Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 28 z celkového počtu 28 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Kozáček, Ivan

Kozáček, Ivan, 24. 12. 1923 Dolné Sŕnie, okres Nové Mesto nad Váhom – 13. 11. 2015 Bratislava — slovenský fotograf. Iniciátor a organizátor fotoamatérskeho života na Slovensku, zakladajúci člen (1968) a 1978 – 95 predseda Zväzu slovenských fotografov. Vo svojej tvorbe sa venoval zobrazovaniu každodenného života (Zaujaté krásou, 1960; 1. máj študentov, 1960 – 80; Dievčatá a psík, 1970 – 80). Dlhoročne a programovo dokumentoval aj architektúru a premeny Bratislavy (Zo starej uličky, 1953; Detail Mosta SNP, 1984). Nositeľ viacerých ocenení.

kozmetické výrobky

kozmetické výrobky, aj kozmetika — látky alebo prípravky (zmesi) určené na kontakt s vonkajšími časťami ľudského tela (pokožka, vlasy, nechty, pery, vonkajšie pohlavné orgány), so zubami a sliznicou ústnej dutiny s cieľom čistiť, chrániť a udržiavať ich v dobrom stave, meniť ich vzhľad, parfumovať, ako aj korigovať telesné pachy. Vyrábajú sa z látok rastlinného a živočíšneho pôvodu alebo synteticky a na trh sa dodávajú vo forme krémov, emulzií, roztokov, gélov, suspenzií, práškov a aerosólov. Diferencujú sa podľa veku a pohlavia (dámska, pánska a detská kozmetika).

Podľa účelu použitia sa delia na výrobky na telesnú hygienu (toaletné a tekuté mydlá, syntetické detergenty – syndety, prísady do kúpeľa, prípravky na sprchovanie a na vonkajšiu intímnu hygienu, depilačné prostriedky, dezodoranty a antiperspiranty), výrobky na hygienu ústnej dutiny (zubné pasty, ústne vody, ústne dezodoranty), výrobky na starostlivosť o pleť (pleťová kozmetika; pleťové krémy, pleťové mlieka, pleťové vody, pleťové masky, peelingy, ďalej prípravky proti vráskam, na holenie, masáž a bielenie pleti, opaľovacie prípravky a samoopaľovacie prípravky), o vlasy (vlasová kozmetika; vlasové šampóny, vlasové vody, kondicionéry, prípravky na farbenie a na odfarbovanie vlasov, na onduláciu, vyrovnávanie a spevnenie vlasov, ako aj na formovanie účesu) a o nechty (laky, odlakovače, nechtové regenerátory, zmäkčovače kože), ďalej prípravky na dekoratívne účely (dekoratívna kozmetika; tónovacie základy, korektory, mejkapy, púdre, púdrokrémy, lícenky, líčidlá, rúže) a vonné prípravky (voňavky, parfumy, parfumové, toaletné a kolínske vody).

Podľa legislatívy EÚ kozmetické výrobky sprístupnené na trhu musia byť z hľadiska zdravia používateľov (ak sa používajú za bežných a racionálne predvídateľných podmienok) bezpečné, pričom ich bezpečnosť je zaručená výrobou podľa zásad správnej výrobnej praxe. Keďže spravidla pozostávajú z veľkého množstva chemických (prírodných alebo syntetických) látok (účinné látky, vonné látky, farbivá, konzervačné látky, stabilizátory, látky zachytávajúce škodlivé zložky ultrafialového žiarenia – UV filtre a pod.), legislatívne sú vymedzené zakázané látky, regulované látky (smú sa použiť s určitými obmedzeniami), ako aj povolené farbivá, konzervačné látky a UV filtre a podmienky ich používania.

kozmetika

kozmetika [gr.] —

1. starostlivosť o hygienu kože a telesnú krásu vrátane úpravy vzhľadu, resp. prekrývania a odstraňovania vzhľadových nedostatkov. Zameriava sa na hygienicko-preventívnu ochranu pred nepriaznivými vplyvmi vonkajšieho prostredia (ochranná kozmetika), na spomalenie prejavov biologického starnutia, odstraňovanie kozmetických chýb a zlepšovanie estetického vzhľadu (reparatívna a liečebná kozmetika) i na zvýraznenie prirodzenej krásy (dekoratívna kozmetika). Využíva poznatky z biochémie, chémie, dermatológie, plastickej chirurgie, farmácie, psychológie a i. Je určená pre všetkých ľudí a diferencovaná podľa veku a pohlavia. Bežne sa vykonáva aplikáciou kozmetických prípravkov a pomocou kozmetických úkonov s cieľom všestranne a čo najdlhšie udržať zdravie a optimálny vzhľad kože a spomaliť zjavné prejavy jej starnutia, pričom sa uskutočňuje aj na profesionálnej úrovni v kozmetických salónoch;

2. synonymum kozmetických výrobkov; aj označenie kozmetických salónov.

kozmetológia

kozmetológia [gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa vývojom kozmetických výrobkov a skúmaním ich funkčných vlastností, ako aj dôsledkov ich pôsobenia na ľudskú pokožku v úsilí zabrániť jej poškodeniu a spomaliť proces biologického starnutia. Vznikol v roku 1935; súvisí s dermatológiou, využíva poznatky chémie, hygieny, farmácie, biológie, mikrobiológie i psychológie. Kozmetológovia (odborníci z oblasti vývoja a kontroly kozmetických výrobkov) sú organizovaní v medzinárodných (Medzinárodná federácia spoločností kozmetických chemikov, angl. International Federation of Societies of Cosmetic Chemists, IFSCC, a i.) a v národných (na Slovensku občianske združenie Slovenský kozmetologický zväz, SKZ, založený v roku 2000) organizáciách.

kozmické právo

kozmické právo — súhrn zásad a noriem, ktoré upravujú činnosť štátov a medzinárodných organizácií pri prieskume a využívaní kozmického priestoru a nebeských telies; súčasť medzinárodného práva. Jeho hlavným prameňom sú medzinárodné zmluvy, ktoré obsahujú medzinárodnoprávnu úpravu tejto problematiky. Ide o Zmluvu o zásadách činnosti štátov pri výskume a využívaní kozmického priestoru vrátane Mesiaca a iných nebeských telies z roku 1967 (tzv. Kozmická zmluva, v bývalom Československu zverejnená vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 40 z roku 1968), Dohodu o pomoci kozmonautom a ich návrate a o vrátení predmetov vypustených do kozmického priestoru z roku 1968 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 114 z roku 1970), Dohovor o medzinárodnej zodpovednosti za škody spôsobené kozmickými objektmi z roku 1972 (vyhláška ministra zahraničných vecí č. 58 z roku 1977), Dohodu o činnosti štátov na Mesiaci a iných nebeských telesách z roku 1979 a i. Za kozmický priestor je pokladaný priestor vzdialený 100 a viac km od povrchu Zeme (výška 100 km sa považuje za dolnú hranicu vesmíru). Podľa uvedených medzinárodných zmlúv sa kozmický priestor a nebeské telesá pokladajú za spoločnú oblasť voľne prístupnú na výskum a využívanie všetkými štátmi na základe rovnosti, bez akejkoľvek diskriminácie a podľa medzinárodného práva a žiadny štát si ich nesmie privlastniť. Nad kozmickými objektmi a osobami vyslanými do tejto oblasti si však štáty ponechávajú jurisdikciu a kontrolu. Nebeské telesá môžu štáty využívať iba na mierové účely. Nesmú na nich budovať vojenské základne, zariadenia alebo opevnenia ani vykonávať skúšky s akýmikoľvek zbraňami alebo vojenské manévre. Na obežnú dráhu okolo Zeme sa nesmú umiestňovať kozmické objekty nesúce jadrové zbrane alebo iné zbrane hromadného ničenia. Štáty, ktoré vykonávajú výskum a využívajú kozmický priestor a nebeské telesá, informujú ostatné štáty o povahe, mieste a výsledkoch tejto činnosti prostredníctvom generálneho tajomníka OSN. Kozmonauti sú pokladaní za vyslancov ľudstva a každý štát je povinný poskytnúť im v prípade havárie alebo nehody všetku pomoc. Štáty, ktoré vypúšťajú kozmické objekty do kozmického priestoru a na nebeské telesá, nesú zodpovednosť za prípadné škody spôsobené týmito predmetmi iným štátom alebo ich občanom.

kozmický objekt

kozmický objektpráv. predmet vyslaný na obežnú dráhu okolo Zeme alebo ďalej do kozmického priestoru a na nebeské telesá, určený na výskum a využívanie kozmického priestoru a nebeských telies vrátane Mesiaca. Môže ísť o kozmickú loď, kozmickú raketu, kozmickú sondu, kozmickú stanicu, kozmické observatórium a i. Právne zásady a normy vzťahujúce sa na kozmické objekty upravuje kozmické právo. Každý štát si ponecháva jurisdikciu a kontrolu nad kozmickými objektmi a posádkou i v čase, keď sa nachádzajú v kozmickom priestore alebo na nebeskom telese. Štáty, ktoré vypúšťajú kozmické objekty, majú medzinárodnoprávnu zodpovednosť za škody spôsobené týmito objektmi iným štátom a ich občanom na Zemi, vo vzdušnom priestore, v kozmickom priestore a na nebeských telesách.

kozmografia

kozmografia [gr.] —

1. astron. opis rozloženia kozmických telies vo vesmíre;

2. hist. zemepisné dielo opisujúce celý svet a obsahujúce aj údaje z oblasti astronómie a fyzického zemepisu.

kozmochémia

kozmochémia [gr.] — samostatná disciplína (vedný odbor) geochémie skúmajúca chemické procesy vo vesmíre. Na báze štúdia extraterestrických materiálov, najmä meteoritov, sa kozmochemický výskum koncentruje na problematiku vzniku a vývoja slnečnej sústavy, ako aj hviezd, komét ap. Základy kozmochémie položil 1938 nórsky geochemik V. M. Goldschmidt. Za otca kozmochémie je však pokladaný americký chemik H. C. Urey, ktorý 1956 s rakúskym fyzikálnym chemikom a jadrovým fyzikom Hansom Eduardom Suessom (*1909, †1993) publikoval ako prvý tabuľku s izotopmi zistenými pri analýze meteoritov. Kozmochémia má zásadný význam z hľadiska prípravy projektov kozmických letov a prenikania človeka do vesmíru. Veľký rozvoj zaznamenala v posledných desaťročiach po dopravení vzoriek hornín z Mesiaca na Zem, ale aj po nájdení početných zvyškov mimozemských telies na povrchu Zeme (najmä pri cielenom hľadaní v ľadoch Antarktídy).

kozmopolit

kozmopolit [gr.], kozmopolitný organizmus — organizmus so širokým areálom výskytu na celej zemeguli alebo takmer na celej zemeguli (na všetkých kontinentoch okrem Antarktídy, resp. pri morských druhoch vo všetkých oceánoch); vyšší taxón (napr. čeľaď alebo rad), z ktorého sa na každom kontinente vyskytuje aspoň jeden druh. Typické kozmopolity žijú v morskom prostredí (vzhľadom na relatívnu vyrovnanosť podmienok vodného prostredia, kde je menej prekážok rozširovania sa druhov), napr. rastliny z čeľade žaburinkovité a zo živočíchov napr. druh kosatka dravá (Orcinus orca). V blízkosti človeka žijú napr. myš domová (Mus musculus), mucha domáca (Musca domestica), včela medonosná (Apis mellifera) a mnohé druhy hospodárskych zvierat. Ku kozmopolitom patria aj kultúrne rastliny (pšenica, kukurica) a buriny (napr. kapsička pastierska, Capsella bursa-pastoris) alebo dvojklíčnolistové rastliny z čeľade fialkovité. Kozmopolitné sú aj mnohé druhy mikroskopických organizmov, výtrusných rastlín a machorastov, napr. machy rodu brvinka (Weissia).

kozmopolita

kozmopolita [gr.] — prívrženec → kozmopolitizmu; svetoobčan.

kozmopolitizmus

kozmopolitizmus [gr.] —

1. biol. rozšírenie organizmov (napr. rastlín a živočíchov) takmer na celej zemeguli; → kozmopolit;

2. filoz., politol. — politicko-filozofický názor, podľa ktorého treba človeka pokladať predovšetkým za predstaviteľa ľudského rodu ako takého, za občana sveta (gr. kosmos = harmonický, dobre usporiadaný svet, polités = občan), a až potom za príslušníka nejakého iného spoločenstva (národného, kultúrneho, náboženského). Kozmopolitizmus sa pokladá za protiklad nacionalizmu, šovinizmu a regionalizmu. Jeho filozofické základy položili stoici a Cicero, podľa ktorých človek patrí do celku ľudského spoločenstva a nielen do obce, v ktorej sa narodil. Človek sa práve prostredníctvom konkrétneho spoločenstva, v ktorom žije, môže začleniť do svetovej či univerzálnej obce. Významným míľnikom v uvažovaní o kozmopolitizme bolo dielo I. Kanta K večnému mieru. Filozofický návrh (Zum ewigen Frieden. Ein philosophischer Entwurf, 1795; slov. 1963), v ktorom hovorí o voľnom združovaní národov, pričom toto združovanie neznamená popieranie národnej, kultúrnej či náboženskej príslušnosti, ale jej prekročenie. Kozmopolitné právo sa má obmedziť na určenie podmienok všesvetovej pohostinnosti, čiže princípu, podľa ktorého sa s človekom prichádzajúcim na cudzie územie, do cudzej krajiny nemá zaobchádzať ako s nepriateľom. To znamená, že kozmopolitným sa stáva právo a národy sa nevzdávajú ani svojich tradícií, ani politickej suverenity.

V priebehu histórie vzniklo veľké množstvo názorov na to, čo by malo tvoriť základ celosvetového spoločenstva: môžu to byť morálne normy (morálny kozmopolitizmus), politické štruktúry (politický kozmopolitizmus), kultúrne hodnoty (kultúrny kozmopolitizmus) alebo ekonomické postupy (ekonomický kozmopolitizmus). Aktuálne kozmopolitné koncepcie nadväzujú na univerzalistické tradície v dejinách západného myšlienkového okruhu. Vychádzajú najmä z ideálu rovnosti, ktorý je v západnej filozofickej tradícii prítomný v rozličných podobách. Súčasní teoretici kozmopolitizmu vysvetľujú svoju pozíciu v súlade s myšlienkami I. Kanta, pričom vychádzajú predovšetkým z jeho osvietenského chápania človeka. Preferujú indivíduum, svetoobčana ako fundamentálny element, na ktorý sa vzťahuje určitý rozsah práv a povinností na národnej i nadnárodnej úrovni. Argumentujú existenciou určitých univerzálne platných morálnych noriem (morálny kozmopolitizmus), ktoré možno za istých okolností aplikovať na princípy spravodlivosti, pričom východiskovým predpokladom akejkoľvek koncepcie globálnej spravodlivosti by mala byť ochrana ľudských práv. Kozmopolitizmus tak zahŕňa štyri odlišné, ale prekrývajúce sa hľadiská: identifikáciu so svetom alebo s ľudstvom, ktorá presahuje miestne väzby (v niektorých prípadoch je však dôvodom na odmietanie povinností voči miestnym inštitúciám verejnej moci), otvorenosť a toleranciu k myšlienkam a hodnotám iných, očakávanie dejinného vývoja smerom k svetovému mieru a normatívny postoj obhajujúci kozmopolitné ciele a činnosti. S morálnou rovinou úzko súvisí politická rovina (politický kozmopolitizmus), pre ktorú je typické presvedčenie, že všetci ľudia majú právo na rovnaký rešpekt a úctu bez ohľadu na svoj spoločenský alebo akýkoľvek iný status, ako aj snaha o prekročenie rámca vlastného štátu vytvorením medzinárodných politických inštitúcií (modelom pri vzniku medzinárodných organizácií na zač. 20. stor., napr. Spoločenstva národov, bol Kantov projekt spoločenstva národov opierajúci sa o rozmanitosť štátov), podľa iných teórií vytvorením federálneho systému s ústredným orgánom, ale aj centralizovaného svetového štátu (svetoobčianstvo by malo prevážiť nad národným občianstvom). V oblasti kultúry (kultúrny kozmopolitizmus) kozmopolitizmus odmieta výlučné pripútanie sa k určitej forme kultúry, podporuje kultúrnu rozmanitosť v presvedčení, že jestvujú rozdielne formy kultúrnych prejavov, o ktoré sa delia všetci. Pri ekonomických postupoch (ekonomický kozmopolitizmus) propaguje voľný obchod a globálny trh. Globalizovaná obchodná výmena a nadnárodné komunikačné systémy však v súčasnom svete oslabili suverénnosť národných štátov, takže ich spôsoby vlády a definície občianstva sa stali prekonanými. Je však otázne, či sa prípadné svetové spoločenstvo môže opierať iba o paradigmu obchodnej výmeny. Zároveň jednotlivé štáty uplatňujú rôzne hodnotové kritériá a ich postoje k otázke ľudských a občianskych práv sa často veľmi odlišujú. Preto dnešné úvahy o kozmopolitizme kladú nové nároky na uvažovanie o témach ako demokracia, všeobecné dobro, občianstvo, politická subjektivita či štátna suverenita. Z praktického hľadiska je problémom kozmopolitizmu skutočnosť, že nevenuje dostatočnú pozornosť spoločenskému významu jazyka, neberie do úvahy rozmanitosť jazykov a pri nevyhnutnosti vzájomnej komunikácie medzi ľuďmi vytvára požiadavku na všeobecné používanie spoločného jazyka.

kozobrada

kozobrada, Tragopogon, kozia brada — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Dvojročné alebo trváce byliny pochádzajúce z Európy a Ázie; niektoré druhy boli druhotne zavlečené aj do Severnej Ameriky a Austrálie. Majú priame, nerozkonárené alebo len málo rozkonárené oblé, pod zákrovom zhrubnuté byle, striedavé prisadnuté celistvookrajové čiarkovité alebo úzkokopijovité listy a žlté, bronzové alebo purpurové jazykovité kvety usporiadané v jednotlivých vrcholových úboroch, plod nažka zvyčajne s chocholom; v pletivách majú mliečnice, preto pri poranení ronia biele mlieko.

Patrí sem okolo 150 druhov, na Slovensku sa vyskytujú napr. 30 – 80 cm vysoká kozobrada východná (Tragopogon orientalis, v niektorých botanických systémoch Tragopogon pratensis, Tragopogon revolutus, Tragopogon undulatus, Tragopogon rumelicus) s výraznými žltými kvetmi, ktorá rastie na lúkach a pasienkoch alebo v trávnatých priekopách pozdĺž ciest, 20 – 80 cm vysoká kozobrada kyjačikovitá (Tragopogon dubius, v niektorých botanických systémoch Tragopogon campestris, Tragopogon tauricus, Tragopogon livescens, Tragopogon desertorum, Tragopogon tesquicola, Tragopogon major) so sírovožltými kvetmi, ktorá rastie na výslnných stráňach, rumoviskách a medziach, 20 – 50 cm vysoká kozobrada chumáčikovitá (Tragopogon floccosus, v niektorých botanických systémoch Tragopogon brevirostre) so svetložltými kvetmi, ktorá rastie na pieskoch Podunajskej nížiny, 30 – 100 cm vysoká kozobrada lúčna (Tragopogon pratensis agg., → agregátny druh; v niektorých botanických systémoch Tragopogon micranthes, Tragopogon minor, Tragopogon parviflorus) so sírovožltými alebo svetložltými kvetmi, ktorá rastie na lúkach, pasienkoch, medziach a rumoviskách, a 50 – 120 cm vysoká kozobrada pórolistá (Tragopogon porrifolius, v starších botanických systémoch kozobrada pravá alebo kozobrada siata, hovorovo ovosný koreň, Tragopogon angustifolius, Tragopogon australis, Tragopogon coelesyriacus, Tragopogon longirostris, Tragopogon sinuatus) s ružovofialovými kvetmi, ktorá rastie na suchých lúkach, v okolí ľudských sídel, okolo ciest, na rumoviskách a úhoroch (napr. vo Francúzsku, v Nemecku, Spojenom kráľovstve a USA sa pestuje ako okrasná rastlina alebo ako koreňová zelenina, korene obsahujúce inulín, draslík, vápnik a vitamíny skupiny B sa používajú do polievok, mladé sa konzumujú v šalátoch, vhodné sú najmä pre diabetikov).

kozonoha

kozonoha, Aegopodium, kozia noha — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď mrkvovité. Trváce byliny pochádzajúce z Európy a priľahlých západných oblastí Ázie. Majú duté hranaté, v hornej časti slabo rozkonárené stonky, striedavé dlaňovito zložené trojpočetné alebo dvakrát trojpočetné listy zložené z vajcovitých alebo zo širokotrojuholníkovitých, na okrajoch pílkovitých lístkov a obojpohlavné malé biele kvety usporiadané v zložených okolíkoch, plod dvojnažka.

Patrí sem asi 7 druhov, napr. okolo 1 m vysoká kozonoha hostcová (Aegopodium podagraria), ktorá najčastejšie rastie na vlhkých tienistých miestach (v krovinách, záhradách, na okrajoch lesov, na lúkach, popri potokoch). Mladé listy obsahujú vitamín C a niekedy sa používajú do šalátov a polievok, vňať sa používa v ľudovom liečiteľstve na obklady pri ochoreniach kĺbov a pri dne. Nebezpečná burina; jej vyšľachtený, do 10 cm vysoký kultivar Aegopodium podagraria variegatum alebo variegata s krémovobielymi rozlične panašovanými lístkami sa pestuje ako okrasná trvalka vhodná na tienisté miesta alebo ako podrast drevín.

kozorožec

kozorožec — párnokopytník z rodu koza (Capra), trieda cicavce (Mammalia), rad párnokopytníky (Artiodactyla), podrad prežúvavce (Ruminantia), čeľaď turovité. Prežúvavé párnokopytníky s raticami prispôsobenými na pohyb po strmých skalách žijúce vo vysokých skalnatých pohoriach Ázie, Afriky a Európy. Majú mohutné šabľovito zahnuté rohy s hrboľatým povrchom (dĺžka do 150 cm pri samcoch, do 40 cm pri samiciach; samce ich používajú na obranu pred predátormi alebo na boj o samice) a 10 – 20 cm dlhý chvost, samce majú briadku (mladšie jedince kratšiu); pachové žľazy pod chvostom chýbajú. Zvieratá s dennou aktivitou žijúce v čriedach, samice s mláďatami zvyčajne v desať- až dvadsaťčlenných skupinách, samce vo vlastných skupinách, k čriede so samicami sa pripájajú len na jeseň v čase ruje. Samica rodí zvyčajne jedno mláďa (výnimočne dve). Kozorožce sa živia rastlinnou potravou. Dožívajú sa okolo 15 rokov.

V horských oblastiach Kaukazu v nadmorskej výške 800 – 4 000 m n. m. žije kozorožec kaukazský (Capra caucasica) s gaštanovohnedou srsťou, so žltým bruchom a s tmavšími nohami (dĺžka rohov do 70 cm, výška v kohútiku do 1 m, hmotnosť okolo 65 kg) a kozorožec dagestanský (Capra cylindricornis) s gaštanovohnedou srsťou, so žltým bruchom a s tmavšími nohami (dĺžka rohov do 70 cm, výška v kohútiku do 1 m, hmotnosť okolo 65 kg), ktorý je ohrozený vyhynutím, v pohorí Simen v Etiópii kozorožec walia (Capra walie) s viacfarebnou, v lete so svetlohnedou alebo sivou, v zime s tmavohnedou srsťou so žltobielymi plochami na zadku (dĺžka rohov do 100 cm, výška v kohútiku okolo 1 m, hmotnosť do 117 kg) a v skalnatých pohoriach (do nadmorskej výšky 6 700 m n. m.) južnej Európy, ako aj v západnej a južnej Ázii a v severnej Afrike veľmi podobný kozorožec vrchovský (Capra ibex); v niektorých zoologických systémoch sú uvedené aj jeho ďalšie poddruhy, napr. kozorožec vrchovský sibírsky (Capra ibex sibirica), kozorožec vrchovský núbijský (Capra ibex nubiana) a kozorožec vrchovský alpský (Capra ibex ibex).

kozub

kozub

1. aj krb — zariadenie primárne slúžiace na kúrenie alebo na doplnkové vykurovanie obytných priestorov budov s čiastočne (neúplne) uzatvoreným ohniskom napojeným na komín odvádzajúci spaliny. Kozuby sa v menšej miere využívajú aj na grilovanie či na svietenie a sú výrazným estetickým prvkom v interiéri i v exteriéri. Otvorený interiérový kozub (historicky tradičný kozub) je spojený so stavebnou konštrukciou budovy a jeho základom je hranatý alebo oblúkový výklenok siahajúci približne do výšky ľudskej postavy. Ohnisko kozuba, ktoré býva ploché (bez roštu) a z troch strán obmurované, pričom čelná plocha je otvorená smerom do miestnosti, plynulo prechádza do širokého sopúcha (prieťah; horizontálny otvor), ktorý odvádza spaliny do komína. Z hľadiska správnej funkcie kozuba (dostatočný prístup vzduchu na horenie a odvod spalín do komína) je dôležitý vhodný pomer plochy otvoru kozuba a prierezu komína. Otvorený kozub je vhodným dekoračným prvkom obydlí, jeho dôležitým pozitívom je možnosť pohľadu na otvorený oheň, nevýhodou v porovnaní s kachľami, resp. s kachľovou pecou (vykurovacie zariadenia s uzatvoreným ohniskom, zväčša s roštom) je však príliš malá účinnosť vykurovania v dôsledku tepelných strát. Ďalšími nevýhodami otvorených kozubov sú nerovnomerné rozloženie teploty v miestnosti, vysoká prašnosť a pri nevhodných podmienkach tlaku vzduchu aj dymenie do miestnosti. Počas historického vývoja sa na zvýšenie efektivity a zníženie príliš silného sálavého tepla aplikovalo viacero zlepšení, napr. zmenšil sa otvor kozuba, čo sa dosiahlo pomocou kovovej (zväčša liatinovej) platne, ktorá sa namontovala do jeho hornej časti a odtienila (presmerovala) časť sálavého tepla z otvoreného plameňa a ohrievala okolitý vzduch. Neskôr sa aj časti sopúcha robili z tepelne vodivého materiálu, vďaka čomu sa dostalo do miestnosti viac tepla, alebo sa zhotovoval sopúch s dvojitou stenou, pričom vzduch nachádzajúci sa medzi stenami sa ohrial a vystupoval otvormi cez mriežku v hornej časti sopúcha. Na zmiernenie sálania tepla a zabránenie úletu iskier z ohňa do miestnosti sa pred otvor kozuba niekedy umiestňovala aj premiestniteľná zástena. Na ochranu pred popálením mal otvor kozuba často mrežové dvere. Nevhodné ťahové pomery kozuba (odťah spalín do komína) je možné riešiť pomocou regulovateľnej klapky v sopúchu. Tá sa s cieľom zabrániť unikaniu teplého vzduchu z miestnosti v čase mimo prevádzky kozuba zatvára.
Ďalším spôsobom na zlepšenie účinnosti využitia tepla je zabudovanie kozubového výmenníka (nazýva sa aj krbový výmenník). Je to kovová nádoba alebo rúrový had vnútri kozuba, ktoré slúžia na ohrev úžitkovej vody či vody na vykurovanie miestností (teplovodný kozub), alebo sústava hrubších rúr či lamiel, v ktorých sa ohrieva vzduch (teplovzdušný kozub), ktorý môže byť vedený ďalej na vykurovanie susedných miestností, prípadne aj celého domu. Pri moderných teplovzdušných kozuboch je cirkulácia vzduchu často podporovaná elektrickým ventilátorom, pri teplovodných kozuboch sa používa obehové čerpadlo.
V modernej dobe úsilie skombinovať výhody kozubov a kachieľ, t. j. popri zachovaní vzhľadu zlepšiť účinnosť a znížiť spotrebu paliva, viedlo k vytvoreniu alternatívnych konštrukcií. Vznikli kozubové kachle (aj krbové kachle; rozšírené od 70. rokov 20. stor.), čo sú väčšinou kovové, zriedka murované, samostatne stojace kachle, pri ktorých dvierka z tepelne odolného skla umožňujú pohľad na plamene.
V súčasnosti sa namiesto klasických, otvorených kozubov zhotovujú prevažne kozuby s kozubovou vložkou (nazýva sa aj krbová vložka), čo sú vlastne kozubové kachle obmurované tzv. obstavbou. Dekoratívny architektonický vzhľad podobný otvorenému kozubu zostáva pri nich zachovaný, vďaka zatvárateľným dvierkam je však prívod vzduchu regulovaný, teplota výrazne vyššia a dosahovaná účinnosť až 80-percentná (15-percentná pri otvorenom kozube). Kozubové vložky sa často kombinujú s výmenníkmi tepla.
Pri stavbe kozuba i obstavby sa používajú špeciálne stavebné materiály schopné odolávať tepelným šokom (rozpínanie materiálu pri ohriatí a následný návrat do pôvodného stavu), napr. žiaruvzdorné prefabrikované tvarovky alebo žiaruvzdorné omietky. Na obklad sa používa obkladová keramika, prírodný alebo leštený kameň (pieskovec, vápenec, mramor, žula) alebo ušľachtilé kovy a zliatiny (oceľ, chróm, nikel), prípadne aj drevo. V kozube sa tradične vykurovalo drevom (drevenými polenami), v novších konštrukciách (kozubové kachle, kozubové vložky) je možné vykurovať takmer všetkými druhmi tuhých palív (drevo, drevené brikety, uhlie).
Ako kozuby sa označujú aj plynové alebo elektrické zariadenia, pri ktorých je zachovaný architektonický vzhľad kozubov, vytvára sa však v nich len ilúzia plameňov plápolaním vhodne zafarbených textilných pásikov v prúde vzduchu elektrického ventilátora či ilúzia žeravých uhlíkov rozžeravením vhodných objektov pomocou elektrických odporových špirál alebo sa v nich len premieta obraz ohňa z elektronickej nahrávky. Kozuby spaľujúce lieh sú takmer výlučne estetickým prvkom moderných interiérov, vykurujú len minimálne. Okrem interiérových kozubov sa budujú aj exteriérové, záhradné kozuby, t. j. architektonicky stvárnené otvorené ohniská, ktoré slúžia najmä na grilovanie.

Otvorené interiérové kozuby sa používali pravdepodobne už v 9. stor. (zachovaný ideálny plán kláštora Sankt Gallen v dnešnom Švajčiarsku, okolo 820). Neskôr sa uplatňovali najmä v gotických hradných sieňach a v renesančných zámkoch, a to často v nikách miestností. Od 15. stor. sa rozšírili aj do domov bohatých mešťanov, kde predstavovali výnimočnú súčasť interiérového zariadenia. Vertikálne kovové platne (zväčša zo železnej liatiny), ktoré sa od konca 15. stor. umiestňovali do hornej časti otvoru kozuba a ktorých funkciou bolo sústreďovať (kumulovať) teplo a vyžarovať ho do miestnosti, boli často reliéfne zdobené. Vonkajší obklad (čelo) kozuba býval zhotovovaný z kameňa (najmä z mramoru), tehál, z glazovanej hliny alebo zo štuky a mával bohatú reliéfnu výzdobu ovplyvnenú dobovými slohmi. Na kozubovú rímsu bývali umiestňované hodiny, svietniky alebo vázy, prípadne menšie plastiky. Kozuby boli rozšírené najmä v románskych krajinách (od 14. stor. Taliansko, Francúzsko), obzvlášť obľúbené boli v anglosaských krajinách, kde symbolizovali tradíciu v bývaní a prispievali k vytvoreniu pocitu intimity v obydliach. V súčasnosti vzhľadom na vysokú nehospodárnosť (neefektívnosť) tohto spôsobu vykurovania plní otvorený kozub čoraz viac len funkciu interiérového dekoratívneho prvku.

2. v minulosti čiastočne uzatvorené ohnisko umiestnené vo výške okolo 70 cm nad podlahou, používané na varenie; pec.

Kr

Kr

1. chem. zn. kryptónu;

2. náb. skratka dvoch kníh Starého zákona (1 Kr – Prvá kniha kráľov, 2 Kr – Druhá kniha kráľov); → Králi; → Biblia.

krab

krab [nem.] —

1. archit. v gotickej architektúre ozdobný prvok v tvare štylizovaného listu umiestňovaný v pravidelných rozostupoch na hrany fiál a vimperkov, na okraje štítov, oporných oblúkov, ostení portálov, hlavíc a pod. V ranej podobe mal tvar bobule alebo puku, neskôr prehýbaného a dekoratívne stvárneného zoschnutého plaziaceho sa listu. Okrem architektúry sa uplatnil aj vo výzdobe nábytku a v zlatníctve;

2. zool. → kraby.

kraby

kraby [nem.], Brachyura — skupina zvyčajne morských živočíchov z kmeňa článkonožce (Arthropoda), oddelenie hryzadlovce (Mandibulata), podkmeň kôrovce (Branchiata, Crustacea), trieda rakovce (Malacostraca), rad desaťnožce (Decapoda), podrad lozivce (Reptantia). Žijú na dne a v piesku morí a oceánov, výnimočne aj v riekach a potokoch (do nadmorskej výšky 2 000 m n. m.) alebo na súši mierneho, subtropického a tropického pásma.

Majú článkované rôzne veľké telo zložené z hlavohrude so širokým okrúhlym, štvorhranným alebo trojuholníkovým karapaxom a z krátkeho bruška ohnutého pod karapaxom. Na hlavohrudi majú 2 páry tykadiel, 1 pár zložených očí na pohyblivých stopkách, ústny otvor s 1 párom hryzadiel a s 2 pármi čeľustí a 5 párov článkovaných nôh (prvý pár má posledné články premenené na mohutné klepetá slúžiace najmä na chytanie potravy a na obranu, 4 páry sú kráčavé, zakončené malými klepietkami a slúžia na charakteristický pohyb doboku alebo na dýchanie, žiabre sú iba na prvom páre), na brušku pleopody (5 – 7 párov), ktoré pri samiciach slúžia na prichytávanie vajíčok, pri samcoch sú 1 – 2 páry modifikované na pomocný páriaci orgán. Sú oddeleného pohlavia, larválnym štádiom je larva typu zoëa (na dospelého jedinca sa podobá až po štvrtom zvlečení). Samica kraba môže byť oplodnená len krátko po zvliekaní, kým je ešte karapax mäkký, samec vystrekne semeno do jej tela, kde zostáva uchované do vytvorenia vajíčok, po čom dôjde k ich oplodneniu; oplodnené vajíčka sú prichytené pod bruškom, po určitom čase sa z nich vyliahnu larvy, ktoré žijú niekoľko týždňov ako súčasť planktónu. Kraby sú všežravé, živia sa najmä mäkkýšmi, inými kôrovcami a rybami, niektoré druhy napr. aj kokosovými orechmi. Dožívajú sa zvyčajne 10, niektoré druhy však aj okolo 100 rokov.

Patrí sem okolo 4 500 druhov, k najznámejším patria napr. rôznofarebný, 6 – 8 cm dlhý krab plážový (Carcinus maenas, v niektorých zoologických systémoch Ocypode ceratophthalma), ktorý sa vyskytuje v tropických oblastiach na pobrežiach Indického a Tichého oceána (v jeho západnej a centrálnej časti), zelený alebo zeleno-tmavohnedý, 6 – 7 cm dlhý krab čínsky (Eriocheir sinensis, v niektorých zoologických systémoch krab riečny) s chlpatými klepetami (pri samcoch), ktorý sa pôvodne vyskytoval v sladkých vodách Ázie, odkiaľ bol lodnou dopravou zavlečený aj do severoamerických a európskych riek (napr. do povodia Labe a Vltavy), ružovo-oranžovo-biely, 40 – 60 cm dlhý veľkrab japonský (Macrocheira kaempferi), ktorý sa vyskytuje v mori južne od ostrova Honšu a v Severnom a Stredozemnom mori, je najväčším (rozpätie klepiet 3 – 4 m, hmotnosť do 20 kg) a najdlhšie žijúcim druhom (do 100 rokov) a loví sa pre chutné mäso, červenohnedý, do 25 cm dlhý (hmotnosť 3 kg) krab piesočný (Cancer pagurus) s charakteristickými klepetami na konci sfarbenými dočierna, ktorý sa vyskytuje v severných oblastiach Atlantického oceána a v Severnom, Baltskom i v Stredozemnom mori a tiež sa loví pre chutné mäso, červená alebo červenohnedá, do 20 cm dlhá maja pavúkovitá (Maja squinado), ktorá sa vyskytuje v Stredozemnom mori a v severovýchodných oblastiach Atlantického oceána, a červenofialový, do 20 cm dlhý (hmotnosť 1 – 5 kg) krab kamčatský (Paralithodes camtschatica), ktorý sa vyskytuje v severozápadných oblastiach Tichého oceána.

kraj

kraj

1. všeobecne krajina, región;

2. územnosprávna jednotka vo viacerých štátoch (Česko, Rusko, Slovensko a i.).

V bývalom Československu bolo administratívne členenie na kraje zavedené v roku 1948 (vytvorenie prvého krajského zriadenia v Čechách je však datované do 13. stor.), keď bolo vytvorených 19 krajov, z toho 13 krajov na území Čiech a Moravy (Brniansky, Českobudějovický, Gottwaldovský, Hradecký, Jihlavský, Karlovarský, Liberecký, Olomoucký, Ostravský, Pardubický, Plzenský, Pražský, Ústecký) a 6 na území Slovenska (Banskobystrický, Bratislavský, Košický, Nitriansky, Prešovský, Žilinský). Boli riadené krajskými národnými výbormi ako orgánmi štátnej správy. Kraje sa ďalej delili na okresy spravované okresnými národnými výbormi. Toto rozdelenie zaniklo v roku 1960 (zákon č. 36 z 1960 o územnom členení štátu), keď bolo prijaté nové administratívne členenie. Došlo k zlučovaniu predchádzajúcich územnosprávnych jednotiek do väčších celkov, a tým k ich redukcii (prvýkrát nebolo rešpektované pôvodné, historické členenie krajov). Územie republiky bolo rozdelené na 10 samostatných krajov, z toho 7 v Čechách a na Morave (Stredočeský, Juhočeský, Západočeský, Severočeský, Východočeský, Juhomoravský, Severomoravský), pričom samostatnú územnú jednotku na úrovni kraja tvorilo aj územie hlavného mesta Prahy (rozdelené na 10 správnych obvodov), a 3 na území Slovenska (Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský), v roku 1968 nadobudla postavenie samostatnej územnej jednotky na úrovni kraja aj Bratislava ako hlavné mesto Slovenska. Kraje sa ďalej členili na okresy a tie na obce. Príslušné územné celky riadili novozriadené krajské, okresné, mestské a miestne národné výbory. Vytvorenie alebo zrušenie kraja, podstatná zmena jeho územia a zmena jeho sídla patrili do právomoci národných rád republík (Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady).

Po zmene politickej a spoločenskej situácie (1989) sa v roku 1990 začala reforma verejnej správy, ktorej cieľom bolo posilniť úlohu samosprávy a oddeliť ju od miestnej (vrátane regionálnej) štátnej správy (presun časti právomocí štátnych orgánov na orgány samosprávy). Zákonom č. 517 z 1990 o územnom a správnom členení SR (s účinnosťou od 19. decembra 1990) boli kraje zrušené a územie Slovenska bolo administratívne rozčlenené na 38 okresov. Územným obvodom na výkon pôsobnosti orgánov štátu sa stal okres riadený okresným úradom, presun obce do iného okresu schvaľovala vláda so súhlasom obce. Po rozdelení Československa a vzniku samostatnej SR (1. január 1993) boli ustanovené samosprávne územné celky (zákon č. 221 z 1996 o územnom a správnom usporiadaní SR), ktorými sa stali obce a vyššie územné celky (VÚC). Zároveň boli ako správne jednotky na výkon pôsobnosti orgánov štátu (štátnej správy) nad úrovňou okresov opätovne zriadené kraje riadené krajskými úradmi (úradmi miestnej štátnej správy), pričom územný obvod kraja bol zhodný s územným obvodom VÚC. V roku 2001 sa podľa zákona č. 302 z 2001 o samospráve vyšších územných celkov (zákona o samosprávnych krajoch) stali VÚC samosprávnymi krajmi.

Územie Slovenska bolo rozdelené na osem samosprávnych krajov, ktoré sa stali územnými samosprávnymi a správnymi celkami vybavenými širokými kompetenciami najmä v oblasti dopravy, zdravotníctva, školstva, sociálnych vecí a kultúry. Sú to: Bratislavský samosprávny kraj (so sídlom v Bratislave), Trnavský samosprávny kraj (so sídlom v Trnave), Trenčiansky samosprávny kraj (so sídlom v Trenčíne), Nitriansky samosprávny kraj (so sídlom v Nitre), Žilinský samosprávny kraj (so sídlom v Žiline), Banskobystrický samosprávny kraj (so sídlom v Banskej Bystrici), Košický samosprávny kraj (so sídlom v Košiciach) a Prešovský samosprávny kraj (so sídlom v Prešove). Každý samosprávny kraj je riadený svojím predsedom (hovorovo županom) a zastupiteľstvom tvoreným poslancami, ktorí sú volení obyvateľmi samosprávneho kraja na 4 roky. Súčasné kraje (Bratislavský, Trnavský, Trenčiansky, Nitriansky, Žilinský, Banskobystrický, Košický, Prešovský), ktoré sa z hľadiska štátnej správy delia na okresy, predstavujú od zrušenia krajských úradov (2007) len jednotky územného (administratívneho) členenia štátu najvyššieho stupňa a štatistické jednotky, ako aj územné obvody pôsobnosti rozličných orgánov štátu (štátnej správy), napr. v polícii krajské riaditeľstvá Policajného zboru;

3. miesto najďalej vzdialené od stredu; začiatok alebo koniec niečoho.

krajinárstvo

krajinárstvo

1. → krajinársky urbanizmus;

2. → krajinomaľba.

Krajinská Séčéniho knižnica

Krajinská Séčéniho knižnica, maď. Országos Széchényi Könyvtár — maďarská národná knižnica so sídlom v Budapešti. Založená Františkom Séčénim (Ferencz Széchényi; → Séčéniovci), ktorý darovacou listinou z 25. novembra 1802 venoval národu svoju súkromnú zbierku pozostávajúcu z hungarikálnych kníh (→ hungarikum) a predmetov. V roku 1803 bola knižnica sprístupnená verejnosti. Pôvodná Séčéniho zbierka, ktorá obsahovala viac ako 1 200 rukopisov, 13-tisíc zväzkov tlačených kníh, stovky máp, rytín, erbových vyobrazení a pod., neustále vďaka neskorším národným zbierkam, príspevkom a darom narastala a v roku 1808 sa stala súčasťou novozaloženého Maďarského národného múzea. V roku 1949 sa knižnica stala samostatnou inštitúciou pod súčasným názvom, od roku 1986 sídli v komplexe Budínskeho hradu.

Fond knižnice v súčasnosti obsahuje takmer 10 miliónov knižničných jednotiek. Okrem základného fondu, ktorý je zameraný na hungarikálnu produkciu (tlačenú i elektronickú) a jeho prírastky prebiehajú formou povinného výtlačku, kúpou a darmi, patrí k najdôležitejším tzv. špeciálny fond uchovávajúci zbierku kódexov a rukopisov (najvzácnejších je 37 tzv. korvínok, iluminovaných rukopisov z Knižnice Mateja Korvína), významné sú aj zbierky inkunábul (napr. jeden z exemplárov prvej tlačenej knihy v Uhorsku Chronica Hungarorum z roku 1473) a starých hungarikálnych tlačí, ako aj tlačí zo 16. stor., ďalej uchováva fondy periodík, mikrofilmov, máp, plagátov a i. V knižnici sa nachádza aj väčšina kódexov a veľké množstvo knižných pamiatok slovenskej proveniencie.

krajinský sudca

krajinský sudca — v Uhorskom kráľovstve v stredoveku a novoveku vysoký súdny hodnostár (lat. iudex curiae regiae, comes curialis, comes curialis minor). Výkon súdnej moci (→ dvorský súd) v stredoveku prebiehal na kráľovskom dvore v kráľovskej kúrii (curia regis). Za vlády dynastie Arpádovcov (1000 – 1301) sa okrem panovníka a palatína stal vykonávateľom súdnej moci aj krajinský sudca (pôvodne dvorský župan). Jeho súd sa v 13. stor. zmenil na stálu inštitúciu zastupujúcu kráľa, tzv. súd kráľovskej prítomnosti (iudicium praesentiae regiae). Od konkrétneho prípadu potom záviselo, či panovník súdil osobne alebo ho zastupoval krajinský sudca, ktorý od konca 13. stor. zvolával súdy v pevne stanovených termínoch na ôsmy deň po väčšom cirkevnom sviatku (oktaválne súdy). Podľa zákonného článku 9 z roku 1290 bolo obsadenie funkcie krajinského sudcu kráľom viazané na súhlas krajinského snemu. Krajinskí sudcovia patrili medzi tzv. skutočných (pravých) barónov Uhorského kráľovstva (veri barones regni) a boli im udeľované tzv. majetky pro honore. V čase vykonávania svojej funkcie mohli požívať a spravovať príjmy z kráľovských majetkov (hrady a hradné panstvá, od 14. stor. napr. Lietavu) a využívať ich ako sídlo počas ciest po Uhorsku. Funkcia bola doživotná, od 17. stor. sa vyskytli aj prípady, že krajinský sudca postúpil do funkcie palatína. Od roku 1723 bol krajinský sudca druhým predsedom Uhorskej miestodržiteľskej rady a zároveň (spolu s palatínom) predsedom Sedmopanskej tabuly. Do kompetencie krajinského sudcu patrili všetky prípady, ktoré boli postúpené z nižších súdov a ktoré neboli natoľko závažné, aby ich riešil sám palatín. Funkcia krajinského sudcu zanikla po roku 1848.

Krajinský zákonník

Krajinský zákonník — oficiálna uhorská zbierka zákonov (nazývaných zákonné články) vydávaná v rokoch 1882 – 1918. V úradnom jazyku – maďarčine (maď. Országos törvénytár) – v nej boli publikované (podľa zákonných článkov III/1868 a XIII/1870) zákony prijaté v obidvoch komorách uhorského snemu a sankcionované panovníkom. Krajinský zákonník vydávalo od roku 1882 uhorské ministerstvo vnútra na základe zákonného článku LXVI/1881, pričom doň boli zahrnuté aj staršie zákony vydané od roku 1865. Jeho jednotlivé časti boli označené dátumom vydania, ktorý bol súčasne dátumom zverejnenia (publikácie, vyhlásenia) právnych úprav obsiahnutých v týchto častiach. Účinnosť jednotlivých zákonných článkov nastávala 15. deň po ich zverejnení v Krajinskom zákonníku, ak konkrétny zákonný článok neobsahoval iný dátum začiatku svojej účinnosti. Po vzniku Československa vznikol zákonom č. 1 z roku 1918 nový celoštátny nástroj publikácie právnych predpisov pod názvom Sbírka zákonů a nařízení státu československého.

krajiny Perzského zálivu

krajiny Perzského zálivu

1. spoločné označenie všetkých štátov ležiacich v pobrežných oblastiach Perzského zálivu, a to Iránu a siedmich arabských štátov – Iraku, Kuvajtu, Saudskej Arábie, Bahrajnu, Kataru, Spojených arabských emirátov a Ománu. Krajiny Perzského zálivu sú popri členstve v OSN, v jej špecializovaných agentúrach a v iných medzinárodných organizáciách univerzálneho charakteru aj členskými štátmi Organizácie islamskej spolupráce (založená v roku 1969) a Islamskej rozvojovej banky (Islamic Development Bank, ISBD, v činnosti od roku 1975);

2. nepresné označenie šiestich arabských štátov – Kuvajtu, Saudskej Arábie, Bahrajnu, Kataru, Spojených arabských emirátov a Ománu, združených v Rade pre spoluprácu arabských štátov Perzského zálivu (založená v roku 1981).

krajnica

krajnica

1. okrajová časť cestnej komunikácie lemujúca vozovku, slúžiaca na dočasné odstavenie vozidla, pomalú dopravu alebo na premávku cyklistov a pohyb chodcov. Tvorí postrannú oporu konštrukcie vozovky a jej šírka je daná kategóriou cesty, prípadne osobitnými nárokmi. Krajnicu vymedzuje vzdialenosť od vnútornej hrany priľahlého vodiaceho prúžka lemujúceho jazdné pruhy po smerový stĺpik, po záchytné bezpečnostné zariadenie (napr. zvodidlo) alebo po inú pevnú prekážku v korune cestnej komunikácie (v mestách aj chodník), prípadne po hranu koruny cesty (povrchovej časti pozemnej komunikácie). Môže byť v plnej šírke spevnená alebo nespevnená, spravidla sa však skladá zo spevnenej časti, ktorá siaha od vnútornej hrany priľahlého vodiaceho prúžka lemujúceho jazdné pruhy po hranu spevnenej časti cesty, a z nespevnenej časti, ktorá siaha od hrany spevnenej krajnice po smerový stĺpik, zvodidlo ap., pričom sa spevňuje časť krajnice pri vozovke a jej podklad sa zhotovuje súčasne s podkladom vozovky. V niektorých prípadoch môže byť vonkajšia časť krajnice upravená ako rigol, t. j. plytký žliabok na odvádzanie vody z jazdného pruhu. Na úkor spevnenej krajnice sa niekedy buduje prídavný pruh pre pomalé vozidlá. Namiesto nespevnenej krajnice sa na mostoch robí zvýšený odrazový pruh. Pri dlhších mostoch môže byť šírka mosta medzi zábradliami zmenšená, pričom zúžené nie sú jazdné pruhy, ale iba krajnice;

2. druh doskového reziva, ktoré má jednu stenu oblú alebo len čiastočne opracovanú pílou. Používa sa pri stavebných a konštrukčných prácach.

Krasnerová, Lee

Krasnerová (Krasner), Lee (Lenore), vlastným menom Lena Krassnerová (Krassner), 27. 10. 1908 New York – 19. 6. 1984 tamže — americká maliarka, manželka J. Pollocka. V 30. rokoch 20. stor. bola jej tvorba ovplyvnená európskym moderným umením, od 1937 pod vplyvom H. Hofmanna, na ktorého škole študovala, začala vytvárať abstraktné zátišia (Zátišie, 1938). Začiatkom 40. rokov sa spoznala s J. Pollockom, s ktorým sa 1945 zosobášili. J. Pollock výrazne vplýval na jej tvorbu, v 2. polovici 40. rokov vytvorila vlastný štýl abstraktnej maľby (séria Malé obrazy, 1946 – 49). Začiatkom 50. rokov začala pracovať s technikou koláže (Bez názvu, 1951), v 2. polovici 50. rokov vytvárala gestické abstraktné maľby veľkých formátov (Strážca, 1960). Od polovice 60. rokov sa v jej dielach prejavil vplyv fauvizmu (výrazná farebnosť). V 70. rokoch sa opäť vrátila k technike koláže a vytvárala abstraktné koláže, v ktorých používala fragmenty svojich raných diel (séria 11 spôsobov používania slov k videniu, 1976 – 77).