Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 32 z celkového počtu 32 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Bond, William Cranch

Bond, William Cranch, 9. 9. 1789 Falmouth (pri Portlande), Maine – 29. 1. 1859 Cambridge, Massachusetts — americký astronóm. Prevažne samouk, o astronómiu sa začal zaujímať po pozorovaní zatmenia Slnka 1806. Prvý riaditeľ observatória Harvardovej univerzity (Harvard College Observatory, 1840 – 59) a prvý Američan, ktorého zvolili za mimoriadneho člena britskej Kráľovskej astronomickej spoločnosti. Jeden z priekopníkov astrofotografie. Spolu so synom Georgeom Philippom Bondom (*1825, †1865) objavil ôsmy mesiac Saturna Hyperión (1848).

Bondi, Hermann

Bondi, Hermann, sir, 1. 11. 1919 Viedeň – 10. 9. 2005 Cambridge, Spojené kráľovstvo — britský matematik a kozmológ rakúskeho pôvodu. R. 1937 odišiel do Spojeného kráľovstva, kde začal študovať na Trinity College v Cambridgei, počas 2. svet. vojny bol internovaný. R. 1945 – 54 pôsobil na univerzite v Cambridgei, 1954 – 85 na King’s College v Londýne, od 1983 aj na Churchill College v Cambridgei, 1967 – 71 generálny riaditeľ Európskej organizácie pre kozmický výskum (dnes Európska kozmická agentúra). Spolu s F. Hoylom a T. Goldom je spoluautorom kozmologickej teórie modelu ustáleného stavu (steady-state theory).

Bonner Durchmusterung

Bonner Durchmusterung, Durchmusterung des nördlichen Himmels — jeden z najvýznamnejších katalógov hviezd (→ hviezdny katalóg) zostavený F. W. A. Argelanderom pre ekvinokcium 1875,0 (vyšiel 1859 – 62). Obsahuje všetky hviezdy do zdanlivej jasnosti 9,5m a niektoré do 10m z oblasti oblohy severne od deklinačnej kružnice -2°. Celkove je v katalógu zahrnutých 324 180 hviezd. Katalóg je podľa celých stupňov deklinácie členený na pásy, v ktorých sú hviezdy číslované podľa rastúcej rektascenzie. Tak vzniká označenie hviezdy napr. BD +7°154. Pod rovnakým názvom bol vydaný aj hviezdny atlas zobrazujúci hviezdy do zdanlivej jasnosti 9,5 magnitúdy.

boolean

boolean [búlien] — inform. jednoduchý typ údajov používaný v programovacích jazykoch na reprezentáciu logických hodnôt pravda a nepravda pomocou dvoch boolovských údajových konštánt vo väčšine programovacích jazykov definovaných ako true a false, príp. ako T a F. Nad údajmi typu boolean sú zvyčajne preddefinované operácie logický súčet, logický súčin a logická negácia. Nazvaný podľa G. Boola.

boolovský procesor

boolovský procesor [bú-] — integrálna súčasť niektorých procesorov počítačov určená na logické operácie s jednotlivými bitmi. Boolovský procesor možno chápať ako nezávislý procesor, ktorý má vlastný inštrukčný súbor, vlastný zhromažďovač, vlastnú pamäť, vstupy a výstupy adresovateľné po jednotlivých bitoch. Nazvaný podľa G. Boola.

bóra

bóra [gr. > lat. > tal.] — silný chladný nárazový padavý vietor s rýchlosťou 20 – 60 m/s fúkajúci väčšinou zo severu. Jeho vznik je vyvolaný horopisnými podmienkami. Obyčajne v chladnom polroku výrazne ochladený vzduch steká z náhornej planiny do nižšie položenej oblasti. V Dalmácii označenie vetra, ktorý smeruje z vyvýšenej pevniny k moru a prináša najmä v chladnom polroku veľké ochladenie. Na Slovensku sa bóra vyskytuje na Spiši a v oblasti Vysokých Tatier pod názvom poliak.

borazín

borazín [arab. > lat. > fr.], B3N3H6, starší názov borazol — bezfarebná kvapalina s teplotou varu 55 °C. Štruktúrou a vlastnosťami je podobná benzénu, preto sa niekedy nazýva anorganický benzén.

boreálne podnebie

boreálne podnebie — chladné podnebie miernych zemepisných šírok, typ D podľa Köppenovej klasifikácie podnebia (→ klíma). Jeho juž. hranica je ohraničená izotermou -3 °C najchladnejšieho mesiaca a sev. hranica izotermou 10 °C najteplejšieho mesiaca. Sev. hranica sa zhoduje so sev. hranicou lesa; boreálne podnebie je klímou lesa. Boreálne podnebie so suchou zimou je rozšírené na ázijskej pevnine v oblasti zimnej anticyklóny (sibírska tajga) a boreálne podnebie s rovnomerným rozdelením zrážok, v ktorom sa uplatňujú pomerne silné oceánske vplyvy, je charakteristické pre Severnú Ameriku. Na juž. pologuli sa boreálne podnebie nevyskytuje, pretože sa tam v rovnakých zemepisných šírkach nerozprestiera rozsiahla pevnina.

Borges, Jorge Luis

Borges [-ches], Jorge Luis, plným menom Jorge Francisco Isidoro Luis Borges Acevedo, 24. 8. 1899 Buenos Aires – 14. 6. 1986 Ženeva — argentínsky avantgardný básnik, prozaik a esejista, spolu s A. Bioyom Casaresom a J. Cortázarom predstaviteľ hispanoamerickej fantastickej prózy. Počas 1. svetovej vojny žil v Ženeve, neskôr v Madride. Do Argentíny sa vrátil 1921, príslušník skupiny básnikov ultraizmu (španielsky variant surrealizmu), v rámci ktorej bol zástancom redukcie lyriky na jej základný prvok – metaforu. Prispel k založeniu troch významných časopisov Prisma (Prizma, 1921), Proa (Prova, 1922) a Martín Fierro (1924).

Jeho dielo je filozoficky a literárne náročné, objavujú sa v ňom rovnaké témy: svet ako veľký chaos a labyrint, nekonečno, prevteľovanie, osudovosť, sloboda, čas. Popri tradičných témach včleňuje do poézie metafyziku. Významne sa pričinil o konštituovanie nových podôb prózy v hispanoamerickej literatúre 2. pol. 20. stor. V eseji Rozprávačské umenie a mágia (El arte narrativo y la magia, 1932), vychádzajúc z teórie mágie J. G. Frazera, usúvzťažňuje prózu s mágiou a analyzuje kauzalitu ako ústredný problém románovej tvorby. Autor básnických zbierok Vrúcnosť Buenos Aires (Fervor de Buenos Aires, 1923) a Tvárou v tvár mesiacu (Luna de enfrente, 1925) a predslovu k románu A. Bioya Casaresa Morelov vynález (La invención de Morel, 1940). Úsilím o intelektuálnu precíznosť sú poznamenané jeho eseje Pátranie (Inquisiciones, 1925), Evaristo Carriego (1930) a i. Vrcholom tvorby je súbor poviedok Všeobecné dejiny hanebnosti (Historia universal de la infamia, 1935) a Fikcie (Ficciones, 1944; slov. 2018), ktoré naplno odrážajú jeho solipsistické (→ solipsizmus) hľadanie sveta chápaného ako chaos alebo bludisko. Jeho dielo je inšpirované rôznymi zdrojmi a vyznačuje sa žánrovou nevyhranenosťou: Alef (El Aleph, 1949), Brodiho správa (El informe de Brodie, 1970; slov. 2004), Kniha z piesku (El libro de arena, 1975; slov. 1980) a i.

V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie a filozofických esejí (Labyrint, 1992), poviedok (Rozhovory mŕtvych, 2000), poézie (Ten druhý, ten istý, 2000) a prednášok a esejí (Sedem večerov, 2001; Borges ústne, 2005). Nositeľ viacerých ocenení.

Borišov

Borišov — vrch v centrálnej časti Veľkej Fatry, 1 509,5 m nad morom. Na jeho sev. svahu v závere doliny Belianskeho potoka a na priľahlých svahoch sa rozprestiera národná prírodná rezervácia Borišov (súčasť územia obce Belá-Dulice, okres Martin; vyhlásená 1981, rozloha 449,7 ha) zriadená na ochranu ojedinele zachovaného a urbanizáciou podstatne nezasiahnutého záveru doliny; na jej území sa nachádza Suchá jaskyňa.

Borman, Frank

Borman, Frank, 14. 3. 1928 Gary, Indiana — americký kozmonaut. Absolvent vojenskej akadémie vo West Pointe (New York), 1951 – 53 slúžil v leteckej bojovej jednotke na Filipínach, 1953 – 56 operačný pilot a letecký inštruktor, 1957 – 60 na vojenskej akadémii vo West Pointe, 1960 – 62 testovací pilot. R. 1962 ho NASA vybrala do skupiny astronautov. R. 1965 veliteľ kozmickej lode Gemini 7 a 1968 Apollo 8, ktorá s ľudskou posádkou po prvý raz v histórii obletela Mesiac (10-krát). R. 1970 opustil NASA a 1975 – 86 pôsobil v leteckej spoločnosti Eastern Air Lines.

Borowski, Tadeusz

Borowski, Tadeusz, 12. 11. 1922 Žytomyr, Ukrajina – 3. 7. 1951 Varšava — poľský spisovateľ. Počas 2. svetovej vojny od 1940 študoval polonistiku na tajnej univerzite vo Varšave, bol členom ilegálnej básnickej skupiny Droga (Cesta), 1942 debutoval samizdatovou zbierkou básní Všade je zem... (Gdziekolwiek ziemia...), od 1943 väznený v koncentračných táboroch, kde vydal básnickú zbierku Básnický arch (Arkusz poetycki, 1944). Po vojne počas krátkeho pobytu v Mníchove vydal básnickú zbierku Mená prúdu (Imiona nurtu, 1945), v ktorej opísal zážitky z väzenia. R. 1946 sa vrátil do Varšavy, 1947 šéfredaktor vlastného mesačníka Nurt (Prúd).

Prózu začal písať pod vplyvom zážitkov z koncentračného tábora a povojnovej výstavby ľudového Poľska. Bol čelným predstaviteľom mladej generácie, čo vyjadril aj intenzívnou kultúrno-politickou aktivitou. V zbierkach poviedok Rozlúčka s Máriou (Pożegnanie z Marią, 1948; slov. 1974; titulná poviedka sfilmovaná 1993, réžia Filip Zylber) a Kamenný svet (Kamienny świat, 1948) zobrazil devastáciu morálky spôsobenú fašizmom a vojnou. Jeho diela sa vyznačujú sugestívnou autentickosťou a angažovanosťou za nové ideologické zriadenie. Jeho život ukončila samovražda. V slovenčine vyšiel výber z poviedok Nech sa páči do plynu (2017).

Bosák, Ján

Bosák, Ján, 28. 7. 1939 Lišov, okres Krupina – 25. 12. 2018 Bratislava — slovenský jazykovedec. R. 1964 – 2010 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave, súčasne 1990 – 2007 externe na Fakulte humanitných a prírodných vied (od 1995 Fakulta humanitných vied) Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Pracoval v oblasti výskumu súčasného spisovného slovenského jazyka (morfematika, jazyk ako sociálnokomunikačný systém, jazyková kultúra), zároveň zastával viaceré vedecko-organizačné funkcie v Jazykovednom ústave a v predsedníctve SAV, ale aj funkcie s medzinárodnou pôsobnosťou.

Spoluautor knižnej publikácie Východiská morfémovej analýzy (1985), jeden z hlavných autorov kolektívnej monografie Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989). Editor monografie Slovenský jazyk v rámci medzinárodného slavistického projektu Najnowsze dzieje języków słowiańskich (1998) a medzinárodného zborníka Internacionalizácia v súčasných slovanských jazykoch: za a proti (1999). Vedúci prekladateľského kolektívu diela Slovník cudzích slov. Akademický (1997). Pri príležitosti životného jubilea mu bol venovaný medzinárodný zborník Jazyk v komunikácii (2004).

R. 1994 – 2010 hlavný redaktor Jazykovedného časopisu. R. 1993 – 2008 predseda Medzinárodnej komisie pre slovanské spisovné jazyky pri Medzinárodnom komitéte slavistov.

Boss, Lewis

Boss, Lewis, 26. 10. 1846 Providence, Rhode Island – 5. 10. 1912 Albany, New York — americký astronóm. Od 1876 riaditeľ Dudley Observatory v Albany (dnes v Schenectady, New York), 1882 viedol expedíciu do Čile na pozorovanie prechodu Venuše pred slnečným diskom (→ prechod planéty). R. 1895 sa začal zaoberať plánom na zostavenie katalógu udávajúceho polohy a pohyb hviezd. So skupinou spolupracovníkov pozoroval sev. oblohu z Albany a juž. z Argentíny. R. 1910 uverejnil Predbežný všeobecný katalóg 6 188 hviezd pre ekvinokcium 1900,0, ktorý po jeho smrti doplnil a vydal syn Benjamin Boss (*1880, †1970); → Bossov katalóg.

Bossov katalóg

Bossov katalóg, General Catalogue — najobsiahlejší fundamentálny katalóg hviezd (→ hviezdny katalóg) zostavený 1936 z katalógov vydaných do 1932 na základe nových meraní polôh. Obsahuje presné astronomické súradnice a ich zmeny počas roka pre 33 342 hviezd. Údaje sú pre ekvinokcium 1950,0. Katalóg dokončil a vydal Benjamin Boss (*1880, †1970) ako Všeobecný katalóg 33 342 hviezd pre ekvinokcium 1950,0 (General Catalogue of 33,342 Stars of the Epoch 1950) po smrti svojho otca L. Bossa, ktorý začal s jeho zostavovaním.

Botiansky luh

Botiansky luh, pôvodne Latorický luh I — lesný porast na aluviálnej nive Latorice tvorený prevažne dubom letným (Quercus robur) s prímesou jaseňa štíhleho (Fraxinus excesior). Predstavuje národnú prírodnú rezerváciu (vyhlásená 1967, rozloha 40,6 ha) v katastri obce Boťany (okres Trebišov), súčasť CHKO Latorica. Cieľom ochrany je umožniť porovnávanie zmien v dôsledku vodohospodárskych úprav na Východoslovenskej nížine.

Botto, Vladimír

Botto, Vladimír, 18. 7. 1927 Vyšný Skálnik, okres Rimavská Sobota – 20. 1. 1999 Nitra — slovenský poľnohospodársky odborník. R. 1952 – 92 pôsobil na Vysokej škole poľnohospodárskej (dnes Slovenská poľnohospodárska univerzita) v Nitre; 1978 profesor. Zaoberal sa veľkovýrobnými technikami chovu a šľachtenia hovädzieho dobytka, propagátor a spolutvorca elitného stáda slovenského strakatého plemena hovädzieho dobytka v plemenárskom ústave v Novom Tekove. Spoluautor viacerých vysokoškolských učebníc a učebných textov, napr. Všeobecná a špeciálna zootechnika (1974), Chov hovädzieho dobytka (1980), Atlas plemien hovädzieho dobytka (1987), Živočíšna výroba (1989), autor mnohých článkov v odborných a vo vedeckých časopisoch a zborníkoch.

Br

Brchem. značka brómu.

Braga, Teófilo

Braga, Teófilo, vlastným menom Joaquim Teófilo Fernandes Braga, 24. 2. 1843 Ponta Delgada, Azorské ostrovy – 28. 1. 1924 Lisabon — portugalský literárny vedec a kritik, historik a politik. Profesor modernej literatúry na univerzite v Lisabone (od 1872), kde sa venoval aj štúdiu diela A. Comta (Bragovo filozofické dielo i postoje sú silno ovplyvnené Comtovým pozitivizmom). Od 1878 aktívne pôsobil v politike, protimonarchistický a protináboženský bojovník, ideový vodca republikánov (1910 – 11 predseda dočasnej republikánskej vlády), v máji – októbri 1915 portugalský prezident.

Debutoval básnickou zbierkou Zelené lístie (Folhas verdes, 1859), neskôr publikoval zbierky Ranná hviezda (Stella matutina, 1863) a Prívaly (Torrentes, 1869), cyklickú báseň Vízia času (Visão dos tempos, 1864; inšpirovaná dielom Legenda vekov od V. Huga) a zbierku próz Fantastické poviedky (Contos fantásticos, 1865). Jeho literárna, kultúrna, filozofická, politická a sociologická bádateľská činnosť bola charakteristická prísnou vedeckosťou a republikánskymi i pozitivistickými ideami. Autor štúdií Dejiny portugalského ľudového básnictva (Historia da poesia popular portugueza, 1867), Všeobecné črty pozitivistickej filozofie (Traços gerais da filosofia positiva, 1877) a Systém sociológie (Sistema de sociologia, 1884), ako aj 4-zväzkovej práce Dejiny portugalskej literatúry (Historia da litteratura portugueza, 1909 – 1918).

brachyteleskop

brachyteleskop [gr.] — zrkadlový ďalekohľad (reflektor), v ktorom sa svetelný lúč odrazom vracia od pomocného zrkadla k okuláru a má dráhu v tvare písmena N. Tubus ďalekohľadu sa tak podstatne skráti.

Brachyteleskop zostrojil 1877 rakúsky vynálezca Karl Fritsch (*1855, †1926), v praxi sa však veľmi nerozšíril.

brakovanie

brakovanie [nem.] — chovateľské opatrenie, pri ktorom sa z plemenných a úžitkových chovov vyraďujú nevhodné jedince z hľadiska veku alebo zo zdravotného hľadiska; súčasť selekcie.

Branco, Camilo Castelo

Branco [-ku], Camilo Castelo, plným menom Camilo Ferreira Botelho Castelo Branco, 16. 3. 1825 Lisabon – 1. 6. 1890 São Miguel de Ceide — portugalský spisovateľ, hlavný predstaviteľ vrcholnej fázy portugalského romantizmu. V tvorbe sa zaoberal príčinami a dôsledkami vášne, spoločenským životom a morálkou portugalskej spoločnosti, ako aj historickými témami.

Jeho prvé romány a novela Kliatba (Anátema, 1851) boli inšpirované francúzskym románom-fejtónom a anglickým gotickým románom. V románe Zhubná láska (Amor de Perdição, 1862; sfilmovaný 1979, réžia Manoel de Oliveira) zachytil príbeh dvoch milencov pochádzajúcich z rozdielnych spoločenských vrstiev. Autor historických noviel Žid (O Judeu, 1866) a spoločenských satír Pád anjela (A Queda dum anjo, 1866). V zbierke Novely z Minha (Novelas do Minho, 1875 – 77) typologicky výstižne zobrazil obyvateľov portugalského vidieka a v novele Prazinsova Brazílčanka (A Brasileira de Prazins, 1883) osud prostej ženy. Ďalšie diela: Osudová žena (A mulher fatal, 1870), Sopky blata (Vulcões de lama, 1886) a i.

Brandão, Raul

Brandão [-dau], Raul, plným menom Raul Germano Brandão, 12. 3. 1867 Foz do Douro – 5. 12. 1930 Lisabon — portugalský spisovateľ. Vyštudoval vojenskú akadému, v mladosti pôsobil ako novinár, od 1921 spolupracoval s časopismi Revista de Hoje a Seara Nova, spoluautor anarchistického pamfletu Námesační (Os nefelibatas, 1892) deklarujúceho umeleckú slobodu. Bol ovplyvnený ruskými spisovateľmi (F. M. Dostojevskij, L. N. Tolstoj, M. Gorkij), realizmom a naturalizmom.

V jeho tvorbe, napr. v románoch Panákov príbeh (História de um palhaço, 1896), Fraška (A farsa, 1903), Úbožiaci (Os pobres, 1906) a Humus (Húmus, 1917), sa spája symbolizmus s náznakmi existencializmu, typické je miešanie žánrov, snová atmosféra a tematika života úbohých, nešťastne trpiacich ľudí. Autor čŕt Rybári (Os pescadores, 1923) a Neznáme ostrovy (As ilhas desconhecidas, 1926), pamätí Pamäti I, II (Memórias I, II, 1919, 1925) i divadelnej hry Ježiš Kristus v Lisabone (Jesus Cristo em Lisboa, 1927).

Brandys, Kazimierz

Brandys, Kazimierz, 27. 10. 1916 Lodž – 11. 3. 2000 Paríž — poľský prozaik, publicista. Brat M. Brandysa. Dominantnou témou jeho tvorby bola povojnová súčasnosť, ku ktorej pristupoval z aspektu novej vývinovej perspektívy. Na tomto základe tvoril tzv. prehodnocujúcu literatúru, ktorou kritizoval konzervatívny vzťah poľskej inteligencie k národným dejinám. V románoch s vojnovou tematikou riešil otázku slobody, zmyslu života a zodpovednosti za aktuálne premeny spoločnosti: Drevený kôň (Drewniany koń, 1946), Nepokorené mesto (Miasto niepokonane, 1946). V románovej tetralógii Medzi vojnami (Między wojnami, časti Samson, 1948; slov. 1950; sfilmovaný 1961, réžia A. Wajda; Antigona, Antygona, 1948; slov. 1950; Trója, otvorené mesto, Troja, miasto otwarte, 1949; slov. 1951; Človek neumiera, Człowiek nie umiera, 1951) uplatnil balzacovskú analýzu medzivojnovej spoločnosti. Po budovateľskom románe Občania (Obywatele, časopisecky 1953, knižne 1954) sa zapojil do obrodného prúdu poľskej literatúry: zbierka noviel Červená čiapočka (Czerwona czapeczka, 1956) a román Matka Kráľovcov (Matka Królów, 1957; sfilmovaný 1987, réžia Janusz Zaorski), čo potvrdil aj množstvom kritických polemických diel: zbierky skíc Listy pani Z. (Listy do pani Z., 3 časti, 1958 – 62; slov. výber 1965) a Žolík (Dżoker, 1966; slov. 1968), poviedky Ako byť milovaná (Romantyczność, 1960; slov. 1965), román Spôsob bytia (Sposób bycia, 1963; sfilmovaný 1966, réžia Jan Rybkowski), memoáre Malá kniha (Mała księga, 1970). Autor divadelnej hry Inkarno (vydaná časopisecky 1962, uvedená 1963, vydaná knižne 1966 v zbierke Obrana „Grenady“ a iné poviedky, Obrona „Grenady“ i inne opowiadania; slov. 1972).

Brandys, Marian

Brandys, Marian, pseudonym Zosia, 25. 1. 1912 Wiesbaden, Nemecko – 20. 11. 1998 Varšava — poľský prozaik a publicista. Brat K. Brandysa. Pôvodne sa predstavil ako autor reportáží a cestopisov, v ktorých zobrazil zážitky z rokov svojho zahraničného pôsobenia: Talianske stretnutia (Spotkania włoskie, 1949), Začiatok príbehu (Początek opowieści, 1951), Dom znovuzískaného detstva (Dom odzyskanego dzieciństwa, 1953), Z Káhiry do Addis Abeby (Od Kairu do Addis Abeby, 1957), O kráľoch a kapuste (O królach i kapuście, 1959). V neskorších dielach sa zameral na historickú faktografiu, ktorou dokumentoval formovanie sa moderného národného povedomia Poliakov: Neznáme knieža Poniatowski (Nieznany książe Poniatowski, 1960), Najnádejnejší dôstojník (Oficer największych nadziei, 1964), Trampoty s pani Walewskou (Kłopoty z panią Walewską, 1969), pentalógia Koniec sveta kavaleristov (Koniec świata szwoleżerów, 1972 – 79).

brány

brány

1. poľnohospodárske náradie, ktoré sa používa na kyprenie a urovnávanie povrchu pôdy, na rozrúšanie pôdneho prísušku, na ničenie burín a zaprávanie hnojív a semien do pôdy, ale aj na prerieďovanie príliš hustých porastov. Hĺbka bránenia sa pohybuje do 4 – 8 cm, výnimočne do 12 – 25 cm (radličkové brány). Brány obrábajú pôdu samostatne, v súprave s inými náradiami, alebo sú súčasťou kombinátora. Vhodnejšie je použitie brán v súprave, resp. v kombinátore (na lepšie využitie ťahovej sily energetických prostriedkov, znížené škodlivé zhutňovanie, zlepšovanie akosti obrábania pôdy).

Existuje viacero typov a druhov brán rozličnej konštrukcie. Ich pracovné časti môžu byť nepohyblivé (najznámejšie sú klince upevnené na nepohyblivom ráme; pracovné časti sa pri práci pohybujú súčasne s rámom v smere jazdy), pohyblivé (na ráme sú uchytené pohyblivé tanierové brány; pracovné časti okrem pohybu v smere jazdy vykonávajú súčasne s rámom aj ďalší pohyb v dôsledku styku s pôdou) a poháňané od vývodového hriadeľa traktora (kývavé alebo rotačné brány), keď pracovné časti okrem pohybu v smere ťahovej sily vykonávajú ešte ďalší nútený pohyb. Podľa konštrukcie sa rozoznávajú ľahké, stredné a ťažké brány. Podľa druhu a tvaru pracovných častí sa brány delia na klincové (na pevný rám sú pripevnené klince rôzneho tvaru), sieťové (majú ľahkú bezrámovú konštrukciu, jednotlivé klince sú kĺbovo spojené do tvaru siete, veľmi dobre kopírujú povrch poľa), radličkové (ich rám je pevne spojený s pracovnými časťami v tvare kypriacich radličiek), prútové (burinové; na pevný vysoko položený rám sú pripojené dlhé pružné prúty vo dvoch alebo viacerých radoch), tanierové (súprava tanierov je nasadená na spoločnom hriadeli, ktorý sa otáča ako celok vzhľadom na rám, alebo sa môže pasívne otáčať každý tanier), pružinové (na pevnom ráme sú pripevnené pružinové stĺpiky zakončené kypriacimi radličkami, ktoré pôdu dobre premiešajú a kypria do hĺbky 12 cm), rotačné (klince majú pevne uchytené na kruhovom ráme mierne odklonenom od horizontálnej roviny, ktorý sa pri styku klincov s pôdou otáča; používajú sa na rozdrobenie pôdy po orbe), hviezdicové (na spoločnom hriadeli majú otočne uložené súpravy liatinových hviezdic; používajú sa na drobenie a štiepenie hrúd) a kmitavé (nosník brány s pevnými zvislými klincami sa uvádza do kmitavého pohybu kolmo na smer jazdy a súčasne sa pohybuje v smere jazdy traktora, výsledný pohyb má tvar sínusoidy, pôdu veľmi dobre drobia a rovnomerne prekyprujú, pracujú do hĺbky až 17 cm).

Na Slovensku sa brány používali od stredoveku ako nevyhnutné kultivačné náradie po zavedení pluhu v 12. a 13. stor. Drevený rám zhotovovali sami roľníci, železné zuby (klince) dedinskí kováči. V tejto podobe sa brány uchovali až do 50. rokov 20. stor. Celoželezné brány továrenskej výroby sa začali všeobecne používať až po kolektivizácii poľnohospodárstva;

2. názov svadobného koláča na záp. Slovensku, tvarom sa podobal poľnohospodárskemu náradiu.

Bratislava

Bratislavaasteroid č. 4 018. Objavený 1980 A. Mrkosom v observatóriu na vrchu Kleť v ČR a nazvaný podľa hlavného mesta SR. Patrí do hlavného pása, veľkú polos dráhy má 2,58 AU a sklon dráhy k rovine ekliptiky 3,4°.

Bratny, Roman

Bratny, Roman, vlastným menom Roman Mularczyk, 5. 8. 1921 Krakov – 5. 11. 2017 — poľský spisovateľ. Podstatnú časť tvorby venoval obdobiu svojej generácie, ktorá intelektuálne dospievala v rokoch 2. svetovej vojny. Túto tematiku spracoval v románovej ságe Kolumbovia ročník 20 (Kolumbowie. Rocznik 20, 3 zv., 1957; slov. 1967), ktorého názov metaforicky označoval celú jeho generáciu (Pokolenie Kolumbów).

V ďalších románoch vyjadril ideový a morálny zápas svojich rovesníkov po nástupe komunistickej moci: Šťastní mučeníci (Szczęśliwi torturowani, 1959), Snehy sa topia (Śniegi płyną, 1961), Koncept (Brulion, 1962), Život ešte raz (Życie raz jeszcze, napísaný 1957, vydaný 1967), Osudy (Losy, 1973). Bol aj úspešným filmovým scenáristom: Návrat (Powrót, podľa románu Šťastní mučeníci, 1960, réžia Jerzy Passendorfer), Strhnutý most (Zerwany most, podľa románu Snehy sa topia, 1963, réžia J. Passendorfer), Život ešte raz (Życie raz jeszcze, podľa rovnomenného románu, 1965, réžia Janusz Morgenstern), Kontribúcia (Kontrybucja, 1967, réžia Jan Łomnicki).

V početných beletrizovaných esejach prispel k revízii a kvalitatívnej údernosti súčasnej poľskej literatúry: zbierky a výbery Prešlo, nepominulo (Przeszło, nie minęło, 1967), Vypočúvanie Pána Boha (Przesłuchanie Pana Boga, 1969), Šesť prvých osôb (Sześć osób pierwszych, 1972), Súhlas s hnevom (Zgoda na gniew, 1974). Autor zbierky noviel Stopa (Ślad, 1946), zbierok poviedok Koľko srdce vydrží (Ile serce wytrzyma, 1953), Hlavná úloha (Rola główna, 1953), Blázon Kráľovstva nebeského (Błazen Królestwa Niebieskiego, 1989), cestopisu Nepokojné stopy (Niespokojne tropy, 1959; slov. 1963) a románov Let k zemi (Lot ku ziemi, 1976), Brániť seba (Bronić siebie, 1981), Rok v rakve (Rok w trumnie, 1983), Uprostred nočného ticha (Wśród nocnej ciszy, 1987) a Ctihodný Romeo (Wielebny Romeo, 1993).

brázda nízkeho tlaku

brázda nízkeho tlaku — tlakový útvar, ktorý má tvar pretiahnutého pása nižšieho tlaku a spravidla sa v ňom nachádza atmosférický front. Na synoptickej mape je brázda nízkeho tlaku charakterizovaná neuzavretými izobarami, resp. izohypsami. Na mape sa nachádza medzi dvoma oblasťami vyššieho tlaku vzduchu alebo vybieha ako zreteľný útvar z okraja tlakovej níže. Plytká brázda nízkeho tlaku sa zobrazuje málo cyklonálne zakrivenými izobarami, resp. izohypsami, výrazná (hlboká) brázda nízkeho tlaku izobarami, resp. izohypsami, v tvare písmena V. V brázde možno vyznačiť jej os, na ktorej je cyklonálne zakrivenie izočiar maximálne.

Brazdžionis, Bernardas

Brazdžionis, Bernardas, 15. 2. 1907 Stebeikėliai – 11. 7. 2002 Los Angeles, USA — litovský exilový básnik, autor literatúry pre deti a mládež a literárny kritik. Od 1934 pôsobil v katolíckych časopisoch (1934 – 40 Ateities spinduliai, Paprsky budúcnosti; 1934 – 35 Pradalgės, Pokosené rady; 1938 – 39 Dienovidis, Poludnie). R. 1944 emigroval do Nemecka a potom do USA.

Predstaviteľ katolíckej moderny v litovskej literatúre. V ranej tvorbe sa inšpiroval biblickými motívmi a náboženským jazykom, neskoršia poézia je charakteristická melodičnosťou verša a rytmickou gradáciou. V zbierkach napísaných v exile zachytil problematiku litovských exulantov a túžby po samostatnosti Litvy. Básnické zbierky: Plačúci otrok (Verkiantis vergas, 1928), Večný žid (Amžinas žydas, 1933), Padajúce hviezdy (Krintančios žvaigždės, 1933), Znamenia a zázraky (Ženklai ir stebuklai, 1936), Kniežacie mesto (Kunigaikščių miestas, 1939), Cudzie hory (Svetimi kalnai, 1945), Vaidila Valiūnas (1956), Úplnok poézie (Poezijos pilnatis, 1970 Los Angeles, 1989 Vilnius), Petras Karuža (1984), Medzi zemou a nebom (Tarp žemės ir dangaus, 1992) a i. Napísal asi 20 kníh pre deti a mládež.