Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 3 z celkového počtu 3 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Selkupi

Selkupi, zastarano Ostiaci-Samojedi, vlastným menom Šöľqumyt — samodijská národnosť žijúca v západnej časti Sibíri pozdĺž rieky Taz a stredného toku Obu a Jeniseja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v autonómnom okruhu Jamalsko (2-tis., 2010) a Tomskej oblasti (1,9 tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom kraji Ruskej federácie; spolu 3,6 tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Selkupi sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Nganasanom. Ich etnogenéza je spätá so samodijskými kmeňmi, ktoré boli turkickými kmeňmi od 1. tisícročia n. l. vytláčané z oblasti Sajanov na sever do povodia Obu (najmä jeho pravostranných prítokov Tym a Keť). Okrem nich sa na nej podieľali aj tunguzské, ketské a v menšej miere i ugrofínske kmene. V 2. polovici 17. stor. sa presídlila časť Selkupov ešte viac na sever, do povodia rieky Taz, a v 18. stor. aj do povodia rieky Turuchan. Vznikli tak dve územne oddelené etnografické skupiny, ktoré sa líšia i spôsobom obživy: severná (tazská alebo tazsko-turuchanská; lov, rybolov a kočovný chov sobov) a južná (narymská alebo tymská, známa aj ako strednoobská; lov, rybolov a poľnohospodárstvo). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie kovu, koží, kožušín, výroba keramiky a okrajovo aj tkáčstvo.

Prvé zmienky o Selkupoch pochádzajú z konca 16. stor., keď v oblasti stredného toku Obu existoval ich historický štátny útvar Strakatá, resp. Sivastá horda. K Rusku bolo ich sídelné územie pripojené na začiatku 17. stor. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha dobrého vládcu nebies Numom, resp. Nopom, ako aj s kultom duchov riek a tajgy, nazývaných loz, a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Selkupov (šöľqumyt äty) má niekoľko dialektov a patrí do južnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Selkupov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu.

Sheridan, Philip Henry

Sheridan, Philip Henry, 6. 3. 1831 Albany, New York (pravdepodobne) – 5. 8. 1888 Nonquitt, Massachusetts, pochovaný na Národnom cintoríne v Arlingtone — americký generál, významný predstaviteľ Únie počas občianskej vojny v USA, považovaný za jedného z hlavných strojcov jej víťazstva nad Konfederáciou. Absolvoval vojenskú akadémiu West Point (1853), ako vojenský hodnostár pôsobil na rôznych miestach v USA, po vypuknutí občianskej vojny ako štábny dôstojník pod velením generála Henryho W. Hallecka.

V máji 1862 sa stal veliteľom 2. michiganského jazdeckého pluku a po úspechu v bitke pri Booneville (1. 7. 1862) bol vymenovaný za brigádneho generála. Uznanie si získal aj v bitke pri Stones River (31. 12. 1862 – 2. 1. 1863; povýšený na generálmajora), keď jeho divízia kládla húževnatý odpor silám konfederačného generála Braxtona Bragga, ako aj v bitke pri Chattanooge (25. 11. 1863), keď jeho divízia obsadila hrebeň Missionary Ridge. V auguste 1864 sa stal veliteľom tzv. Shenandoahskej armády a podnikol s ňou ťaženie Shenandoahským údolím (poľnohospodárske zázemie Konfederácie), ktoré do októbra 1864 vyplienil. Počas ťaženia o. i. v bitke pri rieke Cedar Creek (19. 10. 1864) na hlavu porazil vojsko konfederačného generála Jubala Earlyho (*1816, †1894), čím odvrátil hrozbu južanského útoku na Washington, D. C. (smerom zo Shenandoahského údolia). Sheridan mal významný podiel aj na záverečných víťazstvách Únie, keď v bitke pri Waynesboro (2. 3. 1865) definitívne porazil Earlyho vojsko, v bitke pri Five Forks (1. 4. 1865) prinútil konfederačné sily opustiť Richmond a Petersburg, v bitke pri Sailor's Creek (6. 4. 1865) zajal viac než pätinu južanskej armády a v bitke pri Appomattoxe (9. 4. 1865) jej odrezal únikovú cestu, čím donútil generála R. E. Leeho prijať podmienky kapitulácie.

V máji 1865 Sheridan velil americkému vojsku na hraniciach s Mexikom, kde boli v tom čase rozmiestnené francúzske intervenčné sily, čím prispel k zrieknutiu sa francúzskych nárokov na Mexiko. V období rekonštrukcie Juhu USA sa stal v roku 1867 guvernérom Piateho vojenského obvodu (zahŕňal Texas a Louisianu), čoskoro však bol pre príliš tvrdé postupy odvolaný prezidentom A. Johnsonom. Kontroverzným bolo aj jeho velenie v indiánskych vojnách v 2. polovici 60. rokov, keď americké posádky a osadníci v oblasti Veľkých prérií čelili útokom Siouxov a Čejenov. Indiánov napádal na zimoviskách, pričom uplatňoval taktiku osvojenú počas ťaženia Shenandoahským údolím (sústredil sa na ničenie či konfiškáciu ich zásob). Neskôr ako americký vojenský pozorovateľ prusko-francúzskej vojny (1870 – 71) navštívil Európu. V USA presadzoval vojenskú ochranu vzácneho prírodného územia, čím sa výrazne zaslúžil o vznik Yellowstonského národného parku (1872). V roku 1883 bol povýšený na veliaceho generála armády Spojených štátov (najvyššia generálska hodnosť USA).