Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 41 z celkového počtu 41 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

buk

buk, Fagus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bukovité. Drevina rastúca v miernych pásmach sev. pologule, známych 10 recentných a vyše 20 fosílnych druhov. Na Slovensku rastie iba jeden druh buk lesný (Fagus sylvatica), jedna z najrozšírenejších drevín na Slovensku. Kmeň má sivú hladkú kôru, mohutnú korunu tvoria elipsovité lesklé celistvookrajové listy. Drobné samčie kvety sú vo zväzočkoch, samičie v čiaške stonkového pôvodu; plod bukvica. Buk nie je náročný na svetlo, dobre sa prirodzene obnovuje. Konkurenčne veľmi silná drevina, často tvorí nezmiešané rovnorodé bučiny. Buk má priaznivý vplyv na pôdu a na zvyšovanie stability porastov. Dosahuje vek až 300 rokov. Na Slovensku bol pôvodne zastúpený 48 %, súčasnosti (2016) 33,2 %. Poskytuje kvalitné drevo, čerstvé je bledohnedé a postupne sa sfarbuje dočervenohneda, s častým výskytom nepravého jadra s tmavohnedým sfarbením. Je tvrdé s nevýraznou textúrou, hustota okolo 680 kg/m3. Tvarovo nestále, ťažko sa suší, ľahko sa obrába. Používa sa na výrobu nábytku, preglejok, dýh, drevotrieskových dosiek, podlahovín, podvalov, stĺpov, ako stavebné drevo a i.

bukolická poézia

bukolická poézia — pôvodný žáner antickej idylickej poézie ospevujúcej dedinský a pastiersky bezstarostný život, ktorý podľa predstáv básnikov plynul bez práce v tancoch a piesňach. Bukolická poézia vznikla v antickom Grécku v tvorbe básnika Theokrita (3. stor. pred n. l.), rozvinula sa v tvorbe Moscha zo Syrakúz a Bióna (2. stor. pred n. l.), Vergília (1. stor. pred n. l.), Calpurnia (1. stor.), Nemesiana (3. stor.) v Ríme, ako aj v Longovom gréckom románe z pastierskeho života na ostrove Lesbos Dafnis a Chloe (3. stor. n. l.). Nový rozkvet bukolickej poézie nastal v období renesancie (F. Petrarca, G. Boccaccio), ktorá vychádzala z antických vzorov, a baroka (vznik pastierskeho románu; pastierske hry). Najrozšírenejšími žánrami bukolickej poézie boli idyla, pastorála, ekloga a bukolický román, ktorých dej je situovaný v bájnej pastierskej zemi Arkádie s mýtickými postavami pastierov. Bukolickú poéziu u nás napodobňovali J. Palkovič, B. Tablic, J. Hollý a i.

Bulatovyč, Mykola Jevhenovyč

Bulatovyč, Mykola Jevhenovyč, 14. 2. 1909 Kyjevská oblasť – 3. 9. 1937 — ukrajinský básnik a publicista. Autor básnických zbierok Poviem pravdu (Skažu po pravdi, 1932), Kniha poplachov (Knyha tryvoh, 1934) a i. R. 1937 zatknutý a krivo obvinený z nacionalistickej protisovietskej činnosti, odsúdený a popravený, 1957 rehabilitovaný.

bulharská literatúra

bulharská literatúra — literatúra napísaná na území dnešného Bulharska a literatúra napísala bulharskými autormi.

Začiatky bulharského písomníctva sú datované do obdobia prvej Bulharskej ríše (681 – 1018), ktorá najprv používala ako administratívny jazyk gréčtinu. Z tohto obdobia sa zachovalo okolo 100 pamiatok (nápisy vytesané do skál z 8. a 9. stor.), významná je pamiatka tzv. Menoslov bulharských vládcov alebo chánov (Imennik na bălgarskite kňaze alebo chanove) zaznamenávajúci mená panovníkov protobulharského pôvodu, jedno z mála svedectiev o zaniknutom jazyku Protobulharov. R. 864 za vlády Borisa I. prijal bulharský štát kresťanstvo, s čím súviseli i začiatky bulharskej literatúry v slovanskom jazyku (v staroslovienčine; používa sa aj termín starobulharský jazyk) spojené s dielom svätých Cyrila a Metoda, ktorí položili základy písomníctva všetkých slovanských národov. Keď po Metodovej smrti (885) jeho žiaci a spolupracovníci museli opustiť Veľkú Moravu, mnohí z nich prijali pozvanie Borisa I. a našli útočisko v Bulharsku. Najvýznamnejšími z nich boli Kliment Ochridský, Konstantin Preslavski, Naum Ochridský a Angelár. Staroslovienčina sa stala oficiálnym jazykom štátu a cirkvi. Metodovi žiaci založili v Bulharsku dve strediská vzdelanosti – ochridskú literárnu školu, ktorú viedol Kliment Ochridský, a preslavskú literárnu školu (podľa hlavného mesta Preslav), ktorú viedol Konštantín Preslavský. Prebiehala v nich výučba, prekladali sa náboženské spisy, prepisovali sa texty a vznikali aj pôvodné diela. Najväčší rozmach dosiahli za vlády Borisovho syna Simeona I. Veľkého (893 – 927), ktorý sám bol literátom. Toto obdobie je označované ako zlatý vek bulharského písomníctva. Už v 10. stor. vznikali v Bulharsku aj apokryfy, pričom významnú úlohu zohrala bogomilská literatúra. Dôležitými pamiatkami sú aj texty tzv. protibogomilskej literatúry, z nich najmä dielo presbytera Kozmu.

V 11. – 12. stor. sa Bulharsko ocitlo v byzantskom područí, v dôsledku čoho nastala helenizácia cirkvi. Podmienky na vývin literatúry boli veľmi nepriaznivé. Ústnym podaním sa tradovali rôzne legendy o živote svätých a apokryfné texty, rozvíjal sa folklór. Ďalší rozmach zaznamenala bulharská literatúra v období druhej Bulharskej ríše (1186 – 1396), najmä od pol. 14. stor., keď vznikla tărnovská literárna škola (podľa vtedajšieho hlavného mesta Tărnovo, dnes Veliko Tărnovo). Pôsobili tam Teodosij Tărnovski (*asi 1300, †asi 1363), Evtimij Tărnovski (*okolo 1317, †okolo 1402), G. Camblak a i. literáti, ktorí rozvíjali a priviedli k vrcholu tradičné stredoveké náboženské žánre – hagiografiu, pochvalné slová, kázne, traktáty a dišputy. Po dobytí Tărnova Turkami (1393) sa začala takmer päťstoročná osmanská nadvláda nad bulharským územím. Nastali nepriaznivé podmienky na rozvoj literatúry. Tradíciu tărnovskej literárnej školy preniesli jej nasledovníci do Ruska, Srbska a Rumunska. Exulanti odniesli mnoho pôvodných bulharských rukopisov do cudziny, kde vznikali ich nové odpisy. V 15. stor. sa literárna tvorba pestovala v bulharských kláštoroch (napr. v známom Rilskom kláštore); vznikali aj pôvodné diela. Významnými literátmi boli Vladislav Gramatik (*okolo 1420, †okolo 1485) a Dimităr Kantakuzin (*1410, †koniec 15. stor.), k významným literárnym pamiatkam tohto obdobia patrí anonymné dielo Bulharská kronika (15. stor.), ktorá zachytáva obdobie druhej Bulharskej ríše až po začiatky osmanskej nadvlády. V 16. stor. sa podarilo vytvoriť vzdelávacie a literárne stredisko v kláštoroch okolo Sofie, najvýznamnejšími predstaviteľmi sofijskej literárnej školy boli pop Pejo (*asi 1480, †asi 1540) a Matej Gramatik (*asi 1510, †asi 1570).

Pre 17. – 18. stor. bol charakteristický zvýšený útlak zo strany tureckej správy na Balkáne, kultúra a literatúra sa opäť ocitli v mimoriadne ťažkých podmienkach. Vznikali však zborníky damaskiny, ktoré mali síce prevažne náboženský obsah, ale boli napísané živým bulharským jazykom a ako istý typ ľudového čítania plnili aj vzdelávaciu funkciu. Ich najvýznamnejším autorom bol Josif Bradati. Bulharské národné obrodenie sa začalo 1762, keď Paisij Chilendarski dokončil svoje dielo Dejiny slovanobulharské, zobrané a usporiadané jeromonachom Paisijom (Istorija slavenobolgarskaja sobrana i nareždena Paisijem ieromonachom), ktoré sa stalo iniciačným textom celého národného hnutia. Jeho prvý prepis vytvoril ešte 1765 Chilendarského pokračovateľ Sofronij Vračanski, ktorého rozsiahla autobiografia Život a utrpenie hriešneho Sofronija (Žitie i stradanie grešnago Sofronija) bola veľmi populárna. Významnú úlohu v národnom hnutí a osvete zohrala prvá novobulharská učebnica známa pod zľudoveným názvom Rybí šlabikár (Riben bukvar) od P. Berona. Vývin bulharskej obrodenskej poézie od romantizmu až po realizmus ovplyvnili najmä G. S. S. Rakovski, Najden Gerov (*1823, †1900), D. P. Čintulov, Petko Račov Slavejkov (*1827, †1895), ako aj Ch. Botev a I. M. Vazov. Hlavnými predstaviteľmi obrodenskej prózy boli G. S. S. Rakovski, V. Drumev, Ľ. Karavelov a I. M. Vazov. O rozvoj drámy sa popri Vazovovi, resp. ešte pred jeho tvorbou, pričinili najmä Dobri Vojnikov (*1833, †1878) a V. Drumev. Diela všetkých obrodeneckých spisovateľov zohrávali významnú úlohu aj v prvých rokoch po oslobodení Bulharska spod osmanskej nadvlády (1878).

Po 1878 v bulharskej literatúre prestala byť zjednocujúcou idea oslobodenia a nastala postupná a napokon radikálna diferenciácia literárnej tvorby. Realistický prúd bulharskej literatúry upevňovali najmä I. M. Vazov a Z. D. Stojanov. Diela A. I. Konstantinova, Todora Vlajkova (*1865, †1943) a neskôr Elina Pelina a J. S. Jovkova boli už charakteristické novým typom realizmu, ktorý nezdôrazňoval obrodenskú tradíciu, ale často veľmi kriticky si všímal novú realitu. Vychádzajúc z obrodenskej tradície, básnický realizmus rozvíjal popri I. M. Vazovovi predovšetkým Stojan Michajlovski (*1856, †1927). Od 90. rokov 20. stor. plnila pri diferenciácii literatúry rozhodujúcu funkciu básnická moderna, ktorá okrem iného prišla aj s programom europeizácie bulharskej literatúry, kultúry a života. Autori prvej generácie moderny reprezentovanej básnikmi P. P. Slavejkovom, K. G. Christovom, P. Javorovom a prozaikom a dramatikom P. J. Todorovom zoskupení okolo časopisu Misăl (Myšlienka), ktorý redigoval generačný kritik Krasťo Krăstev (*1866, †1919), ako aj druhej, reprezentovanej básnikmi symbolistami Teodorom Trajanovom (*1882, †1945), D. Debeľanovom a N. Lilievom, ostro vystupovali proti tradicionalizmu (pridržiavali sa obrodenskej koncepcie) I. M. Vazova a jeho prívržencov.

Bulharská literatúra medzi dvoma svetovými vojnami predstavovala pluralitný systém (i keď táto pluralita bola najmä v 20. rokoch 20. stor. ohrozovaná politickými zápasmi, ktoré smerovali k fašistickej forme totality), v ktorom paralelne jestvovali rôzne názory, prúdy, smery a školy: básnický symbolizmus, vitalistická poézia E. Bagriany, lyrika D. Gabe, predmetná poézia A. Dalčeva, sociálna poézia Ch. Smirnenského, ľavicovo a socialisticky orientovaná tvorba G. Mileva a Nikolu Vapcarova (*1909, †1942). V oblasti prózy sa rozvíjal tradičný kritickorealistický prúd tematicky sa viažuci na prostredie dediny (Elin Pelin, J. S. Jovkov, Anton Strašimirov, *1872, †1937) a mesta (Georgi Stamatov, *1869, †1942), ako aj psychologická beletria (G. Mišev, Georgi Rajčev, *1882, †1947; D. Dimov) a socialisticky orientovaná próza (Georgi Karaslavov, *1904, †1980; A. I. Karalijčev), objavuje sa aj prozaická tvorba s prvkami sci-fi varujúca pred možným zneužitím vedy (S. K. Minkov) ap. V medzivojnovom období k rozvoju drámy prispel najmä autor komédií a historických hier S. L. Kostov, ktorý pranieroval pomery v tzv. vysokej spoločnosti.

Vývin bulharskej literatúry po 1945 bol zložitý. Bol poznačený ideologickými tlakmi politiky komunistického režimu, ktorá presadzovala metódu socialistického realizmu. Najmä literatúra 50. rokov 20. stor. bola charakteristická schematizmom a jednostranným videním spoločenských procesov, čo sa prejavilo v tvorbe mnohých talentovaných prozaikov, básnikov a dramatikov. Neskôr sa umelecká tvorba vyvíjala slobodnejšie, popri dielach hlásiacich sa k myšlienke socializmu vznikali v 60., 70. a 80. rokoch 20. stor. aj diela mimo tohto prúdu, napr. básnická tvorba V. N. Petrova, Pavla Mateva, *1924, †2006; D. Stefanova, V. D. Rakovského, Grigora Lenkova (*1938), Lăčezara Elenkova (*1936), N. Ch. Kănčeva a i.; prózy E. Staneva, P. Vežinova, N. A. Chajtova, Atanasa Nakovského (*1925, †2014), J. D. Radičkova, Dika Fučedžieva (*1928, †2005), V. P. Mutafčievovej (Mutafčieva), Ivana Davidkova (*1926, †1990), I. Petrova, B. Dimitrovovej a i.; drámy J. D. Radičkova. Už od konca 70. rokov 20. stor. sa v bulharskej literatúre objavovali diela kritizujúce sociálne javy v spoločnosti. Tieto tendencie vyvrcholili v 80. rokoch 20. stor. v tvorbe prozaika I. Petrova (román Poľovačka na vlky, Chajka za vălci, 1987, slov. 1989), v poézii Petka Bratinova (*1939) a B. Dimitrovovej a v dramatickej tvorbe Stanislava Stratieva (*1941, †2000).

Po 1989 sa do popredia dostali autori, ktorí neboli dovtedajším režimom uznávaní (Radoj Ralin, *1922, †2004; B. Dimitrovová, P. Bratinov), resp. tabuizovaní autori (G. M. Markov). K medzinárodne najznámejším a najúspešnejším bulharským spisovateľom patrí J. D. Radičkov, ktorého svojrázne prózy plné fantázie, hyperboly a magickosti, ako aj metaforické drámy boli preložené do mnohých svetových jazykov; v slovenčine vyšli viaceré Radičkove diela, napr. výbery próz Hady na lúkach (Smokove v livadite, 1995, slov. 2009) a Prak a iné prózy (2017) a divadelné hry (Január, Januari, 1975; aj ako muzikál Sneh sa smial, až padal, 1977, hudba D. Ursiny). Koncom 20. stor. sa v bulharskej literatúre presadili Valerij Petrov (*1920, †2014), I. Petrov, V. P. Mutafčievová, Konstantin Pavlov (*1933, †2008), Stefan Canev (*1936), N. Ch. Kănčev, S. Stratiev a i. K najproduktívnejším autorom začiatku 21. stor. patria Krăsťu Pastuchov (*1941, †2017), Vladimir Zarev (*1947), Edvin Sugarev (*1953), Zlatomir Zlatanov (*1953), Emil Andreev (*1956), Emilija Dvorianovová (Dvorianova, *1958), Dejan Enev (*1960), z najmladšej generácie najmä Plamen Antov (*1964), Alek Popov (*1966) a Georgi Gospodinov (*1968).

bulímia

bulímia [gr.], žravosť — trvalý zvýšený príjem potravy; chorobná, neovládateľná chuť do jedla. Vyskytuje sa pri organických alebo psychických poruchách.

Bull, Francis

Bull, Francis, 4. 10. 1887 Kristiania, dnes Oslo – 4. 7. 1974 Hørsholm, Dánsko — nórsky literárny vedec, hlavný predstaviteľ historicko-biografickej metódy. R. 1914 – 25 bol redaktorom a 1925 – 60 hlavným redaktorom literárneho časopisu Edda, súčasne 1920 – 57 profesor severskej literatúry na univerzite a 1922 – 56 člen predstavenstva Národného divadla v Osle, od 1941 korešpondent Nórskej akadémie vied. Počas 2. svetovej vojny bol väznený v koncentračnom tábore Grini.

Zaoberal sa literárnou vedou, autor monografií o významných severských autoroch (Bjørnson a Švédsko, Bjørnson og Sverige, 1911; Ludvig Holberg ako historik, Ludvig Holberg som historiker, 1913; Ibsenov Peer Gynt, Henrik Ibsens Peer Gynt, 1947; O Alexandrovi L. Kiellandovi, Omkring Alexander L. Kielland, 1949), spoluautor a spolueditor Dejín nórskej literatúry (Norsk litteraturhistorie, 4 zv., 1924 – 37).

Bull, Olaf

Bull, Olaf, 10. 11. 1883 Kristiania, dnes Oslo – 23. 6. 1933 Oslo — nórsky básnik, najpopulárnejší lyrik medzivojnového obdobia v Nórsku. Študoval históriu a literatúru, striedavo žil v Osle, Kodani, Paríži a Ríme, najmä pobyt vo Francúzsku významne ovplyvnil jeho tvorbu. Jeho poézia je charakteristická duševným nepokojom, intenzitou prežívaného a súladom medzi zmyslovým prežívaním a intelektom.

Majstrovstvo umeleckej formy preukázal už v prvej básnickej zbierke obsahujúcej melodické verše o jari Básne (Digte, 1909), hlbšie úvahy a rozpor medzi snom a skutočnosťou sa prejavili v zbierke Nové básne (Nye digte, 1913), problémy života a vojny zobrazil v zbierke Básne a novely (Digte og noveller, 1916). K jeho vrcholným dielam patria ľúbostná básnická skladba Metópa (Metope) uverejnená v rovnomennej básnickej zbierke (1927) a mohutná freska o rodnej zemi v 3-dielnej básni Sto rokov (De hundrede år, 1928). Autor básnických zbierok Láska (Kjærlighet, 1929), Víno a Eros (Oinos og Eros, 1930), Ignis Ardens (1932) a posmrtne vydanej zbierky Zobrané básne (Samlede dikt, 1934), spolu s H. Krogom napísal divadelnú hru Fraška lásky (Kjærlighetens farse, 1919).

bulla

bulla [lat.] —

1. → bula;

2. lek. bublina, komôrka (napr. bulla ethmoidalis – čuchová komôrka), vydutina (napr. bulla tympanica – bubienková vydutina), → pľuzgier.

Bulla, Jozef

Bulla, Jozef, 8. 12. 1944 Bobrovec, okres Liptovský Mikuláš — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1980 – 2000 pôsobil vo Výskumnom ústave živočíšnej výroby (dnes Národné poľnohospodárske a potravinárske centrum – Výskumný ústav živočíšnej výroby Nitra), 1987 – 2000 riaditeľ Ústavu genetiky a reprodukcie hospodárskych zvierat, 1986 – 90 riaditeľ Medzinárodného laboratória živočíšnych biotechnológií krajín RVHP, súčasne od 1984 na Katedre genetiky a plemenárskej biológie Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita, SPU) v Nitre, 1994 – 96 vedúci Katedry špeciálnej zootechniky, 2001 zriaďovateľ a 2002 – 2010 dekan Fakulty biotechnológie a potravinárstva SPU; 1987 DrSc., 1993 profesor.

Zaoberá sa živočíšnou genetikou a šľachtením zvierat, molekulárnou a fyziologickou genetikou. Zodpovedný riešiteľ a koordinátor viacerých domácich a zahraničných projektov a výskumných úloh. Člen a čestný člen viacerých organizácií a spoločností orientovaných na chov a šľachtenie hospodárskych zvierat, člen predsedníctva, predseda odboru živočíšnej výroby a 1998 –2001 predseda Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied, od 2008 člen Učenej spoločnosti SAV, člen redakčných rád viacerých vedeckých a odborných domácich i zahraničných časopisov. Autor monografie Genetické a epigenetické faktory regulácie fenogenézy vtákov (1998), spoluautor viacerých odborných publikácií, napr. Intenzifikácia výroby mlieka (1990), Manažment a marketing v chove dobytka (1995), Biodiverzita v chove zvierat (1997), ako aj vyše 400 vedeckých, odborných a popularizačných článkov s bohatým citačným ohlasom publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Nositeľ viacerých ocenení.

Bulletin of the Astronomical Institutes of Czechoslovakia

Bulletin of the Astronomical Institutes of Czechoslovakia [bulytyn ov zí estronomikl instytjúts ov čekouslouvekia] — odborný astronomický časopis československých astronomických ústavov slúžiaci na publikovanie pôvodných vedeckých prác z astronómie a astrofyziky. Založený 1946 a vydávaný Astronomickým ústavom Československej akadémie vied (ČSAV). Spočiatku vychádzal nepravidelne, neskôr 6-krát ročne. Jeho dlhoročnými editormi boli pracovníci Astronomického ústavu ČSAV B. Šternberk a Pavel Andrle (*1936, †1991). Celkove vyšlo 42 ročníkov. R. 1992 sa zlúčil s najvýznamnejším európskym astronomickým časopisom Astronomy and Astrophysics.

Bullrichová, Silvina

Bullrichová [-ko-] (Bullrich), Silvina, 4. 10. 1915 Buenos Aires – 2. 7. 1990 Ženeva — argentínska prozaička a poetka. Do literatúry vstúpila modernisticky ladenou básnickou zbierkou Vibrácie (Vibraciones, 1935). Preslávila sa ako autorka románov s feministickou a sociálnokritickou tematikou, v ktorých sa osamelé ženy hľadajúce lásku stretávajú s násilím, cynizmom a pokrytectvom. Medzi jej najvýznamnejšie diela patria romány Rodinná slávnosť (Los burgueses, 1964; slov. 1975) o úpadku aristokratickej rodiny čudákov a Posvätné príšery (Los monstruos sagrados, 1971) opisujúci žalostnú situáciu dobových argentínskych intelektuálov. Od 80. rokov 20. stor. sa v jej diele odrážajú národné a ekonomické problémy. Ďalšie romány: Skrotenie prvého anjela (La redoma del primer ángel, 1943), Krištáľová svadba (Bodas de cristal, 1951; sfilmovaný 1975, réžia Rodolfo Costamagna), Veľmi dlhá chvíľa (Un momento muy largo, 1961), Záchrancovia vlasti (Los salvadores de la patria, 1965; slov. 1975), Príliv (La creciente, 1967), Zajtra poviem dosť (Mañana digo basta, 1968) a i.

buľvoviny

buľvoviny — skupina rastlín, ktoré sa pestujú pre buľvu. Medzi buľvoviny patria napr.: repa obyčajná pravá (Beta vulgaris subspecies vulgaris), mangold alebo repa obyčajná pravá zeleninová (Beta vulgaris subspecies vulgaris convarieta vulgaris), kŕmna repa alebo repa obyčajná pravá kŕmna (Beta vulgaris subspecies vulgaris convarieta crassa) a i.

bunková diferenciácia

bunková diferenciácia — proces, pri ktorom v priebehu individuálneho vývinu organizmu (ontogenézy) vznikajú z nerozlíšených buniek zygoty morfologicky a fyziologicky špecializované bunky líšiace sa od iných štruktúrou a funkciou. Proces bunkovej diferenciácie je riadený reguláciou expresie génov.

bunková fúzia

bunková fúzia — vznik novej bunky splynutím somatických buniek v podmienkach in vitro (→ bunkové kultúry) a formovanie životaschopných hybridných buniek. Nové bunky vznikajú spoločnou kultiváciou bunkových línií s látkami, ktoré navodia tesnejší dotyk medzi bunkami alebo medzi bunkami a inaktívnym vírusom. Hybridné bunky majú genetickú výbavu (chromozómy) buniek, z ktorých vznikli; pri medzidruhových somatických hybridoch nastáva postupná, druhovo špecifická strata chromozómov jednej z buniek. V prírodných podmienkach splývajú pohlavné bunky.

bunková línia

bunková línia — populácia buniek, ktorá vznikla nepohlavným rozmnožovaním primárnej bunkovej kultúry počas prvej subkultúry (prvého prenosu buniek). Ak bunková línia pochádza z jednej bunky, ide o klon.

bunková teória

bunková teória — jeden zo základných princípov biológie formulovaný v 19. stor. J. E. Purkyňom, M. J. Schleidenom a T. Schwannom. Podľa nej základnou organizačnou (t. j. štruktúrnou a funkčnou) jednotkou živých sústav organizmov je bunka.

bunkové jadierko

bunkové jadierko, nucleolus, nukleolus — guľaté teliesko vnútri bunkového jadra. V priemere má niekoľko mikrometrov. Bolo pozorované v jadrách všetkých buniek s výnimkou bakteriálnych buniek. V bunkovom jadre býva najčastejšie jedno bunkové jadierko, nezriedka je ich počet však vyšší. Bunkové jadierko nie je trvalou štruktúrou; pri nepriamom delení jadra mizne a objavuje sa znova na konci jadrového delenia. Skladá sa z fibríl (priemer okolo 4 μm) a granúl (priemer okolo 15 μm), ktoré môžu byť navzájom premiešané alebo segregované. Na rozdiel od jadrovej hmoty nie je ohraničené membránou. V bunkovom jadierku sú prítomné RNA, bázické proteíny a DNA. Bunkové jadierko má dôležitú úlohu v syntéze a maturácii ribozómovej RNA (rRNA) a v kompletizácii proteosyntetického aparátu bunky.

bunkové kultúry

bunkové kultúry, tkanivové kultúry — produkt techniky kultivácie živočíšnych buniek (od 1950) v jednovrstvách na skle (poskytla virológom možnosť pestovať vírusy in vitro, mimo živého organizmu). Bunkové kultúry nahradili v mnohých prípadoch laboratórne zvieratá. Primárne bunkové kultúry sa tvoria bezprostredne po izolácii z tkanív a pripravujú sa buď z embryí, alebo z orgánov zdravých jedincov; z prvej subkultúry primárnej bunkovej kultúry vzniká bunková línia. Diploidné bunkové kultúry majú diploidný počet chromozómov a môžu sa pasážovať 30- až 50-krát. Stabilné bunkové kultúry pochádzajú z normálneho alebo z nádorového tkaniva, pasážujú sa minimálne 50-krát a počet chromozómov sa líši od počtu chromozómov v bunkách pôvodného hostiteľa. Bunky stabilných bunkových línií sa môžu množiť v podmienkach in vitro pri teplote 37 °C, keď majú zabezpečený pravidelný prísun živín vo forme kultivačných médií, takmer donekonečna.

Vo virológii sa používajú desiatky stabilných bunkových línií pochádzajúcich z rôznych živočíšnych druhov. In vitro je možná okrem kultivácie buniek aj kultivácia izolovaných fragmentov rastlinných, živočíšnych a ľudských tkanív v umelom živnom prostredí. Tkanivové fragmenty nemusia zachovávať niektoré z funkčných vlastností tkanív, z ktorých boli získané. Kultivácia tkanív umožňuje študovať rast, diferenciáciu tkanív (pletív), nádorové bujnenie a množenie. Bunkové kultúry sa využívajú najmä v lekárstve a poľnohospodárstve.

Všeobecne sa termín tkanivové kultúry nesprávne používa aj na súborné označenie všetkých typov kultivácie buniek v umelom živnom prostredí (t. j. i pre bunkové a orgánové kultúry).

bunkové pole

bunkové poleinform. typ štruktúry (najmä riadiaceho systému) vytvorený systematickým prepojením (najčastejšie jednorozmerným – kaskádovým, a dvojrozmerným – maticovým) viacerých prvkov (buniek) a rovnakým počtom vstupov a výstupov. Bunkami môžu byť jednoduché logické obvody, ale aj zložité procesory. Pole s bunkami s rovnakou funkciou je homogénne, ostatné polia sú nehomogénne.

bunkový procesor

bunkový procesor — typ štruktúry procesora špecializovaného paralelného počítača s architektúrou SIMD najčastejšie sa vyznačujúceho maticovým prepojením jednoduchých procesorových elementov (buniek); spolu s hostiteľským počítačom vytvára paralelný počítačový systém určený na efektívne riešenie vybraného okruhu úloh.

Paralelný bunkový procesor — časť paralelného počítačového systému obsahujúca jednobitové procesory (bunky) navzájom prepojené do regulárnej štruktúry (najčastejšie v tvare matice), určená na efektívnu realizáciu špecializovaných operácií.

bunky prezentujúce antigén

bunky prezentujúce antigén, angl. antigen-presenting cells, APC, zastarano akcesórne bunky — bunky schopné endocytovať (pohltiť) proteínový antigén, rozložiť ho na menšie časti (peptidy) a tieto potom prostredníctvom molekúl HLA (histokompatibilné antigény; → HLA komplex) prezentovať T lymfocytom, ktoré ich rozpoznajú svojím špecifickým antigénovým receptorom. Molekuly HLA I. triedy prezentujú peptidy cytotoxickým T lymfocytom, molekuly HLA II. triedy pomocným T lymfocytom. Bunky prezentujúce antigén môžu byť primárne alebo sekundárne. Primárne (dendritové bunky, makrofágy, monocyty, B lymfocyty) exprimujú molekuly HLA konštitutívne (t. j. za každých podmienok), sekundárne (napr. endotelové bunky, epitelové bunky čreva ap.) exprimujú molekuly HLA I. triedy konštitutívne, ale molekuly HLA II. triedy iba po aktivácii niektorými cytokínmi.

Bunsch, Karol

Bunsch [bunš], Karol, 22. 2. 1898 Krakov – 24. 11. 1987 tamže — poľský prozaik. V povojnovej poľskej literatúre rozvíjal tradičný typ historického románu založeného na dobrodružnopríbehovej akcentácii historického deja. Na tomto základe vytvoril cyklus populárnych románov s tematikou poľských kráľov od zakladateľa piastovskej dynastie Meška I. po obdobie kráľa Vladislava II. Jagelovského, tzv. piastovské romány: Dzikov poklad (Dzikowy skarb, 2 zv., 1945), Otec a syn (Ojciec i syn, 2 zv., 1946), Menovec (Imiennik, 2 zv., 1949), Dobytie Kołobrzegu (Zdobycie Kołobrzegu, 1952), Psie Pole (1953), Wawelské návršie (Wawelskie wzgórze, 1953), Vyhnanci (Wywołańcy, 1958), Rok tisíci (Rok tysięczny, 2 zv., 1961), Prelom (Przełom, 1964), Spiatočná cesta (Powrotna droga, 1971), Prekliatie (Przekleństwo, 1973), Bratia (Bracia, 1976), Interregnum (Bezkrólewie, 1979), Obnoviteľ (Odnowiciel, 1984). Z gréckych dejín čerpá trilógia o Alexandrovi III. Veľkom Olimpias (1955), Parmenion (1967), Alexander (Aleksander, 1967). Prekladal z anglickej literatúry (R. Aldington).

buran

buran [turkické jazyky > rus.] — miestny názov silného, zvyčajne sev. alebo severových. vetra na Sibíri a v Strednej Ázii. V zime fúka snehový buran (biely buran, purga), čo je víchrica sprevádzaná nízkou teplotou vzduchu (často pod -25 °C), ženúca sneh a častice ľadu a ohrozujúca životy ľudí a zvierat najmä v otvorených stepiach. Ruská obdoba blizardu. Letný pieskový buran víri a prenáša prach a piesok v púšťových oblastiach Strednej Ázie a v Mongolsku.

Buranský, Július

Buranský, Július, 8. 9. 1930 Černík, okres Nové Zámky – 29. 11. 1990 Nový Smokovec (miestna časť Vysokých Tatier), okres Poprad, pochovaný v Martine — slovenský lekár, mikrobiológ a imunológ. R. 1955 – 66 pôsobil na Katedre lekárskej mikrobiológie a imunológie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1966 – 69 vedúci Ústavu mikrobiológie a imunológie, 1966 – 90 vedúci Katedry mikrobiológie, epidemiológie, hygieny a sociálneho lekárstva Jesseniovej lekárskej fakulty UK v Martine; 1987 DrSc., 1988 profesor.

Spočiatku sa zaoberal diagnostikou bakteriálnych, mykotických a parazitických ochorení, neskôr problematikou streptokokových nákaz a ich následkov (najmä reumatickou horúčkou a akútnou glomerulonefritídou), imunologickým významom Waldeyerovho lymfatického kruhu, osobitne podnebných tonzíl. Člen Európskej spoločnosti pre klinickú imunológiu a alergiológiu, 1969 – 75 člen výboru Československej spoločnosti mikrobiológie a epidemiológie, 1970 – 74 Mikrobiologickej spoločnosti ČSAV, 1970 – 75 koordinátor problémovej komisie rezortného výskumu ministerstva zdravotníctva pre bakteriálne a vírusové ochorenia dýchacieho ústrojenstva, riešiteľ a spoluriešiteľ 14 výskumných rezortných úloh. Autor a spoluautor viacerých učebníc, učebných textov a monografií, napr. Neviditeľný svet (1978), Mikrobiológia pre asistentov hygienickej služby (1980), Lekárska mykológia (1983), editor zborníka Pokroky v imunológii (1980), autor viac ako 150 štúdií publikovaných v domácich a zahraničných odborných časopisoch.

Burgundsko-Franche-Comté

Burgundsko-Franche-Comté [franš konte], francúzsky Bourgogne-Franche-Comté — metropolitný región Francúzska vo vých. časti krajiny pri hranici so Švajčiarskom; rozloha 47 784 km2, 2,821 mil. obyv. (2014), administratívne stredisko Dijon. Vzniklo 2016 zlúčením pôvodných regiónov Burgundsko a Franche-Comté. Má 8 departementov.

Burian, Zdeněk

Burian, Zdeněk (Michael František), 11. 2. 1905 Kopřivnice, okres Nový Jičín – 1. 7. 1981 Praha — český ilustrátor a maliar. R. 1919 – 21 žiak M. Švabinského, Jakuba Obrovského a V. Bukovaca na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Okrem maliarstva (olej, gvaš, pastel) sa venoval predovšetkým vedeckej a didakticko popularizačnej ilustrácii najmä z odboru paleobotaniky, paleozoológie a paleoantropológie, pričom spolupracoval s českým paleontológom, profesorom Josefom Augustom (Augusta, *1903, †1968) a viacerými inými českými odborníkmi. Ilustroval o. i. knihy Lovci mamutov od E. Štorcha (1937), Divy prasvěta (1942), Zavátý život (1941), Ztracený svět (1948), Hlubinami pravěku (1956) od J. Augustu, Velká kniha o pravěku (1983) a Paleontologie obratlovců (1983) od Z. V. Špinara, z beletrie diela R. Kiplinga, J. Verna, K. Maya, B. Němcovej, J. Nerudu a i.

burina

burina — ľubovoľná rastlina rastúca na neželanom mieste, spravidla v kultúre pestovanej plodiny; rastlina alebo vegetácia (s výnimkou húb), ktorá prekáža cieľom a požiadavkám človeka. Na vyjadrenie škodlivého vplyvu buriny sa používa pojem zaburinenosť. Hranica prekročenia hospodárskej významnosti sa nazýva prah škodlivosti, ktorý môže byť biologický a ekonomický.

búrka

búrka

1. geofyz. → magnetická búrka;

2. meteorol. atmosférický jav vytvárajúci sa v atmosfére pri labilnom teplotnom zvrstvení ovzdušia vývojom mohutných kopovitých oblakov (kumulonimbus) a sprevádzaný elektrickými, optickými a akustickými javmi vznikajúcimi medzi oblakmi navzájom alebo medzi oblakmi a zemou. Súčasne je častý silný nárazový vietor, húľavy, intenzívne prehánky a zvýšená turbulencia, znižuje sa základňa oblakov a zhoršuje dohľadnosť; búrka je preto nebezpečná pre leteckú prevádzku.

Podľa príčin vzniku sa búrky rozdeľujú na frontálne a nefrontálne. Frontálne búrky vznikajú v oblasti atmosférického frontu, sú najčastejšie v oblasti studeného a zriedkavé v oblasti teplého frontu. Nefrontálne sú búrky vnútri jednej vzduchovej hmoty a nie sú spojené s atmosférickým frontom. Vznikajú pri advekcii studeného labilne zvrstveného vzduchu (advektívne búrky) alebo pri termickej konvekcii labilne zvrstvenej vzduchovej hmoty v miestach priaznivých na rýchle otepľovanie veľkých objemov vzduchu (konvekčné búrky), alebo pri zosilňovaní konvekcie orografickými pomermi (tvarom zemského povrchu), a to v horských oblastiach nad slnkom ožiarenými alebo náveternými svahmi (orografické búrky).

Bürkerova komôrka

Bürkerova komôrka — mikroskopické podložné sklíčko najčastejšie upravené na počítanie krvných elementov. Stredná časť sklíčka je zbrúsená o 0,1 mm viac ako okolie a rozdelená na dve časti (komôrky). V každej z nich je vybrúsená mriežka s presne určenými plochami. Do komôrky sa po prikrytí krycím sklíčkom nasáva pripravená zriedená krv a pod mikroskopom sa počítajú krvné elementy. Zistený počet sa prepočítava na jednotku nezriedenej krvi. V súčasnej klinickej praxi sa na počítanie krvných elementov používajú automatické počítače skonštruované na princípe merania rozptylu svetla spôsobeného suspenziou elementov alebo na princípe merania zmien vodivosti prostredia elektrolytu, do ktorého prechádzajú elementy kapilárou. Bürkerova komôrka sa využíva len pri klasickom počítaní krvných elementov tzv. baničkovou metódou.

Burroughs, William Seward

Burroughs [berez], William Seward, 28. 1. 1855 Auburn, New York – 15. 9. 1898 Citronelle, Alabama — americký priekopník v oblasti automatizácie výpočtového procesu. R. 1884 navrhol a vyvinul mechanický kalkulátor schopný nielen sčitovať, ale aj tlačiť na pásku zoznam vložených čísel spolu s celkovým súčtom. Založil spoločnosť American Arithmometer Company, v ktorej sa ním navrhnutý stroj úspešne vyrábal a ktorá sa postupne pretransformovala na dnešnú spoločnosť UNISYS.

Bursa, Andrzej

Bursa, Andrzej, 21. 3. 1932 Krakov – 15. 11. 1957 tamže — poľský spisovateľ. Do literatúry vstúpil ako príslušník Generácie 56, do ktorej vniesol alternatívny model literárneho výrazu. Na tomto základe ostro kritizoval normy a koncepcie angažovanej literatúry, odmietal falošný optimizmus a tradicionalizmus realistického umenia. V básňach, poviedkach, článkoch a divadelných hrách posilňoval priebojnosť alternatívnej literatúry. Takmer všetky jeho diela vyšli až posmrtne. Autor výberov diel Básne (Wiersze, 1958), Veršované a prozaické diela (Utwory wierszem i prozą, 1969), Vybrané básne (Poezje wybrane, 1977) a Lujza a ďalšie diela (Luiza i inne utwory, 1988). Od 1967 udeľujú krakovskí literárni kritici mladým básnikom Literárnu cenu Andrzeja Bursu (Nagroda Literacka im. Andrzeja Bursy).

Bush, Vannevar

Bush [buš], Vannevar, 11. 3. 1890 Everett, Massachusetts – 28. 6. 1974 Belmont, Massachusetts — americký elektrotechnik, jeden z priekopníkov počítačov. R. 1919 – 38 prof. na Massachusettskom technologickom inštitúte v Cambridgei, 1939 – 55 prezident Carnegie Institution vo Washingtone, od 1941 riaditeľ Úradu vedeckého výskumu a vývoja pre vojenské účely, súčasne vládny poradca, 1946 – 48 vo vedúcich funkciách vo vojenskom výskume. R. 1927 navrhol a skonštruoval analógový počítač na riešenie sústav diferenciálnych rovníc. Tento mechanický, tzv. diferenciálny analyzátor 1935 inovoval použitím papierových pások na zápis inštrukcií. Koncom 20. rokov vyvinul sieťový analyzátor na simuláciu správania sa veľkých rozsiahlych elektrických sietí. R. 1945 predvídal, že nastáva obdobie, v ktorom sa bude rýchlo zvyšovať množstvo poznatkov a informácií a problémom bude efektívne ich sprístupniť. Navrhol koncepciu stroja (nazval ho memex), ktorý dokáže uschovávať veľké množstvo informácií s asociatívnym spájaním súvisiacich textov alebo obrázkov. Spojenia sa dajú uschovať a použiť pri sprístupňovaní. Táto myšlienka je základom hypertextu.

butón

butón [fr.] — špecifické patologické zmeny (útvary) vznikajúce na sliznici žalúdka a hrubého čreva ošípaných; patognómický príznak chronickej formy klasického moru ošípaných.

buxuštek

buxuštek, Chamaebuxus — rod dvojklíčnolistových rastlín, podľa najnovších botanických systémov zaradený ako rod horčinka.

Buzura, Augustin

Buzura, Augustin, 22. 9. 1938 Berinţa – 10. 7. 2017 Bukurešť — rumunský prozaik a publicista, pôvodným povolaním psychiater. V krátkej próze využíval techniku náznaku, metafory a symbolu. Psychologické analytické romány postavil na voľnom toku vedomia postáv. Ich hlavnou témou je objektívna pravda o vývine rumunskej spoločnosti po 2. svetovej vojne, ktorá vyplýva z protikladu morálnych postulátov a konania postáv.

Autor románov Neprítomní (Absenţii, 1970), Podoby mlčania (Feţele tăcerii, 1974), Hrdosti (Orgolii, 1977; sfilmovaný 1982, réžia Manole Marcus), Hlasy noci (Vocile nopţii, 1980), Útočiská (Refugii, 1984), Cesta popola (Drumul cenuşii, 1988), Správa o osamelosti (Raport asupra singurăţătii, 2009).

býk

býk — samec hovädzieho dobytka a ostatných zvierat z čeľade turovité. Označenie býk sa používa aj pre iné prežúvavce (napr. pre rod los, sob, zubor, jeleň).

Bykav, Vasil Uladzimiravič

Bykav, Vasiľ Uladzimiravič, 19. 6. 1924 Byčki – 22. 6. 2003 Borovľany pri Minsku, pochovaný v Minsku — bieloruský spisovateľ a politik. Počas 2. svetovej vojny prešiel viacerými bojiskami, zúčastnil sa na oslobodzovaní Rumunska. Od 1978 žil v Minsku, 1978 – 89 bol poslancom Najvyššieho sovietu Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky, 1988 jeden z hlavných zakladateľov a organizátorov Bieloruského helsinského výboru. Koncom 1997 odišiel ako oponent režimu prezidenta A. Lukašenka do emigrácie v zahraničí. Žil vo Fínsku, neskôr v Nemecku i v Česku.

V románoch Tretia raketa (Treciaja raketa, 1961) a Mŕtvych to nebolí (Miortvym ne balic, 1965), prózach Obelisk (Abelisk, 1971), Svorka vlkov (Vovčaja zhraja, 1974; slov. 1976), Dočkať sa rána (Dažyc da svitanňa, 1974), Kruhľanský most (1969), Jeho prápor (Jaho bataľjon, 1976), Ísť a nevrátiť sa (Isci i ne viarnucca, 1978) a v novele V hmle (V tumane, 1988) spracoval problematiku 2. svetovej vojny. Príbehy sa odohrávajú na malom priestore, v krátkych časových úsekoch, počet hrdinov je obmedzený na minimum. Bykav kládol hlavný dôraz na drámu odohrávajúcu sa v krajných situáciách vnútri človeka. V próze Prenasledovanie (Ablava, 1988) porušil dovtedajšiu monotematickosť diela, i keď nová téma (príbeh prenasledovaného utečenca z gulagu) nesie so sebou rovnakú tragiku. Autor knihy spomienok Dlhá cesta domov (Dovgaja dacroga dadomu, 2003). Na Slovensku boli vydané preklady Bykavových románov Tretia raketa (Treciaja raketa, 1961; slov. 1964) a Jeho prápor (Jaho bataľjon, 1975, slov. 1979).

bylbyl

bylbyl — slovenský názov 27 rodov z triedy vtáky (Aves), čeľaď bylbylovité (Pycnonotidae). Stredne veľké (s dĺžkou tela 13 – 29 cm) štíhle pestrofarebné vtáky žijúce prevažne v tropických pralesoch Afriky a Ázie a na tropických ostrovoch v Indickom oceáne. Majú krátky krk, predĺžený, na konci zahnutý zobák, krátke krídla a dlhší chvost. Živia sa prevažne ovocím, semenami, nektárom kvetov a hmyzom, menej napr. drobnými stavovcami.

Patrí sem okolo 150 druhov, napr. africký bylbyl bradatý (Pycnonotus barbatus) s čiernym zobákom, čiernymi nohami a tmavohnedými očami, bylbyl hnedosluchý (Hemixos flavala) s nízko zaobleným chocholom pochádzajúci z Indie a juhových. Ázie, žltohnedý bylbyl sivolíci (Alophoixus pallidus) s našuchorenou snehobielou bradou pochádzajúci z juhových. Ázie, čierny, na Madagaskare a niektorých ostrovoch Indického oceána endemický bylbyl horovana (Hypsipetes madagascarensis) s červenými nohami a červeným zobákom a hnedý bylbyl červenosluchý (Pycnonotus jocosus) s dlhým čiernym končistým chocholom a červenou škvrnou za okom pochádzajúci z tropickej Ázie.

Bylica, Martin

Bylica, Martin, aj M. Bylica z Olkusza, okolo 1434 Olkusz – po 1515 Krakov — poľský astronóm, matematik a kňaz. R. 1452 – 56 študoval teológiu a prírodné vedy na univerzite v Krakove, kde 1456 – 57 aj pôsobil, 1458 – 59 prednášal astrológiu na univerzite vo Viedni, 1460 – 65 astronómiu na univerzite v Bologni. Od 1465 pôsobil v Uhorsku: asi 1465 – 69 profesor na Academii Istropolitane v Bratislave (→ Univerzita Istropolitana), 1468 – 90 dvorný astrológ Mateja I. Korvína, od 1475 profesor na univerzite v Budíne, 1479 budínsky farár, potom sa vrátil do Krakova. V Taliansku sa zoznámil s J. Müllerom (Regiomontanom), s ktorým sa spriatelil.

Zaslúžil sa o rozvoj astronómie v Uhorsku. Na základe svojich astronomických pozorovaní vypracoval tabuľky zemepisných šírok mnohých uhorských miest (na Slovensku napr. Bratislavy, Košíc, Levoče, Liptovského Hrádku, ale aj Oravského hradu). Venoval sa zhotovovaniu astronomických prístrojov (veľký mosadzný glóbus hviezdnej oblohy, kvadrant, astroláb, slnečné hodiny). Spolu s J. Müllerom (Regiomontanom) zostavil tabuľky polôh nebeských telies, ako aj šesťmiestne tabuľky hodnôt funkcie tangens a i. trigonometrické tabuľky.