Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 302 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

kombinatorická chémia

kombinatorická chémia — smer aplikovanej chémie využívajúci poznatky kombinatoriky na plánovanie postupu syntézy veľkých sérií štruktúrne podobných zlúčenín pri hľadaní nových látok s požadovanou biologickou, katalytickou alebo inou aktivitou.

Kombinatorická chémia sa začala rozvíjať po objave metódy syntézy peptidov na polymérnom nosiči (R. B. Merrifield, 1963). Pri syntéze peptidov sa po naviazaní prvej aminokyseliny nosič rozdelí na niekoľko častí, ktoré sa nechajú reagovať s rôznymi aminokyselinami. Naviazaním rôznych aminokyselín na jednotlivé časti nosiča a následným spojením alebo zmiešaním nosičov nesúcich rozdielne peptidové reťazce a ich ďalšími reakciami s rovnakou aminokyselinou možno jednoducho pripraviť veľmi veľký súbor, tzv. knižnicu chemických zlúčenín (angl. chemical library), v danom prípade peptidov. Napr. z troch rôznych aminokyselín sa už po dvoch syntetických cykloch (reakciách súvisiacich s vytvorením chemickej väzby aminokyseliny s nosičom, resp. s už naviazanou aminokyselinou) získa 9 možných dipeptidov, po treťom cykle 27 tripeptidov a po štvrtom cykle až 81 tetrapeptidov. Neskôr sa metódy kombinatorickej chémie začali aplikovať aj na získavanie knižníc nízkomolekulových zlúčenín, pri ktorých vytváraní môže jedna zlúčenina reagovať s celým radom reaktantov rovnakého typu. Napr. ak aromatický aldehyd reaguje s rôznymi aromatickými β-ketoestermi (Knoevenagelova kondenzácia), vznikne zmes produktov, nenasýtených ketoesterov, ktoré môžu priamo v zmesi reagovať s amínom za vzniku knižnice nenasýtených ketoamidov. Zlúčeniny v knižnici môžu byť v závere syntézy identifikované alebo sa môže ponechať zmes neidentifikovaných produktov. Iná možnosť je, že sa pôvodná zmes ketoesterov podrobí testovaniu, určí sa najaktívnejší ketoester, ktorý sa použije ako východisková látka v reakcii s rôznymi amínmi (opäť v jednej banke), a získa sa knižnica nových ketoamidov.

Syntéza veľkých sérií zlúčenín (často ako zložiek zmesi) metódami kombinatorickej chémie si vyžiadala aj nové postupy v biologickom testovaní. Začali sa používať metódy umožňujúce rýchlo orientačne otestovať veľké série (stovky až tisíce) zlúčenín (angl. high-throughput screening), ako aj metódy vyhľadávania najúčinnejších látok v zmesi. Knižnice chemických zlúčenín môžu mať aj virtuálnu podobu, keď sa veľké série látok generujú len pomocou počítača na základe databázy dostupných stavebných blokov či obmenou veľkého množstva možných substituentov v rôznych polohách na základnom skelete. Aktivita takýchto virtuálnych štruktúr sa takisto posudzuje pomocou počítačov, napr. s využitím metód založených na kvantitatívnych vzťahoch medzi štruktúrou a aktivitou (metódy QSAR, angl. Quantitative Structure-Activity Relationships).

kombinatorika

kombinatorika [lat.], kombinatorická analýza — časť diskrétnej matematiky zaoberajúca sa otázkami existencie, konštrukcie a početnosti diskrétnych štruktúr, ako aj extremálnymi úlohami týkajúcimi sa takýchto štruktúr. Typickou kombinatorickou úlohou je zistenie počtu možností, ktorými sa dá vytvoriť (kombinatorická) konfigurácia so zadanými vlastnosťami. V závislosti od zložitosti problému sa za uspokojivú odpoveď považuje vyčíslenie (enumerácia) presného počtu konfigurácií, efektívny algoritmus na ich systematické vygenerovanie, približné zistenie ich počtu pomocou dolných alebo horných odhadov, určenie asymptotického správania počtu v závislosti od parametrov alebo dôkaz ich existencie či neexistencie. Kombinatorické úvahy a metódy majú významný presah do iných oblastí matematiky a často sa používajú napr. v teórii grafov, v algebre, teórii čísel, teórii pravdepodobnosti, optimalizácii, matematickej logike, štatistickej fyzike a teoretickej informatike.

Zmienky o jednoduchých kombinatorických výpočtoch a ich zdôvodnenia pochádzajú už zo staroveku, zachovali sa nezávisle od seba vo viacerých kultúrach. Najstarším je výpočet súčtu geometrického radu zaznamenaný ako úloha č. 79 na staroegyptskom Rhindovom (resp. Londýnskom, Achmosovom) papyruse asi z 18. stor. pred n. l. (→ Achmos). Konfigurácie, ktoré sa v súčasnosti označujú ako variácie s opakovaním, sa nachádzajú v čínskej vešteckej Knihe premien pochádzajúcej z 11. stor. pred n. l. Mystický význam sa v nej pripisuje šesťdesiatimštyrom (t. j. 26) hexagramom (šesticiam vodorovných plných alebo prerušovaných čiar). Rituálny význam mali magické štvorce v Číne známe pravdepodobne už v 2. tisícročí pred n. l. (napr. magický štvorec Luo šu). Kombinácie (→ kombinácie \(k\)-tej triedy z \(n\) prvkov) a kombinačné čísla sa objavili v indickom džinistickom texte (ágame) Bhagavatisútra z 3. stor. pred n. l., rekurentný vzťah pre ne poznal už staroindický matematik Pingala (pravdepodobne 3. stor. pred n. l., kniha Čhandasútra), ktorý ho použil pri štúdiu prozódie (striedania krátkych a dlhých slabík vo veršoch). V jeho diele sa vyskytujú aj čísla v súčasnosti známe ako Fibonacciho čísla (→ Fibonacciho postupnosť). V gréckych antických prameňoch sa zachovalo pomerne málo zmienok o kombinatorických problémoch a úvahách, a tak zostáva rozsah antického poznania v oblasti kombinatoriky pomerne nejasný. Jednou z mála výnimiek je Plutarchova zmienka o Hipparchovom výpočte rôznych uzátvorkovaní reťazca s desiatimi znakmi v kontexte stoickej logiky, ktorý poukazuje na nutnú pokročilú znalosť rekurentných výpočtov, ako aj kombinačných čísel (v modernom chápaní ide o výpočet tzv. Schröderových čísel).

V 9. stor. indický matematik Mahávíra vyjadril kombinačné čísla pomocou súčinov. Indický matematik Halajudha (10. stor.) v komentári k Pingalovmu dielu (okolo 950) uvádza postup výpočtu kombinačných čísel a ich grafický zápis (dnes známy ako Pascalov trojuholník). V encyklopedickom diele Listy Bratov čistoty (Rásá’il Ichván as-safá’, okolo 960 – 980) napísanom skupinou učencov islamskej organizácie Bratia čistoty sa uvádzajú magické štvorce veľkosti 5 × 5 a 6 × 6. Na prelome 10. a 11. stor. perzský matematik al-Karadží v prácach venovaných úpravám algebraických výrazov uvádza o. i. binomickú vetu, Pascalov trojuholník a náčrt princípu matematickej indukcie. Indický matematik Bháskara II. sa v traktáte Koruna vedy (Siddhanta-širómani, 1150) v časti Lílávatí zaoberá variáciami, resp. permutáciami s opakovaním a uvádza vzorce zodpovedajúce polynomickým číslam. Podobné výsledky získal aj španielsky židovský učenec Abraham ibn Ezra pri štúdiu astrológie. Do Európy sa indicko-arabské poznatky rozšírili prostredníctvom Knihy o abakuse (Liber abaci, 1202) L. Fibonacciho. Prvé kompletné dôkazy kombinatorických formúl založené na matematickej indukcii obsahujú práce (1. pol. 14. stor.) francúzskeho židovského mysliteľa Gersonida (Lévi ben Geršom).

V Európe sa za zrod modernej kombinatoriky dajú považovať práce B. Pascala a P. de Fermata (1654), v ktorých uvádzajú mnohé klasické kombinatorické výsledky získané pri štúdiu pravdepodobností v hazardných hrách (→ kombinatorická pravdepodobnosť). Názov kombinatorika po prvýkrát použil G. W. Leibniz v práci Dissertatio de arte combinatoria (1666). Významné výsledky dosiahol aj vo výskume symetrických polynómov a partícií, ktoré však neboli počas jeho života publikované. Dielo Umenie dohadu (Ars conjectandi, 1689, vydané posmrtne 1713) Jacoba Bernoulliho (→ Bernoulliovci) obsahuje enumeráciu permutácií a kombinácií, ako aj Bernoulliho čísla. Francúzsky matematik A. de Moivre pri riešení kartovej úlohy formalizoval princíp zapojenia a vypojenia (The Doctrine of Chances, 1718), pri riešení rekurentných problémov zaviedol vytvárajúce funkcie (1730) a odhadol asymptotické správanie faktoriálu (1733), ktoré neskôr upresnil J. Stirling (→ Stirlingov vzorec). K mnohým príspevkom L. Eulera k vývoju kombinatoriky patria použitie vytvárajúcich funkcií pri štúdiu partícií a Eulerových čísel pri enumerácii permutácií, položenie základov teórie grafov vyriešením tzv. problému siedmich mostov v Königsbergu (dnes Kaliningrad), sformulovanie Eulerovej vety o mnohostenoch, ktorá predchádzala vzniku kombinatorickej topológie (1894, J. H. Poincaré), ako aj sformulovanie hypotézy o grécko-latinských štvorcoch uspokojivo vyriešenej až v roku 1959.

V priebehu 18. a 19. stor. viedlo štúdium založené na roznásobovaní mnohočlenov k objavom mnohých kombinatorických identít pre Stirlingove, Catalanove, Bellove a Schröderove čísla. V mnohých prípadoch bola ich kombinatorická interpretácia nájdená až s odstupom času, napr. fakt, že Catalanove čísla, ktoré poznal už Euler, udávajú počet úplných binárnych stromov, bol zistený až v 50. rokoch 20. stor., keď sa binárne stromy začali podrobne skúmať ako základný objekt v rámci teoretickej informatiky.

V kombinatorike je pomerne bežné, že drobnou obmenou požadovaných vlastností skúmaných konfigurácií sa môžu výrazne zmeniť charakter a náročnosť úlohy. Príkladom môže byť úloha určenia počtu stromov s \(n\) vrcholmi. Počet stromov s \(n\) navzájom rôznymi vrcholmi (napr. očíslovanými) určil už 1889 A. Cayley ako \(n^{n-2}\). Ak sa však jednotlivé vrcholy nerozlišujú, pri určovaní počtu rôznych stromov treba zohľadniť aj počet vnútorných symetrií konfigurácií. To sa uspokojivo podarilo až po vyvinutí novej metódy G. Pólyom (1937, Pólyova enumeračná veta), ktorú nezávisle od neho objavil už 1927 John Howard Redfield (*1879, †1944).

Prínosom do teórie partícií bolo vyjadrenie partícií pomocou Youngových (Ferrersových) diagramov, ktoré v roku 1871 viedlo ku kombinatorickému vysvetleniu viacerých identít (J. J. Sylvester) a 1881 ku kombinatorickému dôkazu Eulerovej vety o päťuholníkových číslach (Fabian Franklin, *1853, †1939). Partície sa prirodzeným spôsobom objavujú aj v iných oblastiach matematiky, napr. v teórii reprezentácií symetrických grúp a klasických Lieho grúp, ktorú 1900 rozpracoval Alfred Young (*1873, †1940) a 1903 F. G. Frobenius. Asymptotické správanie ich počtu určili 1918 pomocou metód analytickej teórie čísel G. H. Hardy a S. A. Ramanujan, neskôr (1937) ho upresnil Hans Rademacher (*1892, †1969).

Viaceré z kombinatorických úloh majú pôvod v tzv. rekreačnej matematike. Riešenie tzv. problému pätnástich školáčok (1847) od Thomasa Penyngtona Kirkmana (*1806, †1896) je príkladom Steinerovho systému trojíc (1853, J. Steiner). Neskôr sa ukázal jeho súvis s geometriou projektívneho priestoru \(PG(3,2)\) nad \(\mathbb{Z}_2\) (→ konečná geometria), predznamenávajúc významný rozvoj geometrických a algebraických metód v kombinatorike od prvej pol. 20. stor. Steinerove systémy sú špeciálnym typom blokových plánov, ktoré 1935 pri návrhoch experimentov zaviedli R. A. Fisher a Frank Yates (*1902, †1994). Blokové plány súvisia s konečnými grupami (1861, Mathieuho grupy), mriežkami (1938, Wittova schéma; 1967, Leechova mriežka) a korekčnými kódmi (1949, Golayov kód). R. 1939 ich Raj Chandra Bose (*1901, †1987) zovšeobecnil do podoby asociačných schém, ktoré  v roku 1973 použil Philippe Delsarte v teórii kódovania. Pri klasifikácii jednoduchých konečných grúp sa ukázali hlboké prepojenia kombinatoriky, geometrie a teórie grúp. R. 1979 John Horton Conway (*1937, †2020) a Simon Phillips Norton (*1952, †2019) poukázali na mnohé neočakávané podobnosti medzi grupou monster a modulárnymi funkciami a vyslovili hypotézu nazvanú monstrous moonshine, ktorú až 1992 dokázal a vysvetlil Richard Ewen Borcherds (*1959). Inými príkladmi z oblasti rekreačnej matematiky sú magické štvorce a tzv. problém tridsiatichšiestich dôstojníkov, ktorých skúmanie priviedlo L. Eulera k hypotéze (1782), že grécko-latinské štvorce rádu \(n\) neexistujú pre \(n\) tvaru \(n=4k+2\). Hypotéza bola dokázaná 1901 Gastonom Tarrym (*1843, †1913) pre \(n=6\) (t. j. pre \(k=1\)). R. 1959 – 60 R. Ch. Bose, Sharadchandra Shankar Shrikhande (*1917, †2020) a Ernest Tilden Parker (*1926, †1991) však ukázali, že grécko-latinské štvorce existujú pre všetky \(n\) tvaru \(n=4k+2\), \(k \ge 2\). Nájdenie grécko-latinského štvorca rádu 10 bolo jedným z prvých prípadov, keď sa riešenie kombinatorického problému našlo pomocou počítača. Príkladom latinských štvorcov, na ktoré sú kladené dodatočné štrukturálne podmienky, je aj populárna hra sudoku.

Mnohé koncepty objavené už pri zrode modernej kombinatoriky boli časom zovšeobecnené alebo znovuobjavené v príbuzných odboroch. Princíp zapojenia a vypojenia sa v teórii čísel objavil v podobe Möbiovej inverznej formuly (1832, A. F. Möbius), jeho moderným kombinatorickým zovšeobecnením je teória incidenčných algebier pre čiastočne usporiadané množiny (1964, G.-C. Rota). Dirichletov princíp (princíp priehradiek) je v modernej kombinatorike zovšeobecnený v podobe existenčných viet o reprezentantoch systémov podmnožín, ktoré 1927 sformulovali Karl Menger (*1902, †1985), 1931 Dénes Kőnig (*1884, †1944) a 1935 Philip Hall (*1904, †1982), pozoruhodné zovšeobecnenia má aj v extremálnej kombinatorike, v ktorej je typickou úlohou určiť, akú najmenšiu, resp. najväčšiu veľkosť alebo hustotu môže mať trieda objektov, aby spĺňala predpísanú vlastnosť. Od začiatku 20. stor. sa rozvíja Ramseyho teória (1916, I. Schur; 1927, B. L. van der Waerden; 1928, F. P. Ramsey) s presahmi do extremálnej teórie grafov a aditívnej teórie čísel (1941, P. Erdős a Pál Turán, *1910, †1976). Medzi významné techniky patrí tzv. pravdepodobnostná metóda (rozvíjaná hlavne P. Erdősom) poskytujúca nekonštrukčné dôkazy existencie matematických objektov s predpísanými vlastnosťami. Jedným z najvýznamnejších kombinatorických výsledkov 20. stor. je Szemerédiho veta o existencii aritmetickej postupnosti ľubovoľnej dĺžky v množine s kladnou hustotou dokázaná 1975 E. Szemerédim. Jej neskoršie dôkazy boli dosiahnuté pomocou ergodickej teórie vyvinutej 1977 Hillelom Furstenbergom (*1935) alebo pomocou Fourierovej a kombinatorickej analýzy (2001, W. T. Gowers). K novším (2004) výsledkom v aditívnej kombinatorike patrí dôkaz existencie aritmetickej postupnosti prvočísel ľubovoľnej dĺžky T. Taom a Benom Josephom Greenom (*1977).

V 2. pol. 20. stor. došlo v súvislosti s nástupom počítačov k rapídnemu rozvoju diskrétnej matematiky, s ktorým bol spojený aj zvýšený záujem o kombinatoriku. Kombinatorické problémy sa vyskytovali v pozadí praktických otázok, akými sú ukladanie dát či analýza algoritmov (→ teória zložitosti). Rozsiahle strojové výpočty, v minulosti prakticky nerealizovateľné bez počítačov, umožnili rutinné overovanie vlastností veľkého počtu konfigurácií a o. i. 1976 prispeli k dôkazu vety o štyroch farbách (Kenneth Ira Appel, *1932, †2013, a Wolfgang Haken, *1928; → ofarbovanie grafu) alebo 1989 k dôkazu neexistencie projektívnej roviny rádu 10 (Clement Wing Hong Lam). Široký záber kombinatorického výskumu je okrem množstva článkov v desiatkach vedeckých časopisov dokumentovaný aj najväčšou databázou kombinatorického charakteru On-Line Encyclopedia of Integer Sequences (oeis.org), ktorú 1964 založil Neil James Alexander Sloane (*1939); 2018 obsahovala okolo 317 000 postupností s ročným prírastkom okolo 10 000 položiek.

Kombinatorické úlohy sa tradične riešili izolovane a využívali sa pri nich mnohé ad hoc prístupy. Výrazný rozvoj výskumu na konci 20. stor. však priniesol viaceré moderné metódy, ktoré vďaka svojej efektivite a všeobecnosti poukazujú na zjednocujúce princípy a vzájomnú previazanosť rôznych častí kombinatoriky. Ich postupné odhaľovanie je jednou z výzev súčasného výskumu.

Na Slovensku sa kombinatorika rozvíja v Matematickom ústave SAV najmä v rámci výskumu v oblasti teórie grafov (zakladateľská osobnosť A. Kotzig; hlavní predstavitelia J. Bosák, A. Rosa), ďalej na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK a Stavebnej fakulte STU v Bratislave (hlavní predstavitelia Š. Znám, J. Plesník, P. Horák, J. Širáň, M. Škoviera, R. Nedela, I. Vrťo, M. Knor, Martin Kochol, *1961, Robert Jajcay, *1964), ako aj na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ a Technickej univerzite v Košiciach (E. Jucovič, S. Jendroľ, Martin Bača, *1956; Mirko Horňák, *1952). V Bratislave sa od roku 1961 pravidelne organizuje Bratislavský seminár z teórie grafov (pôvodne v Matematickom ústave SAV, v súčasnosti na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK), na Technickej univerzite v Košiciach prebieha od r. 1966 Košický kombinatorický seminár.

kométa

kométa [gr.] — menšie aktívne teleso zložené z ľadu (vodného ľadu a zmrznutých plynov) a prachových častíc, obiehajúce okolo Slnka. Názov pochádza z gréčtiny a je odvodený od vzhľadu kométy (kométés = vlasatá); odtiaľ starší názov vlasatica. Každá kométa dostáva po svojom objavení označenie skladajúce sa z roka objavu, veľkého písmena udávajúceho polmesiac objavu v danom roku (napr. D označuje druhú polovicu februára) a z číslice vyjadrujúcej poradie objavu v tomto polmesiaci. Okrem toho sa pred rok objavu pridáva veľké písmeno špecifikujúce kométu: A – asteroid, ktorý bol pôvodne chybne považovaný za kométu, P – periodická kométa, C – neperiodická kométa, X – kométa, pri ktorej sa nedá vypočítať zmysluplná dráha, D – kométa, ktorá zanikla alebo sa pokladá za zmiznutú. Ak ide o ďalší návrat periodickej kométy, pred označenie P sa uvedie číslo poradia návratu. Kométa je zvyčajne nazvaná aj podľa svojho objaviteľa (povolené je uviesť mená najviac troch prvých objaviteľov), prípadne astronóma, ktorý vypočítal jej dráhu a predpovedal jej návrat (napr. Halleyho kométa), alebo podľa prístroja, pomocou ktorého bola objavená, a pod.

Kométy sa skladajú z jadra kométy (tvorí ho 20 % prachových častí a 80 % ľadu), komy (plynovo-prachovej obálky jadra), okolo viditeľnej časti ktorej sa rozprestiera neviditeľné vodíkové halo, a z chvosta kométy vybiehajúceho z jadra. Jadro kométy a plynovo-prachová koma spolu tvoria hlavu kométy.

Kométy sa pohybujú v gravitačnom poli Slnka, ich dráhy sú kužeľosečky, väčšinou elipsy. Gravitačné pôsobenie veľkých planét v slnečnej sústave však spôsobuje odchýlky od pohybu komét po elipse, časť eliptických dráh s veľkou excentricitou sa môže zmeniť na hyperbolické a kométy na takýchto dráhach po prelete okolo Slnka navždy opustia slnečnú sústavu. Keďže neboli pozorované žiadne kométy približujúce sa k Slnku po hyperbolických dráhach (resp. po dráhach významne sa líšiacich od paraboly), usudzuje sa, že všetky kométy majú pôvod vnútri slnečnej sústavy. Pohyb komét ovplyvňujú aj negravitačné sily, napr. plyny unikajúce z kometárneho jadra vplývajú na jadro raketovým efektom.

Kométy sa rozdeľujú podľa parametrov dráhy na kométy Oortovho oblaku komét (kométy doteraz v ňom zotrvávajúce), dlhoperiodické kométy (obežná doba viac ako 200 rokov) a krátkoperiodické kométy. Dlhoperiodické kométy sa v zmysle Oortovej hypotézy rozdeľujú na nové (prichádzajú z Oortovho oblaku prvýkrát do blízkosti Slnka) a staré, krátkoperiodické kométy na krátkoperiodické kométy typu Halleyho kométy a kométy patriace do Jupiterovej rodiny komét. Na základe parametrov dráhy je vymedzená aj Kreutzova skupina komét, ktoré majú malú vzdialenosť perihélií a prelietajú cez slnečnú korónu.

Je všeobecne známe, že kométy vykazujú značné zmeny pozorovanej jasnosti. Odhady jasnosti komét boli okrem výpočtu dráh až do polovice 19. stor. jedinou metódou ich výskumu. Potom sa stalo dôležitou metódou zaznamenávanie a vyhodnocovanie ich spektra, ktorého hlavnými znakmi sú prítomnosť emisných pásov, málo emisných spektrálnych čiar patriacich atómom a v spojitom spektre prítomnosť Fraunhoferových čiar. Pozoruje sa spektrum zložitej štruktúry (elektrónovo-vibračno-rotačné spektrum), pretože sú v ňom zaznamenané prechody medzi rotačnými a vibračnými stavmi molekúl i prechody elektrónov v elektrónových obaloch atómov z vyššej energetickej hladiny na nižšiu; napr. v spektre molekuly C2 je až 42 pásov (tzv. Swanove pásy). Všeobecne platí, že intenzita čiar v každom páse smerom k menším vlnovým dĺžkam postupne klesá, pretože prechody medzi vyššími vibračnými hladinami a rotačnými hladinami molekúl sú menej pravdepodobné. Pri dlhovlnnom okraji pása v spektre sú čiary najintenzívnejšie – vzniká pomerne ostrá hrana pása. Hlavnými zložkami kometárneho spektra sú spektrálne čiary a pásy CN, C2, C3, OH, NH, NH2 a Na.

Jadrá komét sú pri priblížení k Slnku zahalené komou, takže ich priamy výskum zo Zeme je ťažký, vhodný je výskum sondami z bezprostrednej blízkosti. Prvou úspešnou kometárnou sondou bola sonda International Cometary Explorer (ICE), ktorá 11. septembra 1985 preletela chvostom periodickej kométy 21P/Giacobini-Zinner. Japonské sondy Sakigake a Suisei preleteli 8., resp. 11. marca 1986 vo vzdialenosti 151-tis. km, resp. 7 mil. km od jadra Halleyho kométy. Sovietske sondy Vega 1 a Vega 2 sa 6., resp. 9. marca 1986 priblížili k jej jadru na vzdialenosť 39 000, resp. 8 030 km. Sonda Giotto preletela 13. marca 1986 vo vzdialenosti 608 km od jej jadra a získala pozorovací materiál, ktorý okrem iného potvrdil teóriu ľadového jadra F. L. Whippla a na základe ktorého sa začalo usudzovať na podstatne väčšie lineárne rozmery kometárnych jadier, než aké sa dovtedy predpokladali. Dňa 1. januára 2004 sonda Stardust získala vzorku prachových častíc jadra periodickej kométy 81P/Wild (Wild 2), 15. januára 2006 sa puzdro so vzorkami vrátilo späť na Zem. Projektil sondy Deep Impact s hmotnosťou 360 kg narazil 4. júla 2005 rýchlosťou 10,2 km/s na povrch jadra periodickej kométy 9P/Tempel 1 a vytvoril kráter s hĺbkou 35 m. Pri hľadaní komét je veľmi úspešná slnečná sonda SOHO, ktorá do 5. júla 2016 našla pomocou koronografu 3 168 komét. Pri získavaní pozorovacieho materiálu mimoriadnej kvality sú úspešné aj Hubblov vesmírny ďalekohľad, Spitzerov vesmírny ďalekohľad a mnohé družice pracujúce v ultrafialovej oblasti spektra.

Podľa kritérií miesta a času vzniku komét sa teórie vzniku komét rozdeľujú na teórie vzniku komét vnútri slnečnej sústavy a mimo nej a na teórie vzniku komét v dávnej minulosti a ako procesu prebiehajúceho i v súčasnosti. Na základe spresňujúcich pozorovaní sa v minulosti postupne presadila predstava, že kométy sú súčasťou slnečnej sústavy, pričom vznikli v prvých fázach jej vývoja a tento proces je už ukončený. Súčasné pozorovania umožňujúce detailné štúdium okolia najbližších hviezd zistili existenciu podobných štruktúr, ako je Oortov oblak komét v našej slnečnej sústave, aj pri iných hviezdach a potvrdili, že vznik populácie komét je prirodzenou súčasťou vývoja hviezd a ich planetárnych sústav. Kométy môžu zotrvať v Oortovom oblaku milióny rokov, len čo sú však nejakou gravitačnou poruchou (prechod blízkej hviezdy, galaktické slapy) posunuté na dráhu smerom k Slnku, začína sa ich postupný zánik. Pri každom blízkom prechode popri Slnku produkujú prach a plyn, ktoré pre svoju malú príťažlivosť už nezískajú. Kométy môžu zaniknúť niekoľkými spôsobmi: jadro môže postupne stratiť všetky prchavé látky, rozpadnúť sa na menšie kusy a celkom sa dezintegrovať; jadro sa úplne pokryje minerálnou kôrou, čím sa kométa premení na spiace kometárne jadro, neprejavuje žiadnu aktivitu a zvonka sa javí ako asteroid; blízkym prechodom kométy popri niektorej planéte sa jej dráha zmení tak, že navždy opustí slnečnú sústavu, fyzicky síce nezanikne, ale už nie je pozorovateľná.

Pred rokom 1577 sa kométy pokladali za nebeské výstrahy a nespájali sa s astronomickými javmi. Najstaršie záznamy o nich pochádzajú z obdobia okolo 1000 pred n. l. z Číny, ako aj od Chaldejcov obývajúcich južnú Babyloniu (dnešný Irak), od ktorých pochádza aj prvý názor na podstatu komét. Podľa neho je kométa vzduchový vír rotujúci vo výške v zemskej atmosfére, kde sa trením zapáli. Aristoteles v diele Meteorológia (Meteorologica, asi 330 pred n. l.) hovorí o kométach ako o suchých a horúcich exhalátoch vo vysokej atmosfére; tento názor pretrval vďaka jeho autorite až do 16. stor. Napr. Ptolemaios v diele Almagest kométy vôbec nespomína, keďže ich nepovažoval za nebeské telesá. Významní myslitelia svojej doby, napr. Tomáš Akvinský, R. Bacon a Paolo Toscanelli (*1397, †1482), však vyjadrili pochybnosti o pozemskej podstate komét. Kométy boli zaradené medzi nebeské telesá až po pozorovaní jasnej kométy z roku 1577, ktorú T. Brahe a T. Hájek z Hájku pozorovali z navzájom vzdialených miest na Zemi, pričom sa na oblohe ukazovala medzi tými istými hviezdami, z čoho správne usúdili, že je v priestore ďalej ako Mesiac. I. Newton v diele Matematické princípy prírodnej filozofie (Philosophiae naturalis principia mathematica, 1687) aplikoval svoj gravitačný zákon na pohyb kométy z roku 1680 a zistil, že sa pohybuje po eliptickej dráhe málo odlišnej od paraboly a nad povrchom Slnka prešla vo vzdialenosti len 0,001 6 AU. E. Halley v roku 1705 počítal dráhy všetkých komét pozorovaných v minulosti na dostatočne dlhom oblúku. Objavil prvú periodickú kométu (neskôr nazvanú podľa neho Halleyho kométa) a predpovedal jej návrat na rok 1758. V roku 1835 sa s ďalším návratom Halleyho kométy začala éra fyzikálneho výskumu komét. F. W. Bessel na základe pozorovaní nepravidelného rozloženia svietiacej hmoty v kome Halleyho kométy sformuloval predpoklad o možnosti negravitačných efektov usmerneného úniku hmoty z kometárneho jadra a vytvoril aj tzv. fontánovú teóriu kometárnych chvostov, v ktorej správne opisuje vznik chvosta kométy ako výsledok úniku častíc z jadra kométy smerom k Slnku a ich následné vypudenie neznámou silou v protismere (teóriu dopracoval 1910 A. S. Eddington, keď 1900 S. A. Arrhenius navrhol ako možnú repulzívnu silu tlak slnečného žiarenia). V roku 1867 G. V. Schiaparelli zistil, že dráha meteorického roja Perzeíd je veľmi podobná dráhe kométy P/Swift-Tuttle (1862 III) a dráha meteorického roja Leoníd dráhe kométy P/Tempel-Tuttle (1866 I). Predpoklad o súvise komét a meteorických rojov bol potvrdený na Bielovej kométe, keď po jej rozdelení (1845) na dve časti (pozorované opätovne 1852) tieto časom zanikli a 1872 a 1885 bol v dráhe Bielovej kométy pozorovaný meteorický roj Andromedíd (Bielíd). V roku 1858 bola urobená prvá fotografia kométy, 1864 bolo získané prvé spektrum kométy a 1868 W. Huggins identifikoval v spektre kométy Swanove pásy uhlíka (C2, C3). V roku 1911 K. Schwarzschild a Erich Kron (*1881, †1917) navrhli ako možný mechanizmus žiarenia komét fluorescenciu vyvolanú slnečným svetlom, čo sa neskôr aj potvrdilo. V roku 1950 navrhol F. L. Whipple model jadra komét ako konglomerátu ľadov plynov a meteorického prachu v pomere 4 : 1. Z ľadov plynov sa sublimáciou uvoľňujú plyny tvoriace komu, pričom intenzita sublimácie s približovaním sa kométy k Slnku vzrastá, a prúdiace plyny unášajú meteorický prach. Model bol potvrdený v roku 1986 pri priamom meraní jadra Halleyho kométy sondou Giotto. Molekuly unikajúceho plynu sú však schopné udeliť potrebnú hybnosť na únik z jadra kométy len malým prachovým zrnám. Väčšie prachové zlepence ostávajú na povrchu jadra kométy a postupne sa spájajú do škvŕn. Po niekoľkých priblíženiach k Slnku može byť veľká časť povrchu jadra pokrytá takouto minerálnou kôrou nazývanou aj plášť kométy. Podľa merania sondy Giotto vo februári 1986 je až 90 % povrchu jadra kométy 1P/Halley pokrytých kôrou a aktivitu kométy spôsobuje len 10 % aktívneho povrchu. Nedávne merania sondy Rosetta ukázali, že povrch jadra kométy 67P/Čuriumov-Gerasimenko je pokrytý minerálnou kôrou hrúbky 10 – 20 cm. Táto kôra je taká pevná, že nielen znemožnila prichytenie pristávacieho modulu Philae, ktorý sa mal skrutkami v nohách modulu zavŕtať do povrchovej vrstvy, ale odolala aj búšeniu pneumatického kladiva, ktoré z nej odlúpilo len niekoľkocentimetrové úlomky. V roku 1950 J. H. Oort na základe kinematických štúdií zistil existenciu vzdialeného rezervoáru komét nazvaného Oortov oblak komét, ktorý sa pokladá za zdroj neperiodických komét. V roku 1951 nemecký astronóm Ludwig Biermann (*1907, †1986) vysvetlil pohyby v plazmových chvostoch komét interakciou so slnečným vetrom, ktorého existenciu predpokladal (priame meranie slnečného vetra uskutočnili 1959 sondy Lunik I a Lunik II).

Na Slovensku patrí výskum komét, ktorý sa uskutočňuje v Astronomickom ústave SAV (s pozorovaniami na Skalnatom plese) a v Astronomicko-geofyzikálnom observatóriu UK v Modre, viac ako 60 rokov k najúspešnejším oblastiam astronómie. Medzi výsledky Astronomického ústavu SAV významné aj vo svetovom meradle patrí objav 18 nových komét, účasť na medzinárodnom programe výskumu Halleyho kométy a vytvorenie vedeckej školy profesora Kresáka zameranej na vývoj komét a vzájomné interakcie medziplanetárnej hmoty. Astronomicko-geofyzikálne observatórium UK v Modre dosiahlo významné výsledky pri štúdiu rozpadu jadier niekoľkých komét a pri analýze prachovej komy Halovej-Boppovej kométy (C/1995 O1 Hale-Bopp, pozorovaná 1995 – 99), pri ktorej bola z vlastných, v tom čase unikátnych CCD snímok observatória vypočítaná rýchlosť rozpínania prachového materiálu v tvare oblúkov smerom od jadra.

Tab. Kométy objavené na Slovensku

Staré označenie Názov Nové označenie Dátum objavu Jasnosť pri objave v magnitúdach
1946 II Pajdušáková – Rotbar – Weber C/1946 K1 30. 5. 1946* 7
1947 III Bečvář C/1947 F2 27. 3. 1947* 9
1948 II Mrkos C/1947 Y1 20. 12. 1947* 9,5
1948 V Pajdušáková – Mrkos C/1948 E1 15. 2. 1948* 10
1948 XII P/Honda – Mrkos – Pajdušáková 45P 3. 12. 1948* 9
1951 II Pajdušáková C/1951 C1 4. 2. 1951* 8,5
1951 IV P/Tuttle – Giacobini – Kresák 41P 24. 4. 1951* 10,5
1952 V Mrkos C/1952 H1 27. 4. 1952* 10
1953 II Mrkos C/1952 W1 28. 11. 1952* 10
1953 III Mrkos – Honda C/1953 G1 12. 4. 1953* 9
1954 II Pajdušáková C/1953 X1 3. 12. 1953* 11
1954 VIII Vozárová C/1954 O1 28. 7. 1954* 9
1954 XII Kresák – Peltier C/1954 M2 26. 6. 1954* 10
1955 III Mrkos C/1955 L1 12. 6. 1955* 3,5
1955 VII P/Perrine – Mrkos 18D 19. 10. 1955* 9
1956 III Mrkos C/1956 E1 12. 3. 1956* 9
1957 V Mrkos C/1957 P1 29. 7. 1957* 3
1959 IX Mrkos C/1959 X1 3. 12. 1959* 8
Vorobjov P/2012 T7 15. 10. 2012** 20

Pozn.: * sú označené kométy objavené v astronomických observatóriách na Skalnatom plese a na Lomnickom štíte

** je označená kométa P/2012 T7 objavená Tomášom Vorobjovom (*1984) na snímke získanej v observatóriu Mount Lemmon Sky Center v Arizone, USA

kometezimála

kometezimála [gr.] — ľadový objekt predstavujúci stavebný prvok jadier komét a objektov Kuiperovho pása; ľadová obdoba planetezimály. Kometezimály vznikali v raných štádiách vývoja slnečnej sústavy vo veľkých vzdialenostiach od Slnka pri nízkej teplote. Formovali sa v slnečnej prahmlovine z pôvodne homogénnej zmesi mikroskopických tuhých zŕn a plynu. Postupným nalepovaním zŕn pri zrážkach vznikli kometezimály s rozmermi 10 – 100 m, ktoré pri relatívne pomalom pohybe vytvárali zrážkami medzi sebou kometárne jadrá. Dôsledkom tohto mechanizmu vzniku jadier sú nehomogenity v jadrách s rozmermi desiatok až stoviek metrov zapríčiňujúce ich nízku pevnosť a z toho vyplývajúcu značnú pravdepodobnosť ich rozpadu aj pri neveľkom vonkajšom alebo vnútornom impulze.

komfort

komfort [fr. > angl.] — pohodlie, pohodlnosť.

komfortné správanie živočíchov

komfortné správanie živočíchov — vrodená forma správania živočíchov, ktorá súvisí so starostlivosťou o telo (škrabanie, česanie, lízanie, vzájomné olizovanie, vyhrýzanie srsti a nečistôt, odstraňovanie nečistôt z peria, kúpanie sa vo vode, v piesku alebo v bahnisku, otriasanie sa a i.) a s odpočinkovými aktivitami (zívanie a naťahovanie sa, odpočinkové postoje, spánok a spánkové polohy a i.) a má význam z hľadiska prežívania živočíchov; napr. telesný povrch plní svoju ochrannú funkciu len v prípade pravidelnej starostlivosti oň. Komfortné správanie je známe najmä pri stavovcoch, napr. pri rybách, žabách a vtákoch, ale aj pri iných živočíchoch, napr. pri hmyze (muchy, včely alebo šváby venujú veľkú pozornosť najmä tykadlám a zloženým očiam). Prejavy komfortného správania sú dôležité aj zo sociálneho hľadiska, niektoré (napr. čistenie srsti pri vyšších primátoch) sa stali prostriedkom na nadviazanie sociálneho kontaktu a na tlmenie napätia a agresivity medzi jedincami tvoriacimi sociálnu skupinu.

komická opera

komická opera — dvoj-, prípadne trojdejstvová číslovaná opera prevažne s komickým námetom. Vyvinula sa zač. 18. stor. v Taliansku súčasne v Neapole a v Benátkach. Predchodcami talianskej komickej opery (→ opery buffy) boli komické intermezzá, ktoré sa hrávali v prestávkach medzi dejstvami talianskych vážnych opier (→ opera seria), a neapolská hudobná komédia, silným inšpiračným zdrojom bola aj commedia dell’arte. V protiklade k vznešeným antickým a historickým témam opery serie, komické opery čerpali námety z civilného života jednoduchých ľudí. Libretá boli nositeľmi satirického, parodického, prípadne spoločenskokritického náboja. Hudobná zložka opery buffy je v porovnaní s operou seria jednoduchšia, charakteristická je secco recitatívmi, iskrivou melodikou a rytmikou, výraznými hudobnými motívmi, častými ansámblovými číslami, kratšími uzavretými piesňovými formami a dynamickými finále dejstiev. Za prvú operu buffu sa pokladá Slúžka paňou (La serva padrona, 1733) G. B. Pergolesiho, ďalšími významnými tvorcami boli B. Galuppi, G. Paisiello, N. Jommelli, N. Piccini, D. Cimarosa a i. Od 2. pol. 18. stor. vznikali inonárodné ekvivalenty talianskej opery buffy: francúzska komická opera, nemecká singspiel a anglická ballad opera. Išlo o číslované spevohry kombinujúce hudobné čísla s hovorenými dialógmi. Od 2. pol. 18. stor. vznikali pod vplyvom viedenskej ľudovej komédie a jej sentimentálnych námetov zmiešané typy polovážnej opery (opera semiseria, dramma giocoso). Koncom 18. stor. sa komická opera ďalej vyvíjala v tvorbe W. A. Mozarta, v 19. stor. v tvorbe G. Rossiniho, G. Donizettiho a A. Lortzinga, neskôr Ermanna Wolfa-Ferrariho (*1876, †1948) a i.

komickosť

komickosť, komično — vlastnosť vyvolávajúca veselosť a smiech, forma emocionálneho hodnotenia javov či objektov založená na ich porovnávaní s ideálnym predobrazom. Komickosť ako estetická kategória je protipólom tragickosti. Uplatňuje sa v umení, najmä v literatúre, divadle (→ fraška, → komédia, → pantomíma, → klauniáda), hudbe a vo výtvarnom umení (→ karikatúra), kde plní spoločenskú funkciu a prostredníctvom nej sa vyjadruje nesúhlas s určitými javmi a upozorňuje sa na nedostatky, je však prítomná aj v živote, patrí k základným a špecifickým charakteristikám ľudskej existencie, pričom však nie všetci musia zhodne považovať daný jav za komický. Podľa miery komickosti sa rozlišuje niekoľko jej foriem: humor, satira, paródia, travestia, tragikomickosť, čierny humor, grotesknosť (→ groteska, → gag), absurdnosť (→ absurdita). Komickosť sa realizuje rôznymi výrazovými prostriedkami, napr. vtipom, iróniou, paradoxom, sarkazmom, persiflážou alebo paškvilom.

Jasné oddelenie tragickosti a komickosti, ako aj s tým súvisiacich dramatických žánrov tragédie a komédie je výrazom dualistickej záp. metafyziky s jej dôrazom na dušu (tragédia) v protiklade k telu (komédia). Pri tragédii divák pociťuje sympatiu a stotožnenie sa s hrdinskými postavami, ktoré v nešťastí a pohrome uznávajú svoje zlyhanie, pričom spolu s nimi prechádza katarziou a očistou vášní, pri komédii absentujú pocity ľútosti a hrôzy, divák si zachováva svoje hľadisko. S. Freud vo svojej analýze komického pôžitku poukazuje na to, že pri komédii si divák zachováva pocit nadradenosti vo vzťahu k postave, čo posilňuje jeho narcizmus. Divák v komickej postave identifikuje určitý nedostatok, pričom jeho pozornosť je venovaná prevažne telesnej aktivite postavy na úkor duchovnej. Freud súhlasí s I. Kantom, podľa ktorého komickosť spočíva v uvoľnení napätia. Podľa G. W. F. Hegla komédia zabezpečuje triumf subjektivity, keďže smiech a komickosť predstavujú pre ľudskú bytosť možnosť vložiť do svojich činov rozpory, aby ich neskôr mohla vyriešiť. Podľa H. Gouhiera základný rozdiel medzi tragédiou a komédiou spočíva vo vzťahu k času: zatiaľ čo v tragickom deji možno vždy zazrieť budúcnosť, koniec je vždy zdvojený o ďalší začiatok, v komédii, ktorá musí ignorovať tragický rozmer bytia, vyhnúť sa idei metafyzického zla a zakryť vedomie o existencii vlastnej smrteľnosti, sa objavuje problém dobrého konca.

Komickosť bola predmetom záujmu mnohých filozofov a estetikov, pričom niektorí z nich stotožňovali problematiku komickosti s problematikou smiechu (Ch. Baudelaire, H. Bergson). Treba ich však odlíšiť: zatiaľ čo komickosť je estetickou kategóriou, pri smiechu ide o psychofyziologický reflex, ktorý nemusí mať nič spoločné s estetikou. Smiech môže byť vulgárny alebo hlúpy, niektoré jemné alebo duchaplné formy komickosti však nevyvolávajú smiech, ale nanajvýš úsmev. Takisto treba odlíšiť humorný aspekt komickosti od smiešnosti. Zvlášť to platí pri čiernom humore, ktorý využíva register smútku či dokonca pochmúrnosti. Komickosť je teda zošľachtenou a umelecky rehabilitovanou smiešnosťou. Je užšou kategóriou ako smiešnosť, pretože predpokladá objektívne určiteľnú skutočnosť, zatiaľ čo smiešnosť je závislá predovšetkým od subjektívnych dispozícií.

Komijčania

Komijčania, aj Komi-Zyriani, Zyriani, vlastným menom Komijas, Komi vojtyr, Komi-Zyriana — ugrofínsky národ tvoriaci pôvodné obyvateľstvo Komijska (202-tis., 2010). Komijčania žijú aj v Ťumenskej (vrátane Jamalska a Chantyjsko-Mansijska), Archangeľskej (vrátane Nenecka) a Murmanskej oblasti, v Tuve, Permskom kraji a Kirovskej oblasti Ruskej federácie, ako aj v Petrohrade; spolu 228-tis. (2010). Mimo Ruskej federácie žijú i vo Fínsku, na Ukrajine, v Uzbekistane a Kazachstane.

Ich etnogenéza je úzko spätá s Komi-Permiakmi a Udmurtmi, ktorí sídlili v 1. tisícročí pred n. l. na strednom a hornom toku riek Viatka a Kama a tvorili tzv. jazykové spoločenstvo Permov (týmto názvom, ako aj názvom Permiaci boli často súhrnne označovaní Komijčania i Komi-Permiaci), podieľali sa však na nej i Vepsovia, Marijčania, Chantyjci, Mansijci, vých. Slovania a i. Koncom 1. tisícročia začali Komijčania migrovať do povodia Vyčegdy. R. 1478 bolo ich sídelné územie pripojené k Moskovskému veľkokniežatstvu (→ Komijsko, Dejiny). V 16. – 18. stor. osídlili i povodie Pečory. Silná industrializácia a prisťahovalectvo z rôznych oblastí bývalého ZSSR viedli v 2. pol. 20. stor. k drastickej zmene etnickej štruktúry sídelného územia Komijčanov (1926 tam tvorili 92 %, 1959 len 30 % obyvateľstva). Ich tradičným náboženstvom bol šamanizmus, christianizovaní (pravoslávie) boli v 2. pol. 14. stor. (ruský misionár Stefan Permský, vlastným menom Stepan Chrap al. Krap, *asi 1340 al. 1345, †1396). Zaoberajú sa najmä poľnohospodárstvom (pestovanie zemiakov, jačmeňa, raže a ovsa, chov dobytka a sobov), významným spôsobom obživy je rybolov, doplnkovým lov; z tradičných remesiel vynikajú tkáčstvo a spracovanie kože i dreva.

Hovoria komijským jazykom (komijčina, komi kyv; v Komijsku popri ruštine úradný jazyk), neoficiálne nazývaným aj komijsko-zyrianský jazyk (komijsko-zyriančina, zyrian komi kyv, zyriana komi kyv) al. zyrianský jazyk (zyriančina, zyrian kyv, zyriana kyv), patriacim do permskej podskupiny ugrofínskych jazykov uralskej jazykovej rodiny. Je blízko príbuzný komijsko-permskému jazyku (jazyku Komi-Permiakov; časť lingvistov hovorí o jednom jazyku s dvoma, resp. s troma spisovnými variantmi). Má 10 dialektov (spisovný jazyk je vytvorený na základe syktyvkarského dialektu). Ako prvým jazykom ním hovorí asi 70,4 % Komijčanov (väčšina z nich je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu). V predkresťanskom období sa používali na jeho zápis pasy (rodové znaky vo forme rún vyrezaných na drevených paliciach, ktoré slúžili ako lovecký kalendár), v 2. pol. 14. stor. bola na základe cyriliky a gréckeho písma vytvorená tzv. staropermská abeceda (abur, anbur; vo forme staropermských glos, liturgických textov a i. zlomkov sa tak v komijčine s výnimkou maďarčiny zachovali jedny z najstarších textov v ugrofínskych jazykoch), ktorú v 17. stor. nahradila ruská cyrilika. V 20. rokoch 20. stor. bolo na zápis komijčiny (ako aj komijsko-permčiny) utvorené písmo na základe tzv. molodcovskej abecedy (systém značne pozmenených grafém ruského jazyka zostavený komijským jazykovedcom Vasilijom Molodcovom, *1886, †1940), 1930 – 36 ho vystriedala latinka, 1938 bola zavedená abeceda na základe cyriliky s pridaním písmen ö, i.

Začiatkom 90. rokov 20. stor. v rámci národného hnutia Komijčanov vznikol Výbor pre znovuzrodenie Komijčanov (od 2002 Medziregionálne verejné hnutie Komi vojtyr), ktorý v dôsledku silnej rusifikácie kladie dôraz najmä na posilnenie vlastného jazyka.

Komijsko

Komijsko, Komijská republika, starší, vžitý názov Komi, ruský názov a oficiálny prepis Komi, Respublika Komi — republika na severovýchode eur. časti Ruska, súčasť Severozápadného federálneho okruhu. Väčšinu územia zaberá rovinná severových. časť Východoeurópskej nížiny s nadmorskými výškami 70 – 150 m n. m., v centrálnej časti sa rozkladá vyvýšenina Timany s maximálnou výškou 456 m n. m., na východe predhorie a záp. svahy Severného Uralu, na juhozápade pahorkatinné morénové územie Severnej pahorkatiny s výškami do 236 m n. m.

Mierne chladné kontinentálne podnebie, v sev. časti subpolárne, priemerná teplota v jan. od −20 °C na severovýchode do −17 °C na juhozápade, v júni od 11 °C na severe do 15 °C na juhu; ročný úhrn zrážok približne od 400 mm na severe a 600 – 700 mm na ostatnom území do 1 500 mm na Urale. Hlavnými riekami sú Pečora s najväčšími prítokmi Usa a Ižma (na severe), Vyčegda s prítokmi Sysola a Vym (na juhozápade) a Mezeň s prítokom Vaška (na severozápade); 78-tis. jazier (celková rozloha 4 500 km2), najväčšie Jam ozero (31,1 km2) a Sindorskoje ozero (28,5 km2); okolo 8 % územia predstavujú močaristé oblasti (najmä v povodí Pečory). Väčšina územia leží v pásme tajgy s prevládajúcimi porastmi smreka a borovice (okolo 70 % územia pokrývajú lesy), severne od sev. polárnej kružnice prechádza tajga do lesotundry a tundry. Pečorsko-ilyčská biosférická rezervácia (rus. Pečoro-Ilyčskij gosudarstvennyj prirodnyj biosfernyj zapovednik) a národný park Jugyd va (rus. Nacionaľnyj park Jugyd va) boli pre svoju nedotknutosť (predstavujú najväčšie pôvodné lesné územie v Európe s rozlohou 32 600 km2) zapísané 1995 do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako Panenské lesy Komijska. Pestré zásoby nerastných surovín, najmä uhlia (významné ložiská čierneho uhlia v Pečorskej panve), ropy a zemného plynu (v Timansko-pečorskej naftovej oblasti), ďalej titánových rúd, bauxitu, kamennej soli, fosforitov, sadrovca, vápencov, mramoru; náleziská jantáru, rubínu, granátov, achátu, jaspisu, jadeitu, nefritu ap.

Hospodárstvo Komijska je založené na ťažbe a spracovaní energetických surovín (ropy, zemného plynu, čierneho a hnedého uhlia, antracitu, rašeliny a bituminóznych bridlíc) i na ťažbe a spracovaní dreva. Pestovanie obilia, zemiakov, zeleniny, krmovín; chov dobytka mliečneho typu (na juhu), sobov (na severe); poľovníctvo (množstvo voľne žijúcej kožušinovej zveri). Rozvinutá vodná doprava na Pečore a Vyčegde, 4,1-tis. km vodných ciest; 2,3-tis. km železníc; 11,8-tis. km ciest; 7 letísk – v Syktyvkare, Vorkute, Uchte, Pečore, Usinsku, Inte a Usť-Ilimsku; hustá potrubná doprava (2010).

Obyvateľstvo: 61,7 % Rusov, 22,5 % Komijčanov, 4,0 % Ukrajincov, 1,2 % Tatárov, 1,0 % Bielorusov, 9,6 % iných (2010). Najväčšie mestá: Syktyvkar, Uchta, Vorkuta.

— Pôvodnými obyvateľmi územia Komijska, ktoré bolo osídlené už v paleolite, sú ugrofínski Komijčania. V 10. a 11. stor. prechádzali cez územie kupci a ozbrojené skupiny z oblasti Ladožského jazera a z Novgorodu, v 12. – 13. stor. bola oblasť miestom mocenských bojov medzi Novgorodskou republikou a Vladimírskym veľkokniežatstvom (v 12. – 14. stor. súčasť Novgorodskej Rusi) a v 14. – 15. stor. medzi Novgorodskou republikou a Moskovským veľkokniežatstvom, ku ktorému bolo Komijsko 1478 pripojené. V 13. a 14. stor. prebiehala kolonizácia území ruskými roľníkmi, ktorí sa usádzali v oblastiach riek Vyčegda, Mezeň a Pečora, kde sa začalo rozvíjať poľnohospodárstvo. R. 1380 sa s pôsobením Stefana Permského (vlastným menom Stepan Chrap alebo Krap, *asi 1340 alebo 1345, †1396) začala christianizácia Komijska, s ktorou súvisel aj vznik tzv. staropermského písma. V 16. – 18. stor. bolo územie Komijska významným tranzitným priestorom, cez ktorý prechádzali obchodné trasy z Viatskej pahorkatiny smerom do Archangeľska a z mesta Velikij Usťug (v dnešnej Vologdskej oblasti) smerom na Sibír. R. 1637 vznikol na rieke Vym solivar (jeden z najväčších v Rusku), v 2. pol. 18. stor. sa rozvíjal železiarsky a na konci 19. stor. drevospracujúci priemysel. V 1. pol. 19. stor. vypukli povstania proti feudálnemu a národnostnému útlaku, z ktorých najvýznamnejšie bolo tzv. usť-kulomské povstanie (1842 – 43). Koncom 19. a zač. 20. stor. bolo Komijsko súčasťou Vologdskej (Usť-sysoľský a Jarenský újazd) a Archangeľskej gubernie (Pečorský újazd).

Po Októbrovej revolúcii 1917 sa časť územia dostala pod kontrolu vlády tzv. Severnej oblasti (podporovaná vojskami Spojeného kráľovstva a USA), od novembra 1919 bola väčšina územia obsadená vojskom A. V. Kolčaka. Po ustanovení sovietskej vlády 1921 bola zriadená Autonómna oblasť Komi (Zyrian) s hlavným mestom Usť-Sysoľsk (dnes Syktyvkar), 5. decembra 1936 premenená na Komi autonómnu sovietsku socialistickú republiku (Komi ASSR; požiadavky Komijčanov na vytvorenie tzv. Veľkej Komi – Ydžyd Komi, ktorá by zahŕňala vlastnú republiku, Udmurtsko, Permsko a Nenecko, boli odmietnuté). V 30. – 40. rokoch 20. stor. sa rozvíjala ťažba uhlia a ropy a bola postavená Severopečorská železnica. Od 1929 do konca 50. rokov 20. stor. bola na území Komijska zriadená sieť viacerých gulagov a pracovných táborov, do ktorých boli posielaní kulaci a politickí väzni. Po 2. svetovej vojne pokračoval rozvoj ťažkého priemyslu, viaceré priemyselné centrá (a súčasne pracovné tábory) sa zmenili na mestá (Vorkuta, Pečora, Sosnogorsk). R. 1990 bola v rámci Ruskej federácie vyhlásená Komi sovietska socialistická republika (Komi SSR), od 1992 súčasný názov (Komijská republika), 17. februára 1994 bola prijatá ústava republiky. R. 1996 bolo podpísaných viacero zmlúv upravujúcich vzťahy medzi Komijskom a Ruskou federáciou. R. 2000 sa Komijsko stalo súčasťou Severozápadného federálneho okruhu.

— Komijsko je republika (subjekt) v rámci Ruskej federácie, na čele stojí prezident volený v priamych voľbách na 5 rokov, parlament (komijsky Komi Respublikasa Kanalan Sövet, rus. Gosudarstvennyj Sovet Respubliki Komi) má 30 členov, poslanci sú volení na päťročné volebné obdobie.

Prezidenti Komijska
1990 – 2002 Jurij Spiridonov
2002 – 2010 Vladimir Torlopov
2010 – 2015 Viačeslav Gajzer
od 2015 Sergej Gaplikov

komiks

komiks [angl.], comics, aj komiksový strip — seriál (pásmo) zvyčajne naratívnych kresieb v kinematografickom slede sprevádzaných textom. Populárna umelecká forma, synkretický umelecký druh patriaci k žánrom masovej kultúry, využívajúci výdobytky výtvarného, literárneho a filmového umenia (angl. comic strip = komický pás, resp. pás komických obrazov, odtiaľ názov), vydávaný tlačou alebo uverejňovaný na internete (webový komiks). Základom komiksu je zreťazenie vizuálnych a dejovo nasýtených sekvencií na princípe strihu a montáže. Základnou kompozičnou jednotkou je sekvencia (kresba) ohraničená jedným príbehom alebo stránkou. Komiks zvyčajne zobrazuje humorný, fantastický, dobrodružný alebo rozprávkový príbeh. Jednotlivé kresby usporiadané v pásoch sú radené zvyčajne horizontálne, výnimočne aj vertikálne, bývajú doplnené bielymi plochami (obvykle balónového tvaru, tzv. bublinami) s textom, môžu však byť aj čisto obrázkové, bez textu. Komiks zároveň predstavuje autonómny literárny žáner charakteristický vlastnými štrukturálnymi prvkami a originálnou komunikatívnou technikou. Dramatický účinok sa dosahuje sekvenčným radením obrázkov, aplikovaním strihu, ako aj veľkosťou písma. V komiksových textoch sa uplatňujú elipsa, proziopéza, apoziopéza i deformácia slov, ako aj interpunkčné znamienka (výkričník, otáznik, tri bodky). Využívajú sa rôzne postupy vizualizácie metafory alebo prirovnania s použitím rozľahlej osnovy konvencií (figuratívne symboly, obláčiky rôznych tvarov), grafické znaky (linky, špirály, víry) nahrádzajúce zvuk či onomatopoické zdroje jazyka, ďalej surrealistické nápady, záberové uhly a princípy strihu inšpirované filmom a jeho inováciami. V komikse sa uplatňuje vymedzená typológia charakterov postáv. Medzi kladnými a zápornými postavami je výrazný kontrast, hypertrofia dobra a zla má ráz schematickosti, prechádza do extrémnych polôh. Gestikulácia a fyziognomické výrazy postáv bývajú stvárnené čo najexpresívnejšie.

Vývin komiksu je úzko spätý s rozvojom grafiky (tlače). Jeho schéma je odvodená z tradície európskych sérií obrázkových drevorezov, ktoré sa rozšírili v Nemecku v 16. stor. (najstaršie príklady pochádzajú z konca 15. stor.) a získali si popularitu širších ľudových vrstiev. Zobrazovali zábavné príbehy, morality, porekadlá, životy svätcov i zázračné udalosti. Podobné tlače boli rozšírené v 16. – 18. stor. aj v Nizozemsku, Taliansku a Rusku. K vývinu komiksov významným spôsobom prispeli aj grafické diela (grafické cykly s naratívnym obsahom) s aktuálnymi sociálnymi a politickými témami. Vytvárali ich J. Callot (cyklus Hrôzy vojny, 1633), W. Hogarth (Život neviestky, 1732; Život zhýralca, 1735), ako aj F. Goya y Lucientes, ktorého grafické cykly vychádzali v podobe albumov, čím sa priblížili forme knihy. Vývin moderného komiksu bol ovplyvnený aj karikatúrou a súdobou politickou satirou v Spojenom kráľovstve po roku 1800. V 19. stor. vznikli viaceré prototypy komiksov v podobe tlačou vydávaných cyklov hádaniek, rébusov a spoločenských hier. Významným podnetom na vznik komiksov bola aj časopisecká a novinová ilustrácia v 19. stor., ktorá svojou nenáročnou a zábavnou formou vychádzala v ústrety vkusu širokých vrstiev detských i dospelých čitateľov.

Koncepcia komiksu sa prvýkrát objavila v knižných ilustráciách švajčiarskeho maliara, karikaturistu, kresliara a spisovateľa Rodolpha Töpffera (*1799, †1846), ktorý je považovaný za zakladateľa moderného komiksu a jeho diela ovplyvnili aj vývin satirickej ilustrácie v 19. stor. vo Francúzsku. Koncom 19. stor. vynikol nemecký grafik, ilustrátor, básnik a prozaik W. Busch, ktorý sa preslávil kresleným seriálom Max a Moritz (1865) v humoristickom časopise Fliegende Blätter (Letiace listy). Jeho diela vydávané v časopisoch i samostatne inšpirovali mnohých ilustrátorov v Európe i v USA. K najvýznamnejším predstaviteľom komiksu vo Francúzsku patril satirický kresliar a karikaturista Caran d’Ache (vlastným menom Emmanuel Poiré, *1858, †1909).

Koncom 19. stor. podnietila rozvoj moderného komiksu v USA rivalita medzi vydavateľmi denníkov. K jeho masovej popularite tam prispela o. i. aj nízka úroveň jazykových znalostí imigrantov, ktorí vyhľadávali obrázkovú formu s minimom textových informácií. Komiksy spočiatku vychádzali najmä v novinách (ako komiksový strip), od 30. rokov 20. stor. aj vo forme lacných kníh v mäkkých papierových väzbách (tzv. komiksové zošity). Jednotlivé obdobia amerického komiksu sú označované ako zlatý (koniec 30. – zač. 50. rokov 20. stor.), strieborný (1956 – okolo 1970), bronzový (okolo 1970 – okolo 1985) a moderný alebo temný (od okolo 1985 do súčasnosti) vek. K najvýznamnejším priekopníkom komiksu patril americký výtvarník Richard Felton Outcault (*1863, †1928). Jeho populárny komiks Žlté dieťa (Yellow Kid) vydávaný od roku 1895 v časopise New York World je považovaný za prvý moderný komiks. Komiks následne získal širokú popularitu ako ilustrácia každodenne sa objavujúca v novinách. V roku 1897 Rudolph Dirks (*1877, †1968) vytvoril komiks Katzenjammer Kids, 1905 – 11 zaujal Zenas Winsor McCay (*okolo 1867 – 71, †1934) komiksom Malý Nemo (Little Nemo) o snových zážitkoch malého hrdinu a 1913 – 44 George Joseph Herriman (*1880, †1944) komiksom Krazy Kat.

Súčasnú podobu nadobudol komiks v 20. – 30. rokoch 20. stor., keď nastala výrazná komercionalizácia i masové rozšírenie komiksov v tlačených médiách a vznikli aj viaceré vydavateľstvá výlučne zamerané na ich vydávanie. V zlatom veku amerického komiksu boli vytvorené mnohé legendárne komiksové postavy, ktoré prenikli aj do filmu a stali sa hrdinami tzv. súčasnej mytológie. Expanzii komiksov napomohlo obohatenie o detektívne, dobrodružné, fantastické i sci-fi žánre. V tomto období vznikli komiksy, ktoré boli populárne aj v nasledujúcich desaťročiach, napr. Blondie (1930 – 73) od Chica Younga (vlastným menom Murat Bernard Young, *1901, †1973), Dick Tracy (1931 – 77) od Chestera Goulda (*1900, †1985), Pepek námorník (Popeye the Sailor Man, 1919 – 94) od Elzieho Crislera Segara (*1894, †1938), Gasoline Alley (od 1919 do súčasnosti) od Franka Kinga (*1883, †1969), Tarzan (od 1929), Superman (od 1939 do súčasnosti), Batman (od 1939/40 do súčasnosti) a Spider-Man (od 1962) od viacerých ilustrátorov. V období 2. svet. vojny sa v komiksoch presadili témy vojny a zločinu, napr. Kapitán Amerika (od 1941 do súčasnosti) od Joea (Josepha Henryho) Simona (vlastným menom Hymie Simon, *1913, †2011) a Jacka Kirbyho (vlastným menom Jacob Kurtzberg, *1917, †1994). V 50. rokoch 20. stor. prevládli v komikse domáce a sentimentálne námety, v 60. rokoch 20. stor. i námety so sociálnym a s kritickým charakterom, viaceré hraničili s ostrou politickou satirou, napr. Doonesbury (od 1970 do súčasnosti) od Garryho Trudeaua (vlastným menom Garretson Beekman Trudeau, *1948). Komiksy reagovali na rozličné súdobé hnutia a tendencie v rámci spoločnosti (anarchizmus, feminizmus, znečisťovanie životného prostredia, rasizmus). V tomto období sa objavili i tzv. undergroundové komiksy, v ktorých sa objavovali motívy súvisiace so sexom a s drogami, ako aj prekračovanie a zosmiešňovanie spoločenských konvencií a zákazov. Mnohé americké komiksy boli distribuované do celého sveta a ovplyvnili najmä komiksy v západnej Európe a v Japonsku.

V 30. a 40. rokoch 20. stor. sa v európskom komikse presadil belgický (resp. valónsky) komiks, napr. Tintinove dobrodružstvá (1929 – 76) od Hergého (vlastným menom Georges Prosper Remi, *1907, †1983), westernové komiksy Jerry Spring od Jijého (vlastným menom Joseph Gillain, *1914, †1980), Lucky Luke (1949) od Morrisa (vlastným menom Maurice de Bevere, *1923, †2001). V Spojenom kráľovstve si získal obľubu komiks Andy Capp (od 1957 do súčasnosti) od Rega Smytha (vlastným menom Reginald Smyth, *1917, †1998), vo Francúzsku Astérix (od 1959 do súčasnosti) od Reného Goscinnyho (*1926, †1977) a Alberta Uderza (*1927, †2020) a Barbarella (1962 – 64) od Jeana-Clauda Foresta (*1930, †1998).

V 60. rokoch 20. stor. získal americký komiks veľkú popularitu aj v Japonsku. Postupne sa prepojil s dlhou domácou tradíciou humorného a satirického umenia komiksu (japonský názov manga) a nadviazal na ňu. K zakladateľom moderného japonského komiksu patrí Osamu Tezuka (*1928, †1989), ktorý vo svojich dielach kodifikoval jeho charakteristické estetické princípy. K významným tvorcom patrí aj Leidži (aj Reidži) Macumoto (vlastným menom Akira Macumoto, *1938). Japonský komiks si od 80. rokov 20. stor. získal veľkú popularitu aj v iných krajinách.

V 60. rokoch 20. stor. boli komiksom inšpirovaní aj niektorí umelci pop-artu (za prvú citáciu komiksu v maľbe je považovaný obraz Dublin, 1960, od amerického maliara Edwarda Josepha Ruschu IV., *1937). Formálnu stránku komiksu začal od začiatku 60. rokov 20. stor. vo svojich dielach uplatňovať Roy Lichtenstein (*1923, †1997; Drowning Girl, 1963; jeho obrazy vznikali niekoľkonásobným zväčšovaním komiksových predlôh). Maľby inšpirované komiksom vytvárali na prelome 50. a 60. rokov 20. stor. aj A. Warhol a americký maliar Mel Ramos (*1935, †2018), ktorý vo svojich obrazoch použil postavy Supermana i Batmana. Komiks inšpiroval aj viacerých umelcov od 80. rokov 20. stor. do súčasnosti. Pravidelne sa organizujú medzinárodné komiksové festivaly, napr. v Tokiu v Japonsku (Comiket), v Lucce v Taliansku (Lucca Comics & Games), v Angoulême vo Francúzsku (Festival international de la bande dessinée d'Angoulême).

V Česku bol jedným z priekopníkov obrázkových príbehov J. Lada. K prvým českým komiksom patrili Ferda Mravenec (od 1933) od O. Sekoru a Rychlé šípy (od 1938) od scenáristu J. Foglara a ilustrátora Jana Fischera (*1907, †1960). K najvýznamnejším tvorcom 2. polovice 20. stor. patril Kája Saudek (vlastným menom Karel Saudek, *1935, †2015), ktorý vytvoril niekoľko legendárnych komiksov (postava Muriel; Muriel a andělé, časť časopisecky 1968/69, publikovaný 1991). V časopise ABC mladých techniků a přírodovědců vychádzali slávne seriály Pod paprsky Zářícího (1973 – 76) od Vlastislava Tomana (*1929) a kresliara Františka Kobíka (*1933, †2006) a Vzpoura mozků (1977 – 79) od Václava Šorela (*1937, †2020) a F. Kobíka, v časopise Reflex vychádza od 1995 komiks Zelený Raoul od kresliara Štěpána Mareša (*1972). K výrazným tvorcom komiksov patrí aj Jiří Grus (*1978; Voleman, od 2006).

Na Slovensku sa prvé kreslené príbehy uplatnili v časopise Černokňažník (1876 – 1910), kde viaceré humoresky ilustroval M. Aleš, sporadicky sa objavovali aj v neskorších časopisoch Dereš (1920), Jež (1922 – 26) a Kocúr (1919 – 45). Niektoré seriály na pokračovanie vychádzali v časopise Šidlo (1947 – 48), neskôr v Roháči, napr. 1965 – 88 príbehy humornej kreslenej postavičky Jožinka (Jožinko, dieťa svojich rodičov) od J. Scheka, ktorý je považovaný za zakladateľa slovenského klasického komiksu, a komiks Bill a Mary od ilustrátorky Boženy Plocháňovej (*1929, †2020). Koncom 60. rokov 20. stor. vyšli aj prvé komiksové zošity prebraté zo zahraničia, vo viacerých novinách a časopisoch vychádzali komiksy na pokračovanie. V 70. rokoch 20. stor. nastal vo výdavaní komiksov útlm, kreslené seriály vychádzali v časopisoch Kamarát (Prakovníček, 1969 – 70, od Jozefa Cesnaka, *1936, †2021; Kamko a Kamka, 1971 – 73, od Pavla Moravčíka), Elektrón (1973 – 90, väčšinu komiksov kreslil J. Schek) a sporadicky aj v iných časopisoch. Koncom 80. rokov 20. stor. nastalo oživenie komiksovej tvorby, obdobím najväčšieho rozkvetu komiksu bol začiatok i 1. polovica 90. rokov 20. stor. Objavili sa noví kresliari, napr. Ladislav Csurma (*1957), Juraj Maxon (*1963), Danglár (vlastným menom Jozef Gertli, *1962), Dušan Blažek (*1963), Miroslav Regitko (*1965), Milan Dubnický (*1956) a i. Po roku 1989 vznikli viaceré špecializované časopisy, napr. Bublinky (1990 – 92), začali sa vydávať aj komiksové zošity zahraničného pôvodu a organizovať výstavy, napr. v roku 1992 zorganizovalo bratislavské Združenie autorov komiksu (pôsobilo 1992 – 95) putovnú výstavu Comics x 5, od roku 2003 sa v Bratislave organizuje medzinárodný festival Comics salón.

komín

komín [gr. > lat.] —

1. ban. vertikálne banské dielo razené zvyčajne dovrchne, určené na otvárku a prípravu dobývacích blokov alebo na ťažbu a vetranie horizontálnych banských diel. Často býva vystužené výdrevou, príp. vymurované. Komín využívaný na dopravu rúbaniny samospádom na spodnejšiu smerovú chodbu sa nazýva sýp alebo sypný komín;

2. geomorfol., geol. a) → krasový komín; b) sopečný komín; → sopúch;

[IMG-1]

3. tech., stav. dutá konštrukcia na odvádzanie spalín a dymu z vykurovacích spotrebičov, z kotlov a z priemyselných pecí, ako aj na odvádzanie vzduchu a plynov odsávaných z prevádzok alebo z priemyselných zariadení do ovzdušia. Komín na odvádzanie malých množstiev exhalátov je súčasťou budovy ako vstavaný alebo pristavaný k jej fasáde, na odvádzanie veľkých množstiev exhalátov sa buduje samostatne stojaci továrenský komín. Princíp činnosti komína je založený na tzv. komínovom efekte (→ komínový ťah).

K základným častiam komína patria: komínové teleso (plášť), komínový prieduch, komínový sopúch, spalinová klapka, komínový nadstavec a komínová hlava. Komínové teleso (plášť) je vonkajší obal komína (zvyčajne murovaný), má statickú (nosnú), ochrannú a estetickú funkciu. Jeho maximálna povrchová teplota nesmie prekročiť 51 °C (pri pristavanom komíne to platí do výšky 2,5 m nad terénom alebo nad prístupovou plochou). Komínový prieduch je zvislá dutina kruhového, príp. štvorcového alebo obdĺžnikového prierezu vnútri komínového telesa, ktorou sa priamo odvádzajú spaliny a dym vedené zo spotrebiča dymovodom (komínovou rúrou). Dymovod je s prieduchom komína prepojený komínovým sopúchom (otvorom v komínovom telese). Na jeden komínový prieduch môže byť napojených aj viac spotrebičov (napr. na rôznych podlažiach). Na uzatváranie cesty spalín (ak je spotrebič mimo prevádzky) i na reguláciu ťahu komína slúži spalinová klapka umiestnená v dymovode alebo v komínovom prieduchu. Výška komínového prieduchu od sopúcha nahor po ústie komína (nad strechou) sa nazýva účinná výška prieduchu. Na jej zväčšenie sa niekedy používa komínový nadstavec.

Jeden komín môže obsahovať viac komínových prieduchov (združený komín). Prieduchy podľa usporiadania môžu byť priebežné (všetky sa začínajú v najnižšom podlaží), podlažné (začínajú sa v príslušnom podlaží) a prepažené so spoločným zberačom (zberač prechádza všetkými podlažiami a z neho jednostranne alebo obojstranne odbočujú prieduchy jednotlivých podlaží, ktoré sú od zberača oddelené výsuvnými uzávermi). Podľa priebehu pozdĺžnej osi prieduchu sa rozlišujú priame a uhýbané (odkláňajú sa od zvislice) prieduchy, podľa prierezu úzke, stredné alebo prielezné, podľa druhu použitých palív prieduchy na odvádzanie spalín z tuhých, kvapalných alebo z plynných palív. Súčasťou komína býva aj samostatná dutina (vzduchový prieduch) na privádzanie spaľovacieho vzduchu k spotrebiču. V najnižšej časti komína medzi pätou komína a sopúchom, kde sa usádzajú tuhé časti spalín (sadze) a dymový kondenzát, je umiestnený uzatvárateľný vyberací otvor na ich odstraňovanie. Pri priebežných prieduchoch sú otvory umiestnené na voľne prístupnom mieste (na chodbe, schodisku ap.). Vyberacie otvory na podlažné prieduchy môžu byť umiestnené len mimo obytných miestností, sál, učební, skladovacích priestorov ap.

Komínová hlava je časť komína nad strechou zakončená krycou doskou, ktorá ju chráni pred mechanickým poškodením a pred vplyvmi počasia. Hlava vstavaných komínov má presahovať minimálne o 65 cm hrebeň strechy alebo minimálne o 1,5 m najvyššiu hranu plochej strechy. Môže byť výrazným architektonickým prvkom najmä pri komínoch umiestnených v blízkosti priečelí, ktoré sú nápadné svojou polohou a výškou. Na vymetanie a kontrolu komínových hláv sa v ich výške zhotovujú komínové lávky. Ak je ich zhotovenie ťažké, vytvára sa uzatvárateľný vymetací otvor, ktorý má byť umiestnený čo najvyššie v priestore krovu alebo strechy.

Podľa konštrukcie komínového telesa (plášťa) sa rozlišujú jednovrstvové a viacvrstvové, resp. trojvrstvové komíny. Jednovrstvové sú tvorené len plášťom – murivom z obyčajných tehál alebo z komínoviek, ktorými sa ohraničuje prieduch. Nie sú vhodné na kvapalné alebo na plynné palivá. Viacvrstvové bývajú tvorené obvodovým plášťom, tepelno-izolačnou strednou vrstvou a plechovou alebo keramickou komínovou vložkou s funkciou prieduchu. Podľa spôsobu zhotovenia môžu byť komíny murované z tehál alebo z tvaroviek, monolitické alebo montované z prefabrikovaných dielcov. V súčasnosti sa používajú tzv. systémové komíny, ktoré sa zostavujú z prefabrikovaných dielcov od jedného výrobcu.

Za technický stav komína zodpovedá vlastník objektu, ktorý ho musí udržiavať v dobrom technickom stave a zabezpečiť jeho pravidelnú kontrolu a čistenie. O vybavení komína rozhoduje revízny technik. Všeobecné podmienky pri jeho výstavbe a používaní a lehoty jeho čistenia a vykonávania kontrol sú ustanovené v príslušných právnych predpisoch.

Murované komíny boli v mestách na území Slovenska známe od prelomu 16. a 17. stor. V dedinskom prostredí sa vo väčšej miere začali stavať až v priebehu 19. a začiatkom 20. stor. Dovtedy sa zhotovovali lapače dymu lievikového tvaru upletené z prútia a vymazané hlinou, ktorými sa dym z kúreniska odvádzal cez strop iba do podstrešia. Tam vyúsťoval do nízkeho nadstavca zo skál (piecka), kde sa zachytávali horúce spaliny a iskry. Po premiestnení ohniska a čeľustí pece z izby do pitvora, ale najmä po vzniku čiernej kuchyne v dome sa dym začal odvádzať otvoreným komínom. Vytvárala ho mohutná oblúkovitá murovaná alebo zrubová klenba nad celým priestorom čiernej kuchyne, ktorá v podstreší vyúsťovala do komína štvorcového prierezu vyčnievajúceho v zadnej časti pitvora až nad strechu domu. Spočiatku bola klenba zhotovovaná z drúčikov, tyčí alebo z prútia, vymazaná hlinou a ukončená sedlovou doštenou strieškou, neskôr bolo v rámci protipožiarnych opatrení nariadené stavať namiesto nej murovaný komín. Po všeobecnom zavedení sporákov a po likvidácii starších foriem kúrenísk s ohniskom a pecou v interiéri obydlia boli otvorené komíny nahradené uzatvorenými cylindrovými komínmi, ktoré sa používajú aj v súčasnosti. Staršie formy otvorených komínov sa využívali na údenie mäsa. Komíny spravidla dvakrát ročne vymetali kominári spúšťaním železnej gule s hrotmi, ktorou z komína odstraňovali usadené sadze (hrozilo ich vznietenie), a potom ich dočistili štetkou.

Komín mal dôležitú úlohu v ľudových poverách, symbolizoval prechod medzi pozemským a nadpozemským, prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Prichádzali cezeň na pozemský svet nadprirodzené bytosti (Lucia, meluzína, rarášok, ale aj Mikuláš spúšťajúci sa na zlatej niti). Na Slovensku bol komín sídlom rodového ochrancu (hada) a mal významné miesto i v obyčajach životného cyklu (narodenie, svadba a i.) a v kalendárnych obyčajach (Štedrý večer, fašiangy a i.).

komínový ťah

komínový ťah — podtlak v komíne zabezpečujúci odstraňovanie spalín z kúrenísk kotlov, priemyselných pecí ap. a dopravu čerstvého vzduchu do nich. Je spôsobený nižším aerostatickým tlakom plynov v komíne, ako je tlak okolitého vzduchu (tzv. komínový efekt), keďže plyny vypĺňajúce prieduch komína sú teplejšie a majú nižšiu hustotu ako okolitý vzduch.

Pre maximálny teoreticky možný rozdiel tlakov, tzv. statický komínový ťah, platí \(\Delta p =\)\(Chb(1/T_0 - 1/T_k)\), kde \(h\) je účinná výška prieduchu, \(b\) tlak vzduchu, \(T_0\) teplota okolitého vzduchu, \(T_k\) priemerná teplota v komíne a \(C = 0,034 2\) koeficient vyjadrujúci termodynamické vlastnosti vzduchu (v skutočnosti je ťah nižší o odpor prúdenia, čo sa zohľadňuje použitím koeficientu \(C\) zisteného na základe skúšok). Komínový ťah teda ovplyvňujú aj meteorologické podmienky (teplota okolia, tlak vzduchu, jeho teplota a vlhkosť, ako aj rýchlosť vetra). Výšku komína neurčuje iba potrebný ťah, ale často ju ovplyvňuje aj napr. výška okolitej zástavby a pri veľkých priemyselných zariadeniach aj cieľ dosiahnuť požadovaný rozptyl spalín v atmosfére v prevažujúcich meteorologických podmienkach. Komínový ťah je preto premenlivý a často iný, než je potrebné na optimálnu prevádzku spaľovacieho zariadenia s dobrou účinnosťou (príliš veľký ťah zbytočne ochladzuje kúrenisko, príliš malý znižuje výkon zariadenia; v obidvoch prípadoch môže nastať nedokonalé spaľovanie). Väčšie priemyselné zariadenia majú preto ručnú al. aj automatickú reguláciu ťahu (napr. klapkou al. posúvačom v prieduchu).

Keďže teplo odchádzajúce komínom sa iba z veľmi malej časti využije na vytváranie ťahu, pričom však výrazne zhoršuje účinnosť tepelných zariadení, teplota spalín vychádzajúcich zo zariadení by mala byť čo najnižšia, aby sa znížila tzv. komínová strata. Ak je však teplota spalín v komíne príliš malá, dochádza k vyzrážaniu vlhkosti, ktorá agresívne pôsobí na konštrukciu komína. Najmenšia teplota spalín pri tuhých palivách a ťažkých vykurovacích olejoch sa volí bežne okolo 250 °C, pri plynoch a ľahkých vykurovacích olejoch 150 °C. Ak je komínový prieduch vybavený vložkou odolnou proti korózii, je možné výstupnú teplotu spalín znížiť. Ak ťah komína nie je postačujúci, treba ho zabezpečiť iným spôsobom (umelý ťah), napr. dopravou spalín ventilátorom, ktorý odsáva spaliny z kúreniska a tlačí ich do komína al. (zriedkavejšie) tlačí čerstvý vzduch do kúreniska (pretlakové kúrenisko). V prípade kondenzačných kotlov je vzhľadom na nízku teplotu spalín vždy potrebné vytvárať umelý ťah, ktorý je často energeticky výhodnejší ako vytváranie potrebného ťahu len komínom.

— V minulosti pri parných rušňoch nebola vzhľadom na prejazdový profil výška ich komína (najčastejšie odlievaného zo sivej liatiny) na prevádzku kotla postačujúca, preto sa umelý ťah dosahoval strhávaním spalín prúdom výfukovej pary v komíne (→ ejektor, dyšňa). Pri parných lokomobilách bol plechový komín sklápateľný a jeho ťah bol podporovaný aj prúdom výfukovej pary. Komínový ťah parných lodí bol väčšinou postačujúci, iba v niektorých prípadoch (bojové plavidlá) sa používal umelý ťah, a to zväčša ventilátorom poháňaným parnou turbínou. Komín riečnych lodí bol kvôli plavbe pod mostami tiež sklápateľný. V súčasnosti, aby spaliny neobťažovali cestujúcich a posádku, sú výfukové potrubia hlavných a pomocných motorov lodí vyvedené do vyvýšenej vežovej nadstavby nazývanej aj komín.

komisár

komisár [lat.] — 1. osoba poverená vykonávaním osobitnej úlohy, napr. sčítací komisár, súdny komisár, Vysoký komisár OSN pre utečencov; hovorovo aj člen Európskej komisie (aj eurokomisár); 2. hist. a) počas Francúzskej revolúcie 1789 – 99 zástupca Konventu vo francúzskej revolučnej armáde; b) v období 1918 – 46 politický dôstojník v sovietskej Červenej armáde a v námorníctve; c) ľudový komisár — v ZSSR v období 1917 – 46 člen vlády (minister; → Rada ľudových komisárov); 3. v niektorých štátoch (Francúzsko, Nemecko) policajná hodnosť.

komisia

komisia [lat.] — volený alebo vymenovaný kolektívny orgán (Akreditačná komisia, disciplinárna komisia, liekopisná komisia, znalecká komisia) poverený určitými úlohami, často slúžiaci ako poradný orgán inštitúcie, ktorá ho zriadila; aj inštitúcia (spravidla medzinárodná), napr. Dunajská komisia, Európska komisia, Európska komisia pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia).

Komisia národnej výchovy

Komisia národnej výchovy, poľ. Komisja Edukacji Narodowej, KEN — štátny orgán zaoberajúci sa národným vzdelávaním a osvetou v poľsko-litovskej únii, pôsobiaci 1773 – 94. Vznikol výnosom Sejmu na podnet kráľa Stanislava II. Augusta Poniatowského v súvislosti so zrušením rádu jezuitov, ktorí v krajine vybudovali základňu na rozvoj školstva vrátane školských zariadení a knižníc a ich odchodom hrozil poľskému a litovskému školstvu kolaps. KEN financovala svoje aktivity z majetku jezuitov, ktorý prevzala do správy. Jej cieľom bolo v duchu osvietenských zásad modernizovať a čiastočne sekularizovať základné a str. školstvo. S podporou panovníka a magnátov (šľachty) v nej pracovala skupina liberálnych intelektuálov (kráľov brat Michał Jerzy Poniatowski, *1736, †1794, A. K. Czartoryski, J. U. Niemcewicz a i.) na čele s H. Kołłątajom. Základom siete škôl boli bývalé jezuitské kolégiá a dve univerzity – v Krakove (dnes Jagelovská univerzita) a vo Vilniuse (tzv. hlavné školy), ktorým podliehali str. školy vyššieho typu. Vyššie str. školy kontrolovali nižšie str. školy a tie spravovali farské školy. K hlavným úlohám KEN patrilo aj vypracovanie učebníc z oblasti prírodných a technických vied spolu s vytvorením odbornej terminológie v poľštine. R. 1774 prevzala KEN správu súkromnej knižnice bratov A. S. a J. A. Załuskovcov vo Varšave (otvorená a sprístupnená verejnosti 1747; jedna z najväčších európskych knižníc v 18. stor., zanikla 1795; považovaná za predchodkyňu dnešnej poľskej Národnej knižnice). Vytvorila predpoklady na rovnoprávne vzdelávanie detí a mládeže bez rozdielu pohlavia a spoločenského postavenia. V poslednom období činnosti rezignovala na časť svojich opatrení a zámerov v prospech projektu novej ústavy (tzv. Ústava 3. mája 1791), na ktorej pracovali mnohí jej členovia. Po prijatí ústavy 1794 KEN zanikla, pretože šľachtická opozícia sa postavila proti ústave; výsledky jej práce však pretrvali a umožnili vznik novej generácie inteligencie.

Komisia OSN pre medzinárodné obchodné právo

Komisia OSN pre medzinárodné obchodné právo, angl. United Nations Commission on International Trade Law, UNCITRAL — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN) so sídlom vo Viedni (od 1979). Založený 1966 v New Yorku na základe rezolúcie č. 2205 (17. 12. 1966), jeho hlavnou pracovnou náplňou je harmonizovať a zjednocovať medzinárodné obchodné právo. Členovia komisie sú volení VZ OSN na obdobie 6 rokov (každé tri roky zaniká členstvo polovici členov). Pôvodne mala 29 členov, 2002 sa ich počet zvýšil na 60: 14 členov z Afriky, 14 z Ázie, 8 z vých. Európy, 10 z Latinskej Ameriky a z karibskej oblasti, 14 zo záp. Európy a z ostatných oblastí sveta.

R. 1968 určila niekoľko tematických oblastí, ktoré sa stali základom jej pracovného programu: medzinárodný predaj tovaru, medzinárodná obchodná arbitráž, medzinárodné platby, doprava, poistenie, duševné vlastníctvo, odstraňovanie diskriminácie v zákonoch týkajúcich sa medzinárodného obchodu, spolupráca s ostatnými orgánmi OSN a s agentúrami medzinárodného obchodu, legalizácia dokumentov. Tento program priebežne prepracúva na základe uplatňovania nových technológií, zmien v obchodných praktikách a medzinárodných trendov a rozširuje ho o nové témy (elektronický obchod, verejné obstarávanie a i.). Prevažne sa však zaoberá kodifikáciou medzinárodného obchodného práva a riešením právnych otázok súvisiacich s medzinárodným obchodným stykom, jej cieľom je zosúladenie a modernizácia medzinárodného obchodného práva, pripravuje napr. vzorové medzinárodné predpisy a nové medzinárodné dohovory, propaguje spôsoby jednotného výkladu a vykonávania právnych predpisov ap. Na prerokovanie konkrétnych otázok sa v priebehu roka schádzajú pracovné skupiny (v súčasnosti šesť) tvorené členmi komisie. Na svojich každoročných zasadnutiach (striedavo v New Yorku a vo Viedni) prerokúva správy pracovných skupín, ako aj štúdie a správy generálneho tajomníka OSN a ďalších vládnych i mimovládnych organizácií.

Komisia OSN pre odzbrojenie

Komisia OSN pre odzbrojenie, angl. United Nations Disarmament Commission, UNDC — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN) zaoberajúci sa otázkami odzbrojenia. Založený 1952 na základe rezolúcie č. 502 (11. 1. 1952) ako orgán Bezpečnostnej rady OSN so sídlom v Ženeve, stretnutia však prebiehali iba príležitostne. R. 1978 na prvom osobitnom zasadnutí VZ OSN venovanom odzbrojovaniu bola založená nová UNDC ako jeho poradný orgán, ktorej členmi sa stali zástupcovia všetkých štátov OSN. Jej mandátom je posudzovanie problematiky odzbrojenia a súvisiacich otázok a predkladanie odporúčaní k nim. Komisia sa zaoberá rozhodnutiami a odporúčaniami doterajších osobitných zasadnutí OSN venovaných agende odzbrojenia. Zasadá každoročne, zvyčajne v apríli, v hlavnom sídle OSN New Yorku.

Komisia pre medzinárodné právo

Komisia pre medzinárodné právo, angl. International Law Commission, ILC — poradný orgán Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov (VZ OSN), ktorého hlavným cieľom je napomáhať kodifikáciu medzinárodného práva a jeho pokrokový rozvoj. Založený 1947 na základe rezolúcie č. 174 (21. 11. 1947). Členovia ILC (v súčasnosti ich je 34) nevystupujú ako zástupcovia štátov, ale ako uznávaní znalci medzinárodného práva proporcionálne zastupujúci hlavné právne systémy sveta; volení sú VZ OSN na obdobie 5 rokov. Komisia zasadá každoročne, riadi sa schváleným štatútom. Vypracúva návrhy zásad a noriem (na základe podrobného štúdia medzinárodnej praxe, judikatúry a náuky medzinárodného práva), ktoré sú spravidla predlohou pri prerokúvaní (uzatváraní) medzinárodného dohovoru o určitej problematike. Rieši problémy vyplývajúce z dlhoročného programu vypracovaného 1949 alebo úlohy vyšpecifikované VZ OSN.

K prvým dokumentom vypracovaným komisiou patria návrhy deklarácie práv a povinností štátov a súbor zásad medzinárodného práva. K ďalším medzinárodným dohovorom patria napr. štyri ženevské dohovory o morskom práve (1958), Dohovor OSN o obmedzení prípadov bezdomovstva (1961), Viedenský dohovor o diplomatických stykoch (1961), Dohovor o zabránení a trestaní trestných činov proti osobám požívajúcim medzinárodnú ochranu vrátane diplomatických zástupcov (1973), Viedenský dohovor o zastúpení štátov v ich stykoch s medzinárodnými organizáciami univerzálneho charakteru (1975), Viedenský dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k zmluvám (1976), Viedenský dohovor o sukcesii štátov vo vzťahu k štátnemu majetku, štátnym archívom a štátnym dlhom (1983) a Viedenský dohovor o práve zmlúv medzi štátmi a medzinárodnými organizáciami (1986).

Od 2001 sa komisia zaoberá návrhmi pravidiel o zodpovednosti štátov za medzinárodné protiprávne konanie, od 2005 trestnou zodpovednosťou zamestnancov OSN počas vyslania, od 2007 otázkami diplomatickej ochrany, od 2010 efektívnymi opatreniami na posilnenie ochrany, obrany a bezpečnosti diplomatických a konzulárnych misií a ich predstaviteľov, od 2009 otázkami univerzálnej jurisdikcie; od 2007 pokračuje v riešení otázok medzinárodnej zodpovednosti za škodlivé následky činnosti nezakázanej medzinárodným právom. V roku 2006 bola prijatá globálna protiteroristická stratégia OSN, na ktorej komisia sústavne pracuje, 2011 predložila návrh textu dohovoru obsahujúceho pravidlá na vyhostenie cudzincov. V roku 2010 predbežne prijala návrh pravidiel upravujúcich výhrady k medzinárodným zmluvám.

komisionár

komisionár [lat.] — sprostredkovateľ obchodu v obchodnej činnosti uskutočňovanej na základe komisionárskej zmluvy.

komisionárska zmluva

komisionárska zmluva — podľa Obchodného zákonníka druh obstarávateľskej zmluvy medzi komitentom (klientom) a komisionárom (sprostredkovateľom), na základe ktorej sa komisionár zaväzuje zariadiť (zabezpečiť) vo vlastnom mene určitú obchodnú záležitosť pre komitenta na jeho účet (→ komisionársky obchod).

Komitent (právnická alebo fyzická osoba) sa zaväzuje zaplatiť komisionárovi za takúto činnosť tzv. komisionársku odmenu a poskytnúť mu potrebnú súčinnosť. Vlastnícke právo na vec, ktorá je predmetom predaja, prechádza po uskutočnení predaja z vlastníka veci (komitenta) na nového vlastníka. Komitentovi v zásade nevznikajú z komisionárskej zmluvy vo vzťahu k tretím osobám žiadne práva ani povinnosti. Po zariadení obchodnej záležitosti má právo, aby mu komisionár podal o výsledku správu a vykonal vyúčtovanie. Súčasne je povinný uhradiť komisionárovi aj náklady, ktoré pri plnení záväzku vynaložil. Povinnosťou komisionára je postupovať s odbornou starostlivosťou podľa pokynov klienta a ochrániť jeho záujmy. Zodpovedá za škodu spôsobenú na veciach, ktoré mu boli odovzdané podľa ustanovení zmluvy o skladovaní. Proti tretím osobám vystupuje vo vlastnom mene, čo umožňuje zachovať anonymitu komitenta (na rozdiel od mandátnej zmluvy, v ktorej mandatár vystupuje a uskutočňuje všetky právne úkony v mene mandanta).

komisionársky obchod

komisionársky obchod — druh zmluvnej obchodnej činnosti, ktorú uskutočňuje sprostredkovateľ (komisionár) na príkaz a na účet svojich klientov (komitentov). Predmetom komisionárskeho obchodu je zabezpečiť vývoz a predaj výrobkov (a ďalších služieb súvisiacich s obchodom), vyrábaných a poskytovaných komitentom, do zahraničia, ako aj tuzemský predaj starožitností ap. Uskutočňuje sa na základe komisionárskej zmluvy, ktorou sa komisionár zaväzuje, že pod vlastným menom zariadi na účet komitenta obchodné záležitosti spojené s predajom tovaru. Komisionár platí komitentovi za tovar až po uskutočnení predaja. Uskutočnením predaja prechádza vlastnícke právo na vec, ktorá je predmetom predaja, z vlastníka veci (komitenta) na nového vlastníka. Tento spôsob predaja je pre komisionára výhodný, pokiaľ si sám dokáže vybrať (alebo odmietnuť) tovar na obchodovanie v závislosti od nákupného správania svojich zákazníkov. Nevýhodou komisionárskeho obchodu je riziko komitenta, keďže sa mu môže tovar, ktorý bude určitý čas u komisionára, vrátiť späť ako nepredajný.

Komissarževskaja, Vera Fiodorovna

Komissarževskaja, Vera Fiodorovna, 8. 11. 1864 Petrohrad – 23. 2. 1910 Taškent — ruská herečka. Jedna z posledných predstaviteliek divadla hereckých hviezd 19. stor., jej herecký prejav je často porovnávaný s hereckým prejavom talianskej herečky E. Duseovej, nazývaná aj ruská Duseová. Pochádzala z divadelníckej rodiny, debutovala na ochotníckom javisku a po pôsobení v súkromných divadlách (Novočerkassk, Vilnius) získala angažmán v Alexandrinskom divadle v Petrohrade (1896 – 1902).

Jej herectvo vyjadrovalo nálady, bôle a etické hľadanie smerovania ruskej spoločnosti na prelome storočí a predstavovalo typ novej ženy smerujúcej k sebarealizácii a slobode. Preslávila sa ako Larisa (A. N. Ostrovskij: Nevesta bez vena, 1896), A. P. Čechov ju považoval za ideálnu predstaviteľku Niny vo svojej hre Čajka (1896; nazývaná aj Čajka ruskej scény). R. 1904 ako protiváhu Umeleckého divadla v Moskve založila v Petrohrade vlastné divadlo – Divadlo Komissarževskej (Teatr Komissarževskoj), v ktorom sa usilovala nájsť adekvátny umelecký výraz revolučných nálad spoločnosti. K spolupráci prizvala začínajúceho režiséra V. E. Mejerchoľda (1906 – 07) a umožnila mu realizovať program symbolistického divadla v Rusku; v jeho réžii úspešne hrala Beatrice (M. Maeterlinck: Sestra Beatrice, 1906). Konflikt medzi hereckým a režijným divadlom však napokon viedol k jej roztržke s Mejerchoľdom. R. 1902 a 1908 podnikla úspešné turné v USA a 1909 divadlo zatvorila. V záujme financovania projektu novej umeleckej školy uskutočnila 1909 – 10 sériu ďalších zahraničných zájazdov, počas ázijského turné zomrela na kiahne. Od 1959 je podľa nej nazvané Petrohradské štátne akademické divadlo V. F. Komissarževskej (Sankt-Peterburgskij gosudarstvennyj akademičeskij teatr imeni V. F. Komissarževskoj, založené 1942).

komisúra

komisúra [lat.], commissura

1. bot. aj komisurálny šev — miesto zrastu plodolistov (zvyčajne dvoch) v piestiku kvetu a na plode;

2. anat., zool. spojka, resp. miesto spojenia dvoch rovnakých častí (alebo útvarov); u človeka napr. predné priečne spojenie obidvoch hemisfér mozgu uložené pri prednej strane tretej mozgovej komory (c. anterior cerebri) alebo miesto v ústnom kútiku, kde sa stretávajú horná a dolná pera (spojka pier, c. labiorum); pri obrúčkavcoch priečne spojky rebríčkovej nervovej sústavy, pri hmyze vlákna spájajúce vedľa seba ležiace gangliá (→ ganglion) umiestnené v jednom článku.

Komitas

Komitas, vlastným menom Soghomon Gevorki Soghomonjan, aj Komitas Vardapet, 26. 9. 1869 Kütahya, Turecko – 22. 10. 1935 Paríž, od 1936 pochovaný v Jerevane — arménsky hudobný skladateľ, zbormajster, spevák a etnomuzikológ. R. 1881 bol ako sirota poslaný do kňazského seminára v Ečmiadzine (dnes Vagaršapat), kde okrem teologického vzdelania získal aj základy hudobného vzdelania a liturgického spevu. R. 1893 bol vysvätený za kňaza Arménskej apoštolskej cirkvi a prijal rehoľné meno Komitas. R. 1895 študoval v Tbilisi hudbu u Makara Jekmaliana (*1856, †1905), 1896 – 99 na konzervatóriu v Berlíne kompozíciu, estetiku a hudobnú teóriu a súčasne na Univerzite Friedricha Wilhelma (dnes Humboldtova univerzita) u Oskara Fleischera (*1856, †1933), Heinricha Bellermanna (*1832, †1903) a Maxa Friedlaendera (*1852, †1934). R. 1899 sa vrátil do Ečmiadzinu.

Zakladateľ modernej arménskej národnej hudby. Už počas pobytu v seminári sa zaujímal o arménsku ľudovú i liturgickú hudbu, ktorú sa snažil očistiť od nánosov záp. hudobnej kultúry a oživiť na koncertných pódiách (Ečmiadzin, Jerevan, Tbilisi). R. 1891 vydal prvú zbierku arménskych ľudových melódií, 1894 publikoval svoje výskumy z oblasti arménskej duchovnej hudby. Po návrate z Berlína zozbieral niekoľko tisíc ľudových piesní, ktoré vedecky spracoval. Preukázal vzájomné hudobné ovplyvňovanie a previazanosť arménskej ľudovej a liturgickej hudby, dešifroval jej neumovú notáciu. Komponoval vlastné skladby s využitím arménskych hudobných motívov, pričom viaceré jeho piesne, zbory a chorály zľudoveli. Sám interpretoval arménske ľudové piesne na zahraničných koncertoch (Francúzsko, Švajčiarsko, Taliansko). Je autorom aj prvých transkripcií kurdských melódií. Publikoval mnoho článkov a štúdií, čím položil základy arménskej muzikológie ako vednej disciplíny.

R. 1910 odišiel pre výhrady cirkevných úradov proti jeho činnosti do Istanbulu, kde ako zbormajster viacerých speváckych telies a lektor zjednocoval prostredníctvom arménskej hudby členov rozptýlenej arménskej komunity. Pokračoval tam v práci na súbore chorálov arménskej liturgie Patarag (vydaný 1933 v Paríži jeho žiakom Varganom Sarkisjanom, *1891, †1958), ktorým sa zoberal od 1892 a ktorý patrí k jeho najvýznamnejším dielam. V súbore určenom pre 300-členný zbor sústredil pôvodné jednohlasné tradičné liturgické melódie, ktoré upravil na základe vlastných výskumov arménskej národnej hudby do podoby troj- až štvorhlasných mužských zborov. Dielo však nedokončil, na začiatku genocídy Arménov v Osmanskej ríši bol v apríli 1915 uväznený a jeho rukopisné dielo bolo sčasti zničené, resp. roztratené. Po hrozných zážitkoch z vyvražďovania a deportácií svojho národa bol od 1916 hospitalizovaný na psychiatrickej klinike pri Paríži.

Autor zbierok ľudových piesní, napr. Arménske ľudové piesne a tance (Haj žoghovrdakan jerger jev parerger, vydané 1950), zbierok vlastných spracovaní piesní Arménske roľnícke piesne (Haj geghdžuk jerger, 1912) a Piesne pre hlas a klavír (Pjesni dľa golosa i fortepiano, vydané 1939), zborových skladieb Jar, odkiaľ prichádzaš? (Ur es gali, aj garun?, 1902) a Pieseň prepelice (Kakhavi jerg, 1908), 6 suít z roľníckych a tanečných piesní (1912 – 14) i operného fragmentu Anuš (1904). V Arménsku sú podľa neho nazvané viaceré inštitúcie a umelecké súbory.

komitát

komitát, lat. comitatus, aj kráľovský komitát, hradské španstvo — základná územnosprávna jednotka v Uhorskom kráľovstve v 11. – 13. stor. Vyvinula sa z pôvodných, starších územných jednotiek existujúcich už vo veľkomoravskom období (→ hradské zriadenie). Komitátna štruktúra bola vytvorená na začiatku 11. stor. za vlády uhorského kráľa Štefana I. Keďže majoritným vlastníkom pôdy v Uhorsku bol v 11. a 12. stor. kráľ, bolo nevyhnutné zamerať organizáciu krajiny predovšetkým na správu kráľovských (patrimoniálnych) majetkov. Centrom komitátu bol kráľovský hrad s prináležiacimi majetkami. Na jeho čele stál župan (comes), ktorý bol kráľovským úradníkom a jeho vymenovanie alebo odvolanie bolo výlučne v právomoci kráľa. K povinnostiam župana patrilo predovšetkým dohliadať na hospodársku organizáciu a správu kráľovských majetkov; zodpovedal za výber daní (1/3 si ponechal ako príjem, zvyšok odvádzal kráľovi), mal súdne a vojenské kompetencie, na kráľov príkaz bol povinný zostaviť vojenskú ozbrojenú jednotku (→ jobagióni).

V 11. stor. existovali na území Slovenska tieto komitáty: Bratislavský, Nitriansky, Komárňanský, Trenčiansky, Novohradský (na juhu str. Slovenska), Hontiansky (vyčlenený z Novohradského), Tekovský, Gemerský, Turniansky, Zemplínsky, Novohradský (Novum Castrum, resp. comitatus Novi Castri s centrom v Abovskom Novohrade, v 2. pol. 13. stor. sa začal nazývať aj Abovský), rozprestierajúci sa na území neskoršej Abovskej, Šarišskej a Hevešskej stolice (dnes územie v Maďarsku), a Užský (z väčšej časti sa rozprestieral na území dnešnej Ukrajiny). Na územie Slovenska v 11. stor. zasahovali aj Ostrihomský, Mošonský a Rábsky komitát. V 12. stor. vznikli Zvolenský (rozprestieral sa na území neskoršej Zvolenskej, Liptovskej, Oravskej a Turčianskej stolice) a Spišský komitát a v pol. 13. stor. Šarišský (vyčlenený z komitátu Novum Castrum) komitát. Na juhozáp. Slovensku existovali aj tzv. pohraničné komitáty so strážnymi pohraničnými hradmi (Šintava, Hlohovec, Beckov, Šaštín, Bana).

V 13. stor. nastal úpadok kráľovskej moci, začala narastať moc uhorskej šľachty a komitáty sa postupne začali transformovať na šľachtické stolice (župy); do konca 13. stor. sa takto pretvorili Abovský (býv. Novum Castrum), Bratislavský, Gemerský, Hontiansky, Komárňanský, Novohradský, Ostrihomský a Zemplínsky komitát, na prelome 13. a 14. stor. Spišský, Turniansky a Užský komitát, v 1. pol. 14. stor. Nitriansky, Šarišský, Tekovský a Trenčiansky komitát. Proces pretvárania komitátov na šľachtické stolice bol ukončený v 2. pol. 14. stor., keď sa rozpadol najväčší, Zvolenský komitát, z ktorého vznikli Zvolenská, Turčianska, Liptovská a Oravská stolica. Pohraničné komitáty zanikli, stali sa súčasťou priľahlých stolíc.

Komjáthy, Jenő

Komjáthy [-ty], Jenő, 2. 2. 1858 Szécsény, Nógrád — 26. 1. 1895 Budapešť — maďarský básnik. Krátko študoval na univerzite v Budapešti (1876). Po neúspešnom pokuse o útek do Ameriky založil v roku 1877 v meste Balassagyarmat časopis Röpke ívek (Letmé hárky) a od roku 1880 tam pôsobil ako učiteľ, od roku 1887 bol učiteľom v Senici.

Bol predstaviteľom moderných tendencií v maďarskej poézii, jeho tvorba patrí do obdobia medzi romantizmom a symbolizmom. Bol jedným z predchodcov E. Adyho. Docenený bol až nyugatovcami (autormi združenými okolo časopisu Nyugat, Západ, 1908 – 41), najmä M. Babitsom. Vo svojej tvorbe sa búri proti neslobode a sociálnemu útlaku, jeho poézia je však mystická, plná metafor, stotožňuje sa s vesmírom, základným motívom je svetlo. Napísal básnickú zbierku Zo šerosvitu (A homályból, 1895), ktorá je ovplyvnená filozofiou F. Nietzscheho.

Komjatický, Benedikt

Komjatický, Benedikt, aj Komjáthy, Benedek Komjáti, Benedictus Comyathinus, začiatok 16. stor. Komjatice, okr. Nové Zámky – ? — uhorský učenec a humanista. Bol kanonikom v Bratislave, 1527 – 29 študoval na univerzite vo Viedni, kde sa oboznámil s učením Erazma Rotterdamského. Bol prívržencom reformácie. V roku 1529 ušiel pred rastúcou osmanskou hrozbou do Chustu (na území dnešnej Ukrajiny), 1530 prijal pozvanie Kataríny (Katalin) Frankopanovej (†1540), vdovy po županovi Gabrielovi Perénim (†1526), na hrad Nyalábvár v Királyháze (dnes Korolevo, Zakarpatská oblasť, Ukrajina), kde sa stal vychovávateľom. Preložil tam do maďarčiny časť Biblie (listy apoštola Pavla). Jeho preklad vydaný v roku 1533 s podporou Kataríny Frankopanovej v tlačiarni Hieronyma Vietora (*asi 1480, †1546 alebo 1547) v Krakove pod názvom Listy svätého Pavla v maďarskom jazyku (Epistolae Pauli lingua Hungarica donatae, Az zenth Paal leveley magyar nyelven) je považovaný za najstaršiu knihu vytlačenú v maďarskom jazyku.

Komlós, Aladár

Komlós [-lóš], Aladár, vlastným menom Aladár Kredens, pseudonym Álmos Koral, 10. 12. 1892 Dolná Strehová, okres Veľký Krtíš – 22. 6. 1980 Budapešť — maďarský spisovateľ, literárny historik a kritik. Študoval na univerzite v Budapešti, po 1. svetovej vojne pôsobil ako učiteľ v Košiciach, od 1922 ako novinár vo Viedni. V roku 1925 sa presťahoval do Budapešti, kde pôsobil ako literárny kritik, svoje články uverejňoval najmä v časopise Nyugat (Západ).

Zaoberal sa literatúrou 19. a 20. stor. Jeho prvá štúdia Nová maďarská lyrika (Az új magyar líra, 1928) je v modernej maďarskej poézii pokladaná za autoritatívne dielo. K jeho najvýznamnejším prácam patrí literárnohistorické dielo Maďarská poézia od Petőfiho po Adyho (A magyar költészet Petőfitől Adyig, 1959), ktoré podáva prehľad dejín maďarskej literatúry. Je autorom zbierky básní Tvár nemého blázna (A néma őrült arca, 1931), románu Nero a VII. A (Néro és a VII. A, 1935) a i.

Komloš, Karol

Komloš, Karol, 18. 11. 1928 Bratislava – 30. 4. 1997 tamže — slov. stav. odborník. Od 1954 pracovník Ústavu stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave; 1977 DrSc.

Zaoberal sa projekciou pozemných a dopr. stavieb, neskôr vlastnosťami betónu a betónových kompozitov so sklenými, s čadičovými a oceľovými vláknami. Autor a spoluautor knižných publikácií Stavba rodinných domčekov: príručka pre stavebníkov (1960) a Reológia čerstvého betónu (1984), viac ako 130 ved. článkov a 2 patentov.

komnata

komnata [lat.] —

1. veľká, reprezentatívne zariadená a vyzdobená izba či sieň zvyčajne v hradoch, palácoch, zámkoch, kaštieľoch a kúriách. Vzhľadom na hodnotu výzdoby a zariadenia interiéru v súčasnosti často plní úlohu muzeálneho exponátu in situ;

2. trinásta komnata — v rozprávkach spravidla uzamknutá miestnosť ukrývajúca nejaké tajomstvo; prenesene fakty, udalosti, okolnosti (zvyčajne osobného charakteru) ukrývané pred verejnosťou.

komoda

komoda [fr.] — nízka prístenná skriňa na štyroch nohách alebo na podnoži, zvyčajne s troma veľkými širokými zásuvkami na ukladanie bielizne. Zhotovovala sa z rôznych druhov dreva (z duba, z orecha, ale aj z exotických drevín) v kombinácii s liatym zláteným kovaním. Na jej hornej odkladacej doske sa zvyčajne umiestňovali hodiny, plastiky alebo rôzne dekoratívne predmety. Od obdobia baroka bola obľúbeným kusom nábytku najmä vo Francúzsku, kde sa postupne vytvorilo viacero jej variantov (napr. typ bombé s vypuklými stenami, komody v štýle Ľudovíta XV. a Ľudovíta XVI.). Pre francúzske komody bola typická mramorová horná doska. V 18. – 19. stor. sa komoda rozšírila v celej Európe, v jednotlivých krajinách existovali rozdiely v jej tvare a výzdobe. Špeciálnym druhom bola písacia komoda – komodový sekretár bez nadstavca s vyklápacím písacím pultom. V koloniálnom nábytku je komoda veľmi vzácna. Vo viktoriánskom období sa v Spojenom kráľovstve ako komody označovali skrinky pri posteliach obsahujúce aj nočník.

komodita

komodita [fr.], angl. commodity — surovina, materiál alebo ovládateľná prírodná sila, s ktorou sa obchoduje na organizovaných medzinárodných trhoch (burzách) tovarov a služieb (trh s ropou, so pšenicou, s kávou, s elektrinou a pod.). Komodity sú obyčajne vzájomne zastupiteľné (produkty jednotnej hodnoty a kvality vyrábané viacerými výrobcami) a obchoduje sa s nimi vo väčších množstvách (podľa podmienok stanovených komoditnou burzou). V širšom význame predstavuje komodita každú vec (výrobok, tovar), ktorá sa vyrába na účely spotreby alebo výmeny na trhu a ktorá je (najmä) v medzinárodnom obchode predmetom kúpy alebo predaja (dovozu alebo vývozu).

komoditné termoplasty

komoditné termoplasty — označenie polymérov (termoplastov), ktorých ročná svetová produkcia dosahuje desiatky až stovky mil. ton. Patria k nim najmä rôzne typy polyetylénu, polypropylénu, polystyrénu a polyvinylchloridu. Surovinová dostupnosť a výborná spracovateľnosť týchto polymérov pri zvýšenej teplote umožňujú veľkotonážnu výrobu hrubostenných rúr aj tenkých fólií, rôznych penových materiálov, izolačných materiálov pre elektrotechnický priemysel i rôznych predmetov lisovaním alebo vstrekovaním do členito tvarovaných foriem a pod.

Kóm Ombó

Kóm Ombó, arab. Kawm Umbú — mesto v Egypte v guvernoráte Asuán na východnom brehu Nílu asi 50 km severne od Asuánu; 78-tis. obyvateľov (2013). Je obchodným strediskom poľnohospodárskej oblasti a je známe najmä ako významná archeologická lokalita s dobre zachovanými zvyškami chrámového komplexu.

Staroegyptské mesto existujúce na karavánovej ceste z Núbie do Egypta dosiahlo vrchol rozvoja v ptolemaiovskom (305 – 30 pred n. l.) a rímskom (30 pred n. l. – 395 n. l.) období. V 2. stor. pred n. l. sa v jeho blízkosti začala výstavba chrámového komplexu zasväteného tamojším hlavným božstvám Sobekovi a Horovi, ktorá pokračovala počas celého ptolemaiovského obdobia (najmä v 1. stor. pred n. l.), keď bol chrám významným pútnickým miestom, ako aj počas rímskeho obdobia.

V chráme obdĺžnikového pôdorysu súmernom podľa hlavnej osi boli umiestnené dve svätyne: v západnej bol uctievaný boh Hor zobrazovaný s hlavou sokola a vo východnej boh Sobek s hlavou krokodíla. Za vstupným pylónom s dvoma vchodmi sa rozprestieralo otvorené nádvorie z troch strán lemované stĺporadím. Za ním nasledovali hypostyly, predsiene a napokon obidve svätyne. Hlavice zachovaných stĺpov v hypostylovej časti sú zakončené kompozitnými a rastlinnými motívmi. Na niektorých miestach sa zachovala pôvodná polychrómovaná reliéfna výzdoba, v ktorej sa striedajú náboženské motívy s historickými nápismi a vyobrazeniami božstiev, panovníkov a kráľovien. Súčasťami posvätného okrsku boli pôvodne aj menší chrám zrodenia a nádrže s vodou, v ktorých sa chovali krokodíly, neskôr pochovávané na miestnom pohrebisku. V severovýchodnej časti komplexu je umiestnený nílometer (na meranie hladiny Nílu). V polovici 19. stor. navštívil lokalitu slovenský maliar K. Ľ. Libai, ktorý obrazy chrámových ruín z Kóm Ombó zaradil do svojho albumu litografií z cesty po Egypte.

komora

komora [gr. > lat.] —

1. skladovací priestor domu alebo bytu. Na Slovensku pôvodne jedna zo základných zložiek tradičného trojpriestorového roľníckeho domu (popri izbe a pitvore), nevykurovaný tmavý alebo slabo osvetlený priestor, vedľajšia miestnosť slúžiaca najmä na uskladňovanie zásob potravín (špajza), drobného náradia, šiat a iných predmetov. V početnejších alebo v príbuzensky rozvetvenejších rodinách sa popri skladovaní využívala aj na spanie, najčastejšie slobodných členov rodiny alebo novomanželov. V domoch majetných gazdov sa nachádzalo aj viacero komôr. Ďalšia komora sa využívala najmä na skladovanie obilia (sýpka, stodola). Stála ako samostatný objekt vo dvore, na ulici pred domom alebo aj pod spoločnou strechou s domom, prípadne v niektorých oblastiach aj na poschodí;

2. archeol., archit. a) hrobová komora → komorový hrob;

b) pohrebná komora — uzatvorený krytý priestor určený na posmrtné uloženie zosnulého (jeho pohrebná miestnosť, kde bol zvyčajne uložený v sarkofágu), súčasť zložitejších stavieb (hrobiek) s nadzemnými i s podzemnými priestormi. Pohrebné komory sa budovali najmä vo vyspelejších, centrálne organizovaných ríšach, napr. v starovekom Egypte. Pohrebné komory niektorých faraónov zaberali plochu až 20 – 50 m2, boli umiestnené až 20 – 30 m pod povrchom, obklopené miestnosťami či výklenkami na uloženie výbavy mŕtveho a spojené chodbami i šachtami s nadzemnými časťami hrobky, v ktorých boli sakrálne stavby. Celý komplex mal tvar mastaby, neskôr pyramídy;

3. hist. pôvodne miestnosť (lat. camera, gr. kamara), v ktorej panovník (napr. vo Franskej ríši) uschovával svoj súkromný majetok, aj miesto, kde sa prerokúvala jeho správa. Neskôr úrad pre finančné a hospodárske záležitosti a správu určitého majetku (napr. apoštolská komora), v užšom význame štátna pokladnica (erár) vo feudálnom Uhorsku, kde sa ako kráľovské komory označovali inštitúcie, ktoré vyberali kráľovské dane a dávky, spravovali sklady a mali na starosti výber príjmov z jednotlivých druhov kráľovského regálu (najmä vyberanie urbury, výkup alebo zámenu drahých kovov na razenie mincí), dozerali aj na banskú a hutnícku výrobu; ich zložkami boli preto aj banská komora, mincová komora a soľná komora. Budova, v ktorej bolo sídlo komory, sa nazývala komorský dvor (dom). Prvé kráľovské komory boli zriadené už v období vlády Arpádovcov. V Uhorsku pôsobila kráľovská komora v Košiciach (písomne doložená 1297; pod jej správu patrilo Horné Uhorsko; zanikla 1536), Bratislave (územie od Dunaja po Liptov), Budíne (Zadunajsko) a Záhrebe (Chorvátsko a Slavónsko). Po začlenení Uhorského kráľovstva do habsburskej monarchie (1526) bola 1527 Ferdinandom I. zriadená Dvorská komora vo Viedni, ktorá ako jeden z troch ústredných dvorských úradov (popri dvorskej vojenskej rade a dvorskej kancelárii) spravovala finančné záležitosti celej habsburskej ríše. Podliehali jej aj novozriadené, tzv. zemské komory v jednotlivých krajinách monarchie: Dolnorakúska komora (od 1548 jej podliehali aj banské mestá na Slovensku), Hornorakúska komora, Česká komora a Uhorská komora (zriadená 1528, pôsobila do 1848), ktorých úlohou bola správa kráľovských majetkov, evidovanie príjmov z kráľovského regálu a slobodných kráľovských miest, vyberanie daní, ako aj kontrola výdavkov. V roku 1539 bola z Uhorskej komory ako jej pomocný orgán vyčlenená Spišská komora;

4. muzeolog. → komora umenia a divov;

5. politol. zaužívaný názov jednej z dvoch častí zákonodarného orgánu štátu, parlamentu, napr. v Česku dolná komora (Poslanecká snemovňa) a horná komora (Senát) Parlamentu Českej republiky, v Spojenom kráľovstve dolná komora (Poslanecká snemovňa, House of Commons) a horná komora (Snemovňa lordov, House of Lords);

6. práv. profesijná komora — stavovská organizácia, verejnoprávna neštátna a samosprávna inštitúcia združujúca fyzické alebo právnické osoby s požadovanou kvalifikáciou alebo vykonávajúce podnikateľskú činnosť v odvetví, v ktorom príslušná komora pôsobí. Jej základnou úlohou je podporovať a presadzovať záujmy svojich členov, ochraňovať ich stavovskú česť, vytvárať vhodné podmienky na výkon ich práce, poskytovať im metodické usmernenie, organizovať a zabezpečovať sústavnú vzdelávaciu a edičnú činnosť a pod. Každá komora vydáva svoj štatút, vnútorné predpisy, kontroluje ich dodržiavanie, ako aj dodržiavanie zákonov a iných právnych predpisov súvisiacich s činnosťou členov a z ich nedodržiavania vyvodzuje disciplinárne opatrenia. Vedie zoznam svojich členov, ich register, vydáva osvedčenia o členstve. Komoru riadia jej orgány (valné zhromaždenie, predstavenstvo, predseda, dozorná rada, prípadne disciplinárna komisia). Členstvo v príslušnej komore je dobrovoľné (napr. v prípade živnostníkov či poľnohospodárov) alebo povinné (napr. v prípade advokátov, audítorov, notárov, patentových zástupcov, geodetov, autorizovaných architektov či autorizovaných stavebných inžinierov; prijatie za člena komory je podmienené zložením osobitnej skúšky a sľubu). V roku 2017 pôsobilo na území SR viac ako 25 profesijných komôr, napr. Slovenská obchodná a priemyselná komora, Slovenská živnostenská komora, Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora, Slovenská lesnícka komora, Slovenská banská komora, Slovenská advokátska komora, Notárska komora SR, Slovenská komora patentových zástupcov, Slovenská lekárska komora, Slovenská komora architektov, Komora geodetov a kartografov, Americko-slovenská obchodná komora, Francúzsko-slovenská obchodná komora;

7. v technických zariadeniach uzavretý priestor, v ktorom prebieha nejaký dej, meranie, pozorovanie, napr. v astronómii prenesene v minulosti a) označenie ďalekohľadu (napr. Bakerova-Schmidtova komora) ako optického prístroja, ktorého optická sústava je uzatvorená v tzv. komore; b) označenie fotografického prístroja na pozorovanie a fotografovanie oblohy alebo jej časti (→ celooblohová komora) alebo nebeských objektov (→ Markowitzova komora);

dopr. → vzduchová komora;

ekol. → biotermická komora;

fotogr. → tmavá komora;

el.tech. → bezodrazová komora, → dozvuková komora;

fyz. → bublinová komora; → hmlová komora, → ionizačná komora, → iskrová komora;

hydrol., stav. → odľahčovacia komora, → plavebná komora, → vyrovnávacia komora;

lek. → barokomora;

stroj. → spaľovacia komora, → zvukotesná komora;

8. poľov. a) hrudná dutina raticovej zveri;

b) najzazverenejšia časť poľovníckeho revíru;

c) uzavretý priestor na prezimovanie zveri, → komorovanie (zveri);

d) rozšírená časť brlohu hlodavcov;

9. prázdny priestor v niečom, dutá časť niečoho, dutina, napr. v anatómii srdcová komora, mozgová komora, vo vojenstve nábojová komora a pod.

Komora komerčných právnikov SR

Komora komerčných právnikov SR — samosprávna stavovská organizácia, ktorá združovala komerčných právnikov zapísaných v zozname komerčných právnikov vedenom touto komorou. Založená bola v roku 1991 so sídlom v Žiline, jej činnosť upravoval zák. č. 129 z 1991 o komerčných právnikoch. Hlavnými orgánmi boli Snem komerčných právnikov SR, predsedníctvo komory, dozorná rada a disciplinárna komisia. Komora zanikla 1. januára 2004 zlúčením so Slovenskou advokátskou komorou.

komora umenia a divov

komora umenia a divov — zbierka výnimočných, zriedkavých, resp. nezvyčajných predmetov rôzneho druhu, určenia a pôvodu (prírodniny, umelecké diela, vedecké prístroje, starožitnosti, rôzne exotické a i. podivuhodné artefakty) spoločne prezentovaných na malom priestore, predchodkyňa múzea. Vyvinula sa na prelome 15. a 16. stor. v súvislosti s renesančným osvojovaním si prirodzeného sveta a jej cieľom ako univerzálnej zbierky bolo obsiahnuť všetky znalosti o svete, všetko poznanie sveta, a vytvoriť tak obraz (zrkadlo) sveta, vyvolať určitú víziu o ňom, predstavovala teda akési divadlo sveta (→ theatrum mundi).

Existovalo niekoľko typov komôr:

komora divov (nem. Wunderkammer), v ktorej sa sústreďovali rôznorodé a vzájomne neporovnateľné predmety, predstavovala akési zovšeobecnenie poznatkov o celkovom usporiadaní sveta;

komora umenia (nem. Kunstkammer), ktorá väčšinou pozostávala z mechanických a umeleckých predmetov zhotovených z rôznych materiálov, patrili tam aj rôzne prístroje, glóbusy, hudobné nástroje, teda všetko, čo dokázal zhotoviť človek;

komora rarít (nem. Raritätenkammer), ktorá obsahovala rozličné kuriozity uspokojujúce túžbu po poznaní alebo objekty mimoriadneho významu (rarity).

V 17. a 18. stor. v období baroka sa komory začali postupne pretvárať na kabinety (kabinet sa považuje za mladšiu formu komory), ktoré v časoch svojej existencie zohrali významnú úlohu vo vedeckom bádaní. Viaceré špecializované komory umenia alebo kabinety prírodnín sa stali základom budúcich múzejných fondov viacerých významných svetových múzeí. K najstarším známym komorám z obdobia renesancie patria napr. z polovice 16. stor. pochádzajúce zbierky kráľa Filipa II. v Escoriale v Španielsku, zbierky cisára Rudolfa II. na Pražskom hrade v Prahe či zbierky arcivojvodu Ferdinanda Tirolského v zámku Ambras v Innsbrucku. Zo 17. stor. sú to napr. zbierka kráľa Karola I. v Londýne (základ Royal Collection – umeleckých zbierok britskej kráľovskej rodiny) či tzv. Museum Wormianum – komora rarít dánskeho lekára, archeológa a archivára Oleho Worma (*1588, †1654), ktorá tvorí základ zbierok Geologického múzea (Geologisk Museum) v Kodani, zbierka prírodovedca a fyzika Hansa Sloana (*1660, †1753), ktorá predstavuje základ britského Múzea prírodných vied (Natural History Museum) v Londýne, umelecké zbierky bazilejskej rodiny Amerbachovcov (Amerbach-Kabinett), ktoré sa stali základom zbierok Umeleckého múzea v Bazileji (Kunstmuseum Basel), zbierky anglického starožitníka a zberateľa umenia Eliasa Ashmoleho (*1617, †1692), ktoré predstavujú základ Ashmolean Museum of Art and Archaeology v Oxforde, a pod. Takto zamerané zbierkové kolekcie sústreďovali v 18. stor. vo svojich sídlach aj šľachtické rodiny na Slovensku, najznámejšou bol tzv. pálfiovský kunstkabinet (kabinet umenia, prírodnín a rarít; v súčasnosti už z väčšej časti rozpredaný) založený Rudolfom Pálfim (*1719, †1768) na hrade Červený Kameň.

Komorčania

Komorčania, francúzsky Comoriens — súhrnné označenie obyvateľov ostrovného štátu Komory (737-tis., 2012). Najpočetnejší sú vlastní Komorčania (obyvatelia zmiešaného africko-arabsko-malajsko-malgašského pôvodu; 97,1 %), menšiny tvoria Makuovia (1,6 %), Francúzi (0,4 %), Arabi (0,1 %) a i. (Číňania, Indovia, Holanďania, Briti, Portugalčania, Malajci, Swahilčania, Peržania; 0,8 %). Mimo Komor žijú Komorčania najmä vo Francúzsku, na Madagaskare, Réunione a Mayotte.

Obyvatelia na všetkých troch hlavných ostrovoch Komor (Grande Comore, Anjouan, Mohéli) sa koncentrujú v úzkych pobrežných pásoch (najhustejšie obývaným ostrovom je Anjouan). Najrozšírenejším jazykom je komorský jazyk (komorčina, shikomori, bantuský jazyk podobný swahilčine, hovorí ním vyše 90 % obyvateľov Komor), ktorý je aj jedným z úradných jazykov (popri francúzštine a arabčine). Väčšina veriacich sú sunnitskí moslimovia (98 %), menej zastúpení sú kresťania (1,2 %), hinduisti a i. (0,8 %).

komôrka

komôrka

1. oddelená časť spaľovacieho priestoru spaľovacích motorov s deleným spaľovacím priestorom zvyčajne sa nachádzajúca v hlave valca; → komôrkový motor;

2. menšia komora (význam 1).

komôrkový motor

komôrkový motor — piestový spaľovací (vznetový alebo zážihový) motor, v ktorom je spaľovací priestor rozdelený na hlavný spaľovací priestor (nad piestom) a komôrku (spravidla v hlave valca), pričom obidva priestory sú spojené kanálikom.

Zavedenie komôrky do konštrukcie vznetových motorov v začiatkoch ich vývoja súviselo s problémom nedokonalého spaľovania paliva počas expanzného zdvihu motora zapríčineného jeho nedokonalým rozprášením. Komôrkové motory môžu mať tlakovú, vírivú alebo vzduchovú komôrku. Tlaková komôrka (skonštruoval ju 1909 nem. inžinier Prosper L’Orange, *1876, †1939) má valcový alebo kužeľový tvar a tvorí 20 – 40 % celkového objemu spaľovacieho priestoru. Po vstreknutí paliva do komôrky sa vytvorí bohatá zmes paliva so vzduchom, ktorá sa ľahko zapáli, následkom čoho sa v komôrke zvýši tlak a horiaca bohatá zmes začne prúdiť úzkym kanálikom do hlavného spaľovacieho priestoru nad piestom, kde po premiešaní so vzduchom dokonale zhorí. Vírivá komôrka (skonštruoval ju 1931 brit. inžinier H. Ricardo) má guľový alebo oválny tvar a tvorí 60 – 75 % celkového objemu spaľovacieho priestoru, pričom spojovací kanál väčšieho prierezu sa k nej pripája tangenciálne. Pri kompresnom zdvihu sa vzduch v komôrke silno rozvíri, čím sa vstrekované palivo premieša so vzduchom komôrky, čo zlepšuje podmienky na zapálenie bohatej zmesi. Vzduchová komôrka (skonštruoval ju 1931 nem. inžinier Franz Xaver Lang, *1873, †1956) tvorí 20 – 40 % z celkového objemu spaľovacieho priestoru. Palivo sa vstrekuje do hlavného spaľovacieho priestoru, ktorý je kanálikom spojený s komôrkou. Vstrekovací lúč je nasmerovaný tak, aby sa časť paliva dostávala do vzduchovej komôrky. Počas horenia dochádza striedavo medzi hlavným spaľovacím priestorom a komôrkou (striedavým prúdením zmesi vzduchu a horiaceho paliva) k vyrovnávaniu tlaku, čím sa palivo dobre premieša so vzduchom a dokonale zhorí. Nevýhodou je pomalšie horenie ako pri tlakovej a vírivej komôrke, čo nedovoľuje zvýšiť otáčky motora do takej miery ako pri tlakovej, a najmä pri vírivej komôrke, preto sa vzduchová komôrka používala pomerne krátko.

Komôrkové motory majú tichý chod, nevyžadujú veľký vstrekovací tlak a nie sú citlivé na kvalitu paliva. Ich výhodou je možnosť dosiahnuť vysoké otáčky, čo bolo výhodné najmä pri motoroch automobilov a traktorov. Nevýhodou sú väčšie tepelné straty cez veľký povrch spaľovacieho priestoru, preto musia mať vyšší stupeň kompresie (19 – 24) ako vznetové motory s priamym vstrekovaním. Tepelné straty a prúdenie paliva cez kanálik zapríčiňujú vyššiu spotrebu paliva. Na spustenie komôrkových motorov je potrebné vzduch v komôrke predhriať pomocou žeraviacej sviečky. Vzhľadom na vysoké tepelné zaťaženie najmä kanála komôrky je použitie deleného spaľovacieho priestoru obmedzené na menšie motory s priemerom valca do 200 mm. V súčasnosti sa komôrkové vznetové motory používajú len ako viacpalivové motory (pre svoju nenáročnosť na palivo) a aj v najmenších jednotkách do osobných vozidiel boli nahradené hospodárnejšími motormi s priamym vstrekovaním.

V úsilí zlepšiť hospodárnosť zážihových motorov a spaľovať chudobné palivové zmesi, ktoré sa ťažko zapaľujú a horia veľmi pomaly, boli vyvinuté komôrkové zážihové motory (napr. Honda CVCC 1972), pri ktorých sa hlavný spaľovací priestor nad piestom plnil chudobnou zmesou prostredníctvom karburátora alebo vstrekovaním do nasávacieho potrubia, kým v komôrke sa vstreknutím paliva vytvárala bohatá ľahko zápalná zmes, ktorá sa zapaľovala zapaľovacou sviečkou zaskrutkovanou v komôrke. Plameň horiacej bohatej zmesi vystupujúci cez kanálik zohrial a zapálil chudobnú zmes, ktorá sa takto dobre premiešala a rýchlo prehorela (výšľahové zapaľovanie). Pre podobné nevýhody ako pri vznetových komôrkových motoroch boli komôrkové zážihové motory nahradené motormi s vrstvením zmesi s priamym vstrekovaním do valca. Do skupiny komôrkových motorov patrí aj motor so žiarovou hlavou. Ďalšou možnosťou riešenia problému nedokonalého rozprašovania paliva bolo strhávanie paliva do spaľovacieho priestoru pomocou stlačeného vzduchu (R. Diesel; → kompresorový motor).

komorný

komorný [gr. > lat.] —

1. s menšími rozmermi, menšou kapacitou, menším počtom členov (napr. komorný priestor, komorný orchester); aj hudobné dielo kompozične určené pre menší počet nástrojov, hlasov (→ komorná hudba), divadelná hra pre menší počet hercov uvádzaná v malom divadelnom priestore (→ komorná hra);

2. majúci intímny, súkromný, príjemný charakter (napr. komorné prostredie, komorná atmosféra);

3. adjektívum nesprávne používané namiesto adjektíva komorský.