Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 8 z celkového počtu 8 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Nanajci

Nanajci, zastarano Goldi, vlastným menom Nanaj, Nani — tunguzská národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri pozdĺž dolného toku Amuru a pravostranných prítokov rieky Ussuri (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Chabarovskom a Prímorskom kraji, ako aj v Sachalinskej oblasti Ruskej federácie; 11-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie. Okrem Ruskej federácie žijú i v Číne (tam nazývaní Chečeovia).

Nanajci sú blízki príbuzní Ulčom, Oročom a Orokom. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: gorinskú (je známa aj pod názvom Samagiri), kururmijskú, ussurijskú a i. Na etnogenéze Nanajcov sa okrem pôvodných paleoázijských skupín podieľali najmä tunguzské, v menšej miere i mandžuské, mongolské, turkické, ainské (ainuské) a i. kmene. Prvé zmienky o Nanajcoch pochádzajú z polovice 17. stor. V roku 1646 prenikol na ich sídelné územie ruský cestovateľ Vasilij Danilovič Pojarkov, 1651 ruský cestovateľ Jerofej Pavlovič Chabarov a 1709 i francúzski jezuiti pôsobiaci v Číne. V roku 1858 bolo ich sídelné územie (v 19. stor. obývali rozsiahlu oblasť od ústia rieky Sungari do Amuru po obec Sofijsk v dnešnom Ulčskom rajóne Chabarovskeho kraja) pripojené k Rusku.

Žili usadlým spôsobom života v pravouhlých zruboch (chagdun, hagdun, aj fanza) vykurovaných dymovodom alebo v zemniciach (seroma) či polozemniciach (churbu, hurbu, chulbu, hulbu), organizovaní boli do patrilineárnych rodov (chala, hala). Základným spôsobom obživy bol rybolov (najmä lososy) a lov (jelene sika, losy, medvede, kožušinová zver), v niektorých skupinách chov saňových psov, doplnkovým spôsobom zber (hľuzy, bobule a i.), od 19. stor. i poľnohospodárstvo (pestovanie zemiakov, zeleniny, chov koní, hydiny). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, lyže, nádoby), kovu (železo, meď, striebro, bronz), kostí, koží (najmä rybích, na odev a obuv) a pletiarstvo.

Náboženstvo bolo pôvodne animistické a šamanistické (najuctievanejším duchom bol vládca nebies Ka mur, zo zvierat boli uctevané medveď Doonta a tiger Amba, významný bol kult predkov, šamanských a miestnych duchov spojený so stavbou totemových stĺpov), v súčasnosti dominuje pravoslávie (christianizácia prebehla v 2. polovici 19. stor.) alebo buddhizmus.

Hovoria nanajským jazykom, nanajčinou (nanaj, nanaje, nani heseni), patriacou medzi mandžusko–tunguzské jazyky. Je veľmi blízka ulčtine a oročtine.

Do všeobecného povedomia sa Nanajci dostali vďaka knihe ruského bádateľa, cestovateľa, etnografa a spisovateľa Vladimira Klavdijeviča Arsenieva Dersu Uzala (1923), sfilmovanej v roku 1975 japonským filmovým režisérom, scenáristom a producentom Akirom Kurosawom.

Negidali

Negidali, zastarano Nejdali, Nejdalci, Negedanci, Eklembeji, vlastným menom Elkan Bejenin, Elekem Beje — tunguzská národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri na dolných tokoch riek Amguň a Amur (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Chabarovskom kraji Ruskej federácie; vyše 500 (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Etnogenéza Negidalov je spätá s usadením sa časti Evenkov na dolných tokoch riek Amguň a Amur v 15. – 16. stor., kde sa zmiešali s Nanajcami, Nivchmi a Ulčmi. Delia sa na dve etnografické skupiny: horských alebo amgunských (kočovných) a nížinných alebo amurských (usadlých), ktoré sa líšia i spôsobom obživy (lov a kočovný chov sobov, rybolov a chov saňových psov). Z remesiel vynikajú výrobky z dreva, kostí, kovu, zo sobích parohov, z kožušín, rybích koží, brezovej kôry a výšivky farebnými niťami a korálkami.

Prvé zmienky o Negidaloch pochádzajú z druhej polovice 17. stor., k Rusku bolo ich sídelné územie pripojené až v polovici 19. stor. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom ducha vládcu tajgy Sinkenom, ako aj kultom ducha vládcu vôd Tamunom a uctievaním zvierat, najmä medveďa a tigra, s ktorých ulovením boli spojené významné obrady), v polovici 19. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Negidalov (neǧida hesenin) má dva dialekty a patrí do tunguzskej skupiny mandžusko–tunguzskej vetvy altajskej jazykovej rodiny (→ tunguzské jazyky). Je veľmi blízky evenkovčine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Negidalov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Nenci

Nenci, zastarano Samojedi, Juraci, vlastným menom Nenej Neneče, Pjan Xasova, Neščang — samodijská národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo autonómneho okruhu Jamalsko (29-tis., 2010) a Nenecko (7-tis., 2010), žijúca aj v Krasnojarskom kraji (→ Tajmýrsko), v autonómnom okruhu Chantyjsko-Mansijsko, republike Komijsko a v Archangeľskej oblasti Ruskej federácie (od horného toku rieky Mudjuga – Verchovka na západe po pravý breh Jeniseja na východe); spolu 44-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Nenci sú blízki príbuzní Encom, Selkupom a Nganasanom. Delia sa na dve etnografické skupiny: tundrových (kočovných) a lesných, resp. tajgových (polousadlých). Podľa tradičných teórií je ich etnogenéza spätá so samodijskými kmeňmi migrujúcimi pod tlakom turkických kmeňov v 1. tisícročí n. l. z juhu z ich pôvodných sídelných oblastí na sever subpolárnych a z polárnych oblastí do oblasti tajgy a tundry, kde sa zmiešali s už tam usadeným pôvodným obyvateľstvom, Sichirtmi, lovcami divokých sobov a morských živočíchov. Prvé zmienky o Nencoch pochádzajú už zo stredoveku (Nestor). V roku 1499 bola na ich sídelnom území založená prvá ruská pevnosť (Pustozersk), ďalšie ruské pevnosti tam vznikli koncom 16. a začiatkom 17. stor. Nenci tak boli podriadení ruskému štátu a prinútení platiť mu daň (jasak). Odpor voči koloniálnej politike cárskej vlády, najmä voči výberu jasaku vyvrcholil v 18. – 19. stor. niekoľkými povstaniami, z ktorých najznámejším bolo povstanie v jamalskej tundre (1825 – 41) nazývané aj vzbura Vauliho (podľa mena jeho vodcu Vauliho Piettomina, aj Vavľo Neňang, *1797, †?). Začiatkom 20. stor. bolo sídelné územie Nencov rozdelené do troch častí. V roku 1929 bol v severnej časti Východoeurópskej nížiny pri Severnom ľadovom oceáne na polostrove Kanin a Jugorskom polostrove a ostrovoch Kolgujev a Vajgač zriadený Nenecký okruh, 1930 premenovaný na Nenecký národnostný okruh, 1977 zmenený na Nenecký autonómny okruh (Nenecko). V roku 1930 bol na severe Západosibírskej nížiny pri pobreží Karského mora pri dolnom toku Obu a na viacerých ostrovoch zriadený Jamalskonenecký národnostný okruh, 1977 zmenený na Jamalskonenecký autonómny okruh (Jamalsko). V roku 1930 bol na Tajmýrskom polostrove a priľahlých ostrovoch (Severná zem a i.) zriadený Tajmýrsky (Dolgansko-nenecký) národnostný okruh, 1977 zmenený na Tajmýrsky (Dolgansko-nenecký) autonómny okruh (Tajmýrsko), 2007 zlúčený s Krasnojarským krajom, čím vznikol dnešný Tajmýrsky dolgansko-nenecký rajón (administratívne centrum Dudinka).

Nenci žili v čumoch (mja, mjat) – veľkých kónických stanoch zo sobích koží (zima) alebo z brezovej kôry (leto), organizovaní boli v patrilineárnych rodoch (erkar). Základným spôsobom obživy bolo u tundrových (kočovných) Nencov kočovné pastierstvo sobov, u lesných (polousadlých) Nencov rybolov a lov (kožušinová zver, vodné vtáctvo) a doplnkom chov sobov. Napriek tomu, že pre väčšinu Nencov bol sob základom ich hospodárstva, jazdu na nich ani dojenie sobích laní nepoznali. Z tradičných remesiel bolo rozvinuté najmä spracovanie kovu (železa, striebra, medi za studena), kože, dreva a kostí (najmä sobích a mamutích na nástroje a ozdoby).

Pôvodné náboženstvo Nencov bolo animistické (spojené s kultom ducha nebies Numa a uctievaním zvierat, najmä medveďa), v 17. – 19. stor. prijali pravoslávie.

Hovoria neneckým jazykom, nenečtinou (nenecja' vada), ktorá má dva dialekty: tundrový a lesný (lesný nešaŋ vata, nešang vata sa niekedy pokladá za samostatný jazyk) a patrí do severnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Je najrozšírenejším samodijským jazykom. Vedie sa v ňom výučba, vysiela televízia i rozhlas, vydávajú noviny, ako aj krásna literatúra. Od roku 1932 sa zapisoval latinkou, od 1937 sa používa písmo na základe cyriliky. Väčšina Nencov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu. Najbližšie príbuznými jazykmi neneckého jazyka sú enecký a nganasanský jazyk.

nepriama úmernosť

nepriama úmernosť – matematický vzťah, ktorý opisuje princíp „čím viac... tým menej“ alebo, naopak, „čím menej... tým viac“. To znamená, že ak sa v danom pomere zväčší jedna veličina, druhá veličina sa zväčší v opačnom pomere (teda v rovnakom pomere sa zmenší), a obdobný vzťah platí pri zmenšení prvej veličiny v danom pomere (druhá sa v tomto pomere zväčší). Matematickú metódu na výpočet nepriamej či priamej úmernosti nazývame trojčlenka.

Napr.:

Čím viac strán knihy čitateľ prečíta, tým menej strán mu ostáva do konca knihy.
Čím rýchlejší je internet, tým kratší je čas sťahovania daného súboru.
Čím vyššia je spotreba vozidla, tým menej kilometrov prejde do vyprázdnenia nádrže.

Vzťah nepriamej úmernosti vedie na lineárnu lomenú funkciu tvaru: \(y = \dfrac{\textrm{k}}{x} \) , kde \(\textrm{k} \ne0 \) je koeficient nepriamej úmernosti a premenné veličiny \(x\) a \(y\) sú nepriamo úmerné. Grafom nepriamej úmernosti je v karteziánskej sústave súradníc rovnoosá hyperbola.

Nganasani

Nganasani, zastarano Tavgijci, Tavgijskí Samojedi, vlastným menom Ŋganasanə, Nganasanä, Njaa, Nja — samodijská národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo severnej časti Tajmýrskeho dolgansko-neneckého rajónu (→ Tajmýrsko; 747, 2010) Krasnojarského kraja Ruskej federácie; spolu 862 (2010). Najsevernejšie žijúce etnikum Eurázie a jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Nganasani sú blízki príbuzní Encom, Nencom a Selkupom. Delia sa na dve etnografické skupiny: západnú (avamskú) a východnú (vadejevskú). Na etnogenéze Nganasanov sa okrem autochtónneho paleoázijského obyvateľstva príbuzného pravdepodobne Jukagirom a samodijských kmeňov podieľali aj tunguzské a turkické kmene. Fyzicky sa viac ako iné etniká tejto oblasti podobajú Inuitom, majú veľmi malú postavu (okolo 150 cm).

Prvé písomné správy o Nganasanoch pochádzajú zo začiatku 17. stor., keď bolo ich sídelné územie (zaberalo celý Tajmýrsky polostrov, na východe ho ohraničoval dolný tok rieky Anabar) pripojené k Rusku (až do 30. rokov 20. stor. však neboli príliš vystavení rusifikácii). Žili v čumoch (ma) – veľkých kónických stanoch zo sobích koží – alebo polozemniciach (satu ma) s kužeľovitou strechou pokrytou rohožami a zvrchu trávou alebo hlinou, organizovaní boli do patrilineárnych rodov (dedytyn tanse). Základným spôsobom obživy bol rybolov a lov (divoké soby, vodné vtáctvo – najmä husi, kožušinová zver), od polovice 19. stor. zrejme pod vplyvom Nencov aj kočovný chov sobov (vyšľachtili osobitné plemeno schopné vydržať viacdennú snehovú víchricu). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (sane, nádoby), kostí (gravírovanie), sobích koží (farbenie a i.) a kožušín.

Pôvodné náboženstvo predstavoval animizmus a šamanizmus (významný bol kult duchov tundry a divokej zveri; šamani mali u Nganasanov veľmi často aj politickú moc, súdili, viedli lov a pod.), v súčasnosti je náboženstvom zväčša pravoslávie (christianizácia prebehla až začiatkom 20. stor., v malej miere jej boli vystavení aj v 19. stor.).

Hovoria nganasanským jazykom, nganasančinou (ŋganasanə siəde, nganasanä siäde, nja siəde, nja siäde), ktorá má dva dialekty (avamský a vadejevský) a patrí do severnej skupiny samodijskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ samodijské jazyky). Je najvýchodnejším samodijským jazykom a je veľmi blízky nenečtine. Zapisuje sa cyrilikou. Väčšina Nganasanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu, ktorá prevláda.

Nivchovia

Nivchovia, zastarano Giliaci, vlastným menom Nivxgu, Niǧvŋgun, Nighvnggun — národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri na dolnom toku rieky Amur a na ostrove Sachalin (pokladajú sa za autochtónne obyvateľstvo oblasti) v Chabarovskom kraji a v Sachalinskej oblasti Ruskej federácie; 4-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie. Delia sa na niekoľko etnografických skupín: amurskú, západosachalinskú, východosachalinskú a i.

Etnogenéza Nivchov je málo preskúmaná, predpokladá sa, že okrem paleoázijských skupín sa na nej podieľali i tunguzské kmene a Ainuovia. Z antropologického hľadiska patria k paleoázijskému (arktickému) typu mongoloidnej populácie, fyzicky sa značne podobajú Inuitom. Prvé zmienky o Nivchoch pochádzajú z 12. stor. V roku 1646 prenikol na ich sídelné územie ruský cestovateľ Vasilij Danilovič Pojarkov. V 19. stor. bolo ich sídelné územie, ktorého severnú hranicu tvorila rieka Uda, pripojené k Rusku.

Žili usadlým spôsobom života v pravouhlých zemniciach (to-ryv, toryf) či polozemniciach (myv-tyv) pyramidálneho tvaru alebo v zruboch na koloch (ke-ryv, keryf), organizovaní boli do prísne exogamných patrilineárnych rodov (xal, xar). Základným spôsobom obživy bol rybolov (najmä lososy), lov (losy, uškatce, bieluhy, kožušinová zver) a zber (lastúrniky, mäkkýše, morské riasy, brusnice, lesné jahody, cibule ľalie zlatohlavej), ako aj chov saňových psov a z kultových dôvodov medvieďat (kvôli obradu čxyf lerand, t. j. medvediemu sviatku). Z tradičných remesiel bolo významné spracovanie dreva (dlabané člny, lyže, nádoby), kovu (veľmi cenené boli oštepy s inkrustáciou z medi a zo striebra), kostí, koží (rybích, kožušinovej zveri, uškatcov) a pletiarstvo (rohože, košíky). Náboženstvo bolo pôvodne animistické a šamanistické (najuctievanejším duchom bol vládca mora demiurg Tajrnand, resp. Tajchnad, a vládca hôr a tajgy Pal-yz, resp. Pal-yzng, zo zvierat boli uctievané najmä medveď a kosatka, významný bol kult miestnych duchov yz spojený s obradmi vďakyvzdania ču-ču, t. j. kŕmenia duchov živlov – vôd, ohňa a zeme), v súčasnosti dominuje pravoslávie (christianizácia prebehla v 2. polovici 19. stor.).

Hovoria nivšským jazykom.

nivšský jazyk

nivšský jazyk, nivština, aj nivchský jazyk, nivchčina, nivšsky nivxgu dif, niǧvgun duf, nighvgun duf — jazyk Nivchov. Najčastejšie je zaraďovaný do paleoázijského spoločenstva, kam patrí najmä z územného a etnického hľadiska, pokladá sa však za izolovaný. Jeho genetické zväzky zostávajú nevyjasnené. Niektorí lingvisti ho pokladajú za syntetický, iní za polysyntetický jazyk. Z celkového počtu 4-tis. Nivchov (2010) používa nivštinu len takmer 200 ľudí. Má štyri dialekty (amurský, severo-, východo- a juhosachalinský). Zapisuje sa cyrilikou. Vyučuje sa i na prvom stupni niektorých základných škôl. Literatúra v nivšskom jazyku vznikla až po roku 1950 a je spojená s prozaikom Vladimirom Michajlovičom Sangim (*1935). Od roku 1990 v nivšskom jazyku vychádzajú na Sachaline raz mesačne noviny Nivx dif (Nivšské slovo).

Nová Británia

Nová Británia, tiež Birara, anglicky New Britain — najväčší z ostrovov Bismarckovho súostrovia v Papue-Novej Guinei; 36 520 km2 (dĺžka okolo 520 km, šírka do 146 km), 514-tisíc obyvateľov (2011). Ostrov má hornatinný reliéf s výškami do 2 438 m n. m. a viacero činných vulkánov. Je porastený dažďovými lesmi, na polostrove Gezelle sú plantáže kokosovníka a kakaovníka, na severnom pobreží sa pestuje olejnica guinejská. V západnej časti sú početné píly. Administratívne je ostrov rozdelený na dve provincie – Východnú Novú Britániu s administratívnym strediskom Kokopo (je i strediskom celého súostrovia, nahradilo funkcie mesta Rabaul zdecimovaného po výbuchu sopky Tavurvur v roku 1994) a Západnú Novú Britániu s administratívnym strediskom Kimbe. Východne od Kokopa sa nachádza letisko Rabaul, jedno z najväčších vnútroštátnych letísk Papuy-Novej Guiney.

Nová Británia bola objavená v roku 1616 holandským moreplavcom Jakobom Le Mairom, ktorý ju považoval za súčasť Novej Guiney. Jeho domnienka však bola v roku 1700 vyvrátená anglickým moreplavcom Williamom Dampierom, ktorý ostrov pomenoval latinským názvom Nova Britannia. V 19. stor. sa ostrov krátky čas nazýval Birara, v skutočnosti sa však tento názov vzťahuje iba na časť ostrova.