Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 363 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Knjaževac

Knjaževac [kňa-], do 1859 Gurgusovac — mesto vo vých. časti Srbska na hranici s Bulharskom v kraji Zaječarski okrug; 19-tis. obyvateľov (2013). Oblasť mesta bola osídlená už v praveku, o čom svedčia jaskynné kresby. R. 1396 – 1833 súčasť Osmanskej ríše pod názvom Gurgusovac. Predstavovalo vojenské opevnenie s palisádami. Od 1859 dnešný názov. Počas 2. svetovej vojny 1941 – 44 obsadené Nemeckom. Asi 8 km od mesta (v obci Ravna) pozostatky rímskej pevnosti Timacum Minus (1. – 6. stor.).

Knobelsdorff, Georg Wenzeslaus von

Knobelsdorff, (Hans) Georg Wenzeslaus von, 17. 2. 1699 Kuckädel, Prusko, dnes Kukadło, Lubuské vojvodstvo, Poľsko – 16. 9. 1753 Berlín — nemecký architekt, maliar a návrhár.

Spočiatku pôsobil ako maliar, od 1732 v službách Fridricha II. Veľkého. V pol. 30. rokov 18. stor. začal navrhovať architektonické diela (Apolónov chrám v záhrade Tempelgarten v Neuruppine, 1734). R. 1736 – 37 cestoval do Talianska, kde vytváral skice pitoreskných krajín. Po návrate do Pruska sa venoval najmä architektúre (prestavba zámku a obnova mesta Rheinsberg, 1737 – 40).

K jeho najvýznamnejším dielam patria v Berlíne budova opery Unter den Linden (dnes Štátna opera Berlín, 1741 – 43, pôvodne súčasť nerealizovaného monumentálneho návrhu kráľovského paláca, prestavaná po 2. svetovej vojne), prestavba zámku Charlottenburg na sídlo Fridricha II. Veľkého (1740 – 47, jeho súčasťou je jeden z najvýznamnejších priestorov európskeho rokoka Zlatá galéria dokončená 1746), návrh na park Tiergarten (od 1740, jeden z prvých verejných parkov v Európe, čiastočne zachovaný podľa jeho návrhu), v Postupime zámok Sanssouci (1745 – 47, navrhol aj interiéry s parkom), a mestský zámok Stadtschloss (1745 – 51) s parkom. Navrhoval aj drobné záhradné pavilóny (Neptúnova jaskyňa, Neptungrotte, v parku zámku Sanssouci, 1751), záhrady, parky a obytné i hospodárske stavby, ale aj nábytok, koče, divadelné dekorácie, medaily a slávnostné ohňostroje.

V jeho architektonickej tvorbe sa prejavuje viacero vplyvov, pri verejných budovách vplyv klasicizujúceho palladianizmu a súdobej francúzskej rokokovej a neoklasicistickej architektúry, niektoré jeho diela sa pokladajú za jedny z najvýznamnejších príkladov tzv. pruského rokoka.

Významná je aj jeho maliarska tvorba, maľoval najmä portréty a krajiny (Pohľad na Rheinsberg, 1737).

Knoebel, Imi

Knoebel [knő-], Imi, vlastným menom Klaus Wolf Knoebel, 31. 12. 1940 Dessau, Sasko-Anhaltsko — nemecký sochár a maliar, predstaviteľ minimálneho umenia. R. 1964 – 71 študoval na akadémii v Düsseldorfe u J. Beuysa. Jeho tvorba je ovplyvnená európskou geometrickou abstraktným umením 1. pol. 20. stor. a Bauhausom. V abstraktných inštaláciách, ktoré hraničia s minimálnym umením, skúma vzťahy medzi priestorom, obrazom a farbou (Priestor 19, 1968). Jeho maľby, v ktorých používa výhradne základné farby, sa vyznačujú gestickým podaním a výrazným dynamizmom (Ich Nicht XIV, 2006). Vytvoril aj niekoľko diel pre verejné priestory, k najvýznamnejším patria vitráže s abstraktnými geometrickými motívmi v katedrále Notre-Dame v Reimse vo Francúzsku (2011).

Knochel, Paul

Knochel, Paul, 15. 11. 1955 Štrasburg, Francúzsko — francúzsky chemik pôsobiaci v Nemecku. R. 1982 – 86 pôsobil na Univerzite Pierra a Marie Curieovcov v Paríži, 1986 – 87 absolvoval postdoktorandský pobyt na Princetonskej univerzite v New Jersey, 1988 – 92 pôsobil na Michiganskej univerzite (od 1991 profesor), 1992 – 99 profesor na Philips-Universität v Marburgu, od 1999 na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove.

Zaoberá sa chémiou organokovových zlúčenín a ich využitím ako reaktantov alebo katalyzátorov v organickej syntéze. Jeho metódy prípravy nových zlúčenín typu Grignardových činidiel sú založené na originálnom použití chloridu lítneho ako pomocného reaktantu. Takto pripravil Grignardove činidlá z funkcionalizovaných bróm- a jódaromatických zlúčenín pôsobením horčíka alebo transmetaláciou pomocou izopropylmagnézium-chloridu. Vyvinul aj metódu metalácie substituovaných derivátov benzénu a heterocyklických zlúčenín pomocou bis(2,2,6,6-tetrametyl-1-piperidyl)magnézia komplexovaného s chloridom lítnym. Zaoberá sa aj organickými zlúčeninami iných kovov, napr. zinku, hliníka, vápnika, titánu a india.

Editor a spoluautor dvojdielnej Príručky funkcionalizovaných organokovovových zlúčenín (Handbook of Functionalized Organometallics, 2005), autor a spoluautor viac ako 760 pôvodných a 52 prehľadových vedeckých článkov, resp. kapitol v monografiách s mimoriadnym citačným ohlasom (takmer 15 000 citácií), ako aj 41 patentov. Nositeľ mnohých vedeckých ocenení a vyznamenaní.

knokaut

knokaut [angl.], k. o. —

1. v boxe, karate, kickboxe, taekwonde a i. bojových športoch: a) rozhodujúci úder, ktorým je bojovník zrazený na zem a nie je schopný do 10 sekúnd vstať a pokračovať v zápase. Ringový rozhodca po ich odpočítaní, ktoré viditeľne ukazuje prstami ruky pred očami zrazeného bojovníka, ukončí zápas pred časovým limitom a súper je vyhlásený za víťaza k. o. (knock = úder, out = vyradiť). Knokaut môže nastať po údere do hlavy, krku, hrudníka alebo do brucha. Po každom knokaute sa vykonávajú športovými pravidlami stanovené opatrenia na ochranu zdravia športovca, napr. po údere do hlavy môže boxer nastúpiť na ďalší zápas až po 8 týždňoch; b) aj technický knokaut (t. k. o.) – rozhodnutie rozhodcu, lekára, trénera alebo samotného bojovníka o ukončení zápasu pre neschopnosť bezpečne pokračovať v boji pre rôzne zranenia;

2. prenesene (neočakávaný) neúspešný záver alebo zakončenie udalosti (skutočnosti, javu), porážka.

Knola

Knola — geomorfologický podcelok v záp. časti Volovských vrchov. V juž. časti budovaný kambricko-silúrskymi porfyroidmi a piesčitými fylitmi, v sev. časti devónskymi diabasmi, fylitmi a diabasovými tufitmi. Masívny chrbát tiahnuci sa v smere sever – juh je rozdelený dolinou Hnilca na dve časti: Veľkú Knolu (na severe), 1 266 m n. m., a Babinú (na juhu), 1 278 m n. m. Zalesnené neosídlené územie, odlesnená dolina Hnilca s významnou komunikačnou funkciou je poľnohospodársky vyžívaná.

Knoll

Knoll [noul; vl. m.] — americká dizajnérska firma zameraná na navrhovanie a výrobu nábytku a na interiérový i grafický dizajn. Založená 1938 ako The Hans G. Knoll Furniture Company v New Yorku so zámerom priniesť do USA moderný funkcionalistický európsky dizajn. Najskôr nábytok len dovážala, postupne sa preorientovala na jeho výrobu (prvú továreň otvorila 1941 v East Greenville v Pensylvánii, hlavným návrhárom bol dánsko-americký dizajnér Jens Risom, *1916), pričom jej koncepcia je až do súčasnosti ovplyvňovaná Bauhausom a estetikou internacionálneho štýlu. Založil ju nemecký emigrant Hans Knoll (*1914, †1955), významný vplyv na jej produkciu mala jeho manželka, americká dizajnérka Florence Knollová Bassettová (Knoll Bassett, *1917).

Firma realizovala mnohé inovatívne návrhy viacerých slávnych dizajnérov a architektov (L. Mies van der Rohe; E. Saarinen; Harry Bertoia *1915, †1978; Richard Schultz, *1929; R. Venturi a i.), v 50. – 60. rokoch 20. stor. sa preslávila skulpturálnym nábytkom a výrazným grafickým dizajnom, ktorým sa prezentovala. Niektoré z návrhov, ktoré sa stali ikonami dizajnu 20. stor., vyrába doteraz (napr. kreslo Barcelona od L. Miesa van der Rohe, ktoré navrhol okolo 1929, alebo kreslo Lono od E. Saarinena, ktoré navrhol 1948). Okrem nábytku sa špecializuje aj na zariadenie administratívnych priestorov (kancelárií) a na bytový textil.

Knopp, Ján

Knopp, Ján, 3. 6. 1937 Špania Dolina, okres Banská Bystrica — slovenský chemik. R. 1960 – 2007 pôsobil v Ústave experimentálnej endokrinológie SAV; 1985 DrSc. Absolvoval študijné pobyty v USA (1968 – 70) a vo Francúzsku (1985 – 86). Spočiatku sa zaoberal stanovovaním jódu a jeho zlúčenín v biologickom materiáli v rámci riešenia problému eliminovania endemickej strumy na Slovensku, neskôr výskumom biosyntézy hormónov štítnej žľazy a jej funkčnej regulácie. Vypracoval metódu na určenie nanomnožstiev jódu v rozličných biologických materiáloch vo vzťahu k riešeniu problému endemickej strumy, objasnil mechanizmus účinku tyreotropného hormónu na funkciu štítnej žľazy prostredníctvom druhého posla – cyklického adenozínmonofosfátu a mediátorovej ribonukleovej kyseliny (mRNA). Autor a spoluautor vyše 200 vedeckých prác publikovaných v domácich a zahraničných vedeckých a odborných časopisoch a zborníkoch, autor asi 30 vedecko-popularizačných článkov. Člen viacerých domácich a zahraničných vedeckých spoločností a organizácií, nositeľ viacerých ocenení.

Knor, Martin

Knor, Martin, 25. 1. 1967 Martin — slovenský matematik. Od 1991 pôsobí na Stavebnej fakulte STU v Bratislave; 2010 prof. Zaoberá sa teóriou grafov, najmä hranovými grafmi (a ich zovšeobecneniami) a problematikou vnárania grafov do plôch. Autor monografie Heawoodova hypotéza a blokové plány (2009), učebníc Aplikovaná matematika. Optimalizačné metódy (2004) a Deskriptívna geometria (Descriptive geometry, 2009), mnohých skrípt a vyše 90 vedeckých článkov prevažne s medzinárodným citačným ohlasom.

Knorr, Georg

Knorr, Georg (Theodor), 15. 10. 1859 Ruda, Prusko, dnes Poľsko – 15. 4. 1911 Davos, Švajčiarsko — nemecký technik a podnikateľ. R. 1900 navrhol špeciálny brzdový systém (samočinnú tlakovú brzdu pre vlaky; neskôr nazvaná ako Kunzeho-Knorrova brzda) a 1905 založil v Berlíne spoločnosť Knorr-Bremse GmbH na výrobu brzdových systémov pre železničné a cestné (nákladné) vozidlá.

Knóssos

Knóssos, genitív Knóssu, lat. Gnos(s)us, aj Cnos(s)us — archeologická lokalita v Grécku na sev. pobreží ostrova Kréta asi 6 km juhových. od administratívneho centra ostrova, mesta Iraklio. Archeologické vykopávky sa začali 1878 – 79, 1900 – 30 (s prestávkami) ich viedol britský archeológ A. J. Evans a od 1947 pokračujú dodnes. Hlavné archeologické nálezy z Knóssu sú zhromaždené v Archeologickom múzeu v Irakliu, časť v Ashmolovom múzeu (Ashmolean Museum) v Oxforde (Archív A. J. Evansa).

Miesto bolo osídlené už v mladšej kamennej dobe (neolite), bolo tam objavených 10 na seba nadväzujúcich vrstiev neolitického osídlenia (7000 – 6500 pred n. l.). Hlavný rozvoj Knóssu sa však datuje do str. bronzovej doby, keď sa v období 2000 – 1400 pred n. l. stal jedným z najdôležitejších stredísk minojskej kultúry, jej hlavným a najvýznamnejším palácovým centrom. Podľa gréckej mytológie bol sídlom kráľa Minóa (→ Minós), na ktorého príkaz tam aténsky sochár a vynálezca Daidalos vybudoval labyrint (gr. labyrinthos; stavba nazvaná podľa symbolu panovníckej moci, sekery s dvojitým ostrím, → labrys). Žila v ňom obluda Minotauros (syn Minóovej manželky Pasifaé a býka), nad ktorou s pomocou Minóovej dcéry Ariadny zvíťazil aténsky hrdina Théseus.

Legenda o labyrinte pravdepodobne odráža skutočnosť, že v Knósse bolo v priebehu tisícročí vybudovaných niekoľko rozsiahlych neopevnených monumentálnych palácov (palácových komplexov), ktoré A. J. Evans označil ako Minóov palác (okolo 2150/2000 – okolo 1300, resp. 1380 pred n. l.). Pri palácovom komplexe (paláci) bolo od najstarších čias budované aj mesto s dvoma prístavmi. Palác a mesto boli bez opevnenia a boli obklopené poľnohospodárskymi usadlosťami a malými osadami. Najväčší stavebný rozkvet zaznamenali v období okolo 2000 – 1400 pred n. l., keď tam žilo okolo 80-tis. obyvateľov. Minóov palác plnil politickú, obytnú, administratívno-ekonomickú (pravdepodobne bol hlavným centrom obchodu kontrolovaného panovníkmi; do vzdialených oblastí sa vyvážalo víno a olivový olej, doložené sú obchodné styky s Egyptom, so sýrsko-palestínskou oblasťou a str. Itáliou) i kultovú funkciu. Náboženský kult vykonával panovník s manželkou a kňažkami zobrazovanými s dlhými zvonovitými sukňami a odhalenými prsiami (dokladom je napr. soška tzv. Bohyne s hadmi, dnes v Archeologickom múzeu v Irakliu). Hlavným božstvom bol pravdepodobne býk, ktorého štylizované rohy zdobili horné časti paláca, na nádvorí sa odohrávali kultové hry s posvätnými býkmi (zobrazujú ich viaceré fresky).

Palác má zložitú stavebnú históriu členenú na dve hlavné stavebné fázy (Starší a Mladší palác). Starší palác vznikol na začiatku prvého (resp. strednominojského) palácového obdobia (2000 – 1580 pred n. l.) na mieste staršej monumentálnej budovy, pravdepodobne paláca z predpalácového, resp. ranominojského obdobia (2600 – 2000 pred n. l.). R. 1720 pred n. l. bol zničený (pravdepodobne zemetrasením). Po 1700 pred n. l. vznikol na jeho mieste nový, Mladší palác, ktorý veľkoleposťou prevýšil všetky ostatné na Kréte (táto časť dejín Kréty býva v niektorých zdrojoch označovaná aj ako obdobie nových palácov, 1700 – 1400 pred n. l.; podľa iného, tradičného datovania trvalo druhé palácové, resp. neskorominojské obdobie 1580 – 1400 pred n. l.). Okolo 1470 pred n. l. postihla Knóssos rovnako ako celú Krétu ďalšia katastrofa (pravdepodobne v dôsledku výbuchu sopky Théra); dátum definitívneho zániku paláca je však predmetom sporov a nie je presne určený.

Pôdorysné usporiadanie i rozloha obidvoch palácov boli približne zhodné (asi 15-tis., podľa iných zdrojov 20-tis. m2), okolo boli ďalšie obytné budovy. Ústrednou časťou paláca bolo centrálne nádvorie (dvor) pravouhlého pôdorysu (dĺžka 53 m, šírka 27 m). Jeho dlhšia os orientovaná v smere sever – juh člení palác na dve krídla, ktoré boli rozdelené chodbami na ďalšie komplexy, miestnosti radené vedľa dvora boli pospájané dlhými úzkymi chodbami, nachádzalo sa tam aj niekoľko menších vnútorných dvorov. Do monumentálneho komplexu, ktorý mal okolo 1 300 miestností, viedli zo všetkých štyroch svet. strán vchody s dvoma hlavnými bránami (sev. a juž. propyleje). Niektoré časti mali až tri podlažia (niektorí bádatelia hovoria až o piatich) spojené schodiskami, ktoré viedli aj na rovné strechy.

Základy paláca boli vybudované z mohutných kamenných blokov, niektoré steny z kameňa, ich horné časti z hliny alebo z nepálených tehál a vystužené drevenými trámami. Boli pokryté tvrdými vápennými omietkami a mnohé zdobené štukovými reliéfmi alebo freskami s ornamentálnymi motívmi, ako aj s prírodnými (morské živočíchy, vtáky) i figurálnymi námetmi (scény z kultového či zo svetského života, napr. tzv. Parížanka s kultovým uzlom na šiji, Princ s ľaliami a i.). Spodné časti stien a steny významných miestností boli obložené sadrovcom alebo alabastrom. Stropy boli z dreva, podlahy zo sadrovca. Často sa uplatňovali piliere a stĺpy (najčastejšie drevené na kamenných pätkách a pokryté omietkou; typický bol tzv. minojský stĺp s vankúšovou hlavicou, ktorého driek sa smerom nahor rozširuje). Palác mal vybudovaný kanalizačný systém a vodovod (vodu z neďalekých hôr privádzal akvadukt dlhý okolo 10 km).

V záp. krídle boli kultové miestnosti a trónna sieň, nad nimi (na nezachovanom druhom podlaží) pravdepodobne štátne reprezentačné miestnosti. V tejto časti komplexu (v Staršom paláci aj vo vých. krídle) sa nachádzali aj sklady s veľkými hlinenými nádobami (→ pitos). V severozáp. časti paláca bol objavený archív hlinených tabuliek obsahujúci vyše 3-tis. exemplárov so záznamami najmä v lineárnom písme B (v Knósse boli objavené doklady všetkých hlavných typov predalfabetických krétskych písem). Na západe priliehal k palácu ďalší dvor so schodovitým hľadiskom. Táto stavba (všeobecne označovaná ako divadlo a v strednominojskom období slúžiaca pravdepodobne na rituálne obrady, náboženské ceremónie a slávnosti) podporuje hypotézu niektorých bádateľov o existencii divadelných predstavení už o tisíc rokov skôr, než vznikli prvé Aischylove tragédie; väčšina bádateľov však kladie začiatok gréckeho antického divadla až do 6. – 5. stor. pred n. l. a spája ho s doložením prvého textu (scenára) divadelnej hry na území pevninského Grécka. Vo východnom krídle sa nachádzala kráľovská obytná časť s kúpeľňami a so sanitárnym zariadením (maľované vane z pálenej hliny, tzv. Kráľovnin megarón mal prvý známy príklad splachovacej toalety), z centrálneho nádvoria do nej viedlo monumentálne schodisko. Severne od kráľovských obytných miestností boli vo vých. krídle situované aj dielne umelcov a remeselníkov. Remeselná výroba sa zameriavala na výrobu kvalitných pracovných nástrojov z bronzu i na tvorbu úžitkovej keramiky zdobenej geometrickými prvkami alebo prvkami s prírodnými (chobotnice, kvety), prípadne s figurálnymi motívmi (náboženské obrady). Časté boli drobné predmety (pečatidlá, gemy) zhotovované z polodrahokamov a zo vzácnejších druhov kameňov, zlaté prstene a rôzne šperky (náramky, náhrdelníky, náušnice, čelenky). Medzi nálezmi boli aj umelecké výrobky z africkej slonoviny a núbijského zlata. Niektoré časti paláca boli čiastočne zreštaurované na základe návrhov A. J. Evansa, ktorý odkryl a očistil jeho zvyšky. Hodnovernosť niektorých detailov i celej rekonštrukcie je podľa mnohých bádateľov sporná (boli použité moderné materiály, napr. pôvodné drevené stĺpy sú vytvorené z betónu, nepresné sú aj rekonštrukcie mnohých fresiek).

Domy v priľahlom meste mali pravouhlé miestnosti a rovné stropy, základy boli z kameňa a steny z hliny alebo z nepálených tehál. Ulice boli dláždené kameňom. K najvýznamnejším stavbám v meste patria zvyšky tzv. Malého paláca (okolo 1700 – 1600 pred n. l.; rozľahlé obytné miestnosti a kultové priestory), tzv. Kráľovská vila, ako aj tzv. karavanserail (ubytovňa pre pútnikov s podzemnou miestnosťou s prameňom). V blízkosti paláca sa nachádzajú pohrebiská, niektoré z významných (pôvodne pravdepodobne kráľovských) hrobiek sú vytesané do skaly, niektoré vybudované z kameňa a zaklenuté.

V 2. pol. 15. stor. pred n. l. prežíval Knóssos nový rozmach pod nadvládou mykénskych Grékov (Achájcov), okolo 1380 pred n. l. definitívne zanikol (príčina nie je známa). Od príchodu Dórov na Krétu (13. – 12. stor. pred n. l.) až do jej dobytia Rimanmi (67 pred n. l.) bol Knóssos centrom jedného z najmocnejších krétskych mestských štátov (najväčší rozkvet dosiahol v 9. – 6. stor. pred n. l.; na časti ruín paláca bol vybudovaný chrám bohyne Rey; 6. – 5. stor. pred n. l.). Jeho význam definitívne upadol približne v 5. stor. n. l., keď ho ako centrum oblasti nahradilo Iraklio (historicky Hérakleion).

Knotek, Ivan

Knotek, Ivan, 26. 8. 1936 Senica — slovenský komunistický funkcionár a ekonóm. Od 1964 pôsobil ako vysokoškolský učiteľ, po okupácii Československa v auguste 1968 a nástupe normalizácie sa stal komunistickým funkcionárom; od 1969 vedúci tajomík Okresného výboru KSS v Galante, od 1979 tajomník Krajského výboru KSS v Bratislave. Zameriaval sa na riadenie poľnohospodárstva a potravinárskeho priemyslu. Na vrchol moci sa dostal v rámci zmien uskutočňovaných vedením KSČ od pol. 80. rokov 20. stor., spojených s pokusom o prestavbu spoločnosti. R. 1986 – 87 vedúci oddelenia ÚV KSS a 1987 – 88 vedúci tajomník Krajského výboru KSS v Bratislave, október 1988-jún 1989 predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky a podpredseda vlády ČSSR na čele s L. Adamcom, 1988 – 89 člen predsedníctva ÚV KSČ, od júna 1989 tajomník ÚV KSČ pre riadenie ekonomickej sféry a predseda Národohospodárskej komisie ÚV KSČ. Po 1989 pracoval v rôznych súkromných firmách.

knôtovka

knôtovka, Melandrium — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď silenkovité, v súčasnosti podľa výsledkov molekulárno-biologického výskumu zaraďovaný do blízkeho príbuzného rodu silenka; v niektorých botanických systémoch nazývaný knotovka.

knôtovkovec

knôtovkovec, Elisanthe — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď silenkovité, v súčasnosti podľa výsledkov molekulárno-biologického výskumu zaraďovaný do blízkeho príbuzného rodu silenka.

know-how

know-how [nou hau; angl.] —

1. ekon., práv. súhrn výrobno-technických a obchodných informácií, znalostí a skúseností týkajúcich sa uplatňovania nových metód, postupov, techniky a technológie v jednotlivých sektoroch ekonomiky a podnikania. Ide o poznatky, ktoré výrobca získal vlastným výskumom, resp. vývojom (know = vedieť, how = ako), realizujú sa v praxi, nie sú však všeobecne známe (nie sú známe konkurencii), verejne dostupné ani patentované.

Definícia know-how však nie je jednotná a právne vymedzená. Know-how môže byť obchodovateľné ako súčasť licenčnej zmluvy k patentu alebo môže byť predmetom samostatnej licenčnej zmluvy. Osoba, ktorá ho získala vlastnou činnosťou, vlastnými prostriedkami alebo metódami, má právo na jeho ochranu, ktorá sa zabezpečuje utajením (→ obchodné tajomstvo) alebo na základe zmlúv o know-how. V prípade porušenia alebo ohrozenia práva na obchodné tajomstvo sa poskytuje právna ochrana ako pri nekalej súťaži. Vlastníkovi know-how nevznikajú vo vzťahu k nemu výlučné práva, na nadobúdateľa však môžu byť prevedené iba využitia určitých hodnôt, napr. výrobné postupy, receptúry (na rozdiel od prevodu práv pri predmetoch priemyselného vlastníctva, ako sú technické riešenia, dizajn, vynález, ochranná známka). V zmluve o know-how sa určí spôsob a čas jeho odovzdania, forma odplaty za využívanie, územie, na ktorom môže byť používané, prísľub nadobúdateľa o utajení a nevyužívaní know-how po ukončení zmluvy, spôsob udeľovania sublicencií ap.;

2. hovorovo vlastný, osvedčený spôsob riešenia niečoho, vlastná metóda.

Knowles, Jeremy

Knowles [nouls], Jeremy (Randall), 28. 4. 1935 Rugby, Spojené kráľovstvo – 3. 4. 2008 Cambridge, Massachusetts — americký chemik britského pôvodu. R. 1961 – 74 pôsobil na Oxfordskej univerzite R. 1974 – 2007 riadny profesor na Harvardovej univerzite, 1991 – 2002 a 2006 – 07 dekan Faculty of Arts and Sciences.

Zaoberal sa vlastnosťami enzýmov, ich substrátovou špecifickosťou, katalytickou aktivitou a podrobným sledovaním energetického profilu enzýmových reakcií. Po výskume vlastností α-chymotrypsínu a pepsínu sa zameriaval na podrobné štúdium triózafosfátizomerázy, enzýmu s úzkou substrátovou špecifickosťou. Výsledky jeho prác o inhibičnom účinku kyseliny klavulánovej na β-laktamázy prispeli k vývoju nových liečiv účinných proti mikroorganizmom rezistentným na klasické β-laktámové antibiotiká. Pri stereochemickom štúdiu enzýmovo katalyzovaného prenosu fosfátových skupín použil unikátne chirálne fosfátové skupiny obsahujúce kyslíkové izotopy 16O, 17O a 18O.

Člen viacerých britských a amerických vedeckých spoločností, nositeľ významných vedeckých a i. ocenení a vyznamenaní, o. i. Radu britského impéria (1993). Od 1991 udeľuje Kráľovská chemická spoločnosť (Royal Society of Chemistry) cenu Jeremyho Knowlesa za podporu a rozvoj inter- a multidisciplinárneho výskumu v oblasti chémie a vied o živej prírode.

Knowles, William Standish

Knowles [nouls], William Standish, 1. 6. 1917, Taunton, Mass. – 13. 6. 2012 Chesterfield, Mo. — americký chemik. R. 1942 – 44 pôsobil v pobočke spoločnosti Monsanto v Daytone (Oh.), 1944 – 86 v jej hlavnom sídle v Saint Louis (Mo.).

Zaoberal sa syntézou enantiomérne čistých biologicky aktívnych zlúčenín z prochirálnych nenasýtených východiskových látok asymetrickou hydrogenáciou. Zaviedol nové homogénne (rozpustné v reakčnom prostredí) katalyzátory typu ródiových komplexov (→ Wilkinsonov katalyzátor), v ktorých pôvodné trifenylfosfánové ligandy zamenil chirálnymi analógmi, napr. (S)-fenyl(2-metoxyfenyl)(metyl)fosfánom a (S)-cyklohexyl(2-metoxyfenyl)(metyl)fosfánom. Tento typ katalyzátora zaviedol do výroby ʟ-3,4-dihydroxyfenylalanínu (ʟ-DOPA, levodopa), ktorý sa používa na liečbu Parkinsonovej choroby.

Od 2004 člen americkej Národnej akadémie vied. Nobelova cena za chémiu (2001, s R. Nojorim) za práce o chirálne katalyzovaných hydrogenačných reakciách.

Knox, John

Knox [noks], John, asi 1514 neďaleko Haddingtonu, East Lothian – 24. 11. 1572 Edinburgh — škótsky protestantský reformátor. O jeho živote do 1540 sa zachovalo málo hodnoverných informácií. Pravdepodobne študoval na univerzite v St Andrews u humanistu Johna Majora (aj Mair, Joannes Majoris, *asi 1467, †1550), pôvodne bol vysvätený za katolíckeho kňaza, okolo 1545 konvertoval na protestantizmus. Bol stúpencom škótskeho protestantského cirkevného reformátora Georgea Wisharta (*asi 1513, †1546), ktorý bol na rozkaz kardinála D. Beatona upálený za kacírstvo. Knox sa pripojil k vzbure v St Andrews (1546) proti kardinálovi (zavraždený drobnými protestantskými šľachticmi) a 1547 bol zajatý francúzskymi vojakmi, ktorých francúzsky kráľ vyslal na jej potlačenie, 1547 – 49 väznený na galejach v Rouene. Po prepustení odišiel do Anglicka, kde sa stal jedným z vodcov anglického reformačného hnutia. Pôsobil ako kazateľ v Berwicku-upon-Tweed, Newcastli upon Tyne (1551 vymenovaný za kráľovského kaplána), v Buckinghamshire, Kente a Londýne.

R. 1553 však musel z Anglicka ujsť pred prenasledovaním počas vlády katolíckej kráľovnej Márie I. Krvavej. Žil v Ženeve, kde sa zoznámil s J. Kalvínom a prijal jeho učenie. Napísal tam reformačnú bohoslužobnú knihu Kniha všeobecného poriadku (Book of Common Order, 1556) nazývanú aj Knoxova liturgia, spis o predestinácii O predestinácii v odpovedi na dobiedzanie jedného anabaptistu (On Predestination in Answer to the Cavillations by an Anabaptist, 1560) a polemický traktát namierený proti Márii I. Krvavej a škótskej regentke Márii de Guise (*1515, †1560; matka Márie Stuartovej) Prvé zatrúbenie poľnice proti obludnej vláde žien (The First Blast of the Trumpet Against the Monstrous Regiment of Women, 1558), v ktorom sa usiloval dokázať, že Biblia neoprávňuje ženy vládnuť, preto nemajú právo určovať svojim poddaným náboženskú vieru a bohoslužby. Spolupracoval aj na ženevskom preklade Biblie do angličtiny. R. 1559 sa vrátil do Škótska, kde pôsobil ako kazateľ v katedrále Saint Giles v Edinburghu. Súčasne 1559 – 60 nadviazal kontakty s oddanými protestantmi a so sympatizujúcimi protestantskými šľachticmi (budúci kongregační lordi) v Škótsku, čím položil základy silnej protestantskej strany a napomohol šírenie reformácie (podľa kalvínskeho vzoru).

Bol najvýznamnejším predstaviteľom reformačného hnutia, pokladá sa za spoluzakladateľa škótskej presbyteriánskej cirkvi. Pod jeho vedením boli 1560 sformulované vyznanie viery (The Scots Confession), ktoré oficiálne schválil škótsky parlament, a cirkevné pravidlá (The First Book of Discipline). Po nástupe Márie Stuartovej na trón (1561), ktorá podporovala katolícku stranu, bol vďaka svojej silnej viere a biblickej výrečnosti skutočným pánom Škótska a jeho nenávisť ku kráľovnej (bola i francúzskou kráľovnou) poskytovala vhodné podmienky všetkým jej odporcom (→ Škótsko, dejiny). Autor 5-zväzkovej autobiografickej práce Dejiny reformácie v Škótsku (The History of the Reformation in Scotland, aj The History of the Reformation of Religion within the Realm of Scotland, 1559 – 66), ktorá je dôležitým prameňom poznania špecifických čŕt škótskej reformácie.

Knoxovo pobrežie

Knoxovo pobrežie [nokso-], Knoxova zem — územie v Antarktíde medzi mysom Hordern a ostrovom Hatch, časť pobrežia Wilkesovej zeme. Zaľadnené územie (hrúbka ľadu viac ako 1 500 m). Viacero výskumných staníc. Objavené 1840 americkou polárnou expedíciou pod vedením Ch. Wilkesa a nazvané podľa jedného z jej účastníkov, lodného kapitána Samuela R. Knoxa (*1811, †1883).

Knoxville

Knoxville [noksvil] — mesto v USA vo vých. časti štátu Tennessee; 179-tis. obyvateľov, aglomerácia 798-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný, odevný, chemický, potravinársky, tabakový, hutnícky (hlinikáreň v aglomerácii). Dopravná križovatka. Turistické stredisko v blízkosti národného parku Great Smoky Mountains National Park (→ Great Smoky Mountains).

Založené 1786 počas americkej revolúcie generálom Jamesom Whitom (*1747, †1821), ktorý sa tam usadil. R. 1791 mesto, nazvané podľa ministra vojny USA Henryho Knoxa (*1750, †1806). Zásluhou guvernéra Williama Blounta (*1749, †1800) bolo 1792 – 96 centrom územia na J od rieky Ohio, 1796 – 1817 hlavné mesto štátu Tennessee. Počas občianskej vojny v USA striedavo obsadené vojskami Konfederácie (do septembra 1863) a Únie, ktoré okolo mesta vybudovali silné opevnenia. Po vojne obnovené, do konca 19. stor. predstavovalo významné priemyselné (železiarsky a potravinársky priemysel) a obchodné centrum, ako aj spracovateľské centrum tzv. tennesského mramoru. Začiatkom 20. rokov 20. stor. začalo stagnovať, koncom 20. stor. opätovný rozvoj. Stavebné pamiatky: dom J. Whita (James White’s Fort, 1786), viacero domov v štýle klasicizmu a historizmu, napr. Blount Mansion (1792, sídlo W. Blounta), Bleak House (1858, sídlo velenia vojsk Konfederácie 1863; dnes múzeum), Mabry-Hazen House (1858, dom rodiny Mabryovcov, od 1992 Múzeum rodinného života počas občianskej vojny v USA a po nej), Weswood (1890). Univerzita (Univesity of Tennessee, založená 1794), viacero múzeí, napr. Múzeum umenia Knoxville (1990).

Knudsen, Gunnar

Knudsen, Gunnar, vlastné meno Aanon Gunnerius Knudsen, 19. 9. 1848 Saltrød pri Stokkene, dnes súčasť Arendalu – 1. 12. 1928 Borgestad pri Gjerpene, dnes Skien — nórsky politik. Pochádzal z meštianskej rodiny, študoval v Skiene a na technickej škole vo švédskom Göteborgu. Počas pobytu v Škótsku (1870 – 71) sa oboznámil s britským sociálnym liberalizmom a stal sa jeho propagátorom. Podnikateľ (gründer) v lodiarstve a v energetike, angažoval sa vo vedení hospodárskych organizácií (Lodiarskeho spolku, Rederforbundet, a Nórskeho roľníckeho spolku, Landmandsforbund). Politickú kariéru začal 1886 ako zástanca pravice, no záujem o sociálnu politiku ho priviedol do Liberálnej strany (Venstre, 1909 – 27 predseda), ktorú opakovane zastupoval v nórskom parlamente – Stortingu (1892 – 97, 1900 – 03, 1906 – 09, 1913 – 21). R. 1903 viedol ministerstvo poľnohospodárstva, od júna 1903 minister financií. Hoci sa podieľal na zahraničnopolitickej emancipácii Nórska, po vyhlásení samostatnosti (jún 1905) ako jeden z mála rozhodných republikánov spočiatku ustúpil do úzadia, vzápätí sa však stal ministrom financií, 1908 – 10 a 1913 – 20 ministerský predseda (súčasne viedol aj rezorty financií a poľnohospodárstva). Presadil zásadné sociálne reformy (verejné nemocenské poistenie), ich pokračovaniu však zabránilo vypuknutie 1. svetovej vojny, počas ktorej sa prioritou stala obrana nórskej neutrality. Zásluhou Knudsena bol po skončení vojny (1919) v Nórsku zavedený osemhodinový pracovný čas.

Knudsen, Martin

Knudsen, Martin (Hans Christian), 15. 2. 1871 Hasmark, ostrov Fyn – 27. 5. 1949 Kodaň, pochovaný v Hasmarku — dánsky fyzik a oceánograf. R. 1896 ukončil štúdium na univerzite v Kodani, kde 1912 – 42 pôsobil ako profesor (1927 – 28 rektor univerzity). R. 1912 – 14 bol jeho asistentom N. Bohr. R. 1917 – 46 sekretár Dánskej kráľovskej akadémie vied.

Zaoberal sa najmä kinetickou teóriou plynov a skúmal vlastnosti plynov pri nízkych tlakoch. R. 1910 skonštruoval špeciálny vákuometer (Knudsenov vákuometer). Ako prvý podal nepriamy dôkaz platnosti Maxwellovho rozdelenia rýchlostí molekúl. Aktívne sa zaoberal fyzickou oceánografiou a vyvinul metódy na určovanie vlastností morskej vody. Autor Hydrologických tabuliek (Hydrological Tables, 1901) a knihy Kinetická teória plynovNiektoré moderné aspekty (The Kinetic Theory of Gases – Some Modern Aspects, 1934).

Knurów

Knurów [-ruv] — mesto v str. Poľsku v Sliezskom vojvodstve na Sliezskej nížine; 39-tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (ťažba čierneho uhlia), koksárenský, chemický.

Mesto prvýkrát písomne doložené koncom 13. stor. Bolo súčasťou Horného Sliezska, od 1526 patrilo Habsburgovcom, 1742 Prusku, 1922 Poľsku. Rozvoj nastal na konci 19. a zač. 20. stor. v súvislosti s ťažbou uhlia. Počas 2. svet. vojny 1939 – 45 okupované nacistickým Nemeckom. Po vojne boli k nemu pripojené obce Krywałd a Szczygłowice. Od 1951 mesto.

Stavebné pamiatky: neogotická Kaplnka sv. Barbory (1889, v časti Krywałd), Kaplnka sv. Jána Nepomuckého (1919), Kostol sv. Cyrila a Metoda (1937 – 47), radnica (1928 – 29).

Knut, Martin

Knut, Martin, 3. 9. 1964 Vranov nad Topľou — slovenský maliar. R. 1985 – 91 študoval architektúru a maľbu na VŠVU v Bratislave (u R. Sikoru). V 2. pol. 80. rokov 20. stor. patril k predstaviteľom neoexpresívnej maľby, do ktorej vniesol prvky postmoderny. R. 1988 založil s Gabrielom Hošovským (*1966), Milošom Novákom (*1967) a R. Sikorom umeleckú skupinu Syzýgia (1988 – 90), 1994 s L. Terenom a I. Csudaiom skupinu Trojštít.

Jeho výtvarný prejav je ovplyvnený poetikou detského sveta a individuálnou mytológiou (Pred koníkom, 1991). Jeho diela sú charakteristické figurálnymi obrysovými kresbami intímnych hravých mikropríbehov a symbolikou prázdna. Námety umiestňuje na vyprázdnenú plochu monochrómnej maľby monumentálnych pláten, ale aj na netradičné podklady malých rozmerov (vreckovky, papierové tácky). Okrem maľby a kresby využíva napr. perforáciu plátna či kresbu bavlnkami. Patrí k zakladateľom reklamy na Slovensku, v ktorej pôsobí od pol. 90. rokov 20. stor. Podieľal sa na vzniku galérie Priestor (1999) v Bratislave.

Knut II. Veľký

Knut II. Veľký, dán. Knud den Store, angl. Cnut (Canute) the Great, asi 995 – 12. 11. 1035 Shaftesbury, dnes grófstvo Dorset, pochovaný vo Winchestri, Anglicko — dánsky (od 1018), anglický (od 1016, ako Knut I.) a nórsky (od 1028) kráľ, syn Svenda I. Tveskæga, brat Haralda II. (vládol 1014 – 18). Presný dátum a miesto jeho narodenia nie sú spoľahlivo doložené, podľa tradície sa však v mladom veku zúčastnil vikinskej výpravy do Anglicka (1003 – 04). Svojho otca sprevádzal aj na úspešnej vikinskej výprave 1013/14, počas ktorej bolo Anglicko dobyté. Po otcovej smrti (1014) bol vojskom zvolený za suveréna dobytého územia (pôvodne Danelaw), pre odpor tamojších veľmožov však musel ujsť do Dánska. Na jeseň 1015 sa s početným vojskom vrátil, postupne si podmanil väčšinu severovýchodného Anglicka a po smrti Edmunda II. Ironsida bol na Vianoce 1016 v Londýne korunovaný za anglického kráľa. Aby si upevnil pozíciu, oženil sa s vdovou po kráľovi Ethelredovi II. a donútil viacerých členov porazenej dynastie z Wessexu odísť do exilu (do Normandie, aj do Uhorska).

Po Haraldovej smrti (1018) zdedil dánsky trón, sídlil však v Anglicku. Viedol výboje proti polabským Slovanom a víťazstvom nad švédsko-nórskou koalíciou v bitke pri ústí rieky Helgeå (1026) v dnešnom južnom Švédsku potvrdil svoju hegemóniu v oblasti Baltského mora. Získal tak vládu v Nórsku (korunovaný v Trondheime 1028) a v častiach Švédska, čím sa stal panovníkom rozľahlej ríše a zároveň jedným z najmocnejších európskych panovníkov (→ Imperium Maris Nordici). Uzatvorením spojenectva s rímsko-nemeckým cisárom Konrádom II. proti Poľsku získal 1026 územie Šlezvicka, prestíž si zabezpečil aj účasťou na cisárovej korunovačnej púti (tzv. rímska jazda, 1027). Prechodne stabilizoval pomery v Nórsku, v 30. rokoch 11. stor. sa zameral na Škótsko a Írsko, kde sa mu podarilo zabezpečiť si značný vplyv. Po jeho smrti sa však mohutná ríša rozpadla.

Knut IV. Svätý

Knut IV. Svätý, okolo 1042 Anglicko — 10. 7. 1086 Odense — dánsky kráľ (od 1080), nemanželský syn Svenda II. Estridssøna. V mladosti sa zúčastňoval na vikinských výbojoch v Británii a v Pobaltí. Po otcovej smrti (1074) bol vo švédskom exile, pravdepodobne sa podieľal na opozícii proti nevlastnému bratovi Haraldovi III. Henovi (†1080), ktorého vystriedal na tróne. Horlivo podporoval cirkev štedrými donáciami (v Lunde inicioval založenie katedrálnej školy, najstaršej vzdelávacej inštitúcie na severe Európy, založil opátstvo v Odense), vymáhal platenie desiatkov, čím si znepriatelil vidiecku šľachtu. Sústredil sa na posilnenie panovníckej autority na úkor šľachty. Zamýšľal obnoviť moc svojho rodu v Británii, no k invázii sa neodhodlal pre konflikt s Rímsko-nemeckou ríšou (centralizačné a výbojné plány navyše narážali na odpor šľachty). S bratom Benediktom a družinou bol zavraždený rebelmi počas sedliackeho povstania v kostole Opátstva sv. Albana v Odense, kam sa uchýlil. R. 1101 bol kanonizovaný ako prvý dánsky svätec. Je národným patrónom Dánska (sviatok 10. júla).

Knut VI. Valdemarssøn

Knut VI. Valdemarssøn [-sön], 1163 – 12. 11. 1202, pochovaný v Ringstede — dánsky kráľ (od 1182) z dynastie Ulfovcov, syn Valdemara I. Veľkého. R. 1165 bol vyhlásený za následníka a 1170 za spolukráľa svojho otca. Po smrti otca vládol spočiatku v tieni jeho vplyvného poradcu Absalona, biskupa z Roskilde. Na rozdiel od otca odmietol vzdať hold rímsko-nemeckému cisárovi Fridrichovi I. Barbarossovi. Nezávislú zahraničnú politiku obhájil (1184/85) porážkou pomoranského kniežaťa Boguslava, čím do panovníckej titulatúry pridal titul kráľ Venetov (aj Vendi, Wendi), ktorý sa používal až do 1972 (hoci Dánsko si tieto územné zisky udržalo iba do 1. polovice 13. stor.). R. 1191 viedol križiacku výpravu do Fínska, 1197 proti Estóncom. Vnútropoliticky sa s podporou biskupa Absalona usiloval posilniť panovnícku moc. V období jeho vlády sa v Dánsku začal nebývalý rozvoj latinskej literatúry, a najmä historiografie (kronika Gesta Danorum, Slávne skutky Dánov, spísaná okolo 1200 Saxom Grammaticom). Na konci jeho vlády sa začalo zapisovanie skånského práva (prvý krajinský zákonník Skånske Lov, 1202 – 16).

Knuth, Donald E.

Knuth [kanús], Donald E. (Ervin), 10. 1. 1938 Milwaukee, Wisconsin — americký informatik. Po ukončení štúdia (1963) na Kalifornskom technologickom inštitúte v Pasadene tam aj pôsobil, súčasne 1960 – 68 softvérový konzultant spoločnosti Borroughs Corporation, od 1968 profesor na Stanfordovej univerzite.

Priekopník v oblasti matematickej algoritmickej analýzy, zaoberal sa tvorbou prekladačov a spracovaním textu. Vytvoril typografické systémy TeX a Metafont, o ktorých vydal 5-zväzkovú sériu kníh Počítače a sadzba (Computers and Typesetting, 1984 – 86). Autor viaczväzkového (naplánovaných je 7 zväzkov) diela Umenie počítačového programovania (The Art of Computer Programming), ktoré patrí k najvýznamnejším publikáciám v odbore programovania: prvý zväzok (o základných algoritmoch) vyšiel 1968, druhý (o generovaní náhodných čísel a aritmetických algoritmoch) 1969, tretí (o radení a vyhľadávaní) 1973, prvá časť štvrtého zväzku (o kombinatorických metódach) 2011, ďalšie časti štvrtého zväzku sa vydávajú najprv formou tzv. fasciklov – pracovných verzií, ku ktorým sa môže vyjadriť odborná verejnosť. Piaty zväzok bude venovaný algoritmom syntaktickej analýzy, šiesty teórii bezkontextových jazykov a siedmy prekladačom. Napriek tomu, že súborné dielo je zatiaľ nedokončené, odborníkmi je vysoko hodnotené a je považované za tzv. programátorskú bibliu. Americký vedecký časopis American Scientist ho zaradil medzi 100 najvýznamnejších vedeckých publikácií 20. stor.

Knuth vyučoval predovšetkým matematiku a údajové štruktúry (jeho prednášky vyšli v knihe Concrete Mathematics: A Foundation for Computer Science, 1989). Viedol legendárny riešiteľský seminár A Programming and Problem-Solving Seminar. Nositeľ mnohých ocenení, napr. Turingovej ceny (1974) a Kjótskej ceny (1996). Člen Kráľovskej spoločnosti v Londýne, francúzskej Akadémie vied, Americkej matematickej spoločnosti a i. Známy odporca softvérových patentov.

Knut Lavard

Knut Lavard, 12. 3. 1096 Roskilde – 7. 1. 1131 Haraldsted, neďaleko Ringstedu — dánsky princ z rodu Estridssønovcov, šlezvický vojvoda (od 1120), syn Erika I. Ejegoda (asi 1060, †1103), otec Valdemara I. Veľkého. Hoci bol jediným legitímnym synom dánskeho panovníka, pre nízky vek sa 1104 stal dánskym kráľom jeho strýko Niels Svendssøn. Mladosť strávil čiastočne v Nemecku, kde sa oboznámil s tradíciami rytierskej kultúry. R. 1115 ho strýko vyhlásil za jarla Jutska (zaberalo juh Holštajnska a Šlezvicko), kde sa z jeho poverenia usiloval o posilnenie dánskych pozícií proti útokom slovanských Obodritov. Na dobytom území ustanovil Šlezvické vojvodstvo a sám sa vyhlásil za jeho vojvodu (1120), s čím dánsky kráľ súhlasil pod podmienkou, že sa zriekne nárokov na dánsky trón.

Sústredil sa na rozvoj obchodu a cirkevnej štruktúry, čím si postupne upevnil osobnú moc a považoval sa za nezávislého od dánskej koruny. Tým si však znepriatelil svojich príbuzných. Aby sa politicky poistil, vzdal hold cisárovi Lotarovi III. (na jeho saskom dvore istý čas vyrastal) a stal sa lénnikom Rímsko-nemeckej ríše (1129 takto o. i. získal suverenitu nad dobytým obodritským územím, t. j. definitívne uznanie Šlezvického vojvodstva). Rod Estridssønovcov sa jeho zásahmi do dánskych politických záležitostí cítil ohrozený a dal ho zavraždiť. Smrť Knuta Lavarda rozpútala v Dánsku občiansku vojnu, z ktorej 1157 vyšiel víťazne jeho syn Valdemar I. Veľký (pohrobok). R. 1169 bol Knut Lavard na Valdemarov podnet kanonizovaný.

ko-

ko- [lat.] — predpona s významom s-, spolu-, sú-.

koacervácia

koacervácia [lat.] — fyz., chem. rozdelenie koloidnej sústavy na dve kvapalné fázy v dôsledku straty stability molekulového (lyofilného, termodynamicky stabilného) sólu. K rozdeleniu dochádza spontánne, ale je možné ho aj vyvolať pridaním anorganickej soli alebo organického rozpúšťadla, zmenou teploty alebo pH ap. Jednu kvapalnú fázu s výrazne vyšším obsahom koloidných častíc tvoria rozpúšťadlo a kvapôčky, tzv. koacerváty, s priemerom 1 – 100 μm, ktoré sa vytvorili tesným priblížením sa viacerých koloidných častíc a splynutím ich solvatačných obalov. Druhou fázou je rovnovážny roztok. Koacerváty, ktoré sú vytvorené koloidom jednej organickej (napr. proteín, polysacharid ap.) alebo anorganickej (napr. polymérne metafosforečnany) látky sa označujú ako jednoduché, koacerváty vytvorené dvoma alebo troma látkami (často ide o polyméry s rozdielnymi elektrickými nábojmi, napr. želatína a arabská guma) ako zložené (komplexné). Do kvapôčok koacervátu môžu z vodného prostredia prenikať nízkomolekulové organické látky, vďaka čomu sa koacervácia využíva aj ako jedna z metód enkapsulácie. Koacerváciu prvýkrát opísali 1929 holandskí chemici Hugo Rudolph Kruyt (*1882, †1959) a Hendrik Gerard Bungenberg de Jong (*1893, †1977). Podľa niektorých teórií o vzniku života na Zemi (→ Oparinova teória) boli koacerváty (kvapôčky obsahujúce nízko- a vysokomolekulové organické látky) v praoceánoch predchodcami prvotných živých buniek (→ eobiont).

koadjútor

koadjútor [lat.], nástupnícky biskup, lat. episcopus coadiutor — v rímskokatolíckej cirkvi titulárny biskup pridelený diecéznemu biskupovi Apoštolskou stolicou (aj bez návrhu z diecézy) na pomoc pri správe diecézy. Má vždy zvláštne splnomocnenia a na rozdiel od pomocného biskupa nástupnícke právo, t. j. po uvoľnení úradu diecézneho biskupa (smrťou, preložením, odňatím úradu alebo rezignáciou vo veku 75 rokov, ktorú musí ex lege predložiť pápežovi) sa stáva diecéznym biskupom; po kánonickom prevzatí úradu preberá v diecéze všetku riadiacu moc. Diecézny biskup vymenúva koadjútora do funkcie generálneho vikára diecézy, t. j. za svojho zástupcu v riadení diecézy.

koagent

koagent [lat.] — chem. prísada pri výrobe polymérov, ktorá fyzikálnym alebo chemickým pôsobením podporuje premenu makromolekulových látok na výsledný produkt. Takto pôsobí napr. kompatibilizátor pri zmiešavaní vzájomne nemiešateľných typov polymérov. Viacfunkčný monomér, ktorý spôsobuje alebo zvyšuje účinnosť sieťovania polymérov sa niekedy označuje ako koagent sieťovania. Môže účinkovať ako komonomér, ktorý sa už v procese polymerizácie jednou zo svojich reaktívnych skupín zapojí do jedného a druhou do druhého rastúceho polymérneho reťazca, a vytvorí tak uzly trojrozmernej štruktúry. Pri dodatočnom sieťovaní lineárnych polymérnych reťazcov zväčšuje koagent sieťovania počet priečnych väzieb zmenšovaním podielu konkurenčných degradačných reakcií. K najvýznamnejším koagentom sieťovania patria divinylbenzény (najmä p-izomér), etylénglykoldimetakrylát, dialylftalát, trialylkyanurát a tetraalylpentaerytritol.

koagulácia

koagulácia [lat.] —

1. zrážanie;

a) fyz., chem. zhlukovanie častíc disperznej fázy lyosólu do väčších kompaktných agregátov, pričom dochádza k makroskopickému oddeleniu vzniknutej zrazeniny – koagulátu, a k zániku koloidne nestabilného lyosólu (→ disperzná sústava). Koagulácia môže byť vyvolaná pridaním elektrolytu, ale aj starnutím sústavy, zmenou koncentrácie disperznej fázy, zmenou teploty, mechanickými príčinami (prečerpávaním, vibráciami, ultrazvukom), pôsobením žiarenia (viditeľného, ultrafialového, röntgenového) alebo účinkom jednosmerného alebo striedavého elektického poľa. Pri koagulácii fázových (lyofóbnych) koloidov musí byť koncentrácia elektrolytu dostatočná na to, aby stlačila elektrickú dvojvrstvu na rozhraní koloidná častica – disperzné prostredie, a tým znížila energetickú bariéru zabraňujúcu spájaniu častíc pri vzájomných zrážkach (→ koagulačný prah). Molekulové (lyofilné) koloidy koagulujú až pri koncentrácii elektrolytu väčšej ako 10 mol/dm3.

Koagulácia, pri ktorej dochádza k strate stability lyosólu znížením alebo zánikom elektrického náboja koloidných častíc, sa nazýva neutralizačná, koagulácia, pri ktorej je strata stability vyvolaná stlačením difúznej časti elektrickej dvojvrstvy, koncentračná. Podľa spôsobu ukladania častíc v koaguláte sa rozlišuje perikinetická (ukladanie v rôznom smere) a ortokinetická (orientované ukladanie pri koagulácii v silovom poli, napr. pri toku alebo pri sedimentácii) koagulácia. Pri rýchlej koagulácii sa každé vzájomné priblíženie častíc vykonávajúcich Brownov pohyb končí ich spojením, pri pomalej koagulácii sa častice spájajú len pri zvlášť výhodnom priblížení, pretože na ich povrchu zostáva čiastočne zachovaná elektrická dvojvrstva alebo solvatačný obal.

Koagulácia sa využíva v potravinárstve na odstraňovanie zákalov a látok spôsobujúcich zákaly nápojov, pri ktorých sa vyžaduje číry vzhľad (pivo, víno, ovocné šťavy ap.; → čírenie), v baníctve na vyzrážavanie koloidných látok v procese úpravy nerastných surovín, v priemysle na čistenie odpadových vôd (→ elektrokoagulácia, význam 2). Opakom koagulácie je peptizácia, t. j. dispergovanie agregátov za tvorby koloidne stabilnej sústavy;

b) lek. hemokoagulácia — zrážanie krvi; → hemostáza;

2. meteorol. rast ľadových častíc v oblakoch pri teplote pod 0 °C spôsobený zachytávaním a namŕzaním prechladených kvapiek vody. Pri zachytení prechladenej kvapky vody na ľadovej častici vodná kvapka zvyčajne zamrzne a ľadová častica sa zväčší. Takto vznikajú krúpy, ktoré kým začnú padať k zemi, môžu v dostatočne silných výstupných vzduchových prúdoch dosiahnuť veľkosť až niekoľko cm. Proces, pri ktorom sa zrážaním spájajú ľadové častice (kryštáliky) na zhluky javiace sa pri snežení ako snehové vločky, sa nazýva agregácia.

koagulačný prah

koagulačný prah — minimálna koncentrácia (tzv. kritická koagulačná koncentrácia) elektrolytu pridaného k fázovému (lyofóbnemu) koloidu potrebná na to, aby sa začala jeho koagulácia; prevrátená hodnota tejto veličiny vyjadruje koagulačnú účinnosť. Koagulujúci účinok majú len tie ióny v elektrolyte, ktoré majú opačný náboj ako koloidná častica. Koagulačný prah závisí od valencie protiiónov podľa Schulzovho-Hardyho pravidla. Koagulačný prah do určitej miery závisí od spôsobu prípravy koloidu, od času, ktorý uplynul od prípravy koloidu po stanovenie koagulačného prahu, a od metódy stanovenia.

koakvizícia

koakvizícia [lat.] — práv. vo všeobecnosti spolunadobudnutý majetok (lat. co- = spolu, acquirere = nadobudnúť). V bývalom uhorskom obyčajovom práve inštitút, ktorý upravoval majetkové vzťahy manželov od okamihu zániku ich manželstva (na území Slovenska v platnosti do 1. 1. 1950). Ak manželstvo zaniklo rozlukou (rozvod od stola a lôžka mal následky ako rozluka) alebo smrťou jedného z manželov, vznikal manželom, resp. dedičom koakvizičný nárok na rozdelenie spolunadobudnutého majetku, ktorého hodnota sa vypočítala tak, že od čistého majetku manželov, ktorý existoval pri zániku manželstva, sa odpočítala hodnota osobitného majetku jednotlivých manželov, t. j. majetku, ktorý do manželstva každý z nich vniesol pri uzavretí manželstva alebo ho nadobudol dedením alebo darom. Spolunadobudnutý majetok sa delil medzi manželov, prípadne medzi jedného z manželov a dedičov druhého manžela na dve rovnaké polovice. Koakvizičná polovica sa vyplácala zásadne v peniazoch, vydanie majetku in natura (vydanie jednotlivých majetkových predmetov, výrobných prostriedkov ap.) sa mohlo uskutočniť len za vopred stanovených podmienok.

Koakvizícia vychádzala z predpokladu, že majetok manželov (resp. jeho prírastok) bol počas manželstva nadobudnutý spoločným pričinením obidvoch manželov, a vzťahovala sa len na majetok nadobudnutý počas spolužitia manželov, teda nie na majetok, ktorý nadobudol jeden z manželov po prerušení manželského spolužitia. Právo na koakvizíciu nevznikalo samotným uzavretím a trvaním manželstva, ale predpokladalo spoločné hospodárenie a skutočné spolužitie manželov. Počas trvania manželstva nemala koakvizícia žiadny význam (manželia nemali nárok na rozdelenie spolunadobudnutého majetku), každý z manželov spravoval majetok, ktorý priniesol do manželstva, sám a jeho dispozičná voľnosť so spolunadobudnutým majetkom nebola obmedzená.

Právna veda a súdna prax spočiatku zastávali tzv. vlastnícku teóriu, podľa ktorej bola koakvizícia skutočným, ale obmedzeným vlastníctvom, neskôr prevládla obligačná teória, ktorá zdôrazňovala obligačný nárok na polovicu spolunadobudnutého majetku uplatniteľný len po zániku manželstva. Koakvizícia platila zo zákona pre manželov nešľachtického pôvodu, ak ju manželskou zmluvou nevylúčili. Pre šľachticov, resp. bývalých šľachticov (po zrušení šľachtictva 1918) a tzv. honoráciorov (osoby, ktoré sa živili výsledkami svojej duševnej práce, napr. advokáti, lekári a umelci) platil zo zákona systém oddelenosti majetkov, ak koakvizícia nebola dohodnutá v manželskej zmluve.

koala

koala [austrálske jazyky > angl.], Phascolarctos — rod z triedy cicavce (Mammalia), podtrieda vačkovce (Marsupialia), rad kengury (Diprotodontia), čeľaď koalovité. Samotárske živočíchy vých. a juhových. Austrálie, ktoré žijú na stromoch a vedia skákať a dobre plávať.

Patrí sem jediný druh koala medvedíkovitá (Phascolarctos cinereus), ktorá výzorom a správaním pripomína malé medvieďa. Má oválnu hlavu, veľké okrúhle uši, drobné čierne oči, výrazne zaoblený čierny nos, zavalité, 65 – 90 cm dlhé telo bez chvosta, hmotnosť 4 – 15 kg (samce a populácie z južnejších oblastí Austrálie bývajú aj o polovicu väčšie ako zo severnejších oblastí), končatiny s 5 prstami so silnými pazúrmi prispôsobené na šplhanie po stromoch (na prednej končatine majú dva protistojné prsty, čím zvyšujú silu úchopu, na zadnej majú druhý a tretí prst zrastený) a sivú alebo sivohnedú, na bruchu a koncoch uší hustú mäkkú bielu srsť. Živia sa takmer výlučne listami niektorých druhov eukalyptov (sú adaptované na jedy, ktoré obsahujú) obsahujúcimi veľa vlákniny (na jej spracovanie využívajú mikrobiálnu flóru v slepom čreve, ktoré je dlhé 1,8 – 2,5 m), ale málo proteínov (majú nízku energetickú hodnotu), preto musia koaly šetriť energiu spomalením metabolizmu a väčšinu dňa prespia na stromoch. Koaly zvyčajne nepijú vodu, prijímajú ju len z rastlinnej potravy. Samice majú dve oddelené maternice, každú s vlastnou bočnou pošvou, samce rozoklaný penis. Pária sa v zime, po 35-dňovej gravidite samica rodí zvyčajne jedno nevyvinuté mláďa, ktoré sa po pôrode vyškriabe do vaku matky, kde sa prisaje na jednu z dvoch bradaviek a ďalej sa vyvíja. Vo veku 6 – 7 mesiacov, keď sa už doň nezmestí, ho matka nosí na chrbte. Vak samíc sa otvára smerom dozadu k ritnému otvoru (ak mláďatám nestačí materské mlieko, dokrmujú sa fermentovanou kašou z eukalyptových listov vychádzajúcou z ritného otvoru matky). Koaly sa dorozumievajú hlasným volaním, v zajatí sa dožívajú až 17 rokov.

V minulosti ich človek lovil najmä pre kožušinu vyznačujúcu sa jemným hustým vlasom v odtieňoch od sivej až po hnedú farbu, ktorá sa najmä začiatkom 20. stor. používala na zhotovovanie častí odevov, predložiek ap. V súčasnosti sú koaly zákonom chránené, ohrozuje ich najmä zánik pôvodných biotopov.

koalescencia

koalescencia [lat.] — fyz., chem. proces, pri ktorom zaniká fázové rozhranie medzi dvoma susednými koloidnými časticami (napr. kvapôčkami alebo bublinkami) alebo medzi časticou a makrofázou, pričom táto zmena vedie k poklesu špecifického povrchu. Zaniknutím fázového rozhrania sa koloidné častice spoja, pričom môže nastať spájanie drobných kvapalných častíc rozptýlených v plynnej fáze (aerosól) alebo v inej kvapaline (emulzia), ako aj bubliniek plynu v kvapalnej fáze (pena). V prípade emulzie koalescencia zvyčajne nasleduje po flokulácii a vedie k tvorbe novej makrofázy a k rozrazeniu emulzie. Koalescencia tuhých anorganických koloidných častíc sa nazýva spekanie (sintrovanie). Koalescenciou je aj spájanie kvapiek vody v oblakoch pri teplote nad 0 °C, čím narastá ich objem. Prebieha spontánne, ale aj vplyvom gravitačných alebo elektrostatických síl.

koaličná vojna

koaličná vojna — vojna pripravovaná a vedená koalíciou štátov proti inému štátu alebo štátom zvyčajne s presným vymedzením vojensko-politických cieľov. Je charakteristická rôznymi formami účasti štátov koalície, ktoré vychádzajú z politických priorít a vojensko- ekonomických možností jej členov.

koalovité

koalovité [austrálske jazyky > angl.], Phascolarctidae — čeľaď z triedy cicavce (Mammalia), podtrieda vačkovce (Marsupialia), rad kengury (Diprotodontia). Stromové vačkovce, ktoré sú endemitmi vých. a juhových. Austrálie. Majú brušný vak otvorený dozadu, jeden pár mliečnych bradaviek a lícne vrecká; nemajú chvost. Patrí sem jediný rod koala (Phascolarctos).

kóan

kóan [jap.], čín. kung-an — drobný literárny útvar spojený s čínskym čchanovým a japonským zenovým buddhizmom, najmä s japonskou zen-buddhistickou školou rinzai-šú. Slúži ako psychologická pomôcka pre adeptov zenu. Jeho obsah sa viaže na pojmy, príbehy alebo činy zen-buddhistických majstrov, prípadne čerpá zo sútier. Spravidla má formu paradoxného výroku, krátkeho príbehu s otvorenou pointou alebo zdanlivo neriešiteľnej hádanky. Svojím zdanlivým paradoxom či nezmyselnosťou (napr. Ako znie tlesknutie jednej ruky?) pomáha preniesť sa z roviny logického myslenia do intuitívnej roviny. Riešenie kóanu je náplňou meditácií a má za úlohu prinútiť žiaka k prielomu do vyššej duchovnej úrovne, k dosiahnutiu pochopenia (satori, t. j. prehliadnutie, precitnutie). Dôležitým poslaním kóanu je aj pomôcť jednotlivcovi uvedomiť si svoju pravú podstatu tým, že ho privedie k oddeleniu jeho osobného ja od jeho mysle. Pri niektorých kóanoch stráca fakticky ich verbálna rovina význam, pretože ten spočíva v ich skutočnom zažití. Kóan nemožno vyriešiť použitím bežnej logiky, podľa tradície je možné ho pochopiť len z pohľadu osvietenej mysle. Kóany sa pôvodne tradovali ústne, najznámejšou zbierkou kóanov je Ohrada bez brány (Wu-men-kuan, Wumenguan; jap. Mumonkan; 1. pol. 13. stor.; česky 2000 z anglického prekladu ako Ohrada bez brány a 2007 ako Brána bez dveří, preklad Oldřich Král) od čínskeho čchanového mnícha Wu-men Chuej-kchaja (Wumen Huikai, jap. Mumon; *1183, †1260).

koati

koati [tupi > port.] — v niektorých zoologických systémoch neodborný názov rodu nosáľ z triedy cicavce (Mammalia), čeľaď medvedíkovité (Procyonidae).

koaxiálny kábel

koaxiálny kábel, súosový kábel — kábel so súosovým (koaxiálnym) usporiadaním vodičov. Vnútorným vodičom môže byť medený drôt vhodnej hrúbky alebo medené lanko, vonkajším pletivo z medených drôtikov alebo trubička zhotovená z medenej alebo z hliníkovej pásky navinutej do prekrývajúcej sa špirály. Medzi vodičmi je dielektrikum z teflonu alebo z polyetylénu.

Z hľadiska prenosu signálov sú koaxiálne káble nesymetrické, pretože vonkajší vodič býva uzemnený. Charakteristická impedancia koaxiálneho kábla závisí od pomeru priemerov vonkajšieho a vnútorného vodiča a pri zanedbateľnom odpore kábla je vyjadrená vzťahom \(Z_0=\sqrt{L/C}\), kde \(L\) je indukčnosť a \(C\) kapacita pripadajúce na jeden meter dĺžky vedenia. Koaxiálne káble sa vyrábajú s charakteristickou impedanciou 50 – 75 Ω. Útlm koaxiálneho kábla závisí od frekvencie, rozmerov a od permitivity dielektrika. Koaxiálne káble väčších priemerov majú menší útlm.

Kobajaši, Masaki

Kobajaši, Masaki, 14. 2. 1916 Otaru, prefektúra Hokkaido – 4. 10. 1996 Tokio — japonský filmový režisér, producent a scenárista, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov japonskej povojnovej kinematografie. R. 1933 – 41 študoval dejiny východného umenia na Tokijskej univerzite. Od 1941 asistent réžie v štúdiách spoločnosti Šóčiku, 1942 – 44 slúžil v japonskej cisárskej armáde, 1947 – 52 asistent režiséra Keisukeho Kinošitu (*1912, †1998). R. 1952 nakrútil svoj prvý film Mladosť môjho syna (Musuko no seišun). Ako presvedčený pacifista sa v prvých čiernobielych filmových dielach vyrovnával s traumatizujúcimi zážitkami z 2. svetovej vojny. Od denníka tzv. malých vojnových zločincov (Izba s hrubými stenami, Kabe acuki heja, 1953) sa v tvorbe dostal k rozsiahlej, viac ako deväťhodinovej protivojnovej trilógii Ľudský údel (Ningen no džóken, 1959 – 61), ktorou si získal medzinárodné uznanie. Prostredníctvom hlavnej postavy v nej podáva príbeh vojaka, ktorý je počas vojenských operácií v Mandžusku nútený kruto zaobchádzať s čínskymi zajatcami i so svojimi podriadenými, spolubojovníkov vedie na istú smrť a napokon sám skončí ako vojnový zločinec v zajatí. Kobajašiho tragický pocit však kulminuje vo filmoch so samurajskou tematikou Harakiri (Seppuku, 1962; Cena poroty na festivale v Cannes, 1963) a Vzbura (Džói uči, 1967), ktorými sa zaradil ku klasikom samurajskej drámy. Spochybňuje v nich dovtedy idealizovaný samurajský etický kódex a poukazuje na zničujúce dôsledky jeho zneužívania vládnucimi elitami. Obrat k fantastike znamenal jeho prvý farebný film Kwaidan (K., 1964; Cena poroty na festivale v Cannes, 1965) na motívy starých japonských legiend literárne spracovaných americkým spisovateľom Lafcadiom Hearnom (*1850, †1904) žijúcim v Japonsku. K jeho navýznamnejším filmom zo 70. rokov 20. stor. patria Obeť života (Inoči bónifuro, 1971) a Skamenelina (Kaseki, 1975) o tokijskom veľkopodnikateľovi, ktorý po diagnostikovaní rakoviny postupne prehodnocuje svoj život. Ďalšie filmy: Óda na unaveného človeka (Nihon no seišun, 1968), Horúce vášne jesene (Moeru aki, 1979) a i.

Kobajaši, Šú

Kobajaši, Šú, aj Shu Kobayashi, 13. 6. 1959 Tokio — japonský chemik. R. 1987 – 98 pôsobil na Tokijskej univerzite prírodných vied, od 1998 profesor na Fakulte prírodných vied Tokijskej univerzity. Zaoberá sa prípravou nových organokovových zlúčenín a ich využitím v organickej syntéze. Uskutočnil celý rad reakcií, v ktorých katióny rôznych kovov (Zn2+, Sn4+, Cu2+, Pb2+, Zr4+, La3+, Pr3+ a i.) vo forme komplexov s chirálnymi organickými ligandmi katalyzujú enantioselektívny priebeh reakcií. Zistil, že katióny Cu2+, Sc3+ a Ln3+ i katióny všetkých lantanoidov vo forme trifluórmetánsulfonátov (triflátov) predstavujú Lewisove kyseliny stabilné vo vode a katalyzujú organické reakcie aj vo vodnom prostredí. Opísal rôzne spôsoby zachytenia organokovových katalyzátorov v micelách alebo v štruktúrach organických polymérov.

Autor a spoluautor viac ako 600 pôvodných vedeckých (z toho viac ako 60 prehľadných) článkov s veľmi vysokou citovanosťou (viac ako 28-tis. citácií). Spoluautor monografie Cykloadičné reakcie v organickej syntéze (Cycloaddition Reactions in Organic Synthesis, 2002), editor a spoluautor monografií Lantanoidy: chémia a použitie v organickej syntéze (Lanthanides: Chemistry and Use in Organic Synthesis, 2010) a Voda v organickej syntéze (Water in Organic Synthesis, 2012). Nositeľ mnohých významných vedeckých ocenení.