Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 363 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Kochnáč

Kochnáč — miestna časť obce Malá Hradná.

Kochol, Viktor

Kochol, Viktor, 13. 4. 1919 Omsk, Rusko – 8. 3. 1984 Bratislava — slovenský literárny vedec, manžel N. Krausovej. R. 1938 – 43 študoval slovanskú a germánsku filológiu na Filozofickej fakulte UK, 1945 – 51 vedecký pracovník, 1948 – 51 administratívny riaditeľ Literárnovedného ústavu SAVU (dnes Ústav slovenskej literatúry SAV), 1951 – 53 vedúci redaktor Vydavateľstva SAVU, 1953 – 83 vedecký pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave, súčasne 1972 – 73 hlavný redaktor časopisu Slovenská literatúra; 1966 DrSc.

V literárnovednom výskume zo začiatku využíval štrukturálnu, neskôr marxistickú metodológiu. Zaoberal sa básnickou tvorbou štúrovcov (Poézia štúrovcov, 1955), literatúrou národného obrodenia (Problémy a postavy slovenskej obrodeneckej literatúry, 1965), komparatívnou verzológiou a teóriou prekladu (Slovo a básnický tvar, 1966) a literárnou kritikou (výbery statí a článkov Nie samým slovom, 1964; Konfrontácie, 1974; Literárne reflexie, 1979). Prekladal z ruštiny a nemčiny.

Kochová, Marita

Kochová (Koch), Marita, 18. 2. 1957 Wismar, Meklenbursko-Predpomoransko — nemecká atlétka (šprintérka). Reprezentantka bývalej NDR v behu žien na 50, 60, 100, 200 a 400 m. R. 1980 získala na olympijských hrách v Moskve zlatú medailu v behu žien na 400 m (48,88 s) a striebornú medailu v štafete na 4 × 400 m, 1983 majsterka sveta v behu na 200 m (22,13 s) a v štafetách na 4 × 100 m a 4 × 400 m. R. 1985 halová majsterka sveta v behu na 200 m. Majsterka Európy 1978, 1982 a 1986 v behu na 400 m a v štafete na 4 × 400 m, halová majsterka Európy 1977 v behu na 400 m a 1983, 1985 a 1986 v behu na 200 m. Počas svojej športovej kariéry vytvorila spolu 30 svetových rekordov, viacnásobná najlepšia športovkyňa roka na svete. R. 2014 uvedená do Siene slávy Medzinárodnej asociácie atletických federácií (IAAF).

Koidula, Lydia

Koidula, Lydia, vlastným menom Lydia Emilie Florentine Jannsenová (Jannsen), 24. 12. 1843 Vändra – 11. 8. 1886 Kronštadt, Rusko, pochovaná v Tallinne — estónska spisovateľka, novinárka a národná buditeľka. Počas štúdia na nemeckej vyššej dievčenskej škole v Pärnu pracovala v redakcii týždenníka Pärnu postimees (Pärnuský postilión), ktorý vydával jej otec Johann Voldemar Jannsen (*1819, †1890), významný národný buditeľ a zakladateľ estónskej žurnalistiky. R. 1864 sa s rodinou presťahovala do Derptu (dnes Tartu), kde pôsobila ako domáca učiteľka a novinárka. Po sobáši (1873) s lekárom Eduardom Mihkelsonom (*1845, †1907) žila v Kronštadte.

Pred odchodom do Ruska bola nadšenou organizátorkou estónskeho kultúrneho života, napr. celoestónskeho speváckeho festivalu (Üldlaulupidu) v Derpte. Položila základy estónskej poézie (písala najmä intímnu, prírodnú a vlasteneckú lyriku) i drámy a prispela k povýšeniu ľudovej estónčiny na literárny jazyk. Jej raná básnická tvorba bola ovplyvnená nemeckou sentimentálnou poéziou (Lúčne kvety, Vaino-liled, 1866), v ďalšej zbierke Slávik z Emajõgi (Emajõe ööbik, 1867) odsúdila národný útlak Estóncov. Viaceré jej vlastenecké básne zľudoveli, napr. Do smrti (Sind surmani), Estónska pôda a estónske srdce (Eesti muld ja eesti süda) a Moja vlasť je moja láska (Mu isamaa on minu arm, 1869), ktorú 1869 pre zbor zhudobnil Aleksander (Saebelmann) Kunileid (*1845, †1875) a počas sovietskej okupácie Estónska 1940 sa stala neoficiálnou estónskou národnou hymnou. Z Koidulinej poézie sa zachovalo 311 dokončených básní, ktoré vyšli posmrtne v kritickom vydaní v zbierke Básne (Luuletused, 1966).

Autorka prózy Mlynár a jeho svokra (Ojamölder ja tema minia, 1863) a divadelných hier Bratanec zo Saaremaa (S. onupoeg, 1870), ktorú sama režírovala, a Taký hlupák (Säärane mulk, 1872).

koincidencia

koincidencia [lat.] — zhoda, splývanie; časový súbeh dvoch nezávislých udalostí alebo javov.

koincidenčná metóda

koincidenčná metóda — meracia metóda založená na registrácii súčasne sa vyskytujúcich dvoch alebo viacerých udalostí alebo udalostí s definovaným časovým odstupom. V jadrovej fyzike sa koincidenčná metóda používa napr. na určenie aktivity rádionuklidu, ktorý pri svojej premene emituje aspoň dva typy žiarenia. Meranie je založené na registrácii žiarenia detektormi, z ktorých každý je citlivý len na jeden typ žiarenia, a na následnom sledovaní časovej korelácie ich výstupných impulzov koincidenčným obvodom. Koincidenčnú metódu vyvinul nemecký fyzik W. Bothe (Nobelova cena 1954).

koincidenčný obvod

koincidenčný obvod — elektrický obvod, ktorý vyhodnocuje časovú zhodu (koincidenciu) výskytu dvoch udalostí, najčastejšie dvoch impulzov. Najjednoduchšie koincidenčné obvody sú dvojvstupové súčinové logické členy (hradlá) AND. Na výstupe hradla bude logická jednotka (vysoká napäťová úroveň) len vtedy, ak sú logické jednotky na obidvoch jeho vstupoch, čiže vysoká úroveň výstupu indikuje súčasný výskyt (koincidenciu) vysokých úrovní napätia v sledovaných bodoch elektrického obvodu pripojených na vstupy hradla. Podobne koincidenčný obvod na indikáciu koincidencie logických núl (nízkych napäťových úrovní) na obidvoch vstupoch je dvojvstupový súčtový logický člen OR. Zložitejšie koincidenčné obvody môžu indikovať aj koincidenciu hrán impulzov, prípadne iné stavy.

koiné

koiné [gr.] — jaz.

1. nadnárečový (oficiálne nekodifikovaný) útvar starogréckeho jazyka, ktorý sa sformoval vo 4. stor. pred n. l. a slúžil ako dorozumievací jazyk všetkých Grékov;

2. nadnárečový jazykový útvar založený na území uprednostňujúcom výrazy spoločné viacerým nárečiam, interdialekt.

Kóírálovci

Kóírálovci (Kóírálá) — nepálska rodina, z ktorej pochádzajú viacerí významní politici a umelci.

Najvýznamnejší členovia: Bišvéšvar Prasád (8. 9. 1914 Váránasí – 21. 7. 1982 Káthmandu) — politik a spisovateľ, brat Mátriku Prasáda, nevlastný brat Giridžu Prasáda, starý otec Maniše. Považovaný za jedného z najvýznamnejších politických osobností modernej nepálskej histórie. Spoluzakladateľ politickej strany Nepálsky národný kongres (1946), 1950 pretvorenej na Nepálsky kongres, ktorá 1959 vyhrala prvé demokratické parlamentné voľby a Bišvéšvar ako jej predseda (1952 – 56, 1957 – 76) sa stal prvým nepálskym demokraticky zvoleným premiérom (1959 – 60). Neúspešne sa usiloval o ďalšiu demokratizáciu a modernizáciu krajiny (okrem iného o nastolenie konštitučnej monarchie). V decembri 1960 ho kráľ Mahéndra (*1920, †1972; vládol od 1955) odvolal, v krajine zrušil parlamentný systém (začiatkom 1961 zakázal politické strany) a 1962 zaviedol paňčájat. Bišvéšvar bol uväznený (1960 – 68), neskôr žil striedavo v indickom exile, v Nepále (kde bol opäť niekoľkokrát väznený) a v USA. Autor viacerých poviedok s existenciálnym filozofickým zameraním;

Giridža Prasád (4. 7. 1924 Saharsa, Bihár, India – 20. 2. 2010 Káthmandu) — politik, nevlastný brat Bišvéšvara Prasáda a Mátriku Prasáda. Pôsobil v odboroch a súčasne sa angažoval v politickej strane Nepálsky kongres, 1996 – 2010 jej predseda. Pre svoj kritický postoj k absolutistickej monarchii bol v 60. a 70. rokoch 20. stor. niekoľkokrát väznený, do nepálskej politiky vniesol tému aktivizácie robotníkov i roľníkov a do strany Nepálsky kongres výraznú socialistickú orientáciu. Po prijatí ústavy (1990; vyhlásenie konštitučnej monarchie, zrušenie paňčájatu, zavedenie systému viacerých politických strán) a po víťazstve Nepálskeho kongresu v prvých voľbách (1991) sa stal ministerským predsedom a ministrom zahraničia (do 1994; tieto funkcie zastával aj 1998 – 99), 2000 – 01 ministerský predseda a minister obrany. Významne sa podieľal na ukončení bojov s maoistickými gerilami operujúcimi v Nepále (1996 – 2006 občianska vojna), 2006 – 08 bol opäť ministerským predsedom. Po zvrhnutí monarchie a vyhlásení republiky (2008) zastával až do zvolenia prvého voleného nepálskeho prezidenta Ráma Barana Jádava krátko aj funkciu hlavy štátu (január – júl 2008);

Maniša (16. 8. 1970 Káthmandu) — herečka pôsobiaca v Indii, vnučka Bišvéšvara Prasáda. Hrala napr. vo filmoch 1942: Príbeh lásky (1942: A Love Story, 1994), Bombaj (Bombay, 1995), Zo srdca... (Dil se..., 1998), Anvár (Anwar, 2007). Držiteľka viacerých filmových ocenení;

Mátrika Prasád (1. 1. 1912 Váránasí – 11. 9. 1997 Birátnagar) — politik, brat Bišvéšvara Prasáda, nevlastný brat Giridžu Prasáda. Spoluzakladateľ politickej strany Nepálsky národný kongres (1946), 1950 pretvorenej na Nepálsky kongres, 1950 – 52 jej predseda. Prvý nepálsky premiér (1951 – 52) po skončení tzv. ránovského obdobia (1856 – 1951), počas ktorého bola funkcia premiéra dedičná a všetka moc v krajine sa sústreďovala v rukách príslušníkov aristokratického rodu Ránovcov. V Nepálskom kongrese predstavoval monarchistické krídlo podporujúce kráľa Tribhuvanu (*1906, †1955, vládol od 1911) z dynastie Šáhovcov (1768 – 2008). Po rozkole v Nepálskom kongrese z neho vystúpil a 1952 založil Národnú demokratickú stranu. R. 1953 – 55 opäť vykonával funkciu premiéra, 1961 – 64 zástupca Nepálu v OSN a veľvyslanec v USA.

Koiš, Ján

Koiš, Ján, 19. 3. 1793 Trstená, okres Tvrdošín – 11. 5. 1839 Pešť, dnes súčasť Budapešti — slovenský lexikograf a národnokultúrny pracovník. Po ukončení štúdia (1816) v Pešti pôsobil od 1817 ako úradník, 1820 – 30 akcesista (čakateľ) a od 1830 prísažný notár Uhorskej miestodržiteľskej rady v Budíne. V 20. a 30. rokoch 19. stor. člen krúžku slovenských vzdelancov sústredených okolo M. Hamuljaka. Stúpenec slovenského národnozjednocovacieho hnutia, 1834 jeden zo zakladateľov a 1834 – 35 funkcionár Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej v Pešti. Vybudoval vzácnu knižnicu. Zaoberal sa slovanskou literárnou problematikou a lexikografiou, zostavil tri všeslovanské slovníky, ktoré zostali v rukopisoch: Všeslovanský-nemecko-latinský slovník (5 zv.), Nemecko-latinský-všeslovanský slovník (10 zv.), Rusko-nemecko-latinský slovník.

Koivisto, Mauno

Koivisto, Mauno (Henrik), 25. 11. 1923 Turku – 12. 5. 2017 Helsinki — fínsky politik, prezident (1982 – 94). V mladom veku bojoval ako dobrovoľník v obidvoch sovietsko-fínskych vojnách (1939 – 40, 1941 – 44). Po 2. svetovej vojne 1945 – 51 robotník, 1947 vstúpil do sociálnodemokratickej strany, absolvoval stredoškoské a vysokoškolské štúdiá (1956 získal doktorát zo sociológie) a zapojil sa do komunálnej politiky v Turku. R. 1958 – 67 riaditeľ, resp. generálny riaditeľ robotníckej sporiteľne, 1968 – 82 (ako ekonomický expert) guvernér Fínskej banky, súčasne 1966 – 67 a 1972 minister financií. R. 1968 – 70 a 1979 – 82 predseda vlády. Po odstúpení prezidenta U. Kekkonena (október 1981) sa v januári 1982 stal prvým sociálnodemokratickým prezidentom Fínska (do 1994). V zahraničnopolitickej oblasti pokračoval v Kekkonenovej politike neutrality Fínska, usiloval sa o nekonfliktné vzťahy so ZSSR, resp. (po jeho rozpade v decembri 1991) s Ruskom a o rozširovanie obchodných a politických vzťahov s krajinami západnej Európy (počas jeho funkčného obdobia sa Fínsko 1985 stalo plnoprávnym členom Európskeho združenia voľného obchodu, 1992 si podalo prihlášku do Európskej únie).

Koizumi, Džun’ičiró

Koizumi, Džun’ičiró, 8. 1. 1942 Jokosuka, prefektúra Kanagawa — japonský politik. Študoval na univerzite v Tokiu a Londýne. Ako člen Liberálnodemokratickej strany (Liberal Democratic Party LDP, jap. Džijú minšutó, založená 1955) bol 1972 zvolený do Snemovne reprezentantov (Šúgiin) japonského parlamentu ako poslanec za Kaganawu (pôsobil do 2009). Postupne zastával viacero ministerských funkcií, 1988 – 89 a 1996 – 98 minister zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia, 1992 – 93 minister pôšt a telekomunikácií, 2006 minister zahraničných vecí. R. 2001 – 06 predseda LDP a premiér, ktorým sa stal aj na základe svojho programu štrukturálnych reforiem zameraných na oživenie rastu ekonomiky, privatizáciu japonskej štátnej pošty a decentralizáciu štátnej správy. V zahraničnej politike sa usiloval o užšiu spoluprácu s USA, ktoré podporoval v boji proti terorizmu, a o zvýšenie globálnej zodpovednosti Japonska. Do vojny proti Iraku vyslal japonských vojakov, čím sa od ukončenia 2. svetovej vojny Japonsko prvýkrát vojensky angažovalo. Vo funkcii premiéra opakovane (šesťkrát) navštívil kontroverznú japonskú svätyňu Jasukuni, čo vyvolalo zhoršenie vzťahov s Kórejskou republikou a Čínou a masové protijaponské protesty v Číne.

kója

kója [lat. > nem.] — vyhradené, oddelené miesto v uzavretom priestore, kabína, box;

1. zabudované lôžko pre posádku lode;

2. oddelenie výstavnej siene, na jednej strane otvorené do vonkajšieho priestoru, stánok.

Kojatice

Kojatice — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v Šarišskej vrchovine v doline Veľkej Svinky, 340 m n. m.; 1 078 obyvateľov (2015); miestne časti: Kojatice, Kojatická Dolina, Pod Pastviskom, Šarišské Lužianky. Pahorkatinné až vrchovinné, čiastočne odlesnené územie, v juhovýchodnej časti súvislý les tvorený borovicou, jedľou a dubom.

Obec písomne doložená 1248 ako Kayutha, 1295 Kaytha, 1312 Kyata, 1317, 1392 Kayatha, 1427 Kayotha, 1543, 1567, 1588, 1600 Kayatha, 1773 Kajata, Kojaczicze, 1786 Kajatha, Kajaczicze, 1808 Kajáta, Kajátha, Kojačice, K., 1863 Kajatha, 1873 – 92 Kajáta, 1895 – 1902 Kajata, 1907 – 13 Kajáta, 1920 Kojetice, Kojecice, 1927 – 48 Kojetice, 1948 Kojatice.

Pôvodne patrila kráľovi, neskôr Omodejovcom, v 15. stor. šľachticom z Rozhanoviec a mestu Prešov. Bola súčasťou panstva Šariš, od konca 13. stor. panstva Svinia. V 16. – 18. stor. patrila jezuitskému rádu a cirkevným inštitúciám. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a drevorubačstvom.

R. 1882 – 1975 bola miestna časť Šarišské Lužianky samostatnou obcou (písomne doložená 1335 ako Lusan, 1458 Kyslwsan, 1464 Lusanka, 1882, 1892 – 1902 Luzsánka, 1907 – 13 Luzsány, 1920 Lužanka, Lužany, 1927 – 48 Lužánky, 1948 – 75 Šarišské Lužianky). Pred 1335 patrila šľachticovi Dominikovi, synovi Lacka z rodu Abovcov. R. 1335 ju Karol I. Róbert daroval palatínovi Viliamovi Drugetovi (*?, †1342). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom.

Archeologické nálezy: sídlisko bukovohorskej kultúry, z rímskej doby (1. – 4. stor.) a raného (8. – 9. stor.) i vrcholného stredoveku (11. stor.), v časti Šarišské Lužianky depot bronzových šperkov, zbraní a náradia z bronzovej doby.

Stavebné pamiatky: klasicistický rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja (1784, obnovený 1896, prestavaný v 50. rokoch 20. stor., rekonštruovaný 2002 – 07), evanjelický a. v. Kostol Sv. Trojice (2001). V časti Šarišské Lužianky rímskokatolícky Kostol sv. Petra a Pavla (2004, prestavaním časti klasicistickej kúrie z 18. stor.).

Kojetín

Kojetín — mesto v Česku v Olomouckom kraji; 6,4 tis. obyvateľov (2013). Strojársky priemysel. Osídlené asi v 10. – 11. stor., písomne doložené 1233. Od polovice 13. stor. do 1415 patrilo Pražskému biskupstvu, neskôr bolo v zálohu. Významné sídlo na križovatke ciest z Olomouca do Kroměříža a z Vyškova do Přerova i do Prostějova. V 16. stor. patril Kojetín pánom z Pernštejna, nastal rozvoj remesiel a obchodu, bolo postavené opevnenie s vodnými priekopami a s 3 bránami. Pravdepodobne v 14. stor. sa v meste usadili Židia, ich počet stúpol po vyhnaní židovského obyvateľstva z Olomouca (1454) a v 16. stor. tvorili jednu z najväčších židovských komunít na Morave. R. 1643 bolo mesto vypálené a 1646 – 48 vyplienené Švédmi. Koncom 2. svetovej vojny (30. apríla – 6. mája 1945) tam prebiehali ťažké boje. Stavebné pamiatky: synagóga (polovica 15. stor., barokovo upravená v 1. polovici 18. stor., 2001 rekonštruovaná; od 1953 patrí Cirkvi československej husitskej), židovský cintorín (doložený 1574), ranobarokový Kostol nanebovzatia Panny Márie (1687 – 92, na mieste staršieho z 13. stor.), baroková Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1702), barokový morový stĺp (1704 – 05), neskorobaroková radnica (po 1829, na mieste pôvodnej, renesančnej, opravená v 2. polovici 90. rokov 20. stor.), na cintoríne Kaplnka Sedembolestnej Panny Márie (1832), fara (1840).

Kojève, Alexandre

Kojève [-žév], Alexandre, vlastným menom Aleksandr Koževnikov, 11. 5. 1902 Moskva – 4. 6. 1968 Brusel — francúzsky filozof ruského pôvodu, synovec V. V. Kandinského. R. 1920 – 27 študoval filozofiu na univerzite v Berlíne a Heidelbergu (žiak K. Jaspersa, pod jeho vedením obhájil prácu o V. S. Soloviovovi). Pochádzal z bohatej rodiny (matka mu ešte dlho po Októbrovej revolúcii v roku 1917 posielala peniaze), ale pre pôžitkársky štýl života a nešikovné investovanie prišiel na konci 20. rokov o majetok a bol nútený nájsť si prácu. R. 1933 – 39 prednášal o filozofii G. W. F. Hegla na L’École pratique des hautes études v Paríži, 1937 získal francúzske občianstvo, počas 2. svet. vojny sa zúčastnil hnutia odporu, od 1948 pôsobil ako tajomník Organizácie pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC; dnes Organizácia pre hospodársku spoluprácu a rozvoj, OECD), 1950 spolupracoval na Schumanovom pláne spoločného európskeho trhu, bol aj poradcom V. Giscarda dֹ’Estaing.

Jadrom Kojèvovej filozofie je Heglova filozofia ducha, ktorú však kriticky reinterpretoval. Okrem G. W. F. Hegla ovplyvnili jeho filozofiu K. Marx a M. Heidegger, ktorých dielo interpretoval ako jednotný filozofický postoj. Jeho prednášky venované Heglovi vyšli vo francúzštine (Úvod do čítania Hegla, Introduction à la lecture de Hegel, 1947) a v angličtine (Introduction to the Reading of Hegel, 1969). Podľa Kojèva sa príroda oslobodzuje prostredníctvom človeka, pričom existuje pred ním. Na základe práce a zápasu za vznik skutočne a objektívne slobodného univerza sa utvára duch ako ľudská negativita stojaca proti pozitivite a identite prírody. Kojèvovo dielo malo veľký vplyv na rozvoj existencializmu vo Francúzsku.

Autor diel Prehľad filozofie práva (Esquisse d’une phénoménologie du droit, 1943), Pojem, čas a diskurz (Le concept, le temps et le discours, 1991), Ateizmus (Athéisme, 1998), Filozofia, štát, koniec dejín (La philosophie, l’état, la fin de l’histoire, 2002), Identita a realita v slovníku P. Bayla (Identité et réalité dans le Dictionnaire de Pierre Bayle, 2010), článkov O krutovláde (De la tyrannie, 1983), Hegel, Marx a kresťanstvo (H., M. et christianisme, 2010) a i. Kojève ovplyvnil mnohých intelektuálov vo Francúzsku (J.-P. Sartre, M. Merleau-Ponty, R. Queneau, R. Aron, G. Bataille, A. Breton a i.) a v USA (Allan Bloom, *1930, †1992; F. Fukuyama).

Kojiš, Teodor Juraj

Kojiš, Teodor Juraj, aj Koyš, 16. 4. 1909 Košeca, okres Ilava – 29. 9. 1984 Cleveland, Ohio — slovenský krajanský pracovník pôsobiaci v USA, benediktín. R. 1913 sa s matkou vysťahoval do USA, 1929 tam vstúpil do rehole benediktínov (1930 prijal rehoľné meno Teodor), vyštudoval filozofiu a teológiu na univerzite v Clevelande a na katolíckej univerzite vo Washingtone, 1936 vysvätený za kňaza. R. 1946 – 66 pôsobil ako opát benediktínskeho Opátstva sv. Andreja Svorada v Clevelande, kde sa zaslúžil o výstavbu novej budovy kláštora a o rozšírenie a prístavbu vyššej benediktínskej školy, na ktorej vyučoval matematiku. V septembri 1952 založil pri opátstve Slovenský ústav a zaslúžil sa aj o vznik Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda (1961; dnes Pápežské slovenské kolégium sv. Cyrila a Metoda) v Ríme. Od 1966 pôsobil ako kňaz v Kláštore bolestnej Panny Márie v Tinley Parku (Illinois), v slovenskej farnosti v Lakewoode a v slovenskej osade sv. Andreja Svorada v Clevelande.

Popredná osobnosť duchovného, národného a kultúrno-spoločenského života amerických Slovákov a Slovákov žijúcich v zahraničí. Zakladateľ a predseda Kultúrnej základiny A. Bernoláka, protektor Prvej katolíckej slovenskej jednoty. Podporoval založenie a činnosť Zahraničnej Matice slovenskej (1959, Buenos Aires) a vydávanie kultúrno-literárneho štvrťročníka Most, od 1949 vydával týždenník Slovenské noviny. Prispieval do časopisov amerických Slovákov a mnohých zahraničných slovenských časopisov (Slovák v Amerike, Ave Mária, Hlasy z Ríma, Katolícky Sokol, Ženská jednota a i.), autor článkov o slovenskom exile týkajúcich sa kultúrneho a duchovného života. Zhromažďoval písomný a ilustračno-dokumentačný materiál o živote Slovákov na Slovensku a vo svete, sústredil bohatý knižničný a archívny materiál k dejinám Slovákov vo svete.

Koj-Kryglan-Kala

Koj-Kryglan-Kala — archeologická lokalita v Uzbekistane v juhovýchodnej časti autonómnej republiky Karakalpacko v púšti Kyzylkum v blízkosti rieky Amudarja. Objavená 1938, počas archeologického výskumu realizovaného 1951 – 57 tam bolo objavené monumentálne kruhovité opevnené sídlo zo 4. stor. pred n. l. považované za jednu z najstarších pevností Chórezmu v západnej časti Strednej Ázie. Bolo vybudované z hlinených tehál a pozostávalo z centrálnej, dodnes dobre zachovanej vežovitej stavby (veže) obklopenej komplexom menších stavieb (74 obytných i hospodárskych budov) a z vonkajších hradieb kruhového pôdorysu (priemer 82 m) prerušených 8 vežami a obklopených masívnou priekopou (v súčasnosti už deštruované). Centrálna veža (výška 8 – 10 m, priemer 42 m, hrúbka stien 7 m) mala dve podlažia, na prízemí boli klenuté komory, na poschodí galéria pre lukostrelcov a chrámové, ceremoniálne a pohrebné priestory. Interpretuje sa ako pevnosť a rituálne centrum so zoroastrickým chrámom a s mauzóleom chórezmských panovníkov. Vykonávali sa tam pohrebné obrady a pravdepodobne aj kultové astronomické pozorovania. V lokalite boli nájdené bohato zdobené keramické osáriá v tvare sediacich ľudských postáv, vyspelá keramika, rytóny zdobené motívmi koní a gryfov, reliéfne zdobené fľaše, antropo- i zoomorfná plastika, ako aj najstaršie písomné pamiatky Uzbekistanu (nápisy na koži). Pevnosť zároveň slúžila aj ako palác a centrálna pokladnica všetkých ostatných pevností (palácov) Chórezmu, ktorých bolo dosiaľ objavených okolo 50. Väčšina z nich bola opustená v 4. – 6. stor. n. l., ostatné zanikli v nasledujúcich storočiach za expanzie Arabov a Džingischána.

kojot

kojot [nahuatl > špan.], Canis — rod z triedy cicavce (Mammalia), rad šelmotvaré (Carnivora; v starších zoologických systémoch mäsožravce), čeľaď psovité. Patrí sem jediný, od púští po chladné lesy Severnej a Strednej Ameriky (okrem pobrežných oblastí Atlantického oceána) žijúci druh kojot prériový (Canis latrans). Má 75 – 100 cm dlhé telo, 30 – 40 cm dlhý chvost, žltohnedú (na krku a bruchu prevažne bielu) srsť, úzky ňufák a špicaté vzpriamené uši. Výška v kohútiku 45 – 55 cm, hmotnosť 7 – 25 kg. Živí sa drobnými hlodavcami, malými vtákmi, plazmi a obojživelníkmi, ale aj bezstavovcami a rastlinnými plodmi, väčšiu korisť (napr. jeleňa) loví len vo svorkách, v blízkosti ľudských obydlí loví aj dobytok, psy, mačky ap.; požiera aj zdochliny a odpadky. Jeho hlavným potravným konkurentom a predátorom je vlk. Kojot žije v monogamných pároch alebo v menších príbuzenských svorkách, svoje teritórium si značkuje močom a trusom. Samice po 63- až 65-dňovej gravidite rodia v podzemných norách 6 – 10 mláďat, ktoré dojčia 7 – 10 týždňov, o mláďatá sa starajú obidvaja rodičia, samec zvyčajne zabezpečuje potravu. Kojot sa dožíva 10 – 14 rokov (výnimočne až 21). Významné mytologické zviera pôvodných obyvateľov Ameriky, v minulosti ho lovili najmä pre kožušinu.

Kojšov

Kojšov — obec v okrese Gelnica v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí vo východnej časti Volovských vrchov, 471 m n. m.; 713 obyvateľov (2015). Na prvohorných fylitoch a porfyroidoch vznikol vrchovinný až hornatinný reliéf. Územie v okolí zastavanej časti obce je prevažne odlesnené, inde sú jedľové, smrekové a bukové lesy.

Obec je písomne doložená 1368 ako Koys, 1375 Koysfalva, 1422 Koys, 1437 Koys, 1477 Kolys, 1565 Koischow, 1773 Kojso, Koischo, Kojskow, 1786 Kojschó, 1808 Koissó, Koischdorf, Koyssow, 1863 – 1913 Kojsó, 1920 Kojšov, Kolšov, 1927 Kojšov.

Vznikla koncom 13. stor. a bola dosídlená valašskou kolonizáciou. R. 1465 pripadla Spišskému hradu. V 16. stor. sa tam ťažila železná ruda a pálilo drevné uhlie pre železné hámre. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, najmä chovom oviec a dobytka, prácou v lesoch, baníctvom, tesárstvom, výrobou dreveného riadu a tkaním plátna, kobercov i súkna.

Stavebné pamiatky: gréckokatolícka fara (začiatok 18. stor.), gréckokatolícky klasicistický Chrám sv. Petra a Pavla (1809, na mieste staršieho zo začiatku 18. stor.), pravoslávny Chrám sv. Petra a Pavla (1995 – 99), súkromné národopisné múzeum (2007).

koka

koka [kečujsky > špan.] —

1. zaužívané označenie kokaínovníka obyčajného (Erythroxylon coca), → kokaínovník;

2. droga z listov kokaínovníka (obyčajného) s anestetickým a stimulačným účinkom, ktorá obsahuje alkaloid kokaín.

kokaínovník

kokaínovník [kečujsky > špan. + novolat.], Erythroxylon, Erythroxylum — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kokaínovníkovité. Vždyzelené, do 8 m vysoké stromy alebo kry pochádzajúce z Južnej Ameriky. Majú tenké striedavé podlhovasté alebo vajcovité celistvookrajové kožovité listy s charakteristickou žilnatinou (s priečne spojenými hlavnými žilkami) a nenápadné jednotlivé alebo vo zväzočkoch usporiadané kvety rastúce v pazuchách listov. Patrí sem asi 250 druhov, najznámejší je kokaínovník obyčajný (Erythroxylon coca, v niektorých botanických systémoch kokaínovník pravý alebo Erythroxylum coca) pochádzajúci pravdepodobne z lesnej oblasti na východných svahoch Ánd v Bolívii a Peru, ktorý má podlhovasté, 3 – 6 cm dlhé svetlozelené listy a drobné belavé kvety vyrastajúce vo zväzočkoch v pazuchách listov; poddruh Erythroxylon coca varieta spruceanum, tzv. peruánsky kokaínovník, ktorému sa darí aj v nižších polohách, sa od poddruhu Erythroxylon coca varieta coca, tzv. bolívijského kokaínovníka, odlišuje užšími, svetlejšími a tenšími listami.

Kokaínovník obyčajný sa pestuje plantážnicky pre listy (obsahujú 1,5 % fyziologicky veľmi účinných alkaloidov, z ktorých najdôležitejší je kokaín), ktoré sa sušia a poskytujú dôležitú drogu, z ktorej sa získava alkaloid kokaín. Domorodí obyvatelia listy žujú alebo fajčia už odpradávna, pretože im droga, ktorú obsahujú, spôsobuje príjemné pocity vzrušenia, dobrú náladu a čiastočne odstraňuje únavu, niekedy k listom pridávajú popol alebo vápno, v liečiteľstve sa rozdrvené používajú napr. proti bolestiam hlavy (potiera sa nimi hlava) alebo na upokojenie žalúdka (ako čajovina zmiešaná s medom); listový extrakt sa v minulosti používal na prípravu kokakolového koncentrátu.

Ďalej sem patria napr. kokaínovník vavrínolistý (Erythroxylon laurifolium), ktorý je endemitom ostrova Réunion, kokaínovník novogranadský (Erythroxylon novogranatense, v niektorých botanických systémoch kokaínovník kolumbijský alebo Erythroxylum novogranatense) pochádzajúci z Kolumbie, Erythroxylum emarginatum, ktorý sa vyskytuje v str. a juž. Afrike, Erythroxylum deciduum z juhu Brazílie, Erythroxylum areolatum z Jamajky a Erythroxylum vacciniifolium (v niektorých botanických systémoch Erythroxylum catuaba) zo severu Brazílie, ktorý sa používa ako afrodiziakum a v tradičnej medicíne na povzbudenie centrálneho nervového systému, na zlepšenie pamäti a proti rôznym bakteriálnym a vírusovým chorobám.

kokaínovníkovité

kokaínovníkovité [kečujsky > špan. + novolat.], Erythroxylaceae — čeľaď dvojklíčnolistových rastlín. Vždyzelené dreviny vyskytujúce sa v tropických a subtropických oblastiach. Majú jednoduché, zvyčajne striedavé alebo protistojné stopkaté listy a päťpočetné jednotlivé alebo vo zväzočkoch usporiadané smotanové alebo ružové kvety, plod dužinatá červená úzko elipsovitá kôstkovica s jedným semenom. Patria sem štyri rody s 260 druhmi, z ktorých najznámejší je rod kokaínovník (Erythroxylon, v niektorých botanických systémoch Erythroxylum).

kokálny

kokálny [lat.], kokoidný — jednobunkový; termín používaný v biológii siníc a rias.

Kokandský chanát

Kokandský chanát — historický štátny útvar v Strednej Ázii s centrom v Dikan Toda (dnešné mesto Kokand v Uzbekistane) založený okolo 1710 kmeňovým náčelníkom Šáhruch begom (*okolo 1680, †okolo 1721), ktorý ovládol časť Ferganskej doliny patriacej Bucharskému chanátu. V priebehu 18. stor. postupne rozšíril svoje územie o niektoré významné obchodné centrá (napr. Chodžent – dnes Chudžant), zároveň však v 2. polovici 18. stor. uznali kokandskí vládcovia čínsku suverenitu (pravdepodobne z obáv pred cudzími nájazdmi najmä z Buchary a z Afganistanu), začo im Čína priznala titul chán (oficiálne bol prvým chánom Alim chán, *1774, †1809, vládol od 1798). V tomto období zažil Kokandský chanát najväčší kultúrny a územný rozmach, postupne k nemu boli pripojené oblasti dnešného vých. Uzbekistanu (Džizzak, Taškent, Šymkent – bývalý Čimkent), Ak-Masdžid (dnes kazašské mesto Qyzylorda), pútnické mesto Turkestan a kirgizská pevnosť Pišpek (dnes Biškek), na juhu ovládal väčšiu časť Pamíru a rozvíjal obchodné vzťahy s Ruskom. Zhoršenie hospodárskej situácie v 19. stor. viedlo k niekoľkým povstaniam (1840 – 42) a k vpádu bucharského chána do Kokandského chanátu, bucharská nadvláda však netrvala dlho. Kokandský chanát bol však naďalej oslabovaný spormi vnútri vládnucej dynastie a rôznymi povstaniami, najmä kirgizských kmeňov. Ruská expanzia do Strednej Ázie priniesla koniec nezávislosti turkických chanátov (1868 sa stal ruským protektorátom Bucharský chanát a 1873 Chivský chanát), Kokandský chanát vzdoroval dlhšie, najskôr Rusku ponechal mestá v juž. Kazachstane (1853 – 56) a neskôr i strategické centrá Taškent (1865) a Chodžent (1866). Po kypčackom povstaní (1873 – 76), ktoré sa skončilo útekom chána Chudajára (*1832, †1886) do Ruska a zásahom ruskej armády (prelom 1875 a 1876), bol Kokandský chanát anektovaný a začlenený do Turkestanskej generálnej gubernie (1876).

Vládcovia Kokandského chanátu
Rok vlády
1700 – 1721 Šáhruch beg
1721 – 1739/40 Rahim
1739/40 – 1748/50 Abd al-Kerím
1748/50 – 1749/51 Abdurahmán
1749/51 – 1763 Erdeni
1770 Sulejman
1770 Šáhruch II.
1770 – 1801 Narbuta
1801 – 1810 Alim chán
1810 – 1822 Muhammed Omar chán
1822 – 1841 Muhammad Ali (aj Madali chán)
1841 – 1842 Mahmud
1842 – 1845 Šír Alí
1845 Murad
1845 – 1858, 1862 – 1863, 1865 – 1875 Chudajár
1858 – 1862 Malla chán
1862 Šáh Murad
1863 – 1865 Sajjíd Sultán Murad
1875 – 1876 Násir ad-Dín Beg

kokarda

kokarda [fr.], Gaillardia, gaillardia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité. Jednoročné, dvojročné alebo trváce byliny pochádzajúce z prérií Severnej Ameriky. Majú chlpaté jednoduché celistvookrajové alebo zúbkaté elipsovité, kopijovité alebo perovitolaločnaté striedavé sediace alebo v prízemnej ružici usporiadané listy a červené, oranžové alebo žlté kvety usporiadané v jednotlivých úboroch s tmavopurpurovými, hnedými, červenými alebo so žltými terčmi, plod nažka.

Patrí sem okolo 30 druhov, napr. trváca, do 60 cm vysoká kokarda ostitá (Gaillardia aristata) s celistvookrajovými alebo so zúbkatými plytkolaločnatými kopijovitými sivastozelenými listami a so žltými úbormi s červenooranžovým terčom s priemerom do 10 cm a jednoročná, do 45 cm vysoká kokarda rozkošná (Gaillardia pulchella) s celistvookrajovými alebo so zúbkatými kopijovitými sivozelenými listami a s červenožltými alebo s červenými úbormi s purpurovým terčom s priemerom do 8 cm, ktoré sa pestujú ako okrasné rastliny.

kokarda

kokarda [fr.] — ružica zhotovená z farebných stúh (niekedy len stužka alebo štítok) vyjadrujúca zvyčajne národnú, štátnu alebo politickú príslušnosť.

Kokavec, Milan

Kokavec, Milan, 29. 4. 1927 Liptovský Mikuláš – 6. 4. 2004 Bratislava — slovenský lekár, otec Milana Kokavca (*1965). R. 1951 – 2003 pôsobil v Ústave súdneho lekárstva Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1967 – 92 prednosta ústavu, 1970 – 80 prodekan Lekárskej fakulty UK; 1973 profesor, 1987 DrSc.

Zaoberal sa súdnym lekárstvom, problematikou náhlej smrti najmä z príčin ochorenia srdca a ciev, diagnostickou hodnotou smrti utopením, premortálnymi a postmortálnymi biogénnymi reakciami organizmu, reakciou organizmu pri stavoch akútnej asfyxie, toxikológiou, ako aj vplyvom biologických činiteľov na dopravnú nehodovosť.

Autor a spoluautor monografie Fyziologické zväčšenie srdca (1964), vysokoškoských učebníc Príručka súdneho lekárstva (1972), Súdne lekárstvo (1987), Všeobecná chirurgia (1991) a Preventívna medicína (1992), viacerých učebných textov a odborných publikácií, o. i. Náhle úmrtia (1957), Vademecum medici (1974), Umiestnenie a rozlíšiteľnosť dopravného značenia z psychologického hľadiska (1979) a Dopravné úrazy chodca (1988), ako aj niekoľkých desiatok vedeckých a odborných článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. R. 1960 – 86 vedecký sekretár, 1986 – 90 predseda Spolku slovenských lekárov v Bratislave, prezident Slovenskej súdnolekárskej spoločnosti.

Kokavec, Milan

Kokavec, Milan, 24. 5. 1965 Bratislava — slovenský lekár, ortopéd, syn Milana Kokavca (*1927, †2004). R. 1989 – 99 pôsobil na I. ortopedickej klinike Lekárskej fakulty UK a Fakultnej nemocnice, od 2000 na Slovenskej postgraduálnej akadémii medicíny (dnes Slovenská zdravotnícka univerzita), od 2004 prednosta Detskej ortopedickej kliniky Lekárskej fakulty UK a Detskej fakultnej nemocnice s poliklinikou v Bratislave; 2011 profesor. Absolvoval študijné pobyty v Česku, Dánsku, Izraeli a opakovane v Rakúsku.

Zaoberá sa vrodenými a vývinovými ochoreniami skeletu, korekciou uhlových a dĺžkových deformít skeletu, neuroortopédiou, onkoortopédiou a endoprotetikou. Od 2007 hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre pediatrickú ortopédiu. Autor a spoluautor monografií Historický pohľad na vznik a rozvoj ortopédie a traumatológie (2004), Vývojová dysplázia bedrového kĺbu (2008), Aktuality z ortopedickej protetiky (2010) a 90 rokov ortopédie na Slovensku (2013), vysokoškolských učebníc Vybrané kapitoly z detskej ortopédie. Časť I (2003), Vybrané kapitoly z detskej ortopédie. Časť II (2003) a Aktuality z detskej ortopédie (2010), príručky Základy sonografie bedrových kĺbov novorodencov (2011) a viac ako 200 vedeckých a odborných prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch.

Od 1990 člen, od 2006 predseda Slovenskej ortopedickej a traumatologickej spoločnosti, 2005 – 09 člen výkonného výboru Európskej pediatrickej ortopedickej spoločnosti (European Paediatric Orthopaedic Society), 2008 – 11 člen výboru Medzinárodnej federácie pediatrických ortopedických spoločností (International Federation of Paediatric Orthopaedic Societies), od 2006 národný delegát Európskej federácie ortopédie a traumatológie (European Federation of Orthopedics and Traumatology), od 2003 člen, od 2006 národný delegát Medzinárodnej spoločnosti ortopedickej chirurgie a traumatológie (Societé internationale de chirurgie orthopédique et de traumatologie), člen redakčnej rady viacerých odborných časopisov.

Kokavská brázda

Kokavská brázda — geomorfologická časť Klenovských vrchov v celku Stolické vrchy. Svojím podkovovitým tvarom s ramenami pozdĺž dolín Rimavy a Klenovskej Rimavy oddeľuje masív Sinca od ostatného územia Klenovských vrchov. Pahorkatinné, väčšinou odlesnené územie s trávnatými plochami a oráčinami.

kokcídie

kokcídie [gr.], Coccidia — trieda z kmeňa výtrusovce (Apicomplexa, Sporozoa). Jednobunkové obligatórne vnútrobunkové parazity stavovcov a článkonožcov. Ich životný cyklus prebieha zvyčajne v jednom hostiteľovi (jednohostiteľské kokcídie patriace napr. do rodov eimeria a izospóra), vyskytujú sa však aj dvoj- alebo trojhostiteľské druhy (viachostiteľské kokcídie, napr. patriace do rodu Sarcocystis). Infekcia sa začína prehltnutím oocýst, ktoré obsahujú jednojadrové sporozoity (infekčné štádium kokcídií), ktoré sa v čreve hostiteľa uvoľnia, preniknú zvyčajne do epitelových buniek tráviacich orgánov, začnú rásť a menia sa na trofozoity, ktoré sa ďalej rozmnožujú. Pri kokcídiách je charakteristická rodozmena (striedanie pohlavnej a nepohlavnej generácie); pohlavne sa rozmnožujú gamogóniou (splynutím gamét vzniká zygota), nepohlavne schizogóniou (jadro sa rozpadá na niekoľko menších jadier, ktoré sa obalia plazmou a vnikajú do ďalších buniek, preto sa nákaza šíri veľmi rýchlo). Sporulácia zvyčajne prebieha vo vonkajšom prostredí, potom ako oocysty opustia s výkalmi telo hostiteľa. Patrí sem vyše 2 000 druhov, z ktorých mnohé spôsobujú ochorenie domácich i voľne žijúcich zvierat nazývané kokcidióza. Pre človeka nie sú kokcídie nebezpečné okrem Toxoplasma gondii, ktorá vyvoláva toxoplazmózu.

kokcidiomykóza

kokcidiomykóza [gr.], kokcidioidomykóza, coccidioidomycosis — mykotické ochorenie (→ mykózy) človeka a zvierat (postihuje hovädzí dobytok, kone, mulice, ovce, psy, ošípané) vyznačujúce sa granulomatóznymi zmenami na pľúcach s tendenciou k rozsevu do ostatných tkanív a orgánov. Vyskytuje sa najmä v teplých a suchých púšťových oblastiach amerického kontinentu. Pôvodcom ochorenia je dimorfná mikromycéta Coccidioides immitis z kmeňa vreckaté huby (Ascomycota), ktorá v endemických oblastiach prežíva v pôde, odkiaľ sa dostáva artrospórami predovšetkým aerogénnou cestou (vdýchnutím) do organizmu. Inkubačná doba ochorenia je 7 – 30 dní. Infekcia môže byť asymptomatická alebo vedie k akútnemu respiračnému ochoreniu, ktoré sa prejavuje ako chrípka, bronchopneumónia, resp. atypický zápal pohrudnice. Pri hovädzom dobytku primárna infekcia vyvoláva chronické ochorenie tráviaceho traktu, pri psoch ochorenie s príznakmi chudnutia a dýchacích ťažkostí, neskôr s vracaním a hnačkou. Primárna infekcia môže prejsť do progresívnej kokcidiomykózy, ktorá má chronický priebeh (trvá mesiace až roky) a zvyčajne sa končí smrťou, pri rozseve sú granulomatóznymi zmenami postihnuté kosti, kĺby, koža, podkožie, vnútorné orgány a centrálny nervový systém. Zriedkavou formou primárnej kokcidiomykózy je kožná forma lokalizovaná spravidla na tvári alebo v šijovej oblasti.

Liečba: podávanie antimykotík, antifugálnych azolov (ketokonazol) a amfotericínu B.

kokcidióza

kokcidióza [gr.] — parazitárne ochorenie vyvolané rôznymi druhmi kokcídií, ktoré parazitujú v epitelových bunkách čreva, pečene, obličiek, pohlavných orgánov a v krvinkách rôznych druhov domácich a voľne žijúcich zvierat, zriedkavo aj človeka. Najviac sú postihnuté mláďatá, ktoré sa nakazia už niekoľko dní po narodení najmä vo vlhkom počasí a prostredí (pri odchove na vlhkej podstielke). Ochorenie prebieha zvyčajne akútne, prejavuje sa smädom, dehydratáciou, nechutenstvom, silnou hnačkou, nervovými poruchami (kŕče) a poruchami činnosti životne dôležitých orgánov; zvieratá hynú spravidla v dôsledku vnútorného krvácania. Po prekonaní ochorenia získavajú preimunitu, stávajú sa však bezpríznakovými nositeľmi a šíriteľmi kokcídií i zdrojom nákazy vnímavých mláďat. Diagnóza sa určuje na základe mikroskopického vyšetrenia výkalov (výkaly hostiteľov obsahujúce oocysty kokcídií a sú hlavným zdrojom šírenia a prenosu kokcidiózy). Liečba: podávanie antikokcidík; z hľadiska výskytu a šírenia choroby je veľmi dôležitá hygiena chovu.

kokcygodýnia

kokcygodýnia [gr.], coccygodynia — bolesť v oblasti kostrče prejavujúca sa najmä pri sedení. Najčastejšie vzniká po úraze sedacej oblasti (napr. pád po odsunutí stoličky, kopnutie s prípadnou zlomeninou, keď sa časť alebo celá kostrč uvoľní a ťahom svalstva posunie smerom dopredu) alebo po pôrode, najmä kliešťovom. Bolesti však môžu vzniknúť aj pri poškodení väziva v spojení s krížovou kosťou. Diagnóza sa stanovuje na základe anamnézy a klinického vyšetrenia (pohmatom cez konečník), spresňuje sa röntgenovou snímkou v bočnej projekcii. Liečba: konzervatívna (úprava sedenia, masáž postranných častí kostrče a susedných svalov, obstreky anestetikom), ojedinele chirurgická.

Kókei

Kókei, okolo 1151 – 1200 Nara — japonský sochár. Pôsobil v Nare v buddhistickom chráme Kófukudži (súčasne bol aj mníchom, dosiahol vysoké mníšske tituly), jeden z členov skupiny sochárov nazývanej Narskí buddhistickí sochári (Nara busši). Pravdepodobne bol žiakom narského buddhistického sochára Kóčóa (Kóčó, pôsobil v Nare okolo pol. 12. stor.). Pracoval výlučne s drevom. Vytváral sochy pre buddhistické chrámy v Nare (napr. sochy v chráme Rengeó-in, 1177 a 1194), k najvýznamnejším patria sochy v chráme Kófukudži (80. roky 12. stor.) a v chráme Tódaidži (koniec 90. rokov 12. stor.), pričom syntézou viacerých starších sochárskych štýlov (asimiloval napr. aj klasický sochársky štýl obdobia Nara) vytvoril vlastný, originálny sochársky štýl. Jeho sochy sa vyznačujú živým realizmom, zmyslom pre pohyb, silným rytmom a bohatstvom záhybov drapérie (napr. sochy 6 patriarchov buddhistickej sekty Hossó v Kófukudži, 1189). Jeho diela zohrali významnú úlohu pri formovaní štýlu japonského buddhistického sochárstva obdobia Kamakura (tzv. škola Kei, Kei-ha) a značne ovplyvnili viacerých sochárov obdobia Kamakura (o. i. napr. aj tvorbu Unkeia).

kokeršpaniel

kokeršpaniel [angl. + vl. m.] — plemeno psa zo skupiny retrieverov, sliedičov a vodných psov, ktoré vzniklo v druhej polovici 19. stor. zo španielov chovaných na Britských ostrovoch od stredoveku. Ako španiele sa v minulosti označovali všeobecne psy, ktoré vyháňali vtáky z krovísk a porastov a nosili ich svojmu pánovi, názov koker (cocker) je zrejme odvodený od anglického názvu sluky lesnej (woodcock), na ktorej lov sa psy v Spojenom kráľovstve (vo Walese a na juhozápade Anglicka) používali začiatkom 19. stor. Boli to predchodcovia anglického kokeršpaniela (prvý oficiálny štandard bol vypracovaný 1892), z ktorého bolo vyšľachtené plemeno amerického kokeršpaniela.

Anglický kokeršpaniel je najznámejší a najviac rozšírený kokeršpaniel. Má zavalité telo, guľatú hlavu so širokým hranatým ňufákom, s veľkými tmavohnedými okrúhlymi očami a s dlhými, nízko nasadenými ušami porastenými jemnou dlhou srsťou, primerane dlhý svalnatý krk splývajúci s plecami, kratší pevný chrbát, kratšie rovné končatiny, nízko nasadený chvost a dlhú priliehavú mierne zvlnenú hodvábnu jednofarebnú alebo viacfarebnú (zlatú, hnedú alebo čiernu alebo s rôznymi odtieňmi) srsť s hustou podsadou (pri jednofarebných jedincoch nie je prípustné biele sfarbenie okrem znaku na hrudi), výška v kohútiku psa 39 – 41 cm, suky 38 – 39 cm, hmotnosť 13 – 14,5 kg. Veselý, nebojácny, temperamentný a tvrdohlavý pes, ktorý vyžaduje pravidelný pohyb; obľúbený spoločenský pes, resp. poľovný pes vytrvalý v sliedení a v donášaní malej zveri.

koketéria

koketéria [fr.] —

1. snaha (zvyčajne žien) upútať pozornosť opačného pohlavia nápadným, vyzývavým spôsobom;

2. prejav pozornosti zvyčajne bez hlbšieho záujmu, pohrávanie sa.

kokila

kokila [fr.] — trvalá kovová (oceľová alebo liatinová) zlievarenská forma rôzneho tvaru a veľkosti používaná na sériové odlievanie ingotov.

Kokinšú

Kokinšú, plným názvom Kokinwakašú, Zbierka starých a súčasných japonských básní — prvá oficiálna zbierka japonskej poézie, prvá tzv. cisárska antológia. V období Heian ju na pokyn cisára Daiga (905) zostavili cisárski úradníci Ki no Curajuki, Ki no Tomonori (žil na prelome 9. a 10. stor.), Mibu no Tadamine (na prelome 9. a 10. stor.) a Óšikóči no Micune (na prelome 9. a 10. stor.), podľa jej vzoru vzniklo neskôr 20 ďalších cisárskych antológií. Obsahuje 1 111 väčšinou anonymných básní (autora majú len niektoré z nich) napísaných vo forme tanka (básne v inej forme sú sústredené v samostatnej knihe) a kvôli pochopeniu zmyslu postupne doplnených o rôzne dlhé predslovy. Súčasťou zbierky sú aj dva obsahovo podobné predslovy, prvý (čínsky) od Kiho no Jošimočiho (†919) a druhý (japonský) od Kiho no Curajukiho považovaný za prvú japonskú poetiku. Tematicky je Kokinšú usporiadaná do dvadsiatich kníh, prvých šesť je venovaných jednotlivým ročným obdobiam (dve jari, jedna letu, dve jeseni a jedna zime), ďalšie sú blahoprajné, o lúčení, cestovné, o menách vecí (bucumei), ľúbostné (najpočetnejšie zastúpená kategória, 360 básní v piatich knihách) a smútočné, dve na rôzne témy, jedna je kniha básní v iných formách ako tanka (napr. čóka – dlhá báseň, sedóka – šesťveršie, haikai – populárna báseň) a ďalšia knihou básní o ceremóniách v cisárskom paláci. Štýl básní sa vyznačuje vycibrenosťou, eleganciou a dokonalým vyjadrovaním. Česky vyšlo niekoľko básní vo výbere Verše psané na vodu: starojaponská pětiverší (1943) v preklade Vlasty Hilskej, v slovenčine vyšiel výber básní pod názvom Kokinšú. Piesne z Cisárskeho úradu pre poéziu (1998) v preklade K. Strmeňa, v zbierke Kvety vĺn. Výber zo starej japonskej poézie (1985) v preklade V. Krupu a v zbierke Kvety srdca (2004) v preklade I. Rumánka.

Kokkola

Kokkola, do 1976 švéd. názov Gamlakarleby — prístavné mesto v záp. časti Fínska na brehu Botnického zálivu (Baltské more), administratívne stredisko regiónu Keski-Pohjanmaa; 38-tis. obyvateľov (13,4 % švédsky hovoriaceho obyvateľstva, 2013). Jedno z najväčších stredísk lodného a chemického priemyslu Fínska, ďalej priemysel hutnícky (spracovanie farebných kovov), drevársky, stavebných materiálov, textilný a potravinársky. Kokkola leží na medzinárodnej Európskej ceste E8 vedúcej zo severu z mesta Tromsø v Nórsku do mesta Turku vo Fínsku (dĺžka 1 410 km), jeden z najväčších prístavov Botnického zálivu.

Bolo založené 1620 švédskym kráľom Gustávom II. Adolfom ako prístav, 1664 značne zničené požiarom. Počas severnej vojny 1700 – 21 spustošené, mnoho obyvateľov odišlo. R. 1765 získalo právo na zahraničný obchod, v 18. stor. predstavovalo významné lodiarske centrum. Do 1809 súčasť Švédskeho kráľovstva, potom do 1917 Ruska. R. 1977 bola k mestu pripojená obec Kaarlela a švédsky názov bol nahradený názvom Kokkola, 2009 boli k nemu pripojené ďalšie obce: Kälviä, Lohtaja a Ullava.

Stavebné pamiatky: kostol (1550, v časti Kaarlela), drevená školská budova (1696, dnes sídlo historického múzea), radnica (1841). Univerzita 1991.

Kokkos, Yannis

Kokkos, Yannis, 11. 4. 1944 Atény — francúzsky scénický výtvarník a režisér gréckeho pôvodu. Od 1963 žije vo Francúzsku. Študoval na École supérieure d’art dramatique v Štrasburgu. V spolupráci s významnými francúzskymi režisérmi vytvoril desiatky scénografických návrhov pre činohru, operu a muzikál, od 1987 začal aj režírovať, a to prevažne operné inscenácie vo svetových metropolách a na festivaloch. Jeho výtvarný rukopis sa vyznačuje prepojením slova s priestorovými prvkami scény, s líniou a plochou, ako aj s uvoľnením miesta dynamickej hre herca. Inšpiroval ho aj film, často využíval filmovú projekciu a rozprávanie príbehu podriaďoval rytmu svetla a farebnosti.

R. 1960 – 90 spolupracoval s A. Vitezom, s ktorým v Théâtre national de Chaillot v Paríži vytvoril inscenácie drám J. Racina (Britannicus, 1981), W. Shakespeara (Hamlet, 1983), V. Huga (Hernani, 1985), Sofokla (Elektra, 1986; v rovnakej spolupráci uvedená už 1971 v Théâtre des Amandiers) i P. Claudela (Výmena, 1986). Spoločne sa podieľali na inscenáciách opier G. Verdiho (Macbeth, parížska Opera 1984) a C. Debussyho (Pelléas a Mélisanda, La Scala 1986), niektoré drámy (P. Claudel: Poludnie životov, 1975) boli uvedené v Comédie-Française či na festivale (Festivale d’Avignon) v Avignone (V. Hugo: Lucrezia Borgia, 1985; P. Claudel: Saténová črievička, 1987). S režisérom J. Lassalom spolupracoval na hrách M. Vinavera (Pospiatky, Théâtre national de Chaillot, 1980), Molièra (Tartuffe, Théâtre national de Strasbourg, 1984) a C. Goldoniho (Mirandolína, Comédie-Française, 1981). Významné boli aj jeho réžie hier J. Racina (Ifigénia, 1991; Tébania, 1995) v Comédie-Française, ako aj réžie opier C. Debussyho (Pelléas a Mélisanda, Opéra Comédie v Montpellier, 2002), B. Brittena (Faidra, Opéra de Marseille, 2005) a M. Musorgského (Boris Godunov, Viedenská štátna opera, 2012). Nositeľ Zlatej medaily za scénografiu na Pražskom Quadriennale (1987).

Kokolia, Vladimír

Kokolia, Vladimír, 27. 11. 1956 Brno — český maliar, kresliar a grafik. R. 1975 – 81 študoval na Akadémii výtvarných umení v Prahe, kde od 1992 pôsobí ako vedúci Ateliéru grafiky II; 2006 profesor. Výtvarný umelec pracujúci s viacerými médiami, okrem maľby, kresby a grafiky sa venuje aj literatúre a hudbe (v 80. – 90. rokoch 20. stor. textár a spevák undergroundovej hudobnej skupiny E).

V rámci výtvarnej tvorby vytvára figuratívne (najmä kresby a grafiky, ktoré skratkovito a kriticky zobrazujú ľudí a ich negatívne vlastnosti) i abstraktné diela (maľby vyznačujúce sa ornamentálnym opakovaním motívu, ktorý vychádza z predmetného sveta, je však vyabstrahovaný), ako aj inštalácie. Zúčastnil sa viacerých samostatných aj spoločných výstav vrátane prehliadky documenta (IX) v Kasseli (1992). Autor viacerých odborných textov o výtvarnom umení. Nositeľ Ceny Jindřicha Chalupeckého (1990) udeľovanej výtvarným umelcom do 35 rokov.

kokolity

kokolity [gr.] — drobné (priemer okolo 0,01 mm) doštičky (šupinky) z uhličitanu vápenatého (z kalcitu, vzácne z aragonitu) rozličného tvaru tvoriace schránku morských, ojedinele aj sladkovodných bičíkatých žltohnedých rias z radu Coccolithophoridales, ktorých výskyt je doložený od triasu, predpokladá sa však, že žili už v silúre.

Podľa stavby sa kokolity rozdeľujú na diskolity (bez centrálneho otvoru) a tremality (s centrálnym otvorom). Kokolity nie sú ploché, môžu mať okraje vyvýšené do tvaru misky (lopadolit) či smerujúce k povrchu bunky (kalyptrolit) alebo môžu mať tvar hviezdy (asterolit). Diskolity môžu mať v spodnej časti drobné, nepravidelne usporiadané póry, ktorých splynutím vzniká centrálny otvor tremalitov. Centrálny otvor je buď jednoduchý (tremalit sa potom nazýva plakolit), alebo rúrkovitý (tremalit sa nazýva rhabdolit). Pre veľkú citlivosť na zmenu životného prostredia (najmä na zmenu teploty a slanosti vody) sú kokolity dôležitým indikátorom pri riešení stratigrafických a paleoklimatologických problémov.

kokón

kokón [provensalsky > fr.] — zool. zámotok.

Kokopovia

Kokopovia, Kokopahovia, Kukapáovia, Cocopovia, Cocopahovia, Cucapáovia, vlastným menom Xawi Kwñchawaay — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na juhozápade USA a severozápade Mexika; spolu asi 1,4 tis. príslušníkov (2010). Kokopovia pôvodne žili pozdĺž dolného toku rieky Colorado a jej delty v oblasti dnešných amerických štátov Arizona a Kalifornia a mexických štátov Baja California a Sonora usadlým spôsobom života v kužeľovitých (neskôr pravouhlých so 4 stenami) obydliach z vetiev stromov utesnených zeminou (v lete v oválnych chatrčiach z prútia omietnutých zvonka aj zvnútra blatom), organizovaní boli v patrilineárnych a exogamných rodoch. Zaoberali sa najmä pestovaním kukurice a dyne a omnoho viac ako iné kmene v oblasti aj lovom, rybolovom a zberom. Z remesiel bolo významné hrnčiarstvo a košikárstvo.

Predpokladá sa, že prvými Európanmi, s ktorými prišli Kokopovia do kontaktu, boli 1540 Španieli (Hernando de Alarcón, *1500, †1541, a Melchor Díaz, *asi 1500, †1541). Na rozdiel od Mohavov a Quechanov (Yumov) mali povesť mierumilovného kmeňa, a hoci mali (s výnimkou Cuñeilov) časté konflikty so susednými kmeňmi (Papagovia, Kohuanovia, Halyikwamaiovia), bojom so Španielmi, ako aj s Mexičanmi a Američanmi sa vyhýbali. R. 1853 bol kmeň po Gadsdenovej kúpe rozdelený hranicou na 2 časti, väčšia časť zostala v USA, menšia časť v Mexiku. V USA žijú v súčasnosti v rezervácii (Cocopah Indian Reservation, založená 1917) v štáte Arizona (v blízkosti mesta Somerton), v Mexiku v štátoch Baja California (okres Mexicali) a Sonora (okres San Luis Río Colorado). Jazyk Kokopov (kwikapa, kukapá, cocopa, cocopah) patrí do yumaskej rodiny hokaských jazykov.