Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 532 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

A-čcheng

A-čcheng, Acheng — mestský obvod v juhových. časti Charbinu (Čína) v provincii Chej-lung-ťiang na rieke A-š-che; 597-tis. obyvateľov (2010). Obchodné, poľnohospodárske a priemyselné stredisko. Priemysel tehliarsky, elektrotechnický, potravinársky (cukrovar, pivovar), menšie železiarne. Do 2006 samostatné mesto.

Ačinsk

Ačinsk — prístavné mesto v Rusku v Krasnojarskom kraji pri rieke Čulym (prítok Obu) na Transsibírskej magistrále; 107-tis. obyvateľov (2015). Leží v oblasti s veľkými zásobami hnedého uhlia (Kansko-ačinská hnedouhoľná panva s možnosťou povrchovej ťažby) a rúd farebných kovov. Energetika je základom hutníctva hliníka. Priemysel potravinársky, textilný, obuvnícky, nábytkársky, rozsiahla výroba stavebných materiálov, najmä cementu. Dôležitý železničný uzol (trate smerujú na juh k Abakanu a na sever k Jenisejsku). Založené 1683, mestom od 1782. Prírodopisné a historické múzeum. Pedagogický a lekársky inštitút, divadlo.

ad-

ad- [lat.] — predpona s významom k, pri.

ADA

ADA, Ada — inform. procedurálny programovací jazyk vyvinutý 1979 pod patronátom amerického ministerstva obrany s cieľom podporovať vývoj a údržbu veľkých meniacich sa softvérových systémov. Považuje sa za nasledovníka programovacieho jazyka pascal. Podporuje štruktúrované programovanie, abstraktné typy údajov, zapuzdrenie údajov, paralelné programovanie a tvorbu systémov reálneho času. Nazvaný podľa Ady Lovelace.

adab

adab [arab.] — stredoveká arabská vzdelávacia próza. Prvé knihy adabu (8. stor.) boli určené štátnym úradníkom a šľachte. Obsahovali poučenia o dvorskej etike, vládnutí, spravovaní štátu, organizovaní armády, vzťahu k poddaným a i. Neskôr sa k adabu začali pridávať aj zbierky poučných anekdot, bájky, literárne analógie, životopisy slávnych ľudí a príručky encyklopedického charakteru. K najstarším autorom adabu patrili Ibn al-Muqaffa’, al-Džáhiz a Ibn Kutajba. V islamskom Španielsku pestovali adabovú prózu najmä Ibn ’Abd Rabbihi a Ibn Hazm. Z literárnych antológií bola najznámejšia Kniha piesní (Kitáb al-aghání) od Abú ’I-Faradža al-Isfaháního. Adab pretrval v rôznych formách do neskorého islamského stredoveku.

ad absurdum

ad absurdum [lat.] — do nezmyselnosti, do nemožnosti, do krajnosti, nevhodne.

ad acta

ad acta [ák-; lat.], a. a. — k spisom, založiť do archívu; pokyn založiť spis, listinu, dokument ap. ako vybavené, na archivovanie. Výraz používaný v súčasnosti zriedkavo, v minulosti bežne v úradnom styku osôb v cirkevnom a štátnom aparáte. V prenesenom význame ponechať bez pozornosti, odložiť bez dôkladného vyšetrenia.

adagio

adagio [-džo; tal.] —

1. hud. voľne, zdĺhavo, voľnejšie tempo ako andante, rýchlejšie ako largo. V cyklickej forme aj názov pomalej, voľnej časti;

2. balet. jedna z foriem tanca v priestore, v ktorom sa využívajú nesené figúry, rotácia tanečnice za pomoci partnera, skoky a pohyby horných končatín; úvodná časť klasického pas de deux, časť grand pas, pas d’action (→ pas). Vývojom sa do adagia vniesli akrobatické prvky; v terminológii klasického tanca skupina cvikov pri tyči a na voľno, slúži na rozvinutie zmyslu pre rovnováhu a líniu póz, na získanie koordinácie a sily i na rozvíjanie hudobného cítenia a tanečnosti.

adagissimo

adagissimo [-dži-; tal.] — hud. čo najvoľnejšie.

adaktýlia

adaktýlia [gr.], adactylia — nevyvinutie prsta ruky alebo nohy. Izolovaná adaktýlia sa vyskytuje zriedkavo, zvyčajne býva súčasťou komplexnejšieho postihnutia vývoja predlaktia alebo predkolenia s akrálnou časťou. Najzávažnejšou adaktýliou je chýbanie palca ruky; v tomto prípade je potrebné vykonať plastickú operáciu.

Adalbert Hamburský

Adalbert Hamburský, okolo 1000 – 16. 3. 1072 Goslar — hambursko-brémsky arcibiskup (od 1043). Vysielaním christianizačných misií rozšíril vplyv svojho arcibiskupstva do Fínska, Grónska a na Island, jeho misie smerovali aj na územia obývané Slovanmi. Okolo 1060 založil diecézu v Meklenbursku. Ako tútor neplnoletého kráľa Henricha IV. získal 1063 – 66 významný vplyv na ríšsku vnútornú a zahraničnú politiku. Opozíciou zbavený moci, 1069 sa však vrátil k dvoru.

Adalram

Adalram, ? – január 836 — salzburský arcibiskup. R. 828 sa pravdepodobne zúčastnil na výprave Ľudovíta Nemca ml. proti Bulharom, cestou sa (pravdepodobne) zastavil v Nitre, kde na majetku kniežaťa Pribinu vysvätil kostol, ktorý bol zrejme hlavným kostolom christianizačnej misie v Nitrianskom kniežatstve a najstarším písomne doloženým kresťanským kostolom vo vých. časti str. Európy.

Adam, Adolphe Charles

Adam, Adolphe Charles, 24. 7. 1803 Paríž – 3. 5. 1856 tamže — francúzsky skladateľ. V skladbe žiak F. Boieldieuho, 1825 získal 2. stupeň Rímskej ceny. Vytvoril 53 opier v nenáročnom slohu francúzskej komickej opery, v ktorých sa prejavil predovšetkým ako invenčný melodik. K najúspešnejším patria Postilión z Lonjumeau (1836), Keby som bol kráľom (1852) a dodnes uvádzaný balet Giselle (1841).

Adam, Albrecht

Adam, Albrecht, 16. 4. 1786 Nördlingen – 28. 8. 1862 Mníchov — nemecký maliar bitiek a jazdeckých portrétov. Dvorný maliar talianskeho vicekráľa Eugèna de Beauharnais v Miláne, činný v Mníchove, v Taliansku a vo Viedni. Zúčastnil sa ťaženia Napoleona I. Bonaparta do Ruska (1812), kde namaľoval vyše 80 olejových skíc, ktoré neskôr so synmi realizoval v litografii, a ťaženia maršala Radeckého proti Sardínii (1848). Jeho najväčší obraz je Bitka pri Zorndorfe (1859 – 62).

Adam, Henri-Georges

Adam, Henri-Georges, 18. 1. 1904 Paríž – 27. 8. 1967 Perros-Guirec — francúzsky sochár, grafik a medailér, predstaviteľ geometrickej abstrakcie. Monumentálny charakter majú jeho diela malých rozmerov (Bábika, 1946), ako aj napr. 22 m dlhá plastika vytvorená pre vstupnú časť múzea v Le Havri (Signál, biely betón, 1960). Tvoril aj gobelíny.

Adam, Robert

Adam [edm], Robert, 3. 7. 1728 Kirkcaldy – 3. 3. 1792 Londýn — škótsky klasicistický architekt a návrhár, spolu s W. Chambersom najvýznamnejší architekt 2. pol. 18. stor. v Anglicku. Syn škótskeho architekta a záhradného architekta Williama Adama (*1689, †1748). Študoval v otcovom ateliéri, 1754 – 57 absolvoval študijnú cestu Grand Tour do Talianska, kde 1755 – 57 v Ríme študoval antickú, renesančnú i súdobú barokovú architektúru a oboznámil sa aj s dielami G. B. Piranesiho, ktorého prístup k architektúre ho významným spôsobom ovplyvnil. R. 1758 sa usadil v Londýne, kde sa k nemu 1763 pridal jeho brat James Adam (*1732, †1794), s ktorým spolupracoval do konca života.

Vo svojej tvorbe sa inšpiroval viacerými zdrojmi, významne ho ovplyvnila najmä študijná cesta. Hlavným štýlovým zdrojom bola pre neho rímska antická architektúra. Rozmanité architektonické formy a vzory (palladianizmus, antika, renesančná architektúra, súdobá francúzska architektúra) originálnym spôsobom prispôsoboval súdobým požiadavkám na komfortné a elegantné šľachtické bývanie, ako aj zjemnenému vkusu vzdelaných objednávateľov. Svojimi ranými dielami (do pol. 60. rokov 18. stor.) priniesol do súdobej anglickej architektúry myšlienky neoklasicistickej architektúry Talianska. Navrhoval najmä vidiecke šľachtické sídla, záhradné architektúry, mestské domy v Londýne i menšie verejné stavby. V pol. 60. rokov sa ustálil jeho vlastný architektonický štýl, charakteristický vyzretou klasicistickou syntézou a elegantnými rafinovanými formami, nazývaný aj Adamov štýl (Adam Style).

Navrhol viacero šľachtických sídel i vidieckych víl. K jeho najvýznamnejším dielam patria prestavby sídel Osterley park House (1765 – 80) a Kenwood House (1767 – 69) v Londýne, vidiecke sídla Harewood House (1759 – 71) a Saltram House (1768 – 79) a i. V luxusných mestských obytných domoch, ktoré navrhol v Londýne, sa sústredil predovšetkým na komfort, ktorý požadovali jeho šľachtickí objednávatelia (Wynn House, námestie Saint James’s Square, 1772 – 76; Derby House, námestie Grosvenor Square, 1773 – 74, nezachovaný; Home House, námestie Portman Square, 1773 – 77). Zaoberal sa aj urbanizmom, navrhol viaceré verejné stavby (nezrealizované návrhy univerzity a King’s College v Cambridgei; univerzita v Edinburghu, 1789 – 93). K jeho najvýznamnejším dielam patria aj Syon House (1760 – 69) a budova umeleckej spoločnosti Society of Arts (1772 – 76) v Londýne, Register House v Edinburghu (1774 – 92) a i. Navrhoval aj nábytok a umeleckoremeselné predmety (koberce, strieborný riad).

V jeho interiérových návrhoch sa uplatnil tzv. etruský štýl (neoklasicistický štýl, ktorý vychádzal z antického vázového maliarstva, renesančného groteskového ornamentu i z archeologických nálezov v Herculaneu a v Pompejach a uplatnil sa predovšetkým v Anglicku v 2. pol. 18. stor. najmä v interiérovom dizajne). Etruský salón v Osterley Park House v Londýne (okolo 1775 – 76), ktorý navrhol, patrí najvýznamnejším dielam v tomto štýle. Pre niektorých objednávateľov príležitostne vytváral aj diela v štýle Gothic Revival.

Autor teoretickej práce Zrúcaniny Diokleciánovho paláca v Splite v Dalmácii (The Ruins of the Palace of the Emperor Diocletian at Spalatro in Dalmacia, 1764). R. 1773 spolu so svojím bratom Jamesom vydali prvý zväzok knihy Architektonické diela Roberta a Jamesa Adama (The Works in Architecture of Robert and James Adam; 2 zväzky, 1773 – 78), ktorá významným spôsobom prispela k šíreniu ich štýlu i architektonických myšlienok.

Jeho tvorba mala veľký vplyv na anglickú architektúru 2. pol. 18. stor., a hoci nemal vlastných žiakov, ovplyvnil celý rad architektov. Jeho štýl sa rozšíril do Európy, napr. do Ruska, kde ho uplatnil R. Cameron, i do USA, kde pretrval do 20. rokov 19. stor. (→ klasicizmus).

Adam, Theo Siegfried

Adam, Theo Siegfried, 1. 8. 1926 Drážďany — nemecký spevák (bas) a režisér. Spievať začal v drážďanskom chlapčenskom zbore, jeho učiteľom bol Rudolf Dittrich (*1861, †1919). Od 1949 člen Štátnej opery v Drážďanoch, od 1953 v Berlíne a v Štátnom divadle vo Frankfurte nad Mohanom. Od 1952 hosť festivalu Bayreuther Festspiele, kde do 1980 vytvoril viaceré vrcholné wagnerovské postavy (Wotan, Prsteň Nibelungov; Sachs, Majstri speváci norimberskí). K jeho hlavným úlohám ďalej patrili napr. Figaro (Figarova svadba), Leporello (Don Giovanni) a Ochs (Gavalier s ružou), vynikajúci interpret aj piesňovej a vokálno-orchestrálnej tvorby. R. 2006 svoju spevácku kariéru ukončil. Venoval sa aj pedagogickej činnosti.

Adam a Eva

Adam a Eva — podľa Biblie prvý ľudský pár, prarodičia ľudského pokolenia. Podľa knihy Genesis (1 M 2 – 3) prvého človeka, Adama, stvoril Boh z prachu zeme, neskôr Evu (podľa kresťanského prekladu z jeho rebra, podľa židovského prekladu z jeho boku). Žili v rajskej záhrade (Eden), kde Eva podľahla zvodu pokušiteľa (hada), porušila zákaz jesť z plodov stromu poznania dobra a zla a ponúkla aj Adamovi. Tým sa prarodičia dopustili prvotného hriechu (→ dedičný hriech). Boli potrestaní vyhnaním z raja, aby s námahou žili z plodov zeme. Adamov trest spočíval v namáhavom obrábaní pôdy, Evin v bolestnom pôrode. Eva bola matkou Kaina, Ábela a Šéta. Nový zákon nazýva Ježiša Krista druhým Adamom, niektorí stredovekí autori ho tiež pokladali za druhého Adama a Máriu za druhú Evu. V islame podľa Koránu prvý človek Adam podľahol v rajskej záhrade našepkávaniu diabla (→ Iblís) a okúsil z plodov stromu nesmrteľnosti, Eva v ňom nie je výslovne menovaná ani považovaná za pramatku ľudstva.

Vo výtvarnom umení boli Adam a Eva námetom od neskorej antiky a raného kresťanstva a jednými z mála nahých postáv stredovekého umenia zobrazovanými takmer všetkými umeleckými druhmi. Najčastejšie témy: stvorenie Adama a Evy, prvotný hriech (s hadom podávajúcim Eve jablko zo stromu poznania), vyhnanie z raja. Boli znázorňovaní aj v iných súvislostiach, napr. v Apokalypse, v scénach ukrižovania Ježiša Krista je pri kríži často Adamova lebka (podľa starokresťanskej legendy bol Adam pochovaný na mieste, kde neskôr stál Kristov kríž). Najznámejšie diela: nástenná maľba z 3. stor. v rímskych Katakombách sv. Marcellina a Petra, mozaika v Chráme sv. Marka (San Marco) v Benátkach (12. stor.), freska v dóme v Arezze od Piera della Francesca (1466), fresky v kaplnke Brancacciovcov vo Florencii od Masaccia (15. stor.), freska v Sixtínskej kaplnke od Michelangela (1535). Na Slovensku aj obľúbená téma ľudového výtvarného umenia.

adamantán

adamantán [gr.], C10H16 — nasýtený tricyklický uhľovodík. Bezfarebná tuhá kryštalická látka s vysokou teplotou topenia (268 °C). Stavba molekuly adamantánu sa zhoduje s kryštálovou mriežkou diamantu. Adamantán bol prvýkrát izolovaný 1933 z hodonínskej ropy. Dá sa pripraviť z cyklopentadiénu; jeho deriváty sa využívajú pri výrobe liečiv.

Adamantios

Adamantios — latinské prímeno gréckeho kresťanského učenca Origena súvisiace s latinským prídavným menom adamanteus (oceľový, železný), t. j. muž z ocele.

Adamauská vysočina

Adamauská vysočina, angl. Adamawa, fr. Adamaoua — pohorie v Kamerune, čiastočne v Nigérii a Stredoafrickej republike. Stupňovitá náhorná plošina budovaná najmä prekambrickými rulami a mladšími vyvretými horninami. Nad zarovnaným povrchom (1 000 – 1 500 m n. m.) sa týčia osamotené vrchy, najmä vyhasnuté sopky (Bamboutos, 2 740 m n. m.). Rovníkové podnebie. Pramenná oblasť riek Benue, Sanaga, Logone. Na juhu vždyzelené lesy, na severe savany. Významné ložiská bauxitu.

Adama van Scheltema, Carel Steven

Adama van Scheltema [schel-], Carel Steven, 26. 2. 1877 Amsterdam – 6. 5. 1924 Bergen — holandský ľudový sociálny básnik. Autor populárnych zbierok Cesta veršov (Een weg van verzen, 1900), Osamotené pesničky (Eenzame liedjes, 1906), Z ticha a sporu (Uit stilte en strijd, 1909) a Spievajúce hlasy (Zingende stemmen, 1916) vyznačujúcich sa melanchóliou a jednoduchosťou verša.

Adamawa

Adamawa — členský štát Nigérie.

Adamawa

Adamawa — historická ríša na území dnešnej vých. Nigérie a sev. Kamerunu na hornom toku rieky Benue. Začiatkom 19. stor. dobyli územie islamizovaní Fulbovia a založili tam štát s hlavným mestom Yola. Zakladateľom a prvým vládcom emirátu bol syn jedného z fulbských vodcov, bojovník a učenec Modibbo (Učený) Adama (*1771, †1848), podľa ktorého bola nazvaná ríša, predtým nazývaná Fumbina (Fombina). R. 1806 dostal Adama od islamského reformátora, šejka Usmana dan Fodia, zástavu a titul lamido fombina (vládca juhu) a 1809 začal fulbský džihád (svätú vojnu) proti nemoslimskému obyvateľstvu. Po Adamovej smrti prešla vláda na jeho 4 synov, ich moc však bola oslabená. Ríša platila tribút sultánom zo Sokota. Po 1901 ju dobyli britskí, nemeckí a francúzski kolonizátori, v nasledujúcom období bola časť územia začlenená do britskej kolónie a protektorátu Nigéria (provincia Yola, ktorú spravoval Adamov syn lamido Bobbo Ahmadu), časť do Britského Kamerunu a Francúzskeho Kamerunu. R. 1926 bola z provincie Yola vytvorená Adamawa (Gongola), tretia najväčšia provincia Nigérie. Po referende 1961 k nej bolo pričlenené aj územie ležiace na severe Britského Kamerunu.

adamawsko-východné jazyky

adamawsko-východné jazyky — genetická skupina nigersko-konžskej jazykovej rodiny zahŕňajúca 112 jazykov, ktorými sa hovorí v Stredoafrickej republike, vo východocentrálnej Nigérii, v sev. oblasti Kamerunu a v Konžskej demokratickej republike (bývalý Zair). Tieto geograficky vzdialené jazyky sú z nigersko-konžskej jazykovej rodiny najmenej známe. Členia sa na 2 podskupiny: adamawskú (Nigéria a Kamerun) a vých. (Konžská demokratická republika a Stredoafrická republika). Medzi adamawsko-východné jazyky patria napr. azandčina (zandčina) a sango.

Adamčiak, Milan

Adamčiak, Milan, 16. 12. 1946 Ružomberok – 16. 1. 2017 Banská Belá, okres Banská Štiavnica — slovenský muzikológ, skladateľ, performer a výtvarník. R. 1962 – 68 študoval hru na violončele na konzervatóriu v Žiline, 1968 – 73 hudobnú vedu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. R. 1972 – 91 pracovník SAV, 1977 – 89 prednášal hudbu 20. stor. na VŠMU v Bratislave a na Filozofickej fakulte UK. Venoval sa komponovaniu priestorových a grafických skladieb (priestorová projekcia Dislokácia II, 1970), vizuálnej poézii, akčnému umeniu a performancii. V 2. pol. 60. rokov 20. stor. sa venoval hudobno-priestorovým projektom, ktoré boli ovplyvnené umeleckým hnutím Fluxus, predovšetkým tvorbou J. Cagea (realizácia Symfonickej básne G. Ligetiho pre 6 hráčov a 100 metronómov, 1969; Grafikon, priestorová akcia v Hodoníne so 4 hudobníkmi a 4 magnetofónmi v 8 miestnostiach galérie). Jeho grafické partitúry, napr. grafické listy z cyklu Partitúry, postupne nadobudli charakter autonómneho výtvarného diela. Adamčiakova tvorba sa vyznačuje schopnosťou prepájať a usúvzťažňovať zdanlivo nesúrodé javy a objekty do nekonvenčných foriem a konštelácií. R. 1989 sa stal spoluzakladateľom a vedúcim neoavantgardného súboru Transmusic comp., 1990 založil Spoločnosť pre nekonvenčnú hudbu (SNEH), v rámci ktorej 1991 a 1992 zorganizoval Festival intermediálnej tvorby (FIT) v Bratislave. R. 1992 ako viceprezident Európskeho kultúrneho klubu na Slovensku usporiadal výstavu partitúr J. Cagea.

Adamčík, Samuel

Adamčík, Samuel, 23. 7. 1904 Bohunice, okres Levice – 10. 7. 1984 Bratislava — slovenský herec. Pôvodne učiteľ a dlhoročný ochotník, 1946 – 54 člen činohry Novej scény Národného divadla, 1951 – 74 Činohry SND v Bratislave. Predstaviteľ rozmanitých charakterov starcov, sedliakov, ako aj inteligentov vo svetovom i v slovenskom repertoári (Maximilián Moor, F. Schiller: Zbojníci, 1955; Serebriakov, A. P. Čechov: Ujo Váňa, 1954). Jeho realistické herectvo so zmyslom pre charakteristický detail v úlohách činorodých starcov často využívali film aj televízia (Pole neorané, 1954; Drevená dedina, 1955; Jánošík 1962 – 63; Živý bič, 1966; Rok na dedine, 1967; Hájnikova žena, 1971; Sokoliarova dcéra, 1981; Tisícročná včela, 1983).

Adamčíková, Ľubica

Adamčíková, Ľubica, 30. 8. 1940 Martin — slovenská chemička. R. 1962 – 2010 pôsobila na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave; 1996 DrSc., 1998 prof. Spočiatku sa venovala otázkam chemickej kinetiky, neskôr oscilačným reakciám. Autorka a spoluautorka 90 pôvodných vedeckých prác, o. i. práce opisujúcej prvý anorganický oscilačný systém Belousovovho-Žabotinského typu (A completly inorganic oscillating system of the B-Z type; International Journal of Chemical Kinetics, 1982), a viacerých vysokoškolských učebných textov.

Adamcová, Mária

Adamcová, Mária, rodená Blahová, 26. 8. 1930 Važec, okres Liptovský Mikuláš — slovenská speváčka (mezzosoprán). R. 1949 – 55 členka SĽUK-u, 1955 – 91 sólistka opery Štátneho divadla Košice. Vytvorila množstvo operných postáv domáceho i svetového repertoáru. Vynikla ako Azucena (Trubadúr), Eboli (Don Carlos), Amneris (Aida), Ulrika (Maškarný bál), Dalila (Samson a Dalila), Kostolníčka Buryjovka (Jej pastorkyňa), Marina Mnišková (Boris Godunov) a i. Venovala sa aj koncertnej činnosti.

Adamec, Jozef

Adamec, Jozef, 26. 2. 1942 Vrbové, okres Trnava – 24. 12. 2018 Trnava — slovenský futbalista a tréner. R. 1959 – 61, 1963 – 64 a 1966 – 76 hráč Spartaka Trnava, 1961 – 63 Sparty Praha, 1964 – 65 Slovana Bratislava. Účastník MS 1962 v Čile (strieborná medaila) a 1970 v Mexiku, 5-násobný kráľ československých prvoligových strelcov. V ankete Futbalista storočia sa umiestnil na 2. mieste.

Adamec, Jozef Viktor

Adamec, Jozef Viktor, 13. 8. 1935 Bannister, Michigan – 20. 3. 2019 Hollidaysburg, Pensylvánia — katolícky kňaz, biskup, organizátor národnokultúrneho života Slovákov v USA. Niekoľkokrát zvolený za predsedu Združenia slovenských katolíkov v USA, člen náboženskej sekcie Svetového kongresu Slovákov. R. 1985 vymenovaný pápežom za čestného preláta, 1987 za rezidenciálneho biskupa diecézy Altoona-Johnstown v Pensylvánii, od 2011 bol na dôchodku.

Adamec, Ladislav

Adamec, Ladislav, 10. 9. 1926 Frenštát pod Radhoštěm – 14. 4. 2007 Praha — československý a český komunistický politik. Od 1966 člen Ústredného výboru KSČ, 1988 – 89 predseda vlády ČSSR. Po novembri 1989 viedol rokovania s predstaviteľmi protikomunistickej opozície a prejavoval istú ochotu ku kompromisu. Novú vládu, ktorú zostavil, však občania odmietli, preto 7. 12. 1989 rezignoval. Krátky čas stál na čele KSČ a bol za ňu poslancom v Českej národnej rade, 1993 sa utiahol do súkromia.

Adamec, Otto

Adamec, Otto, 13. 8. 1929 Ružomberok – 27. 1. 2008 Bratislava — slovenský biochemik, endokrinológ a fyziológ; 1978 DrSc. Pôsobil vo Výskumnom ústave chovu a šľachtenia hydiny, od 1980 v Ústave biochémie a genetiky živočíchov SAV v Ivanke pri Dunaji. Zaoberal sa biochémiou a fyziológiou endokrinných chorôb s ohľadom na steroidné hormóny, rozpracoval problematiku interakcie hormónov s cudzorodými látkami predovšetkým v oblasti reprodukcie hospodárskych zvierat a experimentálne overoval biotechnologické zhodnocovanie odpadov živočíšnej výroby pri metanogenéze. Dielo: Biologické účinky organochlórovaných insekticídov u hydiny (1977), Najnovšie poznatky vedy a praxe z chovu hydiny (1979).

Adamec, Štefan

Adamec, Štefan, 16. 6. 1942 Rudnianska Lehota, okres Prievidza – 5. 1. 1996 Bratislava — slovenský ekonóm. Od 1968 pôsobil vo Výskumnom výpočtovom stredisku OSN v Bratislave, od 1975 v Slovenskej plánovacej komisii, od 1990 na Ministerstve pre hospodársku stratégiu SR, od 1991 v Štátnej banke československej, od 1993 v Národnej banke Slovenska. Člen jej Bankovej rady a Rady vlády SR pre integráciu SR do Európskej únie. Významne sa zúčastňoval na tvorbe menovej politiky Národnej banky Slovenska napomáhajúcej transformačné procesy, zaoberal sa problematikou makroekonomických analýz a bankovníctva i otázkami ekonomickej a finančnej teórie.

Adamec, Vojtech

Adamec, Vojtech, 12. 7. 1926 Špania Dolina, okres Banská Bystrica – 27. 4. 1973 Košice — slovenský dirigent a skladateľ. R. 1950 – 54 študoval na VŠMU u V. Talicha a J. Strelca, 1949 – 55 pôsobil ako zbormajster v SĽUK-u, potom viedol viaceré spevácke zbory (Ľudový spevokol učiteľov Slovenska, Košický spevácky zbor učiteľov, Špišský učiteľský spevácky zbor, spevácky zbor Moyzes v Prešove a i.). Dirigoval Košický rozhlasový orchester, pedagogicky pôsobil na konzervatóriu v Košiciach. Zaslúžil sa o rozvoj slovenského zborového spevu, autor početných zborových skladieb a úprav ľudových piesní.

adamellit

adamellitgeol. vyvretá hlbinná hornina, prechodná forma medzi žulou (granitom) a granodioritom obsahujúca rovnaké množstvo draselného živca a plagioklasu, ako aj kremeň, biotit, amfibol a akcesorické minerály. Nazvaná podľa horskej skupiny Adamello v Južných Alpách.

Adamello

Adamello — horská skupina v Juž. Alpách v sev. Taliansku; najvyšší vrch Presanella, 3 556 m n. m. Tvorí súčasť pásma str. Álp tiahnucich sa od Simplonského priesmyku až k Brennerskému priesmyku. Zložená z vápencov, silno zaľadnená. Mnoho ľadovcových jazier, z ktorých najvyššie položené sú Lago Verde (Zelené pleso) na Monte Rosa (2 856 m n. m.) a Lago Gelato (Zmrznuté pleso).

Adami, Pavol

Adami, Pavol, 9. 7. 1739 Beluša, okr. Púchov – 11. 11. 1814 Viedeň — slovenský lekár, veterinár a zoológ. R. 1775 – 80 a 1810 – 12 profesor na viedenskej univerzite, 1803 – 09 na Lekárskej fakulte Jagelovskej univerzity v Krakove. Odborník v oblasti nákazlivých chorôb domácich zvierat, v strednej Európe známy ako špecialista na liečenie dobytčieho moru.

Adamic, Louis

Adamic, Louis, vlastným menom Alojz Adamič, 23. 3. 1898 Praproče pri Grosupljem, Slovinsko – 4. 9. 1951 Milford, New Jersey — americký prozaik slovinského pôvodu. Pre činnosť v protirakúskom hnutí v Slovinsku emigroval 1913 do USA. V období medzi dvoma svetovými vojnami sa vyprofiloval na výraznú spisovateľskú osobnosť v USA s hlavnou orientáciou na psychologické prehĺbenie sociálnych tém. Uviedol sa historickou sondou Dynamit: príbeh triednych násilností v Amerike (Dynamite: The Story of Class Violence in America, 1931) približujúcou dejiny pracovnej sily v USA. V autobiografii Smiech v džungli (Laughing in the Jungle, 1932) ozrejmil okolnosti svojho vysťahovalectva a opísal skúsenosti imigranta v USA. Výsledkom jeho cesty do Juhoslávie 1933 – 34 bola cestopisná esej Rodákov návrat (The Native's Return, 1934), v ktorej kritizoval režim kráľa Alexandra I. Karadjordjevića. Autor románov Vnuci: príbeh amerických životov (Grandsons: A Story of American Lives, 1935) a Kolíska života (Craddle of Life, 1936), memoárov s úvahami Moja Amerika (My America, 1938), v ktorých predostrel víziu zjednotenej Ameriky prekonávajúcej etnické napätie. Počas 2. svet. vojny výrazne prispel k informovaniu americkej verejnosti o situácii v Juhoslávii. Ako poradca sa 1942 zúčastnil schôdzky F. D. Roosevelta a W. Churchilla, ktorú ironicky opísal v diele Večera v Bielom dome (Dinner at the White House, 1946). Aj pre sympatie k režimu J. B. Tita v Juhoslávii (Orol a korene, The Eagle and the Roots, 1952) sa stal terčom obvinení McCarthyho Výboru pre neamerickú činnosť. V dôsledku zhoršujúceho sa zdravotného stavu spáchal samovraždu.

Adamíra, Jiří

Adamíra, Jiří, 2. 4. 1926 Dobrovice, okres Mladá Boleslav – 14. 8. 1993 Praha — český herec. Od 1945 účinkoval v divadlách v Prahe, Zlíne a Ostrave, 1962 – 90 v Realistickom divadle Z. Nejedlého (dnes Švandovo divadlo na Smíchově), 1990 – 93 v Národnom divadle v Prahe. Jeho herectvo sa vyznačovalo psychologickým prienikom, úspornosťou výrazu a pôsobivou dramatickosťou v postavách klasického (Richard III., W. Shakespeare, 1962; Hamlet, W. Shakespeare, 1975) i moderného (John Buchanan, T. Williams: Léto a dým, 1965; Chance Wayne, T. Williams: Sladké ptáče mládí, 1970) repertoáru. Šarm a nadhľad uplatnil v komédiách (Higgins, G. B. Shaw: Pygmalión, 1974), v Národnom divadle vynikol najmä ako charakterový herec (Serebriakov, A. P. Čechov: Strýček Váňa, 1990; Šaman, J. Topol: Sbohem, Sokrate, 1991; Továrník Werle, H. Ibsen: Divoká kachna, 1993). Uplatnil sa aj vo filme (Příběh lásky a cti, 1977; Božská Ema, 1979; Kadeř královny Bereniké, 1993) a v televíznych seriáloch (Byl jednou jeden dům, 1974; Panoptikum města pražského, 1987).

adamiti

adamiti — všeobecný názov náboženských siekt hlásajúcich návrat k rajskému stavu nevinnosti, v akom žili Adam a Eva. Preto sa na svojich schôdzach stretávali nahí, odmietali manželstvo a rodinu a voľný pohlavný styk nepokladali za hriešny. Adamiti sa vyskytovali už v 2. stor. medzi gnostikmi, v 14. stor. v Bulharsku, začiatkom 15. stor. v Čechách v ľavom krídle husitského hnutia táboritov.

Adamka, Jozef

Adamka, Jozef, 21. 10. 1930 Malé Hoste, okr. Bánovce nad Bebravou – 7. 11. 2000 Bratislava — slovenský strojársky odborník a vysokoškolský pedagóg. Od 1960 pôsobil na STU v Bratislave; 1960 DrSc., 1979 profesor. Zaoberal sa technológiou zvárania a oteruvzdornými materiálmi. Autor práce Technológia tvárnenia, zlievarenstva a zvárania (1988, s kolektívom).