Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 37 z celkového počtu 37 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

buk

buk, Fagus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď bukovité. Drevina rastúca v miernych pásmach severnej pologule, známych 10 recentných a vyše 20 fosílnych druhov. Na Slovensku rastie iba jeden druh buk lesný (Fagus sylvatica), jedna z najrozšírenejších drevín na Slovensku. Kmeň má sivú hladkú kôru, mohutnú korunu tvoria elipsovité lesklé celistvookrajové listy. Drobné samčie kvety sú vo zväzočkoch, samičie v čiaške stonkového pôvodu; plod bukvica. Buk nie je náročný na svetlo, dobre sa prirodzene obnovuje. Konkurenčne veľmi silná drevina, často tvorí nezmiešané rovnorodé bučiny. Buk má priaznivý vplyv na pôdu a na zvyšovanie stability porastov. Dosahuje vek až 300 rokov. Na Slovensku bol pôvodne zastúpený 48 %, súčasnosti (2016) 33,2 %.

Buk poskytuje kvalitné drevo, čerstvé je bledohnedé a postupne sa sfarbuje dočervenohneda, s častým výskytom nepravého jadra s tmavohnedým sfarbením. Je tvrdé s nevýraznou textúrou, hustota okolo 680 kg/m3. Tvarovo nestále, ťažko sa suší, ľahko sa obrába. Používa sa na výrobu nábytku, preglejok, dýh, drevotrieskových dosiek, podlahovín, podvalov, stĺpov, ako stavebné drevo a i.

Bukové vrchy

Bukové vrchy, maďarsky Bükk — horský masív v severnom Maďarsku v Severomaďarskom stredohorí, súčasť Vnútorných Západných Karpát. Na východe a severe je ohraničený širokou dolinou rieky Sajó. Maximálna výška územia je 959 m n. m. Najvyššia (centrálna) časť je tvorená vápencovou plošinou so strmými svahmi a s kupolovitými vrchmi po okraji. Predhorie rozčlenené potokmi je budované andezitmi, ryolitmi a pieskovcami. Hojný je výskyt krasových javov – vyvieračky, ponory, závrty, jaskyne a i. Na území je viac ako 1 100 jaskýň, je tam i najhlbšia jaskyňa Maďarska – Bányász-barlang (vertikálny rozsah 290 m, dĺžka 931 m). Vrcholové časti a severné svahy masívu sú porastené bukovými lesmi, južné časti dubovými; na južných svahoch sú vinohrady a ovocné sady (najmä pestovanie sliviek). Väčšina územia je chránená v národnom parku Bükki Nemzeti Park (vyhlásený v roku 1977, rozloha 403 km2).

V niektorých jaskyniach boli objavené stopy človeka z kamennej doby (→ bukovohorská kultúra) a zvyšky pleistocénnej fauny.

Bukovská brázda

Bukovská brázda — zníženina na západnom Slovensku, geomorfologická časť Plaveckého predhoria v západnej časti Malých Karpát. Je to výrazná vnútrohorská depresia založená na priekopovej prepadline vyplnenej paleogénnymi ílovcami, pieskovcami, zlepencami a brekciami. V nich je erózno-denudačnými procesmi vyhĺbená brázda. Nachádza sa v nej vodná nádrž Buková slúžiaca na rekreačné účely. Takmer celé územie je súčasťou CHKO Malé Karpaty, nachádza sa tam viacero maloplošných chránených území.

V minulosti brázdou viedla významná Česká cesta.

bukový vegetačný stupeň

bukový vegetačný stupeň — vegetačný stupeň tvorený lesným porastom buka (Fagus sylvatica) s prímesou jedle (Picea abies) a na vápnitých stanovištiach i s prímesou tisu (Taxus baccata). Na Slovensku zaberá výšky od 550 m n. m. do 1 250 m n. m., výnimočne i od 250 (Malé Karpaty) m n. m. do 1 450 m n. m. (Malá Fatra).

buldog

buldog [angl.] — plemeno psa zo skupiny pinčov, bradáčov, molosoidných plemien a švajčiarských salašníckych psov; odvodené od veľkých dogovitých psov typu mastifa (na Britských ostrovoch známych už od 1. stor. pred n. l.). Od 13. stor. sa v dôsledku zápasenia buldoga s býkmi menila stavba jeho tela. Dnešnú podobu nadobudol až koncom 19. stor. v Anglicku, preto je nazývaný i anglický buldog. Má telo s ťažkou konštrukciou (hmotnosť psa okolo 25 kg, suky asi o 2 kg menej), široké plecia, úzke bedrá, široký a zaoblený hrudník, širokú hlavu s typickým, nahor zdvihnutým nosom a jemnú krátku srsť. Charakteristické skrátenie nosovej časti (hornej čeľuste) mu umožňuje dýchať počas záhryzu. Má rôzne sfarbenie (jednofarebné i strakaté typy). Napriek hrozivému vzhľadu je jemný, prítulný a oddaný. Dnešné plemeno sa od svojich predkov odlišuje povahou, vždy sa približuje priamo, zaútočí iba spredu.

Bülow, Hans Guido von

Bülow [-lo], Hans Guido von, 8. 1. 1830 Drážďany – 12. 2. 1894 Káhira — nemecký dirigent, klavirista, skladateľ a pedagóg.

Hudbu študoval u Johanna Gottloba Friedricha Wiecka (*1785, †1873), 1846 – 48 u Josepha Joachima Raffa (*1822, †1882) a Wilhelma Bernharda Moliqua (*1802, †1869), od 1853 bol žiakom Franza Liszta. V roku 1857 sa jeho prvou manželkou stala Lisztova dcéra Cosima, ktorá ho 1870 opustila a vydala sa za Richarda Wagnera.

Pôsobil ako klavirista a dirigent v divadle v Sankt Gallene a v Zürichu, od 1867 bol dvorným kapelníkom a riaditeľom kráľovskej hudobnej školy v Mníchove, kde sa ako dirigent zapísal do dejín hudby prvým predvedením Wagnerových opier Tristan a Izolda (Tristan und Isolde, 1865) a Majstri speváci norimberskí (Die Meistersinger, 1868). V rokoch 1877 – 79 pôsobil v Hannoveri, 1880 – 85 v Meiningene a od 1887 viedol Berlínskych filharmonikov. V roku 1875 v Bostone uviedol v premiére na klavíri Koncert pre klavír a orchester b mol Piotra Iľjiča Čajkovského. Propagoval diela Richarda Straussa a patril k prvým dirigentom, ktorí dirigovali bez partitúry. Bol editorom klavírnych diel Ludwiga van Beethovena, etud Fryderyka Chopina a Johanna Baptistu Cramera. Svojou priebojnosťou, všestrannou muzikalitou a kultúrnym rozhľadom udával interpretačnému umeniu nový smer. Bol prvou dirigentskou osobnosťou v modernom ponímaní a vyhľadávaným pedagógom, menej úspešne sa uplatnil ako skladateľ. Pozornosť vzbudila jeho symfonická báseň Nirvána op. 20 (1854).

bulty

bulty [nem.] — formy georeliéfu, ostrovčeky alebo kôpky na rašeliniskách tvorené suchšou a pevnejšou rašelinou. Sú vysoké niekoľko decimetrov až metrov. Vznikajú naakumulovaním zvyškov odumretých rastlín. Najčastejšie sú tvorené ostricami (čeľaď šachorovité) alebo metlicami (čeľaď lipnicovité). Na Slovensku sa vyskytujú napr. v mokrých jelšinách Šúrskeho lesa na západnom Slovensku. Protikladom sú šlenky.

bunkoš

bunkoš [maď.] — slovenský ľudový samoznejúci hudobný nástroj známy najmä na strednom a severnom Slovensku; štylizovaný kyjak. Tvorí ho obradná vyrezávaná palica dlhá 70 – 150 cm, ktorá je s výnimkou oboch koncov (cca 20 cm) obitá mosadzným plechom. Do dreva sú cez plechový plášť vbité malé klinčeky s okami, v ktorých sú navešané mosadzné karičky, pliešky, retiazky a zvončeky vydávajúce pri potriasaní chrastivý kovový zvuk. Aby pri údere o zem vyniklo chrastenie, a nie búchanie, sú na oboch koncoch bunkoša pribité plstené alebo kožené podušky. Používa sa ako tanečná rekvizita, pri obradoch či betlehemských hrách.

bunkové pole

bunkové poleinform. typ štruktúry (najmä riadiaceho systému) vytvorený systematickým prepojením (najčastejšie jednorozmerným – kaskádovým, a dvojrozmerným – maticovým) viacerých prvkov (buniek) a rovnakým počtom vstupov a výstupov. Bunkami môžu byť jednoduché logické obvody, ale aj zložité procesory. Pole s bunkami s rovnakou funkciou je homogénne, ostatné polia sú nehomogénne.

bunkový procesor

bunkový procesor — typ štruktúry procesora špecializovaného paralelného počítača s architektúrou SIMD najčastejšie sa vyznačujúceho maticovým prepojením jednoduchých procesorových elementov (buniek); spolu s hostiteľským počítačom vytvára paralelný počítačový systém určený na efektívne riešenie vybraného okruhu úloh.

Paralelný bunkový procesor — časť paralelného počítačového systému obsahujúca jednobitové procesory (bunky) navzájom prepojené do regulárnej štruktúry (najčastejšie v tvare matice), určená na efektívnu realizáciu špecializovaných operácií.

Burdov

Burdov, pôvodne Kováčovské kopce-juh — národná prírodná rezervácia v pohorí Burda zahŕňajúca južné a juhozápadné svahy vrchu Burdov a priľahlé území v katastrálnom území obcí Chľaba a Kamenica nad Hronom v okrese Nové Zámky; vyhlásená 1966, rozloha 364,1 ha. Bola zriadená na ochranu najbohatšej teplomilnej flóry na území Slovenska. Na území sa striedajú teplomilné dúbravy s lesostepou a s enklávami skalnej stepi. Viacero vzácnych botanických druhov tam má svoj najsevernejší výskyt.

Burgaský záliv

Burgaský záliv, bulharsky Burgaski zaliv — záliv Čierneho mora patriaci Bulharsku, zo severu ohraničený mysom Emine, z juhu mysom Maslen nos, najzápadnejší záliv Čierneho mora; maximálna šírka 41 km, rozloha 24 km2 (najväčší záliv krajiny), maximálna hĺbka 25 m. Smerom do pevniny sa postupne zužuje, v jeho závere leží prístavné mesto Burgas. V južnej časti je niekoľko ostrovov, najväčší je Sveti Ivan (rozloha 0,66 km2). K pobrežiu zálivu priliehajú lagúnové jazerá. Na juhu zo zálivu vybieha menší Sozopolský záliv. Salinita vody dosahuje 17 ‰. Na pobreží leží viacero letovísk (Sozopol, Pomorie, Nesebar).

Burghauser, Jarmil

Burghauser, Jarmil, vlastným menom Jarmil Michael Mokrý, 21. 10. 1921 Písek – 19. 2. 1997 Praha — český skladateľ a muzikológ.

Študoval skladbu u Jaroslava Křičku a Otakara Jeremiáša, dirigovanie na konzervatóriu v Prahe u Pavla Dědečka a Metoda Doležila, neskôr na majstrovskej škole u Václava Talicha. V rokoch 1945 – 48 študoval hudobnú vedu a psychológiu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, štúdium mu však z ideologických dôvodov nebolo umožnené absolvovať a titul mu bol udelený až dodatočne, v roku 1991.

Pôsobil ako zbormajster a dirigent Národného divadla v Prahe, neskôr ako pedagóg. Ako hudobný vedec sa venoval najmä dielu Antonína Dvořáka. Je autorom tematického katalógu Dvořákových skladieb (1960), spolueditorom pri vydávaní diel Zdenka Fibicha a kritickej edície diela Leoša Janáčka. Ako skladateľ uplatňoval rôznorodé kompozičné postupy, najmä vlastný princíp, ktorý nazýval harmonický serializmus.

K jeho profilujúcim dielam patria orchestrálne skladby: Sedm reliéfů (1962), Cesty (1964), Barvy v čase (1967), Strom života (1968); opery: Lakomec (1948 – 49, podľa Jeana-Baptiste Molièra), Karolinka a lhář (1951 – 53); antiopera Most (1964); symfonická fantázia V zemi české (1982); balety Honza a čert (1954) a Sluha dvou pánů (1957). Skladal tiež symfónie, sláčikové kvartetá, kantáty, zbory, piesne, scénickú a filmovú hudbu. Je spoluautorom práce Akustické základy orchestrace (1967, s Antonínom Špeldom). Pod pseudonymom Michal Hájků skomponoval v 70. rokoch sériu 14 skladieb v hudobných štýloch 15. - 18. stor. s názvom Storia apocrifa della musica Boema (Apokryfní historie české hudby).

Burgiba, al-Habíb ben Alí

Burgiba, al-Habíb ben Alí, 3. 8. 1903 al-Munastír – 6. 4. 2000 Tunis — tuniský politik. Za činnosť v národnooslobodzovacom protifrancúzskom hnutí v 30. a 50. rokoch 20. stor. bol často väznený a prenasledovaný. V roku 1934 sa stal spoluzakladateľom a predsedom Novej destúrskej strany (Neo Destúr), od 1964 Socialistickej destúrskej strany (do 1981 jediná povolená strana v krajine). Po vyhlásení nezávislosti Tuniska v roku 1956 bol predsedom Národného zhromaždenia, 1956 – 57 predsedom vlády, súčasne aj ministrom zahraničných vecí a ministrom obrany, od 1957 prvým prezidentom republiky, 1975 vyhlásený Národným zhromaždením za doživotného prezidenta. Jeho autokratická vláda viedla k študentským nepokojom a demonštráciám, 1987 bol vyhlásený za neschopného vládnuť, zbavený politických funkcií a zosadený.

Burgkmair, Hans, st.

Burgkmair, Hans, st., pred 10. 5. 1473 Augsburg – leto 1531 tamže — nemecký maliar a grafik, jeden z najvýznamnejších nemeckých renesančných umelcov. Učil sa v dielni svojho otca Thomana Burgkmaira (*okolo 1444 – 46, †1525) a od 1488/9 u M. Schongauera v Colmare. Po návrate do Augsburgu spolupracoval s tlačiarom E. Ratdoltom, 1498 bol prijatý do maliarskeho cechu.

Začiatkom 16. stor. vytvoril pre augsburský dominikánsky Kláštor sv. Kataríny sériu šiestich malieb, ktoré zobrazujú sedem hlavných pútnických bazilík v Ríme. V nemeckom maliarstve ide o prvý prípad zobrazenia čisto renesančných foriem (architektúra Chrámu sv. Petra). Okolo 1502 cestoval do Kolína nad Rýnom a pravdepodobne aj do Nizozemska. V roku 1505 sa podieľal na výzdobe kaplnky na zámku vo Wittenbergu (na výzdobe zámku sa podieľal aj L. Cranach st. a A. Dürer). V roku 1507 cestoval do Talianska, navštívil Benátky, Florenciu, Paviu a ďalšie mestá. Jeho tvorbu významným spôsobom ovplyvnilo benátske maliarstvo i diela Raffaela.

Po návrate do Augsburgu vytváral návrhy na drevorezy pre viacerých vydavateľov. V rokoch 1508 – 10 experimentoval s temnosvitovým (chiaroscurovým; → temnosvit) drevorezom. V Augsburgu pracoval do 1519 pre cisára Maximiliána I. Navrhoval pre neho drevorezy, ktoré slúžili najmä na tlač ilustrácií v knihách, ktorých publikovanie inicioval cisár (na ich vydávanie dohliadal humanista C. Peutinger). Od 1509 kreslil predlohy drevorezov pre Genealógiu rodu habsburského a vytvoril drevorezy pre román Biely kráľ (Der Weisskunig, 1514 – 16), napísaný cisárom Maximiliánom I. Je tiež autorom série 139 drevorezov koncipovanej ako vlys s dĺžkou okolo 54 m, nazvanej Triumfálny sprievod cisára Maximiliána (okolo 1516 – 18). Tieto diela vyznačujúce sa inovatívnosťou a bohatou imagináciou Hansa Burgkmaira st. preslávili.

Po 1519 sa venoval najmä maľbe (Oltár sv. Jána, 1518; Oltár Ukrižovania, 1519) a kresbe. Jeho obrazy sa často vyznačujú veľkorysým krajinným pozadím, dekoratívnymi detailmi a živou farebnosťou. Okrem náboženských malieb maľoval aj portréty a vytvoril okolo 800 návrhov na drevorezy.

Burgos

Burgos — mesto v severnom Španielsku v autonómnej oblasti Kastília-León na rieke Arlanzón (prítok Duera), administratívne stredisko provincie Burgos; 176-tis. obyvateľov (2019).

Burgos je tradičným priemyselným strediskom autonómnej oblasti. Významné zastúpenie majú odvetvia zaoberajúce sa vývojom a výrobou interiérových dielov pre automobilový priemysel, výrobou automobilových komponentov, komponentov do obrábacích strojov, ďalej potravinársky (najmä pivovarnícky a mäsový) a chemický priemysel. V západnej časti mesta sídli továreň na výrobu ceninového papiera, produkujúca i časť eurobankoviek pre štáty EÚ. Severozápadne od mesta sa nachádza priemyselný park Villalonquéjar, predstavujúci najväčšiu priemyselnú oblasť v Kastílii-Leóne. V blízkosti Burgosu je jadrová elektráreň, ktorá je od decembra 2012 mimo prevádzky. Na území mesta sa nachádzajú pomerne rozsiahle, avšak každoročne sa zmenšujúce plochy poľnohospodárskej pôdy, využívané na pestovanie obilia a v okrajových častiach mesta sú menšie farmy zamerané najmä na produkciu vajec a mlieka. Burgos je turistickým strediskom s dobre rozvinutými službami. Mesto predstavuje dôležitú dopravnú križovatku severného Španielska. Je cestným uzlom viacerých diaľnic a štátnych ciest vnútroštátneho, ale i medzinárodného významu, spájajúcich mesto s hlavným mestom Madrid a so všetkými väčšími mestami okolia a s hraničnými územiami s Francúzskom a s Portugalskom. Vedú ním dve železničné trate (Madrid – Irún, Madrid – Burgos). Asi 4 km od centra je letisko.

Mesto bolo založené okolo roku 884, od roku 932 je hlavným mestom Kastílie a od 1074 biskupským sídlom. Po pripojení Toleda ku Kastílii-Leónu (1085) sa Burgos stal druhou kráľovskou rezidenciou. Od 13. stor., keď sa Kastília po zisku nových území rozdelila, bol Burgos centrom Starej Kastílie a Toledo Novej Kastílie. V 14. a 15. stor. dosiahol vrchol politického, hospodárskeho a kultúrneho rozkvetu, bol častým sídlom katolíckych kráľov. Mesto ležalo na významnej stredovekej pútnickej ceste vedúcej k relikviáru s pozostatkami apoštola Jakuba st. v Santiagu de Compostela. Po prenesení hlavného mesta do Madridu počas vlády Filipa II. (1561) Burgos postupne upadal na politicky a hospodársky bezvýznamné provinčné mesto a opäť sa začal rozvíjať až v 19. stor. V rokoch 1808 – 1813 bol obsadený Francúzmi, ktorí ho nanovo opevnili. Bol bojiskom aj počas 1. karlistickej vojny. V období občianskej vojny v rokoch 1936 – 1939 bol centrom frankistickej zóny a sídlom vlády generála F. Franca.

V meste sa nachádza Katedrála Panny Márie, jedna z najvýznamnejších gotických stavieb, ktorá bola v roku 1984 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Bola vybudovaná v niekoľkých stavebných fázach na mieste staršej románskej katedrály z rokov 1075 – 1096. Súčasná katedrála bola založená v roku 1221 a posvätená v roku 1260. Stavba pokračovala v priebehu 2. polovice 13. stor., keď bola vybudovaná západná fasáda, dvojpodlažný arkádový rajský dvor (okolo 1265 – 1270) a radiálne kaplnky chóru (okolo 1270 – 1280). V 15. – 16. stor. bola výrazne neskorogoticky prestavaná a rozšírená za účasti významných architektov a sochárov, ako bol Juan de Colonia (aj Johannes von Köln, *okolo 1410, †1481) a jeho syn Simón de Colonia (*okolo 1450, †1511), Gil de Siloé (*asi 40. roky 15. stor., †1501), D. de Siloé a i. Počas tejto prestavby boli vybudované veže, doplnená bohatá sochárska výzdoba a vzniklo niekoľko pohrebných kaplniek. Najvýznamnejšou je Capilla de los Condestable vybudovaná v izabelskom slohu Simónom de Coloniom v závere presbytéria. V 20. rokoch 16. stor. tu D. de Siloé vybudoval monumentálne Zlaté schodisko (Escalera Dorada) v renesančnom štýle a v roku 1568 bola dobudovaná veža nad krížením transeptu a hlavnej lode (španielsky nazývaná cimborrio) v hybridnom štýle kombinujúcom neskorogotické a renesančné formy. V 18. stor. tam vznikla Kaplnka sv. Tekly, významný príklad churriguerizmu. Bohatá sochárska výzdoba bola vytvorená viacerými sochármi v 13. – 16. stor., jej príkladom je portál južnej fasády transeptu, nazývaný Puerta del Sarmental (okolo 1235 – 1240), a portál severnej fasády transeptu, nazývaný Puerta de la Coronería (okolo 1245). V katedrále sa nachádza hrobka španielskeho národného hrdinu Cida a jeho manželky Jimeny.

V Burgose sa nachádzajú kostoly: Santa Águeda (14. – 15. stor.), San Esteban (13. – 14. stor., dnes múzeum), San Gil Abad (14. – 15. stor.), San Nicolás de Bari (15. – 16. stor.) s monumentálnym retabulovým hlavným oltárom od J. de Coloniu a S. de Coloniu, barokový, pôvodne jezuitský kostol San Lorenzo el Real (17. stor.) a i.

Kláštory: Na západnom okraji mesta je cisterciánsky kláštor Huelgas s hrobkami kastílskych kráľov, ktorý bol pôvodne (do 1187) letným sídlom kastílskych kráľov. Východne od Burgosu sa nachádza kartuziánsky kláštor Miraflores.

Medzi významné svetské stavby patria: nemocnica Hospital de Rey, založená Alfonzom VIII. (1155 – 1214, prestavaná v 16. stor.) pre svätojakubských pútnikov; hradby s bránou Arco (aj Puerta) de San Esteban a bránou Arco (aj Puerta) de Santa María (1534 – 1536); palác Casa del Cordón z konca 15. stor., ktorý bol v 15. – 18. stor. sídlom katolíckych kráľov a Karola V.; renesančný palác Casa de Miranda (1545), ktorý je dnes sídlom regionálneho múzea, a i.

Burgundsko-Franche-Comté

Burgundsko-Franche-Comté [franš konte], francúzsky Bourgogne-Franche-Comté — metropolitný región Francúzska vo vých. časti krajiny pri hranici so Švajčiarskom; rozloha 47 784 km2, 2,821 mil. obyv. (2014), administratívne stredisko Dijon. Vzniklo 2016 zlúčením pôvodných regiónov Burgundsko a Franche-Comté. Má 8 departementov.

búrka

búrka

1. geofyz. → magnetická búrka;

2. meteorol. atmosférický jav vytvárajúci sa v atmosfére pri labilnom teplotnom zvrstvení ovzdušia vývojom mohutných kopovitých oblakov (kumulonimbus) a sprevádzaný elektrickými, optickými a akustickými javmi vznikajúcimi medzi oblakmi navzájom alebo medzi oblakmi a zemou. Súčasne je častý silný nárazový vietor, húľavy, intenzívne prehánky a zvýšená turbulencia, znižuje sa základňa oblakov a zhoršuje dohľadnosť; búrka je preto nebezpečná pre leteckú prevádzku.

Podľa príčin vzniku sa búrky rozdeľujú na frontálne a nefrontálne. Frontálne búrky vznikajú v oblasti atmosférického frontu, sú najčastejšie v oblasti studeného a zriedkavé v oblasti teplého frontu. Nefrontálne sú búrky vnútri jednej vzduchovej hmoty a nie sú spojené s atmosférickým frontom. Vznikajú pri advekcii studeného labilne zvrstveného vzduchu (advektívne búrky) alebo pri termickej konvekcii labilne zvrstvenej vzduchovej hmoty v miestach priaznivých na rýchle otepľovanie veľkých objemov vzduchu (konvekčné búrky), alebo pri zosilňovaní konvekcie orografickými pomermi (tvarom zemského povrchu), a to v horských oblastiach nad slnkom ožiarenými alebo náveternými svahmi (orografické búrky).

Burlas, Ladislav

Burlas, Ladislav, 3. 4. 1927 Trnava — slovenský skladateľ, muzikológ a pedagóg, manžel Sone Burlasovej, otec Ivana a Martina Burlasa.

Študoval hudobnú vedu na Filozofickej fakulte UK a kompozíciu u Alexandra Moyzesa na VŠMU v Bratislave. Od roku 1951 prednášal na VŠMU, 1951 – 54 pôsobil zároveň ako hudobný historik v Ústave hudobnej vedy SAV (1964 – 74 bol jeho riaditeľom), 1954 – 60 ako odborný asistent na Katedre vied o umení Filozofickej fakulty UK (1985 DrSc., 1993 profesor). V rokoch 1987 – 90 bol predsedom Zväzu slovenských skladateľov, od 1990 prednášal na Filozofickej fakulte UK, 1994 bol predsedom festivalového výboru BHS, od 1997 pôsobil ako interný pedagóg na Fakulte múzických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, 2001 – 2005 bol jej dekanom.

V rozsiahlej muzikologickej tvorbe obsiahol problematiku hudobnej estetiky, hudobnej teórie a dejín slovenskej hudby. Je autorom monografie Alexander Moyzes (1956), teoretických prác Formy a druhy hudobného umenia (1962), Hudobná teória a súčasnosť (1978), Slovenská hudobná moderna (1983), Pohľady na súčasnú slovenskú hudobnú kultúru (1987) a i.

Vo svojej skladateľskej tvorbe vychádzal z Moyzesovej školy a prijal štylistické prvky európskej postmoderny. Jeho skladateľský profil tvoria skladby Ciacona a fúga pre klavír (1953), Symfonický triptych (1956 – 57), Epitaf pre sláčikový orchester (1958), sláčikové sexteto Spievajúce srdce (1960, na poému Vojtecha Mihálika), Metamorfózy krás pre sólové husle (1965), Planctus, meditácia pre sláčikový orchester (1969), Concertino pre dychové a bicie nástroje (1971), Sonáta pre sólové husle (1975), Hudba pre husle a orchester (1977), Koncert pre organ a orchester (1983), Poetická hudba pre dychové kvinteto (1983), cyklus miešaných zborov Zvony (1969, na poéziu Milana Rúfusa), zborové skladby, úpravy ľudových piesní, komorná hudba a i.

Burlasová, Soňa

Burlasová, Soňa, 23. 6. 1927 Horné Otrokovice – 2. 5. 2021 Bratislava — významná slovenská folkloristka, manželka Ladislava Burlasa, matka Ivana a Martina Burlasa.

V rokoch 1954 – 92 pôsobila v Národopisnom ústave SAV v Bratislave. Zaoberala sa štúdiom ľudových piesní z hudobného a textového hľadiska a problematikou vzniku nových piesňových druhov po 2. svetovej vojne (napr. družstevná pieseň). Je autorkou významných folkloristických prác Ľudové balady na Horehroní (1969), V šírom poli rokyta. Balady a iné epické piesne I – II (1982, 1984), Ľudová pieseň na Horehroní (1987), Vojenské a regrútske piesne (1991) a i., odborných štúdií (najmä v časopise Slovenský národopis) a spoluautorkou monografie Banícka dedina Žakarovce (1956, časť Ľudová hudobná kultúra).

Burroughs, William Seward

Burroughs [berez], William Seward, 28. 1. 1855 Auburn, New York – 15. 9. 1898 Citronelle, Alabama — americký priekopník v oblasti automatizácie výpočtového procesu. R. 1884 navrhol a vyvinul mechanický kalkulátor schopný nielen sčitovať, ale aj tlačiť na pásku zoznam vložených čísel spolu s celkovým súčtom. Založil spoločnosť American Arithmometer Company, v ktorej sa ním navrhnutý stroj úspešne vyrábal a ktorá sa postupne pretransformovala na dnešnú spoločnosť UNISYS.

Burton, Gary

Burton [bétn], Gary, 23. 1. 1943 Anderson, Indiana — americký džezový skladateľ, vibrafonista a pedagóg.

Pôsobil ako člen orchestra Stana Getza (*1927, †1991), s ktorým účinkoval na európskych zájazdoch a získal medzinárodný úspech. V tomto období si vypracoval originálny spôsob hry na vibrafóne pomocou štyroch paličiek. Viedol vlastné kvartetové formácie, spoluúčinkoval s viacerými osobnosťami amerického džezu. Od roku 1971 sa intenzívne venuje pedagogickej činnosti na viacerých amerických univerzitách. Zásadne ovplyvnil hru na vibrafóne po technickej i výrazovej stránke.

Bush, Vannevar

Bush [buš], Vannevar, 11. 3. 1890 Everett, Massachusetts – 28. 6. 1974 Belmont, Massachusetts — americký elektrotechnik, jeden z priekopníkov počítačov. R. 1919 – 38 prof. na Massachusettskom technologickom inštitúte v Cambridgei, 1939 – 55 prezident Carnegie Institution vo Washingtone, od 1941 riaditeľ Úradu vedeckého výskumu a vývoja pre vojenské účely, súčasne vládny poradca, 1946 – 48 vo vedúcich funkciách vo vojenskom výskume. R. 1927 navrhol a skonštruoval analógový počítač na riešenie sústav diferenciálnych rovníc. Tento mechanický, tzv. diferenciálny analyzátor 1935 inovoval použitím papierových pások na zápis inštrukcií. Koncom 20. rokov vyvinul sieťový analyzátor na simuláciu správania sa veľkých rozsiahlych elektrických sietí. R. 1945 predvídal, že nastáva obdobie, v ktorom sa bude rýchlo zvyšovať množstvo poznatkov a informácií a problémom bude efektívne ich sprístupniť. Navrhol koncepciu stroja (nazval ho memex), ktorý dokáže uschovávať veľké množstvo informácií s asociatívnym spájaním súvisiacich textov alebo obrázkov. Spojenia sa dajú uschovať a použiť pri sprístupňovaní. Táto myšlienka je základom hypertextu.

buš

buš [angl.] — subtropická a tropická rastlinná formácia s prevahou suchomilných kríkov a tráv, ojedinele s nízkymi stromami; prechodné pásmo medzi savanou a polopúšťou. Vyskytuje sa napr. v Afrike, Strednej Amerike, Austrálii a Prednej Indii. Veľmi riedko osídlená a extenzívne využívaná na lov zveri. V prenesenom význame divočina, voľná príroda za hranicami ľudských sídel, nevyužívaná krajina.

Butung

Butung, tiež Buton — ostrov v Bandskom mori juhovýchodne od ostrova Sulawesi (Celebes) patriaci Indonézii, administratívne predstavuje súčasť provincie Sulawesi Tenggara; rozloha 4 408 km2, 448-tis. obyvateľov (2010). Je obkolesený koralovými útesmi, má hornatinný reliéf, maximálna výška územia je 1 190 m n. m. Podnebie je výrazne vlhké, rovníkové. Butung pokrývajú monzúnové lesy, na pobreží je mangrovová vegetácia.

Pestuje sa ryža, kukurica, cukrová trstina, kávovník, tabak a kokosovník; význam má morský rybolov a lov perál. V ekonomike ostrova zohráva dôležitú úlohu ťažba prírodného asfaltu (ostrov má veľké ložiská tejto suroviny) a tíkového dreva. Vyváža sa kopra, ságo, ryby, trstinový cukor, káva a tabak.

Administratívnym a obchodným strediskom je prístavné mesto Bau-Bau (159-tisíc obyvateľov, 2020).

Od roku 1613 na ostrove obchodovala nizozemská Východoindická spoločnosť (→ východoindické spoločnosti).

buxuštek

buxuštek, Chamaebuxus — rod dvojklíčnolistových rastlín, podľa najnovších botanických systémov zaradený ako rod horčinka.

BWV

BWV, Bach-Werke-Verzeichnis — skratka zoznamu diel Johanna Sebastiana Bacha (Thematisch-systematisches Verzeichnis der musikalischen Werke von J. S. Bach), ktorý v roku 1950 vydal Wolfgang Schmieder (*1901, †1990), v roku 1987 vyšiel v prepracovanom a rozšírenom vydaní. Je to prvý prehľadný zoznam Bachovej rozsiahlej tvorby.

bylbyl

bylbyl — slovenský názov 27 rodov z triedy vtáky (Aves), čeľaď bylbylovité (Pycnonotidae). Stredne veľké (s dĺžkou tela 13 – 29 cm) štíhle pestrofarebné vtáky žijúce prevažne v tropických pralesoch Afriky a Ázie a na tropických ostrovoch v Indickom oceáne. Majú krátky krk, predĺžený, na konci zahnutý zobák, krátke krídla a dlhší chvost. Živia sa prevažne ovocím, semenami, nektárom kvetov a hmyzom, menej napr. drobnými stavovcami.

Patrí sem okolo 150 druhov, napr. africký bylbyl bradatý (Pycnonotus barbatus) s čiernym zobákom, čiernymi nohami a tmavohnedými očami, bylbyl hnedosluchý (Hemixos flavala) s nízko zaobleným chocholom pochádzajúci z Indie a juhových. Ázie, žltohnedý bylbyl sivolíci (Alophoixus pallidus) s našuchorenou snehobielou bradou pochádzajúci z juhových. Ázie, čierny, na Madagaskare a niektorých ostrovoch Indického oceána endemický bylbyl horovana (Hypsipetes madagascarensis) s červenými nohami a červeným zobákom a hnedý bylbyl červenosluchý (Pycnonotus jocosus) s dlhým čiernym končistým chocholom a červenou škvrnou za okom pochádzajúci z tropickej Ázie.

Bylotov ostrov

Bylotov ostrov [baj-], anglicky Bylot Island — ostrov v ostrovnej skupine Ostrovy kráľovnej Alžbety pri severozápadnom pobreží Baffinovho ostrova patriaci Kanade, administratívne predstavuje súčasť provincie Nunavut; 11 067 km2 (17. najväčší ostrov Kanady), nie je trvalo obývaný. Hornaté vnútrozemie vypĺňa masív (dĺžka 160 km) s výškami do 1 951 m n. m. Podstatnú časť ostrova pokrývajú ľadovce, nad ktoré vyčnievajú skalné vrchy (→ nunataky). Ľadovce zosúvajúce sa na severovýchod a juhozápad miestami dosahujú morskú hladinu. Takmer celý ostrov je súčasťou národného parku Sirmilik National Park (vyhlásený v roku 2001, rozloha 22 200 km2).

Ostrov je pomenovaný podľa arktického prieskumníka Roberta Bylota (†1622), ktorý ho ako prvý Európan spozoroval v roku 1616.

Byrranga

Byrranga — pohorie v ázijskej časti Ruska v severnej časti Sibíri v severnej časti polostrova Tajmýr; dĺžka 1 100 km, šírka 200 km. Je budované prekambrickými a prvohornými horninami. Reliéf je silno premodelovaný štvrtohornými ľadovcami, zaľadnených je viac ako 30,5 km2. Priemerná výška územia je 500 m n. m., najvyšší vrch Lednikovaja, 1 146 m n. m., leží vo východnej časti.

Podnebie je drsné, výrazne kontinentálne s dlhými a veľmi studenými zimami s častými snehovými búrkami a s krátkymi letami. Priemerná teplota v januári je −35 °C, v júli 3 – 5 °C. Ročný úhrn zrážok sa pohybuje od 100 do 400 mm, asi polovica zrážok spadne v tuhej forme. Maximum zrážok sa vyskytuje v lete, maximum tuhých zrážok je zvyčajne v júni a septembri až novembri. Snehová pokrývka dosahuje najvyššiu hrúbku v máji alebo júni. Počet dní so silným vetrom (rýchlosť vetra 15 m/s a ​​viac) je asi 80 dní za rok, priemerná rýchlosť vetra v zime je asi 7 m/s.

Pohorie má hustú riečnu sieť, na južnom predhorí sa nachádza veľa jazier, najväčšie je Tajmýrske jazero. Územie sa nachádza v oblasti permafrostu, je pokryté kamenistou arktickou tundrou s prevládajúcimi machmi a lišajníkmi. Byrranga je súčasťou Veľkej arktickej rezervácie (rusky Boľšoj Arktičeskij zapovednik), najväčšej prírodnej rezervácie v Rusku (vyhlásená v roku 1993, rozloha 41 692 km2).

Pre odľahlosť pohoria, jeho zlú dostupnosť a neexistujúce dopravné komunikácie je územie slabo preskúmané a nevyužívané. Potvrdené sú ložiská zlata, výskyt minerálov s vysokým podielom olova, zinku a striebra, výskyt muskovitu, berylu, predpokladajú sa veľké zásoby čierneho a hnedého uhlia a výskyt uránových rúd.

Bystrá dolina

Bystrá dolina — dolina na Slovensku na južnej strane Nízkych Tatier. Jej začiatok tvoria štyri doliny pod hlavným hrebeňom pohoria medzi Ďumbierom, Chopkom a Derešmi, ktoré sa v priestore Trangoška – Srdiečko spájajú. Po spojení sa dolina v oblasti Táľov značne rozširuje a končí sa pri Mýte pod Ďumbierom. Centrum zimnej turistiky.

Bystrianske podhorie

Bystrianske podhorie — geomorfologický oddiel na Slovensku v strednej časti Horehronského podolia, 450 – 950 m n. m. Východnú časť budujú prevažne horniny kryštalinika, západnú časť triasové vápence a dolomity, kriedové ílovce a slieňovce. V strede reliéf vo forme plošinatých chrbtov; na vápencoch krasové formy (Bystrianska jaskyňa). Územie je zväčša zalesnené porastmi smreka, buka a jedle. Odlesnené plochy sa využívajú ako lúky a pasienky.

Bystrica

Bystrica — rieka v severozápadnej časti Slovenska, ľavostranný prítok Kysuce; dĺžka 31,1 km, rozloha povodia 242 km2, priemerný ročný prietok v Zborove nad Kysucou 4,8 m3 /s. Pramení na rozhraní Oravskej Magury a Kysuckej vrchoviny vo výške 930 m n. m., pri Krásne nad Kysucou sa vlieva do Kysuce.

Bzovík

Bzovík — obec v okrese Krupina v Banskobystrickom kraji na Krupinskej planine, 340 m nad morom; 1 137 obyvateľov (2017).

Písomne doložená 1135 ako Bozoük, 1245 Bozok, 1331 Bozook, 1439 Kis Bozok, 1773 Bozók, Bozok, Bzowík, 1786 Bosok, Bzowik, 1808 Bozok, Bzowík, 1863 – 1913 Bozók, 1920 Bzovík.

V období 1127 – 31 tam komes Lampert s manželkou Žofiou a so synom Mikulášom z rodu Huntovcov-Poznanovcov založili benediktínsky konvent sv. Štefana kráľa, ktorý patril k najstarším kláštorom na Slovensku (v odpise z 1566 sa zachovala zakladacia listina kláštora z 1135 potvrdená 1262 Belom IV.). V rokoch 1179 – 81 prevzali konvent premonštráti pochádzajúci z premonštrátskeho kláštora v Klášternom Hradisku na Morave. Bzovícky konvent je najstarším doloženým premonštrátskym prepošstvom na Slovensku. V roku 1530 uhorský magnát Žigmund Balaša (Balassa) premonštrátov vyhnal a kláštor dal prestavať na mohutnú neskorostredovekú protitureckú pevnosť, ktorá zo strategického hľadiska zabezpečovala prístup k stredoslovenským banským mestám. Bzovík sa postupne stal najväčším panstvom v Hontianskej župe a od 1519 trhovým mestečkom. Po 1559 patril Fánčiovcom (Fánchy). Obyvatelia Bzovíka sa v minulosti živili poľnohospodárstvom a remeslami.

Stavebné pamiatky: pevnosť (nazývaná aj hrad) pri obci vznikla prestavbou kláštora. Kláštorné budovy a jednoloďový kostol s dvojvežovou západnou fasádou v románskom slohu vybudovali premonštráti v 12. – 13. stor. Budovy boli postavené okolo obdĺžnikového rajského dvora s kostolom na južnej strane a boli neskorogoticky prestavané okolo polovice 15. stor. (štvorkrídlový ambit s klenbami, nové gotické presbytérium kostola), po 1486 a začiatkom 16. stor. (prestavba ukončená 1515). V rokoch 1542 – 46 (alebo 1548) dal Žigmund Balaša prestavať kláštorné budovy. Kláštorný kostol bol zbúraný, zachovala sa z neho len severná veža (slúžila ako pozorovateľňa) a sakristia premenená na kaplnku (zachovala sa do súčasnosti). Okolo kláštorných budov vzniklo mohutné opevnenie pravidelného, takmer štvorcového pôdorysu s nárožnými podkovovitými baštami, lemované vodnou priekopou. V roku 1678 sa pevnosť vrátila do vlastníctva cirkvi (patrila jezuitom), počas stavovských povstaní v 1678 bola značne poškodená. Okolo 1680 boli budovy upravené v ranobarokovom slohu. Po 1. svetovej vojne bola pevnosť opustená, pustnúce kláštorné budovy zanikli po 1945. Reštaurovaná v druhej polovici 20. stor. a začiatkom 21. stor.

V obci sa nachádza rímskokatolícky Kostol sv. Štefana (pôvodne kaplnka z 1606, v druhej polovici 17. stor. prebudovaná na kostol). Pôsobisko M. Hattalu a Š. Moyzesa.