Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 159 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

auctor

auctor [auk-; lat.], právny predchodca, scudziteľ — označenie pôvodného subjektu práva, najmä vecného, vlastníckeho; v staršej literatúre aj zástupca, poručník, opatrovník. V súčasnosti sa používa zriedkavo, a to vo význame právneho predchodcu, t. j. osoby, ktorá svoje právo previedla na nadobúdateľa.

Auderská, Halina

Auderská (Auderska), Halina, 3. 7. 1904 Odesa – 22. 2. 2000 Varšava — poľská spisovateľka. Pochádzala z rodiny politického vysťahovalca, do Poľska sa vrátila 1920. Debutovala románom Kukly veľkej parády (Poczwarki Wielkiej Parady, 1935). Počas 2. svetovej vojny pôsobila v ilegálnom hnutí, účastníčka Varšavského povstania 1944. Zážitky z vojny a protifašistického hnutia opísala v románe Granátové jablko (Jabłko granatu, 1971) o poľskom chlapcovi vyvezenom počas vojny do Nemecka. Dominantnou témou jej nasledujúcich diel (Vtáčia cesta, Ptasi gościniec, 1973; Babie leto, Babie lato, 1974) sa stal dramatický presun poľských roľníkov z východných poľských území okupovaných Sovietskym zväzom do nového Poľska; uplatnila v nich ľudovú reč, štýl a metaforickosť myslenia.

Autorka románov Sirénin meč (Miecz Syreny, 1980), Drak v erbe. Kráľovná Bona (Smok w herbie. Królowa Bona, 1983), Zabiť strach (Zabić strach, 1985), ako aj divadelných hier a drám Utečenci (Zbiegowie, 1952), Republika to zaplatí (Rzeczpospolita zapłaci, 1954) a Dokiaľ my žijeme (Dopóki żyjemy, 1956).

audiencia

audiencia [lat.] — oficiálne prijatie u vysokého politického alebo cirkevného činiteľa.

audio-

audio- [lat.] — prvá časť zložených slov s významom zvuk, zvukový; vzťahujúci sa na sluch, sluchový; týkajúci sa zvuku, sluchu, počutia.

audiovizuálny

audiovizuálny [lat.] — sluchový a zrakový; založený na využití zvuku a obrazu.

audit softvérového systému

audit softvérového systému — nezávislé hodnotenie softvérového systému alebo procesu jeho tvorby s cieľom zistiť, či samotný produkt alebo proces jeho tvorby zodpovedá definovaným normám, odporúčaniam, technickým podmienkam a pracovným postupom. Hodnotenie vychádza z kritérií definovaných v dokumentoch, ktoré špecifikujú podobu alebo obsah výsledného produktu, proces, akým má byť výsledný produkt vytvorený, a spôsob merania ukazovateľov potrebných na hodnotenie produktu vzhľadom na jeho súlad s normami a odporúčaniami.

Audubon, John James

Audubon [ódbn], John James, vlastným menom Jean-Jacques Fougère, 26. 4. 1785 Les Cayes, Haiti – 27. 1. 1851 New York — americký ornitológ, zakladateľ ekologickej ornitológie, grafik a jeden z najznámejších ilustrátorov vtákov. Dielo: Vtáky Ameriky (The Birds of America, 1827 – 38), Ornitologická biografia (Ornithological Biography, 1831 – 39), Prehľad vtákov Severnej Ameriky (A Synopsis of the Birds of North America, 1839). Je podľa neho nazvaná najstaršia spoločnosť na ochranu prírody v USA National Audubon Society, NAS, založená 1905.

Auer, Gerhard

Auer, Gerhard, 9. 4. 1925 Náchod – 22. 11. 2002 Bratislava — český dirigent pôsobiaci na Slovensku. Študoval v Bratislave u K. Schimpla, od 1948 korepetítor, 1950 – 90 dirigent Opery SND, od 1953 pedagóg na VŠMU v Bratislave. Autor baletu Mária (v rukopise), miniopery Spoveď Dona Juana (1983), piesní a komorných skladieb.

Auer, Leopold von

Auer, Leopold von, 7. 6. 1845 Veszprém – 15. 7. 1930 Loschwitz pri Drážďanoch, pochovaný v New Yorku — maďarský huslista a pedagóg. Študoval v Budapešti, vo Viedni a v Hannoveri (o. i. u J. Joachima). R. 1863 koncertný majster v Düsseldorfe, 1866 v Hamburgu a 1868 v Petrohrade, kde vyučoval na konzervatóriu. K jeho žiakom patril o. i. J. Heifetz, N. Milstein a E. Zimbalist. P. I. Čajkovskij mu venoval svoj Husľový koncert. Neskôr pôsobil v New Yorku a Drážďanoch.

Autor prác Moja škola hry na husliach (Violin Playing as I Teach It, 1921), Môj život v hudbe (My Long Life in Music, 1923), Majstrovské husľové diela a ich interpretácia (Violin Master Works and Their Interpretation, 1925).

Auer von Welsbach, Carl

Auer von Welsbach [fon], Carl, slobodný pán, 1. 9. 1858 Viedeň – 4. 8. 1929 zámok Welsbach pri Möblingu — rakúsky chemik a inžinier. Identifikoval didýmium (dovtedy pokladané za prvok) ako zmes dvoch nových prvkov – neodýmu a prazeodýmu (1885). Zistil, že tkanina impregnovaná tóričitou a céričitou soľou jasne žiari pri zahrievaní plameňom plynu. Tento objav bol využitý vo verejnom plynovom osvetlení. Prvýkrát použil kovové (osmiové) vlákno v lampe, predchodkyni dnešných žiaroviek (1898). Ním objavená zmes železa, céru a i. prvkov vzácnych zemín (Auerov kov, Auerova zliatina) sa dodnes používa na iskrenie v zapaľovačoch.

Augerova elektrónová spektrometria

Augerova elektrónová spektrometria [ože-] — spektrometria založená na využití Augerovho elektrónového spektra, čo je spektrum rozdelenia Augerových elektrónov podľa ich kinetickej energie. Augerov prechod je vyvolaný ionizáciou atómov účinkom elektrónového lúča a je vlastne jednou z možností straty energie excitovaného atómu (→ Augerov jav). V spektre sa píkmi prejavia diskrétne hodnoty Augerových elektrónov. Augerove prechody sú dôležité najmä pri ľahkých prvkoch, kde je ich pravdepodobnosť vysoká.

Augerova elektrónová spektroskopia patrí medzi najcitlivejšie metódy analýzy povrchov tuhých látok. Umožňuje kvalitatívnu a v podstate aj kvantitatívnu analýzu povrchových vrstiev s hrúbkou 0,5 – 2 nm, pričom sa dá analyzovať plôška 2 – 5 μm2. V Augerovom elektrónovom spektre povrchu možno pozorovať píky zodpovedajúce atómom jednotlivých (najmä ľahších) prvkov, ale aj píky týchto prvkov viazaných v zlúčeninách, intenzita píkov je úmerná počtu prítomných atómov. Nevýhodou je, že spektrum je zložité a vzájomné prekrývanie píkov sťažuje identifikáciu prvkov. Augerovou elektrónovou spektroskopiou sa dajú dokázať nečistoty (napr. uhlíka a síry) na povrchu kovov, používa sa na určenie katalytických jedov a pri štúdiu korózie. Nazvaná podľa P. V. Augera.

Augiášov chliev

Augiášov chliev — v gréckej mytológii maštale elidského kráľa Augiáša (lat. Augias, gr. Augeias), ktorý mal obrovské stáda dobytka. Stajne však nemal kto čistiť, a tak sa v nich nahromadilo obrovské množstvo hnoja. Jednou z dvanástich úloh hrdinu Herakla bolo vyčistiť ich. Vyriešil to tak, že dobytok vyhnal von, cez stajne nasmeroval vodu riek Alfeios a Péneios, a keď boli vyčistené, dobytok vohnal späť. Za odmenu mal dostať desatinu kráľových stád. Augiáš však nechcel Heraklovi odmenu vyplatiť, preto sa Herakles (keď sa zbavil potupných úloh) vrátil do Elidy a Augiáša zabil.

Spojenie čistiť Augiášov chliev (lat. Augiae cloacas purgare) sa prenesene používa na označenie upratovania veľkého neporiadku, dôkladnej očisty, napravovania nedbalosti ap. (napr. Seneca: Ako sa cisár Claudius premenil na dyňu).

augmentácia

augmentácia [lat.] — zväčšenie, rozhojnenie, prírastok;

1. lit. stupňované rozvedenie výrazu (pleonazmus, opakovanie slov, hromadenie rovnoznačných slov ap.);

2. hud. zväčšenie hodnôt trvania tónov, hudobnej myšlienky, resp. úseku hlasu, skladby na dvoj- alebo na viacnásobok. Jedna z možností kontrapunktickej práce, ktorá sa stala trvalou súčasťou práce s hudobnou myšlienkou. Opak: diminúcia.

Augsburg

Augsburg — mesto v juž. časti Nemecka v spolkovej krajine Bavorsko na rieke Lech (prítok Dunaja); 286-tis. obyvateľov (2015). Priemysel textilný, strojársky, presnej mechaniky, letecký, chemický, elektrotechnický, pivovarnícky, polygrafický, výroba umeleckých predmetov. Významný železničný uzol (križuje sa v ňom 7 tratí). Stredisko turistiky a už od stredoveku aj významné stredisko umenia. Nachádza sa tu univerzita (založená 1970), múzeá, obrazárne, divadlá, astronomické a meteorologické observatórium, zoologická a botanická záhrada. Každoročne sa tu koná festival hudby W. A. Mozarta.

Augsburg vznikol na mieste rímskeho vojenského tábora založeného v roku 15 pred n. l., v období 1. stor. n. l. bol nazývaný Augusta Vindelicum (Vindelicorum, podľa keltského kmeňa Vindelikov). Od roku 95 bol hlavným mestom provincie Raetia et Vindelitia, v roku 121 počas vlády Hadriána oficiálne vyhlásený za mesto, od konca 3. stor. sídlo provincie Raetia secunda. V 4. stor. tu bolo založené biskupstvo. Raný rozvoj bol urýchlený aj vďaka výhodnej polohe na ceste cez Alpy do Norimbergu. Mesto bolo viackrát vyplienené (Germánmi aj Húnmi), ale kontinuita osídlenia sa čiastočne uchovala. V roku 1156 mu boli potvrdené mestské práva Fridrichom I. Barbarossom, od 1316 bolo ríšskym mestom. V 14. – 17. stor. významné stredisko remeselníckej výroby (najmä zlatníctva, až do konca 18. stor.), finančníctva a svetového obchodu (patricijské rodiny Fuggerovci a Welserovci), miesto konania ríšskych snemov (1518, 1530, 1548, 1555). V roku 1534 prešiel Augsburg na stranu protestantov; 1530 tam bolo vyhlásené Augsburské vyznanie viery a 1555 uzavretý Augsburský náboženský mier. V šmalkaldskej vojne bol 1547 – 48 podrobený Karolom V., 1806 pripadol Bavorsku. Poškodený počas 2. svetovej vojny, po vojne však obnovený.

Stavebné pamiatky:

Dóm navštívenia Panny Márie (nemecky Hoher Dom Mariä Heimsuchung), postavený na mieste neskoroantických stavieb zo 4. stor. Prvá doložená sakrálna stavba na jeho mieste pochádza z karolovského obdobia (→ karolovské umenie), keď bola vybudovaná bazilika (posvätená 805; písomne doložená 822). Počas vlády biskupa Liutolda (vládol 988 – 96) prestavaná na dvojchórovú baziliku s transeptom a s dvoma vežami na západnej strane (najstaršie zachované časti), neskôr prestavaná v románskom slohu počas vlády biskupa Heinricha II. (vládol 1047 – 63), posvätená 1065, upravená v 2. polovici 12. stor. Gotická prestavba sa začala 1331 (päťloďová dispozícia, rebrové klenby), východný neskorogotický vysoký katedrálny chór v podobe trojloďového halového kostola ukončeného vencom radiálnych kaplniek s ambitom bol postavený 1343 alebo 1356 – 1431 pravdepodobne podľa návrhu H. Parlera st. V druhej polovici 15. stor. bol pri dóme postavený neskorogotický rajský dvor s ambitmi. Veže dómu vybudované v 15. – 16. stor. Barokovo upravený v 17. – 18. stor. (1720 – 21 vybudovaná centrálna baroková kaplnka Panny Márie), neogoticky reštaurovaný v 19. stor., znovu reštaurovaný v 20. stor. Zachovala sa tam bronzová brána zdobená figurálnymi výjavmi v otonskom štýle (→ otonské výtvarné umenie) z 1065 (v súčasnosti umiestnená v Diecéznom múzeu sv. Afry), súbor 5 vitráží s postavami biblických prorokov zo začiatku 12. stor. (pravdepodobne ide o najstaršie vitráže zachované v pôvodnom prostredí). Sochárska výzdoba je sústredená na severnom a južnom portáli, ikonograficky sa viaže k Panne Márii a pochádza zo 14. stor., južný portál budovaný od 1356 v štýle parlerovského umenia (→ P. Parler). V budovách biskupského sídla pri katedrále sa nachádza Diecézne múzeum sv. Afry (otvorené 2000).

Bazilika sv. Ulricha a Afry (nemecky Basilika Sankt Ulrich und Afra; počas stredoveku významné pútnické miesto a od 1937 je to pápežská bazilika). Pôvodne neskoroantické martýrium kresťanskej mučeníčky sv. Afry (umučenej 304), ktoré bolo prestavané v 7. stor. a okolo roku 800 znovu prestavané v karolovskom štýle. V roku 1012 sa kostol stal súčasťou benediktínskeho kláštora, v druhej polovici 11. stor. bol ranorománsky prestavaný a od 1187 zasvätený aj sv. Ulrichovi z Augsburgu, ktorý bol augsburským biskupom 923 – 73. Kostol bol koncom 15. stor. úplne neskorogoticky prestavaný. Na stavbe pôsobil významný neskorogotický majster Burkhart Engelberg (*okolo 1447, †1512), ktorý tam o. i. vybudoval baldachýn nad hrobom sv. Simperta, tzv. Simpertov oblúk. Základy neskorogotického chóru položil v roku 1500 cisár Maximilián I., chór bol dostavaný 1537, úplne dokončený začiatkom 17. stor., poškodený počas 2. svetovej vojny a reštaurovaný v 20. stor. V tesnej blízkosti baziliky stojí evanjelický kostol sv. Ulricha (Ulrichskirche), ktorý bol založený v 15. stor. a do súčasnej barokovej podoby upravený začiatkom 18. stor.

Kostol svätej Anny (nemecky Sankt Anna) bol pôvodne súčasťou karmelitánskeho kláštora založeného v prvej polovici 14. stor., ktorý bol prestavaný v 15. – 16. stor. a barokovo upravený v 17. stor. Jeho súčasťou je ranorenesančná pohrebná kaplnka Fuggerovcov, vybudovaná 1509 – 12 na západnej strane kostola, ktorá je považovaná za jednu z prvých renesančných stavieb v Nemecku. Na jej návrhu a výzdobe interiéru sa podieľali najvýznamnejší súdobí umelci (napr. A. Dürer, ktorému niektorí historici umenia pripisujú aj architektonický návrh kaplnky).

Kostol svätého Mórica (nemecky Sankt Moritz) bol založený 1019, viackrát prestavaný v stredoveku a úplne barokovo prestavaný v 18. stor., zničený pri bombardovaní 1944 a rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor. Pôvodne kláštorný Kostol svätého Štefana (nemecky Sankt Stephan) bol postavený v 2. polovici 10. stor. ako súčasť benediktínskeho kláštora. V stredoveku bol viackrát prestavaný a následne renesančne prestavaný začiatkom 17. stor. Bol zničený pri bombardovaní 1944 a rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor. Kostol svätého Petra na Perlachu (nemecky Sankt Peter am Perlach), nazývaný aj Perlachkirche, bol postavený v 2. polovici 11. stor. a v 2. polovici 12. stor. bol prestavaný v románskom slohu. Kostol svätého Juraja (nemecky Sankt Georg) bol postavený v 11. stor., v 1. polovici 12. stor. sa stal súčasťou kláštora augustiniánov a bol prestavaný. Na prelome 15. – 16. stor. bol znovu prestavaný v neskorogotickom štýle a v 2. polovici 20. stor. bol rekonštruovaný. Ranorenesančný Kostol svätej Kataríny (nemecky Sankt Katharina), postavený 1516 – 17, bol pôvodne súčasťou kláštora dominikánok založeného v 13. stor., dnes slúži ako galéria.

Profánne stavby: renesančná radnica (1615 – 20, E. Holl; poškodená 1944, rekonštruovaná v 2. polovici 20. stor.), strážna veža Perlachturm (pôvodne z 10. stor., slúžila zároveň ako zvonica pre kostol Sankt Peter am Perlach, renesančne prestavaná a nadstavaná E. Hollom, 1614 – 16), rezidencia Fuggerovcov (1512 – 15, jedna z prvých renesančných stavieb severne od Álp), zbrojnica (1602 – 07, E. Holl), Gymnázium sv. Anny (1613, E. Holl), Nemocnica Sv. Ducha (1626 – 31, E. Holl), unikátna obytná kolónia Fuggerei (najstaršie zachované sociálne ubytovanie na svete, vybudovaná Fuggerovcami pre chudobných obyvateľov mesta, 1516 – 23), zvyšky mestského opevnenia a i.

Augstein, Rudolf

Augstein [-štajn], Rudolf, pseudonym Jens Daniel, Moritz Pfeil, 5. 11. 1923 Hannover – 7. 11. 2002 Hamburg — nemecký publicista a spisovateľ. Od 1947 vydavateľ a spoluvlastník spravodajského magazínu Der Spiegel, do ktorého aj pod pseudonymom prispieval.

auguri

auguri, lat. augures — v antickom Ríme členovia kňazského kolégia, ktorí sledovali nebeské znamenia, predovšetkým let posvätných vtákov (orly, supy). Existovali už v kráľovskom období (traja) a ich úrad sa zachoval až do 4. stor. n. l. Ich počet sa postupne zvýšil až na 16. Do 300 pred n. l. mohli byť len z patricijských rodín, neskôr aj z radov plebejcov. V cisárskom období sa auguri volili len z cisárov a ich synov. Za priaznivé znamenia sa pokladali tie, ktoré prichádzali z ľavej strany. Nepriaznivé znamenia mali za následok odloženie napr. rokovania snemu alebo inej politickej udalosti, preto mali v politickom živote veľký význam. Znakmi augurov boli zahnutá palica (lituus) a rúcho so širokými purpurovými pásmi (trabea).

Augusta

Augusta — meno alebo prívlastok miest alebo vojenských kolónií z obdobia rímskeho cisárstva.

Najznámejšie sú Augusta Caesarea (Caesaraugusta, Zaragoza), Augusta Emerita (Mérida), Augusta Praetoria (Aosta), Augusta Raurica (Augst), Augusta Suessionum (Soissons), Augusta Taurinorum (Turín), Augusta Treverorum (Trier), Augusta Turonum (Tours), Augusta Vindelicum (Augsburg), Augusta Viromanduorum (Saint Quentin).

Augusta, Karel

Augusta, Karel, 20. 6. 1935 Praha – 31. 5. 1998 tamže — český filmový, divadelný a televízny herec. Vo filme a v televízii sa presadil predovšetkým v epizódnych postavách komického charakteru: Všichni dobří rodáci (1968), Čtyři vraždy stačí, drahoušku (1970), Petrolejové lampy (1971), Morgiana (1972), Bouřlivé víno (1976), Božská Ema (1979), Causa králík (1979), Vrchní, prchni (1980) a Vítr v kapse (1982).

augustáli

augustáli, lat. augustales, aj sacerdotes Augusti, Augustovi kňazi — v antickom Ríme členovia kňazského kolégia, ktoré po smrti cisára Augusta vytvoril jeho nástupca Tiberius na uctievanie Augustovho génia a ochranných bohov (lárov). Okrem Ríma sa tieto kolégiá zriaďovali aj v provinčných mestečkách, kde hrali významnú úlohu v náboženskom i vo verejnom živote.

Augustín, Jozef

Augustín, Jozef, 18. 7. 1935 Senohrad, okres Krupina — slovenský chemik. R. 1960 – 61 pôsobil v Kúpeľoch Sliač a na I. detskej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1961 – 65 v Biologickom ústave SAV, 1965 – 2000 na Chemickotechnologickej fakulte SVŠT, resp. Fakulte chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave (1984 – 87 vedúci Katedry biochemickej technológie, 1981 – 89 prodekan fakulty) a súčasne 1993 – 2000 v Ústave mikrobiológie SAV, 2000 – 2014 na Prírodovedeckej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave, od 2014 emeritný profesor; 1989 DrSc., 1991 profesor.

Spočiatku sa zaoberal reakčnou kinetikou a vzťahmi medzi štruktúrou a biologickým účinkom syntetických antimikrobiálnych látok najmä zo skupiny izotiokyanátov (R-NCS) a ich prekurzorov, mechanizmom účinku a subcelulárnej distribúcie týchto látok značených rádionuklidmi 3H, 14C a 35S, neskôr zákonitosťami šírenia rádioaktívnych látok v životnom prostredí a biochemickým rozkladom xenobiotík. Pomocou matematických vzťahov formuloval zákonitosti sorpcie a transportu rádionuklidov 60Co, 65Zn,75Se, 85Sr,109Cd a 137Cs v mikroorganizmoch, pôde a v rastlinách.

Autor a spoluautor okolo 150 publikácií v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch a zborníkoch, spoluautor 6 monografií a vysokoškolských učebníc, napr. Chémia kyanátov a ich tioderivátov (The Chemistry of Cyanates and their Thio Derivatives, 1977), Antibiotiká. Mechanizmy účinku a rezistencie (1978), Biochemické laboratórne metódy (1981), Rekombinantné DNA a biotechnológie (1990), spoluautor 8 patentov. Nositeľ mnohých ocenení.

augustus

augustus [lat.] — cisársky titul v starovekom Ríme. R. 27 pred n. l. ho udelil senát Oktaviánovi (→ Augustus) a odvtedy sa používal ako súčasť titulatúry cisárov a ich manželiek (v podobe augusta). Cisár Dioklecián vybral tento titul pre dvojicu starších cisárov, zatiaľ čo dvaja mladší, budúci nástupcovia, používali titul cézar (→ tetrarchia).

Aulis

Aulis, genitív Aulidy — obec na východnom pobreží Grécka v Boiótii oproti mestu Chalkis na ostrove Eubója; okolo 600 obyvateľov. Podľa gréckej báje sa tam zhromaždili Achájci, ktorí pod Agamemnónovým vedením tiahli proti Tróji. Pretože Agamemnón sa previnil voči bohyni Artemide, nepriaznivé vetry zadržiavali achájske lode, až kým Agamemnón neobetoval vlastnú dcéru Ifigéniu.

Dejisko Euripidovej tragédie Ifigénia v Aulide.

aulódia

aulódia [gr.] — v antickej gréckej hudbe spev sprevádzaný hrou na aulose na rozdiel od sólovej hry na aulose nazývanej auletika. Aulódia v starom Grécku pozostávala z melódií nazývaných nomos, ktoré sa spievali na počesť boha Apolóna. Ich tvorcami boli Marsyas, jeho žiaci Plumpos a Kratés, ako aj Terpandros z Antissy (Lesbos).

Auletické melódie hrané sólovo na aulose sa nazývali aj polykefalos alebo harmateios.

aulos

aulos [gr.] — starogrécky dvojjazýčkový drevený aerofón stredoázijského pôvodu s hmatovými dierkami a prefukovacím otvorom, neskôr aj s klapkami, dlhý 25 – 65 cm. Bol zhotovovaný z kovu, trstiny, dreva, kosti alebo zo slonoviny. Hráč na aulose hral paralelne na dvoch nástrojoch zvyčajne rôznej dĺžky, jedna píšťalka mala funkciu melodického nástroja, druhá bourdonu. Aby sa na píšťalkách lepšie hralo, pripevňovali sa o hlavu špeciálnou páskou.

Aulos bol jediným nástrojom používaným v antickej dráme a v rámci hier v Delfách sa konali špeciálne preteky auletov.

AUOS

AUOS, rus. Avtomatičeskije universaľnyje orbitaľnyje stancii — zdokonalené typy sovietskych družíc zo série Interkozmos určené najmä na prieskum Zeme (atmosféra, oceány), kozmického žiarenia a slnečnej činnosti.

au pair

au pair [o pér; fr.], aupair —

1. za protislužbu, bez zaplatenia;

2. mladý cudzinec (spravidla študentka), ktorý v zahraničí v rodine pomáha starať sa o deti a domácnosť za ubytovanie, stravu a vreckové, aby sa naučil cudzí jazyk.

AURA

AURA, angl. Association of Universities for Research in Astronomy — združenie amerických a medzinárodných inštitúcií založené 1957. R. 2017 združovalo 44 amerických a 5 medzinárodných inštitúcií (takmer výlučne univerzít). Je zamerané na podporu špičkového astronomického výskumu všetkými dostupnými prostriedkami (vzdelávanie, astronomické pozorovania a ich interpretácia), ako aj na propagáciu astronomického výskumu medzi širokou verejenosťou; do programov sa môže zapojiť aj pokročilá verejnosť. Spravuje ďalekohľady Gemini, astronomické observatóriá združené v Národnom observatóriu optickej astronómie (National Optical Astronomy Observatory, NOAO) a Large Synoptic Survey Telescope (LSST) v Chile, ďalej Národné slnečné observatórium (National Solar Observatory), ako aj Vedecký inštitút vesmírneho ďalekohľadu (Space Telescope Science Institute, STSI) v Baltimore (Maryland) riadiaci misiu Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu; pripravuje aj nový vesmírny ďalekohľad James Webb s priemerom hlavného zrkadla 6,5 m.

aura

aura [gr. > lat.] —

1. lek. špecifické zážitky subjektu pred epileptickým, niekedy aj hysterickým záchvatom alebo pred migrénou. Aura sa spravidla začína intenzívnou nevoľnosťou, neskôr sa objavujú rôzne ilúzie, halucinácie, extrémne pocity strachu. Keďže v stave aury sú pamäť aj vedomie narušené, postihnutý nedokáže tieto zážitky dobre opísať. Charakter aury závisí od oblasti mozgu, v ktorej vznikajú výboje chorobnej epileptickej aktivity. Môže sa prejaviť čuchovými alebo sluchovými pseudohalucináciami, útrobnými pocitmi tlaku, tepla ap. v nadbrušku, ktoré sa šíria nahor (epigastrická aura). Pred záchvatom migrény sú častejšie poruchy zraku, iskrenie (fosfény) alebo zahmlenie pred očami, výpadky časti zorného poľa (skotómy) alebo obrny pohybov oka;

2. v okultizme ovzdušie, opar, vánok; v mystickom zmysle ťažko postrehnuteľná fosforescencia obklopujúca každý jav, vyžarovanie (fluidum) registrovateľné senzibilnými osobami ako žiara alebo farebné spektrum obklopujúce postavu.

aurea mediocritas

aurea mediocritas [-dijokritás; lat.] — zlatá prostrednosť, t. j. neuspokojovať sa s málom, ale nechcieť ani priveľa. Myšlienka objavujúca sa v literatúre od Hésioda, rozpracovaná Aristotelom a jeho školou (Horácius: Básne, resp. Ódy, 2. kniha, 10. báseň, 5. verš); → inter utrumque tene!; → nihil nimis.

Aurelianus, Lucius Domitius

Aurelianus, Lucius Domitius, genitív Aureliana, 9. 9. 214 Sirmium, dnes Sremska Mitrovica – 275 — rímsky cisár (od 270). Obnovil jednotu Rímskej ríše, zastavil postup Gótov v Panónii a Alamanov v severnej Itálii. Z obavy pred ohrozením Ríma barbarmi dal vybudovať nové hradby, ktoré sa zachovali dodnes. Porazil palmýrsku kráľovnú Zénobiu a k Rímskej ríši pripojil východné provincie. Zlomil moc galského uzurpátora Tetrika (Tetricus), zlikvidoval Galské cisárstvo a pripojil k Rímskej ríši aj západné provincie, začo dostal titul obnoviteľ ríše (restitutor orbis). Musel však opustiť Dáciu (prvá provincia, ktorú Rimania stratili). R. 274 s cieľom vytvoriť jednotné náboženstvo v celej Rímskej ríši obnovil (na krátky čas) kult Neporaziteľného Slnka (Deus Sol Invictus), ktorého slávnosť pripadala na 25. december, a zaviedol nové kolégium pontifikov (pontifices Solis).

Aurelianov životopis sa zachoval v diele Historia Augusta.

Aurelius Victor, Sextus

Aurelius Victor [vik-], Sextus, 4. stor. n. l. — rímsky historik. Pochádzal z Afriky, zastával rôzne úrady, napokon sa stal správcom Panónie a prefektom mesta Rím. Po skončení úradníckej kariéry sa venoval historiografii a po 360 vydal historický spis Cisári (Caesares), v ktorom zachytil životopisy rímskych cisárov od Augusta po Konštantína II. S jeho menom sa spájajú aj spisy Pôvod rímskeho národa (Origo gentis Romanae) a O slávnych mužoch (De viris illustribus).

au revoir

au revoir [orvuár; fr.] — dovidenia (pozdrav).

ε Aurigae

ε Aurigae [-gé; lat.], Epsilon Aurigae — zákrytová premenná hviezda, ktorej primárnou zložkou je nadobor spektrálneho typu F0 Ia. Sekundárnou zložkou je hviezda al. dvojica hviezd obklopená prachovoplynným diskom, ktorý každých 9 896 dní počas 640 – 730 dní čiastočne zakrýva primárnu zložku. Vizuálna hviezdna veľkosť sa mení v rozmedzí 2,92m 3,83m.

auri sacra fames

auri sacra fames [-rí -kra -més; lat.] — prekliaty hlad po zlate, t. j. lačnosť po zlate vedie k zločinom (Vergílius: Aeneis).

aurorálny

aurorálny

1. týkajúci sa úsvitu, ranného obdobia (podľa rímskej bohyne Aurory); 2. súvisiaci s polárnou žiarou.

aurorálny elektrožet

aurorálny elektrožet, polárny elektrožet — intenzívny ionosférický elektrický prúd v oblasti aurorálneho oválu. Rozlišuje sa záp. (v predpoludňajšom sektore) a vých. (v popoludňajšom sektore) aurorálny elektrožet, ktoré sa kvantatívne špecifikujú indexmi magnetickej aktivity AL a AU. Celkový magnetický efekt aurorálneho elektrožetu sa vyjadruje indexom AE = AU − AL odvodzovanom z magnetogramov vybraných observatórií vo vyšších zemepisných šírkach. Nárast AE sa zaznamenáva počas magnetosférickej subbúrky.

Aurora musis amica

Aurora musis amica [-ró- múzís amíka; lat.] — Zornička je naklonená Múzam, t. j. ranný čas je vhodný na duševnú činnosť.

auskultant

auskultant [lat.] — v minulosti označenie súdneho čakateľa. Úlohou auskultanta v tzv. prípravnej službe bolo získať teoretické a praktické vedomosti a pripravovať sa pod odborným dozorom na povolanie sudcu.

Ausonius, Decimus Magnus

Ausonius [-zonijus; lat.], Decimus Magnus, genitív Ausonia, 310 Burdigala, dnes Bordeaux – 393 (podľa iných zdrojov 394 alebo 395) tamže — rímsky básnik a rétor. Rečnícke vzdelanie získal u svojho strýka, rétora Aemilia Magna Arboria v Tolose (dnes Toulouse), neskôr pôsobil ako učiteľ gramatiky a rétoriky v Burdigale. R. 365 ho cisár Valentinián I. povolal na dvor do Augusty Treverorum (dnes Trier), aby vychovával jeho 6-ročného syna Graciána. Po Graciánovom nástupe na trón (Valentiniánov spoluvládca od 367) závratne stúpla aj Ausoniova kariéra, 370 získal hodnosť comes (dvoran), 375 bol vymenovaný za cisárovho tajomníka (quaestor sacri palatii), neskôr správca Galií (praefectus Galliarum). Keď Gracián zahynul v boji s Magnom Maximom (383), Ausonius sa odobral do rodnej Burdigaly.

Vynikajúci znalec antickej poézie, poeta ludens (= hrajúci sa básnik), tvorca básnických hračiek (gr. paignia), resp. formálnych hračiek (gr. technopaignia), napr. Trojčíselnej hádanky (Griphus ternarii numeri) alebo hexametrickej básne, v ktorej sa každý verš začína rovnakým jednoslabičným slovom, akým sa končí predchádzajúci verš; majster centónovej techniky (→ cento). Autor lascívnej Svadobnej zlátaniny (Cento nuptialis) zostavenej z bezúhonných veršov Vergília. Vo svojom najrozsiahlejšom básnickom diele, skladbe Mosella (438 hexametrov), ktoré je spojením tradičného antického enkómia, hymnu a panegyriky, opisuje krajinu v poriečí Moselly; cenné sú aj jeho oslavné básne na profesorov (Spomienka na burdigalských profesorov, Commemoratio professorum Burdigalensium), mestá Rímskej ríše (Výpočet vznešených miest, Ordo urbium nobilium), germánske dievča Bissulu a i. Zachovala sa jeho korešpondencia (7 veršovaných listov) s Pavlom z Noly (Paulinus Nolensis, *353, †431), s ktorého životným zvratom (obrátenie na kresťanskú vieru) a s následným novým prístupom k poézii (poeta christianus) sa nezmieril.

auspície

auspície [lat.], lat. auspicia, lat. jednotné číslo auspicium — v starovekom Ríme znamenia bohov; náboženské úkony, ktorými sa zisťovala vôľa bohov na základe rôznych znamení. Božiu vôľu vykladali auguri, ktorí sledovali (lat. auspex = pozorovateľ, vykladač znamenia) prírodné úkazy (blesky), let vtákov (najmä orlov) alebo správanie posvätných zvierat chovaných na tieto pozorovania (kurence). Prenesene záštita; → sub auspiciis.

Austin, John

Austin [ostin], John, 3. 3. 1790 Creeting Mill (pri Ipswichi) — december 1859 Weybridge — anglický právnik a filozof práva, hlavný predstaviteľ anglickej analytickej jurisprudencie. Spolu s J. Benthamom a J. S. Millom patria do skupiny utilitaristických filozofov. Spočiatku bol dôstojníkom v armáde, neskôr sa stal advokátom a učiteľom právnej vedy na univerzite v Londýne (1826 – 32), 1834 prednášal právnu vedu na Inner Temple. Do revolúcie 1848 žil vo Francúzsku a v Nemecku, potom až do smrti v Spojenom kráľovstve.

Jeho hlavné dielo Pôsobnosť právnej vedy (The Province of Jurisprudence Determined, 1832) sa v Spojenom kráľovstve stalo najčítanejšou a najkritizovanejšou prácou v oblasti teórie práva. Literárny perfekcionizmus zabránil Austinovi publikovať ďalšie dielo, takže kompletné Prednášky o právnej vede alebo filozofia pozitívneho práva (Lectures on Jurisprudence or the Philosophy of Positive Law, 1861) s dôkladnou analýzou základných právnych pojmov a inštitútov vyšli až po jeho smrti. Austin definuje právo striktne pozitivisticky, celkom oddeľujúc jeho existenciu od morálnej hodnoty. Zákon je príkaz s hrozbou sankcie v prípade neposlušnosti. Štát je v jeho chápaní suverénom, nezávislou politickou spoločnosťou, ktorá je definovaná ústavou.