Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 363 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Kobajaši, Takidži

Kobajaši, Takidži, 1. 12. 1903 Odate, prefektúra Akita – 20. 2. 1933 Tokio — japonský spisovateľ, predstaviteľ japonskej proletárskej literatúry. Istý čas pracoval ako bankový úradník, neskôr sa začal profesionálne venovať literatúre, aktívne pracoval v odborovom a robotníckom hnutí a organizoval niekoľko štrajkov (1927). Debutoval prózou 15. marec 1928 (Senkjúhjaku nidžúhačinen sangacu džúgoniči, 1928) vydanou v časopise Senki, v ktorej zobrazil udalosti spojené so zatýkaním ľavicových aktivistov na území celého Japonska, cenzúrou však bola zakázaná. V dokumentárnoreportážnom románe Loď na kraby (Kani kósen, 1929; česky 1947; sfilmovaný 1959, réžia So Jamamura, a 2009, réžia Sabu, vlastným menom Hirojuki Tanaka), ktorý bol japonskou kritikou považovaný za najlepšie dielo proletárskej literatúry, opísal vzburu robotníkov na japonskej rybárskej a konzervárenskej lodi v Ochotskom mori a jej násilné potlačenie; po vydaní bol cenzúrou zakázaný. Autor románu Neprítomný pán (Fuzai džinuši, 1929) o neľudských podmienkach života roľníkov na ostrove Hokkaido. Po vstupe do komunistickej strany (1930) bol za svoje aktivity prenasledovaný, po poslednom zatknutí zomrel počas vypočúvania.

kobalt

kobalt [nem.], cobaltum, zn. Co — chemický prvok 9. skupiny periodickej sústavy prvkov, protónové číslo 27, relatívna atómová hmotnosť 58,933, teplota topenia 1 495 °C, teplota varu 2 927 °C, hustota 8,90 g/cm3. Striebrobiely lesklý kov s modrým alebo s ružovkastým odtieňom, ktorý je na vzduchu stály. Kovový kobalt je feromagnetický a túto vlastnosť si zachováva do 1 130 °C na rozdiel od železa alebo od niklu, ktorý ju strácajú pri 768 °C, resp. 358 °C. Kryštalizuje vo dvoch alotropických modifikáciách (→ alotropia), a to v hexagonálnej (forma α) a v kubickej (forma β), ktorá je stabilná pri teplotách nad 450 °C. Hoci sa rudy kobaltu používali na farbenie skla a dekoráciu keramiky už v staroveku, kobalt izoloval v nečistej forme švédsky chemik G. Brandt až 1735. Stal sa tak prvým kovom, ktorého objav je historicky doložený. Názov pravdepodobne pochádza z nemeckého slova Knobold (škriatok, zlý duch), ktorým nemeckí baníci označovali arzenidové rudy obsahujúce aj saflorit (Co,Fe)As2, skutterudit (smaltín) CoAs2-3 alebo kobaltit CoAsS, z ktorých sa pri spracúvaní nepodarilo izolovať žiadny kov a uvoľňovali sa z nich jedovaté pary oxidu arzenitého As4O6.

Podľa výskytu v zemskej kôre (29 g/t) je kobalt 30. prvok v poradí. Nachádza sa v mineráloch pentlandit (Fe,Ni)9S8, kobaltit CoAsS, glaukodot (Co,Fe)AsS, erytrit (kobaltový kvet) Co3(AsO4)2 · 8H2O a i. i v tzv. komplexných rudách, ktoré ho obsahujú spolu s inými kovmi (meďou, niklom, železom) a ťažia sa z magmatických (s Ni), skarnových (s Fe), hydrotermálnych (s Ni), zo stratiformných (s Cu) a zvetrávacích (s Ni) ložísk. Náleziská: Rusko (Orenburská oblasť), Čína, Austrália (Nový Južný Wales), Nová Kaledónia, Zambia, Konžská demokratická republika, Brazília, Kuba, USA. Na Slovensku sa kobalt ťažil v 19. a na začiatku 20. stor. na hydrotermálnom ložisku arzenidov v Dobšinej. Zvýšené akumulácie kobalt (a niklu) sa nachádzajú aj v kôre zvetrávania serpentinitového telesa v záp. časti Košickej kotliny.

Kobalt sa získava ako vedľajší produkt pri metalurgii iných kovov (Cu, Ni, Pb). Svetová ročná produkcia sa pohybuje okolo 50-tis. ton. V prírode sa vyskytuje jediný stabilný izotop 59Co, je však známych 25 umelo pripravených rádioaktívnych izotopov (najľahší 50Co, najťažší 75Co, ktorý má najkratšiu dobu polpremeny > 150 ns), z ktorých najväčší význam má izotop 60Co (doba polpremeny T1/2 = 5,2711 roka), ktorý je zdrojom žiarenia gama (emituje dva fotóny žiarenia gama s energiou 1,332 MeV a 1,173 MeV s veľkou prenikavosťou) a má široké použitie v nukleárnej medicíne (v rádioterapii, → kobaltová bomba; rádiochirurgii, → gamanôž; na sterilizáciu materiálov, potravín a zariadení) a v technike (priemyselná defektoskopia, meranie hustoty betónu a i.).

V zlúčeninách má atóm kobaltu najčastejšie oxidačné čísla II a III, zriedkavo I a IV, existujú aj nestabilné zlúčeniny s oxidačným číslom V, napr. Na3CoVO4. Kobalt vytvára tri oxidy: oxid kobaltnatý CoO (olivovozelený), oxid kobaltnato-kobaltitý Co3O4 (čierny) a zriedkavejšie aj oxid kobaltitý vo forme hydrátu Co2O3 · H2O (čierny). Atóm Co(II) tvorí úplnú sériu halogenidov: CoF2 (ružový), CoCl2 (modrý), CoBr2 (zelený) a CoI2 (tmavomodrý). Hydratované halogenidy majú v dôsledku zmeny koordinačnej sféry iné sfarbenie, napr. CoCl2 · 6H2O je ružový. Z kyslíkatých solí Co(II) sú najvýznamnejšie CoSO4 · nH2O, Co(CH3COO)2 · 4H2O a Co(NO3)2 · 6H2O. Atóm Co(II) vytvára veľa komplexných zlúčenín, ktoré majú najčastejšie oktaédrickú (napr. [Co(H2O)6]2+) alebo tetraédrickú (napr. [CoCl4]2−) štruktúru. Atóm Co(III) tvorí iba niekoľko nestabilných solí (napr. CoF3 · nH2O, Co2(SO4)3 · 18H2O), v ktorých sa atóm kobaltu redukuje už vodou. Naproti tomu väčšina ligandov stabilizuje komplexy Co(III) voči redukcii a počet známych koordinačných zlúčenín Co(III) prevyšuje počet komplexov iného ľubovoľného centrálneho atómu. Súvisí to aj so skutočnosťou, že v dôsledku elektrónovej konfigurácie (d6) sú komplexy Co(III) kineticky inertné, čo znamená, že substitučné reakcie prebiehajú relatívne pomaly a je možné izolovať ich medzistupne. Atóm Co(III) tvorí prednostne komplexy s N-donorovými ligandmi (NH3, etán-1,2-diamín, CN). Väčšina komplexov Co(III), napr. [Co(NH3)6]3+ a [Co(CN)6]3−, [Co(CO3)3]3−, má oktaédrickú štruktúru. Na základe štúdia komplexov Co(III) vybudoval A. Werner (Nobelova cena 1913) základy stereochémie koordinačných zlúčenín. Kovový kobalt sa používa do špeciálnych ocelí a zliatin (na ochranu proti korózii, na výrobu lopatiek turbín, motorov prúdových lietadiel, magnetických materiálov, umelých kĺbových náhrad používaných v ortopédii). Zlúčeniny kobaltu sa používajú na výrobu lítiových batérií (napr. LiCoO2), ako katalyzátory v organických technológiách (výroba polymérov, hydrogenácia oxidu uhoľnatého, rafinácia motorových palív) alebo ako modré alebo zelené pigmenty.

Kobalt je biogénny prvok dôležitý pre mnohé živočíšne organizmy vrátane človeka. V organizme sa neviaže ani nehromadí, len prechodne ukladá v pečeni; v tele človeka je asi 1 – 2 mg kobaltu na každý kilogram hmotnosti. Je centrálnym atómom v molekule vitamínu B12 (kobalamínu, → korinoidy). Zúčastňuje sa krvotvorby (stimuluje tvorbu erytropoetínu), aktivuje niektoré enzýmy, napr. dipeptidázu, a ovplyvňuje energetický metabolizmus. Nedostatok kobaltu je zriedkavý a spôsobuje anémiu; nedostatok kobaltu v pôde pastvín spôsobuje pri prežúvavcoch tzv. dánsku chorobu, ktorá sa prejavuje anémiou, chudnutím a poruchami plodnosti a laktácie. Nadbytok kobaltu je pre človeka škodlivý, prejavom dlhodobého prívodu väčších dávok sú napr. polycytémia a kardiomyopatia. Vdychovanie prachu obsahujúceho kobalt, napr. z priemyselných emisií (metalurgia, výroba karbidov, cementu, tepelné elektrárne), vyvoláva pľúcne ochorenia (prahová limitná dávka prachu kobaltu vo vzduchu je 0,5 mg/m3).

kobaltit

kobaltit [nem.], kobaltín, CoAsS — minerál, sulfid kobaltu a arzénu. Kryštalizuje v rombickej sústave. Často vytvára krásne kryštály, kocky alebo oktaédre (osemsteny), ktorých plochy môžu byť ryhované (podobne ako pri pyrite). Vyskytuje sa aj vo forme zrnitých alebo masívnych agregátov na vysokoteplotných hydrotermálnych žilách a v metamorfovaných horninách. Je biely alebo striebornosivý s nádychom doružova, má kovový lesk a sivočierny alebo červenkastý vryp. Náleziská: Rusko (Jakutsko), Španielsko (Katalánsko), Rumunsko, Azerbajdžan, Švédsko, Albánsko, India (Radžastan), KĽDR, Botswana, Konžská demokratická republika, Zambia, Brazília, Čile, Mexiko (Sinaloa). Na Slovensku sa vyskytuje napr. v Slovenskom rudohorí (Slovinky, Švedlár).

kobaltová bomba

kobaltová bombalek. ožarovací prístroj využívajúci na liečbu zhubných nádorov (hĺbková rádioterapia) žiarenie gama emitované rádioizotopom kobaltu 60Co. Rádioizotop v tvare krúžkov alebo malých valčekov milimetrovej veľkosti je uzavretý v hliníkovom alebo v oceľovom kontajneri nachádzajúcom sa v ochrannej hlavici tvaru gule (priemer 60 cm) zhotovenej z olova s jadrom z uránu alebo z volfrámovej zliatiny. Žiarenie gama vystupuje z hlavice kanálovým otvorom.

kobaltová modrá

kobaltová modrá, Thénardova modrá, aj viedenská modrá — syntetický modrý pigment, hlinitan kobaltnatý Co(AlO2)2. Je stály na svetle a odolný proti kyselinám a zásadám. Pripravuje sa viacerými spôsobmi, napr. žíhaním zmesi fosforečnanu kobaltnatého Co3(PO4)2 a hydroxidu hlinitého Al(OH)3; jeho výroba je nákladná, preto býva často falšovaný syntetickým ultramarínom. Jeho odtieň (zvyčajne veľmi čistý) závisí od spôsobu prípravy a od obsahu prímesí. Keďže sa dá bez zmeny vypaľovať pri vysokej teplote, už v 9. stor. sa používal na keramické glazúry a na zdobenie keramiky a porcelánu (→ kobaltový dekor). Používa sa ako smaltovací pigment a umelecký pigment v maliarstve odolný proti vplyvom počasia (vhodný aj na maľbu v exteriéri) a stály vo všetkých zmesiach a technikách. Oproti ultramarínu, s ktorým býva často porovnávaný, má mäkšiu textúru. Je vhodný na maľbu temperovými a akrylovými farbami, najkrajší je v akvarele a ako lazúra na svetlej podmaľbe (ako typický pololazúrový pigment sa vyznačuje veľkou farbiacou výdatnosťou a nízkou krycou schopnosťou; v pastóznej maľbe stráca žiarivosť). Menej vhodný je na olejomaľbu, pri práci spotrebúva až 100 % oleja a veľmi rýchlo s ním schne (s rizikom praskania vo väčších vrstvách). Urýchľuje aj schnutie s ním zmiešaných farieb. Časom zafarbuje olejové spojivo, preto býva trený (vymiešavaný) makovým alebo slnečnicovým olejom. V priemyselnej grafike slúži na prípravu farieb na tlač bankoviek a i. tlačovín. Nazývaný aj podľa L. J. Thénarda, ktorý ho 1802 pripravil.

kobaltová violeť

kobaltová violeť — fialový pigment;

1. svetlá kobaltová violeť — arzeničnan kobaltnatý Co3(AsO4)2. Málo stály (obzvlášť v alkalickom prostredí fresky), na svetle časom tmavnúci a prudko jedovatý pigment. Vyrába sa od 1860, pre vysokú cenu a jedovatosť sa nikdy veľmi nevyužíval;

2. tmavá kobaltová violeť — fosforečnan kobaltnatý Co3(PO4)2. Veľmi stály pigment odolný proti chemikáliám, má vyššiu kryciu schopnosť a nižšiu farebnú výdatnosť ako kobaltová modrá. Pripravuje sa zrážaním roztokov kobaltnatých solí fosforečnanom trisodným Na3PO4. Nie je jedovatý, v maľbe sa uplatňuje od 60. rokov 19. stor. Podobne ako svetlá kobaltová violeť sa nikdy veľmi nevyužíval.

kobaltová zeleň

kobaltová zeleň, Rinmanova zeleň — smaragdovozelený pigment, oxid zinočnato-kobaltnatý CoZnO2. Je stály na svetle a odolný proti zásadám, mierne rozpustný v koncentrovaných kyselinách, má nízku kryciu schopnosť. Používa sa ako umelecký pigment prevažne v olejových a temperových farbách. Nazývaný aj podľa švédskeho chemika a mineralóga Svena Rinmana (*1720, †1792), ktorý ho 1780 pripravil (používať sa začal až v pol. 19. stor., pre vysokú cenu sa však využíval málo).

kobaltová žlť

kobaltová žlť, aureolín, Fischerova soľ — žltý syntetický pigment, hexanitritokobaltitan draselný K3[Co(NO2)6]. Je odolný na svetle, málo rozpustný vo vode, rozkladá sa pôsobením kyselín a alkálií. Vyrába sa zrážaním kyslých roztokov kobaltnatých solí roztokom dusitanu draselného KNO2. Používa sa ako umelecký pigment predovšetkým do akvarelových, menej do olejových farieb, v ktorých má nízku kryciu schopnosť. Nazývaný aj podľa nemeckého chemika Nikolausa Wolfganga Fischera (*1782, †1850), ktorý ho 1848 pripravil.

kobaltový dekor

kobaltový dekor — druh maliarskeho dekoru na keramike a porceláne, maľba kobaltovými farbami, najmä kobaltovou modrou. Keďže kobaltovú modrú možno bez zmeny vypaľovať pri vysokej teplote, často sa používala vo výzdobe keramiky (maľba na keramickú glazúru, predovšetkým však pod ňu). Technika sa pravdepodobne vyvinula v 9. stor. v Strednej Ázii, kde sa nachádzajú ložiská kobaltu (najmä v strednom Iráne). Tamojší hrnčiari experimentovali s jeho využitím na zhotovenie maliarskeho dekoru na bielom povrchu keramiky. V 9. stor. sa kobaltový dekor začal používať vo výzdobe porcelánu v Číne, vrcholným obdobím jeho uplatnenia vo výzdobe čínskeho porcelánu bolo 14. – 17. stor. (→ clair-de-lune). V 13. stor. začal čínsky porcelán s kobaltovým dekorom významne ovplyvňovať islamskú keramiku (→ iznická keramika). Od 16. stor. sa kobaltový dekor ovplyvnený čínskym porcelánom uplatňoval aj v Európe (imitácie čínskeho porcelánu s kobaltovým dekorom vyrábala väčšina európskych porcelánok; → chinoizéria). Kobaltový dekor sa presadil v delftskej fajanse 17. – 18. stor., používali ho však viaceré európske porcelánky, napr. porcelánka v Meissene (tzv. cibuľový vzor).

koban

koban [jap.] —

1. druh japonskej zlatej mince oválneho tvaru s razbou používanej v období Edo;

2. japonský drevorez malého formátu (12,7 × 19 cm).

kobéa

kobéa [vl. m.], Cobaea — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď vojnovkovité. Vždyzelené drevnatejúce liany pochádzajúce z tropických oblastí Juž. Ameriky a Mexika. Majú párnoperovito zložené striedavé listy zakončené úponkou a päťpočetné zvončekovité kvety vyrastajúce v pazuchách listov, plod tobolka.

Patrí sem okolo 20 druhov, napr. do 5 m vysoká kobéa šplhavá (Cobaea scandens) s listami zloženými zo 4 – 6 podlhovasto elipsovitých lístkov a s voňavými, najprv krémovozelenými, neskôr purpurovými kvetmi s priemerom 5 cm, ktorá pochádza z Mexika; zvyčajne sa pestuje ako popínavá letnička. Nazvaná podľa španielského misionára a spisovateľa Bernabéa Coba (*1582, †1657).

Köbejev, Spandijar

Köbejev, Spandijar, rus. Kobejev, 13. 10. 1878 Aqsuat, Turgajská oblasť, dnes administratívna oblasť Qostanaj – 2. 12. 1956 tamže — kazašský sovietsky spisovateľ, prekladateľ, pedagóg a verejný činiteľ. R. 1887 – 92 študoval na kazašsko-ruskej škole, od 1901 vyučoval ruštinu a literatúru, 1905 absolvoval pedagogický kurz v Qostanaji. V literatúre predstaviteľ kritického realizmu. Autor prvého kazašského románu Výkupné za nevestu (Qalyng mal, 1913), v ktorom prostredníctvom príbehu mladej ženy, ktorá sa z otcovej vôle vydala za starého boháča a s pomocou susedov sa jej podarilo ujsť a založiť si vlastný šťastný domov, podrobil kritike patriarchálny spôsob života a niektoré staré feudálne zvyky, odsúdil útlak chudobných i nerovnoprávne postavenie žien a súčasne vyzdvihol nadšenie mladých Kazachov túžiacich po slobode. Autor spomienkovej knihy Splnené túžby (Oryndalghan arman, 1951) o živote predrevolučnej kazašskej spoločnosti a zásadných zmenách po nastúpení sovietskej moci. Propagoval a prekladal ruskú literatúru, najmä dielo I. A. Krylova, ktorého bájky spolu s niekoľkým Köbejevovymi bájkami vyšli súhrnne pod názvom Vzorný preklad (Ülgili täržime, 1910). V pedagogike nadviazal na dielo Y. (Ibraja) Altynsarina, dôraz kládol na zakladanie kazašských škôl a výchovu detí. Pre kazašské školy zostavil čítanku Vzorný chlapec (Ülgili bala, 1912) obsahujúcu niektoré jeho poviedky, bájky I. A. Krylova i ukážky kazašského folklóru.

Kobeliarovo

Kobeliarovo — obec v okrese Rožňava v Košickom kraji v Slovenskom rudohorí vo vých. časti Revúckej vrchoviny, 461 m n. m.; 457 obyvateľov (2015). Vrchovinné územie zalesnené prevažne bukovým lesom s prímesou hrabu. Obec písomne doložená 1466 a 1498 ako Fekethepatak, 1551 Kobelar, 1773 Fekete-Pataka, Kobelaroff, Kobelarow, 1786 Fekete-Pataka, Kobelarow, 1808 Feketepatak, Schwarz-Seifen, Kobelár, Kobelárowá, 1863 – 1902 Feketepatak, 1907 – 13 Kisfeketepatak, 1920 Kobeljarovo, Kobelárová, 1927 Kobeliarovo. Patrila Bubekovcom zo Štítnika, od 17. stor. Andrášiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pálením uhlia, furmanstvom, baníctvom, prácou v lesoch a domácou výrobou plátna. V katastri obce existovala osada Filipovo, ktorá vznikla v 1. polovici 14. stor. (doložená 1362 a 1427 ako Phylyphaza), obyvatelia sa zaoberali baníctvom, zanikla v polovici 15. stor. Stavebné pamiatky: ranogotický evanjelický a. v. kostol (okolo 1300 – 10, 1664 a v 19. stor. upravený, 2001 zrekonštruovaný). Rodný dom P. J. Šafárika (bývalá evanjelická fara, 2. polovica 18. stor.) s expozíciou (1986) a s pamätnou tabuľou (1922).

kobellit

kobellit, kobelit, Pb22Cu4(Bi,Sb)30S69 — minerál, sulfid olova, medi, bizmutu a antimónu. Kryštalizuje v rombickej sústave. Tvorí vláknité až steblovité agregáty, občas býva celistvý a jemne zrnitý. Vyskytuje sa v pegmatite bohatom na sulfidy, veľmi často i na sideritovo-sulfidických žilách a v metamorfovaných kýzových ložiskách. Je oceľovosivý, má kovový lesk a čierny vryp.

Náleziská: Španielsko (Aragónsko), Francúzsko (Bretónsko), Irán, Uzbekistan, Austrália (Nový Južný Wales), USA (Aljaška). Na Slovensku sa vyskytuje napr. v Slovenskom rudohorí (Gelnica, Stará Voda). Nazvaný podľa nemeckého mineralóga a spisovateľa Franza von Kobell (*1803, †1882).

Kobellovci

Kobellovci (Kobell) — nemecká maliarska rodina. Najvýznamnejší členovia:

Ferdinand (7. 6. 1740 Mannheim – 1. 2. 1799 Mníchov) — maliar (krajinár) a grafik, brat Franza Innocenza Josefa a otec Wilhelma Alexandra Wolfganga von Kobell. Študoval právo a 1762 na Kresliarskej akadémii (Zeichnungsakademie) v Mannheime. R 1764 vymenovaný za dvorného divadelného maliara kurfirsta a palatína Karla Teodora (1724, †1799) a 1766 za jeho dvorného kabinetného maliara. R. 1768 – 70 žil v Paríži, 1793 sa presťahoval s kurfirstovým dvorom do Mníchova, kde od 1798 riadil obrazovú galériu prenesenú z Mannheimu. V ranej tvorbe bol ovplyvnený nizozemským barokovým maliarstvom 17. stor. (fantazijné krajiny) i dielami C. Lorraina, neskôr sa sústredil na realistické znázornenie prírody, čím sa stal významným predchodcom nemeckej realistickej krajinomaľby 19. stor. (Skalnatá krajina s pastierom a bystrinou, 1772 – 73). Olejomaľby krajín však maľoval v ateliéri, v plenéri robil len prípravné skice. Jeho najvýznamnejším dielom je maliarsky krajinársky cyklus, ktorý bol pôvodne určený pre zámok Johannisburg v Aschaffenburgu (1786, pôvodne 15 malieb, zachovalo sa 9). R. 1784 publikoval teoretické dielo o krajinomaľbe Kniha alebo inštrukcie pre kresbu krajín (Livre ou instruction pour dessiner les paysages), ktorá slúžila ako vzorník. O. i. bol v kontakte aj s A. F. Oeserom;

Franz Innocenz Josef (23. 11. 1749 Mannheim – 14. 1. 1822 Mníchov) — maliar, grafik a kresliar, brat Ferdinanda. Študoval na Kresliarskej akadémii v Mannheime, vďaka finančnej podpore kurfirsta Karla Teodora 1779 – 84 absolvoval študijný pobyt v Ríme. R. 1785 sa usadil v Mníchove. V kresliarskom umení 18. – 19. stor. zaujíma jeho tvorba osobitné postavenie – nakreslil niekoľko tisíc diel tematicky zameraných takmer výlučne na krajinu. Kresba mu umožňovala rýchle zachytiť myšlienky a atmosféru. Podľa talianskych vzorov maľoval ideálne krajiny a zanechal viac ako 20 tisíc kresieb a grafík s krajinárskymi a architektonickými motívmi;

Wilhelm Alexander Wolfgang von Kobell (6. 4. 1766 Mannheim – 15. 7. 1853 Mníchov) — maliar a grafik, syn Ferdinanda, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov mníchovskej školy na začiatku 19. stor. Školil sa u svojho otca a na Kresliarskej akadémii v Mannheime. R. 1809 – 10 absolvoval študijný pobyt vo Viedni a v Paríži, od 1814 pôsobil ako prof. krajinomaľby na akadémii v Mníchove (do 1826). R. 1815 mu bol udelený rytiersky kríž (záslužného) rádu Bavorskej koruny, na základe ktorého bol povýšený do šľachtického stavu (predikát von Kobell), 1833 dostal od kráľa Ľudovíta I. privilégium dedičného šľachtického stavu. V ranej tvorbe bol ovplyvnený holandskou barokovou krajinomaľbou 17. stor., v 90. rokoch 18. stor. sa vrátil k naturalistickým krajinám zobrazeným plasticky, s jasnou farebnosťou a s množstvom minuciózne stvárnených detailov (Krajina so stromami, 1794). Venoval sa aj žánrovej maľbe, maľoval výjavy z lovov a bitiek (Lov v Tegernsee, 1824), rurálne scény i skupinové portréty. Za hlavné dielo jeho vrcholného obdobia sa pokladajú monumentálne romanticko-klasicistické bojové scény v banketovej sále mníchovskej kráľovskej rezidencie (1808 – 15). V neskoršej tvorbe sa sústredil na maloformátové akvarely a olejomaľby, žánrovo sa orientoval najmä na krajiny so zvieracou a s figurálnou štafážou.

koberec

koberec

1. v užšom význame úžitková a dekoratívna textília veľkej plošnej hmotnosti používaná na pokrývanie podláh (v niektorých krajinách, resp. kultúrach aj na pokrývanie stien), v širšom význame aj nástenná textília (nástenný koberec, napr. tapiséria, gobelín, art protis) určená na dekoráciu stien. Koberce majú výborné tepelno- a zvukovoizolačné vlastnosti, preto sa od staroveku používali ako izolácia stien (najmä u kočovných národov; v niektorých orientálnych krajinách dodnes) alebo na zateplenie podlahy obytných miestností. Okrem úžitkovej majú aj estetetickú funkciu, predstavujú výrazný dekoratívny doplnok interiéru a niektoré majú vysokú umeleckú hodnotu.

V minulosti sa zhotovovali ručne na zvislom (v súčasnosti používaný výhradne na výrobu gobelínov) alebo na vodorovnom tkáčskom stave (na krosnách), v súčasnosti najmä strojovo na tkáčskych strojoch, kvalitnejšie na žakárových tkáčskych strojoch, na niektoré účely aj technológiami výroby netkaných textílií. Materiálom na ich výrobu sú prírodné vlákna (vlna, hodváb, bavlna, juta, sisal, konopné alebo kokosové vlákno), syntetické vlákna (polyamid, polypropylén, polyester, polyakryl) alebo zmesi vláken (napr. vlna – polyamid). Druh a kvalita vláken ovplyvňujú vlastnosti koberca (vzhľad, opotrebovanie, svetlostálosť, odolnosť proti nečistotám a i.), ako aj jeho cenu.

Základným technologickým postupom pri výrobe koberca je kríženie dvoch navzájom kolmých sústav nití: osnovy (zvislo vedené nite najčastejšie z juty alebo z polypropylénu) a útku (vodorovne vedená niť z prírodnej alebo zo syntetickej priadze pretkávajúca osnovnú niť). Pri plocho tkaných kobercoch sa zvislo vedená osnovná niť priamo pretkáva vodorovne vedenou útkovou priadzou. Pri väčšine ostatných kobercov tvorí základnú (nosnú) vrstvu podkladová tkanina, mriežka rozličnej hustoty tvorená osnovou a útkom, do ktorej sa viazaním, všívaním, vpichovaním alebo lepením upevňuje vlasová priadza, čím vzniká povrch s rôznou štruktúrou (slučkový vlas, strihaný vlas alebo refiéfny vzor). Podkladovou vrstvou, ktorá sa výrazne podieľa na životnosti koberca, na jeho izolačných vlastnostiach či na schopnosti odvádzať elektrostatický náboj, môže byť juta (najpoužívanejší materiál, v súčasnosti najmä syntetická juta), guma (používa sa na spevnenie záťažových kobercov), plsť (zmäkčuje koberec, má výborné zvukové a tepelnoizolačné vlastnosti) či latex (lacná technológia; rub koberca sa natiera latexovou hmotou, ktorá nemá výrazné vlastnosti).

Koberce sa členia podľa viacerých kritérií. Podľa spôsobu zhotovovania sa rozlišujú ručne viazané, tkané, všívané a vpichované lepené koberce.

Najcennejšie sú ručne viazané koberce pochádzajúce najmä z Orientu, preto sa nazývajú orientálne koberce (pod Orientom sa chápu tieto hlavné geografické oblasti: Anatólia, Kaukaz, Perzia, resp. Irán, záp. Turkestan, vých. Turkestan, India a Čína, ako aj oblasť sev. Afriky, t. j. Maroko, Tunisko a Egypt). Ručne viazané koberce sú jednostranné (vzor majú len na jednej strane) s vlasovým povrchom. Zhotovujú sa tak, že na zvislé osnovné nite (spravidla z juty; konce osnovných nití presahujúce vlastný rozmer koberca tvoria strapce; niekedy sa strapce uväzujú na už hotový koberec) sa viažu uzly z vlnenej (česanej alebo mykanej) či z hodvábnej priadze, ktorých konce tvoria vlas (rad uzlov vytvára tzv. vlasový útok). Priadza sa viaže dvojakým spôsobom podľa dvoch základných typov uzla: perzského a tureckého. Pri asymetrickom perzskom uzle (nazývaný aj senneh podľa mesta Sanandadž v záp. Iráne, resp. podľa jeho staršieho názvu Senneh) sa priadza obtáča okolo jednej osnovnej nite dookola a okolo druhej v neuzavretej slučke, pri symetrickom tureckom uzle (nazývaný aj gördes podľa mesta Gördes v str. Turecku) sa priadza viaže úplným obtočením okolo dvoch osnovných nití. Po uviazaní celého radu uzlov spravidla nasleduje jeden alebo niekoľko útkových radov z juty (spevňujúci základný útok). Konce vlnenej alebo hodvábnej útkovej priadze sa po uviazaní uzla zostrihávajú na rovnakú dĺžku, čím vzniká charakteristický vlas. Vzory sa vytvárajú použitím rozlične zafarbenej útkovej priadze (používajú sa prírodné farbivá). Kvalita a hodnota ručne viazaných kobercov závisí od kvality priadze a počtu uzlov na m2, priemerný počet uzlov je 16-tis. – 80-tis. na m2, pri niektorých kobercoch však môže byť oveľa vyšší (až 600-tis.). Za najstarší zachovaný ručne viazaný koberec na svete sa považuje koberec z archeologickej lokality Pazyryk (okolo 400 pred n. l.; 183 × 200 cm, 360-tis. symetrických uzlov na m2) objavený v hrobe skýtskeho princa v pohorí Altaj na Sibíri, v súčasnosti uchovávaný v Ermitáži v Petrohrade. Koberce z jednotlivých oblastí (ďalej členené podľa regiónov, resp. podľa miest zhotovovania a podľa nich nazývané) sa vyznačujú osobitými vzormi a farebnosťou. Ručne viazané orientálne koberce sa pokladajú za originálne umelecké diela (napr. 2010 bolo tradičné umenie viazania kobercov v iránskych mestách Fars a Kášán zapísané do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO). Najcennejšie orientálne koberce predstavujú originál (takéto koberce sa označujú ako pôvodné), v súčasnosti sa však orientálne koberce viažu aj v manufaktúrach podľa predlohy dizajnérov (dizajnový koberec).

Osobitnú skupinu ručne viazaných kobercov tvoria koberce zhotovované v Európe, tzv. európske koberce. Prvé viazané koberce na území Európy sa zhotovovali v Španielsku po obsadení veľkej časti krajiny Maurmi (Arabmi; 711 – 1492), hlavnými mestami ich výroby boli Cuenca a Almería. Do 17. stor. sa používala technika tzv. španielskeho uzla (symetrický uzol viazaný na jednej osnovnej niti). Popri typických maurských motívoch (hviezdy, stromy, na bordúrach nápisy kúfskym písmom) sa v 14. – 15. stor. začali objavovať gotické motívy, erby ap. Inšpiráciou boli aj perzské motívy známe z keramických obkladov stien. V 15. – 16. stor. ovplyvnili dekor kobercov motívy odvodené z talianskej renesancie (kvetinové girlandy i listové úponky). V 16. stor. európski tkáči napodobňovali koberce importované do Európy z Osmanskej ríše (napr. v 17. – 18. stor. sa pri väčšine španielskych kobercov používal turecký uzol). Významná manufaktúra na výrobu ručne viazaných kobercov Manufacture de la Savonnerie vznikla 1624 vo Francúzsku s ateliérmi v Paríži a v Lodève (juž. Francúzsko), najväčší rozvoj dosiahla v období 1650 – 85 a pracuje dodnes. Výzdoba kobercov mala čisto európsky charakter, bola odvodená od renesančných a barokových vzorov. Ich návrhy tvoril napr. aj Ch. Le Brun. Častými motívmi boli naturalistické girlandy kvetov, akanty alebo mytologické scény. Koberce zo Savonnerie boli žiadané aj počas nasledujúcich vyše 100 rokov (napr. pre kráľovské paláce Louvre, Tuilleries, Versailles a i.). Matné farby a rokokové motívy typické pre obdobie vlády Ľudovíta XV. vystriedali koncom 18. stor. tmavé zemité farby a geometrické vzory typické pre etruský štýl. Európsky primát v manufaktúrnom zhotovovaní kobercov patrí Francúzsku, kde sa tkanie kobercov rozvíjalo od 17. stor. v čase úpadku španielskej výroby (doklady o minimálne 300 rokov skôr existujúcej produkcii sa nezachovali). Významným centrom bol stredofrancúzsky Aubusson, kde bola 1743 založená manufaktúra, ktorej produkciu charakterizujú komplikované vzory (v 19. stor. so zložitými girlandami) a dokonale realistický kvetinový dekor. V Anglicku sa koberce zhotovovali od pol. 15. stor., v 16. stor. v manufaktúrach v Barchestone (Sheldon Looms, založená v pol. 16. stor.) a v Norwichi, od 1755 sa ručne viazané koberce zhotovovali v Axminsteri. Manufaktúry na koberce sa zakladali po celej Európe, napr. ručne viazané koberce sa zhotovovali v dielni založenej 1643 v meste Brody (dnes na Ukrajine), významnou oblasťou vzniku ľudových, ručne viazaných kobercov bol aj Balkánsky polostrov. V 19. stor. sa výroba kobercov zmechanizovala; renesancia výroby ručne viazaných kobercov nastala nakrátko v posl. štvrtine 19. stor. v Spojenom kráľovstve najmä pod vplyvom W. Morrisa a hnutia Arts and Crafts. V Európe sa v súčasnosti vyrábajú koberce len strojovo (s výnimkou kobercov zhotovovaných rozličnými technikami v malom počte remeselných dielní, resp. kobercov zhotovovaných podomácky, zo záľuby).

Tkané koberce sú plošné textílie presne ohraničených rozmerov, veľkej hmotnosti, zhotovené ručným alebo strojovým tkaním z prírodných alebo zo syntetických vláken, resp. z ich zmesí.

Ručne tkané koberce sa zhotovovali na tkáčskych krosnách už v staroveku, napr. v Egypte, Asýrii alebo v Babylone, kde slúžili aj ako ochrana proti slnečnému žiareniu, a na rozdiel od ručne viazaných orientálnych kobercov (vyrábaných len v Oriente) sa dodnes tkajú vo všetkých kultúrach a krajinách na svete (napr. na Slovensku handričkové koberce). Rozkvet ich výroby v Európe nastal v pol. 16. stor. vo Flámsku a vo Francúzsku (Beauvais) a v 18. stor. v Nemecku. V Anglicku založili 1749 tkáči, ktorí tam emigrovali z Francúzska, manufaktúru na výrobu kobercov v Paddingtone (dnes mestská časť Londýna), neskôr sa presťahovala do Fulhamu. Od 1756 až do konca 18. stor. úspešne pôsobila manufaktúra v Exeteri. Vyrábali sa koberce určené pre aristokraciu a inú zámožnú klientelu, často podľa návrhov výtvarných umelcov. Od 1756 pôsobila manufaktúra Moorfields v Londýne, 1769 vznikli koberce podľa návrhov R. Adama. Známa bola aj poľská a západoukrajinská produkcia kelímov.

V súčasnosti sa strojovo tkané koberce vyrábajú tak z prírodných, ako aj zo syntetických vláken, môžu byť vzorované (napr. klasické orientálne, ale aj africké či moderné motívy, farebnosť je neobmedzená) alebo jednofarebné. Najznámejšie strojovo tkané koberce sú axminsterské koberce napodobňujúce ručne viazané koberce. Kým v minulosti sa ako axminsterské koberce označovali koberce s vysokým vlasom a so vzormi vytvorenými tkaným ženilkovým útkom (→ ženilka), v súčasnosti sa tak označujú koberce vyrábané na štipcových (tzv. gripperaxminsterských) tkáčskych strojoch; ich pestrofarebný vlasový povrch vzniká z kúskov priadze, ktoré sa do podkladovej tkaniny vkladajú pomocou štipcov. Na prútových tkáčskych strojoch sa vyrábajú hladké jednolícne koberce s jemným alebo so zrnitým jednofarebným vlasovým povrchom vytváraným zatkávaním a vyťahovaním prútov (oceľových drôtov), cez ktoré sa preväzuje vlasová osnova. Prúty môžu byť hladké alebo s nožom. Hladké prúty vytvárajú po vytiahnutí na lícnej strane kobercovej slučky (vyťahovaný vlas), napr. pri jednofarebných alebo melírovaných kobercoch typu buklé so zrnitou povrchovou štruktúrou vyrábaných z mykaných priadzí hrubších vĺn a srstí alebo zo sisalu v kombinácii so syntetickými priadzami. Takéto koberce sú trvanlivé, majú veľmi dobrú tepelnú i zvukovú izoláciu a pomerne nízku hmotnosť a ľahko sa udržiavajú; používajú sa v obytných priestoroch a v menej zaťažených podlahách kancelárií. Prúty s nožom vytvárajú po vytiahnutí zrezaný vlas, napr. hladké jednolícne koberce s jemným jednofarebným povrchom typu velvet alebo velúr, pričom výška vlasu podľa výšky použitého prúta môže byť 3 – 8 mm. Pri konečnej úprave sa vlas pristrihuje. Pri výrobe niektorých typov kobercov sa používajú obidva druhy prútov a takto vytvorený vlas sa označuje ako kombinovaný (frizé), pri kobercoch typu heatset je použitá priadza tepelne upravená, čím sa stáva odolnou proti zošliapaniu či opotrebovaniu vysávaním. Typy frizé i heatset sa vyrábajú z vlny alebo z bavlny a najčastejšie z polyakrylových vláken (vzhľadom pripomínajú vlnené koberce). Tzv. dvojplyšové koberce sa vyrábajú súčasným tkaním dvoch kobercov nad sebou lícom k sebe. Spojené sú vzorovými vlasovými osnovnými priadzami, ktoré sa priamo na tkáčskych strojoch rozrezávajú v strede nožom. Výhodou tejto technológie je úspora materiálu (vlna alebo syntetická priadza) a možnosť nastavenia výšky vlasu. Vyznačujú sa vysokou vlasovou hustotou (t. j. pomer hrúbky vlasovej vrstvy a jej hmotnosti), jemnosťou a hodvábnym leskom, vzor je vidieť aj na rubovej strane, čím pripomínajú ručne viazané koberce. Sú určené do bytových priestorov. Z prírodných vláken sa vyrábajú aj obojstranné hrubo tkané jutové (najlacnejší typ koberca určený predovšetkým na pokrytie silno zaťažených podláh na chodbách a v predsieňach), sisalové (lepšie odolávajú zmenám vlhkosti ako jutové, preto sa uplatňujú v kúpeľniach, kuchyniach a na chodbách) a kokosové koberce (zvyčajne jednofarebné, veľmi trvanlivé, vlhkosť prijímajú len nepatrne, používajú sa vo vstupných halách, v prostriedkoch hromadnej dopravy, plavárňach, kúpeľniach ap. Ich nevýhodou je neohybnosť a veľká hmotnosť, nie sú vhodné na schodiská, kde sa rýchlo lámu).

Pri všívaných kobercoch (→ všívanie, angl. tufting) sa vlasová priadza všíva do vopred zhotovenej základnej (podkladovej) textílie. Napnutá nosná textília sa v prešívacom zariadení prepichuje ihlami s navlečenými vzorovými priadzami, ktoré na opačnej strane zachytí chápač, a tak sa pri spätnom pohybe ihly vytvorí slučka; stroje na výrobu kobercov so strihaným (rezaným) vlasom majú na každom chápači nôž, ktorý slučky prereže. Následne sa rubová strana natrie spevňujúcim materiálom (napr. latexom), aby sa voľne naviazaný vlas pevne spojil s podkladom. Na získanie dostatočnej stability rozmerov a bezchybnej priliehavosti koberca na plochu sa nalepí druhá rubová vrstva z juty, polyesterovej tkaniny alebo z polypropylénového rúna, iným druhom rubovej vrstvy je tzv. penový rub, ktorý zvyšuje tepelnú izoláciu a zmäkčuje nášľap.

Menej kvalitné vpichované lepené koberce s nižšou životnosťou sa vyrábajú podobnou technológiou, vlákna (bez vytvárania slučiek) sa však priamo vpichujú do zlisovaného materiálu základnej (nosnej) vrstvy. Tieto koberce sa vyrábajú väčšinou z recyklovaných priadzí s použitím lepidla. Lícna strana je kvalitnejšia ako rubová, ktorá vzniká zatieraním a stužením, napr. latexom.

Podľa dĺžky vlasu (t. j. dĺžky časti vlasovej priadze od podkladovej tkaniny po špičku priadze) sa rozlišujú koberce s nízkym vlasom, pri ktorých je priadza zostrihaná tesne nad povrchom a patrí k nim väčšina ručne alebo strojovo viazaných i tkaných kusových kobercov a rozličné druhy pásových kobercov, napr. ženilkové a velúrové koberce či koberce typu buklé, a koberce s vysokým vlasom, ku ktorým patria napr. tkané guby z ovčej vlny s dlhým nespriadaným vlasom zhotovované aj na Slovensku (v Grécku nazývané flokati), ďalej ručne viazané koberce zhotovované v Škandinávii, nazývané rya, ktorých dekor tvoria napr. ľudské postavy v pároch alebo abstraktné vzory, či rovnako ručne viazané berberské koberce (spravidla jednofarebné, zvyčajne vo farbe vlny, resp. béžové). Plocho tkané koberce nemajú vlas, sú dvojrozmerné, napr. kelím alebo na Slovensku rozšírené ručne tkané handričkové koberce z bavlnených či zo zmesových odstrižkov textílií so vzorom z užších alebo zo širších pásikov alebo z menších či z väčších štvoruholníkov (pokrovce).

Podľa spôsobu použitia sa koberce vyrábajú ako polozáťažové (určené do bytových priestorov), vysokozáťažové (do hotelov, kancelárií, konferenčných priestorov, škôl, nemocníc) či extrémne záťažové (na miesta s veľkým pohybom ľudí, napr. do vstupných hál, veľkých obchodných domov, na frekventované schodiská).

Podľa spôsobu uloženia sa rozlišujú voľne položené kusové koberce a koberce, ktoré sa k podlahe zvyčajne fixujú lepidlom alebo obojstrannou kobercovou páskou (tzv. kobercové štvorce, resp. dlaždice, či celoplošné pásové koberce z kobercovej metráže pokrývajúce celú plochu miestností). Kusové koberce môžu mať rozličné tvary a rozmery, najčastejšie tvar obdĺžnika (s rozmermi napr. 60 × 110 cm, 80 × 120 cm, 80 × 150 cm, 120 × 140 cm, 160 × 230 cm, 200 × 290 cm), ale aj kruhu alebo elipsy, osobitné typy predstavujú behúne (úzke a dlhé koberce; najčastejšie 70 × 300 cm) a tzv. mostíky (spravidla okolo 70 × 110 cm; určené na pokrytie voľných podlahových plôch medzi kobercami väčších rozmerov).

Pásové koberce alebo veľké metrážové koberce sú celoplošné podlahové textílie patriace k obľúbeným podlahovým krytinám, vyrábajú sa od 50. rokov 20. stor. Sú navinuté na kotúčoch (minimálna šírka 2 m, maximálna 5 m; dĺžka v závislosti od hmotnosti a druhu koberca až 20 – 25 m) a zákazníkovi sa z nich v predajniach podľa jeho požiadaviek odstrihne.

Osobitný typ koberca predstavuje modlitebný koberček používaný v islamskom prostredí;

2. súvislá plocha husto pokrytá rovnakým materiálom, napr. trávnikový koberec (plocha porastená husto vysiatou trávou), asfaltový koberec (vozovka, ktorej povrch tvorí kamenivo spojené asfaltom); vo vojenskom slangu kobercový nálet (súvislé husté bombardovanie plošných cieľov).

Koberger, Anton

Koberger, Anton, aj Koburger, Coberger, Coburger, okolo 1440 Norimberg – 3. 10. 1513 tamže — nemecký kníhtlačiar, vydavateľ a kníhkupec. Pravdepodobne sa vyučil za zlatníka. R. 1470 si založil v Norimbergu tlačiareň, ktorá sa postupne stala jednou z najvýznamnejších nemeckých tlačiarní; bolo v nej 24 tlačiarenských lisov a zamestnávala okolo 100 pracovníkov (tlačiarov, sadzačov, korektorov, písmolejárov, iluminátorov ap.). Koberger spolupracoval aj s inými podnikateľmi na knižnom trhu, zakladal filiálky v Európe (v Benátkach, Miláne, Paríži, vo Viedni, v Lyone) a zamestnával putovných kníhkupcov, čím jeho tlačiareň získala nadregionálny vplyv. Vlastnil aj dve papierne. Od 1490 sa venoval najmä vydavateľskej činnosti a od 1504 predovšetkým kníhkupeckým aktivitám. Z jeho tlačiarne pochádza viac ako 240 tlačí v latinskom a nemeckom jazyku, a to najmä foliantového formátu (→ foliant). K najvýznamnejším patria nemecká Biblia (1483, Koberger-Bibel, aj Koburger-Bibel) a v latinskom a nemeckom jazyku vydaná Liber Chronicarum (Schedelova kronika, Schedelsche Weltchronik, aj Norimberská kronika, Nürnberger Chronik, 1493) nemeckého historika Hartmanna Schedela (*1440, †1514).

Kobilka

Kobilka, Brian K. (Kent), 30. 5. 1955 Little Falls, Minnesota — americký fyziológ. R. 1984 – 89 pôsobil na Dukovej univerzite v Durhame (Severná Karolína) v laboratóriu R. J. Lefkowitza, od 1989 pôsobí ako profesor na School of Medicine Stanfordovej univerzite v Palo Alte (Kalifornia). Zaoberá sa štúdiom štruktúry a mechanizmu pôsobenia receptorov viazaných s regulačnými proteínmi obsahujúcimi guanínový nukleotid reverzibilne prechádzajúci z guanozíntrifosfátu na difosfát (tzv. G proteíny). R. 2007 ako prvý určil kryštálovú štruktúru dvoch aktivovaných receptorov tohto typu patriacich do skupiny β2-adrenergických receptorov. Okrem kryštalografických metód využíva na štúdium dynamických vlastností receptorov aj metódy NMR a EPR spektroskopie. Jeho poznatky o trojrozmernej štruktúre a mechanizme účinku jednotlivých typov receptorov majú veľký význam pri navrhovaní nových liečiv, ktorých účinok spočíva v aktivácii, resp. v blokovaní konkrétneho receptora (napr. antihistaminiká, β-blokátory). Nobelova cena za chémiu (2012, s R. J. Lefkowitzom) za výskum receptorov viazaných na G proteíny.

kobka

kobka [nem.] — malá bezpečne uzavierateľná miestnosť, napr. žalárna kobka, pivničná kobka;

el.tech. časť priestoru krytej kobkovej rozvodne určená na výstroj jednej odbočky a oddelená od priestoru susedných odbočiek medzistenami z nehorľavého materiálu, ktoré sú schopné odolávať účinkom elektrického oblúka a zabrániť rozšíreniu dôsledkov prípadnej havárie z jednej kobky na susedné. Medzistena je najčastejšie tvorená rámom z oceľových uholníkov vyplneným kalofrigovými tehličkami (ľahký ohňovzdorný materiál z impregnovaných pilín), príp. aj betónom alebo oceľovým plechom, a je omietnutá sadrovou omietkou. Podobne je vodorovnou alebo šikmou medzistenou oddelený aj priestor na výstroj odbočky od priestoru pripojenia. Všetky prístroje a spínače sú prístupné iba spredu. Vstup do kobky je uzavretý zákrytovými dverami. Jednotlivé kobky sú prístupné spredu – z chodby pre obsluhu, ale aj zozadu – z chodby na manipuláciu.

Koblandy batyr

Koblandy batyr, kazašsky Qoblandy batyr — kazašský ľudový hrdinský epos, veršované epické dielo s pevnou dejovou líniou o vojnách Kypčakov, Kijatov a Nogajov proti Kizilbašom a Kalmykom s cieľom zjednotiť kazašské kmene. Jeho základy vznikli už v 8. – 9. stor., v ďalších stor. bol dopĺňaný o nové časti. Šírili ho ústnym podaním ľudoví rozprávači (akyn), od konca 19. stor. ho v rôznych obmenách zapisovali, študovali a vydávali ruský i kazašskí bádatelia (Vasilij Vasilievič Radlov, *1837, †1918; Pavel Alexandrovič Falev, *1888, †1922; Y. (Ibraj) Altynsarin). Dnes je známych takmer 30 jeho variantov, najúplnejší, ktorý zapísal akyn Nurpejis Bajghanin (*1860, †1945), obsahuje vyše 10-tis. veršov. Hlavný hrdina, bohatier Koblandy (slovensky Koblandy batyr = bohatier Koblandy) z kmeňa Kypčakov, ktorý prejavuje už od svojho čarovného narodenia (starším rodičom) mimoriadne schopnosti, získa prvenstvo v súperení o krásavicu, vernú a múdru Kurtku, s ktorou sa ožení. Kurtka mu vychová a pripraví do boja bohatierskeho koňa Tajburyla, na ktorom sa vypraví proti nepriateľským kmeňom Kizilbašov a Kalmykov a ich chánom Kazanovi, Alšaghyrovi, Köbiktimu a Šošajovi. V bojoch mu pomáhajú i ďalší bohatieri, Karampan a Orak. Koblandy sa dostane do zajatia, z ktorého mu na slobodu pomôže Karlygha, dcéra znepriateleného chána, ktorá sa do neho zaľúbi, Koblandy ju však odmietne. V hneve ho Karlygha poraní, v niektorých variantoch eposu sa stane jeho druhou ženou. Na Slovensku vyšiel epos pod názvom Koblandy z Karaspanských hôr (1985) v prozaickom prerozprávaní H. Križanovej-Brindzovej.

Koblasa, Jan

Koblasa, Jan, 5. 10. 1932 Tábor — český sochár, maliar, grafik, ilustrátor a scénograf. R. 1952 – 58 študoval sochárstvo u J. Laudu a O. Španiela na Akadémii výtvarných umení a 1950 – 1959 scénografiu u F. Tröstera na Akadémii múzických umení v Prahe. R. 1968 emigroval do Talianska, od 1969 žije v Nemecku, kde 1972 – 97/98 pedagogicky pôsobil na Muthesius Hochschule v Kiele; 1972 profesor. R. 2002 – 05 vedúci sochárskeho ateliéru na Akadémii výtvarných umení v Prahe. V ranej tvorbe bol ovplyvnený abstraktným expresionizmom a tašizmom, vytváral nepredmetné sochy (Veľké štiepanie Vanitas, 1965), neskôr sa v jeho dielach prejavili figuratívne východiská (Traja stojaci, 1980 – 81). R. 1964 – 69 scénograficky spolupracoval s režisérom O. Krejčom.

koblenz

koblenz [-lenc], koblencien — nejednotne definovaný stupeň spodného devónu (staršie prvohory), ktorý sa vymedzuje v rýnskom klastickom vývoji v sev. časti Porýnskej bridličnatej vrchoviny. Je dobre rozlíšiteľný najmä vo fácii kremitých pieskovcov a kremencov. Delenie koblenzu je založené najmä na faune ramenonožcov (napr. rod Spirifer). Niekedy sa namiesto koblenzu uprednostňujú termíny ems a zlíchov. Nazvaný podľa mesta Koblenz v Nemecku.

Koblenz

Koblenz [-lenc] — mesto v záp. časti Nemecka v spolkovej krajine Porýnie-Falcko pri ústí rieky Mosela do Rýna; 106-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky (najmä vinársky a pivovarnícky), kovoobrábací, strojársky, chemický, jemnej mechaniky, papiernický. Dopravná križovatka, riečny prístav. Turistické stredisko. V okolí pestovanie viniča.

Osídlenie na sútoku Rýna a Mosely bolo založené medzi 12. – 9. stor. pred n. l. Počas vlády cisára Augusta (27 – 14 pred n. l.) tam vznikol rímsky kastel, v 1. polovici 1. stor. n. l. rímsky vojenský tábor (Castellum apud Confluentes; z lat. confluens = sútok) a bol postavený most cez Rýn a začiatkom 4. stor. rímska pevnosť, ktorá tvorila centrum neskoršieho stredovekého mesta rozloženého vnútri pôvodných rímskych hradieb. Po zániku Západorímskej ríše (476) si ho podmanili Frankovia a stalo sa kráľovským sídlom (jedna z kráľovských falcí), po rozpade Franskej ríše (843) súčasť tzv. cisárskeho léna Lotara I. (Itália, Burgundsko, Lotrinsko, Alsasko, Frízsko), 882 vyplienené Normanmi. Od 1018 majetok a sídlo arcibiskupov z Trieru. R. 1214 získalo mestské práva. Počas tridsaťročnej vojny viackrát obsadené francúzskymi a švédskymi vojskami a čiastočne zničené, po 1652 znova opevnené, 1688 utrpelo značné škody ostreľovaním počas vojny o falcké dedičstvo. Po vypuknutí Francúzskej revolúcie (1789) bolo centrom emigrovaných francúzskych rojalistov, 1794 si ho podmanil Napoleon I. Bonaparte. Od 1815 súčasť Pruska, administratívne centrum pruskej provincie Rýn, sídlo hlavného úradu a generálneho veliteľstva. Po skončení 1. svetovej vojny súčasť rýnskej demilitarizovanej zóny (do 1924 pod americkou a do 1929 pod francúzskou kontrolou). Počas 2. svetovej vojny silno poškodené bombardovaním americkými a britskými vojskami. R. 1946 – 50 sídlo vlády spolkovej krajiny Porýnie-Falcko. Stavebné pamiatky: bazilika Sankt Kastor (pôvodne karolovský kostol vysvätený 836, románsky prestavaný koncom 12. stor., vysvätený 1208, prestavaný v 13. stor., neskorogoticky zaklenutý koncom 15. stor., reštaurovaný v 19. – 20. stor.), kostol Liebfrauenkirche (pôvodne neskororománsky z 12. – 13. stor., neskorogoticky prestavaný v 15. stor.), románsky kostol Florinskirche (pôvodne kláštorný, 1100, goticky prestavaný v 14. stor., prestavaný v 16. – 17. stor.), ranobarokový jezuitský kostol (Jesuitenkirche, 1613 – 17, rekonštruovaný v 20. stor.), s budovou bývalého jezuitského kolégia (16. – 17. stor., dnes súčasť mestskej radnice), ranoklasicistický arcibiskupský a kniežací palác (Kurfürstliches Schloss, 1777 – 93, zničený 1944, začiatkom 50. rokov 20. stor. obnovený, koncom 20. stor. rekonštruovaný; pozostáva z hlavnej budovy s dvoma polkruhovými krídlami lemujúcimi vnútorné nádvorie) s priľahlým parkom, divadlo (1786 – 87), gotický kamenný most cez Moselu (Balduinbrücke, 1342 – 43), hrad Alte Burg (pôvodne vodný hrad založený okolo 1185 na mieste rímskej veže, ktorá bola súčasťou mestských hradieb, prestavaný v 13. – 18. stor., dnes archív), neskorogotická mestská tržnica a tančiareň (Alte Kauf- und Tanzhaus, 1419 – 25, 1724 zbarokizovaná, viackrát rekonštruovaná), komenda Rádu nemeckých rytierov (Deutschordenkommende, 13. stor., od 1992 Ludwig Museum), viaceré stredoveké (napr. hostinec Zum Deutschen Kaiser, koniec 15. stor.), renesančné (cechový dom Krämerzunfthaus, koniec 16. stor.) i barokové domy (Stará mincovňa, 1761 – 63; rodný dom kniežaťa C. Metternicha, 1674; Dreikönigenhaus, začiatok 18. stor.) a i. Pri ústí Mosely do Rýna (Deutsches Eck) pamätník s jazdeckou sochou Wilhelma I. (1897, zničený 1945, rekonštruovaný 1993). Čiastočne zachovaný systém vojenských pevností, ktorého súčasťou je aj pevnosť Ehrenbreitstein (na mieste rímskej vojenskej pevnosti z 3. – 5. stor. vznikol okolo 1000 hrad, v stredoveku viackrát prestavaný, v 16. stor. premenený na pevnosť, ktorá bola 1801 zničená a po 1815 – 86 postupne prestavovaná). Neogotický Christuskirche (1901 – 04), neorománsky kostol Herz-Jesu-Kirche (1900 – 03, rekonštruovaný v 2. polovici 20. stor.), neorománska vládna budova (1902 – 06) a i. Viacero stavieb súčasnej architektúry (napr. Forum Confluentes, 2013). Množstvo múzeí a galérií, univerzita (založená 1990), sídlo ústredného nemeckého archívu (→ Bundesarchiv Koblenz). V blízkosti mesta viacero hradov a zámkov, napr. asi 7 km juž. neogotický zámok Schloss Stolzenfels (pôvodne stredoveký hrad z 12. stor., koncom 17. stor. poškodený, v 19. stor. rekonštruovaný a prestavaný). Kultúrne pamiatky Koblenzu s priľahlou kultúrnou krajinou v údolí Rýna boli 2002 pod názvom Horné údolie Stredného Rýna zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako súčasť 65 km úseku údolia str. Rýna so zámkami, historickými mestami a vinicami.

koblér

koblér [angl.] — druh miešaného chladeného nápoja z vína (napr. červené, portské, cherry, tokajské, polosuché alebo sladké šumivé víno) alebo z liehoviny (napr. rum, vodka, whisky, likéry) a z ovocia (čerstvé, mrazené alebo kompótové). Známe sú početné variácie kobléru, napr. vínny (červené, dezertné červené alebo tokajské víno, vanilkový sirup, ľad, plátok pomaranča), šumivý (cukrový sirup, ananásový kompót, šumivé víno) a rumový koblér (rum, citrónová šťava, malinová šťava, miešané kompótové ovocie). Koblér sa pripravuje v špeciálnom pohári (tzv. koblérovom kalichu), ktorý sa do dvoch tretín naplní drveným ľadom, pridajú sa receptúrou predpísané suroviny, premieša sa a ozdobí ovocím; podáva sa s lyžičkou alebo s vidličkou a so slamkou.

Kobliha, František

Kobliha, František, 17. 11. 1877 Praha – 12. 12. 1962 tamže — český grafik a ilustrátor. R. 1901 – 05 študoval u F. Ženíška na Akadémii výtvarných umenív Prahe. R. 1911 jeden zo spoluzakladateľov umeleckého združenia Sursum, člen združenia Spolok českých umělců grafiků (SČUG) Hollar (1934 jeho predseda), od 1911 spolupracoval s časopisom Moderní revue (vychádzal 1894 – 1925, združoval umelcov symbolistickej a dekadentnej orientácie).

Patril k najvýznamnejším predstaviteľom českého symbolizmu. Ako grafik bol autodidakt, vytváral najmä knižnú a úžitkovú grafiku, minuciózne stvárnené drevoryty, kresby a po 2. svetovej vojne aj litografie. Jeho rané práce sú inšpirované dielami českých symbolistických básnikov (k básňam tvoril samostatné grafické listy, ktoré evokujú emotívnu atmosféru predlohy). Jeho tvorba je charakteristická zobrazovaním atmosféry noci, ťaživých snov, vidín, smútku a melancholických predstáv, uplatňoval secesno-symbolistickú štylizáciu (cyklus Pozdě k ránu, 1909; Žena s hadem, 1910; cyklus Žena, 1911).

koblina

koblina — druh naturálnej cirkevnej dane uplatňovanej v minulosti v gréckokatolíckej cirkvi na území dnešného vých. Slovenska a Zakarpatskej Ukrajiny, vychádzajúcej z uhorského obyčajového práva. Odvádzal sa gréckokatolíckym kňazom a učiteľom-kantorom v súvislosti s dekrétom cisára Leopolda I. z 1692, ktorý sa snažil zabezpečiť sociálne zrovnoprávnenie kňazov byzantského a latinského obradu. S koblinou sa zvyčajne spája pojem rokovina. Niektorí autori pokladajú tieto výrazy za synonymné, pričom ich považujú za označenie naturálnej dávky odvádzanej cirkevníkmi podľa určitej miery (koblina) alebo za ročný výnos zo žatvy (rokovina). Väčšia časť autorov zastáva názor, že koblina a rokovina majú rozdielny význam: koblina predstavuje naturálne dávky (resp. ich ročný súhrn) odvádzané príslušníkmi cirkvi (pôvod slova sa odvodzuje od názvu dutej miery – kobel, koblik, korec, slúžiacej na odmeranie naturálnej dávky) a rokovina roboty a služby (resp. ich ročný súhrn), ktoré príslušníci cirkvi poskytovali svojim duchovným (názov odvodený pravdepodobne od slova rok); ich výška závisela od miestnych hospodárskych podmienok a tradície. Koblina a rokovina majú rovnaký právny základ ako ložné.

Na vých. Slovensku a na Zakarpatskej Ukrajine sa v gréckokatolíckej cirkvi odvádzali koblina a rokovina ešte na začiatku 20. stor. Počas 1. svet. vojny a po vzniku ČSR (1918) časť veriacich odmietala ich odvádzanie, preto niekedy dochádzalo k ich vymáhaniu aj za pomoci četníctva, čo spôsobilo odpor a prestup časti gréckokatolíckych veriacich (najmä na Zakarpatskej Ukrajine) do pravoslávnej cirkvi. R. 1920 boli koblina a rokovina v naturálnej podobe zrušené, strany sa mali dohodnúť na peňažnom plnení. Gréckokatolícki veriaci však odmietali dohodu, preto štát poskytol učiteľom finančné kompenzácie formou tzv. štátneho doplnku k učiteľskému platu a kňazi dostávali štátne príspevky (od 1926 upravené novým zákonom o kongrue).

Kóbó-daiši

Kóbó-daiši — posmrtné meno japonského mnícha a kaligrafa Kúkaia.

kobra

kobra [port.] — jednotný názov rodov Aspidelaps, Boulengerina, Hemachatus, Naja, Ophiophagus a Walterinnesia z čeľade koralovcovité (skupina Reptilia, Lepidosauria, Squamata); v starších zoologických systémoch rod z triedy plazy (Reptilia), podtrieda Lepidosauria, rad šupináče (Squamata), podrad hady (Serpentes). Jedovaté hady žijúce v Afrike a v juž. a juhových. Ázii. Majú dlhé, šupinami pokryté telo s rozlíšiteľnou hlavou, trupom a chvostom, bez končatín; prednú časť tela sú schopné roztiahnuť pomocou dlhých pohyblivých rebier tesne za hlavou do tzv. štítu, ktorým zastrašujú nepriateľa. Korisť usmrcujú neurotoxickým jedom (→ hadie jedy), ktorý sa vytvára v jedových žľazách, prehĺtajú ju vcelku. Samotárske, zvyčajne v noci aktívne živočíchy žijúce v rôznych biotopoch. Sú dobré plavce, živia sa drobnými cicavcami, vtákmi, jaštericami, žabami a inými hadmi. Sú vajcorodé, niektoré druhy (napr. kobra kráľovská) chránia vajcia až do vyliahnutia mláďat. Dožívajú sa až 20 rokov.

Najpočetnejší a najznámejší je rod Naja, do ktorého patria napr. hnedožltá, 2,5 m dlhá kobra aspis (Naja haje; v starších zoologických systémoch kobra egyptská), ktorá sa vyskytuje v severových. Afrike, a hnedá, okolo 1,5 m dlhá kobra okuliarnatá (Naja naja, v starších zoologických systémoch kobra indická), ktorá sa vyskytuje v Prednej Indii a pre charakteristickú kresbu na prednej strane hrdla podobnú cvikru (kresbu vidieť len vtedy, ak kobra roztiahne prednú časť tela) sa hovorovo nazýva aj okuliarnik indický. Do rodu Ophiophagus patrí najdlhší druh kobier, hnedožltá alebo olivovohnedá, až 5 m dlhá kobra kráľovská (Ophiophagus hannah), ktorá sa vyskytuje v juhových. Ázii, v Indii a na juhu Číny a od ostatných kobier sa odlišuje priečnym pruhovaním (intenzívnym najmä pri mladých jedincoch), dočasnou monogamiou a budovaním hniezda. Niektoré africké druhy sú schopné vystreknúť jed z jedových zubov cez otvorenú papuľu aj do vzdialenosti 2 – 3 m (zvyčajne mieria rovno do očí, čím môžu spôsobiť slepotu), hovorovo sa preto nazývajú pľuvajúce kobry, napr. okolo 1 m dlhá kobra bielokrká (Haemachatus haemachatus) s tmavým bruchom a s jedným alebo s dvoma výraznými svetlými pásmi na prednej strane hrdla, ktorá sa vyskytuje v juž. Afrike.

Kobryn

Kobryn — mesto v juhozáp. Bielorusku v Brestovskej oblasti v blízkosti hraníc s Poľskom a Ukrajinou pri spojení Dnepersko-bužského prieplavu s riekou Muchavec, administratívne stredisko Kobrynského rajónu; 52-tis. obyvateľov (2012). Priemysel strojársky, potravinársky, stavebných materiálov. Významný cestný uzol.

Oblasť (pri ústí rieky Kobrynka do rieky Muchavec) osídlená asi v 9. – 10. stor. Kobryn prvýkrát písomne doložený 1287. Od pol. 14. stor. súčasť Litovského veľkokniežatstva, 1387 – 1519 centrum údelného Kobrynského kniežatstva, boli tam postavené pôvodné drevené hrady (Horný a Dolný hrad), 1497 záp. od hradieb postavený kláštor. Neskôr sa osídlenie rozšírilo aj na druhý breh rieky Muchavec. Od 1589 mesto (na základe magdeburského práva) s vlastnou samosprávou a erbom. R. 1648 spustošené kozáckymi oddielmi, 1660 obsadené Švédmi a 1662 litovskými vojskami, 1706 zničené oddielmi švédskeho kráľa Karola XII., postupne obnovené. Po treťom delení Poľska 1795 obsadené Ruskom. V lete 1812 v blízkosti Kobrynu porazili ruské vojská armádu Napoleona I. Bonaparta, pričom v meste vyhorela väčšina domov (548 z celkového počtu 630), podarilo sa ho však opäť obnoviť. Predstavovalo významné trhové centrum, ktoré ťažilo najmä zo svojej polohy na dopravnej križovatke medzi Moskvou a Varšavou. Počas 1. svet. vojny 1915 okupované nemeckými vojskami, 1919 obsadené poľskou armádou. Od 1921 patrilo Poľsku. R. 1939 obsadené sovietskou armádou a pričlenené k Bieloruskej SSR. R. 1939 tvorili väčšinu obyvateľstva (asi 70 %) Židia. Počas 2. svet. vojny, od júna 1941, keď v tesnej blízkosti mesta prebehli absolútne prvé tankové boje na vých. fronte, až do júla 1944 okupované nacistami, ktorí židovské obyvateľstvo vyhladili.

Stavebné pamiatky: barokový Spasský kláštor (doložený 1465, v literatúre tradične datovaný 1497, prestavaný v 17. – 18. stor., v 2. pol. 19. stor. vyhorel, obnovený 1920), Chrám sv. Mikuláša (pol. 18. stor.), klasicistický kaštieľ (1794, zničený počas 2. svet. vojny, obnovený 1948, nachádza sa tam časť expozície vojensko-historického múzea nazvaného podľa generála A. V. Suvorova, ktorý tam 1797 – 1800 žil), Katedrála Alexandra Nevského (1864 – 68), Chrám sv. Petra a Pavla (1862 – 64, obnovený koncom 20. stor.).

kobuk

kobuk [vl. m.] — zool. mutačný typ dvojfarebnej norky s čiernohnedými pesíkmi a hnedosivou podsadou vyšľachtený koncom 19. stor. v Sev. Amerike.

Kobuleti

Kobuleti — kúpeľné mesto v Gruzínsku v juhozáp. časti autonómnej republiky Adžarsko na pobreží Čierneho mora 21 km od Batumi; 18-tis. obyvateľov (2013). Potravinársky priemysel (spracovanie čaju, konzervárne), prímorské turistické stredisko.

Mesto osídlené už v 2. pol. 4. tisícročia – 2. pol. 3. tisícročia pred n. l., v 6. stor. pred n. l. predstavovalo mestskú architektúru s antickou akropolou a prístavom na sútoku riek Čoloki a Očchamuri. Boli tam rozvinuté železná metalurgia, hrnčiarstvo, rybárstvo, poľnohospodárstvo a obchod s mestami na pobreží Čierneho a Egejského mora a s Kartli na východe. Od 5. stor. pred n. l. tam žilo aj grécke obyvateľstvo. Mesto prestalo existovať na prelome 2. a 1. stor. pred n. l. pravdepodobne v dôsledku transgresie. Správy o území dnešného mesta Kobuleti sú až zo 17. stor. Zač. 20. stor. sa tam začali budovať prvé sanatóriá, od 1923 štatút kúpeľov, od 1944 mesto.

Asi 10 km na sever od mesta sa nachádza archeologické nálezisko Phičvnari-Ispani (pozostatky osídlenia a pohrebiská z viacerých období), severovýchodne od Kobuleti archeologické nálezisko Namčeduri so zvyškami zrubovej architektúry kolchidskej kultúry (→ Kolchida) neskorej bronzovej a železnej doby (2. pol. 2. tisícročia – 1. pol. 1. tisícročia pred n. l.). V obidvoch náleziskách boli nájdené artefakty (predovšetkým množstvo keramiky) lokálnej (kolchidskej) produkcie a importy gréckeho pôvodu. Ďalej sa tam našlo množstvo železných predmetov, ako aj tzv. phičvnarský strieborný poklad zo 4. stor. pred n. l., ktorý obsahuje sinopské a kolchidské drachmy. Časť pokladu sa nachádza v Gruzínskom národnom múzeu Simona Janašiu v Tbilisi a časť v Archeologickom múzeu v Batumi. Asi 7 km južne od Kobuleti sa nachádzajú zvyšky vojenskej pevnosti Petra postavenej v 6. stor. byzantským cisárom Justiniánom I. Veľkým a základy kresťanskej baziliky zo 6. – 7. stor.

Koburgovci

Koburgovci, aj Coburgovci (Coburg) — rakúska a uhorská vetva kniežacieho a kráľovského rodu sasko-kobursko-gothskej dynastie (línia saského kniežacieho rodu Wettinovcov). V 19. stor. sa Koburgovci stali jedným z najbohatších rodov v Uhorsku, vlastnili majetky, lesy, bane, železiarne, ako aj viacero zámkov a hradných panstiev v Uhorsku a Dolnom Rakúsku. Na Slovensku sa významne zaslúžili o rozvoj hutníctva po získaní tzv. pohorelského komplexu železiarní pri obciach Šumiac (miestna časť Červená Skala), Vaľkovňa, Pohorelá a Závadka nad Hronom so správou v Pohorelej, ktorý pôvodne patril rodu Koháriovcov. Koburgovci zriadili, rozšírili a zmodernizovali aj ďalšie železiarske podniky na Horehroní a v povodí Hnilca, Hornádu a Slanej – vysoké pece, valcovne, zlievarne v Zlatne, Novej Maši, Nižnej a vo Vyšnej Švábolke (dnes Švábolka; všetky sú dnes miestnymi časťami obce Vaľkovňa), v Dobšinej, Stratenej a Pohorelej, 1916 – 17 postavili oceliareň a valcovňu v Trnave. R. 1921 sa stal majiteľom fideikomisu rodu Koburgovcov testamentárne Filip Josias (*1901, †1985) zo sasko-kobursko-gothskej dynastie. Po 1918 boli viaceré koburgovské veľkostatky na Slovensku v rámci pozemkovej reformy rozparcelované a po 2. svet. vojne bol všetok majetok Koburgovcov (aj na území Maďarska) znárodnený.

Zakladateľom rodu Koburgovcov bol Ferdinand Juraj August (Ferdinand Georg August von Sachsen-Coburg-Saalfeld-Koháry), knieža, 28. 3. 1785 Coburg – 27. 8. 1851 Viedeň, pochovaný v Coburgu — vojvoda, generál rakúskej kavalérie, syn sasko-kobursko-saalfeldského kniežaťa Franza Friedricha Antona (*1750, †1806), brat Leopolda Georga Christiana Friedricha (*1790, †1865; neskorší belgický kráľ Leopold I.), otec Augustína Ľudovíta Viktora, Ferdinanda Augusta Franza Antona (neskorší portugalský kráľ Ferdinand II.). V mladom veku vstúpil do armády, vyznamenal sa v protinapoleonských bojoch. R. 1816 sa na podnet cisára Františka II. (I.) oženil s Máriou Antóniou Gabrielou (*1797, †1862) z rodu Koháriovcov, jedinou dedičkou koháriovských majetkov, čím sa spojili obidva významné rody a vznikla (katolícka) sasko-kobursko-gothsko-koháriovská dynastia; rodovým sídlom sa stala Viedeň. Sobášom získal majetky na Slovensku (hradné panstvá Čabraď, Sitno, Muráň a Jelšava a koháriovské železiarske podniky na Horehroní – 1832 odkúpil zvyšné účastiny), ako aj na území dnešného Maďarska a Rakúska. V tomto období koburgovské panstvo v Uhorsku dosiahlo najväčší rozsah a Koburgovci tam 1827 získali aj indigenát.

Ďalší významní predstavitelia rodu: Augustín Ľudovít Viktor (August Ludwig Viktor), knieža, 13. 6. 1818 Viedeň – 26. 7. 1881 zámok Ebenthal, Dolné Rakúsko, pochovaný v Coburgu — generálmajor rakúskej armády, syn Ferdinanda Juraja Augusta, brat Ferdinada Augusta Franza Antona (neskorší portugalský kráľ Ferdinand II.), otec Filipa Ferdinanda Máriu Augusta a Ferdinanda Maximiliána (neskorší bulharský cár Ferdinand I.). Jeho manželkou bola dcéra francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa I. Mária Klementína (*1817, †1907). Zdedil rozsiahle rodové panstvo v Uhorsku, na Slovensku o. i. sídlo vo Svätom Antone pri Banskej Štiavnici i pohorelský železiarsky komplex, prispel k jeho modernizácii. Zbieral starožitnosti, dal usporiadať koháriovský archív;

Boris Clement Robert Maria → Boris III., bulharský cár (1918 – 43), syn Ferdinanda Maximiliána (Ferdinanda I.);

Ferdinand August Franz Anton, princ, 29. 10. 1816 Viedeň – 15. 12. 1885 Lisabon — portugalský generál poľný maršal (od 1836), 1837 – 53 portugalský kráľ (ako Ferdinand II.), spoluvládca manželky, kráľovnej Márie II. da Glória, syn Ferdinanda Juraja Augusta, brat Augustína Ľudovíta Viktora; zakladateľ línie bragansko-sasko-kobursko-gothskej dynastie (aj bragansko-wettinská dynastia), otec portugalských kráľov Petra V., za ktorého vládol ako regent (1853 – 56) počas jeho neplnoletosti, a Ľudovíta I. Dal vybudovať palác Palácio da Pena v Sintre (1839 – 85), v architektúre ktorého sa kombinujú prvky viacerých historických európskych a mimoeurópskych (arabských) slohov (1995 zapísaný v rámci kultúrnej krajiny Sintre do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO);

Ferdinand Maximilián → Ferdinand I., bulharské knieža a cár (1887 – 1918), syn Augustína Ľudovíta Viktora, otec Borisa Clementa Roberta Mariu (neskorší cár Boris III.);

Filip Ferdinand Mária August (Philipp Ferdinand Maria August), knieža, 28. 3. 1844 Paríž – 2. 7. 1921 Coburg — generál rakúsko-uhorskej armády, syn Augustína Ľudovíta Viktora, brat Ferdinanda Maximiliána (neskorší bulharský cár Ferdinand I.). R. 1866 počas prusko-rakúskej vojny účastník bitky pri Hradci Králové. Po otcovej smrti 1881 sa stal majiteľom rozsiahleho rodového panstva (najmä pohorelských železiarní), 1903 dal v Pohorelej postaviť kostol. Bol známym cestovateľom, čestný predseda Uhorskej geografickej spoločnosti;

Simeon → Simeon II., posledný bulharský cár (1943 – 46), syn Borisa Clementa Roberta Mariu (bulharský cár Boris III.).

koburský škovránok

koburský škovránok — úžitkové plemeno holubov vyšľachtené v Nemecku. Má hladkú mierne oblú hlavu, žltooranžové oči, dlhší ružovkastý zobák s malým hladkým nadnozdrím, stredne dlhý krk, širokú hruď, pevné priliehajúce perie a stredne vysoké mohutné, na behákoch neoperené červené nohy, hmotnosť okolo 700 g a rozpätie krídel 75 – 82 cm. Základné sfarbenie je striebristé, na krku zelenkastokovové, na prsiach okrovočervené, na krídlach sivohnedé; chvost je sivý s priečnym sivohnedým pásom. Vyznačuje sa vysokou plodnosťou, živým temperamentom a výbornou lietavosťou.

kobyla

kobyla — samica koňa a niektorých druhov z radu nepárnokopytníky.

Kobyľanská, Oľha

Kobyľanská, Oľha, 27. 11. 1863 Gura Humorului, južná Bukovina, dnes judeţ Suceava, Rumunsko – 21. 3. 1942 Černovice, Ukrajina — ukrajinská prozaička, publicistka a prekladateľka. Pochádzala z chudobnej rodiny, základné vzdelanie získala v nemeckom jazyku, v ktorom aj napísala prvé diela, neskôr tvorila v ukrajinčine.

Hlavnými hrdinkami jej próz, z ktorých viaceré majú autobiografické črty, sú kultivované, emancipované, ale chudobné ženy deprimované provinčnou spoločnosťou (Človek, Ľudyna, 1891; Kráľovná, Carivna, 1895; slov. 1973 a 1978). Niektoré jej práce sú ovplyvnené dielom G. Sandovej, F. Nietzscheho a L. Ukrajinky, s ktorou ju spájalo dlhoročné priateľstvo. Predstaviteľka symbolizmu a neoromantizmu, v prózach, napr. V nedeľu ráno (V nediľu rano ziľľa kopala, 1909; slov. 1965) napísanej na motívy romantickej ľudovej balady (Oj ne chody, Hrycju), stvárňovala boj dobra so zlom, mystickú silu prírody, osudové určenie, magickosť a iracionalitu v správaní. K jej najvýznamnejším dielam patrí román Roľa (Zemľa, 1902), v ktorom zachytila príbeh bratovraždy pre pôdu.

Autorka próz On a ona (Vin i vona, 1892), Impromptu phantasie (I. p., 1894), Valse mélancolique (V. m., 1894), List odsúdeného vojaka manželke (Lyst zasudženoho na smerť vojaka do svojeji žinky, 1915) s protivojnovou tematikou a Apoštol chudobných (Apostol černi, 1926). Prispievala do ukrajinských literárnych časopisov Ukrajinska chata (Ukrajinský dom), Promiň (Lúč) a Novi šľachy (Nové cesty), prekladala z nemeckej literatúry. Angažovala sa aj v ukrajinskom feministickom hnutí.

Kobylináč

Kobylináč — geomorfologický podcelok v severových. časti Bielych Karpát. Budovaný horninami bielokarpatskej jednotky magurského flyšu so striedajúcimi sa vrstvami pieskovcov, ílovcov a slieňovcov. Najvyšší vrch Kobylina, 911 m n. m. Prevažne hornatinný reliéf prechádza v juhozáp. časti do vrchovinného. V lesnej pokrývke prevažujú bučiny, na juhu v nižších polohách sa vyskytujú dubo-hrabiny, miestami sú vysadené smrečiny.

kobylka

kobylka

1. hud., tal. ponticello — vyrezávaná doštička z javorového, prípadne z bukového dreva, ktorá slúži ako podstavec na vrchnej doske strunových sláčikových hudobných nástrojov a sú cez ňu vedené struny. Je umiestnená presne v strede vrchnej dosky medzi dvoma ozvučnými (rezonančnými) otvormi a zásadne ovplyvňuje kvalitu zvuku hudobného nástroja;

2. zool.kobylky.

kobylkovce

kobylkovce, Gryllacridoidea — nadčeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad kobylky (Ensifera), v starších zoologických systémoch podrad z radu rovnokrídlovce (Orthoptera, v niektorých zoologických systémoch Saltatoria). Dravý i bylinožravý hmyz vyskytujúci sa prevažne v subtropických a tropických oblastiach Austrálie, Čile, USA, Číny a juhových. Ázie (Kórejský polostrov), v oblastiach okolo Stredozemného mora, ako aj v Kanade. Má svetlohnedé, okolo 5 cm dlhé telo (dĺžka s nohami okolo 10 cm) a veľmi dlhé (viac ako 10 cm) tykadlá, krídla chýbajú alebo sú obtočené okolo bruška. Samičky majú dlhé kladielko, vajíčka kladú do kôry, pôdy i do rastlín; samčeky nemajú stridulačný orgán. Patrí sem okolo 1 000 druhov žijúcich napr. pod tlejúcim lístím a drevom.

kobylkovcovité

kobylkovcovité, Rhaphidophoridae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad kobylky (Ensifera), nadčeľaď kobylkovce (Gryllacridoidea). Drobný hmyz vyskytujúci sa prevažne v tropických oblastiach. Má veľmi dlhé nohy a dlhé tykadlá; samčekom chýbajú na holeniach sluchové orgány.

Patria sem napr. hnedožltkastý, 15 – 21 mm dlhý kobylkovec jaskynný (Troglophilus cavicola), ktorý žije v jaskyniach a na tienistých vlhkých miestach (napr. v dutinách stromov a pod kameňmi) v oblastiach okolo Stredozemného mora, a bezkrídly, výborne skáčuci žlto- alebo hnedastoškvrnitý, 17 – 19 mm dlhý kobylkovec skleníkový (Tachycines asynamorus) s extrémne dlhými tykadlami (až 8 cm), ktorý pochádza z vých. Ázie, žije v skleníkoch, kam bol zavlečený (významný škodca skleníkových rastlín, požiera najmä klíčky a semená), a kozmopolitne je rozširovaný s tropickými rastlinami.

kobylkovité

kobylkovité, Tettigoniidae — čeľaď z triedy hmyz (Insecta), rad kobylky (Ensifera). Kobylkovité majú zelenkasté alebo hnedasté, zvyčajne 5 – 130 mm dlhé telo, úzke temeno hlavy, dlhé nitkovité tykadlá, dva páry zvyčajne dlhých, dobre vyvinutých krídel (niektoré druhy sú krátkokrídle alebo bezkrídle) a na vonkajšej strane holení predných nôh vrcholový tŕň; v holeni predných nôh majú takmer uzavretý bubienok sluchových orgánov (s výnimkou úzkej štrbiny). Samičky majú dlhé mečovité kladielko, samčeky stridulačný orgán (ozývajú sa zvyčajne cez deň charakteristickým zvukom).

Patrí sem asi 6 400 druhov, na Slovensku sa vyskytuje 45, napr. krídlatá dravá, premenlivo sfarbená, 24 – 38 mm dlhá kobylka hryzavá (Decticus verrucivorus), ktorá sa vyskytuje od nížin až po horský stupeň smrečín (dospelé jedince sa vyskytujú od júna do októbra), krídlatá dravá svetlozelená, 28 – 42 mm dlhá kobylka zelená (Tettigonia viridissima), ktorá sa vyskytuje v nižších polohách na stromoch, kroch alebo v trávnatých a krovinatých porastoch (dospelé jedince sa vyskytujú od júla do októbra), a bezkrídla dravá svetlozelená alebo hnedastoškvrnitá, 60 – 67 mm dlhá sága stepná (Saga pedo), ktorá sa vyskytuje v xerotermných biotopoch juž. Slovenska (dospelé jedince sa vyskytujú od júla do októbra) a je zaradená v červenom zozname (na území Slovenska žijú len partenogeneticky sa rozmnožujúce samičky).

kobylky

kobylky, Ensifera — rad z triedy hmyz (Insecta), v niektorých zoologických systémoch Tettigonioidea, podrad alebo nadčeľaď kobylky z radu rovnokrídlovce (Orthoptera, v niektorých zoologických systémoch Saltatoria). Suchozemský hmyz s neúplnou premenou (paurometabóliou) vyskytujúci sa na celom svete. Má zelené alebo hnedé, na bokoch sploštené alebo valcovité telo, dva páry krídel (prvý chitinizovaný, kožovitý, s ochrannou funkciou, druhý blanitý; niektorým druhom krídla chýbajú alebo ich majú zakrpatené), dlhé nitkovité tykadlá zvyčajne dlhšie ako telo, silné hryzavé ústne orgány a silné skákavé zadné nohy so zhrubnutými stehnami a s predĺženými holeňami; v holeni prvého páru nôh sú uložené sluchové orgány. Výrazný je pohlavný dimorfizmus: samčeky majú na báze prvého páru krídel stridulačné orgány, samičky majú dobre vyvinuté dlhé rovné alebo šabľovito zahnuté kladielko, vajíčka kladú do zeme, do kôry alebo na rastliny. Sú zvyčajne dravé, živia sa iným hmyzom, voškami, húsenicami a rastlinami. Patrí sem okolo 8 000 druhov, z toho na Slovensku sa vyskytuje 53.

Kobylnice

Kobylnice — obec v okrese Svidník v Prešovskom kraji v juž. časti Ondavskej vrchoviny, 230 m n. m.; 98 obyvateľov (2015). Pahorkatinné až vrchovinné územie zalesnené prevažne porastmi duba, hrabu a buka.

Obec písomne doložená 1363 ako Alsou Kabalapataka, 1372 Kwbwlnyche, 1414 Kubolnicha, 1519 Kobulnicza, 1808 Kobulnicza, Kobulnica, 1863 Kobulnyica, 1873 – 82 Kobulnica, 1888 Kobulnyica, 1892 – 1902 Kobulnica, 1907 – 13 Kabalás, 1920 Kobylnice, Kobulnica, 1927 Kobylnice.

Patrila Cudarovcom a neskôr až do konca 16. stor. šľachticom z Rozhanoviec. Bola súčasťou panstva Čičava. V 19. stor. ju vlastnili Bánovci a Dežöfiovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a prácou v lesoch. V katastri obce existovala aj obec Vyšná Kobylnica (doložená 1363 ako Felseu Kabalapataka, 1410 Felsewkubolnicha), ktorá patrila panstvu Čičava a zanikla koncom 15. stor.

Archeologické nálezy: mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu. Stavebné pamiatky: barokovo-klasicistický gréckokatolícky Chrám sv. Michala archanjela (1788).

kobylôčka

kobylôčka, Metrioptera — rod z triedy hmyz (Insecta), rad kobylky (Ensifera), čeľaď kobylkovité (Tettigoniidae). Hmyz vyskytujúci sa v str. Európe. Má robustné telo zhora s plochým štítom (v zadnej časti so zreteľným kýlom) a krátkymi tegminami (kratšími ako bruško). Živí sa prevažne rastlinami.

Patria sem napr. hnedá, 14 – 19 mm dlhá kobylôčka lúčna (Metrioptera roeselii) s krátkymi priehľadnými tegminami a so žltkastým bruškom, ktorá sa vyskytuje na vlhkých lúkach a v blízkosti úhorov a močiarov (dospelé jedince žijú od júla do septembra), a kobylôčka krátkokrídla (M. brachyptera), ktorá sa vyskytuje na str. vlhkých až vlhkých lúkach v kotlinách a horských oblastiach Slovenska.

Kobyly

Kobyly — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine v Bartošovskej kotline, 370 m n. m.; 867 obyvateľov (2015). Pahorkatinné až vrchovinné, prevažne odlesnené územie, vo vých. časti bukové lesy s prímesou borovice.

Obec písomne doložená 1277 ako villa Kobula, 1319 Kobelye, 1319, 1335 Kabalafeulde, 1320 Kabalafolua, 1321 Kabulafolua, 1420 Lofalws, 1427 Lowfalwa, 1429 Gabelli, 1443 Koberdoff, 1452 Gaballi, 1489 Lofalwa alio nomine Kablafalwa, 1543, 1567, 1588 Kobelye, Loofalwa, 1589 Kobil alias Lofalua, Loffawla aliter Kobyldorff, 1600 Kobelye, Loofalwa, 1773 Lofalva, Kobula, 1786 Lófalu, Kobula, 1808 Lófalva, Lófalu, Kobilé, 1863 – 1913 Lófalu, 1920 Kobyle, Kobulie, 1927 Kobyly.

Od konca 13. stor. patrila Omodejovcom, od 1319 šľachticom z Perína. Stala sa centrom panstva, ku ktorému patrilo niekoľko obcí (Kľušov, Klenov, Richvald, Osikov, Bartošovce, Fričkovce, Hertník a krátko aj Šiba a Hervartov). V pol. 15. stor. zabrali obec bratrícke vojská Jana Talafúsa. Začiatkom 16. stor. patrila Zápoľskovcom, Labockovcom a 1547 – 1756 mestu Bardejov, potom Klobušickovcom (už od 1687 mali Klobušickovci Kobyly od mesta Bardejov v zálohu, od 1756 natrvalo). Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom koní, neskôr aj košikárstvom, tkaním plátna, furmanstvom a tesárstvom.

Archeologické nálezy: mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu. Stavebné pamiatky: neoklasicistická kúria (pol. 19. stor.), neogotický rímskokatolícky Kostol obetovania Panny Márie (1886, prestavaný 1997), pamätná tabuľa A. Š. Ambroseho (1995), ktorý sa tam narodil.