Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 76 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Bi

Bichem. značka bizmutu.

Biaduľa, Zmitrok

Biaduľa, Zmitrok, vlastným menom Samuil (Jafimavič) Plavnik, 23. 4. 1886 Pasadzec (pri Vilniuse) – 3. 11. 1941 pri Uraľsku, dnes Oral, Kazachstan, pochovaný v Orale — bieloruský spisovateľ židovského pôvodu. Od 1912 redaktor časopisu Naša niva. Písal v hebrejčine, ruštine a bieloruštine. Autor poviedok Obrázky (Abrazki 1913) a Poviedky (Apaviadanni, 1926), folklórno-romantickej historickej novely Slávik (Salavej, 1927), novely Strieborná tabatierka (Siarebranaja tabakerka, 1940) a básnickej zbierky Pod rodnou oblohou (Pad rodnym nebam, 1922). Na Slovensku vyšiel výber z Biaduľovej tvorby v antológii bieloruských poviedok Mesačná noc (1973). Zomrel pri Uraľsku (dnes Oral) počas evakuácie.

Biafo

Biafo, angl. Biafo Glacier [bajefou glesije] — dolinný ľadovec v Karakorame v horskej skupine Muztag v Kašmíri na území Gilgit-Baltistan spravovanom Pakistanom; rozloha 115 km2, dĺžka 47 km, vrátane bočných ľadovcov 66 km (jeden z najdlhších ľadovcov ležiacich mimo polárnych území). Vo výške 5 128 m n. m. v priesmyku Hispar La sa spája s ľadovcom Hispar, s ktorým tvorí najdlhší ľadovcový systém mimo polárnych území, čelo ľadovca je 3 150 m n. m.

Białoszewski, Miron

Białoszewski [-šev-], Miron, 30. 6. 1922 Varšava – 17. 6. 1983 tamže — poľský básnik. Predstaviteľ modernej poľskej povojnovej poézie, do ktorej vniesol prvky nespútanej obraznosti založenej na tvaroslovnej symbolizácii poetického významu. Tematicky čerpal z prostredia veľkomestskej periférie: zbierky Podoby vecí (Obroty rzeczy, 1956), Účet chúťok (Rachunek zachciankowy, 1959). Voľnou kreáciou významu a tvaru básní rozbíjal tradičné estetické konvencie: zbierky Klamné vzrušenia (Mylne wzruszenia, 1961), Bolo a bolo (Było i było, 1965). Kontroverznú a ideovo alternatívnu koncepciu obsahuje aj jeho súbor autobiografických zápiskov z Varšavského povstania: Pamätník z Varšavského povstania (Pamiętnik z Powstania Warszawskiego, 1970; slov. 1972; sfilmovaný 2004, réžia Maria Zmarzová-Koczanowiczová, Zmarz-Koczanowicz).

Biblia kráľovnej Žofie

Biblia kráľovnej Žofie, poľ. Biblia królowej Zofii — poľský preklad Biblie z 15. stor. vyhotovený na želanie kráľovnej Žofie (*asi 1405, †1461), vdovy po Vladislavovi II. Jagelovskom. Preložil ju dvorný kňaz Andrzej z Jaszowíc (spolu s inými neznámymi osobami) na základe niektorého z českých prekladov Biblie, o čom svedčí veľký výskyt čechizmov a chyby vyplývajúce z nepochopenia cudzej predlohy. Preklad sa nevyznačuje vysokou umeleckou úrovňou, poskytuje však bohatý materiál na poznávanie stredovekej poľštiny.

bibličtina

bibličtina — nepresný názov češtiny používanej na Slovensku ako liturgický jazyk slovenských evanjelikov. Bola to istým spôsobom slovakizovaná čeština Kralickej Biblie vyznačujúca sa zanedbávaním niektorých českých jazykových prvkov (hlásky ř, ě, celý rad typických českých pádových tvarov ap.). Nemožno ju stotožňovať s češtinou používanou v administratívnoprávnych písomnostiach na Slovensku, ktorá sa spontánne i vedome prevrstvovala slovenskými jazykovými prvkami a postupne ju nahrádzali predspisovné slovenské kultúrne jazykové útvary, neskôr kodifikované podoby spisovnej slovenčiny (bernolákovčina, štúrovská slovenčina). Liturgickým jazykom slovenských evanjelikov ostala bibličtina až do 1960.

biblizmy

biblizmy [gr.] — slová, spojenia slov a dlhšie výpovede z náboženskej literatúry, náboženských spisov, piesní, modlitieb a homílií (napr. archanjel, pokánie, rozhrešenie, požehnanie, hriech, milosrdenstvo, Desatoro, spoveď). Veľká časť biblizmov sa v súčasnosti vyskytuje v hovorovom štýle ako kvalifikujúce slová na osi dobrý – zlý (napr. anjelčert, svätecsvätuškár, požehnanýfarizej). V súčasnosti sa biblizmy využívajú ako štylisticky príznakové výrazy najmä v umeleckom štýle a v homíliách.

bicyklické zlúčeniny

bicyklické zlúčeniny — organické zlúčeniny obsahujúce v molekule dva cykly, ktoré môžu mať spoločný jeden (→ spirocyklické zlúčeniny), príp. dva a viac atómov uhlíka (mostíkové bicyklické zlúčeniny). Spoločné atómy sú spojené mostíkom vytvoreným väzbou (bicyklické zlúčeniny s kondenzovanými kruhmi), atómom alebo skupinou atómov. Ich názvy sa tvoria z názvu acyklického uhľovodíka s rovnakým počtom atómov uhlíka a predpony bicyklo-, počet atómov uhlíka v mostíkoch sa vyjadruje v názve zlúčeniny číslom v hranatých zátvorkách, napr. bicyklo[1.1.0]bután (najmenší takýto uhľovodík), bicyklo[2.2.1]nonán (norkarán), bicyklo[4.4.0]dekán (dekalín).

bičovka

bičovka, Ahaetulla — rod hadov z čeľade užovkovité (skupina Reptilia, Lepidosauria, Squamata). Typické stromové druhy s dennou aktivitou, ktoré žijú od Srí Lanky a Indie po Čínu a vo veľkej časti juhovýchodnej Ázie vrátane mnohých ostrovov v Tichom oceáne. Majú štíhle pretiahnuté jednofarebné, zvyčajne zelené telo niekedy s bielymi alebo čiernymi znakmi, podlhovastú hlavu s pomerne veľkými očami s horizontálne lomenými zrenicami (vidia binokulárne), špicatý pysk, ryhované jedové opistoglyfné zuby a veľmi dlhý chvost. Živia sa najmä vtákmi, jaštermi, žabami a malými hlodavcami. Patrí sem 9 – 10 druhov, napr. bičovka zelená (Ahaetulla prasina), ktorá sa vyskytuje od severovýchodnej Indie a Bhutánu po juhovýchodnú Áziu, na juhu Číny, na Filipínach a v Indonézii, a bičovka nosatá (Ahaetulla nasuta), ktorá sa vyskytuje na Srí Lanke, v Indii, Nepále, Bangladéši, Mjanmarsku, Thajsku, Kambodži, Laose a vo Vietname.

Bidelmanova hviezda

Bidelmanova hviezdahéliová hviezda, ktorá počas svojho vývoja vyčerpala všetky zásoby vodíka. V jej vnútri prebiehajú jadrové reakcie, počas ktorých sa hélium premieňa na uhlík (→ Salpeterova reakcia).

Bidlo, František

Bidlo, František, 3. 9. 1895 Praha – 9. 5. 1945 tamže — český kresliar, karikaturista a ilustrátor. Bol autodidakt. Od roku 1928 sa venoval politickej karikatúre pre ľavicové periodiká (spolupracoval s Rudým právom, Tvorbou, Trnom, Literárnymi novinami), venoval sa plagátovej tvorbe, politickým letákom a ilustráciám, najmä diel V. Nezvala, J. Seiferta a K. H. Borovského. V období 2. svetovej vojny tvoril protifašistické karikatúry. Tesne pred koncom vojny bol uväznený v Terezíne, kde ochorel, a krátko nato zomrel.

Biela

Biela — rieka na severe Slovenska, ľavostranný prítok Popradu; dĺžka 21 km, rozloha povodia 85 km2, priemerný ročný prietok 1,55 m3/s. Pramení na severných svahoch Belianskych Tatier, preteká Tatranskou kotlinou, pod obcou Bušovce ústi do Popradu. Horná časť toku má bystrinný charakter.

Biela, Wilhelm von

Biela [bí-], Wilhelm von, 19. 3. 1782 Rossla, dnes súčasť mesta Südharz, Sasko-Anhaltsko, Nemecko – 18. 2. 1856 Benátky, Taliansko — nemecko-rakúsky astronóm amatér. Ako dôstojník rakúskej armády sa zúčastnil na napoleonských vojnách. Od 1815 pôsobil v Prahe, kde sa začal venovať astronómii, od 1840 žil v Benátkach. Objavil tri krátkoperiodické kométy (1826, 1831, 1832), z ktorých prvá je podľa neho nazvaná (→ Bielova kométa). Je podľa neho nazvaný aj jeden z kráterov na Mesiaci (Biela).

biela diera

biela diera — hypotetické kozmické teleso predstavujúce časovo obrátenú čiernu dieru. Na začiatku explózie sa nachádza pod svojím gravitačným polomerom. Pojem biela diera pôvodne vyplynul zo všeobecnej teórie relativity len z dôvodov symetrie. Je možné predstaviť si vzájomné prepojenie oboch typov dier (bielej i čiernej) v rôznych priestoroch prostredníctvom červej diery. Hmota padajúca do čiernej diery sa môže vynoriť na inom mieste ako explózia bielej diery. Ak je sila explózie porovnateľná s gravitačnou silou, hovorí sa o sivej diere.

Biela hora

Biela hora, česky Bílá hora — vrch v Česku na Pražskej plošine v západnej časti Prahy, 382 m n. m. Predstavuje najvyššiu časť štruktúrno-denudačnej plošiny tvorenej opukami.

Dňa 8. 11. 1620 sa tam stretli v rozhodujúcej bitke vojská českých stavov s oddielmi Katolíckej ligy a cisára Ferdinanda II. České vojská boli po dvoch hodinách porazené a cisár následne bez boja ovládol väčšinu českých miest a Moravu. Po porážke českého stavovského povstania sa takto Habsburgovcom uvoľnila cesta k upevneniu absolutistickej vlády v Čechách.

biela skalica

biela skalica — triviálny názov heptahydrátu síranu zinočnatého ZnSO4 · 7H2O;

geol. → goslarit.

Biela voda

Biela voda — rieka na Slovensku, ľavostranný prítok Popradu; dĺžka 21 km, rozloha povodia 30,8 km2. Pramení na východnej strane Vysokých Tatier, tečie juhovýchodným smerom, v blízkosti Kežmarku ústi do Popradu. Horná časť toku má bystrinný charakter.

Biela voda

Biela voda, poľ. Białka — rieka na Slovensku a v Poľsku; dĺžka 41 km (z toho 13 km na území Slovenska), rozloha povodia 231 km2 (z toho na území Slovenska 77 km2), priemerný ročný prietok (pri Lysej Poľane) 3,2 m3/s. Vzniká na území Slovenska sútokom Zeleného potoka a Litvorového potoka poniže skalného prahu Kačacej doliny vo výške 1 420 m n. m., po sútoku s Rybím potokom prameniacim na území Poľska tvorí slovensko-poľskú štátnu hranicu (v dĺžke 13 km), po sútoku s vodným tokom Javorinka územie Slovenska opúšťa, na území Poľska ústi do vodnej nádrže Jezioro Czorsztyńskie vybudovanej na rieke Dunajec. Horná časť toku má bystrinný charakter.

Biele hory

Biele hory — geomorfologický pododdiel Slovenska na severozápade Pezinských Karpát, najvyššia časť Malých Karpát s ich najvyšším vrchom Záruby, 768 m n. m. Územie je budované najmä vápencami a dolomitmi krížňanského príkrovu a vyššie ležiacich príkrovov. Má dobre vyvinuté povrchové krasové formy i jaskyne, v prevažne hornatinnom reliéfe vystupujú kozie chrbty. Je pokryté dubovými, bukovými a sutinovými lesmi, na vápencových suchých skalách sú druhy panónskej flóry. Ide o turisticky najatraktívnejšiu oblasť Malých Karpát. Takmer celé územie je súčasťou CHKO Malé Karpaty, je v ňom viacero národných prírodných rezervácií, prírodných rezervácií a prírodných pamiatok.

Biele Karpaty

Biele Karpaty, česky Bílé Karpaty — pohorie na hranici Slovenska a Česka v oblasti Slovensko-moravských Karpát; dĺžka 80 km. Najvyšší vrch Veľká Javorina, 970 m n. m., leží na slovenskom území. V rámci geomorfologického členenia Slovenska predstavujú Biele Karpaty geomorfologický celok, ktorý sa člení na oddiely: Žalostinská vrchovina, Javorinská hornatina, Beštiny, Lopenícka hornatina, Súčanská vrchovina, Kobylináč, Kýčerská hornatina, Bošácke bradlá, Vršatské bradlá.

Väčšiu časť pohoria tvorí flyšový podklad s prevahou pieskovcov, zlepencov a ílovcov z obdobia paleocénu až spodného eocénu. Flyšové pásmo je v oblasti Bielych Karpát tvorené magurským príkrovom. Ústredný chrbát je rozčlenený prítokmi Váhu na jednotlivé pieskovcové masívy. Monotónny reliéf spestrujú tvrdoše bradlového pásma tiahnuceho sa v juhovýchodnej časti územia – bradlá, osamotené bralá, skalné steny budované jurskými vápencami, v ktorých vznikli i menšie jaskyne.

Územie Bielych Karpát patrí do mierne teplej klimatickej oblasti, priemerná januárová teplota je -4 °C, júlová 16 °C, ročný úhrn zrážok 700 – 800 mm. Väčšina územia Bielych Karpát patrí k povodiam Váhu a Moravy. Najväčšími prítokmi Váhu z územia pohoria sú Biela voda, Vlára, Klanečnica a Bošáčka. Do Moravy z oblasti Bielych Karpát vtekajú Chvojnica a Myjava. Charakteristické sú málo výdatné pramene. Z pôd prevládajú kambizeme, v bradlovom pásme rendziny. Väčšina pohoria je pokrytá bučinami, v nižších polohách dubo-hrabinami, miestami sutinovými lesmi; vyskytujú sa tam vzácne druhy rastlín a živočíchov.

Centrálne časti pohoria sú chránené v CHKO Biele Karpaty (vyhlásená v roku 1979, rozloha 446 km2), na ktorú na českej strane nadväzuje CHKO Bílé Karpaty (vyhlásená v roku 1980, rozloha 747 km2). CHKO Biele Karpaty bola vyhlásená z dôvodu zachovania a zveľaďovania ukážkových častí rázovitej krajiny Bielych Karpát, ktorej pestrosť a bohatstvo živej prírody sú podmienené prírodnými podmienkami a dlhodobými ľudskými zásahmi, ktoré zvýšili diverzitu oproti pôvodnému nenarušenému stavu. Osobitný pôvab krajinnému obrazu dodáva kopaničiarske osídlenie s prvkami pôvodnej ľudovej architektúry a pestrosťou ľudových tradícií.

Bielik, Paľo

Bielik, Paľo, pseudonym Ján Bukva, 11. 12. 1910 Senica (dnes mestská časť Banskej Bystrice) – 23. 4. 1983 Bratislava — slovenský filmový a divadelný herec, režisér, scenárista, jeden zo zakladateľov slovenskej národnej kinematografie.

Začínal ako ochotník v Banskej Bystrici, kde ho objavil Karel Plicka a odporučil režisérovi Martinovi Fričovi na stvárnenie postavy Jánošíka v rovnomennom filme (1936). V rokoch 1939 – 42 bol členom SND, 1942 – 43 pôsobil ako režisér krátkych dokumentárnych filmov v mesačníku LÚČ, 1943 – 45 v spoločnosti Nástup. Jeho dokumentárne filmy Hlavátky (1943) a Na ostrove kormoránov (1944) priniesli do populárno-vedeckého žánru moderný filmový výraz. Počas SNP nakrúcal s kameramanom Karolom Krškom reportážne zábery, z ktorých vznikol dokumentárny film Za slobodu (1945).

Ako herec účinkoval vo filmoch Hordubalové (1937), Hrdinové hranic (1938), Varuj...! (1946; prvý slovenský povojnový hraný film, v spolupráci s Martinom Fričom ho zároveň aj režíroval), Čapkovy povídky (1947) a i. Po režijnom debute Vlčie diery (1948), v ktorom si zahral epizódnu úlohu, sa už venoval predovšetkým réžii.

V období schematizmu v 50. rokoch nakrútil okrem budovateľských agitiek aj výraznú protivojnovú drámu Štyridsaťštyri (1957) a príbeh muža osamoteného v boji proti fašizmu Kapitán Dabač (1959). V týchto filmoch sa vykryštalizovala jeho poetika založená na dramatickom príbehu a hrdinskom pátose. Jeho dominantnou témou bol protivojnový odboj v individualizovaných osudoch dramatických postáv. V 60. rokoch prešiel k ornamentálnej farebnej ilustrácii histórie vo filmoch Jánošík I – II (1962 – 63) a Majster kat (1966).

V roku 1971 o ňom nakrútil režisér Vojtech Andreánsky filmový medailón.

Bielokarpatské podhorie

Bielokarpatské podhorie — geomorfologický oddiel Slovenska v západnej časti celku Považské podolie. Tvorí prechod medzi Bielymi Karpatmi, Trenčianskou kotlinou a Ilavskou kotlinou. Pahorktinný reliéf s výškou 200 – 300 m n. m. je tvorený terasami Váhu, náplavovými kužeľmi bielokarpatských potokov a štruktúrami bradlového pásma, miestami sa vyskytujú spraše a hlinité svahové sedimenty.

bieloprst belavý

bieloprst belavý, Pseudorchis albida, Leucorchis albida — druh dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď vstavačovité. Trvalka vysoká 14 – 35 cm, s obrátenovajcovitými alebo podlhovastokopijovitými listami a s drobnými bielymi, žltkastými alebo zelenkastými kvetmi usporiadanými po 20 – 50 v hustom klase, plod tobolka. Na Slovensku rastie najmä na horských lúkach, vresoviskách, rašeliniskách, alpínskych holiach a v kosodrevine od Rokoša po Bukovské vrchy.

Bielova kométa

Bielova kométa [bí-], 3D/Biela — krátkoperiodická kométa Jupiterovej rodiny komét objavená 1772 Jacquesom Laibatsom-Montaignom (*1716, †1788) a opäť nájdená 1805 J. L. Ponsom. R. 1825 český astronóm amatér Josef Morstadt (*1797, †1896) vypočítal jej dráhu a predpovedal jej návrat na rok 1826 (vzdialenosť perihélia určil na 0,90 AU, obežnú dobu na 6,7 roka a sklon dráhy k rovine ekliptiky na 13,6°). Jeho priateľ W. von Biela blízko vypočítaného miesta kométu aj našiel a odvtedy nesie jeho meno. R. 1845 sa kométa pred zrakmi astronómov rozdelila na 2 časti, ktoré sa od seba rýchlo vzďaľovali. Naposledy boli viditeľné pri nasledujúcom návrate 1852 ako dve samostatné kométy vzdialené v priestore 2,5 mil. km. R. 1872 a 1885 bol v dráhe kométy pozorovaný mohutný meteorický roj Andromedíd (Bielíd).

Bielovodská dolina

Bielovodská dolina — dolina na Slovensku na severe Vysokých Tatier; dĺžka viac ako 10 km. Je typickou ľadovcom vytvorenou dolinou (trog) s bočnými zavesenými dolinami, cez ktoré prepadajú viaceré vodopády (najznámejší Hviezdoslavov vodopád). Dolina bola modelovaná najväčším tatranským ľadovcom (dĺžka 13 km, hrúbka 280 m, šírka 1,5 km). Preteká ňou potok Biela voda (Białka). V záveroch bočných dolín sú ľadovcom vyhĺbené panvy plies (Žabie plesá, České pleso, Zmrzlé pleso a i.).

Územie je národnou prírodnou rezerváciou (vyhlásená v roku 1991, rozloha 3 712 ha). Predmetom ochrany je geologicky a geomorfologicky jedinečná oblasť s komplexom zachovalých pôvodných a vzácnych biocenóz.

Biely mys

Biely mys, arabsky Rás al-Abjád, oficiálny prepis Ra’s al-Abyad — mys v Tunisku na pobreží Stredozemného mora v blízkosti mesta Bizerta, najsevernejší bod africkej pevniny, 37°21’ sev. zemepisnej šírky (podľa niektorých zdrojov je najsevernejším bodom mys Rás al-Ghiran ležiaci 8 km západne).

biely trpaslík

biely trpaslík — hviezda, kompaktný objekt s hmotnosťou 0,3 – 1,4 hmotnosti Slnka (→ Chandrasekharova medza) s veľmi malými rozmermi (0,01 polomeru Slnka) a vysokou hustotou (109 kg/m3). Povrchové teploty bielych trpaslíkov sú v rozmedzí 4 000 – 150 000 K a ich svietivosti v rozmedzí 10-4 – 100 svietivostí Slnka, takže sa nachádzajú v dolnej časti Hertzsprungovho-Russellovho diagramu. Biely trpaslík je záverečným štádiom vývoja hviezdy malej hmotnosti. Jadro hviezdy je po odhodení vonkajších vrstiev (→ planetárna hmlovina) bez zdrojov termonukleárnej energie, postupne chladne a stáva sa bielym trpaslíkom. Vnútri bieleho trpaslíka sa už všetky jadrá vodíka termonukleárnymi reakciami premenili na hélium, uhlík a ťažšie prvky (héliové, uhlíkovo-kyslíkové, kyslíkovo-neónovo-horčíkové biele trpaslíky). Prvým známym bielym trpaslíkom je Sírius B. Bielymi trpaslíkmi sú aj kompaktné zložky kataklizmatických dvojhviezd.

bienále

bienále [tal.] — umelecká výstava (alebo festival), najčastejšie medzinárodná, organizovaná raz za dva roky. Najstaršie bienále sa koná pravidelne od 1895 v Benátkach (La Biennale di Venezia; → Benátske bienále). Ďalšie významné bienále sa konajú v São Paule (Bienal de São Paulo, od 1951), v Tokiu (Japonská medzinárodná umelecká výstava, 18. ročníkov v období 1952 – 90; 2020 obnovené), v Ľubľane (Bienále grafického umenia, od 1955), v Alexandrii (Bienále pre stredomorské krajiny, od 1955), v Paríži (Biennale de Paris, od 1959), vo Varšave (Medzinárodné bienále plagátu, od 1966), v Brne (Bienále úžitkovej grafiky, od 1964, od 1993 ako Medzinárodné bienále grafického dizajnu), v Prahe (Pražské bienále, od 2003) a i. Na Slovensku sa od 1967 koná Bienále ilustrácií Bratislava a 1967 – 92 sa konalo Medzinárodné bienále drevorezu a drevorytu v Banskej Bystrici a 1971 – 93 Bienále súčasnej slovenskej grafiky.

Ako trienále sa označuje medzinárodná prehliadka umenia usporadúvaná každé tri roky, ako kvadrienále každé štyri.

Bieńkowski, Zbigniew

Bieńkowski, Zbigniew, pseudonym Gracja Traczyk, 31. 8. 1913 Varšava – 23. 2. 1994 tamže — poľský básnik, esejista a prekladateľ. Vyšiel z poetiky medzivojnovej avantgardy, ktorá sa zoskupila okolo časopisu Okolica Poetów (Oblasť básnikov). Zaoberal sa otázkami ľudskej existencie a jej vplyvu na citové a intelektuálne formovanie človeka modernej civilizácie. Na tomto základe vytvoril typ tzv. autentickej poézie ako spojovacieho článku medzi predstavou a realitou, čo vyjadril v zbierkach básní Básne (Poezje, 1938), Vec predstavy (Sprawa wyobraźni, 1945), Tri poémy (Trzy poematy, 1959) a esejí Peklá a Orfeovia (Piekła i Orfeusze, 1960), Modely (Modelunki, 1966), Poézia a nepoézia (Poezja i niepoezja, 1967), Americký zápisník (Notatnik amerykański, 1983). V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Spektrum (1966). Prekladal z francúzskej (Ch. Baudelaire, P. Éluard, V. Hugo, Saint-John Perse, J. Supervielle, É. Zola) a ruskej (M. J. Lermontov, A. N. Tolstoj) literatúry.

Biernat z Lublina

Biernat z Lublina, aj Bernardus Lublinensis, Bernardus Lublinius, asi 1465 Lublin – asi 1529 — poľský básnik a prekladateľ, prvý známy po poľsky píšuci autor. Pôsobil ako duchovný a sekretár na šľachtických dvoroch. Svojou zbierkou modlitieb Raj duše (Raj duszny, 1513), rýmovaným Dialógom Palinura s Charónom (Dialog Palinura z Karonem, asi 1536 – 42) a prózou Ezop, to jest opis života tohto mudrca (Ezop, to jest opisanie żywota tego to mędrca obyczajnego, 1522) s prílohou Ezopových bájok prispel k vytvoreniu spisovnej poľštiny a básnického jazyka.

bifórium

bifórium [lat.], aj bifora — forma okna deleného stredným stĺpikom na dve oblúkové polia, čím vzniká združené okno. Obľúbené najmä v románskom umení a v gotike.

big band

big band [bend; angl.] — veľký orchester v džezovej alebo v populárnej hudbe, spravidla 10- až 18-členný. Skladá sa z troch nástrojových skupín: plechových dychových nástrojov – brasses (trúbky, trombóny, resp. basová trúbka, lesný roh, krídlovka a i.), jazýčkových dychových nástrojov – reeds (saxofóny, klarinety, flauta, hoboj a i.) a rytmickej skupiny (klavír, gitara, kontrabas, bicie nástroje, niekedy organ, bendžo a i.).

Big bandy vznikali v období raného swingu v 2. polovici 20. rokov 20. stor. (napr. Big band Duka Ellingtona).

big bang

big bang [beng; angl.], veľký tresk — veľký výbuch, ktorým sa začala éra rozpínajúceho sa vesmíru. Predchodcom teórie big bangu bola teória praatómu obsahujúceho všetku hmotu súčasného vesmíru (→ modely vesmíru).

Podľa súčasných fyzikálnych modelov bol vesmír pred 13,8 mld. rokov vo forme singularity, v ktorej bolo meranie času a dĺžky bezpredmetné, teplota a tlak nekonečné. V okamihu výbuchu boli gravitačná, silná, slabá a elektromagnetická interakcia zjednotené. Na konci Planckovho času (10-43 s po big bangu)došlo k oddeleniu gravitačnej interakcie od ostatných interakcií a vesmír mal teplotu 1032 K. Krátko potom nastalo obdobie inflácie (10-35 – 10-32 s po big bangu), keď sa vesmír prudko rozopol a jeho rozmery sa enormne zväčšili. Počas inflácie sa oddelila silná interakcia a teplota klesla na 1025 K. V čase 10-10 s sa rozdelili slabá a elektromagnetická interakcia. Vesmír bol vyplnený kvarkami, leptónmi, intermediálnymi časticami a vysokoenergetickým žiarením. Vďaka fyzikálnym nesymetriám sa vytvorilo viac hmoty ako antihmoty. Obdobie voľných kvarkov sa skončilo 10-5 s po big bangu. Hmotu vesmíru tvorila kvarkovo-gluónová plazma. Poklesom teploty sa kvarky a gluóny začali viazať v hadrónoch. Po poklese teploty na 1012 K tvorili hmotu vesmíru vodík (75 %) a hélium (25 %). 379 000 rokov po big bangu sa žiarenie (reliktové; → mikrovlnné žiarenie kozmického pozadia) oddelilo od hmoty. Vesmír sa stal pre žiarenie priehľadným. Po čase sa hustejšie oblasti vo vesmíre vďaka gravitácii zahusťovali a vytvorili oblaky plynu, galaxie a hviezdy. V dôsledku expanzie vesmíru reliktové žiarenie postupne chladlo a v súčasnosti dosahuje teplotu 2,725 K.

Nové výskumy ukazujú, že viditeľná hmota tvorí len 4 % hmoty vesmíru, 23 % pripadá na tmavú hmotu a 73 % na tmavú energiu. Fyzikálnu podstatu tmavej hmoty a energie zatiaľ nepoznáme. Prvých 7 mld. rokov sa rozpínanie vesmíru v dôsledku brzdenia viditeľnou a tmavou hmotou spomaľovalo, odvtedy sa rozpínanie vesmíru vďaka tmavej energii zrýchľuje.

Platnosť teórie big bangu podporuje 1. riešenie Einsteinových rovníc poľa, podľa ktorých sa vesmír začal rozpínať zo singularity, 2. objav rozpínania sa vesmíru Edwinom Hubblom z pozorovaných radiálnych rýchlostí galaxií (→ Hubblov zákon), 3. zistenie, že množstvo hélia a deutéria vo vesmíre prevyšuje hodnoty ich možnej produkcie vo hviezdach, 4. objav existencie mikrovlnného žiarenia kozmického pozadia (reliktového žiarenia).

Big Bear Solar Observatory

Big Bear Solar Observatory [bea] — americké slnečné observatórium v Kalifornii asi 120 km vých. od Los Angeles na sev. brehu jazera Big Bear (budova s hlavným ďalekohľadom je umiestnená na umelom násype smerujúcom zo sev. brehu jazera na juh). Založené 1969 Kalifornským technologickým inštitútom (California Institute of Technology), od 1997 spravované Technologickým inštitútom v New Jersey (New Jersey Institute of Technology), financované NASA, National Science Foundation a rôznymi agentúrami.

Je zamerané na pozorovanie slnečnej fotosféry, chromosféry, magnetických a rýchlostných polí. Hlavný prístroj observatória Goodov slnečný ďalekohľad (Goode Solar Telescope) tvorí mimoosové zrkadlo s priemerom 1,6 m, ktorého adaptívnou optikou odrazené svetlo smeruje do spektropolarimetra pracujúceho vo viditeľnej a blízkej infračervenej oblasti spektra; neupravené svetlo smeruje aj do kryogénneho spektrografu pracujúceho v oblasti vlnovej dĺžky 5 μm. V prípade potreby sa môže ďalekohľad použiť aj na pozorovanie celého slnečného disku s veľkým rozlíšením. Záznam pozorovaní sa robí pomocou CCD kamier. K zníženiu atmosférickej turbulencie prispieva aj okolitá vodná plocha. Na patrolné pozorovanie slnečného povrchu sa používa ďalekohľad s priemerom objektívu 10 cm pozorujúci v spektrálnej čiare H-alfa. V observatóriu sa nachádzajú aj ďalekohľady na meranie slnečných oscilácií.

big crunch

big crunch [kranč; angl.] — posledné štádium všeobecného zmršťovania oscilujúceho vesmíru (→ modely vesmíru). Big crunch by mohol nastať, ak by skutočná hustota hmoty vo vesmíre bola väčšia ako kritická hustota. Proces zmršťovania sa môže znázorniť ako obrátený big bang sprevádzaný rastom teploty, deštrukciou galaxií, hviezd a atómov, nie však poklesom celkovej entropie vesmíru. Preto vesmír, ktorý by vznikol novým big bangom (big bounce) po prechode singularitou (bodovým stavom s nulovým objemom a nekonečne veľkou hustotou), nemôže mať žiadnu súvislosť s predchádzajúcim vesmírom.

bígel

bígel [fr.], beagle — staré plemeno psa zo skupiny duričov, farbiarov a príbuzných plemien pochádzajúce z Anglicka. Má krátku hustú srsť takmer všetkých sfarbení (zvyčajne dvoj- alebo trojfarebnú) a vzpriamený, nezakrútený chvost, ktorý by mal mať bielu špičku. Výška v kohútiku býva 33 – 40 cm, hmotnosť 8 – 14 kg. V minulosti sa používal najmä na lov zajacov vo svorke, bez použitia strelnej zbrane. V súčasnosti sa chová ako poľovný, výstavný a pre priateľskú povahu najmä ako spoločenský pes.

Bijagóske ostrovy

Bijagóske ostrovy, portugalsky Arquipélago dos Bijagós — súostrovie v Atlantickom oceáne pri západnom pobreží Afriky v ústí riek Geba a Buba patriace Guinei-Bissau, administratívne tvorí provinciu Bolama; 2 624 km2, okolo 35-tisíc obyvateľov. Skladá sa z 88 ostrovov, z ktorých 18 ostrovov je väčších (6 ostrovov má rozlohu viac ako 100 km2: Formosa, 140 km2; Caravela, 126 km2; Orango, 122 km2; Canhabaque, 111 km2; Orangozinho, 107 km2, Uno, 104 km2). Ostrovy majú nížinatý povrch, pobrežia sú lemované koralovými útesmi. Majú tropické vlhké podnebie, porastené sú vlhkými tropickými lesmi, na pobrežiach sú mangrovy. Južná skupina ostrovov je prírodnou rezerváciou, celé súostrovie je od roku 1996 biosférickou rezerváciou UNESCO.

Obývaných je 23 ostrovov, hlavný ostrov je Bolama (65 km2, asi 6-tisíc obyvateľov). Leží najbližšie k pevnine, na jeho východnom pobreží je prístavné mesto Bolama predstavujúce administratívne stredisko súostrovia.

Obyvatelia sa živia pestovaním kokosovníka, olejnice guinejskej, podzemnice olejnej, ryže a rybolovom. V oblasti súostrovia s vodami bohatými na ryby je rozvinutá rybárska turistika.

bilabiály

bilabiály [lat.] — pernoperné (obojperné) spoluhlásky, pri ktorých vyslovovaní sa záver vytvára obidvoma perami (napr. p, b, m).

bilancia žiarenia

bilancia žiarenia, radiačná bilancia — meteorol. algebrický súčet hodnôt žiarivých tokov vyjadrujúcich príjem a stratu žiarivej energie. Bilancia žiarenia sa meria bilancometrom pre určitú hladinu alebo vrstvu atmosféry, pre zemský povrch alebo pre systém Zem – atmosféra. Vyjadruje sa ako množstvo žiarenia (J/cm2) alebo ako intenzita žiarenia (W/m2). Kladné hodnoty bilancie žiarenia znamenajú pre danú hladinu alebo sústavu energetický zisk a vyskytujú sa spravidla počas dňa, záporné hodnoty predstavujú energetickú stratu a vyskytujú sa v noci. Podľa meraných vlnových dĺžok sa rozlišuje bilancia krátkovlnného žiarenia (bilancia slnečného žiarenia) a bilancia dlhovlnného žiarenia (bilancia vyžarovania zemského povrchu).

bilancometer

bilancometer [lat. > tal. + gr.] — prístroj na meranie bilancie žiarenia umožňujúci súčasne merať celkový príjem a stratu žiarivej energie v rozsahu vlnových dĺžok 0,3 – 100,0 μm. Prijímacia časť bilancometra pozostáva z dvojice tenkých začiernených kovových platničiek, z ktorých jedna je orientovaná smerom nahor a druhá smerom nadol. Platničky sú navzájom prepojené diferenčnou termobatériou, ktorá medzi nimi meria rozdiel teplôt priamoúmerný bilancii žiarenia. Existuje niekoľko typov bilancometrov; tie, ktoré sú v nepretržitej prevádzke, majú prijímacie plôšky chránené tenkými polyetylénovými polguľami.

bilaterálne súmerný

bilaterálne súmerný, bilaterálny — súmerný podľa jednej roviny súmernosti. Napr. dve časti orgánu, ktoré sa javia ako predmet a jeho zrkadlový obraz (struk pri hrachu).

Bilkovič, Alexander

Bilkovič, Alexander, 13. 1. 1942 Bátovce – 19. 12. 1995 Malacky — slovenský sochár a dizajnér. V rokoch 1968 – 74 študoval na oddelení tvarovania priemyselných výrobkov na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u V. Kautmana st.

Venoval sa sochárstvu a dizajnu, vytvoril viacero monumentálnych diel vo verejnom priestore, sôch, fontán a detských ihrísk. V jeho dielach sa spája vysoká technická precíznosť s výnimočným tvarovaním. Svojím odvážnym prístupom k tvarovaniu hmoty v priestore stieral hranice medzi dizajnom a sochou. Hlavným princípom tvarovania sochárskych i dizajnérskych diel je napätie medzi zdanlivou symetriou a jej narušením. Jeho diela vynikajú jednoduchým tvarom, čistými líniami, eleganciou a precíznym detailom. Sú charakteristické jednoduchými obrysovými líniami a hladkými plochami, čo im dáva až technicistické pôsobenie.

Je autorom návrhov niekoľkých detských preliezok, ktoré sa nachádzali na ihriskách materských škôl a sídlisk (napr. Mušľa, Kolotoč, Šmykľavka, 80. roky 20. stor.). Boli odlievané z laminátu a mali výraznú farebnosť. Inšpiráciu z prírody (ulita, list) transformoval do nového autentického symbolického tvaru a jedinečným spôsobom spojil sochársky tvar s účelnosťou. Výnimočným príkladom dizajnu preliezok pre dospelých je návrh diaľničného odpočívadla Triblavina. Kompozícia viacerých robustných prvkov pôsobí ako sochárska inštalácia v otvorenej krajine.

Vytvoril viacero výrazných monumentálnych fontán (Puk lipy, Ružinov, 1981; fontána pred Slovenským národným divadlom v Bratislave, 1985). Kovové časti fontán boli dynamicky a asymetricky vytvarované do priestoru nad bazénom s vodou. Využíval vysoký lesk povrchov, ktoré odhmotňovali a umocnili vizuálne efekty vody. Fontána pre Zemplínsku šíravu (polovica 80. rokov 20. stor.) vyniká výraznou farebnosťou a uzavretou kompozíciou štyroch dynamicky tvarovaných prvkov, evokujúcich špirálový pohyb. Pitné fontánky pre Bratislavu (Hviezdoslavovo námestie, 1988) kombinujú nehrdzavejúcu oceľ a mramor s dôrazom na kvalitu materiálu a jeho vlastnosti, lesk a štruktúru.

Je tiež autorom prototypov náhrobných kameňov pre cintorín Vrakuňa (1979). Cintorín podľa návrhu K. Čečetku mal jasný koncept členenia priestoru a umiestnenia jednotlivých prvkov. Prototypy boli vystavené vo vstupnom priestore cintorína (odstránené 2016) a až do roku 1997 boli používané len tieto náhrobné kamene. Vynikali jednoduchým a elegantným dizajnom a na Slovensku boli ojedinelým návrhom pre verejný priestor.

Bílovec

Bílovec — mesto v Česku v Moravskosliezskom kraji v okrese Nový Jičín v Moravskej bráne; 7,4 tis. obyvateľov (2019). Priemysel potravinársky, kovoobrábací. Mestské práva 1316.

Do západnej časti mesta zasahuje chránené územie Přírodní park Oderské vrchy (vyhlásené 1994, rozloha 290 km2).

Bilzingsleben

Bilzingsleben [-cings-] — obec v Nemecku v spolkovej krajine Durínsko; paleoantropologické a archeologické nálezisko zo staropaleolitického obdobia, kde boli od 70. rokov 20. stor. postupne objavené pozostatky lebiek (časti záhlavnej, čelovej a temennej kosti a zuby) najmenej troch jedincov druhu Homo erectus (→ Homo) datované do obdobia asi spred 350- až 410-tis. rokov. Na základe niektorých morfologických špecifík pozostatkov bol vytvorený eponymný taxón Homo erectus bilzingslebensis. Nálezy opísal a zhodnotil český antropológ E. Vlček.

Bíňa

Bíňa, maď. Bény — obec v okrese Nové Zámky v Nitrianskom kraji na Podunajskej nížine pri sútoku Hrona a Sikenice, 130 m n. m.; 1 442 obyvateľov, 16,2 % slovenskej, 80,2 % maďarskej národnosti (2019); miestne časti Bíňa a Kolónia. Na území obce sa nachádza prírodná rezervácia Bíňanský rybník (vyhlásená 2000, rozloha 35,1 ha), ktorá bola zriadená na ochranu biotopu vodného vtáctva na paneurópskej migračnej trase vtákov.

Obec vznikla zlúčením Malej Bíne (písomne doložená 1135 ako Byn, 1295 Been, 1349 Obeen, 1773 Kis-Bény, 1786 Kisch-Bény, 1808 Kis-Bény, Malá Bíňa, 1863 – 95 Kisbény) a Veľkej Bíne (doložená 1401 ako Nagbeen, 1773, 1786 Nagy-Bény, 1808 Nagy-Bény, Welká Bíňa, 1863 – 95 Nagybény) koncom 19. stor. (1898 – 1913 Bény, 1920 – 38 Bíňa, Bény, 1938 – 45 Bény, 1945 – 48 Bíňa, Bény, 1948 Bíňa). Obyvatelia sa pôvodne zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom.

[IMG-3]

Obec je významnou archeologickou lokalitou. Nachádzalo sa tu opevnené hradisko s rozlohou viac než 100 ha, ktoré bolo pravdepodobne vybudované v období 750 – 850 (podľa starších výskumov je datované do 10. stor.). Mohutné zemné opevnenie pozostávalo z troch sústredných prstencov zemných valov, ktoré boli na západe ohraničené riekou Hron. Zvyšky opevnenia sa v obci nachádzajú aj v súčasnosti, najlepšie sa zachoval vonkajší val, ktorý je najdlhší, čiastočne sa zachoval kratší stredný val a najkratší vnútorný val, ktorý chránil akropolu tvoriacu jadro osídlenia, úplne zanikol. V roku 1964 bol južne od obce v polohe Berek pri záchrannom archeologickom výskume objavený unikátny depot 108 neskororímskych zlatých mincí (solidov) z konca 4. a z 5. stor. uložených v hlinenej nádobke vázového tvaru. Do zeme bol uložený okolo polovice 5. stor. a súvisí pravdepodobne s rímskym tribútom Hunom. Významné osídlenie počas veľkomoravského obdobia preukazujú viaceré sídliská a pohrebiská, našli sa tu o. i. aj depoty sekerovitých hrivien. Predpokladá sa, že na akropole sa už počas veľkomoravského obdobia nachádzala sakrálna stavba.

[IMG-2]

Na mieste akropoly bol pravdepodobne začiatkom 13. stor založený premonštrátsky kláštor (konvent) Blahoslavenej Panny Márie. Podľa starších názorov bol kláštor benediktínsky a založený v 12. stor., prítomnosť premonštrátov je však písomne doložená v 2. polovici 13. stor. Kláštor bol od 1545 opustený, budovy postupne zanikli (ich ruiny sa spomínajú ešte v 19. stor.), zachoval sa z nich len kláštorný kostol – Kostol Blahoslavenej Panny Márie postavený kamenármi, ktorí okolo roku 1200 pracovali na výstavbe kráľovského hradu a katedrály v Ostrihome. Výstavba kostola sa začala v 1. desaťročí 13. stor. a dostavaný bol pravdepodobne najneskôr v 2. desaťročí 13. stor. Pôvodne bol neskororománsky s ranogotickými prvkami. Ide o dispozičný typ jednoloďového kostola s východnou časťou rozšírenou o bočné priestory, čím vznikol krížový pôdorys s tromi polygonálnymi apsidami zaklenutými konchami. Na západnej strane sa nachádza dvojvežová fasáda a rozsiahla predsieň, na južnej strane je pristavaná baroková sakristia. Kostol bol v čase svojho vzniku pravdepodobne celozaklenutou stavbou, zachovala sa však len jedna pôvodná rebrová krížová klenba v medziveží. Na konci 17. stor. bol kostol do značnej miery v ruinách, v 1. polovici 18. stor. bol obnovený a barokovo upravený, 1861 – 62 prestavaný, 1896 – 98 výrazne neorománsky rekonštruovaný, 1945 deštruovaný nemeckými i sovietskymi vojskami. Pri komplexnej rekonštrukcii v období 1952 – 55 pod vedením A. Piffla ostal zachovaný pôdorys a obvodové murivá, kostol bol však obnovený do nie celkom pôvodnej podoby (najrozsiahlejšie zmeny sa uskutočnili v západnej časti).

[IMG-1]

V blízkosti kostola sa nachádza Kaplnka 12 apoštolov, románska tehlová rotunda pravdepodobne z konca 20. rokov 13. stor., ktorá je v interiéri členená dvanástimi nikami. Sú v nej zachované fragmenty stredovekých fresiek z obdobia okolo roku 1220. Reštaurovaná bola v roku 2006. V obci sa nachádza aj Súsošie Sv. Trojice z 2. polovice 18. stor.