Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 533 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

adamawsko-východné jazyky

adamawsko-východné jazyky — genetická skupina nigersko-konžskej jazykovej rodiny zahŕňajúca 112 jazykov, ktorými sa hovorí v Stredoafrickej republike, vo východocentrálnej Nigérii, v sev. oblasti Kamerunu a v Konžskej demokratickej republike (bývalý Zair). Tieto geograficky vzdialené jazyky sú z nigersko-konžskej jazykovej rodiny najmenej známe. Členia sa na 2 podskupiny: adamawskú (Nigéria a Kamerun) a vých. (Konžská demokratická republika a Stredoafrická republika). Medzi adamawsko-východné jazyky patria napr. azandčina (zandčina) a sango.

adamellit

adamellitgeol. vyvretá hlbinná hornina, prechodná forma medzi žulou (granitom) a granodioritom obsahujúca rovnaké množstvo draselného živca a plagioklasu, ako aj kremeň, biotit, amfibol a akcesorické minerály. Nazvaná podľa horskej skupiny Adamello v Južných Alpách.

Adamic, Louis

Adamic, Louis, vlastným menom Alojz Adamič, 23. 3. 1898 Praproče pri Grosupljem, Slovinsko – 4. 9. 1951 Milford, New Jersey — americký prozaik slovinského pôvodu. Pre činnosť v protirakúskom hnutí v Slovinsku emigroval 1913 do USA. V období medzi dvoma svetovými vojnami sa vyprofiloval na výraznú spisovateľskú osobnosť v USA s hlavnou orientáciou na psychologické prehĺbenie sociálnych tém. Uviedol sa historickou sondou Dynamit: príbeh triednych násilností v Amerike (Dynamite: The Story of Class Violence in America, 1931) približujúcou dejiny pracovnej sily v USA. V autobiografii Smiech v džungli (Laughing in the Jungle, 1932) ozrejmil okolnosti svojho vysťahovalectva a opísal skúsenosti imigranta v USA. Výsledkom jeho cesty do Juhoslávie 1933 – 34 bola cestopisná esej Rodákov návrat (The Native's Return, 1934), v ktorej kritizoval režim kráľa Alexandra I. Karadjordjevića. Autor románov Vnuci: príbeh amerických životov (Grandsons: A Story of American Lives, 1935) a Kolíska života (Craddle of Life, 1936), memoárov s úvahami Moja Amerika (My America, 1938), v ktorých predostrel víziu zjednotenej Ameriky prekonávajúcej etnické napätie. Počas 2. svet. vojny výrazne prispel k informovaniu americkej verejnosti o situácii v Juhoslávii. Ako poradca sa 1942 zúčastnil schôdzky F. D. Roosevelta a W. Churchilla, ktorú ironicky opísal v diele Večera v Bielom dome (Dinner at the White House, 1946). Aj pre sympatie k režimu J. B. Tita v Juhoslávii (Orol a korene, The Eagle and the Roots, 1952) sa stal terčom obvinení McCarthyho Výboru pre neamerickú činnosť. V dôsledku zhoršujúceho sa zdravotného stavu spáchal samovraždu.

Adamka, Jozef

Adamka, Jozef, 21. 10. 1930 Malé Hoste, okr. Bánovce nad Bebravou – 7. 11. 2000 Bratislava — slovenský strojársky odborník a vysokoškolský pedagóg. Od 1960 pôsobil na STU v Bratislave; 1960 DrSc., 1979 profesor. Zaoberal sa technológiou zvárania a oteruvzdornými materiálmi. Autor práce Technológia tvárnenia, zlievarenstva a zvárania (1988, s kolektívom).

Adamovič, Georgij

Adamovič, Georgij , 19. 4. 1892 Moskva – 21. 2. 1972 Nice — ruský básnik a literárny kritik. Začiatky jeho básnickej tvorby sú spojené s akméizmom: zbierky veršov Oblaky (Oblaka, 1916) a Očistec (Čistilišče, 1922). R. 1922 emigroval do Paríža, kde sa stal vedúcim kritikom parížskej literárnej emigrácie: state Samota a sloboda (Odinočestvo i svoboda, 1955 ), Komentáre (Komentarii, 1967). Uprednostňoval denníkovú formu poézie: básnické zbierky Na západe (Na zapade, 1939), Jednota (Jedinstvo, 1967) a i.

adiabatické invarianty

adiabatické invariantygeofyz. fyzikálne charakteristiky špecifikujúce pohyb nabitých častíc zachytených magnetickým poľom Zeme (→ geomagnetické pole). Prvý (Alfvénov) adiabatický invariant predstavuje zachovanie magnetického momentu častíc pri ich cyklotrónovom (kolmo na geomagnetické pole) pohybe okolo siločiary. Druhý (Rosenblutov, integrálny) adiabatický invariant sa týka dráhy častice a zachovania pozdĺžnej zložky momentu hybnosti častice pri jej pohybe (kmitaní) pozdĺž siločiary (šírková oscilácia). Tretí (tokový) adiabatický invariant opisuje zachovanie magnetického toku pri pohybe po magnetickom obale. Zachovanie hodnôt adiabatických invariantov je podmienené dostatočne pomalými zmenami poľa v čase a priestore. Ak sa adiabatické invarianty porušia fluktuáciami geomagnetického poľa, častice opúšťajú oblasť záchytu (→ radiačné pásma Zeme).

Aditi

Aditi [sanskrit] — védska a hinduistická bohyňa, udržovateľka neba a zeme, manželka boha Višnua, matka bohov. Potomkami Aditi sú áditjovia, ich počet je nestály (7, neskôr 12), najdôležitejší z nich je Varuna.

Adenauer, Konrad

Adenauer, Konrad, 5. 1. 1876 Kolín nad Rýnom – 19. 4. 1967 Bad Honnef (mestská časť Rhöndorf), Severné Porýnie-Vestfálsko — nemecký kresťanskodemokratický politik a štátnik. Ako primátor Kolína nad Rýnom (1917 – 33 a 1945) výrazne prispel k ekonomickému rozmachu a k modernizácii mesta (o. i. 1919 k znovuzaloženiu univerzity). R. 1921 – 33 prezident pruskej Štátnej rady. R. 1933 ho nacisti zbavili všetkých funkcií, 1944 zatkli a uväznili. Po vojne sa angažoval za založenie Kresťanskodemokratickej strany (CDU) v záp. okupačných zónach Nemecka, 1949 – 66 jej predseda. R. 1949 zvolený za prvého kancelára NSR, úrad po opätovných voľbách (1953, 1957, 1961) zastával až do 1963, 1951 – 55 súčasne aj minister zahraničných vecí. Hoci jeho cieľom bolo dosiahnuť zjednotenie Nemecka, predovšetkým sa usiloval o integráciu NSR do záp. medzinárodných hospodárskych, politických a bezpečnostných štruktúr (1955 vstup do NATO). Podarilo sa mu dosiahnuť trvalé zlepšenie vzťahov s Francúzskom (nemecko-francúzska zmluva 1963) a nadviazať diplomatické styky so ZSSR (1955). Rast nespokojnosti s jeho vnútornou politikou od zač. 60. rokov 20. stor. spojený s poklesom jeho popularity ho viedol 1963 k podaniu demisie. Napísal autobiografické dielo Spomienky (Erinnerungen, 4 zv., vydané 1965 – 68).

Adler, Victor

Adler [ád-], Victor, 24. 6. 1852 Praha – 11. 11. 1918 Viedeň — rakúsky sociálnodemokratický politik, otec F. W. Adlera. Pôvodne lekár, neskôr poslanec (od 1905). Po stretnutí s F. Engelsom a A. Bebelom sa plne venoval politike, bol spoluzakladateľom rakúskej sociálnej demokracie, ktorá sa najmä jeho zásluhou zmenila na masovú stranu. Výrazne sa podieľal na vypracovaní jej Hainfeldského programu (1888). Vydával Robotnícke noviny (od 1889), patril k zakladateľom Druhej internacionály. R. 1914 – 18 vyvíjal snahu o zachovanie Rakúsko-Uhorska ako demokratického zväzku národov. Po jeho rozpade sa 1918 stal rakúskym ministrom zahraničných vecí a bol zástancom pripojenia Rakúska k Nemeckej ríši.

Aehrenthal, Alois Lexa von

Aehrenthal [érentál], Alois Lexa von, gróf, 27. 9. 1854 zámok Hrubá Skála, okres Semily, ČR – 17. 2. 1912 Viedeň — rakúsko-uhorský politik a diplomat. R. 1895 – 98 vyslanec v Bukurešti, od 1899 v Petrohrade, od 1906 minister zahraničných vecí. Uskutočňoval aktívnu politiku posilnenia vplyvu habsburskej monarchie na Balkáne a pripravil anexiu Bosny a Hercegoviny (1908). Bol odporcom preventívnej vojny proti Srbsku a Taliansku presadzovanej vedením generálneho štábu armády.

adjunkt

adjunkt [lat.] — osoba určená na pomoc inému pracovníkovi, resp. pracovníkom, pomocný úradník, zamestnanec; v minulosti najmä v súdnictve, ale aj v ekonomike (poľnohospodárstvo, lesníctvo ap.), niekedy aj v školstve (pomocný učiteľ).

adjustácia

adjustácia [lat.] — usporiadanie, vystrojenie, vybavenie, úprava;

1. vybavenie prístroja alebo stroja príslušenstvom, pomôckami, obalom a dokumentáciou potrebnými na jeho účelné využívanie a údržbu;

2. úprava výrobku na udržanie jeho úžitkovej hodnoty pre spotrebiteľa (o. i. vhodným obalom a údajmi o výrobku); vybavenie výrobku všetkými potrebnými náležitosťami (napr. pri obleku: sako + vesta + nohavice, visačky, symboly zloženia a ošetrovania, náhradný materiál a gombík, vešiak, obal);

3. psychol. proces vytvárania harmonického vzťahu medzi jedincom a sociálnym prostredím. Aktivita človeka pri zvládaní nových sociálnych situácií (napr. pri nástupe do nového zamestnania);

4. výtv. konečná úprava umeleckého diela pred jeho vystavením (paspartovanie, rámovanie ap.).

admisia

admisia [lat.] — vstup pracovnej látky do tepelného motora. Rozlišuje sa prerušovaná (piestové stroje) a nepretržitá (turbíny) admisia.

adnetský vápenec

adnetský vápenecgeol. červený alebo ružový hľuzovitý slaboslienitý vápenec často obsahujúci spodnojurské amonity (Asteroceras obtusum, Echioceras raricostatum, Uptonia jamesoni, Amaltheus margaritatus a i.). Vyskytuje sa v Rakúsku (Východné Alpy) i vo viacerých pohoriach na Slovensku (Veľká Fatra, Slovenský kras).

Adamsová, Abigail

Adamsová [edm-] (Adams), Abigail, 22. 11. 1744 Weymouth, Massachsetts – 28. 10. 1818 Quincy, Massachusetts — manželka druhého prezidenta USA J. Adamsa, matka J. Q. Adamsa. Jej listy manželovi písané počas ich častého odlúčenia sú plné informácií a názorov na život vtedajšej americkej spoločnosti. Podporovala práva žien na vzdelanie, ako aj boj za nezávislosť a za zrušenie otroctva.

Adams, John

Adams [edms], John, 30. 10. 1735 Braintree (dnes Quincy), Massachusetts – 4. 7. 1826 Quincy, Massachusetts — americký politik, druhý prezident USA. Otec J. Q. Adamsa, manžel A. Adamsovej. Účastník amerického boja za nezávislosť, 1774 – 77 ako delegát Prvého a Druhého kontinentálneho kongresu vystupoval za vyhlásenie nezávislosti (→ Americká revolúcia). R. 1778 – 88 diplomat vo Francúzsku, v Spojených nizozemských provinciách a vo Veľkej Británii. Jeho najväčším úspechom bolo uznanie zvrchovanosti USA Spojenými nizozemskými provinciami, bol pri podpise Parížskeho mieru medzi USA a Veľkou Britániou (1783). R. 1789 – 97 viceprezident vo vláde G. Washingtona, 1797 – 1801 prezident. Jeho zahraničná politika bola kritizovaná, keďže sa chcel vyhnúť konfliktu s Francúzskom počas napoleonských vojen. Druhý (úspešný) pokus (1798) uzavrieť zmluvu s Francúzskom bez súhlasu Kongresu bol najodvážnejším činom jeho prezidentskej kariéry, stratil však podporu vlastnej strany federalistov. R. 1798 pod nátlakom federalistov podpísal zákon o cudzincoch a poburovaní (Alien and Sedition Acts). R. 1800 sa vláda USA presťahovala z Philadelphie do Washingtonu a Adams ako prvý prezident mal svoju rezidenciu v Bielom dome.

Adams, Charles Francis

Adams [edms], Charles Francis, 18. 8. 1807 Boston – 21. 11. 1886 tamže — americký diplomat. Syn J. Q. Adamsa, vnuk J. Adamsa. Ako veľvyslanec USA v Spojenom kráľovstve (1861 – 68) dosiahol jeho neutrálny postoj počas občianskej vojny v USA (zabránil diplomatickému uznaniu Konfederácie). Na medzinárodnej konferencii v Ženeve (1871 – 72) presadil arbitrážne riešenie sporu o britskú loď Alabama, ktorá ničila americké obchodné lode.

adulár

adulárgeol. silno lesklá odroda monoklinického alebo niekedy triklinického draselného živca (→ ortoklas). Tvorí sivobiele až priehľadné štvorboké stĺpce. Vzniká pri hydrotermálnych procesoch, vyskytuje sa v trhlinách a dutinách kryštalických bridlíc v Alpách, na hydrotermálnych žilách v Kremnici a Banskej Štiavnici a i. Nazvaný podľa pohoria Adulagebirge vo švajčiarskej časti Álp.

Adygejci

Adygejci, vlastným menom Ádyge — národnosť najmä v Adygejsku (107-tis., 2010). Poľnohospodári, chovatelia dobytka, v súčasnosti pracujú najmä v priemysle (ťažba ropy, dreva, strojárstvo). Jazyk: adygejský jazyk (adygejčina); → abcházsko-adygské jazyky.

Adygovia

Adygovia — všeobecný názov v minulosti početných príbuzných kmeňov na Severnom Kaukaze. U nás aj v stredovekej európskej literatúre je zaužívanejšie pomenovanie Čerkesi.

aerodynamická stabilita konštrukcie

aerodynamická stabilita konštrukcie — odolnosť nosnej stavebnej konštrukcie vystavenej účinkom dynamického zaťaženia vetrom. Musí zohľadniť bezpečnosť konštrukcie pred rozkmitaním a jej následným zrútením. Zisťuje sa pri visutých mostoch, anténových stožiaroch, vysokých komínoch, vysokých budovách, chladiacich vežiach ap. Podnetom na určovanie aerodynamickej stability konštrukcie bolo zrútenie visutého mosta Tacoma Narrows cez záliv Puget Sound (na severozápade štátu Washington v USA) 1940 len 4 mesiace po jeho dokončení a po vyše 50 rokoch od poslednej havárie mosta rovnakého druhu.

aerolit

aerolit [gr.] — kamenný meteorit zložený najmä zo zásaditých kremičitanov (pyroxén, olivín), niekedy s prímesou nikelnatého železa. Ak obsahuje chondruly (guľôčky pyroxénu a olivínu), nazýva sa chondrit, ak ich neobsahuje, achondrit.

aeronómia

aeronómia [gr.] — interdisciplárne odvetvie meteorológie a geofyziky skúmajúce procesy vo vysokej atmosfére (nad 15 km od zemského povrchu), ako aj v ionosfére (nad 60 km). Výsledky aeronomických meraní sa využívajú v meteorológii, rádiovej komunikácii, pri výpočtoch dynamiky umelých družíc a i.

Aetovia

Aetovia — súhrnné označenie filipínskych negritských kmeňov (pôvodné obyvateľstvo, asi 50-tis.) veľmi zmiešaných s okolitými populáciami. Žijú najmä v horských oblastiach vo vých. časti ostrova Luzon (asi 25-tis.), vo vnútrozemí ostrovov Negros a Panay a na severovýchode ostrova Mindanao (asi 20-tis.). Pôvodne lovci, zberači a rybári, postupne sa začínajú zaoberať aj poľnohospodárstvom. Málo rozvinutá materiálna kultúra (bambusové nástroje, luk a šípy), animistické náboženstvo. Dialekty Aetov patria do sev. skupiny západoindonézskych jazykov tvoriacich západoaustronézsku vetvu austronézskej jazykovej rodiny.

Afanasiev, Alexandr Nikolajevič

Afanasiev, Alexandr Nikolajevič, 23. 7. 1826 Bogučar – 5. 10. 1871 Moskva — ruský literárny historik a teoretik folklóru. V trojzväzkovej práci Poetické názory Slovanov na prírodu (Poetičeskije vozzrenija slavian na prirodu, 1866 – 69) publikoval štúdie z oblasti histórie ruskej literatúry, najmä folkloristiky. Zberateľ ruského folklóru: zborníky Ruské národné rozprávky (Narodnyje russkije skazki, 1855 – 64) a Ruské národné legendy (Narodnyje russkije legendy, 1859).

Afari

Afari, vlastným menom Qafar, arabsky Danakili — etiopoidná národnosť na pobreží Červeného mora, najmä v púšti v Danakilskej preliačine (Etiópia, Eritrea, Džibutsko). Podľa niektorých odhadov ich žije celkove 2 mil., podľa iných len v Džibutsku 400-tis. (2016). Žijú v patrilineárnych kmeňových spoločenstvách, živia sa predovšetkým kočovným alebo polokočovným chovom tiav a kôz, transportom (karavány), získavaním a predajom soli, na pobreží aj rybolovom, lovom perál, koralov a morských húb, dôležitý je obchod. Afari sú moslimovia, pretrvávajú aj tradičné náboženské predstavy (obete na privolanie dažďa). Jazykovo patria do kušitskej vetvy afroázijskej (semitsko-hamitskej) jazykovej rodiny.

Afewerki, Issayas

Afewerki, Issayas, 2. 2. 1946 Asmara — eritrejský prezident. Ako člen Eritrejského oslobodzovacieho frontu (Eritrean Liberation Front, ELF) sa zapojil do hnutia za nezávislosť a odtrhnutie Eritrey od Etiópie, veliteľ jedného z partizánskych oddielov. Po rozštiepení ELF 1970 prešiel do Eritrejského ľudového oslobodzovacieho frontu (Eritrean People’s Liberation Front, EPLF), od 1987 jeho generálny tajomník. R. 1991 po 21 rokoch partizánskej vojny vstúpil na čele povstaleckej armády do eritrejského hlavného mesta Asmara; predseda dočasnej vlády, od mája 1993 prezident.

Afganci

Afganci — súhrnné označenie obyvateľstva Afganistanu (31 mil., 2016; okrem utečencov v Pakistane, asi 1,6 mil., a Iráne, necelý 1 mil.). K Afgancom patrí vyše 20 národností a etnických skupín. Najpočetnejší sú Paštuni (11,3 mil., niekedy označovaní aj ako Afganci), Tadžici (7,3 mil.; hovoria po tadžicky alebo po daríjsky), Hazárovia (2,4 mil.) a Uzbeci (2,4 mil.). Z ďalších sú významnejší Čarajmákovia (aj Ajmáci, 1 mil.) a Turkméni (800-tis.). Iba 17 % Afgancov tvorí mestské obyvateľstvo (remeslá, obchod, štátna služba), väčšina žije vo veľkorodinách v dedinách a osadách (poľnohospodári), kmeňové spoločenstvá nomádov kočujú v zime až na územie Pakistanu. Jazyk: paštský jazyk, daríjsky jazyk.

afilácia

afilácia [lat.], afiliácia —

1. vstup, resp. prijatie do organizácie (korporácie rôzneho druhu);

2. spoločnosť (spol. s r. o., akciová spoločnosť) vystupujúca ako domáci podnik, pričom jej zakladateľom a vlastníkom väčšiny kapitálu je materská firma v zahraničí. Ich vzájomné spojenie nemusí byť navonok zrejmé. Na rozdiel od zahraničnej filiálky vystupuje afilácia ako samostatný právny subjekt riadiaci sa právnymi predpismi krajiny, kde má sídlo. Zriaďovateľ chce pomocou afilácie preniknúť na trh druhej krajiny, prekonať tam colné a i. bariéry i obmedzenia a získať rovnaké podmienky (daňové, úverové a i.), ako majú tamojšie podniky. K prednostiam afilácií zabezpečujúcich odbyt či nákup tovaru, výrobnú činnosť alebo poskytovanie služieb patrí poznanie osobitostí miestneho trhu, ako aj skutočnosť, že spotrebitelia prijímajú tovar a služby ako produkciu domácich výrobcov. Zriaďovateľ musí mať súhlas príslušných orgánov podľa právneho poriadku štátu, v ktorom sa bude afilácia nachádzať. U nás je na zriadenie afilácie potrebný súhlas Ministerstva financií SR a Národnej banky Slovenska;

3. domáci podnik, zvyčajne obchodná spoločnosť, s prevažne kapitálovou účasťou iného podniku, resp. spoločnosti, ktorá mala obchodnoprávne väzby na materskú firmu buď doma, alebo v zahraničí. Za predmníchovskej ČSR boli napr. Americko-slovenská banka, účastinná spol., a Slovenská všeobecná úverná banka, účastinná spol., afilovanými ústavmi Banky československých légií (Legiobanky).

Africa

Africa [-ka] — rímska provincia v sev. Afrike (približne územie dnešného Tuniska a vých. Alžírska, asi 13 000 km2). Založená 146 pred n. l. na mieste Kartága po jeho porážke v púnskych vojnách. Na západe bola priekopou a valom oddelená od kráľovstva Numidia. V cisárskom období bola senátnou provinciou. Význam Africy stúpol v 1. stor. pred n. l. Za vlády G. I. Caesara bola 46 pred n. l. rozšírená na západ na úkor kráľovstiev Numídia a Mauretánia, ktoré po dobytí Rimanmi dostali názov Africa nova (Nová Afrika) na rozdiel od starších provincií nazývaných Africa vetus; 25 pred n. l. spojené ako Africa proconsularis. Cisár Augustus rozšíril hranice Africy smerom na juh až po Saharu, na východ po Area Philaenorum (dnes ostrov Fílé, Philae, zatopený Asuánskou priehradou). Za cisára Diokleciána koncom 3. stor. rozdelená na 4 provincie. Bola obilnicou celej Itálie, vyvážalo sa aj ovocie, olivy a kože. Miestne berberské populácie sa spočiatku úporne bránili a bojovali proti rímskym kolonistom a romanizovanej miestnej šľachte, ktorá získala rímske občianstvo, nachádzala uplatnenie v rímskej administratíve a dala Rímskej ríši aj cisára (Septimius Severus). Od 2. stor. prenikanie kresťanstva. Vo 4. – 5. stor. sa v Africe odohrávali časté povstania otrokov a kolónov, ktorí do značnej miery oslabili Rímsku ríšu. V 5. stor. sa územia Africy zmocnili Vandali, v 6. stor. Byzantská ríša, 697 Arabi.

adsorpčná izoterma

adsorpčná izoterma — krivka vyjadrujúca závislosť množstva látky (adsorbátu) adsorbovanej adsorbentom v rovnovážnom stave od tlaku alebo od koncentrácie adsorbátu pri konštantnej teplote. Jej tvar závisí od vlastností adsorbentu a adsorbátu a zvyčajne umožňuje rozlíšiť fyzikálnu adsorpciu (napr. dusíka na silikagéli pri 77 K) od chemisorpcie (napr. dusíka na železe pri 800 K za vzniku povrchového nitridu železa); → adsorpcia. K rôznym tvarom adsorpčných izoteriem boli navrhnuté empirické a poloempirické rovnice. Známe sú najmä Freundlichova izoterma, Langmuirova izoterma, Gibbsova izoterma a izoterma BET (odvodili ju Stephen Brunauer, Paul Hugh Emmett a Edward Teller).

ad interim

ad interim [lat.] — zatiaľ, dočasne, predbežne.

adjudikácia

adjudikácia [lat.] — práv. v medzinárodnom práve nadobudnutie štátneho územia na základe výroku medzinárodného súdneho alebo rozhodcovského orgánu alebo medzinárodnej konferencie spravidla na základe medzinárodnej zmluvy. Ak je výrok obmedzený iba na vyhlásenie už existujúceho právneho nároku štátu na určité územie, má deklaratórnu povahu. Ak je nadobúdateľom územia štát, ktorý nebol držiteľom územia, má konštitutívnu povahu; adjudikácia sa potom stáva právnym nárokom na vznik zvrchovanosti na prisúdenom území. Za adjudikáciu sa pokladajú aj rozhodnutia medzinárodných konferencií, napr. rozhodnutia bývalej Spoločnosti národov (rozhodnutie Veľvyslaneckej konferencie o rozdelení oblasti Tešína medzi ČSR a Poľsko 1920); v rímskom práve → adiudicatio;

ad personam

ad personam [-zó-; lat.] — pre (konkrétnu) osobu, individuálne;

práv. označenie používané najmä v súvislosti s členstvom v medzinárodných orgánoch. Vyjadruje skutočnosť, že ich členovia (fyzické osoby) pôsobia ako konkrétne súkromné osoby, zvlášť kvalifikované na výkon funkcie v danom orgáne, a nie ako zástupcovia štátov. Napr. sudcovia Medzinárodného súdneho dvora, členovia Komisie pre medzinárodné právo pri OSN, členovia Výboru pre odstránenie rasovej diskriminácie ap.

ad referendum

ad referendum [lat.] — na podanie správy, k správe;

práv. označenie vyjadrujúce podmienku dodatočného schválenia príslušným orgánom, často používané pri podpise medzinárodných zmlúv a dohôd; plní funkciu autentifikácie ich textu. Podpis ad referendum nadobudne význam úplného podpisu so spiatočnou platnosťou až po požadovanom schválení. Druhým aktom je ratifikácia (konfirmácia, prijatie, pristúpenie), ktorou štát prejavuje vôľu byť viazaný už autentifikovaným textom.

Africká doska

Africká doskageol. jedna zo základných stavebných jednotiek litosféry, veľká litosférická doska, ktorej hranice nie sú totožné s hranicami afrického kontinentu. Africký kontinent je do Africkej dosky vrastený. Od Eurázijskej dosky je Africká doska oddelená na severe mladými horskými pásmami, na severovýchode riftovou zónou. Na západe ju ohraničuje Stredoatlantický chrbát, na juhu a na východe oceánske chrbty a riftové zóny.

africká emigrácia

africká emigráciademogr. násilná deportácia otrokov (černochov) z Afriky do Ameriky 1520 – 1850; osobitný typ migrácie obyvateľstva. Černosi zo záp. rovníkovej Afriky boli transportovaní do sev. pobrežných oblastí Južej Ameriky, na ostrovy Strednej Ameriky a do juž. oblastí Severnej Ameriky. Využívali ich na najťažšie práce (ťažba rúd, rybolov, lov perlorodiek, plantážne hospodárstvo a i.). Počet predaných černochov z Afriky sa odhaduje na 15 – 20 mil. (16. stor.: 1 mil., 17. stor.: 3 mil., 18. stor.: 7 mil., 19. stor.: 4 mil.), ďalších 10 mil. zahynulo v bojoch a počas transportu. Pretože išlo o obyvateľstvo v reprodukčnom veku, boli populačné straty Afriky väčšie (1750 sa Afrika podieľala 13,5 % na celosvet. úhrne obyvateľstva, 1950 poklesol jej podiel na 7,3 %).

africká mytológia

africká mytológia — mytologické predstavy obyvateľov afrického kontinentu. Odrážajú etnickú, kultúrnu a jazykovú pestrosť svetadiela, na ktorom sa hovorí viac ako tisíc rôznymi jazykmi. Uchovávali sa ústnou tradíciou. K osobitostiam africkej mytológie patria žánrová nediferencovanosť a synkretickosť materiálu vyvierajúca zo synkretizmu gnozeologických, estetetických, náboženských, filozofických a spoločenských predstáv, ktoré našli odraz v ľudovej slovesnosti. Ďalšou špecifickou črtou je archaickosť niektorých tradovaných foriem, ktoré sa zachovali popri neskorších formách, čo poskytuje možnosť sledovať evolúciu folklórnych žánrov. Jednotlivé folklórne kategórie (mýty, legendy, rozprávania, rozprávky, bájky, eposy) neboli statické, navzájom sa prelínali, ovplyvňovali, modifikovali a prechádzali z jednej kategórie do druhej. Archaické mytologické predstavy sa zachovali aj v neskorších folklórnych žánroch, vo zvieracích bájkach a vo fantastických rozprávkach, v ktorých vystupujú rôzne podoby zlých aj dobrých duchov a oblúd a zvieratá s ľudskými vlastnosťami. Nad pravými kozmogonickými mýtmi prevažujú mýty o pôvode človeka, rás, národov, etník, rastlín, zvierat, remesiel a rôznych hospodárskych činností i o vzniku určitých rodinných a spoločenských vzťahov, obyčajov a obradov. Pre africkú mytológiu sú charakteristické geocentrizmus (pripútanosť k vlastnému svetu, k zemi) a antropomorfizmus (častý výskyt zvieracích hrdinov), v ktorých sa odráža viera Afričanov v jednotu človeka a prírody vyvierajúca z afrických náboženských predstáv, ako aj viera v blízky vzťah medzi ľuďmi, bohmi, mŕtvymi predkami, zvieratami a rastlinami, medzi reálnym a nadprirodzeným svetom, ktoré sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú. Vyskytujú sa osobité predstavy o vzniku vesmíru, sveta a človeka, o zmysle života a smrti i o vzťahu k prírode, iné majú mnoho spoločného s hebrejskou a orientálnou tradíciou (u Wapangwov koncepcia stvorenia sveta, v ktorom primárnou hybnou silou je slovo, koncepcia najvyššieho Boha Stvoriteľa, ktorý je však príliš vzdialený a neprístupný, a preto sa ľudia utiekajú k iným božstvám, viera v posmrtný život, stvorenie človeka z hliny, u Jorubov možnosť utrpením dosiahnuť vykúpenie ap.). V príbehoch o pôvode smrti sa často vyskytuje motív voľby (v mýtických dobách mali ľudia možnosť vybrať si medzi životom a smrťou: mať deti a stratiť nesmrteľnosť alebo nemať deti a žiť naveky). Významnú úlohu v mýtických predstavách o pôvode ohňa, vody, určitých rastlín, dobytka, zvierat či rôznych činností majú kultúrni hrdinovia, mýtickí predkovia, prví ľudia, zbožštení vodcovia rodov a kmeňov, ako aj zakladatelia vládnucich dynastií, čo súvisí so silným kultom predkov v afrických spoločnostiach.

africká osobnosť

africká osobnosť, angl. African Personality — koncepcia zdôrazňujúca špecifické črty čiernej rasy (→ negroidná varieta). Pojem po prvýkrát použil E. W. Blyden pri prednáške vo Freetowne 19. 5. 1893. Emancipáciu Afriky podrobnejšie rozpracoval v početných prácach, kde o. i. kritizoval snahy misionárov europeizovať Afričanov a propagoval vytvorenie nezávislej africkej cirkvi a západoafrickej univerzity, ktorá by pomáhala rozvíjať africkú osobnosť. V 50. a 60. rokoch 20. stor. súčasť politického slovníka prvého ghanského prezidenta K. Nkrumaha. Pojem sa rozšíril v anglofónnej Afrike, vo frankofónnej Afrike obdoba africanité a négritude.

Africká platforma

Africká platformageol. rozsiahly rôzne hlboko denudovaný stabilný blok zemskej kôry, základná morfoštruktúrna jednotka Afriky. Okrem prevažnej časti Afriky zaberá aj Arabský polostrov a Madagaskar. Je porušená viacerými systémami zlomov (somálsky, eritrejský, kapský, meridionálny a i.). Formovala sa postupne od začiatku prahôr (archaikum) až do konca starohôr (proterozoikum) v jednotlivých geotektonických cykloch. Najstarší, protoafrický súbor cyklov predstavuje obdobie od vzniku prvotnej zemskej kôry až po hranicu prahôr a starohôr. Počas neho sa sformovali najstaršie jadrá platformy označované ako masívy. Horniny staršie ako 2 500 mil. rokov sú známe najmä z rovníkovej časti Afriky (žuly na juhovýchode Ugandy sú staré 2 900 mil. rokov, Bomuský komplex v Konžskej demokratickej republike 3 480 mil. rokov, žuly na juhu Afriky až 3 500 mil. rokov). Veľmi staré sú horniny pásem zelenokameňov a granulity juhoafrických masívov (2 700 mil. rokov) prekrývajúce staršie kryštalinikum (3 700 až 3 600 mil. rokov). Proterozoické cykly vytvorili medzi masívmi orogénne pásma. Africká platforma bola s konečnou platnosťou dotvorená v poslednom geotektonickom cykle, ktorý sa začal približne pred 700 mil. rokov a pokračoval až do spodného kambria.

africké nezávislé cirkvi

africké nezávislé cirkvi, afrokresťanské cirkvi — africké synkretické cirkvi, ktoré sa v snahe o afrikanizáciu kresťanstva odštiepili od kresťanských cirkví. Predstavujú syntézu kresťanstva a tradičných afrických náboženstiev, usilujú sa priblížiť kresťanstvo africkému mysleniu a svetonázoru, interpretovať Bibliu z afrického pohľadu. Dôraz kladú na svojpomoc komunity veriacich, liečenie vierou, pri bohoslužbách na tanec a spev. V koloniálnom období sa objavovali milenaristické hnutia s nacionalistickými prvkami (Južná Afrika, etiópske cirkvi). V súčasnosti existuje viac ako 5-tis. cirkví vo väčšine afrických krajín, najmä v Južnej Afrike, Nigérii, Ghane, Konžskej demokratickej republike a Keni. Vlastnú africkú verziu kresťanstva 2 roky hlásala začiatkom 18. stor. v bývalej Konžskej ríši prorokyňa Kimpa Vita známa pod kresťanským menom Donna Beatrice (1706 upálená Portugalčanmi). Prvé afrokresťanské cirkvi vznikali už v 19. stor. v Sierre Leone (1819), Ghane (1862), Južnej Afrike (1882) a Nigérii, napr. Africká baptistická cirkev (Ebenezer Baptist Church), ktorú 1888 založil nigérijský básnik, bojovník proti rasizmu Mojola Agbebi (*1860, †1917). V 20. stor. počet afrických synkretických cirkví aj ich prívržencov narastal (napr. hnutie Aladura v záp. Afrike). Najpočetnejšia je Cirkev Ježiša Krista a jeho zástupcu na Zemi Simona Kimbangua (kimbanguizmus), ktorú 1921 založil v bývalom Belgickom Kongu S. Kimbangu; má vyše 10 mil. členov v Konžskej demokratickej republike a v okolitých krajinách, ako aj vo Francúzsku a v Portugalsku.

africké tajné spoločnosti

africké tajné spoločnosti — výberové náboženské spoločnosti. Možnosť členstva v nich obmedzovali viaceré faktory: vek (iba dospelí členovia etnika), pohlavie (ženské a mužské tajné spoločnosti), niekedy aj spoločenské postavenie adepta, politické či náboženské funkcie, majetok ap. Africké tajné spoločnosti vykonávali náboženské obrady, ktorých cieľom bolo často za pomoci halucinogénnych látok komunikovať s božstvami, duchmi i predkami a zabezpečiť ochranu a blahobyt dediny, etnika či širšieho spoločenstva, vykonávať magické liečiteľské praktiky (vyháňanie zlých duchov z tela chorých), organizovať iniciačné obrady (→ iniciácia, význam 3), t. j. skúšky dospelosti, pri ktorých sa chlapci a dievčatá podrobovali obriezke. Predtým však boli zasväcovaní do tajov života, histórie etnika, obradných tancov a náboženských rituálov, učili sa základy spoločenského správania a sexuálneho života, chlapci aj vojenskému umeniu, dievčatá sa pripravovali na úlohu manželiek a matiek. Niekedy sa členovia učili aj tajný jazyk. Iniciácia mohla trvať niekoľko mesiacov až rokov, po absolvovaní obradov sa mladí ľudia stávali plnoprávnymi členmi určitej spoločnosti a niekedy dostávali aj nové meno. Najznámejšie tajné spoločnosti v záp. Afrike: u Jorubov Ogboni, u gabonských Fangov Bwiti, mužská tajná spoločnosť Poro, ženská tajná spoločnosť Sande, v Sierre Leone a v Libérii spoločnosť Bundu, v Kamerune spoločnosť Ekpo a i.

Africký národný kongres

Africký národný kongres, ANK, African National Congress, ANC — najstaršia a najvplyvnejšia politická organizácia černošského obyvateľstva Južnej Afriky. Založená 1912 ako Juhoafrický domorodý národný kongres (South African Native National Congress) z iniciatívy Pixleyho ka Isaku Semeho (*asi 1881, †1951) v Bloemfonteine na konferencii reprezentantov afrického ľudu juž. Afriky s cieľom prekonať kmeňové a národnostné rozdiely a vytvoriť jednotný národ, ktorý by sa postavil proti panstvu Britov a Búrov. Od 1923 súčasný názov. Programom bol boj za rasovú rovnoprávnosť, odstránenie diskriminačných zákonov a zastúpenie v parlamente. Zakladateľmi ANK boli africkí vlasteneckí intelektuáli a kmeňoví náčelníci. V prvých desaťročiach bol výberovou protestnou organizáciou, v 50. rokoch 20. stor. sa zmenil na najväčšie masové hnutie (1952 vyše 100-tis. členov). Spočiatku sa orientoval na nenásilné formy boja, najmä proti zaberaniu africkej pôdy (heslo Vráťte nám Afriku!), s rozvojom priemyslu získaval silné pozície v odboroch. Vystupoval ako celonárodné a multirasové hnutie opierajúce sa najmä o kmeň Xhosov, po zavedení apartheidu v máji 1948 začal spolupracovať s ďalšími juhoafrickými politickými organizáciami, ideovo, akčne aj personálne prepojený s juhoafrickou komunistickou stranou. Po zavedení registrácie černošského obyvateľstva (1950) agitoval proti noseniu pasov, vyhlásil kampaň občianskej neposlušnosti (porušovanie rasistických zákonov), 1955 sa z jeho iniciatívy konalo zhromaždenie protirasistických organizácií Kongres ľudu, na ktorom bola schválená Charta slobody (Freedom Charter). R. 1959 sa odštiepila militantná frakcia pod vedením Roberta Mangalisa Sobukweho (*1924, †1978) a vytvorila Panafrický kongres (Pan-african Congress, PAC). R. 1960 streľba do demonštrujúcich černochov v Sharpeville. ANK zakázaný (do 1990 pôsobil v ilegalite), tisíce Afričanov uväznených, N. Mandela a ďalší siedmi predstavitelia ANK odsúdení na doživotie, časť vedenia pôsobila v zahraničí. Hlavný stan ANK bol v Zambii, vojenské tábory v Angole a Tanzánii, kde sa cvičili jednotky na partizánsku vojnu, utečenecké tábory v Botswane a Tanzánii, zastúpenie vo viac ako 25 štátoch celého sveta. R. 1961 sa ANK začal orientovať na nenásilné formy boja, oznámil vytvorenie ozbrojeného krídla pod názvom Umkhonto we Sizwe (Spear of the Nation, Kopija národa), neskôr premenované na Ľudovú armádu ANK, ktorá vykonávala najmä sabotážne akcie. Počet členov prudko vzrástol po povstaní v Sowete 1976, kde polícia a armáda podľa niektorých zdrojov zabila vyše 600 ľudí. V priebehu 80. rokov 20. stor. aj boje s inými černošskými organizáciami, najmä s hnutiami Inkatha (Zuluovia) a PAC; od pol. 80. rokov 20. stor. ANK formálne otvorený obyvateľom všetkých rás vrátane belochov. R. 1990 legalizovaný, predáci prepustení z väzenia; 1991 dohoda o ukončení nepriateľstva s ostatnými organizáciami, snaha o ovládnutie politickej scény. Vo všerasových voľbách 1994 presvedčivé víťazstvo ANK, N. Mandela sa stal prezidentom Južnej Afriky. Opakovane zvíťazilo aj vo voľbách 1999, 2004, 2009 a 2014.

Predsedovia: 1912 – 17 John Langalibalele Mafukuzela Dube (*1871, †1946), 1917 – 24 Sefako Mapogo Makgatho (*1861, †1951), 1924 – 27 a 1937 – 40 Zacharias Richard Mahabane (*1881, †1971), 1927 – 30 Josiah Tshangana Gumede (*1867, †1946), 1930 – 36 Pixley ka Isaka Seme, 1940 – 49 Alfred Bitini Xuma (*1893, †1962), 1949 – 52 James Sebe Moroka (*1891, †1985), 1952 – 67 A. J. Luthuli, 1967 – 91 O. Tambo, 1991 – 97 N. Mandela, 1997 – 2007 Thabo Mvuyelwa Mbeki (*1942), 2007 – 2017 Jacob Gedleyihlekisa Zuma (*1942), od 2017 Matamela Cyril Ramaphosa (*1952).

Africký roh

Africký roh — názov (nie geografický) najvýchodnejšieho cípu afrického kontinentu; oblasti Somálskeho polostrova (Somálsko a Etiópia) a Džibutska.

africký socializmus

africký socializmus — označenie reformistických koncepcií riešenia sociálno-politických problémov v krajinách Afriky. Marxisticko-leninská ideológia a komunistické idey ovplyvnili programy mnohých politických strán, z ktorých sa sformovali komunistické strany (v Južnej Afrike aj inde už v 20. rokoch 20. stor.). Po získaní politickej nezávislosti vznikli v Afrike mnohé marxisticky orientované politické režimy (Benin, Etiópia, Mozambik), ďalšie africké krajiny si vytvorili vlastné politické ideológie socialistického vývoja spoločnosti vychádzajúce z tradičných afrických duchovných hodnôt, z myšlienky spolupatričnosti, tradičného kolektivizmu, ako aj zo špecifického afrického vývoja (L. S. Senghor, Mobutu Sese Seko, K. Kaunda a i.). K najznámejším patrí ideológia afrického socializmu ujamaa vypracovaná tanzánijským prezidentom J. Nyererem a rozpracovaná 1967 v Arušskej deklarácii.

Afrikánci

Afrikánci, vlastným menom Afrikaners — národnosť európskeho pôvodu v krajinách na juhu Afriky, najviac v Južnej Afrike (3,6 mil.; 2016), kde tvoria asi 60 % belošského obyvateľstva. Menšie skupiny žijú v Namíbii, Zambii, Zimbabwe, Svazijsku, Botswane a Lesothe. Veriaci sú prevažne protestanti. Pôvodne sa nazývali Búri a tvorili ich predovšetkým holandskí osadníci žijúci od polovice 17. stor. v Kapsku, neskôr aj nemeckí kolonisti a od konca 17. stor. aj francúzski hugenoti. Zakladali farmy (hol. boere = sedliaci, roľníci; odtiaľ pomenovanie), na ktorých ako pracovnú silu využívali otrokov spomedzi miestneho pôvodného obyvateľstva, neskôr aj zmluvných robotníkov z Ázie. Už od svojho príchodu do Afriky narážali na odpor domorodého obyvateľstva, čo viedlo k početným ozbrojeným konfliktom (Khoini, a najmä Xhosovia). Koncom 17. a v 1. pol. 18. stor. sa spomedzi nich vyčlenila skupina takzvaných Trekbúrov, ktorí viedli kočovný život. Po obsadení Kapska Britmi (1795, definitívne 1806), masovom príchode britských kolonistov, ako aj následne prijatých opatreniach britskej koloniálnej správy (o. i. 1833 zrušenie otroctva) došlo k úpadku búrskych fariem založených na práci otrokov. Búri sa začali hromadne sťahovať do vnútrozemia Afriky. Tento takzvaný Veľký pochod (afrikánsky Groot Trek, angl. Great Trek; od 1835, resp. 1836) sa stal významným krokom k sformovaniu ich národnej identity a považuje sa za začiatok ich boja za národnú jednotu. Postupne utvorili viacero od Britov nezávislých takzvaných búrskych republík, z ktorých väčšina nemala dlhšie trvanie. Prvá, Republiek van Graaff-Reinet, jestvovala od februára 1795 do augusta 1796, k najvýznamnejším patrili Natalia (1839 – 43; → Natal), Oranský slobodný štát (1854 – 1902; → Oransko) a Transvaalska republika (1852 – 1902; → Transvaal). Snaha Britov vytvoriť súvislú britskú kolonálnu ríšu naprieč Afrikou (od Kapského mesta po Káhiru) a odmietavý postoj Transvaalskej republiky a jej prezidenta P. Krugera udeliť politické práva britským prisťahovalcom (tzv. uitlanderom) v oblasti Witwatersrandu (v tom čase patrila do Transvaalu), viedli k anglo–búrskej vojne (1899 – 1902), v ktorej boli Búri porazení a Oranský slobodný štát a Transvaalska republika stratili nezávislosť. Na základe Zákona o Južnej Afrike (South Africa Act; 20. 6. 1909 prijatý britským parlamentom, do platnosti vstúpil 31. 5. 1910) sa stali provinciami Juhoafrickej únie (od 1961 Juhoafrická republika; → Južná Afrika, Dejiny). Zákon zároveň ustanovil holandčinu (presnejšie kreolizovanú holandčinu, ktorou hovorili Búri) za druhý úradný jazyk (popri angličtine). R. 1925 bol názov holandčina nahradený termínom afrikánčina (→ afrikánsky jazyk) a Búri sa začali nazývať Afrikánci; podľa niektorých autorov toto pomenovanie prvýkrát použil v 90. rokoch 19. stor. búrsky generál a v období 1924 – 39 ministerský predseda Juhoafrickej únie James Barry Munnick Hertzog (*1866, †1942). Po získaní nezávislosti Juhoafrickej únie (1931) sa Afrikánci stali oporou vládnucej Národnej strany Južnej Afriky a v období 1948 – 91 aj jej politiky apartheidu (→ Južná Afrika). R. 2008 sa stali členom Organizácie nezastúpených národov a národností (UNPO).

afrikanizácia

afrikanizácia

1. politika afrických krajín ako bývalých kolónií, ktorej cieľom bolo dosádzať vlastných občanov, Afričanov, do funkcií zastávaných predtým v štátnej správe, obchode a priemysle občanmi z bývalej koloniálnej metropoly, resp. z vyspelých krajín. Zahŕňa aj oblasť poľnohospodárstva, niektoré africké štáty prevzali pod svoju správu, resp. znárodnili, poľnohospodársku pôdu, ktorú predtým vlastnili európski usadlíci;

2. v oblasti kultúry, umenia a školstva návrat k vlastným africkým kultúrnym a duchovným hodnotám a ich uplatňovanie v praxi;

3. afrikanizácia afrických dejín – nový pohľad a interpretácia afrických dejín použitím nových, dosiaľ nevyužitých prameňov;

4. afrikanizácia náboženstva (kresťanstva) vedie k vzniku afrických synkretických cirkví (→ africké nezávislé cirkvi).