Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 394 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Grégr, Eduard

Grégr, Eduard, 4. 3. 1827 Steyr, Rakúsko – 3. 4. 1907 Lštění, okres Benešov — český lekár, novinár a politik, brat J. Grégra. R. 1854 – 58 pôsobil ako asistent J. E. Purkyňu na pražskej univerzite, 1859 – 61 sa zaoberal vedeckým výskumom a popularizáciou medicíny a prírodných vied. Na začiatku 60. rokov 19. stor. sa spolu s bratom postavil na čelo hnutia mladočechov, 1861 spoluzakladateľ (s bratom) prvého českého politického denníka Národní listy, od 1874 predstaviteľ samostatnej mladočeskej strany Národní strana svobodomyslná. Od 1861 poslanec českého zemského snemu, od 1885 rakúskej ríšskej rady. Od 1862 spoločník, potom majiteľ významnej pražskej kníhtlačiarne, ktorá vyvíjala rozsiahlu edičnú činnosť.

Grégr, Julius

Grégr, Julius, 19. 12. 1831 Březhrad, dnes súčasť Hradca Králové – 4. 10. 1896 Praha — český právnik, novinár a politik, brat E. Grégra. R. 1861 založil spolu s bratom prvý český politický denník Národní listy. Od 1861 poslanec českého zemského snemu, spoluzakladateľ mladočeskej strany Národní strana svobodomyslná (1874), jeden z hlavných predstaviteľov boja proti punktáciám.

Grekov, Boris Dmitrijevič

Grekov, Boris Dmitrijevič, 21. 4. 1882 Myrhorod, Ukrajina – 9. 9. 1953 Moskva — ruský historik, žiak V. O. Kľučevského. Špecializoval sa na stredoveké ruské dejiny, najmä na obdobie vzniku štátu (Kyjevská Rus) a vývoj feudálnych vzťahov. Jeho národný pohľad na ruské dejiny nahradil počas 2. svetovej vojny marxistickú historickú školu Michaila Nikolajeviča Pokrovského (*1868, †1932) presadzovanú v medzivojnovom období, pretože dôraz na vlastenectvo (v oficiálnej kultúre ZSSR uplatňovaný J. V. Stalinom) mal počas vojny vzkriesiť národné hodnoty a prebudiť v ruskom ľude hrdosť a obetavosť pri obrane krajiny. Hlavné diela: Kyjevská Rus (Kijevskaja Rus, 1939), Roľníci Ruska od najstarších čias do 17. stor. (Kresťane na Rusi s drevnejšich vremion do XVII veka, 1946).

Grenville, Fulke

Grenville [grenvil], Fulke, barón Brooke, 3. 10. 1554 Warwickshire – 30. 9. 1628 Warwick (zavraždený) — anglický spisovateľ a politik. Vzdelanie získal na jezuitskom kolégiu v Cambridgei. Obľúbenec kráľovnej Alžbety I., stal sa členom parlamentu, zastával rôzne dôležité štátne úrady, vykonával politické misie. Jeho práce (s výnimkou dvoch diel) boli objavené až po jeho smrti.

Grenville, George

Grenville [grenvil], George, 14. 10. 1712 Wotton Underwood, Buckinghamshire – 13. 11. 1770 Londýn — britský politik, thoryovec. Od 1741 člen a od 1761 hovorca Dolnej snemovne. R. 1762 – 63 prvý lord admirality, 1763 – 65 ministerský predseda. Zreformoval finančný systém, 1765 presadil zákon o kolkovnom (tzv. Grenvillov zákon). Jeho vláda však bola nepopulárna, a to najmä pre daňovú politiku voči trinástim britským kolóniám na severoamerickom kontinente, čo výraznou mierou prispelo k rozpútaniu Americkej revolúcie.

grešľa

grešľa [lat. > nem.], nem. Gröschel, Greschel, Gröschlein — drobná minca (grošík) razená od 16. stor. v nemeckých krajinách. Mala hmotnosť asi 8 g a priemer 23 mm. Za vlády Márie Terézie a Jozefa II. sa grešle razili z medi vo Viedni, v Prahe a na území Slovenska v Smolníku.

Grey, Edward

Grey [grej], Edward, sir, vikomt z Fallodonu (od 1916), 25. 4. 1862 Londýn – 7. 9. 1933 Fallodon — britský politik, syn H. G. Greya. Bol vychovávaný v duchu tradícií britského liberalizmu. Vzdelanie získal vo Winchestri a v Oxforde. Od 1885 člen Dolnej snemovne za Liberálnu stranu. Po jej názorovom rozdelení v otázke búrskej vojny (1899 – 1902) sa pripojil k skupine tzv. imperialistických liberálov vedených H. H. Asquithom. R. 1892 – 95 štátny podtajomník v úrade ministerstva zahraničných vecí, 1905 – 16 minister zahraničných vecí (úrad zastával nepretržite najdlhšie v britských dejinách). Skepticky sa staval k tzv. politike splendid isolation, proti ktorej presadzoval zblíženie sa s Francúzskom a Ruskom. Usiloval sa zamedziť medzinárodným konfliktom a zmenšiť príčiny sporov medzi veľmocami tak v Afrike, ako aj v Strednej Ázii a na Ďalekom východe. Nedôveroval Nemecku a počas 1. marockej krízy (1905 – 06) podporoval francúzske záujmy. Jeho tajná diplomacia sa stretla so silnou kritikou Labouristickej strany. Prispel k ukončeniu prvej balkánskej vojny (1912 – 13). Po atentáte na Franza Ferdinanda d’Este 1914 sa pokúšal sprostredkovať dohodu medzi Srbskom a Rakúskom zorganizovaním konferencie veľmocí, čo sa však skončilo neúspešne a spor sa preniesol na vojnové pole. Na protest proti politike nového ministra zahraničných vecí D. Lloyda Georgea odišiel v decembri 1916 do ústrania. Po 1. svetovej vojne podporoval vznik Spoločnosti národov. R. 1923 – 24 viedol v Snemovni lordov liberálnu opozíciu. R. 1928 – 33 kancelár Oxfordskej univerzity. Autor autobiografií Dvadsaťpäť rokov (Twenty Five Years, 1925) a Pôvab vtákov (The Charm of Birds, 1927).

Grey, Henry George

Grey [grej], Henry George, gróf, 28. 12. 1802 Howick – 9. 10. 1894 tamže — britský politik, otec E. Greya. R. 1826 – 45 člen Dolnej snemovne, neskôr vodca whigov v Snemovni lordov. R. 1846 – 52 štátny tajomník pre vojnu a kolónie. Ako jeden z prvých politikov presadzoval názor o potrebe samosprávy v britských kolóniách.

Grey, Charles

Grey [grej], Charles, gróf, 13. 3. 1764 Fallodon – 17. 7. 1845 Howick — britský politik. R. 1786 poslanec parlamentu (za Northumberland), kde reprezentoval reformné krídlo whigov. Stal sa vodcom strany whigov, ktorá v 80. rokoch 18. stor. dominovala britskej politike. Predstavoval opozíciu proti konzervatívnej vláde W. Pitta, prejavoval sympatie k Francúzskej i k Americkej revolúcii. Od 1806 lord admirality, 1830 – 34 ministerský predseda. Presadzoval modernú politiku občianskych slobôd, náboženskej tolerancie a parlamentné reformy. Za jeden z hlavných cieľov si stanovil modernizáciu volebného systému, ktorú 1832 úspešne zavŕšil prijatím volebnej reformy.

gróf

gróf [nem.], lat. comes, fr. comte, nem. Graf, angl. earl, count — titul príslušníka vyššej šľachty, ktorý v rámci hierarchie nasleduje za kniežaťom a markízom, ale stojí vyššie ako barón a vikomt. Pôvod titulu siaha do obdobia starovekého Ríma, keď vybraní senátori sprevádzajúci cisára dostávali čestný titul comes principis. Jeho používanie sa rozšírilo vo Franskej ríši, najmä v období Karola Veľkého. V 9. stor. bola presadená dedičnosť titulu a jeho spojenie s právnym držaním určitého dedičného územia. Podľa franských vzorov sa zriaďovali verejnoprávne obvody na čele s grófom (comes) aj vo Veľkomoravskej ríši a od 11. stor. aj v Uhorsku na čele s komitátnymi špánmi (comes comitatus), ktorým boli podriadení správcovia niekoľkých hradných obvodov – hradní špáni (comes castri). V 15. stor. sa v Uhorsku titulom gróf začali označovať veľmoži vlastniaci väčšie pozemky, neskôr príslušníci vyššej šľachty (Forgáčovci 1560, Ilešháziovci 1593, Esterháziovci 1683). Titul gróf udeľoval kráľ jednotlivcovi z radov šľachty alebo dedične celému šľachtickému rodu, príp. jeho určitej vetve. Heraldicky sa príslušnosť k tomuto stupňu šľachtictva označovala deväťcípou korunou v klenote erbu rodu.

grófstvo

grófstvo [nem.], fr. comté, nem. Grafschaft, angl. county — územnosprávna jednotka, na čele ktorej stál gróf. Pôvodne vo Franskej ríši zahŕňala len mesto s okolím a grófi tam plnili najmä poriadkové a fiškálne úlohy. Neskôr sa ich právomoc rozšírila i na politickú, súdnu a vojenskú oblasť a ich hodnosť sa v 9. stor. stala dedičnou. Po rozpade Franskej ríše sa mnohé grófstva osamostatnili, príp. sa dostali do závislosti od väčších útvarov (napr. vojvodstvá). Od 11. stor. vznikali grófstva rozširovaním šľachtických panstiev. Grófstvo ako územnosprávna jednotka je dodnes zachované v Spojenom kráľovstve a USA (→ county).

Gromyko, Andrej Andrejevič

Gromyko, Andrej Andrejevič, 18. 7. 1909 Staryje Gromyki, Bielorusko – 2. 7. 1989 Moskva — sovietsky politik a diplomat. R. 1936 – 39 pôsobil v Ústave ekonómie Akadémie vied ZSSR v Moskve. Po vyvrcholení Stalinových čistiek, ktoré zasiahli aj diplomatické služby, bol 1939 vymenovaný za vedúceho Amerického oddelenia Ľudového komisariátu zahraničných vecí. R. 1939 – 43 člen sovietskej ambasády vo Washingtone, 1943 – 46 veľvyslanec v USA a na Kube, 1946 – 48 stály reprezentant ZSSR v Bezpečnostnej rade OSN. R. 1946 – 49 námestník ministra zahraničných vecí, 1949 – 52 a 1953 – 57 jeho prvý tajomník. R. 1952 – 53 veľvyslanec v Londýne. Od 1956 riadny člen Ústredného výboru KSSZ, od 1973 člen Politbyra ÚV KSSZ. R. 1957 – 85 minister zahraničných vecí. Uskutočňoval dôslednú zahraničnú politiku komunistickej strany a sovietskeho štátu, z čoho sa sám snažil vyťažiť čo najväčší politický význam. Podieľal sa na početných medzinárodných zmluvách a dohovoroch. R. 1985 presadil na zasadnutí Politbyra vymenovanie M. Gorbačova do funkcie generálneho tajomníka KSSZ, ktorý ho následne vymenoval do funkcie formálnej hlavy štátu (predseda Prezídia Najvyššieho sovietu). V septembri 1988 odišiel z politického života.

Gronchi, Giovanni

Gronchi [gronki], Giovanni, 10. 9. 1887 Pontedera – 2. 7. 1978 Rím — taliansky politik. Pred 1. svetovou vojnou spoluzakladateľ, od 1919 vodca katolíckej odborovej organizácie, 1919 zároveň spoluzakladateľ katolícky orientovanej Talianskej ľudovej strany (Partito Popolare Italiano, PPI). R. 1919 – 26 poslanec, 1922 – 23 štátny podsekretár pre priemysel a obchod v prvom kabinete B. Mussoliniho. Od 1923 po prevzatí moci fašistami v opozícii. R. 1943 – 44 patril ako zástupca novozaloženej kresťanskodemokratickej strany (Democrazia Cristiana, DC) do Výboru národného oslobodenia (CLN). R. 1944 – 46 minister priemyslu, 1946 – 55 poslanec parlamentu, 1948 – 55 jeho predseda. R. 1955 – 62 prezident republiky. Od 1962 doživotný senátor. Ako vodca ľavého krídla DC sa usiloval o ďalekosiahle reformy spoločenského života a presadzoval tzv. politiku otvorenia doľava (apertura a sinistra).

Grósz, Károly

Grósz [grós], Károly, 1. 8. 1930 Miškovec – 7. 1. 1996 Gödöllő — maďarský komunistický politik. Po skončení 2. svetovej vojny vstúpil do komunistickej strany a zapojil sa do činnosti straníckej organizácie v župe Borsod, od 1954 predseda jej agitačno-propagačného oddelenia. Počas maďarského protikomunistického povstania 1956 zakázal novinárom z titulu svojej funkcie písať o situácii v krajine. Po ukončení straníckej vysokej školy (1961) pracoval v agitačno-propagačnom oddelení Maďarskej socialistickej robotníckej strany (MSRS), od 1974 jeho vedúci. R. 1973 bol zvolený za prvého tajomníka strany v župe Fejér, 1979 v župe Borsod a 1984 v Budapešti. R. 1985 – 89 člen Ústredného výboru MSRS, 1987 – 88 predseda vlády a súčasne do 1989 generálny tajomník MSRS.

Grotewohl, Otto

Grotewohl [-vól], Otto (Emil Franz), 11. 3. 1894 Braunschweig – 21. 9. 1964 (východný) Berlín — východonemecký politik. Ako vyučený kníhtlačiar sa 1912 stal členom Sociálnodemokratickej strany Nemecka (SPD). Po 1. svetovej vojne pôsobil v krajinskej politike Brunšvicka: 1920 – 22 minister vnútra a vzdelávania, 1922 – 24 minister spravodlivosti krajinskej vlády, 1920 – 25 poslanec krajinského snemu; 1925 – 33 zastupoval SPD v ríšskom sneme. Počas nacistickej vlády viackrát zatknutý. R. 1945 v sovietskej okupačnej zóne spoluzakladal východonemeckú SPD, ktorá sa 1946 zlúčila s východonemeckou komunistickou stranou do Jednotnej socialistickej strany Nemecka (Sozialistische Einheitspartei Deutschlands, SED). Spolu s W. Pieckom bol jej predsedom do 1954, keď ich obidvoch ako prvý tajomník ÚV SED nahradil W. Ulbricht. V októbri 1949 sa stal predsedom rady ministrov (vlády) NDR, funkciu však vykonával v tieni Ulbrichta. R. 1960 nahradila radu ministrov štátna rada (predseda Ulbricht), v ktorej ťažko chorý Grotewohl formálne zastával post podpredsedu.

Gruber, Karl

Gruber, Karl, 3. 5. 1909 Innsbruck – 1. 2. 1995 tamže — rakúsky politik. Za nacizmu participoval na odboji v Tirolsku, kde sa po obnovení Rakúskej republiky 1945 stal krajinským hajtmanom. Vstúpil do pravicovej ÖVP, ktorú 1945 – 53 zastupoval v spolkovom parlamente. R. 1945 – 53 minister zahraničných vecí. Počas výkonu funkcie podpísal 1946 s Talianskom zmluvu o Južnom Tirolsku (Gruberova-De Gasperiho dohoda) a zasadzoval sa za uzavretie Štátnej zmluvy o obnovení nezávislého a demokratického Rakúska (podpísaná 1955). R. 1954 – 57 a 1969 – 72 veľvyslanec vo Washingtone, 1961 – 66 v Madride, 1966 v Bonne, 1972 – 74 v Berne. R. 1966 – 69 štátny tajomník Úradu spolkového kancelára.

Grunwald

Grunwald — obec v severnom Poľsku vo Warminsko-mazúrskom vojvodstve, kde sa 15. 7. 1410 odohrala bitka (v nemeckej literatúre uvádzaná ako bitka pri Tannenbergu, poľ. Stębark), v ktorej Rád nemeckých rytierov utrpel rozhodujúcu porážku od spojeného poľsko-litovského vojska (s pomocou ruských a českých oddielov) pod velením Vladislava II. Jagiełła. Počas bitky zahynul veľmajster rádu aj väčšina rytierstva, čo podlomilo silu rádu a zastavilo jeho postup do Pobaltia.

gubernia

gubernia [lat. > rus.] — administratívno-územná jednotka v Rusku (a v ZSSR) zavedená 1708 cárom Petrom I. Veľkým. Gubernie rozdeľovali impérium na celky podobné štátom. Koncom vlády Kataríny II. Veľkej bolo Rusko rozdelené na 51 gubernií, na začiatku 20. stor. ich bolo 101. Každá gubernia bola rozdelená na niekoľko obvodov alebo okresov (újazdov); niektoré boli spájané do generálnych gubernií. Na čele gubernie stál gubernátor (miestodržiteľ), výkonnú moc mali guberniálna správa a zemský súd. Po zrušení nevoľníctva (1861) tvorili správu jednotlivé úrady (okrsky) ako súdny, vojenský, finančný ap. Gubernie boli zrušené 1924 v Bielorusku a 1929 v celom ZSSR.

Guisovci

Guisovci [gízov-], de Guise — francúzsky šľachtický rod vojvodov, vedľajšia línia rodu Lotrinskovcov (fr. de Lorraine). Počas hugenotských vojen boli Guisovci vodcami katolíckej Svätej ligy. R. 1675 rod vymrel, dedičstvo ako apanáž pripadlo 1688 rodu de Condé a 1830 rodu Orleánskovcov. Významní členovia rodu:

Claude I. Lotrinský, gróf, vojvoda de Guise (od 1528), 20. 10. 1496 Condé-Northen – 12. 4. 1550 Joinville — politik a vojvodca, otec Františka I. Lotrinského a Charla de Guise. Bol v službách kráľa Františka I. ako vojvodca a guvernér Champagne a Burgundska, začo získal 1527 grófstvo Guise, ktoré bolo 1528 povýšené na vojvodstvo. Jeho dcéra Mária (*1515, †1560) bola od 1538 manželkou škótskeho kráľa Jakuba V. a matkou Márie Stuartovej;

František I. Lotrinský, fr. François I. de Lorraine, vojvoda de Guise (od 1550), 17. 2. 1519 Bar-le-Duc – 24. 2. 1563 Saint-Mesmin — vojvodca, syn Clauda I. Lotrinského, brat Charla de Guise, otec Henricha I. Lotrinského. Úspešne bojoval proti cisárovi Karolovi V., proti Španielom a Angličanom, o. i. sa 1558 podieľal na dobytí Calais. Počas krátkeho panovania Františka II. získal spolu s bratom silný mocenský vplyv a ovládol v katolíckom duchu politiku Francúzska. Krvavým incidentom pri Vasse (1. 3. 1562) rozpútal náboženskú občiansku vojnu (→ hugenotské vojny). Zomrel na následky vražedného útoku jedného z hugenotov;

Henrich I. Lotrinský, nazývaný le Balafré (Zjazvený), vojvoda de Guise (od 1563), 31. 12. 1550 Joinville – 23. 12. 1588 Blois — vojvodca, syn Františka I. Lotrinského. Od 1567 bojoval proti G. de Colignymu a hugenotom. Podieľal sa na príprave a vraždení počas Bartolomejskej noci. R. 1576 založil Svätú ligu a 1585 uzatvoril spojenectvo so Španielmi, pomocou ktorých sa usiloval získať francúzsku korunu. Kráľ Henrich III., obávajúc sa o trón i ambicióznej prošpanielskej politiky, vlákal Henricha I. Lotrinského do pasce. R. 1588 ho vymenoval za generálneho miestodržiteľa Francúzska a zvolal generálne stavy do Blois, kde ho dal úkladne zavraždiť;

Charles de Guise, nazývaný kardinál de Lorraine, 17. 2. 1524 Joinville – 26. 12. 1574 Avignon — remešský arcibiskup (od 1538) a kardinál (od 1547), syn Clauda I. Lotrinského, brat Františka I. Lotrinského. Bol predstaviteľom militantného katolicizmu, nezmieriteľný protivník hugenotov. Počas vlády kráľa Františka II. získal spolu s bratom na dvore silný vplyv a pre svoj rod sa snažil nájsť cestu na francúzsky trón. R. 1558 povolal do Francúzska inkvizíciu.

gulden

gulden [nem.], zlatý —

1. nemecké a holandské označenie florénu a jemu podobných zlatých mincí. Florén sa začal používať v Nemecku začiatkom 14. stor., bol obľúbenou a napodobňovanou mincou a pod názvom gulden sa stal hlavným platidlom predovšetkým v západnej a južnej oblasti. Najznámejší bol rýnsky gulden (→ rýnsky zlatý), ktorý bol ako spoločná minca štyroch rýnskych kurfirstov až do neskorého stredoveku najrozšírenejšou mincou rímsko-nemeckej ríše. Gulden sa stal najdôležitejšou stredovekou mincou. R. 1484 sa začala razba ekvivalentnej striebornej mince nazývanej Guldengroschen, ktorá bola predchodcom toliara. Guldeny razené zo zlata sa nazývali Goldgulden. R. 1559 (mincová reforma) sa strieborný gulden rovnal 60 grajciarom (gulden ako zlatá minca bol postupom času nahrádzaný dukátom, pretrvával však ako počtová jednotka). Od tohto roku sa územie rímsko-nemeckej ríše delilo na toliarovú (severnú a strednú časť Nemecka) a guldenovú oblasť (južné Nemecko a rakúske územie; v 18. stor. tam mali guldeny hodnotu pol toliara). Nemecké guldeny sa razili do 1871 (zavedenie marky) a rakúske guldeny (od 1857 rakúska strieborná mena) až do 1892 (zavedenie koruny). V Rakúsko-Uhorsku obiehali v 19. stor. guldeny aj ako bankovky;

2. základná menová jednotka v Holandsku od 17. stor. do 2002, keď bola nahradená eurom. Od 1601 sa razil strieborný holandský gulden pre mestá Overijssel, Groningen, Nijmegen, Kampen a Zwolle. R. 1749 – 64 sa razili 7- a 14-guldenové zlaté mince. Od 1816 sa holandský gulden delil na 100 centov, zlaté holandské guldeny sa v 19. stor. razili ako 5-, 10- a 20-guldenové mince, v 20. stor. ako 5- a 10-guldenové mince. Guldeny sa používal aj v bývalých holandských kolóniách Holandské Antily a Surinam a delil sa na 100 centov. Holandské Antily si gulden ponechali, Surinam používa od 1. 1. 2004 surinamský dolár;

3. gdanský gulden (Danziger Gulden) — razený 1923 – 39 pre Slobodné mesto Gdansk; zberateľsky veľmi vzácna je zlatá minca 25 guldenov s letopočtom 1923 a 1930.

Od pomenovania gulden je odvodený aj názov švédskej mince gyllen.

Gustáv I. Vasa

Gustáv I. Vasa, pôvodne Gustav Eriksson Vasa, 12. 5. 1496 alebo 3. 5. 1497 zámok Rydboholm alebo Lindholmen – 29. 9. 1560 Štokholm (pochovaný v dóme v Uppsale) — švédsky kráľ (od 1523), zakladateľ kráľovskej dynastie Vasovcov, otec Erika XIV. a Karola IX., starý otec Gustáva II. Adolfa. Počas vojenského konfliktu medzi dánskym kráľom Kristiánom II. a švédskym ríšskym správcom S. S. Sturem bol protizmluvne odvedený do Dánska ako rukojemník. R. 1519 sa mu podarilo utiecť do Lübecku a odtiaľ sa 1520 vrátil späť do Švédska. Kristián II. po obnovení Kalmarskej únie rozpútal v krajine teror a Gustáv I. Vasa sa po tzv. štokholmskom krvavom kúpeli (november 1520) postavil na čelo švédskej vzbury proti Dánom. Po víťazstve 1523 sa stal krajinským správcom a po faktickom rozpade Kalmarskej únie bol 6. 6. 1523 vyhlásený za kráľa. Zložitú finančnú situáciu koruny a ťažké dlžoby vyriešil po prijatí reformácie (1527) zhabaním cirkevných príjmov a majetkov (stal sa hlavou švédskej cirkvi). Povzniesol švédsky obchod, usiloval sa osamostatniť od Hanzy (na jej tovar uvalil clo), uzatvoril obchodné zmluvy s Anglickom a Nizozemskom. R. 1544 presadil na ríšskom sneme vo Västeråse uznanie dedičnosti svojej dynastie v mužskej línii.

Gustáv III.

Gustáv III., 24. 1. 1746 Štokholm – 29. 3. 1792 tamže — švédsky kráľ z holštajnsko-gottorpskej dynastie (od 1771), syn Adolfa Frederika, otec Gustáva IV. Adolfa. Nekrvavým štátnym prevratom ukončil vládu stavov a 19. 8. 1772 vydal listinu o tzv. forme vlády, ktorou obnovil v plnom rozsahu kráľovskú autoritu na úkor šľachty. Osvietenskými reformami chcel zlepšiť štátnu správu a ekonomiku. Podporoval vedu a umenie, 1773 založil Kráľovskú operu, 1786 Švédsku akadémiu. Viedol však nákladné vojny proti Dánsku (1788 – 89) a Rusku (1789 – 90), čo vyvolalo ďalšiu nevôľu šľachtickej opozície. Po sprisahaní šľachty ho zavraždil gardový dôstojník Jacob J. Anckarström na maškarnom plese. Udalosť sa stala námetom opery Maškarný bál G. Verdiho, ako aj mnohých románov a drám (A. Strindberg, P. A. L. Hallström).

Gustáv V.

Gustáv V., 16. 6. 1858 zámok Drottningholm – 29. 10. 1950 tamže — švédsky kráľ z dynastie Bernadottovcov (od 1907), syn Oskara II., otec Gustáva VI. Adolfa. Po nástupe na trón zrušil korunovačný obrad, bol obľúbený pre demokratické vystupovanie. R. 1907 bolo zavedené všeobecné rovné volebné právo do druhej komory parlamentu (Riksdag), 1917 do prvej komory a volebné právo žien. Za jeho panovania počas obidvoch svetových vojen zachovávalo Švédsko prísnu neutralitu.

Gustáv VI. Adolf

Gustáv VI. Adolf, 11. 11. 1882 Štokholm – 15. 9. 1973 Helsingborg — švédsky kráľ z dynastie Bernadottovcov (od 1950), syn Gustáva V., starý otec Carla XVI. Gustafa. Ako korunný princ sa zaoberal archeológiou, v ktorej sa stal uznávaným odborníkom. Dal podnet na začatie švédskeho archeologického výskumu v Grécku a Taliansku, z jeho iniciatívy bol založený Švédsky archeologický inštitút v Ríme a Aténach. Vysokováženým bol aj ako monarcha a štátnik.

György

György [ďörď] — maďarské mužské meno, slovenská podoba Juraj.

Hädžu

Hädžu, Haeju— prístavné mesto v juhozápadnej časti Kórejskej ľudovodemokratickej republiky v provincii Hwanghae-namdo na brehu zálivu Haidzu (Žlté more); 273-tis. obyvateľov (2008). Priemysel cementársky, chemický. Stredisko obchodu s poľnohospodárskymi plodinami (mesto leží v úrodnej obilninárskej oblasti) a rybnými produktmi. Jediný prístav na západnom pobreží štátu, významný rybársky prístav, v minulosti aj významný obchodný prístav (do zač. 20. stor. centrum obchodu s Čínou).

Halič

Halič, poľ. Halicz, ukr. Halyč, rus. Galicija, lat. Galicia — historické územie v západnej časti Ukrajiny a juhovýchodnom Poľsku zaberajúce severné a severovýchodné úpätie Karpát od hornej Visly po Prut. Rieka San v súčasnosti delí Halič na západnú časť (s mestom Krakov), v ktorej žijú Poliaci, a východnú časť (s mestom Ľvov), v ktorej žijú Ukrajinci. Územie bolo od konca 5. stor. osídlené východoslovanskými kmeňmi. V 10. stor. sa západná časť stala súčasťou Poľského kniežatstva a východná časť pripadla Kyjevskej Rusi. Po zániku centrálnej moci Kyjevskej Rusi tam vzniklo v pol. 12. stor. samostatné Haličské kniežatstvo pod vládou miestnej vetvy Riurikovcov. R. 1199 vzniklo spojením s Volyňou, resp. s Vladimírsko-volynským kniežatstvom Haličsko-volynské kniežatstvo. Zač. 13. stor. sa Halič dostala do centra záujmov uhorských Arpádovcov, ktorí sa tam neúspešne snažili zriadiť svoju sekundogenitúru. Rozkvet územia, ktoré obchodnými cestami spájalo škandinávsky sever a byzantský juh, bol za vlády kniežaťa Daniela Romanoviča (1238 – 64) prerušený mongolským vpádom. Kniežatstvo oslabené bojom s Mongolmi, s Poľskom a Uhorskom sa v pol. 14. stor. stalo súčasťou Litovského veľkokniežatstva. R. 1387 obsadil východnú Halič poľský kráľ Vladislav II. Jagiełło, a územie sa tak až do 1772 stalo súčasťou poľského štátu, resp. poľsko-litovskej únie. Počas prvého delenia Poľska 1772 pripadla východná časť Haliče Rakúsku, ktoré si 1795 pri treťom delení pripojilo aj západnú časť. R. 1809 – 14 bola väčšina Haliče pripojená Napoleonom I. Bonapartom k Varšavskému veľkovojvodstvu (Krakov bol znovu pripojený k Rakúsku až 1846). V Rakúsku tvorila Halič korunnú krajinu, po 1867 zotrvala v rámci Predlitavska. Po rozpade Rakúsko-Uhorska (1918) bola celá Halič po vojenských zápasoch s Rumunmi a Ukrajincami pripojená k Poľsku. R. 1939 bola väčšia, východná časť anektovaná Sovietskym zväzom a pričlenená k Ukrajinskej SSR, západná časť sa stala súčasťou Generálneho gouvernementu. Po nemeckom vpáde do ZSSR bola 1941 – 44 pod nemeckou okupačnou správou aj východná časť Haliče. Po skončení 2. svetovej vojny zostala Halič rozdelená medzi Poľsko a ZSSR, resp. Ukrajinu.

hameau

hameau [amo; fr.] —

1. vieska, samota, niekoľko domov zoskupených mimo hlavnej sídelnej štruktúry;

2. archit. umelo vytvorená skupina vidieckych chalúp (mlyn, ovčiareň, stodola, mliekareň), romantický prvok zakomponovaný do prírodnej scenérie 18. stor. Prvýkrát zriadená v parku pri Malom Trianone vo Versailles (1781 – 86) pre Máriu Antoinettu (Hameau de Marie-Antoinette). R. 1979 bola ako súčasť areálu Versailles zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Hanzlík, Jaromír

Hanzlík, Jaromír, 16. 2. 1948 Český Těšín, okres Karviná — český herec. Prvýkrát stál pred kamerou ako 7-ročný v epizódnej úlohe chlapca vo filme Hastrman (1955). R. 1965 ho režisér Z. Sirový obsadil do hlavnej roly 17-ročného Honzu utekajúceho s kamarátom pred zodpovednosťou za domnelo spáchanú vraždu v psychologickom filme Finský nůž, o rok neskôr stvárnil nemeckého vojaka v komornej psychologickej dráme režiséra K. Kachyňu Kočár do Vídně. Po maturite sa prihlásil na DAMU (do školy nenastúpil), aj bez štúdia herectva však získal 1966 angažmán v Divadle na Vinohradech, kde pôsobí s prestávkami dodnes. Prechádzal od typov dozrievajúcich chlapcov k postavám mužov stredného veku, stal sa profilujúcim divadelným hercom ako Loupežník (K. Čapek, 1972), Car Fjodor (A. K. Tolstoj, 1975), Hamlet (W. Shakespeare, 1976), Chlestakov (N. V. Gogoľ: Revízor, 1982), Raskoľnikov (F. M. Dostojevskij: Zločin a trest, 1984) a Oidipus (Sofoklés, 1988). Hral v desiatkach inscenácií, vo filmoch a v televíznych seriáloch pre deti i pre dospelých (napr. Jak je důležité míti Filipa, televízne seriály Žena za pultem, Ikarův pád, Taková normální rodinka, Nemocnice na kraji města, Dynastie Nováků, Sanitka, Cirkus Humberto a i.). V 70. rokoch 20. stor. vytváral postavy v populárnych filmoch, napr. Karel (Slasti Otce vlasti, 1969), Pešek (Noc na Karlštejně, 1974), dr. Jindřich Mráček (Jak utopit dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách, 1975), Honza (Léto s kovbojem, 1976) a i., a stal sa najobľúbenejším hercom mladšej generácie. Originálne roly vytvoril vo filmoch J. Menzla Postřižiny (Pepin, 1981) a Slavnosti sněženek (Leli, 1984) natočených podľa poviedok B. Hrabala. V 2. polovici 80. rokov 20. stor. sa venoval viac divadlu a vo filmoch účinkoval len zriedkavo (Konec starých časů, 1989; Něžný barbar, 1990, a i.). V 90. rokoch 20. stor. obmedzil svoju umeleckú činnosť (bez trvalého divadelného angažmánu, odsťahoval sa do Bernu vo Švajčiarsku, kde má dodnes trvalý pobyt) a venoval sa podnikateľským aktivitám. Od 1997 uvádza televízny cyklus Úsměvy..., v ktorom predstavuje osobnosti českého filmu. R. 2002 zaujal postavou bezdomovca v televíznom filme Svědek. R. 2003 účinkoval v pokračovaní televízneho seriálu Nemocnice na kraji města po 20 letech a v televíznom filme Talár a ptačí zob.

happening

happening [hepe-; angl.] —

1. udalosť, náhodná príhoda, príležitostné mimoriadne zhromaždenie;

2. forma akčného umenia, ktorého cieľom je prepájanie umenia so životom. Má charakter udalosti, kombinuje prvky výtvarného umenia, divadla a hudby. Namiesto hmotného diela predvádza rozličné deje, ktoré realizujú a vnímajú jeho účastníci. Termín happening prvýkrát použil 1959 americký akčný umelec A. Kaprow na označenie svojich aktivít (18 happeningov v šiestich častiach, výstava v Reuben Gallery, New York), pričom happening chápal ako inscenovaný príbeh (asambláž udalostí) uskutočňovaný v rôznom čase na rôznych miestach. Happening nadviazal na simultánne predstavenia dadaistov a futuristov, odohráva sa na základe vopred pripraveného scenára bez predchádzajúcich skúšok. Od divadla sa odlišuje zapojením diváka do príbehu (udalosti) a jeho aktívnou účasťou na ňom. Medzi najvýznamnejších amerických autorov happeningov patrili v 60. rokoch 20. stor. R. Rauschenberg, R. Lichtenstein, J. Dine, C. Oldenburg a i. Z akčných aktivít sa v 60. rokoch 20. stor. vyvinulo medzinárodné hnutie Fluxus, ktoré organizovalo koncerty a festivaly. Významnými tvorcami happeningov boli aj J. Beuys, Robert Filliou (*1926, †1987), D. Spoerri, W. Vostell, B. Vautier, Y. Klein, v Čechách M. Knížák a Eugen Brikcius (*1942).

K najvýznamnejším predstaviteľom happeningov 60. rokov 20. stor. na Slovensku patria A. Mlynárčik a S. Filko (Happsoc I., 1965, s teoretičkou Zitou Kostrovou), J. Koller, P. Bartoš, J. Želibská, V. Popovič, M. Adamčiak a R. Cyprich. Akcie, ktoré mali atribúty happeningu, uskutočnila koncom 70. a v 80. rokoch 20. stor. Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania (J. Budaj, Tomáš Petřivý, Vladimír Archleb, Jaroslav Štuller).

Hatto I.

Hatto I., okolo 850 – 5. 5. 913 — franský arcibiskup v Mainzi (od 891). Bol poradcom východofranského kráľa Arnulfa Korutánskeho a 900 významne prispel ku kráľovskej voľbe Ľudovíta IV. Dieťaťa. Počas jeho maloletosti spravoval spolu s biskupom Adalberom z Augsburgu (†909) krajinu ako regent. Získal rozsiahly politický vplyv a využil ho pri voľbe Konráda I. Franského, ktorý sa 911 stal kráľom po vymretí dynastie východofranských Karolovcov. Presadzoval úzke prepojenie cirkvi a kráľovskej moci.

Hausmann, Raoul

Hausmann, Raoul, 12. 7. 1886 Viedeň – 1. 2. 1971 Limoges — rakúsky umelec, autor fotomontáží, maliar, fotograf, grafik, básnik a teoretik výtvarného umenia.

Maliarske vzdelanie získal u svojho otca, maliara Victora Hausmanna (*1859, †1920). R. 1900 odišiel do Berlína, kde sa neskôr stal kľúčovou postavou berlínskeho dadaizmu. V raných dielach bol ovplyvnený expresionizmom, vytváral olejomaľby (Modrý akt, 1916) a drevorezy a publikoval množstvo teoretických a satirických článkov. R. 1918 spoločne s R. Huelsenbeckom, G. Groszom a J. Heartfieldom vytvoril jadro berlínskeho centra dadaizmu (1918 – 22). Od 1918 sa venoval tvorbe tzv. numerických malieb, koláží, fotomontáží (Tatlin doma, 1920) a asambláží vytváraných z nájdených objektov (Mechanická hlava: Duch našej doby, 1919), v ktorých preferoval automatizmus v tvorbe i používanie nových materiálov. Sústredil sa aj na tvorbu tzv. optofonickej poézie (alebo tzv. zvukovej poézie), ktorá je založená na náhodnom zoskupovaní písmen, pričom dôraz sa kladie na ich zvukový efekt (Optofonická báseň, 1918). Jeho diela sú ironickou oslavou modernej technológie a kultúry a majú výrazný kritický sociálno-politický charakter. Používal architektonické tvary, ktoré anticipujú konštruktivistickú estetiku a smerujú k abstrakcii (Abstraktný Obraz — Myšlienka, 1921). Vyjadroval v nich svoje filozofické názory, nasledoval a rozvíjal mystickú monistickú tradíciu, podľa ktorej je všetka hmota preniknutá duchom jednoty. Neskôr sa intenzívne venoval najmä fotografii, pričom o nej publikoval množstvo teoretických článkov, tvoril fotogramy, rayogramy a piktogramy. V jeho fotografiách plnia svetlo, tvar a tieň úlohu štruktúry. R. 1933 opustil Nemecko, 1938 sa usadil vo Francúzsku. Na konci 50. rokov 20. storočia sa opäť vrátil k maľbe (Znamenie, 1962) a publikoval množstvo retrospektívnych kníh.

Hébert, Jacques René

Hébert [ebér], Jacques René, 15. 11. 1757 Alençon – 24. 3. 1794 Paríž (gilotínovaný) — francúzsky novinár a revolucionár. Počas Francúzskej revolúcie založil 1790 noviny Le Père Duchesne, ktoré získali široký vplyv napriek demagogickému a vulgárnemu štýlu. Od 1791 člen klubu kordeliérov, v Zákonodarnom národnom zhromaždení patril k ultraradikálnemu krídlu montagnardov (→ Hora), mal významný podiel na páde girondistov. Po zavraždení J.-P. Marata (13. 7. 1793) vystupoval ako jeho nástupca a vodca ľudu, jeho prívrženci (hébertovci) tvorili v Konvente najradikálnejšiu frakciu (→ zbesilí), ktorá sa podieľala na rozpútaní najväčšej vlny teroru. Po sporoch o ďalšom charaktere revolúcie sa dostal do konfliktu s M. Robespierrom, ktorý ho dal spolu s ďalšími členmi jeho skupiny zlikvidovať.

Heckel, Vilém

Heckel [-kel], Vilém, 21. 5. 1918 Plzeň – 13. 5. 1970 Peru — český fotograf. Pracoval v ateliéri Illek – Paul, neskôr ako propagačný fotograf, 1956 sa osamostatnil. Do 50. rokov 20. storočia sa venoval priemyselnej fotografii, neskôr najmä fotografovaniu krajiny, predovšetkým hôr a reportážam zo zahraničia (Ázia a iné). Krajinu chápal ako dokument doby a života v nej, ako obraz vnútorného sveta človeka. Na výprave s horolezcami tragicky zahynul pri zemetrasení pod lavínou uvoľnenou z vrchu Huascarán v Peruánskych Andách. Najvýznamnejšie práce: fotografické publikácie Naše hory (1956), Království slunce a ledu (1960), Hory a lidé (1964), Hindúkuš (1967), Krásy Československa (1968), Poslední hora (1972, posmrtne).

Heiliger, Bernhard

Heiliger [haj-], Bernhard, 11. 11. 1915 Stettin, dnes Štetín, Poľsko – 25. 10. 1995 Berlín — nemecký sochár.

Študoval výtvarné umenie v Štetíne a Berlíne, 1949 – 84 pedagogicky pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení v západnom Berlíne. Jeho ranú tvorbu výrazne ovplyvnil A. Maillol, H. Arp a C. Brâncusi. Jeho záujem o redukciu foriem ho priviedol k rastlinným formám (Niké, 1956). Vytváral figuratívne sochy organických tvarov v dynamickom pohybe, sústredil sa na stvárnenie premeny, smrti a sna. Neskôr vytváral sochy z ocele a priemyselných materiálov, v ktorých hrala významnú úlohu farba. Zameral sa na reliéf. Jeho diela sa vyznačujú monumentalitou a vnútorným napätím energických kruhových i ostro rezaných tvarov (Deň a noc, 1982). Vytváral aj drobnú plastiku, sochy pre verejné priestory, koláže a asambláže, významná je jeho portrétna tvorba (Karl Hofer, 1951).

Heinrich Lotyšský

Heinrich Lotyšský [hajn-], Heinrich von Lettland, lat. Henricus de Lettis, asi 1188 neďaleko Magdeburgu – 1259 — nemecký misionár v Litve a Lotyšsku (od 1205). Jeho po latinsky písaná Livónska kronika (Chronicon Livoniae, vznikla 1224 – 27) opisujúca christianizáciiu Litvy, Lotyšska a Estónska (1180 – 1227) predstavuje významný prameň dejín pobaltských krajín.

helenizmus

helenizmus [vlastné meno] —

1. gr. hellénismos — a) historické obdobie starovekých dejín oblasti vých. Stredozemia, Blízkeho východu, Čierneho mora a juž. Talianska začínajúce sa výbojmi Alexandra III. Veľkého (resp. dobytím Perzskej ríše) a vytvorením obrovskej ríše siahajúcej až po hranice Indie a končiace sa pripojením ptolemaiovského Egypta (ako poslednej z helenistických ríš) k Rímskej ríši (30 pred n. l.). Termín helenizmus vytvoril a prvýkrát použil v 19. stor. nemecký historik J. G. Droysen.

Po smrti Alexandra III. Veľkého (323 pred n. l.) prevzali správu nad jednotlivými územnosprávnymi jednotkami (diadochiami) jeho ríše vojenskí velitelia (diadochovia): v Macedónii Antipatros (a po ňom jeho syn Kassandros), v Trácii Lysimachos, v Lýkii, Pamfýlii a vo Veľkej Frýgii Antigonos I. Monofthalmos, v Egypte Ptolemaios I. Sótér a v Babylonii Seleukos I. Nikator (gr. Nikatór). Hoci jednota ríše mala byť zachovaná (formálne uznali za kráľa Alexandrovho syna Alexandra i nevlastného Alexandrovho brata Filipa III. Arridaia), začali medzi sebou bojovať o rozsah spravovaných území a 311 pred n. l. sa dohodli na jej rozdelení.

R. 306 pred n. l. najvýznamnejší z diadochov Antigonos I. Monofthalmos prijal pre seba a syna Démétria I. Poliorkéta kráľovský titul. Za kráľov území, ktoré ovládali, sa vyhlásili aj Ptolemaios I. Sótér, Seleukos I. Nikator, Lysimachos a Kassandros. Po bitke pri Ipse (301 pred n. l.), v ktorej Seleukos I. Nikator porazil Antigona I. Monofthalma, a po Kassandrovej smrti (298 pred n. l.) zostali len traja diadochovia (Lysimachos, Seleukos I. Nikator, Ptolemaios I. Sótér), ktorí už vládli ako nezávislí panovníci; ich potomkovia (epigóni) si upevnili moc a vládli samostatne. Po nástupe Antigona II. Gonata na macedónsky trón (276 pred n. l.) a po konsolidácii pomerov v Macedónii zostali tri mocné helenistické ríše: Antigonovcov v Macedónii, Seleukovcov v Prednej Ázii a Ptolemaiovcov v Egypte. Okrem nich jestvovali ďalšie orientálne štáty ovplyvnené helenizmom, napr. Bitýnia, Kapadócia, Pontská ríša, Partská ríša, Veľké Arménsko za vlády Tigrana II. Veľkého a najvýznamnejšia z nich Pergamská ríša (založená v pol. 3. stor. pred n. l.) s vládnucou dynastiou Attalovcov. Obdobie mocenskej rovnováhy a hospodárskeho i kultúrneho rozmachu ukončili koncom 3. a zač. 2. stor. pred n. l. macedónske vojny a sýrske vojny, v ktorých sa helenistické štáty dostali do nových vzájomných konfliktov i do prvých rozporov s rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. V priebehu 2. a 1. stor. pred n. l. postupne stratili samostatnosť (168 pred n. l. Macedónia, 146 pred n. l. Grécko, 133 pred n. l. Pergamské kráľovstvo, 64 pred n. l. Sýria, 30 pred n. l. Egypt) a ako provincie sa stali súčasťou Rímskej ríše;

b) kultúrne obdobie staroveku vyznačujúce sa šírením gréckej antickej (helénskej; → Heléni) kultúry, jej napodobňovaním a syntézou s miestnymi tradíciami. Vychádzajúc z heglovstva, podľa ktorého sa vrcholný rozvoj gréckeho ducha mohol uskutočniť len na pôde plnohodnotne fungujúceho mestského štátu (polis), ktorý však v období helenizmu strácal svoju autonómiu na úkor novovznikajúcich monarchií, bolo helenistické obdobie dlho považované za úpadkové. Naopak, moderná veda helenizmus interpretuje ako všestrannú a dovtedy nebývalú expanziu gréckeho spôsobu života, umenia a civilizácie do celého vtedy známeho sveta, pričom v globalizujúcom sa helenistickom svete dochádzalo k syntéze gréckych a negréckych prvkov s výraznou prevahou gréckeho živlu. Spojovacím jazykom sa stala tzv. všeobecná gréčtina koiné. Ťažisko kultúrneho a intelektuálneho života sa vďaka podpore helenistických vladárov posúvalo na východ. Popri Aténach, ktoré i naďalej zostali centrom filozofického diania, a ostrove Rodos vyrástli v monarchiách nástupcov Alexandra III. Veľkého nové kultúrne strediská, z ktorých obzvlášť dôležité boli Antiochia v seleukovskej Sýrii, Pergamon v kráľovstve Attalovcov na západe Malej Ázie a Alexandria v ptolemaiovskom Egypte. Rozvíjalo sa umenie a zberateľská činnosť, vzdelanosť sa stávala prístupnejšou i pre širšie spoločenské vrstvy. Zakladali sa rozsiahle knižnice (Alexandrijská knižnica), pri ktorých sa sústreďoval vedecký život (napr. Museion v Alexandrii; → alexandrijská škola). Rozvíjali sa nové vedné odbory (→ grécka antická veda), objavovali sa nové poznatky v astronómii (Aristarchova sústava), matematike (Apollónios z Pergy, Hérón z Alexandrie), mechanike (Archimedes zo Syrakúz, Ktésibios a jeho žiak Filón z Byzantia), geometrii (Euklides z Alexandrie), zemepise (Eratosthenés z Kyrény), medicíne (Erasistratos) a i., rozvíjalo sa dejepisectvo (Polybios). Zmenil sa tematický záber filozofickej reflexie sveta a človeka, ktorý už nebol bytostne napojený na mestský štát a v určitom zmysle obmedzený jeho hranicami, ale stával sa svetoobčanom (gr. kosmopolités) hľadajúcim svoje šťastie vo vlastnej autonómnej a slobodnej ľudskej bytosti. Objavili sa veľmi moderné a progresívne myšlienky rovnoprávnosti Grékov a barbarov, mužov a žien, slobodných a otrokov, čo napokon vhodne využilo vznikajúce kresťanstvo. Koniec helenizmu ako kultúrneho fenoménu však nemožno ohraničiť rokom 30 n. l. (pripojenie poslednej helenistickej ríše – Egypta k Rímskej ríši), pretože helenistické tradície pretrvávali až do obdobia rímskeho cisárstva.

Architektúra sa prispôsobovala novému prostrediu a požiadavkám, pričom čerpala z klasického dedičstva, z ktorého si zachovala najmä základnú tvarovú podstatu vyjadrenú architektonickými slohmi a záľubu v pravouhlej lineárnej kompozícii. Tradičná principiálnosť opakovaná predtým v architektonickej forme pozvoľna ustúpila individualizmu, dekoratívnosti a voľným kombináciám tradičných gréckych slohov. Rozšírením stavebných objednávok sa riešili nové úlohy tak v detailoch, ako aj v celku. Dôraz sa kládol na zvýšenie efektu kontrastu medzi stavbou a okolitým prostredím i na dekoratívne riešenie fasád (formy, tvary a architektonické články boli citlivo odpozorované z prírody, napr. štylizované rastlinné motívy). Prestavovali sa existujúce mestá a vznikali nové, predovšetkým na východe (Alexandria, Antiochia, Pergamon). Pri novozakladaných mestách sa uplatňovali cieľavedomé urbanistické koncepcie, vzorom sa stal tzv. hippodamovský pôdorys (podľa Hippodama z Miléta) s pravouhlou ulicovou sieťou (Priéné), prejavoval sa cit pre jednotu mestského organizmu.

Prínosom helenistických miest bola dobrá orientácia a vybavenosť (kanalizácia). Zvýšený dôraz na súkromný život sa prejavil v stavbe prepychovejších obytných domov z kameňa budovaných okolo ústredného nádvoria (peristyl) upraveného ako záhrada s vodnou plochou (Délos), resp. s dvoma dvormi; tento átriový typ domu (vila) prebrali aj Rimania. Domy zámožných obyvateľov a paláce (napr. v Pelle a Pergame) sa budovali pri hlavných uliciach alebo pri námestiach s prepychovou výzdobou. Mimoriadna pozornosť bola venovaná centru mesta (agora), kde sa bežným architektonickým prvkom stalo stĺporadie (stoa) poskytujúce útočisko za nepriaznivého počasia a spravidla slúžiace aj na obchodné účely (napr. Attalova stoa v Aténach, pol. 2. stor. pred n. l.). Charakteristickými znakmi spoločenských stavieb sa stala monumentalita a výtvarnosť (bohatá fresková výzdoba), ich pôdorysy boli zložitejšie, prispôsobené narastajúcim priestorovým požiadavkám. Budovali sa divadlá (v Delfách, 2. stor. pred n. l.; Ódeion Héróda Attika pod juž. svahom Akropoly v Aténach, 160 n. l.), štadióny (140 – 144 n. l. prestavba panaténajského štadióna v Aténach do podoby, v ktorej sa našiel pri vykopávkach 1870: tvar podkovy, 204 × 33,35 m, hľadisko pre 50-tis. divákov). Chrámy zväčšovali svoje rozmery a predtým ustálené pôdorysy boli rozširované o viaceré stĺpové kolonády; z chrámových typov sa uplatňoval najmä iónsky dipteros; rozšírený bol korintský sloh. Novými typologickými druhmi boli knižnice (Alexandrijská knižnica), prístavné stavby (napr. maják na ostrove Faros v Alexandrii, okolo 280 pred n. l.) a rozsiahle paláce (kráľovský palác Ptolemaiovcov v Alexandrii). Samostatnou monumentálnou stavbou sa stal oltár na samostatnej terase akropoly so stĺpovou kolonádou a veľkolepou sochárskou výzdobou (napr. Diov oltár v Pergame, medzi 180 – 160 pred n. l., dnes v Berlíne).

Vo filozofii dominovali tri samostatné a navzájom si konkurujúce filozofické školy starých stoikov (→ stoicizmus; Zénón z Kitia, Chrysippos), skeptikov (→ skeptici; Pyrrhón z Elidy, stredná a nová Akadémia, eklekticizmus Filóna Alexandrijského) a epikurovcov (→ epikureizmus; Epikuros, Lukrécius). Starí stoici vytvorili prepracovaný obraz sveta riadeného a integrovaného univerzálnym racionálnym princípom (logos, boh), ktorý je zárukou prozreteľného usporiadania kozmu a na ktorom môže rôznou mierou participovať človek – stoický mudrc. Spoločne zdieľaný logos je zároveň teoreticky fyzikálnym zdôvodnením principiálnej rovnoprávnosti všetkých ľudí a zárukou zmysluplného napĺňania života kohokoľvek, kto sa ním riadi. Stredný stoicizmus (Panaitios z Rodu, Poseidónios z Apameie) mal zásluhu na prenesení stoických myšlienok do prostredia rímskych intelektuálov (tzv. scipionovský krúžok, Cicero), čo bolo spojené so zmiernením niektorých radikálnych stoických postojov. Asi najdynamickejšie sa rozvíjajúcou školou helenistického obdobia bol skepticizmus. Ocitol sa v silnom argumentačnom zápase so stoicizmom, ktorý ustupoval, pričom svoje pôvodne veľmi radikálne skeptické pozície (Pyrrhón z Elidy) zmierňoval v prospech eklekticizmu (Filón z Larisy), ktorý neskôr výrazne konvergoval k stoicizmu (Antiochos z Aškelonu). Predstavitelia epikureizmu tvorili pomerne uzavretú filozofickú komunitu, ktorá rozvíjala, precizovala a dopĺňala atomistický obraz sveta prvýkrát sformulovaný predsokratovskými atomistami. Napriek tomu, že v škole nezriedka prevládal (nekritický) obdiv k osobe jej zakladateľa Epikura, ktorého kult osobnosti dosiahol až podobu náboženskej apoteózy, epikureizmus vypracoval niektoré zaujímavé filozofické riešenia (napr. otázka slobody, organických celkov ap.), ktoré sú predmetom súčasného vedeckého bádania.

Vo vzťahu Grékov k hudbe pretrvávala pytagorovská, platónska a aristotelovská tradícia. Filozofický rozpor, ktorý sa riešil v predchádzajúcom klasickom období (Na čom sa zakladá úsudok o hudbe? Na rozume alebo na cite?, pričom pytagorovci sa prikláňali k prvému vysvetleniu, sofisti k druhému a Aristoxenos z Tarentu prišiel s novým riešením, keď tvrdil, že orgánom hudby je zmyslový vnem, čiže sluch), v helenistickom období vyriešila stoická škola tak, že odlíšila vnem od príjemných a nepríjemných pocitov (pocity sú subjektívne, ale vnem nie je subjektívny). Stoici rozlišovali dva druhy vnemov: samorodé (vnemy tepla a chladu) a iné (napr. harmónie alebo disharmónie), ktoré sú výsledkom vzdelávania. Podľa stoikov má hudba zmyslový základ, hoci je racionálna a objektívna. Táto koncepcia poprela Platónovo učenie o racionálnosti myslenia a o iracionálnosti zmyslov (Platón staval do nezmieriteľného protikladu rozum a zmysly). Proti stoickej škole a názoru o racionálnej podstate hudby vystúpili epikurovci, čím sa uzatvoril stáročný proces poznávania a definovania hudby ako jedinečného umenia, ktoré stálo pri zrode a trvaní gréckej civilizácie.

Literatúra (resp. väčšina literárnej tvorby) niesla pečať učenosti, bola určená pre elitu a zväčša na čítanie, nie na verejný prednes. Nové cesty hľadala epická poézia: subjektívny ľúbostný motív do nej vniesol Apollónios Rodský, formálne precízne kratšie útvary (epyllion) presadzoval jeho kritik a hlavný predstaviteľ alexandrijskej moderny Kallimachos z Kyrény, jeho vzor nasledoval Moschos zo Syrakúz. Šírila sa náučná epika, v ktorej najväčší úspech dosiahli Aratos (epos o hviezdnej oblohe a počasí) a Nikandros z Kolofónu (o roľníctve a chove včiel). V lyrike prevládal epigram (Anthologia Graeca Palatina, Asklepiadés zo Samu), elégia smerovala k učenej naratívnosti (Kallimachos z Kyrény). Rozvíjali sa aj rozličné básnické hračky (paignia). Zo subjektívnej piesňovej lyriky sú známe iba zlomky (napr. tzv. Grenfellova pieseň z 3./2. stor. pred n. l.), lepšie sa zachovali náboženské hymny (Kallimachos z Kyrény). Žánrové spektrum rozšírila bukolická, čiže pastorálna idyla (Theokritos) ako výraz túžby po úniku z mestskej civilizácie do prírody. Pestré námety zo života pertraktovali mimiamby, čiže literárne mimy vo veršoch (Héróndas, Theokritos) určené pravdepodobne na dramatizované čítanie. Na javisku sa čoraz väčšmi presadzovali mimos a fraška. V Alexandrii sa v 3. stor. podľa vzoru Atén konali súťaže tragikov, zachovali sa však iba zlomky a komplikovaná Alexandra od Lykofróna z Chalkidy, ktorej obsahom sú Kasandrine veštby o osudoch Grékov po páde Tróje a o vzostupe Ríma. Naproti tomu v Aténach vznikla tzv. nová atická komédia (Menandros), ktorá silno ovplyvnila rímskych autorov (Plautus, Terentius). V rečníctve, ktoré sa zúžilo na ukážkové produkcie, sa presadil prezdobený „ázijský“ štýl (azianizmus). Ako zábavná próza sa uplatnila novela (Aristeidés z Miléta), vznikol román. V dejepisectve prevážili estetické hľadiská, pozornosť sa upriamovala na lokálne dejiny a osobnosť Alexandra III. Veľkého (Kallisthenés); pragmatickú históriu reprezentoval iba Polybios. Sicílčan Timaios zaviedol datovanie podľa olympiád. Vlastné dejiny písali v gréčtine Židia (deuterokánonické knihy Makabejcov) i prví rímski analisti. Málo sa zachovalo z bohatej literárnej produkcie filozofov (Epikuros, Poseidónios z Apameie) a stratili sa aj v duchu kynizmu poňaté básnicko-prozaické menippské satiry (Menippos z Gadar). V gramatike vynikol Dionysios Thrax (asi 170 – 90 pred n. l.), v geometrii Euklides z Alexandrie; väčšina odbornej literatúry sa však stratila, prípadne ju zužitkovali neskorší autori. Pre potreby Židov žijúcich v Alexandrii vznikol preklad starozákonných kníh do gréčtiny nazývaný Septuaginta (→ Biblia).

Náboženstvo helenistického obdobia predstavuje súhrn viery jednotlivcov a kolektívov, pričom tradičné grécke náboženstvo bolo ovplyvnené rozvojom filozofie a náboženskými predstavami blízkových. štátov. Klasické antropomorfné predstavy nahradili predstavy abstraktných božstiev ovplyvnených filozofiou (Eiréné – mier, Diké – právo, Niké – víťazstvo, Tyché – osud). Umocnili sa predstavy o posmrtnom živote či o jeho úplnom odmietaní, ako aj o možnosti záchrany duše (mystériá). Polyteizmus čiastočne zatlačil henoteistické (viera v jedného boha nadradeného iným), prípadne i monoteistické predstavy (viera v jediného boha). Jeho typickými prejavmi boli časté náboženské obrady a slávnosti, na ktorých sa zúčastňovali ľudia zo širokého okolia, vznikali nové náboženské spolky, kultové strediská, nové kulty a obrady. V Grécku sa šírili orientálne kulty (Mithra, Eset) a uskutočňovali sa magické obrady, pričom grécke náboženské predstavy ovplyvňovali východné krajiny. Výsledkom splývania orientálnych a gréckych náboženských predstáv (synkretizmus) bol zrod nového boha Sarapida (Sarapis), meno bolo zloženinou z mena Usir a Apis, ktorý bol posvätným býkom. Jeho kult sa rozšíril z Egypta na ostrov Délos, na Sicíliu a do Grécka a neskôr sa udomácnil aj v Rímskej ríši.

Pre výtvarné umenie sú charakteristické simultánna existencia a expanzia mnohých, často protichodných štýlov a slohov, množstvo používaných druhov, ako aj veľký počet zachovaných diel alebo ich kópií na geograficky rozsiahlej ploche, čo znemožňuje ich presné morfologické a časové zoradenie. Výrazne sa rozšíril počet tém a námetov (napr. deti, starci), umenie sa profanovalo, záujem sa sústreďoval na žáner a alegóriu často s erotickým podtextom.

Sochárstvo nadviazalo najmä na Praxitelove a Lysippove diela. Významné sochárske školy pôsobili v Aténach, Sikyóne (z nej vyšiel Charés z mesta Lindos, autor 32 m vysokého Rodského kolosa, 305 pred n. l.), Alexandrii (Sarapis, 280 pred n. l.; portréty panovníkov), Antiochii (Tyché Antiochijská, 300 pred n. l.) a Pergame (Umierajúci Galaťan, 230 – 220 pred n. l., ktorý bol súčasťou monumentálneho pamätníka). Vrcholným sochárskym dielom bol Diov oltár v Pergame (170 pred n. l.) dekorovaný vlysom gigantomachie a príbehom o legendárnom zakladateľovi mesta Teléfovi. Štýl vlysu gigantomachie, ktorý sa označuje ako helenistický barok, je charakteristický pátosom, dramatickými efektmi, nepokojom a dynamizmom. Rozšíril sa v Malej Ázii. V tomto štýle bola pravdepodobne rodskými sochármi vytvorená Niké zo Samothraké (2. stor. pred n. l.), ako aj slávne súsošie Laokoóna (1. stor. pred n. l.), ktoré dokladá záľubu helenistických sochárov v komplikovane poňatých kompozíciách. Sochári aténskej školy naň reagovali tvorbou v neoklasickom štýle, ktorá bola charakteristická retrospektívnym charakterom a inšpiráciou umením klasického obdobia. V 2. – 1. stor. pred n. l. sa rozšíril po celom helenistickom svete. Bola v ňom vytvorená socha Afrodita Mélska (150 – 120 pred n. l.). Portrét sa stal realistickou charakterovou štúdiou a mal intímnejší, súkromný charakter. Obľúbené boli aj sochy celých postáv slávnych ľudí (Demostenes, 280 pred n. l.), ktoré boli často kopírované. V tom období vzniklo aj veľké množstvo sôch čisto dekoratívneho charakteru (Afrodita a Pan, okolo 100 pred n. l.). Rozvíjal a rozširoval sa aj repertoár drobného dekoratívneho sochárstva v žánrovom až v grotesknom duchu. Často používaným materiálom pri týchto dielach bola terakota, z ktorej boli v mnohých dielňach vytvárané polychrómované žánrové sošky tanagry. Ich tvorba bola obľúbená počas celého helenistického obdobia.

Maliarstvo sa zameriavalo predovšetkým na naturalistické znázornenie krajiny, obľúbené boli aj idylické krajiny alebo bukolickou poéziou ovplyvnené krajiny s mytologickou štafážou. Maľby z macedónskych hrobiek v Lefkadii a Vergine boli vytvorené v naturalistickom štýle kontrastnými farbami, objavuje sa zobrazovanie tieňa a priestorovej hĺbky. Tabuľové maľby boli neskôr často kopírované a mohli byť transponované napr. do mozaiky (Bitka pri Isse, Faunov dom, Pompeje, okolo 170 pred n. l.). Rozšírili sa mozaiky, ktoré sa uplatňovali pri výzdobe podláh verejných priestranstiev i súkromných domov (Délos, okolo 100 pred n. l.). Mozaiky z riečnych kamienkov z Pelly zobrazujú scény lovu (okolo 300 pred n. l.). Rozšírila sa výroba prepychových predmetov a šperkov. Maľované, vrstvené alebo rezané sklo s figurálnym dekorom sa vyrábalo v Alexandrii, ktorá vynikla aj ako stredisko glyptiky. Vysokou umeleckou úrovňou sa vyznačujú miniatúrne portréty na minciach;

2. grécizmus — jazykový prvok prevzatý zo starej gréčtiny do iného jazyka alebo v ňom podľa starej gréčtiny utvorený.

Henrich II.

Henrich II., 31. 3. 1519 Saint-Germain-en-Laye – 10. 7. 1559 Paríž — francúzsky kráľ (od 1547) z dynastie Valoisovcov-Orleánskovcov, syn Františka I., otec Františka II., Karola IX. a Henricha III. Od 1533 mal za manželku Katarínu Mediciovú, bol však politicky pod vplyvom svojej milenky Diany de Poitiers. Počas jeho vlády sa už sformovali znepriatelené tábory, t. j. strana katolíkov pod vedením rodu Guisovcov a strana hugenotov na čele s G. de Colignym a Bourbonovcami. Napriek tomu, že Henrich prenasledoval hugenotov, spojil sa 1552 zmluvou zo Chambord s nemeckými protestantskými kniežatami proti Habsburgovcom. K Francúzsku pripojil mestá Toul, Verdun, Cambrai a Metz. R. 1559 bolo dobyté Calais ako posledná bašta Angličanov na francúzskom území. V tom istom roku uzatvoril mier v Cateau-Cambrésis, ktorý ukončil dlhoročné nepriateľstvo so Španielskom, musel sa však vzdať nárokov na Milánsko. Zomrel na následky zranenia, ktoré utrpel počas rytierskeho turnaja.

Henrich III.

Henrich III., 28. 10. 1017 – 5. 10. 1056 poľovnícka falc Bodfeld (v pohorí Harz pri Elbingerode), pochovaný v krypte dómu v Speyeri — rímsko-nemecký kráľ (od 1028 ako spoluvládca, od 1039 vládol) a cisár (od 1046) zo sálskej dynastie, syn Konráda II., otec Henricha IV. Od 1027 bavorský, od 1038 švábsky vojvoda a burgundský kráľ. Pri nástupe na trón po otcovej smrti (1039) prevzal vnútorne stabilizovanú ríšu a pokračoval v jej posilňovaní. Ako prívrženec clunyjského hnutia presadil rozsiahle cirkevné reformy a upevnil vzťah medzi ríšskou cirkvou a kráľovskou mocou (presadzoval nadvládu cisárstva nad pápežstvom). R. 1046 počas výpravy do Ríma dosiahol odstúpenie pápeža Gregora VI. a na pápežský stolec dosadil biskupa Suitgera z Bambergu, ktorý prijal meno Klement II., a 24. 12. sa ním dal korunovať za cisára. Z titulu rímskeho patricija presadil počas svojej vlády ešte voľbu ďalších troch pápežov (Damasus II., Lev IX., Viktor II.). Výbojmi v zahraničí si podrobil české knieža Břetislava I., ktorý musel uznať jeho zvrchovanosť (1041). Podobne si podrobil aj Lotrinsko. So striedavým šťastím bojoval proti Uhorsku s cieľom prinútiť jeho kráľov k lénnej závislosti.

Henrich III.

Henrich III., 19. 9. 1551 zámok Fontainebleau – 2. 8. 1589 Saint-Cloud — francúzsky kráľ (od 1574) z dynastie Valoisovcov-Orleánskovcov, tretí syn Henricha II. a Kataríny Mediciovej. Ako vojvoda z Anjou sa 1572 podieľal na príprave Bartolomejskej noci. R. 1573 bol zvolený za poľského kráľa (ako Henrich II.), čo však nespĺňalo jeho ambície a po smrti brata Karola IX. 1574 sa rýchlo vrátil do Paríža, aby sa ujal vlády ako francúzsky kráľ. Bol inteligentný a kultivovaný, ale bezcharakterný, obklopený milencami. Počas jeho vlády vrcholilo obdobie náboženských vojen (→ hugenotské vojny). Spočiatku sa usiloval zmieriť znepriatelené strany vydaním ediktu z Beaulieu (7. 5. 1576), ktorý mal hugenotom zaručiť určité slobody, vyvolal tým však novú vlnu odporu zo strany fanatických Guisovcov. Napätie vyvrcholilo po smrti jeho najmladšieho brata (sám bol bezdetný) Hercula Françoisa, vojvodu z Anjou a z Alençonu († 1584), čím sa dedičom francúzskeho trónu stal vodca hugenotov, navarrský kráľ Henrich III. (neskorší Henrich IV.). Proti tomu vystúpila katolícka Svätá liga na čele s Henrichom I. Lotrinským, vojvodom de Guise, čo rozpútalo tzv. vojnu troch Henrichov. Kráľ Henrich III. musel z obavy o trón utiecť z Paríža do Blois, kde dal zvolať generálne stavy, ktoré ho však nepodporili, preto vlákal vojvodu de Guise do pasce a dal ho spolu s jeho bratom zavraždiť (23. 12. 1588). Následné povstanie katolíkov ho prinútilo uzatvoriť spojenectvo s Henrichom III. Navarrským, s ktorým začal obliehať Paríž, počas obliehania bol však úkladne zavraždený dominikánskym mníchom Jacquom Clémentom.

Henrich IV.

Henrich IV., 13. 12. 1553 Pau – 14. 5. 1610 Paríž (zavraždený) — francúzsky kráľ (od 1589) z dynastie Bourbonovcov, syn Antona Bourbonského a Jany III. d’Albret, dedičky trónu v Navarre. Po otcovej smrti od 1562 navarrský kráľ ako Henrich III. Navarrský, vlády sa však naplno ujal až po smrti matky (1572). Bol vychovávaný v kalvínskej viere, 1569 sa stal vodcom hugenotov. Jeho sobáš 1572 so sestrou francúzskeho kráľa Karola IX. Margarétou z Valois (Margot) zinscenovaný Katarínou Mediciovou mal zabezpečiť mier medzi katolíkmi a hugenotmi. Po ich svadbe, na ktorú sa do katolíckeho Paríža zhromaždil výkvet hugenotskej šľachty, však bolo vyprovokované krvavé hromadné vraždenie hugenotov (→ Bartolomejská noc). Henrich prežil, musel však (naoko) zmeniť náboženstvo a bol držaný v Louvri ako rukojemník. R. 1576 sa mu podarilo utiecť, odvolal prestúpenie na katolícku vieru a opäť sa postavil na čelo hugenotov. Po smrti kráľovho najmladšieho brata Hercula Françoisa vojvodu z Anjou a z Alençonu (†1584) sa stal dedičom francúzskeho trónu, proti čomu však vystúpila katolícka Svätá liga proti hugenotom na čele s Henrichom I. Lotrinským, vojvodom de Guise, čo rozpútalo tzv. vojnu troch Henrichov. Po smrti Kataríny Mediciovej a v priebehu povstania katolíkov (8. hugenotská vojna) uzatvoril spojenectvo s francúzskym kráľom Henrichom III., po ktorého zavraždení získal na základe Salického zákona kráľovskú korunu. Vybojoval víťazstvo nad katolíckou Svätou ligou 1589 v bitke pri Arques-la-Bataille, na poli diplomacie vyriešil spor so Španielskom. V záujme zjednotenia národa a ukončenia občianskej vojny prestúpil 1593 na katolícku vieru; 1594 bol korunovaný v Paríži. Hugenotov uspokojil 1598 vydaním Nantského ediktu, ktorý im zabezpečoval úplnú náboženskú slobodu i rovnoprávnosť v občianskom živote. Henrich sa usiloval o ekonomické povznesenie zničenej krajiny, stál za správnymi, finančnými a súdnymi reformami, podporoval kolonialistickú expanziu (1608 založenie Quebecu v Kanade), zaslúžil sa o obnovenie blahobytu a veľmocenského postavenia Francúzska. Mal početné milenky, z ktorých najznámejšia bola Gabrielle d’Estrées (ich syn César bol zakladateľom vedľajšej, tzv. bastardskej bourbonovskej línie z Vendôme). R. 1600 sa oženil s Máriou Mediciovou, s ktorou mal syna, neskoršieho dediča trónu Ľudovíta XIII. R. 1609 sa dostal do konfliktu s Habsburgovcami, jeho vojnové plány však boli prerušené atentátom, ktorý na neho spáchal katolícky fanatik F. Ravaillac.

Hérault de Séchelles, Marie Jean

Hérault de Séchelles [ero d sešel], Marie Jean, 20. 9. 1759 Paríž – 5. 4. 1794 tamže — francúzsky revolucionár a politik. Na začiatku Francúzskej revolúcie sa aktívne podieľal na páde Bastily (14. 7. 1789). R. 1791 sa stal členom Zákonodarného národného zhromaždenia ako poslanec klubu jakobínov, kde patril k najradikálnejším montagnardom (→ Hora). Od septembra 1792 člen Národného konventu a od mája 1793 Výboru pre verejné blaho, mal podiel na odstránení predákov girondistov a nástupe jakobínskej diktatúry. Na jeseň 1793 sa dostal do podozrenia zo styku s hébertovcami, v marci 1794 bol uväznený a potom gilotínovaný.