Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 3 z celkového počtu 3 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Trizuljak, Alexander

Trizuljak, Alexander, 15. 5. 1921 Varín – 15. 10. 1990 Bratislava — slovenský sochár, významný predstaviteľ moderného slovenského sochárstva 2. polovice 20. stor. V rokoch 1943 – 44 študoval na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU) v Bratislave (u M. Schurmanna a J. Kostku) a 1945 – 49 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe (u K. Pokorného). V rokoch 1949 – 72 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení ako asistent J. Kostku v ateliéri sochárstva (1964 docent). V roku 1972 bol počas normalizácie odsunutý z verejného života, vo svojej tvorbe pokračoval v ústraní.

Venoval sa komornej aj monumentálnej sochárskej tvorbe. Koncom 40. rokov 20 stor. vytvoril prvé zákazky pre cirkev (Boží hrob, Varín). V 50. rokoch 20. stor. vo svojej komornej tvorbe hľadal moderný výraz pre stvárnenie figúry a hlavy (portrétu). Tematika týchto diel bola často osobná, portrétoval napr. členov rodiny (Moja matka, 1957). Zjednodušovaním a abstrahovaním tvarov prechádzal od realistických figurálnych štúdií až k abstrahovaniu figúry smerom k znaku (Torzo, 1963). Figúra, často v pohybe, je znázornená v uzavretej vyváženej kompozícii (Češúca sa, 1969). Lyricky pôsobiace, symbolické postavy či viacfigurálne kompozície, ktoré v tom období vytváral, vystihujú podstatu medziľudského vzťahu, atmosféru či emóciu (Milenci, 1960). V druhej polovici 50. rokov 20. stor. realizoval monumentálnu sochu Víťazstvo pre Slavín v Bratislave (dokončené 1960). Svojím rozmerom a umiestnením na vysokom pylóne bola na Slovensku jedinečnou výtvarno-technickou výzvou. Autor riešil problém perspektívnych deformácií z podhľadu a z veľkej diaľky, ako aj statiku rozloženia hmoty v priestore. Dielo muselo byť zároveň čitateľné zo všetkých strán ako jasný symbol. Pri práci na Víťazstve použil konštrukciu zo zváraných tyčí, čo ho viedlo k uvažovaniu o soche ako o znaku vytvorenom z niekoľkých čistých línií. Následne začiatkom 60. rokov 20. stor. tvoril série abstraktných konštruktivistických sôch zo zváraného železa (Variácie na železo, 1961). Po odchode z VŠVU sa venoval sakrálnym motívom (Zmŕtvychvstanie Krista, Zeleneč, 1970) a naďalej rozvíjal aj konštruktivistickú líniu tvorby (Tri Svätoplukove prúty, polovica 70. rokov 20. stor., diaľnica Brno – Bratislava).

Významná a rozsiahla bola aj jeho činnosť vo verejnom kultúrnom živote, najmä počas 50. a 60. rokov 20. stor. Podnietil vznik viacerých galérií (Galéria mesta Bratislavy, Nitrianska galéria, Východoslovenská galéria v Košiciach a i.), výstav a sympózií (napr. maliarske a sochárske sympóziá v Moravanoch nad Váhom, sochárske sympózium v kove vo Východoslovenských železiarňach, dnes U. S. Steel, výstava Danuvius 1968 a i.). Expozícia Trizuljakových sôch v Piešťanoch v roku 1961 bola podnetom na založenie pravidelnej medzinárodnej prehliadky súdobého sochárstva Socha piešťanských parkov, ktorá zanechala významnú stopu v prezentácii a konfrontácii aktuálnej sochárskej tvorby najmä počas 60. rokov 20. stor., ale aj v neskoršom období. Inicioval aj výstavbu umeleckej zlievarne v Bratislave (neskoršie dielne umeleckých remesiel, kde sa realizovali viaceré významné monumentálne sochárske diela). Bol jedným zo zakladateľov Fondu výtvarných umení. V rokoch 1953 – 60 ako predseda ateliérovej komisie Zväzu slovenských výtvarných umelcov inicioval výstavbu viac ako 50 ateliérov pre výtvarníkov a architektov v Bratislave a 30 ateliérov inde na Slovensku. Bol spoluorganizátorom výstavby Domu umenia v Bratislave.

trojčlenka

trojčlenka – matematický zápis úmery, kde nepoznáme jednu z veličín. Vedie k riešeniu priamej či nepriamej úmernosti.

Typ úloh priamej a nepriamej úmernosti je možné previesť na symbolický zápis:

\(a\dots b\\ c\dots x\)

pričom pre priamu úmeru platí vzťah:

\(x = b\cdot \dfrac{c}{a} \)

a pre nepriamu úmeru platí nasledovné:

\(x = b\cdot\dfrac{a}{c}\).

Trojspolok

Trojspolok — vojensko-politická aliancia uzatvorená medzi Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Talianskom 20. mája 1882 vo Viedni, ktorá vznikla ako dôsledok obranného paktu z roku 1879 (→ Dvojspolok).

Každý z členov Trojspolku vstupoval do aliancie z osobitých dôvodov: Taliansko hľadalo záruky v prípade konfrontácie s Francúzskom, keďže oba štáty mali svoje koloniálne záujmy v severnej Afrike; Rakúsko-Uhorsko verilo v utíchnutie talianskych snáh o zisk južných oblastí rakúsko-uhorskej monarchie obývaných etnickými Talianmi; Nemecko zas s obavami sledovalo zbližovanie sa Francúzska a Ruska. Spojenecká zmluva bola uzatvorená na päť rokov, neskôr sa jej platnosť pravidelne predlžovala a obsah postupne menil. Najzásadnejším bodom zmluvy bolo nevstupovať do ďalších paktov, pokiaľ by boli zamerané proti ktorémukoľvek z členov Trojspolku. Na vznik Trojspolku reagovali Veľká Británia, Francúzsko a Rusko uzatvorením spojeneckých zmlúv, ktoré viedli k vzniku paktu Dohoda.

Problematickým členom spojeneckého zväzku bolo Taliansko, ktoré na prelome 19. a 20. storočia uzatvorilo sériu dohôd s Francúzskom. Najmä vzťah Talianska a Rakúsko-Uhorska bol napätý, náčelník rakúsko-uhorského generálneho štábu Franz Conrad von Hötzendorf už niekoľko rokov pred začiatkom svetového konfliktu otvorene hovoril o nedôvere k južnému susedovi a potrebe preventívneho útoku proti tomuto „dedičnému nepriateľovi“. Po vypuknutí 1. svetovej vojny zastával Rím neutralitu, a keďže sa mu nepodarilo dosiahnuť politickou cestou územné ústupky od Rakúsko-Uhorska, v máji 1915 vstúpil do konfliktu na strane Dohody.

K aliancii sa 18. októbra 1883 pripojilo zo strachu pred ruskou expanziou aj Rumunsko, ktoré malo takisto veľmi problematické vzťahy s Rakúsko-Uhorskom, najmä z dôvodu národnostnej otázky v Sedmohradsku. Po vypuknutí 1. svetovej vojny síce zastávalo neutralitu, koncom augusta 1916 sa však pridalo na stranu Dohody.