Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 21 z celkového počtu 21 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Kosárek, Adolf

Kosárek, Adolf, aj Kozarek, Kosarek, 6. 1. 1830 Herálec, okres Havlíčkův Brod – 30. 10. 1859 Praha — český maliar krajinár. Študoval na akadémii v Prahe. V ranej tvorbe bol ovplyvnený efektnou náladovou krajinomaľbou mníchovskej akadémie a romantizmom (Jesenný večer, 1852). Jeho neskoršie diela sa vyznačujú realistickým cítením, ktoré predznamenalo neskorší vývoj českej krajinomaľby. Hlavnou témou jeho diel bola česká krajina, ktorú zachytil v monumentálnej podobe (Osamelá krajinaSedliacka svadba, 1858).

Koschaker, Paul

Koschaker [-ša-], Paul, 19. 4. 1879 Klagenfurt – 1. 6. 1951 Bazilej, Švajčiarsko — rakúsky právny historik. Študoval matematiku a neskôr právo na univerzite v Grazi. Po ukončení štúdia (1903) spočiatku pôsobil na univerzitách v Lipsku a Grazi, 1908 na univerzite v Innsbrucku, 1909 – 14 v Prahe, 1914 – 15 vo Frankfurte nad Mohanom, 1915 – 36 v Lipsku, 1936 – 41 v Berlíne a 1941 – 46 v Tübingene. Po odchode do dôchodku (1946) pôsobil ako hosťujúci profesor na univerzitách v Mníchove, Halle, Ankare a Bonne.

Zaoberal sa oblasťou klinopisného, starogréckeho, rímskeho a občianskeho práva, najmä však históriou rímskeho práva po kodifikácii uskutočnenej cisárom Justiniánom I. Veľkým v 6. stor. V diele Európa a rímske právo (Europa und das römische Recht, 1947) zachytil dejiny rímskeho práva v západnej Európe od čias Karola Veľkého (od 800) až do 2. svetovej vojny a upozornil na fenomén rímskeho práva, tvorivo pôsobiaceho ako kultúrny element v právnej tradícii európskych štátov. Autor monografie Babylonsko-asýrske právo ručenia (Babylonisch-assyrisches Bürgschaftsrecht, 1911) a ďalších vedeckých prác (napr. Odbor a metódy dejín asýrsko-babylonského práva, The Scope and Methods of a History of Assyrio-Babylonian Law, 1913; Kríza rímskeho práva a romanistická právna veda, Die Krise des römischen Rechts und die romanistische Rechtswissenschaft, 1938).

Kostelićová, Janica

Kostelićová [-čo-] (Kostelić), Janica, 5. 1. 1982 Záhreb — chorvátska zjazdová lyžiarka. Olympijská víťazka na ZOH 2002 (slalom, obrovský slalom, alpská kombinácia) a 2006 (alpská kombinácia), majsterka sveta 2003 (slalom, alpská kombinácia) a 2005 (slalom, zjazd, alpská kombinácia), trojnásobná celková víťazka Svetového pohára (2001, 2003, 2006), držiteľka strieborných medailí zo ZOH 2002 a 2006 (superobrovský slalom). Prvá medailistka na ZOH z Chorvátska. Športovú kariéru pre zdravotné problémy predčasne ukončila v roku 2007. Nositeľka chorvátskej Štátnej ceny Franja Bučara za šport (2001) a Svetovej športovej ceny Laureus (Laureus World Sports Awards) v kategórii športovkyňa roka (2006, ako prvá zjazdová lyžiarka vôbec).

kostná čerň

kostná čerň — čierny pigment prírodného pôvodu. Získava sa spaľovaním vysušených zvieracích kostí alebo rohov bez prístupu vzduchu. Takto vyrobená čerň obsahuje 15 % amorfného uhlíka a 85 % vápenatých a horečnatých solí, je intenzívnym čiernym pigmentom s dobrou krycou schopnosťou. Od 18. stor. kostná čerň čiastočne nahrádzala vzácnejšiu, rovnakým spôsobom získavanú slonovú čerň (niekedy sa aj slonová čerň označuje názvom kostná čerň alebo sa obidva názvy používajú ako synonymné).

Kostolányiová, Eva

Kostolányiová, Eva, 2. 11. 1942 Trnava – 3. 10. 1975 Bratislava, pochovaná v Trnave — slovenská speváčka populárnej hudby.

V rokoch 1956 – 60 bola tanečnicou v SĽUK-u a súčasne súkromne študovala spev u Imricha Godina, 1960 – 67 účinkovala ako tanečnica vo Vojenskom umeleckom súbore kpt. Jána Nálepku (od 1964 aj ako speváčka) a 1967 – 68 v Tatra revue v Bratislave. V decembri 1967 realizovala svoju prvú nahrávku (pieseň V tramtárii na hrade) v Československom rozhlase (dnes Rozhlas a televízia Slovenska) v Bratislave, prvý úspech zaznamenala piesňou Bábika. V rokoch 1968 – 70 bola sólistkou Sexteta Ľuba Beláka a 1970 – 72 Orchestra Braňa Hronca. V roku 1972 po krátkom pôsobení v skupine Modus založila vlastnú skupinu Hej, v tom istom roku získala Cenu sympatií na Bratislavskej lýre za pieseň Farebný sen a súčasne 2. miesto Ceny diváka za pieseň Zmysel nemých slov (v duu s Ľubošom Novotným). Nasledovali úspešné slovenské verzie zahraničných hitov (napr. Keď si sám, Halabala, Waterloo, Piesne s nádychom júna a i.) i piesne slovenských autorov (Až bude pokosená tráva, Zimné kvety, Iba básnik a i.). Veľký ohlas mali jej duá s Michalom Dočolomanským (Haló tam, Smoliar, Hala hala) a s Karlom Duchoňom, s ktorým v roku 1973 získala striebornú Bratislavskú lýru za pieseň Chvála humoru. V tom istom roku vyšla aj jej profilová LP platňa s názvom Eva Kostolányiová, na ktorej sa prezentovala lyrickými piesňami skladateľov Janka Lehotského, Ivana Horvátha, Igora Bázlika, Ladislava Gerhardta a textárov Jána Štrassera, Petra Brhloviča, Zora Laurinca, Tomáša Janovica a Violy Muránskej. S piesňou Tečie voda získala 4. cenu na medzinárodnom festivale populárnej hudby v írskom Castlebare (1973). Účinkovala v televíznej úprave operety Mam’zelle Nitouche (1972) od Florimonda Rongera Hervého, kde uplatnila aj svoj výrazný pohybový a herecký talent,

Eva Kostolányiová patrila k najpopulárnejším interpretkám slovenskej populárnej hudby, počas svojej krátkej speváckej kariéry nahrala vyše 140 piesní. Bola všestrannou umelkyňou s osobitým šarmom a kultivovaným umeleckým prejavom.

Ďalšie známe piesne: Poď so mnou, Skloň tvár, Hviezdna láska, Ťuk, ťuk, Nočná pieseň, Mestom zvoní smiech, Zimné kvety, Cítiš, krúti sa zem (duo s Petrom Vaškom), Jesenný úsmev, Ruka s kvetom, Kade chodieva láska, Koľko je o nás ľúbostných básní, Čas, čo má milión hier, Ľúbim ťa (duo s M. Dočolomanským), Pozri sa, mám už svoje roky (duo s M. Dočolomanským), To mesiac máj, Ty a iba ty (duo s Ľ. Novotným), Výlety a i.

košická moderna

košická moderna — súhrnné označenie umeleckých aktivít spojených s rozvojom a so šírením moderného umenia v Košiciach v 20. rokoch 20. stor. Košická moderna nebola jednotnou umeleckou školou, jej predstaviteľov nespájal ani spoločný umelecký program. Bola tvorená viacerými individuálnymi osobnosťami (domáci i zahraniční umelci, ktorí často v Košiciach pôsobili len určitý čas, napr. umelci, väčšinou ľavicovo orientovaní, ktorí tam prišli po páde Maďarskej republiky rád), v jej rámci popri sebe existovalo množstvo tradičných a avantgardných prúdov moderného umenia. Košice boli v tomto období významným kultúrnym centrom na východe Československa (mali výrazne mestský charakter) a križovatkou rozličných kultúr (spolužitie viacerých národností, čo bolo typické pre súdobú strednú Európu, náboženská tolerancia). Charakteristická bola aj veľká migrácia umelcov, ktorí prostredníctvom študijných pobytov a ciest prinášali nové umelecké tendencie a zabezpečovali prepojenie košického umeleckého prostredia s viedenskými, berlínskymi a parížskymi prúdmi moderného umenia. Kľúčovú úlohu pri vytvorení podmienok na vznik košickej moderny mal J. Polák, od 1919 poverený vedením Štátneho Východoslovenského múzea (dnes Východoslovenské múzeum; 1926 – 38 riaditeľ), ktorého medzinárodne orientované aktivity (organizovanie výstav moderných a avantgardne orientovaných umelcov a aukcií, založenie výtvarnej školy a verejnej knižnice) vytvorili z Košíc umelecké centrum stredoeurópskeho významu. Začiatkom 20. stor. pôsobili v Košiciach Ľ. Čordák a E. Halász-Hradil, ktorých diela sú na rozhraní medzi tradičným a moderným umením. Zakladateľským impulzom rozvoja moderného umenia v Košiciach bola tvorba K. Kőváriho, ranú modernu sprostredkúvali aj diela maďarských maliarov J. Kmettyho (v Košiciach žil 1901 – 08) a Bélu Kontulya (*1904, †1983; niekoľkokrát vystavoval svoje diela v Štátnom Východoslovenskom múzeu). Ústrednou postavou košickej moderny bol A. Jasusch, k významným predstaviteľom patrili aj K. Bauer, český umelec F. Foltýn (v Košiciach pôsobil 1921 – 24), maďarskí umelci S. Bortnyik (1924), Gejza Schiller (*1894, †1928; v Košiciach pôsobil 1920 – 24), a E. Krón (v Košiciach pôsobil 1920 – 28; 1921 – 28 viedol v priestoroch Štátneho Východoslovenského múzea súkromnú Krónovu grafickú školu, aj Krónova umeleckopriemyslová škola; o. i. tam študovali J. Jakoby, K. Sokol a J. Collinásy). Kontinuitu umeleckej aktivity v Košiciach udržiavali domáci predstavitelia mladšej generácie J. Jakoby a Ľudovít Feld (*1904, †1991), ktorý pokračoval aj v Krónovom pedagogickom pôsobení.

košické právo

košické právo — mestské právo slobodného kráľovského mesta Košice tvorené obyčajovým právom domáceho a nemeckého pôvodu a výsadami udelenými kráľovskými privilégiami. Prvé mestské výsady získali Košice pravdepodobne pred 1249, výsadná listina z 1290, ktorá povýšila Košice na mesto a udelila im mestské výsady, sa nezachovala. Konkrétny obsah mestských výsad je známy až z tzv. Veľkého privilégia Ľudovíta I. Veľkého (1347) udeleného Košiciam podľa vzoru mestských výsad mesta Budín, ktoré patrili do norimberského (juhonemeckého) právneho okruhu (→ norimberské právo). Košice si tým upevnili hospodárske i právne postavenie a zaradili sa k tzv. norimberskému právnemu okruhu miest, ktoré boli spravované podľa norimberského práva a inšpirovali sa ním pri tvorbe vlastných pravidiel a obyčají, ako aj v súdnej a správnej praxi. Medzi základné práva mesta a mešťanov podľa privilégií patrili o. i. slobodná voľba richtára na jeden rok, slobodná voľba farára, právo mešťanov odvolať sa na súd kráľa alebo taverníka, trhové právo, právo skladu či vyňatie mesta a mešťanov z povinnosti pohostenia kráľovskej posádky (descensus) s výnimkou samotného kráľa. Ľudovít I. Veľký 1369 udelil Košiciam ako prvému mestu v Uhorsku erb erbovou listinou obsahujúcou jeho opis (prvé udelenie erbu mestu kráľom v Európe). Erb tvorilo modré pole s troma zlatými ľaliami v hornej časti, pod ním bolo štítové pole so strieborno-červenými pruhmi (neskôr bol zmenený). Mesto Košice v zmysle udelených výsad vytvorilo vlastné právo, ktoré sa stalo vzorom pre ďalšie, najmä východoslovenské mestá (napr. Sabinov, Stará Ľubovňa), ktoré vytvorili košický právny okruh.

košický dóm

košický dóm, Dóm sv. Alžbety, aj Kostol sv. Alžbety — gotický rímskokatolícky kostol v Košiciach, katedrálny chrám Košickej arcidiecézy zasvätený patrónke Košíc Alžbete Durínskej. Postavený na mieste staršieho gotického Kostola sv. Alžbety, ktorý bol pravdepodobne vybudovaný v 1. polovici 14. stor. (jeho základy boli objavené pri vykopávkach 1882 – 84) a okolo 1378/80 zničený požiarom. Následne medzi 1378 – 99 sa začal stavať nový kostol, ktorého výstavba prebiehala postupne v niekoľkých etapách; lode vznikli v poslednom desaťročí 14. stor., v pol. 15. stor. bol už kostol zaklenutý. Tento reprezentatívny neskorogotický kostol bol dielom stavebného majstra, ktorý bol ovplyvnený parlerovským umením (svedčia o tom združené vretenovité schodisko pri južnom portáli, čelná stena južného transeptu a klenba južného portálu s visutým svorníkom; 1. štvrtina 15. stor.). Mal osobitú, centralizujúcu dispozíciu (bazilika s transeptom a s diagonálne usporiadanými dvojicami kaplniek, ktoré uzatvárali bočné lode na východnej strane; na západnej strane bola do pôdorysu bočných lodí vtiahnutá dvojica veží; bočné priestory oddelené od vysokých bazilikálnych lodí boli usporiadané centralizujúco so stredovými podporami a zaklenuté hviezdicovými klenbami). Predlohou originálneho dispozičného typu, ktorý spája trojlodie a centrálnu dispozíciu, mohli byť pravdepodobne dóm Sankt Viktor Dom v Xantene (1263 – 1544) v Nemecku (v spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko) a kostol Saint-Yved v opátstve v Braine (1180 – 1216) vo Francúzsku (v departemente Aisne). Výnimočná stavba s množstvom kameňosochárskych architektonických prvkov poukazuje na zámožnosť stavebníkov (mestského patriciátu) a výraznú podporu panovníka. Kostol bol v období stredoveku zároveň aj významným pútnickým miestom, nachádzala sa tam relikvia Kristovej krvi (1402 pápež Bonifác IX. vydal pre pútnikov odpustkovú listinu). V 1. tretine 15. stor. vznikli aj 3 výnimočné, bohato sochársky zdobené portály. Západný portál sa ikonograficky viaže na kult Kristovej krvi, v jeho spodnom tympanóne sa nachádza reliéf Olivovej hory a v hornom tympanóne Pieta, nad ktorou je veraikon nesený anjelmi. V tympanóne severného portálu je reliéf Posledný súd, na stranách tympanónu sa nachádza päť stupňovito usporiadaných obdĺžnikových reliéfov: najvyššie umiestnený centrálny reliéf s ukrižovaním, pod ním refiéf so smútiacimi ženami a reliéf so sv. Jánom s vojakmi a pod nimi dva reliéfy so scénami z legendy zo života Alžbety Durínskej.

Stavebné práce boli pravdepodobne prerušené okolo polovice 15. stor., obnovené v 60. rokoch 15. stor. pod vedením Majstra Štefana (na stavbe dómu pracoval do 1487) štýlovo ovplyvneného viedenským Dómom sv. Štefana. V rokoch 1459 – 76 bola vybudovaná južná veža (nazývaná veža Mateja Korvína; staršia, severná veža z 1. polovice 15. stor. sa nazýva Žigmundova) a na obidvoch stranách lodí kaplnky popredných košických patricijských rodín (Kaplnka Sv. kríža, 1475; Kaplnka Mettercie, pôvodne Kaplnka zvestovania Panny Márie, 1477). Chór zaklenutý sieťovou klenbou a dvojposchodová sakristia boli pravdepodobne vybudované už pred 1460 (vežovité neskorogotické kamenné pastofórium vytvoril Majster Štefan 1467 – 77). Chór a sakristiu realizoval ďalší stavebný majster, ktorý sa pravdepodobne vyškolil v Bavorsku a na stavbe dómu pôsobil súčasne s Majstrom Štefanom. Posledná gotická stavebná činnosť prebehla 1496 – 98 pod vedením majstra M. Krompholza, ktorý uplatňoval motívy z tvorby krakovského okruhu V. Stossa (časti severozápadnej veže, postavy kráľov na štíte severného ramena priečnej lode). Rok 1508 je pokladaný za obdobie ukončenia stavebných prác, kostol však v skutočnosti nebol nikdy dostavaný. Počas reformácie a protihabsburských povstaní ho spravovali protestanti (1556 – 1604, 1604 – 71, 1682 – 86).

V roku 1556 bol pri požiari poškodený a následne opravený, 1706 počas obliehania Košíc (vtedy ovládaných Františkom II. Rákocim) cisárskymi vojskami opäť poškodený, počas 18. stor. a 1856 – 63 opravovaný; 1775 bola Žigmundova veža po požiari zastrešená barokovou helmicou. V rokoch 1877 – 96 sa uskutočnila veľká puristická prestavba dómu pod vedením I. Steindla, ktorý výrazným spôsobom zasiahol do stredovekej štruktúry stavby. Vážne statické poruchy pripísal zmene interiérovej dispozície z pôvodne predpokladaného päťlodia na trojlodie s neproporčne širokými bočnými loďami. Steindl navrhol regenerovať predpokladanú pôvodnú dispozíciu kostola, pričom neskorogotické prvky nahradil neogotickými (zmena trojlodia na pätľodie, prestavba klenieb, replika chóru, rozšírenie novej organovej empory, úprava fasád a i.). V roku 1906 bola pod severnou bočnou loďou vybudovaná krypta, kde boli uložené pozostatky Františka II. Rákociho.

Košický dóm v dnešnej podobe po puristickej prestavbe je päťloďovou bazilikou s nezvyčajným riešením interiéru, ktoré spočíva v umiestnení priečnej lode (rovnakej výšky a šírky ako pri hlavnej lodi) v polovici päťlodia, nie na rozhraní svätyne a hlavnej lode. V strede chrámu tak vznikol čiastočný dojem centrálneho priestoru, ktorý nenarúša ani pohľad do impozantnej priestrannej svätyne. Bočné lode (dve a dve po obidvoch stranách hlavnej lode) sú na východnej strane ukončené polygonálnymi apsidami, ktorých os nie je totožná s pozdĺžnymi osami bočných lodí, ale radiálne smeruje do priesečníka osí hlavnej a priečnej lode. Toto nachýlenie bočných apsíd tiež prispieva k dojmu centrálneho priestoru. Bazilikálne usporiadanie päťlodia pritom umožňuje dobré presvetlenie kostola širokými oknami hlavnej lode, ktoré sú umiestnené v južnej stene nad strechou bočných lodí.

Z pôvodného vybavenia sa zachoval retabulový neskorogotický hlavný Oltár sv. Alžbety (1474 – 77), ktorý patrí medzi najrozmernejšie diela stredovekého oltárneho umenia v Európe. Sochy v nikách archy vytvoril neznámy sochár, ktorý bol jedným z najvýznamnejších súčasníkov N. Gerhaerta z Leidenu, a štýlovo sa viažu na prostredie dnešného Dolného Rakúska. Maliarska výzdoba pozostáva z 24 obojstranne maľovaných tabúľ (spolu 48 obrazov) usporiadaných vo dvoch pároch pohyblivých krídel na bočných stranách oltárnej skrine. Maľby zobrazujú tri ikonografické cykly (pašiový a adventný cyklus a výjavy zo života sv. Alžbety Durínskej). V interiéri sa zachovali aj fragmenty nástenných malieb z prelomu 14. a 15. stor., neskorogotické monumentálne súsošie kalvárie (1420) a i. Dóm sa rekonštruuje od roku 1984 (do súčasnosti).

kotevný blok

kotevný blok — stavebný prvok z kameňa (v širšom význame aj skalný masív) alebo z betónu (resp. železobetónu), v ktorom je osadená kotva alebo iný kotviaci prvok (→ kotva, význam 3) alebo sú v ňom priamo zasadené nosné prvky stavebnej konštrukcie (stĺpy, potrubia, laná visutých mostov). Blok zabezpečuje prenos tlakových a ťahových síl z nosných prvkov do podložia. Tvar, polohu a rozmery kotevného bloku určuje statický výpočet na základe konkrétnych podmienok. Kotevné bloky zabezpečujú stabilitu potrubia proti vybočeniu z daného smeru. Potrubie (vodovodné alebo elektrárenské) sa buď zabetónovaním do nich zakotví, alebo sa na ne upevní pomocou oceľových kotevných strmeňov a skrutiek. Kotevné bloky bývajú uložené najmä v mieste kolien (t. j. v mieste horizontálnej alebo vertikálnej zmeny trasy potrubia), na konci vedenia a na prudkých svahoch, betónujú sa bez paženia do priestoru vykopaného v zemine alebo sú voľne uložené na zemi.

Kotík, Pravoslav

Kotík, Pravoslav, 1. 5. 1889 Slabce, okres Rakovník – 14. 1. 1970 Praha — český maliar, grafik a ilustrátor. V rokoch 1908 – 12 študoval na Uměleckoprůmyslovej škole v Prahe, pôsobil ako učiteľ na viacerých stredných školách. V rokoch 1916 – 20, 1928 – 30 a od 1947 bol členom Spolku výtvarných umělců Mánes, 1921 – 24 Uměleckej besedy v Prahe, 1924 založil (spolu s K. Holanom, M. Holým a Karlom Kotrbom) Sociálnu skupinu. V ranej tvorbe bol ovplyvnený fauvizmom a expresionizmom (Modrý koník, 1919). Maľoval najmä figurálne kompozície ovplyvnené kubizmom a neoklasicizmom, ktoré boli charakteristické i poetizmom a monumentálnymi formami (Blúdenie, 1939 – 40; Staré ženy, 1944). Venoval sa aj grafike, nástennej maľbe, tvorbe vitráží a gobelínov a ilustrácii.

kotleta

kotleta [fr.] —

1. plátok mäsa z karé alebo z krkovičky, s kosťou alebo bez kosti, ako aj plátok jahňacieho chrbta; zvyčajne sa pripravuje pečením, vyprážaním alebo grilovaním;

2. zvyčajne množné číslo kotlety — bokombrady.

kotolný kameň

kotolný kameň — usadenina (povlak) málo rozpustných minerálnych solí, prevažne uhličitanov (→ vodný kameň), vznikajúca na vnútorných stenách výhrevnej plochy kotla pri zahrievaní alebo pri vare tvrdej vody. Vrstva kotolného kameňa zhoršuje prestup tepla medzi ohrievacím telesom a vodou. Znižuje sa tým účinnosť kotla a zväčšuje spotreba paliva, steny kotla sa môžu prehrievať a môže dôjsť aj k upchatiu potrubia. Rýchlosť tvorby kotolného kameňa závisí od tvrdosti a teploty vody i od množstva pretečenej vody. Zníženie tvorby kameňa sa dosahuje úpravou vody zmäkčovaním.

kotva

kotva1. dopr. špeciálne upravená záťaž slúžiaca na zabezpečenie polohy plavidla vzhľadom na dno vodného toku, jazera, mora a pod., aby nemohlo byť premiestňované prúdením vody, vetrom alebo vlnami (→ kotvenie, význam 1). Kotva je upevnená na kotvovej reťazi alebo (pri menších plavidlách) na kotvovom lane, pri kotvení sa vypúšťa z plavidla na dno. Pri väčších plavidlách je počas plavby umiestnená v kotvovom sklze, kde je reťazovým záporníkom zabezpečená proti samovoľnému vypadnutiu, pri kotvení sa jej spúšťanie a vyťahovanie uskutočňuje kotvovým vrátkom; → kotvové zariadenie. Schopnosť kotvy zadržať plavidlo na mieste vyjadruje držná sila kotvy daná súčinom hmotnosti kotvy a koeficientu držnej sily K, ktorý je určený interakciou kotvy s dnom (konštrukčné riešenie a geometrický tvar kotvy; K nadobúda hodnoty 4 – 12). Kotva môže zadržiavať plavidlo svojou hmotnosťou (predovšetkým staré typy kotiev – ťažká tyč alebo v najjednoduchšom prípade ťažký kameň priviazaný na lane) alebo zarytím svojich konštrukčných prvkov (ramien) do dna a následným ťahom silou vyvíjanou plavidlom a prenášanou kotvovou reťazou (napriek nižšej hmotnosti má kotva dostatočne veľkú držnú silu; túto vlastnosť vyjadruje koeficient držnej sily K). Rozhodujúcimi kritériami pri výbere kotvy (resp. pri výbere jej tvaru) sú najmä prevažujúci charakter dna (piesok, skala, kamene, blato), na ktorom bude plavidlo väčšinou kotviť, a hmotnosť kotvy, ktorú pri zohľadnení hlavných rozmerov plavidla a plochy jeho nadvodných častí stanovuje predpisom lodný register.

V minulosti mali kotvy tvar tyče alebo jednoduchého či rozvetveného háka, v súčasnosti sa rozoznávajú kotvy s pevnými ramenami a so sklopnými ramenami a vlečné kotvy. Ku kotvám s pevnými ramenami patria admiralitná a štvorramenná kotva. Admiralitná kotva má dve ramená a priečnik, ktorý je umiestnený pri závesnom oku reťaze kolmo na ramená, čo zabezpečuje, že po dopade kotvy na dno sa vždy jedno z ramien doň bezpečne zaryje. Štvorramenná kotva má štyri ramená navzájom pootočené o 90°, používa sa najmä pri riečnych lodiach. Nevýhodou je vyčnievanie zvyšných troch ramien nad dno počas kotvenia, čo pri nízkom stave vody predstavuje nebezpečenstvo pre lode, ktoré plávajú nad nimi. Na kotvenie v piesku a trvalé kotvenie plavidiel sa používa hríbová (dáždniková) kotva, na kotvenie plachetníc a malých lodí pluhová kotva. Kotvy so sklopnými ramenami majú dve ramená a navzájom sa líšia len svojím tvarom. Najznámejšia je Hallova kotva, ďalšími sú Matrosovova kotva, Danforthova kotva, kotva značky d’Hone (má veľkú plochu ramien a je vhodná na kotvenie v piesčitom dne) a i. Vlečné kotvy majú tvar vreca alebo padáka a sú vyrobené z hrubej plachtoviny. Fungujú na princípe zvýšeného odporu pri pohybe, plavidlo nezastavia, ale znížia rýchlosť jeho pohybu vzhľadom na dno; malé alebo záchranné člny orientujú čelom proti vlnám, čím sa zníži nebezpečenstvo ich prevrátenia.

V Stredomorí sa koncom bronzovej doby začali používať kamenné kotvy s otvormi na drevené priečniky, v 6. stor. pred n. l. začali Gréci používať drevené hákové kotvy obalené oloveným plechom; Rimania začali používať železné kotvy. Od 15. stor. bývali kotvy umiestnené na prove i na korme plavidla, pričom boli pripevnené na kotvovom lane, kotvová reťaz sa rozšírila zač. 19. stor., lano sa však používa pri malých plavidlách aj v súčasnosti. Ako kotva sa zvykne označovať aj hák na konci lana slúžiaci na zakotvenie, príp. na brzdenie balóna alebo vzducholode;

2. el.tech. → kotva elektrického stroja;

3. stav. hovorovo aj kotvenie — pomocný stavebný prvok prenášajúci ťahové zaťaženie a slúžiaci na zabezpečenie polohy a stability stavebných konštrukcií (→ kotvenie, význam 2). Kotvy sa na kotvenie používajú v komplexe s ďalšími prvkami, ale aj samostatne, ich konštrukcia sa môže do značnej miery líšiť, ale funkcia upevnenia a prenosu zaťaženia do podložia alebo do základu konštrukcie zostáva rovnaká. Kotvy používané na kotvenie do podložia (horninové, zemné kotvy) sa skladajú z kotevnej hlavy pripevnenej ku konštrukcii (ku korune priehrady, k lícu výrubu či pôdneho masívu), ktorú zabezpečujú, z ťahadla (voľná dĺžka) a z koreňa kotvy (kotviaca dĺžka), ktorý je pevne uchytený vo vrstve, kam sa prenáša ťahová sila (v murive, základoch stavby, skalnom či pôdnom podloží). Ťahadlo býva zväčša z ocele, môže byť tyčové alebo lanové (tvorené jedným alebo viacerými prútmi oceľového lana spleteného z drôtov). Pri kotvení stavebných prvkov, ale aj strojných zariadení do betónu a iných materiálov sa v závislosti od pôsobiacich síl môžu ako kotvy použiť rôzne kotviace prvky – kovové a plastové skrutky a svorníky, ktorých funkcia je založená na rozpornom princípe. Upevnenie je dosiahnuté tak, že ich vnútorný koniec je rozštiepený alebo ohnutý, má tvar písmena T, prípadne sú tieto prvky z vnútornej strany priskrutkované ku kotviacej doske a pod. Z hľadiska životnosti sa rozlišujú dočasné a trvalé kotvy;

4. stroj. pohyblivý blokovací prvok krokového mechanizmu mechanických hodín pracujúci ako dvojitá západka, ktorá vykonáva kmitavý pohyb a pri každom kmite umožňuje pootočenie krokového (rohatkového) kolesa o jeden zub. Kotva je súčasťou regulačnej sústavy hodín, pričom jej pohyb je ovládaný buď mechanickým oscilátorom (nepokoj, fyzikálne alebo torzné kyvadlo), otočným vahadlom (v starších vežových hodinách), alebo elektromagnetom riadeným elektrickými impulzmi (v elektrických hodinách);

5. prenesene symbol bezpečia, istoty a nádeje.

kotylé

kotylé [gr.], lat. cotula, aj cotyla, cotyle, cotila, cottila — druh gréckej antickej nádoby určenej na pitie. Pri hornom okraji má dve vodorovné, oproti sebe umiestnené ušká. Tvarom pripomína skyfos, niektoré jej variácie aj kantharos (zvyčajne bez nožičky; → grécke vázy). Používala sa aj ako dutá miera (objem asi 0,27 l) na sypké a kvapalné látky (najmä na olej).

Kounellis, Jannis

Kounellis [ku-], Jannis, 23. 3. 1936 Pireus – 16. 2. 2017 Rím — grécky maliar, sochár a vizuálny umelec. Od 1956 pôsobil v Taliansku. V ranej tvorbe ovplyvnenej informelom vytváral nefiguratívne maľby, v ktorých uplatňoval písmená, typografické značky a symboly (Z. 44, 1960). Začiatkom 60. rokov 20. stor. sa sústredil na tvorbu originálnych diel, v ktorých do osobitej formy spájal performanciu, maľbu, koláž, inštaláciu a divadelné predstavenie, čím sa usiloval vyjadriť napätie a odcudzenie v súdobej spoločnosti. Od konca 60. rokov 20. stor. patril k popredným predstaviteľom arte povera. Vo svojich dielach uplatňoval objet trouvé i oheň, dym a sadze, čím sa diváci priamo stávali súčasťou vystavovaných diel a performancií. V roku 1969 sa preslávil privedením živých koní do galérie v Ríme (inštalácia v Galleria l’Attico), čím chcel poukázať na roztrieštenosť súdobej spoločnosti. V experimentovaní s kombináciami rozličných materiálov pokračoval aj v 80. rokoch 20. stor. (Bez názvu, 1985).

Kovácsová, Margit

Kovácsová [-čo-] (Kovács), Margit, 30. 11. 1902 Győr – 4. 6. 1977 Budapešť — maďarská keramikárka. Študovala v Budapešti, 1926 – 28 vo Viedni, 1928 – 29 sochárstvo a keramiku na Štátnej škole úžitkového umenia (Staatsschule für Angewandte Kunst) v Mníchove, v 30. rokoch 20. stor. absolvovala viaceré študijné cesty (1933 pracovala v Sèvres).

Spolu s Istvánom Gádorom (*1891, †1984) a Gézom Gorkom (Gorka; *1894, †1971) patrí k zakladateľským osobnostiam modernej maďarskej umeleckej (ateliérovej) keramickej tvorby. Inšpirovala sa secesiou, art-décom, expresionizmom i francúzskou gotikou, od zač. 40. rokov 20. stor. aj románskym, byzantským a ľudovým umením, experimentovala s rozličnými technológiami a žánrami, prekročila hranice medzi úžitkovým a vysokým umením. V harmonicky koncipovaných terakotových reliéfoch a plastikách prejavila imagináciu, rozprávačský talent, cit pre materiál a štylizačné schopnosti (Keramikár pri točni, 1929). Jej originálny štýl je charakteristický kultivovanou modeláciou, ornamentálnym bohatstvom, tematickou (tvorila aj diela s mytologickou a biblickou tematikou), technickou a epickou šírkou a spontánnosťou, typickými v jej dielach sú subtílne, štíhle postavy s naivným výrazom tváre a s pôvabnými gestami (Dievča pozerajúce sa do zrkadla, 1933 – 34). Vytvárala modelované i na hrnčiarskom kruhu točené plastiky s výraznou farebnosťou (Sestry, 1942; Princezná, 1944), dekoratívne predmety i nádoby, na ktorých uplatnila vlastnú bohatú ornamentiku. Vytvorila aj množstvo diel pre architektúru, napr. 1937 – 39 kazateľnicu pre Kostol božského srdca Ježišovho (1937) v Komárome, 1937 keramický reliéf Budapešť, kráľovná Dunaja pre Svetovú výstavu v Paríži. Svojou tvorbou reprezentovala univerzálne hodnoty nadčasovej výpovede, humanizmu, zrozumiteľnosti, krásy a profesionálneho majstrovstva. Nositeľka viacerých ocenení, napr. Veľkej ceny na Svetovej výstave v Bruseli (1958). V roku 1973 bolo otvorené Múzeum Margit Kovácsovej (Kovács Margit Kerámiamúzeum) v Szentendre a 1974 stála expozícia jej prác v Mestskom umeleckom múzeu (Városi művészeti múzeum) v Győri.

Kováčik, Andrej

Kováčik, Andrej, 11. 5. 1889 Budapešť – 17. 2. 1953 Bratislava — slovenský maliar, sochár, grafik, ilustrátor a organizátor výtvarného života. V rokoch 1908 – 14 študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti u P. Szinyeia-Merseho. Počas 1. svetovej vojny 1914 – 18 pôsobil ako frontový maliar v rakúsko-uhorskej armáde. V rokoch 1919 – 27 výtvarník a ilustrátor Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine; 1920 spoluzakladateľ Spolku slovenských umelcov v Martine.

Popri voľnej tvorbe intenzívne pracoval v oblasti úžitkovej grafiky (politické a výstavné plagáty, merkantilné tlače, knižné obálky), je pokladaný za jedného zo zakladateľov slovenskej úžitkovej grafiky. Ilustroval čítanky, šlabikáre (Fonomimický šlabikár a prvá čítanka, 1934), kalendáre i historickú literatúru (1933 – 37 edícia Veľké knihy vo vydavateľstve L. Mazáča). Populárnymi boli jeho satirické kresby a karikatúry, ktorými prispieval do novín a časopisov Kocúr (1929 – 45), Koza (1923 – 25), Jež (1922 – 26) a Osa (1932 – 33).

V maľbe sa venoval rôznym žánrom (krajinomaľba, zátišie, portrét), maľoval aj oficiálne podobizne politikov a podobizne historických osobností. Ako jeden z mála slovenských maliarov sa zaoberal historickou maľbou, spracoval témy zo života Pribinu, z príchodu Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu a z obdobia národného obrodenia. Výtvarný prejav založil na dôkladnej akademickej príprave, pričom nadviazal na stredoeurópske a uhorské maliarstvo zo začiatku 20. stor. s prvkami impresionizmu, luminizmu a secesie. V 20. rokoch 20. stor. namaľoval viaceré obrazy, v ktorých vynikla lyricko-meditatívna črta jeho talentu. Zapojil sa aj do sochárskych súťaží na pomníky padlým v 1. svetovej vojne, vytvoril sochy M. R. Štefánika v Spišskej Novej Vsi (1928), A. Radlinského v Kútoch (1930), M. Kopernika v Hurbanove (1940, inštalovaná 1993) a i. V komornom formáte patril k jeho najvydarenejším sochárskym dielam portrét matky (Moja matka, 1929). Bol spoluorganizátorom 1. výstavy slovenského umenia v New Yorku (1938). Po roku 1945 mal zakázané pôsobiť vo verejnom kultúrnom živote. Po roku 1948 sa nevenoval maliarstvu ani sochárstvu, v úžitkovej tvorbe pracoval v intenciách socialistického realizmu (ilustrácie v časopisoch Ohník a Družba). V roku 1997 Múzeum Ľ. Štúra v Modre pripravilo prvú Kováčikovu výstavu pod názvom Zabudnutý maliar slovenskej histórie.

Kovář, Zdeněk

Kovář, Zdeněk, 26. 1. 1917 Vsetín – 21. 6. 2004 Zlín — český dizajnér, priemyselný výtvarník a sochár. V rokoch 1939 – 43 študoval priemyselné výtvarníctvo na Baťovej Škole umění v Zlíne (u V. Makovského). V rokoch 1944 – 47 pracoval ako výtvarník konštrukčnej projekcie v Baťových závodoch, od 1947 vyučoval na Uměleckoprůmyslovej škole (od 1949 Střední uměleckoprůmyslová škola Zdeňka Nejedlého) v Zlíne (1949 – 89 Gottwaldov); od 1952 po prenesení školy do Uherského Hradišťa tam viedol oddelenie tvarovania strojov a nástrojov. V roku 1959 založil v Gottwaldove detašovaný Ateliér tvarování strojů a nástrojů Vysokej školy uměleckoprůmyslovej v Prahe (VŠUP), z ktorého vznikla samostatná Katedra tvarování strojů a nástrojů VŠUP (1961 profesor; 1981 – 89 jej vedúci).

V sochárskej tvorbe (realisticky poňatá figurálna plastika, portrét, diela pre architektúru) sa snažil prehodnotiť vplyv V. Makovského (Strojár, 1951). Jeho dizajnérska tvorba (navrhoval najmä pracovné nástroje pre rozličné profesie) sa vyznačovala zmyslom pre funkčné a prevádzkové vlastnosti, tvarovou jednoduchosťou a vysokou estetickou úrovňou. K jeho najvýznamnejším dielam patria návrhy karosérií nákladných automobilov Tatra 137 a Tatra 138 (1956 – 58) a karoséria osobného automobilu Tatra 603 (1954). Je nositeľom viacerých ocenení.

kovoryt

kovoryt, aj kovorez — technika umeleckej grafiky, druh tlače z výšky. Je podobná drevorezu, namiesto drevenej platne (štočka) sa však na tlačenie používa platňa (štočok) z mäkkého kovu, do ktorej sa rydlami vyrýva alebo špeciálnymi nožmi vyrezáva požadovaný motív. Odtlačky sú od drevorezu len ťažko rozoznateľné. Kovoryty vznikali od 15. stor., neskôr ich vytváral napr. W. Blake.

kovy vzácnych zemín

kovy vzácnych zemín — historické označenie lantanoidov, ku ktorým sa priraďujú aj lantán La, skandium Sc a ytrium Y.