Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 151 – 200 z celkového počtu 368 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

kodek

kodek [umelé slovo] — zariadenie alebo program na kódovanie a dekódovanie dátového signálu alebo toku dát (angl. codec, z COder – DECoder i COmpressor – DECompressor). Kodek môže pracovať ako kódovač, keď dátový tok zakóduje do vhodného formátu potrebného na jeho prenos alebo na uloženie alebo ho komprimuje (→ kompresia údajov), alebo ako dekódovač, keď dátový tok dekóduje na prehliadanie, na úpravu alebo na iné použitie.

Koděra, Miroslav

Koděra, Miroslav, 22. 1. 1926 Kamhajek, dnes miestna časť obce Křečhoř, okres Kolín – 20. 3. 1993 Bratislava — slovenský geológ a mineralóg. R. 1951 – 93 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (1974 – 81 vedúci Katedry mineralógie a kryštalografie, 1958 – 60 prodekan fakulty); 1977 profesor.

Zaoberal sa najmä mineralogicko-paragenetickým a geochemickým výskumom rudných ložísk v oblasti stredoslovenských neovulkanitov (študoval štádiá rudnej mineralizácie a riešil problémy vertikálnej a horizontálnej zonálnosti v banskoštiavnicko-hodrušskom rudnom revíre), ako aj mikrochemizmom sulfidov a ich genetickou interpretáciou. R. 1965 objavil metasomatický typ zrudnenia v banskoštiavnickom rudnom poli a 1967 minerál hodrušit. Najvýznamnejšie diela: Mineralogie Československa (1981, spoluautor), Topografická mineralógia Slovenska (1986 – 90, 3 zväzky, zostavovateľ). Člen viacerých odborných asociácií a združení (ako predseda Komisie pre nomenklatúru a terminológiu v mineralógii pri Slovenskej geologickej spoločnosti sa napr. zaslúžil o uzákonenie slovenských názvov minerálov), nositeľ viacerých ocenení.

Kodeš, Jan

Kodeš, Jan, 1. 3. 1946 Praha — český a československý tenista. R. 1966 – 80 reprezentoval Československo v Davisovom pohári, 1980 člen víťazného družstva. R. 1973 víťaz mužskej dvojhry na turnaji vo Wimbledone, 1970 a 1971 mužskej dvojhry na medzinárodných majstrovstvách Francúzska (French Open). R. 1971 a 1973 finalista medzinárodných majstrovstiev USA (US Open). R. 1982 – 87 nehrajúci kapitán československého daviscupového tímu, 1994 – 98 prezident Českého tenisového zväzu. Nositeľ ocenenia najlepší športovec roka (1973), Ceny Emila Zátopka (2011) a hlavnej ceny Českého klubu fair play za celoživotné čestné športové správanie (2013), 1990 uvedený do Medzinárodnej tenisovej siene slávy.

kódex

kódex, lat. codex —

1. rukopisná viazaná kniha s pevnými (tuhými) knižnými doskami, v neskorom staroveku, a najmä v stredoveku najrozšírenejšia forma knihy v Európe. Kódex považovaný za predchodcu dnešnej tlačenej knihy, sa vyvinul z voskových tabuliek (niekoľko voskom potiahnutých drevených tabuliek zviazaných koženým remienkom alebo špagátom) používaných najmä v staroveku na zapisovanie. Na tomto princípe začali vznikať prvé knihy vo svojej najstaršej podobe, keď sa namiesto popísaných drevených tabuliek začali zväzovať papyrusové listy (za najstarší zachovaný, na papyruse zapísaný kódex sa zvyčajne považuje anonymné, po latinsky napísané literárne dielo O macedónskej vojne, De bellis Macedonicis, okolo 100 n. l., nájdené v meste Oxyrhynchos v Egypte). Táto forma knihy v priebehu 2. – 4. stor. postupne nahradila tabuľky (v niektorých oblastiach sa však drevené tabuľky používali aj v neskoršom období, napr. stredoveký Novgorodský kódex z 10. – 11. stor. zapísaný na voskom potiahnutých doštičkách z lipového dreva), ako aj dovtedy najbežnejšiu zvitkovú knihu (papyrusový zvitok) a od 4. stor. sa stala najpoužívanejšou formou knihy. Novým písacím podkladom sa od 4. stor. stal pergamen zhotovený z koží jahniat, kôz alebo teliat. V období neskorej antiky a raného stredoveku býval pergamen významných a vzácnych kódexov zafarbený purpurovou farbou, takýto kódex sa označuje ako codex purpureus, napr. na purpurovom pergamene strieborným písmom zapísaný Codex argenteus (Strieborný kódex, 4. stor.) obsahujúci Wulfilov preklad Biblie do gótskeho jazyka či zlatým a strieborným atramentom zapísaný Godescalcov evanjeliár (Gottschalkov evanjeliár, 781 – 783). Od 14. stor. sa ako písací podklad začal používať aj papier. Na rozdiel od zvitku bol kódex účelný, na písanie bolo možné použiť obidve strany listu, v závislosti od množstva textu sa mohol počet listov zvyšovať, a mohol tak obsiahnuť aj značne dlhé texty, bol skladný, prenosnejší a kompaktnejší a umožňoval aj ľahšie orientovanie a vyhľadávanie v texte. Kódexy sa zhotovovali ručne, čo bol fyzicky i časovo veľmi náročný proces trvajúci aj niekoľko rokov a bol výsledkom viacerých remeselníckych, resp. umeleckých činností. Základným stavebným prvkom kódexu je arch (hárok) pergamenu (spočiatku papyrusu, v neskorších obdobiach kvalitného ručného papiera z rastlinných vláken) v polovici preložený na dvojlist. Jednotlivé dvojlisty sa zasúvali do seba, čím vznikla knižná zložka. Ak ju tvorili dva dvojlisty, nazývala sa binio, ak tri dvojlisty, ternio, ak štyri dvojlisty, quaternio, ak šesť dvojlistov, sexternio, ak 15 alebo viacero dvojlistov, caudex. Spočiatku (približne do 4. stor.) tvorila kódex len jedna zložka pozostávajúca z viacerých dvojlistov zošitých v mieste preloženia (lomu; princíp dnešnej knižnej väzby V1, zošitová brožúra), príkladom sú napr. niektoré z Bodmerových papyrusov (z obdobia okolo 200 n. l.), ktoré už majú formu jednozložkového kódexu (niektoré majú ešte formu zvitku). Takéto kódexy však mali množstvo nevýhod (neúmerne sa zväčšoval chrbát kódexu, jeho rozsah bol obmedzený, nedal sa zatvoriť ap.), preto začali vznikať viaczložkové kódexy, pri ktorých sa najskôr osobitne zošili jednotlivé zložky (s menším počtom dvojlistov), následne sa položili na seba a zošili dohromady. Vznikol korpus (v terminológii dnešnej tlačenej knihy knižný blok), ktorý sa uzatváral do vonkajších knižných dosiek z pevného materiálu, zvyčajne z dreva, potiahnutého textilom alebo kožou. Väzba bývala často honosná, vyzdobená rozličnými prvkami (kovaním, remeňmi, sponami) a drahými ozdobami zo vzácnych materiálov (zlato, striebro, drahé kamene, slonovina ap.), kódexy so zlatou väzbou a zlatým písmom sa nazývajú codex aureus, napr. Codex aureus Epternacensis (Zlatá kniha z Echternachu alebo Zlatý evanjeliár z Echternachu, 1020 – 30). Do 4. stor. mal kódex pomerne malé rozmery (často len 5 × 6,5 cm), neskôr sa zväčšoval. Po zviazaní sa na čisté, dovtedy nepopísané listy začalo písať. V období stredoveku sa forma kódexu, ako aj grafické a výtvarné princípy (pomer popísanej časti strany k okrajom a k veľkosti písma, číslovanie stránok, iniciály, nadpisy, výzdoba, iluminácie ap.) postupne ustálili. Od 12. stor., keď bola zavedená deľba práce na rukopisoch, pracovali v stredovekej knižnej dielni (→ skriptórium) pisári (rubrikátori, skriptori), miniaturisti (maliari miniatúr) a iluminátori. Ich prácu uľahčovali knižné predlohy a vzorníky, ktoré boli v skriptóriách k dispozícii. Rubrikátor (skriptor) si najskôr olovkom nalinkoval pergamenový alebo papierový list a pomocou pera z husieho brka a nezmývateľného železodubienkového atramentu (zmes rozpustných solí železa a tanínu izolovaného z hálok vytváraných hrčiarkou dubienkovou, Adleria kollari, na konárikoch dubov; pri odstraňovaní pôvodného textu sa musel zoškrabať, → palimpsest) prepisoval text do jedného, dvoch alebo do viacerých stĺpcov na jednej strane. Následne zhotovil červené nadpisy jednotlivých kapitol a každý myšlienkový celok oddelil výraznou rubrikou, príp. paragrafom, pri nedostatku miesta farebným škrtom. Iluminátor kódex ručne vyzdoboval knižnou maľbou (→ iluminácia) pozostávajúcou z farebne a veľkostne zvýraznených iniciál, v ktorých boli často zakomponované farebné miniatúry, z okrajovej a medzitextovej figurálnej, ornamentálnej alebo rastlinnej výzdoby, ilustrácií ap. Súčasťou maľby bolo aj pozlátenie pozadia (fondu) iniciál a ilustrácií, ktoré sa robilo pomocou tenkých zlatých lístkov (fólií) naliepaných na zvlášť pripravený podklad. Ornamentálna výzdoba kódexu spočiatku korešpondovala s výzdobou väzby. V 9. a 10. stor. sa objavila nová technika výzdoby — technika perokresby, ktorá úzko súvisela s prácou skriptora. Keď sa popri pergamene začal presadzovať lacnejší papier, výzdoba kódexu sa výrazne zmenila. Upustilo sa od celostránkových ilustrácií a románskych kreslených iniciál, začali sa objavovať drobné obrázky a jemne maľované gotické iniciály zdobené figurálnymi, zvieracími i symbolickými motívmi. Písmom kódexu v záp. Európe bola gotická minuskula (→ gotické písmo). Pretože kódexy nemali titulný list, začiatok textu označoval incipit, t. j. spravidla červenou farbou vyznačené prvé slovo (resp. niekoľko slov) textu, koniec textu označoval explicit obsahujúci údaje o pisárovi, mieste vzniku kódexu ap. Na prednej strane kódexu často býval dedikačný obraz. Za hlavnú intelektuálnu silu stojacu za rozšírením kódexu považuje väčšina bádateľov kresťanstvo, pergamenový kódex sa stal jeho symbolom a po zániku Rímskej ríše sa vďaka mníchom rozšíril v celej Európe. V tejto forme knihy sa zachovalo množstvo biblických textov z ranokresťanského obdobia (napr. Sinajský kódex, 4. stor.; → Biblia), evanjeliárov (napr. Cividalský evanjeliár, 6. stor.; Codex Assemanianus, 10., resp. zač. 11. stor.; Vyšehradský kódex, 11. stor.), graduálov (napr. Codex Sangellensis, Kódex zo Sankt Gallenu, 878), žaltárov, ako aj texty z krásnej literatúry (napr. najvýznamnejšia zbierka stredohornonemeckých piesní Codex Manesse, aj Heidelberský, Parížsky či manesseovský rukopis, nazvaný podľa zürišskej šľachtickej a patricijskej rodiny Manesseovcov; 12. stor.; → miscelaneá), z oblasti práva a i. Grafické výtvarné princípy kódexu boli zachované v blokovej knihe a ďalej sa rozvíjali v tlačených knihách.

Na území dnešného Slovenska sa kódexy vyhotovali v skriptóriách pri kláštoroch na Zobore, v Hronskom Beňadiku, Bzovíku, Bíni, Kláštore pod Znievom, Šahách, Kláštorisku a Červenom Kláštore a pri kapitulách v Nitre, Bratislave a Spišskej Kapitule, neskôr aj na farách v mestách. Na Slovensku ich však zostalo málo, napr. Nitriansky evanjeliár (najstaršia rukopisná pamiatka na Slovensku; 11. stor.; dnes v majetku Nitrianskeho biskupstva), Bratislavský misál I (začiatok 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy, Archív mesta Bratislavy a Spolok sv. Vojtecha), Breviár (1. tretina 14. stor., Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský misál Michala z Trnavy (po 1403, Múzeum mesta Bratislavy), Bratislavský antifonár IIa, IIb (→ Hanov kódex, 1487 – 88, Slovenský národný archív, Archív mesta Bratislavy, Múzeum mesta Bratislavy) a tzv. spišské kódexy — Spišský graduál Juraja z Kežmarku (začiatok 15. stor.) a Spišský antifonár (2. pol. 15. stor., resp. prelom 15. a 16. stor.), uschovávané v Spišskej Kapitule. Väčšina kódexov slovenskej proveniencie je v súčasnosti uschovávaná v Krajinskej Séčéniho knižnici v Budapešti v Maďarsku (napr. Prayov kódex, 12. – 13. stor.; predpokladá sa, že čiastočne vznikol na území Slovenska) alebo v knižnici Batthyaneum v Alba Iulii v Rumunsku (napr. Misál Henricha z Veľkého Tŕnia, 14. stor.);

2. obrázkové rukopisné knihy, v ktorých sú zaznamenané informácie zo života stredoamerických Aztékov, Mayov, Mixtékov a i. indiánskych kmeňov (historické záznamy, genealógie, mýty a legendy, kalendáre, astronomické príručky a i.) a ktoré vznikli v predkolumbovskom období alebo krátko po príchode európskych kolonizátorov. Pretože španielski dobyvatelia (conquistadori) ničili všetky indiánske kultúrne artefakty ako pohanské, autentických kódexov sa zachovalo len málo. Boli napísané na vypreparovanej zvieracej (najčastejšie jelenej) koži alebo bol písacím podkladom špeciálny papier amatl vyrábaný z kôry stromu Ficus inspida, mali formu dnešných leporel a záznamy tvorili obrázkové piktogramy. Autentické aztécke kódexy sa nezachovali, aztécky Codex Borbonicus (dĺžka 14,2 m, knižnica francúzskeho Národného zhromaždenia, Paríž) vznikol v predšpanielskom období alebo krátko po príchode Španielov, je zapísaný na papieri amatl, zápisy sú v piktogramoch, na niektorých miestach sú však už dopísané glosy latinským písmom. K autentickým mayským kódexom patria Madridský kódex (aj Codex Tro-Cortesianus, datovaný do obdobia medzi 900 – 1520, dĺžka 6,82 m; Americké múzeum v Madride, odtiaľ názov), Drážďanský kódex (Codex Dresdensis, 1200 – 1250, dĺžka 3,56 m, Saská krajinská knižnica, Drážďany) a Parížsky kódex (Codex Peresianus, datovaný medzi 1300 – 1500, dĺžka 1,45 m, Národná knižnica, Paríž). Z predkolumbovského obdobia pochádzajú aj obrázkové kódexy Mixtékov, napr. Codex Nuttall (aj Codex Zouche-Nuttall; pravdepodobne 14. stor., zapísaný na zvieracej koži, forma leporela, dĺžka asi 11 m, Britské múzeum, Londýn). Z obdobia po príchode španielskych kolonizátorov pochádzajú napr. na európskom papieri zapísaný aztécky Codex Magliabechi (92 listov obsahujúcich piktogramy so španielskymi vysvetlivkami; pol. 16. stor., Ústredná národná knižnica, Florencia), jeden z najvýznamnejších aztéckych kódexov, dvojzväzkový Codex Florentino (jeden z dvoch rukopisov diela Bernardina de Sahagún Historia General de las Cosas de la Nueva España zo začiatku 16. stor. zaznamenávajúceho poznatky o zanikajúcej kultúre Aztékov, Lorenzovská mediciovská knižnica, Florencia), Codex Mendosa napísaný medzi 1541 – 42 aztéckymi piktogramami so španielskymi komentármi z poverenia prvého miestokráľa Nového Španielska Antonia de Mendoza pre španielskeho kráľa Karola I. (rímsko-nemecký kráľ a cisár ako Karol V.) s cieľom oboznámiť ho so životom Aztékov (dnes v Bodleyho knižnici v Oxforde) a z hľadiska botaniky a medicíny zaujímavý Codex Badianus (aj Codex de la Cruz-Badiano alebo Codex Barberini), príručka indiánskej medicíny z pol. 16. stor. opisujúca liečivé rastliny a ich účinky, pôvodne zapísaná v jazyku nahuatl (táto verzia sa stratila), neskôr preložená do latinčiny (lat. Libellus de Medicinalibus Indorum Herbis, dnes v Národnom antropologickom a historickom inštitúte v Mexiku);

3. práv. a) aj korpus, lat. corpus — v rímskom práve zbierka cisárskych konštitúcií, ktorá mala charakter prameňa rímskeho práva. Najznámejšími kódexmi boli Codex Gregorianus (súkromná zbierka cisárskych konštitúcií od čias vlády rímskeho cisára Hadriána po vládu cisára Diokleciána; začiatok 2. stor. — koniec 3. stor.), Codex Hermogenianus (zbierka Diokleciánových konštitúcií z 293 – 294), Codex Theodosianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií v 16 knihách z 438 od čias cisára Konštantína I. Veľkého vypracovaná z poverenia cisára Theodosia II.) a Codex Iustinianus (úradná zbierka cisárskych konštitúcií pozostávajúca z 12 kníh, ktoré sa členia na tituly, konštitúcie a paragrafy, vydaná 529 na rozkaz byzantského cisára Justiniána I. Veľkého ako tzv. Codex vetus, 534 prepracovaná do novej zbierky Codex repetitae praelectionis; súčasť zbierky Corpus iuris civilis). Čiastočne zachovaný Codex Euricianus prijatý 475 vizigótskym kráľom Eurichom patrí do skupiny tzv. barbarských právd, právnych zbierok ranofeudálnych germánskych štátov; b) v súčasnom kontinentálnom práve zbierka práva ako výsledok koncentrácie a systematizácie právnych inštitútov a pravidiel (kodifikácie) spravidla jedného z hlavných práv. odvetví (občianskeho, trestného, obchodného, cirkevného práva ap.), súhrn právnych noriem vydaných v podobe zákonníka (nem. Gesetzbuch, fr. code; na Slov. niekedy publikovaný aj pod názvom obč., trestný a i. poriadok). V rôznych krajinách má zvyčajne rovnakú štruktúru, kódexy niekt. významných štátov, napr. v oblasti občianskeho práva francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) alebo rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (ABGB, 1811), sa stali vzorom pri vypracúvaní ďalších kódexov. Významným kódexom v oblasti medzinárodného súkromného práva bol napr. tzv. Bustamanteho kódex (→ Havanská zmluva o medzinárodnom súkromnom práve z 1928). V oblasti cirkevného práva kodifikáciu právnej úpravy všetkých druhov spoločenských vzťahov v rámci katolíckej cirkvi predstavujú Kódex kánonického práva a Kódex kánonov východných cirkví; c) hist. hovorové označenie vládneho nariadenia obsahujúceho súbor zákonov z určitej oblasti, napr. židovský kódex (oficiálne vládne nariadenie č. 198 z 1941 o právnom postavení Židov) vydaný v období vojnovej Slovenskej republiky a pozbavujúci časť jej občanov občianskych práv; d) zbierka zákonov alebo predpisov z určitej oblasti, napr. rodinný kódex (→ Zákon o rodine), Potravinový kódex SR upravujúci požiadavky na zdravotnú neškodnosť, hygienu, zloženie a kvalitu potravín a i.;

4. súbor spravidla nepísaných, ale aj písaných pravidiel či noriem v rozličných oblastiach ľudskej činnosti, napr. Etický kódex novinára prijatý 2010, ktorý nadviazal na kódex prijatý 1990 a upravuje etiku novinárskej práce;

5. niekedy aj korpus — tlačené kritické vydanie súboru stredovekých rukopisných listinných prameňov, diplomatár. Prvé dva zväzky slovenského diplomatára (týkajú sa územia dnešného Slovenska, resp. slovenských dejín od 805 do 1260) vyšli 1971 a 1978 pod názvom Codex diplomaticus et epistolaris Slovacia, vydanie tretieho zväzku (do 1301) sa pripravuje;

6. označenie rukopisných hudobných pamiatok (napr. zborníkov piesní) zo 17. a z 18. stor., napr. Vietorisov kódex z 2. pol. 17. stor. (→ Vietorisova tabulatúra) či Fančaliho kódex, ako aj rukopisných zborníkov so zápismi slovenskej ľudovej slovesnosti (rozprávok) zostavovaných v 1. polovici 19. stor., ktoré sa neskôr stali významným prameňom ich knižných vydaní. Najstarší a najvýznamnejší Codex Revúcky vznikol v Revúcej v okruhu rodiny S. Reussa a jeho synov Ľudovíta Adolfa a Adolfa Tita (*1823, †1902) Reussovcov v troch častiach: Codex Revúcky A (s nemeckým podtitulom Slawische Volkssagen; 1843; zaznamenáva 27 rozprávok), Codex Revúcky B (s podtitulom Altslawische Sagen aus Panonien; 1840; štyri texty) a Codex Revúcky C (Slawische Sagen; 1843 – 44; 34 záznamov; na zozbieraní textov sa podieľali aj S. Ormis, J. Francisci-Rimavský a A. H. Škultéty, neskôr aj P. Dobšinský). Zo začiatku 40. rokov 19. stor. pochádza Codex Tisovský pozostávajúci z troch častí (A, B, C), do ktorého okrem A. H. Škultétyho prispeli 30 záznamami aj Š. Daxner a J. Čipka. Z Codexu diversorum auctorum (štyri časti A, B, C, D) sa v úplnosti zachovala časť A obsahujúca 38 textov pripravených do tlače koncom 1843 J. Franciscim-Rimavským, čo sa však nepodarilo uskutočniť. Z častí B, C a D sa zachovali len zlomky. Z konca 50., podľa iných zdrojov 60. rokov 19. stor. pochádza zbierka 6 rozprávok Codex Czabanianus A, B alebo Sbierka Ondreja Cabana (nazvaná podľa rímskokatolíckeho farára v Komjaticiach Ondreja Cabana, *1813, †1860); rozprávky však zozbieral bližšie neznámy zberateľ J. Kenc (Henc). Po 1845, keď bola J. Franciscim-Rimavským tlačou vydaná prvá zbierka slovenských rozprávok Slovenské povesti, prestali ďalšie kódexy vznikať; rukopisné súbory rozprávok, ktoré vznikli neskôr, už nie sú výsledkom širšie koordinovanej spolupráce.

Kódex kánonického práva

Kódex kánonického práva, lat. Codex iuris canonici, CIC — základný právny predpis a prameň práva západnej, t. j. rímskokatolíckej cirkvi predstavujúci kodifikáciu právnej úpravy všetkých druhov spoločenských vzťahov v jej rámci (→ kánonické právo). Jeho prvú verziu, ktorá nahradila dovtedy platný súbor právnych predpisov katolíckej cirkvi Corpus iuris canonici, vyhlásil 1917 pápež Benedikt XV. CIC 1917 obsahoval 2 414 kánonov a bol prvým úradným cirkevným zákonníkom upravujúcim spoločenské vzťahy v rímskokatolíckej cirkvi. Revíziu tohto kódexu podnietil 1959 v súvislosti so zmenami prijatými na 2. vatikánskom koncile pápež Ján XXIII. a 1963 bola zriadená Pápežská komisia, ktorá ju uskutočnila. Platnosť nového Kódexu kánonického práva vyhlásil pápež Ján Pavol II. 25. januára 1983 s účinnosťou od 27. novembra 1983. Obsahuje 1 752 kánonov a je rozdelený na 7 veľkých častí (kníh): 1. Všeobecné normy (normatívne vyjadrenie teórie kánonického práva: práva a povinnosti veriacich, cirkevná hierarchia, cirkevné spoločenstvá a ich usporiadanie), 2. Boží ľud (právne postavenie rehoľných spoločností, ich štruktúra, formácie, vystúpenie a prepustenie z rehole ap.), 3. Učiaca úloha cirkvi (kázeň, katechéza, misijná činnosť, školstvo, schvaľovanie kníh ap.; → magistérium), 4. Posväcovacia úloha cirkvi (právne aspekty sviatostí), 5. Časné majetky cirkvi (nadobúdanie a správa cirkevného majetku, zmluvy, nadácie ap.), 6. Sankcie v cirkvi (trestná zodpovednosť, druhy a možnosti uloženia trestov, kategórie trestných činov; → cirkevný trest), 7. Procesy (systém a druhy cirkevných súdov, ich príslušnosť a obsadenie, procesné strany, sporový, nesporový, trestný a administratívny proces, proces blahorečenia a svätorečenia, ako aj manželské procesy, → manželstvo). V súlade s dlhodobou tradíciou jediným autentickým znením Kódexu kánonického práva je latinský jazyk. Akýkoľvek preklad je len pomôckou na jeho vysvetľovanie a musí byť schválený Apoštolskou stolicou. Úradný preklad CIC 1983 do slovenského jazyka vyšiel 1996 v Spolku sv. Vojtecha.

Kódex kánonov východných cirkví

Kódex kánonov východných cirkví, Codex canonum ecclesiarum orientalium, CCEO, Zákonník východných katolíckych cirkví — základný právny predpis a prameň práva východných katolíckych cirkví (resp. cirkví východných obradov) vyhlásený pápežom Jánom Pavlom II. 18. októbra 1990 s účinnosťou od 1. októbra 1991. Predstavuje kodifikáciu právnej úpravy spoločenských vzťahov v týchto cirkvách, pričom zohľadňuje ich dlhodobé vlastné obradové, liturgické a disciplinárne tradície (východné katolícke cirkvi majú prostredníctvom kódexu svoj vlastný právny systém, preto sa pre tieto cirkvi používa označenie cirkev svojho práva, lat. ecclesia sui iuris). Kódex obsahuje 1 546 kánonov a člení sa na 30 titulov (na rozdiel od Kódexu kánonického práva, ktorý sa člení na knihy): tituly I – XIII obsahujú personálne, XIV – XV magisteriálne a titul XVI sanktifikačné právo, titul XVII sa týka konverzie nekatolíkov, XVIII ekumenizmu, XIX právnych úkonov, XX cirkevných úradov, XXI riadiacej moci, XXII odvolania proti správnym aktom, XXIII majetkového práva, tituly XXIV – XXVI procesného práva, titul XXVII trestného práva hmotného, XXVIII trestného práva procesného, tituly XXIX – XXX zahŕňajú všeobecné normy. Schválený preklad CCEO do slovenského jazyka bol publikovaný 2012.

Kodiak

Kodiak, Kodiak Island — najväčší ostrov súostrovia Kodiak Archipelago v Tichom oceáne pri juhových. pobreží Aljašky patriaci USA, administratívne súčasť Aljašky; rozloha 9 311 km2 (2. najväčší ostrov USA), 13-tis. obyvateľov (2013). Vrchovinno-hornatinný reliéf, tundrová vegetácia. Na ostrove žije medveď kodiak, najväčší poddruh medveďa hnedého. Juhozáp. časť (až dve tretiny ostrova) patria do prírodnej rezervácie Kodiak National Wildlife Refuge. Chov hovädzieho dobytka a oviec; rybolov. Administratívnym strediskom je mesto Kodiak (6-tis. obyvateľov, 2013).

kodiak

kodiak [vl. m.] — poddruh medveďa hnedého (→ medveď).

kodicil

kodicil [lat.] —

1. v rímskom práve písomný dodatok (lat. codicilli, používalo sa len množné číslo) k závetu (→ testamentum). Neustanovoval dediča, obyčajne určoval najmä odkazy (legatum) a iné jednotlivé dispozície s účinnosťou po smrti poručiteľa;

2. dôvetok — v dedičskom práve platnom na Slovensku do 1950 dodatok k závetu, ktorý neobsahoval ustanovenie dediča, ale len iné opatrenia (napr. odkaz). Pre dôvetok platili tie isté pravidlá ako pre závet a samostatne, t. j. bez existencie závetu obsahujúceho poslednú vôľu poručiteľa, nemal právny význam.

kodifikácia

kodifikácia [lat.] — činnosť, ktorá je realizovaná inštitúciou, kolektívom alebo spoločnosťou a jej výsledkom je systematické zjednotenie, ustálenie a uzákonenie (resp. všeobecné prijatie) určitých pravidiel, noriem alebo zákonov; aj výsledok tejto činnosti;

1. jaz. vedecké poznanie normy spisovného jazyka (→ jazyková norma) zachytené v jazykových príručkách (slovníkoch, gramatikách, pravopisných a výslovnostných príručkách) a v istom období prijímané používateľmi jazyka ako záväzné, jeden z dôležitých nástrojov zvyšovania jazykovej kultúry. Na rozdiel od normy, ktorá predstavuje súbor zákonitostí jazykového úzu, je vlastná všetkým jazykovým útvarom (spisovným i nespisovným) a nepretržite sa vyvíja, sa kodifikácia týka predovšetkým spisovného jazyka a zmeny v ňom môže zachytávať len staticky, po etapách. Preto rozpory medzi normou a kodifikáciou postupne narastajú a kodifikácia nevyhnutne zastaráva. Tento rozpor sa rieši jej zmenou alebo jej čiastkovými úpravami, ktoré musia byť dostatočne pružné, aby neprekážali vývinu normy. Svoju statickosť a konzervatívnosť môže kodifikácia prekonávať aj tým, že rešpektuje a zachytáva pohyb v norme uvádzaním dubliet a variantov. Podnetom na zmenu býva obyčajne hromadnejšie porušovanie kodifikovanej normy v kultivovaných prejavoch.

Prvé pokusy o kodifikáciu národných jazykov sa objavili v období renesancie, úsilie o ich kodifikáciu však bolo najvýraznejšie počas osvietenstva, napr. vo Francúzsku vznikla 1635 Francúzska akadémia, pričom jedným z jej cieľov bola kodifikácia (ustálenie noriem) francúzskeho jazyka. Na Slovensku sa začiatky jazykovej kodifikácie spájajú so zakladateľskými prácami A. Bernoláka (→ bernolákovčina) a Ľ. Štúra (→ Štúrova spisovná slovenčina), ako aj s úpravami M. M. Hodžu a M. Hattalu (→ hodžovsko-hattalovská jazyková reforma) a neskôr S. Cambela (→ Cambelova kodifikácia) najmä v následnej redakčnej činnosti J. Škultétyho. K základným kodifikačným príručkám slovenčiny patria Pravidlá slovenského pravopisu (prvýkrát vyšli 1931) a Pravidlá slovenskej výslovnosti od Á. Kráľa (1984), kodifikačné ciele mala aj Gramatika slovenského jazyka (1966), dôležitú úlohu zohrávajú aj výkladové slovníky Slovník slovenského jazyka (1959 – 68), Krátky slovník slovenského jazyka (2003) a Slovník súčasného slovenského jazyka (doteraz 3 zväzky, 2006, 2011, 2015). Kodifikovanú podobu slovenčiny ako štátneho jazyka na podnet odborných slovakistických výskumných pracovísk, predovšetkým Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV, a odborníkov v oblasti štátneho jazyka schvaľuje Ministerstvo kultúry SR (zákon Národnej rady SR o štátnom jazyku SR, 1995);

2. práv. kodifikácia práva — zákonodarná činnosť, ktorej výsledkom je systematické zjednotenie (účelné zhrnutie) najdôležitejších právnych noriem určitého právneho odvetvia do jedného právneho predpisu, do zákonníka (kódexu; niekedy publikovaný aj pod názvom občiansky, trestný a iný poriadok) nadobúdajúceho v danom odvetví práva zásadný význam ako základný zdroj platného právneho poriadku; nová, upravená kodifikácia (zmena kódexu, zákonníka) sa nazýva rekodifikácia. Výhodami a znakmi kodifikácie práva sú prehľadnosť, ucelenosť, systematickosť a jednota právnej úpravy. Hoci rozličné nesúrodé zbierky zákonov a nariadení jestvovali od najstarších čias a nepresne sa nazývajú zákonník (za najstarší sa považuje tzv. zákonník sumerského kráľa Ur-nammua z 1. pol. 21. stor. pred n. l.), právo sa začalo kodifikovať (zjednocovať) až koncom 18. a začiatkom 19. stor. v súvislosti s rozvojom prirodzeného práva a racionálneho pohľadu na právo. Termín kodifikácia ako prvý použil anglický právnik a filozof J. Bentham, ktorý bol kritikom anglického obyčajového práva a požadoval nahradenie sudcovskej tvorby práva (angl. judge made law) zákonníkom, kódexom (odtiaľ termín kodifikácia). Na rozdiel od anglo-amerického práva (angl. common law) sa však kodifikácia práva uplatnila v kontinentálnom práve, kde sa výsledkom kodifikačnej činnosti stali napr. pruský zákonník Všeobecné krajinské právo (Allgemeines Landrecht, 1794), francúzsky občiansky zákonník Code civil (1804) či rakúsky Všeobecný občiansky zákonník (Allgemeines bürgerliches Gesetzbuch, ABG, 1786, ABGB, 1811). V Uhorsku, ktorého súčasťou bolo v tom období aj Slovensko, sa moderná kodifikácia práva začala po judexkuriálnej konferencii (1860 – 61). V Československu boli prvé kódexy prijaté až v 50. rokoch 20. stor.; → zákonník.

kodikológia

kodikológia [lat. + gr.] — pomocná historická veda zaoberajúca sa komplexným skúmaním stredovekých neúradných rukopisov (manuskriptov) a rukopisných kníh, najmä kódexov (odtiaľ názov), ale aj antických a čiastočne aj humanistických a renesančných rukopisných kníh, ktoré vznikli najmä do vynálezu kníhtlače (v pol. 15. stor.). Skúma a analyzuje ich vznik, vývin, pôvod, formu, obsah, distribúciu, funkciu a pôsobenie na kultúru v kontexte miestnych či globálnych dejín (približne v období 500 – 1500). Osobitne sa zameriava na väzbu kódexov, písacie látky, písmo, neskoršie záznamy, korektúry, vlastnícke záznamy a knižnú výzdobu. Sleduje vnútorné premeny a osudy literárnych rukopisov aj ako súčastí skriptórií a knižníc. Teoretickým cieľom kodikológie je poznanie a vysvetlenie zákonitostí rozvoja kódexov, hlavným metodickým znakom je komplexný, neatomizovaný pohľad na kódex. Príbuzné vedné disciplíny kodikológie sú paleografia (náuka o písme) a knihoveda (náuka o knihe).

Podľa prístupu sa kodikológia delí na technologickú (indukuje všeobecné poznatky z analýzy konkrétnych kódexov) a archeologickú (využíva všeobecné poznatky na štúdium konkrétnych kódexov). Kodikológiu tvoria ďalšie teoretické a praktické disciplíny, ku ktorým patria archeológia knihy (skúma vznik a historickú existenciu jednotlivých kódexov), kvantitatívna kodikológia (skúma skupiny kódexov v súvislosti s dejinami knižnej kultúry a dejinami knižníc), archivistika rukopisov (skúma miestny výskyt rukopisov a ich zmeny v čase), praktická kodikológia (katalogizácia rukopisov) a akademická kodikológia (budovanie znalostných základov pre praktickú kodikológiu). Z chronologického hľadiska možno kodikológiu deliť na antickú a stredovekú, z aspektu kultúrnych okruhov na latinskú, grécku, hebrejskú a arabskú. Zakladateľom kodikológie je francúzsky filológ Alphonse Dain (*1896, †1964), ktorý ako prvý použil tento termín v diele Manuskripty (Les manuscrits, 1949). Na Slovensku sa kodikológiou zaoberá najmä J. Sopko.

kodiolové štádium

kodiolové štádium — špecifické štádium pohlavného rozmnožovania druhov z radu vláknité zelené riasy (Ulotrichales), v ktorom sa po kopulácii dvoch dvojbičíkatých izogamét utvorí štvorbičíkatá bunka (planozygota), ktorá vyklíči na podlhovastý stopkatý jednobunkový sporofyt; zo sporofytu po meiotickom delení jadra vzniknú štvorbičíkaté haploidné zoospóry, ktoré vyrastú na vegetatívne vlákna.

Kodirí, Abdullo

Kodirí, Abdullo, rus. Abdulla Kadyri, uzbecky Abdulla Qodiriy, pseudonym Čolgunboj, 10. 4. 1894 Taškent – 4. 10. 1938 tamže (zastrelený) — uzbecký sovietsky spisovateľ, prekladateľ a novinár. Písať začal 1913. Založil satirický časopis Muštum (Päsť, 1923). Koncom 30. rokov 20. stor. sa stal obeťou politických procesov (uväznený a popravený), 1956 bol rehabilitovaný.

Autor poémy Náš stav (Ahvolimiz, 1913), drámy Nešťastný ženích (Bachtsiz kujov, 1916), prvého uzbeckého historického románu Uplynulé dni (Ötgan kunlar, napísaný 1922, vydaný 1926; sfilmovaný 1969, réžia Juldaš Agzamov) o poslednom období Kokandského chanátu v pol. 19. stor. a jeho voľného pokračovania Škorpión z oltára (Mehrobdan čajon, 1929) o živote Uzbekov v 19. stor., poviedky Obid Ketmon (O. K., 1935) z vidieckeho prostredia o budovaní kolchozov a zmenách uzbeckej spoločnosti. Niektoré jeho diela boli zdramatizované, na základe jeho denníkových zápiskov napísali Jolkin Tujčijev a Mark Wail divadelnú hru Biely biely čierny bocian (Belyj belyj čornyj aist, 2007). Preložil diela A. P. Čechova a N. V. Gogoľa a viacero ruských učebníc, podieľal sa na príprave rusko-uzbeckého slovníka.

kód Kamenických

kód Kamenickýchinform. súbor znakov osobného počítača pracujúceho s operačným systémom MS DOS vytvorený v 80. rokoch 20. stor. pre prostredie hovoriace českým a slovenským jazykom. V kóde Kamenických boli znaky štandardnej sady znakov s poradovým číslom 128 až 171 nahradené znakmi českej a slovenskej abecedy, a to tak, aby čo najviac pripomínali originálny znak. Napr. znak ç bol nahradený znakom č, čím sa zabezpečila čitateľnosť textu so slovenskou a s českou diakritikou aj v prípade, keď zobrazovacie zariadenie kód Kamenických nepoužívalo. Nazvaný podľa bratov Jiřího (*1949) a Mariana (*1943) Kamenickovcov, českých odborníkov v oblasti informačných technológií.

Kodnár, Rudolf

Kodnár, Rudolf, 17. 8. 1936 Čeklís, dnes Bernolákovo — slovenský matematik. R. 1960 – 69 pôsobil v Ústave stavebníctva a architektúry SAV v Bratislave, 1970 – 80 na Prírodovedeckej fakulte UK, 1980 – 94 na novovzniknutej Matematicko-fyzikálnej fakulte UK (dnes Fakulta matematiky, fyziky a informatiky UK) v Bratislave; 1990 DrSc., 1997 profesor. Zaoberal sa matematickými problémami teórie modelov mechaniky konštrukcií a ich praktickými aplikáciami. Autor a spoluautor vyše 60 publikácií v domácich aj zahraničných časopisoch a zborníkoch, vysokoškolských učebných textov a monografií Riešenie nelineárnych úloh teórie štíhlych stien variačnými metódami (1965), Samočinné počítače pri výpočte konštrukcií (1965) a Medzné stavy doskových prvkov oceľových konštrukcií (Limit state of the plate elements of steel structures, 1984).

kód nervovej sústavy

kód nervovej sústavy — informácia prenášaná z receptorov (nervových buniek) do centrálnej nervovej sústavy (CNS) nervovou sústavou vo forme vzruchových vzorcov. Spoločnou vlastnosťou všetkých receptorov je schopnosť transformovať podnety z vonkajšieho prostredia (mechanické, chemické, elektromagnetické) na elektrické, pričom vzniká pomalý receptorový (generátorový) potenciál, ktorý, ak dosiahne prahovú hodnotu, vyvolá akčný potenciál v dostredivom nervovom vlákne. Pri silnejšom podnete sa akčný potenciál vyvoláva opakovane. Veľkosť podnetu sa nekóduje do amplitúdy potenciálu, ale do frekvencie impulzov (→ vzruch). Takto kódovaná informácia je pri vedení vzruchu nervovým vláknom veľmi stabilná.

Kodok

Kodok, pôvodne Fašoda — mesto v severových. časti Južného Sudánu v štáte Upper Nile na brehu Bieleho Nílu; 7,9 tis. obyvateľov (2013). Pôvodne náboženské centrum, hlavné mesto Šiluckého kráľovstva (pol. 15. stor. – 1865), a sídlo šiluckých kráľov. Po dobytí Sudánu Egyptom 1821 tam bola postavená malá pevnosť. R. 1898 vypukol v oblasti britsko-francúzsky konflikt (tzv. fašodská kríza), v ktorom sa Francúzsko usilovalo vytlačiť Spojené kráľovstvo z Egypta (vyvrcholenie britsko-francúzskych bojov o horný Níl). R. 1899 sa Briti a Francúzi dohodli, že povodia Nílu a rieky Kongo budú tvoriť hranicu medzi sférami ich vplyvu, pričom Francúzi si upevnili svoje postavenie na západe a povodie horného Nílu ostalo pod britskou správou. Od 1904 názov Kodok. Počas 1. sudánskej občianskej vojny (1955 – 72) bol Kodok 1964 dejiskom masakry. V 90. rokoch 20. stor. tam vypukol hladomor, veľa obyvateľov mesto opustilo. Na konci 2. sudánskej občianskej vojny (1983 – 2005) sa mnoho vojnových utečencov vrátilo.

Kodokan

Kodokan — najstaršia a najvýznamnejšia japonská škola džuda založená 1882 v Tokiu Džigoróom Kanom (*1860, †1938). V Kodokane bol sformovaný celý systém zápasu a pravidiel džuda. R. 1889 s ňou Kano podnikol prvé svetové turné zamerané na propagáciu tohto športu, 1933 a 1934 navštívil o. i. Prahu. Od 1956 škola sídli v modernej budove a zostáva duchovným centrom tradičného džuda.

kodominancia

kodominancia [lat.] — úplný fenotypový prejav obidvoch alel v géne heterozygota; vzťah medzi dvoma alelami toho istého lokusu, keď sú obidve alely dominantné, vzájomne sa však neovplyvňujú. Príkladom je dedičnosť krvných skupín v systéme AB0 u človeka (krvná skupina AB).

kodón

kodón [umelé slovo] — základná jednotka genetického kódu; poradie nukleotidov (resp. ich dusíkatých báz) v trojici (triplete) za sebou nasledujúcich nukleotidov v molekule deoxyribonukleovej kyseliny (DNA) alebo mediátorovej ribonukleovej kyseliny (mRNA), ktoré v priebehu proteosyntézy určujú (kódujú) začlenenie určitej aminokyseliny do polypeptidového reťazca alebo signalizujú začiatok, prípadne koniec jeho syntézy na ribozóme. Určitý kodón kóduje len jednu aminokyselinu (kodón so zmyslom), určitú aminokyselinu však môžu kódovať viaceré rôzne kodóny. Kodóny kódujúce tú istú aminokyselinu sa nazývajú synonymné. Zo 64 možných kodónov kóduje aminokyseliny len 61, zvyšné tri neurčujú žiadnu aminokyselinu, preto sa nazývajú kodóny bez zmyslu, patria sem kodón UAA (nazývaný aj ochre, s poradím dusíkatých báz uracil, adenín, adenín) a kodón UAG (amber, s poradím dusíkatých báz uracil, adenín, guanín). Tieto kodóny signalizujú ukončenie syntézy polypeptidu na ribozóme a zároveň ju ukončujú, preto sa označujú aj ako terminačné kodóny (aj stop kodóny). Kodón UGA (opal) je bifunkčný, spravidla kóduje aminokyselinu selenocysteín, môže však pôsobiť aj ako terminačný kodón. Bifunkčný je aj kodón AUG, ktorý môže kódovať aminokyselinu metionín (ak sa nachádza v nukleotidovej sekvencii kódujúcej primárnu štruktúru polypeptidového reťazca medzi iniciačným a terminačným kodónom) alebo signalizovať začiatok syntézy polypeptidového reťazca (začlenenie prvej aminokyseliny do polypeptidového reťazca) na ribozóme, preto sa označuje ako iniciačný kodón. Ak pôsobí ako iniciačný kodón, viaže sa naň antikodón UAC (iniciačná tRNA), ktorý pri prokaryontoch kóduje aminokyselinu N-formylmetionín a pri eukaryontoch metionín. Väčšina kodónov je univerzálna (pri všetkých živých organizmoch má rovnaký zmysel). Kodón s pozmeneným zmyslom kóduje inú aminokyselinu, akú mal pôvodne kódovať, čo je spôsobené zámenou nukleotidov v nukleových kyselinách (nukleotidovou substitúciou, → mutácia).

Kodoň, Milan

Kodoň, Milan, 14. 8. 1929 Trenčín – 5. 11. 2001 Bratislava — slovenský architekt, urbanista. Od 1952 pôsobil na Fakulte architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT (dnes Fakulta architektúry STU) v Bratislave, kde sa venoval predovšetkým problematike tvorby krajinného prostredia. Priekopník rozvoja teórie a techniky krajinárskej kresby. Autor početných krajinárskych štúdií i realizovaných projektov, známa je najmä rekonštrukcia areálu Pamätníka SNP na Jankovom vŕšku (1974) v Strážovských vrchoch v katastri obce Uhrovec. Spoluautor vysokoškolských učebníc Tvorba krajiny (1981) a Parkové a sadové úpravy (1984). R. 1974 prvý predseda Československej asociácie Medzinárodnej federácie krajinných architektov (IFLA).

kód operácie

kód operácie, operačný kód — inform. časť inštrukcie procesora počítača, ktorá určuje jej typ, napr. či ide o operáciu sčítania, odčítania, skoku ap. Inštrukcia môže pozostávať len z kódu operácie alebo z kódu operácie a za ním nasledujúcich operandov, ktoré určujú, s ktorými dátami sa operácia vykoná.

kódová abeceda

kódová abeceda, angl. code alphabet — množina znakov, ktoré sa používajú na vytváranie kódových slov kódu. Výber kódovej abecedy závisí od účelu, na ktorý sa kód má použiť, a od spôsobu spracovania kódových slov. Napr. v číslicových počítačoch pozostáva kódová abeceda z binárnych číslic 0 a 1 (→ bit), pretože logické obvody dokážu veľmi rýchlo a spoľahlivo rozlišovať dva stavy (dve hodnoty signálu) a v Morseovom kóde (→ Morseova abeceda) pozostáva z dvoch znakov – bodky a čiarky.

kódovač

kódovač [fr. + slov.], kodér — zariadenie používané na kódovanie. V technike prenosu informácií sa používajú rôzne druhy kódovačov, ktoré umožňujú vytvoriť potrebný tvar analógového alebo digitálneho signálu pred jeho vysielaním. Kódovače sa rozdeľujú na štyri skupiny: 1. analógovo-analógové (kódujú analógové signály do analógového tvaru, napr. rôzne druhy modulátorov, kódovače úplného stereofónneho alebo televízneho signálu), 2. analógovo-digitálne (kódujú analógové signály do digitálneho tvaru, napr. AD prevodníky), 3. digitálno-analógové (kódujú digitálne signály do analógového tvaru, napr. kľúčovače alebo modulátory kódových modulácií), 4. digitálno-digitálne (digitálne signály kódujú do digitálneho tvaru, napr. prevodníky kódov).

kódovanie

kódovanie, angl. coding, encoding —

1. el.tech. jedna z operácií úpravy signálov pred ich vysielaním do prenosovej cesty pomocou kódovača;

2. inform. označovanie nejakých entít kódovými slovami. Zmyslom kódovania v tomto prípade je nahradiť zložitú identitu entity jednoduchšou (identifikátorom), s ktorou sa ľahšie pracuje a ktorá postačuje na jednoznačné určenie pôvodnej entity (napr. → kódovanie znakov v počítači). Pod kódovaním sa v tomto prípade rozumejú tak pravidlá na určenie kódového slova zodpovedajúceho danej entite, ako aj proces priraďovania kódových slov entitám;

3. transformácia postupnosti znakov alebo slov zdrojového textu na postupnosť kódových slov;

4. slangový výraz označujúci transformáciu algoritmu do podoby programu zapísaného v nejakom programovacom jazyku; → programovanie.

kódovanie celých čísel v počítači

kódovanie celých čísel v počítači — spôsob reprezentácie celých čísel v počítači. Na kódovanie sa používajú rozličné binárne blokové kódy. Nech A je celé číslo. Ak je A kladné, možno ho zapísať vo formáte celé číslo bez znamienka; vtedy je číslu A priradená binárna postupnosť bn-1, bn-2, ..., b0 taká, že A = b020 + b121 + ··· + bn-12n-1. Príklad: číslo 12 je reprezentované postupnosťou 1100 = 1×8 + 1×4 + 0×2 + 0×1.

Ak je potrebné zapisovať kladné a záporné celé čísla, možno použiť viaceré formáty:

a) celé číslo so znamienkom — v tomto prípade je číslo A reprezentované binárnou postupnosťou bn-1, bn-2, ..., b0, v ktorej najvyšší bit bn-1 reprezentuje znamienko (znamienkový bit); ak bn-1 = 1, číslo A je záporné, ak bn-1 = 0, číslo A je kladné. Absolútna hodnota čísla A je b020 + b121 + ··· + bn-22n-2. Príklad: nech dĺžka čísla (v bitoch) je 4, potom reprezentácia čísla 5 je postupnosť 0101, čísla -3 postupnosť 1011, čísla 0 postupnosť 1000 (záporná 0) alebo aj 0000 (kladná 0);

b) tzv. excess kód — v tomto kóde sa používa konštanta a nazývaná excess a číslu A je priradená binárna postupnosť bn-1, bn-2, ..., b0 taká, že A = b020 + b121 + ... + bn-12n-1 - a. Ako excess sa v kódoch dĺžky n najčastejšie používa hodnota a = 2n-1. Príklad: Nech n = 4 a a = 8, postupnosť 1111 potom zodpovedá číslu 7 (7 = 15 - 8), postupnosť 0101 číslu -3 (-3 = 5 - 8) a postupnosť 0000 číslu -8;

c) jednotkový doplnkový kód obrátený kód;

d) binárny doplnkový kód — v tomto prípade je zápis kladného čísla rovnaký ako vo formáte celé číslo so znamienkom. Záporné celé číslo A zapísané vo formáte celé číslo so znamienkom sa do binárneho doplnkového kódu prevádza tak, že sa najskôr negujú všetky jeho bity okrem znamienkového bitu bn-1 a k výsledku sa pripočíta 1. Príklad: Nech n = 4, číslu -5 potom zodpovedá postupnosť 1011 (vo formáte celé číslo so znamienkom), po negovaní 1010 a po pripočítaní 1 1011;

e) BCD, Binary Coded Decimal, binárne kódované desiatkové (čísla) — každej číslici desiatkového čísla sa priradí jej hodnota zapísaná ako štvorbitové celé číslo bez znamienka. Desiatkové číslo je v BCD kóde zapísané ako postupnosť takto zapísaných číslic (pozri kódovanie prvých 10 číslic v tabuľke Kódovanie celých čísel v počítači, šestnástkový kód);

f) osmičkové a šestnástkové kódy (angl. octal and hexadecimal codes) — celé čísla (bez znamienka, to sa kóduje zvlášť) sú kódované binárne, v prípade osmičkového kódu je však binárny reťazec možné rozdeliť na trojice bitov, začínajúc bitmi najnižšej váhy, v prípade potreby je možné doplniť binárny reťazec zľava jednou alebo dvoma nulami tak, aby jeho dĺžka bola deliteľná troma, a každú trojicu bitov nahradiť osmičkovou číslicou. Osmičkovej číslici je priradené trojbitové slovo, ktoré predstavuje zápis danej číslice (čísla) vo formáte celé číslo bez znamienka. Analogicky sa v prípade šestnástkového kódu binárny reťazec rozdelí na štvorice bitov a tie sa nahradia šestnástkovými číslicami (pozri tabuľku Kódovanie celých čísel v počítači, šestnástkový kód);

g) špeciálne kódy — Grayov kód, Johnsonov kód a i.

Kódovanie celých čísel v počítači, šestnástkový kód
Šestnástkový kód 0 1 2 3 4 5 6 7
Binárna hodnota 0000 0001 0010 0011 0100 0101 0110 0111
Šestnástkový kód 8 9 A B C D E F
Binárna hodnota 1000 1001 1010 1011 1100 1101 1110 1111

kódovanie poštových zásielok

kódovanie poštových zásielok — doplnenie adresy listových zásielok kódovacími znakmi, ktoré umožňujú ich automatické triedenie.

kódovanie reálnych čísel v počítači

kódovanie reálnych čísel v počítači — spôsob reprezentácie reálnych čísel v počítači. Na kódovanie sa používajú dve základné metódy (formáty): kódovanie s pevnou a kódovanie s pohyblivou rádovou čiarkou.

Kódovanie čísel s pevnou rádovou čiarkou (angl. Fixed Point Number System) vychádza z formátov kódovania celých čísel a definuje, koľko bitov čísla predstavuje jeho celočíselnú a koľko zlomkovú časť. Nech binárna postupnosť \(b_{n-1}, b_{n-2},\dots, b_0\) predstavuje (napr.) celé číslo so znamienkom a bola prijatá konvencia, že zlomková časť má \(k\) bitov, najvyššie bity \(b_{n-1}, b_{n-2},\dots, b_{n-k}\) potom predstavujú celočíselnú a bity \(b_{n-k-1},\dots, b_0\) zlomkovú časť čísla;

Kódovanie čísel s pohyblivou rádovou čiarkou (angl. Floating Point Number System, FPNS) umožňuje zapisovať veľmi veľké aj veľmi malé čísla. Využíva tzv. semilogaritmický zápis čísel. Binárna postupnosť reprezentujúca reálne číslo vo formáte FPNS sa delí na 2 základné časti: mantisu a exponent. Prvý bit mantisy je znamienkovým bitom čísla, zvyšok mantisy predstavuje reálne číslo s pevnou rádovou čiarkou, pričom rádová čiarka je umiestnená hneď za znamienkovým bitom mantisy. Exponent je zapísaný buď v tvare celého čísla so znamienkom alebo v excess kóde. Základ, ktorý je umocňovaný na exponent, je definovaný vo formáte implicitne a v zápise čísla sa neuvádza.

kódovanie údajov v počítači

kódovanie údajov v počítačiinform. spôsob jednoznačného vyjadrenia číselných a nečíselných údajov (znakov) v počítači. Všetky typy údajov sú v počítači kódované binárne a spôsob kódovania údajov zohľadňuje typ údajov.

kódovanie znakov v počítači

kódovanie znakov v počítačiinform. jednoznačný spôsob reprezentácie znakov rôznych abecied v počítači. Na kódovanie znakov latinskej abecedy bez diakritiky bol začiatkom 60. rokov 20. stor. prijatý štandard ASCII. Na začiatku 80. rokov 20. storočia sa pre slovenčinu a češtinu v operačnom systéme MS DOS používal kód Kamenických, neskôr kódovanie CP 852. V operačnom systéme Microsoft Windows sa používalo kódovanie znakov Win-1250, v iných operačných systémoch (Unix, Linux) kódovanie podľa normy ISO/IEC 8859-2. V súčasnosti používané univerzálne kódovanie Unicode umožňuje kódovanie všetkých súčasných, ako aj mnohých historických písem (napr. egyptských hieroglyfov).

kódové slovo

kódové slovo, angl. codeword — prvok kódu tvorený konečnou postupnosťou znakov kódovej abecedy. V číslicových počítačoch sa používa binárna abeceda so znakmi 0 a 1 a kódové slová s dĺžkou 8, 16, 32, 64 a viac bitov, v Morseovom kóde (→ Morseova abeceda) sa tiež používa binárna abeceda (znaky bodka a čiarka), pričom kódové slová majú dĺžku 1 až 5.

Kodr, Gustav

Kodr, Gustav, 28. 2. 1906 Lovčice, dnes súčasť mesta Plánice, okres Klatovy – 25. 2. 1982 Praha — český stavebný odborník pôsobiaci na Slovensku. R. 1945 – 51 splnomocnenec Ministerstva dopravy ČSR pre rekonštrukčné dopravné stavby na Slovensku (o. i. riadil stavby a opravy mostov v okolí Nových Zámkov a Komárna), 1951 – 65 hlavný inžinier v Štátnom ústave dopravného projektovania v Prahe, 1965 – 75 pôsobil na Fakulte prevádzky a ekonomiky dopravy Vysokej školy dopravnej (dnes Stavebná fakulta Žilinskej univerzity) v Žiline (1966 – 69 prodekan fakulty); 1966 mimoriadny prof. Zaoberal sa projektovaním dopravných stavieb, najmä výstavbou a rekonštrukciou železničných tratí a mostov. Autor a spoluautor vysokoškolských učebných textov, ako aj viacerých odborných článkov a jedného patentu.

Kodrík, Jozef

Kodrík, Jozef, 4. 10. 1930 Zvolen – 3. 2. 2015 tamže — slovenský lesný odborník. R. 1953 – 56 pôsobil v Správe lesného hospodárstva v Čadci, 1956 – 61 v Lesprojekte vo Zvolene, 1961 – 98 na Lesníckej fakulte Vysokej školy lesníckej a drevárskej (dnes Technická univerzita) vo Zvolene (1976 – 85 prodekan fakulty); 1991 profesor. Zaoberal sa najmä ochranou lesa, lesníckou fytopatológiou a škodlivým mechanickým pôsobením abiotických činiteľov na lesné porasty. Autor a spoluautor monografií Mechanické pôsobenie vetra a snehu na lesné porasty (1971), Jedľa a vietor (1983) a Borovica a sneh (1990), vysokoškolskej učebnice Ochrana lesa (1985), viacerých učebných textov, ako aj 87 vedeckých prác, mnohých odborných prác a príspevkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Člen viacerých odborných organizácií a komisií, nositeľ viacerých ocenení.

Kodýtek, Bohumír

Kodýtek, Bohumír, 13. 8. 1908 Plzeň – 30. 4. 1972 Praha — český dopravný odborník. R. 1945 – 53 pôsobil na Ministerstve dopravy ČSR, 1953 – 59 na Vysokej škole želelezničnej v Prahe, 1959 – 70 na nástupníckej Vysokej škole dopravnej (VŠD; dnes Žilinská univerzita) v Žiline (1959 – 60 dekan Fakulty prevádzky a ekonomiky dopravy a spojov, 1960 – 62 prorektor VŠD); 1959 profesor. Špecializoval sa na problematiku železničnej dopravy. Autor publikácie Základy řízení a organizace ekonomických systémů (1970), spoluautor vysokoškolskej učebnice Ekonomika železniční dopravy (1972).

Kodžiki

Kodžiki, Záznamy o starých veciach — najstaršia zachovaná japonská kronika zostavená 712 za vlády cisárovnej Gemmei (707 – 715) viacerými kompilátormi, jedna z najvýznamnejších japonských literárnych pamiatok a textov šintoizmu, spolu s kronikou Nihongi (Nihon šoki) významný prameň poznania japonských dejín, mýtov i legiend. Na rozdiel od oficiálnej cisárskej kroniky Nihongi určenej pre zahraničie predstavuje Kodžiki súkromnú cisársku kroniku určenú pre Japoncov, jej cieľom bolo osláviť cisársky rod a potvrdiť jeho postavenie a zvrchovanosť. Bola napísaná prevažne v japončine zapísanej čínskym znakovým písmom, pričom čínske znaky boli využité i na fonetický prepis miestnych názvov, vlastných mien a básní. Pre zložitý zápis však postupne prestala byť zrozumiteľná, opätovne rozlúštená bola až na začiatku 18. stor.

Delí sa na tri časti, ktoré podrobne opisujú dejiny cisárskeho rodu od jeho mytologických začiatkov, legendárnych cisárov až po skutočné historické osobnosti z 1. pol. 7. stor. Predhovor, ktorého autorom je jeden zo zostaviteľov Kodžiki, cisársky dvoran Ó no Jasumaró (žil v 8. stor.), je napísaný v klasickej čínštine, ktorú používali vtedajší učenci. Prvá časť sa zaoberá tzv. vekom bohov, teda mýtmi o vzniku nebies a zeme i o zrodení a činoch božstiev. Začína sa príbehom o narodení troch bohov obývajúcich Nebeské výšiny (Vysoké nebeské planiny, jap. Takamanohara). Postupne sa rodili ďalší bohovia, napr. Izanagi a Izanami, ktorí vytvorili pevninu a japonské ostrovy. Po Izanaminej smrti Izanagi splodil ďalšie tri božstvá – bohyňu slnka a pramatku japonského cisárskeho rodu Amaterasu-ómikami, vládcu noci Cukijomiho a vládcu morí Susanoa. K ďalším dôležitým postavám prvej časti patria aj boh Ókuninuši, vládca krajiny Izumo a vnuk bohyne Amaterasu-ómikami, vládca zeme boh Ninigi, ktorý zostúpil na Kjúšu. V druhej časti vystupujú Ninigiho pravnuk, legendárny prvý japonský cisár Džimmu, ktorý dobyl územie od Kjúšu po kotlinu Jamato na Honšu a ovládol celé Japonsko, legendárny princ Jamatotakeru (2. stor.) patriaci k prvým tragickým hrdinom japonskej literatúry a legendárna cisárovná Džingú, ktorá uskutočnila vojenskú výpravu do Kórey a údajne si ju podmanila. Posledným vládcom spomínaným v druhej časti je legendárny cisár Ódžin (270 – 310), počas ktorého vlády sa podľa tradície dostalo do Japonska čínske znakové písmo. V tretej časti ubúda legendárnych rozprávaní a pribúdajú historické fakty, spomínajú sa už historickí cisári a udalosti od vlády cisára Nintokua (313 – 399) až do vlády historicky doloženej cisárovnej Suiko (592 – 628).

Do pol. 20. rokov 20. stor. bola Kodžiki považovaná najmä za japonský historický prameň a za posvätný text šintoizmu. Počas 2. svet. vojny predstavovala ukážku hrdinstva japonského národa a bola oslavovaná mužnosť jednotlivých postáv, čo ich stavalo do opozície voči postavám klasických literárnych diel typu Gendži monogatari, ktoré boli považované za zjemnené. Neskôr sa popri historickej a etnografickej začala vyzdvihovať aj jej literárna hodnota, keďže obsahuje mnoho básní (kajó; najmä ľúbostnú poéziu) patriacich k najstarším zachovaným veršom v japončine. Po 2. svet. vojne sa začal rozsiahly lingvistický výskum Kodžiki najmä v oblasti fonetiky a fonológie, uskutočnili sa porovnávania s kórejčinou, ktorá bola považovaná za jazyk najbližší japončine aj pre podobnosť niektorých japonských a kórejských legiend. Boli uskutočnené aj fokloristické a etnologické výskumy, ktoré identifikovali prežívajúce zvyky v rôznych častiach Japonska. Na Slovensku bola Kodžiki vydaná 1979 v skrátenej podobe pod názvom Japonské mýty Kodžiki v preklade V. Krupu, v Česku 2012 vyšlo kompletné dielo pod názvom Kodžiki: Kronika dávného Japonska v preklade Karla Fialu.

Kodžong

Kodžong, 8. 9. 1852 Soul, palác Unhjon – 21. 1. 1919 tamže, palác Toksu — kórejský kráľ (od 1863) a prvý kórejský cisár (od 1897) z dynastie I (Ri). Na trón nastúpil neplnoletý, do 1873 vládol za neho jeho otec, princ Täwongun (*1820, †1898, regent 1863 – 73). Na rozdiel od otca sa Kodžong usiloval aktívne pôsobiť v zahraničnej politike. V snahe vyrovnať sa Japonsku a Číne (obidva štáty boli v tom období cisárstvami) vyhlásil Kórejské cisárstvo (1897; ako cisár prijal meno Kwangmu), 1882 zriadil úrad pre zahraničné záležitosti Öamun. Jeho zámer zachovať jednotný Kórejský polostrov a zbaviť sa ruskej, japonskej a čínskej kontroly, v záujme čoho podpísal viacero nevýhodných zmlúv a reforiem, sa skončil neúspešne. R. 1876 podpísal s Japonskom nevýhodnú Kanghwaskú zmluvu (nazvaná podľa kórejského ostrova Kanghwa) o otvorení kórejských prístavov Inčchon, Wonsan a Pusan japonským lodiam a o voľnom obchode, 1894 (počas prvej japonsko-čínskej vojny; 1894 – 95) bola Kórea obsadená Japoncami, 1905 bol donútený podpísať s Japonskom zmluvu o protektoráte a 1910 Japonsko oficiálne anektovalo Kórejský polostrov. Vo vnútornej politike sa usiloval o modernizáciu krajiny, 1883 podporil vydávanie prvých národných novín Hansong Sunbo (Soulský desaťdenník) v kórejskom jazyku, 1884 dal zriadiť poštový systém podľa japonského a čínskeho vzoru, usiloval sa o reformy zamerané na rozvoj infraštruktúry, priemyslu, vzdelávania a zdravotníctva, o zrušenie kastového systému spoločnosti ap. Jeho reformy sú však v súčasnosti často kritizované pre nedostatočnú podporu intenzívneho rozvoja národnej obrany, ktorá by zabránila japonskej anexii Kórey.

koedukácia

koedukácia [lat.] — vzdelávanie a výchova žiakov obidvoch pohlaví v spoločných, zmiešaných triedach jednej školy (lat. coeducare = spolu vychovávať). Na Slovensku bola koedukácia v 2. pol. 19. stor. bežným spôsobom vzdelávania najmä v dedinských školách, v mestách sa žiaci vzdelávali v chlapčenských a dievčenských školách, podobne boli podľa pohlavia oddelené triedy aj v gymnáziách a odborných školách. Vzdelávanie v zmiešaných triedach bolo v ČSR uzákonené 1922 tzv. malým školským zákonom, na základe ktorého postupne dievčenské a chlapčenské triedy splynuli. Aj súčasný slovenský školský systém je založený na princípe koedukácie, niektoré vyučovacie predmety sa však vyučujú (podobne ako v minulosti) oddelene, napr. telesná a športová výchova. V zahraničí má okrem koedukačného vzdelávania dlhoročnú tradíciu aj oddelené vzdelávanie, a to najmä v súkromných školách, napr. v selektívnych prestížnych chlapčenských školách Eton College v Etone v grófstve Berkshire a Harrow School v Londýne a v dievčenskej škole Roedean School v Brightone.

koeficient

koeficient [lat.], súčiniteľ — veličina charakterizujúca vzťah dvoch rôznych entít, miera ich vzájomnej závislosti;

fyz. veličina vystupujúca v súčine s premennou veličinou a definujúca vzťah tejto veličiny k inej veličine, za daných podmienok konštanta (koeficient difúzie, koeficient kĺzavého trenia, koeficient odporu prostredia, koeficient prechodu tepla, koeficient prestupu tepla, koeficient teplotnej rozťažnosti, koeficient tepelnej vodivosti, koeficient trenia, koeficient útlmu, koeficient viskozity, koeficient vztlaku);

mat. a) konštantná, nepremenná časť v rovniciach určitého typu, zvyčajne multiplikatívny faktor pri niektorých členoch rovnice, napr. v systéme lineárnych rovníc s celočíselnými koeficientmi; b) prvok určitej množiny, ktorý čiastočne alebo úplne opisuje niektorý jav matematickej povahy, napr. závislosť, mieru (kovariančný koeficient, koeficient podobnosti); c) prvok pevne danej množiny, pomocou ktorej sa buduje nová štruktúra (vektorový priestor s reálnymi koeficientmi, polynóm s komplexnými koeficientmi, rad s racionálnymi koeficientmi).

koeficient hydraulickej vodivosti vodou nasýteného pórovitého prostredia

koeficient hydraulickej vodivosti vodou nasýteného pórovitého prostredia, filtračný súčiniteľ — hydrol. kvantitatívna charakteristika schopnosti pórovitého prostredia (zemín) viesť kvapalinu (vodu) prúdením. Predstavuje koeficient úmernosti K medzi filtračnou rýchlosťou prúdenia vody a gradientom hydraulického tlaku v pórovitom prostredí. Hrubozrnné prostredia ako štrkopiesky a piesky majú relatívne vysoké hodnoty K (K = 10-3 m/s), a preto vedú vodu lepšie (voda v nich prúdi rýchlejšie) ako ťažké, ílovité zeminy a pôdy, ktoré majú veľmi nízke hodnoty K (K = 10-5 m/s).

koeficient kĺzavého trenia

koeficient kĺzavého trenia, súčiniteľ kĺzavého trenia, faktor kĺzavého trenia — bezrozmerná veličina (zn. \(\mu\) alebo \(f\)) sprostredkúvajúca vzťah medzi silou \(F_k\) kĺzavého (šmykového) trenia, ktorá pôsobí proti pohybu telesa kĺžuceho sa (šmýkajúceho sa) po podložke, a normálovou zložkou sily \(F_n\), ktorou je teleso k podložke pritláčané: \(F_k = \mu F_n\). Hodnota koeficientu kĺzavého trenia závisí od vlastností povrchov telesa a podložky (druhu materiálov, drsnosti). Ak je teleso vzhľadom na podložku v pokoji (napr. na mierne naklonenej rovine), koeficient kĺzavého trenia má vtedy väčšiu hodnotu a nazýva sa koeficient (faktor) adhézie. Väčšia hodnota koeficientu adhézie v porovnaním s koeficientom kĺzavého trenia sa využíva v antiblokovacích systémoch brzdenia automobilov (ABS).

koeficient odrazu

koeficient odrazu, činiteľ odrazu — veličina charakterizujúca vplyv rozhrania dvoch prostredí na šírenie elektromagnetických, mechanických a i. vĺn. Vo vlnovej optike sa definuje ako pomer intenzít (→ intenzita elektrického poľa) odrazenej a dopadajúcej elektromagnetickej vlny: r = Eodraz./Edopad..Pretože intenzita E je daná amplitúdou a fázou vlny, r je vo všeobecnosti komplexné číslo. Druhá mocnina absolútnej hodnoty koeficienta odrazu R = |r|2 definuje odrazivosť vlny a vyjadruje pomer energie odrazenej a dopadajúcej vlny. Koeficient odrazu je dôležitý pri analýze interferencie elektromagnetických vĺn (napr. na tenkej vrstve). V teoretickej elektrotechnike sa pri opise šírenia rovinných elektromagnetických vĺn definuje koeficient odrazu na rozhraní dvoch homogénnych prostredí ako podiel fázorov odrazenej a dopadajúcej vlny. V prípade homogénneho vedenia je koeficient odrazu napäťovej vlny definovaný ako podiel fázorov odrazenej a dopadajúcej napäťovej vlny, obdobne možno definovať koeficient odrazu prúdových vĺn. V telekomunikačnej technike je štandardnou technickou úlohou vytvorenie bezodrazovej trasy. To znamená, že na každom rozhraní alebo parciálnom zakončení časti prenosovej trasy by mal byť koeficient odrazu nulový (prispôsobené zakončenie); vtedy sa celá energia dopadajúca na rozhranie týchto prostredí prenesie ďalej a žiadna jej časť sa neodráža späť. V seizmológii je koeficient odrazu daný pomerom amplitúd odrazenej a dopadajúcej seizmickej vlny.

koeficient polymolekulovosti

koeficient polymolekulovosti, koeficient polydisperznosti — číslo charakterizujúce rozmanitosť veľkosti (dĺžky) makromolekúl s rovnakým chemickým zložením v polyméri (→ polymolekulovosť). Vyjadruje sa ako pomer dvoch rôznych hodnôt priemernej molekulovej hmotnosti polyméru stanovených odlišnými, presne definovanými experimentálnymi postupmi. Čím sú tieto hodnoty rozdielnejšie, tým je polymér z hľadiska veľkosti jednotlivých makromolekúl nehomogénnejší. Koeficient polymolekulovosti významne ovplyvňuje podmienky tvarovania polyméru aj výsledné vlastnosti výrobkov z neho.

koeficient prestupu

koeficient prestupu, transmisný koeficient, súčiniteľ prestupu — veličina umožňujúca charakterizovať (podobne ako koeficient odrazu) vplyv rozhrania medzi dvoma prostrediami na šírenie elektromagnetických vĺn. Pri šírení rovinných elektromagnetických vĺn je koeficient prestupu definovaný ako podiel fázorov prejdenej a dopadajúcej elektromagnetickej vlny na rozhraní dvoch homogénnych prostredí. V prípade homogénneho vedenia je koeficient prestupu napäťovej vlny definovaný ako podiel fázorov prejdenej a dopadajúcej napäťovej vlny, podobne koeficient prestupu prúdovej vlny je definovaný ako podiel fázorov prejdenej a dopadajúcej prúdovej vlny.

koeficient priľnavosti

koeficient priľnavosti — pomer trecej sily \(T\) a normálovej sily \(N\) (kolmého zaťaženia) pneumatiky na povrch vozovky: \(\mu =\frac{T}{N}\). Podľa Coulombových zákonov koeficient priľnavosti (resp. trenia) by nemal závisieť od normálového zaťaženia, veľkosti dotykovej plochy, rýchlosti pohybu ani od teploty, čo v skutočnosti presne neplatí. Koeficient priľnavosti je väčší v pokoji než pri pohybe, čo sa výhodne uplatňuje pri brzdení (→ ABS).

koeficient šírenia elektromagnetických vĺn

koeficient šírenia elektromagnetických vĺn — veličina charakterizujúca šírenie rovinnej harmonickej elektromagnetickej vlny v rozľahlom homogénnom prostredí. Vyjadruje zmenu amplitúdy a fázy vlny zapríčinenú vplyvom vlastností prostredia. Je to komplexné číslo γ = β + jα, kde reálna časť β je útlm (určuje tlmenie amplitúdy vlny) a imaginárna časť α fázová konštanta (aj fázový koeficient; určuje zmenu fázy vlny). Koeficient šírenia elektromagnetických vĺn závisí od materiálových parametrov prostredia (elektrickej vodivosti, permitivity a permeability) i od frekvencie šíriacej sa elektromagnetickej vlny.

koeficient tepelnej vodivosti

koeficient tepelnej vodivosti — veličina charakterizujúca vedenie tepla v látkach, konštanta úmernosti medzi tokom tepla prechádzajúcim za jednotku času cez jednotkovú plochu (hustotou tepelného toku) a gradientom teploty. Vo všeobecnosti je to tenzorová veličina, môže mať rôznu hodnotu pri vedení tepla v rôznych smeroch. Koeficient tepelnej vodivosti patrí k základným charakteristikám materiálov a jeho fyzikálnou jednotkou je W/mK.