Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 4 z celkového počtu 4 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Selkupi

Selkupi, zastarano Ostiaci-Samojedi, vlastným menom Šöľqumyt — samodijská národnosť žijúca v západnej časti Sibíri pozdĺž rieky Taz a stredného toku Obu a Jeniseja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v autonómnom okruhu Jamalsko (2-tis., 2010) a Tomskej oblasti (1,9 tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom kraji Ruskej federácie; spolu 3,6 tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Selkupi sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Nganasanom. Ich etnogenéza je spätá so samodijskými kmeňmi, ktoré boli turkickými kmeňmi od 1. tisícročia n. l. vytláčané z oblasti Sajanov na sever do povodia Obu (najmä jeho pravostranných prítokov Tym a Keť). Okrem nich sa na nej podieľali aj tunguzské, ketské a v menšej miere i ugrofínske kmene. V 2. polovici 17. stor. sa presídlila časť Selkupov ešte viac na sever, do povodia rieky Taz, a v 18. stor. aj do povodia rieky Turuchan. Vznikli tak dve územne oddelené etnografické skupiny, ktoré sa líšia i spôsobom obživy: severná (tazská alebo tazsko-turuchanská; lov, rybolov a kočovný chov sobov) a južná (narymská alebo tymská, známa aj ako strednoobská; lov, rybolov a poľnohospodárstvo). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie kovu, koží, kožušín, výroba keramiky a okrajovo aj tkáčstvo.

Prvé zmienky o Selkupoch pochádzajú z konca 16. stor., keď v oblasti stredného toku Obu existoval ich historický štátny útvar Strakatá, resp. Sivastá horda. K Rusku bolo ich sídelné územie pripojené na začiatku 17. stor. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha dobrého vládcu nebies Numom, resp. Nopom, ako aj s kultom duchov riek a tajgy, nazývaných loz, a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Selkupov (šöľqumyt äty) má niekoľko dialektov a patrí do južnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Selkupov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu.

Sheridan, Philip Henry

Sheridan, Philip Henry, 6. 3. 1831 Albany, New York (pravdepodobne) – 5. 8. 1888 Nonquitt, Massachusetts, pochovaný na Národnom cintoríne v Arlingtone — americký generál, významný predstaviteľ Únie počas občianskej vojny v USA, považovaný za jedného z hlavných strojcov jej víťazstva nad Konfederáciou. Absolvoval vojenskú akadémiu West Point (1853), ako vojenský hodnostár pôsobil na rôznych miestach v USA, po vypuknutí občianskej vojny ako štábny dôstojník pod velením generála Henryho W. Hallecka.

V máji 1862 sa stal veliteľom 2. michiganského jazdeckého pluku a po úspechu v bitke pri Booneville (1. 7. 1862) bol vymenovaný za brigádneho generála. Uznanie si získal aj v bitke pri Stones River (31. 12. 1862 – 2. 1. 1863; povýšený na generálmajora), keď jeho divízia kládla húževnatý odpor silám konfederačného generála Braxtona Bragga, ako aj v bitke pri Chattanooge (25. 11. 1863), keď jeho divízia obsadila hrebeň Missionary Ridge. V auguste 1864 sa stal veliteľom tzv. Shenandoahskej armády a podnikol s ňou ťaženie Shenandoahským údolím (poľnohospodárske zázemie Konfederácie), ktoré do októbra 1864 vyplienil. Počas ťaženia o. i. v bitke pri rieke Cedar Creek (19. 10. 1864) na hlavu porazil vojsko konfederačného generála Jubala Earlyho (*1816, †1894), čím odvrátil hrozbu južanského útoku na Washington, D. C. (smerom zo Shenandoahského údolia). Sheridan mal významný podiel aj na záverečných víťazstvách Únie, keď v bitke pri Waynesboro (2. 3. 1865) definitívne porazil Earlyho vojsko, v bitke pri Five Forks (1. 4. 1865) prinútil konfederačné sily opustiť Richmond a Petersburg, v bitke pri Sailor's Creek (6. 4. 1865) zajal viac než pätinu južanskej armády a v bitke pri Appomattoxe (9. 4. 1865) jej odrezal únikovú cestu, čím donútil generála R. E. Leeho prijať podmienky kapitulácie.

V máji 1865 Sheridan velil americkému vojsku na hraniciach s Mexikom, kde boli v tom čase rozmiestnené francúzske intervenčné sily, čím prispel k zrieknutiu sa francúzskych nárokov na Mexiko. V období rekonštrukcie Juhu USA sa stal v roku 1867 guvernérom Piateho vojenského obvodu (zahŕňal Texas a Louisianu), čoskoro však bol pre príliš tvrdé postupy odvolaný prezidentom A. Johnsonom. Kontroverzným bolo aj jeho velenie v indiánskych vojnách v 2. polovici 60. rokov, keď americké posádky a osadníci v oblasti Veľkých prérií čelili útokom Siouxov a Čejenov. Indiánov napádal na zimoviskách, pričom uplatňoval taktiku osvojenú počas ťaženia Shenandoahským údolím (sústredil sa na ničenie či konfiškáciu ich zásob). Neskôr ako americký vojenský pozorovateľ prusko-francúzskej vojny (1870 – 71) navštívil Európu. V USA presadzoval vojenskú ochranu vzácneho prírodného územia, čím sa výrazne zaslúžil o vznik Yellowstonského národného parku (1872). V roku 1883 bol povýšený na veliaceho generála armády Spojených štátov (najvyššia generálska hodnosť USA).

Sherman, William Tecumseh

Sherman, William Tecumseh, 8. 2. 1820 Lancaster, Ohio – 14. 2. 1891 New York, New York – významný generál Únie z čias občianskej vojny v USA, preslávil sa dobytím Atlanty, tzv. pochodom k moru a napokon postupom cez územie Južnej a Severnej Karolíny. Je považovaný za jedného z priekopníkov moderného vedenia vojny.

V roku 1840 absolvoval vojenskú akadémiu West Point, následne sa zúčastnil na vojne proti kmeňu Seminolov na Floride. Neskôr armádu opustil a do aktívnej služby sa vrátil až po vypuknutí občianskej vojny v máji 1861. Ako veliteľ brigády sa zúčastnil prvej významnej bitky vojny pri rieke Bull Run 21. júla 1861. Hoci sa bitka pre Úniu skončila neúspechom a Sherman bol ranený, preukázal počas bojov veliteľské schopnosti.

Od roku 1862 patril k najvýznamnejším postavám armády Únie. Vyznamenal sa na západnom bojisku počas bitky pri Shilohu v apríli 1862, keď velil jednej z divízií Armády Tennessee generála Ulyssesa S. Granta. Bol znova ranený, no viedol nielen úspešný ústup, ale aj následný protiútok. Ďalšie úspechy zaznamenal počas ťaženia na Južanmi opevnený Vicksburg vrátane opätovného dobytia mesta Jackson v júli 1863, vďaka čomu Únia definitívne získala kontrolu nad riekou Mississippi.

Na jar 1864, v čase, keď sa hlavným cieľom bojov stala definitívna porážka Konfederácie, velil generál Sherman vojenskej divízii Mississippi. Začiatkom mája 1864 začal postup približne 100 000 vojakov z Chattanoogy smerom k Atlante, pričom spočiatku čelil húževnatému odporu menej početných konfederačných jednotiek pod velením generála Josepha E. Johnstona. Koncom augusta 1864 odrezal Atlantu od posledného železničného a telegrafného spojenia a brániaci sa generál John B. Hood dal podpáliť sklady so zásobami a s muníciou a strategicky dôležité mesto opustil. Vojaci Únie do mesta vstúpili 2. 9. 1864, Sherman vyhlásil Atlantu za vojenskú oblasť a prikázal evakuáciu všetkých civilistov. Jeho vojaci dva a pol mesiaca v meste oddychovali a dopĺňali zásoby. Išlo o dôležitý medzník celej občianskej vojny, ktorý prispel k zvýšeniu morálky a popularite Abrahama Lincolna

Sherman 15. 11. 1864 opustil Atlantu, pričom ešte predtým rozkázal zničiť všetky vojenské zariadenia a podpáliť veľkú časť mesta, a začal tzv. pochod k moru cez územie štátu Georgia. Počas svojho postupu uplatňoval tzv. taktiku spálenej zeme. Postupoval pásom zeme širokým približne 100 km, jeho vojaci ničili mosty, továrne, železničné trate aj mnohé civilné budovy, zároveň si dopĺňali potraviny a krmivo pre zvieratá zaberaním miestnych zdrojov a zásob. Po dosiahnutí Atlantického oceánu postupoval Sherman počas februára 1865 ďalej Južnou a Severnou Karolínou, pričom uplatňoval obdobne ničivú taktiku. Napokon sa mu 26. apríla 1865 pri Durhame v Severnej Karolíne Joseph E. Johnston aj so zvyškami svojich síl vzdal, čím sa prakticky skončila občianska vojna.

Vo svojej armádnej kariére pokračoval Sherman aj po skončení občianskej vojny. V roku 1866 bol povýšený do hodnosti generálplukovníka. Keď sa v roku 1869 stal prezidentom Ulysses S. Grant, Sherman získal najvyššiu generálsku hodnosť a stal sa najvyšším veliteľom armády USA. Na čele americkej armády stál aj počas ťažení proti Indiánom v 70. rokoch 19. storočia. V roku 1881 založil významnú veliteľskú školu vo Fort Leavenworth v Kansase. Z funkcie veliaceho generála odstúpil 1. 11. 1883, z armády odišiel 8. 2. 1884. Pomerne významnou postavou americkej histórie bol aj jeho mladší brat John Sherman – republikánsky politik, člen Kongresu, minister zahraničných vecí aj financií. Po Williamovi T. Shermanovi je pomenovaný aj jeden z najznámejších tankov z obdobia druhej svetovej vojny M4 Sherman.