Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 14 z celkového počtu 14 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Samodijci

Samodijci, Samodijčania, zastarano Samojedi — súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Európy hovoriace samodijskými jazykmi uralskej jazykovej rodiny.

V súčasnosti sú známe štyri žijúce samodijské etniká (Enci, Nenci, Nganasani a Selkupi) a niekoľko zaniknutých (Kamasinci, Motori a i. – tzv. sajanskí Samodijci). Samodijci sa niekedy ďalej delia (väčšinou z jazykového hľadiska) na severných (Enci, Nenci, Nganasani) a južných (Selkupi a zaniknuté etniká).

Etnogenéza Samodijcov nie je príliš preskúmaná, od ostatných príslušníkov uralskej jazykovej rodiny sa oddelili v 3. tisícročí pred n. l. Ako oblasť ich etnogenézy sa zvyčajne uvádzajú Sajany, odkiaľ začali zrejme už v priebehu prvých storočí n. l. migrovať na západ. Sajanskí Samodijci boli postupne asimilovaní turkickými etnikami a mali kľúčový podiel pri etnogenéze Tofalarov a Tuvanov-Todžincov. Naopak, Samodijci migrujúci na západ asimilovali časť ugrofínskych, ketských a pravdepodobne i paleoázijských kmeňov usídlených už skôr v tejto oblasti.

Názov Samodijci je odvodený od staršieho názvu Nencov – Samojedi.

Samojedi

Samojedi 1. zastaraný názov pre súhrnné označenie pre etniká Sibíri a severovýchodnej Európy hovoriace samodijskými jazykmi uralskej jazykovej rodiny, → Samodijci; 2. zastaraný názov pre Nencov.

samozvučné hudobné nástroje

samozvučné hudobné nástroje, idiofóny — skupina bicích hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozozvučaním tela nástroja úderom, brnkaním, trením, potriasaním a pod.

Rozlišujú sa idiofóny s vyladeným tónom a idiofóny so zvukom neurčitej výšky, pričom obe skupiny sa ďalej delia na drevené a kovové nástroje. Medzi drevené nástroje s vyladeným tónom patrí napr. xylofón, marimbafón, kovové sú čelesta, vibrafón, trubicové zvony, gong a i. K dreveným nástrojom so zvukom neurčitej výšky sa zaraďuje claves, maracas, kastanety a i., medzi kovové patrí napr. triangel, tamtam, zvony, činely.

Podľa spôsobu tvorenia zvuku sa idiofóny delia na úderové (kastanety, činely, xylofón, metalofón, triangel, čelesta, vibrafón, gong a i.), brnkacie (sú rozozvučiavané špeciálnymi doštičkami alebo jazýčkami, napr. drumbľa), trecie (tón vzniká trením kovových alebo drevených častí, napr. sklenená harmonika, kanadská píla) a vzduchové (tón vzniká prúdom vzduchu).

Samozvučné hudobné nástroje majú rôzny tvar, charakter aj zvuk. V minulosti boli súčasťou detských hier i zábavy dospelých, využívali sa však aj ako pracovné a signálne nástroje.

secesia južných štátov USA

secesia južných štátov USA — proces odtrhnutia (odčlenenia) sa južných štátov od Únie pred vypuknutím a na začiatku občianskej vojny v USA. Na Juhu mala argumentácia možnosťou secesie dlhú tradíciu, jej zástancovia, vychádzajúci z ideí tzv. Otcov zakladateľov, deklarovali, že štát môže do Únie tak vstúpiť, ako aj z nej kedykoľvek vystúpiť, a to najmä v prípade ohrozenia svojich záujmov a suverenity. Elity na Juhu totiž Úniu považovali za konfederáciu suverénnych štátov, kým na Severe ju považovali za nedeliteľný unitárny štát, pričom každý štát sa vstupom do nej natrvalo vzdal svojej suverenity; secesiu preto považovali za ilegálnu a pre jednotu amerického národa škodlivú. Otázka secesie bola v USA aktuálna už začiatkom 19. stor., keď sa po kúpe Louisiany (1803) a pripojení rozľahlých území štáty Nového Anglicka obávali straty svojej dominancie. Práve tak v roku 1814 počas vojny so Spojeným kráľovstvom považovala časť zástupcov Nového Anglicka secesiu za spôsob riešenia politickej krízy.

Existujú dve fázy, tzv. prvá a druhá secesia. Prvou secesiou sa po zvolení Abrahama Lincolna za prezidenta USA (1860) od Únie odčlenili štáty Južná Karolína, Mississippi, Florida, Alabama, Georgia, Louisiana a Texas. Dosluhujúci prezident James Buchanan síce označil secesiu za nezákonnú, no v nádeji na zachovanie Únie odmietol zásah armády. Po vypuknutí občianskej vojny a páde pevnosti Fort Sumter (apríl 1861) sa k nim pripojili druhou secesiou Virgínia, Arkansas, Severná Karolína a Tennessee. Odštiepené štáty vytvorili zväz suverénnych štátov Konfederované štáty americké. Po ich porážke v občianskej vojne (1865) konfederácia zanikla a štáty boli postupne opätovne pričlenené k Únii (→ rekonštrukcia Juhu USA).

Sefer ha-bahir

Sefer ha-bahir, Kniha jasu — antológia napísaná v hebrejčine a aramejčine považovaná za jeden z najstarších a najdôležitejších textov židovskej mystiky (→ kabala). Židovská tradícia jej autorstvo pripisuje rabínskemu učencovi Nechunjovi ben ha-Kanovi z 1. stor. n. l., pravdepodobne však bola vytvorená až v stredoveku a jej autor nie je známy. Veľkú časť tvorí komentár židovskej Biblie (→ Tanach) zaoberajúci sa mystickým významom hebrejských písmen (→ gematria). Obsahuje takisto najstaršie známe pojednanie o Božích tvorivých silách sefirot (→ sefira).

Sefer jecira

Sefer jecira, Kniha stvorenia — jeden z najstarších spisov týkajúci sa židovskej mystiky (→ kabala). Podľa židovskej tradície sa jeho autorstvo pripisuje Abrahámovi, skutočný autor je však neznámy. Datovanie jeho vzniku je nejasné, odhaduje sa na 2. – 10. storočie. V spise Sefer jecira sa vôbec po prvýkrát objavuje termín sefirot (→ sefira) označujúci Božie tvorivé sily, ktoré sa podieľali na stvorení sveta.

Selkupi

Selkupi, zastarano Ostiaci-Samojedi, vlastným menom Šöľqumyt — samodijská národnosť žijúca v západnej časti Sibíri pozdĺž rieky Taz a stredného toku Obu a Jeniseja (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v autonómnom okruhu Jamalsko (2-tis., 2010) a Tomskej oblasti (1,9 tis., 2010), ako aj v Krasnojarskom kraji Ruskej federácie; spolu 3,6 tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Selkupi sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Nganasanom. Ich etnogenéza je spätá so samodijskými kmeňmi, ktoré boli turkickými kmeňmi od 1. tisícročia n. l. vytláčané z oblasti Sajanov na sever do povodia Obu (najmä jeho pravostranných prítokov Tym a Keť). Okrem nich sa na nej podieľali aj tunguzské, ketské a v menšej miere i ugrofínske kmene. V 2. polovici 17. stor. sa presídlila časť Selkupov ešte viac na sever, do povodia rieky Taz, a v 18. stor. aj do povodia rieky Turuchan. Vznikli tak dve územne oddelené etnografické skupiny, ktoré sa líšia i spôsobom obživy: severná (tazská alebo tazsko-turuchanská; lov, rybolov a kočovný chov sobov) a južná (narymská alebo tymská, známa aj ako strednoobská; lov, rybolov a poľnohospodárstvo). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie kovu, koží, kožušín, výroba keramiky a okrajovo aj tkáčstvo.

Prvé zmienky o Selkupoch pochádzajú z konca 16. stor., keď v oblasti stredného toku Obu existoval ich historický štátny útvar Strakatá, resp. Sivastá horda. K Rusku bolo ich sídelné územie pripojené na začiatku 17. stor. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha dobrého vládcu nebies Numom, resp. Nopom, ako aj s kultom duchov riek a tajgy, nazývaných loz, a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Selkupov (šöľqumyt äty) má niekoľko dialektov a patrí do južnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Selkupov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu.

Sheridan, Philip Henry

Sheridan, Philip Henry, 6. 3. 1831 Albany, New York (pravdepodobne) – 5. 8. 1888 Nonquitt, Massachusetts, pochovaný na Národnom cintoríne v Arlingtone — americký generál, významný predstaviteľ Únie počas občianskej vojny v USA, považovaný za jedného z hlavných strojcov jej víťazstva nad Konfederáciou. Absolvoval vojenskú akadémiu West Point (1853), ako vojenský hodnostár pôsobil na rôznych miestach v USA, po vypuknutí občianskej vojny ako štábny dôstojník pod velením generála Henryho W. Hallecka.

V máji 1862 sa stal veliteľom 2. michiganského jazdeckého pluku a po úspechu v bitke pri Booneville (1. 7. 1862) bol vymenovaný za brigádneho generála. Uznanie si získal aj v bitke pri Stones River (31. 12. 1862 – 2. 1. 1863; povýšený na generálmajora), keď jeho divízia kládla húževnatý odpor silám konfederačného generála Braxtona Bragga, ako aj v bitke pri Chattanooge (25. 11. 1863), keď jeho divízia obsadila hrebeň Missionary Ridge. V auguste 1864 sa stal veliteľom tzv. Shenandoahskej armády a podnikol s ňou ťaženie Shenandoahským údolím (poľnohospodárske zázemie Konfederácie), ktoré do októbra 1864 vyplienil. Počas ťaženia o. i. v bitke pri rieke Cedar Creek (19. 10. 1864) na hlavu porazil vojsko konfederačného generála Jubala Earlyho (*1816, †1894), čím odvrátil hrozbu južanského útoku na Washington, D. C. (smerom zo Shenandoahského údolia). Sheridan mal významný podiel aj na záverečných víťazstvách Únie, keď v bitke pri Waynesboro (2. 3. 1865) definitívne porazil Earlyho vojsko, v bitke pri Five Forks (1. 4. 1865) prinútil konfederačné sily opustiť Richmond a Petersburg, v bitke pri Sailor's Creek (6. 4. 1865) zajal viac než pätinu južanskej armády a v bitke pri Appomattoxe (9. 4. 1865) jej odrezal únikovú cestu, čím donútil generála R. E. Leeho prijať podmienky kapitulácie.

V máji 1865 Sheridan velil americkému vojsku na hraniciach s Mexikom, kde boli v tom čase rozmiestnené francúzske intervenčné sily, čím prispel k zrieknutiu sa francúzskych nárokov na Mexiko. V období rekonštrukcie Juhu USA sa stal v roku 1867 guvernérom Piateho vojenského obvodu (zahŕňal Texas a Louisianu), čoskoro však bol pre príliš tvrdé postupy odvolaný prezidentom A. Johnsonom. Kontroverzným bolo aj jeho velenie v indiánskych vojnách v 2. polovici 60. rokov, keď americké posádky a osadníci v oblasti Veľkých prérií čelili útokom Siouxov a Čejenov. Indiánov napádal na zimoviskách, pričom uplatňoval taktiku osvojenú počas ťaženia Shenandoahským údolím (sústredil sa na ničenie či konfiškáciu ich zásob). Neskôr ako americký vojenský pozorovateľ prusko-francúzskej vojny (1870 – 71) navštívil Európu. V USA presadzoval vojenskú ochranu vzácneho prírodného územia, čím sa výrazne zaslúžil o vznik Yellowstonského národného parku (1872). V roku 1883 bol povýšený na veliaceho generála armády Spojených štátov (najvyššia generálska hodnosť USA).

Sherman, William Tecumseh

Sherman, William Tecumseh, 8. 2. 1820 Lancaster, Ohio – 14. 2. 1891 New York, New York – významný generál Únie z čias občianskej vojny v USA, preslávil sa dobytím Atlanty, tzv. pochodom k moru a napokon postupom cez územie Južnej a Severnej Karolíny. Je považovaný za jedného z priekopníkov moderného vedenia vojny.

V roku 1840 absolvoval vojenskú akadémiu West Point, následne sa zúčastnil na vojne proti kmeňu Seminolov na Floride. Neskôr armádu opustil a do aktívnej služby sa vrátil až po vypuknutí občianskej vojny v máji 1861. Ako veliteľ brigády sa zúčastnil prvej významnej bitky vojny pri rieke Bull Run 21. júla 1861. Hoci sa bitka pre Úniu skončila neúspechom a Sherman bol ranený, preukázal počas bojov veliteľské schopnosti.

Od roku 1862 patril k najvýznamnejším postavám armády Únie. Vyznamenal sa na západnom bojisku počas bitky pri Shilohu v apríli 1862, keď velil jednej z divízií Armády Tennessee generála Ulyssesa S. Granta. Bol znova ranený, no viedol nielen úspešný ústup, ale aj následný protiútok. Ďalšie úspechy zaznamenal počas ťaženia na Južanmi opevnený Vicksburg vrátane opätovného dobytia mesta Jackson v júli 1863, vďaka čomu Únia definitívne získala kontrolu nad riekou Mississippi.

Na jar 1864, v čase, keď sa hlavným cieľom bojov stala definitívna porážka Konfederácie, velil generál Sherman vojenskej divízii Mississippi. Začiatkom mája 1864 začal postup približne 100 000 vojakov z Chattanoogy smerom k Atlante, pričom spočiatku čelil húževnatému odporu menej početných konfederačných jednotiek pod velením generála Josepha E. Johnstona. Koncom augusta 1864 odrezal Atlantu od posledného železničného a telegrafného spojenia a brániaci sa generál John B. Hood dal podpáliť sklady so zásobami a s muníciou a strategicky dôležité mesto opustil. Vojaci Únie do mesta vstúpili 2. 9. 1864, Sherman vyhlásil Atlantu za vojenskú oblasť a prikázal evakuáciu všetkých civilistov. Jeho vojaci dva a pol mesiaca v meste oddychovali a dopĺňali zásoby. Išlo o dôležitý medzník celej občianskej vojny, ktorý prispel k zvýšeniu morálky a popularite Abrahama Lincolna

Sherman 15. 11. 1864 opustil Atlantu, pričom ešte predtým rozkázal zničiť všetky vojenské zariadenia a podpáliť veľkú časť mesta, a začal tzv. pochod k moru cez územie štátu Georgia. Počas svojho postupu uplatňoval tzv. taktiku spálenej zeme. Postupoval pásom zeme širokým približne 100 km, jeho vojaci ničili mosty, továrne, železničné trate aj mnohé civilné budovy, zároveň si dopĺňali potraviny a krmivo pre zvieratá zaberaním miestnych zdrojov a zásob. Po dosiahnutí Atlantického oceánu postupoval Sherman počas februára 1865 ďalej Južnou a Severnou Karolínou, pričom uplatňoval obdobne ničivú taktiku. Napokon sa mu 26. apríla 1865 pri Durhame v Severnej Karolíne Joseph E. Johnston aj so zvyškami svojich síl vzdal, čím sa prakticky skončila občianska vojna.

Vo svojej armádnej kariére pokračoval Sherman aj po skončení občianskej vojny. V roku 1866 bol povýšený do hodnosti generálplukovníka. Keď sa v roku 1869 stal prezidentom Ulysses S. Grant, Sherman získal najvyššiu generálsku hodnosť a stal sa najvyšším veliteľom armády USA. Na čele americkej armády stál aj počas ťažení proti Indiánom v 70. rokoch 19. storočia. V roku 1881 založil významnú veliteľskú školu vo Fort Leavenworth v Kansase. Z funkcie veliaceho generála odstúpil 1. 11. 1883, z armády odišiel 8. 2. 1884. Pomerne významnou postavou americkej histórie bol aj jeho mladší brat John Sherman – republikánsky politik, člen Kongresu, minister zahraničných vecí aj financií. Po Williamovi T. Shermanovi je pomenovaný aj jeden z najznámejších tankov z obdobia druhej svetovej vojny M4 Sherman.

stredná piestová rýchlosť

stredná piestová rýchlosť — porovnávacia veličina piestových strojov, ktorá vyjadruje strednú (priemernú) rýchlosť piesta pri menovitých otáčkach stroja (motora). Rýchlosť piesta stroja je počas zdvihu (→ zdvih piesta) premenlivá – v krajných bodoch (úvratoch) je nulová, od stredu dráhy smerom k hornému úvratu je maximálna. Počas jednej otáčky stroja piest vykoná dva zdvihy. Stredná piestová rýchlosť sa označuje \(c_s\), udáva sa v jednotkách m/s a jej veľkosť sa určuje zo vzťahu \(c_s = \frac{L n}{30}\), kde \(L\) je zdvih piesta v metroch a \(n\) sú menovité otáčky za minútu.

Hodnota strednej piestovej rýchlosti súvisí so životnosťou a s opotrebením stroja. Vďaka používaniu kvalitných olejov a pokroku v materiálovom vyhotovení piesta a valca a v opracovaní trecích plôch je možné ju zvyšovať, čím sa pri danom výkone zmenšujú rozmery a hmotnosť stroja (motora). Preto sa často považuje za meradlo technickej vyspelosti stroja. Na základe tejto veličiny sa spaľovacie motory delia na pomalybežné (\(c_s < 7,5\) m/s), stredne rýchlobežné (\(c_s\) približne od 7,5 po 10 m/s), rýchlobežné (\(c_s \) od 10 po 18 m/s) a extrémne rýchlobežné (s vyššími hodnotami \(c_s \)). Napr. hodnota strednej piestovej rýchlosti pre piestové čerpadlá je 1,5 až 4 m/s, pre stabilné kompresory 2 až 5 m/s, pre stabilné a pomalybežné lodné spaľovacie motory 5 až 8 m/s, pre vozidlové motory 10 až 17 m/s, pre piestové lietadlové motory 8 až 14 m/s, pre špeciálne závodné motory (so značne obmedzenou životnosťou) 20 až 24 m/s.

Aby sa neprekročila optimálna hodnota strednej piestovej rýchlosti, je výhodné zdvihový objem motora deliť na viacero valcov. Pri menších rozmeroch valcov (menší zdvih piesta) vychádzajú pri danej strednej piestovej rýchlosti vyššie menovité otáčky, preto pri danom zdvihovom objeme dáva motor s rastúcim počtom valcov vyšší výkon (→  viacvalcové motory).

strunové hudobné nástroje

strunové hudobné nástroje, chordofóny — skupina hudobných nástrojov, ktorých tón vzniká rozochvením struny. Rozlišujú sa smykové, brnkacie a úderové chordofóny. Smykové sa delia na sláčikové (husle, viola, violončelo, kontrabas a i.) a kolesové (organistrum), brnkacie strunové nástroje môžu byť s hmatníkom (gitara, lutna, mandolína, citara a i.), bez hmatníka (napr. harfa) a s klaviatúrou (klavichord, čembalo a i.) a úderové, ktoré sú buď s klaviatúrou (klavír, pianíno a i.), alebo bez nej (napr. cimbal).