Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 2 z celkového počtu 2 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Ligorio, Pirro

Ligorio, Pirro, okolo 1513 Neapol – 30. 10. 1583 Ferrara — taliansky architekt, maliar, kresliar, konštruktér, učenec a archeológ, významný predstaviteľ manierizmu.

Pravdepodobne sa školil v Ríme, kde žil od roku 1534. V ranej tvorbe sa venoval dekoratívnej maľbe (fresková výzdoba palácových fasád), podieľal sa aj na freskách v oratóriu San Giovanni Decollato v Ríme (Tanec Salome, okolo 1544 – 53). Od 2. polovice 50. rokov 16. stor. pôsobil ako architekt v službách pápeža Pavla IV. Podieľal sa na prestavbách Vatikánskych palácov (napr. úpravy nádvoria Cortile del Belvedere), od roku 1564 viedol krátko aj stavbu Chrámu sv. Petra vo Vatikáne (do 1567). Jeho najvýznamnejším architektonickým dielom je Kasíno pápeža Pia IV. vo Vatikáne (1558 – 62; → kasíno) s bohato stvárnenou dekoratívnou reliéfnou fasádou a so zložitou ikonografiou, ktorá prepája interiér a exteriér stavby (na výzdobe sa podieľal napr. F. Barocci, F. Zuccari a i.). Navrhoval aj tapisérie, efemérne stavby (napr. sériu triumfálnych oblúkov pre slávnostný vstup francúzskeho kráľa Henricha III. do Ferrary), náhrobky a freskovú výzdobu. Vytváral aj ilustrácie.

Jeho výtvarná tvorba vychádzala zo štúdia antického (rímskeho cisárskeho) umenia, z ktorého čerpal formálny repertoár svojich diel. Vo svojej dobe bol známy a cenený ako archeológ a znalec antického umenia (napr. bol považovaný za znalca groteskovej ornamentiky; → groteska, význam 2). Napísal viacero teoretických diel encyklopedického charakteru o rímskych antických pamiatkach, ktoré ilustroval vlastnými kresbami a rekonštrukciami (napr. O pamiatkach Ríma, Delle antichità di Roma, 1553). Vydal v tom čase veľmi presnú topografickú mapu antického Ríma Obraz starého Ríma (Antiquae urbis imago, 1561). Okrem výtvarného umenia navrhoval napr. konštrukcie vodovodov a fontán či stavby odolné proti zemetraseniu.

Od roku 1549 pôsobil aj v službách kardinála Ippolita ll. d’Este (*1509, †1572) ako jeho dvorný archeológ. Navrhol pre neho záhradu vo Villa d’Este v Tivoli (na návrhoch pracoval od 1550 a s prerušením potom v období 1567 – 70. roky 16. stor.). Záhrada, ktorá sa napriek neskorším úpravám zachovala v dobrom stave až do súčasnosti, bola v roku 2001 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Mala významný vplyv na tvorbu renesančných záhrad v Európe. V jedinečnej podobe sa tu spájajú prírodné elementy (voda, skaly, jaskynná výzdoba, mušle), architektúra (celková koncepcia záhrady, groty, pavilóny, umelé ruiny antickej architektúry), maľba (fresky, mozaiky), plastika (množstvo mytologických a alegorických sôch rozličných veľkostí) a divadelné javiskové a hudobné efekty, ktoré mali fascinovať a miasť návštevníkov. Celá záhrada má zložitú ikonografiu (jej opis neskôr vydal P. Ligorio knižne) oslavujúcu kardinála. Spolupracovalo na nej viacero umelcov a konštruktérov, P. Ligorio bol v zoznamoch uvádzaný ako špecialista nazývaný majster fontán. Záhrada je rozložená na troch terasách. Hlavnú úlohu v celej kompozícii hrá voda, ktorá voľným spádom preteká celou záhradou v podobe množstva kaskád, fontán, vodopádov a jazierok. Voda pritom vydáva zvuky pripomínajúce hudbu, ktoré boli inšpiráciou napr. aj pre kompozície F. Liszta. Poháňala aj viaceré pohyblivé figurálne automaty (nezachovali sa) a mechanický hydraulický organ, ktorý je nainštalovaný v manieristickom bohato figurálne aj ornamentálne zdobenom pavilóne nazývanom Fontana dell’Organo.

Limburgu

Limburgu, bratia, z, de Limbourg, aj Limbourc, Maelwael, Malouel, Manuel — severonizozemská rodina iluminátorov pôsobiaca vo Francúzsku; bratia Pol (aj Paul, Paulequin, Polequin), Jean (Hannequin, Janequin, Jannechin, Jehanequin, Jehannequin, Jennekin) a Herman. Väčšina historikov umenia sa zhoduje, že v dielach, ktoré vytvorili, nie je možné rozoznať individuálny maliarsky štýl (resp. rukopis) každého z bratov, preto je ich tvorba vnímaná ako celok vytvorený trojicou bratov, pričom Pol bol majstrom skupiny. Zrejme začiatkom 15. stor. prišli z mesta Nijmegen (svojho rodiska) do Paríža. Ich otec Arnold bol sochár, matka bola sestra J. Malouela, ktorý Jeanovi a Hermanovi pravdepodobne sprostredkoval školenie u parížskeho zlatníka.

V období okolo rokov 1402 – 04 vytvorili na objednávku vojvodu Filipa II. Smelého iluminácie v biblii (Bible moralisée, dnes uložená v Národnej knižnici v Paríži). Väčšina bádateľov sa zhoduje, že 384 iluminácií prvých troch častí biblie vytvorili Pol a Jean, podľa niektorých názorov na biblii pracoval aj Herman. Približne v rokoch 1405 – 15 je písomne doložené ich pôsobenie v službách francúzskeho vojvodu Jána z Berry (aj Jean de Berry, *1340, †1416), ktorý patril k najvýznamnejším súdobým patrónom umenia (na jeho dvore mali bratia z Limburgu významné postavenie a zastávali čestné funkcie). Prostredie vojvodovho dvora, kde sa stretávalo viacero kultúrnych vplyvov, výrazným spôsobom stimulovalo tvorbu bratov z Limburgu.

Pre vojvodu z Berry iluminovali bratia z Limburgu dva kodéxy (modlitebné knihy hodiniek) patriace k najvýznamnejším dielam stredovekej knižnej iluminácie. V rokoch 1405 – 08/9 vytvorili 172 iluminácií v kódexe Krásne hodinky vojvodu z Berry (Les Belles Heures du duc de Berry, dnes v Metropolitnom múzeu umenia v New Yorku). Na ďalšom iluminovanom kódexe známom ako Prebohaté hodinky vojvodu z Berry (Les Très Riches Heures du duc de Berry) začali so svojimi asistentmi pracovať pravdepodobne okolo roku 1411 alebo 1413. Po ich smrti ostala kniha nedokončená (všetci traja zomreli v roku 1416, pravdepodobne v pomerne mladom veku, keďže v roku 1402 sa spomínajú ako mladíci). V 40. rokoch 15. stor. vytvoril niektoré iluminácie maliar nazývaný Majster tieňov (podľa niektorých bádateľov iluminátor Barthélemy d’Eyck), ktorý pôsobil v rokoch 1444 – okolo 1476. Výzdobu knihy dokončil J. Colombe v rokoch 1485 – 89 na objednávku savojského vojvodu Karola I.; v súčasnosti sa nachádza v Musée Condé v Chantilly.

Pol pravdepodobne vytváral aj tabuľové maľby a fresky, ktoré sa však nezachovali (napr. fresky v prepychovej rezidencii vojvodu z Berry v paláci Bicêtre pri Paríži).

Tvorba bratov z Limburgu predstavuje jeden z vrcholov dvorského umenia internacionálnej gotiky. Pre ich diela je charakteristické originálne spojenie princípov nizozemského umenia (svetlá farebnosť, modelovanie tvarov prostredníctvom svetla a farby, záujem o zachytenie naturalistických detailov a krajiny) s poznaním súdobého talianskeho umenia (najmä umenie 14. stor. v Toskánsku a v Lombardsku, S. Martini, T. Gaddi), pre ktoré bolo typické artikulovanie postáv, rozčlenenie priestoru na obrazové plány i zmysel pre dramatické efekty a psychológiu postáv. V súdobom francúzskom umení je nový a výnimočný ich spôsob stvárnenia krajín v ilumináciách mesiacov v Prebohatých hodinkách vojvodu z Berry – panoramatické pohľady na krajinu so stavbami zámkov obsahujú množstvo naturalistických detailov a je v nich vidieť vplyv severotalianskeho maliarstva 14. stor. a tvorby P. a A. Lorenzettiovcov. Tvorba bratov z Limburgu mala vplyv na viacerých iluminátorov 1. polovice 15. stor. a predznamenala diela J. van Eycka a juhonizozemských maliarov 15. stor.