Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 94 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Komárno

Komárno — okres v Nitrianskom kraji; rozloha 1 100 km2, 103-tis. obyvateľov (2016), 28,3 % slovenskej národnosti, 63,8 % maďarskej národnosti (2011), hustota zaľudnenia 93,6 obyvateľov/ km2 (2016), administratívne stredisko Komárno. V okrese je 41 obcí, z toho 3 mestá (Komárno, Hurbanovo, Kolárovo). Podiel mestského obyvateľstva: 52 %.

Celé územie zaberá juž. časť Podunajskej nížiny – na západe plochý reliéf Podunajskej roviny budovanej riečnymi usadeninami Dunaja a jeho prítokov, na východe pahorkatinný reliéf Podunajskej pahorkatiny tvorenej neogénnymi ílmi, pieskami a štrkmi pokrytými sprašami, tam maximálna výška územia 271 m n. m. (v pahorku Chrbát), najnižší bod územia pri výtoku Dunaja zo Slovenska, 150 m n. m. Územie ležiace v teplej klimatickej oblasti patrí k najteplejším a najslnečnejším na Slovensku. Hlavné vodné toky: Dunaj, Malý Dunaj, Váh. V riečnych štrkoch Žitného ostrova veľké zásoby kvalitnej podzemnej vody; bohaté zásoby geotermálnych a minerálnych vôd, z celkového počtu 21 vrtov s geotermálnou vodou sa 3 využívajú na rekreačné účely (Komárno, Patince, Virt). Výhodná dopravná poloha na Dunaji spájajúcom hlavné mestá Slovenska a Maďarska; v Komárne spojenom dvoma mostami (cestný a železničný) s mestom Komárom na maďarskej strane Dunaja je najväčší riečny prístav Slovenska. Významný strojársky (najmä lodenice v Komárne), potravinársky (o. i. pivovarnícky, výroba piva Zlatý bažant v Hurbanove v pivovare Heineken) a obuvnícky (Rieker) priemysel. Úrodná poľnohospodárska oblasť, orná pôda zaberá takmer tri štvrtiny rozlohy okresu. Rastlinná výroba je orientovaná na produkciu obilnín, technických plodín a zeleniny, živočíšna výroba na chov hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny.

Využívanie veľtoku Dunaj (vhodné podmienky na vodné športy, vodnú turistiku, lov rýb a kúpanie), výskyt termálnych vôd, prítomnosť viacerých stavebných pamiatok (národná kultúrna pamiatka Komárňanský pevnostný systém, pozostatky rímskeho tábora Kelemantia v chotári obce Iža, pravoslávny kostol z pol. 18. stor. v Komárne) a atrakcií (Nádvorie Európy v Komárne) podmienili rozvoj cestovného ruchu. Do územia okresu zasahuje CHKO Dunajské luhy, sú tam 2 národné prírodné rezervácie (Číčovské mŕtve rameno a Apálsky ostrov), 14 prírodných rezervácií a 9 chránených areálov.

Komárno

Komárno — miestna časť obce Detvianska Huta.

Komárno

Komárno, Komárom — okresné mesto v Nitrianskom kraji v južnej časti Podunajskej roviny na ľavom brehu Dunaja pri ústí Váhu na hranici s Maďarskom oproti maďarskému mestu Komárom, 110 m n. m.; 35-tis. obyvateľov, 33,1 % slovenskej, 55,6 % maďarskej národnosti (2015). Mestské časti: Čerhát, Ďulov Dvor, Hadovce, Kava, Komárno, Lándor, Malá Iža, Nová Osada, Nová Stráž, Pavel, Veľký Harčáš. Priemysel lodný, hutnícky, kovoobrábací, obuvnícky (firma Rieker). Významný riečny prístav, 2 mosty (železničný a cestný) cez Dunaj do Maďarska. Kultúrne stredisko obyvateľov maďarskej národnosti na Slovensku.

Na území Komárna sa nachádza národná prírodná rezervácia Apálsky ostrov (rozloha 86,0 ha, vyhlásená 1954; zriadená na ochranu vŕbovo-topoľového a nížinného lužného lesa s výskytom mnohých vzácnych, ohrozených a chránených lužných a mokraďových druhov flóry a fauny) a prírodné rezervácie Komočín (rozloha 0,49 ha, vyhlásená 2000; zriadená na ochranu územia s výskytom viacerých kriticky ohrozených druhov rastlín) a Vrbina (rozloha 34,5 ha, vyhlásená 1993; zriadená na ochranu vzácneho vŕbovo-topoľového lužného lesa a vodných biotopov, ktoré sú významným hniezdiskom vtáctva).

Mesto písomne doložené 1037 ako Camarin (pravdepodobne falzum), 1075 Camarum (pravdepodobne falzum), 1209 Camaran, 1218 Kamariensi, 1268 Camarun, 1283 Kamar, 1306 Kamaron, Kamaroniensis, Comarun, 1307 Komarum, 1309 Kamarun, 1310 Comarun, 1317 Kumariensis, Kamarun, 1319 Kamarum, 1320 Kamariensis, 1323 Kamarun, 1372 – 1498 Camaron, Comaron, 1440 Gumarn, 1484 Komaron, 1562 Komarom, 1663 Komarán, 1773 Comaromium, Komárom, Kommorn, Komarno, 1786 Komorn, Comaromium, Komárom, Komárno, 1808 Comaromium, Komárom, Komorn, Komárno, 1863 – 1913 Komárom, 1920 – 38 Komárno, 1938 – 45 Komárom, 1945 Komárno.

Územie dnešného mesta osídlené od neolitu, koncom 4. stor. osídlené Keltmi, neskôr Rimanmi, ktorí na pravom brehu Dunaja oproti dnešnému Komárnu vybudovali vojenský tábor a mesto Brigetio (na území bývalej obce Szőny, dnes súčasť mesta Komárom v Maďarsku) a na ľavom brehu jeho opevnené predmostie – tábor v katastri obce Iža (poloha Leányvár; → Kelemantia) ako súčasť fortifikačného systému Limes Romanus. Od zač. 7. stor. až do zač. 9. stor. bolo na území Komárna jedno zo strategicky významných vojenských centier Avarov. Vzhľadom na strategickú polohu pri dôležitom brode cez Dunaj tam pravdepodobne už v čase vlády Štefana I. (1000 – 38) existovali obchodná osada a prístav. R. 1218 je tam písomne doložený hrad (castrum Kamariense). Komárno spolu s hradom sa stalo centrom Komárňanského komitátu; 1. 4. 1265 mu Belo IV. udelil mestské výsady podľa mesta Budín, ktoré boli neskôr uhorskými panovníkmi viackrát potvrdené a rozšírené. Rozvoj Komárna ako významného remeselného a obchodného centra nastal najmä vďaka privilégiám Karola I. Róberta a Žigmunda Luxemburského. V stredoveku a v novoveku tam pracovalo viacero remeselníkov, ktorí sa postupne združovali do cechov, napr. 1493 je doložená existencia cechu obuvníkov, 1587 zámočníkov a 1603 zlatníkov. Od 1454 sídlil v Komárne úrad kráľovskej soľnej komory, za vlády Mateja I. Korvína sa stalo hlavným prístavom kráľovskej dunajskej flotily. R. 1594 je tam doložená škola, 1606 boli založené kolégium a knižnica a 1705 kníhtlačiareň, 1821 bola zo súkromnej zbierky Štefana Kulčára (*1760, †1828) vytvorená verejná knižnica (dnes súčasť Podunajského múzea v Komárne). R. 1529 obliehali mesto Turci. Na ochranu územia pred tureckou expanziou sa v pol. 16. stor. začal na mieste hradu stavať obranný bastiónový systém; Stará pevnosť (1541 – 55, na jej stavbu bol vo veľkej miere využitý kameň z rímskeho kastelu Kelemantia) spolu s Novou pevnosťou (1663 – 73) tvoria tzv. Komárňanský pevnostný systém. Mesto odolávalo útokom Turkov až do ich vytlačenia z Budína (1686), k najťažším patrilo obliehanie 1594, keď bola zničená väčšia časť mesta. R. 1683 ho obliehali vojská I. Tököliho, 1705 – 10 bolo obliehané počas povstania Františka II. Rákociho. Od 1745 slobodné kráľovské mesto s právom účasti na uhorskom sneme. Ničili ho časté zemetrasenia (1763, 1783, 1822, 1832, 1873), veľké požiare (1617, 1823, 1848) a povodne. Od 18. stor. stredisko uhorského trhu s obilím a drevom, v 19. stor. tam s drevom obchodovalo asi 32 spoločností. Až do polo. 19. stor. významné stredisko obchodu a remesiel. Po dostavbe pevnostného systému počas napoleonských vojen (po 1808) sa stalo strategickou vojenskou základňou a stratilo svoj hospodársky význam. R. 1849 miesto bojov medzi maďarskou honvédskou armádou pod vedením G. Klapku a cisárskou armádou. Od 1849 sídlo Komárňanskej župy. Opätovný rozvoj mesta nastal koncom 19. a začiatkom 20. stor., keď boli vybudované dva železné mosty cez Dunaj – cestný (tzv. Alžbetin most, 1892) a železničný (1910, na konci 2. svetovej vojny zničený, 1955 obnovený), prvé železničné trate (1896), lodenice (1898; → lodenice v Komárne) a priemyselné podniky (1905 pradiareň ľanu, mlyn a parný mlyn). R. 1896 bola k nemu pripojená osada Újszőny na pravom brehu Dunaja (dnes Komárom v Maďarsku). Po rozpade Rakúsko-Uhorska bolo mesto (i Komárňanská župa) rozdelené štátnou hranicou vedúcou medzi Československom a Maďarskom stredom rieky Dunaj na Komárno a Komárom-Újváros (bývalé Újszőny). Od 1923 bolo Komárno sídlom Komárňanského okresu. V októbri 1938 sa tam konali rokovania o odstúpení južného Slovenska Maďarsku. Viedenskou arbitrážou z 2. novembra 1938 bolo Komárno 1938 – 45 pripojené k Maďarsku a opäť spojené s mestom Komárom-Újváros. Počas 2. svetovej vojny viackrát bombardované. R. 1945 – 48 v rámci výmeny obyvateľov medzi Československom a Maďarskom boli obyvatelia maďarskej národnosti vysídľovaní do českého pohraničia a presídľovaní do Maďarska.

V katastri Komárna existovali v minulosti obce Hadovce (písomne doložená 1247 ako Gothouch, 1360 Gadouch,1383 Moyk Kadouch, 1407, 1420 Gadoch, 1438, 1452 Gadowcz, 1482 Gadocz; patrila viacerým zemanom a cirkevným inštitúciám, zanikla počas vojen s Turkami, neskôr bola obnovená ako osada), Hať (písomne doložená 1268 ako Allosceghatya), Kava (písomne doložená 1247 ako Kawa, Coa, 1571 – 73 Kama deserta Komarom; patrila viacerým zemanom, 1572 spustla, neskôr bola obnovená ako osada), Lándor (písomne doložená 1268, 1291 ako Nandur, 1438, 1452 Nandor; patrila Ostrihomskému arcibiskupstvu, zanikla na zač. 16. stor., neskôr bola obnovená ako osada), a Ondrášová (písomne doložená 1268 ako villa Sancti Andree; patrila mestu Komárno). R. 1979 bola k nemu pričlenená obec Nová Stráž (písomne doložená 1387 ako Wrsuyfalu, 1422, 1460 Wyfalw, Új Falu, 1773 Uj-Falu, 1786 Ujfalu, Neudorf, 1808 Újfalu, Neudörfel, 1863 Újfalu, 1873 – 1907 Dunaújfalu, 1913 – 20 Örsújfalu, 1927 – 38 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1938 – 45 Örsújfalu, 1945 – 48 Nová Stráž, Örs-Újfalu, 1948 – 78 Nová Stráž; bola súčasťou panstva Komárno, od 1659 patrila Zičiovcom a v 19. stor. Nádašdiovcom, 1938 – 45 pripojená k Maďarsku).

Archeologické nálezy: stopy osídlenia z neolitu (želiezovská skupina) a eneolitu (kostolská kultúra), ojedinelý nález meča s jazykovitou rukoväťou z mladšej bronzovej doby, husté osídlenie z laténskej a rímskej doby; remeselnú činnosť laténskej doby dokladá šesť pecí objavených v priestore dnešného tzv. Nádvoria Európy, vo viacerých častiach mesta avarské pohrebiská zo 7. – 8. stor.; jazdecké hroby obsahovali okrem bohatej výbavy mŕtveho (keramika, železné zbrane, bronzové a strieborné šperky, bronzové kovania opaskov, kostené predmety) aj časti konského postroja (strmene, zubadlá, ozdoby konskej ohlávky).

Stavebné pamiatky: pevnosť (fortifikačný systém na sútoku Váhu a Dunaja) budovaná v niekoľkých fázach na mieste stredovekého hradu (podľa tradície založený už v 10. stor., prestavaný v 13. stor.), ktorý bol od 11. stor. strediskom Komárňanského komitátu a zabezpečoval strategický brod cez Dunaj. Hrad bol v 2. pol. 15. stor. nákladne prestavaný Matejom I. Korvínom (hrad ani jeho podoba sa nezachovali, niektoré jeho časti boli v 16. stor. ponechané ako zástavba na nádvorí ranorenesančnej pevnosti). R. 1527 bol cisárom Ferdinandom I. dobytý a poškodený, následne opravený. Po 1543 vznikla na príkaz Ferdinanda I. moderná ranorenesančná bastiónová protiturecká pevnosť (ostrovná pevnosť nepravidelného päťbokého polygonálneho pôdorysu s bastiónmi), po 1565 rozšírená a prebudovaná, 1572 – 92 bolo opravené jej poškodené opevnenie. Projekt, ktorý vychádzal z najnovšieho druhu hviezdicového opevnenia talianskej školy s päťbokými nárožnými bastiónmi, pravdepodobne vypracoval taliansky architekt P. Ferrabosco. R. 1663 – 73 bola rozšírená o tzv. Novú pevnosť navrhnutú podľa výdobytkov najmodernejšej talianskej a francúzskej fortifikačnej architektúry a podľa návrhu pevnostného inžiniera Franza Wymesa (aj Wimes; rozsiahle opevnenie polygonálneho pôdorysu s 5 nárožnými bastiónmi sa napájalo na Starú pevnosť, chránené priekopou a 2 ravelínmi). Na nádvoriach pevnosti sa pôvodne nachádzala zástavba s 2 kostolmi a s vežou bývalého hradu. R. 1783 bola pevnosť poškodená zemetrasením (zanikli stavby na nádvoriach). R. 1808 sa začala jej rekonštrukcia, 1809 bola vybudovaná Palatínska línia vo forme zemných valov, prestavaná 1839 – 47, ktorá uzatvárala mesto na západnej strane medzi Dunajom a Váhom (postupne dobudovaný systém 6 bastiónov poprepájaných valmi s ďalším obranným pásom, tzv. Vážskou líniou). V Palatínskej línii boli pôvodne dve brány, zachovala sa Bratislavská brána (1844). Celé opevnenie bolo dokončené v 70. rokoch 19. stor. V jednej z bášt sa od 1993 nachádza rímske lapidárium (súčasť Podunajského múzea v Komárne). Fortifikačný systém mesta dopĺňa Dunajská línia na území dnešného Komáromu.

V meste: neskorobarokový farský rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1748 – 56, obnovený 1850 – 60, postavený na mieste staršieho, doloženého v 13. stor.; pôvodné fresky A. F. Maulbertscha boli zničené pri zemetrasení 1763), klasicistický evanjelický tolerančný kostol (1796, veža 1899) s klasicistickou farou (okolo 1800), neskorobarokový vojenský rímskokatolícky Kostol božského srdca Ježišovho (1769, pôvodne františkánsky, dnes galéria Limes), barokový pravoslávny Chrám uvedenia presvätej Bohorodičky do chrámu (nazývaný aj srbský, 1754, rokokový ikonostas z 2. pol. 18. stor.; pri chráme cintorín s náhrobkami z 18. – 19. stor.), klasicistický evanjelický kostol (1788, veža 1832), klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Rozálie (1848, centrála zaklenutá kupolou), rímskokatolícka Kaplnka sv. Jozefa ( 18. stor.), bývalý klasicistický špitál s Kaplnkou sv. Anny (18. stor.), bývalé jezuitské kolégium (barokové, pôvodne z 2. pol. 17. stor., 1740 – 47 prestavané, dnes rehoľný dom Rádu sv. Benedikta), klasicistické evanjelické kolégium (1796), bývalý župný dom (polovica 18. stor., 1798 prestavaný, upravený v 19. stor.), eklektická budova múzea (1913, sídlo Podunajského múzea v Komárne), eklektická budova (1871, dnes sídlo Galérie výtvarného umenia Podunajského múzea v Komárne), Zichyho palác (okolo 1800, dnes expozícia Podunajského múzea v Komárne), neoklasicistická radnica (1875), budova súdu (70. roky 19. stor.), neogotický Dôstojnícky pavilón (1858 – 63), bývalá ortodoxná synagóga (1904), bývalá neologická synagóga (1863), eklektický vodojem (1901 – 02), obytný funkcionalistický dom s lekárňou (1930 – 33), bývalý družstevný funkcionalistický dom (1934 – 35, dnes sídlo Povodia Dunaja). V meste sa zachovalo množstvo meštianskych obytných domov z 18. – 19. stor. Viaceré pamätníky. Múzeum (→ Podunajské múzeum v Komárne), galérie, divadlo (→ Jókaiho divadlo v Komárne). Univerzita Jánosa Selyeho (Selye János Egyetem, založená 2003). Rodisko M. Jókaiho a F. Lehára.

komárolovkovité

komárolovkovité, Polioptilidae — v starších zoologických systémoch čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes), v najnovších zoologických systémoch čeľaď sivuškovité.

Komárom

Komárom — mesto v severozáp. Maďarsku v župe Komárom-Esztergom na pravom brehu Dunaja na hranici so Slovenskom oproti mestu Komárno; 19-tis. obyvateľov (2015). Priemysel telekomunikačných technológií (továreň spoločnosti Nokia), potravinársky (pivovar). Významný riečny prístav, spojenie železničným a cestným mostom s Komárnom. Termálne kúpele.

Koncom 4. stor. bola oblasť osídlená Keltmi, neskôr Rimanmi, ktorí tam na pravom brehu Dunaja oproti dnešnému Komárnu vybudovali vojenský tábor a mesto Brigetio (v dnešnej mestskej časti Szőny). Pôvodne obec Újszőny, ktorá bola fakticky predmestím dnešného slovenského Komárna, 1892 spojené mostom, od 1896 súčasť Komárna. Po 1. svetovej vojne bola hraničná línia novozaloženého Československa stanovená cez stred rieky Dunaj, čím došlo k oddeleniu mestskej časti Újszőny na jej pravom brehu pod názvom Komárom-Újváros. R. 1938 – 45 znova súčasť Komárna (pripojeného vtedy k Maďarsku). Od 1945 súčasť Maďarska, 1977 k mestu pripojená obec Szőny.

Stavebné pamiatky: tri pevnosti, ktoré pôvodne tvorili súčasť Komárňanského pevnostného systému (jeho Dunajskú líniu) – Csillag erőd (2. pol. 16. stor., obnovená 1850 – 70), Monostori erőd (1850 – 71) a Igmándi erőd (1871); kostol (2. pol. 18. stor.), v časti Szőny neskorobarokový kostol (1774 – 78) a neobarokový kaštieľ (zač. 20. stor., 1945 prestavaný na nemocnicu). Múzeum G. Klapku (1966).

Komárov

Komárov — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v doline Tople v sev. časti Ondavskej vrchoviny, 240 m n. m.; 424 obyvateľov (2015). Vrchovinné, prevažne zalesnené územie s prevahou buka, brezy a hrabu.

Obec písomne doložená 1355 ako Kamarow, 1414, 1416, 1427, 1492, 1506 Komaro, 1514 Komarowcz, 1548 – 1600 Komarom, Komaro, Komarow, 1773 Komarócz, Komaruw, 1786 Komarócz, Komarno, 1808 Komárócz, Komarow, 1863 Komaróc, 1873 – 1882 Komáróc, 1888 – 1902 Komaróc, 1907 – 13 Felsőkomaróc, 1920 Komarovce, Komarov, 1927 Komárov.

Vznikla na zákupnom práve, patrila panstvu Kurima a od 15. stor. panstvu Makovica. Koncom 15. stor. po vpádoch poľských vojsk ju väčšina obyvateľov opustila. V 16. a 17. stor. sú v obci doložené mlyn a píla. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, príležitostne povozníctvom a pálením vápna.

Archeologické nálezisko z mladšieho paleolitu, mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu, bronzový depot z mladšej až z neskorej bronzovej doby. Stavebné pamiatky: klasicistický Kostol sv. Štefana Uhorského (1856, rekonštruovaný 1905, upravený 2005 – 06).

Komárovce

Komárovce — miestna časť obce Sobrance.

Komárovce

Komárovce, Komaróc — obec v okrese Košice-okolie v Košickom kraji v juhozáp. časti Košickej kotliny, 205 m n. m.; 378 obyvateľov, 30,2 % slovenskej, 66,4 % maďarskej národnosti (2015). Rovinné, odlesnené, poľnohospodársky využívané územie.

Obec písomne doložená 1365 ako Kamarouch, 1374 Kamaroch, 1402 Komarach, 1404 Kamaroch, 1410 Comaroch, 1419 Komarowch, 1427 Komaroch, 1430 Comarocz, 1449 Kamarocz, 1453, 1553 Komarocz, 1605, 1638 Kamarocz, 1702 Komárocz, 1773 Komorócz, Komorocz, Komarowcze, 1786 Komarócz, Komarowce, 1808 Komárócz, Komárowce, 1863 Komáróc, 1873 – 88 Komaróc, 1892 – 95 Komáróc, 1898 – 13 Komaróc, 1920 Komárovce, 1927 – 38 Komárovce, Komáróc, 1938 – 45 Komaróc, 1945 – 48 Komárovce, Komáróc, 1948 Komárovce.

Pôvodne patrila Abovcom, od 1402 ako majetok hradného panstva Veľká Ida Peréniovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. R. 1939 – 44 pripojená k Maďarsku.

Archeologické nálezy: stopy osídlenia kultúry s vých. lineárnou keramikou, bukovohorskej kultúry, osídlenia z neolitu a z bronzovej doby, osídlenie z vrcholného až z neskorého stredoveku (12. – 13. stor.). Stavebné pamiatky: klasicistický reformovaný kostol (začiatok 19. stor., obnovený 1937), rímskokatolícky Kostol nanebovstúpenia Pána (1928).

komárovité

komárovité, Culicidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad dvojkrídlovce (Diptera), podrad komáre (Nematocera). Drobný hmyz vyskytujúci sa od arktických až po tropické oblasti. Má štíhle, 0,3 – 20 mm (zvyčajne 3 – 6 mm) dlhé telo, guľovitú hlavu s veľkými zloženými očami, s bodavo-cicavými ústnymi orgánmi, ktoré tvoria úzky cuciak, a s dlhými (spravidla dlhšími ako telo) 15-článkovými tykadlami, tri páry dlhých nôh a jeden pár blanitých krídel, pričom druhý pár je premenený na kyvadielka dôležité pri riadení letu. Hmyz s úplnou premenou (→ holometabólia).

Komárovité sa rozmnožujú oplodnenými vajíčkami, pričom pred ich kladením (100 – 400, najmä do mlák a stojatých vôd) sa musia samičky nacicať krvi; larválny vývin trvá 3 týždne, larvy žijú vo vode, kyslík však prijímajú zo vzduchu tracheami vyúsťujúcimi na poslednom bruškovom článku (spôsob vyústenia tracheí je jedným z diferenciálnych diagnostických znakov rodov). Sú beznohé, majú hryzavé ústne orgány (okrem lariev z čeľade byľomorovité, ktoré majú cicavé ústne orgány) a voľné (múmiovité) kukly. Samičky sa živia krvou stavovcov, najmä cicavcov, samčeky počas krátkeho života (žijú len niekoľko dní, samičky až rok) cicajú rastlinné šťavy alebo potravu neprijímajú vôbec. Väčšina druhov sa zaraďuje medzi nočný hmyz obťažujúci človeka aj zvieratá, mnohé druhy sú prenášačmi viacerých infekčných ochorení (napr. malárie, dengue, žltej horúčky a zápalu mozgu).

Patrí sem približne 3 100 druhov z 34 rodov, z ktorých najvýznamnejšie sú Anopheles, Culex a Aedes (všetky tri rody môžu prenášať filárie psov, pôvodcu malárie vtákov a rôzne vírusy vyvolávajúce zápaly mozgu zvierat a človeka; ľudskú maláriu prenáša len rod Anopheles, žltú zimnicu rod Aedes, všetky tri rody prenášajú aj ľudské filárie Wuchereria a Brugia). Na Slovensku sa vyskytuje okolo 50 druhov, k najbežnejším patria 5 – 6 mm dlhý kalamitný druh komár útočný (Aedes vexans), ktorého dospelé jedince sa od mája do jesene vyskytujú v lesoch a na lúkach prevažne v nížinách a pahorkatinách, larvy sa vyvíjajú najmä v mlákach a plytkých vodách záplavových zón riek a samičky napádajú prevažne teplokrvné živočíchy, ale aj človeka, a 3,5 – 5 mm dlhý komár dotieravý (Culex molestus), ktorého larvy sa vyvíjajú najmä v malých nádržiach, kanáloch a teplovodoch a samičky napádajú človeka prevažne vo večerných a v nočných hodinách, zriedkavejším druhom je napr. okolo 6 mm dlhý komár obrúčkavý (Theobaldia annulata, v niektorých zoologických systémoch Culuseta annulata), ktorého larvy sa vyvíjajú vo vodách znečistených organickými látkami, dospelé jedince sa od júna do jesene vyskytujú najmä na severe Slovenska a samičky napádajú človeka aj hospodárske zvieratá.

komárovkovité

komárovkovité, Bittacidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad srpice (Mecoptera). Drobný hmyz žijúci najmä v tropických oblastiach. Má štíhle, 10 – 30 mm dlhé telo s dvoma pármi krídel a troma pármi dlhých nôh, posledné články chodidiel sú premenené na chytací orgán. Komárovkovité sú dravé, živia sa inými druhmi hmyzu.

Patrí sem 172 druhov, na Slovensku sa vyskytujú dva: okolo 22 mm dlhá komárovka lúčna (Bittacus italica, v niektorých zoologických systémoch Bittacus tipularius) má hnedasté sfarbenie a dlhé úzke krídla bez škvŕn, lieta od mája do októbra, najmä podvečer, samček po ulovení koristi vylučuje páchnucu látku, ktorá láka samičku na párenie (samička počas párenia požiera korisť), samička kladie vajíčka, ktoré zvyčajne jednotlivo voľne padajú na zem a po prezimovaní sa z nich liahnu larvy živiace sa uhynutými článkonožcami, po zakuklení lariev sa spravidla v lete liahnu dospelé jedince; druh Bittacus hageni sa vyskytuje na južnom Slovensku.

komárožrútovité

komárožrútovité, Conopophagidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad vrabcotvaré (Passeriformes). Malé vtáky (dĺžka 11 – 14 cm, hmotnosť 20 – 23 g), ktoré sa vyskytujú prevažne vo vlhkých lesoch Strednej a Južnej Ameriky. Majú zavalité telo so zvyčajne hnedým, ale aj s bielym alebo s čiernym perím (mnohé druhy s bielym chumáčom peria za očami), dlhé tenké nohy s dlhými prstami, z ktorých tri sú na báze zrastené, a veľmi krátky chvost a zobák. Živia sa hmyzom, prevažne pavúkmi, larvami hmyzu, rovnokrídlovcami a chrobákmi. Hniezdia na stromoch v kalichovitých hniezdach. Samica spravidla znáša dve žltohnedé vajcia, na ktorých sedí spolu so samcom.

Patria sem dva rody, komárožrút (Conopophaga) s 9 druhmi, napr. komárožrút škoricový (Conopophaga lineata) vyskytujúci sa v Brazílii a Argentíne, a tororo (Pittasoma) s dvoma druhmi vyskytujúcimi sa v tropických a subtropických vlhkých lesoch Južnej a Strednej Ameriky.

komasácia

komasácia [lat.], sceľovanie pozemkov — spájanie nesúvislých a rozptýlených poľnohospodárskych pozemkov podľa vlastníckych práv k nim s cieľom vytvoriť väčšie a hospodársky lepšie využiteľné pozemky; historický pojem používaný na Slovensku do 1918, zakotvený v uhorskom zvykovom práve. V súčasnosti je sceľovanie pozemkov súčasťou pozemkových úprav, pričom scelenie, oddelenie alebo iné úpravy pozemkov upravuje zákon č. 330 z 1991 o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách.

— Na Slovensku sa po prvýkrát uskutočnila komasácia v 18. stor. počas urbárskej regulácie Márie Terézie (→ tereziánsky urbár). Zo zemepanskej (alodiálnej) pôdy sa oddeľovali (segregovali) dominikálne (panské) pozemky (→ alód, → dominikál), ktoré sa stali vlastníctvom šľachtica, a rustikálna pôda (→ rustikál) sa zapísala aj s povinnosťami poddaných do urbára. Po zrušení poddanstva (1848) sa z poddaných stali slobodní roľníci, ktorí mohli voľne disponovať s pôdou, ktorú obrábali, museli si ju však odkúpiť (ak nemali na to dostatok finančných prostriedkov, štát im poskytol úver, k prevodu pôdy však mohlo dôjsť až po jeho splatení, a ak pôdu nesplatili do určitého času, ich vlastnícke právo sa zrušilo; pôda bola vo vlastníctve roľníkov s tzv. zrušovacou podmienkou; splácanie úverov pretrvávalo až do 1896). Pôdu vo vlastníctve roľníkov, bývalých urbárnikov (asi 25 % z celkovej výmery pôdy na území Slovenska), bolo možné dediť. Ďalšia časť bola vo vlastníctve novovzniknutej vrstvy veľkostatkárov (bývalých zemepánov; 36 % všetkej pôdy), ktorí ju obrábali prostredníctvom najatých pracovných síl (bezzemkov, nemajetných roľníkov, želiarov). V dôsledku dedenia roľníckej pôdy (majetok sa rozdelil medzi všetkých dedičov) a agrárnej preľudnenosti (70 % obyvateľstva žilo z pôdy) dochádzalo k ďalšej rozdrobenosti pozemkov (na 1 roľníka nepripadal spolu ani 1 ha pôdy, jeden roľník však mal pôdu rozdrobenú aj v desiatich parcelách v chotári). Urbársky patent prijatý 1853 prispel spolu so zákonným článkom 53 z 1871 ku komasácii pôdy, ktorá už bola právne vo vlastníctve slobodných roľníkov. Týkala sa však iba pozemkov zapísaných v tereziánskom urbári, ostatnú pôdu ďalej vlastnili bývalí feudáli (šľachta, cirkev), štát a mestá. Jej cieľom bolo vydeľovanie pozemkov do spoluvlastníctva jednotlivým urbárskym usadlostiam (na základe výsledkov segregácie a pomerného delenia), a nie sceľovanie pozemkov. Urbársky patent obsahoval aj klauzulu, podľa ktorej mal bývalý zemepán do jedného roka požiadať o komasáciu a segregáciu (vydeľovanie zemepanských lesov a pasienkov bývalým poddaným), o ktorých od 1855 rozhodovali urbárske súdy. Komasácia panských pozemkov (uskutočnila sa asi v 10 % obcí) prebiehala rýchlejšie, komasácia bývalých urbárskych pozemkov pokračovala pomaly a neúspešne pre právne nejasnosti (chybné alebo neúplné zápisy v pozemkových knihách a v katastrálnych mapách), ako aj pre odpor roľníkov a nedostatok financií.

Komasácia, ktorej cieľom bolo sceľovanie pôdy, sa uskutočnila na základe zákonného článku 39 z 1908 a nariadenia ministerstva spravodlivosti z 1909. Začatie komasačného konania bolo založené na zásade dobrovoľnosti (žiadosť osôb, ktorým patrila jedna štvrtina sceľovaného územia alebo ktorých majetok tvoril aspoň polovicu tohto územia). Komasáciu mohol nariadiť iba krajský súd, ktorý bol právnou zárukou pri zásahu do vlastníckeho práva. Jeho úlohou bolo overenie nového stavu a na základe jeho rozsudku boli zúčastnení majitelia uvedení do držby vymeraných nových (už scelených) parciel. Do 1918 sa uskutočnila komasácia iba v 21 obciach na ploche 17-tis. ha.

komatiit

komatiit — bázická až ultrabázická efuzívna hornina známa z prekambrických štítov. Je bohatá na horčík, podľa obsahu oxidu horečnatého MgO sa rozlišuje niekoľko typov komatiitov, napr. bazaltické a peridotitické komatiity. Pre komatiity je charakteristická spinifexová štruktúra (pretiahnuté, vetvičkovito členené kryštály v nej obsiahnutých minerálov, najmä olivínu), ktorá dokumentuje rýchle ochladenie komatiitových lávových prúdov. Vek komatiitov sa odhaduje na 3,4 mld. rokov. Vyskytujú sa najmä v oblasti najstaršej kontinentálnej kôry, napr. v juž. Afrike a záp. Austrálii. Nazvaný podľa rieky Komati (Incomati) v juž. Afrike (Južná Afrika, Svazijsko, Mozambik).

komba

komba [swahilsky] — jednotný názov rodov Euoticus, Galago, Galagoides, Otolemur a Sciurocheirus z radu primáty (Primates), podrad členitonosoblížne (→ Strepsirrhini), čeľaď Galagidae, v niektorých zoologických systémoch Galagonidae. Primáty, v starších zoologických systémoch zaradené medzi poloopice (Prosimii, synonymum Prosimiae), obývajúce rôzne lesné spoločenstvá tropickej Afriky. Majú menšie telo (hmotnosť 60 – 1 130 g) pokryté hustou srsťou, zadné končatiny oveľa dlhšie ako predné, veľké oči, veľké pohyblivé holé uši a chvost zvyčajne dlhší ako telo, ktorý im slúži pri dlhých skokoch (až 4 m) na udržiavanie rovnováhy. Sú to živočíchy s nočnou aktivitou. Živia sa prevažne hmyzom, drobnými bezstavovcami, rastlinnými plodmi a živicou stromov. Žijú v korunách stromov, samce samotársky, samice v malých skupinách s mláďatami. Väčšinu dňa prespia na stromoch v hniezdach postavených z konárov a vystlaných lístím alebo v dutinách stromov. Na zemi sa pohybujú skokmi iba na zadných končatinách. Samica asi po 90-dňovej gravidite rodí (dvakrát do roka) zvyčajne 1 – 3 mláďatá, ktoré sú spočiatku ukryté v hniezde alebo v dutine, neskôr ich nosí prichytené na srsti. Komby sa dorozumievajú plačlivým volaním, svoje teritórium si značkujú močom. Ich predátormi sú najmä sovy, leopardy, hady a väčšie primáty, napr. paviány a šimpanzy, ľudia ich lovia pre kožušinu.

Patrí sem 19 druhov, napr. svetlosivá, 13 cm dlhá komba veľkouchá (Galago senegalensis) žijúca na juh od Sahary vrátane ostrova Zanzibar a sivá, 30 cm dlhá komba hrubochvostá (Otolemur crassicaudatus) žijúca v južnej Afrike od Angoly po Tanzániu, ktorá je najväčším predstaviteľom čeľade.

kombajn

kombajn [lat. > angl.] —

1. ban. → banský kombajn, → uhoľný kombajn;

2. poľnohosp., stroj. samohybný poľnohospodársky stroj súčasne vykonávajúci viacero operácií nasledujúcich bezprostredne po sebe, používaný na zber poľnohospodárskych plodín (obilnín, zemiakov, cukrovej repy, ovocia, zeleniny). Na zber semien väčšiny kultúrnych rastlín označovaných ako zrniny (obilnín, olejnín, strukovín, kukurice na zrno, ďatelinovín, tráv na semeno) sa používa obilný kombajn (zberová mláťačka). Jeho hlavnými časťami sú vymeniteľné zberové ústrojenstvo (→ adaptér), základná jednotka a príslušenstvo. Základnú jednotku tvoria: dopravné ústrojenstvo (závitovkový a šikmý dopravník), mláťacie ústrojenstvo (axiálne alebo tangenciálne), separačné a čistiace ústrojenstvo, dopravník zrna a nevymlátených kláskov, zásobník zrna, zariadenie na úpravu slamy, hnacie ústrojenstvo, podvozok, ovládacie ústrojenstvo a elektronické a indikačné prístroje. Adaptér, ktorý sa pripája k základnej jednotke, umožňuje zber rôznych druhov poľnohospodárskych plodín. K príslušenstvu patria podvozky na dopravu adaptérov, výmenné deliče, zdvíhače klasov, výmenné sitá čistiaceho ústrojenstva (→ čistidlo) a i. Obilné kombajny sú pomerne zložité stroje, ktoré plodinu kosia a súčasne mlátia, čistia vymlátené zrno a zhromažďujú ho v zásobníku. Pri kosení je kosený pás porastu oddeľovaný od ostatného porastu deličom a prihŕňaný prihŕňačom k žacej lište, ktorá ho odkosí a v súčinnosti s prihŕňačom uloží na dno adaptéra (žacieho stola). Pokosenú hmotu zo žacieho stola dopraví závitovkový dopravník na šikmý dopravník a ďalej do mláťacieho ústrojenstva, pred ktorým je lapač kameňov. V mláťacom ústrojenstve sa semená zberaných plodín pri prechádzaní zužujúcim sa priestorom medzi lištami rotujúceho mláťacieho bubna a dnom stacionárneho mláťacieho koša uvoľňujú zo svojich obalov údermi a vytieraním, pričom sa získava tzv. výmlat. Jemný výmlat, ktorý prepadne pod mláťací kôš, je podávaný vynášacou doskou do čistiaceho ústrojenstva, hrubý smeruje do separačného ústrojenstva (napr. vytriasadlá), kde sa oddelí slama od zvyškov jemného výmlatu. Vymlátené zrno je dopravované do zásobníka kombajna, odkiaľ sa po jeho naplnení (alebo priebežne) dopravuje závitovkovým dopravníkom do dopravného prostriedku, ktorý ide popri ňom. Slama kontinuálne vypadáva na povrch poľa, pričom je formovaná do riadku, v prípade, ak je kombajn vybavený prídavnými zariadeniami, ju možno ďalej spracúvať (drviť, rezať alebo lisovať). Kombajnom možno zberať stojace alebo poľahnuté porasty s výškou rastlín 0,3 – 2,5 m a s vlhkosťou zrna do 30 % a slamy do 40 %, pričom straty zrna pri priamom zbere (kosenie, zberanie a mlátenie prebieha súčasne) by mali byť do 1,5 %, pri delenom zbere (kombajn zberá pokosenú hmotu z riadkov zberačom) do 2 %. Výšku strniska možno plynulo nastaviť v rozmedzí 7 – 60 cm. Obilné kombajny sú štandardne vybavené na priamy zber obilnín, pred zberom ostatných plodín je potrebné vykonať niektoré úpravy, montáž príslušného adaptéra a prídavných zariadení.

kombatant

kombatant [fr.] — v medzinárodnom práve príslušník organizovaných ozbrojených síl jednej zo strán v medzinárodnom ozbrojenom konflikte (jednotlivých druhov armád), ako aj príslušník ozbrojených zborov (jednotlivých druhov polícií), milícií a dobrovoľníckych hnutí odporu (civilné obyvateľstvo, ktoré povstalo so zbraňou proti útočiacemu nepriateľovi). Kombatanti majú právo priamo sa zúčastniť vojenských operácií. Sú povinní odlíšiť sa od civilného obyvateľstva v čase útoku alebo vojenskej operácie slúžiacej na prípravu útoku, aby sa posilnila ochrana civilného obyvateľstva pred následkami vojnového konfliktu. Konajú v súlade s vojnovým a humanitárnym právom. Ak sa dostanú do moci nepriateľa, vzťahuje sa na nich medzinárodnoprávna ochrana (režim vojnových zajatcov; na rozdiel od žoldnierov, ktorí nemajú právo na status vojnového zajatca).

Pojem bol zavedený v Haagskom dohovore o zákonoch a obyčajach pozemnej vojny (1899, 1907) s cieľom rozlíšiť v medzinárodných ozbrojených konfliktoch kombatantov a nekombatantov (zdravotnícky personál, duchovní, vojnoví spravodajcovia), ako aj kombatantov a civilné obyvateľstvo. Postavenie kombatantov bolo upravené 1977 v Ženeve prijatím Dodatkového protokolu k Ženevským dohovorom z 12. 8. 1949 o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov (Protokol I; → ženevské dohovory).

kombed

kombed — orgán sovietskej moci na vidieku (skratka z rus.: komitet bednoty = výbor chudoby) v období občianskej vojny v Rusku 1918 – 1920. Kombedy vznikali na základe Dektrétu o organizovaní a zásobovaní dedinskej chudoby z 11. 6. 1918 s cieľom vyriešiť potravinovú krízu na vidieku uskutočňovaním politiky vojnového komunizmu. Ich členovia (miestni obyvatelia) mali za úlohu vypátrať zásoby potravín ukrývané strednými a bohatými sedliakmi, napomáhať ich rekviráciu a prerozdeľovať ich. Kombedy trvali krátko, ich kruté spôsoby (často i teror obyvateľstva) a celkové pôsobenie v období nedostatku potravín mali za následok množiace sa roľnícke nepokoje. Uznesenie o ich zrušení bolo prijaté na 6. všeruskom zjazde sovietov v novembri 1918, Všeruský ústredný výkonný výbor sovietov koncom roka (2. 12.) 1918 nariadil ich zrušenie. Počas krátkej existencie bolo na území sovietskeho Ruska vytvorených okolo 122- až 139-tis. kombedov.

kombi

kombi [lat.] — druh uzatvorenej dvojpriestorovej karosérie osobných automobilov s dvoma radmi sedadiel na prepravu 4 až 5 osôb a so zväčšeným batožinovým priestorom. Väčšinou je odvodená od karosérie hatchback, má však zväčšenú celkovú dĺžku (často aj s ďalším stĺpikom karosérie; stĺpik D), pričom je značne zväčšený (predĺžený) batožinový priestor. Kvôli zväčšeniu užitočného priestoru na náklad má niekedy aj zvýšenú strechu. Kombi má štvoro bočných dvier na nastupovanie prepravovaných osôb a veľké zadné výklopné dvere (výklopná stena) na nakladanie batožiny. Kvôli zväčšeniu batožinového priestoru je zadný rad sedadiel, podobne ako pri karosérii hatchback, sklopný alebo demontovateľný. Zriedka sa vyrába aj kombi s dvoma bočnými dverami nazývané shooting brake. Názov kombi, bežne používaný v str. Európe, je odvodený od účelu vozidla (určené na prepravu osôb i nákladu), v Severnej Amerike sa podobný typ karosérie nazýva station wagon, v Anglicku estate a vo Francúzsku break.

kombinácia

kombinácia [lat.] — 1. spájanie, zostavovanie jednotlivých prvkov do jedného celku často aj na základe stanovených pravidiel a kritérií; aj výsledok tohto spájania, zostavovania, napr. farebná kombinácia, číselná kombinácia, kombinácia potravín; mat. → lineárna kombinácia; šport. → alpská kombinácia, severská kombinácia (→ združené preteky); 2. usudzovanie, úsudok, dohad; aj zložitý, premyslený postup pri činnosti (v športe, šachu ap.).

kombinácia k-tej triedy z n prvkov

kombinácia \(k\)-tej triedy z \(n\) prvkov — taký výber \(k\) prvkov z \(n\)-prvkovej množiny, v ktorom sa jednotlivé prvky neopakujú a dva výbery líšiace sa len poradím prvkov sa považujú za totožné. Napr. nech množina \(A=\{ 1,2,3\}\), potom všetky kombinácie 2. triedy z množiny \(A\) sú 3 : \(\{ \{1,2\}, \{1,3\}, \{ 2,3\}\}\). Všeobecne je počet kombinácií \(k\)-tej triedy z \(n\) prvkov daný kombinačným číslom \(\binom{n}{k}=\frac{n!}{k!(n-k)!}\). Príkladom kombinácie je klasická lotéria, v ktorej sa žrebuje napr. 7 čísel zo 49, pričom vyžrebované číslo sa už do osudia nevracia. Prvú cenu vyhrá ten, kto správne tipoval všetky čísla bez ohľadu na poradie, v ktorom boli vyžrebované, teda správne tipoval výslednú kombináciu čísel.

kombinačné číslo

kombinačné číslo, binomické číslo, binomický koeficient — číslo určujúce počet kombinácií \(k\)-tej triedy z \(n\)-prvkovej množiny, teda počet \(k\)-prvkových podmnožín danej \(n\)-prvkovej množiny. Označuje sa symbolom \(\binom{n}{k}\) a vypočíta sa podľa vzťahu \(\binom{n}{k}=\frac{n!}{k!(n-k)!}\). Súčet \(\sum_{k=0}^n \binom{n}{k}\) určuje počet všetkých podmnožín \(n\)-prvkovej množiny, je to teda \(2^n\). Kombinačné čísla sa zvyknú zapisovať do tzv. Pascalovho trojuholníka a vystupujú aj v dôležitom binomickom vzorci \((x+y)^n=\sum_{k=0}^n\binom{n}{k}x^ky^{n-k}\). Kombinačné číslo sa zovšeobecňuje pre potreby binomického radu \((1+x)^a=1+ax+\frac{a(a-1)}{2!}x^2+\frac{a(a-1)(a-2)}{3!}x^3+\dots+\frac{a(a-1)\dots(a-k+1)}{k!}x^k+\dots,\ |x|<1\) aj na necelé hodnoty argumentu v zmysle \(\binom{a}{k}:=\frac{a(a-1)\dots(a-k+1)}{k!}\). 

kombinát

kombinát [lat.] — veľký priemyselný podnik vytvorený spojením dvoch al. viacerých vzájomne súvisiacich organizačných jednotiek v rámci jedného, prípadne viacerých sektorov priemyslu pod spoločné vedenie s cieľom zvýšiť efektívnosť riadenia a výroby. Organizačná forma výroby využívaná najmä v plánovanom hospodárstve v podmienkach domácej alebo medzinárodnej ekonomiky. V niektorých ekonomikách sa kombináty pri prechode na trhové hospodárstvo transformovali na iné organizačno-vlastnícke formy, napr. na spoločnosti s ručením obmedzeným.

kombinátor

kombinátor [lat.], kompaktor — poľnohosp., stroj. druh kombinovaného stroja na obrábanie pôdy bez obracania brázdového odvalu. Je zložený z dvoch alebo z viacerých vzájomne pevne spojených pracovných ústrojenstiev, ktoré vykonávajú súčasne dve alebo viac operácií (napr. kyprenie, drobenie, miešanie pôdy a pozberových zvyškov a technologické utláčanie vybraných hĺbkových horizontov pôdy). Kombinátory sa používajú na predsejbové obrábanie vrchných vrstiev pôdy, niekedy aj na zapravenie priemyselných hnojív a pesticídov do pôdy alebo na odstraňovanie burín či zle vzídeného porastu. Klasický, traktorom ťahaný kombinátor (s pasívnymi pracovnými ústrojenstvami) sa skladá z dvoch častí umiestnených na spoločnom ráme. V prednej časti je kyprič (najčastejšie s jednostrannými alebo so šípovitými radličkami) alebo brána (najmä radličková), v zadnej časti sú rôzne súpravy valcov (najčastejšie sa používajú jednoduché valce s necelistvým plášťom). Pri moderných kombinátoroch sa používajú aj ďalšie pracovné ústrojenstvá, napr. smyky a kypriče stôp. Na ťažšie spracovateľných pôdach je vhodné použiť kombinátory s aktívnymi pracovnými ústrojenstvami, ktorých pohon je odvodený od vývodového hriadeľa traktora. Najčastejšie ide o kombináciu krúživých brán a kývavých brán so zubovým valcom s rôznym priemerom. Využívanie kombinátorov umožňuje uskutočniť predsejbovú prípravu pôdy v určenom čase a dodržať tak agrotechnický termín následnej pracovnej operácie, napr. sejby.

kombinatorická chémia

kombinatorická chémia — smer aplikovanej chémie využívajúci poznatky kombinatoriky na plánovanie postupu syntézy veľkých sérií štruktúrne podobných zlúčenín pri hľadaní nových látok s požadovanou biologickou, katalytickou alebo inou aktivitou.

Kombinatorická chémia sa začala rozvíjať po objave metódy syntézy peptidov na polymérnom nosiči (R. B. Merrifield, 1963). Pri syntéze peptidov sa po naviazaní prvej aminokyseliny nosič rozdelí na niekoľko častí, ktoré sa nechajú reagovať s rôznymi aminokyselinami. Naviazaním rôznych aminokyselín na jednotlivé časti nosiča a následným spojením alebo zmiešaním nosičov nesúcich rozdielne peptidové reťazce a ich ďalšími reakciami s rovnakou aminokyselinou možno jednoducho pripraviť veľmi veľký súbor, tzv. knižnicu chemických zlúčenín (angl. chemical library), v danom prípade peptidov. Napr. z troch rôznych aminokyselín sa už po dvoch syntetických cykloch (reakciách súvisiacich s vytvorením chemickej väzby aminokyseliny s nosičom, resp. s už naviazanou aminokyselinou) získa 9 možných dipeptidov, po treťom cykle 27 tripeptidov a po štvrtom cykle až 81 tetrapeptidov. Neskôr sa metódy kombinatorickej chémie začali aplikovať aj na získavanie knižníc nízkomolekulových zlúčenín, pri ktorých vytváraní môže jedna zlúčenina reagovať s celým radom reaktantov rovnakého typu. Napr. ak aromatický aldehyd reaguje s rôznymi aromatickými β-ketoestermi (Knoevenagelova kondenzácia), vznikne zmes produktov, nenasýtených ketoesterov, ktoré môžu priamo v zmesi reagovať s amínom za vzniku knižnice nenasýtených ketoamidov. Zlúčeniny v knižnici môžu byť v závere syntézy identifikované alebo sa môže ponechať zmes neidentifikovaných produktov. Iná možnosť je, že sa pôvodná zmes ketoesterov podrobí testovaniu, určí sa najaktívnejší ketoester, ktorý sa použije ako východisková látka v reakcii s rôznymi amínmi (opäť v jednej banke), a získa sa knižnica nových ketoamidov.

Syntéza veľkých sérií zlúčenín (často ako zložiek zmesi) metódami kombinatorickej chémie si vyžiadala aj nové postupy v biologickom testovaní. Začali sa používať metódy umožňujúce rýchlo orientačne otestovať veľké série (stovky až tisíce) zlúčenín (angl. high-throughput screening), ako aj metódy vyhľadávania najúčinnejších látok v zmesi. Knižnice chemických zlúčenín môžu mať aj virtuálnu podobu, keď sa veľké série látok generujú len pomocou počítača na základe databázy dostupných stavebných blokov či obmenou veľkého množstva možných substituentov v rôznych polohách na základnom skelete. Aktivita takýchto virtuálnych štruktúr sa takisto posudzuje pomocou počítačov, napr. s využitím metód založených na kvantitatívnych vzťahoch medzi štruktúrou a aktivitou (metódy QSAR, angl. Quantitative Structure-Activity Relationships).

kombinatorická logika

kombinatorická logika — logická teória, v ktorej sú všetky premenné eliminované pomocou zovšeobecneného pojmu funkcie, pričom úlohu argumentu (hodnoty premennej) i úlohu hodnoty funkcií plnia funkcie, takže premenné môžu byť nahradené takýmito špecifickými funkciami. Cieľom kombinatorickej logiky je eliminácia pravidiel typu substitúcie, ktoré vyžadujú prácu s viazanými premennými. Vo formulách kombinatorickej logiky sú viazané premenné eliminované kombinátormi (funkciami vyšších rádov). Iniciátorom takéhoto prístupu bol Moses Schönfinkel (*1889, †1942). Autormi významných prác z oblasti kombinatorickej logiky sú H. B. Curry, William Craig (*1918, †2016) a Robert Feys (*1889, †1961). S kombinatorickou logikou súvisí aj tzv. lambda kalkul A. Churcha, pretože kombinatorická logika dokáže napodobniť lambda kalkul bez toho, aby mala operátor viažuci premenné.

kombinatorická pravdepodobnosť

kombinatorická pravdepodobnosť, angl. combinatorial probability — súbor klasických metód výpočtu pravdepodobnosti s využitím techník a pojmov kombinatoriky, ako sú kombinácie \(k\)-tej triedy z \(n\) prvkov, variácie, permutácie, princíp zapojenia a vypojenia ap. Príklad na výpočet pravdepodobnosti pomocou kombinatoriky: Aká je pravdepodobnosť, že pri 5-násobnom hode hracou kockou padne šestka práve dvakrát? Množina všetkých možných výsledkov je množina všetkých usporiadaných pätíc z čísel \(1,2,\dots ,6\), v pojmoch kombinatoriky ide o variácie s opakovaním zo šiestich prvkov 5. triedy. Množina má teda \(6^5\) prvkov. Počet pätíc obsahujúcich práve dve šestky možno dostať výberom ľubovoľnej dvojprvkovej podmnožiny z množiny \(1,2,3,4,5\) reprezentujúcej jednotlivé hody, čo sa dá uskutočniť \({5 \choose 2}=10 \) spôsobmi (kombinácie \(2\). triedy z \(5\) prvkov) a jej doplnením ľubovoľnou usporiadanou trojicou čísel z \(1,2,\dots 5\), ktorých je \(5^{3}\). Výsledný počet priaznivých pätíc je teda \({5 \choose 2}5^{3}\). Hľadaná pravdepodobnosť potom bude \(\binom{5}{2}5^3\! / 6^5\), čo sa dá zapísať aj ako \(\binom{5}{2} (\frac{5}{6})^3 (\frac{1}{6})^2\).

kombinatorická topológia

kombinatorická topológia — oblasť topológie, v ktorej sa kombinatorickými metódami skúmali vlastnosti polyédrov. Založil ju koncom 19. stor. J. H. Poincaré, ktorý definoval homologickú grupu komplexu (neskôr nazvaného simpliciálny komplex) odvodeného od daného polyédra ako určitú faktorovú grupu, zaviedol aj pojem fundamentálna grupa, ktorú na rozdiel od homologickej grupy nedefinoval ako faktorovú grupu.

Približne od 20. rokov 20. stor. vývoj v topológii smeroval od polyédrov k všeobecnejším topologickým priestorom. Od 40. rokov 20. stor. sa názov kombinatorická topológia používa pomerne málo, zväčša v historických súvislostiach, keďže kombinatorický aspekt v oblasti dovtedy reprezentovanej kombinatorickou topológiou prestal byť dominantným. S rozvojom algebrizácie (E. Noetherová, H. Hopf a i.), ako aj vďaka rozpracovaniu teórie kategórií a i. nástrojov a metód prerástla kombinatorická topológia do algebraickej topológie a do nových príbuzných matematických disciplín s veľkým vplyvom aj na iné oblasti matematiky a fyziky.

kombinatorika

kombinatorika [lat.], kombinatorická analýza — časť diskrétnej matematiky zaoberajúca sa otázkami existencie, konštrukcie a početnosti diskrétnych štruktúr, ako aj extremálnymi úlohami týkajúcimi sa takýchto štruktúr. Typickou kombinatorickou úlohou je zistenie počtu možností, ktorými sa dá vytvoriť (kombinatorická) konfigurácia so zadanými vlastnosťami. V závislosti od zložitosti problému sa za uspokojivú odpoveď považuje vyčíslenie (enumerácia) presného počtu konfigurácií, efektívny algoritmus na ich systematické vygenerovanie, približné zistenie ich počtu pomocou dolných alebo horných odhadov, určenie asymptotického správania počtu v závislosti od parametrov alebo dôkaz ich existencie či neexistencie. Kombinatorické úvahy a metódy majú významný presah do iných oblastí matematiky a často sa používajú napr. v teórii grafov, v algebre, teórii čísel, teórii pravdepodobnosti, optimalizácii, matematickej logike, štatistickej fyzike a teoretickej informatike.

Zmienky o jednoduchých kombinatorických výpočtoch a ich zdôvodnenia pochádzajú už zo staroveku, zachovali sa nezávisle od seba vo viacerých kultúrach. Najstarším je výpočet súčtu geometrického radu zaznamenaný ako úloha č. 79 na staroegyptskom Rhindovom (resp. Londýnskom, Achmosovom) papyruse asi z 18. stor. pred n. l. (→ Achmos). Konfigurácie, ktoré sa v súčasnosti označujú ako variácie s opakovaním, sa nachádzajú v čínskej vešteckej Knihe premien pochádzajúcej z 11. stor. pred n. l. Mystický význam sa v nej pripisuje šesťdesiatimštyrom (t. j. 26) hexagramom (šesticiam vodorovných plných alebo prerušovaných čiar). Rituálny význam mali magické štvorce v Číne známe pravdepodobne už v 2. tisícročí pred n. l. (napr. magický štvorec Luo šu). Kombinácie (→ kombinácie \(k\)-tej triedy z \(n\) prvkov) a kombinačné čísla sa objavili v indickom džinistickom texte (ágame) Bhagavatisútra z 3. stor. pred n. l., rekurentný vzťah pre ne poznal už staroindický matematik Pingala (pravdepodobne 3. stor. pred n. l., kniha Čhandasútra), ktorý ho použil pri štúdiu prozódie (striedania krátkych a dlhých slabík vo veršoch). V jeho diele sa vyskytujú aj čísla v súčasnosti známe ako Fibonacciho čísla (→ Fibonacciho postupnosť). V gréckych antických prameňoch sa zachovalo pomerne málo zmienok o kombinatorických problémoch a úvahách, a tak zostáva rozsah antického poznania v oblasti kombinatoriky pomerne nejasný. Jednou z mála výnimiek je Plutarchova zmienka o Hipparchovom výpočte rôznych uzátvorkovaní reťazca s desiatimi znakmi v kontexte stoickej logiky, ktorý poukazuje na nutnú pokročilú znalosť rekurentných výpočtov, ako aj kombinačných čísel (v modernom chápaní ide o výpočet tzv. Schröderových čísel).

V 9. stor. indický matematik Mahávíra vyjadril kombinačné čísla pomocou súčinov. Indický matematik Halajudha (10. stor.) v komentári k Pingalovmu dielu (okolo 950) uvádza postup výpočtu kombinačných čísel a ich grafický zápis (dnes známy ako Pascalov trojuholník). V encyklopedickom diele Listy Bratov čistoty (Rásá’il Ichván as-safá’, okolo 960 – 980) napísanom skupinou učencov islamskej organizácie Bratia čistoty sa uvádzajú magické štvorce veľkosti 5 × 5 a 6 × 6. Na prelome 10. a 11. stor. perzský matematik al-Karadží v prácach venovaných úpravám algebraických výrazov uvádza o. i. binomickú vetu, Pascalov trojuholník a náčrt princípu matematickej indukcie. Indický matematik Bháskara II. sa v traktáte Koruna vedy (Siddhanta-širómani, 1150) v časti Lílávatí zaoberá variáciami, resp. permutáciami s opakovaním a uvádza vzorce zodpovedajúce polynomickým číslam. Podobné výsledky získal aj španielsky židovský učenec Abraham ibn Ezra pri štúdiu astrológie. Do Európy sa indicko-arabské poznatky rozšírili prostredníctvom Knihy o abakuse (Liber abaci, 1202) L. Fibonacciho. Prvé kompletné dôkazy kombinatorických formúl založené na matematickej indukcii obsahujú práce (1. pol. 14. stor.) francúzskeho židovského mysliteľa Gersonida (Lévi ben Geršom).

V Európe sa za zrod modernej kombinatoriky dajú považovať práce B. Pascala a P. de Fermata (1654), v ktorých uvádzajú mnohé klasické kombinatorické výsledky získané pri štúdiu pravdepodobností v hazardných hrách (→ kombinatorická pravdepodobnosť). Názov kombinatorika po prvýkrát použil G. W. Leibniz v práci Dissertatio de arte combinatoria (1666). Významné výsledky dosiahol aj vo výskume symetrických polynómov a partícií, ktoré však neboli počas jeho života publikované. Dielo Umenie dohadu (Ars conjectandi, 1689, vydané posmrtne 1713) Jacoba Bernoulliho (→ Bernoulliovci) obsahuje enumeráciu permutácií a kombinácií, ako aj Bernoulliho čísla. Francúzsky matematik A. de Moivre pri riešení kartovej úlohy formalizoval princíp zapojenia a vypojenia (The Doctrine of Chances, 1718), pri riešení rekurentných problémov zaviedol vytvárajúce funkcie (1730) a odhadol asymptotické správanie faktoriálu (1733), ktoré neskôr upresnil J. Stirling (→ Stirlingov vzorec). K mnohým príspevkom L. Eulera k vývoju kombinatoriky patria použitie vytvárajúcich funkcií pri štúdiu partícií a Eulerových čísel pri enumerácii permutácií, položenie základov teórie grafov vyriešením tzv. problému siedmich mostov v Königsbergu (dnes Kaliningrad), sformulovanie Eulerovej vety o mnohostenoch, ktorá predchádzala vzniku kombinatorickej topológie (1894, J. H. Poincaré), ako aj sformulovanie hypotézy o grécko-latinských štvorcoch uspokojivo vyriešenej až v roku 1959.

V priebehu 18. a 19. stor. viedlo štúdium založené na roznásobovaní mnohočlenov k objavom mnohých kombinatorických identít pre Stirlingove, Catalanove, Bellove a Schröderove čísla. V mnohých prípadoch bola ich kombinatorická interpretácia nájdená až s odstupom času, napr. fakt, že Catalanove čísla, ktoré poznal už Euler, udávajú počet úplných binárnych stromov, bol zistený až v 50. rokoch 20. stor., keď sa binárne stromy začali podrobne skúmať ako základný objekt v rámci teoretickej informatiky.

V kombinatorike je pomerne bežné, že drobnou obmenou požadovaných vlastností skúmaných konfigurácií sa môžu výrazne zmeniť charakter a náročnosť úlohy. Príkladom môže byť úloha určenia počtu stromov s \(n\) vrcholmi. Počet stromov s \(n\) navzájom rôznymi vrcholmi (napr. očíslovanými) určil už 1889 A. Cayley ako \(n^{n-2}\). Ak sa však jednotlivé vrcholy nerozlišujú, pri určovaní počtu rôznych stromov treba zohľadniť aj počet vnútorných symetrií konfigurácií. To sa uspokojivo podarilo až po vyvinutí novej metódy G. Pólyom (1937, Pólyova enumeračná veta), ktorú nezávisle od neho objavil už 1927 John Howard Redfield (*1879, †1944).

Prínosom do teórie partícií bolo vyjadrenie partícií pomocou Youngových (Ferrersových) diagramov, ktoré v roku 1871 viedlo ku kombinatorickému vysvetleniu viacerých identít (J. J. Sylvester) a 1881 ku kombinatorickému dôkazu Eulerovej vety o päťuholníkových číslach (Fabian Franklin, *1853, †1939). Partície sa prirodzeným spôsobom objavujú aj v iných oblastiach matematiky, napr. v teórii reprezentácií symetrických grúp a klasických Lieho grúp, ktorú 1900 rozpracoval Alfred Young (*1873, †1940) a 1903 F. G. Frobenius. Asymptotické správanie ich počtu určili 1918 pomocou metód analytickej teórie čísel G. H. Hardy a S. A. Ramanujan, neskôr (1937) ho upresnil Hans Rademacher (*1892, †1969).

Viaceré z kombinatorických úloh majú pôvod v tzv. rekreačnej matematike. Riešenie tzv. problému pätnástich školáčok (1847) od Thomasa Penyngtona Kirkmana (*1806, †1896) je príkladom Steinerovho systému trojíc (1853, J. Steiner). Neskôr sa ukázal jeho súvis s geometriou projektívneho priestoru \(PG(3,2)\) nad \(\mathbb{Z}_2\) (→ konečná geometria), predznamenávajúc významný rozvoj geometrických a algebraických metód v kombinatorike od prvej pol. 20. stor. Steinerovské systémy sú špeciálnym typom blokových plánov, ktoré 1935 pri návrhoch experimentov zaviedli R. A. Fisher a Frank Yates (*1902, †1994). Blokové plány súvisia s konečnými grupami (1861, Mathieuho grupy), mriežkami (1938, Wittova schéma; 1967, Leechova mriežka) a korekčnými kódmi (1949, Golayov kód). R. 1939 ich Raj Chandra Bose (*1901, †1987) zovšeobecnil do podoby asociačných schém, ktoré  v roku 1973 použil Philippe Delsarte v teórii kódovania. Pri klasifikácii jednoduchých konečných grúp sa ukázali hlboké prepojenia kombinatoriky, geometrie a teórie grúp. R. 1979 John Horton Conway (*1937) a Simon Phillips Norton (*1952) poukázali na mnohé neočakávané podobnosti medzi grupou monster a modulárnymi funkciami a vyslovili hypotézu nazvanú monstrous moonshine, ktorú až 1992 dokázal a vysvetlil Richard Ewen Borcherds (*1959). Inými príkladmi z oblasti rekreačnej matematiky sú magické štvorce a tzv. problém tridsiatichšiestich dôstojníkov, ktorých skúmanie priviedlo L. Eulera k hypotéze (1782), že grécko-latinské štvorce rádu \(n\) neexistujú pre \(n\) \(\)tvaru \(n=4k+2\). Hypotéza bola dokázaná 1901 Gastonom Tarrym (*1843, †1913) pre \(n=6\) (t. j. pre \(k=1\)). R. 1959 – 60 R. Ch. Bose, Sharadchandra Shankar Shrikhande (*1917) a Ernest Tilden Parker (*1926, †1991) však ukázali, že grécko-latinské štvorce existujú pre všetky \(n\) tvaru \(n=4k+2\), \(k \ge 2\). Nájdenie grécko-latinského štvorca rádu 10 bolo jedným z prvých prípadov, keď sa riešenie kombinatorického problému našlo pomocou počítača. Príkladom latinských štvorcov, na ktoré sú kladené dodatočné štrukturálne podmienky, je aj populárna hra sudoku.

Mnohé koncepty objavené už pri zrode modernej kombinatoriky boli časom zovšeobecnené alebo znovuobjavené v príbuzných odboroch. Princíp zapojenia a vypojenia sa v teórii čísel objavil v podobe Möbiovej inverznej formuly (1832, A. F. Möbius), jeho moderným kombinatorickým zovšeobecnením je teória incidenčných algebier pre čiastočne usporiadané množiny (1964, G.-C. Rota). Dirichletov princíp (princíp priehradiek) je v modernej kombinatorike zovšeobecnený v podobe existenčných viet o reprezentantoch systémov podmnožín, ktoré 1927 sformulovali Karl Menger (*1902, †1985), 1931 Dénes Kőnig (*1884, †1944) a 1935 Philip Hall (*1904, †1982), pozoruhodné zovšeobecnenia má aj v extremálnej kombinatorike, v ktorej je typickou úlohou určiť, akú najmenšiu, resp. najväčšiu veľkosť alebo hustotu môže mať trieda objektov, aby spĺňala predpísanú vlastnosť. Od začiatku 20. stor. sa rozvíja Ramseyho teória (1916, I. Schur; 1927, B. L. van der Waerden; 1928, F. P. Ramsey) s presahmi do extremálnej teórie grafov a aditívnej teórie čísel (1941, P. Erdős a Pál Turán, *1910, †1976). Medzi významné techniky patrí tzv. pravdepodobnostná metóda (rozvíjaná hlavne P. Erdősom) poskytujúca nekonštrukčné dôkazy existencie matematických objektov s predpísanými vlastnosťami. Jedným z najvýznamnejších kombinatorických výsledkov 20. stor. je Szemerédiho veta o existencii aritmetickej postupnosti ľubovoľnej dĺžky v množine s kladnou hustotou dokázaná 1975 E. Szemerédim. Jej neskoršie dôkazy boli dosiahnuté pomocou ergodickej teórie vyvinutej 1977 Hillelom Furstenbergom (*1935) alebo pomocou Fourierovej a kombinatorickej analýzy (2001, W. T. Gowers). K novším (2004) výsledkom v aditívnej kombinatorike patrí dôkaz existencie aritmetickej postupnosti prvočísel ľubovoľnej dĺžky T. Taom a Benom Josephom Greenom (*1977).

V 2. pol. 20. stor. došlo v súvislosti s nástupom počítačov k rapídnemu rozvoju diskrétnej matematiky, s ktorým bol spojený aj zvýšený záujem o kombinatoriku. Kombinatorické problémy sa vyskytovali v pozadí praktických otázok, akými sú ukladanie dát či analýza algoritmov (→ teória zložitosti). Rozsiahle strojové výpočty, v minulosti prakticky nerealizovateľné bez počítačov, umožnili rutinné overovanie vlastností veľkého počtu konfigurácií a o. i. 1976 prispeli k dôkazu vety o štyroch farbách (Kenneth Ira Appel, *1932, †2013, a Wolfgang Haken, *1928; → ofarbovanie grafu) alebo 1989 k dôkazu neexistencie projektívnej roviny rádu 10 (Clement Wing Hong Lam). Široký záber kombinatorického výskumu je okrem množstva článkov v desiatkach vedeckých časopisov dokumentovaný aj najväčšou databázou kombinatorického charakteru On-Line Encyclopedia of Integer Sequences (oeis.org), ktorú 1964 založil Neil James Alexander Sloane (*1939); 2018 obsahovala okolo 317 000 postupností s ročným prírastkom okolo 10 000 položiek.

Kombinatorické úlohy sa tradične riešili izolovane a využívali sa pri nich mnohé ad hoc prístupy. Výrazný rozvoj výskumu na konci 20. stor. však priniesol viaceré moderné metódy, ktoré vďaka svojej efektivite a všeobecnosti poukazujú na zjednocujúce princípy a vzájomnú previazanosť rôznych častí kombinatoriky. Ich postupné odhaľovanie je jednou z výzev súčasného výskumu.

Na Slovensku sa kombinatorika rozvíja v Matematickom ústave SAV najmä v rámci výskumu v oblasti teórie grafov (zakladateľská osobnosť A. Kotzig; hlavní predstavitelia J. Bosák, A. Rosa), kde sa od 1961 nepretržite organizuje Bratislavský seminár z teórie grafov, ďalej na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK (Š. Znám) a Stavebnej fakulte STU v Bratislave (hlavní predstavitelia J. Plesník, P. Horák, J. Širáň, M. Škoviera, R. Nedela, I. Vrťo, M. Knor, Martin Kochol, *1961, Robert Jajcay, *1964), ako aj na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ a Technickej univerzite v Košiciach (E. Jucovič, S. Jendroľ, Martin Bača, *1956; Mirko Horňák, *1952), kde sa od 1966 organizuje Košický kombinatorický seminár.

kombinéza

kombinéza [lat. > angl. > fr.] — odev z bavlnených alebo zo syntetických tkanín, ktorého trupová časť tvorí jeden celok s nohavicami. V prednej časti alebo naboku má rozparok, odhora až pod úroveň pása uzatvárateľný gombíkmi alebo zipsom. Používa sa ako pracovný alebo ako športový odev. Kombinéza hasičov, záchranárov a i. má špeciálnu úpravu zabezpečujúcu odolnosť proti horeniu, chemikáliám ap. Športové, najmä lyžiarske kombinézy bývajú zateplené a často z funkčných materiálov.

kombinovaná doprava

kombinovaná doprava — druh intermodálnej prepravy tovaru, pri ktorom sa hlavná časť prepravy uskutočňuje železničnou, vnútrozemskou vodnou alebo námornou dopravou a začiatočný i koncový úsek cesty uskutočnený cestnou dopravou je čo najkratší.

kombinovaná loď

kombinovaná loď — loď na súčasnú prepravu kombinovaného tovaru, najčastejšie sypkého (rôzne rudy, koks, fosfáty, uhlie ap.) a kvapalného (ropa, ropné destiláty, uhľovodíky, oleje ap.). Kombinované lode sa konštruujú s cieľom minimalizovať plavbu bez nákladu (pod balastom) a docieliť, aby sa vyťažovali obojsmerne. Preto musia spĺňať kritériá platné pre bežné tankery i pre lode na prepravu sypkého nákladu: mať dostatočne veľký otvor v hlavnej palube na nakladanie a vykladanie sypkého nákladu a následné vyčistenie nákladných priestorov, ďalej čisté a plynotesné nákladné priestory na prepravu kvapalného nákladu, ako aj potrubné systémy na prepravu kvapalného nákladu na palube a v podpalubí, ktoré sa nesmú pri nakládke a vykládke sypkého tovaru poškodiť. Ako prvá prepravila 1921 kombinovaný náklad (rudu a ropu) upravená americká loď G. Harrison Smith pôvodne určená na prepravu sypkého nákladu. Spočiatku sa v stredových častiach nákladného priestoru uskladňoval sypký tovar, neskôr (približne od 1950) aj kvapalný náklad, čo si vyžadovalo plynotesné veká nákladných priestorov. Okrem lodí na kombinovanú prepravu sypkého a kvapalného nákladu existujú aj viaceré iné kombinácie prepráv. Jednou z nich sú napr. lode na kombinovanú prepravu chladeného tovaru, automobilov a kontajnerov.

kombinovaná maľba

kombinovaná maľba, angl. combine painting — umelecká technika (aj označenie umeleckého diela vytvoreného touto technikou), pri ktorej sa na plochu obrazu (maľby) naliepajú či inak pripevňujú plastické objekty, čím vznikne hybrid maľby a sochy (→ asambláž, → koláž). Termín používal na označenie svojich diel R. Rauschenberg, ktorý do svojich malieb vlepoval banálne, každodenne používané predmety.

kombinovaná nomenklatúra

kombinovaná nomenklatúra, KN — systém kódovania a sadzbového zatrieďovania tovarov v Spoločnom colnom sadzobníku colnej únie na účely colného prerokovania zásielky do navrhovaného colného režimu (colná nomenklatúra, colný sadzobník) a získavania údajov potrebných pri zostavovaní štatistík dovozu alebo vývozu tovarov (štatistická nomenklatúra). Slúži na dosiahnutie jednotnej klasifikácie tovaru vo všetkých členských štátoch Svetovej obchodnej organizácie. Umožňuje vytvárať medzinárodnú obchodnú štatistiku a viesť rokovania v oblasti liberalizácie medzinárodného obchodu. KN bola zavedená 1987 nariadením Rady EHS a doplnená v zmysle zmien uskutočnených na základe rozhodnutí Rady Európskej únie z 2010 a 2016, odráža medzinárodné záväzky uzavreté Európskou úniou podľa Medzinárodného dohovoru o harmonizovanom systéme opisu a číselného označovania tovaru prijatého 1983 v Bruseli. Vychádza z harmonizovaného systému (HS), je založená na opise a numerickom označení tovaru tzv. osemmiestnym číselným znakom. Podľa KN možno tovar v colnom sadzobníku systematicky zatriediť do 21 tried a 99 kapitol, pričom každá kapitola sa člení na podkapitoly, ktoré sa delia na podpoložky. KN pri označení tovaru preberá prvých šesť číselných znakov z číselného označenia tovaru podľa HS a pridáva siedmy a ôsmy číselný znak ako podpoložku KN. K jednotlivým podpoložkám sú priradené colné sadzby, ktoré sú obsiahnuté v Spoločnom colnom sadzobníku. Dovážaný (vyvážaný) tovar tak získa požadovaný osemmiestny kód tovarovej nomenklatúry, ktorý ho presne označuje. KN sa priebežne aktualizuje, aby zohľadňovala zmeny požiadaviek týkajúcich sa štatistík a obchodnej politiky Európskej únie, technologický a obchodný vývoj, ako aj potrebu zosúladiť či objasniť texty a zmeny v odkazoch po nadobudnutí účinnosti Colného kódexu Európskej únie. S cieľom jednotného uplatňovania obchodnej a tarifnej legislatívy Európskej únie voči tretím krajinám (nečlenom únie) bol zavedený systém TARIC (Tarif intégré des Communautés européenes, angl. Integrated Tariff of the European Communities), ktorý okrem osemmiestnych kódov kombinovanej nomenklatúry colného sadzobníka obsahuje aj ďalší dvojmiestny kód – tzv. podpoložku TARIC-u (9. a 10. číselný znak), alebo štvormiestny kód – tzv. prídavné kódy TARIC-u (11. – 14. číselný znak).

kombinovaná preprava

kombinovaná preprava — preprava tovaru najmenej dvoma dopravnými prostriedkami bez ohľadu na dopravnú modalitu (druh dopravy). Jej hlavným procesným znakom je prerušenie prepravy z dôvodu prekladania tovaru. Podľa počtu použitých modalít sa rozlišuje unimodálna, bimodálna a multimodálna kombinovaná preprava. Pri unimodálnej kombinovanej preprave sa využíva len jedna modalita (jeden druh dopravy, resp. dopravného prostriedku), napr. tovar sa pri preprave prekladá z kamióna na kamión. Pri bimodálnej kombinovanej preprave sa používajú najviac dve modality (dva druhy dopravy, resp. dopravných prostriedkov alebo ich častí), pričom dopravný prostriedok patriaci do istej modality sa označuje ako nosič a druhý, prislúchajúci do inej modality, ako nesený (napr. nosič je železnica a nesený je nákladný automobil). Najznámejšou používanou technológiou tohto druhu je systém road/rail, pri ktorom sa prevažná časť prepravy tovaru realizuje po železnici a najmenšia možná časť po ceste. Technologicky zvyčajne ide o nakladanie a vykladanie celých cestných vozidiel (alebo ich častí, v ktorých je uložený tovar) na špeciálne železničné vozne, operačne o dva systémy nakladania a vykladania: RORO (angl. roll on/roll off), pri ktorom sa celé cestné vozidlá alebo prívesy nakladajú na špeciálne železničné vozne alebo na lode a vykladajú sa z nich po vlastných kolesách, a LOLO (angl. lift on/lift off), pri ktorom sa návesy a výmenné nadstavby nakladajú na špeciálne železničné vozne alebo na lode a vykladajú sa z nich žeriavmi. Predpokladá sa, že tieto spôsoby prepravy ekonomicky prispejú k ekologickej udržateľnosti dopravy v rámci celkového rozvoja ekonomík. Do systému road/rail patrí aj systém RoLa (nem. Rollende Landstraße, angl. Rolling Highway), pri ktorom sa celé cestné nákladné vozidlá i s tovarom nakladajú a vykladajú rolovaním po vlastnej osi a s vlastným pohonom na špeciálny železničný vozeň, pričom vodič vozidla sa vezie spolu so svojím cestným vozidlom v osobnom vozni toho istého vlaku a zodpovedá za naloženie i za vyloženie cestného vozidla. Výhodou je priama zodpovednosť vodiča za prepravovaný tovar, ale pri zvýšených mzdových nákladoch. Multimodálna kombinovaná preprava je založená na preprave tovaru v unifikovanom vonkajšom prepravnom obale (napr. v kontajneri), ktorý sa môže nakladať, prekladať, vykladať alebo sa s ním môže manipulovať inak v rámci všetkých dostupných modalít (loď, lietadlo, vlak, auto).

kombinovaná súprava

kombinovaná súpravapoľnohosp. dočasné spojenie dvoch alebo viacerých druhov mechanizačných prostriedkov (strojov, náradí), ktoré po pripojení k energetickému prostriedku (najčastejšie traktoru) vykonávajú dve alebo viac pracovných operácií v rámci jedného pracovného prejazdu po poli. Stroje, ktoré tvoria kombinovanú súpravu, sa najčastejšie spájajú trojbodovým závesom; možno ich ľahko od seba oddeliť a použiť samostatne. Najčastejšie predstavujú účelové spojenie kombinátora (s aktívnym alebo pasívnym kypričom) a sejačky. Mechanické spájanie viacerých druhov mechanizačných prostriedkov je však obmedzené, pretože s narastajúcou dĺžkou súpravy sa zhoršuje jej manévrovateľnosť a vznikajú problémy pri preprave; použitie kombinovanej súpravy je ohraničené len na špecifické podmienky.

kombinovaná technika

kombinovaná technika — v umeleckej grafike tlač z viacerých tlačových foriem, pri ktorej sa na jednom grafickom liste kombinujú rozličné grafické techniky (napr. lept a drevorez).

kombinovaná zbraň

kombinovaná zbraň, aj guľobroková zbraň — palná zbraň, ktorá má aspoň jednu hlaveň na streľbu s guľovými nábojmi (strelami) a aspoň jednu hlaveň na streľbu s brokovými nábojmi (strelami). Kombinované zbrane sú zvyčajne poľovné zbrane, podľa polohy a počtu hlavní sa nazývajú guľobrokovnica (guľová a broková hlaveň sú uložené vedľa seba), guľobroková kozlica (guľová a broková hlaveň sú uložené nad sebou), trojak (2 brokové hlavne sú uložené vedľa seba a 1 guľová hlaveň pod alebo nad nimi), dvojakový trojak (2 guľové hlavne sú uložené vedľa seba a 1 broková hlaveň pod nimi alebo nad nimi), trojča (guľová a broková hlaveň sú uložené nad sebou a malokalibrová hlaveň na strane), trojačik (2 brokové hlavne sú uložené vedľa seba a malokalibrová hlaveň pod alebo nad nimi) a štvorča (trojak s malokalibrovou hlavňou uloženou nad alebo pod brokovými hlavňami).

kombinovanie výroby

kombinovanie výroby — forma organizovania výroby vyvolaná globálnou fragmentáciou výroby i nástupom nových informačných a komunikačných technológií. Je založená na viac alebo menej zložitých zásobovacích reťazcoch i na flexibilných výrobných technológiách, ktorých princípom je zhotovenie modulov (montážnych blokov) schopných čo najväčšieho prepojenia a kombinácie nielen v rámci jedného sektora, ale aj medzisektorovo. Fragmentácia výroby v rámci globálnej ekonomiky prináša zmeny vo vlastníckej a organizačnej štruktúre, v spôsobe riadenia i v kontrole vnútorných a vonkajších transakcií.

kombinovaný nástroj

kombinovaný nástroj — nástroj umožňujúci vykonávať viacero rôznych činností (funkcií viacerých jednoduchých nástrojov), napr. kombinovanými kliešťami uťahovať a uvoľňovať skrutky alebo matice, sekať a ohýbať drôt ap.; stroj. nástroj obrábacieho stroja, ktorým je možné realizovať viacero základných obrábacích operácií na kovoch a dreve, napr. vŕtanie a zhotovovanie vonkajšieho závitu, pílenie, frézovanie ap. Predpokladá sa aj jeho upínanie a použitie v robotických ramenách.

kombinovaný stroj

kombinovaný stroj poľnohosp. stroj zabezpečujúci v rámci jedného pracovného prejazdu po poli dve alebo viacero pracovných činností. Skladá sa z dvoch alebo z viacerých ústrojenstiev, ktoré sú konštrukčne spojené tak, že ich nie je možné od seba oddeliť a použiť samostatne. Kombinované stroje môžu zahŕňať pracovné ústrojenstvá na obrábanie pôdy a na sejbu, ústrojenstvá spájajúce základné alebo predsejbové obrábanie pôdy s hnojením, medziriadkové obrábanie pôdy s hnojením, resp. s chemickou ochranou rastlín, sejbu plodín s hnojením, resp. s chemickou ochranou rastlín, ale aj obrábanie pôdy so sejbou, s hnojením a chemickou ochranou rastlín. Pri pestovaní rastlín sa najčastejšie používajú kombinované stroje na obrábanie pôdy (na základné obrábanie pôdy kombinácie pluhov a ornicových i hĺbkových kypričov, na plytké predsejbové obrábanie pôdy kombinátory) a na sejbu.

kombretovité

kombretovité [lat.], Combretaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Vždyzelené alebo opadavé, do 50 m vysoké stromy, kry, polokry alebo liany vyskytujúce sa v tropických oblastiach, kde sú dôležitou zložkou lesov a saván alebo mangrovovej vegetácie. Majú holé, chlpaté alebo tŕnité stonky, jednoduché, striedavé alebo protistojné chlpaté celistvookrajové listy a biele, žltkasté, zelenkasté alebo červené štvorpočetné alebo päťpočetné kvety (pri niektorých druhoch bez korunných lupienkov) zvyčajne s výrazne dlhšími nápadnými tyčinkami, usporiadané v pazušných alebo vo vrcholových súkvetiach klas alebo metlina, plod nepukavá jednosemenná kôstkovica, oriešok alebo krídlatá nažka.

Patrí sem okolo 20 rodov približne so 600 druhmi, napr. rod kombret (Combretum), ktorého druhy sú významnými medonosnými rastlinami alebo sa používajú v ľudovom liečiteľstve, napr. listy a plody druhov Combretum micranthum a Combretum glutinosum na zníženie krvného tlaku alebo horúčky, proti kašľu, bolesti chrbtice a hnisaniu rán, odvar z koreňa, semien a plodov druhu Combretum indicum proti hnačke a na liečbu reumatizmu, a rody mangrovník a vrcholiak.

kombucha

kombucha [-ča; jap.], kombuča —

1. mierne perlivý fermentovaný nápoj pripravený zo sladeného čaju a symbiotických kultúr kvasiniek a baktérií. Má medovú až tmavočervenú farbu (podľa druhu čaju, z ktorého bol vyrobený) a sladkokyslú chuť (závisí od dĺžky fermentácie). Obsahuje kyselinu glukurónovú a kyselinu mliečnu. Používa sa v ľudovom liečiteľstve pri črevných ochoreniach, predpokladá sa, že jeho pravidelné pitie podporuje trávenie, napomáha úpravu črevnej mikroflóry, posilňuje imunitný systém, podporuje celkovú vitalitu a odbúrava stres (vedecky to však nie je dokázané). Kombucha pochádza z vých. Ázie, podľa niektorých zdrojov z Japonska alebo z Ruska, v Európe bola rozšírená najmä v stredoveku, jej popularita opäť vzrástla v 2. pol. 20. stor.;

2. kultúra baktérií a kvasiniek rôsolovitej konzistencie na domácu výrobu nápoja kombucha.

komédia

komédia [gr.] —

1. div. jeden zo základných dramatických žánrov podávajúci konflikt, dej a postavy s humorným zveličením a s cieľom vyvolať komický účinok; opak tragédie. Základnou estetickou kategóriou komédie je komickosť (komično), dramatickým základom je konflikt založený na komickom stvárnení (prípadne zveličení) ľudských slabostí, nedostatkov, chýb, názorov alebo predsudkov, ktoré sa zvyčajne porovnávajú s ideálnym predobrazom. Využívajú sa rozličné stupne komickosti od humoru cez expresívne a silno emocionálne pôsobiace výrazové prostriedky grotesky, hyperboly, irónie, karikatúry, paródie, persifláže, sarkazmu, satiry, travestie a i. Komický hrdina môže byť bezvýznamný človek a divák sa s ním nestotožňuje, často však divákovi nastavuje zrkadlo. Reprezentovaný svet nie je hrdinský, ale obyčajný (každodenný), zo psychoanalytického hľadiska je to svet, kde víťazí láska (erós) nad smrťou (thanatom). Komédia zabáva, vyvoláva dobrú náladu, niekedy bezstarostný smiech, ale aj smiech cez slzy a zvyčajne má šťastný alebo aspoň zmierlivý koniec, no nemusí to tak byť vždy. Jej posolstvo môže byť rovnako vážne ako pri tragédii. V súčasnosti niektorí teoretici považujú komédiu za deprimujúcejší žáner, než je tragédia, keďže v komédii nie sú hrdinovia ani vznešené ideály.

Štruktúra komédie z hľadiska obsahových prvkov i formálnych prostriedkov pripúšťa viaceré modifikácie, z ktorých sa vyhranili základné typy komédie: komédia ľudských typov alebo charakterová komédia, ktorej cieľom je vysmiať chyby, nedostatky a spoločenskú neprimeranosť ľudských charakterov (najčastejšou postavou je úžerník a lakomec zobrazovaný všetkými významnými dramatikmi, napr. Plautom, W. Shakespearom a Molièrom), fraška (hrubá komédia, neskôr charakterizovaná ako situačná komédia) postavená na duchaplnej zápletke a neočakávaných situáciách (napr. Revízor od N. V. Gogoľa), komédia ľudských mravov poukazujúca na zvyklosti a neresti určitej spoločenskej skupiny i jednotlivcov (napr. Učené ženy od Molièra), komédia intríg (nazývaná aj zápletková komédia) založená na nedorozumení medzi postavami, na zámene osôb ap. (napr. Dobrodružstvo pri obžinkoch od J. Palárika) a konverzačná komédia, ktorej ťažisko spočíva v duchaplnom rozhovore na určitú tému (napr. Ako je dôležité mať Filipa od O. Wilda). Uplatnením komických zveličení a satirických, parodických a groteskných postupov vznikol rad ďalších umelecky špecifických modifikácií komédie: satirická komédia, stredoveká burleska, vaudeville, v 20. stor. hudobná komédia, absurdná komédia (→ absurdná dráma), crazy-komédia, sci-fi komédia, detektívna komédia či satirická krimikomédia. Divadelní teoretici rozlišujú vážnejší a ľahší typ komédie – komédiu a veselohru (nem. Komödie a Lustspiel, fr. comédie a comédie légère, angl. comedy a light comedy).

Komédia vznikla v antickom Grécku (od antických čias je za Múzu komédie považovaná Tália, gr. Thaleia), kde sa od 5. stor. pred n. l. vyvíjala na území Atiky (→ atická komédia). Podľa niektorých zdrojov má spolu s tragédiou sakrálny pôvod a jej názov súvisí s gréckymi slovami kómos (veselý sprievod) a ódé (spev), resp. so slovom kómó(i)dia (lat. comoedia, comedia = pieseň hlučného, veselého sprievodu na počesť boha Dionýza); personifikáciou veselého hodovania (spojeného s hudbou, so spevom i s tancom) bol v gréckej antickej mytológii bakchický démon Kómos patriaci k satyrom. Podľa Aristotela (v spise Poetika) súvisí vznik komédie s komickými útvarmi, ktoré rozvíjalo dórske obyvateľstvo sicílskej Megary; znaky komédie mali viaceré posmešné piesne a veselé scénky predvádzané vo zvláštnych kostýmoch a vo zvieracích maskách. Dórska (sicílska) fraška (nazývaná aj megarská fraška) získala literárnu podobu zásluhou Epicharma žijúceho v Syrakúzach (dramaticky aktívny 478 – 467 pred n. l.). Aj keď ju Aténčania odmietali ako hrubú a oplzlú, čiastočne ovplyvnila aj vlastnú (atickú), grécku komédiu. Atická komédia vznikla v Aténach a rovnocennou s tragédiou sa stala, keď bola ustanovená ako súčasť veľkých (mestských) dionýzií (prvýkrát uvedená pravdepodobne 487/486 pred n. l.; → grécke antické divadlo). Stará atická komédia mala výrazný politický a morálny náboj, typickou je dejová fantastika (Aristofanés). Po prechodnom období (stredná atická komédia) v novej atickej komédii vymizla politická satira s fantastikou a výraznejšie sa presadila individualizácia postáv (Menandros). Dramatická stavba gréckej antickej komédie (podobne ako tragédie) pozostávala z prológu, zo vstupnej piesne chóru (→ parodos), z epizódy (gr. epeisodion) ohraničenej dvoma zborovými spevmi (gr. stasima) a zo záverečnej časti – exodu (gr. exodos). Dej a konanie boli prerušované parabázou (gr. parabasis), v ktorej autor prostredníctvom chóru priamo oslovoval publikum, súčasťou bol agón (prudký dialóg), v ktorom bola sústredená hlavná idea komédie. Tematicky odlišným druhom komédie rozvíjaným na území tzv. Veľkého Grécka (lat. Graecia Magna) bola flyacká komédia (gr. flyax, nazvaná podľa hercov flyakov, gr. flyakes) parodujúca známe tragédie (odtiaľ aj jej ďalší gr. názov hilarotragódia = veselá tragédia), autorom bol napr. Rhintón zo Syrakúz (okolo 300 pred n. l.). Na rozhraní gréckej antickej tragédie a komédie stála satyrská dráma (stavbou a námetmi bližšia tragédii než komédii), ktorá sa pôvodne uvádzala v rámci tetralógie s cieľom komickými efektmi odľahčiť pochmúrnosť predchádzajúcich troch tragédií, a až neskôr (približne 340 pred n. l.) sa tematicky i štýlovo priblížila súdobej komédii (po reorganizácii dionýzií bola vyňatá z tetralógie a vznikla z nej hra nového typu).

Prvá rímska komédia sa hrala 240 pred n. l. (autor Livius Andronicus). Počas vývinu rímskeho divadla nadviazali na menandrovský typ komédie tvorcovia rímskej komédie s gréckymi námetmi (→ palliata) Plautus a Terentius, ktorí súčasne vytvorili predpoklady na vnútornú diferenciáciu žánru komédie (dovŕšenú v klasicizme). Fragmentárne sa zachovali aj palliaty od Statia Caecilia (*okolo 230 pred n. l., †168 pred n. l.) a Naevia. V 2. – 1. stor. pred n. l. konkurovala palliate komédia togata situovaná v rímskom prostredí s postavami oblečenými v tóge (za najvýznamnejšieho autora togaty sa považuje Lucius Afranius, *okolo 150 pred n. l., †?; zachovalo sa 44 titulov a 400 veršov). Satyrskú drámu Rimania od Grékov neprevzali, namiesto dohry k tragédiám sa u nich ujala atellána a neskôr v období cisárstva mimus (→ mimos; herec mimu hral bosý, čím sa odlišoval od ostatných hercov komédie v nízkych sandáloch).

Komediálne, resp. humorné prvky v dráme boli známe aj vo vých. kultúrach, napr. v indickom divadle. Staroindické dielo o dramatických umeniach Nátjašástra (2. stor. n. l.) opisuje ako jednu z deviatich základných nálad (rasa) veselú náladu a s ňou súvisiaci emocionálny stav (bháva) – radosť.

V období vzniku európskeho stredovekého divadla (od 9. stor.) autori kresťanských hier formálne nadviazali na Terentiovu antickú komédiu, ktorú sa pokúšali nahradiť (napr. Hrotsvitha, 10. stor.). Stredoveká latinská komédia, nazývaná aj epická komédia (latinsky comedia epica), častejšie však elegická komédia (comedia elegiaca) podľa metra používaného v nej (elegické distichon), ako aj podľa hlavného inšpiračného vzoru (antická elégia), pravdepodobne nebola určená na scénické predvádzanie, ale na predčítanie. Jej najčastejšími námetmi boli láska, nevera (galantné dobrodružstvo) a otázky mravov. Väčšina diel je anonymných, k známym tvorcom patria francúzski autori Vitalis Blaesensis (→ Vitalis z Blois), jeho brat Guilelmus Blaesensis (Guillaume de Blois, 12. stor.) a Matthaeus Vindocinensis (Matthieu de Vendôme, *okolo 1130, †1185), niekoľko latinských komédií vzniklo aj v Taliansku a v Anglicku. V rôznych vývinových fázach svet. divadla nadobúdala komédia odlišné postavenie. V stredoveku podliehalo umenie transcendentálnemu, nábožensko-moralistickému náhľadu na svet a komédia sa dostala na perifériu dramatických žánrov, vyvíjala sa najmä v rámci ľudového divadla. Krátke komické útvary predvádzali potulní herci, speváci a komedianti (→ jokulátor, → igric, → kočovné divadlo).

V jednotlivých národných kultúrach získavala komédia osobitné uplatnenie i špecifické formy, napr. v Japonsku boli v 14. stor. zaraďované medzi jednotlivé vážne akty divadla nó frašky kjógen (→ japonské divadlo). V európskom prostredí slúžila ako medzihra medzi dejstvami tragédie krátka fraška (odtiaľ názvy interlúdium, intermédium, intermezzo). V 15. stor. v období renesancie vznikla v Taliansku tzv. commedia erudita (aj commedia sostenuta = učená komédia; N. Machiavelli, L. Ariosto, P. Aretino) a v 2. pol. 16. stor. (ako protiváha literárnej učenej komédii) commedia dell’arte – improvizovaná, beztextová komédia s pevne ustálenými typmi, s dialektmi a so situačnou komikou. Vo Francúzsku vzniklo 1680 divadlo Comédie-Française s najvýznamnejším autorom Molièrom, ktorý v tvorbe celkom nerešpektoval prísne klasicistické normy a zúročil dovtedajší európsky vývin literárnej i neliterárnej komédie, spájajúc do jedinečnej syntézy ľudovú smiechovú kultúru a morálno-poučné ciele. Podľa Molièra je náročnejšie napísať komédiu ako tragédiu; vytvoril aj nové, originálne subžánre (vysoká komédia, heroická komédia, comédie-ballet). V 17. stor. dospeli k najjemnejšej diferenciácii žánru komédie a tragédie francúzski klasicisti (P. Corneille). V Španielsku sa veselohra pestovala od 16. stor. (zlatý vek divadla) predovšekým ako tzv. komédia plášťa a meča s dominujúcimi motívmi intríg a boja o moc (Lope de Vega, Tirso de Molina, P. Calderón de la Barca). V alžbetínskom Anglicku vytvoril v 16. stor. W. Shakespeare komplexnú komediálnu formu v duchu univerzalizmu kultúry (→ alžbetínske divadlo) pranierujúcu všetko, čo odporovalo prirodzenému životu. V jeho vrcholných komédiách sa pestro vykreslené postavy prejavujú v dômyselne komplikovaných zápletkách plných komických situácií a vyjadrujú sa bohatým a vtipným jazykom plným slovných hier, pričom satira je len čiastkovým prvkom. Neskôr sa tam rozvíjala tzv. komédia mravov (W. Congreve, G. Farquhar a R. B. Sheridan).

V ďalšom období sa začali rozvíjať nové formy komédie, v 18. stor. v Taliansku z commedie dell’arte vyšli dramatici C. Goldoni a C. Gozzi (Goldoni nahradil improvizovanú komédiu typov charakterovou komédiou), vo Francúzsku komédiu inovovali P. C. de Ch. de Marivaux a P.-A. C. de Beaumarchais, v 19. stor. vytvoril romantické ľúbostné a fantazijné komédie A. de Musset. V tvorbe E. Labichea a G. Feydeaua, kde sa komédia syntetizuje s vaudevillom, sa žáner tzv. dobre urobenej hry (angl. well-made play, fr. pièce bien faite) stal strojom na zápletky, nedorozumenia a lascívne trápnosti šokujúce meštiaka. Komédia sa rozvíjala aj v ďalších európskych krajinách: v Nemecku (E. G. Lessing, H. von Kleist, G. Freytag), Rakúsku (F. Grillparzer, J. N. Nestroy, F. Raimund, H. von Hofmannsthal), Dánsku (L. Holberg), Poľsku (A. Fredro), Rusku (A. S. Gribojedov, N. V. Gogoľ, A. V. Suchovo-Kobylin, A. N. Ostrovskij, A. P. Čechov, v 20. stor. V. V. Majakovskij), na Ukrajine (Oleksandr Jevdokymovyč Kornijčuk, *1905, †1972), v Čechách (V. K. Klicpera, J. K. Tyl, v 1. pol. 20. stor. K. Čapek).

V 2. pol. 19. a v 20. stor. britskí autori O. Wilde a G. B. Shaw písali tragikomédie plné paradoxov ako výsmešný obraz vysokej spoločnosti. Vo Francúzsku A. Jarry priniesol v tom čase na javiská grotesku s čiernym humorom využívajúcu tradíciu frašky a klauniády, tvorba E. Ionesca a S. Becketta priniesla posun k tragifraške či k tragigroteske absurdného divadla (v duchu Ionescovho vyhlásenia komické je tragické a tragické je komické) a zrovnoprávnením i pomiešaním žánrov ukončenie klasicistickej žánrovej hierarchie a diferenciácie. K ďalším predstaviteľom komédie 20. stor. patrili C. Zuckmayer, M. Frisch a F. Dürrenmatt. V anglosaských krajinách rozšírili nový typ konverzačnej a ironickej komédie P. Shaffer, N. Simon, A. Ayckbourn a i.

Na Slovensku sa od 16. stor. hrávali diela rímskeho dramatika Plauta (zásluhou editora J. Sambuca), v 18. stor. Molièrove hry. V 19. stor. prenikol do ochotníckeho repertoáru prúd nemeckých fraškových komédií, na ktoré nadviazali domáci dramatici (J. Chalupka, J. Záborský, G. K. Zechenter-Laskomerský, M. Š. Ferienčík a i.). Vznikali aj satirické komédie (J. Chalupka, Jozef Hollý) a komédie s národným a etickým posolstvom (J. Palárik, F. Urbánek). V 20. stor. patrili k významným autorom komédií (popri J. Hollom a F. Urbánkovi) J. G. Tajovský, I. Stodola, J. Barč-Ivan, P. Zvon, P. Karvaš, I. Bukovčan, J. Kákoš, J. Solovič, Ľ. Feldek, M. Lasica, J. Satinský, P. Kováčik a M. Kočan, pre ktorých tvorbu boli v slovenskej odbornej publicistike zaužívané v 2. pol. 20. stor. rozmanité terminologické špecifikácie (charakterová komédia, situačná komédia, dedinská komédia, spoločenská satira, angažovaná komédia, komédia science-fiction, groteska, komédia-fraška, lyrická komédia, komunálny humor a i.). Osobitá je tvorba S. Štepku, ktorý pre súbor Radošinského naivného divadla (založené 1963) napísal desiatky hier, v ktorých aj účinkoval. Krátke scénky a skeče písali a v Divadle na Korze hrávali M. Lasica a J. Satinský, ktorí neskôr účinkovali v Štúdiu S, resp. Štúdiu L+S, kde uvádzali vlastný komediálny repertoár (v spolupráci s J. Filipom), ako aj moderné komédie cudzích autorov. Komédie písali aj P. Janík, V. Klimáček a i.

V 70. – 80. rokoch 20. stor. vznikli aj teoretické práce o komédii, napr. J. Pašteka sa zaoberal moderným komičnom európskej dramatiky (Estetické paralely umenia, 1976), Jozef Mistrík opísal komické žánre (Dramatický text, 1979) a P. Karvaš podal prehľad relevantných teoretických prístupov (K problematike estetickej kategórie komického, 1980);

2. film. jeden z najobľúbenejších filmových žánrov, ktorý sa sformoval v začiatkoch kinematografie vo Francúzsku, kde spoločnosť Pathé vyrábala filmy s populárnym komikom M. Linderom. Tie sa spolu s vaudevillovými inšpiráciami (→ vaudeville) a s princípmi commedie dell’arte stali predobrazom americkej filmovej grotesky postavenej na fyzickom humore, situačných gagoch a stabilných komických charakteroch. Americká filmová spoločnosť Keystone, ktorej ústrednou postavou bol M. Sennett, vychovala najvýraznejších komikov nemej éry – Ch. Chaplina, B. Keatona, R. Arbuckla, B. Turpina, H. Langdona a i. Jednoduché zápletky sa metódou improvizácie odvíjali od motívov naháňačiek, šľahačkových vojen či výbuchov, do ktorých sa zapájali aj komické skupiny kúpajúcich sa krásavíc (Bathing Beauties) a tzv. keystonských policajtov (Keystone Cops), a znásobovali tak smiešny zmätok. Ďalšou bola spoločnosť H. Roacha, z ktorej vzišlo komické duo Laurel a Hardy (S. Laurel, O. Hardy) či komik H. C. Lloyd. Stúpajúca popularita krátkych grotesiek postupne viedla k narastaniu metráže, k zložitejším zápletkám a k osamostatneniu sa najúspešnejších komikov. Ch. Chaplin vo filmoch Kid (The Kid, 1921), Moderná doba (Modern Times, 1936) a Diktátor (The Great Dictator, 1940), v ktorých vytvoril postavu deklasovaného elegána Tuláka Charlieho, spojil komiku so sentimentom a so sociálnou a s politickou satirou. B. Keaton vytvoril postavu Friga, ktorý si zachovával nemenný výraz tváre, začo dostal prezývku Veľká kamenná tvár (The Great Stone Face). Vo filmoch ako Frigo na mašine (The General, 1926) a Kameraman (The Cameraman, 1928) zlúčil princípy komédie a drámy, situačné gagy s absurdným humorom a kaskadérske kúsky s neošúchanými filmárskymi nápadmi.

Po prechode na zvukový film bol fyzický humor nahradený verbálnym. Zatiaľ čo niektoré hviezdy nemej komédie upadli do zabudnutia a iné transformovali svoju tvorbu, v tradíciách grotesky pokračovali Laurel a Hardy (Dubové palice, Block-Heads, 1938, réžia John G. Blystone, *1892, †1938) alebo bratia Marxovci (Kačacia polievka, Duck Soup, 1933, réžia Leo McCarey, *1898, †1969). Zvuková éra priniesla viacero komediálnych subžánrov, napr. bláznivú komédiu postavenú na situačnej komike (Leopardia žena, Bringing Up Baby, 1938, réžia H. Hawks) či muzikálovú komédiu spájajúcu komediálnu zápletku s hudobnými číslami (Spievanie v daždi, Singin’ in the Rain, 1952, réžia G. Kelly a Stanley Donen, *1924, †2019). K najvýznamnejším tvorcom komédií klasického obdobia Hollywoodu patrili nemeckí emigranti E. Lubitsch (Ôsma žena Modrofúzova, Bluebeard’s Eighth Wife, 1938) a B. Wilder (romantické komédie Slamený vdovec, The Seven Year Itch, 1955; Niekto to rád horúce, Some Like It Hot, 1959; Byt, The Apartment, 1960; a i.).

Okrem žánrových rozdielov medzi jednotlivými druhmi komédie sa rozdiely prejavujú aj v humore národných kinematografií, pričom väčšina filmov je založená na charakteristickej postave komika. Talianska filmová komédia zúročila dedičstvo ľudovej komédie a skúsenosť povojnového neorealizmu, a to napr. vo filmoch Manželstvo po taliansky (Matrimonio all’italiana, 1964, réžia V. De Sica) a Chlieb, láska a fantázia (Pane, amore e fantasia, 1953, réžia L. Comencini). Vo Francúzsku uviedol do komediálneho žánru nové impulzy J. Tati vo svojich autorských snímkach o patáliách pána Hulota, ktoré zosmiešňovali odcudzenosť moderného sveta (napr. Prázdniny pána Hulota, Les vacances de Monsieur Hulot, 1953; Playtime, 1967). V 60. rokoch 20. stor. nastala politizácia komédie, napr. komédia Dr. Divnoláska alebo Ako som sa naučil nerobiť si starosti a mať rád bombu (Dr. Strangelove or: How I Learned to Stop Worrying and Love the Bomb, 1964, réžia S. Kubrick) či komediálny seriál M.A.S.H. (1970, réžia R. Altman) reflektovali aktuálne udalosti studenej vojny. W. Allen v autorských komédiách o psychických a vzťahových problémoch neurotického newyorského intelektuála (Annie Hallová, Annie Hall, 1977; Manhattan, 1979; Hana a jej sestry, Hannah and Her Sisters, 1986) kultivoval sebaironický humor, ako aj filmové dedičstvo významných moderných režisérov.

Od 80. rokov 20. stor. patrí komédia k ťažiskovým žánrom svetovej kinematografie, či už ide o fantazijnú komédiu vychádzajúcu z vedecko-fantastickej zápletky (napr. Krotitelia duchov, Ghostbusters, 1984, réžia Ivan Reitman, *1946), o paródiu postavenú na komických citáciách známych diel (napr. Bláznivá strela, The Naked Gun: From the Files of Police Squad!, 1988, réžia David Zucker, *1947), o bláznivú komédiu postavenú na sérii vtipov (napr. Blbý a blbší, Dumb & Dumber, 1994, réžia Peter Farrelly, *1956, a Bobby Farrelly, *1958) alebo o romantickú komédiu spájajúcu melodramatické a komické prvky (napr. Keď Harry stretol Sally, When Harry Met Sally…, 1989, réžia Rob Reiner, *1947).

V českej kinematografii vznikli prvé filmové komédie už pri jej zrode. V prvých hraných filmoch – krátkych filmových skečoch Dostaveníčko ve mlýnici, Výstavní párkař a lepič plakátů a Smích a pláč, ktoré 1898 nakrútil architekt J. Kříženecký, vystupoval komik a prvý český filmový herec J. Šváb-Malostranský. Po vzniku prvých filmových spoločností vzniklo od 1907 množstvo krátkych nemých hraných filmov, z ktorých boli známe napr. komédie Ahasver (1915, réžia J. Kvapil), Zlaté srdéčko (1916) a Pražští adamité (1917, obidva réžia A. Fencl), ako aj prvý pokus o historickú komédiu v českej kinematografii Noc na Karlštejně (1919, podľa divadelnej hry J. Vrchlického, réžia Olaf Larus-Racek, *1893, †po 1919). V 30. rokoch 20. stor. zaznamenala česká filmová komédia výrazný vzostup, keď veľkú popularitu získali filmy s hercami V. Burianom, J. Voskovcom, J. Werichom, H. Haasom a i., napr. C. a K. polní maršálek (1930, réžia K. Lamač), Muži v ofsajdu (1931, podľa románu K. Poláčka, réžia S. Innemann), Anton Špelec, ostrostřelec (1932, podľa divadelnej hry E. A. Longena) a Svět patří nám (1937, podľa divadelnej hry J. Voskovca a J. Wericha, obidva réžia M. Frič). Komédie vznikali aj v období 2. svet. vojny, napr. Škola základ života (1938, podľa prózy J. Žáka), Cesta do hlubin študákovy duše (1939, podľa prózy J. Žáka, obidva réžia M. Frič), U pokladny stál... (1939, podľa divadelnej hry Jiřího Vernera *1905, †1942, réžia K. Lamač), z ďalších Hotel Modrá hvězda (1941, réžia M. Frič) a i.

V 60. rokoch 20. stor. sa uplatnili mladí filmoví tvorcovia M. Forman (Černý Petr, 1963; Lásky jedné plavovlásky, 1965; Hoří, má panenko, 1967), J. Menzel (Ostře sledované vlaky, 1966, podľa novely B. Hrabala, Oscar v kategórii Najlepší cudzojazyčný film, 1967) a V. Chytilová (Sedmikrásky, 1966; Ovoce stromů rajských jíme, 1969), ktorí vo svojich autorských filmoch novej vlny využívali prvky komediálneho žánru a absurdného humoru. R. 1964 vznikla jedna z najslávnejších českých filmových komédií Limonádový Joe aneb Koňská opera (podľa literárneho námetu J. Brdečku), ktorou sa režisér O. Lipský etabloval ako zakladateľ českej parodickej filmovej školy. V období tzv. normalizácie v 70. rokoch 20. stor. tvorili úspešné komédie využívajúce prostriedky paródie, fantasy a science-fiction V. Vorlíček (Pane, vy jste vdova!, 1970; Jak utopit dr. Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách, 1974; Což takhle dát si špenát, 1977), O. Lipský (Jáchyme, hoď ho do stroje, 1974; Adéla ještě nevečeřela, 1977), J. Menzel (Na samotě u lesa, 1976; Postřižiny, 1980, podľa literárnej predlohy B. Hrabala), L. Smoljak (Jára Cimrman ležící, spící, 1982) a i. V 80. rokoch 20. stor. sa tvorcovia, napr. Marie Poledňáková (*1941; S tebou mně baví svět, 1983) a K. Smyczek (Sněženky a machři, 1983), sústreďovali skôr na problematiku medziľudských a rodinných vzťahov, sondu do vyprázdneného citového sveta súčasníkov predstavujú satirické morality V. Chytilovej (Faunovo velmi pozdní odpoledne, 1983; Kopytem sem, kopytem tam, 1988), vo svojom osobitom humore pokračovali J. Menzel (Vesničko má středisková, 1985) a L. Smoljak (Vrchní, prchni!, 1980).

V 90. rokoch 20. stor. v zmenených spoločenských podmienkach nastúpila nová generácia tvorcov, ktorá sa s komediálnym nadhľadom vyrovnávala s ľudským i so systémovým zlyhaním v predchádzajúcich desaťročiach. Medzinárodný úspech a Oscara za najlepší cudzojazyčný film získal film J. Svěráka Kolja (1996), úspech dosiahli aj dve retrokomédie Jana Hřebejka (*1967) Pelíšky (1999) a Pupendo (2003, obidve podľa literárnej predlohy Petra Šabacha, *1951). V niektorých komédiách zo zač. 21. stor. sú zahrnuté prvky tragiky, melanchólie, absurdity a existencialistického pocitu hrdinu v súčasnom svete, napr. v oceňovanom debute Bohdana Slámu (*1967) Divoké včely (2001), v tragikomédii J. Hřebejka Horem pádem (2004) i Petra Zelenku (*1967) Příběhy obyčejného šílenství (2005, podľa divadelnej hry P. Zelenku). J. Menzel v koprodukčnom filme Obsluhoval jsem anglického krále (2006) opäť spracoval prózu B. Hrabala, k svojmu typickému humoru sa vrátil J. Svěrák v komédii Vratné lahve (2007), partnerské vzťahy s ironickým nadhľadom rozoberajú Jiří Vejdělek (*1972) vo filmoch Účastníci zájezdu (2006, podľa románu M. Viewegha), Ženy v pokušení (2010) a Muži v naději (2011), M. Poledňáková vo filmoch Líbáš jako Bůh (2009), Líbáš jako ďábel (2012) a i. K úspešným patrí režijný debut Radka Bajgara (*1962) Teorie tygra (2016) a tragikomédia B. Slámu Bába z ledu (2017).

V slovenskej kinematografii sa filmový humor objavil až na prelome 40. a 50. rokov 20. stor. v budovateľských komédiách ako Katka (1949, réžia J. Kadár), Kozie mlieko (1950, réžia O. Jariabek), neskôr v situačných komédiách J. Lacka o partii kamarátov Šťastie príde v nedeľu (1958) a Skalní v ofsajde (1960). V období politického uvoľnenia vznikli filmové satiry zosmiešňujúce drobné spoločenské nešváry, napr. Čert nespí (1956, podľa poviedok P. Karvaša, réžia P. Solan a František Žáček, *1920, †1961), ale aj nefunkčnosť socialistického zriadenia, napr. Prípad Barnabáš Kos (1964, podľa poviedok P. Karvaša, réžia P. Solan) a Tango pre medveďa (1966, réžia S. Barabáš). V 80. rokoch 20. stor. vznikli úspešné komédie ako Pásla kone na betóne (1982, podľa literárnej predlohy M. Zimkovej, réžia Š. Uher), Sladké starosti (1984, réžia J. Herz) a Utekajme, už ide! (1986, réžia D. Rapoš). Po 1989 nastal útlm tvorby, k ojedinelým príkladom filmovej komédie patria Mŕtvola musí zomrieť (2011, réžia Jozef Paštéka, *1948) a Vojtech (2015, réžia Viktor Csudai, *1975) zúročujúce najmä tradíciu televíznych sitkomov;

3. stand-up komédia — monologické vystúpenie komika vtipne podávajúceho určitú aktuálnu tému;

4. pejoratívne faloš, pretvárka, predstieranie niečoho (hrať s niekým komédiu).

komenda

komenda [lat.] — 1. cirkevné alebo svetské (štátne) poverenie na správu opátstva alebo kláštora. Jeho začiatky siahajú do 5. stor., keď pápež Lev I. udeľoval vých. biskupom vyhnaným z ich sídel Peržanmi a Arabmi neobsadené opátstva (napr. pre úmrtie opáta) alebo kláštory v juž. Itálii a na Sicílii, neskôr, koncom 6. a na zač. 7. stor., pápež Gregor I. Veľký udeľoval komendy biskupom vyhnaným z Lombardska. Osoby, ktorým boli opátstva alebo kláštory zverené in commendam (pod ochranu a správu) bez toho, že by boli členmi príslušnej rehole, dostávali z nich príjmy, pričom však nemuseli vykonávať príslušný duchovný úrad (napr. úrad opáta). Komendy boli mimoriadne rozšírené vo franskom období, keď svetskí vládcovia dávali ako komendy biskupstvá a kláštory za odmenu svetským osobám, predovšetkým zaslúžilým rytierom (napr. Karolovi Martelovi za víťazstvo pri Tours, 732). V 13. stor. sa stali prostriedkom stabilizácie príjmov kardinálov a prelátov pápežského dvora (počas tzv. avignonského zajatia, 1309 – 76, a tzv. západnej schizmy, 1378 – 1417). Udeľovali ich pápeži, ktorí sa tým usilovali získať priazeň cirkevných a svetských hodnostárov. Stali sa prostriedkom obohacovania komendátorov na úkor kláštorov, táto prax často viedla k úpadku rehoľného života a znamenala výrazné obmedzenie práv rehoľných spoločenstiev (likvidácia práva rehoľníkov zvoliť si opáta).

Stredoveké snahy o obmedzenie kumulácie benefícií (význam 3) viedli nakoniec k zákazu komend. Tridentský koncil (1545 – 63) zrušil možnosť udeľovať komendy na správu biskupstiev a farností, ponechal ju však pre opátstva, pričom stanovil pevné pravidlá (napr. začali sa rozlišovať opátske a kláštorné príjmy). Vo Francúzsku boli komendy zrušené počas Francúzskej revolúcie (1789), pretrvali však v Španielsku, Portugalsku, Holandsku, Anglicku (resp. v Spojenom kráľovstve), Nemecku, Rakúsku, Čechách a Poľsku. Uhorskou obdobou týchto zvykov bola prax udeľovania titulov zaniknutých opátstiev a prepozitúr ako čestné označenie niektorých katolíckych duchovných. Kódex kánonického práva (1917) povolil komendy len kardinálom, neskôr boli v revidovanom vydaní Kódexu kánonického práva (1983) zrušené, tradične však pretrvali v rytierskych a krížovníckych reholiach.

V cirkvách východného obradu bol obdobou komendy charistiát (gr. charistiké = obročie, prebenda) rozvinutý v 10. – 12. stor. Kurátor (charistián), zvyčajne laik, bol svetskou (cisár) či cirkevnou vrchnosťou (patriarcha, metropolita, biskup) alebo rehoľným spoločenstvom poverený nútenou správou kláštora, ktorý bol v zlom ekonomickom stave alebo v kríze. Charistiát zanikol spolu s Byzantskou ríšou v 15. stor.;

2. aj komtúria, komtúrstvo — základná organizačná jednotka križiackych rytierskych rádov (→ templári, → johaniti, → Rád nemeckých rytierov) na území Palestíny a v Európe. Na jej čele stál komtúr. Komendy sa združovali do priorstiev (provincií) a tie následne do väčších provincií (veľkopriorstiev). Centrom správy komendy bol hrad (tiež nazývaný komenda), ktorý predstavoval spojenie kláštora (mal kapitulnú sieň, kostol, krížovú chodbu, refektár a i.) a hradu (bol opevnený, mal ubytovacie priestory pre bojovníkov, správne a hospodárske budovy, nádrže na vodu ap.), zvyčajne bol jeho súčasťou aj špitál alebo útulok (xenodochium) pre chorých a pútnikov.

komeniológia

komeniológia [vl. m. + gr.] — vedný odbor zaoberajúci sa štúdiom života a diela J. A. Komenského, jeho verejným pôsobením a prínosom do svet. kultúry. Zameriava sa na vyhľadávanie, spracúvanie a vydávanie prameňov súvisiacich s J. A. Komenským, na edície, preklady a interpretácie jeho spisov, na bádanie o jeho vzťahu k rôznym krajinám, ku konfesiám a k filozofickým smerom, ako aj na štúdium jeho duchovného odkazu. Vznikol v 2. pol. 19. stor., keď sa sformoval na interdisciplinárny vedný odbor súvisiaci s históriou, pedagogikou, filozofiou, teológiou, filológiou, literárnou vedou, jazykovedou, hymnológiou, kartografiou a s ďalšími vedami.

— Po bitke na Bielej hore (1620) boli českí protestanti prenasledovaní a Komenského spisy v 30. rokoch 17. stor. vychádzali na Slovensku (tlačiarne v Bardejove a Levoči) a v Poľsku (Lešno). V Čechách na začiatku českého národného obrodenia bol Komenský vnímaný najmä ako český spisovateľ a vlastenec, neskôr začali vychádzať aj jeho spisy. K prvým českým komeniologickým dielam patria štúdie F. Palackého Život Jana Amose Komenského (1829) a Poznamenání všech spisů J. A. Komenského (1829). Okrem obľúbených učebníc Janua linguarum reserata a Orbis sensualium pictus sporadicky vychádzali aj jeho ďalšie pedagogické spisy. R. 1848 vyšli v Čechách diela Labyrint světa a ráj srdce a Kšaft umírající matky Jednoty bratrské, 1849 Jana Amosa Komenského Didaktika a 1858 Informatorium školy mateřské (posledné dve zásluhou J. E. Purkyňu, ktorý objavil ich rukopisy v Lešne). V 2. pol. 19. stor. vyšli ďalšie odborné štúdie a edície Komenského diel, ktoré vydali českí vlasteneckí učitelia a bádatelia František Jan Zoubek (*1832, †1890; Život Jana Amose Komenského, 1871), Josef Šmaha (*1843, †1922; z latinčiny preložil dielo Didactica magna – Jana Amose Komenského Didaktika Veliká, 1883), Jan Nepomuk Kapras (*1847, †1931) a Josef Klika (*1857, †1906; Život a práce Komenského, 1892). O popularizáciu Komenského myšlienok a začlenenie jeho osobnosti do národného historického kontextu sa zaslúžili učiteľské spolky, ktoré 1888 iniciovali vznik prvého Muzea Komenského v Přerove (zakladateľom bol učiteľ a bádateľ František Slaměník, *1845, †1919).

Nové impulzy v rozvoji komeniológie v Čechách i v zahraničí priniesli prípravy osláv 300. výročia narodenia Komenského (1892). Na podnet českých učiteľov bolo v Prahe 1892 založené Komenského múzeum (od 2011 Národní pedagogické muzeum a knihovna J. A. Komenského), v Lipsku založil archivár Ludwig Keller (*1849, †1918) Komenského spoločnosť (Comenius-Gesellschaft, 1891), ktorá 1892 – 1934 (do svojho zrušenia) vydávala časopis Monatshefte der Comenius-Gesellschaft, a v Naardene 1892 vznikol spolok Comenius Museum Naarden (od 1937 Museum Mausoleum Comenius Naarden).

Za zakladateľa modernej československej komeniológie je považovaný J. Kvačala, ktorý výsledky svojej systematickej bádateľskej práce, ako aj rozsiahlu bibliografiu Komenského spisov publikoval vo viacerých monografiách, spisoch a edíciách. Kvačalovo vrcholné dielo Ján Amos Komenský. Jeho život a jeho spisy (Johann Amos Comenius. Sein Leben und seine Schriften, 1892) vzbudilo ohlas svet. odbornej verejnosti. K jeho významným prácam patrí aj dielo Komenský. Jeho osobnosť a jeho sústava vedy pedagogickej (1914) a dva zväzky Komenského korešpondencie (1897, 1902). V spolupráci s inštitúciou Ústřední spolek jednot učitelských na Moravě vydal Veškeré spisy J. A. Komenského (1910 – 29), ktoré vyšli v 8 tematicky zameraných a vedecky štruktúrovaných zväzkoch (reedícia 4. zv. vyšla 1938). R. 1910 – 30 bol hlavným redaktorom, prispievateľom a vydavateľom časopisu Archiv pro bádání o životě a spisech J. A. Komenského (od 1969 vychádza pod názvom Acta Comeniana). K jeho spolupracovníkom patrili napr. učiteľ a kustód přerovského múzea Josef Krumpholc (*1870, †1950), Stanislav Souček (*1870, †1935) a Josef Úlehla (*1852, †1933). V 20. – 30. rokoch 20. stor. obohatili komeniológiu dôležité vedecké objavy, napr. 1928 – 29 lekár a antropológ J. Matiegka skúmal Komenského pozostatky objavené v Naardene, 1931 S. Souček objavil v knižnici v Leningrade (dnes Petrohrad) tzv. Leningradský rukopis (rukopisný zborník 8 menších, dovtedy neznámych latinských a českých spisov J. A. Komenského) a 1935 D. I. Čyževskyj v Halle rukopis celého súboru De rerum humanarum emendatione consultatio catholica (Obecná porada o nápravě věcí lidských, dovtedy boli známe iba prvé dve časti Panegersia a Panaugia a ukážky z niektorých ďalších častí). Boli vydávané aj syntetické monografie (Jan Václav Novák, *1853, †1920, spísal Komenského životopis, ktorý po jeho smrti dokončil J. Hendrich) i popularizačné práce (Jiří Václav Klíma, *1874, †1948).

V 50. rokoch 20. stor. sa komeniológia v Československu rozvíjala dvoma smermi. Prvý smer, podporovaný komunistickým režimom, bol ideologicky tendenčný a potláčal kresťanské aspekty Komenského diela, následkom čoho bola interpretácia jeho pedagogických a filozofických myšlienok vytrhnutá z kontextu. Druhý smer bol reprezentovaný J. Patočkom, ktorý Komenského a jeho dielo ponímal celostne a za jednu z najdôležitejších úloh komeniológie stanovil kritickú, vnútorne ucelenú a adekvátnu interpretáciu Komenského diela z hľadiska dobových súvislostí. Komenského považoval za celostného mysliteľa a za prvého systematika a filozofa výchovy. Vyzdvihol jeho chápanie sveta, ktoré kládlo dôraz na výchovu a vzdelávanie, čím sa odlíšil od kartezianizmu a jeho mechanistického pohľadu na svet. Patočkove štúdie však vyšli až po zmene spoločensko-politickej situácie (Komeniologické studie I – III, 1997, 1998, 2003).

R. 1956 – 57 v rámci príprav osláv 300. výročia vydania diela Opera didactica omnia (1657) bola v múzeu v Uherskom Brode (od 1945 Muzeum J. A. Komenského) vytvorená komisia zameraná na štúdium dokumentov a archívov o Komenského živote a diele, neskôr pretransformovaná na Komeniologické dokumentačné stredisko (1965 prevzalo jeho funkciu múzeum). Jedným z medzníkov vo vývoji komeniológie bolo rozhodnutie československej vlády (1956) vydať kritickú edíciu celého Komenského diela. R. 1958 bolo zriadené komeniologické pracovisko pri Československej akadémii vied (ČSAV; 1970 prešlo pod Pedagogický ústav J. A. Komenského), ktoré 1958 – 78 vydalo 8 zväzkov českých prekladov v edícii Vybrané spisy J. A. Komenského a 1969 prvý zväzok edície Dílo Jana Amose Komenského/Johannis Amos Comenii opera omnia (do 2014 vyšlo 18 zväzkov z plánovaných 40). R. 1957 zorganizovala ČSAV v Prahe 1. medzinárodnú komeniologickú konferenciu s podporou UNESCO, 1968 a 1969 Pavel Floss (*1940) zorganizoval ďalšie medzinárodné konferencie v Přerove, neskôr bola tradícia medzinárodných komeniologických kolokvií prenesená do múzea v Uherskom Brode, ktoré 1971 začalo vydávať časopis Studia Comeniana et historica (vychádza dodnes). V tomto období publikovali komeniologické práce J. B. Čapek, Antonín Škarka (*1906, †1972), Vlasta Tatjana Miškovská-Kozáková (*1908, †1980), Julie Nováková (*1909, †1991), Jaromír Červenka (*1903, †1988), Josef Polišenský (*1915, †2001), J. Popelová-Otáhalová (*1904, †1985) a Milada Blekastadová (Blekastad, *1917, †2003). Bibliografický súpis Komenského diel vydali Josef Brambora (*1904, †1980; Knižní dílo Jana Amose Komenského, 1954), Mirjam Bohatcová (*1919, †2007; Jan Amos Komenský. Soupis rukopisů, 1957) a Emma Urbánková (*1909, †1992; Soupis děl J. A. Komenského v československých knihovnách, archivech a muzeích, 1959), 1966 vyšli 2 zväzky Komenského filozofického diela De rerum humanarum emendatione consultatio catholica v latinskom origináli, podľa ktorého bol 1992 realizovaný český preklad.

V poslednej štvrtine 20. stor. sa komeniológia stala vedným odborom multidisciplinárneho charakteru. R. 1990 vzniklo vo Filozofickom ústave Akademie věd ČR Oddelenie pre komeniológiu a intelektuálne dejiny raného novoveku, ktoré prevzalo prípravu kritickej edície Johannis Amos Comenii opera omnia/Dílo Jana Amose Komenského (DJAK), zaoberá sa Komenského dielom a životom v kontexte európskych filozofických a kultúrnych prúdov a vydáva komeniologické diela J. Patočku i časopis Acta Comeniana. Od 2009 spolupracuje s Oxfordskou univerzitou na medzinárodnom projekte Cultures of Knowledge s cieľom vytvoriť databázu korešpondencie J. A. Komenského a ďalších učencov raného novoveku. R. 2014 vydalo pod vedením Lenky Řezníkovej (*1970) monografiu Figurace paměti, J. A. Komenský v kulturách vzpomínání 19. a 20. století. K najvýznamnejším českým komeniológom pôsobiacim koncom 20. a zač. 21. stor. patria Dagmar Čapková (*1925, †2016; Myslitelsko-vychovatelský odkaz Jana Amose Komenského, 1987), Jaroslava Pešková (*1929, †2006), Marta Bečková (*1930), Jan Kumpera (*1946; Komenského Vlastní životopis. Autobiografie Komenského pro období 1628 – 1658, 2017), Vladimír Urbánek (*1963), Martin Steiner (*1946), Jiří Beneš (*1950), Markéta Klosová (*1958; Divadelní svět J. A. Komenského, 2016), Věra Schifferová (*1959), Tomáš Havelka (*1967), P. Floss (Od divadla věcí k dramatu člověka, 1970; Labyrint srdce a ráj světa, 1992; Poselství J. A. Komenského současné Evropě, 2005), Markéta Pánková (*1954; Jan Amos Komenský v českém a světovém výtvarném umění, 2017) a i. Českých komeniológov a odborníkov v blízkych odboroch združuje Unie Comenius založená 1990 v Prahe.

— Na Slovensku vzrastal záujem o Komenského dielo už od 17. stor., obľúbenosť jeho učebníc Janua linguarum reserata a Vestibulum je napr. doložená v knihe J. Rezika a Samuela Matthaeidesa (†1729) Gymnaziológia (18. stor., vydaná 1971). R. 1685 vyšla v brewerovskej tlačiarni v Levoči zásluhou D. Sinapia-Horčičku a J. Bubenku učebnica Orbis sensualium pictus quadrilinguis (aj Orbis pictus, Svet vnímateľný obrazmi v štyroch jazykoch) v latinčine, nemčine, maďarčine a češtine. O dielo Panaugia (1662) a učebnicu fyziky Physicae synopsis (1633) sa pri zostavovaní svojich prác Brána prírody (Ostum vel atrium naturae, 1662) a Svetlo myslenia (Lux mentium, 1663) opieral aj evanjelický kňaz J. Bayer. V 18. stor. nadväzovali na Komenského zásadu názornosti Gabriel Balašovic (aj Balašovič, †1754), Gregor Fabri (*1718, †1779), A. F. Kollár, M. Bel, D. Lehocký, J. Ribay a S. Tešedík, ktorý 1791 vydal Komenského potocké spisy Oratio de cultura ingeniorum (1650) s výňatkom zo spisu Fortius redivivus (1652). Komenského pedagogické dielo šírili aj A. P. Záturecký, Juraj Chorvát (*1862, †1934), J. Zigmundík, Ľ. V. Rizner a K. Salva (1892 preložil a vo vlastnom náklade vydal Informatórium školy materskej) i český profesor J. Hendrich pôsobiaci na UK v Bratislave.

Slovenská komeniológia po 2. svet. vojne nadviazala na významné komeniologické práce J. Kvačalu, pestovala sa najmä na Katedre pedagogiky Filozofickej fakulty UK, na Katedre pedagogiky Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove a od 1964 aj v Slovenskej pedagogickej spoločnosti pri SAV. Slovenskí komeniológovia sa zaoberali vydávaním Komenského diela, analýzou jeho pedagogických názorov a propagáciou jeho odkazu. K prvým spisom vydaným v slovenčine po 2. svet. vojne patria Labyrint sveta a raj srdca (1952) a Veľká didaktika (1954), neskôr vyšli Komenského Vybrané spisy II – IV (1956 – 59), Orbis sensualium pictus quadrilinguis (1958; fotolitografická pretlač diela vydaného 1685 v Levoči), Brána jazykov otvorená, Svet v obrazoch, Vševýchova (1959) a Informatórium školy materskej (1965 a 1970).

Životom a pôsobením Komenského na Slovensku sa zaoberali František Karšai (*1918, †1975; Stúpenci J. A. Komenského v politických a školských dejinách Prešova, 1965; Ján Amos Komenský a Slovensko, 1970), J. Čaplovič (*1904, †1976), J. Čečetka, A. Čuma, Ľ. Bakoš, F. Kalesný, O. Pavlík, J. Mátej, Vladislav Ružička (*1894, †1973), J. Schubert, P. Vajcik , Ján Mikleš (*1911, †1997) a i. V 70. rokoch 20. stor. a 1980 sa uskutočnili 4 komeniologické konferencie v Prešove. Začiatkom 90. rokov 20. stor. boli na Slovensku vydané viaceré Komenského diela (Veľká didaktika. Didactica magna, 1991; Informatórium školy materskej, 1991; Predpisy pre dobre organizovanú školu, 1991; Vševýchova. Pampaedia, 1992; Výber z potockých spisov a rečí Jana Amosa Komenského, 1992; Šťastie národa. Gentis felicitas, 1992) a 1992 UK v Bratislave zorganizovala centrálne oslavy 400. výročia narodenia J. A. Komenského, ktorých súčasťou bola medzinárodná konferencia; podobné podujatia sa konali aj 1998 a 2000. K významným súčasným slovenským komeniológom patria I. Kišš, Libor Bernát (*1958), V. Žbirková, J. Pšenák a i.

— Od 70. rokov 20. stor. sa komeniológia rozvíja aj na viacerých zahraničných odborných pracoviskách. R. 1970 založil Klaus Schaller (*1925, †2015) v Pedagogickom inštitúte Ruhrskej univerzity (Insitut für Pädagogik der Ruhr-Universität) v Bochume Výskumné centrum pre komeniológiu (Comeniusforschungstelle), na ktorého činnosť nadviazalo Výskumné centrum pre interkultúrnu filozofiu a komeniológiu (Forschungstelle für interkulturelle Philosophie und Comeniusforschung) pri univerzite v Bambergu (Erwin Schadel, *1946). Edíciu Komenského diel v maďarčine (Bibliotheca Comeniana) vydáva Maďarská Komenského spoločnosť (Magyar Comenius Társaság) založená 1986 v Sárospataku. Na podnet Wernera Korthaaseho (*1937, †2008) vznikla 1992 v Berlíne Nemecká Komenského spoločnosť (Deutsche Comenius Gesellschaft), ktorá od 1993 vydáva časopis (ročenku) Comenius-Jahrbuch. V Kanade 1993 – 2002 vychádzal časopis Coménius – Bulletin de la Société canadienne d’études coméniennes (Jean-Antoine Caravolas, *1927). V Japonsku vychádza od 1992 Japanese Journal of Comenius (Teruo Fudžita, *1941, †2004). R. 2002 vznikla v Soule Korejsko-česká společnost J. A. Komenského (Sook Jong Lee, *1945, †2009) a 2003 na Stuttgartskej univerzite (Joachim Bahlcke, *1963) Jablonského výskumné centrum (Jablonski-Forschungsstelle). V Poľsku sa v meste Siedlce pravidelne organizujú komeniologické konferencie, ktorých výsledky sa od 2007 publikujú v zborníkoch Studia Comeniana Sedlcensia. Viacero komeniológov pôsobí v ďalších svet. vedeckých a dokumentačných centrách.

Komenský

Komenský — najstarší český pedagogický časopis vydávaný od 1873. Založil ho učiteľ, etnograf a spisovateľ Jan Havelka (*1839, †1889) v Olomouci. Pôvodne vychádzal ako periodikum moravského učiteľstva venované otázkam školy a výchovy, postupne sa zameriaval na didaktické otázky a problémy 1. až 5. ročníka základnej školy. Od 1992 ho vydáva Pedagogická fakulta Masarykovej univerzity v Brne (od 2012 štvrťročne). Je určený najmä pedagógom základných škôl, študentom učiteľstva i špeciálnej a sociálnej pedagogiky, ako aj odbornej verejnosti. Publikačná činnosť prispievateľov je orientovaná na moderné edukačné smery, inovatívne prístupy v školskej praxi, na alternatívne školy a problematiku integratívnej pedagogiky s ohľadom na európske pedagogické trendy.