Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 226 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

chondriozóm

chondriozóm [gr.] — starší názov mitochondrie.

chondrodystrofia

chondrodystrofia [gr.] — ochorenie charakteristické abnormálnym vývinom chrupky. Fetálna chondrodystrofia je autozómovo dominantne dedičné ochorenie, ktorého podstatou je porucha tvorby chrupkového tkaniva a jeho neschopnosť meniť sa na kostné tkanivo (porucha enchondrálnej osifikácie). Tieto procesy poškodzujú rast kostí do dĺžky, pričom ich rast do hrúbky je zachovaný. Ide o najčastejšiu vývinovú poruchu kostry charakteristickú malým vzrastom s priemernou výškou 125 cm v dospelosti. Klinický obraz je charakteristický krátkymi, zhrubnutými a deformovanými končatinami pri neporušenom vývine chrbtice a hlavy (nesymetrický trpasličí vzrast). Intelekt postihnutého je neporušený. Liečba: kauzálna liečba neexistuje, v súčasnosti sa obmedzuje na predlžovanie segmentov končatín.

chondróm

chondróm [gr.] — nezhubný, najčastejšie solitárny nádor vznikajúci na podklade chrupkového tkaniva. Ak rastie smerom dovnútra kosti, nazýva sa enchondróm (najčastejšie sa vyskytuje na krátkych rúrovitých kostiach rúk a nôh), ak smerom na povrch kosti (ktorú môže porušiť a perforovať) alebo proliferuje nad jej povrch, ekchondróm (môže sa vyskytnúť aj na chrupkových úponoch rebier, hrudnej kosti alebo na čeľusti). Všetky formy chondrómu môžu svojím tlakom na okolité mäkké štruktúry vyvolávať cievne alebo nervové príznaky (napr. vyvolávať bolesti). Diagnóza sa stanovuje röntgenologicky. Liečba: chirurgická. Zhubný nádor chrupkového pôvodu sa nazýva chondrosarkóm.

Chondrus

Chondrus [gr.] — rod červených rias. Makroskopické tmavohnedé, fialové až tmavočervené vidlicovito rozkonárené stielky, ktoré sa vyskytujú na skalách v prílivovej zóne morských pobreží severného Atlantického oceána. Patrí sem napr. druh Chondrus crispus (→ írsky mach).

chordáty

chordáty [gr.], Chordata — evolučne najvyšší kmeň živočíšnej ríše, do ktorého patria mnohobunkové dvojstranne súmerné živočíchy s druhotnou telovou dutinou (→ celóm) segmentovanou na rôzne útvary a orgány; ich telo tvoria tri zárodočné epitely (ektoderma, endoderma, mezoderma). Chordáty patria do vývojovej vetvy druhoústovce, vyvinuli sa v morskom prostredí, evolučne napredovali prechodom do sladkovodného a neskôr do suchozemského prostredia.

Predná časť tráviacej rúry (hltan) je perforovaná žiabrovými štrbinami, ktoré sa pri vodných druhoch zachovávajú po celý život, pri suchozemských zarastajú počas embryonálneho vývinu (→ embryo). Chordáty majú vnútornú kostru, ktorej základom je chrbtová struna (chorda dorsalis). Tráviaca rúra ústi na brušnej strane v zadnej časti tela pred chvostovou časťou, srdce na brušnej strane tela pod tráviacou rúrou pumpuje krv smerom k hlavovej časti. Patria sem tri podkmene: plášťovce (Urochordata), kopijovce (Cephalochordata) a stavovce (Vertebrata).

chordektómia

chordektómia [gr.] — odstránenie, vyrezanie hlasivkového väzu.

chordotómia

chordotómia [gr.] — čiastočné preťatie nervovej dráhy vedúcej z miechy do mozgu. Využíva sa pri liečbe neutíšiteľných bolestí.

chorea

chorea [gr.] —

1. a) gr. choreia — pôvodne v starovekom Grécku kultový kolový tanec chóru spojený so spevom a s recitáciou (napr. na počesť boha Dionýza a Apolóna); b) od 14. stor. pomalý dvojdielny tanec v párnom a kontrastne trojdobom rytme; c) v 16. – 18. stor. označenie inštrumentálnych skladieb tanečného charakteru s ľudovými prvkami;

2. lek. porucha vznikajúca v dôsledku poškodenia extrapyramídového systému, charakteristická bezúčelovými rýchlymi a krátkymi pohybmi rôznych častí tela (najčastejšie končatín) zvyčajne krútivého charakteru (→ extrapyramídové príznaky). Môže byť prejavom neurodegeneratívnych ochorení (→ Huntingtonova choroba), príčinou bývajú aj metabolické a cievne poruchy, ako aj toxické a poliekové stavy (vedľajšie účinky liekov). Je jedným z následkov reumatickej horúčky. Chorea minor (Sydenhamov syndróm, ľudovo tanec sv. Víta) vzniká 1 – 6 mesiacov po streptokokovej infekcii. Postihuje 7- až 12-ročné deti, zriedka mladých dospelých. Prejavuje sa mimovoľnými náhlymi krátkotrvajúcimi pohybmi končatín a mimických svalov (robenie grimás). Vyskytuje sa aj zníženie svalového napätia, ktoré môže byť také výrazné, že paralyzuje pohyby (chorea mollis, resp. chorea paralytica). Asi u 10 % postihnutých nastávajú psychické zmeny (emocionálna labilita, zmeny osobnosti, zriedkavejšie zmätenosť až delírium).

Liečba: pri reumatickej horúčke podávanie antibiotík, kortikoidov, salicylátov, mimovoľné pohyby sa tlmia napr. haloperidolom.

choriokarcinóm

choriokarcinóm [gr.], chorionepitelióm — zhubný nádor z placentového tkaniva vznikajúci v maternici z epitelových elementov choriónu v súvislovsti s tehotenstvom (pôrod, potrat). Obsahuje bunky cytotrofoblastu a syncýtiotrofoblastu (→ trofoblast). Prejavuje sa najmä krvácaním, zväčšením maternice a cystami vo vaječníkoch. Veľmi rýchlo metastázuje prevažne krvnou cestou napr. do pošvy, pľúc, mozgu a pečene. Dôležitým príznakom je vysoká koncentrácia choriogonadotropínu v moči a v krvi. Liečba: chemoterapia, bez nutnosti odstránenia maternice, zriedka rádioterapia (pri mozgových metastázach).

Ako choriokarcinóm sa označuje aj zhubný nádor vznikajúci zo zárodočných buniek semenníkov (metastázuje krvnou cestou väčšinou do pľúc, mozgu alebo do kostí) a vaječníkov (tzv. negestačný choriokarcinóm). Liečba: chirurgická s následnou chemoterapiou.

choroba ťažkých reťazcov

choroba ťažkých reťazcov — vzácna porucha imunitného systému patriaca medzi gamapatie, pri ktorej sa v plazme a moči postihnutých nachádzajú monoklonové a nekompletné ťažké reťazce imunoglobulínových molekúl. Podľa prítomnosti ťažkých reťazcov sa rozlišuje choroba alfa (Seligmannova choroba), gama (Franklinova choroba), mí a delta ťažkých reťazcov.

choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín

choroba z dlhodobého, nadmerného a jednostranného zaťaženia končatín — ochorenie kostí, kĺbov, šliach, svalov, nervov a ciev končatín spôsobené dlhodobým, nadmerným a jednostranným zaťažením pri rozličných pracovných činnostiach bez potrebného času na zotavenie. Jeho vznik je podmienený faktormi práce, individuálnym anatomicko-funkčným vybavením pracovníka na určitý druh práce a spôsobom vykonávania práce, nepriaznivo naň pôsobia aj mimopracovné faktory, napr. vek, fajčenie, obezita, dlhodobá mimopracovná alebo športová aktivita. Ochorenie sa vyskytuje napr. pri prácach, pri ktorých treba rukou pevne zvierať pracovný nástroj rôznej hmotnosti, pri montážnych prácach pri bežiacom páse, pri prácach so stálym používaním nástrojov s malou rúčkou s potrebou pritláčania, pri prácach so stálym používaním ihly alebo štetcov, pri prácach vo vynútených polohách končatín, ako aj pri prácach, pri ktorých prevažuje stereotypný opakovaný pohyb, navonok nepôsobiaci ako nadmerne zaťažujúci. Rizikové sú aj mnohé práce spojené so zdvíhaním bremien alebo s ovládaním pák, pri ktorých ruka v zápästí dlhodobo zaujíma nepriaznivú polohu. Ochorenie sa prejavuje postihnutím tých štruktúr a častí končatín, ktoré sa pri práci najviac namáhajú (roztrhnutie tkaniva, akútne, chronické alebo recidivujúce zápaly, degeneratívne ochorenia, obrny nervov). Sprievodné prejavy kĺbových zmien, ktorými sú bolesť, opuch a porucha funkcie, neurologické tŕpnutie a mravčenie rúk a predlaktí, sa spočiatku objavujú pri pracovnej činnosti, neskôr trvajú aj mimo nej. Od 1997 je toto ochorenie najčastejšie sa vyskytujúcou chorobou z povolania v SR.

choroba z ožiarenia

choroba z ožiarenia — komplex patologických zmien v organizme vyvolaných ionizujúcim žiarením. Charakter ochorenia závisí od druhu žiarenia. Akútna choroba z ožiarenia vzniká po jednorazovom vonkajšom ožiarení celého tela alebo po vnútornom vstupe rádionuklidov do organizmu v dávke väčšej ako 1 Gy (gray). Podľa veľkosti absorbovanej dávky sa rozlišujú tri formy akútnej choroby z ožiarenia: dreňová (dávka 1 – 10 Gy), črevná (10 – 30 Gy), nervová (viac ako 50 Gy). Priebeh ochorenia má 4 charakteristické štádiá: 1. štádium prvotnej celkovej reakcie (prodromálne) trvajúce 1 – 5 dní a prejavujúce sa únavou, apatiou, poruchami rovnováhy, slinením, brušnými kŕčmi a hnačkami; 2. štádium latencie trvajúce 1 – 5 týždňov; pretrváva únava, nespavosť a prehlbuje sa útlm činnosti kostnej drene; 3. štádium plne vyvinutého obrazu choroby trvajúce niekoľko týždňov až mesiacov a prejavujúce sa krvácaním do slizníc, kože a orgánov, vypadávaním vlasov, vznikom kožných pľuzgierov až nekróz; vznikajú infekčné ochorenia, zápal pľúc alebo srdcového svalu; 4. štádium uzdravovania trvajúce niekoľko mesiacov až 2 roky; pretrváva únava a nedostatočnosť srdcovo-cievneho a neuroendokrinného systému. Pri črevnej forme má prodromálne štádium rýchlejší nástup a intenzívnejší priebeh (vo forme ťažkej hnačky), kritický je 2. – 4. týždeň po začatí ochorenia, keď postihnutý môže zomrieť, nervová forma akútnej choroby z ožiarenia sa vždy končí smrťou. Po opakovanom alebo dlhotrvajúcom pôsobení malých dávok ionizujúceho žiarenia prevyšujúceho prípustné dávky môže vzniknúť chronická choroba z ožiarenia, ktorá je charakteristická zložitým súborom príznakov s dlhotrvajúcim a kolísavým priebehom. Najčastejšie sa vyskytujú neurovegetatívne ťažkosti (únava, bolesti hlavy, podráždenosť, nesústredenosť), medzi neskoré prejavy patria útlm krvotvorby (úbytok najmä bielych krviniek), poruchy trávenia, zákal očnej šošovky, zvýšený výskyt zhubných nádorových ochorení rôzneho pôvodu (najčastejšie leukémie). Ochorenie sa môže prejaviť počas expozície alebo až o niekoľko rokov po jej prerušení. Postihnutí môžu byť zamestnanci rádiodiagnostických, rádioterapeutických a rádioizotopových pracovísk, uránových a niektorých rudných baní, jadrových elektrární, cyklotrónových centier ap. V priemysle sa môže vyskytnúť pri ťažbe, výrobe a spracovaní rádioaktívnych materiálov, jadrových palív a pri druhotnom využití a likvidácii spáleného paliva. Preventívne opatrenia zahŕňajú ochranu pracovníkov a monitorovanie expozície. V Zozname chorôb z povolania sa uvádza ako choroba z ionizujúceho žiarenia a zo žiarenia s obdobným účinkom.

choroba z vibrácií

choroba z vibrácií — ochorenie ciev, kostí, kĺbov, nervov a svalov následkom dlhotrvajúceho lokálneho pôsobenia nadmerných vibrácií na horné končatiny (pri práci s vibrujúcimi nástrojmi a zariadeniami, napr. s pneumatickými kladivami, zbíjačkami, motorovými pílami) alebo následkom celotelového pôsobenia vibrácií (pri práci s ťažkou mobilnou technikou – autobusy, ťažké nákladné autá ap.). Okrem vibrácií sa pri vzniku choroby z vibrácií uplatňujú aj ďalšie faktory, napr. denný čas expozície, intenzita práce, hmotnosť a technický stav pracovného nástroja, mikroklimatické faktory pracovného prostredia, prestávky v práci, pôsobenie chladu a vlhkosti a i. Lokálny prenos vibrácií na horné končatiny má za následok poškodenie periférnych ciev horných končatín. Prejavuje sa spočiatku zbelením, neskôr cyanózou prstov a rúk v chlade (sekundárny Raynaudov syndróm), ako aj tŕpnutím a mravčením rúk a predlaktí. Typický je záchvatovitý výskyt epizód bolestivých cievnych spazmov sprevádzaný pocitom stuhnutosti a oziabania rúk. Pri lokálnom pôsobení vibrácií sa niekedy môže vyskytovať syndróm poškodenia kostí, kĺbov, šliach a svalov. Postihnutí pociťujú bolesti najmä v zápästných, lakťových a ramenných kĺboch i bolesti svalov predlaktia, niekedy možno pozorovať opuch predlaktia. Pri celotelovom prenose a pôsobení vibrácií sa vyskytujú aj poruchy zrakovej ostrosti a trávenia, niekedy tachykardia, únava a výrazné bolesti svalov a kostí. Ochorenie sa rozvíja postupne, spravidla sa prejavuje po niekoľkoročnej expozícii vibráciám.

Liečba: tepelná pohoda, fyzikálna liečba (napr. sauna, parafínové obklady, masáže, kúpele), podávanie vazodilatancií, spazmolytík, antireumatík a vitamínov skupiny B. Choroba z vibrácií patrí medzi choroby z povolania.

chorobnosť

chorobnosť, morbidita, morbilita —

1. priemerná dĺžka trvania choroby v dňoch;

2. frekvencia výskytu chorôb v populácii. Vyjadruje počet chorých na určitú chorobu v určitom čase (zvyčajne za rok) a v určitom priestore (štát, okres) prepočítaný na určitý počet obyvateľov (napr. počet chorých za rok na 100 tisíc obyvateľov). Všeobecnými ukazovateľmi chorobnosti sú incidencia a prevalencia. Špecifickú chorobnosť vyjadruje chorobnosť vybranej skupiny obyvateľstva špecifikovanej napr. podľa veku (používa sa najčastejšie), pohlavia alebo zamestnania. Informácie o chorobnosti obyvateľstva sú súčasťou zdravotníckej štatistiky.

choroby drevín

choroby drevín — odchýlky od normálneho zdravotného stavu drevín; poruchy normálnych fyziologických funkcií a normálnej stavby drevín. Vyvolávajú ich vírusy, baktérie a huby, ktoré sú schopné prekonať obranné mechanizmy drevín a využiť obsah ich buniek ako živný substrát.

Vírusové choroby drevín sa najčastejšie prejavujú redukciou normálneho rastu drevín a zmenami vonkajšieho vzhľadu listov, napr. mozaikovitosťou (→ mozaika), kučeravosťou alebo odfarbením listov. Postihované sú najmä nízke lesy (výmladkové lesy vzniknuté z pňových alebo z koreňových výmladkov) a topoľové a agátové porasty.

Bakteriálne choroby drevín vyvolávajú fytopatogénne baktérie, ktoré poškodzujú dreviny najmä vylučovaním jedovatých látok (toxínov) alebo enzýmov. Patria k nim napr. nekróza kôry (odumieranie kôry), nádorovitosť, miazgotok listnáčov alebo vytekanie živice pri ihličnanoch.

Pri hubových chorobách drevín dochádza k zmenám fyzikálnych a chemických vlastností dreva. Huby napádajú lesné dreviny najčastejšie v miestach poranenia vzniknutého pri ťažbe, po obhryze a olúpaní lesnou zverou či po oslabení lesného porastu abiotickými alebo biotickými činiteľmi. Osobitné postavenie majú huby rozkladajúce drevnú hmotu (→ hniloba), niektoré rozkladajú iba celulózu, iné aj lignín, prípadne zafarbujú drevo (modranie dreva pri borovici). Postihujú staré porasty, porasty s veľkými zvyškami po ťažbe, poranené stromy, lesné škôlky a neprirodzené lesy (kultúry). Lesné škôlky často napáda sypavka borovicová (Lophodermium pinastri), ktorá spôsobuje ochorenie asimilačných orgánov. Rozvíjajúce sa podhubie spôsobuje v ihliciach zmenu ich farby a následne odumretie a opadávanie (napr. padanie semenáčikov). V neprirodzených lesoch a lesných porastoch spôsobujú najväčšie škody koreňovka vrstevnatá (Heterobasidion annosum) a podpňovka obyčajná (Armillaria mellea), ktoré vyvolávajú najmä ochorenia koreňovej sústavy a bazálnej časti kmeňov, čím narúšajú mechanickú stabilitu stromov a porastov. Podpňovka obyčajná spôsobuje bielu hnilobu, koreňovka vrstevnatá červenú hnilobu infikovaného dreva. Všeobecným prejavom ochorenia je zníženie prírastku, znehodnotenie dreva a oslabenie stability stromov proti vetru, snehu ap. K závažným chorobám drevín patria tracheomykózy, ktoré sa prejavujú viditeľnými poškodeniami na asimilačných orgánoch, neskôr poškodením konárov a kmeňa. Choroby drevín znižujú kvalitu a kvantitu drevín. Včasnou a dôkladnou ochranou (napr. postrekom) možno znížiť škody alebo im predísť.

chorológia

chorológia [gr.] — veda o rozšírení organizmov a ich spoločenstiev na zemskom povrchu; → fytogeografia, → zoogeografia.

choroš

choroš — starší názov rodu trúdnik; → trúdnikotvaré.

chorošovité

chorošovité — starší názov čeľade húb, v súčasnom systéme trúdnikovité; → trúdnikotvaré.

chorvátska kolonizácia

chorvátska kolonizácia — v slovenskej historiografii zaužívané, ale nepresné označenie usídľovania sa Chorvátov na území Slovenska v 16. stor. (→ chorvátska národnostná menšina na Slovensku).

Chosróes

Chosróes

1. → Chosrou I. Dádgar;

2. → Chosrou II. Parvíz.

Chovanec, Dušan

Chovanec, Dušan, 1. 12. 1929 Turzovka, okres Čadca – 7. 4. 2017 Zvolen — slovenský drevársky odborník. R. 1953 – 58 pôsobil v Lesoprojekte Zvolen, 1959 – 62 vo Výskumnom ústave pri Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes TU) a 1963 – 97 na Drevárskej fakulte TU vo Zvolene; 1989 profesor. Zaoberal sa najmä štruktúrou a chybami dreva, spolupracoval pri tvorbe noriem súvisiacich s drevnou surovinou listnatého dreva, napr. navrhol objektívnejšie kritériá posúdenia kvality dreva listnatých drevín a jeho efektívnejšieho využitia v drevárskom a celulózovo-papiernickom priemysle. Autor a spoluautor viacerých odborných správ, učebných textov, monografií, vedeckých článkov a vysokoškolskej učebnice Štruktúra a vlastnosti dreva (dve vydania, 1993 a 1997). R. 1990 mu bol Úradom pre objavy a vynálezy v Prahe uznaný objav Blanitá upchávka na rebríčkovej perforácii ciev brezy.

chrapkáč poľný

chrapkáč poľný, Crex crex, chriašteľ poľný — druh z triedy vtáky (Aves), čeľaď chriašteľovité. Stredne veľký (s dĺžkou tela 22 – 30 cm a hmotnosťou 145 – 165 g) sťahovavý vták s hnedým vrchom tela s čiernymi škvrnami. Samce majú sivomodrý krk, v období hniezdenia vydávajú charakteristický zvuk – dvojfázové chrapkanie znejúce ako krex-krex (podľa neho je druh nazvaný). Hniezdi na zemi. Vyskytuje sa na vlhkých lúkach a obilných poliach mierneho pásma Európy a Ázie; na Slovensku v súčasnosti hniezdi 1400 – 1700 párov.

Chrappa, Vincent

Chrappa, Vincent, 6. 2. 1933 Svätý Jur, okres Pezinok – 9. 6. 1999 Bratislava — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1962 – 78 pôsobil vo Výskumnom ústave chovu a šľachtenia hydiny v Ivanke pri Dunaji, od 1978 v Ústave fyziológie hospodárskych zvierat SAV, 1990 – 98 v Ústave biochémie a genetiky živočíchov SAV v Ivanke pri Dunaji; 1992 DrSc. Zaoberal sa reštrikčnými metódami výživy hydiny a netradičnými a alternatívnymi zdrojmi krmív hydiny. Spoluautor 2 československých patentov na skrmovanie repkového semena (kŕmna zmes pre najmladšie monogastrické zvieratá, kŕmna zmes pre monogastrické zvieratá). Autor a spoluautor 67 článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch.

chrasta

chrasta

1. crusta — zaschnutý výlučok vznikajúci na koži v dôsledku jej chorobných, resp. traumatických zmien. Zaschnutím séra z kožnej erózie vzniká chrasta jantárovej farby, zaschnutím krvi chrasta hnedočervenej až hnedej farby a zaschnutím hnisu chrasta medovožltej až žltozelenej farby podľa pôvodcu infekcie. Chrasta môže vzniknúť aj zo zmesi uvedených výlučkov. Opakovaná tvorba výlučku vedie k tvorbe vrstevnatých chrást, pod ktorými môže pretrvávať infekcia;

2. sladké chrasty → impetigo.

chrastavec

chrastavec, Knautia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď štetkovité. Byliny s jednoduchými až perovito zloženými protistojnými listami a s drobnými štvorpočetnými žltými, ružovými alebo modrými kvetmi usporiadanými v hlávkach, plod nažka. Patrí sem okolo 50 druhov vyskytujúcich sa najmä v miernom pásme severnej pologule, na Slovensku rastú napr. lúčne druhy chrastavec roľný (Knautia arvensis) s modrofialovými kvetmi, chrastavec Kitaibelov (Knautia kitaibelii) s krémovožltými kvetmi, na okrajoch lesov chrastavec lesný (Knautia maxima) s ružovými kvetmi a na vápencových stepiach a v reliktných borinách západokarpatský endemit chrastavec slovenský (Knautia slovaca) s ružovými až červenofialovými kvetmi.

chrastavitosť

chrastavitosť — choroba rastlín (napr. jabloní, hrušiek, čerešní a broskýň) spôsobená rôznymi druhmi aktinomycét a húb, najmä však rodom chrastavník z čeľade chrastavníkovité. Chrastavitosť sa prejavuje popraskaním a deformáciou povrchu plodov (sú jedlé, ale strácajú estetickú hodnotu), hľúz, buliev alebo kôry alebo vytvorením farebných škvŕn na konárikoch či listoch. Základom ochrany pred chrastavitosťou je prevencia, najmä jesenné odhrabávanie lístia, čím sa zamedzí šírenie výtrusov (askospór), a odstraňovanie napadnutých listov a plodov. V prípade veľkého poškodenia úrody je vhodné použiť počas chladnejšieho vlhšieho obdobia fungicídy.

chrastavka

chrastavka, Coniophora — rod z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, čeľaď chrastavkovité. Patrí sem napr. druh chrastavka pivničná (Coniophora puteana) s bielymi, neskôr špinavožltými tenkými povlakmi rozliatych plodníc s priemerom 4 – 20 cm a s nepravidelne zvrásneným bradavičnatým povrchom; najmä vo vlhkých stavbách zapríčiňuje hnilobu dreva.

chrastavkovité

chrastavkovité, Coniophoraceae — čeľaď z kmeňa bazídiové huby (Basidiomycota), trieda Basidiomycetes, rad hríbotvaré. Patria sem saprotrofické huby rastúce na dreve, na ktorom plodnice vytvárajú rozliate povlaky s vatovitým okrajom a s hladkou riasenou, ryhovanou alebo ostnatou výtrusorodou vrstvou v strede; podlhovasté hrubostenné žltohnedé výtrusy majú klíčny otvor. Niektoré druhy znehodnocujú drevo, napr. drevokaz slzivý.

chrastavníkovité

chrastavníkovité, Venturiaceae — čeľaď z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota). Patria sem viaceré parazitické druhy spôsobujúce chrastavitosť, napr. chrastavník jabloňový (Venturia inaequalis) a chrastavník hruškový (Venturia pirina). Majú guľovité, na jeseň sa vytvárajúce peritéciá nakopené v strómach alebo na ich povrchu. Nepohlavné štádiá chrastavníkovitých sú pigmentované konídiofory, ktoré sa na jar a v lete počas vlhkého chladnejšieho počasia tvoria v povrchových pletivách napadnutých rastlín a rozširujú infekciu.

chrbát

chrbát

1. anat. lat. dorsum — zadná (dorzálna) časť trupu stavovcov, u človeka zadná časť hrudníka. Chrbát je vymedzený zadnou plochou hrudníka, zhora tvorí hranicu chrbta krk (šija), zdola dolný okraj rebier. Termín chrbát sa používa aj na označenie prednej, resp. vrchnej (hornej) časti niektorých častí tela, napr. chrbát nohy, chrbát ruky, chrbát jazyka;

2. geomorfol. pretiahnutá širšia vrcholová časť vyvýšeniny vyznačujúca sa relatívne menším sklonom v porovnaní so strmšími bočnými svahmi. Má rovnakú polohu ako hrebeň, od ktorého sa líši najmä väčšou šírkou a celkove zaobleným tvarom. Chrbty prechádzajúce osou pohoria sa nazývajú hlavné chrbty, chrbty vybiehajúce smerom k okrajom pohoria bočné chrbty. Často sa za chrbát pokladá celá pretiahnutá vyvýšenina vrátane bočných svahov. Chrbty sú utvárané rôznymi exogénnymi a endogénnymi činiteľmi. Exogénnymi činiteľmi vznikajú najčastejšie chrbty medzi dvojicou zahlbujúcich sa vodných tokov alebo úvalín, ak sú zahlbovanie a svahová modelácia veľmi intenzívne, chrbát sa môže zmeniť na hrebeň. Príkladom chrbta utváraného endogénnymi činiteľmi je napr. oceánsky chrbát. Pohoria s prevahou chrbtov vo vrcholových partiách sa nazývajú chrbtové pohoria;

3. vrchná alebo zadná časť predmetov, napr. knižný chrbát

chrbtová struna

chrbtová struna, chorda dorsalis — primárna os tela, ktorá sa ako náznak pevnej vnútornej opory vyskytuje pri nižších živočíchoch (→ chordáty). Má podobu elastického povrazca (struny), vzniká z endodermy dorzálnej strany tráviacej rúry a prebieha na chrbtovej strane tela v pozdĺžnej osi. Pri plášťovcoch je iba v chvostovej časti tela, väčšina rodov ju v dospelosti pri metamorfóze stráca. Chrbtová struna je pri vyšších živočíchoch (→ stavovce) vývojovým predchodcom chrbtice.

chrbtový

chrbtový — týkajúci sa chrbta; anat., bot. dorzálny.

chriapačovité

chriapačovité, Helvellaceae — čeľaď z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), trieda Pezizomycetes, rad čiaškotvaré (Pezizales). Majú plodnice rôznych tvarov, zvyčajne však stopkaté apotéciá, a vrecká s viečkom; žijú v ektomykoríze na zemi v rôznych biotopoch. Patrí sem 9 rodov, napr. chriapač (Helvella) s druhmi chriapač kučeravý (Helvella crispa) s nápadne pokrúteným bledým apotéciom a s hlbokými pozdĺžnymi ryhami na stopke a chriapač pružný (Helvella elastica) s miskovitým hladkým apotéciom a so zrnitou neryhovanou stopkou.

chriašteľ

chriašteľ

1. súhrnný názov viacerých rodov vtákov z čeľade chriašteľovité;

2. chriašteľ poľný → chrapkáč poľný.

chripot

chripot — príznak prechodnej alebo trvalej poruchy hlasu pri niektorých, najmä krčných chorobách spôsobený nepravidelným kmitaním (chvením) hlasiviek pri nerovnosti ich okrajov, zmene ich elastickosti a neúplnom uzávere štrbiny medzi nimi. Ako klasický príklad sa uvádza postihnutie hlasiviek pri chrípke alebo hrtana pri záškrte (difterický krup).

chrobáky

chrobáky, Coleoptera — druhovo najbohatší rad z triedy hmyz (Insecta), podtrieda krídlovce (Pterygota), pododdelenie Holometabola. Najstaršie známe fosílie chrobákov sú zo spodného permu (asi pred 285 miliónmi rokov). Chrobáky majú mäkké bruško (abdomen) široko spojené s hruďou (thorax), zvyčajne 11-článkové tykadlá, hryzavé ústne ústroje, ktoré môžu byť modifikované alebo redukované, a predný pár krídel premenený na pevné chitínové krovky (elytrae), ktoré kryjú a chránia druhý pár krídel; krovky môžu byť redukované alebo inak modifikované.

Chrobáky sú zvyčajne fytofágne (→ fytofág), niektoré však dravé, fungivorné, saprofágne alebo parazitické. Vyskytujú sa v rôznych (od tropických až po arktické) oblastiach a prostrediach (od vodných po púšťové), čomu sú prispôsobené kompaktným a dobre chráneným telom a mnohými morfologickými, etologickými a fyziologickými adaptáciami. Patrí sem okolo 370-tis. druhov taxonomicky začlenených do štyroch podradov (Archostemata, Adephaga, Mixophaga, Polyphaga) a 219 čeľadí; najmenšie druhy (s dĺžkou tela okolo 0,3 mm) patria do čeľade pierkavčekovité (Ptiliidae), najväčšie (12 – 18 cm) do čeľade skarabeusovité (Scarabaeidae). Chrobáky sú častými škodcami najmä poľnohospodárskych a lesných kultúr.

chromatofóbia

chromatofóbia [gr.] — chorobný strach z určitej farby.

chromatofor

chromatofor [gr.] —

1. bot. → plastid;

2. zool. živočíšna pigmentová bunka obsahujúca farbivo, ktoré chráni organizmus pred škodlivými účinkami svetla, najmä ultrafialových lúčov.

Chromista

Chromista [gr.] — veľmi heterogénna ríša zahŕňajúca niektoré jednobunkové organizmy (napr. kryptomonády) a niektoré mnohobunkové organizmy (napr. hnedé riasy); z evolučného hľadiska sú za pôvodnejšie druhy tejto ríše považované fotoautotrofné organizmy ( → fototrof). Ich plastidy vznikli sekundárnou endosymbiózou (obsahujú štyri membrány a chlorofyly a a c).

chromonéma

chromonéma [gr.] — tenké achromatické a nešpiralizované chromatínové vlákno tvoriace základ chromozómu; najmenšia stavebná jednotka chromozómu, ktorá je pozorovateľná svetelným mikroskopom.

chromoplasty

chromoplasty [gr.] — jeden z druhov rastlinných plastidov. Neobsahujú chlorofyl, produkujú žlté, oranžové alebo červené farbivá karotenoidy. Majú okrúhly, oválny alebo diskový tvar ohraničený dvojitou membránou, obsahujú vnútorné membrány a vezikuly.

chromoproteíny

chromoproteíny [gr.] — zložené proteíny, ktoré okrem proteínovej zložky obsahujú vo svojej molekule aj farebnú zložku (prostetickú skupinu). Patria sem ceruloplazmín, cytochrómy, flavoproteíny, hemocyanín, hemoglobín, chlorofyl, myoglobín a i.

chromulina

chromulina, Chromulina [gr.] — rod z triedy žltohnedé riasy (Chrysophyceae), rad chryzomonády (Chrysomonadales). Patrí sem napr. mikroskopický druh Chromulina rosanoffii, ktorého bunky sa dokážu z pohyblivých bičíkatých štádií zmeniť na nepohyblivé guľovité protoplasty; vyskytujú sa na povrchu kaluží a rybníkov.

chronický

chronický [gr.] — zdĺhavý, dlhotrvajúci, napr. chronické ochorenie (→ choroba); chronická bolesť ap. Opak: akútny.

chronologický vek

chronologický vek, kalendárny vek — kvantitatívne vyjadrenie veku v jednotkách času od narodenia jedinca až po jeho smrť. Chronologický vek nemusí byť zhodný s biologickým vekom najmä v detstve. Nespoľahlivá charakteristika celkovej úrovne telesnej a duševnej vyspelosti jedinca.

chrotta

chrotta [keltské jazyky], aj crwth, crowth, crowd, rotta — starobylý sláčikový strunový nástroj z Walesu, kde sa používal od stredoveku do začiatku 19. stor. Má asi 60 cm dlhý podlhovastý korpus so zaoblenými hranami. Jeho spodný diel pozostáva z takmer kvadratickej (obdĺžnikovej) rezonančnej skrine, ktorej vrchná a spodná doska sú spojené bočnými lubmi, vrchný diel (s 2 otvormi) tvoria dve ramená na konci spojené priečnym ramenom, v ktorom sú zasadené ladiace kolíky. V strede medzi ramenami je krk (vyrobený z rovnakého dreva ako korpus) s hmatníkom. Chrotta má šesť strún pripevnených k strunníku, vedených cez plochú kobylku k ladiacim kolíkom, z nich štyri (melodické) ponad hmatník cez sedielko na jeho konci a dve (bourdonové) mimo hmatníka. Pri hre sa prsty ľavej ruky prestrčili cez jeden otvor medzi bočným ramenom nástroja a krkom, palec cez druhý otvor. Na struny vedené mimo hmatníka sa brnkalo ľavým palcom (fauxbourdonový sprievod), na ostatných strunách sa hralo sláčikom. Presnejšie údaje o ladení sa nezachovali.

chrupka

chrupka, Blasia — rod pečeňoviek, čeľaď Blasiaceae. Patrí sem napr. druh chrupka drobná (Blasia pusilla), machorast s lupeňovitou stielkou, v ktorej sú prítomné kolónie siníc rodu Nostoc, viditeľné ako početné tmavé bodky na lalokoch. Rozmnožuje sa vegetatívne gemami; rastie na svahoch lesných ciest.

Chrysalidocarpus

Chrysalidocarpus [-kar-; gr.] — rod jednoklíčnolistových rastlín, čeľaď arekovité. Vždyzelené trsovité palmy pochádzajúce z Madagaskaru a priľahlých ostrovov. Majú nepárnoperovito zložené, oblúkovito ohnuté listy a kvety s tromi okvetnými lupienkami usporiadané v metlinách, plod kôstkovica. Patrí sem okolo 20 druhov, napr. na mráz citlivý do 9 m vysoký Chrysalidocarpus lutescens (synonymá napríklad Dypsis lutescens a Areca flavescens), ktorý sa pestuje ako okrasná rastlina.