Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 226 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

helenizmus

helenizmus [vlastné meno] —

1. gr. hellénismos — a) historické obdobie starovekých dejín oblasti vých. Stredozemia, Blízkeho východu, Čierneho mora a juž. Talianska začínajúce sa výbojmi Alexandra III. Veľkého (resp. dobytím Perzskej ríše) a vytvorením obrovskej ríše siahajúcej až po hranice Indie a končiace sa pripojením ptolemaiovského Egypta (ako poslednej z helenistických ríš) k Rímskej ríši (30 pred n. l.). Termín helenizmus vytvoril a prvýkrát použil v 19. stor. nemecký historik J. G. Droysen.

Po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) prevzali správu nad jednotlivými územnosprávnymi jednotkami (diadochiami) jeho ríše vojenskí velitelia (diadochovia): v Macedónii Antipatros (a po ňom jeho syn Kassandros), v Trácii Lysimachos, v Lýkii, Pamfýlii a vo Veľkej Frýgii Antigonos I. Monofthalmos, v Egypte Ptolemaios I. Sótér a v Babylonii Seleukos I. Nikator (gr. Nikatór). Hoci jednota ríše mala byť zachovaná (formálne uznali za kráľa Alexandrovho syna Alexandra i nevlastného Alexandrovho brata Filipa III. Arridaia), začali medzi sebou bojovať o rozsah spravovaných území a 311 pred n. l. sa dohodli na jej rozdelení.

R. 306 pred n. l. najvýznamnejší z diadochov Antigonos I. Monofthalmos prijal pre seba a syna Démétria I. Poliorkéta kráľovský titul. Za kráľov území, ktoré ovládali, sa vyhlásili aj Ptolemaios I. Sótér, Seleukos I. Nikator, Lysimachos a Kassandros. Po bitke pri Ipse (301 pred n. l.), v ktorej Seleukos I. Nikator porazil Antigona I. Monofthalma, a po Kassandrovej smrti (298 pred n. l.) zostali len traja diadochovia (Lysimachos, Seleukos I. Nikator, Ptolemaios I. Sótér), ktorí už vládli ako nezávislí panovníci; ich potomkovia (epigóni) si upevnili moc a vládli samostatne. Po nástupe Antigona II. Gonata na macedónsky trón (276 pred n. l.) a po konsolidácii pomerov v Macedónii zostali tri mocné helenistické ríše: Antigonovcov v Macedónii, Seleukovcov v Prednej Ázii a Ptolemaiovcov v Egypte. Okrem nich jestvovali ďalšie orientálne štáty ovplyvnené helenizmom, napr. Bitýnia, Kapadócia, Pontská ríša, Partská ríša, Veľké Arménsko za vlády Tigrana II. Veľkého a najvýznamnejšia z nich Pergamská ríša (založená v pol. 3. stor. pred n. l.) s vládnucou dynastiou Attalovcov. Obdobie mocenskej rovnováhy a hospodárskeho i kultúrneho rozmachu ukončili koncom 3. a zač. 2. stor. pred n. l. macedónske vojny a sýrske vojny, v ktorých sa helenistické štáty dostali do nových vzájomných konfliktov i do prvých rozporov s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. V priebehu 2. a 1. stor. pred n. l. postupne stratili samostatnosť (168 pred n. l. Macedónia, 146 pred n. l. Grécko, 133 pred n. l. Pergamské kráľovstvo, 64 pred n. l. Sýria, 30 pred n. l. Egypt) a ako provincie sa stali súčasťou Rímskej ríše;

b) kultúrne obdobie staroveku vyznačujúce sa šírením gréckej antickej (helénskej; → Heléni) kultúry, jej napodobňovaním a syntézou s miestnymi tradíciami. Vychádzajúc z heglovstva, podľa ktorého sa vrcholný rozvoj gréckeho ducha mohol uskutočniť len na pôde plnohodnotne fungujúceho mestského štátu (polis), ktorý však v období helenizmu strácal svoju autonómiu na úkor novovznikajúcich monarchií, bolo helenistické obdobie dlho považované za úpadkové. Naopak, moderná veda helenizmus interpretuje ako všestrannú a dovtedy nebývalú expanziu gréckeho spôsobu života, umenia a civilizácie do celého vtedy známeho sveta, pričom v globalizujúcom sa helenistickom svete dochádzalo k syntéze gréckych a negréckych prvkov s výraznou prevahou gréckeho živlu. Spojovacím jazykom sa stala tzv. všeobecná gréčtina koiné. Ťažisko kultúrneho a intelektuálneho života sa vďaka podpore helenistických vladárov posúvalo na východ. Popri Aténach, ktoré i naďalej zostali centrom filozofického diania, a ostrove Rodos vyrástli v monarchiách nástupcov Alexandra III. Veľkého nové kultúrne strediská, z ktorých obzvlášť dôležité boli Antiochia v seleukovskej Sýrii, Pergamon v kráľovstve Attalovcov na západe Malej Ázie a Alexandria v ptolemaiovskom Egypte. Rozvíjalo sa umenie a zberateľská činnosť, vzdelanosť sa stávala prístupnejšou i pre širšie spoločenské vrstvy. Zakladali sa rozsiahle knižnice (Alexandrijská knižnica), pri ktorých sa sústreďoval vedecký život (napr. Museion v Alexandrii; → alexandrijská škola). Rozvíjali sa nové vedné odbory (→ grécka antická veda), objavovali sa nové poznatky v astronómii (Aristarchova sústava), matematike (Apollónios z Pergy, Hérón z Alexandrie), mechanike (Archimedes zo Syrakúz, Ktésibios a jeho žiak Filón z Byzantia), geometrii (Euklides z Alexandrie), zemepise (Eratosthenés z Kyrény), medicíne (Erasistratos) a i., rozvíjalo sa dejepisectvo (Polybios). Zmenil sa tematický záber filozofickej reflexie sveta a človeka, ktorý už nebol bytostne napojený na mestský štát a v určitom zmysle obmedzený jeho hranicami, ale stával sa svetoobčanom (gr. kosmopolités) hľadajúcim svoje šťastie vo vlastnej autonómnej a slobodnej ľudskej bytosti. Objavili sa veľmi moderné a progresívne myšlienky rovnoprávnosti Grékov a barbarov, mužov a žien, slobodných a otrokov, čo napokon vhodne využilo vznikajúce kresťanstvo. Koniec helenizmu ako kultúrneho fenoménu však nemožno ohraničiť rokom 30 n. l. (pripojenie poslednej helenistickej ríše – Egypta k Rímskej ríši), pretože helenistické tradície pretrvávali až do obdobia rímskeho cisárstva.

Architektúra sa prispôsobovala novému prostrediu a požiadavkám, pričom čerpala z klasického dedičstva, z ktorého si zachovala najmä základnú tvarovú podstatu vyjadrenú architektonickými slohmi a záľubu v pravouhlej lineárnej kompozícii. Tradičná principiálnosť opakovaná predtým v architektonickej forme pozvoľna ustúpila individualizmu, dekoratívnosti a voľným kombináciám tradičných gréckych slohov. Rozšírením stavebných objednávok sa riešili nové úlohy tak v detailoch, ako aj v celku. Dôraz sa kládol na zvýšenie efektu kontrastu medzi stavbou a okolitým prostredím i na dekoratívne riešenie fasád (formy, tvary a architektonické články boli citlivo odpozorované z prírody, napr. štylizované rastlinné motívy). Prestavovali sa existujúce mestá a vznikali nové, predovšetkým na východe (Alexandria, Antiochia, Pergamon). Pri novozakladaných mestách sa uplatňovali cieľavedomé urbanistické koncepcie, vzorom sa stal tzv. hippodamovský pôdorys (podľa Hippodama z Miléta) s pravouhlou ulicovou sieťou (Priéné), prejavoval sa cit pre jednotu mestského organizmu.

Prínosom helenistických miest bola dobrá orientácia a vybavenosť (kanalizácia). Zvýšený dôraz na súkromný život sa prejavil v stavbe prepychovejších obytných domov z kameňa budovaných okolo ústredného nádvoria (peristyl) upraveného ako záhrada s vodnou plochou (Délos), resp. s dvoma dvormi; tento átriový typ domu (vila) prebrali aj Rimania. Domy zámožných obyvateľov a paláce (napr. v Pelle a Pergame) sa budovali pri hlavných uliciach alebo pri námestiach s prepychovou výzdobou. Mimoriadna pozornosť bola venovaná centru mesta (agora), kde sa bežným architektonickým prvkom stalo stĺporadie (stoa) poskytujúce útočisko za nepriaznivého počasia a spravidla slúžiace aj na obchodné účely (napr. Attalova stoa v Aténach, pol. 2. stor. pred n. l.). Charakteristickými znakmi spoločenských stavieb sa stala monumentalita a výtvarnosť (bohatá fresková výzdoba), ich pôdorysy boli zložitejšie, prispôsobené narastajúcim priestorovým požiadavkám. Budovali sa divadlá (v Delfách, 2. stor. pred n. l.; Ódeion Héróda Attika pod juž. svahom Akropoly v Aténach, 160 n. l.), štadióny (140 – 144 n. l. prestavba panaténajského štadióna v Aténach do podoby, v ktorej sa našiel pri vykopávkach 1870: tvar podkovy, 204 × 33,35 m, hľadisko pre 50-tis. divákov). Chrámy zväčšovali svoje rozmery a predtým ustálené pôdorysy boli rozširované o viaceré stĺpové kolonády; z chrámových typov sa uplatňoval najmä iónsky dipteros; rozšírený bol korintský sloh. Novými typologickými druhmi boli knižnice (Alexandrijská knižnica), prístavné stavby (napr. maják na ostrove Faros v Alexandrii, okolo 280 pred n. l.) a rozsiahle paláce (kráľovský palác Ptolemaiovcov v Alexandrii). Samostatnou monumentálnou stavbou sa stal oltár na samostatnej terase akropoly so stĺpovou kolonádou a veľkolepou sochárskou výzdobou (napr. Diov oltár v Pergame, medzi 180 – 160 pred n. l., dnes v Berlíne).

Vo filozofii dominovali tri samostatné a navzájom si konkurujúce filozofické školy starých stoikov (→ stoicizmus; Zénón z Kitia, Chrysippos), skeptikov (→ skeptici; Pyrrhón z Elidy, stredná a nová Akadémia, eklekticizmus Filóna Alexandrijského) a epikurovcov (→ epikureizmus; Epikuros, Lukrécius). Starí stoici vytvorili prepracovaný obraz sveta riadeného a integrovaného univerzálnym racionálnym princípom (logos, boh), ktorý je zárukou prozreteľného usporiadania kozmu a na ktorom môže rôznou mierou participovať človek – stoický mudrc. Spoločne zdieľaný logos je zároveň teoreticky fyzikálnym zdôvodnením principiálnej rovnoprávnosti všetkých ľudí a zárukou zmysluplného napĺňania života kohokoľvek, kto sa ním riadi. Stredný stoicizmus (Panaitios z Rodu, Poseidónios z Apameie) mal zásluhu na prenesení stoických myšlienok do prostredia rímskych intelektuálov (tzv. scipionovský krúžok, Cicero), čo bolo spojené so zmiernením niektorých radikálnych stoických postojov. Asi najdynamickejšie sa rozvíjajúcou školou helenistického obdobia bol skepticizmus. Ocitol sa v silnom argumentačnom zápase so stoicizmom, ktorý ustupoval, pričom svoje pôvodne veľmi radikálne skeptické pozície (Pyrrhón z Elidy) zmierňoval v prospech eklekticizmu (Filón z Larisy), ktorý neskôr výrazne konvergoval k stoicizmu (Antiochos z Aškelonu). Predstavitelia epikureizmu tvorili pomerne uzavretú filozofickú komunitu, ktorá rozvíjala, precizovala a dopĺňala atomistický obraz sveta prvýkrát sformulovaný predsokratovskými atomistami. Napriek tomu, že v škole nezriedka prevládal (nekritický) obdiv k osobe jej zakladateľa Epikura, ktorého kult osobnosti dosiahol až podobu náboženskej apoteózy, epikureizmus vypracoval niektoré zaujímavé filozofické riešenia (napr. otázka slobody, organických celkov ap.), ktoré sú predmetom súčasného vedeckého bádania.

Vo vzťahu Grékov k hudbe pretrvávala pytagorovská, platónska a aristotelovská tradícia. Filozofický rozpor, ktorý sa riešil v predchádzajúcom klasickom období (Na čom sa zakladá úsudok o hudbe? Na rozume alebo na cite?, pričom pytagorovci sa prikláňali k prvému vysvetleniu, sofisti k druhému a Aristoxenos z Tarentu prišiel s novým riešením, keď tvrdil, že orgánom hudby je zmyslový vnem, čiže sluch), v helenistickom období vyriešila stoická škola tak, že odlíšila vnem od príjemných a nepríjemných pocitov (pocity sú subjektívne, ale vnem nie je subjektívny). Stoici rozlišovali dva druhy vnemov: samorodé (vnemy tepla a chladu) a iné (napr. harmónie alebo disharmónie), ktoré sú výsledkom vzdelávania. Podľa stoikov má hudba zmyslový základ, hoci je racionálna a objektívna. Táto koncepcia poprela Platónovo učenie o racionálnosti myslenia a o iracionálnosti zmyslov (Platón staval do nezmieriteľného protikladu rozum a zmysly). Proti stoickej škole a názoru o racionálnej podstate hudby vystúpili epikurovci, čím sa uzatvoril stáročný proces poznávania a definovania hudby ako jedinečného umenia, ktoré stálo pri zrode a trvaní gréckej civilizácie.

Literatúra (resp. väčšina literárnej tvorby) niesla pečať učenosti, bola určená pre elitu a zväčša na čítanie, nie na verejný prednes. Nové cesty hľadala epická poézia: subjektívny ľúbostný motív do nej vniesol Apollónios Rodský, formálne precízne kratšie útvary (epyllion) presadzoval jeho kritik a hlavný predstaviteľ alexandrijskej moderny Kallimachos z Kyrény, jeho vzor nasledoval Moschos zo Syrakúz. Šírila sa náučná epika, v ktorej najväčší úspech dosiahli Aratos (epos o hviezdnej oblohe a počasí) a Nikandros z Kolofónu (o roľníctve a chove včiel). V lyrike prevládal epigram (Anthologia Graeca Palatina, Asklepiadés zo Samu), elégia smerovala k učenej naratívnosti (Kallimachos z Kyrény). Rozvíjali sa aj rozličné básnické hračky (paignia). Zo subjektívnej piesňovej lyriky sú známe iba zlomky (napr. tzv. Grenfellova pieseň z 3./2. stor. pred n. l.), lepšie sa zachovali náboženské hymny (Kallimachos z Kyrény). Žánrové spektrum rozšírila bukolická, čiže pastorálna idyla (Theokritos) ako výraz túžby po úniku z mestskej civilizácie do prírody. Pestré námety zo života pertraktovali mimiamby, čiže literárne mimy vo veršoch (Héróndas, Theokritos) určené pravdepodobne na dramatizované čítanie. Na javisku sa čoraz väčšmi presadzovali mimos a fraška. V Alexandrii sa v 3. stor. podľa vzoru Atén konali súťaže tragikov, zachovali sa však iba zlomky a komplikovaná Alexandra od Lykofróna z Chalkidy, ktorej obsahom sú Kasandrine veštby o osudoch Grékov po páde Tróje a o vzostupe Ríma. Naproti tomu v Aténach vznikla tzv. nová atická komédia (Menandros), ktorá silno ovplyvnila rímskych autorov (Plautus, Terentius). V rečníctve, ktoré sa zúžilo na ukážkové produkcie, sa presadil prezdobený „ázijský“ štýl (azianizmus). Ako zábavná próza sa uplatnila novela (Aristeidés z Miléta), vznikol román. V dejepisectve prevážili estetické hľadiská, pozornosť sa upriamovala na lokálne dejiny a osobnosť Alexandra III. Veľkého (Kallisthenés); pragmatickú históriu reprezentoval iba Polybios. Sicílčan Timaios zaviedol datovanie podľa olympiád. Vlastné dejiny písali v gréčtine Židia (deuterokánonické knihy Makabejcov) i prví rímski analisti. Málo sa zachovalo z bohatej literárnej produkcie filozofov (Epikuros, Poseidónios z Apameie) a stratili sa aj v duchu kynizmu poňaté básnicko-prozaické menippské satiry (Menippos z Gadar). V gramatike vynikol Dionysios Thrax (asi 170 – 90 pred n. l.), v geometrii Euklides z Alexandrie; väčšina odbornej literatúry sa však stratila, prípadne ju zužitkovali neskorší autori. Pre potreby Židov žijúcich v Alexandrii vznikol preklad starozákonných kníh do gréčtiny nazývaný Septuaginta (→ Biblia).

Náboženstvo helenistického obdobia predstavuje súhrn viery jednotlivcov a kolektívov, pričom tradičné grécke náboženstvo bolo ovplyvnené rozvojom filozofie a náboženskými predstavami blízkových. štátov. Klasické antropomorfné predstavy nahradili predstavy abstraktných božstiev ovplyvnených filozofiou (Eiréné – mier, Diké – právo, Niké – víťazstvo, Tyché – osud). Umocnili sa predstavy o posmrtnom živote či o jeho úplnom odmietaní, ako aj o možnosti záchrany duše (mystériá). Polyteizmus čiastočne zatlačil henoteistické (viera v jedného boha nadradeného iným), prípadne i monoteistické predstavy (viera v jediného boha). Jeho typickými prejavmi boli časté náboženské obrady a slávnosti, na ktorých sa zúčastňovali ľudia zo širokého okolia, vznikali nové náboženské spolky, kultové strediská, nové kulty a obrady. V Grécku sa šírili orientálne kulty (Mithra, Eset) a uskutočňovali sa magické obrady, pričom grécke náboženské predstavy ovplyvňovali východné krajiny. Výsledkom splývania orientálnych a gréckych náboženských predstáv (synkretizmus) bol zrod nového boha Sarapida (Sarapis), meno bolo zloženinou z mena Usir a Apis, ktorý bol posvätným býkom. Jeho kult sa rozšíril z Egypta na ostrov Délos, na Sicíliu a do Grécka a neskôr sa udomácnil aj v Rímskej ríši.

Pre výtvarné umenie sú charakteristické simultánna existencia a expanzia mnohých, často protichodných štýlov a slohov, množstvo používaných druhov, ako aj veľký počet zachovaných diel alebo ich kópií na geograficky rozsiahlej ploche, čo znemožňuje ich presné morfologické a časové zoradenie. Výrazne sa rozšíril počet tém a námetov (napr. deti, starci), umenie sa profanovalo, záujem sa sústreďoval na žáner a alegóriu často s erotickým podtextom.

Sochárstvo nadviazalo najmä na Praxitelove a Lysippove diela. Významné sochárske školy pôsobili v Aténach, Sikyóne (z nej vyšiel Charés z mesta Lindos, autor 32 m vysokého Rodského kolosa, 305 pred n. l.), Alexandrii (Sarapis, 280 pred n. l.; portréty panovníkov), Antiochii (Tyché Antiochijská, 300 pred n. l.) a Pergame (Umierajúci Galaťan, 230 – 220 pred n. l., ktorý bol súčasťou monumentálneho pamätníka). Vrcholným sochárskym dielom bol Diov oltár v Pergame (170 pred n. l.) dekorovaný vlysom gigantomachie a príbehom o legendárnom zakladateľovi mesta Teléfovi. Štýl vlysu gigantomachie, ktorý sa označuje ako helenistický barok, je charakteristický pátosom, dramatickými efektmi, nepokojom a dynamizmom. Rozšíril sa v Malej Ázii. V tomto štýle bola pravdepodobne rodskými sochármi vytvorená Niké zo Samothraké (2. stor. pred n. l.), ako aj slávne súsošie Laokoóna (1. stor. pred n. l.), ktoré dokladá záľubu helenistických sochárov v komplikovane poňatých kompozíciách. Sochári aténskej školy naň reagovali tvorbou v neoklasickom štýle, ktorá bola charakteristická retrospektívnym charakterom a inšpiráciou umením klasického obdobia. V 2. – 1. stor. pred n. l. sa rozšíril po celom helenistickom svete. Bola v ňom vytvorená socha Afrodita Mélska (150 – 120 pred n. l.). Portrét sa stal realistickou charakterovou štúdiou a mal intímnejší, súkromný charakter. Obľúbené boli aj sochy celých postáv slávnych ľudí (Demostenes, 280 pred n. l.), ktoré boli často kopírované. V tom období vzniklo aj veľké množstvo sôch čisto dekoratívneho charakteru (Afrodita a Pan, okolo 100 pred n. l.). Rozvíjal a rozširoval sa aj repertoár drobného dekoratívneho sochárstva v žánrovom až v grotesknom duchu. Často používaným materiálom pri týchto dielach bola terakota, z ktorej boli v mnohých dielňach vytvárané polychrómované žánrové sošky tanagry. Ich tvorba bola obľúbená počas celého helenistického obdobia.

Maliarstvo sa zameriavalo predovšetkým na naturalistické znázornenie krajiny, obľúbené boli aj idylické krajiny alebo bukolickou poéziou ovplyvnené krajiny s mytologickou štafážou. Maľby z macedónskych hrobiek v Lefkadii a Vergine boli vytvorené v naturalistickom štýle kontrastnými farbami, objavuje sa zobrazovanie tieňa a priestorovej hĺbky. Tabuľové maľby boli neskôr často kopírované a mohli byť transponované napr. do mozaiky (Bitka pri Isse, Faunov dom, Pompeje, okolo 170 pred n. l.). Rozšírili sa mozaiky, ktoré sa uplatňovali pri výzdobe podláh verejných priestranstiev i súkromných domov (Délos, okolo 100 pred n. l.). Mozaiky z riečnych kamienkov z Pelly zobrazujú scény lovu (okolo 300 pred n. l.). Rozšírila sa výroba prepychových predmetov a šperkov. Maľované, vrstvené alebo rezané sklo s figurálnym dekorom sa vyrábalo v Alexandrii, ktorá vynikla aj ako stredisko glyptiky. Vysokou umeleckou úrovňou sa vyznačujú miniatúrne portréty na minciach;

2. grécizmus — jazykový prvok prevzatý zo starej gréčtiny do iného jazyka alebo v ňom podľa starej gréčtiny utvorený.

Henrich III.

Henrich III., 28. 10. 1017 – 5. 10. 1056 poľovnícka falc Bodfeld (v pohorí Harz pri Elbingerode), pochovaný v krypte dómu v Speyeri — rímsko-nemecký kráľ (od 1028 ako spoluvládca, od 1039 vládol) a cisár (od 1046) zo sálskej dynastie, syn Konráda II., otec Henricha IV. Od 1027 bavorský, od 1038 švábsky vojvoda a burgundský kráľ. Pri nástupe na trón po otcovej smrti (1039) prevzal vnútorne stabilizovanú ríšu a pokračoval v jej posilňovaní. Ako prívrženec clunyjského hnutia presadil rozsiahle cirkevné reformy a upevnil vzťah medzi ríšskou cirkvou a kráľovskou mocou (presadzoval nadvládu cisárstva nad pápežstvom). R. 1046 počas výpravy do Ríma dosiahol odstúpenie pápeža Gregora VI. a na pápežský stolec dosadil biskupa Suitgera z Bambergu, ktorý prijal meno Klement II., a 24. 12. sa ním dal korunovať za cisára. Z titulu rímskeho patricija presadil počas svojej vlády ešte voľbu ďalších troch pápežov (Damasus II., Lev IX., Viktor II.). Výbojmi v zahraničí si podrobil české knieža Břetislava I., ktorý musel uznať jeho zvrchovanosť (1041). Podobne si podrobil aj Lotrinsko. So striedavým šťastím bojoval proti Uhorsku s cieľom prinútiť jeho kráľov k lénnej závislosti.

Herning

Herning — mesto v Dánsku v strednej časti Jutského polostrova v administratívnej oblasti Midtjylland (Stredné Jutsko) na rieke Storå, administratívne stredisko okresu (kommune) Herning; 49-tis. obyvateľov (2017). Priemysel textilný, strojársky (výroba textilných strojov). Stredisko poľnohospodárskej oblasti. Dopravná križovatka. Vzniklo koncom 19. stor., rozvíjať sa začalo po dokončení železnice z Aarhusu, od 1913 mesto. Po 2. svetovej vojne jedno z najvýznamnejších veľtrhových a kongresových miest Škandinávie (prvé výstavné haly vybudované 1954). Viaceré galérie a múzeá, o. i. dánske fotografické múzeum (založené 1984), múzeum umenia (1976) a múzeum maliara Carla-Henninga Pedersena (*1913, †1993).

Heydrich, Reinhard

Heydrich [haj-], Reinhard, 7. 3. 1904 Halle – 4. 6. 1942 Praha — nemecký nacistický politik. Pôvodne námorný dôstojník. R. 1931 vstúpil do NSDAP a SS, kde sa stal blízkym spolupracovníkom H. Himmlera. Od 1932 viedol spravodajskú službu SS Sicherheitsdienst (SD). R. 1933 sa stal šéfom politického oddelenia prezídia policajného riaditeľstva v Mníchove, 1934 – 36 vedúcim úradovne tajnej štátnej polície v Berlíne. Od 1936 šéf Hlavného úradu bezpečnostnej polície (→ gestapo), od 1939 Hlavného úradu ríšskej bezpečnosti. Ako jeden z najmocnejších predstaviteľov Tretej ríše organizoval teror proti Židom a nemeckým antifašistom, neskôr aj proti hnutiam odporu v okupovaných krajinách. Od 27. 9. 1941 zastupujúci ríšsky protektor v Čechách a na Morave, kde brutálne potlačil protinacistický odboj (vyhlásenie stanného práva, stovky popráv), začal tzv. konečné riešenie židovskej otázky a tvrdú germanizačnú politiku. Zomrel na následky atentátu, ktorý 27. 5. 1942 uskutočnili v Prahe československí parašutisti vyslaní zo Spojeného kráľovstva (J. Gabčík, J. Kubiš). Na atentát na Heydricha a jeho smrť odpovedali nacisti masovými represáliami a terorom proti českému obyvateľstvu (→ heydrichiáda).

hrab

hrab, Carpinus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď brezovité. Listnaté stromy rastúce v miernom pásme severnej pologule, dosahujúce vek 120 – 150 rokov. Patrí sem okolo 25 druhov, napr. hrab japonský (Carpinus japonica, Carpinus tschonoskii) a hrab srdcovitolistý (Carpinus cordata) pochádzajúce z Japonska a hrab karolínsky (Carpinus caroliniana) pochádzajúci z Mexika a zo Severnej Ameriky.

Na Slovensku rastie jediný domáci druh hrab obyčajný (Carpinus betulus), ktorý má do 30 m vysoký kmeň, hladkú kôru a svetlosivú borku, širokú korunu tvoria dvojradovo striedavé vajcovito podlhovasté stopkaté listy s dvojitými zúbkami a s výraznými žilkami, kvety sú usporiadané v previsnutých valcovitých jahňadách (samičie sú kratšie ako samčie), plod je sploštený rebrovitý valcovitý oriešok s trojlaločným krídlom. Rastie v lesoch, kde prevládajú duby (prímes dúbrav), ale aj v záhradách a parkoch, používa sa do tvarovaných živých plotov. Hospodársky málo využiteľná drevina, jej tvrdé ťažké a veľmi húževnaté drevo sa ťažko opracúva a je málo odolné proti poveternostným podmienkam. Používa sa napr. na výrobu remeselných nástrojov, strojníckych modelov, šachových figúrok, rukovätí, hoblíkov a klinov. V arborétach (napr. v Mlyňanoch, Liptovskom Hrádku a v Banskej Štiavnici) sa zriedkavo pestuje hrab východný (Carpinus orientalis) pochádzajúci z juhovýchodnej Európy, Malej Ázie, Sicílie a Kaukazu, ktorého plod oriešok má kopijovité alebo vajcovité nelaločnaté krídlo.

chabuľa tučná

chabuľa, Aneura — rod pečeňoviek z radu Metzgeriales. Patrí sem napr. druh chabuľa tučná (Aneura pinguis), ktorý má jednoduchú alebo nepravidelne rozkonárenú, 1 – 8 cm dlhú matne lesklú zelenú stielku bez rebra (v dutinách stielky sú ponorené gametangiá). Na Slovensku rastie najmä v prameniskách, močariskách a slatinách, niekedy aj na vápencovom tufe.

chajota jedlá

chajota jedlá [ča-], Sechium edule — druh dvojklíčnolistovej rastliny, čeľaď tekvicovité; hovorovo čajot alebo čajota. Popínavá bylina s tenkými stonkami vytvárajúcimi 10 – 50 m dlhú spleť. Pochádza zo stredného Mexika; prastará kultúrna rastlina Aztékov, Mayov a iných pôvodných obyvateľov Strednej Ameriky. Má okolo 20 cm dlhé dlaňovito laločnaté, na okraji zúbkaté listy a drobné svetlozelené alebo svetlobéžové kvety, plod jednosemenná zelená alebo svetložltá podlhovastá bobuľa s hmotnosťou 0,5 – 2 kg, ktorá sa konzumuje varená alebo sa konzervuje, príp. sa z nej varí marmeláda. Koreňové hľuzy chajoty jedlej s hmotnosťou do 10 kg obsahujú okolo 25 % škrobu (môžu nahradiť zemiaky), semená sa konzumujú pražené, mladé výhonky a rozvíjajúce sa listy dusené ako zelenina. Listy sú vhodným krmivom pre dobytok, suché stonky sa používajú napr. na pletenie klobúkov, rohoží a obuvi.

chalcidky

chalcidky [gr.], Chalcidoidea — početná nadčeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad blanokrídlovce (Hymenoptera), podrad štíhlopáse (Apocrita). Drobné, menej ako 4 mm dlhé prevažne čierne druhy so zvyčajne stopkatým prvým článkom bruška a žilnatinou krídel redukovanou do jedinej žilky. Vyvíjajú sa paraziticky prevažne v hmyze, menej v pavúkoch alebo v iných článkonožcoch; niektoré druhy druhotne prešli na bylinožravý spôsob života. Patrí sem 20 čeľadí, najznámejšie z nich sú poskočovité (Encyrtidae), kovovkovité (Pteromalidae), voškárovité (Aphelinidae), trichogramovité (Trichogrammatidae), ako aj chalcidkovité (Chalcididae) s 3 – 4 mm dlhým druhom chalcidka obyčajná (Brachymeria minuta), ktorá parazituje v kuklách spriadača amerického (Hyphantria cunea), a s 3 – 4 mm dlhým druhom chalcidka vretienková (Brachymeria intermedia), ktorá parazituje v kuklách motýľov; obidva druhy majú charakteristicky zhrubnuté zadné stehná, ohnuté holene a trinásťčlánkové tykadlá.

Chalcha

Chalcha — tradičný mongolský názov územia dnešného Mongolska osídleného prevažne majoritným etnikom – Chalchmi (→ Mongoli). Čínske (neskôr aj anglické) pramene túto oblasť označovali aj ako Vonkajšie Mongolsko.

chalóny

chalóny [gr.] — faktory ovplyvňujúce delenie a rast buniek (inhibítory mitózy). Z chemického hľadiska sú to väčšinou glykoproteíny. Tvoria sa v tkanivách a regulujú ich rast. Sú tkanivovo špecifické (inhibujú mitotické delenie buniek len toho tkaniva, ktoré ich produkuje), druhovo sú však nešpecifické (napr. chalóny z pečene potkana inhibujú aj rast pečeňových buniek myší alebo morčaťa, ale neinhibujú rast buniek obličiek potkana). Chalóny predstavujú účinný regulačný systém, ktorým organizmus reguluje činnosť tkanivovej hmoty vzhľadom na vnútorné prostredie (zastavuje rast buniek po dosiahnutí naprogramovaného tvaru a veľkosti orgánu) a zúčastňujú sa aj na reparačnom a regeneračnom raste tkanív (nahrádzajú stratu buniek ekvivalentným prírastkom nových buniek; medzi takéto tkanivá patrí napr. pokožka). Nízke hladiny chalónov sa zistili v nádorových tkanivách, čo môže byť jednou z príčin ich nekontrolovateľného rastu.

Chamaebatiara

Chamaebatiara [-me-; gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď ružovité. Patrí sem jediný druh Chamaebatiara millefolium pochádzajúci zo západnej Severnej Ameriky, aromatický do 2 m vysoký krík so striedavými opadavými, v obryse kopijovitými dvakrát perovito strihanými listami a s drobnými miskovitými bielymi kvetmi usporiadanými v metlinách, plod mechúrik; zvyčajne sa pestuje ako ozdobná drevina.

Chamaedaphne

Chamaedaphne [-medaf-; gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď vresovcovité. Patrí sem jediný do 40 cm vysoký druh Chamaedaphne calyculata, vždyzelený ker s drobnými kožovitými podlhovastými listami a s drobnými krčiažtekovitými kvetmi, plod tobolka, ktorý je odolný proti mrazom a zvyčajne sa pestuje ako ozdobná drevina.

chamédorea

chamédorea [gr.], Chamaedorea — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď arekovité. Patrí sem okolo 100 druhov pochádzajúcich zo Strednej a z Južnej Ameriky. Majú štíhly kmeň, nepárnoperovito zložené listy a drobné žlté alebo oranžové kvety s tromi korunnými lupienkami, usporiadané v metlinách alebo klasoch, plod kôstkovica; pestujú sa pre pekný vzhľad, napr. do 3 m vysoký druh chamédorea úhľadná (Chamaedorea elegans).

chamefyt

chamefyt [gr.] — rastlina vytvárajúca na spodných častiach nadzemných stoniek pupene, ktorými prezimuje, napr. vres obyčajný (Calluna vulgaris) a plavúň obyčajný (Lycopodium clavatum).

Chamelaucium

Chamelaucium [gr. + lat.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď myrtovité. Vždyzelené kry pochádzajúce zo západnej Austrálie. Majú tuhé konáre, tenké čiarkovité listy a biele, ružové, červené, purpurové alebo bledomodré kvety s piatimi okrúhlymi korunnými lupienkami, usporiadané v hustých súkvetiach, plod bobuľa. Patrí sem okolo 20 druhov pestovaných ako ozdobné dreviny, napr. do 5 m vysoký Chamelaucium uncinatum s bielymi, ružovými alebo purpurovými kvetmi.

chanát

chanát [turkické jazyky > mongolsky] — turkický a mongolský územnosprávny celok, ktorému vládol chán, neskôr ríša, napr. Ílchanát či chanát, ktoré vznikli po rozpade Zlatej hordy (Kazanský, Krymský, Astrachánsky, Sibírsky chanát), chanát na území Uzbekistanu (Bucharský, Chivský, Kokandský chanát) a i.

Chartúm

Chartúm, arab. al-Chartúm, medzinárodný prepis Al Khurţúm — hlavné mesto Sudánu a federálneho štátu Chartúm na juhových. okraji Sahary na sútoku Bieleho Nílu a Modrého Nílu; 5,185 mil. obyvateľov (2014), konurbácia tvorená Chartúmom a susednými mestami Chartúm Bahrí a Omdurmán 7,687 mil. obyvateľov (2017). Politické, hospodárske a kultúrne stredisko krajiny, stredisko bankovníctva, aukcie bavlny. Priemysel potravinársky, textilný, kožiarsky, sklársky, farmaceutický, kovoobrábací, elektrotechnický, polygrafický; remeslá. Dopravná križovatka, riečny prístav (prekladisko tovarov na lodnú dopravu po Níle), medzinárodné letisko, potrubné spojenie s ropnými rafinériami v meste Port Sudan; na území konurbácie štyri mosty cez Modrý Níl, jeden cez Biely Níl.

Založené 1820, od 1830 hlavné mesto. Vybudované v britskom koloniálnom štýle, ktorý čiastočne využíval prvky miestnej architektúry. Univerzita (založená 1956) a viaceré vysoké školy, múzeá, napr. Národné múzeum (založené 1971, archeologické nálezy; objekty prevezené zo severného Sudánu z dôvodu vybudovania Asuánskej priehrady, tzv. Násirovho jazera, a i.).

chary

chary [gr.], Charophyceae — trieda z oddelenia zelené riasy (Chlorophyta). Majú makroskopické až 2 m dlhé vzpriamené stielky s pabyľkami delenými na dlhé články (medziuzlia) a krátke uzly, na ktorých v praslene vyrastajú palístky; na podklad sa prichytávajú pomocou príchytných útvarov (rizoidov). Hrubá bunková stena obsahuje kryštalické celulózové vlákna, na ktorých povrchu je zvyčajne vrstva uhličitanu vápenatého. Chary sa rozmnožujú nepohlavne guľovitými hľuzkami alebo pohlavne oogamiou. Rastú ponorené v stojatých pomaly tečúcich vodách prichytené na hlinitom, piesčitom alebo štrkovitom podklade.

Patrí sem 6 rodov, na Slovensku sa vyskytujú rody chara (Chara) s 10 druhmi, nitela (Nitella) so 4 druhmi, Nitellopsis s 1 druhom Nitellopsis obtusa a tolypela (Tolypella) s 1 druhom Tolypella prolifera.

Chassériau, Théodore

Chassériau [šaserjo], Théodore, 20. 9. 1819 El Limón (v dnešnej provincii Samaná, Dominikánska rep.) – 8. 10. 1856 Paríž — francúzsky maliar a grafik.

Jeho výnimočný kresliarsky talent sa prejavil už v detstve, ako 11-ročný vstúpil do ateliéru J. A. D. Ingra. V ranej tvorbe kombinoval Ingrovu akademickú idealizáciu a lineárny štýl s vlastnou senzualitou (Zuzana pri kúpeli, 1839). Na začiatku 40. rokov 19. stor. postupne prešiel od akademizmu k romantizmu, študoval taliansku krajinu a renesančné fresky v Ríme. Silno ho ovplyvnil E. Delacroix. Okrem figurálnych diel s historickými námetmi vytvoril aj viacero významných verejných a cirkevných objednávok (napr. maľby v Kaplnke sv. Rocha v Paríži, 1854). Jeho majstrovským dielom boli alegorické maľby v Palais d’Orsay v Paríži (1844 – 48, čiastočne zničené pri požiari 1871). R. 1846 cestoval spolu s E. Delacroixom do sev. Afriky, kde študoval krajinu a život miestnych obyvateľov. Štúdie, ktoré tam vytvoril, sa stali základom olejomalieb s orientálnymi motívmi (Arabský jazdec odnášajúci mŕtvych, 1850 – 51). Je považovaný za jedného z najvýznamnejších maliarov 1. pol. 19. stor., vytvoril osobitý senzuálny a kontemplatívny maliarsky štýl, ktorý sa vyznačuje teplými farebnými tónmi a kolorizmom, do súdobej historickej maľby vniesol orientálne motívy (Tepidárium v Pompejach, 1853). Vytváral aj rytiny a litografie, najvýznamnejšia je séria ilustrácií k Othellovi od W. Shakespeara (1844). Ovplyvnil diela G. Moreaua, a najmä P. Puvisa de Chavannes.

Chaur al-Hammár

Chaur al-Hammár, Hur al-Hammár — bahnisté slané jazero v juhových. Iraku juž. od sútoku Eufratu a Tigrisu; plocha 600 - 1 950 km2 (v závislosti od zrážok a výdatnosti Eufratu), dĺžka 120 km, šírka 20 km, maximálna hĺbka 3 m (v máji a júni). Ústi doň rameno Eufratu, voda odteká vodným kanálom do rieky Šatt al-Arab. Porasty trsti, veľké množstvo vodného vtáctva. Súčasť systému mokradí Hammárske močiare zapísanáho 2016 do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO. Jazero je využívané na zavlažovanie poľnohospodárskych oblastí (pestovanie ryže, bavlníka a datľovníka).

chavkoš

chavkoš — slovenský názov rodov Nycticorax, Gorsachius a Nyctanassa z triedy vtáky (Aves), čeľaď volavkovité. Stredne veľké (s dĺžkou tela 43 – 65 cm, hmotnosť 500 – 1000 g) zavalité vtáky vyskytujúce sa v teplých až miernych oblastiach celého sveta, najmä v lesnatých mokraďových biotopoch Európy, Ázie, Afriky a Ameriky. Majú sivé, čierne alebo hrdzavohnedé telo (s výnimkou svetlého brucha) s kratšími nohami, kratší krk a zvyčajne tmavé temeno hlavy. Hniezdia v kolóniách na stromoch alebo v pobrežných porastoch, vzácne aj na zemi. Živia sa najmä rybami a obojživelníkmi, menej drobnými cicavcami, rôznym vodným hmyzom a kôrovcami. Samica znáša 2 – 8 vajec ročne. Patrí sem 7 druhov, napr. aj na Slovensku pravidelne hniezdiaci chavkoš nočný (Nycticorax nycticorax) s čiernym chrbtom a so sivými krídlami a v juhovýchodnej Ázii a Austrálii žijúci chavkoš hrdzavý (Nycticorax caledonicus) s výrazným červenohnedým chrbtom a krídlami.

Chédiakov-Higašiho syndróm

Chédiakov-Higašiho syndróm, aj Chédiakov-Higashiho syndróm — zriedkavé autozómovo recesívne dedičné ochorenie charakteristické svetlou kožou a svetlou dúhovkou (okulokutánny albinizmus), svetloplachosťou, mimovoľnými rytmickými zášklbmi očí, opakujúcimi sa bakteriálnymi infekciami najmä horných a dolných dýchacích ciest a kože, zriedkavejšie infekciami tráviaceho traktu, uší a močových ciest. Typickým diagnostickým znakom sú obrovské azúrovomodré granuly obsiahnuté vo všetkých granulocytoch, antimikrobiálne látky, ktoré sa v nich nachádzajú, sa len pomaly uvoľňujú, čo zapríčiňuje oneskorené usmrcovanie pohltených mikroorganizmov. Ochorenie sa prejavuje počas prvých mesiacov života, väčšina detí zomiera v ranom detstve (do 4. roka 60 % pacientov). Liečba: podávanie antibiotík, vitamínu C, steroidov a cytostatík, transplantácia kostnej drene. Podobné ochorenie sa vyskytuje aj pri zvieratách (hovädzí dobytok, mačky, myši, norky). Syndróm opísaný 1943 bol nazvaný podľa kubánskeho lekára a sérológa Alexandra Moisésa Chédiaka (*1903, †1993) a japonského pediatra Ototaku Higašiho (Ototaka Higashi; *1883, †1981).

chedív

chedív [perzsky > tur.] — oficiálny titul, ktorý 1867 udelil osmanský sultán Abdülaziz II. dedičnému pašovi Egypta Ismá’ílovi ibn Ibráhímovi ibn Muhammadovi Alímu, neskôr ho používali aj jeho nástupcovia. Po vyhlásení britského protektorátu nad Egyptom (1914) bol nahradený titulom sultán, od 1922 titulom kráľ.

cheirant

cheirant [gr.], Cheiranthus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kapustovité. Trváce byliny alebo polokry s poliehavou stonkou, jednoduchými úzkokopijovitými listami a so štvorpočetnými kvetmi, plod šešuľa. Obľúbené záhradné rastliny, ktoré sa pestujú v početných kultivaroch najmä na skalkách. Podľa najnovších botanických systémov niektoré druhy, napr. cheirant voňavý (Cheiranthus cheiri) so žltými, oranžovými, hnedkastými alebo fialovými kvetmi, patria do rodu horčičník.

Cheiridopsis

Cheiridopsis [gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď Aizoaceae. Sukulentné rastliny pochádzajúce z územia Namíbie a Južnej Afriky. Majú husto rozkonárené stonky, protistojné valcovité listy a pomerne veľké biele alebo ružové kvety, plod tobolka. Patrí sem okolo 100 druhov, niektoré sa pestujú v záhradách, napr. Cheiridopsis candidissima a Cheiridopsis purpurata.

Che-lan-šan

Che-lan-šan, Helanshan, oficiálny prepis Helan Shan, pôvodne Alašan, Alashan — pohorie v Číne tiahnuce sa v smere sever – juh medzi púšťou Ala-šan a dolinou Žltej rieky; dĺžka 270 km. Neprístupné pohorie, najvyšší vrch 3 556 m n. m., medzi vrchmi Bugutuj (3 536 m n. m.) a Bajan Tumbur (3 050 m n. m.) vedie jediný priesmyk do obývaných oblastí autonómnej oblasti Ning-sia.

Chełmno

Chełmno, latinsky Culm, nemecky Culm, Kulm — mesto v Poľsku v Kujavsko-prímorskom vojvodstve na pravom brehu Visly; 20-tis. obyvateľov (2017). Priemysel strojársky, potravinársky, drevársky. Turistické stredisko.

Prvýkrát spomínané 1065, od 1230 sídlo Rádu nemeckých rytierov, ktorí si tam 1232 vybudovali zámok, 1233 získalo mestské práva (chełmnianske právo – kulmer Recht, bolo vzorom pre mestá v Prusku, Pomoransku a Mazovsku). R. 1251 po vyhorení bolo obnovené a presunuté Rádom nemeckých rytierov na súčasné miesto. Od 13. stor. rozvoj mesta, obchodné centrum (1298 trhové právo), od 14. stor. do 1443 patrilo k hanzovým mestám. R. 1466 po tridsaťročnej vojne pripadlo Poľsku, 1772 Prusku, od 1806 súčasť Varšavského kniežatstva, 1815 Pruska a od 1920 Poľska. V 18. stor. následkom vojen (severná vojna a sedemročná vojna) postupne upadalo, po 1. svetovej vojne znova hospodársky rast. Múzeum (1983). Stavebné pamiatky: takmer kompletne zachované tehlové mestské hradby s baštami a bránami (14. – 15. stor.), viacero gotických tehlových kostolov, napr.: Kostol nanebovzatia Panny Márie (1280 – okolo 1330, severná veža 1501), Kostol sv. Petra a Pavla (pôvodne dominikánsky, pol. 13. – 14. stor., zbarokizovaný v 18. stor.), Kostol Sv. Ducha (koniec 13. stor., zreštaurovaný na začiatku 20. stor.), Kostol sv. Jakuba staršieho a Mikuláša (pôvodne františkánsky, koniec 13. – začiatok 14. stor.), pôvodne ženský cisterciánsky kláštor (založený 1266, jeden z najstarších v Poľsku, v 15. stor. benediktínsky, v súčasnosti patrí rádu milosrdných sestier, 13. – 14. stor. s kláštorným Kostolom sv. Jána Krstiteľa a sv. Jána evanjelistu zo 14. – 18. stor.), Kaplnka sv. Martina (1. pol. 14. stor.), renesančná radnica (1567 – 72, veža 1595, dnes múzeum), meštianske domy zo 14. – 19. stor. a i.

chemi-

chemi- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom chémia, chemický.

chemomorfóza

chemomorfóza [gr.] — rastové a tvarové zmeny rastlín a živočíchov spôsobené chemickými vplyvmi, napr. herbicídmi.

chemotaktické faktory

chemotaktické faktory, chemotaxíny, aj cytotaxíny — látky regulujúce usmernený pohyb buniek (→ chemotaxia). Rozdeľujú sa na endogénne (majú pôvod v organizme hostiteľa, sú to najmä chemokíny, niektoré cytokíny, leukotriény a fragmenty niektorých proteínov, napr. fibrínu alebo fibronektínu) a exogénne (pochádzajú z invazívnych mikroorganizmov, typickými predstaviteľmi sú niektoré oligopeptidy baktérií obsahujúce N-formylmetionín, napr. N-formylmetionyl-leucyl-fenylalanín).

chemotaxia

chemotaxia [gr.], chemotaktický pohyb — schopnosť jednobunkových organizmov alebo určitých buniek v mnohobunkových organizmoch pohybovať sa v smere určitého chemotaktického faktora (chemického signálu, chemickej látky). Chemotaxia môže byť pozitívna (aktívny pohyb buniek, napr. baktérií v smere nárastu koncentrácie určitej živiny) alebo negatívna (pohyb od miesta určitého chemického signálu, zvyčajne škodlivého). Jednobunkové organizmy rozpoznávajú chemický signál prostredníctvom osobitných receptorov, z ktorých sa prenáša do pohybových organel, napr. do bičíkov. Pri mnohobunkových organizmoch sa chemotaxia uplatňuje pri kontakte spermií s vajíčkom, pri migrácii neutrofilov a makrofágov do zápalového ložiska alebo pri udržiavaní normálnej funkcie lymfocytov v rámci imunitného systému. Predpokladá sa, že chemotaxiu využívajú aj niektoré nádorové bunky pri vzniku metastáz. Okrem tohto chemotakticky usmerneného a stimulovaného pohybu podliehajú jednobunkové organizmy aj stimulovanému, ale neusmernenému pohybu, ktorý sa nazýva chemokinéza.

Cheng-jang

Cheng-jang, Hengyang — mesto v strednej Číne v provincii Chu-nan na rieke Siang-ťiang; 1,117 mil. obyvateľov (2015), so svojím širším okolím predstavuje mesto na úrovni prefektúry, 7,337 mil. obyvateľov (2015). Stredisko ťažby čierneho uhlia. Priemysel hutnícky (neželezných kovov), strojársky (banské stroje, vrtné zariadenia), kovoobrábací, chemický, elektrotechnický, papierenský, potravinársky, stavebných materiálov. Dopravná križovatka, riečny prístav. Prvé zmienky o osídlení pochádzajú z dynastie Čchin (221 – 206 pred n. l.), v období dynastie Tchang (618 – 907) sídlo okresu Cheng-čou. Sídlo viacerých univerzít.

Chevroletovci

Chevroletovci [šev-] (Chevrolet) — americkí automobiloví pretekári, konštruktéri a podnikatelia, bratia.

Arthur, 25. 4. 1884 La Chaux-de-Fonds, kantón Neuchâtel, Švajčiarsko – 16. 4. 1946 Slidell, Louisiana — emigroval za bratom Louisom(–Josephom) do New Yorku (1901), pracoval ako automechanik a venoval sa automobilovému pretekárstvu. Spolu s Louisom sa zúčastnil 1911 na otváracích pretekoch Indianapolis 500, ktoré však pre mechanické poruchy auta nedokončil. R. 1929 spolu založili spoločnosť Chevrolet Brothers Aircraft Company, ktorú počas ekonomickej krízy rozpustili. Arthur sa ako priekopník začal venovať konštrukciám pretekárskych automobilov na uzavretom okruhu, za úspechy v tejto oblasti bol 1990 zaradený do Národnej siene slávy a múzea pretekárskych automobilov na uzavretom okruhu (Knoxville, Iowa);

Gaston, 26. 10. 1892 Beaune, departement Côte-d’Or, Francúzsko – 26. 11. 1920 Beverly Hills, Kalifornia — začínal ako automechanik a pretekár, 1920 vyhral preteky Indianapolis 500. R. 2002 bol uvedený do Medzinárodnej siene slávy motoristických športov (Talladega, Alabama);

Louis(–Joseph), 25. 12. 1878 La Chaux-de-Fonds, kantón Neuchâtel, Švajčiarsko – 6. 6. 1941 Detroit, Michigan — začínal ako mechanik vo Francúzsku (1895), 1900 odišiel do New Yorku, pracoval vo firme Buick, kde získal poznatky o stavbe áut, 1909 začal pracovať na novom motore. R. 1911 spoluzakladateľ spoločnosti Chevrolet Motor Car Company v Detroite (→ Chevrolet), 1929 (s Arthurom) spoločnosť Chevrolet Brothers Aircraft Company. Účastník mnohých automobilových pretekov, 1992 uvedený do Medzinárodnej siene slávy motoristických športov.

Chiastophyllum

Chiastophyllum [-fi-; gr.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď tučnolistovité. Patrí sem jediný trváci vždyzelený druh Chiastophyllum opositifolium pochádzajúci z Kaukazu. Má sukulentné vajcovité až okrúhle listy a žlté päťpočetné kvety usporiadané v hustých strapcovitých súkvetiach, plod mechúrik; zvyčajne sa pestuje v skalkách.

Chigiovci

Chigiovci [kidži-] (Chigi) — rímsky šľachtický rod pôvodom zo Sieny. Pochádzalo z neho niekoľko kardinálov, najvýznamnejšími príslušníkmi boli Fabio – pápež Alexander VII. (od 1655), a Agostino, nazývaný Il Magnifico, 29. 11. 1466 Siena – 11. 4. 1520 Rím – obchodník, bankár, mecenáš výtvarného umenia a patrón umelcov, významná osobnosť obdobia vrcholnej renesancie v Ríme. Od 80. rokov 15. stor. žil v Ríme, kde 1502 založil pobočku banky Chigi (mala viac ako 100 pobočiek v Taliansku a i. v Európe, napr. v Londýne a Lyone). Najväčší vplyv dosiahol v období pontifikátu pápeža Júliusa II. Okolo 1506 – 11 si dal v Ríme postaviť prímestskú vilu (dnes nazývaná Villa Farnesina, od 1579 patrila rodu Farneseovcov), jednu z najvýznamnejších stavieb talianskej vrcholnej renesancie. Architektom vily bol B. Peruzzi, fresky Zasadanie olympských bohov, Svadba Amora a Psychy (1517 – 18) v lodžii vytvoril Raffael a jeho dielňa; na maliarskej výzdobe interiérov s antickými motívmi sa podieľali aj B. Peruzzi, S. del Piombo, Sodoma, Giulio Romano a i. Okrem výtvarných umelcov pochádzajúcich zo Sieny bol aj významným patrónom Raffaela, ktorý pre neho navrhol pohrebnú kaplnku v kostole Santa Maria del Popolo v Ríme (1513 – 16). Podporoval aj súdobých literátov a humanistov (napr. P. Aretina) a 1515 založil v Ríme tlačiareň, ktorá vydávala diela gréckych antických autorov.

Chilomastix

Chilomastix [gr.] — rod jednobunkových eukaryontných mikroskopických organizmom z ríše exkaváty, kmeň metamonády (Metamonada), trieda retortamonády (Retortamonadea); vyskytuje sa v čreve rôznych stavovcov vrátane človeka. Patria sem napr. druhy Chilomastix mesneli vyskytujúci sa pri primátoch a iných cicavcoch (u človeka môže vyvolať vodnaté hnačky) a pri vtákoch a obojživelníkoch, Chilomastix megamorpha (žije v čreve morčiat) a Chilomastix betencourtii (v čreve myší).

chiméra

chiméra [gr.] — vo všeobecnosti fantastický, neskutočný prelud, vidina, nereálna, neuskutočniteľná túžba; biol., genet. organizmus zložený z buniek (bunkových línií) s odlišnou genetickou informáciou. Vzniká z dvoch alebo z viacerých zygot alebo z ich častí, čím sa odlišuje od chromozómovej mozaiky.

Chiméra sa môže tvoriť: 1. priamym mechanickým spojením vegetatívnych častí z dvoch rôznych organizmov a ich neskorším zrastením (štepenie, transplantácia). Pri rastlinách takto vznikajú napr. sektoriálne chiméry, pri ktorých sú na priečnom reze rozdielne pletivá usporiadané do sektorov, meriklinálne chiméry s odlišnou časťou povrchových pletív a periklinálne chiméry s povrchovými pletivami odlišnými od vnútorných pletív. Pri živočíchoch sa umelé chiméry vyskytujú vzácnejšie (napr. pri obojživelníkoch), u ľudí je príkladom človek s transplantovaným orgánom (v tele príjemcu sa vyskytujú bunky cudzieho jedinca, darcu, ktoré nesú inú genetickú informáciu). Z biologického hľadiska však ide o neprirodzený stav; 2. chybným oplodnením alebo skorším prenatálnym vývinom. Príkladmi zygotického chimérizmu sú oplodnenie diploidného vajíčka dvoma spermiami, oplodnenie haploidného vajíčka jednou spermiou a pólového telieska druhou spermiou, prípadne splynutie dvoch súčasne vzniknutých zygot do jedinej molekuly, čím vznikajú tzv. dispermické chiméry. Príkladom postzygotického chimérizmu sú krvné chiméry vznikajúce u dvojvajíčkových dvojčiat so spojeným placentárnym krvným obehom (→ chimérizmus krvných skupín).

chiméry

chiméry [gr.], Holocephali — trieda z podkmeňa stavovce (Vertebrata), ktorá sa v staršom systéme zaraďovala ako podtrieda stupňa paryby (Chondrichthyomorphi). Majú predĺžené, zvyčajne holé telo niekedy so zvyškami plakoidných šupín, veľkú hlavu s malým rostrom (rypákom), veľkými očami a s doštičkovitými zubami, veľmi dlhú chvostovú plutvu a štyri žiabrové šupiny prekryté kožným záhybom; rozmnožujú sa až 30 cm dlhými vajíčkami. Hlbinné ryby, živia sa bentickými živočíchmi. Patrí sem napr. v európskych moriach žijúci, viac ako 1 m dlhý druh chiméra hlavatá (Chimaera monstrosa).

chinínovník

chinínovník [kečuánsky > špan. > tal. > nem.], Cinchona — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď marenovité. Vždyzelené, 8 – 16 m vysoké stromy pochádzajúce z Južnej Ameriky. Majú hrubú vráskavú kôru obsahujúcu okolo 30 najmä farmakologicky využívaných zlúčenín chinolínových alkaloidov (napr. chinín), stopkaté lesklé kožovité vajcovité listy s červenkastou žilnatinou a zvyčajne ružové kvety usporiadané vo vrcholových metlinách, plod tobolka. Patrí sem okolo 50 najmä v Bolívii, Peru, Ekvádore, Kolumbii a vo Venezuele sa vyskytujúcich druhov, napr. chinínovník červený (Cinchona succirubra), chinínovník kalisájový (Cinchona calissaya) a chinínovník lekársky (Cinchona officinalis). Väčšina druhov pestovaných na plantážach sú krížence, napr. Cinchona x robusta. Domorodí Indiáni liečili odvarom z kôry chinínovníka chorých na maláriu; vedecký názov je odvodený podľa prvej takto vyliečenej Európanky, manželky vicekráľa Peru, grófky del Cinchon. Silueta chinínovníka na bielom pozadí je zakomponovaná v štátnom znaku Peru.

chionant

chionant [gr.], Chionanthus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď olivovité. Stromy nižšieho vzrastu s protistojnými listami a dvojdomými štvorpočetnými bielymi kvetmi usporiadanými v metlinách, plod kôstkovica. Patrí sem okolo 100 druhov, ako ozdobné dreviny sa pestujú napr. chionant virgínsky (Chionanthus virginicus) pochádzajúci zo Severnej Ameriky a chionant tupolistý (Chionanthus retusus) pochádzajúci z Číny, Kórey a Japonska.

chionofilný organizmus

chionofilný organizmus

1. bot. chionofyt — rastlina, ktorá je veľkú časť života prikrytá snehom a zvyčajne rozkvitne pred jeho roztopením, napr. niektoré riasy rastúce v arktických alebo vo vysokohorských oblastiach;

2. zool. drobné živočíchy pohybujúce sa na snehu, napr. rod chiónea.