Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 367 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Koháriovci

Koháriovci (Kohári), aj Koháryovci (Koháry), z Čabrade a zo Sitna — uhorský šľachtický rod. Koháriovci si svoje postavenie vybudovali predovšetkým v protitureckých bojoch a ako prívrženci katolíckych Habsburgovcov počas protihabsburských stavovských povstaní, zastávali významné pozície v uhorskom spoločenskom, hospodárskom a politickom živote. Prvým známym príslušníkom rodu bol pravdepodobne Juraj (Georgius) spomínaný 1470 pri dvore Mateja I. Korvína. Prvý významný člen rodu Imrich (*asi 1560, †1600), veliteľ hradu Čabraď a podkapitán Krupiny, bol ešte príslušníkom nižšej šľachty, jeho syn Peter získal 1616 titul barón, 1685 získali bratia Štefan II., Farkaš (Wolfgang) a Ján I. grófsky titul a 1815 bol František Jozef Anton povýšený do kniežacieho stavu.

Koháriovci sa stali jedným z najvýznamnejších magnátskych rodov v Uhorsku. Ich rodový majetok tvorili panstvá Čabraď (hrad Čabraď sa stal rodovým sídlom) a Sitno spolu s obcou Svätý Anton (rodové sídlo od pol. 18. stor.), Divín, Fiľakovo, Vyšný Blh (dnes Veľký Blh), Rimavská Seč, Drienčany, Muráň (1731 Štefan II. zriadil z panstiev Fiľakovo, Muráň a Vyšný Blh rodový fideikomis, ku ktorému bol neskôr pričlenený aj kaštieľ vo Svätom Antone), ďalej majetky v Novohrade – Boľkovce, Dolné Semerovce a Vinica na území dnešného Slovenska, Litke a Karancsapátfalva (dnes súčasť obce Karancslapujtő) v dnešnom Maďarsku, zámky Ebenthal a Walterskirchen v dnešnom Rakúsku a i. Významne sa zaslúžili o rozvoj priemyslu na Slovensku, najmä hutníctva a železiarstva. V panstve Muráň vybudovali tzv. pohorelský železiarsky komplex so správou v Pohorelej (1794 tam sprevádzkovali oceľový hámor, 1804 vysokú pec a skujňovací hámor), ďalšie prevádzky mali v Polomke, Dobšinej a i., patrili k popredným zakladateľom a podielnikom združení banských a železiarskych podnikateľov Muránskej únie (založenej 1808) a Rimavskej koalície (1811). Smrťou posledného mužského potomka Františka Jozefa Antona (1826) vymrel rod po meči, jeho dcéra a jediná dedička koháriovských majetkov Mária Antónia Gabriela (2. 7. 1797 Budapešť – 25. 9. 1862 Viedeň) sa 1815 vydala za Ferdinanda Juraja Augusta z rodu Koburgovcov, čím došlo k spojeniu rodov (sasko-kobursko-gothsko-koháriovská dynastia) a majetky Koháriovcov na Slovensku, ako aj na území dnešného Maďarska a Rakúska prešli do vlastníctva Koburgovcov.

Najvýznamnejší členovia rodu:

Farkaš, aj Wolfgang, 1650 hrad Čabraď, okres Krupina – 1704 Dubrava, Chorvátsko — syn Štefana I., brat Štefana II. a Jána I., otec Ondreja Jozefa. Študoval na univerzite vo Viedni, od 1684 hontiansky župan. R. 1683 sa zúčastnil protitureckej obrany Viedne, 1686 veliteľ hontianskeho a novohradského insurekčného vojska pri oslobodzovaní Budína, 1703 bojoval proti kurucom Františka II. Rákociho. Padol pri potláčaní nepokojov v Chorvátsku. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu;

František Jozef Anton, 7. 9. 1766 Viedeň – 27. 6. 1826 Bratislava — syn Ignáca Jozefa. Stoličný a krajinský hodnostár, od 1787 pôsobil v sedmohradskej dvorskej kancelárii vo Viedni, od 1789 jej tajomník, 1793 dedičný hontiansky župan, 1798 dvorský radca, 1801 predseda Uhorskej kráľovskej komory, 1811 uhorský vicekancelár, 1814 hlavný kráľovský komorník, 1820 uhorský kancelár. Po 1807 začal samostatne podnikať v oblasti železiarstva na Horehroní (Šumiac, Dobšiná, Pohorelá, Závadka nad Hronom), 1808 inicioval založenie Muránskej únie. Po prenesení sídla Koháriovcov do Svätého Antona dal 1812 vypáliť už opustené rodové sídlo hrad Čabraď. Posledný mužský potomok rodu Koháriovcov, jeho smrťou vymrel rod po meči. Vyznamenaný občianskym záslužným krížom (1813), Radom sv. Štefana (1814), rytier Radu zlatého rúna, 1815 povýšený do kniežacieho stavu;

Ignác Jozef, 2. 12. 1726 – 10. 10. 1777 Viedeň — syn Ondreja Jozefa, brat Mikuláša a Jána II., otec Františka Jozefa Antona. Príslušník cisárskej armády, 1754 major, bojoval v sedemročnej vojne s Pruskom. Stoličný hodnostár, od 1769 dedičný hontiansky župan. R. 1769 si s bratom Jánom II. rozdelili rodový majetok, Ignácovi Jozefovi pripadli panstvá rodového fideikomisu, Walterskirchen v dnešnom Rakúsku a niektoré majetky na území dnešného Maďarska;

Ján I.,13. 6. 1657 hrad Čabraď, okres Krupina – 1696, pochovaný v Hronskom Beňadiku — syn Štefana I., brat Štefana II. a Farkaša. Bojoval v cisárskej armáde proti Turkom a kurucom I. Tököliho, ktorí ho 1682 zajali a uväznili, 1685 oslobodený, 1686 sa zúčastnil oslobodzovania Budína. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu;

Ján II.,1733 Viedeň – 12. 11. 1800 Tbilisi, Gruzínsko — syn Ondreja Jozefa, brat Mikuláša a Ignáca Jozefa. Študoval vo Viedni. Stoličný hodnostár, od 1777 dedičný hontiansky župan. Venoval sa umeniu, 1777 – 81 nájomca, riaditeľ a herec dvorského divadla vo Viedni. Za ľahkomyseľný spôsob života ho Mária Terézia zbavila županstva. Veľa cestoval. R. 1769 si s bratom Ignácom Jozefom rozdelili rodový majetok, Jánovi pripadli panstvá Čabraď, Sitno a Vyškovce (dnes Vyškovce nad Ipľom, okres Levice) i menšie majetky na území dnešného Maďarska;

Mikuláš, 6. 7. 1721 Svätý Anton, okres Banská Štiavnica – 14. 11. 1769 Vyšný Blh, dnes Veľký Blh, okres Rimavská Sobota, pochovaný v Banskej Štiavnici — syn Ondreja Jozefa, brat Ignáca Jozefa a Jána II. Slúžil v otcovom jazdeckom pluku, 1745 plukovník, 1758 generálmajor, 1759 brigádny generál. Od 1758 dedičný hontiansky župan. Viedol prepychový život, čím zadlžil majetky rodu. Zomrel slobodný a bezdetný;

Ondrej Jozef, 30. 11. 1694 Čabradský Vrbovok, okres Krupina – 21. 12. 1757 Svätý Anton, okres Banská Štiavnica, pochovaný v Banskej Štiavnici — syn Farkaša, synovec Štefana II., otec Mikuláša, Ignáca Jozefa a Jána II. Študoval na jezuitskom gymnáziu v Olomouci. R. 1715 vstúpil do cisárskej armády, 1716 poručík, 1717 kapitán, 1730 pukovník, 1739 generálmajor, 1741 podmaršal, 1748 generál jazdectva. Pod velením Eugena Savojského bojoval vo viacerých bitkách proti Turkom, 1716 pri Petrovaradine, 1717 pri Belehrade, 1741 pri Temešvári (dnes Timişoara v Rumunsku), 1733 zostavil na vlastné náklady jazdecký a 1742 peší pluk. Stoličný hodnostár, od 1737 dedičný hontiansky župan. Po smrti strýka Štefana II. (1731) zdedil rodové koháriovské majetky, ktoré rozšíril o Boľkovce, Dolné Semerovce a Vinicu na území dnešného Slovenska, o Litke a Karancsapátfalvu na území dnešného Maďarska a Ebenthal a Walterskirchen v dnešnom Rakúsku (dostal ich od pasovského biskupa pod podmienkou, že zostane verný katolíckej cirkvi), 1757 prevzal do zálohu panstvo Vyškovce (dnes Vyškovce nad Ipľom, okres Levice). R. 1744 – 50 uskutočnil rozsiahlu prestavbu kaštieľa vo Svätom Antone, ktorý sa stal novým sídlom rodu. Tlačou vydal zbierku veršov Primitiae poeticae (1724);

Peter, 1564 Levice – po 1629 — syn Imricha. Vojak, protiturecký bojovník a diplomat. Od 1593 podkapitán Fiľakovského hradu, od 1608 podkapitán, od 1623 hlavný kapitán Nových Zámkov, 1627 kráľovský personál. V bojoch proti Turkom sa vyznamenal 1593 v bitke pri Rimavskej Sobote a Fiľakove, 1594 pri dobýjaní Ostrihomu, 1596 pri Hatvane, 1598 pri Győri. Počas stavovských povstaní bojoval proti Š. Bočkajovi a G. Betlenovi (1619 – 21 kurucmi zajatý). Ako kráľovský zmocnenec sa podieľal na uzatváraní Viedenského mieru (1606), v mene kráľa rokoval 1613 v Sedmohradsku a 1627 v Komárne s G. Betlenom, 1619 sa zúčastnil mierových rokovaní s Osmanskou ríšou. R. 1622 získal do zálohu a 1629 do trvalého vlastníctva hrady Čabraď a Sitno, podľa ktorého má rod prídomok. R. 1616 povýšený do barónskeho stavu;

Štefan I., ? – 20. 7. 1664 pri Leviciach, pochovaný v Hronskom Beňadiku — syn Petra, otec Štefana II., Farkaša a Jána I. Protiturecký bojovník, kapitán hradu Sečany (Szécsény, dnes v sev. Maďarsku), 1657 dedičný veliteľ Fiľakovského hradu. Od 1661 hontiansky župan, 1664 hlavný kapitán stredoslovenských banských miest. Rozšíril koháriovské majetky, sobášom získal časť panstva Kecskemét a podiel na panstve Divín, 1657 kúpil panstvo Rimavská Seč a do zálohu prevzal panstvo Fiľakovo. Prívrženec katolíckych Habsburgovcov, odporca protestantov, zo svojich panstiev vyhnal evanjelických kňazov a zabral evanjelické kostoly. Padol pri obrane Levíc proti Turkom;

Štefan II., 11. 3. 1649 hrad Čabraď, okres Krupina – 29. 3. 1731 tamže — syn Štefana I., brat Farkaša a Jána I. Študoval na jezuitskom kolégiu v Trnave, teológiu na univerzite vo Viedni, doktor filozofie. R. 1664 ho cisár Leopold I. vymenoval za kapitána Fiľakovského hradu, ktorý bol (spolu s rodovým sídlom Koháriovcov, hradom Čabraď) významnou súčasťou protitureckej obrannej línie. R. 1678 odrazil útok Turkov, počas protihabsburského stavovského povstania Imricha Tököliho však v septembri 1682 napriek jeho odporu posádka hradu kapitulovala a spojené turecké a Tököliho (kurucké) vojská dali hrad i mesto zbúrať. Dostal sa do zajatia kurucov, odmietol pridať sa na ich stranu a po viacerých neúspešných pokusoch o útek bol vyslobodený až po Tököliho porážke (1685). R. 1685 mu bol za vernosť Habsburgovcom i za zásluhy v protitureckých bojoch udelený grófsky titul (aj jeho bratom). R. 1686 sa zúčastnil bojov pri Székesfehérvári a oslobodzovaní Budína i Jágru (Eger). Po vypuknutí protihabsburského stavovského povstania Františka II. Rákociho (1703) bol prinútený ujsť pred kurucmi, ktorí zbúrali hradby hradu Čabraď. Na vlastné náklady postavil husársky pluk, ktorý bojoval proti Rákocimu na strane Habsburgovcov, 1705 bol vymenovaný za generálporučíka. R. 1707 mu cisár doživotne určil plat poľného maršala. Stoličný a krajinský hodnostár, od 1711 dedičný župan Hontianskej stolice, 1712 skutočný vnútorný tajný radca, 1714 krajinský sudca, 1720 predseda komisie uhorského stavovského snemu pre náboženské otázky (o. i. prerokúval obvinenia proti evanjelickému superintendantovi D. Krmanovi), 1723 zmocnenec snemu pre otázky krajinských hraníc. Významne rozšíril rodové majetky, získal časť panstiev Drienčany a Divín, 1685 panstvo Vyšný Blh, 1702 s bratom Farkašom zobral do zálohu a 1720 natrvalo získal panstvo Muráň, nadobudol majetky aj v Hevešskej a Peštianskej stolici. R. 1731 zriadil z panstiev Fiľakovo, Muráň a Vyšný Blh rodový fideikomis. Podporovateľ reholí a školstva. Básnik, napísal vyše 10-tis. veršov, časť vyšla tlačou už za jeho života. R. 1685 spolu s bratmi povýšený do grófskeho stavu.

kohen

kohen [hebr.], množné číslo kohanim — židovský kňaz, v chrámovom judaizme osoba vykonávajúca obety a i. obrady súvisiace s bohoslužbou a považovaná za sprostredkovateľa medzi izraelským ľudom a Bohom. Začiatok inštitúcie kňazstva (hebr. kehuna) pochádzajú z biblického obdobia, podľa Biblie (2 M 29) pomazal Mojžiš svojho staršieho brata Árona z kmeňa Levi za prvého veľkňaza vyvoleného Bohom a kňazstvo sa v Áronovom rode dedilo po mužskej línii z otca na najstaršieho syna. Spočiatku boli koheni poverení vykonávaním posvätných obradov v prenosnej svätyni, v ktorej bola umiestnená archa zmluvy, neskôr v jeruzalemskom Chráme. Základy kňazskej hierarchie a jej dve úrovne (veľkňaz, hebr. ha-kohen ha-gadol, a ostatní kňazi) sa začali formovať v období Prvého (Šalamúnovho) Chrámu (okolo 960 pred n. l. – 586 pred n. l.) a súviseli predovšetkým s presadzovaním dedičnej línie veľkňazov vedenej od Šalamúnovho veľkňaza Cádoka. Význam kohenov však vzrástol najmä v období po návrate Židov z babylonského zajatia (po 538 pred n. l.) a po vybudovaní Druhého Chrámu (520 – 515 pred n. l.), keď najvyššie kňazstvo prebralo do istej miery niektoré kráľovské funkcie založené na princípe teokracie (→ Judsko; veľkňazom i kráľom bol napr. Ján Hyrkán I., resp. veľkňazom i etnarchom Ján Hyrkán II. z dynastie Hasmoneovcov; → Makabejci).

Koheni boli rozdelení do 24 skupín, resp. rodov, ktoré sa po dvoch týždňoch striedali v službe v Chráme. Veľkňaz musel byť pred uvedením do úradu pomazaný posvätným olejom (kohen ha-mašiach), mal polokráľovské postavenie, špeciálne privilégiá, napr. ako jediný mal prístup za záves (parochet) do Svätyne svätých v Deň zmierenia (Jom Kipur; v tento deň mohol vysloviť Božie meno; → JHVH) a vykonával všetky obrady vnútri Chrámu (ostatní kňazi vykonávali obety a obrady pri vonkajšom oltári). Jeho rituálny odev tvorilo dlhé zdobené ľanové vrchné rúcho a turban (→ efod). Všetci koheni mali zvláštne výsady, lebo nededili pôdu; patrila im (a v štáte Izrael dodnes patrí) časť z úrody a plodov (truma) a v období existencie jeruzalemského Chrámu sa im tiež odkladal peceň chleba (→ chala). Na všetkých sa vzťahovali (a dodnes vzťahujú) prísne pravidlá rituálnej čistoty (→ tohora), napr. kohen sa nesmie oženiť s prozelytkou (→ prozelytizmus), rozvedenou ženou alebo s vdovou či dotýkať sa mŕtveho (z toho vyplýva zákaz účasti na pohrebnej bohoslužbe pri hrobe s výnimkou pohrebov blízkych príbuzných a chodenie cez cintorín, napr. k Mauzóleu Chatama Sofera v Bratislave je postavený špeciálny, tzv. kohenský chodník, ktorý sa nedotýka pôdy cintorína).

Po zničení jeruzalemského Chrámu (70 n. l.) väčšina povinností a výsad kohenov zanikla, niektoré sa však udržali dodnes, napr. v synagóge kohen ako prvý číta z Tóry, pri predpísaných príležitostiach hovorí (prednáša) požehnanie (hebr. birkat kohanim; preto na jeho náhrobku bývajú znázornené dve žehnajúce ruky) a ako prvý hovorí požehnanie po jedle. V súčasnosti príslušnosť ku kňazskému stavu (resp. k potomkom kohenov) vyjadrujú niektoré židovské priezviská (Kohn, Kohnberg, Kahn, Kahana, Kagan, Kaganovič, Cohen, Cohn a Katz).

koherencia

koherencia [lat.] — vzájomné prepojenie vecí alebo javov, súvislosť, spojitosť; súdržnosť z hľadiska fungovania celku;

1. filoz. logická jednota súboru ideí alebo faktov, synonymum neprítomnosti rozporu. Rozlišuje sa vnútorná (logická súdržnosť viet navzájom) a vonkajšia (súvislosť daného súboru viet s iným súborom) koherencia. Niektorí filozofi stotožňujú koherenciu s konzistentnosťou (nejaká veta koheruje s určitou množinou viet, keď je s ňou konzistentná), iní poukazujú na ich rozdielnosť (ide o vzťah logického vyplývania: veta koheruje s určitou množinou viet, keď z nejakých jej prvkov logicky vyplýva; → pravda). Princíp koherencie v ontológii tvrdí, že všetko súcno tvorí vzájomne previazanú jednotu;

2. fyz. a) vlastnosť vlnenia spočívajúca v nemennosti jeho frekvencie, fázy a polarizácie. Dokonale koherentná by bola monochromatická rovinná elektromagnetická vlna šíriaca sa vo vákuu. V reálnych podmienkach sa náhodné fluktuácie zdrojov vlnenia a fluktuácie parametrov prostredia (napr. indexu lomu) prejavujú v náhodných zmenách fyzikálnych charakteristík (amplitúdy, fázy, frekvencie) vlnenia. V takom prípade sa pod koherenciou rozumie štatistická usporiadanosť vlnenia (najčastejšie elektromagnetického poľa, v optike svetelného poľa) a skúma sa jej miera, ktorá sa vyjadruje bezrozmerným stupňom koherencie. Najvyšší stupeň koherencie vykazujú kvázimonochromatické laserové zväzky pozostávajuce z vĺn s takmer rovnakými frekvenciami. Časová koherencia potom znamená vzájomnú štatistickú súvislosť (koreláciu) oblastí poľa pozdĺž osi zväzku, priestorová koherencia vzájomnú súvislosť oblastí poľa v priečnom reze zväzku. Ak elektromagnetické vlnenie pozostáva zo zložiek s frekvenciami v intervale \(\Delta f\), jeho časovú koherenciu charakterizuje koherenčná doba \(\tau = 1/\Delta f\) alebo koherenčná dĺžka \(l_c = c/\Delta f\) (\(c\) je rýchlosť svetla). V praxi sa v prípade zdroja s vlnovou dĺžkou \(\lambda\) a so šírkou spektrálnej čiary \(\Delta \lambda\) používa vzťah \(l_c = \lambda^2/\Delta\lambda\). Svetlo, ktorého koherenčná dĺžka je menšia než jeho vlnová dĺžka, sa považuje za nekoherentné. Koherencia je podmienkou vzniku interferencie a je kľúčovou vlastnosťou vlnenia využívanou v interferometrii a holografii. Kvantifikáciou a klasifikáciou koherenčných vlastností svetelných polí sa zaoberá teória koherencie optického žiarenia;

b) kvantová koherencia → kvantová optika;

3. jaz. jeden zo základných aspektov textu (textovosti), jeho vnútorná organizovanosť, t. j. sémanticko-kognitívna nadväznosť, resp. významová, časová a priestorová súvislosť jeho jednotlivých zložiek. Realizuje sa pomocou rozličných prostriedkov, napr. témy (ako príčina – dôsledok; plynulé nadväzovanie východiska a jadra výpovedí), ukazovateľov času alebo miesta (ako časová alebo priestorová postupnosť), číslovaním častí textu ap. Koherencia (hĺbkovovýznamová úroveň textu) sa niekedy chápe ako opozícia ďalšieho aspektu textovosti, kohézie (povrchová úroveň textu).

kohézia

kohézia [lat.] —

1. fyz. súdržnosť — prejav príťažlivého pôsobenia medzi susediacimi molekulami alebo iónmi tej istej látky (najmä tuhej a kvapalnej). Kohéziu spôsobujú kohézne sily, ktoré látku udržiavajú pohromade a sú výsledkom príťažlivých a odpudivých elektrostatických interakcií v látke. Veľkosť kohéznych síl závisí od druhu látky a prevládajúceho typu interakcie. V kvapalinách kohézia zodpovedá za povrchové napätie;

2. jaz. aj kohéznosť — jeden zo základných aspektov textu (textovosti), súdržnosť, hustota textu, jeho jazykovo-kompozičná štruktúra realizovaná pomocou jazykových prostriedkov, a to lexikálnych (opakovaním rovnakých slov alebo ich obmenou, používaním synoným ap.), gramatických (používaním zámen; konektorov, najmä spojok a častíc; slovosledom; opakovaním alebo varírovaním morfologických kategórií a syntaktických konštrukcií; využívaním kondenzácie; spôsobom pripojenia novej vety k predchádzajúcej alebo ku kontextu, → glutinácia) a intonačných (opakovanie intonácie, rytmus). Kohézia (povrchová úroveň textu) sa niekedy chápe ako opozícia k ďalšiemu aspektu textovosti, ku koherencii (hĺbkovovýznamová úroveň textu).

kohézne konce

kohézne konce, lepivé konce — komplementárne jednovláknové (prečnievajúce) 5′- alebo 3′-konce dvojvláknovej DNA, koré na základe komplementárneho párovania báz spájajú molekulu tej istej DNA alebo molekuly rôznych DNA. Vznikajú po štiepení DNA rovnakými alebo rôznymi reštrikčnými endonukleázami, ktoré zanechávajú prečnievajúce 5′- alebo 3′-konce. Pomocou kohéznych koncov inzertu a klonovacieho vektora vznikne po ligácii rekombinantná molekula DNA, a preto sa využívajú pri klonovaní génov.

Kohézny fond

Kohézny fond — fond Európskej únie určený na podporu projektov v oblasti životného prostredia a dopravy v najmenej prosperujúcich členských štátoch Európskej únie (takých, ktorých hrubý národný produkt na 1 obyvateľa je menší než 90 % priemeru Európskej únie). Bol založený 1994 na základe Zmluvy o Európskej únii (v platnosti od 1993) s cieľom znížiť hospodársku a sociálnu nesúrodosť Európskej únie, podporiť trvalo udržateľný rozvoj a vytvoriť predpoklady na vytvorenie Hospodárskej a menovej únie a čo najskoršie prijatie spoločnej meny euro v čo najväčšom počte členských štátov Európskej únie.

Špecifikum Kohézneho fondu spočiatku spočívalo v tom, že na rozdiel od štrukturálnych fondov nepodporoval projekty regionálneho alebo lokálneho charakteru, ale finančne mimoriadne nákladné dopravné infraštruktúrne projekty, ktoré národné vlády členských štátov predkladali na schválenie Európskej komisii (EK) v Bruseli. R. 1995 bolo 50 % finančných prostriedkov z Kohézneho fondu pridelených na financovanie projektov aj environmentálnej infraštruktúry. R. 2006 boli prijaté nové pravidlá kohéznej politiky Európskej únie obsiahnuté v balíku nariadení o štrukturálnych fondoch a Kohéznom fonde. V súčasnosti podľa nariadenia o spoločných ustanoveniach podlieha Kohézny fond rovnakým pravidlám programovania, správy a monitorovania ako štrukturálne fondy (Európsky fond regionálneho rozvoja a Európsky sociálny fond). V období 2014 – 20 sa vzťahuje na Bulharsko, Chorvátsko, Cyprus, Česko, Estónsko, Grécko, Maďarsko, Lotyšsko, Litvu, Maltu, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Slovensko a Slovinsko. Súčasťou Kohézneho fondu sa stal nový nástroj Spájame Európu, ktorého cieľom je urýchlenie investovania v oblasti transeurópskych sietí (dopravných, energetických, telekomunikačných) a posilnenie účinku ich financovania z verejného i zo súkromného sektora, ako aj zvýšenie právnej istoty a dodržiavanie zásady technologickej neutrality. Budú sa z neho podporovať prioritné projekty európskeho záujmu tak, ako ich identifikovala Európska únia. Rada Európskej únie môže svojím rozhodnutím odňať finančnú pomoc z Kohézneho fondu v prípade, že členský štát vykazuje nadmerný verejný dlh, ktorý sa mu nepodarilo znížiť a ani nepodnikol potrebné opatrenia na jeho zníženie.

Kohíma

Kohíma — mesto v severovýchodnej Indii v blízkosti hranice s Mjanmarskom v medzihorskej kotline, hlavné mesto členského štátu Nágsko; 89-tis. obyvateľov (2013). Remeslá. Stredisko obchodu s ryžou, bavlnou, citrusmi, so zemiakmi a s prírodnou živicou šelak. Prechádza ním cesta spájajúca dolinu rieky Brahmaputry a mesto Imphál v členskom štáte Manípur.

Tradičné sídlo nágskeho kmeňa Angamiov. Po ovládnutí nágskych území Britmi sa Kohíma 1879 stala správnym centrom dištriktu Naga Hills provincie Ásam Britskej Indie. Po vpáde Japonska do Indie počas 2. svet. vojny sa v blízkosti mesta 4. 4. – 22. 6. 1944 odohrali prudké boje, v ktorých zvíťazili Spojenci a ktoré znamenali rozhodujúci zvrat (tzv. Stalingrad Východu) v bojoch o Barmu (Mjanmarsko). Od 1963 je Kohíma hlavným mestom Nágska.

Sídlo rímskokatolíckeho biskupstva (1973). Katedrála (1986 – 91) s prvkami domácej, nágskej architektúry. Vojenský cintorín (založený 1946) s hrobmi asi 1 420 prevažne britských vojakov, ktorí padli v 2. svet. vojne. Univerzita (Nagaland University, založená 1994). Štátne múzeum venované umeniu a kultúre nágskych kmeňov (založené 1970).

Koh-i-noor

Koh-i–noor [-núr] — číry (bezfarebný) diamant s hmotnosťou 105,6 metrických karátov (21,12 g), jeden z najznámejších diamantov sveta. Nájdený v Indii v naplaveninách rieky Gódávarí v okolí Gólkóndy pravdepodobne v 13. stor. (pred 1304; podľa indických legiend existoval už pred 4- až 5-tis. rokmi). Údajne patril viacerým indickým panovníkom, po 1526 panovníkom ríše Veľkych Mogulov. Predpokladá sa, že 1739 sa dostal do rúk iránskeho šáha Nádira, ktorý sa vtedy zmocnil mesta Dillí, a po jeho smrti do rúk jeho vojvodcu a neskoršieho zakladateľa jednotnej afganskej ríše Ahmada Šáha Durráního (aj Ahmed Šach Durání). R. 1813 – 14 ho jeden z jeho nástupcov Šáh Šudžá Durrání (*1780, †1842) počas svojho núteného pobytu v Láhaure (v dnešnom Pakistane) daroval maharadžovi sikhského štátu v Pandžábe Randžítovi Singhovi, čím dosiahol slobodu. R. 1849 po dobytí Pandžábu Britmi sa dostal do vlastníctva britskej kráľovnej Viktórie. R. 1851 bol vystavený na 1. svet. výstave v Londýne a v čase jej konania patril medzi najväčšie známe drahokamy. R. 1852 bol podľa vtedajšej módy zbrúsený do tvaru kvapky (z pôvodných 186 karátov na súčasných 105,6 karátov). Neskôr sa stal súčasťou britských korunovačných klenotov. V súčasnosti je umiestnený na korune zhotovenej pre kráľovnú Alžbetu (*1900, †2002), manželku kráľa Juraja VI., pri príležitosti ich korunovácie (1937).

KOH-I-NOOR

KOH-I–NOOR [-nor] — česká spoločnosť so sídlom v Prahe-Vršoviciach zameraná na výrobu kovovej galantérie. Založená 1902 pod názvom Veřejná obchodní společnost Waldes a spol., hlavným výrobným artiklom bol módny patentný gombík nazvaný Koh-i–noor (podľa slávneho diamantu; obchodná značka K-I–N). Vzostup firmy bol 1939 prerušený nemeckou okupáciou (v tom čase bola premenovaná na KOH-I–NOOR), 1945 bola zoštátnená, 1948 mala okolo 45 kovopriemyselných závodov, po 1985 boli jednotlivým závodom určené nové výrobné programy. Priamym pokračovateľom pôvodnej firmy sa stal závod v Prahe-Vršoviciach, od 1994 akciová spoločnosť. V súčasnosti vyrába široký sortiment kovovej textilnej galantérie (patentné a zapínacie gombíky, háčiky, očká, náprstky, napichovacie a zatváracie špendlíky ap.), kovové, plastové a špirálové zipsy, drobné kovové a plastové výrobky pre automobilový a papierenských priemysel a i.

KOH-I-NOOR HARDTMUTH

KOH-I–NOOR HARDTMUTH [-nor hartmut] — česká spoločnosť so sídlom v Českých Budějoviciach zameraná na výrobu a distribúciu umeleckých, školských a kancelárskych potrieb. Založená 1790 vo Viedni J. Hardtmuthom ako továreň na výrobu jemnej kameniny a porcelánu (→ Hardtmuth), 1802 získala patent na výrobu grafitovej tuhy z grafitu a ílu, 1808 začala vo Viedni aj s výrobou ceruziek, 1848 sa presťahovala do Českých Budějovíc, 1870 bola výroba kameniny a porcelánu ukončená. Od 1888 vyrába grafitovú ceruzku s označením 1500 (v 21 gradáciách), vyvinula systém označovania gradácie ceruziek pomocou písmen (H, B, F) a číslic, 1890 zaviedla výrobu mechanických ceruziek, 1895 umelých kried, 1946 kovových mechanických ceruziek Versatil. R. 1945 bola znárodnená, 1992 sprivatizovaná, od 1994 je súčasťou koncernu Gama Group (dnes Koh-i–noor Hardtmuth holding, a. s.). Vyrába široký sortiment písacích a i. školských a kancelárskych potrieb, ako aj potreby pre umelcov a na voľnočasové aktivity. Svoje výrobky vyváža do 85 krajín sveta.

Kohl, Helmut

Kohl [kól], Helmut, 3. 4. 1930 Ludwigshafen, Porýnie-Falcko – 16. 6. 2017 tamže, pochovaný v Speyeri — nemecký politik. Študoval právo, históriu, sociológiu a politológiu na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom a v Heidelbergu. Od 1946 člen Kresťanskodemokratickej únie (Christlich Demokratische Union, CDU), od 1949 predseda jej mládežníckej organizácie v Ludwigshafene, od 1954 podpredseda mládežníckej organizácie CDU v Porýní-Falcku. R. 1955 – 66 člen predsedníctva CDU spolkovej krajiny Porýnie-Falcko, 1959 – 76 poslanec snemu tejto spolkovej krajiny, od 1960 frakčný predseda, 1963 – 66 predseda mestskej rady v Ludwigshafene, od 1966 predseda CDU v Porýní-Falcku. R. 1969 – 76 predseda krajinskej vlády v Porýní-Falcku. Od 1969 podpredseda spolkovej CDU, 1973 – 98 jej predseda. V parlamentných voľbách 1976 získala pod jeho vedením koalícia CDU a Kresťanskosociálnej únie (Christlich Sociale Union, CSU) 48,6 % voličských hlasov, vládu však zostavila koalícia Sociálnodemokratickej strany Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschland, SPD) a Slobodnej demokratickej strany (Freie Demokratische Partei, FDP) a kancelárom sa stal H. Schmidt. Po volebnej porážke Kohl odstúpil z funkcie krajinského premiéra a stal sa vodcom opozície v spolkovom parlamente (Bundestag). Po názorovej roztržke medzi SPD a FDP začiatkom 80. rokov 20. stor. sa Kohlovi podarilo po dlhých rokovaniach získať podporu FDP a jej vodcu H.-D. Genschera. R. 1982 (1. 10.) bol novou koalíciou CDU/CSU a FDP, ktorá zvíťazila v parlamentných voľbách v marci 1983 (znova 1987), zvolený za kancelára Nemeckej spolkovej republiky (NSR). Jeho vládny program bol od začiatku založený na vyžadovaní osobnej zodpovednosti, zvyšovaní výkonnosti každého jednotlivca a posilnení medzinárodnej prestíže krajiny. V novembri 1983 sa mu podarilo presadiť umiestnenie rakiet NATO v NSR, čo odôvodňoval potrebou demonštrovať spoľahlivou zahraničnou i vnútornou politikou lojalitu k západnému spoločenstvu, a predovšetkým k USA. V septembri 1984 sa vo Verdune uskutočnilo jeho stretnutie s francúzskym prezidentom F. Mitterrandom, ktoré symbolizovalo nemecko-francúzske uzmierenie. Vo vzťahu ku krajinám tzv. východného bloku, najmä k Nemeckej demokratickej republike (NDR), nadviazal na sociálnodemokratických predchodcov a spolu s ministrom zahraničných vecí H.-D. Genscherom viedol politiku, ktorá mala za cieľ postupne prekonať rozporuplné vzťahy medzi obidvoma časťami rozdeleného Nemecka (z toho dôvodu o. i. pozval na štátnu návštevu E. Honeckera, september 1987). Jeho politika uvoľňovania vzťahov viedla v NDR k aktivizácii skrytej opozície a k zmene zmýšľania väčšiny obyvateľov, čo nakoniec vyvrcholilo pádom komunistického režimu na jeseň 1989. Po otvorení hraníc medzi NDR a NSR (9. 11. 1989) začal Kohl robiť potrebné kroky na dosiahnutie zjednotenia Nemecka. Po návšteve Sovietskeho zväzu a rokovaniach s M. Gorbačovom vo februári 1990 získal súhlas Sovietskeho zväzu so zjednotením i súhlas západných spojencov. V máji 1990 bola s NDR podpísaná zmluva o hospodárskom spojení vrátane výmeny východonemeckých mariek v pomere 1:1 a 3. 10. 1990 bolo zrealizované aj politické spojenie, čím NDR prestala existovať (→ Nemecká demokratická republika). Kohl sa stal prvým kancelárom zjednoteného Nemecka, 1991 presadil rozhodnutie, že hlavným mestom Nemecka bude Berlín. V prvých celonárodných voľbách 2. 12. 1990 s prevahou zvíťazil, vo voľbách 1994 však dosiahol iba tesnú väčšinu, čo bolo prejavom nepopulárnych dôsledkov zjednotenia, ktoré musela jeho vláda riešiť (hospodárske a sociálne rozdiely obidvoch častí). Kohlova strata popularity súvisela aj s tým, že náklady na ekonomické ozdravenie východných častí sa ukázali také veľké, až oslabili celé nemecké hospodárstvo. Nespokojnosť s hospodárskou situáciou a nezamestnanosť spôsobili, že vo voľbách 1998 zvíťazili sociálni demokrati (SPD) a na poste kancelára ho vystriedal G. Schröder. Kohl zostal čestným predsedom CDU (zvolený 7. 11. 1998), v januári 2000 však v dôsledku vnútrostraníckej krízy, ktorá vypukla 1999 v súvislosti so zverejnením tzv. čiernych kont (škandál s financovaním strany z nelegálnych zdrojov), odstúpil aj z tejto funkcie. Do 2002 bol poslancom Bundestagu, potom odišiel z politického života.

Kohlberg, Lawrence

Kohlberg [kól-], Lawrence, 25. 10. 1927 Bronxwille, New York — 5./6. 4. 1987 záliv Massachusetts Bay, Atlantický oceán — americký psychológ. Štúdium psychológie absolvoval na univerzite v Chicagu, kde 1958 získal doktorát za prácu o vývinových zmenách morálneho myslenia u detí, od 1959 pôsobil na Yalovej univerzite, od 1968 profesor na Harvardovej univerzite, kde založil Centrum pre morálne vzdelávanie.

Zaoberal sa výskumom v oblasti vývinovej psychológie, vývinom pojmov v tejto oblasti a morálnym vývinom detí. Významne rozvinul oblasť morálnej psychológie. Na základe svojho výskumu určil šesť štádií morálneho usudzovania, ktoré usporiadal do troch úrovní. Do I., predkonvenčnej úrovne (vek 4 – 10 rokov) zaradil prvé (orientácia na trest a poslušnosť) a druhé (orientácia inštrumentálneho relativizmu) štádium, do II., konvenčnej úrovne (vek 10 – 13 rokov) tretie (orientácia tzv. dobrý chlapec, tzv. dobré dievča) a štvrté (orientácia na zákon a poriadok) štádium a do III., postkonvenčnej úrovne (vek 13 rokov a viac, t. j. skorá dospelosť alebo aj nedozretie osobnosti) piate (orientácia na sociálny dohovor) a šieste (orientácia na univerzálne etické zásady) štádium. Nadviazal na J. Piageta, potvrdil vzťah medzi úrovňou kognitívneho vývinu a morálnym usudzovaním. Orientoval sa na oblasť vzdelávania prostredníctvom teórie a výskumom overenej teórie kognitívneho vývinu. Používal metódu tzv. abduktívneho samozavádzania (angl. abductive bootstrapping), pri ktorej deťom a adolescentom prezentoval súbor morálnych dilem. Najvýznamnejšie dielo: Filozofia morálneho vývinu (The Philosophy of Moral Development, 1981 – 1. zväzok Esejí o morálnom vývine, Essays on Moral Development).

Köhler, Georges Jean Franz

Köhler [kő-], Georges Jean Franz, 17. 4. 1946 Mníchov – 1. 3. 1995 Freiburg — nemecký biochemik a imunológ. R. 1974 – 76 pracoval v Laboratóriu molekulárnej biológie na univerzite v Cambridgei, 1976 – 85 v Bazilejskom imunologickom inštitúte, 1985 – 95 riaditeľ Inštitútu Maxa Plancka pre imunobiológiu vo Freiburgu. Zaoberal sa monoklonovými protilátkami a imunitným systémom. R. 1975 spolu s C. Milsteinom vyvinul techniku, pri ktorej sa fúziou myelómových buniek s B lymfocytmi vytvára nový typ buniek s vlastnosťami obidvoch rodičovských buniek. Novovzniknuté bunky preberajú z myelómových buniek najmä životaschopnosť, z B lymfocytov schopnosť produkovať protilátky so známou a žiaducou špecifickosťou. Novovzniknuté bunky potom rozmnožili a vytvorili klon buniek, ktorý sa označuje ako hybridóm, preto sa postup prípravy monoklonových protilátok nazýva hybridómová technológia. Köhler a Milstein túto techniku prispôsobili tak, aby bola použiteľná na široké spektrum antigénov, proti ktorým hybridómy vytvárajú čisté monoklonové protilátky využívajúce sa v diferenciálnej diagnostike vírusových, baktériových, nádorových a iných chorôb. Nobelova cena za fyziológiu a medicínu (1984, s N. K. Jernem a C. Milsteinom) za klonovo selekčnú teóriu tvorby protilátok a vypracovanie hybridómovej technológie umožňujúcej prípravu monoklonových protilátok.

Köhler, Horst

Köhler [kő-], Horst, 22. 2. 1943 Skierbieszów, Poľsko — nemecký ekonóm a politik, prezident (2004 – 10). Jeho rodina pochádzala z oblastí Moldavska (Besarábie) obývaných Nemcami, ktoré musela 1940 opustiť, 1942 sa usadila v dnešnom Poľsku (→ Generálny gouvernement), potom v Lipsku v neskoršej Nemeckej demokratickej republike a po jej opustení (1953) žila od 1957 v Ludwigsburgu v NSR. Köhler študoval ekonómiu a politológiu na univerzite v Tübingene, 1969 – 76 pôsobil v tamojšom Inštitúte pre aplikovaný hospodársky výskum (Institut für Angewandte Wirtschaftsforschung), 1976 – 81 na Spolkovom ministerstve hospodárstva v Bonne, od 1981 člen Kresťanskodemokratickej únie (CDU). Od 1982 na Spolkovom ministerstve financií v Bonne, 1990 – 93 štátny tajomník (o. i. pre otázky menovej politiky, medzinárodných finančných vzťahov ap.). R. 1993 – 98 prezident združenia Deutscher Sparkassen- und Giroverband, 1998 prezident Európskej banky pre obnovu a rozvoj v Londýne, 2000 – 04 generálny riaditeľ Medzinárodného menového fondu vo Washingtone. R. 2004 bol zvolený za spolkového prezidenta (do úradu nastúpil 1. 7.), zameriaval sa na udržateľnosť pracovných miest a podporu politiky EÚ, v zahraničnej politike presadzoval vytvorenie globálnej koncepcie na boj proti svetovej chudobe. R. 2009 nastúpil po znovuzvolení druhé funkčné obdobie, 2010 z funkcie odstúpil.

Köhler, Wolfgang

Köhler [kő-], Wolfgang, 21. 1. 1887 Reval, dnes Tallinn, Estónsko – 11. 6. 1967 Enfield, New Hampshire — nemecký psychológ. R. 1905 – 06 študoval na univerzite v Tübingene, 1906 – 07 v Bonne a 1907 – 09 v Berlíne. Patrí k významným osobnostiam celostnej psychológie (gestaltpsychológia) rozpracovanej na základe experimentov, ktoré uskutočnil 1910 – 13 s Kurtom Koffkom (*1886, †1941) a M. Wertheimerom počas pôsobenia v Psychologickom inštitúte vo Frankfurte nad Mohanom. R. 1913 – 20 riaditeľ antropoidnej výskumnej stanice Pruskej akadémie vied na ostrove Tenerife (Kanárske ostrovy), 1921 – 35 riaditeľ Psychologického inštitútu Berlínskej univerzity (od 1922 profesor). R. 1935 emigroval pred nacizmom do USA, kde pôsobil na Swarthmore College (Pensylvánia) a od 1956 na Dartmouth College v Hanoveri (New Hampshire). Na ostrove Tenerife uskutočnil sériu experimentov so šimpanzmi (riešenie problémov) s cieľom objasniť ich schopnosť používať jednoduché nástroje, vytvoriť si jednoduchú štruktúru (obraz o realite) a následne zovšeobecniť a opakovane použiť rovnaké riešenia aj na iné situácie. Výsledky experimentov zhrnul v monografii Inteligenčná skúška ľudoopov (Intelligenzprüfung an Menschenaffen, 1917; angl. The Mentality of Apes, 1925), ktorá mala veľký ohlas. Autor diela Gestaltpsychológia (Gestaltpsychologie, 1929).

Kohleria

Kohleria [kole-; vl. m.] — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď gesnériovité. Trváce byliny alebo polokry pochádzajúce z tropických oblastí Sev., Str. a Juž. Ameriky. Majú šupinatý podzemok, vajcovitokopijovité alebo vajcovité protistojné alebo v praslenoch po troch vyrastajúce chlpaté listy so zúbkatým alebo s vrúbkovaným okrajom a zvyčajne chlpaté rúrkovité kvety vyrastajúce jednotlivo, v pároch alebo v previsnutých okolíkatých strapcoch v pazuchách listov, plod tobolka alebo bobuľa s drobnými semenami.

Patrí sem okolo 50 druhov, napr. do 60 cm vysoká Kohleria amabilis so svetlozelenými listami, na líci so striebristými alebo s hnedými škvrnami a s tmavoružovými kvetmi s tehlovočervenými pásikmi na okrajoch, 45 – 60 cm vysoká Kohleria bogotensis s tmavozelenými, na rube sivozelenými listami a s červenými kvetmi zvonka so žltou, červenoškvrnitou bázou, do 60 cm vysoká Kohleria digitaliflora s bielochlpatou stonkou, bledosvetlosivozelenými listami a s purpurovoružovými kvetmi s purpurovoškvrnitým zeleným okrajom a do 100 cm vysoká Kohleria eriantha s červenkastochlpatou stonkou, tmavozelenými listami a s oranžovočervenými kvetmi so žltoškvrnitým okrajom.

Köhlerová-Richterová, Emmy

Köhlerová-Richterová [kő-] (Köhler-Richter), Emmy, 9. 2. 1918 Gera, Durínsko – 11. 9. 2013 Lipsko — nemecká tanečnica, baletná majsterka a choreografka. R. 1935 – 37 študovala moderný výrazový tanec u M. Wigmanovej a klasický balet u T. Gsovskej v Berlíne. Účinkovala na baletných scénach v Bonne, Berlíne, Štrasburgu a Lipsku. Ako baletná majsterka pôsobila 1947 – 51 v Kolíne nad Rýnom, 1951 – 53 v Leverkusene, 1953 – 55 v Bazileji a 1956 – 58 vo Weimare. R. 1958 – 78 hlavná choreografka, súčasne od 1963 šéfka baletu Lipskej opery. Vytvorila viac ako 20 choreografií prevažne ruského, ale i svetového baletného repertoáru. Svojimi invenčnými a netradičnými choreografiami pozdvihla balet Lipskej opery na jednu z popredných svetových baletných scén. K jej najvýznamnejším choreografiám patria Spiaca krásavica (1960), Otroci (Wolfgang Hohensee, *1927; 1961), Abraxas (W. Egk, 1962), Romeo a Júlia (1963), Labutie jazero (1966), Legenda o láske (1967) a Bolero (1972). Od 1993 čestná členka Lipskej opery.

Kohlrauschov zákon

Kohlrauschov zákon [kólraušov] — vzťah vyjadrujúci závislosť molárnej vodivosti silných elektrolytov od koncentrácie, podľa ktorého molárna vodivosť \(\Lambda\) je lineárne závislá od druhej odmocniny molárnej koncentrácie \(c: \Lambda =\Lambda_0 - k\sqrt c\), kde \(\Lambda_0\) je medzná molárna vodivosť (vodivosť definovaná pre koncentráciu elektrolytu blížiacu sa k nule) a \(k\) experimentálny koeficient.

Vodivosť v roztokoch elektrolytov súvisí s pohyblivosťou prítomných iónov. Rozdiely hodnôt \(\Lambda_0\) dvojice elektrolytov, ktoré majú rovnaký jeden ión, sú približne rovnaké, napr. \(\require{mhchem}\ce{\Lambda_0(NaCl) - \Lambda_0(KCl) \approx \Lambda_0(NaNO_3) - \Lambda_0(KNO_3) \approx \Lambda_0(NaBr) - \Lambda_0 (KBr)}\). Z toho vyplýva, že celková molárna vodivosť elektrolytu je daná súčtom molárnych vodivostí katiónu a aniónu \(\Lambda_0 = \Lambda_0^+ + \Lambda_0^-\). Ak elektrolyt disociuje na viac ako na dva ióny, platí vzťah \(\Lambda_0 = k^+\Lambda_0^+ + k^-\Lambda_0^-\), kde \(k\) sú stechiometrické koeficienty príslušných iónov. Vzťahy vyjadrujúce aditivitu molárnych vodivostí iónov sa označujú ako Kohlrauschov zákon o nezávislej pohyblivosti (putovaní) iónov pre nekonečne zriedené roztoky. Možno ich využiť aj na výpočet molárnej vodivosti slabých elektrolytov kombináciou molárnych vodivostí silných elektrolytov. Napr. molárna vodivosť kyseliny octovej sa dá vypočítať z molárnych vodivostí octanu sodného, kyseliny chlorovodíkovej a chloridu sodného. Nazvaný podľa F. Kohlrauscha, ktorý vzťahy označované ako Kohlrauschov zákon publikoval 1869 – 80.

Kohn, Rudolf

Kohn [kón], Rudolf, 26. 3. 1922 Napajedla, okr. Zlín – 10. 7. 2016 Bratislava — slovenský chemik českého pôvodu. R. 1949 – 52 pôsobil vo Výskumnej stanici cukrovarníckej v Bratislave a 1953 – 86 v Chemickom ústave SAV v Bratislave, 1969 – 70 absolvoval študijný pobyt v Ústave biochémie mora v Trondheime (Nórsko); 1968 DrSc. Zaoberal sa technologickými procesmi epurácie (čistenia) repnej šťavy, v spolupráci s J. Vašátkom našiel optimálne podmienky rôznych technologických postupov pri výrobe repného cukru. Od 1963 sa zaoberal výskumom fyzikálno-chemických vlastností kyslých polysacharidov (pektínov, alginátov). Objasnil mechanizmus väzby biologicky významných a niektorých toxických katiónov na tieto látky so zreteľom na ich využitie ako profylaktík, resp. liekov pri intoxikácii. Spoluautor 96 pôvodných vedeckých prác (viac ako 1 000 citácií) a 9 patentov.

Kohnová, Silvia

Kohnová [kóno-], Silvia, 29. 12. 1960 Bratislava — slovenská hydrologička a vodohospodárka. Od 1985 pôsobí na Stavebnej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave; 2015 profesorka. Zaoberá sa najmä problematikou určovania návrhových hydrologických veličín, regionalizáciou a regionálnou typizáciou v hydrológii, modelovaním extrémneho odtoku z povodia, problematikou protipovodňovej ochrany, ako aj riešením viacerých expertíz a normotvorných úloh.

Autorka a spoluautorka viac ako 70 vedeckých prác, 8 monografií, napr. Analýza maximálnych úhrnov zrážok v povodí horného Hrona (2005), Regionálne metódy odhadu na povodiach bez priamych pozorovaní: prípadové štúdie (Regional methods for prediction in ungauged basins: Case studies, 2006), Škálovanie intenzít krátkodobých dažďov na Slovensku (2010), Priestorová regionalizácia návrhových zrážok na Slovensku (2011), vysokoškolskej učebnice Integrovaný manažment povodia: vybrané problémy (2013), 8 skrípt, ako aj odborných a populárnych článkov a recenzií.

kohorta

kohorta [lat.] —

1. demogr. skupina jedincov prežívajúcich rovnakú významnú udalosť v rovnakom časovom úseku. Termín sa spravidla používa v podobnom zmysle ako generácia, nie však z hľadiska rovnakého veku, ale z hľadiska prežívania sledovaných demografických udalostí, napr. súbor jedincov, ktorí uzatvorili sobáš v jednom kalendárnom roku, tvorí sobášnu kohortu, súbor narodených detí prvého poradia v danom kalendárnom roku tvorí kohortu narodených prvého poradia. Niekedy sa kohorta nepresne používa v užšom význame ako synonymum pojmu generácia alebo v širšom význame, keď okrem vlastného významu zahŕňa aj pojem generácia;

2. biol., ekol. vedľajšia taxonomická jednotka v klasifikácii živočíchov zvyčajne medzi triedou a radom, prípadne medzi infraradom a čeľaďou, v klasifikácii rastlín niekedy zaraďovaná medzi divíziu (kmeň) a triedu; populácia, ktorú tvoria jedince tej istej generácie, aj skupina jedincov narodená (vyklíčená) v určitom časovom úseku. Termín kohorta sa používa napr. pri rozboroch populačných vzoriek a pri určení vekovej štruktúry populácie, keď nie je známy presný vek jedincov, známe je však obdobie ich narodenia (vyklíčenia). Označuje sa symbolom K a číselným indexom poradového čísla kohorty, napr. pri hlodavcoch patria do K0 jedince narodené v minulom roku, do K1 jedince narodené na jar, do K2 jedince narodené v lete a do K3 jedince narodené na jeseň;

3. hist., voj. lat. cohors, množné číslo cohortes — v Rímskej ríši:

a) podjednotka rímskej légie. Kohorty začali vznikať ako taktické bojové jednotky koncom 2. stor. pred n. l. po vojenskej reforme Gaia Maria. Každá kohorta sa delila na tri manipuly, každý manipul na dve centúrie, 10 kohort tvorilo jednu légiu. V závislosti od počtu mužov v centúriách (pôvodne 100, inokedy 60 – 120) mala kohorta okolo 600 mužov (pešiakov a jazdcov). V pochodovom i v stálom tábore mali kohorty presne vyčlenené miesto. Označovali sa poradovým číslom, pričom prvá sa vždy považovala za najlepšiu a najskúsenejšiu a ďalšie za menej skúsené. V období raného cisárstva na konci 1. stor. pred n. l. dosahovala prvá kohorta až 800 mužov a delila sa na 5 centúrií. Kohorty sa označovali zástavou (vexillum), ktorú niesol vexillarius, a nazývali sa podľa spôsobu boja, napr. pešia (cohors peditata), jazdecká (cohors equitata) a lukostrelecká (cohors sagittariorum) kohorta, podľa kmeňov, resp. podľa národov, z ktorých príslušníkov boli zostavené, napr. galská (cohors Gallorum) a hispánska (cohors Hispanorum) kohorta, alebo podľa cisárov, za ktorých vlády vznikli, napr. Flaviova (cohors Flavia), Trajánova (cohors Traiana) a Antoninova (cohors Antoniniana) kohorta. V období cisárstva vzniklo viacero druhov pomocných kohort, ktoré boli vytvorené z príslušníkov miestnych spojeneckých kmeňov (→ auxíliá), na ich čele stáli prefekti;

b) prétoriánska kohorta (cohors praetoria aj praetoriana; aj prétoriánska garda) — pôvodne osobná stráž vojvodcu pri vojenskom ťažení, počas vlády cisára Augusta tvorili prétoriánske kohorty gardové oddiely rímskeho vojska chrániace cisára. Pôvodne boli rozmiestnené mimo Ríma, za cisára Tiberia umiestnené v kasárňach (castra praetoria; aj prétoriánsky tábor) na juhovýchodnom okraji mesta; → prétoriáni. Ako priateľská kohorta (cohors amicorum) sa prenesene označovala skupina priateľov cisára, z ktorej postupne vznikol jeho poradný orgán;

c) jednotky zabezpečujúce poriadok a bezpečnosť v hlavnom meste Rímskej ríše v Ríme, kde pôsobili mestská kohorta, kohorta hasičov a kohorta dobrovoľníkov (cohortes voluntariorum) utvárané podľa potreby. Tri mestské kohorty (cohortes urbanae) utvoril cisár Augustus okolo 13 pred n. l. Každá mala 500 mužov, za cisára Vitellia 1 000 a za Severa 1 500, každej velil tribún, všetky kontroloval senátor vymenovaný do funkcie mestského prefekta (praefectus urbi). Ich základňou bol prétoriánsky tábor v Ríme. Niekedy boli posielané aj do iných miest, napr. do Kartága na ochranu obilia či do Lugdunu (dnešný Lyon) na ochranu mincovne. Sedem kohort hasičov či nočných strážcov predstavovalo stálu hasičskú posádku (cohortes vigilum; lat. vigil = strážca, hasič) zriadenú cisárom Augustom po požiari Ríma (6 n. l.). Každá mala 500, neskôr 1 000 mužov na čele s tribúnom, všetky podliehali veleniu prefekta (praefectus vigilum);

4. prenesene záujmovo alebo účelovo prepojené väčšie množstvo ľudí, skupina.

Kohout, Eduard

Kohout, Eduard, vlastným menom František Kohout, 6. 3. 1889 České Budějovice – 25. 10. 1976 Praha — český herec. R. 1906 – 09 člen rôznych divadelných spoločností, 1909 – 13 člen činohry Mestského divadla v Plzni (angažoval ho Vendelín Budil, *1847, †1928, ktorý sa stal jeho hereckým vzorom), 1914 – 16 Divadla na Vinohradech v Prahe, 1916 – 60 (na pozvanie J. Kvapila) činohry Národného divadla v Prahe.

Významný predstaviteľ prvej generácie moderného českého herectva po 1. svet. vojne. Prešiel zložitým hereckým vývinom od psychologického realizmu cez impresionizmus a expresionizmus k civilnému hereckému prejavu bez pátosu, v ktorom dominoval vynikajúci hlasový prejav. Pod vedením K. H. Hilara, režiséra Národného divadla v Prahe, sa stal majstrom nuansovaného hlasového prejavu. Spolupracoval aj s režisérmi J. Frejkom a K. Dostálom. Predstaviteľ výrazných shakespearovských a iných postáv, (napr. Smerďakov, Bratři Karamazovi, podľa F. M. Dostojevského, 1922; Dauphin Karel, G. B. Shaw: Svatá Jana, 1924; Benvolio, W. Shakespeare: Romeo a Julie, 1924; Hamlet, W. Shakespeare, 1926; Oidipus, Sofoklés: Král Oidipus, 1932; Krečinskij, A. V. Suchovo-Kobylin: Svatba Krečinského, 1940, 1947, 1949; Torquato Tasso, J. W. Goethe, 1942), ako aj komických postáv (napr. Lelio, C. Goldoni: Benátská maškaráda, 1941). Účinkoval aj vo filmoch Batalion (1937), Kouzelný dům (1939), Noční motýl (1941), Turbina (1943), Kluci na řece (1944), Lavina (1946), Housle a sen (1947), Mikoláš Aleš (1951), Baron Prášil (1961), Ukradená vzducholoď (1966), Spalovač mrtvol (1968), Na kometě (1970) a Akce v Istanbulu (1975). Výrazný predstaviteľ českého recitátorského umenia, interpret tvorby K. Biebla, V. Nezvala, J. Seiferta a i. Autor knihy spomienok Divadlo aneb Snář (1975).

Kohout, Jiří

Kohout, Jiří, 23. 7. 1933 Pohořelice, okres Brno-venkov — slovenský chemik českého pôvodu. R. 1960 – 99 pôsobil na Chemickotechnologickej fakulte (dnes Fakulta chemickej a potravinárskej technológie) STU v Bratislave; 1991 DrSc., 1994 profesor. Zaoberal sa anorganickou chémiou, špeciálne chémiou koordinačných zlúčenín prechodných kovov s lineárnymi a nelineárnymi pseudohalogenidovými (napr. kyanatanovými, dikyanoamidovými, trikyanometanidovými) ligandmi. V spolupráci s M. Hvastijovou zistil, že niektoré z týchto ligandov môžu so susednými organickými ligandmi pyrazolového typu v koordinačnej sfére kovu poskytovať nukleofilné adičné reakcie, z dvoch samostatných ligandov tak vznikne jeden bidentátny chelátujúci ligand. Výsledná štruktúra je izomérna s koordinačnou zlúčeninou pred adíciou. Tento dovtedy neobjavený typ izomérie sa označuje ako koligandová izoméria. Spoluautor viac ako 100 vedeckých článkov s vysokou citovanosťou, úspešnej vysokoškolskej učebnice Všeobecná a anorganická chémia (1974) a viacerých vysokoškolských učebných textov.

Kohout, Pavel

Kohout, Pavel, 20. 7. 1928 Praha — český spisovateľ. R. 1947 – 52 študoval literárnu komparatistiku, estetiku a divadelnú vedu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity, 1947 – 49 pôsobil v Československom rozhlase, 1949 – 50 ako kultúrny pridelenec na československom veľvyslanectve v Moskve, 1950 – 52 šéfredaktor týždenníka Dikobraz, 1956 redaktor Československej televízie, od 1957 spisovateľ z povolania, medzitým 1963 – 66 dramaturg Divadla na Vinohradech v Prahe. V 50. rokoch 20. storočia sa ako presvedčený komunista politicky angažoval, 1952 – 62 člen Ústredného výboru Československého zväzu mládeže. Postupne sa s komunistickým režimom prestal stotožňovať, v 2. pol. 60. rokov 20. storočia sa zapojil do obrodného procesu v spoločnosti, ktorého nositeľmi boli aj spisovatelia (1968 – 69 predseda KSČ v pražskej pobočke Svazu československých spisovatelů), a 1968 sa stal protagonistom Pražskej jari. Po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy (august 1968) bol 1969 vylúčený z KSČ i zo Svazu československých spisovatelů a občiansky i profesionálne perzekvovaný, jeho diela boli zakázané, nesmeli sa v Československu uvádzať ani vydávať (niektoré vyšli ako samizdaty napr. v edícii Petlice). Roku 1976 – 77 jeden z hlavných iniciátorov Charty 77. Roku 1979 mu československé úrady nepovolili návrat z pracovného pobytu v Rakúsku a bol zbavený československého štátneho občianstva. Usadil sa vo Viedni, od 1990 striedavo žije aj v Prahe.

Venoval sa poézii, próze a najmä dráme, zobrazoval spoločensko-politické témy. V 50. rokoch 20. storočia písal angažované diela, v ktorých sa stotožnil s komunistickým režimom (básnické zbierky Verše a písně, 1952; Čas lásky a boje, 1954; divadelná hra Dobrá píseň, 1952), neskôr zaujal kritický postoj. V divadelnej hre Zářijové noci (1956, premiéra 1957; filmová adaptácia 1957, réžia V. Jasný) z armádneho prostredia riešil právo jedinca na vlastné rozhodovanie, v satirickej tragickej komédii Chudáček (zakázaná 1956, vydaná 2010) a v hre Taková láska (uvedená 1957, vydaná 1958; sfilmovaná 1959, réžia J. Weiss) poukazoval na rozpor medzi proklamovanými socialistickými hodnotami a realitou. Vytvoril adaptácie známych prozaických predlôh, písal filmové scenáre, napr. Zítra se bude tančit všude (1952), Cesta zpátky (1958), Letiště nepřijímá (1959) a Smyk (1960).

V 60. rokoch 20. storočia autorsky spolupracoval najmä s Divadlom na Vinohradech a s Divadlom S. K. Neumanna v Prahe, pre ktoré napísal väčšinu hier a divadelných adaptácií, viaceré boli uvedené aj v zahraničí. V tragikomickej cirkusovej feérii August August, august (1967, prepracovaná 1982 pod názvom Malý august, 1994 pod názvom Klaun; televízne spracovanie v NSR 1970) zobrazil na príbehu klauna nerovný zápas človeka a jeho túžob s mocou. Venoval sa aj divadelnej a filmovej réžii (Svatba s podmínkou, 1965; 7 zabitých, 1965).

Od 70. rokov 20. storočia počas života v emigrácii vychádzali jeho diela v nemčine, väčšinu preložil do češtiny. V tomto období vytvoril divadelné adaptácie Ubohý vrah (svetová premiéra nemecky v Düsseldorfe 1973, 1976 uvedená na Broadwayi ako prvá česká hra v histórii; český samizdat 1976, vydaná 1990, česká premiéra 1991) podľa poviedky Rozum od L. N. Andrejeva, Ruleta (1974, premiéra 1975, samizdat 1976) podľa poviedky Tma L. N. Andrejeva, Král Colas Kolikátý (1975, premiéra 1978; české vydanie 1991) podľa románu Dobrý človek ešte žije od R. Rollanda, Amerika (1978, spoluautor I. Klíma) podľa F. Kafku, Hráč a jeho štěstí (1983) podľa F. M. Dostojevského, Velká hra na javora (1984) podľa M. Eliadeho, Noční můra (1984) podľa G. Orwella a i. V trilógii groteskných aktoviek Život v tichém domě (Válka ve třetím poschodí, Pech pod střechou, Požár v suterénu, 1971 – 74, samizdat 1974), ktoré spojil mottom Obyvatelé všech domů, spojte se! (parafráza na komunistické heslo Proletári všetkých krajín, spojte sa!) charakterizoval absurdnosť pomerov v období normalizácie, v jednoaktovke Marie zápasí s anděly (1980, uvedená 1981; česky 1990; televízny film Anjeli moci, 1988, réžia Giorgio Albertazzi) sa inšpiroval tzv. bytovým divadlom a osudom českej herečky V. Chramostovej, pre ktorú o. i. adaptoval Macbetha W. Shakespeara pod názvom Play Macbeth (1978). V nasledujúcich jednoaktovkách Atest (1978, premiéra 1979), Marast (1981, uvedená 1982) a Safari (1985, uvedená 2002) rozpracoval tematiku Ferdinanda Vaňka, hlavnej postavy z hry Audiencia od V. Havla. V ďalšom období sa venoval celovečerným hrám Pat aneb Hra králů (1987, premiéra 1991), Ecce Constantia! (1988, premiéra 1989), Malá krevní msta (1991), Bitva duchů (1995), Nuly (2000), Dvě gorily proti mafii (2001), Eros (2002), Arthurovo Bolero (2003), Malá hudba moci (2005), Hašler... (2013), Rudolfovo číslo (2013, pripravovaná k 70. výročiu SNP) a i. Kohoutove divadelné hry sa zaraďujú k dielam tzv. modelovej drámy, sú charakteristické racionálno-analytickým autorským prístupom a výrazným kritickým posolstvom, výraznou črtou je aj ironický humor a groteskné zveličenie.

V prozaických dielach, napr. v románoch Bílá kniha o kauze Adam Juráček (nemecky 1970, český samizdat 1975, česky 1978 Toronto, 1991 Praha), Katyně (nemecky 1970, český samizdat 1978, 1990 Praha) a Nápady svaté Kláry (česky 1981 Toronto, 1991 Praha; sfilmovaný 1980, réžia V. Jasný; 1996, réžia Ari Folman, Ori Sivan), využíval na zobrazenie témy totalitného režimu satiru, grotesknú hyperbolu a alegóriu. Vo svojich dielach zachytil obdobie Pražskej jari (koláž komentovaných denníkových záznamov a dokumentov Z deníku kontrarevolucionáře, nemecky 1969, česky 1997), Charty 77 (memoárový román Kde je zakopán pes, 1987 Kolín nad Rýnom, 1990 Brno), 2. svet. vojny (Hodina tance a lásky, nemecky Mníchov 1989, česky 1989 Kolín nad Rýnom, 1992 Praha; televízny film 2003, réžia V. Polesný), emigrácie (román Konec velkých prázdnin, nemecky 1990 Mníchov, 1996 Praha; rovnomenný televízny seriál 1994, réžia M. Luther), lustrácií v 1991 (politický triler Sněžím, nemecky 1992 Mníchov, česky 1993 Praha) a pražského povstania 1945 (román Hvězdná hodina vrahů, 1995). Autor románov Ten žena a ta muž (1998), Ta dlouhá vlna za kýlem (2000; nemecký televízny film 2012, réžia Nikolaus Leytner), To byl můj život? (2 zv., 2005, 2006), Smyčka (2008; televízny film 2009, réžia Viktor Polesný), Cizinec a krásná paní (2009; televízny film 2011, réžia Viktor Polesný), Můj život s Hitlerem, Stalinem a Havlem (2 zv., 2011), Tango mortale (2012) a i.

Nositeľ Veľkej rakúskej štátnej ceny za európsku literatúru (1977), Rakúskeho čestného kríža za vedu a kultúru (1998), Európskej ceny za kultúru a komunikáciu (2000) a Veľkého kríža Radu za zásluhy NSR (2002).

Kohrúdske vrchy

Kohrúdske vrchy, perzsky Kohrúd — horské pásmo v str. Iráne v str. časti Iránskej plošiny vých. od pohoria Zagros tiahnuce sa zo severozápadu na juhovýchod; dĺžka okolo 900 km. Prevládajúce výšky 2 000 – 3 000 m n. m., najvyšším vrchom je vyhasnutá sopka Hezár, 4 420 m n. m. Budované prvohornými a mladodruhohornými (kriedovými) usadenými a sopečnými horninami pokrytými skalnými zvetraninami. Ročný úhrn zrážok od 100 mm v predhoriach do 300 mm v najvyšších častiach. Periodické rieky. Chudobné polopúšťové a stepné rastlinstvo.

Kohtla-Järve

Kohtla-Järve — mesto v severových. Estónsku v okrese Ida-Viru; 43-tis. obyvateľov (2013). Významný ťažobný (významné stredisko ťažby bituminóznych bridlíc i napriek jej výraznému poklesu 1991 súvisiacemu s poklesom vývozu do Ruska), energetický a chemický (o. i. výroba priemyselných hnojív, živočíšnych olejov a kyseliny benzoovej) priemysel, ďalej priemysel potravinársky, stavebných materiálov, odevný a nábytkársky.

S ťažbou bridlíc sa v oblasti začalo 1916, nové sídlo bolo vybudované 1924, od 1946 mesto. Neskôr boli ku Kohtla-Järve pripojené ďalšie okolité sídla. Dom kultúry v štýle socialistického realizmu (1952). Múzeum bituminóznych bridlíc (1966).

kohút

kohút

1. samec vtákov z radu kurotvaré. Vyznačuje sa zvyčajne vyššou hmotnosťou než sliepka, pestrým sfarbením, predĺženými chvostovými perami, rôznymi výrastkami na hlave (hrebeň a mäsité laloky) a ostrohami na nohách. Ozýva sa druhovo špecifickým hlasom, najčastejšie počas toku; typické je kikiríkanie kohúta kury domácej (Gallus gallus domesticus). Kohúty väčšiny druhov sú polygamné, o svoje potomstvo sa nestarajú.

V tradičných predstavách sa kohútovi pripisovala ochranná i veštecká funkcia, symbolizoval plodnosť a bojovnosť. U starých Iráncov (Peržanov) v predislamskom období bol strážcom ríše dobra, zaháňal démonov a videl do budúcnosti. Východní Slovania ho často používali ako obetný dar. Čierny kohút bol posvätným vtákom Svantovíta, neskôr sa u pobaltsko-polabských Slovanov preniesol kult kohúta na sviatok sv. Víta, ktorému kažoročne obetovali hydinu. Rituálne zabíjanie kohúta symbolizovalo zánik starého a nástup nového života.

Na Slovensku bolo kohútie mäso rituálnym jedlom pri obradoch prechodu, na krstinách, svadbách a karoch. Kohút ohlasoval začiatok dňa, podľa poverových predstáv jeho hlas zaháňal nočných démonov, revenantov a upírov (Kohút zaspieval a čert sa hneď na kolomaž rozlial). Symbolizoval plodnosť i bojovnosť, z jeho správania sa odvodzovali predpovede a veštby, napr. kikiríkanie predo dvermi znamenalo hádku v dome, trojnásobné kikiríkanie na pravé poludnie (príp. kikiríkanie sliepky) smrť gazdu, kikiríkanie večer nešťastie, ak kohút vyletel na strechu domu, požiar (drevené a kovové plastiky kohútov sa umiestňovali na veže a štíty domov na ochranu pred požiarom), ako aj mnohé pranostiky, napr. ak kohút vyletel na plot, malo byť pekne, ak hrabal na hnoji alebo veľa kikiríkal, malo pršať, koľkokrát sa ozval na Božie narodenie (25. decembra), toľkokrát mali byť prerušené jarné práce pre zlé počasie. Čierny kohút chránil dom pred ohňom a prinášal šťastie, v iných predstavách bol jednou z podôb zlého ducha (v antropomorfnej podobe sa niekedy znázorňoval čert s kohútím zobákom a za klobúkom s perom z chvosta čierneho kohúta, ktorým dával ľuďom podpisovať zmluvy). Biely kohút odháňal hlodavcov, ale aj nápadníkov. Kohútia krv sa používala ako liečivo, potierali sa ňou bradavice alebo sa používala na odohnanie smrti ťažko chorých;

2. tech. aj kohútik — a) súčiastka na zatváranie, prípadne na rozdeľovanie toku kvapaliny alebo plynu v potrubí. V telese kohúta sa otáča guľa (guľový kohút) alebo kužeľ (kužeľový kohút) s otvorom v priamom smere (jednocestný kohút) alebo v tvare T (trojcestný kohút). Čap gule alebo kužeľa je ukončený štvorhranom, ktorého otáčaním kľúčom alebo ručnou pákou sa zatvára alebo mení smer toku kvapaliny, resp. plynu (zatvárací, regulačný kohút), alebo výtok (výtokový, výpustný, odvodňovací kohút). Ručné ovládanie kohúta je vždy doplnené vizuálnou kontrolou (poloha páky, ryska) a používa sa pri rozvodoch s menším priemerom (plyn alebo pomalšie prúdiaca kvapalina); b) spúšťací mechanizmus niektorých strelných zbraní, spúšť.

Kohút

Kohút — vrch v Slovenskom rudohorí v geomorfologickom celku Stolické vrchy, 1 409 m n. m. Budovaný granitoidnými horninami, najmä žulami a biotickými granitoidmi. Zalesnený, výskyt endemitu rozchodníka ročného (Sedum annuum).

Kohút, Anton

Kohút, Anton, 1. 6. 1940 Horovce, okres Michalovce – 22. 12. 2011 Košice — slovenský lekár a farmakológ. Od 1963 pôsobil v Ústave patológie a experimentálnej fyziológie, 1969 – 2011 v Ústave farmakológie Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach (1972 – 85 prodekan, 1985 – 90 dekan fakulty), súčasne na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, výučbová základňa Prešov; 1984 DrSc., 1985 profesor. Absolvoval študijné pobyty v Leningrade (dnes Petrohrad, 1974) a v Moskve (1982).

Zaoberal sa farmakológiou žalúdkového vredu, apoptózou pri karcinogenéze a pľúcnym karcinómom. Autor a spoluautor viacerých monografií a vysokoškolských učebníc, napr. Všeobecná farmakológia (1994), Špecifická farmakológia (1997), Všeobecné základy účinku lieku (1999) a Základná farmakológia a farmakoterapia, 12 učebných textov, ako aj 197 vedeckých a odborných prác v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Člen mnohých vedeckých rád a komisií, nositeľ viacerých ocenení.

Kohuth, Jozef

Kohuth [-hut], Jozef, 1. 3. 1828 Ústie nad Oravou, dnes zaniknutá obec, okres Tvrdošín – 16. 6. 1900 Dolný Kubín — slovenský literárny historik, bibliograf, národnokultúrny pracovník, rímskokatolícky kňaz. R. 1848 – 51 absolvoval štúdium teológie v Spišskej Kapitule, po vysvätení za kňaza (1851) kaplán v Rabči a Liskovej, od 1853 administrátor a farár v Dolnom Kubíne. R. 1868 – 71 vicearchidiakon a škôldozorca, 1872 – 92 dekan dolnooravského obvodu.

Už od 50. rokov 19. stor. písal články do časopisov Cyrill a Method a Priateľ školy a literatúry. Ako oravský regionalista orientovaný na širší vlastivedný výskum zhromaždil obsiahly faktografický (historický, kultúrny, geografický, etnografický, sociologický) materiál, v rukopise zanechal napr. genealógie oravských rodín, životopisy oravských dejateľov, ako aj Krátke dejiny Slovenska. Časť listinných materiálov k dejinám Oravy uverejnil v Slovenskom letopise (1881 – 82) a Slovenských pohľadoch (1886 – 87). Od 1882 bol stálym prispievateľom do Katolíckych novín, v ktorých publikoval rozsiahly cyklus Pomník zásluhám (1888) o významných národných a cirkevných dejateľoch a cyklus Z dejín slovenskej literatúry (1890). Významný bol jeho literárnohistorický výskum bernolákovského hnutia a literatúry, k spisbe Slovenského učeného tovarišstva zhromaždil množstvo bibliografických údajov; výsledky svojej práce publikoval v Literárnych listoch (1890 – 94) a v zborníku Tovaryšstvo (1893, 1895). Od 1858 člen Učenej spoločnosti milovníkov knižnice V. Čaploviča (založená 1839), od 1863 člen výboru Matice slovenskej.

kohútik

kohútikzootech. vyvýšené miesto v medzilopatkovej oblasti zvieraťa tvorené najvyšším tŕňovým výbežkom hrudníkového stavca. Výška v kohútiku, kolmá vzdialenosť kohútika od zeme, sa nazýva kohútiková výška alebo kohútiková miera; meria sa pri veľkých cicavcoch. Kohútik sa hodnotí napr. pri posudzovaní exteriéru hospodárskych zvierat (vysoký, rozštiepený, nízky, ostrý kohútik) alebo psov na chovateľských prehliadkach, výstavách, pri zápise do plemennej knihy ap.

kohútik

kohútik, Oulema, Lemazool. rod z triedy hmyz (Insecta), rad chrobáky (Coleoptera), čeľaď liskavkovité. Drobné chrobáky vyskytujúce sa takmer na celom svete. Patrí sem 7 druhov, na Slovensku sa v teplejších oblastiach na trávnatých stanovištiach vyskytuje kovovolesklý zelenomodrý, 4 – 4,8 mm dlhý kohútik pestrý (Oulema melanopus) so zvyčajne nápadným tmavooranžovým štítom, s dlhými tmavými tykadlami, s kovovomodrými alebo s tmavomodrými krovkami a s troma pármi oranžových nôh (prezimujú dospelé chrobáky, ktoré na jar prelietajú na polia napr. obilnín, kde samičky kladú na lícnu stranu listov vajíčka a čerstvo vyliahnuté zavalité, 5 – 6 mm dlhé larvy obalené čiernym slizom listy požierajú) a podobný kovovomodrý, fialový alebo čierny, 3 – 4 mm dlhý kohútik modrý (Lema cyanella), ktoré v nebezpečenstve vydávajú cvrlikavý zvuk trením kroviek o rebrovitú hranu na chrbte (odtiaľ názov kohútik); hospodársky významné škodce obilnín, ktoré pri premnožení môžu spôsobiť holožer.

Kohútiková, Elena

Kohútiková, Elena, 3. 4. 1953 Nitra — slovenská ekonómka. R. 1977 – 82 pôsobila v Závodoch ťažkého strojárstva v Dubnici nad Váhom, 1982 – 90 v Ekonomickom ústave SAV, 1990 – 93 v Štátnej banke československej a 1993 – 2006 v Národnej banke Slovenska (NBS, 1994 – 2004 členka bankovej rady, 2000 – 2006 viceguvernérka zodpovedná za oblasť menovej politiky, ekonomických analýz a menových operácií centrálnej banky) v Bratislave. R. 2006 – 17 pôsobila vo Všeobecnej úverovej banke (pôvodne ako vrchná riaditeľka úseku finančných a kapitálových trhov, od 2009 zástupkyňa generálneho riaditeľa zodpovedná za kontrolné a podporné činnosti banky, najmä za riadenie rizík, financovanie, plánovanie a kontroling, platobný styk, informačné technológie, compliance a bezpečnosť). Stála pri vzniku a zavedení slovenskej koruny (1993) a zavedení eura na Slovensku (2009).

Autorka a spoluautorka stoviek článkov, prezentácií doma i v zahraničí, prednášok na univerzitách a medzinárodných konferenciách z oblasti makroekonómie a bankovníctva i z problematiky zavádzania eura v krajinách Európskej únie (jedna z najvýznamnejších slovenských expertiek v tejto oblasti). Zastupovala SR a NBS v medzinárodných inštitúciách, napr. vo Výbore pre ekonomickú a finančnú politiku, vo Výbore európskych regulátorov cenných papierov Európskej komisie, vo Výbore pre medzinárodné vzťahy Európskej centrálnej banky a vo Výbore pre ekonomickú politiku Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), alternátka guvernéra NBS v Generálnej rade Európskej centrálnej banky a vo Svetovej banke. Predsedníčka správnej rady Stredoeurópskej asociácie správy a riadenia spoločnosti (Central European Corporate Governance Association). Nositeľka viacerých ocenení, napr. Radu Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj v oblasti bankovníctva a hospodárstva SR (2014).

Kohútová, Mária

Kohútová, Mária, 7. 6. 1945 Dolná Súča, okres Trenčín — slovenská historička. R. 1967 – 72 študovala históriu a latinčinu na Univerzite Komenského v Bratislave, od 1972 pôsobí v Historickom ústave SAV v Bratislave, súčasne od 1993 na Trnavskej univerzite v Trnave; 2011 profesorka. Zaoberá sa novovekými slovenskými dejinami, najmä historicko-demografickým a hospodárskym vývojom, cirkevnými dejinami a spoločenskou štruktúrou. Autorka monografií Demografický a sídlištný obraz západného Slovenska (1990), Slovensko a Slováci v novoveku (2008) a Vybrané kapitoly z dejín novoveku (2008) i viacerých štúdií a článkov uverejnených v odborných časopisoch. Spoluautorka Dejín Slovenska II, 1526 – 48 (1987), Lexikónu slovenských dejín (1997), Hospodárskych dejín Slovenska 1526 – 1848 (2006) a Chronológie dejín Slovenska a Slovákov: od najstarších čias po súčasnosť (2014).

Koch, Joseph Anton

Koch, Joseph Anton, 27. 7. 1768 Obergiblen, Tirolsko – 12. 1. 1839 Rím — rakúsky maliar a kresliar pôsobiaci v Taliansku.

R. 1785 – 91 študoval na Hohe Karlsschule v Stuttgarte, kde získal akademické maliarske vzdelanie. R. 1791 – 94 vytváral štúdie krajiny (najmä Álp) v plenéri, 1794 získal štipendium na pobyt v Ríme, kde sa 1795 usadil. V Ríme ho ovplyvnil najmä nemecký maliar Asmus Jacob Carstens (*1754, †1798). Inšpirovaný tradíciou klasickej rímskej krajinomaľby (N. Poussin, C. Lorrain, G. Dughet), bol priekopníkom klasicistickej heroickej krajinomaľby (→ ideálna krajinomaľba). Jeden z najvýznamnejších európskych krajinárov začiatku 19. stor. Jeho krajiny sa vyznačujú precíznym stvárnením detailov, štrukturálnou jasnosťou, majestátnosťou i dramatickou revíziou klasicistických princípov (Heroická krajina s dúhou, 1805), prírodné prostredie na svojich obrazoch však idealizoval. Na detailné zobrazenie prírody na jeho obrazoch vplýval i jeho záujem o súdobé prírodné vedy (geológiu, nemeckú prírodnú filozofiu) i o diela I. Kanta. Sústreďoval sa najmä na horské krajiny (Schmadribašský vodopád, 1805 – 11). Vytváral aj kresby, v ktorých zobrazoval figurálne námety inšpirované klasickou literatúrou, ale najmä stredovekom, čím sa výrazne podieľal na presadzovaní súdobého romantického záujmu o stredovek. R. 1812 – 15 žil vo Viedni, v tomto období sa zblížil s nazarénmi. Vytváral aj grafiku a písal teoretické diela o súdobom umení (Moderná umelecká kronika, Moderne Kunstchronik, 1834). Jeho diela predstavujú prechod medzi klasicizmom a romantizmom.

Koch, Jurij

Koch, Jurij, 15. 9. 1936 Horka, dnes súčasť obce Crostwitz neďaleko mesta Kamenz, Sasko — lužickosrbský spisovateľ a novinár. R. 1956 – 65 študoval žurnalistiku a divadelnú vedu na univerzite v Lipsku, 1960 – 76 pôsobil ako kultúrny redaktor lužickosrbského rozhlasu v Cottbuse a prispieval do viacerých nemeckých novín, od 1976 sa venuje literárnej tvorbe.

Jeden z najvýznamnejších lužickosrbských spisovateľov píšucich v horno- i v dolnolužickosrbskom jazyku a v nemčine (viaceré diela vydal dvojjazyčne). Venuje sa próze, poézii, dráme, písaniu scenárov a publicistike. V prozaickej tvorbe sa pôvodne zaoberal rozdelením Lužice na slovanskú a nemeckú kultúrnu oblasť, ako aj komplikovaným spolužitím obidvoch etník. Postupne prešiel od metódy socialistického realizmu k modernému stvárneniu problémov inteligencie v posledných rokoch existencie NDR, ako aj života Lužice ako jazykového a kultúrneho priestoru dvoch národov.

Hlavnými motívmi jeho tvorby sú ľudové symboly (strom) alebo rozprávkové postavy (vodník), ale i konflikt tradičného spôsobu života spätého s prírodou a technokratického prístupu k životnému prostrediu, napr. v poviedke Kotjatkova podivná láska (Kotjatkowa dźiwna lubosć, 1976; nem. ako dráma Landvermesser, 1977; sfilmovaná 1983, réžia Konrad Herrmann) o zániku lužiskosrbských obcí v dôsledku povrchovej ťažby hnedého uhlia. K jeho najvýznamnejším dielam patrí novela Návrat snov (Landung der Träume, 1982; Nawrót sonow, 1983), v ktorej na pozadí dezilúzie odhaľujúcej stav súdobej spoločnosti a ťažkú pozíciu lužickosrbskej menšiny zobrazuje reálnu (životnú) a fiktívnu (smerom k vlastnej identite) cestu hlavných protagonistov. Ústredným motívom novely Operácia očí (Augenoperation, 1988; aj pod názvom Siluety, Schattenrisse, 1989; sfilmovaná 1991, réžia Jürgen Brauer) je metafora slepoty ako trestu za revoltu proti ustrnutej spoločnosti.

Autor noviel Židovka Hana (Židowka Hana, 1963), Višňa (Wišnina, 1984; sfilmovaná 1990, réžia Jürgen Brauer) a Na konci dňa (Na kóncu dnja, 2008; nem. Am Ende des Tages, 2009), básnických zbierok Pouličný koncert (Nadróžny koncert, 1965) a Daj mi, Jurko, jedno vajce (Daj mě, Jurko, jadnu stucku, 1994), románov Medzi siedmimi mostami (Mjez sydom mostami, 1968), Róžamarja alebo Lúčenie (Róžamarja abo Rozžohnowanje we nas, 1975; nem. Rosamarja, 1975) a Mačacie striebro. Veselý dobrodružný román pre mládež (Kočě slěbro. Wjesoły dyrdomdejski roman za młodych ludźi, 2000), zbierok próz a poviedok Náš týždeň. Trinásť dedinských obrazov (Wotydźenja doma. Třinaće wjesnych wobrazow, 1976), Osamelý Nepomuk. Ľúbostné poviedky (Wosamoćeny Nepomuk. Lubosćinske powědančka, 1978; sfilmovaná 1981, réžia Helge Trimpertová, Trimpert), zbierky esejí Letela modrá vrana (Ha lěćała je módra wróna, 1991), divadelnej hry Posledná skúška (Poslednje pruwowanje, 1972), scenárov, ako aj mnohých prekladov literárnych diel zo slovanských jazykov. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

Koch, Karel

Koch, Karel, 29. 6. 1890 Náměšť nad Oslavou, okres Třebíč – 24. 1. 1981 Toronto, Kanada — český lekár, chirurg. Študoval na lekárskej fakulte v Prahe a vo Viedni. Pracovník univerzitného chirurgického ústavu vo Viedni, 1918 – 19 posádkovej nemocnice v Brne, od 1919 chirurgickej kliniky Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1933 – 34 prednosta Kliniky ortopedickej chirurgie a 1934 – 38 Kliniky pre chirurgickú propedeutiku; 1933 mimoriadny profesor. Účastník druhého československého odboja, spoluzakladateľ a vedúca osobnosť protifašistickej odbojovej občianskej skupiny Justícia. R. 1951 v zinscenovanom procese odsúdený na doživotie, 1951 – 63 väznený (1991 rehabilitovaný in memoriam), 1968 emigroval do Kanady.

Organizátor zdravotníctva na Slovensku, 1929 – 31 vybudoval v Bratislave súkromné sanatórium (Kochovo sanatórium), 1932 – 35 dal k nemu dobudovať záhradu s vyše 120 druhmi vždyzelených domácich i cudzokrajných drevín (1981 vyhlásená za chránenú). Významný predstaviteľ všeobecnej chirurgie a ortopédie na Slovensku, žiak a spolupracovník profesora Stanislava Kostlivého. Zaoberal sa žalúdočnými chorobami, neuroštruktúrnymi poruchami periférnych ciev, periarteriálnymi sympatektómiami, súvislosťami medzi traumatizmom a kostnou tuberkulózou, experimentálne aj zmäkčovaním kostí interarteriálnym podávaním chloridu amónneho a kyseliny citrónovej, ďalej plastikou kolenného kĺbu, synvektómiou pri chronických nešpecifických zápaloch, ako aj chorobami a traumatológiou pohybových ústrojov.

Autor viacerých knižných diel, napr. Jak se máme chovat k mrzáčkům (1935), Příručka úrazového lékaře I, část všeobecná (1939), Mrzáci bez světa a svět bez mrzáků (1941), Lékař anonymus: Naše zázraky a omyly (1943) a Justicia (1947), a vyše 40 vedeckých štúdií a článkov v domácich a zahraničných časopisoch.

Člen Učenej spoločnosti Šafárikovej, Medzinárodnej spoločnosti chirurgickej a neurologickej, 1936 predseda Spolku starostlivosti o zmrzačené deti na Slovensku. Nositeľ viacerých ocenení, okrem iných juhoslovanského Radu sv. Sávu, Radu SNP I. triedy (1946) a titulu Spravodlivý medzi národmi (1971).

Koch, Robert

Koch, Robert, 11. 12. 1843 Clausthal, dnes Clausthal-Zellerfeld, Dolné Sasko – 27. 5. 1910 Baden-Baden, Bádensko-Württembersko — nemecký lekár, spoluzakladateľ bakteriológie. Od 1862 študoval medicínu na univerzite v Göttingene a pred zložením záverečných skúšok krátko u R. Virchowa v Berlíne. Po skončení štúdia (1866) pôsobil vo Všeobecnej nemocnici v Hamburgu, 1866 – 68 v Langenhagene, 1868 – 69 v Niemegku (pri Potsdame) a 1869 v Rakwitzi (dnes Rakoniewice, Poľsko), 1870 – 71 sa ako vojenský lekár zúčastnil prusko-francúzskej vojny. Od 1872 okresný lekár vo Wollsteine (dnes Wolsztyn, Poľsko), kde zriadil bakteriologické laboratórium.

Pri svojich prvých pokusoch sa zameral na objasnenie príčiny vzniku antraxu (→ slezinová sneť), ktorý sa vyskytoval pri dobytku, ovciach a koňoch. R. 1876 dokázal, že pôvodcom ochorenia je mikroorganizmus Bacillus anthracis, objavil jeho vývinový cyklus a epidemiologický význam jeho spór. R. 1877 rozpracoval metodiku kultivácie mikróbov na živných pôdach, vyvinul množstvo postupov na fixáciu, farbenie a fotografovanie mikroskopických preparátov, ako aj nové spôsoby pestovania čistých bakteriálnych kultúr, vypracoval súbor pravidiel a postupov (tzv. Kochove postuláty), ktoré sa používajú pri preukazovaní príčinnej súvislosti medzi patogénnym činiteľom a chorobou.

Od 1880 pôsobil v Cisárskom zdravotníckom úrade v Berlíne. Pri zdokonaľovaní metód identifikácie baktérií a získavaní čistých kultúr objavil pôvodcu tuberkulózy Mycobacterium tuberculosis, o čom 24. marca 1882 podal správu na prednáške pred berlínskou Fyziologickou spoločnosťou (tento deň bol neskôr vyhlásený za Svetový deň boja proti tuberkulóze). R. 1883 sa ako vedúci nemeckej cholerovej komisie zúčastnil vedeckej výpravy do Egypta, kde objavil pôvodcu cholery Vibrio cholerae. Od 1885 profesor hygieny a riaditeľ novozaloženého Hygienického ústavu na berlínskej univerzite, 1890 predstavil tuberkulín ako liek a očkovaciu látku proti tuberkulóze, ktorý sa síce na liečbu tuberkulózy neosvedčil, ukázal sa však ako výborný indikátor antituberkulóznej imunity. R. 1891 založil a do 1904 viedol Kráľovský pruský ústav pre štúdium infekčných chorôb (neskôr podľa neho nazvaný). R. 1896 podnikol cestu do Južnej Afriky a Indie, 1904 do vých. Afriky a 1906 do str. Afriky, pričom objavil pôvodcu infekčného zápalu očnej spojovky Haemophilus aegyptius a opätovne pôvodcu cholery Vibrio cholerae a opísal pôvodcov moru, malárie a trypanozomiázy. Jeho práce výrazne ovplyvnili modernú medicínu. Nobelova cena za fyziológiu a medicínu (1905) za výskumy a objavy pri liečbe tuberkulózy.

Kochanovce

Kochanovce — obec v okrese Bardejov v Prešovskom kraji v Ondavskej vrchovine, 230 m n. m.; 252 obyvateľov (2015). Mierne zvlnené pahorkatinné, prevažne odlesnené územie.

Obec písomne doložená 1321 ako Kohan, 1377 Kohanfalua, 1384, 1387, 1427 Kohan, 1543, 1567, 1588, 1600 Kohan, Kohany, 1773 Kohány, Kohanowcze, 1786 Kohány, Kohanovce, 1808 Kohány, Kohany, Kohanowce, 1863 – 1902 Kohány, 1907 – 13 Kiskohány, 1920 Kahanovce, 1927 Kochanovce.

Vlastnili ju zemania z Tročian, ktorí používali prímeno podľa názvu obce. Od 1427 patrila Jakubovi z Kalnišťa, v 16. stor. sa stala opäť vlastníctvom zemanov z Tročian a ich príbuzných z Oľšaviec a Raslavíc. V 17. a 18. stor. patrila Kohániovcom, v 19. stor. tam mali majetky Bánovcovci. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

Archeologické neolitické sídliskové nálezy, mohyly kultúry východoslovenských mohýl z konca eneolitu, hutnícka osada z neskorej rímskej doby (4. – 5. stor.), sídlisko z 13. – 16. stor.

Kochanovce

Kochanovce — obec v okrese Humenné v Prešovskom kraji v juhovýchodnej časti Ondavskej vrchoviny v doline rieky Laborec, 159 m n. m.; 792 obyvateľov, 93,7 % slovenskej, 1,4 % rusínskej národnosti (2015). Na riečnych náplavoch Laborca vznikol rovinný reliéf, na flyšových horninách Ondavskej vrchoviny pahorkatinný reliéf. Územie v doline je odlesnené, v časti vrchoviny západne od obce je les tvorený dubom, hrabom, bukom a borovicou. Obec písomne doložená 1543 ako Kohanfalwa, 1548 Kohanowcz, Kohanocz, 1567 – 1600 Kohanoc, Kohanfalua, 1773 Kohanocz, Kohan(o)wcze, 1786 Kohanocz, Kohanowce, 1808 Kohanócz, Kohanowce, 1863 – 1902 Kohanóc, 1907 – 13 Felsőkohány, 1920 Kochanovce. Patrila Drugetovcom ako súčasť panstva Humennné, v 18. stor. Čákiovcom, v 19. stor. Sirmaiovcom. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom. Archeologické nálezy kamennej industrie z mladého paleolitu, sídliskové nálezy z bronzovej a laténskej doby. Stavebné pamiatky: na cintoríne rímskokatolícky Kostol sv. Jána Krstiteľa (polovica 18. stor., pravdepodobne na mieste staršej kaplnky, rekonštruovaný 2000), rímskokatolícky Kostol narodenia sv. Jána Krstiteľa (1969 – 76).

Kochanowski, Jan

Kochanowski, Jan, 1530 Sycyna, Mazovsko – 22. 8. 1584 Lublin — poľský renesančný spisovateľ. R. 1544 – 49 študoval na univerzite v Krakove, 1551 – 52 na univerzite v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1552 – 55 v Padove. R. 1559 sa v Paríži zoznámil s P. de Ronsardom, 1564 – 70 pôsobil ako sekretár na kráľovskom dvore Žigmunda II. Augusta, 1574 sa usadil na svojom panstve v dedine Czarnolas.

Najvýznamnejší poľský renesančný básnik, poľskú poéziu pozdvihol na európsku úroveň, jeden z tvorcov novodobej poľštiny. V literárnej tvorbe spojil klasickú dokonalosť s poetickým bohatstvom poľského jazyka, využíval podnety antickej literatúry a ľudovej slovesnosti; oslavoval činorodý život dedinského zemana uprostred prekrásnej prírody a lásku, zamýšľal sa nad štátnymi reformami, náboženskými spormi a náboženskou toleranciou. Prvé literárne práce (ódy, elégie, epigramy) písal po latinsky, po poľsky vytvoril báseň Pieseň o potope (Pieśń o potopie, napísaná asi 1550, vydaná asi 1570) a hymnus Čo chceš od nás, Pane (Czego chcesz od nas, Panie, asi 1562 ako súčasť poémy Zuzana; preložil J. A. Komenský).

V začiatočnom období tvorby napísal poému Zuzana (Zuzanna, asi 1562), heroikomickú humoresku Šachy (Szachy, medzi 1562 a 1566, podľa predlohy diela Scacchia ludus M. G. Vidu) a básnické skladby Zhoda (Zgoda, 1564) a Satyr alebo divý muž (Satyr albo Dziki mąż, 1564), v ktorých reagoval na politické dianie, ako aj poému Prápor alebo Pruský hold (Proporzec albo Hołd pruski, napísaná 1569, vydaná 1587) nadväzujúcu na oslavnú antickú poéziu. Kochanowského tragédia Odmietnutie gréckych vyslancov (Odprawa posłów greckich, vydaná i uvedená 1578), v ktorej na základe epizódy z trójskej vojny opísal situáciu v Poľsku a upozornil na mravný problém zodpovednosti za krajinu i na nadradenie štátnych záujmov nad osobné, je najvýznamnejšou poľskou renesančnou hrou. Popularitu si získal zbierkou Dávidov žaltár (Psałterz Dawidów, 1579), ktorá je veršovanou parafrázou biblického Žaltára (Knihy žalmov). K najkrajším dielam poľskej a svetovej renesančnej poézie patrí jeho cyklus žalospevov Náreky (Treny, 1580), ktorý venoval zosnulej dcérke Uršuli a vyjadril v ňom bolesť, zúfalstvo i stratu dôvery v antickú múdrosť a cnosť. Autor cyklu frašiek Frašky (Fraszki, 1584), ktorý obsahuje krátke humorné alebo satirické básne so súčasnou tematikou a s neočakávanou pointou blízke epigramu, drobných poľských a latinských básní Lyricorum libellus (1580) a Foricoenia (1584), vlasteneckých, filozoficko-reflexívnych, ľúbostných a príležitostných básní Dve knihy piesní Jana Kochanowského (Pieśni Jana Kochanowskiego księgi dwoje, 1586) a i. V slovenčine vyšiel výber z jeho poézie Renesančná lýra (1970; druhé vydanie pod názvom Verná lutna, 1980).

Kocher, Theodor

Kocher, (Emil) Theodor, 25. 8. 1841 Bern – 27. 7. 1917 tamže — švajčiarsky lekár, chirurg. Pôsobil na univerzite v Berne, od 1872 profesor chirurgie, neskôr riaditeľ Univerzitnej chirurgickej kliniky. V praxi ako jeden z prvých aplikoval aseptickú chirurgiu. K jeho povinnostiam patrilo školiť armádnych lekárov a liečiť strelné poranenia, ktoré podrobne skúmal s cieľom urýchliť hemostázu. Zaviedol do praxe nové typy operácií brušných orgánov, zdokonalil operáciu prietrže, repozíciu pri luxácii ramenného kĺbu a neurochirurgické operácie vykonávané pri chorobách centrálnej nervovej sústavy a mozgu, vykonal úspešnú operáciu žlčníka pomocou špeciálnych klieští. Zaoberal sa aj nepriechodnosťou čriev, chorobami mužských pohlavných orgánov, ako aj úrazovou epilepsiou a jej liečbou. Svoje poznatky predovšetkým z brušnej chirurgie a chirurgie kĺbov publikoval v knihe Náuka o chirurgických operáciách (Chirurgische Operationslehre, 1892), ktorá mala 6 vydaní a bola preložená do mnohých jazykov. Neskôr sa zaoberal najmä fyziológiou a patofyziológiou štítnej žľazy. Zistil dôležité vzťahy medzi operačným odstránením štítnej žľazy a postoperačnými fyzickými a mentálnymi následkami jej odstránenia a vypracoval účelnú operačnú metodiku tohto orgánu, opísal myxedém a kretenoidné znaky u pacientov po odstránení štítnej žľazy. Vo svojej práci Ochorenia štítnej žľazy (Erkrankungen der Schilddrüse) zhrnul komplexné poznatky o tejto žľaze, ktoré mali základný význam pre neskorší vývoj chirurgie štítnej žľazy (Kocherova tyreochirurgická škola). Nobelova cena za fyziológiu a medicínu (1909) za práce o fyziológii, patológii a chirurgii štítnej žľazy.