Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 2 z celkového počtu 2 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Udehejci

Udehejci, aj Udegejci, zastarano Oročoni, vlastným menom Udehe, Udeke, Udee — tunguzská národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri v pohorí Sichote-Aliň a na priľahlom pobreží Japonského mora, od dolného toku Amuru na severe po Oľgin záliv na juhu (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Prímorskom a Chabarovskom kraji Ruskej federácie; 1,4-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Udehejci sú blízki príbuzní Oročom a Orokom. Na etnogenéze Udehejcov sa okrem pôvodných paleoázijských skupín podieľali najmä tunguzské kmene, Nivchovia a pravdepodobne i Ainuovia. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: samarginskú, bikinskú, ternejskú, chorskú a i. Základným spôsobom obživy bol lov (jelene sika, losy, diviaky, kožušinová zver) a zber (korene žen-šenu, s ktorými aj obchodovali, lesné jahody, brusnice, huby, mäkkýše, morské riasy), doplnkovým spôsobom rybolov (lososy) a chov saňových psov. Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, sánky, lyže), brezovej kôry, koží (aj rybích) a kožušín.

Prvé zmienky o Udehejcoch pochádzajú z polovice 14. stor., k Rusku bolo ich sídelné územie pripojené až v polovici 19. stor. Náboženstvo bolo pôvodne animistické (spojené s kultom ducha vládcu sveta Buom, duchom vládcu hôr a lesov Onkuom, ako aj kultom miestnych duchov a démonov a uctievaním zvierat, najmä tigra, medveďa, losa a kosatky, od ktorých odvodzovali pôvod niektoré rody), v 2. polovici 19. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Udehejcov (udie kejeveni) má tri dialekty a patrí do tunguzskej skupiny mandžusko-tunguzskej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ tunguzské jazyky). Je veľmi blízky oročtine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Udehejcov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Za osobitnú etnografickú skupinu Udehejcov veľmi silno ovplyvnenú Číňanmi sa niekedy pokladajú Tazi (vlastným menom Tadza, Ude). Žijú v povodí rieky Ussuri na juhu Prímorského kraja Ruskej federácie (254, 2010). Od Udehejcov sa oddelili koncom 18. stor. (okrem nich sa na ich etnogenéze podieľali aj nanajské, čínske a mandžuské elementy), ako samostatné etnikum sa však sformovali až v 2. polovici 19. stor. Na rozdiel od nich bolo ich základným spôsobom obživy poľnohospodárstvo (pestovanie obilnín, zeleniny, chov hydiny, ošípaných). Hovorili tazským dialektom čínskeho jazyka s množstvom výpožičiek z udehejčiny a nanajčiny, ktorý sa pokladá za zaniknutý, v súčasnosti používajú ruštinu. Veriaci sú pravoslávni kresťania.

Ústredné mocnosti

Ústredné mocnosti, známe aj ako Centrálne mocnosti — označenie Nemecka a jeho spojencov v období 1. svetovej vojny. Pôvodne sem patrilo Nemecko a Rakúsko-Uhorsko, ktoré boli z geografického pohľadu v centrálnej oblasti primárnych konfliktov 1. svetovej vojny (odtiaľ názov). Základom pre Ústredné mocnosti bola aliancia Trojspolok (pakt Nemecka, Rakúsko-Uhorska a Talianska), od ktorého však Taliansko odstúpilo a do bojov zasiahlo na strane Dohody, preto sa medzi Ústredné mocnosti nezaraďuje. V priebehu vojny sa k tomuto spojenectvu pridalo ešte Turecko a Bulharsko, niekedy sa preto namiesto Ústredných mocností používa aj termín Štvorspolok.

Spojenectvo Ústredných mocností bolo častým motívom dobovej propagandy, napr. v Rakúsko-Uhorsku, kde sa masovo vydávali plagáty či pohľadnice s portrétmi štvorice vladárov – nemeckého cisára Viliama II., rakúsko-uhorského panovníka Františka Jozefa I., osmanského sultána Mehmeda V. a bulharského cára Ferdinanda I.