Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 301 – 350 z celkového počtu 752 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Klein, Lawrence Robert

Klein [klajn], Lawrence Robert, 14. 9. 1920 Omaha, Nebraska — 20. 10. 2013 Gladwyne, Pensylvánia — americký ekonóm. R. 1944 – 47 pôsobil na Chicagskej univerzite, 1948 – 50 v Národnom úrade pre ekonomický výskum, 1948 – 54 v Survey research Center na Michiganskej univerzite v Ann Arbor, 1954 – 58 v Štatistickom inštitúte na Oxfordskej univerzite v Spojenom kráľovstve, 1958 – 68 na Ekonomickej fakulte Pensylvánskej univerzity vo Philadelphii a 1968 – 91 na Whartonovej škole (Wharton School) Pensylvánskej univerzity. Predstaviteľ novokeynesovstva. Zaoberal sa ekonometriou, konštrukciou ekonometrických prognostických modelov a aplikáciou teoretických ekonometrických poznatkov, ktoré riešili problémy prognóz makroekonomických veličín (hrubého domáceho produktu, exportu, investícií); špecifikoval aj dôsledky týchto veličín na hospodársku politiku. Na základe analýz sa usiloval vypracovať spoľahlivé predpovede budúceho vývoja svetového hospodárstva a vytvoriť simulácie dôsledkov hospodárskopolitických opatrení. R. 1955 v spolupráci s Arthurom Goldbergerom (*1930, †2009) vyvinul makroekonomický model ekonomiky USA, na základe ktorého vyvinul whartonský ekonometrický prognostický model (nazvaný podľa Whartonovej školy Pensylvánskej univerzity). Jeho práce ovplyvnili vývoj v oblasti tvorby ekonometrických modelov na celom svete. R. 1960 prezident Ekonometrickej spoločnosti, 1977 prezident Americkej ekonomickej asociácie. Autor diel Keynesovská revolúcia (The Keynesian Revolution, 1947), Učebnica ekonometrie (A Textbook of Econometrics, 1953) a Ekonomika dopytu a ponuky (The Economics of Supply and Demand, 1983). Nobelova cena za ekonómiu (1980) za vytvorenie ekonometrických modelov a ich použitie pri analýze hospodárskeho cyklu a hospodárskej politiky.

Klein, Štefan

Klein [klajn], Štefan, 6. 10. 1959 Nitra — slovenský priemyselný dizajnér a konštruktér.

R. 1978 – 83 študoval na Strojníckej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej (dnes Slovenská technická univerzita), 1985 – 90 priemyslový dizajn na Vysokej škole výtvarných umení (VŠVU) v Bratislave, 1992 – 93 na École régionale des beaux-arts (dnes École supérieure d’art et design) v Saint-Étienne vo Francúzsku. R. 2000 hosťujúci profesor na Glasgow School of Art and Design v Spojenom kráľovstve. Od 1990 pôsobí na Katedre dizajnu na VŠVU (1994 – 99 vedúci katedry, 1999 – 2007 prorektor VŠVU), kde 1993 založil Ateliér transport dizajn zameraný na navrhovanie dopravných prostriedkov; 2017 profesor. Iniciátor spolupráce VŠVU s koncernmi Audi, Volkswagen, BMW, Ford, Škoda a Renault.

Autor dizajnu realizovaných (moped Manet, skúter Hooper, vozidlo Golf car, vozidlo Ecorider, rušeň R 775, za ktorý 1997 získal Národnú cenu za dizajn, ľahký elektrický automobil LEA, autobus Slovbus Volvo, vozidlo Dumper, kráčajúce bagre Menzi Muck 71, požiarnické vozidlá Kamaz a Mercedes zetros) i vizionárskych (bambusová kolobežka, ultraľahký motocykel UL Cycle, auto Molekul I, elektrický skúter Microjet, elektrický skúter Piponeer) dopravných prostriedkov, na ktorých v 90. rokoch 20. stor. spolupracoval s viacerými slovenskými a zahraničnými firmami.

Od obdobia štúdia na VŠVU pracuje na unikátnom projekte hybridného dopravného prostriedku – lietajúceho auta, aeromobilu (prvý variant bol témou jeho diplomovej práce). Svetový záujem odborných kruhov vzbudil jeho aeromobil vo verzii AeroMobil 3.0 predstavený na prestížnom podujatí Aerotech v Montreale (2013) organizovanom Spoločnosťou automobilových inžinierov (Society of Automotive Engineers, SAE) a na prehliadke technológií budúcnosti Pioneers Festival vo Viedni (2014). Od 2010 sa vývojom dopravných prostriedkov a ich prípravou do výroby zaoberá firma AeroMobil (spoluzakladatelia Š. Klein a Juraj Vaculík).

Nositeľ štátneho vyznamenania Rad Ľ. Štúra II. triedy (2015) a i. ocenení.

Klein, William

Klein [klen], William, 19. 4. 1928 New York — francúzsky fotograf a režisér amerického pôvodu.

V Európe sa usadil po 2. svetovej vojne. Študoval maliarstvo u F. Légera, v ranej tvorbe vytváral abstraktné maľby a kinetické umenie. V 50. a 60. rokoch 20. stor. sa zaoberal najmä módnou fotografiou, ktorá ho preslávila (1954 – 66 pracoval pre časopis Vogue; zač. 60. rokov 20. stor. fotografoval napr. modelky v uliciach New Yorku a Paríža). Jeho módne fotografie sa vyznačujú inovatívnym, často ironickým až ambivalentným prístupom k námetu, ktorým prekonával zavedené súdobé spôsoby tvorby a zobrazovania (používal napr. nové spôsoby osvetlenia, experimentoval s novými fotografickými technikami).

Zaoberal sa aj dokumentárnou fotografiou, vytváral tzv. fotografické eseje z rôznych svetových miest, ktoré vydával vo forme kníh (Gun 1, New York, 1955; Sv. rodina na bicykli, Rím, 1956; Cineposter, Tokio, 1961; a i).

Ironický prístup hraničiaci so satirou uplatnil aj v hraných a dokumentárnych filmoch, v ktorých zachytil najmä svet módy. Jeho diela sa vyznačujú politickou kritikou a nekonvenčnosťou (Club Allegro Fortissimo, 1990). Nositeľ viacerých ocenení.

Klein, Yves

Klein [klen], Yves, 28. 4. 1928 Nice – 6. 6. 1962 Paríž — francúzsky maliar a experimentálny umelec, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov avantgardy 2. pol. 20. stor.

Autodidakt, pochádzal z umeleckej rodiny, ovplyvnila ho najmä matka, abstraktná maliarka Marie Raymondová (Raymond, *1908, †1989). Od mladosti bol ovplyvnený filozofiou zen-buddhizmu a zaoberal sa džudom (1952 – 53 ho študoval v Tokiu, 1955 – 59 ho vyučoval v Paríži).

Svojím dielom významne ovplyvnil umenie 2. pol. 20. stor., najmä minimalistické a konceptuálne umenie, a využitím netradičných materiálov a stratégií tvorby prispel k rozšíreniu hraníc vnímania umenia.

Približne od 1. štvrtiny 50. rokov 20. stor. vytváral monochrómne abstraktné maľby, v ktorých odmietol línie a v ktorých sa snažil pomocou čistej farby vyjadriť svoje vízie totálnej slobody a nekonečna (usiloval sa oslobodiť z materiálneho pomocou totality farby). R. 1956 s chemikom E. Adamom vyvinul druh ultramarínovej modrej farby, ktorú nazval IKB (International Klein Blue) a ktorú vo svojich dielach s obľubou používal (najmä v tzv. modrom období). Modrú farbu vnímal v jej tradičných symbolických výkladoch ako farbu oblohy, vody, hĺbky a nekonečna, ale aj ako farbu, ktorá v kresťanskej tradícii predstavuje Ducha Svätého. Používal aj zlatú (nazvanú Monogold, MG) a červenú, resp. ružovú (nazvanú Monopink, MP) farbu, ktorých tradičná symbolika vyhovovala jeho ideám o duchovne (zlatá ako symbol absolútna, nekonečna a božského, červená symbol života, ohňa a tepla).

Okrem monochrómnych malieb vytváral aj reliéfy a asambláže zo špongií (napr. monumentálne Špongiové reliéfy pre foyer divadla v Gelsenkirchene, 1958) a performancie (napr. Aerostatická socha, ktorá pozostávala z 1 001 modrých balónov vypustených do ovzdušia, 1957). R. 1958 vystavoval prázdny priestor v Galérii Iris Klertovej v Paríži (Le Vide, steny galérie natrel bielou farbou). R. 1959 – 62 organizoval v Paríži viacero performancií, v ktorých anticipoval konceptuálne umenie.

Od 1960 vytváral Antropometrie, obrazy, ktoré vznikali odtláčaním tiel nahých modeliek natretých modrou farbou ako živých štetcov (Antropometria modrého obdobia, 1960; Antropometria bez názvu, 1961) a ktoré realizoval ako performancie pred publikom v galérii. Inšpiroval sa v nich odtlačkami ľudských tiel spálených pri výbuchu jadrovej bomby v Hirošime i odtlačkami tiel bojovníkov džuda.

Od 1960 vytváral Kozmogónie, obrazy vznikajúce pôsobením prírodných živlov (vietor, voda, oheň) alebo vytvorené odtlačkami rastlín. R. 1960 realizoval v Paríži legendárnu akciu Skok do prázdna. Od 1961 vytváral Planetárne reliéfy. Je autorom viacerých utopických, nerealizovaných projektov, ako aj idey o nehmotnej architektúre a priestore, ktoré sú definované telom človeka. Jeden zo zakladateľov hnutia Nový realizmus (1960). Autor viacerých manifestov a teoretických textov.

Kleinaspergle

Kleinaspergle [klajn-] — kniežacia mohyla zo zač. laténskej doby pri meste Asperg v Bádensku-Württembersku v Nemecku (asi 20 km od Stuttgartu). Priemer mohyly obklopenej 2,5 m širokou priekopou je 60 m a výška 7,60 m. R. 1879 tam boli objavené dva drevené komorové hroby, z ktorých prvý (ústredný) bol prázdny (v stredoveku vykradnutý), v druhom (bočnom) bol nájdený bohatý inventár luxusného tovaru, ktorý patril žene z vyššej spoločenskej vrstvy: zlaté šperky, dve atické misky gréckeho pôvodu (jedna z nich s bohatou červenofigúrovou výzdobou), zobákovitá kanvica na víno vyhotovená podľa etruských predlôh, zlaté kovanie rohov na pitie, sfinga zo slonoviny, rôzne šperky a i. ozdoby. Výbava hrobu poukazuje na bohaté obchodné kontakty so Stredomorím, časť výrobkov však pochádza aj z domácich dielní.

Asi 1 km sev. od Kleinaspergle na vyvýšenine Hohenasperg (okolo 350 m n. m.) sa nachádzalo významné sídlo keltských kniežat (v 6. – 5. stor. pred n. l. nadregionálne mocenské centrum; v jeho bližšom i širšom okolí sú doložené ďalšie sídla a mohyly), ktoré však nebolo archeologicky preskúmané, keďže v súčasnosti stojí na jeho mieste rozľahlá pevnosť Hohenasperg (1. pol. 16. stor., od zač. 18. stor. väznica).

Kleiner, Juliusz

Kleiner, Juliusz, 24. 4. 1886 Lemberg, dnes Ľvov, Ukrajina – 23. 3. 1957 Krakov — poľský literárny historik a teoretik. Od 1916 profesor histórie poľskej literatúry vo Varšave, 1920 – 41 vo Ľvove, od 1944 v Ľubľane a od 1947 v Krakove. Autor rozsiahlych monografií o významných predstaviteľoch poľského romantizmu – Z. Krasińskom (Zygmunt Krasiński. História myslenia, Zygmunt Krasiński. Dzieje myśli, 2 zv., 1912), J. Słowackom (Juliusz Słowacki. História tvorivosti, Juljusz Slowacki. Dzieje tworczosci, 4 zv., 1919 – 27) a A. Mickiewiczovi (Mickiewicz, 2 zv., 1934 – 48), zbierok štúdií Štúdie z odboru literatúry a filozofie (Studia z zakresu literatury i filozofii, 1925) a Štúdie z odboru teórie literatúry (Studia z zakresu teorii literatury, 1956), dejín literatúry Náčrt dejín poľskej literatúry (Zarys dziejów literatury polskiej, 2 zv., 1932 – 39), i práce V kruhu Mickiewicza a Goetheho (W kręgu Mickiewicza i Goethego, 1938). Podnetne zasiahol aj do metodológie literárneho výskumu, a to dielami Charakter a predmet literárneho výskumu (Charakter i przedmiot badań literackich, 1913), Analýza diela (Analiza dzieła, 1914) a Historickosť a nadčasovosť v literárnom diele (Historyczność a ponadczasowość w dziele literackim, 1936).

kleinia

kleinia [klaj-; vl. m.], Kleinia — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď astrovité; v niektorých botanických systémoch zaraďované do rodu starček (Senecio). Vždyzelené, v období sucha opadavé sukulenty pochádzajúce z Afriky, Madagaskaru a Kanárskych ostrovov. Majú poliehavé alebo vzpriamené valcovité alebo hranaté stonky, čiarkovité alebo kopijovité celistvookrajové listy a úbory kvetov usporiadané vo vrcholových alebo v pazušných chocholíkoch.

Patrí sem okolo 40 druhov, napr. do 30 cm vysoká Kleinia stapeliiformis so sivozelenými, 5- až 7-hrannými dužinatými stonkami s tenkými sivozelenými alebo fialkastými listami a s červenými alebo s oranžovočervenými kvetmi, ktorá sa pestuje ako okrasný sukulent, a do 3 m vysoký sukulentný ker Kleinia neriifolia so sivozelenými rozkonárujúcimi sa valcovitými stonkami so sivozelenými úzkymi kopijovitými listami (v období sucha opadávajú) a s bledými až bledožltými kvetmi so žltými tyčinkami, ktorá je endemitom Kanárskych ostrovov. Nazvaný podľa nemeckého botanika Jacoba Theodora Kleina (*1685, †1759).

Kleinová, Zuzana

Kleinová [klaj-], Zuzana, aj Borhyová 22. 3. 1934 Košice — slovenská tanečnica. R. 1949 – 91 elévka, členka a neskôr sólistka baletu Štátneho divadla Košice. Uplatnila sa najmä v lyrickom repertoári, vytvorila titulné, hlavné a sólové postavy v mnohých baletoch a baletných inscenáciách symfonických diel, napr. Runu (Radúz a Mahuliena, 1956), Klárku (Luskáčik, 1962), Júliu (Romeo a Júlia podľa orchestrálnej fantázie P. I. Čajkovského, 1963), Odettu (Labutie jazero, 1964) a Myrtu (Giselle, 1972).

Kleinova fľaša

Kleinova fľaša [klaj-], Kleinova plocha — mat. neorientovateľná plocha bez hranice (→ orientovateľná plocha). Nie je možné ju vložiť do trojrozmerného euklidovského priestoru \(E^3\) bez samoprieseku (→ vloženie), možno ju vložiť až do euklidovského priestoru \(E^4\).

Parametrické vyjadrenie plochy vyjadrujú rovnice

\(x(u,v)=(r+\cos \frac{u}{2}\sin v-\sin \frac{u}{2}\sin 2v)\cos u,\)

\(y(u,v)=(r+\cos \frac{u}{2}\sin v-\sin \frac{u}{2}\sin 2v)\sin u,\)

\(z(u,v)=\sin \frac{u}{2}\sin v+\cos \frac{u}{2}\sin 2v,\)

pre \(0 \le u\), \(v \le 2\pi\) a pevne zvolené \(r > 2\).

Kleinova fľaša ako svoju časť (podvarietu) obsahuje Möbiov list. Topologicky sa dá vytvoriť z guľovej plochy a dvoch Möbiových listov. Nazvaná podľa nemeckého matematika F. Kleina, ktorý ju v roku 1882 opísal.

Klein-Tesnoskalský, Belo

Klein-Tesnoskalský [klajn-], Belo, pseudonym Abellino et Comp., Béla Mikrosz, Dianthus, Tatránsky, 17. 3. 1853 Hybe, okr. Liptovský Mikuláš – 23. 12. 1941 Prešov — slovenský spisovateľ, historik a publicista. Študoval právo na univerzite v Budapešti (z finančných príčin ho nedokončil), kde sa aktívne zapájal do národného a kultúrno-spoločenského života slovenských študentov združených v Slovenskom spolku. Od 1876 pracovník justičnej služby v Liptovskom Mikuláši, Dolnom Kubíne a Trenčíne, 1889 – 97 vedúci pozemkovej knihy v Banskej Bystrici a 1897 – 1922 v Prešove. R. 1925 založil mestskú knižnicu v Prešove, 1925 – 33 knihovník a kronikár mesta Prešov.

Spočiatku písal básne v slovenskom jazyku. R. 1873 založil a redigoval mesačník Dunaj, v ktorom publikovala mladá generácia literátov (K. Banšel, D. Z. Lauček, J. Škultéty, Hviezdoslav, Vajanský, Ľ. Rizner, S. B. Hroboň, J. Podhradský a i.), podarilo sa mu však vydať iba 6 čísel. Básne, fejtóny a preklady uverejňoval v časopise Orol, almanachu Tábor, časopise Živena, Národných novinách i v časopise Dunaj. Po vstupe do štátnej služby 1876 – 19 písal výlučne po maďarsky, do maďarčiny prekladal tvorbu Hviezdoslava a Vajanského. Po vzniku ČSR tvoril v slovenčine, písal najmä historické a literárnohistorické štúdie, memoáre a ľudovýchovné, publicistické a populárno-náučné články, od 1923 publikoval v Slovenských pohľadoch.

Autor prác Obrazy z dejín prešovských evanjelikov (1933), Oppidum Hybe (1933) a Slovenská obecná knižnica mesta Prešov (1933), prekladal z maďarskej (A. Arany, K. Mikszáth) a nemeckej (H. Heine) literatúry.

Kleió

Kleió, lat. Clio — v gréckej mytológii Múza histórie, dcéra boha Dia (Zeus) a bohyne pamäti, Titanky Mnémosyny (gr. Mnémosyné). Ospevovala minulosť ľudí a miest. Na vyobrazeniach drží v ruke rydlo, papyrus alebo pergamen (stočené vo zvitku), prípadne puzdro na knižné zvitky.

Kleist, Heinrich von

Kleist [klajst], Heinrich von, 18. 10. (podľa vlastných údajov 10. 10.) 1777 Frankfurt nad Odrou, Brandenbursko – 21. 11. 1811 pri jazere Kleiner Wannsee, dnes súčasť územia Berlína — nemecký spisovateľ. Pochádzal zo starej pruskej dôstojníckej šľachtickej rodiny. R. 1792 vstúpil do gardového pluku v Postupime, 1799 z armády odišiel, zasnúbil sa s Wilhelminou von Zenge (*1780, †1852) a tri semestre študoval filozofiu, matematiku a fyziku na univerzite vo Frankfurte nad Odrou. Učenie I. Kanta o nepoznateľnosti podstaty vecí uňho 1801 vyvolalo duševnú krízu (tzv. kantovská kríza), ktorá silno ovplyvnila jeho život a tvorbu (odmietol profesionálnu dráhu, chcel sa realizovať ako spisovateľ). R. 1801 odcestoval do Paríža, ale sklamaný veľkomestským životom odišiel do Švajčiarska, kde chcel v duchu J.-J. Rousseaua žiť ako sedliak na usadlosti, čo vyvolalo nezhody a rozchod so snúbenicou. R. 1802 sa vo Weimare zoznámil s Ch. M. Wielandom, J. W. Goethem a F. Schillerom, 1803 sa v Paríži duševne zrútil (spálil rukopis hry Robert Guiscard), chcel sa zúčastniť plánovanej invázie Napoleona I. Bonaparta do Spojeného kráľovstva, 1805 – 06/07 pracoval v štátnej službe pri kráľovskej komore v Königsbergu (dnes Kaliningrad), 1807 bol cestou do Berlína francúzskymi vojenskými úradmi zatknutý ako údajný špión (pol roka väznený vo Francúzsku). R. 1807 – 09 žil v Drážďanoch, zoznámil sa s A. H. Müllerom, J. L. Tieckom a Christianom Gottfriedom Körnerom (*1756, †1831), vydával časopis Phöbus (1808 – 09), po ktorého zániku sa znova zrútil a rozmýšľal nad samovraždou. R. 1809 odišiel do Rakúska, neskôr žil v Prahe, kde chcel vydávať vlastenecký časopis Germania, po presťahovaní do Berlína vydával denník Berliner Abendblätter (1810 – 11), ktorý po 153 vydaniach zanikol. Sklamanie z neúspechu, osobné (rozchod s rodinou) a finančné problémy ho doviedli k samovražde (spolu s nevyliečiteľne chorou Henriettou Vogelovou, *1780, sa zastrelil pri jazere Kleiner Wannsee).

Kleist prežil kontroverzný život (osamelosť, citlivosť, osobné a profesionálne nenaplnenie), jeho dielo je rozporuplné (zobrazenie sveta v spolupôsobení temných, paradoxných a nevysvetliteľných udalostí, sila ľudského inštinktu pri poznávaní pravdy, fragmentárne vnímanie reality). Vo svojich dielach plných protirečení a paradoxov kladie otázky vzťahu jednotlivca a spoločnosti, hlavné témy (láska, strach zo smrti, krutosť, fanatizmus, spoločenská nerovnosť) zobrazil šokujúco, extrémne a bez predsudkov, zdôrazňoval klamlivý charakter vonkajšej reality, spájal realizmus s romantizmom, záver diel nie je definitívny a jednoznačný. Považuje sa najmä za dramatika, usiloval sa spojiť a prekonať antickú a shakespearovskú tragédiu; pre divadelné hry je charakteristická polyfónna štruktúra (nesúlad sa strieda s harmóniou, repliky nie sú jednoznačné, významnú úlohu zohrávajú podtext, dialóg s gestom a metafora).

V divadelnej hre Rodina Schroffensteinovcov (Die Familie Schroffenstein, vydaná 1803, uvedená 1804; sfilmovaná 1983, réžia Hans Neuenfels) prostredníctvom shakespearovského námetu o dvoch znepriatelených rodinách a milujúcich sa deťoch demonštroval myšlienku o bezbrannosti človeka voči osudovým silám, v divadelnej hre Robert Guiskard (rukopis 1803 spálil, 1808 čiastočne zrekonštruoval pre časopis Phöbus; uvedená 1901) zobrazil tragédiu človeka, ktorému sa tesne pred cieľom pre chorobu všetko zrúti, v komédii Amfitryon (Amphitryon, ein Lustspiel nach Molière, vydaná 1807, uvedená 1899; slov. 1961) tragikomickým spôsobom interpretoval antickú predlohu a jej satirickú Molièrovu verziu ako neistú hru zdania a reality. V dráme Penthesilea (vydaná 1808, uvedená 1876; sfilmovaná napr. 1988, réžia Hans-Jürgen Syberberg) vykreslil vnútorný konflikt mýtickej kráľovnej Amazoniek a v snovej rozprávkovej hre Katarínka z Heilbronnu alebo Skúška ohňom (Das Käthchen von Heilbronn oder die Feuerprobe, vydaná 1808, uvedená 1810; sfilmovaná napr. 1980, réžia É. Rohmer) prostredníctvom príbehu o oddane milujúcej dievčine zachytil pôsobenie iracionálnych síl v človeku. Vo veršovanej veselohre Rozbitý džbán (Der zerbrochne Krug, uvedená 1808, vydaná 1811; slov. 1944; sfilmovaná napr. 1937, réžia Gustav Ucicky, E. Jannings) rozvíjal analytickou dramatickou technikou príbeh súdneho vyšetrovania a zobrazil paradoxnú identitu človeka, ktorý je strážcom a zároveň narušiteľom zákona; rozbitý džbán symbolizuje stratenú dievčenskú nevinnosť (vo Weimare ju 1808 uviedol J. W. Goethe, predstavenie sa skončilo neúspechom). Po porážke Pruska Napoleonom I. Bonapartom (1806) vytvoril Kleist protinapoleonskú historickú drámu Hermannova bitka (Die Hermannsschlacht, napísaná 1808, zakázaná 1809, vydaná 1821, uvedená 1860; sfilmovaná 1984, réžia Claus Peymann) a divadelnú hru Princ Fridrich Homburský (Prinz Friedrich von Homburg, 1810, vydaná a uvedená 1821; slov. 1982; sfilmovaná napr. 1997, réžia M. Bellocchio; predloha opery H. W. Henzeho Princ homburský, 1960), v ktorej prostredníctvom príbehu na hranici spánku a bdenia zobrazil extrémne stretnutie ľudskej dôstojnosti s vojenskou disciplínou.

V oblasti prózy je Kleist spoluzakladateľom novely v nemeckej literatúre, anticipoval postupy modernej prózy (expresionizmus, existencializmus). Pre jeho prózy je charakteristický nejednoznačný typ hlavného hrdinu, štýlová výbušnosť a hypotaktická stavba viet. V poviedke Michael Kohlhaas (1810; slov. 1946; viackrát sfilmovaná, napr. 1969, réžia V. Schlöndorff) zobrazil disharmóniu medzi jednotlivcom a spoločnosťou a nedôveru v zákon (hlavný hrdina berie spravodlivosť do vlastných rúk a stáva sa zločincom). Autor noviel Zemetrasenie v Čile (Das Erdbeben in Chili, časopisecky 1807, knižne 1810; sfilmovaná 1975, réžia Helma Sandersová-Brahmsová; predloha opery J. Cikkera Rozsudok, 1979), Markíza z O... (Die Marquise von O..., časopisecky 1808, knižne 1810; sfilmovaná napr. 1976, réžia É. Rohmer), Zásnuby v San Domingu (Die Verlobung in San Domingo, 1811; sfilmovaná napr. 1970, réžia Hans-Jürgen Syberberg; predloha rovnomennej opery W. Egka, 1963), poviedky Svätá Cecília alebo Sila hudby (Die heilige Cäcilie oder die Gewalt der Musik, časopisecky 1810, knižne 1811), eseje O bábkovom divadle (Über das Marionettentheater, 1810; slov. 1965; sfilmovaná 1984, réžia Hans Neuenfels).

Kleistovo dielo je vnímané nejednoznačne (bolo docenené až koncom 19. stor. expresionistami), stalo sa predmetom sporov v súvislosti s politickou situáciou (odmietané počas vlády O. von Bismarcka, počas Weimarskej republiky, počas existencie NDR, oceňované však nacistami), bolo inšpiráciou pre F. Kafku, B. Brechta a A. Seghersovú. Od 1912 (s prerušením 1933 – 84) je udeľovaná Kleistova cena za literatúru (Kleist-Preis, od 1985 Spoločnosťou Heinricha von Kleista).

Kleisthenés

Kleisthenés, genitív Kleisthena, 7. – 6. stor. pred n. l. — grécky tyran (samovládca) v Sikyóne (600 – 570/569 pred n. l.), vnuk tyrana Myróna vládnuceho v Sikyóne (7. stor. pred n. l.), starý otec aténskeho politika Kleisthena. Vládu prevzal od svojich bratov Myróna (608 – 601 pred n. l.) a Isodéma (Isodémos, 601 – 600 pred n. l.). Zapojil sa do 10-ročnej svätej vojny na ochranu veštiarne v Delfách proti susednému mestu Kirrha (nazývané aj Krisa). Po zničení Kirrhy získal tretinu koristi a v Delfách dal postaviť chrámy (tholos a monopteros, v ktorom umiestnil posvätné dary; za možné pozostatky týchto chrámov sú považované spoliá zabudované v základoch neskoršej Sikyónskej pokladnice v Delfách). Zvíťazil nad mestom Argos, ktoré chcelo obmedziť vplyv Sikyónu, resp. obnoviť tam vládu dórskej aristokracie. R. 582 pred n. l. sa stal víťazom v súťaži štvorzáprahov na pýtických hrách, ktoré boli v tom roku zreorganizované, v súťaži štvorzáprahov zvíťazil aj na olympijských hrách (580 alebo 576 pred n. l.). Vláda Kleisthena bola pre Sikyón obdobím rozkvetu.

Kleisthenés

Kleisthenés, genitív Kleisthena, 6. stor. pred n. l. — grécky politik a reformátor z rodu Alkmeónovcov (z otcovej strany), vnuk tyrana v Sikyóne Kleisthena (z matkinej strany). Ako predstaviteľa aténskych demokratov ho (ako aj ostatných Alkmeónovcov) dal vyhnať tyran Hippias (Peisistratov syn) vládnuci v Aténach. R. 510 pred n. l. však Aténčania za pomoci spartského kráľa Kleomena I. Hippia vyhnali. Po páde tyranie v Aténach vypukol boj o moc. Kleomenovou zásluhou sa archontom stal predstaviteľ aristokracie a odporca Kleisthenových demokratizačných snáh Isagoras, ktorý Kleisthena 508 pred n. l. dočasne vyhnal z Atén. Kleisthenés však s podporou Aténčanov Isagora porazil a 508 – 507 pred n. l. uskutočnil viacero dôležitých zmien v aténskej ústave (tzv. Kleisthenova reforma), ktoré zavŕšili proces začatý Solónom a stali sa základom aténskej demokracie.

S cieľom oslabiť moc pozemkovej aristokracie (eupatridov) opierajúcej sa o pozemkový majetok vo vnútrozemí nahradil pôvodné rozdelenie obyvateľov Atiky podľa pokrvnej príbuznosti (na rodové fyly) novším, vytvoreným na základe územného princípu. Územie Atiky rozčlenil na tri oblasti, trittye (na mestskú, t. j. Atény, vnútrozemskú a prímorskú), a na 10 územných fýl, pričom každá z nich sa skladala z jednej mestskej, jednej vnútrozemskej a jednej prímorskej trittye (netvorila súvislé územie). Základnou územnou a správnou jednotkou sa stal démos (význam 3), podľa ktorého sa zostavovali aj zoznamy občanov (t. j. slobodných plnoprávnych mužov). Podľa územného princípu sa z plnoprávnych členov každej fyly žrebovali úradníci tvoriaci radu päťsto (→ bulé), v ktorej mala každá fyla 50 zástupcov. Každá fyla tiež volila jedného svojho príslušníka do zboru desiatich vojenských veliteľov (stratégov). Na ochranu aténskej demokracie Kleisthenés zaviedol ostrakizmus (resp. pripisuje sa mu jeho zavedenie); podľa niektorých údajov bol prvým aténskym občanom, proti ktorému bol ostrakizmus použitý. Kleisthenés je pokladaný za jedného zo zakladateľov aténskej demokracie, jeho demokratizačné reformy zavŕšili vývoj aténskej ústavy a zreformovaná ústava sa stala základom politického života Atén v 5. – 4. stor. pred n. l.

kleisto

kleisto– [gr.] — prvá časť zložených slov s významom oplodnenie, oplodňujúci, samoopelivý, plod, plodový.

kleistogamia

kleistogamia [gr.] — samoopelenie rastlín v uzavretom kvete (autogamia). Kvety zostávajú uzavreté aj vo fáze maximálneho kvitnutia, čím je znemožnený prístup cudzieho peľu a na bliznu sa prenášajú iba peľové zrnká z tyčiniek vlastného kvetu. Kleistogamia sa vyskytuje napr. pri druhoch hluchavka objímavá (Lamium amplexicaule) a fialka voňavá (Viola odorata). Opak: chazmogamia.

kleistokaktus

kleistokaktus [gr.], Cleistocactus — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kaktusovité; v starších botanických systémoch čeľaď opunciovité. Stromovité, stĺpovité, popínavé alebo poliehavé kaktusy pochádzajúce z horských oblastí Južnej Ameriky. Majú zvyčajne valcovitú, na báze sa rozkonárujúcu stonku s početnými zaoblenými rebrami, krátke a husté biele, béžové, žltkasté alebo tmavohnedé tŕne a biele, žlté, oranžové alebo červené rúrkovité kvety s vyčnievajúcimi bliznami, ktoré sa vytvárajú až vo veku 3 – 4 rokov, plod žltá, červená alebo zelená bobuľa.

Patrí sem okolo 50 druhov (v starších systémoch zaradených do iných rodov), napr. najznámejší, 1,5 – 3 m vysoký rýchlorastúci stĺpovitý kleistokaktus Strausov (Cleistocactus strausii) so štíhlymi, 4 – 8 cm hrubými bohato rozkonárenými stonkami približne s 25 rebrami s bielymi tŕňmi vytvárajúcimi striebristosivý obal (odtiaľ hovorový názov strieborná sviečka) a so žiarivočervenými kvetmi, ktorý pochádza z vysokohorských oblastí Bolívie. V skleníkoch sa zvyčajne pestuje krovitý alebo poliehavý, do 50 cm vysoký druh Cleistocactus brookeae (Cleistocactus wendlandorium) s 3 – 4,5 cm hrubými stonkami s 22 – 25 rebrami so zvyčajne žltkastými tŕňmi a s oranžovými alebo s červenými kvetmi s priemerom 5 cm a stĺpovitý, neskôr poliehavý, okolo 2 m vysoký druh Cleistocactus smaragdiflorus so stonkami s 12 – 16 rebrami s béžovými alebo s tmavohnedými tŕňmi a s červenými kvetmi s priemerom 5 cm.

kleistotécium

kleistotécium [gr.] — typ plodnice askohyméniových vreckatých húb guľovitého alebo pologuľovitého tvaru; uzavretá plodnica bez otvoru, vnútri s nepravidelne rozmiestnenými vreckami (výtrusy sa uvoľnia až prasknutím steny plodnice – perídia). Kleistotécium sa vyskytuje napr. pri rodoch z čeľade múčnatkovité (Erysiphaceae).

Kleitarchos

Kleitarchos, genitív Kleitarcha, 2. pol. 4. stor. pred n. l. – 3. stor. pred n. l. — grécky historik. Osobne sa zúčastnil výpravy Alexandra III. Veľkého proti Perzskej ríši. Autor (v zlomkoch zachovaných) dejín z obdobia Alexandrovej vlády. Napriek historickej nespoľahlivosti (množstvo vymyslených údajov) bolo Kleitarchovo dielo veľmi obľúbené a čerpali z neho neskorší historici, napr. Diodóros Sicílsky, Pompeius Trogus, Quintus Curtius Rufus (pravdepodobne 1. stor. n. l.) a Arrianos.

Kleitias

Kleitias, aj Klitias — grécky maliar váz činný asi 570 – 560 pred n. l. v Aténach, tvorca čiernofigúrovej keramiky. Je známych 5 ním signovaných prác – malieb na vázach, pri ktorých spolupracoval s hrnčiarom Ergotimom. Sú mu pripisované aj viaceré iné nesignované maľby na menších nádobách alebo na keramických fragmentoch. Jeho najvýznamnejším a najznámejším dielom je rozmerný volútový kráter Françoisova váza (aj Váza François, okolo 570 – 560 pred n. l.) nazvaný podľa jeho nálezcu Alessandra Françoisa (*1796, †1857), ktorý ho objavil 1844/45 v etruskom hrobe pri Chiusi. Vyznačuje sa bohatou maliarskou výzdobou čerpajúcou z antickej mytológie (napr. príbehy o Achillovi, lov na kalydónskeho diviaka, svadba Pélea a Thetis, boj Lapitov a kentaurov; figurálne výjavy sú doplnené vysvetľujúcimi nápismi), komponovanou do 7 horizontálnych pásov. Jeho maliarsky štýl je charakteristický majstrovskou precíznosťou a sviežosťou, figurálne výjavy sa vyznačujú zmyslom pre naratívnosť a harmonickým komponovaním dekoratívnych a jednoduchých foriem i farieb.

Klembara, Jozef

Klembara, Jozef, 5. 10. 1953 Martin — slovenský zoopaleontológ. R. 1978 – 83 pôsobil na Prírodovedeckej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, od 1984 pôsobí na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave; 2010 DrSc. Zaoberá sa morfológiou, ontogenézou a evolúciou stavovcov, najmä obojživelníkov a plazov. Autor a spoluautor asi 66 vedeckých článkov a 3 vysokoškolských učebných textov. Zakladateľ populárno-vedeckého prírodovedného časopisu Svet prírody (2015, vychádza v rámci časopisu Quark). Člen Spoločnosti vertebrálnej paleontológie (Society of Vertebrate Paleontology, od 1985), Medzinárodnej spoločnosti vertebrálnej morfológie (International Society of Vertebrate Morphology, od 1995) a Paleontologickej asociácie (Palaeontological Association, od 2004). Nositeľ viacerých ocenení.

Klemens, Jozef Božetech

Klemens, Jozef Božetech, aj Clemens, 8. 3. 1817 Liptovský Mikuláš – 17. 1. 1883 Viedeň — slovenský maliar, fotograf (dagerotypista), prírodovedec, projektant a vynálezca.

Po absolvovaní dvoch tried ľudovej školy pracoval ako pomocník v knihárskej dielni G. Fejérpatakyho-Belopotockého v Liptovskom Mikuláši. Na základe jeho odporučenia a odporučenia K. S. Amerlinga bol prijatý na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, kde študoval 1838 – 43 u F. X. Tkadlíka. Popri štúdiu vyučoval od 1839 maľbu a kresbu v Amerlingovom všeobecnom vzdelávacom ústave Budeč v Prahe a poskytoval súkromné hodiny kreslenia. Počas pobytu v Prahe sa zoznámil s viacerými osobnosťami českého kultúrneho a politického života, ktoré aj portrétoval; člen a podporovateľ viacerých českých národne orientovaných spolkov a inštitúcií (Matica česká, zakladajúci člen).

Od 1843 pracoval ako portrétista zemianských rodín na Orave a v Šariši a ako poradca pre podnikanie a geologický prieskum. R. 1847 – 49 študoval na pražskom polytechnickom inštitúte prírodné a technické vedy, na vyššej reálke v Prahe získal 1856 aprobáciu učiteľa prírodných vied; pravdepodobne získal aj diplom zo staviteľstva. R. 1848 – 53 žil v Liptovskom Mikuláši, kde si 1849 otvoril výrobňu zinkovej bieloby (1851 ju zatvoril pre nedostatočný odbyt), 1853 – 55 v Bobrovci pri Liptovskom Mikuláši (pre Kostol sv. Juraja tam vytvoril cyklus nástropných malieb, oltárny obraz sv. Juraja a obraz sv. Jána Nepomuckého). R. 1855 pôsobil ako učiteľ kreslenia a maľby na lýceu v Belehrade, 1856 – 63 technický učiteľ na nižšej reálke v Žiline (vytvoril pre mesto viacero technických projektov, napr. projekt studne a rekonštrukcie poškodeného farského Kostola Najsv. Trojice, pre ktorý o. i. namaľoval obraz hlavného Oltára Najsv. Trojice), 1863 – 75 učiteľ prírodovedných predmetov, matematiky a kreslenia na katolíckom gymnáziu v Banskej Bystrici, od 1878 na dôchodku. Aktívny účastník slovenského národného hnutia, zakladajúci člen Matice slovenskej, pre ktorú 1863 vytvoril návrhy ozdobného obalu stanov i triumfálnej brány pre prvé valné zhromaždenie, od 1869 člen prírodopisno-geologického a matematického odboru Matice slovenskej, člen spolku Tatrín.

Najznámejšou oblasťou jeho aktivít je maliarska tvorba. Spolu s P. M. Bohúňom reprezentoval výtvarné umenie obdobia slovenského národného obrodenia (tzv. národnej školy). Jeho raná tvorba bola ovplyvnená prostredím pražskej akadémie, tvorbou F. X. Tkadlíka a okruhom spolužiakov, najmä J. Mánesom. Venoval sa viacerým žánrom, ťažiskovým bol portrét. Maľoval portréty mešťanov, zemanov, národne orientovanej inteligencie a ich rodinných príslušníkov. Vytvoril typ reprezentačného portrétu, v ktorom sa pokúsil maliarskymi prostriedkami vyjadriť ideály a etické princípy národnoobrodenského procesu. Pre jeho portréty je charakteristická dramatická štylizácia pozadia, záujem o psychiku portrétovaného v kontraste s uzatvorenou kompozíciou, pevným tvarom, ako aj intenzívnym, ale redukovaným koloritom.

K jeho najvýznamnejším dielam patria portréty vedúcich predstaviteľov národného hnutia (Portrét M. M. Hodžu, 1846; Portrét Š. Moyzesa, 1871; Portrét Ľ. Štúra, 1873), predstaviteľov slovenskej národnej kultúry (Portrét G. Fejérpatakyho-Belopotockého, 40. roky 19. stor.; Portrét P. Jozeffyho, 1844; Portrét A. Sládkoviča, 1872) a popredných osobností českého spoločenského života (Portrét pražského primátora Františka Dittricha, 1841). Početnú skupinu jeho diel tvoria portréty žien a detí z okruhu portrétovaných (Portrét Marie Pospíšilovej, 1840; Portrét Antonie Reisovej / alias Bohuslavy Rajskej pri laboratórnych pokusoch, 1840 – 41).

Venoval sa aj sakrálnej tvorbe, v ktorej pretrval vplyv tvorby F. X. Tkadlíka inšpirovanej dielami rímskych nazarénov. Od konca 50. rokov 19. stor. maľoval oltárne obrazy a okrem tradičných biblických výjavov a obrazov svätcov (Kristus na kríži, 1870 – 80) vytvoril niekoľko oltárnych obrazov sv. Cyrila a sv. Metoda (napr. pre kostoly v Mojtíne, 1862, a v Dohňanoch, 1863).

Vytvoril aj skupinu krajinomalieb, ktoré sú komponované ako tzv. krajinárske zátišia a vyznačujú sa uvoľneným rukopisom (Vykorenený strom, 1860 – 70).

Od pobytu v Prahe sa zaujímal o dagerotypiu, 1842 – 43 s K. S. Amerlingom viedol v Prahe fotoateliér Swětloobrazárna. Z tohto obdobia pochádzajú dagerotypie (napr. Rodinný portrét, 1841 – 43) považované za najstaršie Klemensove diela.

Výnimočne sa venoval sochárskej tvorbe (busta Karadjordjeho, pol. 50. rokov 19. stor.).

V Klemensových dielach sa prelínajú štýlové východiská klasicizmu a romantizmu (romantickou štylizáciou a pátosom sa vyznačujú najmä portréty) s prvkami stredoeurópskeho realizmu obdobia biedermeiera. Od 60. rokov 19. stor. vplývala na jeho portrétnu tvorbu dagerotypia (Portrét Ľudmily Jesenskej, 1865; Portrét súrodencov, 1882) a často maľoval podľa predlohy.

Zaoberal sa aj bádateľskou činnosťou v oblasti prírodných vied (od 1858 člen Cisársko-kráľovského ríšskeho geologického ústavu vo Viedni, od 1862 Uhorskej prírodovednej spoločnosti v Pešti). Ako člen viedenského geologického ústavu spolupracoval s D. Štúrom pri tvorbe geologických máp Liptovskej a Trenčianskej stolice. Skúmal minerálne pramene na Liptove a ložiská minerálov v okolí Banskej Bystrice (1854 objavil ložisko kamenného uhlia a mramoru). Vlastnil rozsiahlu mineralogickú a botanickú zbierku. Realizoval archeologický výskum zameraný na odkrytie artefaktov kultúry starých Slovanov (Hrádok pri dnešných Horných Pršanoch), analyzoval nápisy na skalách Kremnických vrchov s cieľom odhaliť pozostatky tzv. runoslovanských nápisov na slovenskom území, vytvoril súbor nákresov nájdených predmetov a skúmaných lokalít. Od 60. rokov 19. stor. sa venoval technickým vynálezom, vytvoril návrh tzv. hrajetisku a samotlače – tlačiarenského stroja, ktorého nákresy poslal 1862 na Svetovú výstavu do Londýna. Koncom 70. rokov 19. stor. navrhol žiaroruch – motor založený na princípe pohonu teplým vzduchom, nepodarilo sa mu však postaviť jeho prototyp (nezískal podporu podnikateľov ani patent uhorského patentového úradu). Autor viacerých populárnonáučných článkov i odborných štúdií a recenzií z oblasti prírodných vied a umenia.

Klement, Cyril

Klement, Cyril, 18. 3. 1948 Rimavská Sobota — slovenský lekár, mikrobiológ. Od 1976 pracovník mikrobiologického odboru Krajskej hygienickej stanice Krajského ústavu národného zdravia (dnes Regionálny úrad verejného zdravotníctva, RÚVZ) v Banskej Bystrici (1976 – 79 vedúci úseku imunológie, 1979 – 88 vedúci Oddelenia lekárskej virológie, 1980 – 90 a 1993 – 2009 vedúci Odboru lekárskej mikrobiológie, 1990 – 93 vedúci Oddelenia lekárskej imunológie), od 2001 vedúci Informačného centra pre bakteriologické (biologické) a toxínové zbrane, 2009 – 10 a od 2012 regionálny hygienik a vedúci služobného úradu, od 2011 vedúci Odboru lekárskej mikrobiológie a súčasne vedúci Národného referenčného centra pre pneumokokové a hemofilové nákazy RÚVZ v Banskej Bystrici; od 2009 pôsobí aj na Fakulte zdravotníctva Slovenskej zdravotníckej univerzity v Banskej Bystrici (od 2013 prodekan); 2015 profesor.

Zaoberá sa verejnozdravotnou mikrobiológiou, pneumokokovými infekciami a mimoriadnymi udalosťami vo verejnom zdravotníctve. Autor a spoluautor 3 vysokoškolských učebníc a 5 monografií, napr. Lekárska vakcinológia nielen pre medikov (2007), Biologické a chemické zbrane. Pripravenosť a odpoveď (2013), Kapitoly z vakcinológie I (2014), Vybraná terminológia I pre poslucháčov laboratórnych vyšetrovacích metód vo verejnom zdravotníctve (2014), Slovensko-anglická terminológia verejného zdravotníctva I (2016, zostavovateľ), ako aj vyše 190 vedeckých článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. R. 1994 – 2003 hlavný odborník Ministerstva zdravotníctva SR pre klinickú mikrobiológiu, od 1976 člen Slovenskej mikrobiologicko-epidemiologickej spoločnosti (1994 – 98 podpredseda), člen komisií, vedeckých rád a odborných spoločností. Nositeľ viacerých ocenení.

Klement, Václav

Klement, Václav, 16. 10. 1868 Velvary, okres Kladno – 12. 8. 1938 Mladá Boleslav — český podnikateľ, spoluzakladateľ českého automobilového priemyslu. Pôvodne kníhkupec v Mladej Boleslavi, 1895 tam s V. Laurinom založil firmu Laurin a Klement na výrobu bicyklov. R. 1899 absolvoval študijnú cestu do Francúzska, kde sa oboznámil s bicyklom poháňaným spaľovacím motorom (umiestnený nad riadidlami a poháňajúci predné koleso). Na konci 1899 predstavila firma vlastný motocykel Slavia typu A s motorom umiestneným v dolnej časti rámu a s pohonom zadného kolesa (ďalšie typy motocyklov vyrábala firma do 1910), 1906 začala vyrábať automobily (pod obchodnou značkou Laurin & Klement). Od 1907 po zmene firmy na akciovú spoločnosť až do 1925 generálny riaditeľ, po prechode spoločnosti do vlastníctva Škodových závodov Plzeň člen výkonného výboru správnej rady. R. 1928 – 35 člen českého krajinského (zemského) zastupiteľstva.

Klement III.

Klement III., vlastným menom Guiberto di Ravenna, aj Wiberto di Ravenna, 1023 alebo 1025 Parma – 8. 9. 1100 Civita Castellana, provincia Viterbo — protipápež (1080, 1084 – 1100). Pochádzal zo šľachtickej rodiny. R. 1058 – 63 pôsobil ako kancelár pre Taliansko na rímsko-nemeckom cisárskom dvore. R. 1072 bol rímsko-nemeckým kráľom Henrichom IV. vymenovaný za arcibiskupa v Ravenne (pápež Alexander II. ho však v tejto funkcii potvrdil až na naliehanie archidiakona Hildebranda, neskoršieho pápeža Gregora VII.). V spore medzi pápežom Gregorom VII. a Henrichom IV. v boji o investitúru sa priklonil na Henrichovu stranu, preto bol suspendovaný (1076) a následne na synode (1078) zvolanej pápežom exkomunikovaný. Na Henrichovo naliehanie bol 1080 na synode v Brixene zvolený za protipápeža, 1084 po Henrichovom príchode do Ríma a po vyhnaní Gregora VII. bol v úrade potvrdený a Henricha korunoval za rímsko-nemeckého cisára. Obidvaja však čoskoro z Ríma ušli pred blížiacim sa normanským vojskom. Klement III. sa uchýlil do Ravenny a do Ríma sa vrátil až po smrti pápeža Gregora VII. (1085). Bol protipápežom aj počas pontifikátov Viktora III., Urbana II. a Paschala II., väčšinu času však prežil v exile. Usiloval sa o reformu cirkvi, zvolal synodu (1091/92) proti nikolaitizmu (manželstvá kňazov) a simónii.

Klementinum

Klementinum — architektonický komplex v Prahe v Starom Meste, sídlo Národnej knihovny ČR. Založený 1556 ako sídlo jezuitského kolégia (od 1616 univerzity), od 1654 sídlo Karlovej-Ferdinandovej univerzity (vznikla spojením jezuitskej univerzity s Karlovou univerzitou), po jej rozdelení (1882) sídlo jej českej časti, od 1935 sídlo národnej a univerzitnej, neskôr štátnej knižnice (dnes Národní knihovna ČR).

Vzniklo na mieste zaniknutého stredovekého dominikánskeho kláštora. Rozsiahly komplex viacerých stavieb bol budovaný v barokovom štýle v niekoľkých fázach, a to najmä 1653 a 1656 – 1726. Na jeho výstavbe sa zúčastnilo viacero architektov a staviteľov (C. Lurago, F. Caratti, G. D. Orsi de Orsini, K. I. Dientzenhofer, F. M. Kaňka a i.), na výzdobe viacero umelcov (P. Brandl, M. B. Braun, V. V. Reiner, Ch. Tausch, freskár Josef Kramolín, *1730, †1802, a i.).

Súčasťami Klementina sú Kostol najsvätejšieho Salvátora (1578 – 1650, F. Caratti a C. Lurago), Kostol sv. Klementa (v súčasnosti gréckokatolcka Katedrála sv. Klimenta, 1711 – 15), manieristická tzv. vlašská Kaplnka nanebovzatia Panny Márie (1590 – 97), Zrkadlová kaplnka (1724, F. M. Kaňka), refektár (okolo 1670, dnes študovňa Národnej knihovny ČR), Knižničná sála (1727, pravdepodobne podľa plánov K. I. Dientzenhofera; zachovaný barokový interiér s mobiliárom), Astronomická veža (1722; 1751/52 – 1938 slúžila ako astronomické observatórium) a i. Celý areál Klementina bol upravený v 20. a zač. 21. stor.

Klement VII.

Klement VII., vlastným menom Robert zo Ženevy, 1342 Ženeva – 16. 9. 1394 Avignon, Francúzsko — protipápež (1378 – 94) švajčiarskeho pôvodu. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, po štúdiách na Sorbone pôsobil ako kanonik v Paríži. R. 1361 sa stal biskupom v Thérouanne (dnes v departemente Pas-de-Calais), 1368 arcibiskupom v Cambrai (dnes v departemente Nord) a 1371 kardinálom. R. 1377 stál na čele vojsk, ktoré zasahovali počas rebélie proti Cirkevnému štátu v talianskej Cesene, kde bolo zabitých viac ako 2-tis. ľudí. Sklamaný z pontifikátu pápeža Urbana VI. (v úrade bol od marca 1378), sa v septembri 1378 v talianskom Fondi (dnes provincia Latina) dal skupinou francúzskych kardinálov zvoliť za protipápeža. Po následnej exkomunikácii Klementa VII. a jeho prívržencov Urbanom VI. sa začala veľká schizma (aj pápežská alebo záp. schizma, 1378 – 1417). Po neúspešných pokusoch usídliť sa v Ríme sa Klement VII. 1379 usadil v pápežskom paláci v Avignone (prvý avignonský protipápež), čím sa stal závislým od francúzskeho kráľa. Okrem Francúzska ho podporovali aj Sicílske kráľovstvo, Aragónsko, Kastília, Portugalsko, Škótsko, Nórsko, Dánsko a Uhorské kráľovstvo. Po voľbe nového pápeža Bonifáca IX., ktorý získal podporu Sicílskeho kráľovstva a Francúzska (od 1390), bol Klement VII. vyzvaný, aby dobrovoľne odstúpil, čo však nespravil.

Klement VIII.

Klement VIII., vlastným menom Gil Sánchez de Muñoz y Carbón, asi 1369 Teruel, región Teruel – 28. 12. 1446 Malorka, pochovaný v katedrále Santa María v Palma de Mallorca — protipápež (1423 – 29) španielskeho pôvodu. Bol kanonikom v Barcelone. Neskôr pôsobil ako poradca u Pedra de Luna, neskoršieho protipápeža Benedikta XIII., po ktorého smrti bol zvolený za protipápeža (počas pontifikátu Martina V.; 1417 – 31). Sídlil na hrade v španielskom meste Peñíscola. Nakoniec však z politických príčin abdikoval a uznal za pápeža Martina V., ktorý ho 1429 ustanovil za biskupa na Malorke.

Klement VIII.

Klement VIII., vlastným menom Ippolito Aldobrandini, 24. 2. 1536 Fano, región Marche – 5. 3. 1605 Rím, pochovaný v bazilike Santa Maria Maggiore — pápež (1592 – 1605). Po štúdiách práva na univerzitách v Padove, Perugii a Bologni pôsobil v Rímskej rote, od 1585 kardinál. R. 1588 – 89 dosiahol veľké diplomatické úspechy ako pápežský legát v Poľsku. Pontifikát nastúpil po krátkych pontifikátoch svojich 3 predchodcov (Urbana VII., Gregora XIV. a Inocenta IX.) v období snáh o duchovnú reformu rímskokatolíckej cirkvi (cirkevná reforma, tzv. katolícka reforma) a rekatolizácie, ktorú sám podporoval. V úsilí o zjednotenie kresťanov vytvoril podmienky na vznik brestlitovskej cirkevnej únie (1596) založenej na synode v Brest-Litovsku (dnes Brest, Bielorusko), ktorá zjednotila časť pravoslávnej cirkvi s rímskokatolíckou cirkvou. Po konverzii francúzskeho kráľa Henricha IV. (hugenota) na katolícku vieru (1593) zrušil jeho exkomunikáciu a sprostredkoval uzavretie mieru medzi Francúzskom a Španielskom vo francúzskom Vervinse (1598). R. 1598 pripojil Ferraru k Cirkevnému štátu. Neúspešne sa pokúsil pomôcť Uhorsku v tzv. pätnásťročnej vojne proti Turkom (1593 – 1606). Jeho kontroverznými rozhodnutiami boli sprísnenie činnosti inkvizície, vykonštruované inkvizičné procesy a následné verejné upálenie G. Bruna v Ríme, ako aj popravy nepohodlných príslušníkov talianskych patricijských rodín. Vydal liturgickú knihu rímskeho rítu Rímsky pontifikál (→ Pontificale Romanum, 1596), ktorá určovala pravidlá vysluhovania sviatostí, posviacok a požehnaní biskupmi podľa usmernení tridentského koncilu (1545 – 63), revidovanú verziu Vulgaty (1592) – latinského prekladu Biblie, nové revízie breviára (Rímsky breviár, Breviarium Romanum, 1596), misála (Rímsky misál, Missale Romanum, 1604) a indexu zakázaných kníh (Index librorum prohibitorum, 1596) vrátane zákazu všetkých židovských kníh. R. 1600 vyhlásil v poradí 12. jubilejný (svätý) rok, počas ktorého Rím navštívilo veľké množstvo pútnikov. Bol jedným z najväčších podporovateľov katolíckych misií. Na vyriešenie teologického sporu medzi dominikánmi a jezuitmi o Božej milosti a slobodnej ľudskej vôli ustanovil špeciálnu komisiu Congregatio de auxiliis (1598), tento spor však pretrvával aj za pontifikátu jeho nástupcov. V súkromnom živote sa vyznačoval zbožnosťou, osobne sa poznal so sv. Filipom Nerim. Vymenoval kardinálov, z ktorých viacerí boli významnými predstaviteľmi katolíckej reformy, napr. Roberta Bellarmina (*1542, †1621) a Cesareho Baronia (*1538, †1607), 1602 vymenoval Františka Saleského za biskupa Ženevy. Zaviedol pápežský zvyk poslať pri narodení kráľovského dieťaťa požehnanú stužku. Zomrel náhle počas zasadania inkvizičného súdu.

Klemeš, Vít

Klemeš, Vít, 30. 4. 1932 Podivín, okres Břeclav – 8. 3. 2010 Victoria, provincia Britská Kolumbia, Kanada — český hydrológ a vodohospodár. R. 1955 – 62 pôsobil v podniku Vodohospodársky rozvoj a výstavba v Brne, 1963 – 68 v Ústave hydrológie a hydrauliky SAV (dnes Ústav hydrológie SAV) v Bratislave. R. 1968 emigroval do Kanady, 1968 – 72 pôsobil na Torontskej univerzite, 1972 – 89 v Národnom hydrologickom výskumnom ústave (National Hydrology Research Institute) v Ottawe a Saskatoone, 1990 – 99 vodohospodársky konzultant provincie Britská Kolumbia vo Victorii; 1994 DrSc. Hosťujúci profesor na mnohých renomovaných svet. univerzitách (v Los Angeles, Zürichu, Melbourne, vo Viedni, v Karlsruhe, Quebecu).

Zaoberal sa hydrológiou, najmä teóriou hospodárenia s vodou v nádržiach a problematikou nespoľahlivosti hydrologických údajov a ich analýz, ako aj vodohospodárskymi štúdiami (o. i. štúdiou pripravovanej výstavby vodného diela Nové Mlýny na rieke Dyje na Morave). Autor viac ako 150 vedeckých a technických publikácií. Hlavné dielo: Zdravý rozum a iné kacírstva (Common Sense and other Heresies, 2000). Člen Medzinárodnej asociácie hydrologických vied (International Association of Hydrological Sciences, IAHS; 1987 – 90 prezident). Nositeľ viacerých domácich i zahraničných ocenení.

Klemm, Hans

Klemm, Hans, 4. 4. 1885 Stuttgart – 30. 4. 1961 Fischbachau, Bavorsko — nemecký podnikateľ a letecký konštruktér. R. 1917 sa začal zaoberať konštrukciou lietadiel. Ako konštruktér pracoval vo firmách Dornier, Hansa-Brandenburg a Daimler. R. 1926 založil vlastnú firmu Leichtflugzeugbau Klemm GmbH v Böblingene (Bádensko-Württembersko). K jeho najznámejším konštrukciám patria dvojmiestne samonosné dolnoplošníky L 25, L 26 a L 27 so zväčšenou prednou kabínou, akrobatický dolnoplošník L 28 a dolnoplošník Kl 35, ktorý sa vyvážal do viacerých krajín.

klen

klen

1. → javor;

2. starší hovorový názov druhu jalec hlavatý (Leuciscus cephalus), ktorý sa na Slovensku používal najmä na Orave a v okolí Zvolena, alebo názov rodu plotica (Rutilus), ktorý sa používal v okolí Turca.

klenák

klenák, klenbovka — stavebný článok z kameňa alebo z tehly upravený (otesaný) do tvaru klina (má lichobežníkový prierez).

Klenáky sa používajú na vybudovanie oblúka, v ktorom sú zostavené tak, že ich užšia časť smeruje do jeho stredu, pričom sa využíva ich vzájomná podpora umožňujúca v prípade kamenných klenákov použitie minimálneho množstva spojiva.

Z klenákov bývajú vymurované aj klenba, klenbový pás, vyľahčovací oblúk alebo záklenok, prípadne sa uplatňuje v oblúku portálu. Klenák umiestnený vo vrchole klenbového oblúka sa nazýva vrcholový (záverečný, hlavný, ústredný), zvyčajne je väčší a môže byť poňatý dekoratívne (napr. zdobený reliéfom). Vrcholový klenák rebrovej klenby sa nazýva svorník.

Zväzkový klenák je vrcholový klenák, ktorý pozostáva z viacerých stupňovito na seba položených vrstiev, pričom spodnejšie vidno po stranách a stredný najviac vystupuje do priestoru. Napodobneniny klenáka vytvárané z omietky, sgrafitom alebo nástennou maľbou sa často uplatňovali ako dekoratívny prvok.

Kleňany

Kleňany, Kelenye — obec v okrese Veľký Krtíš v Banskobystrickom kraji v záp. časti Ipeľskej kotliny na styku s Krupinskou planinou, 225 m n. m.; 276 obyvateľov, 9,1 % slovenskej, 89,1 % maďarskej národnosti (2015). Na neogénnych usadeninách kotliny vznikol pahorkatinný, na andezitových tufoch planiny vrchovinný reliéf. Prevažne odlesnené územie, na niektorých častiach Krupinskej planiny dubové lesy.

Obec písomne doložená 1257 a 1259 ako Kelenen, 1260 Kelena, 1313 Kelenen, 1342 Kelecen, Kelenyen, 1345 Kelenye, Kelenyen, 1401 Kelenien, 1435 Kelnye, 1462 Kelenyen, 1503 Kelenen, 1526 Kelenye, 1773 Kelenye, Kleinen, Klenanky, 1786 Kelenye, Kelenanki, Kleinen, 1808 Kelenye, Kleinen, Kleňany, Kleňanky, 1863 – 1913 Kelenye, 1920 Kleňany, 1927 – 38 Kleňany, Kelenye, 1938 – 45 Kelenye, 1945 – 48 Kleňany, Kelenye, 1948 Kleňany.

Jej časť patrila konventu v Šahách, časť patriacu hradu Hont daroval kráľ Belo IV. synom Vacika z rodu Dobákovcov. V 18. stor. patrila Smrečániovcom a Kubíniovcom, neskôr viacerým rodinám (Lukovcom, Dačovcom a i.). R. 1938 – 45 pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, vinohradníctvom a ovocinárstvom, neskôr košikárstvom.

Archeologické nálezy: sídlisko lengyelskej kultúry z mladšej kamennej doby. Stavebné pamiatky: barokový rímskokatolícky Kostol všetkých sv. (koniec 17. stor., prebudovaný 1789, rekonštruovaný 1946 a 1996).

klenba

klenba, klenutie —

1. archit., stav. oblúkový vodorovný alebo šikmý nosný systém na prekrytie (zaklenutie) miestnosti alebo na preklenutie voľnej plochy či prírodnej prekážky vybudovaný na múroch alebo na iných podperách.

Klenba oddeľuje jednotlivé podlažia a slúži ako strop. Zhotovuje sa z rozmanitých stavebných materiálov (lomový alebo tesaný kameň, tehla, keramické tvarovky, liate murivo, železobetón a ich kombinácie, výnimočne aj drevo), pričom od použitého materiálu spravidla závisí aj jej hrúbka (najväčšia je pri kamennej, najmenšia pri liatej a drevenej klenbe). Na rozdiel od rovného stropu, ktorého trámy sú namáhané ohybom a ťahom, je klenba namáhaná len tlakom. Každá klenba vyvoláva smerom nadol šikmý tlak, ktorý sa skladá zo zvislej a z vodorovnej (bočnej) zložky. Zvislá zložka sa cez podpory a základy stavby prevádza do zeme, vodorovná (bočná) zložka smeruje mimo konštrukcie klenby a pôsobí na steny (podpery; roztláča ich). Zvyčajne býva vyrovnávaná hrúbkou stien, opornými piliermi alebo oblúkmi (oporný systém v gotike), klieštinami alebo ťahadlami.

Klenba sa napína medzi opornými múrmi, ktoré sa nazývajú podpery. Body, v ktorých sa klenba na podpere začína, sa nazývajú päty. Klenba sa buduje podľa krivky – klenbového oblúka, ktorý určuje jej konštrukciu a tvar a je daný rozpätím (vzdialenosť piat alebo podpier) a výškou (dĺžka kolmice spustenej z jeho vrcholu na spojnicu piat). Klenbové oblúky sa rozlišujú podľa tvaru (polkruhový, eliptický, segmentový, lomený) alebo podľa štýlovej príslušnosti (románsky, gotický a i.). Najvyšší bod klenbového oblúka sa nazýva vrchol klenby, výškový rozdiel medzi pätou a vrcholom klenby vzopätie. Líce klenby je spodná (vnútorná) plocha klenby, rub klenby vrchná (vonkajšia) plocha klenby, ktorá je zvyčajne zakrytá zásypom a podlahou horného podlažia; vzdialenosť medzi lícom a rubom klenby je hrúbka klenby. Pohľadová plocha klenby sa nazýva čelo. Na vybudovanie oblúka kamennej a tehlovej klenby sa používajú klenáky (klenbovky). Pri stenách obvodového plášťa miestností zakrytých klenbou sa rozlišujú oporné múry (podpery), ktoré nesú klenbu, a čelné alebo štítové múry, ktoré len ukončujú miestnosť. Mimoriadne dôležitý je zásyp klenby, pretože rozvádza bodové tlaky (napr. nábytku a osôb na hornom podlaží) a zmenšuje ich na hodnoty, ktorým klenba môže vzdorovať, a zároveň má izolačnú funkciu (tvorí podklad na uloženie podlahy).

Tvar a konštrukcia klenby sa vyvíjali v úsilí dosiahnuť väčšie rozpätie klenby, väčšie otvory (na okná) i viac otvorov v stenách, ale najmä zdokonaľovaním stavebných technológií, ktoré obmedzili vplyv vodorovných síl v mieste uloženia. Každú klenbu charakterizujú jej tvar – priečny rez nazývaný profil, a tvary kriviek, ktorými dosadá k stenám. Profil môže mať polkruhový, elipsový, segmentový alebo prevýšený tvar. Všetky tvary klenby sa odvodzujú z dvoch základných geometrických tvarov – valca a gule. Väčšina klenieb však nie je z praktických príčin konštruovaná presne podľa príslušného geometrického ideálu, sú skôr kompromisom súvisiacim s použitým materiálom, miestnymi zaužívanými stavebnými technológiami, a najmä so špecifickými podmienkami konkrétnej stavebnej situácie. Väčšina klenieb nemá len svoj základný tvar, ale je členená útvarmi nazývanými klenbové výseky, ktorými sa plocha klenby otvára smerom k obvodovým stenám (resp. k otvorom v týchto stenách). Sú to menšie klenby umiestnené kolmo na základnú plochu klenby, charakteristické svojím pôdorysným tvarom (napr. trojboké, päťboké, oválne, segmentové) a vzájomným vzťahom. Klenba môže byť niekedy spevnená klenbovým pásom.

Klenby môžu byť pravé (murované alebo inak konštruované) a nepravé (imitované). Podľa konštrukcie sa pravé klenby rozdeľujú na valcové (cylindrické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru valca) a guľové (sférické; ich konštrukcia je odvodená od tvaru gule), pričom obidva druhy sú veľmi staré (niektoré guľové klenby sa objavili už v neolite).

K valcovým (cylindrickým) klenbám patria valená, polvalená, korytová (valbová), kláštorná, zrkadlová, melónová, krížová, rebrová, diamantová a hrebienková klenba.

Valená klenba je najjednoduchším a najčastejšie sa vyskytujúcim druhom klenby. Má polkruhový prierez, jej päty sa opierajú o protiľahlé, spravidla rovnobežné steny. Najčastejšie prekrýva priestor obdĺžnikového alebo štvorcového pôdorysu. V minulosti sa často používala na prekrytie chodieb, schodísk (tzv. stúpajúca valená klenba) alebo špirálovitých schodísk (špirálovito stúpajúca valená klenba, nazývaná aj krútená klenba). Najstaršie valené klenby sa uplatnili okolo 1250 pred n. l. v starovekej egyptskej architektúre a boli vymurované z nepálených tehál, okolo 800 pred n. l. sa v Egypte a Asýrii objavili kamenné valené klenby. V gréckej antickej architektúre sa klenby objavili okolo 330 pred n. l., v rímskej antickej architektúre v 2. stor. pred n. l. V období renesancie sa uplatňovali aj valené klenby s lunetami (lunety vznikajú kolmým prienikom valenej klenby s nižšími valenými klenbami). V 19. stor. sa začala používať aj valená klenba, ktorá bola murovaná do traverz, vybudovaná spravidla z tehál a svojimi pätami dosadala na kovové traverzy, ktoré mali úlohu klenbových pásov. Osobitným druhom valenej klenby je prstencová (anuloidná) klenba, ktorá prekrýva užší neprerušený priestor prstencového pôdorysu; najstaršie stavali Rimania od 2. stor. pred n. l., často sa uplatňovali v divadlách a amfiteátroch i v centrálnych ranokresťanských kostoloch.

Polvalená klenba (polovičná valená klenba) je valená klenba s prierezom v tvare štvrťkruhu, ktorej päta je ukotvená v nosnom múre a záver je podopretý nosným múrom.

Korytová klenba (aj valbová klenba) je tvorená valenou klenbou, ktorá je na čelách uzatvorená časťami rovnako vysokej valenej klenby (tzv. bočnicami). Je uzatvorená a musí byť podopretá po celom obvode.

Kláštorná klenba vzniká kolmým prienikom dvoch alebo viacerých (4 alebo 6) rovnako vysokých valených klenieb nad priestorom štvorcového pôdorysu. Uplatnila sa v románskej, renesančnej i v barokovej architektúre. Otvorená kláštorná klenba (aj domikálna klenba) vzniká zrezaním kútových častí kláštornej klenby zvislými rovinami. Zatvorená kláštorná klenba má horizontálne päty zakotvené vo všetkých 4 múroch.

Zo zatvorenej kláštornej alebo z korytovej klenby vzniká odrezaním ich hornej časti vodorovnou rovinou zrkadlová klenba (nazývaná aj tabuľová; zrkadlo, resp. tabuľa, tvorí strop miestnosti), ktorá je tiež uzatvorená a podopretá po celom obvode. Používala sa v období renesancie a baroka. V období historizmu bola častá nepravá zrkadlová klenba, ktorá bola zvyčajne vytvorená z plochého stropu vmurovaním fabiónov do rohov miestnosti.

Melónová klenba je vytvorená prehnutými valenými klenbami, ktoré stúpajú po krivke a ktorých výška a rozpon sa postupne zmenšujú, až sa na vrchole v jednom bode stretávajú. Používala sa v období ranej renesancie na zaklenutie centrálnych priestorov (zvonka sa môže javiť ako kupola).

K najrozšírenejším typom klenby patrí krížová klenba vznikajúca kolmým prienikom dvoch alebo viacerých valených klenieb rovnakej výšky, ktorých prierez môže mať tvar polkruhového alebo lomeného oblúka (tvar oblúka sa opakuje aj pri čelách klenby). Hrany vzniknuté v mieste prieniku a zbiehajúce sa vo vrchole klenby ju delia na 4 časti a prenášajú väčšinu tlaku smerom nadol do 4 oporných bodov v kútoch klenbového poľa, čím sa uvoľní nosná funkcia veľkých častí stien (na okná alebo na iné otvory). Krížová klenba sa najčastejšie budovala nad priestorom štvorcového pôdorysu. Podľa výšky vrcholu klenby a výšky čelného oblúka sa rozoznáva rovná (vrchol klenby i oblúkov je v rovnakej výške, tzv. rímska krížová klenba), stúpajúca (vrchol klenby je vyššie ako vrcholy oblúkov) a klesajúca (vrchol je nižšie ako vrcholy oblúkov) krížová klenba. Prvé krížové klenby vyvinuli Rimania v 1. stor. n. l., ktorí ich budovali z liateho muriva a niekedy zosilňovali diagonálnymi rebrami; dokázali nimi zaklenúť priestory veľkých rozmerov. V 6. stor. sa objavili krížové klenby z tehál a kameňa. Uplatnili sa v karolovskej, otonskej a ranorománskej architektúre, v období renesancie i baroka. Zosilnením hrán krížovej klenby kamennými klenbovými rebrami, ktoré majú hlavnú nosnú funkciu, vzniká rebrová krížová klenba. Vo vrchole klenby, kde sa rebrá zbiehajú, býva umiestnený svorník. Tlak jednotlivých častí klenby sa prenáša do diagonálne položených rebier a nimi nadol do rohov. Klenba tak nepotrebuje súvislú podporu po celom obvode, stačí iba podopretie v rohoch (napr. stĺpmi alebo piliermi). Tak sa vytvárajú otvorené klenbové oblúky, priestor je presvetlený a klenba pôsobí vzdušne a ľahko. Spočiatku (v románskom období) boli klenbové rebrá jednoduché, najčastejšie hranolového tvaru, v období gotiky bohato profilované (niekedy zhotovené z terakoty). V období neskorej gotiky niektoré klenbové rebrá stratili nosnú funkciu a stali sa čisto dekoratívnym prvkom.

Rebrové klenby umožnili zaklenúť rozsiahle priestory. Objavili sa v záp. Európe okolo 1100 a následne, najmä v období gotiky, sa rozšírili v množstve variácií. K najvýznamnejším typom rebrových klenieb patria šesťdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú medzi diagonálnymi rebrami na stranách klenbového poľa kolmo vložené 2 rebrá), osemdielna rebrová klenba (v klenbovom poli krížovej klenby sú kolmo z bokov vložené 4 rebrá), sieťová klenba (sústava rebier, ktoré v pôdoryse neprechádzajú vrcholom klenby, ale vytvárajú pravidelný sieťový obrazec, pričom rebrá spájajú protiľahlé podpory; objavila sa v 13. stor. vo Francúzsku, neskôr sa rozšírila najmä v str. Európe), hviezdicová klenba (aj hviezdová klenba; hustá sústava rebier, ktoré sú pravidelne rozložené po celej ploche klenby a vytvárajú hviezdicové motívy; objavila sa v Anglicku v 14. stor., následne sa rozšírila v str. a záp. Európe), visutá klenba (svorník je spustený hlboko pod vrcholom klenby), vejárová klenba (tvoria ju prevrátené, navzájom pospájané kamenné kužele; rebrá, obvykle bez nosnej funkcie, sa vejárovito rozkladajú po celej jej ploche; vyskytovala sa iba v Anglicku v období neskorej gotiky), krúžená klenba (rebrá zvyčajne bez nosnej funkcie tvoria krúžené obrazce; uplatnila sa v Nemecku, Rakúsku, Česku a výnimočne aj na Slovensku v období neskorej gotiky), vrstvená klenba (pod vlastnou plochou klenby prebieha druhá vrstva rebier, ktorá vytvára pavučinu bez plošných výplní).

Základom diamantovej klenby je najčastejšie hviezdicová, ďalej valená, krížová, sieťová alebo iná klenba, ktorej plocha je rozdelená na pravidelné priestorové geometrické obrazce vyplnené plasticky pôsobiacimi útvarmi na spôsob malých kláštorných klenieb, ktoré sú zvyčajne vymurované z tehál, pokryté omietkou a niekedy zdobené maľbou. Hrany klenby vytvárajú kontrastnú zostavu plôch a plôšok kryštálových tvarov evokujúcich hrany brúseného diamantu. Objavila sa v období neskorej gotiky (15. stor.) a pravdepodobne bola inšpirovaná islamskou architektúrou. Je typická pre neskorú gotiku v str. Európe (na Slovensku sa výnimočne zachovala v meštianskych domoch v Kremnici a Trenčíne). Z diamantovej klenby je odvodená hrebienková klenba, ktorej základom je najčastejšie valená klenba s výsekmi a ktorá bola obľúbená v období renesancie.

Ku guľovým (sférickým) klenbám patria kupola, česká klenba, česká placka a pruská klenba.

Základnou guľovou klenbou je polguľová kupola, ktorá je pravdepodobne najstarším druhom klenby.

Z guľového základu sú odvodené aj koncha a kalota. Zložité guľové klenby vznikajú prienikmi jednotlivých guľových klenieb zvyčajne elipsového tvaru (napr. prienikmi priečne postavených a vzájomne sa prenikajúcich elíps). Uplatnili sa v období baroka v Taliansku, a najmä v str. Európe.

Česká klenba vzniká odrezaním bočných strán polguľovej kupoly 4 zvislými rovinami prechádzajúcimi základom rovnobežníka vpísaného do základu kupoly. Oblúky vzniknuté rezom majú tvar polkružnice. Česká klenba, ktorá sa stavia z tehál, musí byť po celom obvode podporovaná múrmi alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu, uplatnila sa v Európe v období baroka.

Česká placka vzniká podobne ako česká klenba, ale východiskovým klenbovým tvarom je guľový výsek. Podobá sa na krížovú a kláštornú klenbu (keď sa omietne, často sa nedajú rozlíšiť). Stavia sa z tehál a po celom obvode musí byť podporovaná stenou alebo klenbovými pásmi. Používa sa na zaklenutie priestorov pravidelného pôdorysu. Uplatnila sa v baroku, výnimočne v období renesancie.

Pruská klenba (aj pruská placka) je pomerne plochá klenba blízka českej placke, konštruovaná vždy na obdĺžnikovom pôdoryse. Používala sa v období baroka i renesancie.

K nepravým klenbám patria prečnelková klenba, ktorá vzniká postupným presahom stavebného materiálu zo strán dlhších nosných múrov, až kým sa nestretnú v závere klenby (uplatňovala sa od praveku), a drevená zrubová klenba, ktorá je súčasťou zrubovej konštrukcie a vzniká tak, že na stupňovité čelá klenby vytvorené z ustupujúcich, postupne sa skracujúcich trámov sa pripevnia dosky do formy valenej klenby (uplatňovala sa v ľudovom staviteľstve).

Počas historického vývoja sa vyvinulo viacero spôsobov konštruovania klenieb. Pravé klenby boli rozšírené už v starovekom Egypte a Mezopotámii. Doložené sú v sumerskej architektúre od ranodynastického obdobia. Najstaršie sa budovali z hliny. V starovekom Egypte vznikla technika vybudovania valcového oblúka z klenákov. Etruskovia klenby využívali pri stavbe mestských brán. Majstrami budovania klenieb boli Rimania, ktorí zaviedli mnohé konštrukčné a tvarové zlepšenia a dokázali zaklenúť rozsiahle priestory. Klenby vytvárali aj z tehlovej osnovy (kaziet) vyplnenej liatym murivom. Klenby (kamenné, tehlové i z liateho muriva) sa uplatnili najmä v rímskej antickej inžinierskej architektúre (akvadukty, mosty, tunely; niektoré slúžia až do súčasnosti), stali sa však aj priestorotvorným prostriedkom v monumentálnej architektúre. Vo 4. stor. sa začali v neskoroantickej architektúre uplatňovať ľahké klenby vybudované z klenákov. Z rímskej antickej architektúry prevzali a rozvíjali rozličné spôsoby budovania klenby byzantskí, perzskí (sásánovskí) i islamskí stavitelia (→ islamská architektúra). V byzantskej architektúre sa uplatnili najmä tehlové, často veľmi dekoratívne poňaté klenby. Za majstrov kamenných klenieb v období stredoveku sú považovaní arménski a gruzínski stavitelia (→ gruzínska architektúra).

V európskej architektúre sa klenby výraznejšie presadili na začiatku 11. stor. Ich veľký rozvoj nastal v 11. – 1. pol. 12. stor. vo Francúzsku (najmä v Burgundsku a Normandii), kde stavitelia experimentovali s rozličnými spôsobmi ich budovania. V období gotiky sa rozvíjali rebrové klenby. Klenby sa výrazne uplatnili aj v architektúre renesancie, baroka a klasicizmu. V súčasnosti sa železobetónové klenby vo forme škrupín využívajú len pri monumentálnych stavbách alebo pri budovaní dopravných (klenbové priepusty) a vodohospodárskych stavieb (napr. priehrad; klenba sa tam uplatňuje ako šikmý nosný systém hradiaceho telesa).

K najstarším zachovaným celozaklenutým stavbám na Slovensku patrí románsky Kostol nanebovzatia Panny Márie v Bíni (pred 1217). Na Slovensku sa prvé rebrové klenby objavili na neskororománskych stavbách v Banskej Štiavnici (farský Kostol nanebovzatia Panny Márie, 1. tretina 13. stor.) a Spišskej Kapitule (Kostol sv. Martina, 20. – 30. roky 13. stor.). K prvým gotickým krížovým rebrovým klenbám patria klenba hlavnej lode františkánskeho Kostola zvestovania Panny Márie v Bratislave (pred 1297). V 14. – 15. stor. sa uplatnila široká škála rebrových klenieb, ktoré stavitelia využili v sakrálnej i v profánnej architektúre. V období neskorej gotiky sa výnimočne uplatnili aj krúžené rebrové klenby (Kaplnka sv. Jána Almužníka v Kostole nanebovzatia Panny Márie v Banskej Bystrici, okolo 1500). V období renesancie sa uplatnili najmä valená klenba s výsekmi a krížová, kláštorná, korytová i hrebienková klenba. Klenby boli významným architektonickým prvkom aj v barokovej architektúre, pričom sa často budovali klenby so značne veľkým rozpätím a zvyčajne zdobené freskami a štukami;

2. geol. → brachyantiklinála.

klenbový pás

klenbový pás — krátky úzky úsek klenby (najčastejšie valenej alebo valenej so segmentovým profilom), ktorý sa využíval ako spevňujúci (podporný) prvok zachytávajúci jej vodorovný (bočný) tlak. Môže vystupovať nad jej povrch a byť viditeľný na jej oblúku (tzv. spodný klenbový pás) alebo skrytý pod ňou (vrchný klenbový pás). Ak je klenbový pás viditeľný, valenú klenbu rytmizuje alebo pri krížovej klenbe oddeľuje jej klenbové pole.

klenot

klenot [nem.] —

1. ozdobný predmet z drahých kovov alebo z drahých kameňov, šperk, skvost. Môže predstavovať kultový a reprezentatívny dekoratívny predmet z drahých kovov a drahých kameňov (napr. korunovačné klenoty) alebo šperk vyrobený z drahého kovu (platiny, zlata, striebra), zdobený prírodnými drahými kameňmi (najmä diamantmi, smaragdmi, rubínmi, zafírmi) alebo perlami a vypracovaný klenotníckou technikou;

2. v heraldike súčasť erbu, plasticky stvárnené heraldické znamenie vo forme korunky na vrchole prilby, ktoré malo pôvodne odlíšiť vetvy toho istého rodu používajúceho rovnaký erb. Samostatné klenoty sa zvyčajne líšia od znamení erbu, bývajú nimi chocholy z pávích alebo zo pštrosích pier, rohy, tulce, kvetiny, vence ap., ako aj ľudské a zvieracie polpostavy;

3. v prenesenom význame nevšedné, vynikajúce dielo, vzácna vec, skvost alebo významná osoba, napr. prírodný, architektonický, hudobný alebo literárny klenot.

Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry

Klenotnica slovenskej ľudovej kultúry — slovenská populárno-vedecká národopisná knižná edícia, ktorá vychádzala 1967 – 2006 vo Vede, vydavateľstve SAV. Prezentovala najtypickejšie prejavy ľudovej kultúry celoslovenského a regionálneho významu a populárno-vedeckou formou sprístupňovala širšej verejnosti doma i v zahraničí výsledky vedeckej práce slovenských etnografov. Autorom jej koncepcie bol A. Pranda.

V Klenotnici slovenskej ľudovej kultúry vyšlo 21 zväzkov: Pastierstvo v oblasti Vysokých Tatier (1967) od J. Podoláka, Ľudové balady na Horehroní (1969) a Vojenské a regrútske piesne (1991) od S. Burlasovej, Výšivka v oblasti Trnavy (1968) od E. Holéczyovej, Žatevné a dožinkové piesne (1969) od O. Dema a Olgy Hrabalovej (*1930), Ľudové vinohradnícke stavby a lisy (1969) a Človek vo vinici (1989) od E. Drábikovej (Kahounovej), Ľudové šperky na Slovensku (1972) od Heleny Johnovej (*1926, †2006), Cintoríny na Slovensku (1972) od R. Bednárika, Ľudové hračky na Slovensku (1972) od P. Michalidesa, Slovenské ľudové tkaniny (1976) od E. Markovej, Tradičné hry detí a mládeže na Slovensku (1976) od K. Ondrejku, Povesti o zbojníkoch zo slovenských a poľských Tatier (1979) od V. Gašparíkovej, Slovenská ľudová balada v interetnickom kontexte (1978) od O. Zilynského, Ľudové kožušníctvo na Slovensku (1981) a Ľudová výroba na Slovensku (1992) od J. Paličkovej-Pátkovej, Ľudové rybárstvo na Slovensku (1984) od J. Mjartana, Protifašistický odboj na Slovensku v rozprávaniach ľudu (1985) od J. Michálka, Roľník a jeho práca (1988) od P. Slavkovského, Dekor symbol. Dekoratívna tradícia na Slovensku a európsky kontext (2001) od O. Danglovej a Tradície hmotnej kultúry Ukrajincov na Slovensku (2006) od M. Sopoligu.

Klenov

Klenov — obec v okrese Prešov v Prešovskom kraji v juž. časti Šarišskej vrchoviny, 540 m n. m.; 231 obyvateľov (2015). Odlesnené vrchovinné územie, na okraji katastra dubové a bukové lesy. Obec písomne doložená 1314 ako Clenbeerg, 1322 Zopothnychafeu et Zopothnycha, Klyngberk, 1332 – 37 Clencberk, Clemberch, 1340 Clyngbergh, 1370 Zopothnicha, 1386, 1387, 1391 Sopothnicha, 1393 Klenberk, Clenberg, 1424 Klemberk, 1427 Klymberk, 1486, 1504 Klenbergh, 1567, 1588, 1600 Klemberg, 1773 Klembergh, Klembark, 1786 Klemberg, 1808 Klemberk, 1863 – 1902 Klembérk, 1907 – 1913 Kelembér, 1920 Klembark, 1927 – 48 Klembarok, 1948 Klenov. Patrila Abovcom z Drienova, Drugetovcom a zemanom z Bajerova. V 30. rokoch 14. stor. je tam písomne doložená existencia fary a poddaných rusínskeho pôvodu (Rutheni). Obyvatelia sa zaoberali drevorubačstvom a povozníctvom uhlia, rudy a dreva, pálením vápna a drevného uhlia, tkaním plátna a výrobou mlynských kameňov. Archeologické nálezy: strážna veža (hláska) zo stredoveku. Stavebné pamiatky: gotický gréckokatolícky Chrám ochrany presv. Bohorodičky (polovica 14. stor., upravovaný v 17. stor., začiatkom 18. stor. a 1913 – 14; NKP) s drevenou zvonicou (1742).

Klenová

Klenová, Klenova — obec v okrese Snina v Prešovskom kraji vo vých. časti Beskydského predhoria v doline potoka Ubľanka, 255 m n. m.; 530 obyvateľov, 54,2 % slovenskej, 41,3 % rusínskej národnosti (2015). Pahorkatinné až vrchovinné územie, v doline prevažne odlesnené, miestami hrabové a bukové lesy.

Obec písomne doložená 1548 ako Klenowa, 1567 – 1600 Klenoua, Klenova, 1604 Kalna, 1773 Klenova, Klenowe, 1786 Klenowa, 1808 Klenova, Klinowa, 1863 – 1902 Klenova, 1907 – 13 Kelen, 1920 – 39 Klenová, 1939 – 45 Klenova, 1945 Klenová.

Bola založená na valašskom práve na majetku humenského panstva Drugetovcov, od 17. stor. tam vlastnila majetky rodina Hadikovcov-Barkóciovcov. R. 1604 sú tam doložené drevený pravoslávny chrám a fara. R. 1939 – 44 pripojená k Maďarsku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, prácou v lesoch, pálením drevného uhlia a neskôr tkáčstvom.

Stavebné pamiatky: pravoslávny Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (1805), gréckokatolícky Chrám zosnutia presv. Bohorodičky (1996).

Klenovec

Klenovec — vodárenská nádrž v katastri obce Klenovec na rieke Klenovská Rimava (pravostranný prítok Rimavy). Plocha 0,71 km2, úžitkový objem 8,43 mil. m3. Vybudovaná 1968 – 74 prehradením toku zemnou hrádzou s jadrovým tesnením; výška hrádze (nad terénom) 32,5 m, dĺžka hrádze v korune 390 m. Zdroj pitnej vody pre okres Rimavská Sobota (skupinový vodovod Klenovec – Rimavská Sobota, stály odber 460 l/s). Chov rýb.

Klenovec

Klenovec — obec v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji vo Veporských vrchoch v Slovenskom rudohorí, 337 m n. m.; 3 213 obyvateľov (2015). Vrchovinné a hornatinné územie zalesnené prevažne bukovými, zmiešanými a smrekovými lesmi. V katastri obce sa nachádzajú národná prírodná rezervácia Klenovský Vepor a prírodná rezervácia Klenovské blatá (vyhlásená 1981, rozloha 4,4 ha) zriadená na ochranu zriedkavého komplexu biotopov mokraďovej flóry a fauny montánneho pásma Slovenského rudohoria. Na rieke Klenovská Rimava vodárenská nádrž Klenovec.

Obec písomne doložená 1438 ako Clenocz, 1589 Klenowecz alias Krinocz, 1663 Klenocz, 1773 Klenocz, Klenowecz, 1786 Klenotz, Klenowetz, 1808 Klenócz, Klenowec, 1863 – 1913 Klenóc, 1920 Klenovec. Vznikla v údolnej nive na obidvoch brehoch Klenovskej Rimavy, neskôr v jej rozsiahlom katastrálnom území vznikali laznícke sídla. Pôvodní obyvatelia boli baníci nemeckého pôvodu a miestni zemania. Patrila hradnému panstvu Hajnáčka. V 15. stor. sa tam vystriedali viacerí zemepáni, od 1594 patrila Kubíniovcom, ktorí tam mali 3 kúrie a majetky, kúriu tam vlastnila aj rodina Moravčíkovcov. Z Klenovca pochádzal člen zbojníckej družiny J. Jánošíka Tomáš Uhorčík (†1713) a podľa súdobých súdnych výpovedí bol 1713 v jeho dome Jánošík chytený. R. 1852 cisár František Jozef I. povýšil Klenovec na mesto. V 19. stor. tam boli železné hámre. Počas SNP patrila obec k hlavným strediskám protifašistického odboja, obyvatelia obce zabezpečovali najmä potraviny pre partizánov. Za pomoc v SNP fašisti 31. decembra 1944 deportovali 39 obyvateľov do koncentračných táborov. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec a dobytka, ovocinárstvom, uhliarstvom, drevorubačstvom, pálením vápna a súkenníctvom. Stavebné pamiatky: evanjelická a. v. fara (1775, viackrát opravovaná a prestavovaná, naposledy 1983), klasicistický tolerančný evanjelický a. v. kostol (1787, na mieste pôvodného, dreveného z 1610, 1800 bola dostavaná veža, obnovený 1906 po požiari, viackrát renovovaný v 20. stor.) so samostatnou neskororenesančnou zvonicou (17. stor., zvony 1657 a 1774), typické laznícke usadlosti s veľkými drevenými stodolami (kolešne; 2. polovica 19. stor.), neoklasicistický dom (2. polovica 19. stor., dnes sídlo obecného úradu) s pamätnou tabuľou SNP (1954), modlitebňa Bratskej jednoty baptistov (1933). Pomník padlým partizánom (1952). Rodisko viacerých významných osobností, napr. kňaza a spisovateľa L. Bartolomeidesa, herečky M. Bancíkovej, spisovateľa V. Mináča a maliara M. Jakabčica.

Klenovské vrchy

Klenovské vrchy — geomorfologický oddiel Stolických vrchov. Územie budované kryštalickými horninami, najmä svormi, magmatitmi a granodioritmi. Vrchovinný až hornatinný reliéf, najvyšší vrch Ostrá, 1 012 m n. m. Členitejšie časti pohoria zalesnené prevažne bučinami, miestami smrečinami, rozčlenenú planinu a nižšie položené brázdy pokrývajú kultúrna step a trávnaté porasty.

Klenovský Vepor

Klenovský Vepor — národná prírodná rezervácia vo Veporských vrchoch v katastroch obcí Klenovec v okrese Rimavská Sobota a Čierny Balog v okrese Brezno; vyhlásená 1964, rozloha 257,6 ha. Zriadená na ochranu zachovaných lesných komplexov jedľovo-bukového, smrekovo-bukovo-jedľového a smrekového vegetačného stupňa na rôznych formách reliéfu, v rôznych expozíciách a nadmorských výškach.

Klenze, Leo von

Klenze [-ce], Leo von, plným menom Franz Karl Leopold von Klenze, 29. 2. 1784 Schladen, Dolné Sasko – 27. 1. 1864 Mníchov — nemecký architekt a teoretik architektúry. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov klasicizmu v Nemecku v 1. polovici 19. stor.

Študoval na Stavebnej akadémii v Berlíne, 1803 navštívil do Paríža, počas celého života navštevoval Taliansko, kde študoval architektúru a dokumentoval krajinu. Jeho tvorbu ovplyvnili predovšetkým racionalistické teórie významného súdobého francúzskeho teoretika architektúry Jeana Nicolasa Louisa Duranda (*1760, †1834). R. 1808 – 13 pôsobil v Kasseli ako druhý architekt na dvore vestfálskeho kráľa Jérôma Bonaparta (→ Bonapartovci), kde navrhoval diela ovplyvnené empírom (Dvorské divadlo, 1808 – 09). Od 1816 pôsobil v Mníchove ako architekt na dvore bavorského kráľa Ľudovíta I., kde navrhol množstvo stavieb a zásadným spôsobom sa podieľal na monumentálnej výstavbe mesta iniciovanej kráľom a ovplyvňovanej jeho romantickými architektonickými víziami, napr. ulice Ludwigstrasse (1817 – 50; jedna z najvýznamnejších monumentálnych ulíc v Európe v 19. stor.). Viaceré jeho stavby sú ovplyvnené snahou o obnovenie gréckej antickej architektúry. K najvýznamnejším dielam patria Glyptotéka (Glyptothek, 1816 – 30), Propylaje (Propyläen, 1854 – 62), siene slávy – pamätníky Ruhmeshalle so sochou Bavarie (1841 – 50) v Mníchove a Walhalla (1830 – 42) pri Regensburgu. Pod vplyvom Ľudovíta I. rozvíjal vo svojich dielach aj formy talianskej renesančnej, a najmä palácovej architektúry. Zjednodušené renesančné formy v kombinácii so súdobými racionalistickými koncepciami uplatňoval na vládnych budovách i na palácoch, pričom tieto diela sa pokladajú za najranejšie príklady neorenesancie (v Mníchove budovy na námestí Odeonsplatz, napr. Odeon, 1826 – 28; brána Hofgartentor, 1817 – 21; obrazáreň Alte Pinakothek, 1825 – 36; viaceré kráľovské paláce, napr. Königsbau, 1826 – 35, v komplexe Rezidencie; a i.). R. 1834 sa v Grécku zasadil o konzervovanie antických pamiatok (napr. Akropoly v Aténach) a navrhol tam aj Baziliku Dionysia Areopagitu (Hagios Dionyssios, 1848 – 53). R. 1839 navštívil Petrohrad, kde navrhol rozšírenie Ermitáže (Nová Ermitáž, 1839 – 52). Navrhol aj interiéry mnohých svojich stavieb. Vo svojich teoretických dielach sa usiloval o vyriešenie problému napätia medzi klasicizmom a historizmom.

kleoma

kleoma [novolat.], Cleome — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď kleomovité, v starších botanických systémoch čeľaď kaparovité. Jednoročné alebo trváce byliny alebo kry rastúce v tropickom pásme, menej v subtropickom a miernom pásme.

Patrí sem okolo 140 druhov, napr. jednoročná, okolo 60 cm vysoká Cleome violacea s listami zloženými z 3 úzkokopijovitých lístkov a s fialovými alebo s hnedastofialovými drobnými kvetmi, ktorá pochádza zo sev. Afriky a z Pyrenejského polostrova, jednoročná, okolo 50 cm vysoká Cleome arabica s jednoduchými širokokopijovitými listami a so žltými alebo s oranžovými kvetmi s tmavooranžovým alebo s červeným žilkovaním, ktorá pochádza zo sev. Afriky, jednoročná alebo trváca, okolo 160 cm vysoká Cleome hirta s listami zloženými z 5 – 9 úzkokopijovitých lístkov a s ružovými alebo s fialovými kvetmi, ktorá pochádza z tropických oblastí Afriky, a jednoročná, do 60 cm vysoká Cleome gynandra s listami zloženými z 3 – 5 širokokopijovitých lístkov a s bielymi kvetmi, ktorá pochádza zo subtropických a z tropických oblastí Afriky a ktorej listy sa konzumujú ako zelenina (napr. ako šalát alebo sa z nich pripravuje prívarok). V starších botanických systémoch sem patril aj druh kleoma tŕnitá (Cleome hassleriana), ktorý v súčasnosti patrí do rodu Tarenaya.

Kleomenés I.

Kleomenés I., genitív Kleomena, 6. stor. pred n. l. – okolo 491 – 488 pred n. l. — spartský kráľ (približne od 520 pred n. l.) z rodu Agiovcov. Jeho spoluvládcami boli Démaratos (asi 515 – 491 pred n. l.) a Leótychidés (od 491 pred n. l.). Kleomenés I. presadzoval aktívnu zahraničnú politiku Sparty v Grécku, 510 pred n. l. sa podieľal na vyhnaní tyrana Hippia z Atén a jeho zásluhou sa tam k moci dostal Isagoras, ktorý 508 pred n. l. dočasne vyhnal z Atén Kleisthena. K Peržanom udržiaval Kleomenés I. neutrálny postoj, 499 pred n. l. odmietol podporiť maloázijských Grékov v iónskom povstaní proti Perzskej ríši. R. 494 pred n. l. porazil mesto Argos. V období 491 – 490 pred n. l. bojoval opäť proti Argu (neúspešne), efori ho zavolali späť do Sparty. Údajne sa pomiatol, a preto ho uväznili, vo väzení spáchal samovraždu. Jeho nástupcom bol Leónidas I.

Kleomenés III.

Kleomenés III., genitív Kleomena, okolo 260 pred n. l. Sparta – 219 pred n. l. Alexandria, Egypt — spartský kráľ (235 – 222 pred n. l.) z rodu Agiovcov. Na trón nastúpil po smrti svojho otca Leónida II. Podmanil si mestá Tegea, Mantineia a Orchomenos na území peloponézskej Arkádie, čím sa dostal do konfliktu s vodcom Achájskeho spolku Aratom zo Sikyónu, ktorého 228 pred n. l. porazil pri arkádskom vrchu Lykaion a 227 pred n. l. pri meste Laodikaia (blízko Megalopola). V Sparte pokračoval v reformách svojho predchodcu Agida IV. (Leónidovho spoluvládcu 245/244 – 241 pred n. l.; → Agis).

Zrušil úrad eforov i gerúziu a obnovil kráľovskú moc s pôvodnou, tzv. Lykurgovou ústavou (nazvanou podľa mýtického zákonodarcu Lykurga). Perioikom udelil občianske práva, čím zvýšil počet občanov v Sparte na 4-tis. Vyhlásil odpustenie dlhov a prerozdelil pôdu, ktorú dovtedy vlastnilo údajne len 200 rodín, čím vyvolal odpor majetných občanov v mestách Achájskeho spolku. Perioikov i oslobodených heilótov zaradil do vojska a zaviedol macedónsky spôsob boja (→ falanga, význam 1).

V úsilí zväčšiť vplyv Sparty viedol výbojnú vojnu na Peloponéze, 225 pred n. l. dobyl Argos a 224 pred n. l. obliehal Korint. R. 222 pred n. l. (podľa niektorých zdrojov 221 pred n. l.) bol pri Sellasii (severne od Sparty) porazený Achájskym spolkom, ktorému prišiel na pomoc macedónsky kráľ Antigonos III. Dósón. Kleomenés ušiel do Egypta, kde mu poskytol azyl Ptolemaios III. Euergetés podporujúci v konflikte Spartu. Kleomenés spáchal samovraždu po neúspešnom pokuse o zvrhnutie Ptolemaia IV. Filopatóra. Životopis Kleomena III. i jeho predchodcu Agida IV. napísal Plutarchos (porovnával ich s rímskymi reformátormi Gracchovcami).