Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 14 z celkového počtu 14 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

maces

maces [hebrejsky], hebrejsky maca, jidiš macos, hebrejské množné číslo macot — nekvasený chlieb okrúhleho alebo hranatého tvaru, ktorý sa tradične konzumuje počas židovského sviatku Pesach, keď je zakázané jesť čokoľvek kvasené (→ chamec). Jeho konzumácia počas sviatku je považovaná za pozitívnu micvu.

Mansijci

Mansijci, zastarano Voguli, Voguliči, Jugrovia, vlastným menom Mānsi, Maansi, Mānsi māxum, Maansi maaxum — ugrofínska národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo autonómneho okruhu Chantyjsko-Mansijsko (10-tis., 2010), žijúca aj v autonómnom okruhu Jamalsko, v Ťumenskej a Sverdlovskej oblasti Ruskej federácie (oblasť západne od rieky Ob, najmä povodie Severnej Sosvy, Kondy a Pelymu); spolu 12-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Mansijci sú blízki príbuzní Chantyjcom. Delia sa na štyri základné etnografické skupiny (severnú, južnú, východnú, západnú), ktoré sa líšia i spôsobom obživy (kočovný chov sobov, rybolov, lov, poľnohospodárstvo). Z remesiel vynikajú výrobky z kožušín a brezovej kôry.

V ruských prameňoch sa Mansijci prvýkrát spomínajú už v 14. stor. Počas 15. – 16. stor. boli pod nadvládou Sibírskeho chanátu a od 17. stor. Rusov. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom boha nebies Numi-Torumom a uctievaním zvierat, najmä medveďa hnedého), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Mansijcov (mānsi lātyŋ, maansi laatyng) je nárečovo značne rozdrobený (má štyri dialekty) a patrí do obskougorskej skupiny ugrofínskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ obskougorské jazyky). Od 1931 sa zapisoval latinkou, od 1937 sa používa písmo na základe cyriliky. Väčšina Mansijcov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu.

maracas

maracas [marakas; špan.], nazývaný aj rumba guľa — bicí hudobný nástroj, tzv. hrkálka, používaný v rôznych žánroch karibskej a latinskoamerickej hudby. Má podobu dutej drevenej nádoby naplnenej malými kamienkami a ukončenej rukoväťou; používa sa zväčša párovo.

Marth, Juraj

Marth, Juraj, 2. 8. 1939 Komárno – 14. 4. 2019 Bratislava — slovenský sochár – keramikár a dizajnér, významný predstaviteľ modernej slovenskej keramiky. V rokoch 1952 – 53 študoval súkromne u K. Harmosa v Komárne, 1954 – 58 keramiku na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave u T. Lugsa, E. Lugsovej a A. Ferdinandy a v rokoch 1959 – 64 keramiku na Vysokej škole umeleckopriemyslovej v Prahe u O. Eckerta. V rokoch 1964 – 66 pôsobil ako reštaurátor v Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti (v súčasnosti Pamiatkový úrad Slovenskej republiky).

Zaoberal sa keramickým sochárstvom, monumentálnou tvorbou pre architektúru a dizajnom. Charakteristický je pre neho kultivovaný prejav, dizajnérsky prístup a precízne remeselné spracovanie. Jeho diela majú harmonický, v niektorých prípadoch lyrický charakter. V sochárskej tvorbe i dizajne uplatňoval tie isté princípy: abstraktné (geometrické i organické) tvaroslovie, štruktúrovanie povrchov nízkym reliéfom, vrstvenie a multiplikovanie motívov, akcent založený na rafinovanom detaile. Výrazným kompozičným prvkom jeho diel je dynamický pohyb a jeho konštruovanie. Veľký dôraz kládol aj na celkové farebné vyznenie, uprednostňoval rafinovanú tlmenú farebnosť.

Po počiatočných experimentoch s figurálnymi motívmi a s expresívnym uplatnením maľby v keramike prešiel ku geometrickým a organickým formám. V 2. polovici 60. rokov 20. stor. vytváral série ručne modelovaných keramických nádob (fliaš), štruktúrovaných nízkym reliéfom. Ich zväčša kubické formy, ktorými sa vzdialil tradičnému poňatiu keramiky (formy točené na kruhu), boli v súdobej slovenskej keramike (resp. úžitkovom umení na Slovensku) priekopnícke. Marthova snaha o moderný keramický dizajn nenašla uplatnenie vo výrobe (vzhľadom na nedostatočné výrobno-technologické podmienky), niektoré návrhy realizoval v menších sériách až v 90. rokoch 20. stor. Na tieto diela nadviazal v tvorbe pre architektúru od konca 60. rokov 20. stor. (séria svietidiel a fontána v Galérii Ľ. Fullu v Ružomberku, koniec 60. rokov 20. stor.) i vo voľnej sochárskej tvorbe. Koncom 70. rokov a v 1. polovici 80. rokov 20. stor. dospel k abstrahovaným figuratívnym formám, ktoré majú totemický charakter a evokujú drobnú architektúru (božie muky).

Vytvoril okolo 60 monumentálnych keramických diel (reliéfov i voľných sôch). Pri ich koncipovaní i umiestňovaní priamo spolupracoval s architektom (napr. Ľ. Jendrejákom, V. Šišolákom a i.), čo sa prejavilo v celkovom harmonickom vyznení diela v architektúre. Niektoré z nich realizoval aj v zahraničí, napr. keramický obklad budovy bývalého československého veľvyslanectva v Ulanbátare (1983) či keramický reliéf v átriu bývalého československého veľvyslanectva v Bonne (1986). Niekoľko výnimočných monumentálnych diel sa mu podarilo realizovať aj po roku 1989, keď nebola takáto tvorba stimulovaná štátom (napr. keramický reliéf v príletovej hale Letiska M. R. Štefánika v Bratislave, 1993). V jeho monumentálnej tvorbe počas 70. – 80. rokov prevládla geometrizujúca štylizácia. V niektorých dielach sa objavujú aj konkrétne motívy vo forme detailov. Osobitne ide o sériu diel, v ktorých fotografie špeciálnym spôsobom aplikoval na keramických glazúrovaných povrchoch (spolupracoval s P. Janekom). Spojenie dizajnu so sochárskou tvorbou sa výraznejšie prejavilo v monumentálnych keramických obkladoch architektúry (napr. reliéfny keramický obklad administratívnej budovy v Žiline s architektkou V. Meckovou, 1986 – 87).

Venoval sa aj kresbe a maľbe pastelom. V roku 1989 bol jeden z iniciátorov Medzinárodného keramického sympózia v Tomášovciach, 1990 spoluzakladateľ Združenia keramikov Slovenska. Bol nositeľom viacerých ocenení.

megila

megila [hebr.] — špecifické označenie pre oddiel hebrejskej Biblie (→ Tanach), do ktorého sa zaraďuje Kniha Rút, Pieseň Šalamúnova (Pieseň piesní, Veľpieseň), Plač (Nárek) proroka Jeremiáša (Žalospevy), Kniha Ester a Kniha kazateľova (Ecclesiastes). Bez bližšej špecifikácie odkazuje na Knihu Ester, ktorá sa číta na sviatok Purim.

menora

menora [hebr.], aj menóra — sedemramenný svietnik, jeden z tradičných symbolov judaizmu. Vzhľad menory pravdepodobne symbolizuje sedem dní stvorenia alebo horiaci ker, ktorý podľa Tóry Mojžiš uvidel na hore Sinaj. Pôvodná menora stála v prenosnom svätostánku (hebr. miškan), neskôr bola prenesená do Prvého chrámu (nazývaný aj Šalamúnov chrám; → jeruzalemský Chrám). Pri útoku babylonských vojsk v roku 586 pred n. l. bol chrám zničený a menora sa spolu s ďalšími posvätnými predmetmi stratila. Po vybudovaní Druhého chrámu bola nahradená novou, ktorá bola zničená pravdepodobne po tom, ako bol v roku 70 n. l. zničený aj tento chrám. Menora a zázrak s olejom, ktorý sa odohral v Chráme, sú základom naratívu spojeného so židovským sviatkom Chanuka, počas ktorého sa zapaľujú sviečky v chanukovej menore (→ chanukija).
Menora ako odveký židovský národný symbol je súčasťou štátneho znaku Izraela.

mens sana in corpore sano

mens sana in corpore sano [méns sá- kor- sánó; lat.] — v zdravom tele zdravý duch. Časť hexametra rímskeho básnika Juvenála (v plnom znení: orandum est, ut sit mens sana in corpore sano – treba si priať, aby bol v zdravom tele aj zdravý duch; Satiry, 10. kniha, 356. verš). V skutočnosti ide o ironický útok básnika na vtedajší kult telesnej kondície. Juvenál nabádal ľudí na hodnotnejšie priania či postoje.

micva

micva

1. v judaizme označenie jedného zo súboru náboženských predpisov a prikázaní (micvot), ktoré má povinnosť dodržiavať každý nábožensky dospelý muž (→ bar micva) a každá nábožensky dospelá žena (→ bat micva). Celkovo 613 prikázaní (248 kladných, 365 záporných) je priamo vyjadrených v Tóre (hebr. mi-de-orajta) alebo sú z nej odvodené talmudistickými učencami (hebr. mi-de-rabanan). Micvot sa týkajú každodennej zbožnosti, stravovacích zásad (→ kašrut), vzťahu k Bohu a ľuďom, sexuality a i. Vo všeobecnosti sú ženy vyňaté z povinnosti plniť príkazy platné pre určitú dobu (hebr. micvot še-ha-zman graman), napr. modlitba s modlitebným šálom talitom a modlitebnými remienkami tfilin, pobožnosť s minjanom a pod.


2. hovorové označenie akéhokoľvek dobrého skutku, ktorý je v súlade s Tórou.

mikve

mikve [hebr.] — židovský rituálny kúpeľ s čistou prírodnou vodou určenou na očistenie osôb a predmetov. Podľa Halachy by mal obsahovať 726 litrov vody a mal by byť taký hlboký, aby sa doň mohol dospelý človek úplne ponoriť. Po ponorení je človek prevedený zo stavu rituálnej nečistoty do stavu rituálnej čistoty. Mikve využívajú najmä ženy, ktoré majú povinnosť očistiť sa po menštruácii, po pôrode a pred sobášom. Muži ho navštevujú predovšetkým počas sviatkov Roš ha-šana a Deň zmierenia kvôli spirituálnej príprave a očiste. V niektorých, najmä v ultraortodoxných komunitách, muži prichádzajú do mikve taktiež pred šabatom alebo inými sviatkami, napr. pred sobášom. Ponorenie do mikve je nevyhnutnou súčasťou konverzie na judaizmus a platí pre obe pohlavia. V mikve je rovnako možné rituálne očistiť (tzv. košerovať) aj nádoby (hrnce, príbory, taniere atď.), ktoré neboli vyrobené v židovskom prostredí.

Minárik, Igor

Minárik, Igor, 23.10. 1948, Bratislava – slovenský výtvarník, manžel Evy Cisárovej-Minárikovej. Študoval na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave odbor výstavníctvo u R. Filu a v rokoch 1968 – 74 maľbu u P. Matejku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V rokoch 1974 – 2010 pedagogicky pôsobil na základnej umeleckej škole v Bratislave.

Na neoficiálnu výtvarnú scénu vstúpil v druhej polovici 70. rokov 20. stor. ako predstaviteľ generácie autorov tzv. analytických tendencií, ktorí sa hlásili k osobnosti R. Filu. Je spoluzakladateľom a členom skupiny A-R (Avance-Retard), ktorá od roku 1991 združuje autorov analytických tendencií. Predmetom jeho tvorby je analýza možností média kresby a maľby. Do obrazovej plochy na hranici abstrakcie a predmetného sveta vstupuje prostredníctvom kresby, maľby, koláže a asambláže. Obrazovú plochu buduje prostredníctvom trpezlivo až meditatívne vytváraných štruktúr a rytmov, z ktorých postupne vytvára metaobraz. Jeho obrazy sú symbolickým vyjadrením chaosu a poriadku sveta s odkazmi k imaginatívnej poetike informelu. Objavuje sa v nich geometrický či gestický tvar, citácia diel z dejín umenia, tiež ready-made, nájdený objekt, fotografia, fragment predmetu či prírodnín. Medzi jeho diela z obdobia 70. a 80. rokov 20. stor. patria obrazy Možno (1974), Záhada (1975), Štylizačné zhromaždenie (1987) a i. Názvy obrazov z tohto obdobia sa často končili otáznikom (Postava?, 1974; S uhlopriečkou?, 1976; Dvojitý?, 1978). Jeho tvorba ovplyvnená pravidelnými vychádzkami do prírody má charakter vizuálneho denníka. Väčšina diel, v prevažne jednotnom formáte veľkosti A2, nesie od roku 1983 namiesto názvu dátum, totožný s časovým úsekom, počas ktorého vznikali (napr. 27.12.1990 – 27.1.1991). Autorom jeho prvej monografie (2008) je francúzsky kritik Etienne Cornevin.

minjan

minjan [hebr.] — v judaizme spoločenstvo aspoň desiatich dospelých mužov (→ bar micva) potrebných na to, aby sa mohla vykonať verejná bohoslužba. Židia veria, že takéto zhromaždenie zaisťuje Božiu prítomnosť (→ Šechina). Talmud toto ustanovenie vyvodzuje z veršov, v ktorých sa vyskytuje slovo eda (komunita, pospolitosť), napr. z verša vzťahujúceho sa k desiatim vyzvedačom, ktorí prenikli do Kanaánu (Nu 14, 27). Táto požiadavka sa niekedy dokladá aj príbehom o Sodome, v ktorom Hospodin sľúbil Abrahámovi zachrániť Sodomu v prípade, že tam bude aspoň desať spravodlivých (Gn 18, 32). Minjan sa vyžaduje pri židovskej modlitbe amida, kňazskom požehnaní a pri židovskom chválospeve (→ Kadiš). V reformných a niektorých konzervatívnych prúdoch judaizmu sú do minjanu zahrnuté aj dospelé ženy (→ bat micva).

Mistrík, Jozef

Mistrík, Jozef, 2. 2. 1921 Špania Dolina, okres Banská Bystrica – 14. 7. 2000 Bratislava — slovenský jazykovedec, umenovedec a pedagóg, otec Miloša Mistríka a Ericha Mistríka. Po štúdiu na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici vyučoval 1941 – 43 v Španej Doline, 1943 – 49 na Obchodnej akadémii v Trenčíne, 1949 – 52 na Vyššej hospodárskej škole pre zahraničný obchod v Bratislave a 1953 – 60 v Štátnom stenografickom ústave v Bratislave (súčasne tam pôsobil aj ako riaditeľ). Popri zamestnaní študoval 1954 – 58 slovenský a ruský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1961 – 65 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, 1966 – 91 na Katedre slovenského jazyka FFUK. Pôsobil aj na slavistických pracoviskách univerzít v Kolíne nad Rýnom (1969 – 71), Moskve (1972), Oxforde a Sheffielde (1975 – 77), na Slovensku externe vyučoval aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, Akadémii umení v Banskej Bystrici, Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, Prešovskej univerzite, ako aj na Právnickej a Pedagogickej fakulte UK; 1969 DrSc., 1979 profesor.

Vyznačoval sa mimoriadne širokým vedeckým záberom. Vydal viac než sto knižných publikácií a ďalšie stovky vedeckých štúdií. Zo začiatku vyučoval stenografiu a strojopis, podieľal sa na vypracovaní druhého stupňa krátenia stenografie i na vytvorení skratkopisu Braillovho písma pre nevidiacich. Pôsobil ako praktický stenograf, učiteľ strojopisu a neskôr aj rýchleho čítania (Abeceda sekretárky, 1968, Rýchle čítanie, 1980). Teoreticky, ale aj ako súdny znalec sa venoval grafológii (Grafológia, 1980, Kurz grafológie, 1995). Výskumy medziľudskej komunikácie uskutočňoval prevažne na báze jazykovedy. Zaoberal sa gramatikou, morfológiou slovenčiny, slovným druhom častice (Morfológia slovenského jazyka, 1966, spoluautor), syntaxou, slovosledom a vetosledom, neskôr štylistikou a rétorikou a nakoniec komunikáciou v najširšom význame.

Od roku 1961 publikoval vo viacerých vydaniach rad knižných prác z praktickej a systematickej štylistiky: Praktická slovenská štylistika (1961), Slovenská štylistika (1965), Štylistika slovenského jazyka (1970), Kapitolky zo štylistiky (1977), Štylistika (1985). Výskum rozšíril na umeleckú literatúru, drámu, umelecký prednes, recitáciu a rétoriku, výsledky publikoval v portrétoch slovenských spisovateľov a dramatikov uverejňovaných v Slovenských pohľadoch (1969) a Romboide (1968 – 70), ako aj v knihách Hovory s recitátorom (1971), Úvahy s recitátorom (1974), Rétorika (1978), Dramatický text (1979). V jazykovede začal využívať matematické a štatistické metódy výskumu jazyka už vtedy spracúvaných pomocou výpočtovej techniky: Frekvencia slov v slovenčine (1969), Exakte Typologie von Texten (1973), Retrográdny slovník slovenčiny (1976), Frekvencia tvarov a konštrukcií v slovenčine (1985).

V knižných publikáciách Človek na obrazovke (1982, s Jánom Koščom), Variácie reči (1988), Vektory komunikácie (1990) a Pohyb ako reč (1998) sa venoval verbálnym a neverbálnym komunikačným prostriedkom v jazyku, literatúre i v elektronických médiách, pre nepočujúcich vydal Frekvenčný slovník posunkovej reči (1986, so Štefanom Csonkom a s Ladislavom Ubárom). Na slovenčinu nazeral ako na moderný slovanský jazyk vo vývine (Moderná slovenčina, 1984; Jazyk a reč, 1984). Písal učebnice slovenčiny pre domácich i zahraničných študentov (Slovenčina pre každého, 1967; Basic Slovak, 1981; A Grammar of Contemporary Slovak, 1983; Grammatika slovackogo jazyka, 1985). V rokoch 1972 – 91 bol riaditeľom letného seminára slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, v ktorom popri výučbe slovenčiny organizoval pre zahraničných frekventantov aj prednášky na lepšie poznanie kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. S tímom spolupracovníkov napísal Encyklopédiu jazykovedy (1993), posmrtne mu vyšiel Lingvistický slovník (2002).

V školstve pôsobil ako garant štúdia, člen a predseda kvalifikačných a obhajobných komisií, v oblasti záujmovej umeleckej činnosti predseda porôt súťaží v prednese poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín, Štúrova Modra, Vansovej Lomnička, Wolkrov Prostějov, v slavistike člen medzinárodných komitétov a spoločných projektov, v domácej jazykovede člen jazykovedných orgánov, redakčných rád, 1981 – 90 predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. Nositeľ viacerých ocenení, o. i. Medaily Jana Amosa Komenského (1986), Zlatej medaily Univerzity Komenského (1996), Veľkej medaily sv. Gorazda (1997) a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam (2014).

mizrach

mizrach [hebr.] —

1. termín označujúci orientáciu pri židovskej modlitbe smerom na východ, ktorá je určená talmudskými učencami na základe biblických veršov (1 Kr 8, 44, 1 Kr 8, 48, Dn 6, 11, 2 Let 6, 34). Formálne prikazuje Židom, aby sa počas modlitby otáčali tvárou k jednému miestu. Židia v diaspóre mimo Izraela sa obracajú smerom k Izraelu, komunity v Izraeli sa obracajú smerom k Jeruzalemu a komunity v Jeruzaleme sa obracajú smerom k Chrámovej hore, kde v staroveku stál jeruzalemský Chrám.

2. označenie steny v synagóge, ktorá je orientovaná na východ smerom k Jeruzalemu. Je na nej umiestnená oltárna skrinka (→ aron ha-kodeš), v ktorej sú uložené zvitky Tóry. Počas najvýznamnejšej časti bohoslužby sa veriaci otáčajú práve týmto smerom.

3. ozdobná doska, ktorá je v židovskej domácnosti tradične zavesená na východnej stene a slúži ako ukazovateľ smeru, ku ktorému má byť veriaci pri modlitbe obrátený. Býva kaligraficky a ornamentálne zdobená.