Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 80 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

bas

bas, tal. basso —

1. najhlbší mužský hlas s tónovým rozsahom (C)E — f1(g1);

2. v hudobnej skladbe najnižší hlas tvoriaci harmonický základ;

3. adjektívum k všeobecne najhlbšie znejúcim hudobným nástrojom, napr. basgitara ap.;

4. hovorovo basista — spevák najhlbšieho mužského hlasu alebo hráč na najhlbšie znejúcich hudobných nástrojoch, napr. kontrabasista.

baset

baset [fr.] — plemeno psa patriace do skupiny duričov, farbiarov a príbuzných plemien. Vzniklo koncom 16. stor. vo Francúzsku. Má nízke súdkovité telo (ideálna výška v kohútiku 33 – 38 cm, hmotnosť 18 – 27 kg) s voľnou zvráskavenou kožou, veľmi dlhé, nízko nasadené a smerom nadol sa zužujúce uši, krátke nohy s labami s hrubými vankúšikmi, dlhý, naspodu husto porastený chvost a zvyčajne trojfarebnú srsť (napr. čierna, biela a hnedá; povolené je akékoľvek zafarbenie známe pri duričoch). Patrí k najužitočnejším poľovným psom, v minulosti sa používal napr. na pomalé durenie zveri v krovinatých husto porastených oblastiach i ako výborný stopár, v súčasnosti viac spoločenský rodinný a výstavný pes.

basetový roh

basetový roh — altový klarinet v ladení F vytvorený 1770 v Nemecku. Vo vývoji prekonal rôzne zmeny. Najčastejšie ho používal W. A. Mozart, F. Mendelssohn-Bartholdy a R. Strauss.

basic

basic [bejsik], angl. Beginner’s All Purpose Symbolic Instruction Code — procedurálny programovací jazyk na rýchle a jednoduché programovanie najmä pre začiatočníkov vyvinutý 1963 – 65 J. G. Kemenym a T. E. Kurtzom na Dartmouth College v Hannoveri (USA). Populárny v mnohých dialektoch najmä v 70. a 80. rokoch 20. storočia na mikropočítačoch. Pôvodný návrh bol nevhodný na tvorbu veľkých aplikácií. Vďaka jednoduchosti sa v neskôr často používal v spojení s prostriedkami vizuálneho programovania (Microsoft Visual Basic), a to najmä pri prispôsobovaní aplikácií na špecifické použitie priamo používateľom.

basička

basička [tal.] — stredný korýtkový alebo skriňový 2- až 3-strunový slovenský ľudový sláčikový nástroj. Veľkosťou sa podobá violončelu, dodnes sa zachoval na Liptove, Podpoľaní, Orave a Kysuciach. Varianty ladenia: terchovské Gd, goralské ADd, liptovské a podpolianske Adg.

Basie, Count

Basie [bejsi], Count, vlastným menom William James Basie, 21. 8. 1904 Red Bank, New Jersey – 26. 4. 1984 Hollywood, Kalifornia — americký černošský džezový klavirista a skladateľ. Od 1928 účinkoval v orchestroch Waltera Pagea (*1900, †1957) a Bennieho Motena (*1894, †1935) v Kansas City, 1935 sformoval vlastný orchester, s ktorým sa zapísal do histórie swingovej hudby a dosiahol svetovú popularitu. Syntézou rôznych prúdov dobovej populárnej a džezovej hudby a výrazným swingovým cítením vytvoril poslucháčsky náročnejší typ hudby, ktorý znamenal aj kvalitatívne vyvrcholenie veľkoorchestrálnej swingovej hudby. Jeho repertoár dve desiatky rokov rozhodujúcim spôsobom ovplyvňoval prvé miesta v rôznych anketách, na ktorých sa striedal s D. Ellingtonom. Orchester Counta Basieho sa stal typickým reprezentantom Kansaského džezu.

Basingerová, Kim

Basingerová [besindžro-], Kim, 8. 12. 1953 Athens, Georgia — americká filmová a televízna herečka. Pôvodne fotomodelka a manekýnka, hereckú kariéru začala 1976 v televízii. Po úspechu v erotickom filme režiséra A. Lyna Deväť a pol týždňa (Nine 1/2 Weeks, 1986) jedna z najpopulárnejších amerických herečiek, obsadzovaná prevažne do postáv tajomných a zmyselných krások: Schôdzka naslepo (Blind Date), Nadine (obidva 1987), Krásna mimozemšťanka (My Stepmother Is an Alien, 1988), Batman (1989), Mrazivá vášeň (Final Analysis, 1992), Útek do Mexika (The Getaway, 1994). R. 1998 získala Oscara za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe vo filme L. A. – Utajené skutočnosti (L. A. Confidential). Z ďalších filmov: Ľudia, ktorých poznám (People I Know, 2002), Spálené životy (The Burning Plain, 2008), Navždy v mojom srdci (Charlie St. Cloud, 2010), Päťdesiat odtieňov temnoty (Fifty Shades Darker, 2017) a i.

basket-volleyball

basket-volleyball [báskit voliból; angl.] — kolektívna športová hra. Vznikla v USA spojením basketbalu a volejbalu. V podstate ide o basketbal hraný volejbalovou loptou, ktorá sa iba odbíja, pričom jeden hráč môže odbiť loptu maximálne dvakrát po sebe. Na Slovensku sa basket-volleyball neujal.

baskická literatúra

baskická literatúra — národná literatúra v baskickom jazyku (euskara, euskera, vascuence, vasco) a v jeho jednotlivých dialektoch na území severových. Španielska a juhozáp. cípu Francúzska (baskicky Iparralde, fr. Pays Basque, špan. País Vasco francés). Jej tradícia siaha do stredoveku, keď sa rozvíjala predovšetkým prostredníctvom ústneho podania. Z ústnej tradície sa zachovali lyrické, prevažne ľúbostné piesne, elegické piesne a povesti, ako aj fragmenty epických piesní. Prvou knihou v baskičtine je zbierka veršovaných skladieb s prológom v próze Prvopočiatky baskického jazyka (Linguae vasconum primitiae, 1545), ktorej autorom je Bernart Etxepare (*1480, †1560). Predstaviteľmi humanistických a renesančných prúdov sú dvaja laickí autori, básnik Juan Pérez de Lazarraga (*1548, †1605) a Arnaut Oihenart (*1592, †1667), ktorý písal poéziu v baskičtine a historickoprávne diela v latinčine. Pre rozvoj baskického jazyka bol významný prvý preklad nového zákona Nový testament nášho Pána Ježiša Krista (Jesus Krist Gure Jaunaren Testamentu Berria, 1571), ktorého autorom bol (na podnet navarrskej kráľovnej Jany III.) protestantský kňaz Joanes Leizarraga (*asi 1506, †1601). S nástupom reformácie a protireformácie sa baskická literatúra rozvíjala takmer výlučne v žánroch náboženskej literatúry a jej autormi boli prevažne kňazi (Esteve Materra, *17. stor.; Silvain Pouvreau, †asi 1675; Pierre Argaiñaratz, *17. stor.; Joannes Etxeberri Ziburukoa, *asi 1580, †asi 1665; Bernard Gazteluzar, *1619, †1701; a i.). Jedným z najvýznamnejších autorov 17. stor. je Pedro Agerre, prezývaný Axular (*1556, †1644), ktorý prispel k rozvoju prózy didakticky ladeným dielom Potom neskôr (Guero, 1643).

V 18. stor. napredoval rozvoj filologických štúdií baskického jazyka. Autorom prvej baskickej gramatiky Dosiahnutie nemožného. Umenie baskického jazyka (El imposible vencido. Arte de la Lengua Vascongada, 1729) a Trojjazyčného španielsko-baskicko-latinského slovníka (Diccionario trilingüe del Castellano, Bascuence, Latin, 1745) bol jezuita Manuel Larramendi (*1690, †1766). Jeho normu nasledovali Agustin Kardaberaz (*1703, †1770), ktorý vydal polemické diela o vývine, čistote a perspektívach baskického jazyka, Sebastian Mendiburu (*1708, †1782) a i. R. 1765 vznikla Kráľovská baskická spoločnosť priateľov vlasti (Euskalerriaren Adiskideen Elkartea), ktorá združovala osvietenských intelektuálov, vedcov a spisovateľov. Od 1776 do konca 19. stor. plnil významnú úlohu vo vzdelávaní Kráľovský seminár šľachty v Bergare (Bergarako Errege Mintegia), vďaka ktorému sa v duchu osvietenstva rozvinulo laické školstvo. Pôsobili tam kultúrni dejatelia a spisovatelia, napr. vojvoda z Peñafloridy Frantzisko Xabier Munibe (*1729, †1785) a po španielsky píšuci F. M. Samaniego známy predovšetkým svojimi bájkami. Na prelome 18. a 19. stor. sa bájka stala rozšíreným žánrom, vznikli jej početné zbierky v próze i vo veršoch.

Začiatkom 19. stor. sa začala rozvíjať umelecká próza. Jej najvýznamnejší reprezentant Joan Antonio Mogel (*1745, †1804) napísal v bizkajskom dialekte dielo Peru Abarca (napísané asi 1802, vydané 1881) považované za prvý baskický román (prípadne za predchodcu románu). V 19. stor. v období romantizmu sa venovala pozornosť tradíciám a ľudovej kultúre. Literatúra v baskickom jazyku, ako aj samotná baskičtina sa rozvíjala prostredníctvom periodík a literárnych súťaží (napr. Joko loretuak, Kvetné hry, 1851 – 97). Koncom 19. stor. nastúpilo (paralelne s obrodením katalánskej a galícijskej kultúry na území Španielska) obdobie renesancie baskickej kultúry a jazyka, tzv Baskické obrodenie (Euskal Pizkundea). Reprezentovali ho baskicko-francúzski autori Grazian Adema (*1828, †1907) a Joan Batista Elizanburu (*1828, †1891) i baskicko-španielski básnici Bilintx (*1831, †1876) a Jose Maria Iparragirre (*1820, †1881), obidvaja tvoriaci v duchu tradičného básnického prúdu bestsolari alebo versolari (improvizovaná poézia).

V 20. stor. podnietila rozvoj baskičtiny ako literárneho jazyka Kráľovská akadémia baskického jazyka (Euskaltzaindia, špan. Real Academia de la Lengua Vasca, založená 1918). Jej prvým riaditeľom bol filológ Resurreccion Maria Azkue (*1864, †1951), autor Gramatiky baskičtiny (Euskal-Izkindea, 1891) a trojjazyčného Baskicko-španielsko-francúzskeho slovníka (Euskara-gaztelania-frantsesa hiztegia, 1905). V baskičtine napísal román Stratená ovca (Ardi galdua, 1918), v ktorom uviedol model zjednotenej literárnej baskičtiny (gipuzkera osotua), ktorý sa udržal až do zavedenia zjednotenej baskičtiny v 60. rokoch 20. stor. známej ako euskara batu. V ďalšej fáze národného obrodenia (1. pol. 20. stor.) vynikli básnici Xabier de Lizardi (*1896, †1933) a Orixe (*1888, †1961), autor rozsiahlej básne Baskovia (Euskaldunak, napísaná 1935, vydaná 1950) skomponovanej ako národná poéma. V próze dominoval kostumbristický typ románu, ktorý reprezentoval Txomin Agirre (*1864, †1920). Po španielskej občianskej vojne (1936 – 39) odišli mnohí autori do exilu a k obnove literárnej scény v Španielsku došlo až v 50. rokoch 20. stor.

O modernizáciu baskického románu sa zaslúžili Mario Onaindia (*1948, †2003), Ramon Saizarbitoria (*1944) a Txillardegi (*1929, †2012), novátormi poézie boli Gabriel Aresti (*1933, †1975), autor sociálne ladenej zbierky Kameň a ľud (Harri eta herri, 1964), Federiko Krutwig (*1921, †1998), Xabier Lete (*1944, †2010) a Jon Mirande (*1925, †1972). K najprekladanejším baskickým spisovateľom súčasnosti patria Bernardo Atxaga (*1951) a Arantxa Urretabizkaiová (Urretabizkaia, *1947). Počas celého obdobia vývoja baskickej literatúry sa mnohí spisovatelia baskického pôvodu literárne vyjadrovali v španielskom jazyku, v 20. stor. napr. P. Baroja y Nessi, G. Celaya, Blas de Otero (*1916, †1979) a M. de Unamuno.

básnici súmraku

básnici súmraku, tal. crepuscolari — talianski básnici tvoriaci na začiatku 20. stor. (G. Gozzano; Sergio Corazzini, *1886, †1907; Marino Moretti, *1885, †1979; Fausto Maria Martini, *1886, †1931; A. Palazzeschi; Corrado Govoni, *1884, †1965). Netvorili literárnu školu alebo hnutie v pravom zmysle slova, ale spájalo ich odmietanie dannunziovského estetizmu, jeho hrdinského a rétorického tónu i politickej, morálnej a spoločenskej angažovanosti. Oproti týmto ideálom stavali nostalgický nepokoj, vnímanie reality ako každodennej šedivosti a melanchóliu obohatenú u G. Gozzana o iróniu. Z poetologického hľadiska predstavuje ich poézia uvoľnenie metriky v dialogickej štruktúre veršov, na čo neskôr nadviazali futurizmus a hermetizmus. Pojem crepuscolari zaviedol 1910 Giuseppe Antonio Borgese (*1882, †1952) v novinách La Stampa (Tlač).

Basová, Galina

Basová, Galina, 30. 11. 1924 Kyjev – 1. 3. 2016 Bratislava — ukrajinská tanečnica a pedagogička pôsobiaca na Slovensku. R. 1945 účinkovala v Mestskom divadle v Olomouci, od 1946 členka, 1948 – 70 sólistka Baletu SND v Bratislave. Vytvárala technicky a herecky výrazné titulné postavy: Júlia (Romeo a Júlia, 1947), Zarema (Bachčisarajská fontána, 1953), Odetta, Odília (Labutie jazero, 1953), Batylda (Giselle, 1966) a i. Pedagogicky pôsobila na konzervatóriu v Bratislave a 1951 – 67 na VŠMU, po 1970 v Rakúsku, vo Švajčiarsku a v Holandsku.

basová krídlovka

basová krídlovka, aj tenorový roh — nátrubkový aerofón oválneho tvaru, stavaný ako tenorový člen skupiny krídloviek v ladení B.

Bassanovci

Bassanovci, aj da Ponteovci, aj dal Ponteovci — rodina talianskych maliarov pôsobiacich v 16. – začiatkom 17. stor. v Bassane del Grappa a v Benátkach a v ich okolí;

Francesco, nazývaný il Vecchio, okolo 1470 – 75 Bassano del Grappa – 1539 tamže — zakladateľ rodu, otec Jacopa Bassana. Vo svojich dielach nadviazal na benátske maliarstvo 15. stor., motívy čerpal aj zo súdobej zaalpskej grafiky. Založil rodinnú maliarsku dielňu. Maľoval najmä oltárne obrazy v eklektickom štýle (Zoslanie Ducha Svätého, 1523), od 20. rokov 16. stor. spolupracoval na mnohých obrazoch so svojím synom Jacopom;

Francesco, nazývaný il Giovane, 2. 1. 1549 Bassano del Grappa – 3. 7. 1592 Benátky — syn Jacopa a jeho spolupracovník. Od roku 1581 pôsobil v Benátkach (spolupracoval aj s P. Veronesem). Je autorom žánrových, náboženských a mytologických obrazov (Venuša a Amor vo Vulkánovej kováčskej dielni);

Jacopo, okolo 1510 alebo 1517/18 Bassano del Grappa – 13. 2. 1592 tamže — najvýznamnejší člen rodu, syn Francesca (il Vecchia), otec Francesca (il Giovaneho) a Leandra; spolu s Tizianom, Tintorettom a P. Veronesem jeden z hlavných predstaviteľov benátskeho maliarstva 16. stor. Školil sa v dielni svojho otca a v 1. polovici 30. rokov 16. stor. v Benátkach. Od roku 1539 viedol slávnu rodinnú dielňu v Bassane del Grappa, kde od 60. rokov 16. stor. spolupracoval na mnohých dielach so svojimi synmi, ktorí maľovali kópie a variácie jeho diel pre zberateľov. Maľoval najmä obrazy s náboženskou tematikou, monumentálne oltárne obrazy i diela komorných rozmerov. Osobitne blízke mu boli pastorálne biblické scény, pričom významným prvkom jeho náboženských figurálnych výjavov bola krajina a žánrové prostredie. Venoval sa aj portrétu a freske. Pre jeho tvorbu je charakteristické experimentovanie. Od konca 30. rokov 16. stor., keď jeho tvorbu ovplyvnil G. A. Pordenone, tvoril diela v duchu manierizmu, napr. Zázračný rybolov (1545), Odpočinok počas úteku do Egypta (okolo 1547), Sťatie Jána Krstiteľa (1550) a Klaňanie troch kráľov (okolo 1555). Postupne prešiel k uvoľnenému elegantnému klasicizujúcemu maliarskemu štýlu, ktorý v jeho diele prevládol od začiatku 60. rokov 16. stor. (Jakubova cesta, okolo 1566; Jakub a Ráchel pri studni, okolo 1566; Klaňanie troch kráľov, 1568). V 70. rokoch 16. stor. dospel v oltárnych obrazoch k monumentálnej syntéze založenej na perspektíve i na rafinovaných dramatických svetelných efektoch (Umučenie sv. Vavrinca, 1571; Ukladanie do hrobu, 1574; Kázanie sv. Pavla, spolu s Francescom Bassanom – il Giovanem, 1574). Vo svojich maľbách, okrem štúdia reality (experimenty s naturalizmom, záujem o štúdium rastlín a zvierat), významne čerpal aj zo súdobej grafiky (talianskej i zaalpskej), bol v kontakte s benátskou maľbou (Tizian, P. Veronese, Tintoretto) i s najprogresívnejšími súdobými maliarskymi trendmi (priamo alebo prostredníctvom grafiky), študoval aj diela Parmigianina. Rozličné vplyvy transformoval do originálneho maliarskeho štýlu vyznačujúceho sa výnimočnou vitalitou, sviežim maliarskym podaním, elegantnými formami, sofistikovanými kompozíciami i originálnym využitím svetla a farieb. Jeho nočné scény s pôsobivými svetelnými efektmi predznamenali realistickú maľbu 17. stor., ovplyvnil aj tvorbu Carracciovcov;

Leandro, krstený 26. 6. 1557 Bassano del Grappa – 15. 4. 1622 Benátky — syn Jacopa, jeho žiak a spolupracovník. Je autorom portrétov (dóža Marcantonio Memmo).

basse-danse

basse-danse [basdans; fr.] — názov skupiny dvorských tancov slávnostného charakteru v 3/4 a 2/4 takte. Tancovali sa nízkymi posúvanými krokmi bez poskokov. Známe v 15. – 16. stor. vo Francúzsku, v Holandsku a Taliansku.

Basten, Marco van

Basten, Marco van, vlastným menom Marcel van Basten, 31. 10. 1964 Utrecht — holandský futbalista. Hráč Ajaxu Amsterdam a AC Miláno. Majster Európy 1988, víťaz Pohára európskych majstrov (1989 – 90 s AC Miláno) a Pohára víťazov pohárov (s Ajaxom Amsterdam 1987). Najlepší futbalista sveta 1988 a 1992, Európy 1988, 1989 a 1992. R. 2004 – 08 tréner holandskej futbalovej reprezentácie, potom tréner futbalových klubov Ajax Amsterdam (2008 – 09), Heerenveen (2012 – 14) a AZ Alkmaar (2014).

Bastianini, Ettore

Bastianini, Ettore, 24. 9. 1922 Siena – 25. 1. 1967 Sirmione — taliansky spevák (barytón). Debutoval 1945 ako basista (Collin v Bohéme) v Ravenne. Od 1951 spieval barytónové úlohy, 1952 angažovaný do milánskej La Scaly, kde spieval v premiére oratória Oidipus Rex I. Stravinského. Od 1953 hosťoval v Metropolitnej opere v New Yorku a na iných svetových operných scénach. Významný interpret talianskeho barytónového odboru.

Bastiat, Claude Frédéric

Bastiat [-tja], Claude Frédéric, 29. 6. 1801 Bayonne, département Pyrénées-Atlantiques, Nová Akvitánia – 24. 12. 1850 Rím — francúzsky ekonóm. Stúpenec slobodného obchodu, propagoval dôsledný hospodársky liberalizmus laissez faire – laissez passer; snažil sa zriadiť vo Francúzsku podobnú organizáciu, ako bola Liga proti obilným zákom (Anti-Corn Law League) R. Cobdena a J. Brighta v Spojenom kráľovstve. Predstaviteľ tzv. harmonického kapitalizmu.

Hlavné diela: Ekonomické sofizmy (Sophismes économiques, 1846), Ekonomické súlady (Les Harmonies économiques, 1849), Čo je vidieť a čo nie je vidieť (Ce qu'on voit et ce qu'on ne voit pas, 1850).

bastnäsit

bastnäsit [švéd.], bastnezit — minerál, prírodný fluorouhličitan prvkov vzácnych zemín. Zvyčajne obsahuje 75 % oxidov prvkov podskupiny céru, z čoho približne polovicu tvorí oxid ceričitý a asi tretinu oxidy lantánu. Kryštalizuje v hexagonálnej sústave, tvorí tabuľkovité kryštály. Je voskovo žltý alebo červenohnedý. Vyskytuje sa v niektorých pegmatitoch a metamorfovaných horninách. V Afrike (Rwanda) je hlavnou surovinou na získavanie céru. Nazvaný podľa pôvodného náleziska Bastnäs vo Švédsku.

Baškirov, Dmitrij Alexandrovič

Baškirov, Dmitrij Alexandrovič, 1. 11. 1931 Tbilisi — gruzínsky klavirista a pedagóg na moskovskom konzervatóriu. Študoval v Moskve u Alexandra Borisoviča Goľdenvejzera (*1875, †1961), vynikol v klasickom i v modernom repertoári.

Bašta, Jan

Bašta, Jan, 1. 3. 1899 Plzeň – 11. 4. 1996 Přestavlky u Hrochova Týnce (pri Chrudime) — český elektrotechnik. R. 1923 – 24 pracoval v závode Škoda Plzeň, 1924 – 46 v ČKD Praha, 1931 – 35 pôsobil vo firme Westinghouse v Pittsburghu, 1946 – 48 na Vysokej škole banskej v Ostrave, od 1948 profesor Českého vysokého učení technického v Prahe. Autor a spoluautor kníh Teorie elektrických strojů (1957), Měření na elektrických strojích (1964) a Elektrické motory s masivními rotory (1980).

Baštín, Štefan

Baštín, Štefan, 20. 3. 1947 Tisovec, okres Rimavská Sobota – 21. 11. 2009 tamže — slovenský amerikanista. R. 1981 – 89 vedúci Katedry anglistiky a amerikanistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského; 1983 a 1990 – 92 hosťujúci profesor na katedre slavistiky univerzity v Pittsburghu. Autor niekoľkých vysokoškolských učebníc, spoluautor diel Encyklopédia spisovateľov sveta (1987), Encyklopédia literárnych diel (1989) a Dejiny anglickej a americkej literatúry (1993).

Bata

Bata — obuvnícky koncern. Vznikol z kožiarskeho a obuvníckeho závodu založeného 1894 súrodencami T. Baťom, Antonínom Baťom (*1874, †1908) a Annou Baťovou (*1872, †1936) v Zlíne, od 1931 a. s. Baťa (s podnikmi v ČSR i v zahraničí), od 1917 s vlastnou sieťou predajní. Firmu čoskoro po založení viedol T. Baťa, po jeho smrti (1932) jeho nevlastný brat Jan Antonín Baťa (*1898, †1965).

Pred 2. svetovou vojnou bol Baťa najväčším garbiarskym, obuvníckym a gumárskym výrobcom v ČSR i na svete. Firma už od začiatku storočia využívala moderné stroje a zariadenia, ako aj osobitnú organizáciu práce (→ batizmus). Popri obuvníckej výrobe rozšírila činnosť o ťažbu stavebných materiálov, uhlia a dreva, o výrobu umelého hodvábu, gumy, obuvníckych a i. strojov (elektromotorov, športových lietadiel, bicyklov ap.), o papierne, tlačiarne, textilné továrne, pradiarne a i.; vlastnila niektoré dopravné spoje, podnik na import surovín a export svojich a i. výrobkov, udržiavala vlastnú obchodnú sieť s asi 30-tis. predajňami spravovanými v cudzine sesterskými spoločnosťami s tým istým názvom. R. 1938 vyrobila v ČSR 50 mil. párov obuvi (80 % celkovej výroby v štáte), z toho značnú časť na export. Na Slovensku mala továrne v Bošanoch, Nových Zámkoch, vo Svite a i., v 40. rokoch vyrábala obuv v Baťovanoch (dnes Partizánske), ktoré budovala od 1938 ako komplex závodu, obytných budov a občianskej vybavenosti.

Od 1939 pôsobil v kanadskom Toronte T. J. Baťa (syn T. Baťu), ktorý tam založil Bata Shoes Organization a ďalšie spoločnosti. R. 1939 Jan Antonín Baťa odišiel z ČSR (1940 sa usadil v Brazílii), odkiaľ budoval vlastnú sieť podnikov Bata. Po 2. svetovej vojne sa firma načas rozštiepila. Podniky v ČSR boli 1945 znárodnené, po zmene spoločensko-politickej situácie sa spoločnosť 1992 vrátila do bývalého Československa. Do 1999 bolo jej sídlo v Toronte, od 2000 je v Lausanne vo Švajčiarsku. V súčasnosti má 3 obchodné jednotky: Bata Europe so sídlom v Taliansku, Bata International (Ázia, Tichomorie, Austrália, Nový Zéland, Afrika) so sídlom v Singapure a Bata Latin America so sídlom v Mexiku. Vyrába ročne 400 miliónov párov obuvi a má približne 4 900 maloobchodných predajní vo vyše 70 krajinách sveta (2016).

Baťa, Tomáš Jan

Baťa, Tomáš Jan, aj Bata, Thomas John, 17. 9. 1914 Praha – 1. 9. 2008 Toronto, Kanada — kanadský podnikateľ českého pôvodu, syn T. Baťu. Od 1939 pôsobil v Kanade, kde vybudoval továreň so zázemím pre pracovníkov pod názvom Batawa v meste Quinte West a založil spoločnosť Bata Shoe Organization, ktorú aj riadil (→ Bata).

Nositeľ českého štátneho vyznamenania Rad T. G. Masaryka II. triedy (1991) a slovenského štátneho vyznamenania Rad bieleho dvojkríža II. triedy (1999).

Baťa, Tomáš

Baťa, Tomáš, 3. 4. 1876 Zlín – 12. 7. 1932 Otrokovice, okres Zlín — český priemyselník a podnikateľ, otec T. J. Baťu. Pôvodne obuvník, 1894 spoluzakladateľ a riadiaca osobnosť obuvníckeho závodu a neskoršej akciovej spoločnosti Baťa (→ Bata), ktorá sa v predvojnovom období stala najväčším obuvníckym komplexom na svete. Pri jej riadení aplikoval svoj systém organizácie a metód práce, tzv. batizmus. Zahynul pri leteckom nešťastí.

Batalha

Batalha — mesto v západnej časti Portugalska v dištrikte Leiria; 16-tis. obyvateľov (2011). Je známe vďaka dominikánskemu Kláštoru Panny Márie Víťaznej (portugalsky Mosteiro de Santa Maria da Vitória, nazývaný aj Mosteiro da Batalha), ktorý je jednou z najvýznamnejších pamiatok neskorogotickej architektúry. Dal ho postaviť portugalský kráľ Ján I. z vďaky za víťazstvo v bitke (batalha) pri Aljubarrote, v ktorej 14. 8. 1385 porazil kastílskeho kráľa Jána I. (kláštor je vybudovaný priamo na mieste bitky), a zároveň ako mauzóleum avizskej dynastie. Monumentálny a reprezentatívny kláštorný komplex s Kostolom Panny Márie Víťaznej a s dvoma rajskými dvormi (väčší Kráľovský rajský dvor a menší Rajský dvor Alfonza V. Afričana) bol postupne budovaný v období 1386 – 30. roky 16. stor. (dominikáni sa tam usadili v roku 1388).

Na stavbe pôsobilo viacero staviteľov. V rokoch 1386 – 1402 to bol Alfonso Domingues, ktorému sa pripisuje celkový plán kláštora aj trojloďového kostola s transeptom v rayonnantnom štýle. V rokoch 1402 – 38 stavbu viedol architekt pravdepodobne katalánskeho (podľa niektorých názorov anglického) pôvodu Huguet (nazývaný aj Ouguete, †1438). Huguet dostaval kláštorný kostol v anglickom perpendikulárnom štýle (ovplyvnený je trojloďovou katedrálou v Canterbury) a kláštorné budovy (napr. kapitulnú sieň s hviezdovou klenbou výnimočného rozponu). K južnej bočnej lodi kostola pristaval 1426 – 34 kráľovské mauzóleum nazývané Capela do Fundador (Kaplnka zakladateľa), v ktorom je pochovaný Ján I., jeho manželka Filipa Lancasterská (*1360, †1415; prostredníctvom jej dvora sa do Portugalska dostala anglická gotika) a ich deti. Má štvorcový pôdorys s vpísaným oktogónom ambitu a je postavené v originálnom dekoratívnom štýle, ktorý kombinuje flamboyantnú gotiku a perpendikulárny štýl. Huguet začal v roku 1433 (alebo 1435) aj stavbu druhého kráľovského mauzólea pre kráľa Eduarda I., ktoré je pripojené k východnej stene svätyne kostola. Toto nebolo nikdy dokončené a práce na ňom sa zastavili okolo roku 1519, nazýva sa preto Capelas Imperfeitas (Nedokončené kaplnky). Má osemuholníkový pôdorys so siedmimi radiálnymi kaplnkami a nachádzajú sa v ňom sarkofágy kráľovskej rodiny. V rokoch 1448 – 77 stavbu viedol portugalský architekt Fernão d’Évora, ktorý pokračoval vo výstavbe Capelas Imperfeitas a postavil aj Rajský dvor Alfonza V. Afričana. V období vlády Manuela I. Veľkého v rokoch 1495 – 1521 bol celý komplex dostavovaný v manuelskom slohu, ktorý sa prejavil najmä v bohatej dekoratívnej výzdobe. V rokoch 1480 – 1515 viedol stavbu Mateus Fernandes starší (†1515), ktorý pracoval najmä na Capelas Imperfeitas. Portál (okolo 1510), ktorý navrhol a ktorý Capelas Imperfeitas spája s kostolom, je považovaný za majstrovské dielo manuelského slohu (tvarom aj dekorom pripomína tradičnú architektúru Indie a Malajzie). Mateus Fernandes starší navrhol aj výnimočné dekoratívne kružby Kráľovského rajského dvora (pravdepodobne v spolupráci s Diogom de Boitac, *okolo 1460, †okolo 1528, ktorý patril k hlavným predstaviteľom manuelovského slohu). Po smrti Mateusa Fernandesa staršieho viedol stavbu jeho syn Mateus Fernandes mladší (†1528), práce sa však postupne zastavili. Stavebná činnosť bola nakrátko obnovená počas vlády Jána III. Pobožného, ktorý povolal významného staviteľa Joãa de Castilho (João de Castilho, *1470, †1552), ktorý stavbu viedol do 1532. V tomto období vznikla aj renesančná lodžia nad vstupom do Capelas Imperfeitas. Počas 30. rokov 16. stor. sa práce definitívne zastavili.

V kláštornom kostole sa zachovali pôvodné vitráže, z ktorých najstaršie pochádzajú z konca 30. rokov 14. stor. Vytvorili ich nemeckí majstri z okolia alebo priamo z Norimbergu a ide o najstaršie zachované vitráže v Portugalsku. Vysokú umeleckú úroveň majú aj vitráže vo svätyni kostola, ktoré navrhli v 20. a 30. rokoch 16. stor. významní umelci.

V roku 1755 bol kláštor poškodený pri zemetrasení, začiatkom 19. stor. napoleonskými vojskami, 1834 boli dominikáni vyhnaní. Reštaurovaný od 40. rokov 19. stor. a v 20. stor. Od 1980 múzeum, v roku 1983 bol kláštorný komplex zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO, 2016 vyhlásený za Národný panteón Portugalska.

Batalov, Alexej Vladimirovič

Batalov, Alexej Vladimirovič, 20. 11. 1928 Vladimír – 15. 6. 2017 Moskva — ruský filmový a divadelný herec a režisér. R. 1950 ukončil štúdium herectva pri MCHAT-e. R. 1944 debutoval epizódnou úlohou vo filme Zoja (1944). Po významných hereckých kreáciách vo filmoch Žeriavy tiahnu (Leťat žuravli, 1957), Môj najdrahší (Dorogoj moj čelovek, 1958) a Dáma so psíkom (Dama s sobačkoj, 1960) mu herecký úspech priniesla postava fyzika Guseva vo filme M. Romma Deväť dní jedného roka (Deviať dnej odnogo goda, 1961). Nasledovali charakterové úlohy napr. vo filmoch Živá mŕtvola (Živoj trup, 1968) a Moskva slzám neverí (Moskva sľozam ne verit, 1979; Oscar za najlepší zahraničný film, 1981), neskôr účinkoval v mysterióznej dráme Poltergeist – 90 (1991) a v ukrajinsko-švédskej televíznej dráme Verný Ruslan (Vernyj Ruslan, 1992). Ako režisér debutoval filmom Plášť (Šineľ, 1960) podľa predlohy N. V. Gogoľa. Autor kníh Dialógy cez prestávku (Dialogi v antrakte, 1975) a Osud a remeslo (Suďba i remeslo, 1984).

batéria

batéria [fr.] — účelové zoskupenie rovnakých predmetov, napr. vodovodná batéria — ventily na regulovanie a miešanie teplej a studenej vody;

1. el.tech. elektrický zdroj vytvorený spojením niekoľkých rovnakých článkov (galvanických, akumulátorových, palivových, termoelektrických, solárnych). Sériovým spojením sa dosiahne vyššie napätie zdroja, paralelným spojením vyšší dovolený záťažový prúd zdroja (→ akumulátor, → galvanický článok, → palivový článok);

2. hud. skupina bicích nástrojov v orchestri alebo v inom inštrumentálnom zoskupení; v 18. stor. názov arpeggia a akordických figurácií (Albertiho bas);

3. sociol. batéria otázok — súbor vzájomne spojených a dopĺňajúcich sa otázok, ktoré majú zabezpečiť validitu odpovedí, a predísť tak nežiaducim vedľajším reakciám respondenta; batéria testov — súbor vzájomne spojených a na seba nadväzujúcich testov;

4. stroj. zoskupenie rovnakých zariadení (strojov) na zvýšenie účinku, resp. výkonu;

5. voj. palebná a taktická delostrelecká a raketová jednotka alebo porovnateľná jednotka iných ozbrojených síl; aj organizačný celok obsahujúci zbrane, torpédomety, svetlomety alebo raketové komplety rovnakého kalibru alebo použitia.

Bates, Edward

Bates [bejts], Edward, 4. 9. 1793 Goochland County, Virgínia – 25. 3. 1869 St. Louis, Missouri — americký právnik a politik, člen Kongresu (1826 – 30) za Stranu whigov. Nesúhlas s otroctvom ho v roku 1856 priviedol do novozaloženej Republikánskej strany a po vlastnej neúspešnej kandidatúre na post prezidenta pôsobil vo vláde Abrahama Lincolna ako generálny prokurátor. Po nesúhlase s vládnou vojnovou politikou zo svojho úradu rezignoval.

Bath Festival

Bath Festival [bás] — medzinárodný hudobný festival usporadúvaný každý rok v máji v anglickom meste Bath. Vznikol 1948 pod názvom Bath Assembly, prvým riaditeľom bol Ian Hunter (*1919, †2003). R. 1959 – 68 viedol festival huslista a dirigent Y. Menuhin. Bath Festival sa vyprofiloval ako viacžánrové hudobné podujatie, účinkujú na ňom významné svetové interpretačné osobnosti klasickej hudby, džezu, folku, world music ap., ale aj vynikajúci študenti konzervatórií a vysokých škôl. Program obohacujú rôzne mimohudobné aktivity ako filmové projekcie, hudobné divadlo, multimediálne podujatia, výstavy, tanec a i. Festival má svoj komorný orchester, ktorý často účinkuje v zahraničí a nahráva zvukové záznamy. Od 1995 je súčasťou programu aj literatúra a publicistika.

batik

batik [malajsky] — spôsob výzdoby tkaniny cieľavedomým zamedzením jej úplného zafarbenia. Ako technika nepriamej tlače tkanín spočíva v pokrývaní tkaniny tekutým (roztaveným) voskom alebo inou nepriepustnou substanciou v určitom dekoratívnom motíve, ktorá po zafarbení tkaniny neprijme farbu. Pri voskovom batiku sa na tkaninu nakreslí voskom vzor, ktorý si po zafarbení a odstránení vosku zachová pôvodnú farbu podkladu. Pri viazanom a šitom batiku sa vzor vytvorí zošitím, zviazaním poskladanej tkaniny alebo zašitím, zaviazaním napr. kamienkov alebo fazuliek do jej záhybov a následným zafarbením.

Technika batiku pochádza z Jávy, neskôr sa rozšírila do ďalších oblastí Indonézie, Číny, Japonska, Indie a Afriky. Do Európy sa dostala prostredníctvom holandských cestovateľov v 18. stor. V slovenskej tradičnej kultúre sa voskový batik používal pri tvorbe kraslíc, viazaný batik pri zdobení záster farbených indigom (Zázrivá, okolie Piešťan).

Batka, Ján Nepomuk st.

Batka, Ján Nepomuk, st., 16. 7. 1795 Javorník, okres Šumperk – 13. 8. 1874 Bratislava — uhorský organista a skladateľ. Pôsobil vo Viedni ako organista a učiteľ hudby. Okrem osobných kontaktov udržiaval korešpondenciu s L. van Beethovenom a stal sa propagátorom jeho hudby. Vynašiel hudobný nástroj aelodicon (prototyp harmónia), s ktorým koncertoval po Európe. Napísal niekoľko skladieb lokálneho charakteru, jeho Slávnostná kantáta sa hrala 1858 pri oslavách 25. výročia založenia Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein) v Bratislave.

Batka, Ján Nepomuk ml.

Batka, Ján Nepomuk, ml., 4. 10. 1845 Bratislava – 2. 12. 1917 tamže — bratislavský archivár, hudobný kritik, držiteľ rytierskeho kríža Rádu Františka Jozefa (1911), syn Jána Nepomuka Batku st.

Písal umelecké, historické a hudobné štúdie do bratislavských, viedenských a budapeštianskych novín a časopisov. Ako tajomník Cirkevného hudobného spolku (Kirchenmusikverein) organizoval kultúrny a hudobný život v Bratislave, zaslúžil sa o návštevy významných umelcov (koncert Franza Liszta a Arthura Rubinsteina, 1885). Udržiaval styky s významnými európskymi skladateľmi (Béla Bartók, Johannes Brahms, Anton Bruckner, Alexandr Konstantinovič Glazunov) a dirigentmi (Hans Guido von Bülow, Felix Mottl, Hans Richter). Zaslúžil sa o postavenie pomníkov Franzovi Lisztovi a Johannovi Nepomukovi Hummelovi, o ktorom v roku 1887 vydal samostatnú monografiu. Pričinil sa o výstavbu nového mestského divadla (dnes historická budova SND). Počas svojho života zhromaždil cennú korešpondenciu, ktorú spolu s knihami, výtvarnými dielami a hudobninami daroval v testamente mestu.

Batlle y Ordóñez, José

Batlle y Ordóñez, José, 21. 5. 1856 Montevideo – 20. 10 1929 tamže — uruguajský politik a prezident (1903 – 07, 1911 – 15). V roku 1893 pôsobil ako poslanec, 1896 senátor. Vo funkcii prezidenta presadzoval demokratické zákony, sociálne reformy a rozvoj verejných prác, obmedzil zisky domácich i zahraničných podnikateľov, zrušil trest smrti a vytvoril podmienky na prechod Uruguaja od obdobia diktatúr k demokracii.

bato-

bato- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom hĺbka, hĺbkový, týkajúci sa hĺbky, napr. batometer (hĺbkomer; → baty-).

Batowski, Henryk

Batowski, Henryk, 12. 5. 1907 Ľvov, dnes Ukrajina – 25. 3. 1999 Krakov — poľský historik, publicista a slavista, univerzitný profesor. Venoval sa výskumu novodobých dejín západných Slovanov. Najvýznamnejšie diela: Balkánske štáty (Państwa bałkańskie, 1938), Mickiewicz ako bádateľ Slovanstva (Mickiewicz jako badacz Słowiańszczyzny, 1956), Priatelia Slovania (Przyjaciele Słowianie, 1956), Agónia mieru a začiatok vojny (Agonia pokoju i początek wojny, 1969) a i.

Batsányi, János

Batsányi [-čáni], János, aj Bacsányi, 9. 5. 1763 Tapolca – 12. 5. 1845 Linz — maďarský osvietenský básnik a novinár. Redaktor časopisu Magyar Museum (Maďarské múzeum, 1788 – 93), v ktorom uverejňoval svoje politické básne, napr. Veštec (A látó, 1791), Na európske vojny (Az európai hadakozásokra, 1792) a i. Báseň Na zmeny vo Francúzsku (A franciaországi változásokra, 1789) je prvým prejavom sympatie k Francúzskej revolúcii. Pre sympatie k jakobínom 1794 – 97 väznený v Kufsteine, potom žil vo Viedni a v Paríži, do konca života internovaný v Linzi. Dielo: básnická zbierka Kufsteinské elégie (Kufsteini elégiák, 1795), básne Rab a vták (A rab és a madár, 1795), Varna a Moháč (Várna és Mohács,1808), Rozjímanie (Tűnődés, druhé desaťročie 19. stor.) a i.

Batta, György

Batta, György, 10. 1. 1943 Rimavská Sobota — maďarský básnik, novinár a prekladateľ maďarskej literatúry na Slovensku. Člen literárnej skupiny Negyek (Štyria). V básnickej tvorbe zachytáva dynamické momenty, objavuje sa v nej moderný obraz sveta, ako aj pocity mladej generácie, dominujú optimizmus, ľahkosť a hravosť; z formálnej stránky inklinuje k avantgardnej poézii. Autor básnických zbierok Kvet otvára hlaveň pušky (Virágot nyit a puskacső, 1965), Testament (Testamentum, 1969), Dvadsiata svetová vojna (Huszadik világháború, 1974) a Veta o láske (Egy mondat a szeretetről, 1991), esejí Pätnásť športových reportáží (Tizenöt sportriport, 1973), divadelných hier Kohútí tanec (Kakastánc, 1977), ktorá je voľným rozhovorom o vybraných problémoch súčasnosti, a Lampáš z tekvice (Töklámpás, 1980) i monografie Farby k portrétu Zoltána Fábryho (Színek Fábry Zoltán portréjához, 1990).

Battaglia, Salvatore

Battaglia [-lia], Salvatore, 4. 6. 1904 Catania – 14. 8. 1971 Neapol — taliansky literárny kritik a filológ, univerzitný profesor. Zostavovateľ kritického vydania diela G. Boccaccia (Filocolo, Teseida). Dielo: Lyrické schémy v Boccacciovom umení (Schemi lirici nell'arte del Boccaccio, 1935), Stredoveké literárne vedomie (La coscienza letteraria del medioevo, 1965), Mýtografia postavy (Mitografia del personaggio, 1968).

Battistini, Mattia

Battistini, Mattia, 27. 2. 1856 Rím – 7. 11. 1928 Colle Baccaro — taliansky spevák (barytón), žiak Venceslaa Persichiniho (*1861, †1946). R. 1878 debutoval v Ríme ako Alfonso v opere Favoritka G. Donizettiho. Od 1883 účinkoval v londýnskej opere Covent Garden, spieval na všetkých svetových operných scénach vrátane Petrohradu, stal sa svetovou barytónovou hviezdou. Jeden z majstrov talianskeho belkanta. Vytvoril 82 barytónových postáv, od talianskych belkantových úloh až po wagnerovské postavy.

battuta

battuta [tal.] —

1. úder, takt; v prenesenom význame dirigentská taktovka;

2. označenie prikazujúce udávanie presného rytmu, presných rytmických hodnôt (napr. v recitatíve).

baty-

baty- [gr.] — prvá časť zložených slov s významom hĺbka, hĺbkový, týkajúci sa hĺbky (napr. batyskaf; → bato-).

Baudiš, Josef

Baudiš, Josef, 27. 8. 1883 Praha – 4. 5. 1933 Bratislava — český jazykovedec, prekladateľ a folklorista. Od 1902 študoval český a nemecký jazyk, neskôr klasickú filológiu na Karlovej univerzite v Prahe, 1903 germanistiku na univerzite v Heidelbergu, od 1904 znova v Prahe. R. 1912 a 1913 strávil niekoľko mesiacov v Írsku, neskôr žil v Londýne a súčasne (1920 – 21) prednášal slavistiku a slovanskú históriu na Cambridgeskej univerzite. R. 1921 sa vrátil do Československa, od 1922 prednášal na Karlovej univerzite, od 1924 na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1925 – 26 dekan, 1926 – 27 prodekan), kde založil indoeurópsky a anglický seminár; 1924 profesor.

Prívrženec pozitivizmu. V dielach Řeč. Úvod do obecného jazykozpytu (1926) a Struktura jazyků indoevropských (1932) sa venoval všeobecnej a indoeurópskej jazykovede, ako aj keltskej filológii a folkloristike, autor Gramatiky ranej waleštiny (Grammar of Early Welsh, 1924). Člen Učenej spoločnosti Šafárikovej, Českej akademie věd a umění (dnes Akademie věd ČR), Kráľovskej írskej akadémie (Royal Irish Academy) v Dubline a iných vedeckých spoločností.

Baudo, Serge

Baudo [bodo], Serge, 16. 7. 1927 Marseille — francúzsky dirigent. Skladbu, dirigovanie a hru na bicích nástrojoch študoval v Paríži. Od 1952 viedol koncertné združenie Lamoureux, od 1954 dirigent Symfonického orchestra parížskeho rozhlasu. R. 1979 založil festival symfonickej hudby Festival Berlioz. R. 2001 – 06 šéfdirigent Symfonického orchestra hlavného mesta Prahy FOK. Niekoľkokrát dirigoval Slovenskú filharmóniu, s Českou filharmóniou nahral pre Supraphon viacero gramofónových platní, najmä diela z tvorby svojho učiteľa A. Honeggera.