Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 65 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

bonang

bonang [jávsky] — jávsky ľudový hudobný nástroj zo skupiny samozvučných kovových bicích hudobných nástrojov s vyladeným tónom; jeden zo základných nástrojov jávskeho orchestra (→ gamelan).

Vnútri dreveného rámu alebo skrinky je na napnutých povrazoch uložených vo dvoch radoch 10 – 14 gongov ladených podľa jávskej tónovej sústavy. Rozoznievajú sa úderom drevenými paličkami. Staršia forma jednoradového bonangu sa zachovala na Bali.

Bond, William Cranch

Bond, William Cranch, 9. 9. 1789 Falmouth (pri Portlande), Maine – 29. 1. 1859 Cambridge, Massachusetts — americký astronóm. Prevažne samouk, o astronómiu sa začal zaujímať po pozorovaní zatmenia Slnka 1806. Prvý riaditeľ observatória Harvardovej univerzity (Harvard College Observatory, 1840 – 59) a prvý Američan, ktorého zvolili za mimoriadneho člena britskej Kráľovskej astronomickej spoločnosti. Jeden z priekopníkov astrofotografie. Spolu so synom Georgeom Philippom Bondom (*1825, †1865) objavil ôsmy mesiac Saturna Hyperión (1848).

Bondi, Hermann

Bondi, Hermann, sir, 1. 11. 1919 Viedeň – 10. 9. 2005 Cambridge, Spojené kráľovstvo — britský matematik a kozmológ rakúskeho pôvodu. R. 1937 odišiel do Spojeného kráľovstva, kde začal študovať na Trinity College v Cambridgei, počas 2. svet. vojny bol internovaný. R. 1945 – 54 pôsobil na univerzite v Cambridgei, 1954 – 85 na King’s College v Londýne, od 1983 aj na Churchill College v Cambridgei, 1967 – 71 generálny riaditeľ Európskej organizácie pre kozmický výskum (dnes Európska kozmická agentúra). Spolu s F. Hoylom a T. Goldom je spoluautorom kozmologickej teórie modelu ustáleného stavu (steady-state theory).

bongo

bongo [špan.] — afrokubánsky bicí hudobný nástroj. Skladá sa z dvoch rovnako vysokých, vzájomne prepojených bubienkov rôznej veľkosti (s priemerom približne 15 – 25 cm). Na vrchnej strane sú potiahnuté kožou, hrá sa na ne zvyčajne dlaňami alebo prstami. Výška tónu závisí od miesta a spôsobu úderu.

Bonifácky prieliv

Bonifácky prieliv, taliansky Bocche di Bonifacio, francúzsky Bouches de Bonifacio — prieliv v Stredozemnom mori medzi ostrovmi Korzika (Francúzsko) a Sardínia (Taliansko) spájajúci Tyrrhenské more a Ligúrske more; dĺžka asi 19 km, šírka 11 – 16 km, hĺbka do 100 m. Vedie ním niekoľko námorných dopravných ciest. Hlavným prístavom je Bonifacio (Korzika).

boni pastoris est tondere pecus, non deglubere

boni pastoris est tondere pecus, non deglubere [-ní pástó- -dé- -kus nón déglú-; lat.] — dobrý pastier svoje ovce len strihá, ale neodiera. Takto podľa Suetonia odpovedal rímsky cisár Tiberius na naliehanie svojich poradcov, aby uložil provinciám ďalšie dane (Suetonius: Životopisy rímskych cisárov, Tiberius).

Bonner Durchmusterung

Bonner Durchmusterung, Durchmusterung des nördlichen Himmels — jeden z najvýznamnejších katalógov hviezd (→ hviezdny katalóg) zostavený F. W. A. Argelanderom pre ekvinokcium 1875,0 (vyšiel 1859 – 62). Obsahuje všetky hviezdy do zdanlivej jasnosti 9,5m a niektoré do 10m z oblasti oblohy severne od deklinačnej kružnice -2°. Celkove je v katalógu zahrnutých 324 180 hviezd. Katalóg je podľa celých stupňov deklinácie členený na pásy, v ktorých sú hviezdy číslované podľa rastúcej rektascenzie. Tak vzniká označenie hviezdy napr. BD +7°154. Pod rovnakým názvom bol vydaný aj hviezdny atlas zobrazujúci hviezdy do zdanlivej jasnosti 9,5 magnitúdy.

boolean

boolean [búlien] — inform. jednoduchý typ údajov používaný v programovacích jazykoch na reprezentáciu logických hodnôt pravda a nepravda pomocou dvoch boolovských údajových konštánt vo väčšine programovacích jazykov definovaných ako true a false, príp. ako T a F. Nad údajmi typu boolean sú zvyčajne preddefinované operácie logický súčet, logický súčin a logická negácia. Nazvaný podľa G. Boola.

boolovský procesor

boolovský procesor [bú-] — integrálna súčasť niektorých procesorov počítačov určená na logické operácie s jednotlivými bitmi. Boolovský procesor možno chápať ako nezávislý procesor, ktorý má vlastný inštrukčný súbor, vlastný zhromažďovač, vlastnú pamäť, vstupy a výstupy adresovateľné po jednotlivých bitoch. Nazvaný podľa G. Boola.

Boothia

Boothia [búsie], anglicky Boothia Peninsula, predtým Boothia Felix — polostrov Kanady v teritóriu Nunavut vybiehajúci do Severného ľadového oceánu medzi Boothijkým zálivom na východe a úžinou Franklin Strait na západe; dĺžka okolo 300 km, šírka okolo 200 km, rozloha 32 331 km2, asi 800 obyvateľov (Inuiti). Na severe je oddelený od ostrova Somerset prielivom Bellot Strait, s pevninou spojený úzkou šijou Boothia Isthmus. Je najsevernejším polostrovom Severnej Ameriky, Murchisonov mys (71° 58’ severnej zemepisnej šírky), ktorým je ukončený, je najsevernejším bodom pevninovej Severnej Ameriky. Polostrov je budovaný najmä prekambrickými horninami, prevažnú časť územia tvorí náhorná plošina s maximálnou výškou 573 m n. m., pri pobreží sú nížiny.

Územie bolo objavené Johnom Rossom počas jeho druhej arktickej expedície v období 1829 – 31, ktorej cieľom bolo hľadanie severozápadnej námornej cesty. Ross nazval polostrov podľa majiteľa pálenice a propagátora prieskumu Arktídy Felixa Bootha (*1780, †1850), ktorý expedíciu financoval. Účastník expedície James Clark Ross, synovec J. Rossa, lokalizoval 1. júna 1831 polohu severného magnetického pólu, ktorý sa v tom období nachádzal na polostrove Boothia, na myse Adelaide.

Boothijský záliv

Boothijský záliv [búsij-], anglicky Gulf of Boothia, francúzsky Golfe de Boothia — záliv Severného ľadového oceána pri severnom pobreží Kanady medzi polostrovom Boothia na západe a Baffinovým ostrovom a Melvillovým polostrovom na východe; dĺžka 518 km, šírka 220 km, hĺbka do 344 m. V zálive sú početné ostrovy (Ostrov princa waleského, Crown Prince Frederik Island a i.) a zátoky (najväčšia Committee Bay). Celý rok je pokrytý ľadom, v auguste až v 1. polovici septembra čiastočne bez ľadu.

bop

bop [angl.], bebop, rebop — džezový štýl 40. rokov 20. stor., ktorým sa začalo obdobie moderného džezu. Vznikol ako reakcia na vyjadrovacie prostriedky predchádzajúcich džezových štýlov a jeho rozvoj bol úzko spätý s nástupom mladej černošskej hudobnej generácie, ktorá reagovala na politicko-sociálne zmeny svojej doby. jeho hlavnými predstaviteľmi boli Kenny Clarke (*1914, †1985), D. Gillespie (1945 použil ako názov svojej skladby termín bepop), T. Monk a Ch. Parker. V ich hudbe sa tonálny systém rozšíril smerom k chromatike, nastala zmena rytmického cítenia, nový spôsob frázovania i nová koncepcia hry, čo dokumentujú nahrávky súborov Lionela Hamptona (*1908, †2002), D. Gillespieho, Ch. Parkera a neskôr veľkých orchestrov W. Hermana a S. Kentona. Koncom 40. rokov 20. stor. záujem obecenstva o bop poklesol v prospech nastupujúceho cool jazzu, jeho oživenie nastalo v 50. rokoch 20. stor. v podobe tzv. hard bopu, od ktorého viedla priama vývojová línia k experimentálnemu avantgardnému džezu.

Bopp, Franz

Bopp, Franz, 14. 9. 1791 Mainz – 23. 10. 1867 Berlín — nemecký jazykovedec, sanskritológ, zakladateľ indoeurópskej porovnávacej jazykovedy. Od 1821 profesor na univerzite v Berlíne. Vydal knihu O konjugačnom systéme sanskritského jazyka (Über das Conjugationssystem der Sanskritsprache, 1816). Zistil, že v rozličných indoeurópskych jazykoch jestvujú nielen zhodné izolované javy, čo bolo známe už dávnejšie, ale aj celý systém zhôd. Usiloval sa odhaliť najstaršiu prvotnú podobu foriem a osvetliť javy jedného jazyka pomocou javov (foriem) iného jazyka. V hlavnej práci Porovnávacia gramatika (Vergleichende Grammatik, 1833 – 52) dokázal jednotu všetkých dovtedy známych indoeurópskych jazykov (chetitského, tocharského) a niekoľkých ďalších v tom čase ešte neznámych jazykov.

borazín

borazín [arab. > lat. > fr.], B3N3H6, starší názov borazol — bezfarebná kvapalina s teplotou varu 55 °C. Štruktúrou a vlastnosťami je podobná benzénu, preto sa niekedy nazýva anorganický benzén.

boreálne podnebie

boreálne podnebie — chladné podnebie miernych zemepisných šírok, typ D podľa Köppenovej klasifikácie podnebia (→ klíma). Jeho juž. hranica je ohraničená izotermou -3 °C najchladnejšieho mesiaca a sev. hranica izotermou 10 °C najteplejšieho mesiaca. Sev. hranica sa zhoduje so sev. hranicou lesa; boreálne podnebie je klímou lesa. Boreálne podnebie so suchou zimou je rozšírené na ázijskej pevnine v oblasti zimnej anticyklóny (sibírska tajga) a boreálne podnebie s rovnomerným rozdelením zrážok, v ktorom sa uplatňujú pomerne silné oceánske vplyvy, je charakteristické pre Severnú Ameriku. Na juž. pologuli sa boreálne podnebie nevyskytuje, pretože sa tam v rovnakých zemepisných šírkach nerozprestiera rozsiahla pevnina.

borgiska

borgiska [fr.] — novinársky beletristický žáner; dôležitá krátka správa napísaná väčším a výraznejším písmom (→ borgis), kompozične nečlenená. Jej titulok je výstižný a dynamický, má nenáročný slovník, aby bol text rýchlo čitateľný. Svojou štylistickou stavbou sa podobá entrefiletu, je však expresívnejšia.

Borišov

Borišov — vrch v centrálnej časti Veľkej Fatry, 1 509,5 m nad morom. Na jeho sev. svahu v závere doliny Belianskeho potoka a na priľahlých svahoch sa rozprestiera národná prírodná rezervácia Borišov (súčasť územia obce Belá-Dulice, okres Martin; vyhlásená 1981, rozloha 449,7 ha) zriadená na ochranu ojedinele zachovaného a urbanizáciou podstatne nezasiahnutého záveru doliny; na jej území sa nachádza Suchá jaskyňa.

Bořkovec, Pavel

Bořkovec, Pavel, 10. 6. 1894 Praha – 22. 7. 1972 tamže — český skladateľ.

Po súkromnom štúdiu u Josefa Bohuslava Foerstra a Jaroslava Křičku absolvoval majstrovskú školu pražského konzervatória u Josefa Suka st. Po počiatočnej romantickej orientácii sa koncom 20. rokov prihlásil symfonickým allegrom Start (1929) k európskej avantgarde, najmä k Arthurovi Honeggerovi, potom ako člen skupiny Mánes nastúpil cestu k osobitému vyjadrovaniu, ktoré postavil na syntéze neoklasicizmu a motorického konštruktivizmu s originálnou lyrikou. V rokoch 1946 – 67 pôsobil ako profesor skladby na AMU v Prahe, jeho žiakmi boli o. i. Pavel Blatný, Jiří Pauer, Vladimír Sommer, Petr Eben, Jan Klusák.

Dielo: opery Satyr (1937 – 38), Paleček (1945 – 47), balet Krysař (1939), orchestrálne, inštrumentálne, komorné a zborové skladby: 3 symfónie (1926 – 27, 1955, 1959), Silentium turbatum pre alt a orchester (1964 – 65), Nonet (1940), Concerto grosso (1941 – 42), Te Deum pre sóla, zbor a orchester (1969) a i.

Borkum

Borkum — ostrov Nemecka v spolkovej krajine Dolné Sasko v blízkosti ústia rieky Emža do Severného mora 20 km od pobrežia Nemecka a 12 km od pobrežia Holandska, najzápadnejší a najväčší ostrov Východofrízskych ostrovov; rozloha 31 km2, 5,1 tisíc obyvateľov (2019), administratívne stredisko Borkum. Vďaka priaznivým klimatickým podmienkam a piesočným plážam je ostrov vyhľadávanou rekreačnou lokalitou s tradičným kúpeľníctvom, ktorého rozvoj sa začal v 1. polovici 19. stor. Je súčasťou národného parku Nationalpark Niedersächsisches Wattenmeer (vyhlásený 1986, rozloha 346 km2). Ostrov má trajektové (Emden v Nemecku, Eemshaven v Holandsku) a letecké (Emden, Hamburg) spojenie s pevninou.

Bornholm

Bornholm — ostrov v juhozápadnej časti Baltského mora patriaci Dánsku, súčasť administratívnej oblasti Hovedstaden; 588 km2, 39-tis. obyvateľov (2020), administratívne stredisko Rønne. Je budovaný kryštalickými horninami (najmä žulou), povrch je rovinný, maximálna výška 162 m n. m. Na ostrove je potravinársky (najmä rybný, mliekarský) priemysel a priemysel stavebných materiálov a kameňolomy na žulu; rozvinuté sú i umelecké remeslá (výrobky zo skla, keramika). Chová sa hovädzí dobytok, ošípané a hydina; rozšírený je i rybolov. Bornholm predstavuje významné turistické stredisko poskytujúce možnosti na cykloturistiku, windsurfing, potápanie a skalolezenie. V meste Rønne je prístav s letisko.

Bornholm, pôvodne nazývaný Burgundarholm, predstavoval obchodné centrum Vikingov, v 11. stor. obyvatelia prijali kresťanstvo. V rokoch 1658 – 60 patril Švédsku, potom Dánsku.

Stavebné pamiatky: ruiny pevnosti Hammershus (13. stor.), štyri rotundy (12. – 13. stor.).

Bornov-Haberov cyklus

Bornov-Haberov cyklus — metóda výpočtu mriežkovej energie iónových halogenidov kovov založená na Hessovom zákone (→ termochemické zákony). Podľa Bornovho-Haberovho cyklu zlučovacia entalpia iónovej zlúčeniny MX je daná súčtom sublimačnej a ionizačnej energie kovu M, polovice disociačnej energie molekuly halogénu X2, elektrónovej afinity X (hodnoty, ktorú možno experimentálne stanoviť) a mriežkovej energie. Nazvaná podľa M. Borna a F. Habera.

Borodin, Alexandr Porfirievič

Borodin, Alexandr Porfirievič, 12. 11. 1833 Petrohrad – 27. 2. 1887 tamže — ruský skladateľ, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov skladateľského zoskupenia Mocná hŕstka (Mogučaja kučka).

Povolaním bol lekár a chemik, od 1864 pôsobil ako profesor chémie na Lekársko-chirurgickej akadémii v Petrohrade. Hudobné vzdelanie získal ako samouk a súkromným štúdiom, v tvorbe bol ovplyvnený programovou hudbou Franza Liszta. Bol významným predstaviteľom ruskej národnej hudby a spolutvorcom ruskej národnej symfónie. Jeho opera Knieža Igor je jedným zo základných diel ruskej národnej opery.

Dielo: tri symfónie (1. Es dur, 1869; 2. h mol Bohatierska, 1877; 3. A dur, 1886, dokončil ju Alexandr Konstantinovič Glazunov), opera Knieža Igor (podľa eposu Slovo o pluku Igorovom, dokončili ju Nikolaj Rimskij-Korsakov a A. K. Glazunov v 1889, z nej pochádzajú aj známe Polovecké tance, často uvádzané ako samostatné koncertné dielo), symfonický obraz V stepiach strednej Ázie (1880), dve sláčikové kvartetá (1879, 1881), Španielska serenáda (Serenata alla spagnola, 1886), romance a i.

Boroević von Bojna, Svetozar

Boroević von Bojna, Svetozar, aj Borojević, 13. 12. 1856 Umetić, dnešné Chorvátsko – 23. 5. 1920 Klagenfurt, pochovaný na viedenskom Ústrednom cintoríne (Zentralfriedhof) — rakúsko-uhorský poľný maršal; jeden z najvýznamnejších vojenských veliteľov Rakúsko-Uhorska počas 1. svetovej vojny. V roku 1905 po pasovaní do šľachtického stavu prijal predikát von Bojna. Na kariéru v armáde ho predurčilo vojenské vzdelanie (už ako 10-ročný začal navštevovať vojenskú školu v Kamenici pri Novom Sade). Venoval sa aj pedagogickej činnosti, na Tereziánskej vojenskej akadémii vo Viedenskom Novom Meste vyučoval vojenskú taktiku.

V roku 1878 sa zúčastnil na ťažení do Bosny a Hercegoviny, vyznamenal sa v bojoch pri Sarajeve. Neskôr velil 4. práporu 17. pešieho pluku z Klagenfurtu, následne štábom viacerých peších divízií a štábu VIII. pešieho zboru z Prahy. Ako veliteľ 14. pešej brigády z Petrovaradínu získal 1. mája 1904 hodnosť generálmajor, neskôr stál na čele jednej z tzv. honvédskych oblastí (doplňovacích oblastí vlastibrany) so sídlom v Záhrebe. V roku 1912 získal post veliteľa košického VI. armádneho zboru. Generálom pechoty sa stal 1. mája 1913.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa ako veliteľ VI. armádneho zboru zúčastnil na operáciách v Haliči, neskôr počas obranných bojov v Karpatoch velil 3. armáde. Najvýraznejšie sa presadil na talianskom bojisku – spočiatku ako veliteľ 5. armády (Sočskej armády), neskôr skupiny armád Boroević. Zúčastnil sa na všetkých dvanástich bitkách na rieke Soča i poslednej rakúsko-uhorskej ofenzíve na rieke Piava. Hodnosť poľného maršala získal vo februári 1918.

Borowski, Tadeusz

Borowski, Tadeusz, 12. 11. 1922 Žytomyr, Ukrajina – 3. 7. 1951 Varšava — poľský spisovateľ. Počas 2. svetovej vojny od 1940 študoval polonistiku na tajnej univerzite vo Varšave, bol členom ilegálnej básnickej skupiny Droga (Cesta), 1942 debutoval samizdatovou zbierkou básní Všade je zem... (Gdziekolwiek ziemia...), od 1943 väznený v koncentračných táboroch, kde vydal básnickú zbierku Básnický arch (Arkusz poetycki, 1944). Po vojne počas krátkeho pobytu v Mníchove vydal básnickú zbierku Mená prúdu (Imiona nurtu, 1945), v ktorej opísal zážitky z väzenia. R. 1946 sa vrátil do Varšavy, 1947 šéfredaktor vlastného mesačníka Nurt (Prúd).

Prózu začal písať pod vplyvom zážitkov z koncentračného tábora a povojnovej výstavby ľudového Poľska. Bol čelným predstaviteľom mladej generácie, čo vyjadril aj intenzívnou kultúrno-politickou aktivitou. V zbierkach poviedok Rozlúčka s Máriou (Pożegnanie z Marią, 1948; slov. 1974; titulná poviedka sfilmovaná 1993, réžia Filip Zylber) a Kamenný svet (Kamienny świat, 1948) zobrazil devastáciu morálky spôsobenú fašizmom a vojnou. Jeho diela sa vyznačujú sugestívnou autentickosťou a angažovanosťou za nové ideologické zriadenie. Jeho život ukončila samovražda. V slovenčine vyšiel výber z poviedok Nech sa páči do plynu (2017).

Bosák, Ján

Bosák, Ján, 28. 7. 1939 Lišov, okres Krupina – 25. 12. 2018 Bratislava — slovenský jazykovedec. R. 1964 – 2010 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave, súčasne 1990 – 2007 externe na Fakulte humanitných a prírodných vied (od 1995 Fakulta humanitných vied) Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici, na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a na Fakulte masmediálnej komunikácie Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Pracoval v oblasti výskumu súčasného spisovného slovenského jazyka (morfematika, jazyk ako sociálnokomunikačný systém, jazyková kultúra), zároveň zastával viaceré vedecko-organizačné funkcie v Jazykovednom ústave a v predsedníctve SAV, ale aj funkcie s medzinárodnou pôsobnosťou.

Spoluautor knižnej publikácie Východiská morfémovej analýzy (1985), jeden z hlavných autorov kolektívnej monografie Dynamika slovnej zásoby súčasnej slovenčiny (1989). Editor monografie Slovenský jazyk v rámci medzinárodného slavistického projektu Najnowsze dzieje języków słowiańskich (1998) a medzinárodného zborníka Internacionalizácia v súčasných slovanských jazykoch: za a proti (1999). Vedúci prekladateľského kolektívu diela Slovník cudzích slov. Akademický (1997). Pri príležitosti životného jubilea mu bol venovaný medzinárodný zborník Jazyk v komunikácii (2004).

R. 1994 – 2010 hlavný redaktor Jazykovedného časopisu. R. 1993 – 2008 predseda Medzinárodnej komisie pre slovanské spisovné jazyky pri Medzinárodnom komitéte slavistov.

Bosch, Carl

Bosch [boš], Carl, 27. 8. 1874 Kolín nad Rýnom – 26. 4. 1940 Heidelberg — nemecký chemik, synovec R. A. Boscha. Od roku 1899 pôsobil vo firme BASF v Ludwigshafene, od roku 1916 ako jeden z riaditeľov. V rokoch 1925 – 35 bol prezident spoločnosti I. G. Farben, ktorá vznikla spojením 6 chemických a farmaceutických spoločností. Modifikoval metódu laboratórnej syntézy amoniaku z prvkov od F. Habera a v rokoch 1910 – 13 zaviedol v priemysle jeho vysokotlakovú syntézu katalyzovanú vhodnými kovovými katalyzátormi, ktoré sám vyvinul (→ Haberova-Boschova metóda). Zaviedol výrobu kyseliny dusičnej oxidáciou amoniaku, vysokotlakovú priemyselnú výrobu močoviny, výrobu benzínu hydrogenáciou uhlia, metanolu a i. Získal Nobelovu cenu za chémiu (1931, s F. Bergiusom) za prispenie k objavu a rozvoju chemických syntéz pri vysokých tlakoch.

Bospor

Bospor

1. turecky Karadeniz Boğazı — prieliv medzi európskou časťou (Balkánsky polostrov) a ázijskou časťou (Malá Ázia) Turecka spájajúci Čierne more a Marmarské more; dĺžka okolo 33 km, minimálna šírka 660 m (najužší prieliv medzi svetadielmi), hĺbka 33 – 105 m. Povrchový prúd menej slanej vody (18 – 20 ‰) preniká z Čierneho mora do Marmarského mora, slanšia voda (37 ‰) pri dne prúdi opačne. Koncom treťohôr bol prieliv riečnou dolinou, v období glaciálov súšou, až po ústupe posledného (würmského) ľadovca morským prielivom. Má strmé vysoké svahy a veľa zátok, najväčšou je Zlatý roh v juhozápadnej časti. Na obidvoch stranách sa rozkladá Istanbul. Prieliv je jednou z najfrekventovanejších námorných trás na svete. Je preklenutý troma mostami, pod dnom vedie železničný tunel.

2. Kimmerský Bospor — v staroveku názov morskej úžiny medzi Čiernym morom a Azovským morom, dnes Kerčský prieliv. Na obidvoch stranách prielivu ležala Bosporská ríša.

Boss, Lewis

Boss, Lewis, 26. 10. 1846 Providence, Rhode Island – 5. 10. 1912 Albany, New York — americký astronóm. Od 1876 riaditeľ Dudley Observatory v Albany (dnes v Schenectady, New York), 1882 viedol expedíciu do Čile na pozorovanie prechodu Venuše pred slnečným diskom (→ prechod planéty). R. 1895 sa začal zaoberať plánom na zostavenie katalógu udávajúceho polohy a pohyb hviezd. So skupinou spolupracovníkov pozoroval sev. oblohu z Albany a juž. z Argentíny. R. 1910 uverejnil Predbežný všeobecný katalóg 6 188 hviezd pre ekvinokcium 1900,0, ktorý po jeho smrti doplnil a vydal syn Benjamin Boss (*1880, †1970); → Bossov katalóg.

Bossov katalóg

Bossov katalóg, General Catalogue — najobsiahlejší fundamentálny katalóg hviezd (→ hviezdny katalóg) zostavený 1936 z katalógov vydaných do 1932 na základe nových meraní polôh. Obsahuje presné astronomické súradnice a ich zmeny počas roka pre 33 342 hviezd. Údaje sú pre ekvinokcium 1950,0. Katalóg dokončil a vydal Benjamin Boss (*1880, †1970) ako Všeobecný katalóg 33 342 hviezd pre ekvinokcium 1950,0 (General Catalogue of 33,342 Stars of the Epoch 1950) po smrti svojho otca L. Bossa, ktorý začal s jeho zostavovaním.

Bostonský symfonický orchester

Bostonský symfonický orchester, angl. Boston Symphony Orchestra — americký orchester založený v roku 1881 ako druhé symfonické teleso v USA (po Newyorskej filharmónii). Zásluhou popredných dirigentov (Georg Henschel, Arthur Nikisch, Karl Muck, Pierre Monteux, Sergej Alexandrovič Kusevickij a i.) sa vypracoval na svetovú úroveň. Od roku 1949 ho viedli dirigenti ako Charles Munch, Erich Leinsdorf, Seidži Ozawa a i. Pre orchester tvorili o. i. Aaron Copland, Paul Hindemith, Arthur Honegger, Albert Roussel, Sergej Sergejevič Prokofiev, Ottorino Respighi, Igor Stravinskij.

Boštík, Václav

Boštík, Václav, 6. 11. 1913 Horní Újezd (dnes Dolní Újezd), okres Svitavy – 7. 5. 2005 Praha — český maliar. Študoval na AVU v Prahe u W. Nowaka. Od roku 1942 bol členom Umeleckej besedy a od roku 1960 skupiny UB 12.

Jeho ranú tvorbu predstavujú krajiny ovplyvnené C. Corotom a P. Cézannom, ako aj dramatické námety expresívneho charakteru. Neskôr pod vplyvom tvorby archaických kultúr dospel k elementarizácii a geometrizácii tvarov v skupine piatich „archetypálnych“ obrazov (Kváder, 1941; Kocka, 1941; Objemy, 1951; Panna Mária s Ježiškom, 1951; Torzo, 1951). Téma lebiek, ktorou bol zaujatý v rokoch 1953 – 58, napokon vyústila do znakovej redukcie tvarov (Atómový vek, 1957; Pavúk, 1957). Koncom 50. rokov 20. stor. sa zbavil závislosti od predlôh vonkajšej reality, vytváral obrazy – autonómne paralely harmónie a rovnováhy prírodného univerza. Jeho dielo patriace k lyrickej abstraktnej maľbe sa stáva víziou kozmogonických procesov, v predstave plochy plátna ako silového poľa reflektuje prírodné a vesmírne súvislosti a symbolizuje harmóniu a poriadok univerza (Počiatok, 1986; Mlhovina, 1988). Venoval sa aj kresbe, ilustrácii, knižnej grafike, tvorbe plastík (40. roky) a textilným návrhom. Spolu s J. Johnom vytvoril Pamätník obetí šoa z českých krajín v Pinkasovej synagóge v Prahe (1955 – 59).

Botany Bay

Botany Bay [-teny bej] — záliv Tasmanovho mora (Tichý oceán) na východnom pobreží Austrálie; dĺžka 10 km, plocha 40 km2, priemerná hĺbka 11,4 m. Ústia doň rieky Georges a Cooks. Pozdĺž pobrežia sa rozkladá metropolitné územie Sydney, asi 10 km severne leží centrum mesta. V zálive leží jeden z najväčších kontajnerových prístavov Austrálie – prístav Port Botany, na severozápadnom pobreží je situované najrušnejšie letisko Austrálie – medzinárodné letisko Kingsford Smith International Airport in Sydney.

Pri vstupe do zálivu leží národný park Kamay Botany Bay National Park (vyhlásený v roku 1984, rozloha 4,56 km2) tvorený dvoma izolovanými územiami rozkladajúcimi sa na severnom pobreží a náprotivnom južnom pobreží. Pre svoje mimoriadne prírodné a kultúrne hodnoty bol park v roku 2017 zapísaný do Zoznamu národného dedičstva Austrálie (Australian National Heritage List) a je nominovaný na zápis do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

V zálive, pôvodne nesúcom názov Stingray Bay, pristál 29. apríla 1770 James Cook. Pod vplyvom členov expedície, prírodovedcov Josepha Banksa a Daniela Carlssona Solandera, nadšených biodiverzitou rastlinných druhov pobrežia, dal zálivu súčasný názov Botany Bay (Botanický záliv).

Botev

Botev, do 1950 Jumrukčal — vrch v Bulharsku, najvyšší vrch Starej planiny v časti Kaloferska planina, 2 376 m n. m. Na vrchole sa nachádza meteorologická stanica a televízny vysielač. Je súčasťou národného parku Centralen Balkan (vyhlásený 1991, rozloha 717 km2). Vrch s menom tureckého pôvodu Jumrukčal (turecky Yumrukçal) bol nazvaný podľa Christa Boteva, jedného z hlavných predstaviteľov protiosmanského odboja.

Botiansky luh

Botiansky luh, pôvodne Latorický luh I — lesný porast na aluviálnej nive Latorice tvorený prevažne dubom letným (Quercus robur) s prímesou jaseňa štíhleho (Fraxinus excesior). Predstavuje národnú prírodnú rezerváciu (vyhlásená 1967, rozloha 40,6 ha) v katastri obce Boťany (okres Trebišov), súčasť CHKO Latorica. Cieľom ochrany je umožniť porovnávanie zmien v dôsledku vodohospodárskych úprav na Východoslovenskej nížine.

Botnický záliv

Botnický záliv, fínsky Pohjanlahti, švédsky Bottniska viken — najväčší záliv Baltského mora (jeho najsevernejšia časť) medzi východným pobrežím Švédska a západným pobrežím Fínska, na juhu oddelený súostrovím Alandy od zvyšku mora; dĺžka 725 km, šírka 80 – 240 km, plocha 117 000 km2, priemerná hĺbka 60 m, maximálna hĺbka 295 m (v južnej časti). Slanosť povrchových vrstiev vody výrazne klesá zo 4 – 5 ‰ na juhu v okolí Aland na 1 – 3 ‰ na severe, kde žijú i viaceré sladkovodné živočíchy (šťuka, ostriež a i.). Nízka slanosť je spôsobená slabým výparom počas krátkeho leta, vysokým ročným úhrnom zrážok a veľkým množstvom sladkej vody z ústiacich riek (135 km3/rok). Teplota vody na hladine je vo februári 0 °C, v auguste 9 – 13 °C. Záliv zamŕza koncom októbra a v novembri, na severe sa plávajúce ľadové kryhy vyskytujú ešte v júni. Pre vody zálivu je charakteristická veľká priezračnosť (až 18 m). Do zálivu ústia rieky Dalälven, Indalsälven, Umeälven, Ångermanälven, Skellefteälven, Piteälven, Luleälven, Kalixälven, Torneälven (Švédsko), Kemijoki, Iijoki, Oulujoki, Kokemäenjoki (Fínsko). Územie okolo Botnického zálivu sa od konca poslednej ľadovej doby zdvíha v dôsledku odľahčenia pevniny od hrubého ľadovcového štítu (okolo 80 cm za 100 rokov).

Významnejšie mestá na rieke: Luleå, Umeå, Härnösand, Sundsvall, Gävle, Haparanda (Švédsko), Tornio, Kemi, Oulu, Vaasa, Pori, Rauma (Fínsko).

Vzhľadom na to, že záliv zamŕza na viac ako päť mesiacov, obmedzenia lodnej dopravy pomáhajú zmierňovať ľadoborce (od konca januára do apríla v južnej časti, od polovice decembra do polovice mája v najsevernejšej časti). V zálive je priemyselný lov sleďa a lososa.

Botto, Ján

Botto, Ján, 27. 1. 1829 Vyšný Skálnik, okres Rimavská Sobota – 28. 4. 1881 Banská Bystrica — slovenský básnik, významný predstaviteľ slovenského romantizmu. Po štúdiách v Ožďanoch, na lýceu v Levoči (od 1843) a v Budapešti (1847 – 51) pôsobil ako zememerač v Martine, Tisovci, Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici. Zapojil sa do národnokultúrneho života, patril k spoluzakladateľom Matice slovenskej.

V básnickej tvorbe sa inšpiroval folklórom, využíval jeho metaforiku a alegorickosť, svojim rozprávkovým námetom dával vlastenecký podtext. Slovensko znázornil ako zakliatu krajinu, ktorú má oslobodiť rozprávkový hrdina (epické skladby Svetský víťaz, 1846; Poklad Tatier, 1850). Folklórne motívy i výrazové prostriedky využíval aj v baladách (Žltá ľalia, Margita a Besná) a vo veršovaných povestiach (Báj na Dunaji, Báj Maginhradu, Báj Turca a i.).

Jeho vrcholným dielom je básnická skladba Smrť Jánošíkova (Lipa, 1862) skladajúca sa z 9 spevov. Cez postavu Jánošíka sa vyslovoval o dobových problémoch a o situácii v národnom živote, aktualizoval ľudové tradície a zvýraznil hodnoty živé aj v tom období. Napriek prevahe lyrickosti je skladba lyricko-epická, lyrickosť tvorí pozadie jednotlivých spevov a sú v nej využité rozličné žánre a žánrové formy. Písal príležitostnú i vlasteneckú poéziu, prekladal z poľskej, ruskej a maďarskej literatúry. Knižne vyšlo jeho dielo až v roku 1880 (Spevy Jána Bottu), súborne v roku 1955 (Súborné dielo). V roku 1978 vyšla dramatická skladba Čachtická pani (rukopisne 1875).

Boubínsky prales

Boubínský prales — národná prírodná rezervácia v južnej časti Česka v Juhočeskom kraji v okrese Prachatice v CHKO Šumava na juhovýchodnom úbočí vrchu Boubín (1 362 m n. m.); vyhlásená 1858 (3. najstaršie chránené územie Česka), rozloha 686 ha. Chránené sú prirodzené porasty zmiešaného lesa (bukovo-smrekové porasty s vmiešaným javorom).

Územím vedie náučný chodník. Na vrchole Boubína je najvyššie položená drevená rozhľadňa (dokončená 2005) v Česku.

Boulangerová, Nadia Juliette

Boulangerová [bulanže-] (Boulanger), Nadia Juliette, 16. 9. 1887 Paríž – 22. 10. 1979 tamže — francúzska hudobná skladateľka, dirigentka, hudobná teoretička a kritička, patrí medzi najvplyvnejších pedagógov hudobnej skladby 20. stor.

Študovala skladbu u Gabriela Faurého a hru na organe u Louisa Victora Julesa Vierna. Po krátkom období skladateľskej kariéry sa venovala zväčša pedagogickej činnosti. Od roku 1909 pôsobila na parížskom konzervatóriu, 1920 – 39 na École normale de musique v Paríži (od 1950 bola jej riaditeľkou), od 1921 súčasne na americkom konzervatóriu vo Fontainbleau, počas 2. svetovej vojny pôsobila v USA. K jej žiakom patrili stovky významných dirigentov, teoretikov a skladateľov z celého sveta (Lennox Berkeley, Elliot Cook Carter ml., Aaron Copland, Roy Harris, Igor Markevič, Walter Piston a i.). Ako dirigentka podnikla turné po Európe a USA.

Dielo: kantáta La Sirène (1908), opera La Ville morte (s Raoulom Pugnom, 1911), symfonická, komorná, vokálna a scénická hudba.

Boulez, Pierre

Boulez [bule], Pierre, 26. 3. 1925 Montbrison, Francúzsko – 5. 1. 2016 Baden-Baden, Nemecko — francúzsky skladateľ, dirigent, klavirista a teoretik, predstaviteľ francúzskej hudobnej avantgardy, jedna z najvýznamnejších osobností hudby druhej polovice 20. stor.

Študoval v Paríži u Oliviera Messiaena a Reného Leibowitza. Od roku 1948 bol hudobným riaditeľom parížskeho Théâtre Marigny. Organizoval koncerty súčasnej hudby, na ktorých účinkoval ako klavirista, dirigent a virtuóz na nástroji nazývanom ondioline (podobný Martenotovým vlnám). V rokoch 1954 – 67 viedol koncerty v Domaine musical. Od roku 1960 pôsobil na Hudobnej akadémii v Bazileji, 1971 – 75 bol prvým hudobným riaditeľom symfonického orchestra BBC v Londýne, 1970 – 77 šéfdirigentom Newyorskej filharmónie, 1978 – 91 viedol Inštitút pre akustický a hudobný výskum (IRCAM) v Paríži. V 60. a 70. rokoch bol považovaný za jednu z najvýznamnejších svetových dirigentských osobností. V roku 1964 dirigoval v Paríži francúzsku premiéru Bergovej opery Wozzeck, 1966 v Bayreuthe Wagnerovho Parsifala, 1976 Prsteň Nibelungov, 1969 v Londýne Debussyho Pelléasa a Mélisandu a i.

Vo svojej tvorbe vychádzal najmä z diela Oliviera Messiaena, Arnolda Schönberga a Antona Weberna, ktorých prínos transformoval do vlastnej tvorivej poetiky založenej na zásadách tonálneho serializmu a na nových nekonvenčných rytmických, dynamických, artikulačných a štylistických prvkoch. Princípy Boulezovej tvorivej poetiky sú založené na využití náhody v hudbe, na novom nezvyčajnom narábaní s vokálnym materiálom a na spojení rôznych tónových komplexov v priestore.

Dielo: Polyfónia X (Polyphonie X, 1951), Štruktúry I – II (Structures I – II, 1952 – 61) pre dva klavíry, cyklus Kladivo bez pána (Le marteau sans maître, 1955) pre alt a šesť nástrojov na texty Reného Chara, Slnko vôd (Le soleil des eaux, 1948) pre hlasy a orchester, Predloha pre kvarteto (Livre pour quatuor, 1949) prepracované ako Predloha pre sláčikové nástroje (Livre pour cordes, 1969), Záhyb za záhybom Mallarmého portrét (Pli selon pli – Portrait de Mallarmé, 1962) pre soprán a orchester, Rituál na pamiatku Bruna Madernu (Rituel in memoriam Bruno Maderna, 1975), Responzórium (Répons, 1981) pre šesť sólistov, komorný orchester, počítačové a elektroakustické zvuky a i.

Je autorom početných štúdií, prednášok a viacerých teoretických prác, napr. Hudobné myslenie dneška (Penser la musique aujourd’hui, 2 zväzky, 1963 – 85).

Bounty

Bounty [baun-], anglicky Bounty Islands — skupina 13 skalnatých ostrovčekov v juhozápadnej časti Tichého oceána 650 km juhovýchodne od Nového Zélandu (od Južného ostrova), ktorému patria; rozloha 1,35 km2, neobývané. Ostrovy sú budované žulou. Spolu so súostrovím Campbell Islands (→ Campbell) a s ostrovnými skupinami Ostrovy protinožcov, Aucklandské ostrovy a Snares boli v roku 1998 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Novozélandské subantarktické ostrovy.

Objavil ich v roku 1788 William Bligh, kapitán britskej lode Bounty (podľa nej sú ostrovy nazvané).

Bourges

Bourges [burž] — mesto v strednom Francúzsku v metropolitnom regióne Centre-Val de Loire, administratívne stredisko departementu Cher; 67-tisíc obyvateľov (2015). Dôležité stredisko hospodárstva, priemysel letecký, zbrojársky, gumársky (pneumatiky Michelin). Cestný uzol pri železničnej trati Tours – Nevers, letisko. Rozvinutý cestovný ruch.

Mesto bolo pôvodne keltské oppidum, približne od 500 pred n. l. centrum keltského kmeňa Biturigov nazývané Avaricum. V roku 52 pred n. l. bolo dobyté G. I. Caesarom. Za Rímskej ríše bolo jedným z provinčných stredísk Galie, hlavné mesto provincie Gallia Aquitania (→ Akvitánia), opevnené kamennými hradbami v poslednej tretine 3. stor. n. l. Od 5. stor. sa rozvíjalo ako významné centrum diecézy (za prvého biskupa je považovaný svätý Ursinus z Bourges, ktorý žil v 3. – 4. stor.). Veľký ekonomický a stavebný rozvoj mesta nastal v 12. stor. V roku 1172 mesto obliehal Henrich II. Plantagenet. V roku 1183 boli dostavané nové mestské hradby s donjonom, ktoré dal vybudovať Filip II. August. V 14. stor. sa Bourges stalo hlavným mestom vojvodstva Berry. Najväčší rozkvet mesta nastal počas tzv. zlatého storočia (1361 – 1460). Od 1361 tam sídlil dvor významného patróna umenia vojvodu Jeana z Berry (*1340, †1416), ktorý patril k hlavným umeleckým centrám v Európe a kde sa stretávali najvýznamnejší umelci z Flámska, Paríža i údolia rieky Loiry. V tomto období tam boli vybudované významné stavby ako napr. vojvodský palác (1367 – 1398, nezachoval sa) s kaplnkou Sainte-Chapelle (nezachovala sa). Počas storočnej vojny tu mal sídlo Karol VII. Víťazný, ktorý 1422 udelil Bourges titul hlavného mesta kráľovstva. Od 16. do 19. stor. sa v meste nachádzala významná univerzita (štatút dostala už 1485).

Stavebné pamiatky: gotická katedrála Saint-Étienne, postavená na mieste staršej románskej katedrály z 11. stor. prestavanej v 12. stor., z ktorej sa zachovali portály so sochárskou výzdobou približne z 1160 (okolo 1225 boli nanovo umiestnené na fasádach bočných lodí). Postavená v niekoľkých fázach v období 1195 – 1280, stavba sa začala pravdepodobne už po polovici 12. stor., chór sa používal približne od 1214, loď bola dokončená 1255, celá katedrála bola vysvätená 13. 5. 1324. V 2. polovici 14. stor. a v 15. stor. pokračovali práce na západnej fasáde (napr. rozeta), v 16. stor. po kolapse severnej veže (1506) bola západná fasáda a sochárska výzdoba jej portálov upravená. Má päťloďovú dispozíciu bez transeptu (priečnej lode), chór so zdvojenou ochodzou a s vencom piatich plytkých kaplniek. Hlavná loď je zaklenutá šesťdielnou rebrovou klenbou. Vnútorný priestor so stupňovito usporiadanými loďami pôsobí výnimočným dojmom jednotného monumentálneho celku. Vnútorné bočné lode sú dvakrát vyššie než vonkajšie bočné lode (hlavná loď je ešte výrazne vyššia) a chýbajú nad nimi empory. Piatim lodiam zodpovedá na západnej fasáde päť veľkolepých portálov s bohatou sochárskou výzdobou (na tympanóne stredného portálu je Posledný súd z 1270). Dve nedokončené veže sú zo 14. – 16. stor. Vitrážové okná z 13., 15. a 16. stor. patria k najvzácnejším vo Francúzsku. V interiéri sa nachádza orloj z 15. stor., ktorý je jedným z najstarších v Európe, reštaurovaný v 18. – 19. stor. Pod chórom je rozsiahla zaklenutá krypta (nazývaná aj dolný kostol), v ktorej sú vystavené viaceré sochárske diela, napr. fragmenty gotického lektória, náhrobok vojvodu Jeana z Berry, ktorý je majstrovským dielom Jeana de Cambrai z 1. polovice 15. stor., vitráže z nezachovanej kaplnky Sainte-Chapelle od J. Beauneveuho a i. V roku 1992 bola katedrála zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

Mestský palác Hôtel Jacques Cœur, ktorý dal postaviť 1443 – 1451 obchodník a finančník kráľa Karola VII. Jacques Cœur (*okolo 1395, †1456). Je to jedna z najvýznamnejších profánnych stavieb 15. stor. s bohatou architektonickou výzdobou vysokej umeleckej úrovne. Pozostáva z niekoľkých budov, ktoré sú usporiadané okolo nepravidelného dvora, časť stavby je vybudovaná na pôvodnej mestskej galsko-rímskej hradbe. V interiéroch bol využitý systém vyhrievania založený na rímskom hypokauste. Stavba mala významný vplyv na francúzsku palácovú architektúru až do 16. stor. V 17. – 19. stor. slúžil palác ako radnica, v 19. a 20. stor. bol reštaurovaný (dnes múzeum).

Ďalšie pamiatky: mestský palác Hôtel Cujas (1. polovica 16. stor., dnes múzeum), kupecký dom zo 16. stor., Hôtel Lallemant (16. stor., majstrovské dielo ranej renesancie, dnes múzeum), Hôtel Pelvoysin, Hôtel de la Poste a i.

Bournonville, Antoine

Bournonville [burnonvil], Antoine, 1760 Lyon – 1843 Fredesborg, Dánsko — francúzsky tanečník a choreograf, otec Augusta Bournonvilla. Žiak J. G. Noverra, účinkoval v Paríži, Štokholme, od 1792 v súbore Kráľovského dánskeho baletu v Kodani ako sólový tanečník v mnohých baletoch V. Galeottiho, po ktorého smrti viedol Kráľovský dánsky balet (1816 – 23).

Bournonville, August

Bournonville [burnonvil], August, 21. 8. 1805 Kodaň – 30. 11. 1879 tamže — dánsky tanečník a choreograf, najznámejší tvorca dánskej baletnej tradície, syn Antoina Bournonvilla. Viedol Kráľovský dánsky balet (1830 – 77, s prerušením) a baletné súbory vo Viedni (1855 – 56) a v Štokholme (1861 – 64). Autor mnohých choreografií, napr. La Sylphide (1836), Sviatok kvetov v Genzane (1858), Svadba v Bruggách (1851), z ktorých viaceré sa dodnes udržali v repertoári svetových baletných súborov. Veľké úspechy mal aj ako pedagóg. Zreformoval dánske baletné školstvo, vychoval mnoho dánskych tanečníkov, oboznámil ich s francúzskym tanečným štýlom, vytvoril tradíciu dánskeho romantického baletu. Autor pamätí S divadlom (Mit Theaterliv, tri zväzky, 1848, 1865, 1877).

Br

Brchem. značka brómu.

bradlo

bradlo — forma georeliéfu, pôvodne osamotený skalný útvar ľubovoľného pôvodu, v odbornej terminológii forma v bradlovom pásme Karpát. Bradlá sa vyskytujú v skupinách (napr. Haligovské skaly, Pieniny), ale aj ako jednotlivé bralá, ktoré sa pre svoju faciálnu i tektonickú odlišnosť od okolia stali charakteristickými geomorfologickými prvkami reliéfu Slovenska. Na mnohých bradlách stoja stredoveké hrady (napr. Branč, Vršatec, Kapušiansky hrad, Šarišský hrad, Oravský hrad a i.).

Brahmaputra

Brahmaputra — rieka v Číne, Indii a Bangladéši, jedna z najväčších riek južnej Ázie; dĺžka 2 960 km, rozloha povodia 935 000 km2 (s Gangou 2 055 000 km2), priemerný ročný prietok v blízkosti ústia okolo 19 000 m3/s.

Pramení v Číne v Tibete za pásmom Himalájí asi v 4 860 m n. m. ako Ma-čchüan-che, je napájaná ľadovcami juhozápadnej časti Tibetskej náhornej plošiny, dolina jej horného toku oddeľuje Transhimaláje od Himalájí. Ako Ja-lu-cang-pu-ťiang tečie v dĺžke 1 125 km južným Tibetom na juhovýchod a východ ako pokojný a široký tok. Neskôr, pod názvom Dihang, vytvára mohutný oblúk a prerezáva horské chrbty Himalájí úzkymi a hlbokými dolinami, má prudký sklon, v koryte sú početné pereje a vysoké vodopády. Po výtoku z hôr preteká ako Brahmaputra širokou nížinou pozdĺž úpätia Himalájí ako typický nížinný tok. V dôsledku množstva splavenín a prudkého zmenšenia sklonu má dolný úsek toku nestále koryto a celé územie je silno močaristé. Jej hlavné, západné rameno Džamuna sa spája s vodami Gangy, čím vzniká Padma, východné rameno Gangy (priemerný ročný prietok 35 000 m3 /s) spájajúce sa s riekou Meghna, ktorá ústi do Bengálskeho zálivu.

Dnešné hlavné riečne koryto sa vytvorilo začiatkom 19. stor., keď sa premiestnilo na západ. Do starého, východného ramena nazývaného Stará Brahmaputra či Dolná Brahmaputra (v minulosti hlavné koryto Brahmaputry) ústia početné vodnaté toky vytekajúce z Khasijských vrchov. Stará Brahmaputra sa spája s Meghnou neďaleko Dháky.

Spolu s Gangou vytvára Brahmaputra rozsiahlu deltu (80 000 km2). Je splavná 1 300 km od ústia.

Veľké mestá na rieke: Dibrugarh, Jorhat, Tezpur, Guváhátí, Sirádžgaňdž.

brachyteleskop

brachyteleskop [gr.] — zrkadlový ďalekohľad (reflektor), v ktorom sa svetelný lúč odrazom vracia od pomocného zrkadla k okuláru a má dráhu v tvare písmena N. Tubus ďalekohľadu sa tak podstatne skráti.

Brachyteleskop zostrojil 1877 rakúsky vynálezca Karl Fritsch (*1855, †1926), v praxi sa však veľmi nerozšíril.

bralo

bralo — forma georeliéfu, značne sklonená skalná stena (zrub), kde sa neudrží pôda ani zvetraná hornina, ktorá z brala odpadáva na úpätia alebo je tam dopravovaná zrážkovou vodou. Bralá sa vyskytujú na rôznych horninách a majú rôzny pôvod, na Slovensku sú to najčastejšie vápencové bralá v krasových kaňonoch a tiesňavách, bradlá v bradlovom pásme, bralá na kryštalických horninách v najvyšších pohoriach utvorené činnosťou ľadovcov a mrazového zvetrávania a bradlá na vulkanických horninách (viažu sa najmä na čelá lávových prúdov) najčastejšie vo forme mrazových zrubov.