Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 3 z celkového počtu 3 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Missourský kompromis

Missourský kompromis — zákon schválený Kongresom USA 3. 3. 1820, zaisťujúci rovnováhu medzi slobodnými a otrokárskymi štátmi USA.

Kompromis ukončil krízu vyvolanú žiadosťou teritória Missouri o prijatie za členský štát Únie s otrokárskym systémom, čo by narušilo politickú rovnováhu medzi 11 slobodnými a 11 otrokárskymi členskými štátmi, ktoré mali paritné zastúpenie v Senáte USA.

Na žiadosť zareagoval vo februári 1819 právnik a kongresman James Tallmadge (*1778, †1853) návrhom na postupnú emancipáciu otrokov z Missouri, čo by viedlo k zániku tamojšieho otrokárskeho systému. Návrh podporili severné (slobodné) štáty, no ostro sa voči nemu vymedzili južné (otrokárske) štáty, ktoré ho považovali za neprimeraný zásah federácie do suverenity členských štátov. Tallmadgeov návrh bol prijatý Snemovňou reprezentantov, no zamietnutý senátom.

Prehlbujúcu sa krízu napokon kongres vyriešil prijatím kompromisného riešenia, ktoré navrhol kongresman John W. Taylor (*1784, †1854). Missouri síce bolo do Únie prijaté ako otrokársky štát, no Únia bola súčasne rozšírená aj o slobodný štát Maine (dovtedy súčasť štátu Massachusetts). Aby sa v budúcnosti predišlo obdobnej politickej kríze, bol z iniciatívy senátora Jesseho B. Thomasa (*1777, †1853) zavedený pri začleňovaní nových štátov geografický princíp. Vytýčila sa hranica (36° 30´ severnej šírky), od ktorej na sever mali byť štáty slobodné, na juh otrokárske. Po víťaznej vojne s Mexikom (1846 – 1848) eskalovali spory týkajúce sa zavádzania otrokárstva na nových územiach.

Zásady Missourského kompromisu boli prelomené tzv. Kompromisom roku 1850, ktorý umožnil teritóriám Nové Mexiko a Utah samostatne rozhodnúť o zavedení otrokárstva na svojom území (bez ohľadu na vytýčenú geografickú hranicu), a definitívne zrušené Zákonom o Kansase a Nebraske (1854), ktorý tieto kompetencie zveril ďalším dvom teritóriám, čo napokon viedlo k vypuknutiu občianskej vojny v USA (1861 – 1865).

Mistrík, Jozef

Mistrík, Jozef, 2. 2. 1921 Špania Dolina, okres Banská Bystrica – 14. 7. 2000 Bratislava — slovenský jazykovedec, umenovedec a pedagóg, otec Miloša Mistríka a Ericha Mistríka. Po štúdiu na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici vyučoval 1941 – 43 v Španej Doline, 1943 – 49 na Obchodnej akadémii v Trenčíne, 1949 – 52 na Vyššej hospodárskej škole pre zahraničný obchod v Bratislave a 1953 – 60 v Štátnom stenografickom ústave v Bratislave (súčasne tam pôsobil aj ako riaditeľ). Popri zamestnaní študoval 1954 – 58 slovenský a ruský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1961 – 65 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, 1966 – 91 na Katedre slovenského jazyka FFUK. Pôsobil aj na slavistických pracoviskách univerzít v Kolíne nad Rýnom (1969 – 71), Moskve (1972), Oxforde a Sheffielde (1975 – 77), na Slovensku externe vyučoval aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, Akadémii umení v Banskej Bystrici, Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, Prešovskej univerzite, ako aj na Právnickej a Pedagogickej fakulte UK; 1969 DrSc., 1979 profesor.

Vyznačoval sa mimoriadne širokým vedeckým záberom. Vydal viac než sto knižných publikácií a ďalšie stovky vedeckých štúdií. Zo začiatku vyučoval stenografiu a strojopis, podieľal sa na vypracovaní druhého stupňa krátenia stenografie i na vytvorení skratkopisu Braillovho písma pre nevidiacich. Pôsobil ako praktický stenograf, učiteľ strojopisu a neskôr aj rýchleho čítania (Abeceda sekretárky, 1968, Rýchle čítanie, 1980). Teoreticky, ale aj ako súdny znalec sa venoval grafológii (Grafológia, 1980, Kurz grafológie, 1995). Výskumy medziľudskej komunikácie uskutočňoval prevažne na báze jazykovedy. Zaoberal sa gramatikou, morfológiou slovenčiny, slovným druhom častice (Morfológia slovenského jazyka, 1966, spoluautor), syntaxou, slovosledom a vetosledom, neskôr štylistikou a rétorikou a nakoniec komunikáciou v najširšom význame.

Od roku 1961 publikoval vo viacerých vydaniach rad knižných prác z praktickej a systematickej štylistiky: Praktická slovenská štylistika (1961), Slovenská štylistika (1965), Štylistika slovenského jazyka (1970), Kapitolky zo štylistiky (1977), Štylistika (1985). Výskum rozšíril na umeleckú literatúru, drámu, umelecký prednes, recitáciu a rétoriku, výsledky publikoval v portrétoch slovenských spisovateľov a dramatikov uverejňovaných v Slovenských pohľadoch (1969) a Romboide (1968 – 70), ako aj v knihách Hovory s recitátorom (1971), Úvahy s recitátorom (1974), Rétorika (1978), Dramatický text (1979). V jazykovede začal využívať matematické a štatistické metódy výskumu jazyka už vtedy spracúvaných pomocou výpočtovej techniky: Frekvencia slov v slovenčine (1969), Exakte Typologie von Texten (1973), Retrográdny slovník slovenčiny (1976), Frekvencia tvarov a konštrukcií v slovenčine (1985).

V knižných publikáciách Človek na obrazovke (1982, s Jánom Koščom), Variácie reči (1988), Vektory komunikácie (1990) a Pohyb ako reč (1998) sa venoval verbálnym a neverbálnym komunikačným prostriedkom v jazyku, literatúre i v elektronických médiách, pre nepočujúcich vydal Frekvenčný slovník posunkovej reči (1986, so Štefanom Csonkom a s Ladislavom Ubárom). Na slovenčinu nazeral ako na moderný slovanský jazyk vo vývine (Moderná slovenčina, 1984; Jazyk a reč, 1984). Písal učebnice slovenčiny pre domácich i zahraničných študentov (Slovenčina pre každého, 1967; Basic Slovak, 1981; A Grammar of Contemporary Slovak, 1983; Grammatika slovackogo jazyka, 1985). V rokoch 1972 – 91 bol riaditeľom letného seminára slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, v ktorom popri výučbe slovenčiny organizoval pre zahraničných frekventantov aj prednášky na lepšie poznanie kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. S tímom spolupracovníkov napísal Encyklopédiu jazykovedy (1993), posmrtne mu vyšiel Lingvistický slovník (2002).

V školstve pôsobil ako garant štúdia, člen a predseda kvalifikačných a obhajobných komisií, v oblasti záujmovej umeleckej činnosti predseda porôt súťaží v prednese poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín, Štúrova Modra, Vansovej Lomnička, Wolkrov Prostějov, v slavistike člen medzinárodných komitétov a spoločných projektov, v domácej jazykovede člen jazykovedných orgánov, redakčných rád, 1981 – 90 predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. Nositeľ viacerých ocenení, o. i. Medaily Jana Amosa Komenského (1986), Zlatej medaily Univerzity Komenského (1996), Veľkej medaily sv. Gorazda (1997) a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam (2014).

mizrach

mizrach [hebr.] —

1. termín označujúci orientáciu pri židovskej modlitbe smerom na východ, ktorá je určená talmudskými učencami na základe biblických veršov (1 Kr 8, 44, 1 Kr 8, 48, Dn 6, 11, 2 Let 6, 34). Formálne prikazuje Židom, aby sa počas modlitby otáčali tvárou k jednému miestu. Židia v diaspóre mimo Izraela sa obracajú smerom k Izraelu, komunity v Izraeli sa obracajú smerom k Jeruzalemu a komunity v Jeruzaleme sa obracajú smerom k Chrámovej hore, kde v staroveku stál jeruzalemský Chrám.

2. označenie steny v synagóge, ktorá je orientovaná na východ smerom k Jeruzalemu. Je na nej umiestnená oltárna skrinka (→ aron ha-kodeš), v ktorej sú uložené zvitky Tóry. Počas najvýznamnejšej časti bohoslužby sa veriaci otáčajú práve týmto smerom.

3. ozdobná doska, ktorá je v židovskej domácnosti tradične zavesená na východnej stene a slúži ako ukazovateľ smeru, ku ktorému má byť veriaci pri modlitbe obrátený. Býva kaligraficky a ornamentálne zdobená.