch a porucha funkcie, neurologické tŕpnutie a mravčenie rúk a predlaktí, sa spočiatku objavujú pri pracovnej činnosti, neskôr trvajú aj mimo nej. Od 1997 je toto ochorenie najčastejšie sa vyskytujúcou chorobou z povolania v SR.