Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 101 – 150 z celkového počtu 363 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Koceľ

Koceľ, aj Gozil, Hesilo, Hezilc, Chezil, Chezul, Chocil, Chozivin, ? — pravdepodobne 876 — blatenské knieža, syn kniežaťa Pribinu a neznámej príslušníčky bavorského šľachtického rodu. Po ovládnutí Nitrianskeho kniežatstva Mojmírom I. (okolo 832 – 833) odišiel s otcom k markgrófovi Východnej marky Ratbodovi a odtiaľ k Bulharom a k chorvátskemu kniežaťu Ratimírovi. Okolo 838 dostal Pribina od Ratboda léno v oblasti Blatenského jazera (dnešný Balaton v Maďarsku; Koceľ získal titul komes) a Koceľ sa s otcom zúčastňoval na jeho správe; 848 nariadením franského kráľa Ľudovíta II. Nemca prešlo léno do vlastníctva Pribinu. Po Pribinovej smrti (861) sa Koceľ stal jeho nástupcom a pokračoval v politike udržiavania dobrých vzťahov s Východofranskou ríšou.

Jeho kniežatstvo sa rozprestieralo od Drávy k Blatenskému jazeru, na sever až k dnešnému Vesprému. Dobudoval sídlo Blatnohrad (Mosaburc, Moosburg) neďaleko dnešného Zalaváru a pokračoval v christianizácii, začiatkom 866 dal vo svojom kniežatstve vysvätiť salzburským biskupom Adalvínom 6 kostolov. Pravdepodobne 867 prijal v Blatnohrade Konštantína a Metoda, ktorí cestovali z Veľkej Moravy do Benátok. Stal sa ich horlivým podporovateľom a bratia tam naučili 50 žiakov hlaholiku a starosloviensku liturgiu. Koceľ sa usiloval vymaniť z právomoci Salzburského arcibiskupstva, upevniť svoju kniežaciu moc a osamostatniť sa od Východofranskej ríše. Preto po Konštantínovej smrti (869) požiadal pápeža Hadriána II., aby ustanovil Metoda za arcibiskupa Blatenského (Panónskeho) kniežatstva. Pápež však poslal Metoda za učiteľa aj do Nitrianskeho kniežatstva a na Veľkú Moravu. Koceľ opäť poslal Metoda i s 20 veľmožmi do Ríma so žiadosťou o jeho vysvätenie za panónskeho biskupa. Na prelome 869 a 870 bol Metod ustanovený za pápežského legáta a vysvätený za arcibiskupa moravsko-panónskej diecézy s centrom v Sirmiu (dnes Sremska Mitrovica v Srbsku), pod ktorú okrem Panónie patrila aj Veľká Morava. Predstavitelia Salzburského a Východofranského arcibiskupstva s tým však nesúhlasili a pápežským dekrétom (873) sa Metodova cirkevná správa zúžila len na územie ovládané Svätoplukom. Koceľove snahy o cirkevné a politické osamostatnenie tak neboli uskutočnené, Blatenské kniežatstvo naďalej ostalo pod východofranskou správou. Koceľ zomrel pravdepodobne na vojenskej výprave proti dalmátskym Chorvátom.

Koceľovce

Koceľovce — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí v Revúckej vrchovine, 349 m n. m.; 250 obyvateľov (2015). Pahorkatinné až vrchovinné, prevažne odlesnené územie, v záp. časti bukové lesy. Obec písomne doložená 1318 ako Guchulpholua, 1320 Guchkulfalua, Guchulfalva, 1331 Goczel, Goczeel, 1427 Bowch, 1773 Geczell, Getzelowetz, Geczelowcze, 1786 Geczel, Geczelowze, 1808 Geczel, Gecelowce, 1863 – 1913 Gecelfalva, 1920 – 48 Gecelovce, 1948 Koceľovce. Vznikla v 2. polovici 13. stor. ako banícka obec. Patrila rodu Ákošovcov, neskôr Bubekovcom zo Štítnika, od 17. stor. Andrášiovcom. V 15. – 16. stor. bola dosídlená valachmi. Obyvatelia sa zoberali baníctvom, poľnohospodárstvom, ovocinárstvom, pastierstvom a povozníctvom. Stavebné pamiatky: gotický evanjelický a. v. kostol (14. stor., v 18. stor. a 1819 upravovaný, s významnými stredovekými freskami zo 60. – 80. rokov 14. stor.).

Koçi, Xoxe

Koçi [-či], Xoxe, 1911 Negovan, dnes Flampouro (neďaleko Flóriny), Grécko – 11. alebo 12. 6. 1949 Tirana (popravený) — albánsky politik macedónskeho pôvodu. Študoval na gréckom gymnáziu v Solúne, 1930 sa s rodinou presťahoval do Albánska. Pracoval ako klampiar v Korçë, kde sa stal jedným z organizátorov komunistického hnutia. Za svoju činnosť bol väznený, 1939 sa mu podarilo ujsť a pripojil sa k aktivitám E. Hodžu. R. 1941 patril k spoluzakladateľom Komunistickej strany Albánska (Partia Komuniste e Shqipërisë, PKSh, od 1948 Albánska strana práce, Partia e Punës e Shqipërisë, PPSh, dnes Socialistická strana Albánska, Partia Socialiste e Shqipërisë), 1943 – 48 člen jej politbyra. Po skončení 2. svet. vojny stál na čele rezortu pre vnútorné záležitosti, ktorý mal v spolupráci s novozaloženou štátnou tajnou políciou (Sigurimi) potláčať akýkoľvek protikomunistický odpor. R. 1946 – 48 vicepremiér a minister vnútra Albánskej ľudovej republiky. Koçi ešte počas vojny úzko spolupracoval so Zväzom komunistov Juhoslávie a s J. B. Titom, v strane patril k projuhoslovanskej frakcii a bol prívržencom integrácie Albánska do tzv. balkánskej federácie. Pre svoje politické názory sa dostal do sporu s prvým tajomníkom Albánskej strany práce a vodcom krajiny E. Hodžom, ktorý bol nekritickým stalinistom, po konflikte Tita s J. V. Stalinom (1948 – 49) prerušil s Juhosláviou diplomatické styky a začal prenasledovať tzv. titovcov. Koçi bol vylúčený zo strany, zbavený všetkých funkcií, v novembri 1948 uväznený a po tajnom procese (11. 5. – 10. 6. 1949) popravený obesením.

Kocian, Anton

Kocian, Anton, aj Kocyan, Koczyan, 8. 8. 1836 Maków Podhalański, Malopoľské vojvodstvo – 22. 12. 1916 Mokraď, dnes miestna časť Dolného Kubína — poľský lesník, zoológ, preparátor a vynikajúci znalec tatranskej prírody; otec Antona Kociana, starý otec Ľudovíta Kociana. R. 1859 – 70 pôsobil v Zakopanom, 1871 – 1910 lesník Oravského komposesorátu v Oraviciach a v Zuberci. Na Oravu bol pozvaný najmä ako výborný preparátor zvierat, jeho preparáty vytvorili základ zoologických zbierok Oravského vlastivedného múzea (dnes súčasť Oravského múzea Pavla Országha Hviezdoslava), Karpatského múzea (dnes Podtatranské múzeum) v Poprade a Tatranského múzea v Zakopanom, sú aj v múzeách v Budapešti, Krakove, vo Ľvove, v Berlíne, Londýne, vo Varšave, Viedni a i. Zaoberal sa najmä vtákmi a cicavcami, jeho publikácie aj zbery sú považované za základný zdroj informácií o vtedajšej faune Tatier. Autor 19 vedeckých článkov uverejnených vo vedeckých časopisoch v Rakúsko-Uhorsku a Nemecku i mnohých fenologických hlásení o prílete a odlete vtáčích druhov.

Kocian, Anton

Kocian, Anton, 13. 6. 1900 Zuberec, okres Tvrdošín – 28. 3. 1984 Trstená, okres Tvrdošín — slovenský prírodovedný pracovník, ochranca prírody, jeden zo zakladateľov vysokohorskej turistiky na Orave; syn Antona Kociana, otec Ľudovíta Kociana. R. 1918 – 39 pôsobil na základných školách, 1939 – 60 na gymnáziách v Martine a Trstenej, 1949 – 56 externý a 1960 – 62 interný pracovník Oravského múzea v Oravskom Podzámku (dnes súčasť Oravského múzea Pavla Országha Hviezdoslava). Zaoberal sa najmä vtákmi a cicavcami. Autor a editor turistického sprievodcu Orava (1933), spoluautor knižných monografií Podbiel (1970), Pamätnica trstenského gymnázia (1971) a Trstená (1973), autor okolo 100 odborných a populárnych článkov uverejnených v domácich časopisoch a zborníkoch, ako aj štatútov na vyhlásenie viacerých chránených území.

Kocian, Ľudovít

Kocian, Ľudovít, 24. 12. 1947 Trstená, okres Tvrdošín — slovenský zoológ, vnuk Antona Kociana (*1836, †1916), syn Antona Kociana (*1900, †1984), manžel Eleny Kocianovej. R. 1970 – 2016 pôsobil na Katedre zoológie Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave; 2010 profesor. Zaoberal sa najmä faunistikou, ekológiou a ochranou vtákov a cicavcov prevažne vo vysokohorskom prostredí, ale aj vodných biotopov a mestskej aglomerácie Bratislavy. Spoluautor 90 vedeckých prác uverejnených v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch a 127 odborných článkov, recenzií a abstraktov, spoluautor knižných publikácií Tatranský národný park (1994), Rozšírenie vtákov na Slovensku (2002), Osobnosti botaniky na Slovensku (2010), Cicavce Slovenska (2012), Ornitologická príručka (2014), Tatry – príroda (2010) a Zuberec (2011), viacerých učebných textov, napr. Hodnotenie stavu ohrozenia taxónov flóry a fauny (2007), Slovník zoologických termínov a taxónov (2010), Zoologický terminologický slovník (2010). Člen viacerých odborných organizácií a komisií, napr. Slovenskej ornitologickej spoločnosti (1991 – 93 predseda) a Českej společnosti ornitologickej. Nositeľ viacerých ocenení.

Kocian, Miroslav

Kocian, Miroslav, 11. 12. 1962 Žilina — slovenský generál. R. 1985 ukončil štúdium na Vysokej vojenskej technickej škole (dnes Akadémia ozbrojených síl generála M. R. Štefánika) v Liptovskom Mikuláši, 1985 – 86 zástupca veliteľa, 1986 – 92 veliteľ protilietadlovej raketovej batérie protivzdušnej obrany ČSĽA v Strakoniciach a v Rožňave, 1992 – 93 zástupca veliteľa a 1993 – 94 veliteľ protilietadlovej raketovej batérie protivzdušnej obrany Armády SR (dnes Ozbrojené sily SR) v Rožňave, 1994 – 99 veliteľ protilietadlovej raketovej brigády protivzdušnej obrany Armády SR v Rožňave. R. 1999 – 2000 študoval na Veliteľskej akadémii (Führungsakademie) v Hamburgu v Nemecku. R. 2000 – 02 zástupca náčelníka štábu logistiky Veliteľstva vzdušných síl Armády SR vo Zvolene, 2002 – 04 náčelník štábu a 2004 – 08 zástupca veliteľa Síl výcviku a podpory Ozbrojených síl SR (OS SR) v Trenčíne. R. 2005 vymenovaný prezidentom SR do hodnosti brigádneho generála, 2011 povýšený do hodnosti generálmajora. R. 2008 – 10 zástupca náčelníka štábu podpory Spojeneckého veliteľstva pozemných síl v Heidelbergu (vo vojenských štruktúrach NATO), január – júl 2010 veliteľ spoločnej logistickej podpornej skupiny medzinárodných mierových síl v Prištine v Kosove, 2010 – 11 náčelník štábu podpory operácií Generálneho štábu OS SR (GŠ OS SR), apríl – september 2011 náčelník štábu operácií GŠ OS SR, 1. 10. 2011 – 30. 9. 2013 prvý zástupca náčelníka GŠ OS SR, od 1. 10. 2013 vojenský predstaviteľ pri Vojenskom výbore NATO a Európskej únie v Bruseli.

Kocianová, Elena

Kocianová, Elena, 22. 7. 1948 Brezová pod Bradlom, okres Myjava — slovenská parazitologička, manželka Ľ. Kociana. R. 1971 – 80 pôsobila na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, 1980 – 2015 vo Virologickom ústave SAV v Bratislave; 2009 DrSc. Spočiatku sa zaoberala ektoparazitickými roztočmi z drobných cicavcov najmä v Západných Tatrách, neskôr ekológiou rickettsií a iných kliešťami prenášaných patogénov a ich vektormi, špeciálne kliešťami a rezervoármi nákazy v prírodných a laboratórnych podmienkach. Spolupracovala pri odhaľovaní prírodných ohnísk rickettsióz, lymskej boreliózy, Q-horúčky (okrem Slovenska aj v Česku, Maďarsku, Poľsku, Nemecku, Rakúsku, Rusku a Uzbekistane). Spoluautorka vysokoškolskej učebnice Špeciálna epidemiológia (2007) a knihy pre mládež Haló, tu je príroda (1978), autorka vyše 100 vedeckých prác publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch s bohatým citačným ohlasom. Členka Slovenskej parazitologickej spoločnosti, nositeľka viacerých ocenení.

Kociha

Kociha — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji v Slovenskom rudohorí v juž. časti Revúckej vrchoviny v doline Rimavy, 250 m n. m.; 213 obyvateľov (2015). Vrchovinné územie je v doline Rimavy odlesnené, v zalesnených územiach prevažujú dubové lesy.

Obec písomne doložená 1298 ako Kechege, 1360 Kecheke, Kechyge, 1404 Kechegew, 1542 Keczege, 1773 Keczege, Kocziha, 1786 Keczege, 1808 Keczege, Kocyha, 1863 – 1913 Kecege, 1920 Kociha.

Patrila Huntovcom-Poznanovcom, Jánokiovcom a Jákófiovcom, neskôr viacerým zemianskym rodinám. V novoveku si tam uplatňovali zemepanské práva aj Kendeovci a Okoličániovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka a spracovaním dreva. Počas SNP 1944 bolo v obci nacistami zavraždených 7 ľudí.

Stavebné pamiatky: neskoroklasicistický evanjelický a. v. kostol (1856, obnovený 1910, rekonštruovaný 1995 a 2009), vedľa neho drevená zvonica (zvony 1899, 1926).

Kocich, Jaroslav

Kocich, Jaroslav, 1. 4. 1930 Frýdek-Místek, Česko – 19. 4. 2016 Košice — slovenský hutnícky odborník českého pôvodu. Vyštudoval Hutnícku fakultu Vysokej školy banskej v Ostrave, od 1953 pôsobil na Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej (dnes Technická univerzita) v Košiciach (1962 – 66 a 1973 – 82 dekan fakulty); 1972 mimoriadny profesor, 1979 riadny profesor. Zaoberal sa koróziou a povrchovou úpravou kovov. Zakladateľská osobnosť výskumu a výučby v oblasti korózie na Slovensku. Mimoriadne cenné sú výsledky jeho spolupráce s výrobnými podnikmi v oblasti energetiky, plynárenstva, hutníctva, chemického priemyslu a strojárstva. Autor viac než 200 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch a 1 patentu. Autor dočasných vysokoškolských učebníc Laboratórne praktikum z korózie kovov (1968) a Povrchová ochrana ocelí (1985) a knižnej publikácie Povrchové úpravy kovov (1971). Nositeľ viacerých ocenení.

Kocinger, Dominik

Kocinger, Dominik, 11. 4. 1932 Báhoň, okres Pezinok – 25. 9. 2011 Bratislava — slovenský vodohospodár. R. 1956 – 60 pôsobil v Agroprojekte Bratislava (zorganizoval a riadil vodohospodársku a hydrogeologickú skupinu), 1960 – 65 zabezpečoval pre chemické podniky v Bratislave prípravu a realizáciu akcie Neutralizačná a mechanická čistiareň a odvedenie chemických odpadových vôd z Dunaja, 1965 – 90 pôsobil vo Vodných zdrojoch Bratislava (zabezpečoval vodné zdroje na Žitnom ostrove po povodni 1965), 1990 – 2007 Splnomocnenec vlády SR pre výstavbu a prevádzku Sústavy vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros (podieľal sa na príprave podkladov na obhajobu funkcie vodného diela Gabčíkovo pred Medzinárodným súdnym dvorom v Haagu, ktorého rozsudok významne prispel k očisteniu mena SR). Spoluautor diel Návšteva oblasti Vodného diela Gabčíkovo (Visit to the area of the Gabčíkovo Hydropower Project, 1999), Vodné dielo Gabčíkovo a prírodné prostredie (2004). Nositeľ Radu Ľ. Štúra I. triedy (2007) za mimoriadne významné zásluhy o rozvoj vodného hospodárstva i ďalších ocenení.

Kocín z Kocinétu, Jan

Kocín z Kocinétu, Jan, 14. 2. 1543 Písek – 26. 3. 1610 Praha — český humanistický historik, právnik, spisovateľ a prekladateľ. Po štúdiu na univerzite v Prahe (1562) vyučoval v Lounoch, Žatci a Rakovníku, potom na mestských partikulárnych školách v Prahe, 1568 – 75 študoval v Štrasburgu, kde v tom čase pôsobil humanista a pedagóg J. Sturm. R. 1575 odišiel do Talianska, kde v Padove študoval filozofiu a právo. Krátko po návrate do Prahy (1577) sa stal hlavným pisárom Menšieho Města pražského (Malá Strana).

Patril k najvzdelanejším osobnostiam v Čechách na konci 16. stor., usiloval sa o povznesenie vzdelanosti v Čechách a o prenesenie pedagogickej metódy J. Sturma do českých škôl. Bol editorom štrasburského vydania Aristotelovej Rétoriky (Aristotelis Rhetoricorum libri III in latinum sermonem conversi, 1570) v latinskom preklade a s výkladom J. Sturma i s vlastnými komentármi, ktorým si získal uznanie (1571 bol povýšený do šľachtického stavu). Zaoberal sa úvahami o potrebe pokroku a rozumnosti, vystupoval proti nehybnej strnulosti vo verejnom živote. Svoje myšlienky tlmočil najmä prostredníctvom predhovorov v ním prekladaných a vydávaných edíciách diel významných antických a vtedajších humanistických autorov. Spolupracovník D. Adama z Veleslavína, pre ktorého pripravil na vydanie (preložil alebo prípadne aj napísal) početné diela, z ktorých najvýznamnejšie sú dve ranokresťanské cirkevné kroniky Historia církevní Eusebia příjmím Pamfilia... a Historia církevní Kassiodora, římského senátora... (obidve 1594).

Kociubynskyj, Mychajlo Mychajlovyč

Kociubynskyj, Mychajlo Mychajlovyč, 17. 9. 1864 Vinnycja – 25. 4. 1913 Černihiv — ukrajinský spisovateľ. Pochádzal z úradníckej rodiny, študoval na teologickom seminári v Šarhorode (Šargorod), štúdium však nedokončil, neskôr získal učiteľský diplom. Zblížil sa s tajnou organizáciou Bratstvo Tarasovcov (Bratstvo Tarasivciv, založené 1891) bojujúcou za sociálnu spravodlivosť a politickú slobodu, začo bol väznený a do konca života pod policajným dozorom. Vystriedal viacero zamestnaní, pracoval ako učiteľ a neskôr ako člen komisie pre boj s fyloxérou viničovou v Besarábii a na Kryme (skúsenosti získané pri práci využil v poviedke Pre obecné blaho, Dľa zahaľnoho dobra, 1895). Vo Ľvove nadviazal kontakty s I. J. Frankom a V. M. Hnaťukom. Neskôr sa usadil v Černihove. Cestoval po západnej Európe a niekoľkokrát sa liečil na Capri, kde sa stretol s M. Gorkým. Od 1910 navštevoval aj kúpeľnú dedinku Kryvorivňa v Huculsku (Huculščyna), kde sa stretával s významnými ukrajinskými literátmi (L. Ukrajinka).

Patrí k najvýznamnejším ukrajinským spisovateľom na prelome 19. a 20. stor. V tvorbe sa zaoberal roľníckou tematikou, neskôr čerpal námety aj z neukrajinského (moldavského, tatárskeho, talianskeho) prostredia. Od etnografického realizmu prešiel k modernizmu (impresionizmu) a neskôr k neoromantizmu. Prózy V diablových putách (V putach šajtana, 1899), Bábika (Ľalečka, 1902) a Jabloňový kvet (Cvit jabluni, 1902) i tzv. exotické etudy Na skale (Na kameni, 1902) a Pod minaretmi (Pid minaretamy, 1904) sú charakteristické znakmi lyrického impresionizmu a hlbokým záujmom o duchovný svet protagonistov. V krátkych prózach On ide! (Vin ide!, 1906), Smiech (Smich, 1906), Persona grata (1907) a Darček k narodeninám (Podarunok na imenyny, 1912) reagujúcich na udalosti (pogromy, národnostný a sociálny útlak) Ruskej revolúcie 1905 – 07, uplatnil metódu psychologického realizmu. Revolučná tematika je výrazná aj v umelecky pôsobivej próze Fata morgana (F. m., 1903 – 10). K jeho najvýznamnejším dielam patria sociálnopsychologická a politická novela Intermezzo (I., 1908), v ktorej sa na báze naturalizmu a impresionizmu zaoberá ozdravujúcou silou prírody, a psychologická próza Tiene zabudnutých predkov (Tini zabutych predkiv, 1911; slov. spolu s ďalšími prózami 1981; sfilmované 1964, réžia S. J. Paradžanov) inšpirovaná pohanskou démonológiou a ľudovými legendami Huculov. Na Slovensku bol vydaný výber z Kociubynského diela Poviedky (1954) a rozprávka O dvoch capkoch (Pro dvoch capkiv, 1890; slov. 1978).

kocka

kocka1. mat. hexaéder, pravidelný šesťsten — trojrozmerné teleso, pravidelný mnohosten patriaci medzi platónske telesá, špeciálny prípad kvádra. Má 6 zhodných štvorcových stien, 12 hrán a 8 vrcholov. Ak je \(a\) dĺžka hrany kocky, objem kocky je daný vzťahom \(V = a^3\) a obsah plášťa vzťahom \(S = 6a^2\). Veľkosť telesovej uhlopriečky \(u\) je určená vzťahom \(u = a\sqrt3\) a veľkosť stenovej uhlopriečky vzťahom \(u_1 = a\sqrt2\). Polomer opísanej guľovej plochy \(r = \frac{\sqrt3}{2}a\), polomer vpísanej guľovej plochy \(\rho = \frac{a}{2}\). Kocka je stredovo súmerná podľa podľa priesečníka svojich telesových uhlopriečok, osovo súmerná podľa troch spojníc stredov protiľahlých strán, šiestich spojníc stredov protiľahlých hrán a štyroch spojníc protiľahlých vrcholov (telesových uhlopriečok), rovinne súmerná podľa troch rovín rovnobežných so stenami a prechádzajúcich jej stredom a podľa šiestich rovín určených dvojicou protiľahlých hrán;

2. predmet tvaru kocky (napr. kocka na hádzanie pri spoločenských hrách, drevené kocky na hranie) alebo podobného tvaru (kocka cukru);

3. štvorcový alebo obdĺžnikový vzor na látke, aj látka s takýmto vzorom.

Kocka, Ján

Kocka, Ján, 11. 9. 1927 Hnúšťa, okres Rimavská Sobota — slovenský filozof. R. 1952 – 72 pôsobil na Katedre filozofie Filozofickej fakulty UK v Bratislave, 1972 z politických príčin prepustený, neskôr pracoval v Múzeu pedagogiky pri Pedagogickej knižnici v Bratislave, 1991 rehabilitovaný a znova pôsobil na Filozofickej fakulte UK, od 1993 na dôchodku. Zaoberal sa dejinami európskej a slovenskej filozofie. Autor kníh Gnozeologické základy pojmov (1961) a Otázky dialektiky poznania (1961), spoluzostavovateľ Antológie z diel filozofov, časť Humanizmus a renesancia (1966), 1965 preložil dielo Thomasa Hobbesa O telese (De corpore). R. 1966 – 69 predseda Slovenskej filozofickej spoločnosti.

Kocková-Kratochvílová, Anna

Kocková-Kratochvílová, Anna, 2. 3. 1915 Tuzla, Bosna a Hercegovina – 22. 7. 1992 Malacky, pochovaná v Plzni — slovenská mikrobiologička. R. 1941 – 45 pôsobila vo Výskumnom ústave pre vitamínovú a hormonálnu chémiu, 1946 – 53 vedúca mikrobiologického oddelenia vo Výskumnom ústave pivovarskom a sladárskom v Prahe, 1953 – 58 na Chemickej fakulte SVŠT (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU), 1958 – 59 na Prírodovedeckej fakulte Vysokej školy pedagogickej, 1959 – 86 v Chemickom ústave SAV v Bratislave, súčasne 1970 – 71 prednášala mikrobiológiu na univerzite v Greifswalde, 1974 – 75 a 1981 expertka na priemyselnú mikrobiológiu v cukrovarníckom ústave v Havane, 1986 v Pchjongjangu; 1968 DrSc.

Zaoberala sa najmä taxonómiou kvasiniek a kvasinkovitých mikroorganizmov (zaviedla metódu numerickej taxonómie), morfologickými a fyziologickými vlastnosťami produkčných a klinicky významných druhov kvasiniek, príbuzenskými vzťahmi jednotlivých skupín a objasňovaním ich fylogenézy, ako aj ich biochémiou, fyziológiou a ekológiou. Vypracovala metódu na identifikáciu patogénnych kvasiniek a budovala zbierky baktérií, húb a kvasiniek. Prispela k rozvoju pivovarníckeho, vinárskeho a pekárenského priemyslu, v poľnohospodárstve sa ňou objavené kvasinky a riasy uplatnili ako kŕmna biomasa. R. 1946 založila vo Výskumnom ústave pivovarskom a sladárskom v Prahe Zbierku kultúr kvasiniek (od 1972 evidovaná vo Svetovom katalógu zbierok mikroorganizmov; od 1963 umiestnená v Chemickom ústave SAV) ako unikátnu špeciálnu zbierku asi 4 000 (2016 obsahuje asi 3 300) autentických druhov a kmeňov kvasiniek (vrátane nových druhov z rodov Candida, Cryptococcus a Sporobolomyces, ktoré objavila). Je podľa nej nazvaný rod kvasiniek Kockovaella a druh kvasinky Rhodosporidium kratochvilovae.

Autorka a spoluautorka viacerých odborných monografií a príručiek, napr. Kvasinky (1957), Katalóg kultúr kvasiniek (1977) a Taxonómia kvasiniek a kvasinkovitých mikroorganizmov (1990), viac ako 300 pôvodných vedeckých prác v domácich a zahraničných odborných časopisoch a zborníkoch, 27 patentov a 5 objavov. R. 1964 zakladateľka a 1964 – 84 predsedníčka komisie pre kvasinky Československej spoločnosti mikrobiologickej pri ČSAV, 1966 zakladateľka a 1966 – 69 podpredsedníčka Medzinárodnej rady komisie pre kvasinky pri Medzinárodnej asociácii mikrobiologických spoločností, od 1974 členka výboru Svetovej federácie zbierok kultúr mikroorganizmov, od 1977 Medzinárodnej sekcie pre mykológiu. Nositeľka mnohých ocenení.

Kocojty, Arsen

Kocojty, Arsen, rus. Kocojev, 15. 1. 1872 Gizeľ, Severné Osetsko – 4. 2. 1944 Ordžonikidze, dnes Vladikavkaz — osetský spisovateľ, jeden zo zakladateľov osetskej umeleckej prózy, majster osetskej poviedky. Študoval v pravoslávnom kňazskom seminári, štúdium však pre chorobu nedokončil. Neskôr pôsobil ako vidiecky učiteľ, pre propagáciu ateizmu však dostal zákaz vykonávať činnosť. Jeho literárnymi vzormi boli A. P. Čechov a G. de Maupassant. R. 1902 bol pre buričstvo vyhostený do Južného Osetska, kde posobil ako učiteľ. R. 1910 tam vydával časopis Æfsir (Klas), v ktorom publikoval svoje poviedky, od 1912 pracoval v Petrohrade ako korektor boľševického denníka Pravda, 1929 sa vrátil do Vladikavkazu, kde pokračoval v literárnej činnosti.

V poviedkach, ktoré vychádzali v rôznych časopisoch, stvárnil témy súvisiace s niektorými osetskými tradíciami a rituálmi (krvná pomsta, mágia, poverčivosť, výkupné za nevestu) a s ich nepriaznivými dôsledkami, napr. Zavčas rána (Sæumærajsom), Pätnásť rokov (Fynddæs azy), Bosoráctvo (Chin), Aj to sa stáva (Aftæ dær væjjy), viaceré vyšli posmrtne knižne v ruskom preklade pod názvom Zobrané poviedky (Izbrannyje rasskazy, 1952) a Dielo (Uacmystæ, 1971). Autor románu Drak (Kæfquyndar, časopisecky 1923) o živote presídlených vrchárov vo veľkomeste a novely Džanaspi (Dž., 1940), v ktorom zachytil triedny boj v osetskej dedine. Do osečtiny preložil dielo A. S. Puškina.

Kocur, Dušan

Kocur, Dušan, 14. 3. 1961 Košice — slovenský elektrotechnik. Od 1988 pôsobí na Fakulte elektrotechniky a informatiky Technickej univerzity v Košiciach (1997 – 2000 prodekan, 2000 – 07 dekan fakulty); 2005 profesor. Zaoberá sa spracovaním signálov, špeciálne spracovaním radarových signálov, UWB radarovými systémami a ich aplikáciami, fyzickými vrstvami bezdrôtových komunikačných systémov a i. Autor a spoluautor vyše 200 vedeckých článkov s medzinárodným ohlasom.

Kocurany

Kocurany — obec v okrese Prievidza v Trenčianskom kraji v záp. časti Hornonitrianskej kotliny na jej styku so Strážovskými vrchmi, 310 m n. m.; 512 obyvateľov (2015). Pahorkatinné územie, ktoré je v okolí obce odlesnené, inde lesy s prevahou duba, hrabu a borovice.

Obec písomne doložená 1113 ako Cozuran, 1263 Kozorich, Kozirich, 1275 Kuchure, 1298 Kochyrich, 1324 Kachoral, 1752, 1773, 1786 Koczur, 1808 Koczúr, Kocúr, 1863 – 88 Kocur, 1892 – 1907 Kocúr, 1913 Kocurány, 1920 Kocúr, Kocurice, 1927 Kocurany.

Patrila Nitrianskemu hradu, neskôr Diviackovcom. R. 1324 pripadla Leukušovi, synovi Michala Šimoniho, 1348 rodu Motešickovcov, 1440 ju získal Imrich Šimoni, vnuk Leukuša. R. 1450 prepadol obec Klement z Topoľčian s bratríkmi. R. 1519 získal časť majetkov Ladislav Rožňa z Mitíc, od 18. stor. patrila opäť Šimoniovcom. Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Rímskokatolícka Kaplnka Panny Márie (20. roky 20. stor.).

Kocurice

Kocurice — mestská časť Piešťan.

kocúrnik

kocúrnik, Nepeta — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hluchavkovité. Jednoročné, dvojročné alebo trváce byliny alebo polokry pochádzajúce z Európy, Ázie a Afriky, niektoré druhy boli introdukované aj do Sev. Ameriky. Majú štvorhranné stonky, krížmo protistojné, na okraji vrúbkované alebo pílkovité sivozelené listy a v pazuchách horných listov biele, ružové, fialovočervené alebo fialové kvety s dvojpyskovitou korunou usporiadané v papraslenoch, plod tvrdka. Kvety obsahujú rôzne prchavé aromatické látky (najmä monoterpén nepetalaktón), ktoré svojou charakteristickou vôňou lákajú a dráždia mačky (odtiaľ slovenský názov; → katofília).

Patrí sem okolo 250 druhov, na Slovensku sa pri cestách, na rumoviskách a na medziach vyskytuje 70 – 100 cm vysoký kocúrnik obyčajný (Nepeta cataria) s plstnatými stonkami a so smotanovobielymi, na dolnom pysku červenobodkovanými kvetmi, ktorého listy a kvitnúce stonky sa v ľudovom liečiteľstve používajú ako čajovina pri prechladnutí a horúčke (podporuje potenie a znižuje horúčku), pri bolestiach hlavy a poruchách trávenia (najmä proti kŕčom, nadúvaniu a na zastavenie hnačky) a vo forme obkladu na upokojenie podráždenej pokožky, a na výslnných trávnatých stráňach a v lesostepiach rastúci, 50 – 120 cm vysoký kocúrnik panónsky (Nepeta pannonica) s holými stonkami a s modrofialovými kvetmi s tmavopurpurovými škvrnami na dolnom pysku. Niektoré ázijské druhy, napr. kocúrnik veľkokvetý (Nepeta grandiflora) a kocúrnik Mussinov (Nepeta racemosa), sa pestujú ako okrasné záhradné trvalky.

koč

koč [maď.], kočiar — dvojstopové cestné vozidlo určené na prepravu malého počtu osôb, prispôsobené na ťahanie koňmi. Jeho priemerná rýchlosť (v závislosti od stavu ciest a záprahu) je na dlhšie vzdialenosti asi 10 km/h, krátkodobá asi 20 km/h a extrémna až 30 km/h, hmotnosť 600 – 1 000 kg. Pozostáva z dvoj- alebo štvorkolesového podvozku a z karosérie (z korby, zo skriňovej časti pre cestujúcich a na batožinu, ktorá má pevnú alebo skladaciu strechu, a z kozlíka pre pohoniča), ktorá je (na rozdiel od voza) oddelená a koženými remeňmi zavesená na podvozku alebo upevnená na pružných perách. Koče boli známe už v starovekom Egypte, v Európe sú prvýkrát doložené vo Francúzsku (1315), neskôr v Nemecku (1494) a v Anglicku (v Londýne, 1564). Korba bola spočiatku pripevnená priamo na podvozku, neskôr zavesená na kožených remeňoch, ktoré v 18. stor. nahradili perá. Významným medzníkom vo vývoji koča bol vynález elipsovitých listových pier (1804), ktoré sa pripevňovali priamo na karosériu, čím sa zväčšila stabilita a zvýšila rýchlosť koča.

Podľa počtu koní v záprahu sa rozoznávajú jedno-, dvoj-, troj-, štvor- a viaczáprahové koče (trojzáprahové koče sú zriedkavé; → trojka), podľa počtu kolies dvojkolesové a štvorkolesové koče. Dvojkolesové koče boli bez rejdového mechanizmu (→ rejd; umožňuje odbočenie vozidla z priameho smeru) s korbou umiestnenou nad jedinou osou koča, napr. gig (význam 1), kabriolet (význam 2), sulka, ako aj tanga (tonga) dodnes používaná v Indii, Pakistane a Bangladéši. Štvorkolesové koče boli kvôli otočeniu i na malom priestore vždy vybavené rejdom.

V období baroka a rokoka v 16. – 18. stor. boli rozšírené veľké robustné karosy zdobené bohatou rezbou, zlátením a maľbou. V ľudnatých mestách ich však bolo náročné riadiť, preto boli postupne nahrádzané ľahšími kočmi, v Nemecku (Berlíne) vznikla v pol. 17. stor. berlina (berlingot), z ktorej sa v 18. stor. vyvinulo kupé (coupée). V 17. a 18. stor. sa ako verejný (nájomný) dopravný prostriedok používala drožka (fiaker), z ktorej vznikol luxusný landauer (landau) a jeho polovičná verzia landaulet. Jednoduchšími a ľahšími druhmi kočov boli aj brička, kareta a faeton. V 19. stor. sa v Spojenom kráľovstve používali cab (štvormiestny koč vyvinutý z kabrioletu), brejk (angl. brake; otvorený koč s vyvýšeným kozlíkom a s pozdĺžne i s priečne uloženými sedadlami, do ktorého sa nastupovalo aj zozadu) a brougham (ľahký dvojmiestny koč s oddelenou kabínou s pevnou strechou pre cestujúcich). V 18. stor. začala narastať medzimestská doprava, ktorá si vyžadovala nové typy cestovných a poštových k. (→ dostavník, → omnibus, neskôr wagonette).

Na výrobe kočov (podvozky i korby sa spočiatku vyrabáli osobitne) sa zúčastňovali viacerí remeselníci, napr. kováči, remenári, uzdári, kolári, sedlári a i., špecializovaná výroba kočov sa vo vyspelých krajinách (najmä v Nemecku a Anglicku) rozšírila koncom 18. stor. V 19. stor., keď výroba kočov dosiahla vrchol, sa koče vyrábali aj v Rakúsku (firma Jacoba Lohnera, *1821, †1892, založená 1821 vo Viedni) a v Čechách (firma Ignáca Šustalu, aj Ignatz Schustala, *1822, †1891, založená 1850 v Kopřivnici, a firma Václava Brožíka, *1821, †1895, založená 1867 v Plzni); 1902 bolo v Rakúsko-Uhorsku okolo 386 tovární na koče. Korba koča bola neskôr použitá na výrobu prvých typov karosérií automobilov. Rozšírením automobilovej dopravy (i rozvojom železníc) na začiatkom 20. stor. dopyt po kočoch s konským záprahom poklesol a koče sa do 1945 vyrábali už len v menšom množstve. V súčasnosti sa používajú najmä pri slávnostných príležitostiach alebo na prepravu turistov.

Na Slovensko sa koče dovážali najmä z Francúzska a Nemecka, ich domáca výroba sa rozšírila najmä v 2. pol. 19. stor. K najznámejším patrila továreň Antona Marschalla (*1846, †1917; pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave) založená 1869 – 70 v Bratislave. R. 1896 mala 48 zamestnancov a vyrábala okolo 170 druhov kočov, napr. drožky, jednoduché koče, tzv. esterháziovské koče, štvorsedadlové prútené koče s baldachýnom, omnibusy, pohrebné koče ap. R. 1895 – 97 bol do koča z továrne A. Marschalla osadený motor s benzínovým pohonom, čím vznikol prvý automobil na Slovensku.

Kočan, Mikuláš

Kočan, Mikuláš, 8. 2. 1946 Humenné — slovenský dramatik, básnik, prozaik a dramaturg. R. 1964 – 69 študoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave. Od 1969 dramaturg Československej televízie (dnes RTVS) v Bratislave, v 90. rokoch 20. stor. redaktor Literárneho týždenníka. Debutoval zbierkou lyrickej poézie Chvenie (1965), nasledovali rozhlasové (Hrúbky, 1965; Niet tu miesta pre holuby, 1966) a televízne (Čatár Gombík rozkazuje, 1964; Diamantové jablko, 1968; Zabudnutá brigáda, 1970; Aby sa ľudia necítili sami, 1970; Bračekovci, 1972; Súčet, 1974; Lakmus, 1976; Sila, 1978; Cena priateľstva, 1979) hry pre deti a mládež. Autor divadelných hier, v komédiách Kastelán (1976) a Závrat (1977) sa zaoberal problémami mladej generácie a jej hľadaním si miesta vo svete v období reálneho socializmu. V sérii ďalších komediálne ladených hier uvedených na scéne SND Kolotoč (1979), Gadžovia (1980), Playback (1983), Ej, Ďurko, Ďurko alebo Horúci zemiak (1985) i v hre Húsky, húsky, kam letíte? (1991, inscenovaná v DJZ v Prešove pod názvom Andrišku, Andrišku!) kritizoval pokrytectvo a narušené mravné hodnoty vtedajšej spoločnosti. V hre Diabol (1994, ako román 2005) reflektoval pocity odchádzajúcej generácie, ktorá celý produktívny vek prežila v socializme. Autor básnických zbierok Nevesta v daždi (1970) a Z blata a slamiek (1974) i románového príbehu s autobiografickými črtami Totalita, moja láska (2009), v ktorom na pozadí pomaturitného stretnutia podáva analýzu charakterov bývalých spolužiakov, ktorí, zakotvení v minulom, totalitnom režime, sa prispôsobujú novej spoločenskej situácii.

Kočani

Kočani — mesto v severových. Macedónsku vo Východnom regióne v severových. časti Kočanskej kotliny 120 km od Skopje a 65 km od hranice s Bulharskom; 35-tis. obyvateľov (2013). Pestovanie ryže. V okolí termálne pramene.

Oblasť mesta osídlená už v rímskej dobe a byzantskom období. V 6. – 7. stor. tam žili Slovania, ktorý vybudovali pevnosť. Prvýkrát písomne doložené 1337. V 15. stor. sa dostalo pod nadvládu Turkov, v 19. stor. mesto. V oblasti sa nachádzajú pozostatky osídlenia z rímskej doby a byzantského obdobia, asi 6 km sev. od mesta archeologická lokalita Dolno Gradište s viacerými nálezmi (zvyšky obranného valu, rímska a byzantská keramika) z neskoroantického obdobia. Stavebné pamiatky: obranná veža (2. pol. 17. stor.), Chrám sv. Juraja (1917).

Kočerha, Ivan Antonovyč

Kočerha, Ivan Antonovyč, 6. 10. 1881 Nosivka, Černihivská oblasť – 29. 12. 1952 Kyjev — ukrajinský dramatik a divadelný kritik. Po ukončení právnickej fakulty na univerzite v Kyjeve (1903) pôsobil ako právnik a novinár, od 1904 písal divadelné kritiky, neskôr sa venoval vlastnej tvorbe. Poetika jeho hier vychádzala z tradícií symbolizmu, jeho prvé drámy nemali pre špecifický štýl a formu úspech a oficiálna sovietska kritika ich odmietla. Ocenená bola až filozofická komédia Majstri času (Majstry času, 1933; známa aj pod názvom Hodinár a sliepka, Hodynnykar i kurka). Autor okolo 30 komédií a historických hier, napr. Víla horkých mandlí (Feja hirkoho myhdaľu, 1926) a Diamantový žarnov (Almazne žorno, 1927), satirickej grotesky s fantastickými prvkami Marko v pekle (Marko v pekli, 1928), dramatickej poémy Svičkova svadba (Sviččyne vesiľľa, 1930) a Pôjdeš – nevrátiš sa (Pideš – ne vernešsja, 1935), veršovanej tragédie Jaroslav Múdry (Jaroslav Mudryj, 1944; druhé, prepracované vydanie 1946) a i.

Kočinčína

Kočinčína, vietnamsky Nam Ky, aj Nam Bo, aj Mien Nam — historický názov územia v najjužnejšej časti polostrova Zadná India v juž. časti dnešného Vietnamu, na severe a severozápade hraničiaceho s Kambodžou a na severovýchode so str. časťou Vietnamu historicky nazývanou Annam (podľa čínskeho názvu Vietnamu An-nam – Pacifikovaný juh), ktorú Číňania okupovali v 7. a v 15. stor. Má nížinný reliéf, väčšinu územia vypĺňa rozľahlá delta Mekongu, pobrežie je silno zamočiarené. Tropické podnebie so suchými zimami a s vlhkými letami. Hustá sieť vodných kanálov. V súčasnosti významné poľnohospodárska oblasť (pestovanie ryže, kokosovníka, cukrovej trstiny, kaučukovníka, zeleniny, citrusov, kávovníka, čajovníka, tabaku; chov ošípaných a hydiny); sladkovodný a morský rybolov. Priemysel potravinársky, drevársky, textilný, stavebných materiálov; remeslá. Územie je obývané Vietnamcami, Khmérmi a Chanmi (vlastnými Číňanmi). Najväčšie mestá: Hočiminovo Mesto, Can Tho, Bien Hoa.

Názov pravdepodobne zaviedli v 16. stor. Portugalčania, ktorí takto chceli oblasť odlíšiť od oblasti (resp. kniežatstva) Kóčín na juhozápade polostrova Predná India. Územie Kočinčíny bolo približne od 1. stor. pred n. l. súčasťou kráľovstva Funan, potom Čenla a neskôr khmérskeho kráľovstva Angkór. Sev. časť územia striedavo ovládala starobylá ríša Čampa rozprestierajúca sa v str. a vo vých. časti dnešného Vietnamu. V období od 15. do 18. stor. bola Kočinčína postupne od severu obsadzovaná kráľovstvom Dai Viet. V niekoľkých migračných vlnách tam prichádzali Vietovia, Čamovia i utečenci z Číny, ktorým kráľovský dvor 1679 povolil osídliť niektoré pobrežné oblasti. Od obdobia vlády panovníka Nguyen Phuc Anha (vládol 1802 – 19 pod menom Gia Long) z dynastie Nguyen (1802 – 1945) predstavovalo územie Kočinčíny 5 najjužnejších vietnamských provincií, jeho významným centrom sa stalo mesto Gia Dinh (dnes Hočiminovo Mesto). V 19. stor. sa Kočinčína stala pre svoju výhodnú strategickú polohu oblasťou záujmu Francúzov, ktorí z nej plánovali preniknúť do Číny. Odmietavé postoje Vietnamu počas rokovaní o nadviazaní obchodných vzťahov, ktoré iniciovalo Francúzsko, a opätovné zákazy pôsobenia francúzskych kresťanských misionárov na vietnamskom území vyvolali 1858 inváziu Francúzov do Vietnamu pri meste Da Nang a 1859 útok spojených francúzsko-španielskych vojsk na Gia Dinh, ktorého okolie bolo najbohatšou ryžovou oblasťou zásobujúcou celý Vietnam. Po porážke Vietnamcov bola uzavretá mierová zmluva (1862), ktorou Francúzi získali právo na voľné pôsobenie kresťanských misionárov vo Vietname a na voľný obchod, Gia Dinh (Francúzmi premenované na Saigon), ako aj vtedajšie provincie Dinh Tuong (obl. mesta My Tho), Bien Hoa i skupinu ostrovov Con Dao s hlavným ostrovom Con Lon (aj Con Son, Poulo Condore) definitívne obsadili a expanziou pokračujúcou na východe pevniny pripojili provincie Vinh Long, Chau Doc a Ha Tien; vznikla kolónia po francúzsky nazývaná Kočinčína (La colonie de Cochinchine, 1867) s hlavným mestom Saigon, ktorá bola prvou a zároveň jedinou francúzskou kolóniou na území Vietnamu. Po obsadení ďalších území (Annamu s hlavným mestom Hue, Tonkinu s hlavným mestom Hanoj, Kambodže a Laosu), ktoré sa stali francúzskymi protektorátmi, bola 1887 vyhlásená Francúzska Indočína (fr. Union Indochinoise; → Indočína, význam 2) a Kočinčína sa stala jej administratívnou súčasťou. Na rozdiel od protektorátov Annam a Tonkin, kde formálne vládol vietnamský cisár (sídlil v Hue), v Kočinčíne stál na čele guvernér, ktorý po založení Francúzskej Indočíny podliehal generálnemu guvernérovi (gouverneur général). Francúzska vláda začala v Kočinčíne uplatňovať politiku asimilácie podobne ako vo svojich afrických kolóniách (Alžírsko), usilovala sa tam presadiť francúzske zákony a francúzsky spôsob vlády. Kočinčína bola podriadená priamo francúzskemu parlamentu a finančnej rade úradníkov (1875 tam bola založená Indočínska banka), uplatňoval sa tam francúzsky školský systém (1861 tam bolo otvorené prvé francúzsko-vietnamské lýceum, 1879 bola založená správa vzdelávacieho systému). Počas 2. svet. vojny 1940 – 45 bola Kočinčína okupovaná Japonskom, 1945 – 54 súčasť Vietnamskej demokratickej republiky, 1954 – 76 Republiky Vietnam (Juž. Vietnam; → Vietnam, Dejiny).

kočinka

kočinka [vl. m.] — ťažké mäsové plemeno sliepok pochádzajúce z Indočíny (Kočinčíny, odtiaľ názov), v súčasnosti chované najmä na výstavné účely. Kočinky majú pomerne malú hlavu s malými červenými ušnicami, s menším jednoduchým hrebeňom a červenohnedými očami, krátky krk, mohutné oblé telo, bohato operené holene, žlté, takmer skryté beháky a krátke mäkké načuchrané perie. Chovajú sa v žltom, jarabičom, čiernom, bielom, modrom a pásikavom farebnom ráze. Hmotnosť kohúta 5,0 kg, sliepky 4,0 kg, ročná znáška 100 – 120 vajec s krémovou až svetlohnedou škrupinou, hmotnosť vajca 55 – 60 gramov.

Kočín-Lančár

Kočín-Lančár — obec v okrese Piešťany v Trnavskom kraji v záp. časti Trnavskej pahorkatiny na okraji Malých Karpát, 240 m n. m.; 525 obyvateľov (2015); miestne časti: Kočín, Lančár. V nížinnej časti na neogénnych usadených horninách prekrytých sprašou vznikol pahorkatinný reliéf, v Malých Karpatoch na druhohorných dolomitoch vrchovinný reliéf. Územie je v nížine odlesnené, v pohorí sú dubové, hrabové a borovicové lesy. V katastri obce sa nachádzajú prírodná rezervácia Chríb (vyhlásená 1988, rozloha 16 ha; zriadená na ochranu xerotermného spoločenstva kavyľovej stepi) a prírodná rezervácia Lančársky Dubník (vyhlásená 1993, rozloha 27 ha; zriadená na ochranu botanicky významného územia so zachovanou pestrosťou xerotermnej vegetácie v oblasti bývalých pasienkov).

Obec vznikla 1991 zlúčením obcí Kočín (písomne doložená 1436 ako Kotlyn, 1446, 1571 – 73 Kochyn, 1773 Kocsin, 1786 Kocschin, 1808, 1863 – 1907 Kocsin, 1913 Köcsény, 1920 – 91 Kočín) a Lančár (písomne doložená 1262 ako Kuerencher, 1332 – 37 Guerencher, 1394 Lanchar, 1571 – 73 Lanchyar, 1773 Lancsar, 1786 Lancschár, 1808, 1863 – 1913 Lancsár, 1920 – 91 Lančár). Obec Kočín bola koncom 14. stor. súčasťou panstva Dobrá Voda, potom patrila viacerým zemianskym rodinám (Liptaiovcom, Kondeovcom, Bánfiovcom, od 1617 Horeckovcom, od 1742 Aponiovcom a Babótiovcom) a šľachtickým rodom (Erdődiovcom a Pálfiovcom). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a ovocinárstvom. Obec Lančár patrila hradu Hlohovec, neskôr panstvu Dobrá Voda, Erdődiovcom a od 1855 Pálfiovcom. R. 1332 – 37 je tam písomne doložená existencia fary. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Archeologické nálezy: sídliská z neolitu a eneolitu (lengyelská kultúra, jevišovická kultúra), v časti Kočín unikátny nález hlineného modelu sýpky na 4 nôžkach s vyznačenou konštrukciou strešného priestoru (lengyelská kultúra). Stavebné pamiatky: v časti Kočín neskorobaroková zvonica (18. stor.), na cintoríne klasicistická Kaplnka Lurdskej Panny Márie (začiatok 19. stor., renovovaná 1894), rímskokatolícky Kostol nanebovzatia Panny Márie (1995 – 2000), v časti Lančár na vŕšku Chríb ranobarokový rímskokatolícky Kostol sv. Michala Archanjela (1. polovica 17. stor., postavený na mieste pôvodného gotického, doloženého 1332, rozšírený 1723 – 33) so zvonicou a s Kaplnkou sv. Jána Nepomuckého (po 1683, upravená 1723 – 33, na začiatku 19. stor., na začiatku 20. stor. a v 70. rokoch 20. stor.) so zvyškami renesančného opevnenia (2. tretina 15. stor., upravené v 16. – 17. stor., v 20. rokoch 18. stor. a v 20. stor.) a s neskorobarokovou bránou do areálu kostola (2. polovica 18. stor.).

Kočiš, František

Kočiš, František, 18. 8. 1928 Klčov, okres Levoča – 27. 10. 2013 Bratislava — slovenský jazykovedec. R. 1959 – 95 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV v Bratislave (JÚĽŠ SAV; 1981 – 90 vedúci oddelenia jazykovej kultúry, 1991 – 95 zástupca riaditeľa), súčasne 1968 – 72 na VŠMU v Bratislave, 1986 – 88 na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, 1990 – 94 na Pedagogickej fakulte v Nitre, 1992 – 2006 na Trnavskej univerzite (od 1992 na Fakulte humanistiky, dnes Filozofická fakulta; 1992 – 94 vedúci Katedry jazykov; 1995 – 2006 na Pedagogickej fakulte) v Trnave.

Zaoberal sa výskumom súčasného slovenského spisovného jazyka (syntax, lexikológia, lexikografia, teória spisovného jazyka a jazykovej kultúry, praktické otázky jazykovej kultúry, jazyková výchova) i sakrálnej tvorby. Autor monografií Zložené súvetie v slovenčine (1973), Podraďovacie syntagmy v slovenčine (1988) a Slovenčina moja (1990) a mnohých popularizačných článkov a príspevkov z oblasti jazykovej kultúry, spoluautor kolektívnych diel Slovník slovenského jazyka 2. – 6. zväzok (1960 – 68), Česko-slovenský slovník (1979) a Pravidlá slovenského pravopisu (o. i. aj posledné vydanie 2013) i učebníc slovenského jazyka pre školy. Člen viacerých odborných komisií (napr. 1968 – 93 stály expert medzinárodnej komisie pre výskum gramatickej stavby slovanských jazykov pri Medzinárodnom komitéte slavistov, 1983 – 97 pravopisnej a od 1986 ortoepickej komisie JÚĽŠ SAV) a redakčných rád viacerých vedeckých a odborných časopisov (napr. 1982 – 97 hlavný redaktor časopisu Slovenská reč).

Kočiš, Jaroslav

Kočiš, Jaroslav, 30. 6. 1933 Veselí nad Moravou, okr. Hodonín, Česko – 21. 11. 1990 Bratislava — slovenský sochár českého pôvodu. R. 1956 – 61 študoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u J. Kostku. V 60. rokoch 20. stor. patril k zakladateľom a ústredným protagonistom bratislavského združenia umelcov Konfrontácie. Spočiatku sa venoval kresbe, maľbe a grafike, v ktorých skúmal nefiguratívne prístupy (Červená ikona, 1964), po 1964 najmä sochárstvu, vytváral reliéfne obrazy a sochy pripomínajúce totemy s existenciálnym podtextom, ktorých povrchové štruktúry dotváral gestickými vrypmi, vypaľovaním a kombináciou rozličných materiálov (Schránka, 1965).

Kočiš, Jozef

Kočiš, Jozef, 15. 7. 1928 Košice — slovenský veterinárny odborník. R. 1955 – 93 pôsobil na Vysokej škole veterinárskej (dnes Univerzita veterinárskeho lekárstva a farmácie) v Košiciach, od 1968 vedúci oddelenia rýb a včiel na Katedre parazitológie, chorôb rýb, včiel a voľne žijúcej zveri a súčasne 1968 – 70 riaditeľ Štátneho rybárstva v Michalovciach, 1978 – 1993 vedúci Účelového zariadenia pre chov a choroby zveri, rýb a včiel Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie v Rozhanovciach; 1989 profesor.

Spočiatku sa zaoberal chovom a produkciou rýb, ako riaditeľ štátneho rybárstva zabezpečoval obhospodarovanie vodných nádrží na chov rýb (Zemplínska Šírava), podieľal sa na výstavbe novej rybničnej sústavy pri Iňačovciach, neskôr sa zaoberal predovšetkým chorobami rýb a kontamináciou ich životného prostredia (najmä polychlórovanými bifenylmi a ťažkými kovmi) i obsahom cudzorodých látok v rybách, spolupodieľal sa na zavedení celoštátneho monitoringu poľovnej zveri a rýb (1995), ktoré sú jedným z hlavných bioindikátorov znečistenia životného prostredia, pretože predstavujú primárne konzumenty vo svojich ekosystémoch. Venoval sa aj športovej činnosti, 1954 – 60 reprezentant ČSR, 10-násobný majster Slovenska v ľahkej atletike. Spoluautor vysokoškolskej učebnice Biologické základy poľovnej zveri (1991), 2 učebných textov a 83 vedeckých a odborných prác v domácich a zahraničných odborných časopisoch. Člen viacerých komisií a zväzov, nositeľ viacerých ocenení.

Kočovce

Kočovce — obec v okrese Nové Mesto nad Váhom v Trenčianskom kraji na Dolnovážskej nive v sev. výbežku Podunajskej pahorkatiny, 180 m n. m.; 1 501 obyvateľov (2015); miestne časti: Beckovská Vieska, Kočovce, Rakoľuby. Na riečnych uloženinách Váhu vznikol rovinný reliéf smerom na V prechádzajúci do vrchovinného reliéfu Považského Inovca. Územie je pozdĺž Váhu odlesnené, v Považskom Inovci sú dubovo-hrabové lesy s prímesou buka a borovice.

Obec je písomne doložená 1863 ako Alsókocsóc és Felsőkocsóc, 1892 – 1913 Kocsóc, 1920 Kočovce. Vznikla 1888 zlúčením obcí Dolné Kočovce (písomne doložená 1321 ako Huchk, 1396 Hochk, 1398, 1404, 1405 Hoczk, 1417 Hochk, 1422 Chochk, 1434 Hochk, 1436 Kochych, 1477 Hechewcz, 1479 Hethewcz, 1499 Hossowcz, 1501 Hochk, Hoczow, Hoczko, 1584 Kososz, 1586 Koczkócz, 1712 Kocsocz, 1773 Kocsócz, Koczowcze, 1786 Kocschócz, 1808 Nemes-Kocsócz, Nemes-Kossócz, Zemanské Kossowce, 1873 – 88 Alsókocsóc) a Horné Kočovce (písomne doložená 1321 ako Hwchk, 1405 Kyshask, 1419 Kischochk, Kyshochk, 1476 Kyshochkowcz, Kyshothka, Kyshwczka, 1479 Kyshochk, 1481 Kyshocz, Kyshochk, 1482 Kyshochk, 1502 Hochowcz, 1773 Kocsocz, Koczowcze, 1786 Kocschocz, 1808 Urasági-Kocsócz, Urasági-Kossócz, Panské Kossowce, 1873 – 88 Felsőkocsóc). Obec Dolné Kočovce patrila panstvu Beckov, obec Horné Kočovce zemianskym rodinám Kočovskovcov, Bobrovníckovcov, Rakoľubskovcov, Kálnickovcov, Dubnickovcov, Príleskovcov, potom Bánociovcov, Marcibániovcov z Púchova a od 1871 Rakovskovcom. R. 1960 boli ku Kočovciam pričlenené obce Beckovská Vieska (písomne doložená 1396 ako Wiezka, 1522 Wezka Superior, Inferior, 1584 Wezki, 1586 Vadzkii alias Kisfalu, 1773 Vieszka, Wieska, 1808 Beczkó-Viészka, Wieska, Wěska, 1863 Wieszka, 1873 Vjészka, 1877 – 1902 Vieszka, 1907 – 13 Beckókisfalu, 1920 Vieska, 1927 – 60 Beckovská Vieska) a Rakoľuby (písomne doložené 1262 ako Rakulup, 1340 Rakalap, 1341 Rakalup, 1345 Rakolup, 1398 Rakalath, 1404 Rakolaap,1405 Rakalaph, Rakolop, 1422, 1431, 1435, 1437 Rakalup, 1476 Rakolop, Rokolwp, Raculub, 1479 Rakolwp, 1481 Rakolup, Rakolop, 1482 Rakolup, 1500 Rakolwb, Rakolup, Rakolwp, 1501 Hrakwlwpa, Rokolwpy, Hrakolupi, Rakolwpy, Rakolwp, 1505 Rakolup, 1507 Rakewlop, 1520 Rakolwb, 1522 Rakolwp, Rakolwb, 1584, 1586 Rakolup, 1773 Rakolub, Rakolubany, 1786 Rakolub, 1808 Rakolub, Rakoluby, 1863 – 1902 Rakolub, 1907 – 13 Vágrákó, 1920 – 60 Rakoľuby). Obec Beckovská Vieska patrila zemanom, neskôr panstvu Beckov. R. 1813 ju postihla veľká povodeň. Obec Rakoľuby patrila Rakoľubskovcom a Kálnickovcom, neskôr šľachtickým rodom Dubnickovcov, Medňanskovcov, Marcibániovcov a naposledy Bánociovcov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka, v Beckovskej Vieske a Rakoľuboch aj pálením liehu. R. 1976 – 90 boli Kočovce pričlenené k obci Nová Ves nad Váhom. Archeologické nálezy: stopy osídlenia z mladšej kamennej doby, sídlisko lužickej kultúry, hromadný nález bronzových predmetov z mladšej bronzovej doby, stredoveké osídlenie. Stavebné pamiatky: v časti Kočovce kaštieľ (nazývaný Taberov, aj Rakovského, pôvodne barokový, 1730, romanticky upravený 1880, opravený 1945; od 1967 v užívaní Stavebnej fakulty STU v Bratislave) s priľahlým parkom z 2. polovice 19. stor. Nad obcou hrobka Rakovskovcov (1912). V časti Rakoľuby ruiny neskororenesančného kaštieľa (1650 – 55, upravovaný v polovici 18., 19. a 20. stor., 2006 vyhorel). V časti Beckovská Vieska rímskokatolícky Kostol Panny Márie nanebovzatej (vznikol 2006 prebudovaním kaplnky postavenej na prelome 80. a 90. rokov 20. stor.). V katastri obce poľovnícko-športová strelnica (1971, zrekonštruovaná 2008).

kočovné divadlo

kočovné divadlo, aj komediantské divadlo — divadelná činnosť putujúcich profesionálnych hercov zvyčajne pôsobiacich v kočovných divadelných spoločnostiach.

V slovenskej odbornej teatrologickej literatúre sa za začiatok kočovného divadla považuje pôsobenie anglických kočovných spoločností (tzv. anglických komediantov) a migrujúcich talianskych hercov commedie dell’arte, ktorí prichádzali v 16. a 17. stor. do strednej Európy (na územie dnešného Nemecka, Rakúska, Slovenska, Česka a Maďarska) a na vývoj divadla v tejto oblasti mali zásadný vplyv (pod ich vplyvom vznikali miestne kočovné skupiny). Kočovní herci hrali najmä činoherné divadlo, mnohí aj duálne (ten istý repertoár hrali aj s marionetovými bábkami). Vystupovali na šľachtických dvoroch, ale aj na jarmokoch a trhoch na otvorených pódiách i v tzv. trhových búdach. Anglickí komedianti hrávali najmä alžbetínsky repertoár – tragédie i komédie (hry T. Kyda, R. Greena, Ch. Marlowa, W. Shakespeara a i.; → alžbetínske divadlo), ale aj biblické hry. Širokú popularitu získala divadelná hra Ch. Marlowa Tragická história Dr. Fausta (The Tragical History of the Life and Death of Doctor Faustus, 1592) podávajúca pôvodný, nemecký príbeh. V hrách vystupovali komické figúry (napr. Pickelhering, Stockfish, Bouschet a i.), ktoré boli obľubené širokými diváckymi vrstvami. Anglickí komedianti rozprávali rečou domáceho publika, ich herectvo bolo expresívne, deklamatívne a pomerne hlučné, a to najmä v komédiách. Na konci vystúpenia pridávali rytmizovanú spievanú a tancovanú frašku (angl. jig), ktorá sa hrávala aj v anglických verejných divadlách. Pozostatkom tohto divadelného štýlu bol živý hopsavý tanec a výstup komickej figúry s koňom, ktorý ešte v 20. stor. predvádzali niektorí tradiční bábkari nadväzujúci na tento druh divadla (napr. na Slovensku A. Anderle; → Anderlovci).

Talianske skupiny commedie dell’arte prichádzali do strednej Európy od 2. pol. 16. stor. Herci pracovali so synoptickou zápletkou, v dialógoch improvizovali, každý z nich prezentoval fixnú postavu s typickým kostýmom a maskou, obľúbené boli najmä komické postavy sluhov (Harlekýn, Pulcinella a i.). Ich herectvo bolo živé, plné dynamiky a pohybu. Podľa vzoru divadla anglických komediantov a talianskych kočovných skupín vznikli v pol. 17. stor. prvé nemecké kočovné spoločnosti, ktoré asimilovali divadelné prvky z obidvoch divadelných tradícií. Vytvorili tzv. hauptakciu (Haupt-und-Staatsaktion), skladajúcu sa z hlavnej hry historicko-politického obsahu, ktorej dej sa utváral okolo hlavnej postavy panovníka (Haupt) a jeho dvornej suity (Staat), a z krátkej komickej dohry. Hauptakcie vznikali úpravami drám a operných libriet rôzneho pôvodu. Obľúbenou figúrou bola komická postava. Okolo 1705 vznikla v Rakúsku nová komická postava Hanswurst inšpirovaná Arlecchinom z commedie dell’arte a rôznymi komickými postavami prinesenými anglickými komediantmi. Vytvoril ju Joseph Anton Stranitzky (*1676, †1726), zakladateľ viedenskej ľudovej komédie a principál kočovnej divadelnej spoločnosti Nemecké divadlo (hrávala duálne – činoherne i s bábkami). Kočovné divadelné skupiny vyhľadávali spoločenské udalosti, kde hrali pred početným publikom, napr. aj pri korunováciách panovníkov (aj v Bratislave, ktorá bola 1563 – 1830 korunovačným mestom Uhorska). V 18. stor. sa v Európe skončila éra kočovného komediantského divadla starého typu a v duchu osvietenstva nastal prechod od barokového ku klasicistickému divadlu. V nemeckom kultúrnom prostredí nahradili hauptakcie a hanswurstiády (populárne improvizované komédie s komickým hrdinom) nové hry, čisté formy tragédie a komédie s pevným textom. Burlesky so spievanými a s pohybovými vstupmi nahradila spevohra viedenského typu. Prekladali sa aj hry z francúzštiny. Divadlo začalo mať nové kultúrno-spoločenské poslanie. Začali sa budovať stále divadlá, v ktorých striedavo pôsobili herecké spoločnosti (kočovné divadlá pokračujúce v tradícii improvizovaného divadla uprednostnili hru s bábkami v štýle barokovej tradície, ktorá sa udržala v strednej Európe do konca 19. stor., výnimočne až do 20. stor.).

Na území dnešného Slovenska vystupovali ako prvé nemecké kočovné skupiny (prvýkrát doložené 1609 v Bratislave). R. 1637 zvolal Ferdinand III., ktorý po smrti svojho otca získal rímsko-nemeckú cisársku korunu, do Bratislavy uhorský snem a pri tejto príležitosti uviedla svoje predstavenia nemecká skupina Johanna Faschingera (Fascheyer). R. 1641 hrali nemeckí herci v Prešove a Košiciach, 1649 a 1696 v Bratislave. V 18. stor. vystupovalo na Slovensku viac kočovných skupín, pričom prevažovali činoherné nemecké skupiny, operné divadlo produkovali najmä talianske spoločnosti. Najvýznamnejším divadelným centrom bola Bratislava, archívne záznamy dokazujú väčšiu činnosť nemeckých, rakúskych a talianskych skupín aj v Trnave, Košiciach a Banskej Bystrici, hrávali však aj v menších mestách, kde žilo najmä nemecké obyvateľstvo. Na Slovensku pôsobili napr. skupiny Matthiasa Ungera, Josepha Hilverdinga (*1730, †1797), Alberta Bienfaita, Josepha Jacobelliho, Josepha Felixa von Kurz (*1690, †1762), Franza Josepha Sebastianiho (*1722, †1772), Franza Passera a i. Pri príležitosti korunovácie Márie Terézie (1741) a zasadnutia krajinského snemu vystupovala v Bratislave talianska operná spoločnosť bratov Angela (*asi 1700, †po 1767) a Pietra (*1702, †1759) Mingottiovcov (Pietro Mingotti postavil v Bratislave drevené verejné operné divadlo a zaslúžil sa o rozšírenie znalostí o talianskom opernom divadle). K najvýznamnejším z činoherných divadelných spoločností patrili spoločnosť Karla Wahra (*1745, †1811) a spoločnosť Christopha Ludwiga Seippa (*1747, †1793), ktoré v 70. a 80. rokoch 18. stor. uvádzali v Bratislave divadelný repertoár v duchu osvietenského klasicizmu podľa nemeckého vzoru. R. 1782 – 84 pôsobil v Bratislave so svojou divadelnou spoločnosťou aj herec, libretista a divadelný riaditeľ E. Schikaneder. Hracími priestormi v Bratislave boli do vybudovania Mestského divadla (1776) najmä viaceré drevené divadlá, ale hrávalo sa napr. aj v mestskej sieni tzv. Zeleného domu (Grünstübel, Grünstübelhaus), divadelné sály boli aj v mestských palácoch a šľachtických sídlach a zriaďovali sa i v kaštieľoch na vidieku. V 1. pol. 19. stor. začali na Slovensku pôsobiť maďarské divadelné spoločnosti, ktoré najmä po 1867 zohrávali výraznú úlohu v procese pomaďarčovania. Ovládli divadelný trh a presadzovali sa na úkor nemeckých spoločností, centrom ich pôsobenia sa stali Košice. V období 1. svet. vojny 1914 – 18 nastal na Slovensku pokles počtu kočovných divadelných spoločností, po vzniku ČSR začali na Slovensku pôsobiť české a moravské spoločnosti (v Bratislave aj rakúske divadelné spoločnosti). Inonárodné profesionálne kočovné spoločnosti pôsobili na Slovensku až do 30. rokov 20. stor.

kočovní bábkari

kočovní bábkari — skupiny alebo rody stredoeurópskych putujúcich bábkarov hrajúcich marionetové divadlo (→ bábkové divadlo). Nadviazali na pôvodných kočovných komediantov (→ kočovné divadlo) z Anglicka a Talianska, ktorí kočovali po európskych krajinách od 16. stor. Pravdepodobne v 17. a 18. stor. v Nemecku, Rakúsku a Čechách začali účinkovať domáci kočovní herci, ktorí vytlačili anglických a talianskych komediantov. Do pol. 18. stor. hrávali duálne, ten istý repertoár predvádzali s marionetami aj so živými hercami. Repertoár bol určený výhradne pre dospelých. Tvorili ho alžbetínska dramatika, mytologické hry a hry s biblickými námetmi, barokové opery, hry inšpirované talianskou commediou dell’arte i nemeckými tzv. hauptakciami (Haupt-und-Staatsaktion; skladajú sa z hlavnej hry politicko-historického obsahu, ktorej dej sa utvára okolo hlavnej postavy panovníka – Haupt, a jeho dvornej suity – Staat, a z krátkej komickej dohry). K základnému divadelnému vybaveniu kočovných bábkarov patrili bábky vodené zvrchu za pomoci drôtu alebo nití, nazývané aj anglické alebo mechanické figúry (→ marioneta), a portálová (tzv. kukátková) scéna inšpirovaná barokovou scénografiou operných diel a jej vizuálnych trikov, na ktorej sa bábky pohybovali. V 18. stor. sa na marionetovom javisku začali hrávať hry o Faustovi a Donovi Juanovi. Súčasťou predstavení boli komické figúry (Pickelhering, Kasperl, Hanswurst, Pulcinella), ktoré mali zo začiatku aj svoje živé varianty (postavy dospelých chlapov so všetkými neresťami). Vplyvom racionalizmu a osvietenských ideí sa poslanie divadla zmenilo, prestalo byť len zábavou s emocionálnym naplnením a plnilo aj edukatívnu a národnobuditeľskú funkciu vrátane zošľachťovania národného jazyka. Aj v súvislosti so vznikom divadelných budov duálna forma kočovných komediantov postupne zanikla a vyšpecifikovali sa skupiny kočovných bábkarov, ktorí naďalej kočovali so svojím barokovým repertoárom, a činoherných divadelníkov (ako predstaviteľov reprezentačnej divadelnej kultúry), ktorí účinkovali v divadelných budovách.

Kočovné bábkové divadlo malo v strednej Európe univerzálny charakter, k čomu prispela vzájomná znalosť vystúpení bábkarov. K najznámejším kočovným bábkarom patrili nemecká rodina Schillingovcov (17. stor.), holandská rodina Hilverdingovcov (17. – 18. stor.), herec a bábkar principál Joseph Anton Stranitzky (*1676, †1726) a herec a marionetár Matthias Unger (18. stor.), ktorý hral o. i. v Bratislave, Banskej Bystrici, na Morave, v Čechách i v Eszterháze (dnes Fertőd v Maďarsku). V 2. pol. 18. stor. začali hrať marionetové divadlo českí kočovní bábkari, k najznámejším patrili Jan Jiří Brát (*1724, †1805), Matěj Kopecký (→ Kopeckovci; 8. generácia členov rodiny hrá bábkové divadlo dodnes), Dubskovci, Kludskovci, Malečkovci a Kočkovci. V Maďarsku pôsobila bábkarská rodina Adolfa Hincza (†asi 1862), ktorá 1842 hrala v Komárne a 1853 v Ďarmotách (dnes Slovenské Ďarmoty), Adolfov syn Gustáv hral 1870 v Šamoríne.

Na území Slovenska v 17. a 18. stor. účinkovali nemeckí, talianski a rakúski, od 19. stor. maďarskí, českí a moravskí (1862 Kajetán Čanda, 1868 Ignác Prášek, 1874 Josef Dubský, 1884 Vincent Vertheim, 1887 Anton Homolka, 1888 Antonín Maleček) kočovní bábkari, ako aj švédska marionetová skupina s českými koreňmi Pratte (potomkovia J. J. Bráta). Popri bábkových divadelných hrách a operách predvádzali aj optické zábavky (tzv. panorámy) a akrobatické cvičenia. R. 1882 začal hrať aj zakladateľ slovenskej bábkarskej a činohernej rodiny Ján Stražan (→ Stražanovci), ktorý popri marionetách predvádzal aj gymnastické cvičenia a panorámy. Stražanovci spočiatku hrávali tradičný bábkarský barokový repertoár dobového marionetového divadla predvádzaného v stredoeurópskych krajinách, v tom čase však už bol anachronický, preto na jeho oživenie uvádzali aj súdobý činoherný repertoár. Okrem klasických bábkových hier (Dr. Faust, Don Šajn, Jenovéfa, Veselý uhlár, Rytier z Blaníka a i.; s populárnou bábkovou postavou Gašparkom) uvádzali aj činoherné texty najmä slovenských, českých, rakúskych a nemeckých autorov, napr. J. G. Tajovského (Matka), J. Palárika (Dobrodružstvo pri obžinkoch), J. K. Tyla (Podpaľačova dcéra), bratov Mrštíkovcov (Mariša), J. Mahena (Jánošík), J. N. Nestroya (Lumpacivagabundus) a i. V stražanovskej tradícii pokračovali i rodiny tradičných ľudových bábkarov Anderlovcov a Dubskovcov, ďalej principáli Pavol Nosálek (*1885, †1971), Karol Kuník (*1884, †1957) a i. Kočovné bábkarstvo na Slovensku nebolo (podľa nemeckého vzoru) vnímané ako umenie, ale skôr ako remeslo, najmä keď sa v 19. stor. v kontexte európskeho divadelného vývoja stalo anachronizmom. V 20. stor. sa prirodzene zaradilo k zábavnému podnikaniu ako súčasť jarmočných atrakcií (spolu s kolotočmi a so strelnicami), po 1948 v dôsledku zmenenej kultúrno-politickej situácie však zaniklo. Tradícia kočovných bábkarov bola obnovená až po 1989 predstaviteľmi ľudového bábkarstva Antonom Anderlem (*1944, †2008) a Ladislavom Stražanom ml. (*1952), v súčasnosti oživujú niektoré tradície ľudového bábkarstva napr. Ivan Gontko (*1962) a Juraj Hamar (*1965).

kočovníctvo

kočovníctvo, nomádstvo —

1. spôsob života určitého spoločenstva (napr. rodu, kmeňa, etnika), ktorý úzko súvisí so spôsobom zabezpečenia jeho obživy (kočovníctvo ako forma ekonomiky) a pri ktorej spoločenstvo nemá stále sídlo, ale v závislosti od ročného obdobia sa sťahuje z miesta na miesto. Termín kočovníctvo nie je jednoznačne definovaný. Ako kočovné sa niekedy označujú aj prvotné spoločenstvá lovcov a zberačov staršej kamennej doby (paleolitu), ktoré neboli natrvalo usadené, pretože sa v dôsledku vyčerpania zdrojov potravy museli presúvať (kočovať) z miesta na miesto; tento spôsob života a zabezpečenia obživy je charakteristický aj pre niektoré prírodné národy žijúce v súčasnosti. Najčastejšie sa ako kočovníci (nomádi) označujú príslušníci pastierskych spoločenstiev (niekedy nazývaných aj pastierske kmene), ktoré sa pohybujú so svojimi čriedami za pastvou po určitom území, žijú v prenosných obydliach a v závislosti od ročných období sa viac-menej periodicky vracajú na určité miesta; v tomto prípade sa kočovanie považuje za formu, resp. vetvu usadlého roľníctva. Pri polokočovnom spôsobe života spoločenstvo časť roka žije na jednom mieste, pri polousadlom spôsobe života sa časť spoločenstva zdržuje na jednom, stabilnom mieste a časť kočuje. Rozlišuje sa vertikálne (v hornatých oblastiach pohyb zo zimnej paše v dolinách na letnú pašu do hôr) a horizontálne kočovníctvo (napr. v lete pohyb na sever, v zime na juh). Doplnkovými formami obživy sú poľnohospodárstvo, lov a obchodovanie.

Existuje 7 hlavných oblastí rozšírenia kočovníctva, pričom príslušníci mnohých národov alebo etník sa v priebehu 20. stor. usadili a v súčasnosti kočuje len ich malá časť:

1. euroázijské stepi (Mongoli, Buriati, Chakasi, Tuvania, Kirgizi, Kazachovia a i.) – chov koní, hovädzieho dobytka, oviec, kôz a tiav;

2. Blízky východ, Irán, Afganistan (Paštuni, Bachtijári, Balúči, turkické národy Iránu a Afganistanu) – chov kôz, oviec, koní, tiav a oslov;

3. Arabský polostrov (Arabská púšť), severná a severovýchodná Afrika (arabskí beduíni, Berberi, Kušiti) – chov tiav;

4. oblasť saván na juh od Sahary v západnom Sudáne (Fulbovia), vo východnej Afrike (Niloti) a v južnej Afrike (Hererovia, Zuluovia, Xhosovia, Khoini) – chov hovädzieho dobytka;

5. vysokohorské oblasti Ázie (Tibet, Pamír, Kaukaz) a Južnej Ameriky (Andy) – polousadlý chov hovädzieho dobytka;

6. oblasť Sibíri a európske tundry (Saamovia, Nenci, Eveni, Nganasani, Čukčovia, Koriaci) – chov sobov;

7. prérie (Veľké prérie) Severnej Ameriky, pampy Južnej Ameriky – chov koní a lov.

K menším oblastiam patria horské oblasti Balkánskeho polostrova (Arumuni, Karakačani).

V Európe v súčasnosti žije kočovným spôsobom časť rómskeho etnika. Na území dnešného Slovenska kočovanie Rómov existovalo až do polovice 20. stor., od 1958 bolo kočovanie osôb zákonom zakázané (→ Rómovia). Po zmene spoločensko-politickej situácie nebolo od 1990 kočovníctvo v Česko-Slovensku obmedzené právnymi predpismi ani sankcionovateľné. Od 2004 platí v Slovenskej republike ako členskom štáte Európskej únie (podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie 2004/38/ES z 29. apríla 2004) právo občanov Európskej únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov Európskej únie. Na ochranu práv Rómov a kočujúcich osôb v Európskej únii bolo zriadené Európske fórum Rómov a kočovníkov (Evropako Forumo e Romengo thaj e Phirutnengo, angl. European Roma and Travellers Forum, 2004), ktorého cieľom je zabezpečiť dodržiavanie ľudských práv a rovnosti príležitostí;

2. prenesene časté sťahovanie sa, napr. za prácou, putovanie.

Kočtúch, Hvezdoň Dušan

Kočtúch, Hvezdoň Dušan, 31. 3. 1929 Liptovská Porúbka, okres Liptovský Mikuláš – 20. 2. 1994 Štrba, okres Poprad, pochovaný v Bratislave — slovenský ekonóm, národohospodár a politik. R. 1952 – 71 pôsobil na Národohospodárskej fakulte Vysokej školy hospodárskych vied (neskoršia Vysoká škola ekonomická, VŠE, dnes Ekonomická univerzita, EU; 1959 – 60 vedúci Katedry národohospodárskeho plánovania a cien a 1964 – 70 Katedry investícií a základných fondov, 1967 – 70 riaditeľ Výskumného ústavu teórie investícií na Národohospodárskej fakulte VŠE, 1959 – 61 prodekan fakulty) v Bratislave; 1966 DrSc., 1968 profesor. R. 1968 – 70 člen Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, 1968 – 69 člen Slovenskej národnej rady.

Zaoberal sa národohospodárskou teóriou, efektívnosťou národného hospodárstva a efektívnosťou ekonomických investícií v Československu, od polovice 60. rokov 20. stor. novou metodikou výpočtu národného dôchodku, problematikou vyrovnávania českej a slovenskej ekonomiky i prípravy ekonomickej reformy v Československu a jej vplyvom na slovenské hospodárstvo. Kritik centrálneho direktívneho plánovania a pražského unitarizmu, spoluautor ekonomickej koncepcie československej federácie, pri príprave ktorých sa dostal do konfliktu s československým prezidentom A. Novotným, keď požadoval väčšie právomoci pre slovenské národné orgány a rýchlejšie odstraňovanie hospodárskeho zaostávania Slovenska za Českom. Za postoj k okupácii ČSSR vojskami štátov Varšavskej zmluvy (21. augusta 1968) i za svoje politické a ekonomické názory bol 1971 vylúčený z Komunistickej strany Československa a profesionálne perzekvovaný. R. 1971 – 74 pracoval ako robotník v Slovnafte, 1974 – 89 pracovník v Ústave ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. Po zmene politickej situácie 1989 – 94 opäť pôsobil na Ekonomickej univerzite (1989 – 93 vedúci Katedry synergie, 1993 – 94 oddelenie synergie na Katedre hospodárskej politiky Národohospodárskej fakulty Ekonomickej univerzity) v Bratislave. R. 1990 – 92 poslanec Federálneho zhromaždenia (člen predsedníctva a podpredseda Výboru pre plán a rozpočet), 1992 spoluzakladateľ Hnutia za demokratické Slovensko. Spoluzakladateľ Nezávislého združenia ekonómov Slovenska (NEZES, 1990 – 94 prvý predseda) a Spoločnosti slovenskej inteligencie. Rozpracoval koncepciu rozvoja ekonomiky Slovenska v podmienkach jej transformácie a orientácie na európske integračné zoskupenia, usiloval sa o slovenskú zvrchovanú demokratickú štátnosť.

Autor a spoluautor monografií, napr. Hlavné problémy reprodukcie základných fondov v ČSSR (1961), Efektívnosť technického rozvoja (1966), Ekonomický a sociálny rozvoj Slovenska (1968), K stratégii privatizácie ekonomiky ČSFR (1990), Za novú ekonomickú kvalitu česko-slovenskej federácie (1991), Dubček. Profily vzdoru (1991), i viacerých odborných článkov v zborníkoch. Člen viacerých štátnych vedeckých rád a odborných komisií. Nositeľ štátneho vyznamenania Rad Andreja Hlinku I. triedy in memoriam (2013) za mimoriadne zásluhy o vznik Slovenskej republiky a za celoživotné dielo v oblasti rozvoja ekonomickej teórie a hospodárstva Slovenskej republiky.

Kočubej, Vasyľ Leontijovyč

Kočubej, Vasyľ Leontijovyč, okolo 1640 – 25. 7. 1708 Borščagivka, dnes Vinnická oblasť (popravený), pochovaný v Kyjevsko-pečorskej lavre v Kyjeve — ukrajinský kozák, jeden z predstaviteľov staršiny (dôstojníctva). Bol kancelistom hajtmanov ľavobrežnej a pravobrežnej Ukrajiny a 1676 moskovského archiepiskopa, 1676 – 81 účastník rusko-tureckej vojny. R. 1681 – 87 generálny vojenský kancelista, 1987 – 99 generálny pisár, 1699 – 1708 generálny sudca a 1706 – 08 hajtman.

V období prebiehajúcej severnej vojny sa dostal do konfliktu s hajtmanom I. S. Mazepom, ktorý sa s cieľom dosiahnuť nezávislosť Ukrajiny od Ruska pridal k protimoskovskej koalícii a nadviazal spojenectvo s poľským kráľom Stanislavom I. Leszczyńským a so švédskym kráľom Karolom XII. Kočubej prostredníctvom bývalého poltavského plukovníka Ivana Ivanovyča Iskru (†1708) informoval o Mazepových zámeroch cára Petra I. Veľkého, ktorý mu však nedôveroval. Kočubej bol zatknutý a uväznený vo Vitebsku, neskôr odovzdaný Mazepovi a krátko nato popravený. Kočubejova smrť a Mazepova zrada inšpirovali A. S. Puškina k napísaniu poémy Poltava (1829; na jej motívy zložil P. I. Čajkovskij operu Mazepa, 1883), ako aj iných umelcov (F. Liszta, J. Słowackého a i.).

kód

kód [fr.], angl. code —

1. genet. → genetický kód;

2. inform. a) dohodnutý systém pravidiel, ktorý prvkom jednej množiny jednoznačne priradí prvky z inej množiny. Vo všeobecnosti je kód podmnožina C karteziánskeho súčinu A × B, kde A je množina prvkov, ktoré je potrebné označiť, a B množina kódových slov, ktoré sa na označenie prvkov z A môžu použiť. Aby bolo možné na základe kódového slova určiť jednoznačne prvok z množiny A, ktorú dané kódové slovo označuje, kód predstavuje jednoznačnú čiastočnú (t. j. z podmnožiny A) alebo totálnu (t. j. z množiny A) funkciu C: AB. Kódy sa používajú napr. na reprezentáciu (→ kódovanie znakov v počítači, → kódovanie celých čísel v počítači, → čiarový kód, → Braillovo písmo a i.), prenos (→ Morseova abeceda, → ASCII, → Baudotov kód) alebo na kompresiu údajov. Kódy môžu mať špeciálne vlastnosti, napr. detekčný kód a samoopravný kód sa používajú na detekciu a prípadnú opravu chýb, ktoré nastanú pri prenose údajov. Často sa pod kódom rozumie samotná množina kódových slov. Ak táto množina obsahuje len kódové slová rovnakej dĺžky, nazýva sa rovnomerný kód, v opačnom prípade nerovnomerný kód; b) program alebo časť programu v nejakom programovacom jazyku;

3. v jazykovede → jazykový kód.

kóda

kóda [tal.] —

1. hud. tal. coda — dohra, dôvetok uzatvárajúci skladbu alebo melódiu. Pripája sa k štandardným hudobným formám a utvrdzuje ich záver. V baroku tvorí kóda bežnú súčasť fúgy i prelúdia, v klasicizme sa vyskytuje najmä v sonátových a vo variačných hudobných formách;

2. lit. vo verzológii verš pridaný k ustálenej básnickej forme, napr. pätnásty verš v sonete, deviaty verš v triolete a i., z významového hľadiska je často pointou básnickej výpovede.

Svoj smútok ukryješ za clonu múdrych dlaní

Pred zrakom najmenších čo bežia rozjasaní

Sny svoje dohrávať

Na hroby otcov

(P. Horov: Nápisy na hroby)

Kodachrome

Kodachrome [-kroum] — výrobná značka farebných diapozitívnych (inverzných) filmov zavedených do výroby 1935 americkou spoločnosťou Eastman Kodak Co. Počas desaťročí tieto filmy najviac využívali profesionáli aj amatéri vďaka ich farebnej presnosti, farebnej stálosti a trvácnosti. Postupne, s vyvinutím nových materiálov, ale najmä so zavádzaním digitálneho obrazového záznamu sa ich význam znižoval a 2009 bola výroba zastavená.

Kodaikanal Solar Observatory

Kodaikanal Solar Observatory [souler obzérvetri] — observatórium v juž. Indii 4 km záp. od mesta Kodaikanal v pohorí Palani vo výške 2 343 m n. m. Založené 1899 (prvé pozorovanie uskutočnené 1901), od 1977 súčasť Indického astrofyzikálneho inštitútu so sídlom v Bangalúre. Okrem výskumu Slnka (fotosféra, chromosféra a magnetické polia), na ktorý je primárne zamerané, sa tam uskutočňuje aj výskum horných vrstiev atmosféry Zeme vrátane elektrických prúdov. R. 1906 – 23 pôsobil (od 1911 ako riaditeľ) v observatóriu anglický astronóm John Evershed (*1864, †1956), ktorý tam v januári 1909 na základe spektrálnych pozorovaní objavil v slnečných škvrnách radiálny pohyb (nazvaný podľa neho Evershedov efekt).

Kodaira, Kunihiko

Kodaira, Kunihiko, 16. 3. 1915 Tokio – 26. 7. 1997 Kófu, prefektúra Jamanaši — japonský matematik. R. 1938 absolvoval štúdium matematiky a 1941 fyziky na Tokijskej univerzite. R. 1941 – 49 pôsobil na Tokijskej univerzite , 1949 – 52 v Institute for Advanced Study v Princetone (New Jersey), 1952 – 61 na Princetonskej univerzite (od 1955 ako profesor), 1962 – 65 profesor na Univerzite J. Hopkinsa v Baltimore, 1965 – 67 na Stanfordovej univerzite, 1967 – 75 na Tokijskej univerzite (1971 – 73 dekan Fakulty prírodných vied), 1975 – 85 na súkromnej univerzite Gakušúin v Tokiu. Významné výsledky dosiahol v niekoľkých oblastiach matematiky, najmä v aplikácii metód Hilbertových priestorov v teórii diferenciálnych rovníc, v teórii harmonických integrálov a v ich aplikácii v algebrickej geometrii, v modernej algebrickej geometrii (v teórii schém, klasifikácii kompaktných komplexných analytických priestorov, v aplikácii Riemannovej-Rochovej vety a i.). Súbor jeho zobraných prác vyšiel knižne v 3 zväzkoch (Kunihiko Kodaira: collected works I, II, III, 1975). Autor a spoluautor viacerých kníh, napr. Harmonické integrály (Harmonic Integrals, 1950), O deformáciách komplexných analytických štruktúr (On Deformations of Complex Analytic Structures, 1957), Komplexné variety (Complex Manifold, 1971), Komplexné variety a deformácia komplexných štruktúr (Complex Manifolds and Deformation of Complex Structures, 1986). Venoval sa aj vyučovaniu matematiky na stredných školách v Japonsku, autor viacerých učebníc vydaných aj v anglickom jazyku. Nositeľ Fieldsovej medaily (1954) a Wolfovej ceny (1984/85).

Kodaň

Kodaň, København — hlavné mesto Dánska vo vých. časti krajiny v administratívnom regióne Hovedstaden (Región hlavného mesta) rozkladajúce sa na ostrovoch v prielive Øresund – na vých. pobreží ostrova Sjælland, malá časť v sev. časti ostrova Amager; 590-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,968 mil. obyvateľov (jej súčasťou je i enkláva nachádzajúca sa v centre Kodane samosprávne mesto Frederiksberg), konurbácia Kodaň-Malmö (súčasť medzihraničného regiónu Øresund rozkladajúceho sa na obidvoch brehoch prielivu Øresund na území Dánska a Švédska) 2,415 mil. obyvateľov (2013). Stredisko priemyslu, finančníctva, obchodu, služieb, turistiky, vzdelanosti a kultúry. Priemysel farmaceutický, lodný, strojársky (o. i. výroba dopravných prostriedkov), informačný, potravinársky (mliekarský, pivovarnícky, sídlo spoločnosti Carlsberg Group a i.), elektrotechnický, odevný, nábytkársky, výroba porcelánu (Kráľovská továreň na porcelán, Royal Copenhagen, založená 1775). Centrum vedy a výskumu, v blízkosti (na pobreží prielivu Øresund) sa nachádza jedno z najsilnejších zoskupení vedeckých klastrov, centrum biologických, farmaceutických a lekárskych vied i biotechnológií Medicon Valley. Významná dopravná križovatka krajiny, cestný a železničný uzol (6 železničných tratí spájajúcich Kodaň s krajinou), medzinárodné letisko (na ostrove Amager, najväčšie letisko škandinávskych krajín), námorný prístav, trajektové spojenie so Švédskom, s Nórskom, Nemeckom, Poľskom a so Spojeným kráľovstvom, so susednými ostrovmi a Škandinávskym polostrovom spojenie 5 mostami (od 2000 cestným a železničným mostom s Malmö vo Švédsku), množstvo cyklotrás, metro. Kodaň je považovaná za najohľaduplnejšie mesto na svete k životnému prostrediu, vo svojej komunálnej politike má zakotvené znižovanie emisií oxidu uhličitého CO2 s cieľom stať sa do 2025 CO2 neutrálnym miestom; v blízkosti mesta bola 2001 dobudovaná veterná elektráreň zabezpečujúca 4 % elektrickej energie mesta, kvalita vody v prístave sa výrazne zlepšila po dobudovaní čistiarne odpadových vôd, recykluje sa dažďová voda, realizujú sa strechy čiastočne alebo úplne prekryté vegetáciou (tzv. zelené strechy), projektujú sa ulice a námestia so zreteľom na cyklistov a peších, čo vedie k eliminácii automobilov v meste ap. Kodaň a priľahlé okolie majú pobrežie s piesočnými plážami (dĺžka 8 km) so systémom rekreačných kúpalísk a s plážovým parkom na ostrove Amager.

Na území dnešného mesta existovala začiatkom 10. stor. rybárska osada, ktorá sa vďaka výhodnej polohe stala strediskom obchodu (najmä so sleďmi). Písomne doložené 1043. R. 1167 založil roskildský biskup Absalon pevnosť na ostrove Slotsholmen (nazývaná aj Absalonov zámok, Absalons borg, na mieste dnešného paláca Christiansborg), okolo ktorej sa začalo rozvíjať stredoveké mesto známe ako Købmændenes Havn (prístav obchodníkov; nem. Kaufmannshafen, ľudovo Kopenhagen; lat. Hafnæ, Hafnia). V stredoveku významné obchodné centrum, 1248 takmer zničené lübeckými vojskami (z toho dôvodu boli vybudované prvé hradby), 1254 získalo prvé mestské privilégiá. Do 1416 v držbe roskildského biskupstva, potom kráľovské mesto, 1443 Krištofom III. Bavorským povýšené na hlavné mesto Dánskeho kráľovstva. Od 1479 tam sídli Kodanská univerzita (založená Kristiánom I.) patriaca k najstarším univerzitám v severnej Európe. V 1. polovici 16. stor. sa tam šírili myšlienky reformácie. Začiatkom 17. stor. zaznamenalo mesto nebývalý stavebný rozvoj, v dôsledku ktorého sa jeho plocha zdvojnásobila. Kráľ Kristián IV. (vládol 1588 – 1648) poveril nizozemského inžiniera Johana Semsa (*1572, †1635, v Dánsku pôsobil 1616 – 20) založením novej, opevnenej štvrte Christianshavn (1618) na umelom ostrove (mala pravidelnú sieť ulíc a kanál), ktorá slúžila ako obytná štvrť a vojenské opevnenie. Vznikli aj viaceré stavby v štýle severskej renesancie, ktoré do súčasnosti patria k dominantám mesta, napr. burza (Børsen, 1619 – 40), Okrúhla veža (Rundetårn, 1637 – 42) s astronomickým observatóriom, kostol Trinitatis Kirke (1656), zámok Rosenborg (1613 – 34, do 1710 kráľovské sídlo), kostol Holmens Kirke (1619 – 41), ako aj pevnosť Kastellet (Citadellet Frederikshavn, od 1625). Za odhodlanie, ktoré obyvatelia mesta preukázali počas švédskeho vpádu (1658), získali od Frederika III. nezávislosť od šľachty (1660). Vďaka získaným slobodám a prevažne neutrálnej zahraničnej politike nastal rozmach obchodu (o. i. vybudovaný kanál Nyhavn, 1671 – 73) a populačný rast Kodane (1674 mala 40 tis. obyvateľov). Mesto bolo viackrát zničené požiarmi (1728, 1794, 1795), najväčší 1728 zničil približne tretinu mesta a viedol k prijatiu stavebných regulatív s protipožiarnym zámerom (bola regulovaná šírka ulíc, vyžadovali sa murované priečelia a i.), a tým aj k výstavbe typizovaných meštianskych domov (sčasti zachované). R. 1749 kráľ Frederik V. inicioval založenie novej mestskej štvrte – Frederiksstad, ktorej hlavným architektom bol Niels (Nicolai) Eigtved (*1701, †1754). Má pravouhlú uličnú sieť, ktorej 2 kolmé osi sa pretínajú na centrálnom námestí s jazdeckým pomníkom Frederika V. v strede a so 4 rovnakými šľachtickými palácmi po stranách (1750 – 55, dnes dánsky kráľovský palácový komplex Amalienborg), v tesnej blízkosti námestia kostol Frederiks Kirke (aj Mramorový kostol, Marmorkirken, 1749, dokončený 1894). Po 1754 pokračoval vo výstavbe štvrte architekt Lauritz de Thurah (*1706, †1759). Počas napoleonských vojen bolo mesto ostreľované britským loďstvom (1801, 1807) a časť bola zničená požiarom. Od 18. stor. bola Kodaň centrom medzinárodného obchodu, čo viedlo k rozšíreniu prístavu, k výstavbe skladísk a dokov, ale aj k založeniu kultúrnych a vedeckých inštitúcií (Kráľovské dánske divadlo, založené 1748; Kráľovská dánska akadémia výtvarných umení, 1754, dnes súčasť Kráľovskej dánskej akadémie umení), v 19. stor. centrum vedy a kultúry. R. 1847 bolo vybudované železničné spojenie s mestom Roskilde a 1852 – 56 stratila Kodaň pevnostný charakter, čím sa uvoľnili rozsiahle územia na zriadenie parkov (o. i. botanická záhrada, skleník, 1871 – 74, inšpirovaný Krištáľovým palácom v Hyde Parku v Londýne). R. 1857 získala samosprávny štatút, 1894 bol otvorený slobodný prístav. S industrializáciou nastal demografický rozvoj Kodane (1860 mala 155-tis. obyvateľov), ktorý si v 2. polovici 19. stor. vynútil nové urbanistické riešenia, výstavbu nájomných domov (priekopníckou bola radová zástavba stavebného spolku pracujúcich vo štvrti Østerbro, 1873 – 89) a vznik kolektívnej dopravy. Vznikli aj nové verejné inštitúcie, na objektoch sa odrazili voľne interpretovaný historicizmus a monumentálny eklektizmus, napr. Univerzitná knižnica (1857 – 61), Mestská nemocnica (1859 – 63; H. CH. Hansen), nová budova Kráľovského dánskeho divadla (1872 – 74), Národná galéria (1889 – 96), glyptotéka Ny Carlsberg Glyptotek (dve budovy, 1890 – 97 a 1901 – 06; Vilhelm Dahlerup, *1836, †1907, a Hack Kampmann, *1856, †1920). Od konca 19. stor. sa výrazne rozrastali prístavné zóny s priemyselnou výstavbou. Po 1900, keď boli do Kodane začleňované okolité komúny a dediny, vznikla potreba komplexného urbanistického plánovania a regulácie infraštruktúry. Počas 2. svetovej vojny sídlila v Kodani okupačná nemecká správa. V povojnovom období nastal rozvoj turizmu, počas hospodárskych recesií (napr. v 70. rokoch 20. stor.) sa objavili sociálne nepokoje (mládežnícke subkultúry si utvorili centrum vo štvrti Christiania). Nastal aj rozmach bytovej výstavby s podporou štátnych inštitúcií a bol prijatý prvý urbanistický plán (tzv. Prstový plán, Fingerplanen, 1947) oblasti tzv. Veľkej K. (Storkøbenhavn). Podľa neho sa mesto budovalo pozdĺž piatich prstov – osí vytýčených dopravnými tepnami a železnicou so zelenými areálmi medzi nimi, pričom sa regulovali komplexné potreby od zásobovania po rekreáciu. Priekopnícke bolo prvé sídlisko výškových domov Bellahøj (súťaž 1944, realizácia 1951 – 56), pri ktorom sa vychádzalo z princípov Le Corbusiera s využitím experimentálnych stavebných metód. Od polovice 50. rokov 20. stor. vzniklo v Kodani množstvo objektov modernej architektúry. R. 1994 sa začalo s výstavbou novej štvrte Ørestad na ostrove Amager, ktorá pokračuje do súčasnosti. Buduje sa pozdĺž novej linky metra a trate rýchlovlaku do Švédska prechádzajúcej tunelovo-mostným spojením cez úžinu Øresund (Øresundsbron, stavba ukončená 2000). Vzniklo tam mnoho významných stavieb od popredných svetových architektov (koncertný dom Dán. rozhlasu DR Koncerthuset od J. Nouvela, 2009). R. 1996 bola Kodaň vyhlásená za Európske mesto kultúry. Od konca 20. stor. intenzívne prebieha aj revitalizácia prístavných a priemyselných oblastí (štvrte Nordhavn a Sydhavn) vrátane ich rozširovania zeminou zo stavby nových liniek metra. Dôraz sa kladie na energetickú efektívnosť a kvalitu trvalo udržateľného rozvoja (napr. prvá CO2 neutrálna verejná budova v Dánsku nazvaná Zelený maják, Green Lighthouse, 2008 – 09, súčasť Prírodovedeckej fakulty Kodanskej univerzity).

Stavebné pamiatky: kostol Sankt Petri Kirke (okolo 1450, neskôr prestavaný), kostol Helligåndskirken (14. stor.), kostol Sankt Nikolaj Kirke (1912, na mieste pôvodného z 13. stor., ktorý 1795 vyhorel, s pôvodnou renesančnou vežou, 1591; dnes výstavný priestor), renesančné meštianske domy (Magstræde, okolo 1640), radová zástavba Nyboder (1631 – 41; pre príslušníkov kráľovského námorníctva, približne 200 domov, ktoré vysoko prevyšovali dobový štandard), budova burzy (Børsen, 1619 – 40), Okrúhla veža (Rundetårn, 1637 – 42) s astronomickým observatóriom, kostol Trinitatis Kirke (1656), zámok Rosenborg (1613 – 34, do 1710 kráľovské sídlo, obklopený kráľovskou záhradou; dnes kultúrno-historické múzeum), kostol Holmens Kirke (1619 – 41), pevnosť Kastellet (Citadellet Frederikshavn, od 1625) s pôdorysom päťcípej hviezdy (jedna z najlepšie zachovaných pevností na severe Európy), ranobarokový palác Charlottenborg (1672 – 86), reformovaný kostol v štýle holandského baroka (1688 – 89), kostol Vor Frelsers Kirke (1682 – 96, veža 1752), zámok Frederiksberg inšpirovaný talianskymi barokovými vilami (1699 – 1703, letné sídlo kráľovskej rodiny, obklopený parkom vo francúzskom barokovom štýle), barokový palác Christiansborg (1733 – 45, sídlo dánskej kráľovskej rodiny, 1794 vyhorel, zachované jazdiareň, stajne, vstupný most a budova divadla z 1767, klasicisticky obnovený 1803 – 28, Ch. F. Hansen, 1884 vyhorel, zachoval sa klasicistický kostol z 1826; dnešná podoba palácového komplexu je z 1907 – 28; sídlo dánskeho parlamentu – Folketingu, Úradu vlády a ďalších inštitúcií), Princov palác (Prinsens palæ, 1743 – 44, dnes Národné múzeum), kostol Frederiks Kirke (1749 – 1894), klasicistické paláce Thotts palæ (1763), Harsdorffs palæ (1779 – 80) a Erichsens palæ (1799), kostol Vor Frue Kirke (1817 – 29, Ch. F. Hansen, dnes katedrála), Thorvaldsenovo múzeum (1839 – 48); budovy v historizujúcom a eklektickom štýle: Univerzitná knižnica (1857 – 61), Mestská nemocnica (1859 – 63; H. CH. Hansen), Kráľovské dánske divadlo (1872 – 74), Národná galéria (1889 – 96); budovy v štýle národného romantizmu: radnica (1892 – 1905), hlavná stanica (1904 – 11), secesný hotel Palace (1906 – 10), secesné administratívne sídlo pivovaru Tuborg (1912 – 04); neoklasicistické budovy: Policajná centrála (1918 – 24), nájomný dom Hornbækhus (1923), kostol Grundtvigs Kirke (1921 – 40; P. V. Jensen-Klint), funkcionalistické budovy: nájomný komplex Bellavista (1934), laboratóriá firmy Novo Nordisk (1935), divadlo a reštaurácia Bellevue (1937), hotel Astoria (1934 – 35), administratívna budova Vesterport (1930 – 32), viaceré nájomné domy (napr. Vestersøhus, 1935 – 39; Ryparken, 1931; a i.), Ľudový dom (1935 – 36), radnica v štvrti Gladsaxe (1936 – 37), hlavné sídlo rozhlasu (1936 – 41), prvý terminál letiska v Kastrupe (1937 – 39); moderná architektúra: radnica vo štvrti Rødovre (1954 – 56), hotel SAS Royal (1956 – 61, prvý mrakodrap v Dánsku so zavesenými fasádami), sídlo Národnej banky (1971), kostol vo štvrti Vangede (1974), kostol vo štvrti Farum (1979 – 81), prístavba kráľovskej knižnice nazývaná Čierny diamant (1997 – 98), nové budovy opery (2004) a činohry (2007) Kráľovského dánskeho divadla.

kodanská jazyková škola

kodanská jazyková škola — neformálne združenie lingvistov, ktoré, nadväzujúc na štrukturalizmus F. de Saussura a pražskú lingvistickú školu a zdôrazňujúc formálnu povahu jazyka, rozpracovalo matematicko logickú teóriu jazyka glosematiku (glosematika chápaná ako smer v štrukturalizme sa niekedy označuje termínmi kodanská alebo dánska škola). Založené v Kodani začiatkom 30. rokov 20. stor. dánskymi jazykovedcami L. Hjelmslevom, V. Brøndalom, Hansom Jørgenom Uldallom (*1907, †1957) a i. pôvodne ako Kodanský lingvistický krúžok. Od 1937 vydával časopis Acta Linguistica, ktorý sa po prerušení vydávania časopisu Práce pražského lingvistického krúžku (Travaux du Cercle linguistique de Prague, 8 zväzkov, 1929 – 39) stal medzinárodným orgánom štrukturalistov.

Prvou prácou anticipujúcou tento smer v jazykovede bola monografia Princípy všeobecnej gramatiky (Principes de grammaire générale, 1928) L. Hjelmsleva, ktorý vo svojej ďalšej knihe O základoch teórie jazyka (Omkring sprogteoriens grundlæggelse, 1943) vyložil základné princípy glosematiky. Kodanská škola (glosematika) ako jeden zo smerov štrukturalizmu prebrala od F. de Saussura teóriu znaku, zdôrazňovala tézu, podľa ktorej podstatné nie sú znaky, ale vzťahy medzi nimi, nanovo pomenovala niektoré štrukturalistické pojmy (napr. namiesto langue/parole zaviedla termín schéma/úzus a namiesto označujúce/označované slovné spojenie plán obsahu/plán výrazu), teóriou o štruktúre ako o tzv. čistých vzťahoch čistých foriem nadviazala na logický pozitivizmus (najmä na R. Carnapa), orientovala sa aj na gestaltpsychológiu, fenomenológiu E. Husserla i na matematicky orientovanú logickú teóriu, ktorá jazyk interpretovala v tesnej spojitosti s inými semiotickými systémami (A. N. Whitehead, B. A. W. Russell); L. Hjelmslev sa ako jeden z prvých lingvistov pokúsil o skonštruovanie metajazyka, t. j. logického abstraktného jazyka, pomocou ktorého je možné presne opísať prirodzené ľudské jazyky. Neskôr bola kritizovaná najmä za apriorizmus, absolutizáciu štruktúrnych vzťahov v jazyku a panchronizmus (anachronizmus).

kodanské kritériá

kodanské kritériá — súbor prístupových kritérií, ktorých splnenie je podmienkou vstupu kandidátskej krajiny do Európskej únie (EÚ). Boli prijaté Európskou radou 22. júna 1993 v Kodani a potvrdené na zasadnutí v Madride v decembri 1995. Splnením kritérií sa zabezpečuje pripravenosť kandidátskej krajiny na vstup do EÚ v ekonomickej, politickej a inštitucionálnej oblasti. K politickým kritériám patria stabilita inštitúcií zabezpečujúcich demokraciu a právny štát i dodržiavanie ľudských práv a práv menšín, k ekonomickým kritériám fungujúce trhové hospodárstvo a schopnosť vydržať tlak konkurencie na vnútornom trhu EÚ, k inštitucionálnym kritériám schopnosť plniť záväzky vyplývajúce z členstva v EÚ vrátane účasti na politickej, hospodárskej a menovej únii a prevzatie legislatívy EÚ, t. j. aproximácia práva. Kodanské kritériá sú súčasťou kritérií na vstup do EÚ definovaných aj v Zmluve o Európskej únii v článku 49 odvolávajúcom sa na rešpektovanie hodnôt z článku 2 (geografické, všeobecné, politické kritériá). Pri každom štáte je schválený individuálny rámec na rokovanie zo strany EÚ (špecifické a detailné podmienky), v ktorých sa zohľadňuje aj tzv. absorpčná kapacita EÚ. Európska rada pozorne sleduje napredovanie každej kandidátskej krajiny vo vzťahu k plneniu kodanských kritérií a podmienok členstva v EÚ. Po splnení podmienok vstupu musí konečné rozhodnutie o vstupe kandidátskej krajiny do EÚ jednomyseľne schváliť Európska rada po konzultáciách s Európskou komisiou a po súhlase Európskeho parlamentu.

kodeín

kodeín [gr.] — alkaloid, metyléter morfínu. Bezfarebná kryštalická látka horkastej chuti, dobre rozpustná vo vode a v organických rozpúšťadlách (etanol, chloroform a dietyléter); teplota topenia 154 – 156 °C (monohydrát). Nachádza sa v ópiu, z ktorého sa aj získava, predovšetkým sa však syntetizuje metyláciou morfínu. Používa sa ako liek (vo forme soli najčastejšie fosfátu, síranu alebo hydrochloridu) na tlmenie dráždivého kašľa (antitusikum) a hnačky i ako súčasť zložených prípravkov na tlmenie bolesti (slabé analgetikum). V tele sa čiastočne (asi 10 %) metabolizuje na morfín; je však menej účinný, preto aj nebezpečenstvo vzniku závislosti je pomerne nízke. Medzi najčastejšie nežiaduce účinky kodeínu patria zápcha, respiračný útlm (útlm dýchania), nedostatočnosť sexuálnej žiadostivosti a erektilná dysfunkcia. Prvýkrát bol izolovaný 1832 francúzskym chemikom Pierrom Jeanom Robiquetom (*1780, †1840).

kodek

kodek [umelé slovo] — zariadenie alebo program na kódovanie a dekódovanie dátového signálu alebo toku dát (angl. codec, z COder – DECoder i COmpressor – DECompressor). Kodek môže pracovať ako kódovač, keď dátový tok zakóduje do vhodného formátu potrebného na jeho prenos alebo na uloženie alebo ho komprimuje (→ kompresia údajov), alebo ako dekódovač, keď dátový tok dekóduje na prehliadanie, na úpravu alebo na iné použitie.