Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 262 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Ciel, Igor

Ciel, Igor, 13. 4. 1931 Rožňava – 4. 7. 2010 Bratislava — slovenský divadelný a televízny režisér, scenárista a pedagóg. R. 1955 absolvoval divadelnú réžiu na VŠMU v Bratislave, 1956 – 60 režisér Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene, 1960 – 66 Krajového divadla (dnes Divadlo A. Bagara) v Nitre. Vo Zvolene režíroval o. i. hry Fiescovo sprisahanie (1956), Dom Bernardy Alby (1957), Romeo a Júlia (1958), v Nitre o. i. hry Nepriatelia (1961), Vec Makropulos (1963), Pohľad z mosta (1965). Od 1966 pracoval v Čs. televízii (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave. Od 1975 vedúci Katedry filmových a televíznych odborov Divadelnej fakulty, 1989 profesor. Od 1990 vedúci Katedry filmovej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, 1998 – 2003 vyučoval aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V televíznej tvorbe sa venoval adaptáciám slovenskej a svetovej literatúry: románov (P. Jilemnický: Zuniaci krok, 1965; A. Dumas: Parížski mohykáni, 1972; A. Chudoba: Syn človeka, 1982), divadelných hier (A. Casona: Sedem výkrikov na mori, 1970; J. Barč-Ivan: Dvaja, 1971; V. Hugo: Ruy Blas, 1980), poviedok (J. Papp: Podivné okolnosti, 1982) a i. Bol jedným z profilových tvorcov pôvodnej televíznej tvorby 60. a 80. rokov 20. stor.: Zhasnuté slnko (1967), Kolotoč (1968), Traja z 9. poschodia (1969), seriál Vivat Beňovský (1975), Počúvajme slnko (1977), Predohra v mol (1983), Snopy z piesku (1985), Modrá katedrála (1989) a i. V ďalších rokoch vytvoril kratšie televízne inscenácie Júlia (1990), Pokus (1992), Medzihra (1995), Večerná chvíľa neskorej jesene (1996) a i.

Castro, Inês de

Castro [káštru], Inês de, asi 1320 – 7. 1. 1355 Coimbra — kastílska šľachtičná, milenka portugalského infanta Doma Pedra (neskorší Peter I.). Po smrti jeho zákonitej manželky portugalskí šľachtici z obavy, že sa s Inês oficiálne ožení a jej prostredníctvom získa na dvore veľký vplyv rod Castro (Kastília), presvedčili kráľa Alfonsa IV., aby ju dal zavraždiť. Peter I. po nástupe na trón (1357) jej smrť krvavo pomstil, vyhlásil ju za svoju zákonitú manželku a dal pochovať ako kráľovnú v Alcobaçe. Jej život bol častým námetom literárnych a dramatických diel.

citara

citara, citera [gr. > nem.] — jednoduchý brnkací strunový hudobný nástroj. Pozostáva z nosiča strún, cez ktorý sú napnuté struny. Nosič môže byť umiestnený nad rezonančnou skrinkou, ponad ktorú môžu byť napnuté ďalšie struny. Podľa rezonátora sa rozlišujú palicové (hudobný luk) a trubicové citary (v Oceánii a v Ázii), citary so zaoblenou rezonančnou doskou (Čína), doskové, resp. skrinkové (medzi nimi plťové), nádobové a rámové citary. Citara patrí k základnému typu strunového nástroja, ktorý sa vyskytuje už od 4. tisícročia pred n. l. vo všetkých doložených a tradičných ľudových hudobných kultúrach. Bola známa v Európe, v Nemecku od 16. stor. pod označením Scheitholz. Ako módny nástroj získala nové uplatnenie v priebehu 18. stor. v strednej Európe, najmä v alpských krajinách. Populárnym nástrojom sa stala opäť na prelome 19. a 20. stor. v Európe a v Amerike, najmä pri domácom pestovaní hudby, v alpských krajinách aj v spojení s ďalšími nástrojmi (akordeón, gitara, husle a i.). Citara má súpravu kovových alebo črevových melodických a bourdonových strún, ktorých počet môže byť rozdielny (až 40 – prevažne sprievodných). Sú ladené v kvartách a kvintách a siahajú od F až k a1, pričom celkový rozsah dosahuje 3 – 4 oktávy. K štandardným ladeniam strún (nad hmatníkom) patrí tzv. bavorské, resp. mníchovské (c, g, d1, a1, a1) a viedenské (c, g, g1, d1, a1). Na hmatníku sú umiestnené kovové pražce, ktoré dodávajú nástroju presné diatonické alebo chromatické ladenie. Nástroje sa ladia napínacími kolíkmi alebo skrutkovým zariadením. Struny sa rozozvučiavajú brnkaním prstami, palcom, husím brkom alebo kovovým brnkadlom. Tón citary je jasný, dobre znejúci. Od pol. 19. stor. prešla citara konštrukčným zdokonalením najmä rakúskymi a juhonemeckými výrobcami, ktorí pripravili nástroj na koncertné využitie s 29 pražcami a s rozdielnou menzúrou. Vznikli citary rôzneho typu (napr. prímová, terciová, kvintová, altová, basová) a vytvorili sa viaceré typy dvojitých a pedálových citár. Medzi nimi boli aj tzv. trené, akordické citary a citary s klaviatúrou. Dnes sa používajú citary salzburského typu s jedno- alebo mittenwaldského typu s dvojstranne vydutou rezonančnou skrinkou a citary s viacnásobne delenými hlavami a s rezonančnými skrinkami (Slovensko, Maďarsko). Známa je koncertná citara v náročnejšom vyhotovení, vhodná na interpretáciu nielen ľudovej a populárnej, ale aj klasickej hudby. Repertoár pozostáva najmä z ľudových piesní, tancov, zo salónnej hudby a zo spracovania diel klasickej koncertnej hudby; citara sa používa aj ako sprievodný nástroj k piesňovému prednesu.

cimbal

cimbal [gr. > lat.] — doskový strunový hudobný nástroj s chromatickým ladením. Struny napnuté v lichobežníkovej skrini sa rozozvučiavajú údermi dvoch paličiek, niekedy aj prstovým brnkaním. Cimbal sa pôvodne dostal do Európy z perzsko-arabského kultúrneho sveta približne v 12. stor. Jeho vývinovým predchodcom bolo stredoveké psaltérium, podobný mu je nemecký hackbrett. Na Slovensku známy od 17. stor. Dnešný cimbal profesionálnej výroby má 35 – 39 strunových sústav, na ktorom možno v chromatickom postupe od veľkého C po trojčiarkové g zahrať 50 – 56 tónov; máva aj pedálové tlmiace zariadenie. Má mäkký zvuk, pre hru sú charakteristické rýchle sledy rozložených akordov. Využíva sa najmä vo folklórnej hudbe a je neodmysliteľnou súčasťou rómskych kapiel.

clarino

clarino [kla-; fr. > špan.] —

1. v období renesancie a baroka druh malej prirodzenej trúbky s jasným tónom (názov z lat. clarus — jasný) v ladení D, Es a F. Používala sa do 18. stor. pre vysoké tónové polohy na rozdiel od väčšej trúbky (principale) v ladení B, C a A používanej pre nižšie polohy;

2. názov organového registra s jasným vysokým hlasom.

cink

cink [nem.] — kónický nátrubkový dychový hudobný nástroj z dreva alebo zo slonoviny, s hmatovými dierkami, rovného (priamy, biely cink) alebo mierne ohnutého tvaru (krivý, čierny cink) s bohatým polohovým členením. Používal sa od stredoveku do 18. stor.

cow-bell

cow-bell [kau-; angl.], bell, špan. cencerro, kravský zvonec — bicí hudobný nástroj pôvodne používaný v latinskoamerickej hudbe; asi 10 – 20 cm dlhý zvonec, na ktorom sa zvuk vyludzuje údermi železnou alebo drevenou paličkou. Využíva sa najmä v džezovej hudbe (jednotlivo, prípadne v páre, najčastejšie pripevnený na bubon alebo na iný bicí nástroj).

cabaza

cabaza [kabasa; port.], aj cabaça — brazílsky hudobný nástroj. Pôvodne sa zhotovoval z vrúbkovito vyrezanej a vysušenej tekvice (port. cabaço), s rúčkou a voľne opletenými retiazkami zo sušených bôbov navlečených na špagáte, v súčasnosti sa vyrába z dreva. Má vajcovitý tvar v strede s priemerom asi 15 cm, vydáva štrkotavý zvuk. Dodnes sa používa napr. pri sambe.

cornu

cornu [kor-; lat.] —

1. signalizačný zvierací roh;

2. starorímsky pastiersky a poľovnícky signálny plechový nátrubkový aerofón stočený takmer do kruhu; odvodený od rohu.

cyklický kvet

cyklický kvet, flos cyclicus — kvet so všetkými kvetnými orgánmi v kruhoch okolo jeho vertikálnej osi. Orgány jedného kruhu sú rovnako vzdialené od stredu kvetu (napr. čeľaď kapustovité). Opak: acyklický kvet.

carpe diem

carpe diem [kar-; lat.] — ber, čo deň dá; užívaj dňa (Horácius: Básne, resp. Ódy, 1. kniha, 11. báseň, 8. verš; preklad I. Šafár: Ódy a epódy).

canis caninam non est

canis caninam non est [ka- kaní- nón ést; lat.] — pes psa žrať nebude (Varro Reatinus: O latinskom jazyku, 7. kniha).

cantilenam eandem canis

cantilenam eandem canis [kantilé- ka-; lat.] — to je stará pesnička, t. j. opakuješ stále to isté, unavuješ stále rovnakými rečami, prosbami (Terentius: Formio, 495. verš).

capite censi

capite censi [ka- cénzí; lat.] — v antickom Ríme občania počítaní iba podľa hláv, množstva, nie podľa majetku, t. j. najchudobnejšia vrstva občanov.

calumniare audacter, semper aliquid haeret

calumniare audacter, semper aliquid haeret [kalumnijáre -dák- -kvid héret; lat.] — len poriadne ohováraj, niečo sa vždy nalepí. Výrok je známy od stredoveku, ale podobná myšlienka je obsiahnutá už v Plutarchových Etických spisoch a v rozprave Priateľ a pochlebník; ako príslovie ho v diele O dôstojnosti a pokroku vied uvádza F. Bacon.

casta est, quam nemo rogavit

casta est, quam nemo rogavit [kas- kvam némó rogá-; lat.] — cudná je, veď nikto ju nechcel (prebásnil J. Buzássy); čistá je tá, ktorú nikto nepožiadal (Ovídius, Lásky, 1. kniha, 8. báseň, 43. verš; in: Ľúbostné elégie).

castis omnia casta

castis omnia casta [kastís kas-; lat.], aj omnia munda mundis — čistému je všetko čisté; myšlienka apoštola Pavla (→ Pavol z Tarzu), v gréckom origináli panta kathara tois katharois; v latinskom preklade omnia munda mundis; Nový zákon, List Títovi 1,15).

cave canem

cave canem [ka- ka-; lat.] — pozor na psa! (obdoba slovenského Pozor zlý pes!). Varovanie umiestňované na podlahách vo vestibuloch rímskych domov (napr. mozaika v Pompejach) alebo na stenách blízko vchodov (zmienka v Petroniovom románe Satiricon). Používa sa aj všeobecne (Dávaj si pozor na zlých ľudí!).

cedant arma togae

cedant arma togae [cé- -gé; lat.] — nech zbrane ustúpia mieru. Doslovne: Nech zbrane ustúpia tóge – tóga bola vrchný odev, ktorý si rímsky občan obliekal v čase mieru, t. j. bola symbolom pokoja (Cicero: Reč proti Pisonovi, 30. kapitola; v upravenej verzii aj v diele O povinnostiach, 1. kniha, 77. časť).

cedo maiori

cedo maiori [cédó majórí; lat.] — ustupujem silnejšiemu. Myšlienku v latinskom hexametri (cedere maiori virtutis fama secunda est – ustúpiť mocnejšiemu je cnosti druhá sláva) vyjadril už v 1. stor. rímsky epigramatik Martialis v Knihe predstavení (Liber spectaculorum, 1. kniha, 32. epigram), ktorá predchádzala jeho hlavnej zbierke epigramov (slov. Epigramy, lat. Epigrammata). Obdoba slovenského: Múdrejší ustúpi.

certa amittimus, dum incerta petimus

certa amittimus, dum incerta petimus [ámit-; lat.] — isté strácame, keď neisté nás vábi (Plautus: Pseudolus, 685. verš; prebásnil J. Buzássy); strácame isté, keď chceme neisté.

citato loco

citato loco [-tátó -kó; lat.], skr. c. l. — na uvedenom (citovanom) mieste; častejšie sa uvádza v opačnom poradí slov (→ loco citato).

concordia parvae res crescunt, discordia maximae dilabuntur

concordia parvae res crescunt, discordia maximae dilabuntur [konkordijá -vé rés kréskunt -kordijá -mé dílá-; lat.] — svornosťou sa aj malé veci zväčšujú, nesvornosťou sa i tie najväčšie rozpadajú. Podľa rímskeho historika Sallustia nabádal touto radou numídsky kráľ Micipsa svojich synov k svornosti (Sallustius: Vojna s Jugurthom, 10. kniha, preklad Viera Bunčáková). Obdobou je slovenská povesť o troch prútoch kráľa Svätopluka.

coram me

coram me [kó- mé; lat.] — predo mnou, v mojej prítomnosti. Používa sa pri podpisovaní, vyhlásení pred úradnou osobou.

cave, ne cadas

cave, ne cadas [ka- né kadás; lat.] — daj pozor, aby si nespadol! (vystríhanie pred pýchou). Týmito slovami upozorňoval v Ríme štátny otrok vojvodcu sláviaceho triumf, aby vo chvíli vrcholnej slávy a úspechu nezabúdal na premenlivosť osudu.

cantus cygneus

cantus cygneus [kan- -néus; lat.] — labutia pieseň, t. j. posledný význačný čin, prejav pred zánikom. Tento obraz opisuje už Cicero (Tuskulské rozhovory, 1. kniha, 73. časť).

captatio benevolentiae

captatio benevolentiae [kaptácijó -cijé; lat.] — získavanie náklonnosti, zaisťovanie priazne. Obrat z rétorickej teórie: úspech reči závisí od toho, či si nakloníme poslucháča. Ako slovný zvrat znamená aj lichotenie či honbu za priazňou a náklonnosťou (Quintilianus: Základy rétoriky, 4. kniha).

carissimo amico

carissimo amico [ká- -mó amíkó; lat.] — najdrahšiemu priateľovi; obdobne carissimae amicae (= najdrahšej priateľke), carissimis amicis (= najdrahším priateľom).

clara pacta – boni amici

clara pacta – boni amici [klá- pak- -ní amící; lat.] — jasné dohody – dobrí priatelia. Čisté účty robia dobrých priateľov. Obdoba slovenského: Kamaráti buďme, dlhy si plaťme.

condicio sine qua non

condicio sine qua non [kondicijó kvá nón; lat.] — podmienka, od ktorej nemožno ustúpiť, nevyhnutný predpoklad, aby sa niečo stalo. Doslovne: podmienka, bez ktorej nie.

confer

confer [kón-; lat.], skr. cf. — porovnaj.

consuetudo quasi altera natura

consuetudo quasi altera natura [kónsvétúdó kvazi nátú-; lat.] — zvyk je akoby druhá prirodzenosť. Obdoba slovenského: Zvyk je železná košeľa. Myšlienka pochádza od Aristotela (Rétorika, 1. kniha, 11. kapitola), rozvinul ju aj Cicero (O hraniciach dobra a zla, 5. kniha, 74. časť).

contradictio in terminis

contradictio in terminis [kontrádikcijó -nís; lat.] — rozpor vo výrazoch, v slovách, vo formulácii.

contra factum non datur argumentum

contra factum non datur argumentum [kontrá fak- nón argú-; lat.] — proti skutku niet dôkazu. Doslovne: Proti tomu, čo sa už stalo, sa neargumentuje.

coram populo

coram populo [kó- -ló; lat.] — verejne. Doslovne: na očiach ľudu, pred národom (toto slovné spojenie použil Horácius: O umení básnickom, 185. verš).

correctis corrigendis

correctis corrigendis [korréktís kor- -dís; lat.] — po oprave toho, čo malo byť opravené.

corruptissima re publica plurimae leges

corruptissima re publica plurimae leges [kor- -má ré públiká plúrimé légés; lat.] — keď bol štát najskazenejší, vychádzalo najviac zákonov (Tacitus: Anály, 3. kniha, 27. kapitola; preklad J. Žigo, M. Paulinyová, J. Rovenská). V najskazenejšom štáte je najviac zákonov.