Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 817 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

bajonetový spoj

bajonetový spoj — ľahko rozoberateľné mechanické spojenie dvoch valcovitých alebo plochých častí predmetov (prístrojov), pri ktorom zasúvateľná časť jednej časti výstupkom zapadne do vhodne tvarovanej drážky v druhej časti spoja. Spájané časti sa v jednom smere ľahko zasunú a pootočením v priečnom smere sa zabráni ich spätnému vysunutiu. Bajonetový spoj sa používa napr. na upevnenie fotografických objektívov, automobilových žiaroviek, prenosných potrubí a i.

Bajus, Martin

Bajus, Martin, 30. 1. 1943 Vojčice, okres Trebišov — slovenský chemik. R. 1966 – 2014 pôsobil na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave; 1989 DrSc., 1995 profesor. Absolvoval dlhodobé študijno-prednáškové pobyty v Eindhovene (Holandsko), Calgary a Ottawe (Kanada) i niekoľko stáži v zahraničných firmách (USA, Nemecko).

Venoval sa problematike spracovania ropy na ekologické palivá a petrochemikálie. Osobitne významný je jeho prínos do teórie pyrolýzy uhľovodíkov, patrí k zakladateľom školy pyrolýzy na STU v Bratislave. Úzko spolupracoval s poprednými chemickými pracoviskami na viacerých projektoch (Slovnaft, a. s.; VÚRUP, a. s.; Ekoil, a. s.; Chemopetrol, a.s.), viaceré poznatky boli aplikované v priemyselnej praxi, o. i. priemyselná reálizácia navrhovaných chemických technológií recyklácie odpadov
– originálny proces hĺbkového termického krakovania odpadov s aktiváciou realizovaný na Slovensku v Mliečanoch pri Dunajskej Strede (materiálová recyklácia ojazdených pneumatík).

Autor a spoluautor 314 odborných vedeckých prác so značným citačným ohlasom, 47 patentov, 5 monografii, napr. Sulfur Reports (1989), Bibliografia 1966 2008, Uhľovodíkové technológie (2013), a 10 vysokoškolských učebníc a skrípt, napr. Petrochémia (1989), Organická technológia a petrochémia: uhľovodíkové technológie (2002). Nositeľ viacerých významných ocenení.

Bajza, Adolf

Bajza, Adolf, 8. 7. 1940 Beluša, okres Púchov — slovenský technik. Od 1963 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave (1994 – 2000 vedúci Katedry materiálového inžinierstva), 1995 profesor, od 2013 emeritný profesor. Zaoberá sa problematikou štruktúry cementových kompozitov a jej vzťahom k ich technicky významným vlastnostiam, problematikou korózie cementových kompozitov, cementovými kompozitmi s veľmi vysokými pevnosťami, využitím priemyselných odpadov do cementových kompozitov, solidifikáciou ťažkých kovov z galvanického pokovovania, rozvojom nových necementových kompozitov, ako aj problematikou vplyvu výroby kameniva a cementových kompozitov na životné prostredie.

Autor a spoluautor okolo 100 vedeckých štúdií a článkov v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch, viacerých vysokoškolských učebníc a monografií z oblasti stavebných materiálov, napr. Fyzikálne vlastnosti cementu, cementovej pasty a malty zhutňovaných vysokotlakovým lisovaním (Physical properties of cement, cement paste and mortar compacted by high pressure, 1970), Maltoviny (1985), Konštrukcie budov z monolitického betónu (2005), Technológia betónu (2006), Transportbetón (2010), ako ja spoluprekladateľ monografie Urýchľovanie tvrdnutia betónu (Betonschnellerhärtung, 1983). Člen viacerých vedeckých rád a komisií, 1993 – 2008 šéfredaktor vedeckého časopisu Slovak Journal of Civil Engineering.

Bajza, József

Bajza, József, 31. 1. 1804 Szűcsi – 3. 3. 1858 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský básnik, literárny a divadelný kritik. Svojou poéziou vytvoril tzv. almanachovskú školu s ideovo príznačnými citovými konvenciami a s melancholickými, silno štylizovanými tónmi. Zdôrazňoval národnú a vlasteneckú funkciu literatúry a bojoval za jej autonómnosť: Teória epigramu (Az epigramma teoriája, 1828), O skladaní románu (A románköltésről, 1833), Národnosť a jazyk (Nemzetiség és nyelv, 1846) a i. Spolu s M. Vörösmartym a F. Toldym vytvorili trojicu prvých predstaviteľov maďarskej romantickej literatúry.

Bajzíková, Eugénia

Bajzíková, Eugénia, 28. 1. 1937 Šaľa — slovenská jazykovedkyňa. R. 1961 – 75 pôsobila na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty v Nitre, od 1975 na Katedre slovenského jazyka Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1981 – 89 vedúca katedry), 1986 – 89 prorektorka UK; 1997 profesorka. Venuje sa výskumu gramatiky, najmä syntaxe súčasného slovenského jazyka, a teórii textu. Autorka viacerých štúdií, jej monografie Úvod do textovej syntaxe (1979) a Slovenský jazyk – Textová syntax (1995) sú základnými prácami zo slovenskej teórie textu.

bakačín

bakačín [tur. > nem.] — pôvodne biela damasková tkanina s geometrickým vzorom (nazývaná aj → cvilich); v súčasnosti názov stredovekých a novovekých damaskových tkanín (nazývaných pôvodne barchan, barchet) zdobených farebnými, najčastejšie červenými alebo modrými preberanými pruhmi. Doklady o použití bakačínu na Slovensku sú zo 14. stor. (tabuľové maľby), prvá zmienka o výrobe je z 15. stor. (Košice).

bakalár

bakalár [lat.] —

1. prvý stupeň akademickej hodnosti na stredovekých univerzitách;

2. v súčasnosti absolvent bakalárskeho štúdia na vysokých školách, skratka Bc. (→ akademické tituly).

Bakalár-Štetina, Mikuláš

Bakalár-Štetina, Mikuláš, okolo 1450, pravdepodobne okolie Trenčína alebo Piešťan – pred 1520 Plzeň — prvý kníhtlačiar slovenského pôvodu v inkunábulovom období. Okolo 1488 sa usadil v Plzni, 1498 – 1514 kníhtlačiar. Titul bakalára získal na univerzite v Krakove, kde študoval okolo 1470 – 75. Časť jeho tlačí tvorí drobné osvetové a zábavné čítanie, vydával aj vzdelávacie a cestopisné spisy. Tlačil v češtine. V textoch, ktoré sám spracúval, prekladal a upravoval, sa objavujú slovenčiace prvky. Jeho tlačiarenský signet pozostával z troch vrchov, na ktorých sú lipové lístky na dlhých stonkách.

bäkanie

bäkanie — hlasový prejav srnčej alebo jelenej zveri podobný zašteknutiu psa, znejúci ako bä alebo ä, vydávaný pri zistení nepriateľa alebo pri pohlavnom vzrušení ako zvukové značkovanie revíru a výstraha sokovi.

bakelit

bakelit — fenolformaldehydová syntetická živica vyrábaná polykondenzáciou fenolu a formaldehydu. V minulosti sa používala na výrobu rádiových a telefónnych skriniek, stolových lámp, gramofónových platní ap.; často využívaný materiál aj vo výtvarnom umení 20. stor. Súčasné použitie je tiež veľmi široké (→ fenoplasty). Názov živice je odvodený od mena jej vynálezcu (1907) i prvého výrobcu L. H. Baekelanda. Ďalších vyše 50 obchodných názvov fenoplastov už popularitu pôvodného označenia nenadobudlo.

Baker, Carlos

Baker [bejkr], Carlos, 5. 5. 1909 Biddeford, Maine – 18. 4. 1987 Princeton, New Jersey — americký literárny vedec a spisovateľ, profesor literatúry na univerzite v Princetone. Hlavné diela: Shelleyho vrcholná poézia (Shelley’s Major Poetry, 1948), Hemingway: Spisovateľ ako umelec (Hemingway: The Writer As Artist, 1952), Ernest Hemingway: Životný príbeh (Ernest Hemingway: A Life Story, 1969).

Baker, George Fisher

Baker [bejkr], George Fisher, 27. 3. 1840 Troy, New York – 2. 5. 1931 New York — americký bankár a finančník. Spoluzakladateľ banky First National Bank v New Yorku. Počas svojej dlhoročnej kariéry bol riaditeľom 43 bánk a korporácií (U. S. Steel Corporation, American Telegraph and Telephone Company a i.). Venoval sa charitatívnej činnosti.

Baker, James Addison

Baker [bejkr], James Addison, 28. 4. 1930 Houston, Tex. — americký politik, právnik a politický poradca počas administratív prezidentov R. Reagana a G. H. W. Busha. R. 1981 – 85 a 1992 – 93 riaditeľ kancelárie Bieleho domu, 1985 – 88 minister financií (→ Bakerov plán), 1989 – 92 minister zahraničia.

Bakerova-Schmidtova komora

Bakerova-Schmidtova komora [bejkro- šmito-] — v podstate Schmidtov ďalekohľad, ktorý vytvorený obraz zobrazuje do roviny. Zakrivenie obrazu sa odstraňuje pomocou vyrovnávacej šošovky umiestnenej pred fotografickou platňou alebo pomocou vypuklého zrkadla.

Bakerov plán

Bakerov plán [bejkr-] — program trvalého hospodárskeho rastu predložený 1985 americkým ministrom financií J. A. Bakerom. Zaoberal sa riešením krízy vo vybraných 15 rozvojových krajinách v súvislosti s ich zadlžením, predpokladal koordináciu úsilia rozvojových krajín a medzinárodných finančných inštitúcií; navrhoval zavedenie adaptačných programov s cieľom urýchliť hospodársky rast v týchto krajinách, poskytovanie výhodných pôžičiek a i.

bakchanálie

bakchanálie [gr. > lat.], lat. bacchanalia —

1. divoké mysticko-orgiastické kultové slávnosti na počesť boha vína Bakcha (→ Dionýzos) rozšírené od 3. stor. pred n. l. v Malej Ázii, Grécku a Ríme. Ich účastníci sa schádzali na hostinách, na ktorých sa pilo víno a ktoré vrcholili orgiami. Kvôli zamedzeniu najväčším výstrednostiam boli 186 pred n. l. uznesením rímskeho senátu čiastočne obmedzené (Senatus consultum de Bacanalibus). Bakchanálie boli častým námetom antického výtvarného umenia (fresky z vily Item v Pompejach), v novoveku motív najmä v renesancii a baroku;

2. hud. tanec v rýchlom tempe vyjadrujúci orgiastickú atmosféru. V hudobnej literatúre sa s bakchanáliami možno stretnúť najmä v opernej a baletnej tvorbe (L. Cherubini, G. Spontini, Ch. Gounod, C. Saint-Saëns, R. Wagner, M. Ravel a i.);

3. prenesene bujná, neviazaná zábava, orgie.

bakchantky

bakchantky [gr. > lat.], gr. bakchai, lat. bacchae — v gréckej mytológii ctiteľky sprevádzajúce boha vína Bakcha (→ Dionýzos), nazývané aj menády (mainady, gr. mainades) alebo thyiady (gr. thyiades), ktoré opité robili rôzne výtržnosti. V Trácii takto napr. roztrhali speváka Orfea. So šírením kultu boha Dionýza vznikali podľa mýtických bakchantiek aj skutočné spoločenstvá žien, ktorých odznakom boli Bakchove tyrsy (tyče ovinuté viničom a brečtanom, ukončené píniovou šiškou). Slávnosti na oslavu Bakcha neraz prerastali do extatických i orgiastických besnení (→ bakchanálie). Častý námet v umení, v antike Euripidova tragédia Bakchantky, námet mnohých vázových a nástenných malieb, v novoveku téma napr. v maľbách Tiziana, J.-B. C. Corota, N. Poussina, v sochárskej tvorbe A. Rodina a i.

Bakchiovci

Bakchiovci — aristokratický rod vládnuci v starovekom Korinte približne od pol. 8. stor. pred n. l. do pol. 7. stor. pred n. l. Svoj pôvod odvodzovali od mytologického korintského kráľa Bakchida (Bakchis) z rodu Heraklovcov a podľa gréckej mytológie sa k moci dostali po zvrhnutí posledného kráľa Automena (Automenés). Príslušníci tohto vyše 200-členného rodu (ženy a deti sa nepočítali) uzatvárali sobáše medzi sebou, v Korinte ovládali všetky úrady a každoročne spomedzi seba volili najvyššieho výkonného úradníka (→ prytan). Za ich vlády sa v Korinte rozvíjali remeslá a poľnohospodárstvo, prekvital obchod, zakladali kolónie (→ grécka kolonizácia). Z Bakchiovcov pochádzala aj chromá Labda, ktorú si nik nechcel vziať za manželku, preto ju vydali za remeselníka Éetióna. Ich syn Kypselos sa v dospelosti stal vojenským veliteľom v Korinte a s pomocou ľudových vrstiev vyhnal Bakchiovcov z mesta, skonfiškoval im majetok a rozdelil ho medzi chudobných. Potom vládol ako tyran (samovládca) a po ňom aj jeho syn Periandros.

Bakchus

Bakchus, gr. Bakchos, lat. Bacchus — v antickej mytológii iné meno boha plodnosti a vína Dionýza. V európskych krajinách bol Bakchus a jeho sprievod súčasťou stredovekých mestských karnevalových sprievodov i postavou alegorických sprievodov pri oberačkových slávnostiach. V tradičnej slovenskej kultúre fašiangová obchôdzková mužská maska v obrátenom kožuchu alebo v odeve vypchatom slamou, symbol plodnosti, dobrej úrody (pomenovania Bakus, brucháč a i.).

Bakchylidés

Bakchylidés, genitív Bakchylida, asi 520 pred n. l. Iulis (novogr. Iulida) na ostrove Keós (novogr. Kea) – 440 pred n. l. — grécky antický lyrik. Synovec Simónida z Keu, súper Pindara. Dvorný básnik syrakúzskeho tyrana (samovládcu) Hieróna I.

Z Bakchylidovej tvorby sa zachovalo 14 zborových piesní na oslavu víťazov (o. i. epinikion na Hieróna I.), 7 dityrambov (napr. Théseus) a fragmenty enkómií, ale aj prosebných a ďakovných piesní (pajan), ktoré boli objavené až 1896.

bakláž

bakláž [fr.] — uzavretie prístavu alebo ústia rieky pevnými alebo plávajúcimi uzáverami.

baklažán

baklažán [orientálne jazyky] — hovorový názov dvojklíčnolistovej rastliny ľuľok baklažánový (Solanum melogena), čeľaď ľuľkovité. Má striedavé listy, vrcholíkovité súkvetie a päťpočetné kvety purpurovej farby. Pestuje sa pre jedlý plod (bobuľu) vajcovitého tvaru s jemnou dužinou. Najčastejšie je fialovej, niekedy smotanovobielej až bledozelenej farby. Baklažány dozrievajú zvyčajne v polovici augusta a konzumujú sa po tepelnej úprave ako zelenina. Rastlina je veľmi náročná na teplotné podmienky, vyžaduje humusovú pôdu dobre zásobenú živinami, má dlhé vegetačné obdobie.

Bako, Michal

Bako, Michal, 10. 11. 1924 Komárany, okres Vranov nad Topľou — 22. 3. 2004 Bratislava — slovenský informatik. R. 1972 – 1990 pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberal sa lingvistickými a matematickými nástrojmi v automatických prieskumných informačných systémoch. Priekopník nových metód v knižnično-informačnej praxi. Autor monografií, vysokoškolských učebníc, štúdií a projektov: Automatizácia knižníc (1978), Mechanizácia a automatizácia v knižniciach a informačných strediskách (spoluautor Š. Kimlička, 1981), Výstavba a prevádzka automatizovaných informačných systémov v oblasti knižníc a vedeckotechnických informácií (spoluautor Š. Kimlička, 1982).

Bakoss, Pavol

Bakoss [-koš], Pavol, 4. 7. 1933 Levoča — slovenský lekár, epidemiológ. Od 1957 pôsobil na Lekárskej fakulte UK v Bratislave; 1982 DrSc., 1986 profesor. R. 1986 – 2000 prednosta Ústavu epidemiológie Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Zaoberá sa zoonózami, najmä leptospirami a nimi spôsobenými ochoreniami. Člen viacerých odborných spoločností, predseda Mikrobiologicko-epidemiologickej spoločnosti. Spoluautor diel Leptospiry a leptospirózy (Leptospiren und Leptospirosen, 1967), Zdravoveda (1980), Epidemiológia (1983), Špeciálna epidemiológia (1985), Anestéziológia, resuscitológia a intenzívna starostlivosť (1992).

Bakoš, Dušan

Bakoš, Dušan, 18. 6. 1946 Levice — slovenský chemik. R. 1969 – 75 pracoval v Ústave polymérov SAV, od 1980 pôsobí na Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave (2000 – 03 prodekan, 2003 – 11 dekan), zakladateľ Ústavu prírodných a syntetických polymérov (2007); 1995 DrSc., 1997 profesor.

Venuje sa chémii a technológii makromolekulových látok, osobitne biomateriálovému inžinierstvu so zameraním na biopolymérne materiály. Vyvinuté nové implantačné materiály našli uplatnenie v lekárskej praxi. Autor a spoluautor viac ako 200 vedeckých odborných prác v renomovaných zahraničných vedeckých časopisoch so značným citačným ohlasom, monografie, kapitol v 7 monografiách, napr. Polymérne materiály (Polymeric Materials: New Research, 2006), a 15 patentov. Expert na environmentálne degradovateľné polyméry v ICS-UNIDO (International Centre for Science and High Technology) v Terste (2004 – 10). Nositeľ niekoľkých významných ocenení za vedeckú prácu.

Bakoš, Ľudovít

Bakoš, Ľudovít, 9. 10. 1919 Pukanec, okres Levice – 15. 2. 1974 Bratislava — slovenský pedagóg. R. 1938 – 42 študoval filozofiu a klasickú filológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave; 1963 profesor. Po 1945 pôsobil na gymnáziu v Banskej Štiavnici a na Povereníctve školstva a národnej osvety, 1946 – 47 na Filozofickej fakulte UK, 1953 – 59 na Vysokej škole pedagogickej, od 1959 na Filozofickej fakulte UK (1965 – 69 dekan), súčasne 1959 – 72 riaditeľ Ústavu pre učiteľské vzdelávanie UK v Bratislave.

Zaoberal sa dejinami školstva a pedagogiky, teóriou výchovy a vzdelávaním učiteľov, dielom J. A. Komenského a J. J. Rousseaua, po 1969 otázkami komunistickej výchovy. Autor monografií Ľudovít Štúr ako vychovávateľ a bojovník za slovenskú školu (1957), Štúrovci a slovenská škola v prvej pol. 19. stor. (1960), mnohých vedeckých štúdií a odborných článkov, spoluautor diel Rozhovory s rodičmi (1964), Teória výchovy (1968), Problémy rodinnej výchovy (1968) a i.

Bakošová Hlavenková

Bakošová Hlavenková, Zuzana, aj Bakošová-Hlavenková, Zuzana; Bakošová, Zuzana Anna, 28. 6. 1947 Bratislava — slovenská teatrologička, dcéra M. Bakoša, sestra J. Bakoša a filozofa i historika Vladimíra Bakoša (*1949, †2009). R. 1970 – 78 pôsobila v Umenovednom ústave SAV (dnes Ústav divadelnej a filmovej vedy SAV), 1978 – 83 v Ústave pre informácie a riadenie kultúry, 1983 – 90 v divadelnom oddelení Ústavu umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie, 1991 v Slovenskom divadelnom ústave – Národnom divadelnom centre (dnes Divadelný ústav), od 1991 na Katedre divadelnej vedy Divadelnej fakulty VŠMU, 1993 – 98 prodekanka fakulty pre vedu a výskum; 2003 profesorka.

Zaoberá sa teóriou a dejinami herectva, metódami a technikami hereckého umenia, aktuálnymi tendenciami súčasného činoherného divadla a jeho premenami, ako aj inscenačným umením 20. stor. na Slovensku a vo svete. Autorka množstva článkov, kritík a štúdií, ako aj knižných publikácií Pantomíma v súvislostiach histórie a súčasnosti (1978), Od teórií a techník k tvorivosti v herectve (1980), Čas činohry (1990), monografií Zita Furková – Smiech a plač alebo Stopy v prachu hereckých dní (1999), Kolotoč herectva – Divadlo Astorka 1990 – 2000 (2001), Elixír smiechu. Jozef Kroner a Kronerovci (2010, 2012), Divadlo a intermedialita (2012), Čas činohry našich čias (2017). Spoluautorka zborníkov: Teória dramatických umení (1981), Režisér Miloš Pietor (1992), Divadlo na Korze (1994), Ctibor Filčík (1996), Mikuláš Huba (1995), Hana Meličková (1996), Slovenský hraný film 1970 – 1990 (1995), Osobnosť a dielo Petra Karvaša (1996), Otvorené divadlo v uzavretej spoločnosti (1996), Symbolizmus v kontextoch a súvislostiach (1999), Stretnutie kultúr a divadlo (2000), Poetika a politika (2004), Prednášky o divadle I (2005), Čechov medzi nami (2005), Dušan Hanák – 3 scenáre (2006), Peter Scherhaufer – "režisér šašků" (2006), Magda Lokvencová-Husáková – prvý hlas profesionálnej režisérky (2008), Časovosť a nadčasovosť v dráme a divadle (2008), Idea Národného divadla (2010), Večný nepokoj po-etika (2011), Teoretici v praxi: Patrice Pavis (2012), Teoretici v praxi: Peter Bu (2013), Generačné premeny a podoby slovenského divadla (2012), Emília V a tí druhí (2012), Divadlo a intermedialita (2012), Divadlo ako dokument doby (2014), Divadelní režiséri na prelome tisícročí (2014), Mikuláš Bakoš a moderná literárna veda (2016).

Autorka e-learningového projektu Herec v 20. storočí (2008) a e-publikácie Čas činohry našich čias (2015). Píše divadelné kritiky do elektronického média Divadelného ústavu Monitoring divadiel na Slovensku. Autorka niekoľkých častí rozhlasového cyklu Fokus: herectvo (2014) a i. rozhlasových relácií. Spoluautorka domácich a zahraničných encyklopédií a slovníkov (Encyklopédia dramatických umení Slovenska I – II, 1989, 1990; Slovník světového divadla 1945 – 1990, 1998; Encyclopaedia Beliana, 1999 –), prispievala do zahraničných zborníkov (Acteur/Actrice en scéne, 1996; Don Juan and Faust in the XXth Century, 1991; Divadlo v člověku, Člověk v divadle, 1997; L’Europe et son combat pour la liberté, 1996, Modern Theatre in different cultures (1997), Teatry narodowe – tradycja i wspolczesnošč, 2003; Collective creation, 2007; Commedia dell’Arte v Divadle na provázku, 2012; Dominik Tatarka v souvislostech světové kultury, 2013; Am a Ea, 2015). Autorka dramatizácie Gulliverove cesty, inscenácia uvedená v Štátnom bábkovom divadle v Bratislave (dnes Bratislavské bábkové divadlo, 1985, réžia J. Bednárik). Autorka rozhlasových hier Hra s hlasmi a Jeanne, Johanna, Janam uvedených v Slovenskom rozhlase (1996, 1998). Členka viacerých zahraničných asociácií.

bakteriálna bunka

bakteriálna bunka — vývojovo starší, jednoduchší typ bunkovej organizácie; → bunka. Každá bakteriálna bunka obsahuje 4 základné štruktúry: bunkovú stenu, cytoplazmatickú membránu, ribozómy a oblasť jadra – nukleoid. Jadro nie je morfologicky diferencovanou organelou, jeho funkciu preberá kružnicová molekula DNA, bakteriálny chromozóm. Cytoplazmatická membrána je jedinou membránou bakteriálnej bunky, miestom, kde sa uskutočňujú viaceré metabolické procesy (dýchanie, fotosyntéza ap.); iba výnimočne obsahuje steroly. Vnútri cytoplazmy sú ribozómy prokaryontného typu (sedimentačná konštanta 70 S) a rôzne druhy inklúzií. Tvar takmer všetkým bakteriálnym bunkám (s výnimkou mykoplaziem a L foriem) dávajú pevné bunkové steny. Základnou zložkou bunkových stien je peptidoglykán. Ďalšie zložky, ktoré sú súčasťou bunkových stien, sa líšia pri grampozitívnych a gramnegatívnych baktériách. Bunkové steny gramnegatívnych baktérií sú konštrukčne zložitejšie, okrem peptidoglykánu majú vonkajšiu membránu zloženú z fosfolipidov a proteínov, resp. z lipopolysacharidov a lipoproteínov. Pred nepriaznivými vplyvmi vonkajšieho prostredia chráni väčšinu bakteriálnych buniek slizovitý materiál vylučovaný na vonkajší povrch bunkovej steny. Ostro ohraničený materiál sa nazýva puzdro. Tvorba puzdier býva spojená aj s virulenciou patogénnych baktérií. Pohyb bakteriálnych buniek zabezpečuje vláknitá štruktúra bičík.

bakteriálne hľúzky

bakteriálne hľúzky — modifikácia koreňov rastlín vznikajúca pri symbióze s nitrifikačnými baktériami. Bakteriálne hľúzky sa vytvárajú predovšetkým na koreňoch rastlín z čeľade bôbovité; baktérie vnikajú do koreňa cez koreňové vlásky a podmieňujú zmnoženie buniek kôry. Nitrifikačné baktérie rodu Rhizobium umožňujú rastlinám využívať vzdušný dusík.

bakteriálne choroby rastlín

bakteriálne choroby rastlín, bakteriózy — choroby rastlín spôsobené niektorými druhmi fytopatogénnych baktérií vnikajúcimi do rastliny pri jej poranení alebo prieduchmi. Prejavujú sa škvrnitosťou listov a plodov, hnilobou koreňov a cievnych zväzkov, vädnutím alebo nádorovitosťou. Zdrojom infekcií býva hmyz, voda, príp. človek.

Prehľad rodov fytopatogénnych baktérií a nimi vyvolaných príznakov na rastlinách
(podľa V. Kůdela a kol.: Všeob. fytopatológia, 1989)
Rod Typy príznakov
Agrobacterium – nádorovitosť na koreňoch broskyne
– nádorovitosť na osi vŕby a maliny
– vlasovitosť jablone
Corynebacterium – krúžkovitosť zemiakových hľúz
– vädnutie rajčiaka
– škvrnitosť plodov rajčiaka
– zväzkovitosť pelargónií
– sliznatosť kláskov reznačky
Erwinia – spála hrušky
– vädnutie uhorky
– mokrá hniloba mrkvy a kapusty
Pseudomonas – škvrnitosť uhorky a ovsa
– lézie na listoch fazule a tabaku
– spála orgovánu
– rakovina čerešne
Xanthomonas – škvrnitosť jačmeňa
– hniloba odrezkov pelargónie
– čierna žilkovitosť kapusty
– hniloba cibúľ hyacintu
– spála orechov
Streptomyces – chrastovitosť zemiakov
– choroba pox na hľuzách batatov

baktericídny

baktericídny [gr. + lat.] — usmrcujúci baktérie; baktericídny účinok majú mnohé antibiotiká a dezinfekčné prostriedky.

baktericídy

baktericídy, baktericídne prostriedky — chemicky rôznorodá skupina látok schopných usmrcovať baktérie. Medzi baktericídy patria mnohé dezinfekčné činidlá (jodoform, roztok sublimátu, etylénoxid, chlór, oxid siričitý a i.), kvartérne amóniové soli (napr. alkylamónium-halogenidy), sulfónamidy, antibiotiká. Ako baktericídy pôsobia aj niektoré zložky telových tekutín, napr. kyselina chlorovodíková v žalúdočnej šťave, lyzozým v slinách a slzách a i. Mechanizmus účinku baktericídov závisí od ich chemickej štruktúry; spôsobujú denaturáciu bielkovín, narúšajú funkciu bunkovej membrány, vyvolávajú zmeny v metabolizme bakteriálnej bunky.

baktérie

baktérie [gr.] — heterogénna skupina jednobunkových organizmov rozličného tvaru a veľkosti s bunkovou organizáciou prokaryontného typu. V prírode sa vyskytujú všade tam, kde nachádzajú vhodné podmienky na svoju existenciu (pôda, voda, vzduch, iné organizmy).

Podľa systematickej klasifikácie sa rozlišujú 2 skupiny baktérií: archebaktérie (archaebaktérie, Archeobacteria) a eubaktérie (pravé baktérie, Eubacteria). Archebaktérie patria k prvým živým formám na Zemi, sú príbuzné tak eubaktériám, ako aj eukaryontom. Od eubaktérií sa líšia zložením membránových lipidov a bunkovej steny i citlivosťou na antibiotiká. Pre archebaktérie je typická adaptácia na extrémne podmienky prostredia: striktná anaerobióza, vysoká koncentrácia solí, vysoká teplota. Väčšina baktérií patrí do skupiny eubaktérií, ktoré sa rozdeľujú na základe rôznych kritérií.

Podľa tvaru buniek možno rozlíšiť 3 základné morfologické typy baktérií: guľôčkovité (koky), paličkovité (nazývané aj bacily) a špirálovité (spirily). Rozmnožujú sa nepohlavne, väčšinou priečnym delením. Koky sa môžu deliť v jednej, vo dvoch alebo v troch rovinách. Dcérske bunky sa buď úplne oddelia, alebo ostávajú spojené, čo je dôležitým taxonomickým znakom.

Niektoré baktérie majú vláknitý tvar (aktinomycéty), malá skupina baktérií tvorí bizarné bunky s dlhými výbežkami, ktoré sa rozmnožujú pučaním. Podľa štruktúry bunkovej steny sa rozlišujú grampozitívne a gramnegatívne baktérie, podľa kyslíka potrebného na rast a rozmnožovanie aeróbne a anaeróbne baktérie, podľa pH optimálneho na rast a rozmnožovanie acidofilné (→ acidofília) a alkalifilné baktérie, podľa teploty optimálnej na rast a rozmnožovanie psychrofilné, mezofilné a termofilné baktérie, podľa schopnosti tvoriť spóry (odpočinkové štádiá) sporulujúce a nesporulujúce baktérie.

Charakteristický tvar a pevnosť bunky sú dané bunkovou stenou, ktorej základom je peptidoglykán. Pod ňou ležiaca cytoplazmatická membrána ohraničuje cytoplazmu, v ktorej sa nachádza morfologicky nediferencované jadro nukleoid tvorené kruhovou molekulou DNA, ribozómy (miesta syntézy proteínov), prípadne plazmidy a zásobné látky (glykogén, poly-β-hydroxymaslová kyselina, volutín). Väčšina baktérií vylučuje na vonkajšiu stranu bunkovej steny slizovitý materiál (puzdro, glykokalyx), ktorý ich chráni pred vplyvom vonkajšieho prostredia, resp. zabezpečuje priľnavosť na miestach ich prirodzeného výskytu. Pohybovými orgánmi baktérií sú bičíky, pomocou ktorých sa hýbu v tekutom prostredí, špecifickými orgánmi podobnými bičíkom sú fimbrie. Baktérie môžu byť fototrofné (ak využívajú ako zdroj energie svetlo), chemoautotrofné (ekologicky významné v poľnohospodárstve, pretože zabezpečujú dusíkovú výživu pre rastliny, resp. kolobeh síry v prírode) alebo chemoheterotrofné, ak získavajú energiu oxidáciou niektorých organických látok, napr. glukózy.

Niektoré druhy baktérií sú patogénne, vyvolávajú ochorenia u ľudí, pri zvieratách a rastlinách. Mnohé druhy baktérií sú súčasťou normálnej flóry kože a slizníc človeka. Z biotechnologického hľadiska sú významné fermentujúce baktérie (priemyselná výroba organických kyselín, vitamínov, antibiotík, syrov, octu). Niektoré sa využívajú pri čistení odpadových vôd, mnohé znehodnocujú potraviny, priemyselné suroviny a iný materiál. Z ekologického hľadiska je významná schopnosť niektorých voľne sa vyskytujúcich baktérií alebo baktérií žijúcich v symbióze s vyššími rastlinami fixovať molekulový dusík. Baktérie sú významnými modelovými organizmami vo vedeckom výskume mikrobiológie, genetiky, biochémie, biofyziky a molekulárnej biológie.

Charakteristické znaky niektorých taxonomických skupín baktérií
Skupina Významné rody Výskyt Rozlíšenie podľa Gramovho farbenia Vlastnosti
spirochéty Borrelia
Treponema
Leptospira
voda, pôda, parazity živočíchov - tvar závitnice, pohyb axiálnymi vláknami, niektoré sú patogénne
aeróbne pohyblivé gramnegatívne baktérie Spirillum
Campylobacter
Bdellovibrio
pôda, voda, tráviacia sústava ľudí, ústna dutina - tvar závitnice, pohyb pomocou bičíkov, niektoré viažu dusík, iné sú patogénne
aeróbne gramnegatívne paličky a koky Pseudomonas
Azotobacter
Rhizobium
Legionella
Neisseria
Brucella
Bordotella
Acinetobacter
pôda, voda - významné sú v priemysle, medicíne a ekológii, niektoré sú pohyblivé, iné viažu dusík, niektoré sú patogénne
fakultatívne anaeróbne gramnegatívne paličky Escherichia
Salmonella
Shigella
Klebsiella
Yersinia
Vibrio
Enterobacter
Haemophilus
Pasteurella
pôda, rastliny, črevný trakt živočíchov - viaceré sú patogénne, pohyb pomocou bičíkov
anaeróbne gramnegatívne rovné, ohnuté alebo závitnicové paličky Bacteroides
Fusobacterium
Leptotrichia
živočíchy (napr. hmyz) - obligátne anaeróbne, prítomné v tráviacom trakte a v ústach, niektoré sú patogénne
baktérie disimilačne redukujúce sulfát alebo síru Desulfovibrio
Desulfomonas
anaeróbne pôdy a sedimenty - obligátne anaeróbne, významné v biogeochemickom kolobehu síry
rickettsie a chlamýdie Rickettsia
Coxiella
Chlamydia
živočíšne parazity (napr. článkonožcov) - obligátne vnútrobunkové parazity, spôsobujú vážne infekčné ochorenia
mykoplazmy Mycoplasma parazity živočíchov (napr. hmyzu) a rastlín - bez bunkových stien, rôzneho tvaru, niektoré sú patogénne
grampozitívne koky Staphylococcus
Streptococcus
pôda, pokožka, sliznice živočíchov + charakteristická morfológia, niektoré sú patogénne
grampozitívne paličky a koky tvoriace endospóry Bacillus
Clostridium
pôda, črevný trakt živočíchov + aeróbne; obligátne anaeróbne
pravidelné nesporulujúce grampozitívne paličky Lactobacillus
Listeria
mliečne výrobky, genitálna a ústna dutina, trus zvierat + tvoria kyselinu mliečnu, patogénne pre živočíchy
nepravidelné nesporulujúce grampozitívne paličky Corynebacterium
Propionibacterium
pôda, patogény ľudí + rôzny tvar, viaceré sú patogénne, niektoré produkujú organické kyseliny
kĺzavé nefotosyntetizujúce baktérie Cytophaga
Beggiatoa
voda - rozkladajú celulózu, oxidujú sulfán
kĺzavé fruktifikujúce baktérie Myxococcus pôda, hnoj - tvoria špeciálne štruktúry nesúce spóry
pošvové baktérie Leptothrix
Sphaerotilus
voda, spôsobuje problémy v kale - aeróbne, bunky uložené v pošve
pučiace a príveskové baktérie Caulobacter
Hyphomicrobium
voda, menej pôda - rôzne tvary, asymetrické delenie buniek
chemolitotrofné baktérie Nitrosomonas
Nitrobacter
Thiobacillus
pôda - metabolická aktivita významná v biogeochemickom cykle
mykobaktérie Mycobacterium pôda, rastliny, živočíchy + acidorezistentné, patogénne
nokardiovité baktérie Nocardia pôda, živočíchy + vetvené vlákna, množia sa fragmentáciou
fototrofné anoxygénne baktérie Chromatium
Rhodospirillum
Chlorobium
sedimenty, anaeróbne - zelené a purpurové sírne a nesírne baktérie
fototrofné oxygénne baktérie Chroococcus
Anabaena
voda - modrozelené baktérie, tvoria kyslík, niektoré viažu dusík
aktinomycéty Streptomyces
Micromonospora
Frankia
pôda, živočíchy + vetvené vlákna, pripomínajú huby, niektoré sú významné pre farmaceutický priemysel
archebaktérie Methanobacterium
Halobacteriun
Sulfolobus
anaeróbne sedimenty, extrémne teploty, vysoká koncentrácia solí + - morfologicky a fyziologicky sú odlišné od iných baktérií

bakteriémia

bakteriémia [gr.], bacteriaemia — prítomnosť živých baktérií v krvnom riečisku. Zdrojom infekcie môže byť infekčné ložisko v tele postihnutého, kontaminovaný materiál, prípadne sa baktérie môžu dostať do krvi z povrchu tela spolu s normálnou mikroflórou. U zdravých jedincov býva bakteriémia nevýrazná a prechodná, baktérie sa z krvi rýchlo eliminujú. Rozvinutie infekcie podporuje akékoľvek oslabenie organizmu, napr. iné ochorenie, väčší chirurgický zákrok, imunitná nedostatočnosť. Obehovým systémom sa premnožený patogén zanáša na ktorékoľvek miesto v organizme. Najbežnejšími pôvodcami bakteriémie sú Pseudomonas aeruginosa, Escherichia coli, Klebsiella pneumoniae, Staphylococcus aureus a Streptococcus pyogenes.

bakteriofág

bakteriofág [gr.], fág — vírus infikujúci baktérie, tvorený proteínovým obalom (kapsidom), v ktorom je uložená jednovláknová alebo dvojvláknová, lineárna alebo kružnicová molekula DNA alebo RNA (genetický materiál). Niektoré bakteriofágy majú bičík a sú špecifické len pre určitý druh baktérií. V bakteriálnych bunkách sa môžu vyskytovať vo dvoch formách: virulentné alebo mierne (temperované). Virulentný bakteriofág sa po vniknutí do bakteriálnej bunky začne rozmnožovať, čo spôsobí poruchu fyziologických funkcií až rozpad infikovanej bunky a uvoľnenie nových fágových častíc (lytický cyklus). Mierny bakteriofág sa môže v bakteriálnej bunke rozmnožovať alebo sa jeho DNA môže integrovať s bakteriálnou chromozómovou DNA a potom sa rozmnožuje spolu s genetickým materiálom bunky (lyzogénny cyklus). Lyzogénny cyklus však môže byť spontánne alebo indukciou (ultrafialovým žiarením, chemickými látkami) zmenený na lytický cyklus, pričom fágový genetický materiál je uvoľnený z bakteriálneho chromozómu, nezávisle sa množí a cyklus sa končí tvorbou nových častíc fágu a rozpadom bakteriálnej bunky. Táto forma sa nazýva profág a nevyvoláva rozklad (lýzu) bakteriálnej bunky.

Genóm bakteriofágov sa využíva v molekulárnej biológii a v génovom inžinierstve na konštrukciu klonovacích vektorov potrebných na expresiu významných proteínov. Možnosť včlenenia bakteriofágov obsahujúcich DNA do bakteriálnych chromozómov sa využíva v génovom inžinierstve, kým ich lytické vlastnosti zasa pri fagotypizácii bakteriálnych druhov a rodov na diagnostické, profylaktické a liečebné účely. Pretože infekcia fágmi v mnohých prípadoch spôsobuje smrť bakteriálnej bunky, boli v minulosti snahy využiť fágy v terapii niektorých bakteriálnych ochorení.

bakteriológia

bakteriológia [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa morfológiou, fyziológiou, genetikou, biochémiou, faktormi patogenity a virulencie baktérií, ako aj skúmaním citlivosti baktérií na antimikrobiálne liečivá; súčasť mikrobiológie. Základné údaje o všetkých známych baktériách sú uvedené systematicky v Bergeyho manuáli (Bergey’s Manual of Determinative Bacteriology). Lekárska bakteriológia študuje baktérie, ktoré spôsobujú ochorenia u ľudí alebo sú súčasťou normálnej bakteriálnej flóry kože a slizníc.

bakteriologický filter

bakteriologický filter — filter s dostatočne malými pórmi (0,2 – 0,45 μm) umožňujúci oddeliť väčšinu mikroorganizmov z tekutého materiálu. Používa sa na sterilizáciu kontaminovaných roztokov v laboratórnom i v priemyselnom meradle, napr. na odstránenie alebo zníženie počtu mikroorganizmov v pitnej vode, pive, víne a i. nápojoch. Využíva sa aj v rôznych mikrobiologických analýzach, napr. pri zisťovaní prítomnosti mikroorganizmov v povrchových vodách, v nápojoch a vo vzduchu, ako aj pri kontrole sterility farmaceutických a kozmetických výrobkov. V mikrobiologickom laboratóriu sa používajú bakteriologické filtre vyrábané na báze acetátu alebo nitrátu celulózy, sintrové sklené filtre, v menšom rozsahu filtre z iných pórovitých materiálov (azbest, porcelán).

bakteriolýza

bakteriolýza [gr.] — rozpad bakteriálnych buniek účinkom enzýmov, chemických zlúčenín, antibiotík alebo špecifických protilátok (bakteriolyzínov). Odumretie bunky spôsobuje jej lýza merateľná ako pokles počtu buniek alebo pokles turbidity suspenzie po pridaní bakteriolytického agensa.

bakteriopurpurín

bakteriopurpurín [gr. + lat.] — červené farbivo, ktoré je difúzne rozptýlené v plazme purpurových baktérií.

bakteriostatický

bakteriostatický [gr.] — zastavujúci rast a rozmnožovanie baktérií. Bakteriostatická je akákoľvek látka schopná potlačiť rast a množenie baktérií bez toho, aby spôsobila odumretie bunky.

bakteriostáza

bakteriostáza [gr.] — zastavenie alebo obmedzenie rastu a množenia baktérií chemickými prostriedkami bez usmrtenia buniek.

bakterizácia

bakterizácia [gr.] — agrotechnické opatrenie, pri ktorom sa obohacuje (očkuje) osivo, najmä rastlín z čeľade bôbovité, alebo pôda o špecifické baktérie, ktoré majú schopnosť viazať vzdušný dusík. Bakterizácia sa robí prípravkami Rizobín a Rizobín forte buď priamo do pôdy, alebo sa suchou cestou očkuje osivo bez prístupu priameho slnečného žiarenia. Opatrenie napomáha zabezpečovať výživu rastlín a prispieva k zvyšovaniu úrod najmä na pôdach chudobných na dusík.

baktrijský jazyk

baktrijský jazyk, baktrijčina — jeden z iránskych jazykov; mŕtvy stredoiránsky jazyk vých. skupiny. Jazyk starovekej Baktrie. Zapisoval sa variantom aramejského písma (2. stor. pred n. l. – 1. stor. n. l.), neskôr gréckou abecedou (od 2. stor. n. l.). Postupne bol asimilovaný perzským jazykom; tento proces sa ukončil asi v 11. – 12. stor.

bakule

bakule [lat.] — poľovnícky termín na označenie rastúceho parožia veľkých jedincov z čeľade jeleňovité, ktoré je ešte obalené lykom (→ parohy).

bakuľka trojrohá

bakuľka trojrohá, Maesia triquetra — druh z oddelenia machorasty (Bryophyta), trieda machy (Muscopsida), podtrieda prútnikovité machy (Bryidae). Zelený až tmavozelený mach vysoký 2 – 15 cm s husto olistenou vzpriamenou pabyľkou. Na 3 – 10 cm dlhej stopke ohnutá hruškovitá výtrusnica. Kriticky ohrozený druh rašelinových, nenarušených a zamokrených lúk, rastie v predhorí Vysokých Tatier, v Nízkych Tatrách a na Poľane.

Bakunin, Michail Alexandrovič

Bakunin, Michail Alexandrovič, 30. 5. 1814 Tver, Tverská oblasť – 1. 7. 1876 Bern — ruský revolucionár a filozof, jeden zo zakladateľov a ideológov anarchizmu. Pôvodom šľachtic, v mladosti ovplyvnený nemeckou, najmä Heglovou a Fichteho filozofiou. Od 1840 v emigrácii, kde sa priklonil k mladoheglovstvu a k L. Feuerbachovi, ktorého názory eklekticky spájal s Comtovými, neskôr Marxovými a v politike s Proudhonovými názormi. V 40. rokoch 19. stor. rozvíjal slavianofilské politické vízie, 1848 sa zúčastnil na Slovanskom zjazde a na povstaní v Prahe, z čoho sa neskôr odvíjal jeho vplyv na formovanie ideológie ruských národníkov. R. 1849 viedol povstanie v Drážďanoch, začo bol odsúdený na smrť, trest bol neskôr zmenený na doživotné väzenie a na vypovedanie do Ruska. Z vyhnanstva na Sibíri ušiel 1861 cez Japonsko a Ameriku do Londýna, kde spolupracoval s A. I. Gercenom. Až do smrti žil vo Švajčiarsku. V rôznych štátoch Európy organizoval revolučné skupiny a zbližoval sa so socialistickým hnutím. Začas bol členom 1. internacionály, z ktorej ho 1871 na Marxov podnet vylúčili pre anarchistické názory, ale najmä pre odmietanie štátu, a teda i diktatúry proletariátu. Dejiny chápal ako proces prechodu zo „živočíšnej ríše” do „ríše slobody”, čo sa dosiahne zrušením štátu a s ním spätých inštitúcií, v ktorých videl utláčateľov ľudstva, pričom náboženstvo pokladal za ich dôležitú oporu a nazval ho „kolektívnym šialenstvom”. Veril v socialistické inštinkty a v živelnú revolučnosť prostého ľudu. Hlavné dielo: Štátnosť a anarchia (Gosudarstvennosť i anarchija, 1873).

Bakytová, Hedviga

Bakytová, Hedviga, 12. 8. 1932 Podhradie, okres Prievidza — slovenská ekonómka. Do 1964 v hospodárskej praxi, od 1964 pôsobila na VŠE (dnes Ekonomická univerzita) v Bratislave, 1990 – 97 dekanka Fakulty hospodárskej informatiky; 1991 profesorka. Členka hlavného výboru Slovenskej štatistickej a demografickej spoločnosti pri SAV a Slovenskej štatistickej rady. Orientovala sa na teóriu štatistiky, viacrozmernú analýzu, štatistiku obchodu a spotreby. Hlavné diela: Základy štatistiky (1975, 1979), Príklady zo štatistických metód (spoluautorka, 1972), Statistická indukce pro ekonomy (spoluautorka, 1986), Viacrozmerná analýza (1990).

baladická pieseň

baladická pieseň — pieseň s pochmúrnym až s tragickým obsahom náladovo blízka balade. Oproti balade v nej dejové zložky buď chýbajú úplne, alebo sú vyjadrené náznakovo. Tragickosť a konfliktnosť situácie sú stvárnené iba pomocou emocionálnych úvah a reflexií.

Balajka, Jiří

Balajka, Jiří, 18. 5. 1936 Zlín, ČR — slovenský energetik českého pôvodu. Pôsobil vo Výskumnom ústave pre ropu a uhľovodíkové plyny, od 1965 vo Výskumnom ústave energetickom v Bratislave, od 1992 riaditeľ firmy PROFING, spol. s r. o.; 1992 DrSc. Zaoberal sa problematikou spaľovania fosílnych palív v energetických zdrojoch v súvislosti s koróziami energetických zariadení, ako aj výskumom systémových analýz energetického hospodárstva vzhľadom na možnosť uplatnenia nekonvenčných energetických systémov (Vodík a iné nosiče energie, 1982). Autor knihy Kvapalné palivá v energetickej prevádzke, 1976.