Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 752 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

al-Kisá’í, Abú al-Hasan Muhammad ibn ’Abdalláh

al-Kisá’í, Abú al-Hasan Muhammad ibn ’Abdalláh, pravdepodobne začiatok 11. stor. — arabský literát. O jeho živote a skutočnom mene nejestvujú takmer žiadne spoľahlivé údaje, podľa niektorých prameňov sa volal Abú Dža’far alebo Abú ’Abdalláh, resp. ’ibn Ja’kúb. Podľa niektorých bádateľov pôsobil v Sýrii alebo v oblasti dnešného Iraku. Zostavil zbierku ľudových príbehov o prorokoch Kisas al-anbijá’, čím obohatil rovnomenný žáner arabskej literatúry (→ kisas al-anbijá’, rozprávania o prorokoch). Zostavil aj menej známu zbierku príbehov Pozoruhodnosti tohto sveta a večnosti (Kitáb ’adžá’ib al-malakút), ktorá mala pevne stanovený začiatok, koniec i jednotný počet kapitol, čím nedošlo k jej narastaniu o ďalšie časti pri neskoršom odpisovaní. Príbehy v al-Kisá’íových zbierkach zachytávajú ľudové náboženské predstavy islamského sveta 7. – 10. stor., ktoré majú veľa spoločných čŕt s predstavami iných náboženstiev, filozofií a mýtov; obsahujú aj vsuvky rozličných žánrov. Pri výbere materiálu sa al-Kisá’í prísne pridŕžal islamskej tradície, na mnohých miestach vychádzal z Koránu a odvolával sa na proroka Mohameda a prvých známych exegétov Koránu. V slovenčine vyšiel výber z al-Kisá’ího diela pod názvom Kniha o počiatku a konci a rozprávania o prorokoch (1980) v preklade Jána Paulinyho.

kiosk

kiosk [perzsky > tur. > tal.] — menšia, obvykle samostatná voľne stojaca zastrešená stavba ľahkej konštrukcie zvyčajne na stranách alebo len na jednej strane otvorená do exteriéru alebo len čiastočne uzatvorená;

1. v starovekej egyptskej sakrálnej architektúre kaplnka so stĺpovou ochodzou. Vznikla odvodením od chrámu so stĺpovou ochodzou, najstaršie príklady pochádzajú z obdobia Strednej ríše. Mala pozdĺžny alebo štvorcový pôdorys, po celom obvode jednu alebo dve stĺpové ochodze, priestor medzi stĺpmi býva uzatvorený stenou. Vnútri sa nachádzal oltár. Kiosk bol obvykle súčasťou väčších chrámových komplexov, niekedy bol budovaný aj na streche chrámu v súvislosti s kultom boha Slnka. K najvýznamnejším zachovaným príkladom patrí Trajánov kiosk z ostrova Fílé z rímskeho cisárskeho obdobia;

2. jeden zo stavebných typov tradičnej islamskej architektúry rozšírený najmä v Turecku, Iráne a Indii; záhradný palácový pavilón určený na súkromné hostiny alebo na odpočinok. Mal rozmanité stavebné formy, konštrukciu (od ľahkej drevenej po zložito vypracované stavby z kameňa alebo z tehál) i výzdobu, rozličnú pôdorysnú dispozíciu (zvyčajne centrálnu – štvorcovú, polygonálnu alebo oktogonálnu) a jedno alebo viac podlaží. Charakteristická preň bola otvorenosť do exteriéru (záhrady).

Najstaršie príklady kiosku sú známe zo Sýrie z umajjovského obdobia (zobrazené sú napr. na mozaikách Veľkej mešity v Damasku, 705 – 712), čo naznačuje, že tento typ stavieb má v oblasti Stredomoria staršiu tradíciu. Kiosky boli budované v Sámarre v 9. stor. uprostred záhrad, odkiaľ sa rozšírili do celého islamského sveta a postupne sa stali štandardným architektonickým typom v rámci palácovej architektúry najmä vo vých. islamských krajinách (Irán, Afganistan).

V Iráne sa kiosk vyvinul do zložitej monumentálnej architektonickej štruktúry s viacerými miestnosťami doplnenými ívánmi. Tento typ palácovej architektúry sa označuje ako Hašt Behešt (osem rajov) a jeho výstavba bola populárna až do zač. 20. stor. Kiosky v kráľovských záhradách majú obvykle bohatú výzdobu pozostávajúcu z obkladov z glazovanej keramiky alebo z mramoru, z mramorových i z perleťových intarzií, zo štúk a z vyrezávaných drevených mreží, v osmanskej architektúre sú okná zvyčajne doplnené vitrážami.

Jednou z typických architektonických foriem islamskej architektúry v Indii bol od 12. stor. malý, voľne stojaci kiosk (nazývaný čatrí) stavaný v záhradách alebo ako súčasť väčších stavieb (napr. mauzólea, paláca, často bol budovaný na strechách), mohol byť využívaný aj ako malá hrobka alebo ako zádušný chrám. Obvykle má podobu malého centrálneho, voľne stojaceho otvoreného stĺpového pavilónu zaklenutého kupolou, ktorá má v exteriéri cibuľový tvar, alebo zastrešeného stanovou strechou. Počas vlády dynastie Veľkých Mogulov (Mughalov, 1526 – 1858) vzniklo množstvo typov kioskov, ktoré mali dekoratívny charakter a zdobili mešity, brány, hrobky, paláce i prepychové súkromné rezidencie vyšších spoločenských vrstiev. Zvyčajne boli stavané v hornej časti budovy, na streche, v blízkosti kupoly alebo nad parapetnými rímsami, tvorili ukončenia minaretov alebo veží, boli súčasťou fasády ako malé balkóny, arkiere či ako lodžie alebo tvorili výzdobu okien.

V Turecku bola populárna výstavba kioskov v súkromných i vo verejných záhradách v období neskorej osmanskej architektúry (17. – zač. 20. stor.), odtiaľ sa v 18. stor. preniesla do záp. Európy, kde boli kiosky budované podľa islamských vzorov populárne v záhradnej architektúre do konca 19. stor. Od 19. stor. sa kiosky vo verejných parkoch začali využívať na komerčné účely (predaj cigariet a občerstvenia);

3. malý obchodný alebo výstavný stánok ľahkej konštrukcie (zväčša prenosný). Býva budovaný na verejných miestach na komerčné účely. Môže byť postavený v exteriéri alebo v interiéri väčšej stavby (napr. železničnej stanice).

Kiowovia

Kiowovia, vlastným menom Ka’igwu, Ga-i–gwu — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na juhu USA (štát Oklahoma); asi 14-tis. príslušníkov (2010). Kiowovia žili pôvodne v horách záp. Montany pri prameňoch riek Missouri a Yellowstone, odkiaľ ich v 17. – 18. stor. vytlačili Arapahovia, Čejeni a Siouxovia na juh Veľkých prérií do oblasti dnešných štátov Kansas, Oklahoma a Texas. Pridruženým kmeňom Kiowov boli Naišani (Kiowami nazývaní Semati – Zlodeji), v súčasnosti známi aj ako Kiowa Apači (→ Apači).

Podobne ako ostatné prériové kmene aj Kiowovia žili kočovným spôsobom života v típí, organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (bizónov), zberom a od 18. stor. chovom (i krádežami) koní (počet vlastnených koní určoval status a postavenie jedinca v spoločnosti). Svoje dejiny si zaznamenávali prostredníctvom piktografického kalendára (Set-t’an, Anko) na bizónej koži. Boli známi ako veľmi bojovný kmeň (i napriek neveľkému počtu sa stali jedným z dominantných kmeňov regiónu). Ako prví z Európanov s nimi prišli 1732 do kontaktu Španieli. R. 1790 po krvavých konfliktoch uzatvorili mier (a spojenectvo) s Komančmi, s ktorými potom spoločne podnikali nájazdy do Mexika (podľa tradície skupina bojovníkov Kiowov prenikla až na Yucatán), a 1853 i s Arapahmi a Čejenmi (1838 sa medzi nimi, Kiowami, Komančmi a Naišanmi odohral pri rieke Wolf Creek v dnešnej severozáp. Oklahome jeden z najväčších medzikmeňových konfliktov medzi Severoamerickými Indiánmi). V nepriateľstve zostali naďalej s Apačmi, Utmi, Kaddmi a Navahmi. Po bojoch s Američanmi (1863 – 75, → indiánske vojny) boli napokon po porážke vo vojne na rieke Red River (Red River War) a po neúnavnom prenasledovaní armádou USA nútení usadiť sa (spolu s Komančmi a Naišanmi) v rezervácii na juhozápade Indiánskeho teritória na sev. brehu rieky Red River (v blízkosti dnešného mesta Chickasha). V súčasnosti vynikajú najmä v umeleckých remeslách (maliarstvo, sochárstvo, klenotníctvo) a literatúre, Kiowa Navarre Scott Momaday (*1934) získal 1969 za román Dom z úsvitu (House Made of Dawn, 1968; čes. 2001) ako prvý Indián Pulitzerovu cenu. Jazyk Kiowov (kiowa, cáuijò:gà) patrí do kiowasko-tanoskej jazykovej rodiny (→ aztécko-tanoské jazyky).

kip

kip [laosky] — menová jednotka v Laose, ISO kód LAK. Bola zavedená 1954, keď nahradila francúzsky indočínsky piaster, súčasne bola vydaná aj čiastková jednotka att (1 kip = 100 attov). R. 1975 bol kip premenovaný na kip de libération (kip slobody), v decembri 1979 bola uskutočnená menová reforma, ktorá zaviedla tzv. nový kip (1 kip = 100 kipov de libération). V súčasnosti sú v obehu bankovky s nominálnymi hodnotami 500, 1 000, 2 000, 5 000, 10 000, 20 000, 50 000 a 100 000 kipov, mince sa nepoužívajú.

kipa

kipa [hebr.], množné č. kipot, jidiš jarmulka, kapele — v judaizme okrúhla priliehavá mužská pokrývka hlavy. Najčastejšie býva v tvare malého tanierika alebo misky, je vyrobená z kože, látky, zo saténu, zamatu alebo z priadze (háčkovaná), má rôznu farbu a veľkosť. Povinnosť nosiť kipu nie je predpísaná Tórou ani Halachou, je skôr znakom zbožnosti, príp. židovskej identity. Vyjadruje úctu k Bohu a nosí sa počas bohoslužieb, pri modlitbe a štúdiu Tóry. Jej nosenie rozšírili niektoré rabínske autority asi v 16. stor. Podľa farby a materiálu môže byť znakom príslušnosti k určitému smeru judaizmu, napr. háčkované kipy (kipot srugot) nosia sionisti a moderní ortodoxní židia, čierne zamatové alebo látkové kipy ultraortodoxní židia (charedim, chasidi). Pri sviatočných príležitostiach (svadba, bar micva) sa zvyčajne nosí biela kipa. V niektorých komunitách môžu mať kipu počas bohoslužieb aj ženy.

Kipnis, Alexander

Kipnis, Alexander, 13. 2. 1891 Žytomyr, Ukrajina – 14. 5. 1978 Westport, Connecticut — americký operný spevák (bas) ukrajinského pôvodu. R. 1912 ukončil štúdium dirigovania na konzervatóriu vo Varšave. R. 1915 debutoval ako operný spevák v Hamburskej štátnej opere. R. 1919 – 30 pôsobil v Nemeckej opere v Berlíne a súčasne od 1922 v opere v Chicagu, 1932 – 34 v Štátnej opere v Berlíne, 1935 – 38 vo Viedenskej štátnej opere. Vystupoval aj 1924 – 33 na festivaloch Bayreuther Festspiele v úlohách Gurnemanza (Parsifal) a kráľa Markeho (Tristan a Izolda) a 1937 v Salzburgu v úlohe Sarastra (Čarovná flauta; pod taktovkou A. Toscaniniho).

R. 1938 sa natrvalo usadil v USA, 1940 – 52 pôsobil v Metropolitnej opere v New Yorku. Interpretoval najmä klasický nemecký repertoár, napr. hlavné postavy opier R. Wagnera, W. A. Mozarta (Figaro, Figarova svadba; Leporello, Don Giovanni; Sarastro) a R. Straussa (barón Ochs, Gavalier s ružou). Výrazne sa uplatnil v ruskom klasickom repertoári v úlohách Borisa Godunova, Galického (Knieža Igor) a Gremina (Eugen Onegin). Z talianskeho romantického repertoáru vynikol najmä v úlohe Filipa (Don Carlos).

Kipphardt, Heinar

Kipphardt [kip-], Heinar, 8. 3. 1922 Heidersdorf, dnes Łagiewniki, Dolnosliezske vojvodstvo, Poľsko – 18. 11. 1982 Mníchov — nemecký spisovateľ, dramatik a dramaturg, stúpenec dokumentárnej drámy. Pôvodne lekár (psychiater), počas 2. svetovej vojny vojak na východnom fronte. R. 1950 – 58 dramaturg v divadle Deutsches Theater vo východnom Berlíne, spolupracovník režiséra Wolfganga Langhoffa (*1901, †1966). R. 1959 z politických príčin opustil NDR a žil v NSR, 1959 – 61 v Düsseldorfe, 1961 – 71 v Mníchove a od 1971 vo Fraunbergu neďaleko Mníchova.

Autor satirických hier Hľadá sa Shakespeare (Shakespeare dringend gesucht, 1953; slov. 1955), Stoličky (Die Stühle des Herrn Szmil, 1961; slov. 1965; nem. televízny film 1979, réžia V. Jasný) a Pes pána generála (Der Hund des Generals, 1962; slov. televízna inscenácia 1981, réžia I. Teren). Dokumentárnou hrou Vo veci J. Roberta Oppenheimera (In der Sache J. Robert Oppenheimer, 1964; slov. 1976; nem. televízny film 1964, réžia Gerhard Klingenberg), ktorú v západnom Berlíne inscenoval E. Piscator, získal úspech v obidvoch častiach rozdeleného Nemecka, ako aj rad významných literárnych cien a etabloval sa ako autor zdôrazňujúci politickú zodpovednosť jednotlivca. Posmrtne bola uvedená jeho dokumentárna hra Brat Eichmann (Bruder Eichmann, 1983) podľa knihy H. Arendtovej. Podľa mnohých jeho hier boli nakrútené televízne filmy.

Kippov prístroj

Kippov prístrojchem. zariadenie na laboratórnu prípravu plynov reakciou kvapalného reaktanta a tuhej látky. Skladá sa z troch nad sebou umiestnených sklených nádob. Tuhý reaktant (napr. vápenec CaCO3) je umiestnený v strednej nádobe na rošte, ktorý zabraňuje prepadávaniu kúskov reaktanta do spodnej nádoby. Stredná nádoba má postrannú trubicu s kohútom na odvod plynu a otvorom na dne je spojená so spodnou nádobou. Horná nádoba je zásobníkom kvapalného reaktanta (napr. kyselina chlorovodíková HCl), trubicou v spodnej časti zasahuje k dnu spodnej nádoby. Po otvorení kohúta prúdi kvapalina z hornej nádoby do najspodnejšej časti prístroja, vyplní ju a dostane sa do styku s tuhou látkou, s ktorou reaguje za súčasného vyvíjania plynu (v tomto prípade oxid uhličitý CO2). Ak sa výpustný kohút uzavrie, nahromadený plyn vytlačí kvapalinu zo strednej nádoby do hornej a vývoj plynu sa zastaví. Po otvorení kohúta sa kvapalina opäť dostane do styku s tuhým reaktantom a vývoj plynu sa obnoví. V Kippovom prístroji možno pripraviť sulfán H2S (pôsobením kyseliny chlorovodíkovej na sulfid železnatý FeS), vodík (pôsobením kyseliny chlorovodíkovej na zinok) a i. plyny. Prístroj 1844 skonštruoval holandský farmaceut Petrus Jacobus Kipp (*1808, †1864).

Kiprenskij, Orest Adamovič

Kiprenskij, Orest Adamovič, 24. 3. 1782 usadlosť Nežnevskaja, dnes Nežnovo v blízkosti obce Koporie (asi 100 km záp. od Petrohradu) — 17. 10. 1836 Rím — ruský maliar a kresliar. Študoval historické maliarstvo na akadémii v Petrohrade. Začiatkom 19. stor. sa preslávil ako portrétista, patril k najvýznamnejším portrétistom obdobia romantizmu v Rusku. Vo svojich portrétoch sa nesústreďoval na sociálny status modelu, ale na jeho vnútorný svet a prežívanie v duchu romantickej reprezentácie portrétovaného (Alexej Romanovič Tomilov, 1808), vytvoril však aj množstvo portrétov na oficiálnu objednávku (Gróf D. N. Šeremetev, 1824). Maľoval najmä lyrické, intímne ladené portréty charakteristické eleganciou, hrou svetla a tieňa a energickou maliarskou technikou, ktorá vyvoláva dojem pohybu portrétovaného. Vrcholným obdobím jeho tvorby boli 20. roky 19. stor., keď okrem iného namaľoval majstrovský portrét A. S. Puškina (1827). Vytvoril aj množstvo autoportétov, v ktorých ako jeden z prvých maliarov v Rusku skúmal svoju osobnosť (Autoportrét, 1820). R. 1817 – 23 a od 1828 žil v Taliansku, kde maľoval portréty a idylické žánrové obrazy (žánrové elementy uplatnil aj ako súčasť pozadia portrétov).

Kips, Milan

Kips, Milan, 1. 8. 1944 Čataj, okr. Senec — slovenský pedagóg, teoretik pedagogiky a didaktik. R. 1968 – 86 pôsobil na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, 1986 – 2006 na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, 2006 – 07 na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, 2007 – 10 na Materiálovotechnologickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Trnave, 2010 – 11 na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a 2012 – 15 na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity; 2002 profesor.

Zaoberá sa dejinami školstva a pedagogiky, osobitne dejinami česko-slovenských vzťahov v oblasti školstva, ďalej teóriou vzdelávania dospelých a didaktikou s osobitným zreteľom na športovú edukáciu a športovú humanistiku. Autor a spoluautor viacerých štúdií a publikácií, napr. Česko-slovenské vzťahy v dejinách školstva v rokoch 1848 – 1918 (1998, prepracované vydanie 2000), Slováci v českých stredných školách v rokoch 1848 – 1918 (2000), Život a dielo Vladimíra Václavíka (2009). Autorsky sa podieľal aj na príprave diel Pedagogická encyklopédia Slovenska (2 zväzky, 1984 – 85) a Telesná výchova a šport. Terminologický a výkladový slovník (1995).

kipu

kipu [kečuánsky], quipu — uzlové písmo Inkov v andskej oblasti Južnej Ameriky. Poznali ho však už aj predinkské kultúry (okolo pol. 1. tisícročia). Pozostávalo zo šnúry, na ktorú boli priviazané povrázky s uzlami (kečuánsky khipu = uzol) slúžiace ako mnemotechnická pomôcka. Počet uzlov, dĺžka hlavnej šnúry, ako aj počet a farba na ňu priviazaných povrázkov s uzlíkmi rôznej veľkosti a tvaru umožňovali fixáciu a sprostredkovanie informácie. Pravdepodobne existovali dva druhy kipu, jeden mal štatistický charakter a používal sa pri evidovaní tovaru, obyvateľstva a pracovných povinností, druhým sa zaznamenávali historické fakty, tradície a inštrukcie. Aby sa však tieto značky stali zrozumiteľnými, museli byť vopred dohodnuté a interpretovali ich špeciálne vyškolení odborníci.

kir

kir [vl. m.] — miešaný nápoj pochádzajúci z Francúzska; pôvodný názov blanc-cassis. Jeho základ tvorí likér z čiernych ríbezlí (fr. crème de cassis) získaný maceráciou rozdrvených bobúľ v alkohole a pridaním cukru (crème de cassis s obsahom 17 – 20 objemových % alkoholu a 30 – 40 % cukru) a bieleho suchého vína (pôvodne sa používalo biele burgundské víno Aligoté) v rôznom pomere. V súčasnosti sa pripravujú početné variácie, napr. s likérom z broskýň, grapefruitov, moruší a s rôznymi bielymi a červenými vínami alebo so sektmi zvyčajne v pomere 1 : 10. Najznámejší je kráľovský kir (fr. kir royal) pripravený z likéru z čiernych ríbezlí a sektu. Nazvaný podľa francúzskeho kanonika a starostu Dijonu (1945 – 68) Félixa Kira (*1876, †1968), ktorý sa zaslúžil o spopularizovanie nápoja a 1952 poskytol miestnym výrobcom právo označiť svoje produkty jeho menom.

Kiradžievová, Nina

Kiradžievová (Kiradžieva), Nina, vlastné meno Nadežda Nikolovna Kiradžieva, 26. 11. 1911 Sofia – 6. 4. 2005 tamže — bulharská tanečnica, primabalerína, choreografka a tanečná pedagogička. R. 1928 členka, od 1953 baletná majsterka a choreografka a 1961 – 72 riaditeľka baletného súboru Národnej opery v Sofii. Súčasne od 1952 vyučovala na baletnej strednej a od 1958 aj na vysokej škole divadelného umenia v Sofii. Vytvorila hlavné postavy v baletoch Laurencia (Alexander Krein, *1883, †1951), Bachčisarajská fontána, Trojrohý klobúk, Mirandolína (Sergej Nikiforovič Vasilenko, *1872, †1956), Spiaca krásavica a i.

Király, János

Király [-ráj], János, 17. 3. 1858 Kőszeg, Maďarsko – 31. 7. 1929 Budapešť — uhorský a maďarský právnik. Študoval na Právnickej akadémii v Bratislave. Advokát a právny zástupca Bratislavy, 1888 – 96 vojenský sudca, 1896 – 1928 pôsobil na univerzite v Budapešti (1905 – 06 dekan právnickej fakulty); 1896 mimoriadny profesor, 1902 profesor.

Zaoberal sa všeobecnými a uhorskými právnymi dejinami a ústavným právom. Autor viacerých prác o stredovekom uhorskom práve, o dejinách práva a o ústavnom práve, napr. Dejiny bratislavského dunajského colného a prepravného práva (A pozsonyi nagydunai vám- és révjog története, 1890), Uhorské ústavné a právne dejiny s osobitným ohľadom na právny vývoj záp. Európy (Magyar alkotmány- és jogtörténet különös tekintettel a nyugat-európai jogfejlődésre, 1908), Kapitoly na tému zákonodarstvo sv. Štefana (Fejezetek Szent István törvényhozása köréből, 1928), Otázka nástupníctva uhorského trónu v období Arpádovcov (Az Árpádkorszakbeli magyar trónutódlás kérdése, 1929).

Király, Péter

Király [-ráj], Péter, 22. 11. 1917 Malčice, okres Michalovce – 24. 2. 2015 Budapešť — maďarský jazykovedec, slovakista a slavista, vysokoškolský pedagóg. R. 1941 – 42 pôsobil na maďarskom gymnáziu v Bratislave, 1945 – 49 v Krajinskej Séčéniho knižnici, 1949 – 74 v Ústave jazykových štúdií Maďarskej akadémie vied a 1974 – 87 na Univerzite L. Eötvösa v Budapešti (vedúci Katedry slovanských filológií); 1973 DrSc., 1974 profesor. Venoval sa výskumu slovanských jazykových pamiatok a slovenských nárečí.

Autor viacerých monografií, napr. Zmienky o Maďaroch v cyrilo-metodskej legende (A magyarok említése a Konstantín- és a Metód-legendában, 1974), O miešaní jazykov. Z výskumov slovanských nárečí v Maďarsku (A nyelvkeveredés. A magyarországi szláv nyelvjárások tanulságai, 2001), početných štúdií, o. i. Vznik a zánik kalvínskej východoslovenčiny (2006), spoluautor dvojjazyčne vydaného Atlasu slovenských nárečí v Maďarsku – Atlas der slowakischen Mundarten in Ungarn (1993).

Kirby, William

Kirby [kér-], William, 13. 10. 1817 Kingston upon Hull, Yorkshire – 23. 6. 1906 Niagara, dnes Niagara-on-the-Lake, Ontário — kanadský spisovateľ, novinár a politik anglického pôvodu. R. 1832 emigroval s rodičmi do USA, od 1839 žil v Kanade. R. 1850 – 71 vydavateľ časopisu Niagara Mail, 1871 – 95 riaditeľ colného úradu v Niagare.

Autor vlasteneckých a historických básní, v ktorých zachytil prírodu, históriu a zvyky niagarskej oblasti, a významného historického románu Zlatý pes (The Golden Dog, 1877), v ktorom spojil gotické prvky s históriou a legendami Quebecu. Román je považovaný za najlepšiu kanadskú dobrodružno-historickú romancu v štýle W. Scotta. Jeden zo zakladajúcich členov (1883) Kanadskej kráľovskej spoločnosti (Royal Society of Canada).

Kirejevskij, Ivan Vasilievič

Kirejevskij, Ivan Vasilievič, 3. 4. 1806 Moskva – 23. 6. 1856 Petrohrad, pochovaný v kláštore Optina v meste Kozelsk, Kalužská obl. — ruský filozof, literárny kritik a publicista. Pochádzal zo starého šľachtického rodu. Ovládal francúzštinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu. Už ako 13-ročný sa začal zaujímať o filozofiu, 1822 – 24 navštevoval na moskovskej univerzite verejné prednášky venované filozofii F. W. J. Schellinga, 1824 – 28 pracoval v moskovskom archíve Kolégia zahraničných vecí, kde sa stal členom tajného krúžku tzv. ľubomudrov (Spoločnosť ľubomudrov, rusky Obščestvo ľubomudrija, → Filozofický spolok, 1823 – 25). R. 1830 odišiel do Nemecka (Berlín, Drážďany, Mníchov), kde sa osobne stretol s G. W. F. Heglom a F. W. J. Schellingom, ako aj s ich stúpencami a navštevoval ich prednášky. Po návrate 1832 začal vydávať časopis Jevropejec (Európan). Po vydaní druhého čísla, v ktorom bol publikovaný jeho článok Devätnáste storočie (Deviatnadcatyj vek), bol časopis cárom Mikulášom I. zakázaný.

Kirejevskij takmer jedenásť rokov nepublikoval a zameral sa na teoretickú činnosť. Žil na rodinnom majetku v Kalužskej gubernii a pod vplyvom manželky sa okolo 1840 priklonil k pravosláviu, spolu s mníchmi v kláštore Optina sa venoval vydávaniu životopisov cirkevných otcov. Začiatkom 40. rokov 19. stor. sa spolu s A. S. Chomiakovom stal jedným zo zakladateľov špecifického ruského filozofického a náboženského prúdu slavianofilstva zdôrazňujúceho úlohu Ruska (resp. slovanstva) v európskej civilizácii a význam pravoslávia v kresťanstve; podľa Kirejevského Rusko po osvojení si princípov európskeho osvietenstva zohrá v dejinách veľkú úlohu a stane sa duchovným vodcom Európy. Za článok O charaktere osvietenstva v Európe i o jeho vzťahu k osvietenstvu v Rusku (O charaktere prosveščenija Jevropy i o jego otnošenii k prosveščeniju Rossii) uverejnený v orgáne slavianofilov Moskovskij sbornik (Moskovský zborník, 1852) sa dostal pod policajný dohľad a vydávanie zborníka bolo zakázané.

Základným princípom Kirejevského filozofie je princíp ucelenosti (komplexnosti). Podľa neho človek zjednotením všetkých svojich duchovných síl do uceleného, harmonického celku nadobudne schopnosť mystickej intuície, schopnosť zladiť vieru s rozumom a odhaliť metaracionálne pravdy. R. 1856 v časopise Russkaja beseda (Ruská beseda, 1856 – 60) publikoval článok O nevyhnutnosti a možnosti nových princípov pre filozofiu (O neobchodimosti i vozmožnosti novych načal dľa filosofii), v ktorom poukázal na to, že filozofia vychádzajúca z učenia cirkevných otcov nie je konečná a bude potrebné vytvoriť novú. Na rozdiel od západnej filozofie a racionalisticko-abstraktnej teológie, ktoré sú charakteristické rozdvojením a racionalizmom, základnými znakmi ruskej filozofie by mali byť celostnosť a účelnosť, konkrétne duchovno-morálna celostnosť osobnosti, ktorá nachádza svoje vyjadrenie v náboženskej viere. Kirejevskij sa usiloval, aby osvietenstvo prostredníctvo princípov pravoslávnej cirkvi dosiahlo vyšší zmysel a stalo sa motiváciou ďalšieho vývoja Ruska a pochopenia krajiny i ruskej kultúry zo strany Západu. Aj keď hovoril o správnej metóde poznávania pravdy, sám žiadnu nerozpracoval, iba tvrdil, pričom odmietal abstraktno-logické myslenie, že je potrebné zjednotiť všetky svoje schopnosti (logické myslenie, cit, estetické cítenie, svedomie, lásku) do jedného celku. Kriticky sa stavajúc k zveličovaniu významu cirkevnej hierarchie, sa zaoberal aj problematikou vzťahu štátu a cirkvi a potrebou rozpracovania kresťanského pohľadu na svet, čo sa stalo nosným problémom jeho nasledovníkov.

Kirengeshoma

Kirengeshoma — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hortenziovité. Mrazuvzdorné trvalky s protistojnými, takmer sediacimi dlaňovitodelenými listami so zúbkatým okrajom s priemerom 10 – 20 cm a s rúrkovitými svetložltými alebo žltými kvetmi s tenkými dlhými stopkami usporiadanými v riedkych vrcholíkoch, plod tobolka. Patria sem dva druhy, okolo 200 cm vysoká Kirengeshoma koreana pochádzajúca z Kórey a 60 – 120 cm vysoká Kirengeshoma palmata pochádzajúca z Číny a Japonska, ktoré sa pestujú ako okrasné rastliny v miernom tieni a v hlbokej vlhkej pôde.

Kirgizi

Kirgizi

1. Jenisejskí Kirgizi — v historiografii zaužívané označenie turkických kmeňov (na odlíšenie od súčasných Kirgizov) sídliacich od staroveku na hornom toku rieky Jenisej v Minusinskej kotline približne na území dnešnej republiky Tuva (Ruská federácia). Na rozdiel od súčasných Kirgizov patrili ku kaukazoidnej (europoidnej) variete (rase, populácii), boli plavovlasí a modrookí. Známi ako vynikajúci bojovníci, základným spôsobom obživy bol chov dobytka, významné bolo i poľnohospodárstvo, zaoberali sa aj spracúvaním kovov a kože, hrnčiarstvom, tkáčstvom a i. Prvá historická zmienka o nich pochádza z čínskych prameňov z 3. stor. pred n. l., v ktorom sa spomínajú ako Kyrkuni. Postupne sa dostali pod vplyv Ujgurov a i. turkických etník a 820 n. l. utvorili štátny útvar Kirgizský kaganát. Začiatkom 13. stor. si ich podrobili Mongoli. Podieľali sa na etnogenéze Chakasov, Čulymov a dnešných Kirgizov (podľa jednej z hypotéz časť z nich pod tlakom mongolských kmeňov migrovala už od 10. stor. vo viacerých vlnách na územie dnešného Kirgizska; podľa niektorých autorov však nejestvuje žiadna súvislosť medzi Jenisejskými a dnešnými Kirgizmi);

2. vlastní Kirgizi, aj Kyrgyzi, vlastným menom Kyrgyzdar — turkický národ tvoriaci základ obyvateľstva Kirgizska; 4 mil. (2012). Žijú v Uzbekistane, Číne (1954 zriadená Kirgizská autonómna prefektúra Kche-c’–le-su v rámci Autonómnej oblasti Sin-ťiang), Tadžikistane, Rusku, Kazachstane, Turecku, na Ukrajine, v Turkménsku a Afganistane; spolu asi 5 mil. (2012). Z antropologického hľadiska majú zo všetkých stredoázijských etník (okrem Kazachov) najviac mongoloidných čŕt. Hovoria kirgizským jazykom. Pôvodným náboženstvom bol tengrijský šamanizmus (→ Tengri), v súčasnosti väčšinou vyznávajú islam (sunniti), v menšej miere buddhizmus (tzv. tarbagatajskí Kirgizi, t. j. Kirgizi žijúci v oblasti pohoria Tarbagataj v Číne). Šamanizmus a uctievanie predkov sú však i naďalej dôležitou zložkou ich náboženskej tradície. Tradične sa delia na 3, resp. 4 základné rodové skupiny (On/Ong Kanat; Sol Kanat; Ičkilik; rody nekirgizského pôvodu a zmiešané rody). Až do 20. rokov 20. stor. sa nazývali Karakirgizi. Moderný kirgizský národ sa utvoril ako výsledok migračných vĺn rôznych etník, ktoré prebehli v 12. – 15. stor. pod tlakom mongolských kmeňov, predpokladá sa, že na etnogenéze Kirgizov sa podieľali Huni, Sakovia, Wusuni, Karlukovia, Kypčakovia, Karakitani, Najmani, Ujguri, Nogaji, Kazachovia a i., podľa niektorých historikov najmä Jenisejskí Kirgizi. Hoci sa etnonymum Kirgiz začalo objavovať už od 6. stor. n. l., jeho používanie na jednoznačné označenie tohto etnika možno potvrdiť až od 15. stor. V 16. stor. sa časť územia obývaného Kirgizmi stala súčasťou Džungárskeho chanátu, v pol. 18. stor. Číny (za vlády mandžuskej dynastie Čching) a v pol. 19. stor. Kokandského chanátu. V 60. a 70. rokoch 19. stor. sa dostali (najprv sever územia, potom juh) pod vládu Ruska (→ Kirgizsko, Dejiny). Základným spôsobom obživy bolo kočovné a polokočovné pastierstvo (kozy, ovce, kone, ťavy), miestami i poľnohospodárstvo (pestovanie pšenice, raže, prosa), doplnkovým rybolov a lov. Od konca 18. stor. pod vplyvom Rusov prechádzali na usadlý spôsob života. Z tradičných remesiel vynikajú v spracovaní kože, vlny a kovov (kovotepectvo, zlatníctvo). Majú rozvinutú kultúru, bohatý folklór (piesne, legendy, epos → Manas), literatúru (→ kirgizská literatúra), hudbu (→ stredoázijská hudba) a umenie (→ stredoázijské umenie);

3. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Kirgizska bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.

kirgizská literatúra

kirgizská literatúra — literatúra Kirgizov žijúcich prevažne v Kirgizsku. Vychádza z bohatých tradícií stredoázijskej ľudovej slovesnosti a zahŕňa širokú škálu žánrov od lyrických piesní až po rozsiahle eposy. Typickými žánrami kirgizskej literatúry sú ľudové piesne, napr. pastierske (bekbekej), ľúbostné (seketbaj, kjujgen) a žalostné (arman), náreky (košok), chválospevy (maktoo), kliatby (kordoo), príslovia a porekadlá (makal-lakap) a rozprávky. Ústnym podaním prostredníctvom ľudových spevákov manasčov sa šíril a rozvíjal trojdielny národný epos Manas, ktorý patrí k najdlhším na svete, a prostredníctvom ľudových spevákov akynov tzv. malé eposy.

Po Októbrovej revolúcii 1917 pôsobili ľudoví speváci T. Satylganov, ktorý skladal lyrické i epické, prevažne satirické básne so sociálnou a politickou tematikou, a T. Moldo, ktorý postupne prešiel od didaktickej k agitačnej poézii. Niektorí ľudoví speváci mali konzervatívnejšie názory, obhajovali tradičný patriarchálno-feudálny spôsob života, oslavovali islam, vyzývali k trpezlivosti a k pokore, prípadne vystupovali s panturkickými a antisovietskymi názormi. Písomná literatúra do Októbrovej revolúcie 1917 existovala len ojedinele, v 20. a 30. rokoch 20. stor. sa formovala pod vplyvom politických zmien (nastolenie sovietskej vlády).

Zakladateľom kirgizskej sovietskej literatúry, ktorá uplatňovala metódu socialistického realizmu, bol básnik a prozaik A. Tokombajev, autor poémy s témou kolektivizácie Na vlastné oči (Svojimi glazami, 1952), v ktorej zachytil vnútorný zápas roľníka Nurbaja. Osudom kirgizských žien pred revolúciou sa venovali prozaik Kasymaly Bajalinov (*1902, †1979) v románe Adžar (Ažar, 1926) a Moldogazy Tokobajev (*1905, †1974) v divadelnej hre Nešťastná Kakej (Kajgyluu K., 1927). K významným básnikom a dramatikom patrili Temirkul Umetalijev (*1908, †1991), autor básnickej zbierky Krajina kvetov (Güldör ölkösü, 1940) a zbierky s vlasteneckou tematikou Melódia vlasti (Melodii Rodiny, 1949), Žusup Turusbekov (*1910, †1944), autor básnickej zbierky Žusupove básne (Žusuptun yrlary, Stichi Džusupa, 1932) a drámy Miesto smrti (Ažal orduna, 1935), ďalej Žoomart Bokonbajev (*1910, †1944), ktorý sa venoval písaniu politickej satiry a divadelných hier (Zlatá dievčina, Altyn kyz, 1937), a T. Sydykbekov. V 40. a 50. rokoch 20. stor. sa posilňovalo vlastenecké protivojnové cítenie, autori spracúvali prevažne vojnové námety, napr. Kubanyčbek Malikov (*1911, †1978) v poéme Krv za krv (Kanga – kan, 1942) a K. Bajalinov vo vojnovej próze Šťastie (Bakyt, 1947), v ktorom zachytil príbeh lásky odvážneho džigita Žapara a krásnej Žamily. Lyrické básne s vlasteneckou tematikou písal A. Osmonov. V 50. rokoch 20. stor. začala v kirgizskej literatúre postupne prevažovať próza nad tradičnou poéziou, k prozaikom patrili napr. Nasirdin Bajtemirov (*1916, †1996) a Šukurbek Bejšenalijev (*1928), ktorý napísal novelu Kyčan (Kyčan, 1956). K rozvoju drámy prispeli Toktobolot Abdumomunov (*1922, †1989) divadelnou hrou Atabekova dcéra (Doč Atabeka, 1955) a A. Tokombajev hrou Zrnko nesmrteľnosti (Ölböstün ürönü, 1963). Na konci 50. rokov 20. stor. sa najpopulárnejším a najznámejším kirgizským prozaikom stal Č. Ajtmatov, ktorý písal po kirgizsky i po rusky.

Voľný verš do kirgizskej literatúry priniesol básnik Sujunbaj Eralijev (*1921, *2016) v knihe básní, rozprávok a poém Nesmelé hviezdy (Zastenčivyje zvezdy, 1963) s tematikou poznávania vesmíru (na Slovensku vyšiel výber jeho básní pod názvom Mame, láske a hviezdam, 1967). V 60. rokoch 20. stor. sa rozvíjala najmä próza (a to najmä román), k najvýznamnejším tvorcom patrili Mamasaly Abdukarimov (*1910, †1999) a Tölögön Kasymbekov (*1931, †2011), autor románu Zlomený meč (Slomannyj meč, 1966 – 71), k prozaikom 70. rokov 20. stor. patrili Murza Gaparov (*1936), autor zbierok próz, napr. Divá hus (Dikij gus, 1984), a Orozbek Ajtymbetov (*1949), autor zbierky Vôňa strniska (Zapach žnivia, 1976). Poéziu tvorili Sooronbaj Žusujev (1925, †2016), Omor Sultanov (*1935) a Turar Kožomberdijev (*1941, †1989). V 80. rokoch 20. stor. vynikli Aman Saspajev (*1929) zbierkou poviedok Posvätný cit (Sviatoje čuvstvo, 1987) a Žylkyčy Žapijev (*1943) zbierkou poviedok Tanec dažďa (Tanec dožďa, 1980). K ďalším kirgizským spisovateľom tvoriacim na konci 20. stor. patrili Kazat Akmatov (*1941, †2015), Nurpais Žarkynbajev (*1939), ktorý upútal knihou Kirgizské kočovanie (Kyrgyz köčü, 1986), poetka Sagyn Akmatbeková (Akmatbek; *1949), ďalej Bajdylda Sarnogojev (*1932, †2004) a Žolon Mamytov (*1940, †1988).

Vyhlásením nezávislosti Kirgizska (1991) nastala nová etapa rozvoja kirgizskej literatúry, v ktorej sa prejavila väčšia uvoľnenosť, mladší autori, ktorí píšu po kirgizsky alebo po rusky, sa postupne oslobodili od ideologizovania a opustili metódu socialistického realizmu. K významným súčasným autorom patria prozaik, dramatik a scenárista Žanyš Kulmambetov (*1955), básnik a dramatik Kožogeldi Kultegin (*1960, vlastné meno Kožogeldi Kulujev), básnik a prekladateľ Nurlan Kalybekov (*1973) a básnik a publicista Šerboto Tokombajev (*1974) žijúci v USA.

Kirgizsko

Kirgizsko, Kirgizská republika, aj Kirgizstan, kirgizsky Kyrgyzstan, Kyrgyz Respublikasy, rus. Kyrgyzstan, Kyrgyzskaja Respublika — štát v Strednej Ázii na severozápade a severe susediaci s Kazachstanom, na juhovýchode a juhu s Čínou, na juhu s Tadžikistanom, na západe s Uzbekistanom. Administratívne sa člení na 7 oblastí a 2 mestské dištrikty (Biškek a Oš).

Hornatá krajina, okolo 75 % územia leží vo výškach nad 1 000 m n. m., priemerná výška 2 750 m n. m. Juhozáp. časť krajiny vypĺňa Alajský chrbát, sev. a vých. časť pohoria Ťanšanu, z ktorých najvyššie sú Kokšaal-Tau (Štít víťazstva, 7 439 m n. m., najvyšší vrch Kirgizska na hranici s Čínou) a Terskej-Alatau (maximálna výška 5 216 m n. m.) na východe, Kirgizský chrbát (najvyšší vrch Západný Alamedin, 4 875 m n. m) na severe, Kungej-Alatau (Čoktau, 4 770 m n. m.) na severovýchode a Talaský Alatau (Manas, 4 482 m n. m.) na severozápade. Medzi horskými chrbtami sa rozkladá veľké množstvo rozlične veľkých depresií, kotlín a dolín, ktoré sa postupne rozširujú na západ, najväčšie sú Issykkuľská kotlina (vo výške 1 600 – 1 800 m n. m.), Ferganská dolina, Talaská kotlina a dolina rieky Ču. Horské chrbty majú prevažne smer východ – západ, vo výškach okolo 3 000 m n. m. ležia zarovnané zvlnené plošiny (syrty), najvyššie časti majú glaciálny reliéf a sú zaľadnené. Územie Kirgizska sa rozkladá v zóne veľkej seizmickej aktivity koncentrovanej na významné zlomové poruchy.

Mierne teplé kontinentálne podnebie, vzhľadom na výškovú členitosť neobyčajne pestré; priemerná teplota v kotlinách a dolinách v januári od -1,5 °C do -8 °C, v júli 20 – 27 °C, v horských oblastiach nad 2 000 m n. m. od -8 °C až -20 °C do 15 – 17 °C; množstvo zrážok závisí najmä od expozície svahov a záp. atmosférického prúdenia, najnižší ročný úhrn zrážok 100 – 200 mm majú kotliny a doliny ležiace v zrážkovom tieni, vo vých. časti krajiny 500 – 700 mm, náveterné svahy pohorí na juhozápade do 900 mm. Väčšina územia patrí do povodia Syrdarje, územím preteká jej zdrojnica Naryn prameniaca v Ťanšane, sev. časť odvodňujú rieky Ču a Talas, vých. a juž. časť rieky Aksu a Kokšaal tečúce do Tarimskej panvy, juhozáp. časť rieka Kyzylsu, zdrojnica Amudarje. Krajina má okolo 3 000 jazier, a to najmä ľadovcového pôvodu, najväčšie sú tektonického pôvodu (Issyk-Kuľ, Song-Köl, Čatyr-Köl). Rozloženie rastlinných spoločenstiev usporiadaných vo vysokých pohoriach do vegetačných stupňov závisí od klimatických, geomorfologických a pôdnych podmienok. Najnižšie položené časti sú pokryté polopúšťovým a stepným rastlinstvom, v dolinách a na plošinách trávnaté stepné porasty (pasienky), na vlhších svahoch v nižších nadmorských výškach porasty orecha kráľovského a javora klenu, vo vyšších polohách porasty ťanšanského smreka a jedle, nad nimi vysokohorské lúky, horská tundra a vysokohorská púšť. Príroda Kirgizska je chránená v 9 národných parkoch a mnohých prírodných rezerváciách, celková výmera chránených území predstavuje 6,3 % rozlohy krajiny (2009).

Prevažne poľnohospodársky štát s ekonomikou silno závislou od vývozu zlata, jeden z najslabšie hospodársky rozvinutých štátov bývalého ZSSR. Geografická uzavretosť, nízka úroveň infraštruktúry a politická nestabilita bránia ekonomickému rozvoju krajiny a prílevu zahraničných investícií (s výnimkou ťažkého priemyslu), hlavným problémom ostáva vysoký zahraničný dlh. V hospodárstve negatívne postihnutom rozpadom ZSSR sa vláda usilovala presadiť viacero reforiem (pozemková reforma, zlepšenie regulačného systému ap.), ktorých cieľom bolo spomalenie úpadku ekonomiky, zvýšenie exportu a zníženie miery nezamestnanosti (pokles z 18,0 %, 2004, na 8,6 %, 2011) a chudoby (33,7 % žije pod hranicou chudoby, 2011); plánované sú opatrenia na posilnenie makroekonomickej stability a zlepšenie investičného prostredia v krajine (reformy v daňovej správe, zvýšenie transparentnosti verejných financií, posilnenie systému sociálnej ochrany a i.). Na tvorbe HDP sa priemysel podieľa 31,1 %, poľnohospodárstvo 19,3 %, služby 49,6 % (2014). V priemysle pracuje 12,5 %, v poľnohospodárstve 48 %, v službách 39,5 % ekonomicky aktívneho obyvateľstva (2005). Rast HDP 4,1 % (2014). Miera inflácie 7,2 % (2014).

Poľnohospodárska pôda zaberá 55 % rozlohy krajiny, z toho 7 % je orná pôda, zavlažovaných je okolo 1 mil. ha pôdy (2010). Rýchlejší rast poľnohospodárskej výroby brzdia pomaly postupujúca pozemková reforma a zastarané zavlažovacie systémy. Rastlinná výroba je sústredená v okrajových oblastiach Ferganskej doliny a v sev. oblastiach pri hranici s Kazachstanom (administratívne oblasti Talas a Čuj). Až 95 % poľnohospodárskej produkcie pochádza od drobných súkromných roľníkov a zo súkromných fariem, 5 % zo štátnych majetkov. Pestovanie pšenice, jačmeňa, kukurice, ryže, zemiakov, cukrovej repy, viniča, zeleniny, ovocia, krmovín, v juž. obastiach bavlníka a viniča (poľnohospodárske kultúry je možné pestovať až do 2 500 m n. m., vinič a ovocné stromy do 1 800 m n. m.). Zvyšuje sa podiel pestovania obilia na úkor bavlníka a tabaku. Vzhľadom na hornatý charakter krajiny s dostatkom pasienkov predstavuje živočíšna výroba dominantnú zložku poľnohospodárstva, väčšinou extenzívny chov oviec, kôz, hovädzieho dobytka a koní, menej chov hydiny, ošípaných a jakov, v juž. oblastiach priadky morušovej. Len asi 4 % rozlohy pokrývajú lesy, ktorých hlavným komerčným produktom sú vlašské orechy (Kirgizsko má najväčšie prirodzené rozšírenie orecha kráľovského). Poľnohospodárska výroba je sústredená v hlavnom meste Biškek a jeho okolí, v Karakole a jeho okolí a na okrajoch Ferganskej doliny.

Krajina má veľké náleziská zlata, olova (odhadované zásoby 250-tis. t), volfrámu (130-tis. t), ortuti, antimónu, uhlia (2,3 mil. t.), stavebných materiálov (granit, mramor), novšími prieskumami boli potvrdené zásoby striebra a i. drahých kovov, rúd železa, ropy (preukázané zásoby 40 mil. barelov), zemného plynu (preukázané zásoby 5,7 mld. m3). K hlavným priemyselným odvetviam patria banský, hutnícky (železných aj neželezných kovov), strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov, elektroniky), potravinársky, odevný, textilný a sklársky priemysel. Na celkovej hodnote priemyselnej výroby sa približne 40 % podieľa ťažba zlata (jediné aktívne sa rozvíjajúce odvetvie v krajine; 15,7 t vyťaženého zlata, 2011), licencia za prevádzkovanie najväčšej zlatej bane Kumor (odhadované zásoby 700 t) americkou spoločnosťou Centerra Gold je významnou časťou štátneho rozpočtu (tvorí štvrtinu hodnoty HDP); ťažba v tomto nálezisku je už dlhšie predmetom sporov, o. i. pre jeho polohu na území prírodnej rezevácie v Ťanšane. Významnú úlohu v ekonomike zohráva sektor energetiky, odhadovaný potenciál horských riek je 142 mld. kWh ročne, z toho využívaných je iba 20 % (štát nie je schopný zabezpečiť realizáciu drahých energetických projektov, rokovania s investormi zo susedných štátov otvárajú možnosti výstavby vodných elektrární na str. a dolnom toku rieky Naryn, ako aj dostavby vodných elektrární Kambarata 1 a Kambarata 2). Na výrobe elektrickej energie (14,9 bilióna kWh, 2011) sa 79,9 % podieľajú vodné elektrárne, 20,1 % tepelné elektrárne (2009).

Pomerne veľký turistický potenciál krajiny (jazero Issyk-Kuľ, lyžiarsky a horolezecky príťažlivé veľhory) nie je dostatočne využívaný pre slabo rozvinutú infraštruktúru. Základná dopravná infraštruktúra Kirgizska zahŕňa 34-tis. km ciest (2007), 470 km železničných tratí (riedka železničná sieť najmä v dôsledku nevhodných geografických podmienok, 2008), 28 letísk (z toho 18 so spevnenou pristávacou dráhou, 2 medzinárodné letiská v Biškeku a Karakole, 2013), 496 km potrubnej dopravy (2013) a 600 km vodných ciest (2010). Vývoz zlata, bavlny, vlny, odevov, strojov a zariadení, elektrickej energie, minerálnych produktov, potravín (zeleniny, mäsa, nápojov a i.), tabaku, skla. Dovoz ropy, zemného plynu, potravín, strojov a zariadení, automobilov, farmaceutických výrobkov. Hlavní obchodní partneri: Rusko, Kazachstan, Čína, Švajčiarsko, Uzbekistan.

Národnostné zloženie: 70,0 % Kirgizov, 15,0 % Uzbekov, 8,4 % Rusov, menšiny Dunganov (Chuejov), Ujgurov, Ukrajincov, Tatárov, Kazachov, Tadžikov, Nemcov a i. Náboženské zloženie: 80 % moslimov (sunnitov), 10 % pravoslávnych, menšiny katolíkov, protestantov, buddhistov a i. Podiel mestského obyvateľstva 36 % (2014). Väčšie mestá: Biškek, Oš, Džalal-Abad, Karakol.

Dejiny — Územie dnešného Kirgizska bolo osídlené už v období paleolitu, najstaršie doklady pochádzajú z obdobia 300-tis. až 100-tis. pred n. l. z oblasti centrálneho Ťanšanu (okolie jazera Issyk-Kuľ) a z doliny rieky Ču (okolie hlavného mesta Biškek). Najmenej z 1. tisícročia pred n. l. sú skalné kresby (petroglyfy) zachované v jaskyniach vrchu Sulajman Too (aj Posvätný vrch; 1 110 m n. m.) v meste Oš v juž. Kirgizsku (2009 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Od 8. stor. pred n. l. osídľovali sev. Kirgizsko kočovné kmene Sakov (dokladmi o ich tamojšom pobyte sú skalné kresby na brehoch jazera Issyk-Kuľ neďaleko mesta Čolpon-Ata, 6. – 3. stor. pred n. l.), v 2. stor. pred n. l. – 5. stor. n. l. kmene Wusunov (centrum ich ríše sa nachádzalo v Čigučene, aj Čigu-čen, na brehu jazera Issyk-Kuľ, v súčasnosti pravdepodobne pod hladinou). Cez sev. Kirgizsko (okolo jazera Issyk-Kuľ) viedla jedna z trás Hodvábnej cesty (2014 spolu s čínskou a kazašskou časťou trasy zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Juž. časti dnešného Kirgizska (Ferganskú dolinu) ovládala medzi 1. – 4. stor. n. l. Kušánska ríša. V 5. stor. kontrolovali územie dnešného Kirgizska Heftaliti, v pol. 6. stor. po ich porážke turkickými kmeňmi (do Strednej Ázie prichádzali od 5. stor.) sa stalo súčasťou Turkického kaganátu, po jeho rozpade po 630 sa severné oblasti dnešného Kirgizska stali súčasťou Západoturkického kaganátu (sídlom kagana sa stal Sujab, aj názov Ordukent, v sev. Kirgizsku v doline rieky Ču na Hodvábnej ceste, dnes archeologická lokalita pri dedine Ak-Bešim asi 6 km juhozáp. od mesta Tokmok, rus. Tokmak), resp. jeho nástupcu Türgešského kaganátu (704 – 756) a po jeho rozklade v pol. 8. stor. Karluckého kaganátu (jeho centrom bol od 766 Sujab).

Už od 7. stor., a najmä v 8. stor. museli štátne útvary na území dnešného Kirgizska odrážať tlak čínskeho impéria (dynastia Tchang) z východu a od 8. stor. arabskú expanziu zo západu. R. 751 v bitke na rieke Talas arabské vojská porazili čínsku armádu a Arabi obsadili Sogd (Sogdianu) vrátane časti územia dnešného Kirgizska. Následné masové presuny obyvateľstva sa spolu s miestnymi tradíciami a stáročnými kontaktmi medzi ríšami i etnikami stali príčinou syntézy kultúr, nastal rozvoj miest (Nebaket, rus. Krasnaja rečka, dnes archeologická lokalita asi 30 km od Biškeku; Sujab a i.). V pol. 10. – pol. 12. stor. sa Kirgizsko stalo jedným z centier ríše Karachánov, tzv. Karachánovského štátu (mesto Balasagun, dnes zaniknutá lokalita v sev. Kirgizsku v doline rieky Ču, nachádza sa tam jedna z najstarších zachovaných stavieb v Strednej Ázii, veža Burana, 10. – 11. stor.). Podľa tradície ich vládca Satuk Bughra Chán (aj Satyq Bughra Chán, †955) konvertoval spolu s celým kmeňovým zväzom na islam a jeho syn Músá Bughra Chán (vládol 956 – 958) vyhlásil islam za štátne náboženstvo. V 11. stor. sa začali utvárať feudálne vzťahy, zároveň so súkromným vlastníctvom pôdy sa rozšíril aj systém držby iktá, nastal hospodársky a kultúrny rozkvet. Talaská kotlina sa stala najväčším centrom dobývania striebra a i. kovov, mestá Balasagun a Özgön (aj Uzgen; vo vých. časti Ferganskej doliny v juž. Kirgizsku) dôležitými remeselnými a obchodnými centrami. Významným dokladom rozkvetu mestského kultúrneho života na území Kirgizska v 10. – 12. stor. sú literárne pamiatky v turkickom jazyku, napr. spis písaný vo veršoch formou rozhovoru chána s vezírom, mudrcom a súfím o náboženstve, filozofii, práve a politike Obšťastňujúca veda (Kutadgu Bilig, 1069) od J. H. H. Balasaguniho a Kompendium turkických jazykov (Díwán ul-lughát at-Turk, 1075, úplne dokončené 1083) od M. Kašgarího.

Po rozpade Karachánovskeho štátu (1032) na menšie útvary bolo územie dnešného Kirgizska ovládané Karlukmi (patrilo do záp. časti ich ríše, centrá Özgön a dolina rieky Ili v sev. časti dnešnej Autonómnej oblasti Sin-ťiang v severozáp. Číne), Kypčakmi a Karakitanmi (od 1141) a po definitívnom zániku ich Karakitanskej ríše (1218 Mongoli vedení Džingischánom definitívne dobyli jej územie) Mongolmi. V tom období prišlo na územie dnešného Kirgizska veľké množstvo mongolských i turkických kočovných kmeňov, ktoré vytlačili pôvodné obyvateľstvo. Prevládajúcim spôsobom hospodárenia sa stalo kočovné pastierstvo. Po smrti chána Möngkeho (1259) sa územie dnešného Kirgizska stalo súčasťou Čagatajského ulusu (→ Čagataj), o nástupníctvo sa usiloval aj Ögedejov vnuk Chajdu chán (vládol 1269 – 1301), ktorý časť ulusu obsadil a vybudoval si centrum v Tarsakente (dnes zaniknutá lokalita Kara-Džygač neďaleko dnešného Biškeku) v doline rieky Ču. V 2. pol. 14. stor. prešiel viackrát územím Kirgizska Timúr a spustošil ho. Miestne kmene však často neuznávali mongolských (ani timúrovských) panovníkov a kládli im odpor. Podľa niektorých zdrojov v 13. – 14. stor. (podľa jednej z hypotéz už od 10. stor.) začali na územie dnešného Kirgizska prichádzať Jenisejskí Kirgizi (→ Kirgizi, význam 1), ktorí sa miešali s Mongolmi, Karlukmi, Kypčakmi a i. kmeňmi a podieľali sa na etnogenéze dnešných Kirgizov (do 20. rokov 20. stor. nazývaných Karakirgizi). Pravdepodobne v 15. – 18. stor. (podľa niektorých autorov oveľa skôr) sa sformovali aj hlavné časti kirgizského národného eposu Manas.

Hoci na území Kirgizska formálne vládli Mongoli, kirgizské kmene boli fakticky nezávislé a sformovali sa do kmeňových zväzov na čele s predstaviteľmi rodovej šľachty – náčelníkmi (manapmi), ktorí mali v rukách vojenskú i súdnu moc. Do začiatku 16. stor. vládli v juž. Kirgizsku Timúrovi potomkovia, najznámejší z nich Zahír-Ud-Dín Muhammad (→ Bábur) neskôr založil indickú ríšu Veľkých Mogulov (Mughalov). Od 2. pol. 15. stor. miestne kirgizské kmene v juž. Kirgizsku (v oblasti Ferganskej doliny) striedavo bojovali proti uzbeckým Šajbáníovcom alebo sa podieľali na ich ťaženiach, v 17. stor. na severe vytvárali spojenectvá s kazašskými chánmi najmä proti nájazdom Ojratov (Džungárov) z východu. Začiatkom 18. stor. ovládol juž. Kirgizsko (Ferganskú dolinu) Kokandský chanát, ktorý v 19. stor. rozšíril svoju kontrolu i nad územím sev. Kirgizska (1825 bola vybudovaná pevnosť Pišpek, dnes hlavné mesto Biškek). Napriek tomu, že kirgizské kmene v Alajskej kotline a v horských oblastiach boli iba pod čiastočnou kontrolou kokandského chána, pričom niektorí kirgizskí náčelníci mali vplyv na kokandskom dvore, nespokojnosť s kokandskou nadvládou vyústila v priebehu 18. a 19. stor. do niekoľkých kirgizských povstaní. Najväčšie sa uskutočnili v 30. rokoch 19. stor. pod vedením Tajlaka Baatyra (*asi 1796, †1838), náčelníka kmeňa Bug, a neskôr v 40. rokoch 19. stor. v sev. Kirgizsku pod vedením popredného predstaviteľa kmeňa Sarybagyšov, chána Ormona (*asi 1792, †1854), ktorý sa dal vyhlásiť za chána Kirgizov.

Od 50. – 60. rokov 19. stor. sa početné územia Strednej Ázie vrátane sev. Kirgizska dostávali pod vládu cárskeho Ruska (v niektorých prípadoch išlo o dobrovoľný vstup do ruského poddanstva) a po zániku Kokandského chanátu (po povstaní v 70. rokoch 19. stor.) boli pripojené aj zvyšné kirgizské územia a začlenené pod správu Turkestanskej generálnej gubernie (→ Turkestan). V poslednej tretine 19. stor. do oblasti sev. Kirgizska (dolina rieky Ču) migrovali ruskí roľníci, ktorí tam dostali pôdu a prispeli k zmene etnickej skladby obyvateľstva. Do konca 19. stor. prešla polovica kočovného alebo polokočovného kirgizského obyvateľstva (prevažne v juž. Kirgizsku) pod vplyvom ruskej nadvlády k usadlému spôsobu života. Neustály prílev nových ruských migrantov vyvolával u domáceho obyvateľstva čoraz väčšie napätie, čo vyvrcholilo 1916 povstaním, ktoré zachvátilo celú Strednú Áziu a do ktorého sa zapojilo aj kirgizské obyvateľstvo. Dôvodom bolo vydanie cárskeho dekrétu o zapojení miestneho obyvateľstva do výkopových prác na všetkých frontoch počas 1. svetovej vojny. Po potlačení povstania mnoho Kirgizov utieklo do Číny. Po Októbrovej revolúcii 1917 bola na väčšine územia Kirgizska vyhlásená sovietska moc a takmer na celom území Strednej Ázie Turkestanská autonómna sovietska socialistická republika (1918 – 24) ako súčasť sovietskeho Ruska (okrem dnešného Kirgizska zahŕňala vel’kú časť dnešného Kazachstanu, Uzbekistanu a Turkménska). K definitívnemu upevneniu sovietskej moci však došlo až po skončení ťaženia tzv. Turkestanského frontu pod velením M. V. Frunzeho (podľa neho bol Pišpek 1926 – 91 premenovaný na Frunze, dnes Biškek) proti basmačom a bielogvardejcom počas občianskej vojny v Rusku 1918 – 20.

Po zrušení Turkestanskej autonómnej sovietskej socialistickej republiky (1924) bola na území Kirgizska vytvorená Kara-kirgizská autonómna oblasť v rámci Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR), 1925 premenovaná na Kirgizskú autonómnu oblasť RSFSR, 1926 pretvorená na Kirgizskú autonómnu sovietsku socialistickú republiku v rámci RSFSR, 5. 12. 1936 získalo Kirgizsko status zväzovej republiky ZSSR a bolo premenované na Kirgizskú sovietsku socialistickú republiku. Po nastolení moci sovietov došlo k násilnej kolektivizácii a k nútenému usádzaniu kočovných Kirgizov, v Kirgizsku však nedošlo (na rozdiel napr. od Ukrajiny alebo od Kazachstanu) k hladomorom. Značné prostriedky boli investované do industrializáce (najmä v mestách Biškek a Oš), na industrializácii Kirgizska sa významne podieľala aj skupina československých občanov, ktorí tam v rámci medzinárodnej pomoci ako príslušníci družstva československých robotníkov a roľníkov Interhelpo (1923 – 43) vybudovali elektráreň, továreň na nábytok a i. (podľa niektorých štatistík sa Interhelpo 1934 podieľalo na celkovej priemyselnej produkcii Kirgizska až 20 %); v Biškeku prežil mladosť aj A. Dubček, ktorého rodičia tam odišli ako členovia družstva. Počas stalinských čistiek bolo viacero osobností politického a kultúrneho života Kirgizska perzekvovaných a popravených, 1943 bolo zlikvidované aj družstvo Interhelpo. Počas 2. svetovej vojny bolo do Kirgizska premiestnených viac ako 60 tovární, väčšinou s vojenskou výrobou, výrazný rozvoj priemyselnej výroby nastal v 50. rokoch 20. stor.

Relatívna liberalizácia pomerov v ZSSR za N. S. Chruščova vytvorila priestor na rozvoj kirgizského národného povedomia, predovšetkým u inteligencie, ktorá najmä od pol. 80. rokov otvorene kritizovala porušťovanie Kirgizov a zasahovanie moskovského vedenia do pomerov v Kirgizsku, čo v období perestrojky viedlo k sformovaniu sa kirgizskej opozície a k vzniku viacerých národne orientovaných skupín. Vyhlásenie kirgizského jazyka za jediný úradný jazyk na území Kirgizska (1. 10. 1989) však viedlo k silnej polarizácii mnohoetnického obyvateľstva Kirgizska (o. i. 1990 etnické zrážky medzi Uzbekmi a Kirgizmi) a k odchodu časti ruskojazyčného obyvateľstva. Kompromisným riešením bolo vytvorenie úradu prezidenta, ktorým sa 1990 stal nestraník, fyzik a bývalý predseda Kirgizskej akadémie vied A. Akajev, a 31. 8. 1991 bola vyhlásená nezávislosť Kirgizska. Počas Akajevovej vlády (v prezidentských voľbách zvíťazil aj 1995 a 2000, výsledky však boli zmanipulované) bol spočiatku zavedený relatívne liberálny režim (1991 bola rozpustená komunistická strana) a začali sa realizovať hospodárske reformy. V decembri 1991 sa Kirgizsko stalo členom SNŠ, v marci 1992 členom OSN, v júni 1994 sa pripojilo k iniciatíve NATO Partnerstvo za mier, 1998 sa ako prvá krajina SNŠ stalo členom Svetovej obchodnej organizácie (WTO), 1999 vstúpila do platnosti Dohoda o partnerstve a spolupráci medzi Kirgizskom a Európskou úniou. V decembri 2001 dalo Kirgizsko súhlas na využívanie letiska Manas asi 25 km severozáp. od Biškeku ako základne na zásobovanie vojenskej misie Medzinárodných bezpečnostných podporných síl (angl. International Security Assistance Force, ISAF) pod vedením NATO v Afganistane ustanovených Bezpečnostnou radou OSN, v marci 2009 ho zrušilo, následne však od júna 2009 do júna 2014 dalo povolenie na využívanie základne vojenskému letectvu USA. Od októbra 2003 jestvuje pri meste Kant (asi 20 km vých. od Biškeku) ruská vojenská základňa.

Nepriaznivý ekonomický vývoj, etnické problémy a celková nespokojnosť obyvateľstva s Akajevovou vládou vyústili po parlamentných voľbách 2005 do protestných akcií (tzv. Tulipánová revolúcia), počas ktorej demonštranti obsadili sídlo prezidenta a vlády. Po Akajevovom úteku do Kazachstanu a do exilu do Moskvy sa kirgizským prezidentom stal Kurmanbek Bakijev (*1949), ktorý však postupne zaviedol autoritársky režim (kvôli upevneniu svojej moci vyhlásil 2007 referendum, ktorým dosiahol zmenu ústavy a posilnenie svojich právomocí). V apríli 2010 bol po protestoch opozície zosadený, prinútený odísť do exilu a bola vytvorená prechodná vláda (2010 – 11) populárnej političky Rozy Otunbajevovej (Otunbajeva; *1950). Nepokoje však pokračovali a nárast nacionalistických nálad vyústil v júli 2010 do krvavých zrážok medzi Kirgizmi a Uzbekmi v meste Oš (stovky mŕtvych, desiatky tis. ľudí prevažne uzbeckej národnosti z krajiny ušlo). V júli 2010 sa konalo referendum, ktoré schválilo novú ústavu (s výrazne obmedzenými viacerými právomocami prezidenta) a po voľbách v októbri 2011 sa prezidentom stal bývalý predseda Sociálnodemokratickej strany Kirgizska Almazbek Atambajev (*1956), ktorý sa orientoval najmä na spoluprácu s Ruskom; od novembra 2017 je prezidentom Sooronbaj Žeenbekov (*1958). Kirgizsko je od 2015 členom novovzniknutej Eurázijskej hospodárskej únie (združenia niektorých postsovietskych štátov, o ktorých fungovanie sa usiluje najmä Rusko).

Politický systém — Kirgizsko je parlamentná republika s relatívne silnými právomocami zákonodarného orgánu, ale s výraznou (neoficiálnou) mocou prezidenta voleného v priamych voľbách na 5 rokov. Jednokomorový parlament (Žogorku Keneš, Najvyššia rada) sa skladá zo 120 poslancov volených na 5 rokov na základe pomerného volebného systému.

Kirgizsko
Rozloha: 199 900 km2
Počet obyvateľov: 5 604 000 (2014)
Priemerná hustota: 28 obyvateľov/km2
Hlavné mesto: Biškek
Úradný jazyk: kirgizština, ruština
Mena: 1 kirgizský som = 100 tyjynov
HDP na obyvateľa: 1 200 USD (2013)
Export: 1,7 mld. USD (2012)
Import: 5,4 mld. USD (2012)
Str. dĺžka života mužov/žien: 66/75 (2014)
Prirodzený prírastok: 1,7 % (2014)
Gramotnosť: viac ako 95 % % (2009)

Kirgizskí prezidenti
1990 – 2005 Askar Akajev
2005 Išenbaj Kadyrbekov (výkonný prezident)
2005 – 2010 Kurmanbek Bakijev
2010 – 2011 Roza Otunbajevová (výkonná prezidentka)
2011 – 2017 Almazbek Atambajev
od 2017 Sooronbaj Žeenbekov

kirgizský jazyk

kirgizský jazyk, kirgizština, aj kyrgyzský jazyk, kyrgyzština, kirgizsky kyrgyz tili — turkický jazyk patriaci do severozáp. (kypčackej) skupiny altajskej jazykovej rodiny. Úradný jazyk v Kirgizsku (popri ruštine). Hovorí sa ním aj v Uzbekistane, Číne (Autonómna oblasť Sin-ťiang), Tadžikistane, Kazachstane a Afganistane. Do 1920 sa nazýval karakirgizský. Má 3 dialekty (podľa iných názorov 2 hlavné skupiny dialektov, sev. a juž.). Celonárodný spisovný kirgizský jazyk sa začal formovať na základe dialektu z Narynskej oblasti (Naryn oblusu; sev. skupina dialektov) po 1924. Podľa hláskových a gramatických osobitostí je najbližší altajčine. Pôvodne sa zapisoval arabským písmom, 1923 – 24 bola arabská grafika zreformovaná a doplnená o niektoré znaky tak, aby vyjadrovala fonetické zvláštnosti kirgizského jazyka (v Číne a v Afganistane sa používa dodnes). R. 1928 sa začal zapisovať latinkou. Od 1940 sa zapisuje cyrilikou doplnenou o 3 osobitné písmená.

Kirgizský kaganát

Kirgizský kaganát — štátny útvar (ríša) Jenisejských Kirgizov, ktorí začiatkom 9. stor. využili úpadok Ujgurskej ríše, pod ktorej vplyv patrili, a 820 sa ich vládca (ažo) Külüg Bagha vyhlásil za kagana (chána) Kirgizov. R. 840 napadol a zničil ujgurské hlavné (sídelné) mesto Ordu-Balyk (aj Karabalgasun, Char-Balgas) na brehu rieky Orchon a vytvoril mocnú ríšu, ktorá chránila okolité kmene proti Číne. V období najväčšieho rozmachu (polovica 9. a začiatok 10. stor.) sa rozprestierala približne od rieky Irtyš (na západe), severnú a východnú hranicu tvorili rieky Angara a Selenga, na juhu siahala po púšte Taklamakan a Gobi, jej centrum sa nachádzalo na území dnešnej republiky Tuva (Ruská federácia). V 10. stor. sa Kirgizský kaganát rozpadol na niekoľko údelných panstiev, ktoré boli neskôr dobyté mongolskými Kitanmi (dynastia Liao).

Kircher, Athanasius

Kircher, Athanasius, 2. 5. 1602 (podľa niektorých prameňov 1601) Geisa, Durínsko – 27. 11. 1680 Rím — nemecký učenec, jezuita. Študoval na jezuitskom kolégiu vo Fulde, na Academii Theodoriana v Paderborne a na kolégiu v Kolíne nad Rýnom. R. 1618 vstúpil do jezuitského rádu, 1628 bol v Mainzi vysvätený za kňaza a od 1629 pôsobil ako profesor matematiky, etiky a orientálnych jazykov na jezuitskom kolégiu vo Würzburgu. Po úteku pred frakčnými a dynastickými bojmi v Nemecku (počas tridsaťročnej vojny) pôsobil 1632 – 33 na univerzite v Avignone, kde zastával rôzne akademické funkcie, a 1633 – 39 vyučoval matematiku, hebrejčinu a sýrčinu na Rímskom kolégiu (Collegium Romanum, Gregoriana) v Ríme; v ďalších rokoch sa venoval výlučne výskumu a vedeckej práci.

Polyhistor, zaoberal sa geografiou, geológiou, astronómiou, matematikou, fyzikou, biológiou, lingvistikou, egyptológiou, sinológiou, medicínou i hudobnou vedou. V diele nadviazal na myšlienky R. Descarta a zaslúžil sa o formovanie začiatkov európskeho osvietenstva i novovekej vedy.

V geológii prispel k výskumu sopiek (skúmal sopečné erupcie Etny a Vezuvu), jaskýň, bočných erózií, činnosti meandrujúcej rieky i prehistorických fosílií, známym sa stal vďaka avantgardnej teórii o vzniku a vnútornej stavbe Zeme, ktoré podal v diele Podzemný svet (Mundus Subterraneus, 1664, 2 zv.). Podľa neho Zem vznikla z prabahna a z centrálneho ohňa (súčasne aj biblické peklo), ktorý zabezpečuje, aby jej vnútro nezamrzlo; pohoria na povrchu Zeme i na dne oceánov tvoria kostru Zeme a križujú sa v podobe rovnobežkových a poludníkových pásem. R. 1678 zostavil prvú mapu západnej časti Atlantického oceána, na ktorej vyznačil smer Golfského prúdu, vytvoril aj mapu magnetických odchýlok (1643). Pod mikroskopom skúmal vzorky krvi a poukázal na možnosť existencie bacila moru. Jeden zo zakladateľov egyptológie, skúmal egyptské hieroglyfy, správne určil súvislosť starovekého egyptského jazyka s novodobým koptským jazykom (dielo Obnovená egyptčina, Lingua Aegyptiaca restituta, 1643) a vydal prvú gramatiku koptčiny Koptský posol (Prodromus Coptus, 1636). Vychádzajúc zo správ misionárov pôsobiacich v Číne, vytvoril prvú (bohato ilustrovanú) európsku encyklopédiu o Číne Veľkolepá Čína (China monumentis; aj pod názvom Ilustrovaná Čína, China illustrata, 1667). V Egypte určil miesta súvisiace s pobytom svätej rodiny a s raným kresťanstvom. Dobové poznatky z oblasti hudby zhrnul v obsiahlom bohato ilustrovanom diele Všeobecný návod na pestovanie hudby (Musurgia universalis, 1650). Na základe početných notových príkladov vysvetlil svoje názory na zvuk a hudbu, zaoberal sa hudobnou harmóniou, afektovou teóriou, rozličnými akustickými javmi, hudobnými nástrojmi, ako aj anatomickými rozdielmi sluchových a hlasových orgánov ľudí a niektorých zvierat, vtáčím spevom a i.

Viaceré zozbierané pozoruhodnosti a objekty (slúžiace aj na vedecký výskum) sústredil v Rímskom kolégiu v múzeu, ktoré bolo nazvané podľa neho Museum Kircherianum (založené 1651, po rozpustení jezuitského rádu 1773 boli zbierky premiestnené do iných múzeí). Autor asi 44 kníh, zachovalo sa aj vyše 2-tisíc rukopisov a listov z jeho bohatej korešpondencie. Podľa Kirchera sú nazvané kráter na Mesiaci (Kircher) a minerál kircherit.

Kirchhoffova hypotéza

Kirchhoffova hypotézastav. zjednodušenie teoretického riešenia ohýbania tenkých homogénnych, kompozitných alebo laminovaných dosiek (doskových konštrukcií) pri zaťažení, ktorých pomer hrúbky a ostatných rozmerov je v rozmedzí 1 : 50 až 1 : 10. Kirchhoffova hypotéza predpokladá, že body kolmice na strednicovú plochu (teoretická plocha v strede dosky rovnako vzdialená od horného aj dolného povrchu dosky) sú po deformácii opäť bodmi kolmice na zdeformovanú strednicovú plochu a vzdialenosti bodov sa nezmenia. Pri doske zloženej z vrstiev rôznych materiálov nezohľadňuje šmykovú poddajnosť (vzájomné šmýkanie sa vrstiev). Hypotézu sformuloval 1850 G. R. Kirchhoff, teóriu rozpracoval 1888 A. E. H. Love.

Kirchhoffova rovnica

Kirchhoffova rovnica — rovnica, ktorá určuje závislosť reakčného tepla, t. j. zmeny entalpie sústavy \(\Delta H^0\), od termodynamickej teploty \(T\) chemickej reakcie: \(\frac{d\Delta H^0}{dT}=\sum {\mathrm{\nu}}_ic_{p_i}\), kde \(c_{p_i}\) je molárna tepelná kapacita \(i\)-tej zložky reakcie pri konštantnom tlaku \(p\) a \(\nu_i\) je počet mólov \(i\)-tej zložky. Tepelné kapacity produktov sa v súčte uvádzajú s kladným, tepelné kapacity východiskových látok so záporným znamienkom. Súčet tepelných kapacít chemickej reakcie aA + bB → mM + nN je potom daný rovnicou \(\sum {\mathrm{\nu}}_ic_{p_i}=mc_{p_M}+nc_{p_N}-ac_{p_A}-bc_{p_B}\).

Keďže tepelná kapacita závisí od teploty, Kirchhoffova rovnica sa často používa v integrálnom tvare \(\Delta H_{T_2}^0 = \Delta H_{T_1}^0+\int_{T_1}^{T_2}\sum {\mathrm{\nu}}_ic_{p_i}dT\).

Kirchhoffovu rovnicu možno použiť na výpočet hodnoty \(\Delta H^0\) pre ľubovoľnú teplotu, ak sú v danom teplotnom intervale \(T_1\)\(T_2\) známe závislosti tepelných kapacít pri konštantnom tlaku. Podobnými rovnicami možno vyjadriť aj závislosť zmeny reakčnej vnútornej energie \(\Delta U^0\) od teploty; v tomto prípade sa používajú tepelné kapacity pri konštantnom objeme (\(c_{V_i}\)). Nazvaná podľa G. R. Kirchhoffa, ktorý ju odvodil.

Kirchhoffove zákony

Kirchhoffove zákony — základné zákony vyjadrujúce vzťahy medzi prúdmi (1. Kirchhoffov zákon) a napätiami (2. Kirchhoffov zákon) v rozvetvených elektrických obvodoch. 1. Kirchhoffov zákon: algebraický súčet všetkých elektrických prúdov v ktoromkoľvek uzle elektrického obvodu sa rovná nule, respektíve súčet elektrických prúdov vtekajúcich do uzla sa rovná súčtu prúdov z neho vytekajúcich; 2. Kirchhoffov zákon: súčet všetkých svorkových elektrických napätí prvkov elektrického obvodu v ľubovoľnej slučke sa rovná nule, resp. súčet všetkých svorkových napätí prvkov elektrického obvodu ľubovoľnej slučky, ktorých kladný zmysel je orientovaný vo zvolenom smere obehu, sa rovná súčtu opačne orientovaných elektrických napätí v slučke. Kirchhoffove zákony možno odvodiť z Maxwellových rovníc. Ako prvý sformuloval zákony 1845 G. R. Kirchhof na základe experimentálnych pozorovaní.

Kiribaťania

Kiribaťania

1. vlastným menom I-Kiribati — pôvodné obyvateľstvo republiky Kiribati. Ich predkovia mali austronézsky pôvod a usadili sa tam pravdepodobne v 1. tisícročí pred n. l., v 14. stor. tam migrovali melanézski Fidžijčania a polynézski Samojčania a Tongania. Z nich sa ešte pred príchodom Európanov (17. – 19. stor.) sformoval dnešný mikronézsky národ Kiribaťanov tvoriaci v súčasnosti väčšinu obyvateľstva Kiribati; 90-tis. (2012), mimo Kiribati žijú i na Šalamúnových ostrovoch, Fidži, Nauru, Vanuatu, Tuvalu a v USA. Takmer dve pätiny Kiribaťanov majú menej ako 15 rokov. Väčšina žije v tradičných dedinách, zaoberajú sa poľnohospodárstvom (pestovanie kokosovníka, kolokázie jedlej – tara, rastlín druhu Cyrtosperma chamissonis a Pandanus tectorius, chlebovníka, banánovníka a batatov, chov ošípaných, hydiny a rýb – chanos striebristý) a rybolovom. Väčšinou sú kresťania, najmä rímski katolíci (55,3 %) a protestanti – kongregacionalisti (35,7 %), v menšej miere mormóni (3,1 %) a baháisti (2,2 %). Hovoria kiribatským jazykom (kiribatčinou; ikiribati, te taetae ni Kiribati), ktorý je zaraďovaný medzi mikronézske jazyky (je z nich zároveň i najpočetnejší) oceánijskej (východoaustronézskej) vetvy austronézskej jazykovej rodiny a je jedným z úradných jazykov štátu Kiribati (popri angličtine). Zapisuje sa latinkou;

2. súhrnné označenie všetkého obyvateľstva Kiribati bez ohľadu na národnosť a materinský jazyk.

Kirikire

Kirikire, Quiriquire — ložisko ropy a zemného plynu vo vých. Venezuele v sev. časti štátu Monagas asi 28 km od jeho hlavného mesta Maturín na juhových. okraji pohoria Serrania del Interior. Leží na sev. okraji tektonicky nestabilnej Maturínskej panvy a viaže sa na šošovky pieskov pliocénovo-pleistocénneho veku. Predpokladá sa, že ropa migrovala z morských a brakických vrstiev miocénu a kriedy v podloží. Surová ropa z Kirikire je relatívne ťažká, s nízkym obsahom síry. Je vhodná na výrobu vysokooktánového benzínu, ťažkej motorovej nafty a lodného paliva najvyššej kvality. S celkovými zásobami ropy viac ako 800 mil. barelov patrí Kirikire k najväčším ložiskám ropy vo Venezuele. Objavené 1928, ťažba ropy sa začala 1935, ťažba zemného plynu 2001.

Kırıkkale

Kırıkkale — mesto v Turecku v centrálnej Anatólii v blízkosti rieky Kizilirmak asi 80 km od Ankary, administratívne stredisko provincie Kırıkkale; 129-tis. obyvateľov (2012). Priemysel hutnícky (výroba oceľových zliatin vysokej kvality), strojársky, chemický, drevársky. Cestné a železničné spojenie s Ankarou.

Vzniklo pravdepodobne v 16. stor. ako malá obec, rozvoj nastal v polovici 20. stor. po založení oceliarní, od 1941 mesto. Univerzita (1992).

Kirill

Kirill, vlastným menom Vladimir Michajlovič Gunďajev, 20. 11. 1946 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský pravoslávny teológ, od 2009 patriarcha moskovský a celej Rusi (najvyšší predstaviteľ Ruskej pravoslávnej cirkvi). R. 1962 – 65 pracoval ako technik kartograf, 1965 – 67 študoval v Leningradskom duchovnom seminári (dnes Petrohradský duchovný seminár) a 1967 – 70 na Leningradskej duchovnej akadémii (dnes Petrohradská duchovná akadémia), od apríla 1969 mních (prijal meno Kirill) a jerodiakon (mních diakon), od júna 1969 jeromonach (mních kňaz). R. 1970 – 71 učiteľ dogmatickej teológie a asistent inšpektora Leningradskej duchovnej akadémie a Leningradského duchovného seminára, súčasne aj osobný tajomník leningradského metropolitu Nikodima (vlastné meno Boris Georgijevič Rotov, *1929, †1978), od 1971 archimandrita, 1971 – 74 predstaviteľ Moskovského patriarchátu pri Svetovej rade cirkví v Ženeve, 1974 – 84 rektor Leningradskej duchovnej akadémie a Leningradského duchovného seminára (funkcie bol zbavený pre odmietavý postoj k vpádu ZSSR do Afganistanu), 1976 vyborský biskup, od 1977 arcibiskup, od 1984 smolenský a viazemský arcibiskup, od 1986 spravoval farnosti v Kaliningradskej oblasti, od 1988 smolenský a kaliningradský arcibiskup, od 1991 metropolita a od 2009 patriarcha moskovský a celej Rusi (do úradu nastúpil po patriarchovi Aleksijovi II., ktorý zomrel 2008). Ako najvyšší predstaviteľ Ruskej pravoslávnej cirkvi sa 14. 2. 2016 na Kube stretol s najvyšším predstaviteľom rímskokatolíckej cirkvi pápežom Františkom (prvé stretnutie najvyšších predstaviteľov týchto cirkví od rozkolu 1054).

V teologickej oblasti sa zaoberá vzťahom cirkvi a štátu a problémami súčasnej spoločnosti, pod jeho vedením boli sformulované Základy sociálnej koncepcie Ruskej pravoslávnej cirkvi (Osnovy sociaľnoj koncepcii Russkoj Pravoslavnoj Cerkvi, v platnosti od 2000). Autor viac ako 2 400 rôznych článkov a 20 kníh, napr. Ustanovenie a vývoj cirkevnej hierarchie a učenie pravoslávnej cirkvi o jej blahodarnom charaktere (Stanovlenije i razvitije cerkovnoj ierarchii i učenije Pravoslavnoj Cerkvi o jejo blagodatnom charaktere, 1971), Výzvy súčasnej generácie. Ako na ne odpovedá pravoslávna cirkev (Vyzovy sovremennoj civilizacii. Kak otvečajet na nich Pravoslavnaja Cerkov, 2002), Evanjelium a sloboda. Hodnoty tradície v sekulárnej spoločnosti (L’Evangile et la liberté. Les valeurs de la tradition dans la societé laïque, 2006), Sloboda a zodpovednosť: hľadanie harmónie (Svoboda i otvetstvennosť: v poiskach garmonii, 2008), Patriarcha a mládež: rozhovor bez diplomacie (Patriarch i moloďož: razgovor bez diplomatii, 2009), Svätá Rus – spolu alebo osobitne? Patriarcha na Ukrajine (Sviataja Rus – vmeste, ili vroz? Patriarch na Ukrajine, 2009), Slová. Kázne. Vystúpenia (Slova. Propovedi. Vystuplenija, 2009), Cirkev vyzýva k jednote (Cerkov prizyvajet k jedinstvu, 2010). Člen rôznych odborných rád a spoločností, napr. 1989 – 2009 predseda oddelenia vonkajších cirkevných vzťahov, predseda Synodálnej pracovnej komisie, od 1989 člen Posvätnej synody Ruskej pravoslávnej cirkvi (od 2009 jej predseda).

Kirilová, Ida

Kirilová, Ida, 6. 5. 1949 Prešov – 21. 7. 2004 Bratislava — slovenská operná speváčka (mezzosoprán). R. 1972 – 76 študovala spev u Iľju Josifova (*1912, †1993) na hudobnej akadémii v Sofii. R. 1976 – 79 sólistka opery Štátneho divadla v Košiciach, 1979 – 2004 Opery Slovenského národného divadla, súčasne 1982 – 85 operného divadla v Bonne v Nemecku.

Svoj farebne bohatý hlasový fond a mäkkú legatovú kantilénu uplatnila v dielach talianskeho romantického repertoáru, najmä v operách G. Verdiho, a to v úlohách Feneny (Nabucco), Azuceny (Trubadúr), Ulriky (Maškarný bál), Preziosilly (Sila osudu), Eboli (Don Carlos), Amneris (Aida) a Pani Quicklyovej (Falstaff), ako aj vo virtuóznejších partoch Dorabelly (Così fan tutte), Rosiny (Barbier zo Sevilly) či Giovanny (Anna Boleynová). Okrem Carmen (Carmen) zaujala aj v úlohách vyžadujúcich veľkú hlasovú expresivitu, napr. v postave Princeznej de Bouillon (Adriana Lecouvreur). Širokú farebnú škálu svojho hlasu uplatnila aj v ruskom klasickom opernom repertoári (Končakovna, Knieža Igor; Oľga, Eugen Onegin). Pre svoju drobnú postavu bola obsadzovaná aj v tzv. nohavičkových úlohách, napr. v úlohe Cherubína (Figarova svadba) alebo Siebela (Faust a Margaréta). R. 1982 vytvorila v slovenskej premiére opery Osud zhýralca od I. Stravinského jednu z hlavných postáv Babu Turek, zaujala aj v dramaticky poňatej úlohe Blagoty v Svätoplukovi od E. Suchoňa. Vystupovala aj v zahraničí, o. i. vo Viedenskej štátnej opere ako Amneris (Aida, 1987). Venovala sa aj koncertnej činnosti, uplatnila sa v oratórnej, kantátovej i v komornej tvorbe. V Československom rozhlase v Bratislave (dnes RTVS) nahrala viaceré operné árie a stvárnila postavu Siebela v nahrávke opery Faust a Margaréta (1983). Finalistka a laureátka viacerých prestížnych medzinárodných speváckych súťaží. R. 1994 vznikol televízny filmový medailón Tvár Idy Kirilovej (réžia M. Chudovský).

Kirinyaga

Kirinyaga [-ňa-] — swahilský názov vrchu Keňa.

Kiripolský, Milan

Kiripolský, Milan, 3. 3. 1946 Nové Zámky – 27. 8. 1999 Martin — slovenský muzeológ, spisovateľ a publicista. Po ukončení štúdií pracoval v Okresnej pamiatkovej správe v Považskej Bystrici. R. 1979 bol iniciátorom zriadenia dnešného Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici (zriadené 1984; autor libreta a scenára prvej stálej expozície dejín a národopisu považskobystrického regiónu). R. 1982 – 90 pôsobil v Kysuckom múzeu v Čadci. Zaslúžil sa o rozvoj kysuckého múzejníctva v kontexte Múzea kysuckej dediny v Novej Bystrici v časti Vychylovka (aj Skanzen Vychylovka, otvorený 1981) a 1983 sa podieľal na tvorbe scenára stálej expozície starších dejín Kysúc v kaštieli v Radoli. Od 1990 pôsobil v Etnografickom múzeu SNM v Martine (1990 – 91 vedúci oddelenia Múzea slovenskej dediny, 1991 – 95 jeho riaditeľ). Zaslúžil sa o opätovné sprístupnenie a rekonštrukciu Botanickej záhrady Etnografického múzea SNM v Martine, o obnovu, reinštaláciu a sprístupnenie Múzea Martina Benku a o zreštaurovanie a expozičné sprístupnenie dreveného kostolíka z Rudna (sprístupnený 1994) a filagórie zo Slovenského Pravna v Múzeu slovenskej dediny. Jeden z autorov projektu SNM Múzeá a etniká zameraného na výskum, dokumentáciu a propagáciu kultúr etnických minorít na Slovensku. Po 1990 člen Asociácie európskych múzeí v prírode a prezident Únie múzeí v prírode na Slovensku. Autor literárno-dramatických a historicko-národopisných rozhlasových relácií Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici a scenárov rozsiahleho cyklu Encyklopédia slovenských obcí Slovenskej televízie (dnes RTVS). Významnou mierou sa podieľal na zostavení monografií o niektorých kysuckých obciach (Makove, Ochodnici, Svrčinovci a Turzovke). Od pol. 60. rokov 20. stor. literárne činný (autor niekoľkých prozaických prác a básní publikovaných v novinách a časopisoch).

Kiriši

Kiriši, Kirishi — mesto na severozápade európskej časti Ruska v Leningradskej oblasti na pravom brehu rieky Volchov asi 150 km juhových. od Petrohradu; 53-tis. obyvateľov (2013). Priemysel petrochemický, strojársky, sklársky, potravinársky, stavebných materiálov, energetický (tepelná elektráreň). Železničná stanica na trati Moskva – Petrohrad, cestný uzol, konečný bod ropovodu Aľmetievsk – Nižný Novgorod – Jaroslavľ – Kiriši.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1693. Jeho rozvoj nastal v súvislosti s výstavbou železnice a železničnej stanice v 20. rokoch 20. stor. a v súvislosti s rozvojom petrochemického priemyslu v 60. rokoch 20. stor. (od 1965 mesto). Počas 2. svetovej vojny značne poškodené.

Kirjú

Kirjú, Kiryú — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Gumma v metropolitnej oblasti Tokia 100 km severozáp. od Tokia; 124-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný (najväčšie stredisko výroby hodvábu, najmä saténu a brokátu), chemický, potravinársky, kovoobrábací. Železničná križovatka.

Mesto známe výrobou hodvábu už v období Nara (8. stor.); textílie sú známe ako Kirjú ori. Výroba hodvábu (vrátane chovu priadky morušovej) prosperovala aj v období Tokugawa (Edo). V pol. 19. stor. sa Kirjú stalo jedným z prvých miest v Japonsku, v ktorom boli založené manufaktúry na výrobu hodvábu.

Kirk, Hans Rudolf

Kirk, Hans Rudolf, 11. 1. 1898 Hadsund, Nordjylland – 16. 6. 1962 Brådebæk, ostrov Sjælland — dánsky spisovateľ a kritik. Svoje články a politické kritiky publikoval v ľavicových médiách, 1931 vstúpil do komunistickej strany. V tvorbe uplatnil metódu realizmu, uprednostnil žáner tzv. kolektívneho románu, ktorého hlavnou postavou nie je jednotlivec, ale sociálna skupina (kolektív), a hlavným námetom je zápas kolektívu o jeho sociálne uznanie. Debutoval románom Rybári (Fiskerne, 1928), v ktorom zobrazil osobitý región severného Jutska a spoločenský i náboženský vývoj skupiny rybárskych rodín, ako aj ich zápas o sociálne oslobodenie. Voľným pokračovaním sú romány Nádenníci (Daglejerne, 1936) a Nové časy (De nye tider, 1939), v ktorých zachytil osud poľnohospodárskych robotníkov v podmienkach industrializácie v rokoch 1900 – 20, keď prebiehal proces ich triedneho uvedomovania. Počas 2. svetovej vojny bol väznený, a hoci sa mu 1943 podarilo ujsť z koncentračného tábora, do konca vojny sa skrýval; zážitky z väzenia spracoval v knihe Listy z Horserødu (Breve fra Horserød, 1967). Po vojne vydal román Otrok (Slaven, 1948), v ktorom opísal príbeh indiánskeho väzňa na lodi plaviacej sa v 16. stor. do Európy. V dvojdielnom satirickom románe Diablove peniaze (Djaevelens penge, 1952) kritizoval kolaborantstvo dánskej vlády počas nemeckej okupácie (1940 – 45).

Kirkcaldy

Kirkcaldy [kerkóldi] — prístavné mesto v Spojenom kráľovstve v Škótsku v grófstve Fife na pobreží zálivu Firth of Forth; 48-tis. obyvateľov (2013). Priemysel chemický (výroba linolea a voskovaného plátna), textilný (spracovanie ľanu), nábytkársky, potravinársky, elektrotechnický. V blízkosti uhoľné bane.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1075, patrilo benediktínskemu opátstvu v Dunfermline, rozvinulo sa v okolí prístavu, od 1644 kráľovské mesto (výsady potvrdené 1662). Začiatkom 16. stor. významný obchodný centrum a prístav (dovoz dreva, obilia, neskôr ľanu, vývoz soli, uhlia a plátna), v 18. stor. pokles významu, začiatkom 19. stor. nový rozvoj mesta v súvislosti s rozvojom plátenníctva a priemyslu výroby linolea. Stavebné pamiatky: kostol Old Kirk (písomne doložený 1244, rekonštruovaný začiatkom 19. stor.), hradby (polovica 15. stor.). Univerzita (1894), divadlo (1899), múzeum a galéria (1925).

Kirké

Kirké, lat. Circe, nesklonné — v gréckej mytológii mocná čarodejnica, dcéra boha Hélia a Ókeanidy Persé. Žila na bájnom ostrove Aiaié v spoločnosti svojich služobníc nýmf v paláci zo zlata a slonoviny stráženom levmi a vlkmi. Jej bratom bol kolchidský kráľ Aiétés. Kirké trestala neposlušnosť ľudí ich premenou na iné živočíchy. Boh hôr a lesov (podľa Vergília Faunov otec) Picus uprednostnil pred Kirké nymfu Kanentu (lat. Canens), začo ho Kirké premenila na ďatľa (lat. picus), neskôr bola ohrdnutá aj morským bohom Glaukom, preto premenila svoju sokyňu Skyllu na obludu.

Vľúdne však prijala argonautov, Jásona a Medeu zbavila očistným obradom Diovho hnevu a poradila im, ako bezpečne doplávať do Jásonovej vlasti Iolku (dnes Volos). Keď na Aiaii pristál Odyseus, ktorý sa vracal z Tróje, Kirké premenila čarovným nápojom a šibnutím prútika jeho druhov na diviaky. Odyseus unikol premene a podobu človeka si zachoval vďaka zázračnej rastline nazývanej móly a prinútil Kirké, aby vrátila jeho priateľom pôvodnú podobu. Kirké ich odčarovala a poradila Odyseovi, ako si má bezpečne vyžiadať v podsvetí radu od veštca Teiresia. Odyseus s priateľmi sa ku Kirké ešte na jeden deň vrátil a ona im pred odchodom na Itaku dala pokyny, ako bezpečne preplávať okolo Sirén či Skylly a Charybdy. Medzitým Kirké počala s Odyseom syna Télegona (podľa inej verzie stihla porodiť viacero detí). Neskôr, po Odyseovej smrti na Itake, preniesol Télegonos otcovo telo na Kirkin ostrov, kde ho pochoval.

Kirké sa stala námetom viacerých literárnych (Homér: Odysseia; Ovídius: Premeny; Vergílius: Aeneis) a hudobných diel, napr. opier (M. A. Charpentier: Kirké, Circé, 1675, na text drámy Thomasa Corneilla; J. Mysliveček: Kirké, La Circe, 1779; W. Egk: Kirké, Circe, 1945), vo výtvarnom umení bola zobrazovaná väčšinou s Odyseom, napr. na antických vázových maľbách (od 6. stor. pred n. l.) a obrazoch (D. Dossi: Kirké a jej milenci, okolo 1514 – 16; B. Spranger: Odyseus a Kirké, koniec 16. stor.; J. W. Waterhouse: Kirké ponúkajúca pohár Odyseovi, 1891).

Kirkland Lake

Kirkland Lake [kerklend lejk] — mesto v Kanade vo vých. časti provincie Ontário; 7,3 tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (do 70. rokov 20. stor. významné stredisko ťažby zlata, po dočasnom útlme na začiatku 21. stor. obnovená; ťažba rúd železa), drevársky. Železničná stanica na trati spájajúcej Hudsonov záliv (Moosonee) s vnútrozemím provincie (North Bay), letisko. Turistické stredisko s celoročnou návštevnosťou. Mesto vzniklo zač. 20. stor. v súvislosti s objavením ložísk zlata v jeho okolí (1911), postupne sa stalo jeho významným producentom. Múzeum ľadového hokeja (2006, od 2008 nadácia Hockey Heritage North), banský pamätník (1994).

Neďaleko Kirkland Lake juž. od jazera Abitibi (Lake Abitibi) sa nachádza ložisko, ktorého zlatonosné kremenné žily sa viažu na prekambrické horniny charakteru zlepencov (konglomerátov), na pieskovce, sopečné trachyty a ich tufy (vrstevný komplex je známy ako skupina Timiskaming); zlato, ktoré zvyčajne sprevádza striebro, obsahuje 1 – 3 % pyritu. V banskom komplexe Macassa Mine Complex zahŕňajúcom najnovšiu baňu South Mine Complex (otvorená na začiatku 21. stor.) sa produkuje viac ako 4-tis. t zlata ročne.

Kırklareli

Kırklareli — mesto na severovýchode európskej časti Turecka v regióne Marmara, administratívne stredisko provincie (ilu) Kırklareli; 66-tis. obyvateľov (2013). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, cukrovej repy, slnečnice; chov dobytka). Železničná križovatka, železničné spojenie s hlavným ťahom Istanbul – Edirne.

Oblasť mesta oddávna obývaná, byzantskými Grékmi nazývané Saranta Ekklisies. R. 914 – 1003 pod nadvládou Bulharskej, potom Byzantskej a od 1363 Osmanskej ríše (názov Kırk Kilise). Počas gréckej vojny za nezávislosť 1821 – 29 proti tureckej nadvláde poškodené. Počas balkánskych vojen 1912 – 13 obsadené Bulharskom, potom znova Osmanskou ríšou a 1919 – 22 Gréckom, v dôsledku čoho nastal masový odlev bulhalrského obyvateľstva, 1922 obsadené Turkami a po vzniku Tureckej republiky 1923 bolo grécke obyvateľstvo nahradené tureckým (dovtedy žijúcim v Grécku); od 1923 mesto, od 1924 súčasný názov.

Stavebné pamiatky: viacero pamiatok islamskej architektúry, napr. náboženský komplex Hızır Bey Külliye pozostávajúci z mešity Hızır Bey (2. pol. 14. stor.), kúpeľov (1383) a bazára, pamätník Kırklar (14. stor.), múzeum (1994, sídli v budove z 1894).

Kirkúk

Kirkúk — ložisko ropy a zemného plynu pri meste Kirkúk v severových. Iraku. Je situované v antiklinálnej štruktúre s rozmermi 39 × 3,5 km, plocha roponosnosnej časti 52 km2. Produktívne karbonátové horniny sú zo str. eocénu až skorého miocénu a str. až z vrchnej kriedy. Začiatočné zásoby ropy 2,3 mld. t, zemného plynu 74 mld. m3. Ložisko (objavené 1927, ťažba sa začala 1934) produkuje aj po niekoľkých desaťročiach až jeden mil. barelov ropy denne, čo je takmer polovica denného irackého vývozu ropy. Vyťažená ropa sa vedie ropovodmi do Bagdadu a do prístavov Stredozemného mora v Turecku, Sýrii a Libanone, zemný plyn plynovodom do Bagdadu.

Kirnbauerová-Bundyová, Susanne

Kirnbauerová-Bundyová (Kirnbauer-Bundy), Susanne, 27. 7. 1942 Viedeň — rakúska tanečnica a choreografka. Absolvovala Baletnú školu Viedenskej štátnej opery. Od 1956 pôsobila ako členka, od 1967 sólistka a od 1972 prvá sólistka baletného súboru Viedenskej štátnej opery, vystupovala aj na zahraničných baletných scénach. Vytvorila postavy vo viacerých baletoch, napr. Labutie jazero, Giselle, Šípková Ruženka, Zázračný mandarín, Princ z krajiny pagod (B. Britten). R. 1986 – 2008 pôsobila ako umelecká vedúca baletu Volksoper vo Viedni, kde vytvorila viacero choreografií, napr. Coppélia (1992), Tisíc a jedna noc (1994; na hudbu N. Rimského-Korsakova) a Karneval zvierat (1994; C. Saint-Saëns).

Kirov, Sergej Mironovič

Kirov, Sergej Mironovič, vlastným menom S. M. Kostrikov, 27. 3. 1886 Uržum, Kirovská oblasť – 1. 12. 1934 Leningrad, dnes Petrohrad, pochovaný v Moskve — sovietsky revolucionár a politik. Po absolvovaní technického inštitútu v Kazani pôsobil od 1904 v Tomsku, kde vstúpil do Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany (1905 sa pripojil k jej boľševickej frakcii). Počas ruskej revolúcie 1905 – 07 väznený, 1909 sa stal vodcom boľševickej organizácie vo Vladikavkaze, 1909 – 17 pracoval pre tamojšie noviny Terek (začal používať pseudonym Kirov podľa Kýra II. Veľkého). Po Februárovej revolúcii 1917 sa stal členom vladikavkazského sovietu. Účastník Októbrovej revolúcie 1917 v Petrohrade, po návrate do Vladikavkazu stál na čele oblastného sovietu, ktorého cieľom bolo presadiť sovietsku moc na severnom Kaukaze. Zúčastnil sa občianskej vojny v Rusku 1918 – 20, od 1919 člen Revolučnej vojenskej rady južnej skupiny vojsk Červenej armády, jeden z organizátorov a veliteľov obrany Astrachánu. R. 1920 ako splnomocnený zástupca Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR) viedol v Rige mierové rokovania s Poľskom. Prispel k nastoleniu sovietskej moci v Azerbajdžane (1921 – 25 tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Azerbajdžanu) a 1921 v Gruzínsku, bol jedným zo zakladateľov Zakaukazskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (1922). Od 1926 prvý tajomník Leningradského oblastného výboru KSSZ. Spočiatku (po smrti V. I. Lenina) lojálne podporoval J. V. Stalina a zúčastnil sa boja s tzv. trockistickou opozíciou; o. i. v rámci kolektivizácie poľnohospodárstva organizoval presídľovanie rodín, ktoré boli označené za kulacké. Od 1930 člen politbyra ÚV KSSZ a od 1934 tajomník ÚV KSSZ. V tomto období po prehodnotení svojich názorov sa usiloval o zmiernenie režimu, nesúhlasil s politickými represáliami a varoval pred stratou kontaktu straníckeho vedenia s reálnym životom pracujúcich. Bol zastrelený v Smoľnom paláci, jeho smrť poskytla zámienku na rozpútanie vnútrostraníckych čistiek. Súčasne bol iniciovaný kult Kirovovej osobnosti, podľa neho boli nazvané viaceré mestá, ulice, továrne ap. Rozhodnutia Najvyššieho súdu z 1990 a 2004 na základe opakovaného preverenia prípadu nepotvrdili dlhoročnú teóriu o politickej vražde Kirova na príkaz Stalina.

Kirovgrad

Kirovgrad, do 1935 Kalata — mesto na západe ázijskej časti Ruska vo Sverdlovskej oblasti na vých. úpätí Uralu severozáp. od Jekaterinburgu; 21-tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (ťažba rúd medi), hutnícky (spracovanie medi), chemický. Konečná stanica na odbočke železničnej trate Jekaterinburg – Nižnij Tagil.

Založené 1661 ako osada Kalataj (baškirsky otcovská osada), neskôr Kalata. V 18. stor. sa v oblasti začalo s ťažbou chalkopyritu. R. 1910 – 12 bola postavená Kalatinská medená huta, v ktorej okruhu rýchlo vyrástla rovnomenná osada. Závod bol dočasne zatvorený 1917 – 22, po občianskej vojne bol najdôležitejším mediarskym závodom v Rusku. Od 1932 mesto, 1935 premenované na Kirovgrad (podľa S. M. Kirova).

Kirovohrad

Kirovohrad, do 1924 Jelizavetgrad, 1924 – 34 Zinovievsk, 1934 – 39 Kirovo — mesto v centrálnej časti Ukrajiny na Dneperskej pahorkatine na rieke Inhul (prítok Južného Buhu), administratívne stredisko Kirovohradskej oblasti; 240-tis. obyvateľov (2013). Stredisko priemyslu, kultúry a školstva. Priemysel strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov, hydraulických mechanizmov a i.), potravinársky (mäsový, mliekarský), liehovarnícky (výroba vodky), stavebných materiálov, odevný, obuvnícky, textilný, drevársky. Dopravná križovatka, letisko.

Mesto vzniklo ako Jelizavetgrad okolo Pevnosti sv. Alžbety (rus. sv. Jelizavety), ktorá bola vybudovaná 1754 na základe nariadenia cárovnej Alžbety I. Petrovny. Malo strategické postavenie pri kolonizácii sev. pobrežných oblastí Čierneho mora a pri obrane pred hajdamákmi. R. 1764 získalo štatút centra Jelizavetskej provincie Novorossijskej gubernie. Predstavovalo dôležitú základňu veľkej cárskej armády, ktorá počas rusko-tureckej vojny (1768 – 74) zlikvidovala kozácku pevnosť Záporožskú Sič. Neskôr mesto postupne strácalo svoj význam. R. 1924 premenované na Zinovievsk podľa rodáka G. J. Zinovieva, 1934 na Kirovo podľa S. M. Kirova, od 1939 súčasný názov a centrum Kirovohradskej oblasti. Počas 2. svetovej vojny 1941 – 44 okupované nacistickým Nemeckom. Stavebné pamiatky: Chrám premenenia Pána (Spassko-preobraženskij sobor, 1813). Technická univerzita (založená 1929), niekoľko múzeí, divadlá (hudobno-dramatické, založené 1882; bábkové, založené 1949).

Kirovove ostrovy

Kirovove ostrovy, rus. Ostrova Sergeja Kirova — skupina 6 neveľkých ostrovov v severovýchodnej časti Karského mora asi 140 km od pevniny patriacich Rusku, administratívne súčasť Krasnojarského kraja, rozloha 250 – 300 km2. Ostrovy s plochým reliéfom, maximálna výška 56 m n. m. na ostrove Isačenko (180 km2 , najväčší z ostrovov). Tundrová vegetácia. Súčasť prírodnej rezervácie Boľšoj arktičeskij zapovednik (vyhlásená 1993, rozloha 41 692 km2, najväčšia prírodná rezervácia Ruska). Nazvané podľa S. M. Kirova.

Kirovsk

Kirovsk, 1929 – 53 Nevdubstroj — mesto na severozápade európskej časti Ruska v Leningradskej oblasti na ľavom brehu Nevy 7 km juhozáp. od Ladožského jazera, 35 km vých. od Petrohradu; 25-tis. obyvateľov (2013). Priemysel stavebných materiálov, energetický (tepelná elektráreň). Železničná stanica na trati z Petrohradu, riečny prístav.

Založené 1929 ako osada Nevdubstroj v súvislosti s výstavbou tepelných elektrární, ktoré boli 1943 nazvané podľa S. M. Kirova; od 1953 súčasný názov mesta.

Kirovsk

Kirovsk, do 1934 Chibinogorsk — mesto na severozápade európskej časti Ruska v Murmanskej oblasti na polostrove Kola sev. od severnej polárnej kružnice na juž. okraji Chibinských vrchov 205 km juž. od Murmanska; 28-tis. obyvateľov (2013). Hutnícky a nábytkársky priemysel. V okolí ťažba apatitovo-nefelínových rúd. Konečná stanica na železničnej trati z mesta Apatity, letisko.

Do zač. 20. stor. bola oblasť neobývaná. V 20. rokoch 20. stor. boli objavené apatitovo-nefelínové rudy, 1929 začiatok ťažby. S výstavbou baní a závodu vznikla aj robotnícka osada Chibinogorsk, od 1931 mesto, od 1934 súčasný názov (podľa S. M. Kirova). Počas 2. svetovej vojny bolo mesto bombardované.

Stavebné pamiatky: Chrám Spasiteľa (Spasskaja cerkov, 2003 – 04). Múzeum. Polárno-alpínska botanická záhrada (najsevernejšie položená botanická záhrada na svete).