Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 10 z celkového počtu 10 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

tacrolimus

tacrolimus, FK-506, aj FK506 — imunosupresívna látka produkovaná plesňou Streptomyces tsukubaensis. Inhibuje aktiváciu a indukciu proliferácie T lymfocytov v nižších koncentráciách ako cyklosporín A (má menej vedľajších účinkov; → cyklosporíny). Používa sa u pacientov po transplantácii orgánov (najmä obličiek) na prevenciu ich odvrhnutia (rejekcie).

Tádž mahal

Tádž mahal [hindsky], Tádžmahal, angl. Taj Mahal — mauzóleum v Ágre, v severnej Indii v členskom štáte Uttarpradéš, ktoré dal na južnom brehu rieky Jamuny v rokoch 1631 – 48 vybudovať cisár Šáhdžahán pre svoju manželku Mumtáz Mahal (Ardžumand Bánú Bégam, *1593, †1631, jej telo tam bolo prenesené v roku 1632). Stavba je označovaná ako pamätník lásky a zármutku. Predstavuje vrcholné dielo architektúry Veľkých Mogulov a jedno z najvýznamnejších diel islamskej architektúry. Stavba bola v roku 1983 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. V komplexe sa usporadúvali slávnosti.

Vyznačuje sa harmonickým pôsobením, ktoré je založené na symetrii, vyvážených formách a detailne prepracovanej architektonickej výzdobe. Celý komplex je uzatvorený múrom, na južnej strane je monumentálne stvárnený hlavný vstup s nádvorím obkoleseným kolonádami. Pred mauzóleom sa nachádza symetricky komponovaná perzská záhrada typu čahár bágh (v preklade štyri záhrady), rozdelená štyrmi vodnými kanálmi na štyri menšie štvorce, ktorá je symbolickým vyjadrením kozmologických predstáv o vesmíre. Pre moslimov reprezentuje raj, vodné kanály symbolizujú štyri rajské rieky.

Samotné mauzóleum, postavené z bieleho mramoru, sa nachádza v severnej časti komplexu a je umiestnené uprostred vyvýšenej platformy z červeného pieskovca. Na západnej strane platformy je mešita, na východnej symetricky umiestnená zhromažďovacia hala nazývaná džaváb, formálne identická s mešitou. Mauzóleum stojí na ďalšej obdĺžnikovej platforme z bieleho mramoru a má štvorcový pôdorys so zrezanými nárožiami. V štyroch rohoch platformy sa nachádzajú valcové, nahor sa zužujúce minarety s balkónmi ukončené otvorenými pavilónmi (čatrí). Fasády mauzólea sú členené pilastrami a štyrmi monumentálnymi ívánmi, ktoré sú doplnené dvoma podlažiami zaklenutých výklenkov. Stavbe dominuje cibuľová kupola na vysokom tambure doplnená štyrmi menšími pologuľovými kupolami nad otvorenými stĺpovými pavilónmi (čatrí).

[IMG-3]

Vnútri sa v strede haly oktogonálneho pôdorysu nachádza kenotaf Mumtáz Mahal a vedľa neho kenotaf Šáhdžahána (ich hroby sú v osobitnej miestnosti pod kenotafmi). Centrálnu halu dopĺňajú na nárožiach menšie priestory oktogonálneho pôdorysu prepojené chodbami. Stavba je výnimočná neobyčajne jemne stvárnenými detailnými kamennými interiérnymi dekoráciami, ktoré pozostávajú z jemne vyrezávaných mramorových zástien a reliéfov s geometrickými, kaligrafickými a florálnymi ornamentmi, a predovšetkým kamennými intarziami interiérov a exteriérov, ktoré kontrastne kombinujú bielu farbu mramoru a polodrahokamy (lazurit, tyrkys, achát, jaspis, chalcedón a i.). Detailne stvárnený dekor je kombinovaný s plochami bieleho mramoru bez ornamentiky.

taktika spálenej zeme

taktika spálenej zeme — vojenská taktika, ktorej cieľom je demolácia infraštruktúry využívanej na pohyb nepriateľského vojska a likvidácia všetkých materiálnych zdrojov napomáhajúcich v postupe protivníka.

Taktiku spálene zeme využívali armády najmä počas ústupu na nepriateľskom území či pri náhlych výpadoch naň; bývala však aj súčasťou obranných manévrov na vlastnom území (napr. v pohraničných oblastiach) ohrozenom útokom nepriateľa. Vzhľadom na vývoj spôsobu vedenia moderných vojen sa taktika spálenej zeme dnes využíva v omnoho menšej miere než v minulosti.

K taktike spálenej zeme sa v minulosti uchýlili napr. Galovia pod vedením Vercingetorixa počas bojov s Rimanmi v 1. stor. pred n. l., Francúzi i Angličania v priebehu storočnej vojny, husitskí bojovníci v 15. stor., ruská armáda pri ústupe pred Napoleonom, ale aj samotná Napoleonova armáda v roku 1812, vojenské sily generála W. T. Shermana počas tzv. pochodu k moru na južanskom území v roku 1864, nemecká armáda ustupujúca k Hindenburgovej línii v roku 1917 v priebehu 1. svetovej vojny, Sovieti i Nemci na východnom fronte počas 2. svetovej vojny či Iračania na ústupe z Kuvajtu v roku 1991.

topologický priestor

topologický priestor — množina so systémom otvorených podmnožín. Nech \(X\) je množina a \(\mathcal T\) je systém jej podmnožín. Systém \(\mathcal T\) nazývame topológiou na \(X\), ak spĺňa nasledujúce podmienky:

1. \(\emptyset\in\mathcal T,X\in\mathcal T\),

2. ak \({\left\lbrace U_i\right\rbrace}_{i\in I}\) je taký systém podmnožín, že \(U_i\in \mathcal T\) pre každé \(i\in I\), tak \({\bigcup}_{i\in I}U_i\in \mathcal T\) (topológia je uzavretá vzhľadom na ľubovoľné zjednotenia otvorených podmnožín),

3. ak \(U_1,\dots ,U_n\in \mathcal T\), tak \(U_1\cap \dots \cap U_n\in I\) (topológia je uzavretá vzhľadom na ľubovoľné konečné prieniky otvorených podmnožín).

Potom dvojicu \((X, \mathcal T)\) nazývame topologický priestor s nosičom \(X\) a so systémom otvorených podmnožín (topológiou) \( \mathcal T\). Prvky množiny \(X\) nazývame bodmi topologického priestoru. Prvky množiny \( \mathcal T\) nazývame otvorenými množinami priestoru \((X,\ \mathcal T)\).

Skúmaním vlastností topologických priestorov sa zaoberá topológia.

Trizuljak, Alexander

Trizuljak, Alexander, 15. 5. 1921 Varín – 15. 10. 1990 Bratislava — slovenský sochár, významný predstaviteľ moderného slovenského sochárstva 2. polovice 20. stor. V rokoch 1943 – 44 študoval na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej školy technickej (dnes STU) v Bratislave (u M. Schurmanna a J. Kostku) a 1945 – 49 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe (u K. Pokorného). V rokoch 1949 – 72 pôsobil na Vysokej škole výtvarných umení ako asistent J. Kostku v ateliéri sochárstva (1964 docent). V roku 1972 bol počas normalizácie odsunutý z verejného života, vo svojej tvorbe pokračoval v ústraní.

Venoval sa komornej aj monumentálnej sochárskej tvorbe. Koncom 40. rokov 20 stor. vytvoril prvé zákazky pre cirkev (Boží hrob, Varín). V 50. rokoch 20. stor. vo svojej komornej tvorbe hľadal moderný výraz pre stvárnenie figúry a hlavy (portrétu). Tematika týchto diel bola často osobná, portrétoval napr. členov rodiny (Moja matka, 1957). Zjednodušovaním a abstrahovaním tvarov prechádzal od realistických figurálnych štúdií až k abstrahovaniu figúry smerom k znaku (Torzo, 1963). Figúra, často v pohybe, je znázornená v uzavretej vyváženej kompozícii (Češúca sa, 1969). Lyricky pôsobiace, symbolické postavy či viacfigurálne kompozície, ktoré v tom období vytváral, vystihujú podstatu medziľudského vzťahu, atmosféru či emóciu (Milenci, 1960). V druhej polovici 50. rokov 20. stor. realizoval monumentálnu sochu Víťazstvo pre Slavín v Bratislave (dokončené 1960). Svojím rozmerom a umiestnením na vysokom pylóne bola na Slovensku jedinečnou výtvarno-technickou výzvou. Autor riešil problém perspektívnych deformácií z podhľadu a z veľkej diaľky, ako aj statiku rozloženia hmoty v priestore. Dielo muselo byť zároveň čitateľné zo všetkých strán ako jasný symbol. Pri práci na Víťazstve použil konštrukciu zo zváraných tyčí, čo ho viedlo k uvažovaniu o soche ako o znaku vytvorenom z niekoľkých čistých línií. Následne začiatkom 60. rokov 20. stor. tvoril série abstraktných konštruktivistických sôch zo zváraného železa (Variácie na železo, 1961). Po odchode z VŠVU sa venoval sakrálnym motívom (Zmŕtvychvstanie Krista, Zeleneč, 1970) a naďalej rozvíjal aj konštruktivistickú líniu tvorby (Tri Svätoplukove prúty, polovica 70. rokov 20. stor., diaľnica Brno – Bratislava).

Významná a rozsiahla bola aj jeho činnosť vo verejnom kultúrnom živote, najmä počas 50. a 60. rokov 20. stor. Podnietil vznik viacerých galérií (Galéria mesta Bratislavy, Nitrianska galéria, Východoslovenská galéria v Košiciach a i.), výstav a sympózií (napr. maliarske a sochárske sympóziá v Moravanoch nad Váhom, sochárske sympózium v kove vo Východoslovenských železiarňach, dnes U. S. Steel, výstava Danuvius 1968 a i.). Expozícia Trizuljakových sôch v Piešťanoch v roku 1961 bola podnetom na založenie pravidelnej medzinárodnej prehliadky súdobého sochárstva Socha piešťanských parkov, ktorá zanechala významnú stopu v prezentácii a konfrontácii aktuálnej sochárskej tvorby najmä počas 60. rokov 20. stor., ale aj v neskoršom období. Inicioval aj výstavbu umeleckej zlievarne v Bratislave (neskoršie dielne umeleckých remesiel, kde sa realizovali viaceré významné monumentálne sochárske diela). Bol jedným zo zakladateľov Fondu výtvarných umení. V rokoch 1953 – 60 ako predseda ateliérovej komisie Zväzu slovenských výtvarných umelcov inicioval výstavbu viac ako 50 ateliérov pre výtvarníkov a architektov v Bratislave a 30 ateliérov inde na Slovensku. Bol spoluorganizátorom výstavby Domu umenia v Bratislave.

trojčlenka

trojčlenka – matematický zápis úmery, kde nepoznáme jednu z veličín. Vedie k riešeniu priamej či nepriamej úmernosti.

Typ úloh priamej a nepriamej úmernosti je možné previesť na symbolický zápis:

\(a\dots b\\ c\dots x\)

pričom pre priamu úmeru platí vzťah:

\(x = b\cdot \dfrac{c}{a} \)

a pre nepriamu úmeru platí nasledovné:

\(x = b\cdot\dfrac{a}{c}\).

Trojspolok

Trojspolok — vojensko-politická aliancia uzatvorená medzi Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Talianskom 20. mája 1882 vo Viedni, ktorá vznikla ako dôsledok obranného paktu z roku 1879 (→ Dvojspolok).

Každý z členov Trojspolku vstupoval do aliancie z osobitých dôvodov: Taliansko hľadalo záruky v prípade konfrontácie s Francúzskom, keďže oba štáty mali svoje koloniálne záujmy v severnej Afrike; Rakúsko-Uhorsko verilo v utíchnutie talianskych snáh o zisk južných oblastí rakúsko-uhorskej monarchie obývaných etnickými Talianmi; Nemecko zas s obavami sledovalo zbližovanie sa Francúzska a Ruska. Spojenecká zmluva bola uzatvorená na päť rokov, neskôr sa jej platnosť pravidelne predlžovala a obsah postupne menil. Najzásadnejším bodom zmluvy bolo nevstupovať do ďalších paktov, pokiaľ by boli zamerané proti ktorémukoľvek z členov Trojspolku. Na vznik Trojspolku reagovali Veľká Británia, Francúzsko a Rusko uzatvorením spojeneckých zmlúv, ktoré viedli k vzniku paktu Dohoda.

Problematickým členom spojeneckého zväzku bolo Taliansko, ktoré na prelome 19. a 20. storočia uzatvorilo sériu dohôd s Francúzskom. Najmä vzťah Talianska a Rakúsko-Uhorska bol napätý, náčelník rakúsko-uhorského generálneho štábu Franz Conrad von Hötzendorf už niekoľko rokov pred začiatkom svetového konfliktu otvorene hovoril o nedôvere k južnému susedovi a potrebe preventívneho útoku proti tomuto „dedičnému nepriateľovi“. Po vypuknutí 1. svetovej vojny zastával Rím neutralitu, a keďže sa mu nepodarilo dosiahnuť politickou cestou územné ústupky od Rakúsko-Uhorska, v máji 1915 vstúpil do konfliktu na strane Dohody.

K aliancii sa 18. októbra 1883 pripojilo zo strachu pred ruskou expanziou aj Rumunsko, ktoré malo takisto veľmi problematické vzťahy s Rakúsko-Uhorskom, najmä z dôvodu národnostnej otázky v Sedmohradsku. Po vypuknutí 1. svetovej vojny síce zastávalo neutralitu, koncom augusta 1916 sa však pridalo na stranu Dohody.

tuvský jazyk

tuvský jazyk, tuvčina, aj tuviansky jazyk, tuviančina, tuvsky tyva dyl — jazyk patriaci do severovýchodnej (altajskej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny. Popri ruštine je úradným jazykom republiky Tuva; väčšina Tuvanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu. V malom počte sa používa aj v Mongolsku a v Číne.

Tuvský jazyk bol výrazne ovplyvnený mongolským, tibetským a v 20. stor. i ruským jazykom. Má štyri dialekty: centrálny (oblasť Kyzylu), na základe ktorého vznikol spisovný jazyk, západný (povodie rieky Chemčik), severovýchodný alebo todžinský (najmä horný tok rieky Veľký Jenisej; obsahuje mnoho termínov z oblasti chovu sobov) s významným vplyvom samodijského jazykového substrátu a juhovýchodný (juhovýchodné svahy pohoria Tannu-Ola), ktorý je výrazne ovplyvnený mongolčinou. Tuvský jazyk pôvodne nemal písanú podobu, ako písaný jazyk slúžila mongolčina alebo tibetčina. Koncom 20. rokov 20. stor. vznikli dva pokusy o vytvorenie tuvského písma, ruský lingvista a etnograf Nikolaj Nikolajevič Poppe (*1897, †1991) presadzoval písomný systém na základe mongolského písma, tuvský láma a jazykovedec Monguš Lopsan-Čimit (Monguš Šokar-Čuldum olgu Lopsan-Čimit, *1888, †1940) na základe latinky. Čimitov písomný systém vytvorený na základe latinky sa po schválení v roku 1930 používal do roku 1941, keď bol nahradený cyrilikou. Prvá známa písomná pamiatka v tuvskom jazyku (tuvské glosy v buddhistických textoch písané mongolským alebo tibetským písmom) je z 19. stor. Najbližšie príbuzným jazykom tuvského jazyka je v súčasnosti už kriticky ohrozený tofalarský jazyk.

tympany

tympany [gr.], kotly — bicie blanozvučné hudobné nástroje s vyladeným tónom. Telo bubna tvorí dutá medená polguľa s otvorom v spodnej časti, potiahnutá opracovanou zvieracou kožou. Udiera sa na ne drevenými alebo kožou potiahnutými paličkami. Systém napínania blán sa vyvinul od šnurovacieho, cez skrutkový až k dnešnému pedálovému. Zvuk tympanov je dutý, ich tón je jednoznačný. Hlasitosť nástroja je daná jeho celkovou veľkosťou, veľkosťou otvoru na dne korpusu a použitými paličkami.