Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 201 – 250 z celkového počtu 367 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Koegler, Horst

Koegler [kőg-], Horst, 22. 3. 1927 Neuruppin, Brandenbursko – 11. 5. 2012 Stuttgart — nemecký baletný publicista, kritik a spisovateľ. Po skončení štúdia muzikológie, germanistiky a dejín umenia na univerzite v Kiele (1945 – 46) a štúdia réžie a dramaturgie na divadelnej akadémii v Halle (1947 – 49) pracoval ako dramaturg a asistent réžie v Görlitzi, od 1951 ako nezávislý novinár a kritik v Berlíne. Prispieval do nemeckých i do svetových periodík a recenzoval odbornú baletnú literatúru, čím prepájal nemeckú a americkú tanečnú scénu. R. 1957 – 59 baletný kritik novín Die Welt, neskôr písal najmä o inscenáciách Stuttgartského baletu do Stuttgarter Zeitung, kde 1977 – 92 pracoval ako redaktor tanečnej a baletnej publicistiky. R. 1964 pôsobil niekoľko mesiacov v USA. R. 1992 sa stal opäť nezávislým publicistom, pričom sa zaujímal aj o hudbu a operu, súčasne pôsobil ako nemecký korešpondent viacerých časopisov, napr. Dance Magazine, Dance and Dancers a Dance Now. Od 1965 redigoval nemeckú ročenku Ballett. Koegler povýšil baletnú kritiku na úroveň odbornej publicistiky, pričom klasický balet považoval na rozdiel od moderného tanečného divadla rozvíjajúceho sa koncom 60. rokov 20. stor. za skutočné tanečné umenie. Autor publikácií Balet medzinárodne. Pokus o náčrt (Ballett international. Versuch einer Bestandsaufnahme, 1960) a Balanchine a moderný balet (Balanchine und das moderne Ballett, 1964), baletných slovníkov Friedrichov baletný lexikón od A po Z (Friedrichs Ballettlexikon von A — Z, 1972), Reclamov baletný lexikón (Reclams Ballettlexikon, 1984, spoluautor) a Malý slovník tanca (Kleines Wörterbuch des Tanzes, 1999), editor Stručného oxfordského slovníka baletu (The Concise Oxford Dictionary of Ballet, 1977) a i.

koel

koel [sanskrit > hindsky > angl.], Eudynamus — rod z triedy vtáky (Aves), rad kukučkotvaré (Cuculiformes), čeľaď kukučkovité. Veľké sťahovavé alebo stále vtáky (dĺžka 39 – 46 cm, hmotnosť 190 – 327 g) s dlhým chvostom vyskytujúce sa v Ázii, Austrálii a na Novom Zélande; pre ne je typický výrazný pohlavný dimorfizmus. Samce majú čierne sfarbenie, bledý zelenosivý zobák a karmínovočervené oči, samice hnedé sfarbenie s výraznými bielymi a žltohnedými škvrnami a pásikmi. Koely sú všežravé, živia sa hmyzom, vajcami iných vtákov, drobnými stavovcami, v dospelosti najmä rôznymi mäkkými plodmi. Nehniezdia ani sa nestarajú o mláďatá, vajcia znášajú do cudzích hniezd, najmä vtákov z čeľade krkavcovité (tzv. hniezdny parazitizmus). Patria sem štyri druhy, najznámejší je koel vraní (Eudynamus scolopaecus).

Koenigswald, Gustav Heinrich Ralph

Koenigswald [ké-], Gustav Heinrich Ralph von, 13. 11. 1902 Berlín – 10. 7. 1982 Bad Homburg vor der Höhe, Hesensko — nemecký a holandský geológ a paleontológ. Študoval na univerzite v Berlíne, Tübingene, Kolíne nad Rýnom a Mníchove. Pôsobil v geologickom ústave v Mníchove, 1930 v geologickom prieskume v Holandsku, 1931 odišiel do Bandungu na ostrove Jáva (1937 získal holandské občianstvo), po obsadení Jávy japonskými vojskami bol 1941 – 45 väznený v japonskom koncentračnom tábore, 1946 odišiel do New Yorku, 1948 – 68 pôsobil na univerzite v Utrechte, 1968 – 82 v Senckenbergovom výskumnom ústave vo Frankfurte nad Mohanom.

Na Jáve sa zaoberal systematickým stratigrafickým výskumom, od 1937 spolupracoval s nemeckým lekárom a paleoantropológom Franzom Weidenreichom. R. 1931 – 32 objavil v nálezisku Ngandong 11 lebiek, ktoré sú v súčasnosti pripisované druhu Homo heidelbergensis (→ Homo), 1936 objavil neďaleko osady Djetis pri Modjokerte lebku dieťaťa, ktorú pripísal druhu Homo modjokertensis (dnes Homo erectus modjokertensis), 1934 objavil v lokalite Sangiran pozostatky pripomínajúce rod Paranthropus, opísané 1944 ako Meganthropus palaeojavanicus (→ Meganthropus; v súčasnosti Homo erectus palaeojavanicus). R. 1935 na základe zubov z čínskych lekární opísal druh Gigantopithecus blacki (→ Gigantopithecus) a 1957 druh Hemianthropus peii (aj Hemanthropus peii).

koenzým

koenzým [lat. + gr.] — neproteínová organická časť molekuly enzýmu slabo viazaná (asociovaná) s proteínovou časťou (apoenzýmom). Aktívne sa zúčastňuje reakcie katalyzovanej enzýmom, pri ktorej zabezpečuje prenos atómov (najčastejšie vodíka), častí molekúl (napr. acylových skupín; → koenzým A) a elektrónov (→ koenzým Q). Koenzýmy sú najčastejšie vitamíny a ich časti (napr. tiamín – vitamín B1, je prekurzorom koenzýmu tiamínpyrofosfát a riboflavín – vitamín B2, súčasťou flavínových koenzýmov) alebo nukleozidy a nukleotidy (NAD+, NADP+). K enzýmovým reakciám, ktoré vyžadujú prítomnosť koenzýmu, patria najmä oxidačno-redukčné (koenzým Q), transferázové (napr. transaminácia; → deaminácia, → aminotransferázy) a izomerázové reakcie, naopak, prítomnosť koenzýmu nevyžadujú hydrolytické a lyázové reakcie. Neproteínová časť enzýmu, ktorá je s apoenzýmom pevne (často kovalentne) viazaná, sa nazýva prostetická skupina (→ kofaktor); v praxi sa však pojmy koenzým a prostetická skupina často používajú ako synonymné.

koenzým A

koenzým A, CoA — koenzým prenášajúci acylové skupiny (→ acyl). Jeho molekulu tvoria 3′,5′-adenozíndifosfát, kyselina 4-fosfopantoténová a 2-sulfanyletylamín. Reaktívnou je sulfanylová skupina –SH, ktorá s aktivovanými acylmi vytvára tioesterovú väzbu –S–C(O)R. Koenzým A prenáša acetylovú skupinu (CH3CO–; → acetylkoenzým A), acyl kyseliny jantárovej (HOOCCH2CH2CO–; → sukcinylkoenzým A) a i. acyly. Využíva ho veľké množstvo enzýmov (napr. v ľudskej bunke ho využívajú až 4 % enzýmov). Zúčastňuje sa procesov syntézy a β-oxidácie mastných kyselín a následne citrátového cyklu, ale aj iných biochemických reakcií.

Za objav koenzýmu A a jeho významu z hľadiska metabolizmu bola F. A. Lipmannovi udelená Nobelova cena (1953).

koenzým Q

koenzým Q, ubichinón — koenzým prenášajúci elektróny. Derivát 1,4-benzochinónu (5,6-dimetoxy-3-metyl-1,4-benzochinón), ktorý má v polohe 2 naviazaný izoprenoidný reťazec obsahujúci (v závislosti od druhu organizmov) 2 – 10 izoprénových jednotiek –CH2C(CH3)=CHCH2– (najbežnejší je koenzým Q s reťazcom s 10 izoprénovými jednotkami, ktorý sa nazýva koenzým Q10, skr. CoQ10). Vďaka izoprenoidnému reťazcu má koenzým Q hydrofóbne (lipofilné) vlastnosti a je dobre rozpustný v lipidovej časti biologickej membrány. Ako súčasť dýchacieho reťazca voľne difunduje vo vnútornej mitochondriálnej membráne a zúčastňuje sa oxidačno-redukčných procesov za účasti rôznych dehydrogenáz, pri ktorých postupným prijatím dvoch elektrónov a dvoch protónov prechádza z oxidovanej chinónovej formy (ubichinónu) na redukovanú hydrochinónovú formu (ubichinol) cez semiubichinón. Koenzým Q je aj účinným antioxidantom, chráni organizmus pred účinkom voľných radikálov, ovplyvňuje obranné reakcie organizmu a zlepšuje psychickú a fyzickú pohodu. Už 1972 bola preukázaná závislosť medzi deficienciou koenzýmu Q a ochoreniami srdca, a zrejme aj preto je dnes súčasťou mnohých vitamínových a výživových doplnkov.

Koerber, Ernest von

Koerber [kör-], Ernest von, 6. 11. 1850 Trident, Taliansko – 5. 3. 1919 Baden, Dolné Rakúsko — rakúsko-uhorský politik. Po absolvovaní štúdia práva na viedenskej univerzite (1874) vstúpil do štátnych služieb, najskôr pôsobil na ministerstve obchodu, 1895 vymenovaný za riaditeľa štátnych železníc. Na prelome 1897/98 krátko minister obchodu, 1899 minister vnútra, 1900 – 04 predseda vlády predlitavskej časti Rakúsko-Uhorska, zároveň zastával aj funkciu ministra vnútra a 1902 – 04 ministra spravodlivosti. Počas 1. svet. vojny od februára 1915 do októbra 1916 spoločný minister financií Rakúsko-Uhorska. Po zavraždení ministerského predsedu K. von Stürgkha (21. 10. 1916) ho cisár František Jozef I. vymenoval za nového predsedu vlády Predlitavska. Krátko po vymenovaní Koerbera však cisár zomrel (21. 11. 1916) a Koerber pre nezhody s jeho nástupcom Karolom I. podal 20. 12. 1916 demisiu. Ako liberál sa usiloval presadzovať hospodárske reformy a rozvíjať infraštruktúru, vypracoval návrh správnej reformy a pripravil systém sociálneho zákonodarstva, čo viedlo k určitej konsolidácii pomerov.

koercitivita

koercitivita [lat.], koercivita, koercitívna intenzita magnetického poľa — hodnota intenzity magnetického poľa (zn. Hc), pri ktorej má látka (magnetikum) nulovú hodnotu magnetickej indukcie, ak cyklické premagnetovanie prebieha po maximálnej (limitnej) hysteréznej slučke. Udáva sa v jednotkách A/m. Koercitivita je jeden z dôsledkov magnetickej hysterézy a používa sa ako kritérium na klasifikáciu magnetických materiálov. Klasifikácia materiálov podľa koercitivity však nie je striktná, materiály s hodnotami Hc\(<\) 400 A/m sa pokladajú za magneticky mäkké, materiály s hodnotami Hc\(>\) 8 000 A/m za magneticky tvrdé.

koercitívne pole

koercitívne pole — hodnota intenzity magnetického poľa, pri ktorej má látka (magnetikum) nulovú hodnotu magnetickej indukcie, ak cyklické premagnetovanie prebieha po ľubovoľnej súmernej hysteréznej slučke. Limitná hodnota koercitívneho poľa nameraná na maximálnej (limitnej) hysteréznej slučke je koercitivita.

koercitometer

koercitometer [lat. + gr.], aj koercimeter — elektrický merací prístroj na meranie koercitivity. Princíp prístroja je založený na uvedení skúmanej vzorky do magneticky nasýteného stavu a na následnom zistení bodu s nulovou hodnotou magnetickej indukcie meraním síl pôsobiacich na skúmanú vzorku v magnetickom poli alebo pomocou Hallovho článku. V súčasnosti sa hodnota koercitivity najčastejšie určuje z nameraných hysteréznych kriviek, ktoré okrem zistenia koercitivity poskytujú aj ucelenejší pohľad na magnetické vlastnosti skúmanej vzorky.

koevolúcia

koevolúcia [lat.] — dlhodobý spoločný vývoj organizmov na Zemi počas jednotlivých geologických období, ktorý prebiehal pri druhoch navzájom viazaných nejakými medzidruhovými vzťahmi (vzájomná koadaptácia). Často ide o vzťah rastlina – živočích.

koexistencia

koexistencia [lat.] — súčasná existencia dvoch alebo viacerých indivíduí, javov, sociálnych skupín; spolužitie, súžitie.

kofa

kofa [maď.] —

1. v minulosti predavačka na trhu, trhovkyňa. Predávala produkty (zeleninu, ovocie, hydinu, maslo), ktoré nakupovala priamo od výrobcov (vidieckeho obyvateľstva), čím konkurovala miestnym obchodníkom. V pol. 18. stor. pre vysoký počet kof na bratislavských trhoch nebolo možné kupovať tovar priamo od výrobcov, čo mesto riešilo obmedzovaním ich činnosti;

2. prenesene žena s nevhodným, hrubým a hlučným správaním.

kofaktor

kofaktor — nízkomolekulová neproteínová zložka enzýmov ovplyvňujúca ich katalytickú funkciu. Kofaktory enzýmov môžu byť ióny niektorých kovov (napr. Cu+, Zn2+, Fe(2/3)+) alebo organické molekuly (voľne viazané na enzým sa nazývajú koenzýmy, pevne viazané na enzým prostetické skupiny; v súčasnosti sa však pojmy koenzým a prostetická skupina v praxi často stotožňujú).

Kofáni

Kofáni, Cofáni, vlastným menom A’i — juhoamerický indiánsky kmeň zo severových. Ekvádoru (provincia Sucumbíos) a z juž. Kolumbie (departement Putumayo); asi 2-tis. príslušníkov (2010). Kofáni žijú medzi riekami Guamués a Aguarico v záp. Amazónii v stálych osadách v domoch na koloch pokrytých listami palmy Bactris gasipaes, organizovaní sú v patrilineárnych rodoch (antia). Zaoberajú sa najmä lovom (pekari, paka, opice) za pomoci oštepu a fúkačky s otrávenými šípmi (zloženie šípového jedu sa podarilo zistiť až v 70. rokoch 20. stor.), rybolovom (piraňa, ryby druhov Prochilodus magdalenae a Colossoma macropomum) a poľnohospodárstvom (pestovanie kukurice, manioku, banánovníka a kávovníka). Z remesiel je významné tkáčstvo, hrnčiarstvo a košikárstvo. Kofáni sú známi aj pôsobivými tancami, maľbou na tvár a bohatou mytológiou. Kultúrne sú blízki susedným kmeňom Sionov, Secoyov a Coreguajov, neďaleké rozrastajúce sa ropné stredisko s centrom v meste Nueva Loja (Ekvádor) však ich kultúrnu svojbytnosť vážne ohrozuje.

K prvému kontaktu s Európanmi (so Španielmi) došlo začiatkom 16. stor., Kofáni vtedy obývali veľké osady, v ktorých žilo asi 2- až 3-tis. ľudí. V dôsledku ozbrojených konfliktov s Európanmi (Kofáni boli dobrými bojovníkmi, Španielom a neskôr ani Ekvádorčanom a Kolumbijčanom sa nikdy nepodarilo úplne si ich podrobiť), ako aj zavlečených chorôb (cholera) klesol ich počet z odhadovaných 15- až 50-tis. (16. stor.) na menej ako 400 (začiatok 20. stor.). Hovoria kofánskym jazykom (kofánčinou, a’ingae), ktorý sa považuje za izolovaný jazyk a niektorí lingvisti ho zaraďujú do makročibčskej jazykovej rodiny. R. 2002 bola v Ekvádore na časti územia obývanom Kofánmi zriadená ekologická rezervácia Reserva Ecológica Cofán Bermejo (rozloha 510 km2), 2004 získali právo využívať a spravovať časť prírodnej rezervácie Reserva de Producción Faunística Cuyabeno a 2007 bol v Kolumbii zriadený národný park Santuario de Flora Plantas Medicinales Orito Ingi-Ande (rozloha 102,04 km2) s cieľom ochrany liečivých rastlín tradične používaných Kofánmi (a i. kmeňmi).

kofeín

kofeín [arab.], 1,3,7-trimetylxantín, metylteobromín, teín — purínový alkaloid. Biela kryštalická látka rozpustná vo vode a v etanole; teplota topenia 235 – 238 °C. Najrozšírenejšia psychoaktívna látka. Nachádza sa v listoch, semenách alebo v plodoch niektorých rastlín, napr. v listoch cezmíny (paraguajskej) a čajovníka, v semenách guarany, kávovníka a koly. Je súčasťou niektorých potravín, nápojov a liekov. V primeranej dávke (do 300 mg denne) povzbudzuje mozgovú činnosť (psychostimulačný účinok), odstraňuje únavu a zvyšuje pozornosť, vo vysokých dávkach spôsobuje podráždenie a nespavosť, zrýchľuje srdcovú činnosť, zvyšuje krvný tlak, kyslosť žalúdočnej šťavy a tvorbu moču (diuretický účinok). Používa sa aj pri liečbe otravy alkoholom a na zosilnenie účinku niektorých analgetík. Nadmerné, dlhodobé užívanie kofeínu alebo látok obsahujúcich kofeín (káva, čaj) vedie k vzniku návyku (kofeinizmus), ktorý nie je nebezpečný, nejde o pravú toxikomániu (nemá trvalé následky, nemení osobnosť a charakter). Toxicita kofeínu je nízka, smrteľná dávka sa odhaduje na 10 g.

koferdam

koferdam [nem.], kofrdam — dopr. prázdny bezpečnostný priestor medzi dvoma susednými (tesne vedľa seba umiestnenými) vodotesnými priehradkami nákladných priestorov plavidla, hradiaci priestor.

Köflach

Köflach — mesto v Rakúsku v spolkovej krajine Štajersko; 9,6 tis. obyvateľov (2013). Prvýkrát písomne doložené 1170, 1307 získalo prvé obchodné a trhové výsady, pri ich potvrdení 1470 už predstavovalo významné trhové miesto, od 1766 ťažba uhlia a postupné spriemyselňovanie oblasti, od 1939 mesto. Od 2001 liečebné kúpele, 2003 – 04 výstavba nového kúpeľného komplexu. V časti Piber sa nachádza žrebčín Piber (založený 1798), do ktorého bol po 1. svetovej vojne prenesený z dedinky Lipica v dnešnom Slovinsku tradičný rakúsky chov lipicanov (2016 zapísaný do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO) pre Španielsku dvorskú jazdeckú školu (Spanischen Hofreitschule; 2015 zapísaná do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO) vo Viedni. Stavebné pamiatky: renesančný Kostol sv. Magdalény s gotickou vežou (postavený 1643 – 49 po požiari na mieste pôvodného, doloženého 1245, obnovený 1960 a 1966 – 67), v časti Piber renesančný zámok (1696 – 1716).

kofola

kofola [umelé slovo] — sýtený nealkoholický nápoj tmavohnedej farby vyrobený z koncentrátu (sirupu obchodnej značky Kofo obsahujúceho 14 bylinných extraktov a ovocných štiav, cukor, karamel a kofeín) a z pitnej vody. Kofola bola vyvinutá koncom 50. rokov 20. stor. v bývalom Československu vo Výskumnom ústave liečivých rastlín v Prahe, výroba sa začala 1960. Rýchlo si získala veľkú popularitu, po období prechodného nezáujmu na začiatku 90. rokov 20. stor. začala jej produkcia od 2000 prudko stúpať (vyrába ju spoločnosť Kofola so sídlom v Krnove v Česku, od 2002 aj jej dcérsky podnik v Rajeckej Lesnej na Slovensku). V súčasnosti sa balí do plastových i do sklených fliaš a predáva sa aj čapovaná, obľúbené sú aj jej modifikácie (kofola bez cukru alebo s rôznymi príchuťami, napr. citrónu, škorice, vanilky).

Kofroň, Petr

Kofroň, Petr, 15. 8. 1955 Praha — český hudobný skladateľ a dirigent. R. 1974 – 79 študoval skladbu u A. Piňosa na JAMU v Brne, súčasne 1971 – 79 bol žiakom M. Kopelenta. R. 1980 – 89 pôsobil na Katedre hudobnej výchovy Pedagogickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe, 1996 – 2004 umelecký šéf opery Divadla J. K. Tyla v Plzni (od 2000 aj dirigent), neskôr skladateľ, dirigent a spisovateľ v slobodnom povolaní, od 2011 šéf orchestra opery Divadla J. K. Tyla v Plzni a súčasne od 2013 umelecký riaditeľ Opery Národného divadla a Štátnej opery v Prahe. R. 1983 spoluzakladateľ súboru súčasnej hudby Agon Orchestra, ktorý sa pod jeho vedením venoval prevažne českej novej hudbe a dielam amerických minimalistov. Ako dirigent ďalších českých hudobných telies sa okrem súčasnej českej hudby špecializoval na americkú hudbu 20. stor. Jeho skladateľská tvorba bola spočiatku charakteristická konceptuálnymi dielami, v ktorých o. i. skúmal možnosti pohybu zvuku v priestore, 1975 sa vrátil k aplikovaniu diatonickej harmónie, zaoberal sa dielom I. Dunajevského (In memoriam I. O. Dunajevskij pre recitátora a dychové kvinteto, 1975; Růžový pokoj pre dva klavíry, 1978). Od 1983 je jeho tvorba ovplyvnená hermetickou filozofiou Aleistera Crowleyho (*1875, †1947). Nepracuje s hudobnými parametrami, ale iba s energiou zvuku (Liber LXXII pre orchester, 1987). Po 1993 realizoval grafické partitúry viacerých českých a slovenských autorov. Autor opier Fantom čili Krvavá opera (2005) a Mai 68 (2007), množstva scénickej hudby, ako aj esejí o súčasnej českej hudbe (Třináct analýz, 1994), publikácie Grafické partitury a koncepty (1996) a kritík i článkov v odborných časopisoch (Hudební rozhledy, Opus musicum, Tvorba). Zakladajúci člen Spoločnosti pre novú hudbu (1991), 1990 – 96 editor časopisu pre hudbu a výtvarné umenie Konserva/Na Hudbu.

kofun

kofun [jap.] —

1. mohyla;

2. v archeológii a v dejinách umenia obdobie dejín Japonska medzi 300 n. l. – 600 n. l. charakteristické budovaním mohýl; v historiografii sa toto obdobie nazýva mohylové obdobie a jeho kultúra mohylová kultúra.

koga

koga [fr. > nem.] — plachetnica používaná v 13. – 15. stor. Ťažkopádne jednopalubové plavidlo spočiatku vybavené len jednou priečnou štvoruholníkovou rahnovou plachtou, ktorá mu umožňovala plaviť sa iba po vetre (s vetrom vzadu). Koga bola na korme vybavená štvorhranným a na prove trojuholníkovým kastelom, ktoré boli umiestnené na stĺpikoch a slúžili aj ako bojové obranné plošiny v prípade útoku nepriateľského plavidla, a na vrchole sťažňa pomerne veľkým pozorovacím košom, ktorý mal v boji podobnú funkciu ako kastely. Spočiatku mala kormidlové veslo na pravoboku, ale už v prvej pol. 13. stor. sa na nej objavilo vtedy vyvinuté účinnejšie zadné axiálne plutvové kormidlo zavesené v osi lode na kormovci (zadnom väze), čím sa zlepšila manévrovateľnosť lode a nadväzne i možnosť využitia vetra väčším počtom plachiet.

Koga vznikla začiatkom 13. stor. z nefu; dĺžka 20 – 35 m, pomer dĺžky k šírke 3 : 1. Slúžila na obchodné účely (prepravila až 200 t nákladu), v prípade nutnosti aj ako vojnové plavidlo (využívali ju pobrežné štáty severnej Európy najmä v Baltskom mori a Severnom mori, zriedkavejšie v Stredozemnom mori). Po založení nemeckej Hanzy sa stala na viac ako na dve storočia jej hlavným typom lode. Typovo sa koga niekedy delí na nordickú (hanzovú) a stredomorskú, ktorá mala na rozdiel od hanzovej aj doplnkový veslový pohon (40 vesiel, 2 × 20) a tradičné kormidlové veslo. V 15. stor. sa na koge objavili okrem hlavného sťažňa aj nižší, predný sťažeň so štvoruholníkovou rahnovou plachtou a s vrcholovým košom a na korme najmenší kormový sťažeň s trojuholníkovou latinskou plachtou. Kastely prestali byť na stĺpikoch, ale stali sa integrálnou súčasťou trupu. Takto konštruovaná koga sa označovala ako hulk a predstavovala nový model lode koncepčne ekvivalentný so stredomorskými karavelami, pričom tieto typy sa v 2. pol. 15. stor. vzájomne konštrukčne ovplyvňovali. Počas križiackych výprav sa z kogy vyvinul špecifický prepravný typ lode, tzv. vrátovec, so zabudovanými vrátami v trupe na uľahčenie nastupovania koní.

Kogălniceanu, Mihăil

Kogălniceanu [-gelniča-], Mihăil, aj Cogălniceanu, Mihăil, 18. 9. 1817 Iaşi, Moldavské kniežatstvo, dnes Rumunsko – 1. 7. 1891 Paríž, pochovaný v Iaşi — rumunský politik, historik a publicista. Študoval na univerzitách v Nemecku a vo Francúzsku. Od 1840 redigoval časopisy Dacia literară (Literárna Dácia) a Arhiva românească (Rumunský archív) a zaoberal sa moldavskou históriou. Za svoje kritické postoje bol nútený nakrátko odísť do Bukoviny, ktorá bola pod správou Rakúska. R. 1848 sa zapojil do revolučného hnutia v Moldavsku a vo Valašsku, ktoré malo za cieľ vytvoriť z obidvoch kniežatstiev nezávislý spoločný štátny útvar. Po porážke revolúcie sa venoval vydávaniu vlastenecky orientovaných novín a časopisov (Steaua Dunării, Hviezda Dunaja) a historických prameňov. Po zvolení A. I. Cuzu za knieža Moldavska (17. 1. 1859) a Valašska (5. 2. 1859) sa spolupodieľal na unifikačnom procese dunajských kniežatstiev, o. i. aj vo funkcii predsedu vlády Moldavska (júl 1860-január 1861), a na ich medzinárodnom uznaní ako Rumunského kniežatstva (1861; oficiálny názov Spojené rumunské kniežatstvá; → Rumunsko, dejiny). R. 1863 – 65 ministerský predseda a minister vnútra Rumunského kniežatstva. Zaslúžil sa o presadenie agrárnej a školskej reformy a o sekularizáciu cirkevného majetku, čo vyvolalo odpor konzervatívnej opozície. Po nástupe kniežaťa Karola I. (1866, od 1881 kráľ) vykonával funkciu ministra vnútra (1868 – 70 a 1879 – 80) a ministra zahraničných vecí (1876 a 1877 – 78), počas jeho pôsobenia bola oficiálne vyhlásená nezávislosť Rumunska (9. 5. 1877). Od 1880 pôsobil ako rumunský veľvyslanec v Paríži. Nositeľ radu veľkodôstojník Čestnej légie.

Kogan, Leonid

Kogan, Leonid, 14. 11. 1924 Jekaterinoslav, dnes Dnepropetrovsk – 17. 12. 1982 Mytišči, Moskovská oblasť, pochovaný v Moskve — ruský huslista. Od 1933 študoval v špeciálnej hudobnej škole v Moskve, 1936 – 48 na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského (1936 – 43 v Centrálnej hudobnej škole pre nadané deti), štúdium ukončil v triede Abrama Iľjiča Jampolského (*1890, †1956). Od 1944 sólista Moskovskej filharmónie, 1952 – 80 vyučoval na Moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského (1969 vedúci katedry hry na husliach); 1963 prof. Od 1980 pôsobil na Accademii Musicale Chigiana v Siene. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov sovietskej husľovej školy. Debutoval 1941 vo veľkej sále moskovského konzervatória, kde uviedol Koncert pre husle a orchester D dur op. 77 J. Brahmsa. R. 1951 získal 1. cenu na Medzinárodnej súťaži kráľovnej Alžbety (Koningin Elisabethwedstrijd) v Bruseli za interpretáciu Koncertu č. 1 D dur op. 6 pre husle a orchester N. Paganiniho. R. 1955 účinkoval v Londýne a Paríži, 1956 v Južnej Amerike a 1957 v USA, hosťoval v mnohých ďalších krajinách sveta; účinkoval aj na Slovensku. Vynikajúci interpret romantickej i súčasnej hudby, mnohí skladatelia mu venovali svoje husľové koncerty, napr. T. Chrennikov, K. Karajev, A. Chačaturjan a. i. Jeho koncertný repertoár obsahoval husľovú tvorbu J. S. Bacha (vrátane všetkých sólových sonát), W. A. Mozarta, L. van Beethovena, J. Brahmsa, N. Paganiniho (okrem koncertov aj 24 Capriccií pre husle), ako aj A. Berga, S. Prokofieva a D. Šostakoviča. Venoval sa aj komornej hre a často vystupoval s klaviristom E. Gileľsom a violončelistom M. Rostropovičom. Na hudobné nosiče nahral viacero husľových koncertov a sonát, ako aj klavírne triá, napr. J. Haydna, L. van Beethovena a R. Schumanna, i klavírne kvarteto G. Faurého. Nositeľ viacerých ocenení.

kogazín

kogazín [umelé slovo] — kvapalná zmes alifatických uhľovodíkov vyrábaná zo syntézneho plynu (zmes oxidu uhoľnatého a vodíka) Fischerovou-Tropschovou syntézou. Používa sa ako motorové palivo (syntetická nafta) nízkej hustoty s cetánovým číslom takmer 100 a s minimálnym obsahom síry. Kogazín sa najmä v Nemecku pred 2. svet. vojnou vyrábal zo syntézneho plynu získavaného z uhlia (názov – nem. Kogasin, je odvodený zo slov Koks-Gas-Benzin), v súčasnosti sa vyrába aj zo zemného plynu. Napr. koncern Shell v Malajzii realizuje proces SMDS (Shell Middle Distillate Synthesis) pozostávajúci z parného reformovania zemného plynu na syntézny plyn, z Fischerovej-Tropschovej syntézy a zo separácie produktov destiláciou.

Køge

Køge [köje] — prístavné mesto v Dánsku vo vých. časti ostrova Køge Bugt v administratívnej oblasti Sjælland na brehu zálivu Køge, administratívne stredisko okresu (kommune) Køge; 37-tis. obyvateľov (2018). Priemysel chemický, potravinársky, celulózovo-papiernický. Obchodné, turistické a rekreačné stredisko. Dopravná križovatka, námorný prístav (jeden z najstarších v Dánsku, modernizovaný).

Mesto bolo založené v 12. stor., 1288 získalo mestské práva, v tomto období vznikol aj prístav na rieke Køge, ktorý sa postupne presunul k ústiu rieky do zálivu Køge (1411). Predstavovalo významné trhové centrum, neskôr (predovšetkým v 16. a 17. stor.) bolo základňou na lov sleďov. Počas 4. dánsko-švédskej vojny (1657 – 60) bolo značne poškodené. Počas napoleonských vojen a ostreľovania Kodane britským loďstvom (august-september 1807) sa v Køge a v okolí odohrali boje medzi britskými a dánskymi vojskami, ktoré sa skončili víťazstvom Britov. R. 1913 – 16 bola asi 20 km sev. od mesta postavená obranná pevnosť Mosede Fort ako súčasť dánskeho pobrežného opevnenia (v prevádzke do 1922, od 2014 múzeum) aktívne využívaná počas 1. svetovej vojny. Stavebné pamiatky: kostol Sankt Nicolai Kirke (1324, prestavaný v 15. stor.), vodná veža (14. stor.), radnica (1552) a mnoho hrazdených domov (16. a 17. stor., najstarší 1527; v dome z 1619 je dnes mestské múzeum); asi 1 km záp. od mesta neoklasicistický zámok Gammel Køgegård (1791, prestavaný v 2. polovici 19. stor.) a 7 km juž. (v obci Stevns) neorenesančný zámok Vallø Slot (13. – 14. stor., prestavaný v 80. rokoch 16. stor., rekonštruovaný začiatkom 20. stor.).

kogentný

kogentný [lat.] — práv. záväzný, platný bez možnosti odchýlky od záväznej normy (→ ius cogens).

Kögltin, Dawa

Kögltin, Dawa, rus. David Kuguľtinov, 13. 3. 1922 Abganer Gachankin, dnes Esto-Altaj – 17. 6. 2006 Elista — kalmycký spisovateľ a politik. Vyštudoval učiteľstvo v Eliste a 1960 Literárny inštitút Maxima Gorkého v Moskve. Počas 2. svetovej vojny bojoval na Ukrajine, 1944 bol obvinený z kalmyckého nacionalizmu, následne zatknutý a deportovaný do pracovného tábora v Noriľsku, 1956 rehabilitovaný. R. 1961 – 64 predseda Zväzu kalmyckých spisovateľov.

Písal poviedky a poéziu (najmä poémy) v kalmyckom i v ruskom jazyku. Jeho raná tvorba bola ovplyvnená kalmyckým folklórom, hrdinským eposom Džangar a ruskou lyrikou, neskôr sa zaoberal najmä morálno-etickými témami a históriou kalmyckého národa. Debutoval zbierkou básní Verše mladosti (Stichi junosti, 1940), autor poém Moabitský väzeň (Moabitskij uznik, 1958), Rovní slnku (Norn met, 1960), Živá voda (Chäärtä undn, 1960), Sar-Gerl (1963 – 64) a Vzbura rozumu (Bunt razuma, 1965 – 71), filozofickej lyriky Život a zamyslenia (Žirhl boln uchallhn, rus. Žizň i razmyšlenija, 1963 – 67; 1983 vydaná v rovnomennej básnickej zbierke) a básnických zbierok Som tvoj súčasník (Ja tvoj rovesnik, 1966) a Pamäť sveta (Pamiať sveta, 1979). Od 80. rokov 20. stor. sa politicky angažoval a venoval sa publicistike.

V slovenčine vyšiel výber jeho básní časopisecky (Nové slovo, 1982; Slovenské pohľady, 1987), v češtine v zbierke Hvězdy nad stepí (1979) v preklade Václava Jelínka. Nositeľ viacerých literárnych ocenení.

kognácia

kognácia [lat.] — práv. pokrvná príbuznosť označovaná v práve aj ako príbuzenstvo v priamom rade. Predstavuje príbuzenstvo (priamych) predkov (ascendentov) a potomkov (descendentov), teda osôb (kognátov), ktoré pochádzajú jedna od druhej. Sú nimi starý otec, otec, syn, vnuk atď. Príbuzenská blízkosť sa meria stupňami, pričom každý stupeň predpokladá pôrod (tot gradus, quod generationes). Otec a syn sú príbuzní v priamom rade v prvom stupni, starý otec a vnuk sú príbuzní v priamom rade v druhom stupni. Stupeň príbuzenstva má vplyv napr. pri dedení, pri uzatváraní manželstva a pri určovaní vyživovacej povinnosti.

kognícia

kognícia [lat.] — súhrn procesov, prostredníctvom ktorých si človek uvedomuje a poznáva svet i seba samého, poznávanie.

kognitívna antropológia

kognitívna antropológia — interdisciplinárny vedný odbor, jeden zo smerov kultúrnej antropológie skúmajúci modely myslenia, pojmy a interpretačné schémy používané v rámci jednotlivých kultúr (na rozdiel od kognitívnej psychológie, ktorá skúma individuálne kognitívne procesy). Predpokladá a hľadá univerzálne v ľudskej mysli, v jej základných štruktúrach a funkciách, a tým sa zameriava na univerzálne aspekty kultúrne diferencovaného ľudstva.

kognitívna biológia

kognitívna biológia — interdisciplinárny vedný odbor skúmajúci systémy, ktoré svojím motorickým správaním dokážu získavať informácie o prostredí a na tieto údaje adekvátne odpovedať. Podľa kognitívnej biológie sa kognitívne (poznávacie) funkcie vyvinuli z motorického reagovania organizmu na stimuly prichádzajúce z prostredia a myslenie je zabstraktnenou motorikou, biologická evolúcia je evolúciou poznania (evolúciu chápe ako progresívny proces hromadenia poznania) a všetky organizmy (od baktérie po človeka) sú kognitívne systémy. K porozumeniu toho, čo je ľudské poznávanie, sa možno priblížiť iba skúmaním poznávania sveta inými, jednoduchšími organizmami (najúčinnejším spôsobom štúdia akejkoľvek charakteristiky života je jej poznávanie na najjednoduchšej úrovni, aká existuje), preto je potrebné zostúpiť jednak priestorovo – až na úroveň molekulárneho poznávania (analyzovať mechaniku proteínových receptorov a imunologické mechanizmy), jednak časovo – do raných fáz biologickej evolúcie (už membránu protobunky možno chápať ako poznávacie zariadenie).

kognitívna disonancia

kognitívna disonancia — rozpor (nesúlad) medzi vonkajším správaním človeka a jeho vnútorným postojom pociťovaný ako nepríjemný a vyvolávajúci úsilie o nastolenie súladu (rovnovážneho stavu, konsonancie). Podľa koncepcie kognitívnej disonancie, ktorú 1957 sformuloval americký psychológ Leon Festinger (*1919, †1989), má hľadanie súladu pudovú povahu. Psychologicky vzájomne nezlučiteľné idey (kognitívne elementy) zastávané súčasne jedným človekom vytvárajú podľa neho motivačnú silu, ktorá by za vhodných podmienok mala viesť k tomu, aby človek prispôsobil vlastné názory správaniu namiesto toho, aby upravoval svoje správanie tak, aby zodpovedalo jeho presvedčeniu. Konflikt, ktorý vzniká ako dôsledok nesúladu medzi vonkajším správaním človeka a jeho vnútorným postojom, prípadne medzi konaním, potrebami a záujmami, možno odstrániť zmenou situácie, ktorá napätie vyvolala (človek môže znížiť dôležitosť názorov nesúhlasných s jeho názorom alebo môže pridať viac súhlasných názorov, aby prevážili nesúhlasný názor), alebo zmenou chápania situácie (zmenou disonantných názorov tak, aby ďalej neboli v nesúlade).

kognitívna lingvistika

kognitívna lingvistika, kognitívna jazykoveda — jedna z disciplín kognitívnych vied zaoberajúca sa jazykom ako súčasťou poznávania (kognície), opisom a vysvetľovaním mentálnych štruktúr a procesov spojených s jazykovými znalosťami. Jej vznik výrazne ovplyvnila generatívna gramatika (→ transformačná gramatika). Kognitívna lingvistika vychádza z tézy, že skúmanie jazyka ako komponentu poznávania je súčasťou výskumu ľudskej mysle, pričom sa vyhranili dva protikladné prístupy k vysvetľovaniu jazykovej znalosti: holistický a modulový. Holistický prístup odmieta konceptualizovanie jazyka ako autonómneho modulu a orientuje sa na opis univerzálnych princípov, ktoré sú základom všetkých mentálnych schopností, postuluje vysvetliteľnosť jazykových znalostí len ako súčasti všeobecných konceptualizačných procesov a kategorizačných princípov; jazykové štruktúry a operácie sú teda neoddeliteľnou súčasťou celku kognitívnych schopností. Modulový prístup charakterizuje jazyk ako autonómny modul oddelený od modulov iných kognitívnych schopností a zameriava sa na odhalenie špecifík jazykového znalostného systému a mentálneho narábania s týmto systémom, ako aj na odhalenie mechanizmu interakcie tohto systému s inými znalostnými systémami. Najsystematickejšie je rozpracovaný modulový prístup (modulový výskumný program), ktorý sa v rámci transformačnej gramatiky nachádza vo vývojovej fáze reprezentovanej teóriou minimalistickej syntaxe.

kognitívna mapa

kognitívna mapa, mentálna mapa — psychol. mentálny obraz o okolitom svete, ktorý sa utvára a modifikuje aktívnou interakciou subjektu s okolitým svetom a zahŕňa podstatné znaky a súvislosti, ako aj asociácie so skôr získanými skúsenosťami. Kognitívna mapa predstavuje zjednodušenú individuálnu interpretáciu sveta, vychádza z predpokladu, že v mysli človeka existujú zvláštne štruktúry zložené z predchádzajúcich (najčastejšie raných, detských) skúseností, na základe ktorých jedinec vníma, filtruje a interpretuje neskoršie zážitky, koná a volí si prostriedky a cesty k plánovaným cieľom (ide o rozšírenú dimenziu predvídania alternatív budúceho vývoja situácie). Termín kognitívna mapa zaviedol 1930 americký psychológ E. Ch. Tolman. Súčasné výskumy sú zamerané aj na porozumenie procesu utvárania mentálnej reprezentácie konkrétneho reálneho prostredia (kognitívna mapa ako subjektívna myšlienková priestorová predstava) či priestorových spojení medzi jednotlivými miestami na základe percepčných skúseností.

kognitívna psychológia

kognitívna psychológia, poznávacia psychológia — oblasť psychológie zaoberajúca sa štúdiom vedomých a nevedomých poznávacích procesov (→ kognitívne procesy, → poznávanie), ktoré sú základným predpokladom orientácie a adaptácie človeka vo svete. Zaoberá sa psychologickými javmi podieľajúcimi sa na každodennom fungovaní človeka ako psychosociálnej bytosti a sústreďuje sa na štúdium procesov zahrnutých v poznávaní, pociťovaní a vnímaní, na pozornosť a učenie, bez ktorých by sa nemohol zdokonaľovať a meniť svet, na pamäť, obrazotvornosť a emocionalitu, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia a smerovanie, ako aj na motiváciu, reč a usudzovanie. Zdôrazňuje význam poznávania, myslenia, mentálnych schopností, zručností a intelektu. Dôležitou oblasťou skúmania kognitívnej psychológie sú aj kognitívne štýly opisujúce spôsob vnímania človeka, jeho myslenia, pamätania si a riešenia problémov, ako aj biologické základy poznávacích procesov, pozornosť, vedomie, vnímanie, pamäť, mentálne reprezentácie, jazyk, riešenie problémov, tvorivosť a kreatívne myslenie, rozhodovanie a rozhodovacie procesy, vývinové kognitívne zmeny v priebehu ľudského života i ľudská a umelá inteligencia.

Kognitívna psychológia sa chápe aj ako ekvivalent psychológie spracovania informácií, súčasťou jej pojmového aparátu sú aj kognitívne stratégie, ktoré človeku umožňujú manipulovať s informáciami napr. prostredníctvom uvažovania, analýzy a syntézy, dedukcie a indukcie, generalizácie, kategorizácie, triedenia, tvorby vlastných termínov a pojmových konštruktov, ako aj sumarizácie.

Pri výskume používa psychobiologické metódy, experimenty, pozorovanie v prirodzených i v umelých podmienkach, sebapozorovanie, kazuistiku, počítačové simulácie a všeobecnú metódu na riešenie problémov výskumu umelej inteligencie (GPS, angl. General Problem Solver). K základným metódam a skúškam patria napr. meranie reakčného času, ktoré poskytuje informácie o vnútornom stave človeka, tachyskopická metóda, pri ktorej sa probandovi napr. súčasne do ľavého a pravého zrakového poľa dávajú zrakové podnety (slová, symboly) a následne sa porovnávajú výkony (→ tachyskop), mentálna chronometria, ktorou sa zisťuje, ako dlho trvá ľudskej mysli uvedomenie si prezentovaného podnetu (písmená, slová, vety, obrázky, farby; vďaka tejto metóde je možné rozpoznať kognitívnu zložku mysle – abstrakciu, poznávanie neznámych objektov), hľadacie skúšky, ktorými sa merajú rôzne úrovne duševného výkonu, skúšky pojmovej klasifikácie, ktoré umožňujú zistiť hľadisko klasifikácie, zložitosť a povahu operácií, ďalej rôzne formy počítačovej simulácie, ktoré sa porovnávajú so správaním človeka, ako aj myslenie nahlas.

K rozvoju kognitívnej psychológie prispeli viaceré psychologické experimenty, ktoré sa uskutočnili 1956 a súviseli so spracovaním informácií (Chomského teória jazyka; modely univerzálneho riešenia problémov A. Newella a H. Simona). Kognitívna psychológia sa ako vetva behavioristickej koncepcie vyčlenila v 60. – 70. rokoch 20. stor. v USA. Za jej zakladateľa sa pokladá americký psychológ nemeckého pôvodu Ulric Gustav Neisser (*1928, †2012) a podľa jeho diela Kognitívna psychológia (Cognitive Psychology, 1967) získala táto vedná oblasť pomenovanie i celkový koncepčný rámec (charakterizoval ju ako oblasť zaoberajúcu sa všetkými procesmi, ktoré transformujú, redukujú, rozvíjajú, ukladajú, znova zachytávajú a využívajú senzorické informácie). K významným priekopníkom kognitívnej psychológie patria americkí psychológovia E. Ch. Tolman, autor koncepcie kognitívnych máp opisujúcich správanie živých organizmov a ich schopnosť reagovať vďaka naučeným znalostiam a vplývajúcich napr. na efektívnosť sociálnej komunikácie a metakomunikácie, George Alexander Kelly (*1905, †1967), zakladateľ teórie osobného konštruktu, George Armitage Miller (*1920, †2012), Allan Urho Paivio (*1925, †2016), autor teórie duálneho kódovania, podľa ktorej sú slová (hovorené aj písané) a obrázky či predstavy kódované v mozgu relatívne autonómne (slovné kódy mentálnych reprezentácií sú logogény, obrazové kódy sú imagény), a R. J. Sternberg, ktorý navrhol jednotlivé kognitívne štýly a štyri formy (hierarchické, monarchické, oligarchické a anarchické) psychickej samosprávy. K významným kognitívnym psychológom patria aj J. Piaget, L. S. Vygotskij, Fritz Heider (*1896, †1988), Joseph Wolpe (*1915, †1997), Hans Jürgen Eysenck (*1916, †1997), Albert Bandura (*1925), Endel Tulving (*1927), Arnold Allan Lazarus (*1932, †2013) a Philip Johnson-Laird (*1936). Ďalší rozmach kognitívnej psychológie nastal koncom 20. stor. s rozvojom výpočtovej techniky, teoretickú orientáciu kognitívnej psychológie vymedzila paradigma spracovania informácií založená na podobnosti medzi počítačmi a ľuďmi. Z koncepcie kognitívnej psychológie vychádza aj konštruktivistická didaktika (Jerome Seymour Bruner, *1915, †2016) zdôrazňujúca aktívnu úlohu subjektu a kritizujúca transmisívnu výučbu, ktorá inštruktívne predkladá študentom hotové poznatky (reálna výučba má však vždy obsahovať transmisívne i konštruktivistické prvky). V klinickej praxi sa kognitívni psychológovia sústreďujú na zmenu myslenia klientov ako na základný predpoklad zmeny ich správania a konania (kognitívno-behaviorálna psychoterapia).

kognitívna sociológia

kognitívna sociológia — smer fenomenologickej sociológie, ktorá reviduje a zároveň prehlbuje idey etnometodológie. Ako jeden z prvých použil termín kognitívna sociológia americký sociológ Aaron Victor Cicourel (*1928), ktorý dielom Kognitívna sociológia: Jazyk a význam v sociálnej interakcii (Cognitive Sociology: Language and Meaning in Social Interaction, 1973) reagoval na formovanie kognitívnych vied. Kognitívna sociológia rovnako ako etnometodológia chápe sociálny život ako súbor každodenných interakcií, ktorý sa konštituuje prostredníctvom kognitívnych (poznávacích) a jazykových aktivít jednotlivých aktérov, a rovnako ako konvenčná sociológia zdôrazňuje funkciu roly, statusu a normy ako nástrojov vnímania sociálnej reality v podobe sociálnej štruktúry. Za nástroj kognitívnej organizácie zabezpečujúcej aktérom zmysel pre sociálnu štruktúru a sociálny poriadok však považuje interpretačné procedúry, ktorých poňatie a obsah sa formovali pod vplyvom fenomenologickej sociológie A. Schütza a generatívnej gramatiky N. Chomského. Z generatívnej gramatiky (→ transformačná gramatika) preberá predstavu o hĺbkovej (tvoria ju intencie aktérov) a povrchovej štruktúre (kde pôsobia normatívne pravidlá umožňujúce aktérom spoločné konanie na konsenzuálnom základe); tieto dve úrovne medzi sebou interagujú a zmysel pre sociálny poriadok, ktorý sa vytvára na hĺbkovej úrovni, sa stáva základom normatívneho poriadku, ktorý sa vytvára na povrchovej úrovni. V nadväznosti na psycholingvistiku a kognitívnu antropológiu sa venuje aj otázkam jazykovej socializácie detí, ktoré počas nej postupne nadobúdajú zmysel pre sociálnu štruktúru.

kognitívne procesy

kognitívne procesy — vedomé intelektové prijímanie podnetov (napr. pociťovaním, vnímaním, myslením, učením sa, intuíciou) z vonkajšieho a vnútorného sveta jednotlivca a ich spracúvanie do poznatkov a vedomostí (→ poznanie). Kognitívne procesy umožňujú vyhodnocovať podnety (hodnotiť skutočnosť) a primerane na ne reagovať (umožňujú činnosť a správanie vyplývajúce z hodnotenia), vytvárať si obraz sveta, orientovať sa v ňom a vysvetľovať si ho (→ poznávanie).

kognitívne vedy

kognitívne vedy — skupina vedných disciplín zaoberajúcich sa opisom, vysvetľovaním, prípadne simulovaním základných kognitívnych (poznávacích) mechanizmov a schopností ľudskej mysle (jazyk, porozumenie, zdôvodňovanie, vnímanie, pohybová koordinácia, plánovanie ap.) a príbuzných mechanizmov pri zvieratách, ako aj všeobecne každého zložitého systému na spracovanie informácií, ktorý dokáže získavať, uchovávať, používať a odovzdávať poznatky (→ umelá inteligencia), interdisciplinárna činnosť zaoberajúca sa myslením a inteligenciou. Ku kognitívnym vedám sa zaraďujú kognitívna psychológia, kognitívna antropológia, kognitívna lingvistika, filozofia mysle, kognitívna neuroveda a vývoj umelej inteligencie, pričom ich spoločnou charakteristikou je empiricky orientovaný výskum kognitívnych fenoménov (→ poznávanie).

Kognitívne vedy sa začali formovať v 50. rokoch 20. stor. v kontexte vedeckých činností výrazne ovplyvnených vznikom informatiky, kybernetiky a umelej inteligencie i rozvojom koncepcií a technológií formálneho spracovania informácií. Ich vzniku predchádzali tzv. Macyho konferencie usporadúvané 1946 – 53 (deväť v New Yorku, jedna v Princetone) Nadáciou Josiaha W. Macyho Jr. (Josiah Macy Jr. Foundation, založená 1930), na ktorých sa zúčastnili prví kybernetici (N. Wiener, W. McCulloch, J. von Neumann, Julian Bigelow, *1913, †2003; Walter Pitts, *1923, †1969), ale aj matematici (Leonard J. Savage, *1917, †1971), anatómovia, fyziológovia (Arturo Rosenblueth, *1900, †1970), psychológovia (K. Lewin), sociológovia, jazykovedci a antropológovia (M. Meadová; Gregory Bateson,*1904, †1980). Dôležitú úlohu zohralo aj Hixonské sympózium usporiadané 1948 v Kalifornskom technologickom inštitúte v Pasadene, na ktorom J. von Neumann analyzoval podobnosť medzi počítačovými procesmi a pochodmi v nervovej sústave. Svojou teóriou automatov, zásadným prínosom k vývoju počítačov, ako aj úvahami o povahe mentálnych procesov prispel podstatnou mierou k formovaniu kognitívnych vied. Na Macyho konferenciách bol mozog po prvýkrát prirovnaný k počítaču a živá bytosť k samoregulujúcemu mechanizmu. Filozofický problém vzťahu medzi dušou a telom sa v kognitívnych vedách reinterpretuje ako problém vzťahu medzi mysľou a mozgom.

V rámci kognitívnych vied možno hovoriť o troch viac-menej všeobecne prijímaných hypotézach: a) pri opise a vysvetľovaní kognitívnych fenoménov je fyzická alebo biologicko-chemicko-fyzikálna úroveň nedostatočná, a preto musí byť doplnená o úroveň reprezentácie (stavy fyzických systémov reprezentujú informácie a v tomto zmysle nie sú iba fyzickými, ale aj kognitívnymi stavmi); b) zmeny fyzických stavov sa preto nemôžu opisovať iba ako fyzické procesy, ale ako kalkuly reprezentácií, ktorých sú nositeľmi; c) aj keď je každý kognitívny fenomén spojený na jednej strane so stimulom (pôsobenie prostredia na daný systém) a na druhej strane s odpoveďou alebo s reakciou (pôsobenie systému na prostredie), kogníciu na ne nemožno redukovať. Naopak, podstata celého procesu sa odohráva medzi stimulom a odpoveďou naň a je podnetom na zovšeobecnenia, ktoré sú nezávislé od hodnôt stimulu a odpovede. Tieto hypotézy kognitívnych vied týkajúce sa povahy skúmaných javov sú doplnené základnými metodologickými a strategickými voľbami: a) vedy môžu opisovať, vysvetľovať, príp. simulovať kognitívne fenomény, aj keď už boli predmetom záujmu a diskusií vo filozofii, ktorá ich opisovala prostredníctvom niekoľkých všeobecných pojmov; b) štúdium kognície musí byť nevyhnutne interdisciplinárne, keďže väčšinu skúmaných fenoménov nie je možné vysvetliť vyčerpávajúcim spôsobom prostredníctvom slovníka jednej vedy; c) v prvej etape štúdia kognície sa odhliada od afektívnych, ako aj od sociálnych, historických a kultúrnych faktorov, ktoré však môžu byť predmetom záujmu v neskorších fázach štúdia.

Východiskové teoretické stanovisko kognitívnych vied predstavoval kognitivizmus, podľa ktorého je myslenie spracovaním informácií a spracúvať informácie znamená narábať so symbolmi. Keďže počítače rovnako ako ľudská myseľ narábajú so symbolmi, za najlepší spôsob skúmania kognície sa pokladá skúmanie počítačových programov. Kognitívne vedy majú teda vysvetliť fungovanie mozgu nie na úrovni nervových buniek alebo vedomých mentálnych stavov, ale na úrovni mozgu ako systému na spracovanie informácií. K zástancom kognitivistickej teórie patria aj bádateľ v oblasti umelej inteligencie M. Minsky, filozof a kognitívny vedec Jerry Fodor (*1935), psychológ a neurovedec Stephen M. Kosslyn (*1948), filozof a kognitívny vedec Zenon W. Pylyshyn (*1937).

Kognitivizmus sa opiera o niekoľko základných predpokladov: a) myslenie je totožné s mentálnymi procesmi a operáciami; b) mentálne procesy a operácie môžu prebiehať aj na inom než na organickom (resp. neuronálnom) substráte (tzv. funkcionalizmus, pretože dôležitou je funkcia, nie materiálny substrát, na ktorom funguje); c) počítač je zložitý systém so znakmi inteligentného správania (inteligentným správaním sa myslia výpočtové procesy, ktoré sú analógiou ľudských mentálnych procesov ako základu inteligentnej reakcie na podnety); d) obidvaja, človek aj počítač, sú strojmi spracúvajúcimi informácie; e) mentálny proces je narábanie s mentálnymi reprezentáciami. Viacerí vedci pôvodne zastávajúci pozície kognitivizmu sa od nich postupne odklonili; F. Varela považuje kognitivizmus za rané štádium kognitívnych vied. Ku kritikom kognitivizmu patrí napr. J. R. Searle, ktorý ho považuje za nedostatočný, lebo nedokáže objasniť fenomény ako subjektivita, vedomie, intencionalita a význam.

Kognitivizmus dominoval v kognitívnych vedách až do konca 80. rokov 20. stor., keď sa dostal do popredia konekcionizmus, ktorý definuje kogníciu ako emergovanie (→ emergentizmus) komplexných stavov v sieti navzájom prepojených jednoduchých komponentov. Kým v kognitivistickom modeli sa výpočet uskutočňuje sekvenčne (postupne) a je riadený zo stredu, v konekcionistickom modeli sa výpočty uskutočňujú zároveň medzi navzájom prepojenými virtuálnymi jednotkami (tzv. umelé neuróny). Cieľom tejto matematickej metódy je nájsť optimálne riešenie daného problému. Jej praktické aplikácie siahajú od rozpoznania hrozby až po analýzu satelitných snímok a genetických databáz. Pokiaľ kognitivistický model pamäť lokalizoval podobne, ako je lokalizovaná v počítači, konekcionisti poukazujú na to, že ľudská pamäť nie je lokalizovaná. Opierajú sa pritom o experimentálne výsledky, podľa ktorých ľudská pamäť je pomerne odolná proti poškodeniam. Takisto reprezentácia podľa konekcionistov nie je viazaná na jednotlivé symboly, ale pokladá sa za emergujúcu vlastnosť. Vývoj v kognitívnych vedách je úzko spojený s objavmi v iných oblastiach. V 20. rokoch 20. stor. začali viacerí filozofi hovoriť o tzv. emergentných vlastnostiach (dnes sa hovorí aj o komplexných alebo o globálnych vlastnostiach), ktoré možno pozorovať v sústavách usporiadaných prvkov (nazývaných systémy) až od určitej úrovne zložitosti práve ako dôsledok špecifického usporiadania. Typickým príkladom takýchto zložitých systémov sú živé organizmy. Sú dôkazom, že analytická metóda, ktorá chce skúmaný predmet rozložiť na menšie časti, a pochopiť tak fenomény spojené s daným systémom, má svoje ohraničenia. Emergentizmus v kognitívnych vedách je spojený s posunom vo vedách od analytického prístupu k holistickému a systémovému prístupu, ku ktorému došlo v 20. stor. Komplexné emergujúce vlastnosti systémov poukazujú na to, že podstatné charakteristiky týchto systémov nie je možné zachytiť a porozumieť im na základe analýzy častí, z ktorých sú tieto systémy zložené.

Ďalšou alternatívou ku kognitivizmu je teória autopoiesis, ktorá je tiež založená na emergentizme. Samotný pojem autopoiesis je novotvar a znamená sebavytváranie, sebatvorbu. Tvorcami tejto teórie sú čilskí vedci H. Maturana a jeho žiak F. Varela, podľa ktorých živé systémy sú kognitívnymi systémami a život ako proces je procesom poznávania, pričom toto tvrdenie platí pre všetky organizmy, či už majú alebo nemajú nervovú sústavu. Vo svojej kritike kognitivizmu je teória autopoiesis ešte dôslednejšia než konekcionizmus. Odmieta predstavu myslenia ako kalkulu, ako aj nevyhnutnosť reprezentačnej úrovne. Poznávanie je podľa tejto teórie neoddeliteľne spojené so samotnou konštitúciou autonómnych systémov. Keďže proces konfigurovania nášho sveta predmetov si permanentne vyžaduje aktivitu našich schopností, teória autopoiesis odmieta predstavu sveta s vopred určenými vlastnosťami. Kľúčovým pojmom v teórii vypracovanej F. Varelom je enakcia, t. j. samoorganizácia organizmov a ľudskej mysle v interakcii s prostredím. Pojem je spojený s koncepciami tzv. vteleného poznania a situovaného poznania a umožňuje chápať adaptačnú činnosť každého živého organizmu ako polaritu poznanie – konanie a konanie – poznanie. Podľa neho realita, ku ktorej máme prístup na základe našich reprezentácií, nie je ani celkom objektívna, ani celkom subjektívna, každý druh má svoj vlastný svet (odtiaľ označenie stredná cesta). Varelov prístup založený na enakcii sa opiera o predstavu, že kognitívne štruktúry emergujú z opakujúcich sa senzoricko-motorických schém, ktoré umožňujú, aby bolo konanie riadené vnímaním. Konštatuje, že jeho úvahy nie sú priamo nasmerované na praktické realizácie. Podľa Maturanu a Varelu je najdôležitejšou vlastnosťou organizmov ich autonómnosť, a keďže poznanie je v prvom rade biologickým javom, oblasť kognitívnych vied má byť rozšírená o teoretickú biológiu. Podľa neho organizmy sú operačne uzavreté systémy, ktoré svojím vnímaním vytvárajú vlastný svet. Mentálne procesy, ako ich chápe teória autopoiesis, nie sú odrazom objektívnej skutočnosti, pretože došlo k strate pevného bodu a už nie je možný lineárny opis javov, ktoré sú procesuálne a cirkulárne. Z pozícií teoretickej biológie formulujú podobné závery ako postmoderní filozofi. Túto pôvodne teoreticko-biologickú koncepciu začali od posledného desaťročia 20. stor. reflektovať aj kognitívni vedci, v súčasnosti je východiskom projektov, ktoré sa usilujú o prepojenie neurovied a fenomenológie.

kognitívny

kognitívny [lat.] — vzťahujúci sa na poznanie (kogníciu), majúci poznávací význam.

kognitívny štýl

kognitívny štýlped. individuálny, osobitý priebeh intelektových procesov prijímania a spracúvania informácií, spôsob vnímania a poznávania. Kognitívny štýl je prevažne vrodený a len minimálne viazaný na obsah informácie, preto je ťažko meniteľný, dá sa však diagnostikovať. Predstavuje osobnostný invariant, ktorého prejavy možno sledovať v kognitívnych procesoch a nadväzne i v postojoch pri uchopení problému a jeho riešení, pomerne tesne sa viaže na afektívnu oblasť človeka. Charakteristiky kognitívneho štýlu sledujú individuálne rozdiely v kognitívnych procesoch vnímania, obrazotvornosti, pamäti, riešenia problému, rozhodovania a myslenia, na základe ktorých sa získava poznanie, pričom sa vychádza zo skutočnosti, že jednotlivec sa v situácii neistoty riadi skôr subjektívnou pravdepodobnosťou.

Dimenzie (aspekty) kognitívneho štýlu je možné rozdeliť na 5 skupín na základe funkčnej úrovne, špecializácie, diferenciácie, flexibility a stability, resp. na 3 bipolárne skupiny: rozvážnosť – spontánnosť, asimilácia – diskriminácia, flexibilita – rigidita. K známym koncepciám kognitívneho štýlu patrí napr. heuristická (tvorivé riešenie problémov) versus algoritmická orientácia (riešenie problému prostredníctvom algoritmov, t. j. vopred predpísaných krokov); algoritmická orientácia na úkor heuristickej sa významne zvyšuje vekom. Niektoré kognitívne štýly sa stabilizujú už okolo 5. roku života človeka, iné sa zavŕšia neskôr socializačnými praktikami prostredia. Pri uchopení a riešení problému má väčšina ľudí jeden štýl, v praktickom živote je však dôležitejšia dobrá kombinácia jednotlivých štýlov (flexibilita).

kohabitácia

kohabitácia [lat.] —

1. súlož, pohlavný styk;

2. forma partnerského spolužitia podobná manželstvu bez uzavretia sobáša, neformálne manželstvo;

3. politol. obdobie, keď sú nútené spolu vládnuť názorovo veľmi rozdielne politické subjekty (kohabitácia pravicových a ľavicových strán, súčinnosť prezidenta a premiéra z opačných politických smerovaní).