Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 251 – 300 z celkového počtu 752 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Klauditz, Wilhelm

Klauditz [-dic], Wilhelm, 24. 2. 1903 Vechelde pri Braunschweigu – 30. 6. 1963 pri Mníchove — nemecký odborník v oblasti výskumu dreva. Od 1939 vedecký pracovník v Ríšskom ústave pre výskum dreva (Reichsanstalt für Holzforschung) v Eberswalde (dnes Eberswalde-Finow) neďaleko Berlína, po jeho rozdelení 1944 – 45 vedúci jeho chemicko-technologickej časti. R. 1946 založil v Braunschweigu laboratórium na aplikovaný výskum dreva, z ktorého 1949 vznikol Inštitút výskumu dreva (Institut für Holzforschung, 1952 – 70 súčasť technickej univerzity v Braunschweigu), po jeho smrti nazvaný Inštitút Wilhelma Klauditza (Wilhelm Klauditz-Institut), 1970 pričlenený k Fraunhoferovej spoločnosti (Fraunhofer Gesellschaft); v súčasnosti jedno z najvýznamnejších európskych pracovísk zaoberajúcich sa problematikou materiálového výskumu.

Zaoberal sa najmä fyzikou dreva a drevných materiálov, napr. vývinom a použitím drevotrieskových dosiek. Pôsobil vo viacerých medzinárodných organizáciách, napr. v Organizácii Spojených národov pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO), v Organizácii pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) a v Hospodárskej komisii OSN pre Európu (ECE). R. 1951 založil vedecký časopis Holzforschung. Od 1946 udeľuje Medzinárodné združenie pre technické otázky dreva (Internationaler Verein für technische Holzfragen) Cenu Wilhelma Klauditza za vynikajúce výsledky v oblasti výskumu a využitia dreva (najmä za tie, ktoré prispievajú k ochrane životného prostredia).

klaun

klaun [angl.] — komická postava v cirkusových, kabaretných, divadelných a iných predstaveniach, šašo. Známa je vo viacerých svetových kultúrach, kde predstavuje groteskný variant komickej postavy ľudového pôvodu s excentrickým správaním (angl. clown, odtiaľ názov). Klaun komunikuje prevažne neverbálne, najmä rečou tela, mimikou, grimasami a posunkami, charakterizujú ho bláznivá veselosť, sebavýsmech, útočnosť, zraniteľnosť, ale aj poetickosť. Pôvodne býval prehnane nalíčený (výrazné maskovanie tváre bielou, červenou a čiernou farbou), v súčasnosti je líčenie zväčša len jemné alebo žiadne. Typickým znakom klauna je červený guľatý nos (plastový, drevený), jeho komickosť je zvýraznená aj strapatou farebnou parochňou, nápadným odevom a obuvou (zvyčajne o niekoľko čísel väčšie oblečenie s výstrednou kombináciou farieb, niekedy aj s veľkými nápadnými záplatami, neúmerne veľké traky na nohaviciach, nadmerne veľké, často odlišne sfarbené a prehnane zdobené topánky).

Predchodcami klaunov boli groteskné typy antickej atellánskej frašky (→ atellána), stredovekí jokulátori, igrici, dvorní šašovia, ako aj čerti vystupujúci v liturgických hrách (2. pol. 16. stor.). V talianskej renesančnej commedii dell’arte bol príbuzným typom Arlecchino, ktorý bol predchodcom Harlekýna (od 17. stor. hlavná postava harlekyniád) a ovplyvnil aj formovanie nemeckej komickej postavy Hanswurst.

V ázijskom prostredí boli podobnými postavami ako klaun vidúšaka (komická postava v klasickej indickej sanskritskej dráme, sprievodca a protihráč hlavného hrdinu) a čchou (komický herec v čínskej pekinskej opere s charakteristickým výrazným bielym líčením okolo očí a s čiernym značením podľa typu roly).

Na začiatku 19. stor. spopularizoval postavu klauna Angličan J. Grimaldi, ktorého nový typ klauna s menom Joey v sebe spájal prvky herectva, tanca, akrobacie i pantomímy. Približne v 19. stor. začali klauni vystupovať najmä v cirkuse, pričom sa vyvinuli viaceré typy: posmešník, akrobat, žonglér s rekvizitami, hudobný klaun (s multiinštrumentálnymi schopnosťami, prípadne hráč na nezvyčajných predmetoch), klauni so zvieratami a i. V cirkuse môžu klauni vystupovať aj vo dvojici alebo v skupine, na vystúpenie využívajú všetky priestory, pričom narúšajú prebiehajúci dej, počas prestávok predvádzajú gagy, prinášajú komentáre a nadväzujú dialóg s publikom. Okrem cirkusu sa klaunovské vystúpenia (klauniády) v súčasnosti odohrávajú aj v divadle, kabarete, vo varieté alebo v bábkovom divadle, princípy klauniády sa uplatnili aj v postavách nemej filmovej grotesky (Ch. Chaplin, dvojica S. Laurel a O. Hardy). K známym cirkusovým klaunom patrili bratia Fratelliniovci, Grock, Španiel Charlie Rivel (vlastným menom Josep Andreu Lasserre, *1896, †1983), Rusi Oleg Popov (*1930) a L. G. Jengibarov. V českom prostredí vynikli v divadelnej úlohe klaunov napr. herci J. Werich a J. Voskovec, ktorí v Osvobozenom divadle (v maskách typovo inšpirovaných líčením A. a F. Fratelliniovcov) stvárňovali typ filozofujúceho intelektuálneho klauna s humorom založeným na majstrovstve slova; v 2. pol. 20. stor. začali tvoriť mímovia L. Fialka, B. Hybner, C. Turba a B. Polívka. Na Slovensku vytvorili mímovia M. Sládek a Miroslav Kasprzyk (*1962) vlastné podoby pantomimickej klauniády. Od 1981 sa na Slovensku organizuje medzinárodný festival Kremnické (pôvodne Slovenské) gagy so špeciálnym zameraním na literárne, hudobné a divadelné klaunovstvo. Špeciálnou skupinou sú tzv. zdravotní klauni, ktorí v nemocniciach a liečebných zariadeniach svojimi vystúpeniami zlepšujú psychický stav dlhodobo hospitalizovaných pacientov, najmä detských.

klauniáda

klauniáda [angl.], aj klaunéria —

1. typ komického predstavenia s prvkami grotesky, buffonády, zveličovania a excentrickosti, ktorého realizátorom a zväčša aj tvorcom je klaun. Klauniáda vznikla koncom 19. stor., korene má v antickej atelláne, v talianskej commedii dell’arte, v harlekyniáde, v španielskej komediálnej medzihre i v umení ľudových šašov, súvisí najmä s cirkusom, pantomímou a filmovou groteskou, predovšetkým však s cirkusom; býva súčasťou predstavení v cirkuse a vo varieté. Vyvíjala sa od krátkych vstupov (tzv. pasáží) cez samostatné cirkusové čísla (entrée) až po celovečerné divadelné programy, ktoré však boli ojedinelé. Jej popularita vyvrcholila v 20. stor. Klauniáda môže byť sólová alebo predvádzaná vo dvojici, výnimočne aj v skupine. Špecifikom je intenzívny kontakt herca s publikom. Klaun môže počas vystúpenia spájať výrazové prostriedky viacerých umeleckých typov, napr. posmešníka, akrobata, hudobného klauna alebo klauna so zvieratami (najmä v cirkuse). V súčasnosti sú pre klauniádu príznačné krátke výstupy (→ lazzi, → gag), tzv. klaunské čísla (väčšinou autorské diela protagonistov, niekedy improvizované), ktoré sa zaraďujú do iných programov a predstavení. Tematicky špecifické sú klauniády tzv. zdravotných klaunov určené dlhodobo hospitalizovaným deťom a starším pacientom v zdravotníckych zariadeniach;

2. komické predstavenie charakteristické bláznivou veselosťou, sebavýsmechom, ale aj poetickosťou, využívajúce blízky kontakt s publikom, najčastejšie realizované malým počtom hercov ako pohybové divadlo.

Klaus, Josef

Klaus, Josef, 15. 8. 1910 Kötschach-Mauthen, Korutánsko – 25. 7. 2001 Viedeň — rakúsky právnik a politik. Pochádzal z prísnej katolíckej rodiny, po absolvovaní katolíckeho seminára v Klagenfurte (dnes Klagenfurt am Wörthersee) študoval právo na univerzite vo Viedni, kde bol aktívnym členom katolíckeho študentského spolku Cartellverband. R. 1934 – 38 pôsobil ako tajomník Robotníckej komory vo Viedni a bol činný v odborovom hnutí. Počas 2. svet. vojny slúžil v štábe generála H. W. Guderiana, po jej skončení si otvoril advokátsku prax v Halleine a vstúpil do Rakúskej ľudovej strany (Österreichische Volkspartei, ÖVP), čím sa začala jeho politická kariéra.

R. 1949 – 61 krajinský hajtman Salzburska, 1952 – 64 predseda krajinskej ÖVP. Ako predstaviteľ reformného kurzu strany bol 1961 vymenovaný za ministra financií spolkovej vlády, pre názorové rozpory so spolkovým kancelárom A. Gorbachom sa 1963 funkcie vzdal. R. 1963 – 70 predseda ÖVP, 1964 – 70 spolkový kancelár. Vytvoril koalíciu ÖVP so Socialistickou stranou Rakúska (Sozialistische Partei Österreich, SPÖ), po väčšinovom volebnom víťazstve 1966 stál na čele samostatnej vlády ÖVP. Presadzoval tzv. politiku vecnosti a objektivity, urobil prvé kroky k vstupu Rakúska do EHS, zaslúžil sa o vyriešenie problému s Talianskom v otázke Južného Tirolska dohodou (Südtirolpaket, 1969). R. 1970 odišiel z politického života.

Klaus, Václav

Klaus, Václav, 19. 6. 1941 Praha — český ekonóm a politik, prezident (2003 – 13). R. 1963 absolvoval štúdium na Fakulte zahraničného obchodu Ekonomickej univerzity v Prahe, 1964 – 70 vedecký pracovník Ekonomického ústavu ČSAV, 1966 absolvoval študijný pobyt v Taliansku a 1969 stáž v USA. R. 1968 uverejňoval ekonomicko-politické články v Literárnych listoch a i. periodikách. Na začiatku normalizácie bol ako tzv. nemarxistický ekonóm donútený odísť z Ekonomického ústavu ČSAV a od 1971 pracoval v rôznych funkciách v Štátnej banke československej. R. 1987 – 89 pôsobil v Prognostickom ústave ČSAV, neskôr príležitostne prednášal na viacerých univerzitách; 1995 profesor. Zaoberal sa najmä makroekonomickými otázkami, problematikou menovej politiky, komparatistikou súčasných hospodárskych systémov a trendmi v rámci svetového ekonomického myslenia.

Do politiky vstúpil v novembri 1989 počas Nežnej revolúcie ako jeden z členov Občianskeho fóra (OF). Od decembra 1989 do júla 1990 minister financií ČSSR, potom do 1992 ČSFR, súčasne 1991 – 92 podpredseda federálnej vlády. Od októbra 1990 do februára 1991 predseda OF, v apríli 1991 spoluzakladateľ a do 2002 predseda Občianskej demokratickej strany (ODS), ktorá vznikla rozštiepením OF po dlhotrvajúcich vnútorných nezhodách. Počas jeho pôsobenia v kresle ministra financií (a neskôr premiéra) sa uskutočnila transformácia socialistického plánovaného hospodárstva na trhovú ekonomiku spojená s privatizáciou štátneho majetku; Klaus bol jeden zo spolutvorcov kupónovej privatizácie.

Zaslúžil sa o obnovenie členstva Česko-Slovenska v Medzinárodnom menovom fonde (1990) a vo Svetovej banke (1990). Po víťazstve ODS vo voľbách v júni 1992 sa stal českým premiérom (v rámci federácie). Za českú stranu viedol rokovania o riešení česko-slovenských štátoprávnych vzťahov so slovenským premiérom V. Mečiarom a dohodol sa s ním na rozdelení federácie pokojnou cestou i na vytvorení dvoch suverénnych štátov – ČR a SR (1993). Ako prvý premiér (1. 1. 1993 – 2. 1. 1998) samostatnej Českej republiky sa usiloval o jej skorú premenu na štandardný demokratický štát s trhovou ekonomikou. Zastával rezervovaný postoj k stredoeurópskej spolupráci, bol skeptický k cieľom európskej integrácie a dôrazným obhajcom tzv. českých záujmov, usiloval sa o samostatný vstup Českej republiky (nie súčasne so SR) do EÚ a NATO. Presadzoval rýchlu privatizáciu, vystupoval proti reštitúciám právnických osôb, najmä však katolíckej cirkvi, na čo využíval tradičný český antikatolicizmus. R. 1996 zostavil na základe volebných výsledkov volieb do Poslaneckej snemovne menšinovú vládu (koalícia ODS, KDU-ČSL, ODA) s toleranciou ČSSD, ktorá musela riešiť narastajúce ekonomické i sociálne problémy. V tomto období Klaus čelil aj silnejúcim vnútrokoaličným sporom a oponentom vo vlastnej strane. Po afére okolo nejasného financovania a falošných sponzorov ODS (v novembri 1997) bol verejne vyzvaný na odstúpenie z funkcie predsedu strany i predsedu vlády. Dňa 30. 11. 1997 podal demisiu celej vlády, na mimoriadnom kongrese ODS v Poděbradoch (13. – 14. 12. 1997) však získal dôveru väčšiny delegátov a bol znovuzvolený za predsedu strany.

Po predčasných voľbách v júni 1998 a po uzatvorení tzv. opozičnej zmluvy s ČSSD o rozdelení politickej moci sa stal predsedom Poslaneckej snemovne (do 2002). Rozpor medzi výrazne protiľavicovým zameraním predvolebnej kampane ODS a jej povolebnou politikou vyvolal ostrú kritiku médií a nespokojnosť u významnej časti verejnosti (demonštrácie požadujúce odchod Klausa i M. Zemana). Po rozhodnutí kandidovať na funkciu prezidenta sa v decembri 2002 vzdal funkcie predsedu strany (nahradil ho M. Topolánek) a stal sa jej čestným predsedom (funkcie sa vzdal 2008). R. 2003 – 13 (znovuzvolený 2008) prezident Českej republiky. Počas svojho úradu podpísal v apríli 2003 prístupovú zmluvu do EÚ, odmietal podpísať Lisabonskú zmluvu, čo urobil až po rozhodnutí Ústavného súdu 3. 11. 2009. Bol kritikom európskej integrácie (tzv. euroskepticizmus), vyslovoval sa za ekonomické slobody, nesúhlasil s bruselským centralizmom (zástanca tzv. národného štátu) ani so vstupom Českej republiky do eurozóny. V januári 2013 vyhlásil čiastočnú amnestiu, v ktorej okrem odpustenia niektorých trestných činov nariadil zastaviť trestné stíhanie za niektoré trestné činy, čo vyvolalo kritiku a pochybnosti o jej účele (Klaus bol obvinený zo snahy paralyzovať stíhanie závažných hospodárskych trestných činov a korupcie).

Autor viacerých kníh so spoločenskou, politickou a ekonomickou problematikou, napr. Cesta k tržní ekonomice zítřka (1990), Ekonomická věda a ekonomická reforma (1991), O tvář zítřka (1991), Signály ze srdce Evropy (1991), Česká cesta (1994), Dopočítávání do jedné (1995), Obhajoba zapomenutých myšlenek (1997), Proč nejsem sociálním demokratem (1998), My, Evropa a svět (2013). Nositeľ mnohých ocenení a vyznamenaní, napr. Radu bieleho dvojkríža SR (2013), Dr. h. c. mnohých svetových univerzít a i. vedeckých inštitúcií.

klaustrofília

klaustrofília [lat. + gr.], klaustrománia — chorobná túžba uzatvárať sa do malých priestorov, bezdôvodne sa v nich zamykať alebo ich vyhľadávať.

klaustrofóbia

klaustrofóbia [lat. + gr.] — chorobný neodôvodnený strach z pobytu v stiesnenom alebo uzavretom priestore, obava zostať sám v uzavretej miestnosti (→ fóbia). Osoba postihnutá klaustrofóbiou nedokáže strach potlačiť ani pri vedomí objektívnej bezpečnosti, čo vedie k úzkosti spojenej s vegetatívnymi príznakmi (potenie, trasenie, búšenie srdca, dýchavičnosť a i.).

klauzula

klauzula [lat.] —

1. dodatok doplňujúci zmluvu alebo inú úradnú listinu o určité podmienky jej plnenia, → doložka;

2. hud.kadencia;

3. lit. rytmické zakončenie verša, polverša alebo prozaického úseku. Podľa postavenia posledného prízvuku sa rozdeľuje na mužskú (s prízvukom na poslednej slabike), ženskú alebo trochejskú (s prízvukom na predposlednej slabike), daktylskú (s prízvukom na tretej slabike od konca) a hyperdaktylskú klauzulu (s prízvukom na štvrtej slabike od konca).

klauzúra

klauzúra [lat.] —

1. náb. uzavretý priestor v kláštore zabezpečujúci rehoľníkom a rehoľníčkam izoláciu pred vonkajším svetom; aj spôsob života v takejto izolácii spočívajúci prevažne v rozjímaní, v chórovej modlitbe a v mlčanlivosti. Na základe klauzúry nie je dovolené členom niektorých reholí opustiť kláštorné priestory (aktívna klauzúra) a súčasne návštevníkom kláštora (najmä osobám druhého pohlavia) vstupovať do jeho súkromných priestorov (pasívna klauzúra) z dôvodov osobnej ochrany a pestovania vnútorného života tam žijúcich rehoľných spoločenstiev. V dejinách rímskokatolíckej cirkvi bola klauzúra vymedzovaná pápežskými dekrétmi (tzv. pápežská klauzúra) a jej porušenie sa trestalo rôznymi opatreniami, a to najmä v ženských kláštoroch (dekrét Bonifáca VIII. Periculoso, 1298). V 16. stor. vznikli aj prísne klauzúry pre mužské spoločenstvá, ktoré upravovali dekréty Pia V. (Circa pastoralis officii e Regularium, 1566; Decet Romanum Pontificem, 1570). Neskôr však boli niektoré klauzúrne privilégiá, ako aj tresty vyplývajúce z ich nedodržania zrušené dekrétom Benedikta XIV. Regularis Disciplinae (1742) a bulou Pia IX. Apostolicae Sedis moderationi (1969). Podstatné prvky úpravy klauzúry predchádzajúcich pápežov prebral aj Kódex kánonického práva (1917). V 20. stor. prísne predpisy klauzúry upravili a zmiernili aj viaceré dokumenty pápežov a 2. vatikánskeho koncilu. Zodpovednosť za konkrétne používanie klauzúry sa právne presunula na jednotlivé kláštory a rehoľné spoločenstvá. Kódex kánonického práva (1983; kánon 667) sa odvoláva na úpravu klauzúry podľa vlastného rehoľného práva alebo na pápežské zvláštne právo. V súčasnosti sa rozlišujú dva typy klauzúry: všeobecná klauzúra nekontemplatívnych kláštorov, pri ktorej sa vyžaduje dodržiavanie aspoň minimálneho priestoru na privátnu sféru členov spoločenstva, a všeobecná klauzúra kontemplatívnych kláštorov (mníšskeho života naplneného modlitbami bez možnosti vychádzania mimo kláštora), pri ktorej sú najmä ženské kláštory povinné dodržiavať normy tzv. pápežskej klauzúry. K posledným dokumentom upravujúcim pápežské klauzúry ženských kláštorov patrí Verbi sponsa (1999), ktorý vydala Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života Rímskej kúrie;

2. ped. aj klauzúrna skúška — písomná skúška žiaka alebo študenta, ktorá sa koná pod dozorom pedagógov alebo poroty v určených miestnostiach bez prístupu verejnosti. V školách s technickým alebo s umeleckým (výtvarným) zameraním má podobu súbornej záverečnej práce (klauzúrna práca) praktického charakteru na danú tému, ktorá býva obyčajne realizovaná pod vedením pedagóga;

3. vodohosp. aj klauza — malá vodná nádrž na horných úsekoch potokov a bystrín v horských častiach dolín slúžiaca na akumuláciu vody na jednorazové zväčšenie prietoku v nich potrebné na splavenie dreva. Hrádza klauzúry je vybudovaná z otesaných brvien, vyplnená kameňom a hlinou a v jej strede sa nachádzajú dve výpustné stavidlá, niekedy býva aj sypaná (z drevených brvien sú postavené iba priepusty, ktorými sa vypúšťa voda) a proti vplyvom počasia chránená šindľovou strechou. Klauzúrou je napr. vodná nádrž na potoku Belá pri Smižanoch v Slovenskom raji vybudovaná 1781 (obnovená 1917 a 1928, zrekonštruovaná 1980) alebo vodná nádrž Hrončok na Kamenistom potoku vo Veporských vrchoch vybudovaná 1881 (zrekonštruovaná 2002 – 03).

kláves

kláves [lat.] — ovládací prvok zariadenia;

1. hud. dvojramenná drevená páka v strede nasadená na kovový kolík, ktorej predná časť je obložená slonovinou alebo plastom alebo je vyrobená z ebenového dreva. Stlačením klávesu sa uvedie do pohybu príslušný mechanizmus hudobného nástroja (čembalo, klavír, organ) a úderom na strunu (pri elektronických a elektroakustických hudobných nástrojoch aj elektronicky) sa vylúdi tón; súčasť klaviatúry;

2. inform. angl. key — mechanický prvok (tlačidlo) klávesnice zariadenia (počítač, mobilný telefón a i.) umožňujúci ovládanie zariadenia tlakom ľudského prsta. Každý kláves je spravidla označený znakom alebo symbolom funkcie, ktorú reprezentuje. Stlačením klávesu sa ovláda elektrický spínač alebo iný snímací prvok (napr. senzor). Kláves nie je aretovaný, t. j. po uvoľnení tlaku prsta sa vráti do pôvodnej polohy;

3. → písací stroj.

klávesnica

klávesnica — sústava klávesov;

1. hud. → klaviatúra;

2. inform. a) počítačová klávesnica, angl. keyboard — vstupné zariadenie počítača určené na vkladanie znakov a príkazov. Klávesnicu tvorí sústava klávesov, snímačov a riadiacej elektroniky, ktorá po stlačení klávesu pošle do počítača jeho kód. V počítači kód preberie ovládač klávesnice, ktorý mu priradí dohodnutý význam, napr. písmeno podľa tabuľky národnej abecedy.

Klávesnice sa vyrábajú v rôznych variantoch, líšia sa typom snímačov, počtom a rozmiestnením klávesov, dizajnom ap. Podľa spôsobu snímania stlačenia klávesu sa rozoznávajú mechanické (každý kláves spína samostatný spínač), membránové (spínače sú súčasťou spoločnej membrány), bezkontaktné kapacitné (založené na zmene elektrickej kapacity), bezkontaktné magnetické (založené na Hallovom jave) a iné klávesnice. Súbor znakov a ich rozloženie na klávesnici závisia od používaného jazyka a možno ich softvérovo modifikovať. Na klávesniciach s podporou abecied jazykov používajúcich latinské písmo prevládajú v ich centrálnom poli s klávesmi so znakmi bez diakritiky rozloženia písmen QWERTY (americké), QWERTZ (nemecké) a AZERTY (francúzske) prevzaté z klávesnice písacieho stroja, pričom klávesy so znakmi s diakritikou, ako aj číslice, špeciálne znaky a riadiace klávesy (šípky ap.) bývajú umiestnené na okrajoch klávesnice alebo v jej pravej časti. Niektoré klávesnice majú klávesy vizuálne zoskupené v sekciách, okrem hlavnej sekcie na ľavej strane to býva numerická sekcia vpravo a sekcia riadiacich klávesov medzi nimi.

Niektoré znaky sa vkladajú priamo stlačením jedného klávesu, na vkladanie iných znakov, najmä riadiacich, je potrebné súčasne s klávesom znaku stlačiť jeden alebo viac špeciálnych klávesov – modifikátorov. Často používaným je modifikátor Shift, ktorý umožňuje vloženie veľkého písmena, ďalšími modifikátormi sú napr. klávesy Ctrl, Alt, AltGr alebo kláves Command (na klávesniciach počítačov Apple), ktorých súčasné stlačenie s iným znakom je zvyčajne interpretované ako príkaz operačnému systému alebo spustenému programu (napr. stlačením kombinácie klávesov Ctrl a B sa v niektorých textových programoch vyznačený text vysádza tučne). Stlačenie modifikátora môže ovplyvňovať aj funkcie spojené so súčasným stláčaním tlačidiel myši alebo iného vstupného zariadenia. Stlačenie niektorých klávesov ovplyvňuje funkciu klávesov, ktoré sú stlačené následne. Napr. stlačenie klávesu CapsLock spôsobí, že až do jeho opätovného stlačenia sa vkladajú veľké písmená namiesto malých. Naopak, stlačenie tzv. mŕtveho klávesu ovplyvňuje len stlačenie nasledujúceho klávesu (táto funkcia zodpovedá mŕtvemu klávesu písacieho stroja a obvykle sa používa na vkladanie znakov s diakritikou).

Klávesnice sa k počítaču pripájajú káblom alebo bezdrôtovo a môžu byť doplnené aj inými vstupnými zariadeniami, napr. hmatníkom. Z hľadiska počítača sa ako klávesnica správajú aj iné vstupné zariadenia, napr. čítač čiarového kódu;

b) virtuálna klávesnica — grafický softvérový komponent umožňujúci podobne ako počítačová klávesnice vkladať znaky do počítača. Zvyčajne má tvar obdĺžnika, ktorý sa zobrazuje na displeji a pozostáva z polí označených zodpovedajúcimi znakmi aktivujúcich sa kliknutím myšou alebo dotykom. Využíva sa najmä pri tabletoch, smartfónoch a i. počítačoch, ktoré nie sú vybavené počítačovou klávesnicou.

klaviatúra

klaviatúra [lat.], klávesnica — sústava klávesov umožňujúca prostredníctvom príslušnej mechaniky alebo traktúry hudobného nástroja alebo elektronicky vznik tónu. Predstavuje súčasť klávesových hudobných nástrojov (klavíra, organa, čembala, harmónia, klavichordu, kejbordu, syntetizátora ap.). Klaviatúra je spravidla zložená z bielych klávesov obložených slonovinou (v minulosti aj kosťou, dnes aj plastom) a z čiernych klávesov vyrobených z ebenového dreva. Biele klávesy sú na klaviatúre umiestnené nižšie (bližšie k hráčovi), čierne vyššie (ďalej od hráča) a všetky sú zoradené v oktávach, z ktorých každá obsahuje 7 bielych a 5 čiernych klávesov. Biele klávesy sú zoradené tak, že vzniknuté tóny tvoria diatonický rad (zložený z celých tónov a poltónov), a čierne a biele klávesy tak, že tóny tvoria chromatický (poltónový) rad. Klaviatúra sa dnes používa na ovládanie kladivkovej mechaniky nástroja, pomocou ktorej sa vyludzuje tón, pričom sa využíva tlak prsta. Pri organe a čembale sa klaviatúra nazýva aj manuál. Pri organe sa používa manuálová a nohová (pedálová) klaviatúra. V 14. stor. sa klaviatúra v dnešnom ponímaní stala základom nových nástrojov klavírneho typu a postupne sa ustálila v dnešnej podobe, na vyludzovanie tónov sa však používal iný typ mechaniky nástroja ako v súčasnosti. Východiskom usporiadania klávesov na klaviatúre sa stala diatonická stupnica, ktorá bola v 12. stor. na klaviatúre rozdelená na 7 (bielych) klávesov – c, d, e, f, g, a, h, koncom 14. stor. k nim pribudli čierne klávesy b, fis, gis a neskôr dis, cis. Niektoré nástroje, napr. organ a čembalo, boli vybavené viacerými manuálmi uloženými nad sebou. Určité tóny sa v najhlbšej polohe (v krátkej oktáve) ladili odlišne: na mieste klávesov e, f, fis, g, gis zneli tóny c, f, d, g, e. Okrem krátkej oktávy existovala aj lomená oktáva, pri ktorej boli klávesy fis, gis rozdelené na prednú a zadnú časť, pričom predná sa ladila ako d, e, zadná ako fis, gis. Na mieste klávesov e, f, fis, g, gis zneli tóny c, f, d/fis, g, e/gis. V 18. stor. sa používala farebne inverzná klaviatúra s čiernymi, nižšie umiestnenými a s bielymi, vyššie umiestnenými klávesmi. V 16. stor. mal rozsah klaviatúry strunových klávesových nástrojov asi 4 oktávy, Cc3 (f3), koncom 17. stor. 5 oktáv, F1f3. Organy mali rozsah klaviatúry štyri oktávy, Cc3, neskôr až päť oktáv, pričom hlboké tóny sa ovládali pedálom alebo hlbokým registrom manuálu. Rozsah klaviatúr sa začal zväčšovať až nástupom kladivkového klavíra a v 20. rokoch 19. stor. dosahoval 6 oktáv, C1c4, a okolo 1850 7 oktáv, A2a4, neskôr sa rozšíril až po c5. Dnešný, moderný klavír má 88 klávesov a tónový rozsah A2c5. V súčasnosti sa pri rôznych elektronických hudobných nástrojoch využívajú klaviatúry s variabilným rozsahom, najčastejšie so 49, 61, 76 alebo s 88 klávesmi. V 16. stor. sa konštruovali aj špeciálne klaviatúry, pri ktorých vzdialenosť medzi tónmi bola menšia ako poltón, napr. klaviatúra Vita Trasuntina (*1526, †1606) mala 31 klávesov v jednej oktáve a v celom rozsahu 125 klávesov a umožňovala hru v čistom ladení v každej tónine. Tento typ klaviatúry využil 1864 pri svojom enharmonickom kladivkovom klavíri Vladimir Fiodorovič Odojevskij (*1803, †1869). V dôsledku zavedenia a používania chromatickej klaviatúry s 12 bielymi a čiernymi klávesmi vzniklo okolo 1700 temperované ladenie. V 90. rokoch 19. stor. a začiatkom 20. stor. boli konštruované klaviatúry pre štvrťtónové klavíry a harmóniá, vzniklo však pre ne len málo kompozícií. Klaviatúra mechovej (ťahacej) harmoniky má klávesy menších rozmerov, ktoré slúžia na ovládanie vzduchových ventilov, a jej rozsah tvoria 2 až 3 oktávy.

klavičembalo

klavičembalo [tal.], clavicembalo — označenie veľkého čembala s rezonančnou skriňou v tvare krídla (angl. harpsichord, fr. clavecin, nem. Kielflügel, tal. gravicembalo).

klavichord

klavichord [lat. + gr.], clavichord — historický strunový klávesový nástroj známy pravdepodobne od 2. polovice 14. stor. Pozostáva z rezonančnej skrine obdĺžnikového pôdorysu (dĺžka asi 120 – 170 cm), na ktorej sú pozdĺž klaviatúry a rovnobežne s dlhšou stranou nástroja natiahnuté struny. Vľavo sú struny uchytené v závesných kolíkoch, vpravo v ladiacich kolíkoch. Tón vzniká úderom o strunu asi 13 mm vysokej mosadznej tangenty v tvare obráteného lichobežníka umiestnenej na opačnom konci klávesu. Stlačením klávesu tangenta rozdelí strunu na dve časti, pričom jedna časť (od tangenty po kobylku) voľne kmitá a znie, kým druhá (od tangenty po závesný kolík) je tlmená pruhom látky vpleteným medzi strunami. Struna znie tak dlho, pokým je kláves stlačený. Po jeho uvoľnení utlmí látka chvenie celej struny. Existovali dva typy klavichordu, a to viazaný, pri ktorom viacerým klávesom prináležala jedna struna, resp. jeden zbor strún, a voľný, pri ktorom každému klávesu prináležala jedna struna, resp. jeden zbor strún. Klavichord mal zvyčajne na vylúdenie každého tónu dve struny (dvojzborové ostrunenie). Klavichord patril k uznávaným nástrojom kantabilnej hry. Ako sólový nástroj bol určený na domáce muzicírovanie, jeho jemný zvuk mohol vyniknúť najmä v malých priestoroch. Najpopulárnejší bol v 2. polovici 18. stor., začiatkom 19. stor. jeho popularita klesla, oživenie záujmu oň nastalo až na konci 19. stor. pri interpretácii predklasicistickej klavírnej hudby. Klavichord bol obľúbeným nástrojom C. Ph. E. Bacha, ktorý preň napísal viaceré skladby.

klavír

klavír [fr. > nem.] — strunový klávesový nástroj, pri ktorom tón vzniká úderom kladivka na strunu. Základ klavíra tvoria ozvučná (rezonančná) doska so strunami a kladivková mechanika, ktoré sú umiestnené v drevenej skrini (obyčajne z hruškového dreva), a klaviatúra. Dnešný, moderný klavír má 88 klávesov s tónovým rozsahom A2 – c5.

Rozoznávajú sa dva druhy klavíra: krídlo (krídlový klavír), ktoré môže byť krátke, polokoncertné, koncertné (dĺžka 260 cm) a veľké koncertné (310 cm), a pianíno. Pri krídle sú struny umiestnené v skrini tvaru vtáčieho krídla a napnuté horizontálne smerom od hráča a kolmo na klaviatúru, pri pianíne sú umiestnené v nižšej skrini obdĺžnikového pôdorysu a napnuté vertikálne. Natiahnuté sú na oceľovom ráme a napínajú sa pomocou kovových kolíkov. Basové struny sú obkrútené jemným medeným drôtom. Ku každému klávesu sú vedené tri alebo dve struny (zborové ostrunenie). Klaviatúra, struny, kladivká, tlmiče a pedále tvoria klavírnu mechaniku. Pri stlačení klávesu sa kladivko umiestnené na druhom konci klávesovej páky vymrští k jednej strune, resp. k dvojici alebo k trojici strún a úderom ich rozozvučí, pričom sa vzápätí odkloní, aby struny mohli znieť. Uvoľnením klávesu sa chvenie struny stlmí. Pedále sú dva alebo tri, pri dvoch pedáloch pravý pedál dvíha tlmiče strún, takže struny môžu voľne znieť a doznievať. Pri krídle ľavý pedál posúva kladivká doprava tak, aby sa dotýkali vždy iba jednej struny z dvojice, resp. z trojice strún (označenie una corda = jedna struna). Pri pianíne ľavý pedál dvíha kladivká bližšie k strunám, čím sa ich úder na strunu zoslabí. Tretí pedál (nie je vždy súčasťou nástroja) spôsobuje dlhé doznievanie tých tónov, ktoré zneli v momente zošliapnutia pedálu.

Predchodcami klavíra sú čembalo a klavichord, ktoré sa od neho líšia predovšetkým tým, že na rozozvučanie strún sa pri nich nepoužíva kladivková mechanika. Pravdepodobne prvý nástroj s kladivkovou mechanikou (aj kladivkový klavír) skonštruoval Bartolomeo Cristofori (*1655, †1731) vo Florencii (písomne doložený 1698). V detailnom opise z 1709 sa nový nástroj nazýva gravecembalo col piano e forte (odtiaľ pôvodný názov klavíra fortepiano, pianoforte), čo poukazuje na to, že na rozdiel od čembala (cembalo col penne) umožňuje dynamickú hru, t. j. odstupňovanie intenzity tónu v závislosti od zmeny tlaku prstov na klávesy. Cristoforiho druhá zdokonalená mechanika, ktorú majú jeho 3 zachované nástroje (1720, 1722, 1726), tvorí základný princíp mechaniky moderného klavíra. Existujú 2 základné typy klavírnych mechaník.

Základ anglickej mechaniky tvorí tzv. nárazová jazýčková mechanika (nemecky Stosszungenmechanik; veľmi podobná mechanike B. Cristoforiho) vyvinutá G. Silbermannom a jeho synovcom J. H. Silbermannom, pri ktorej sú kladivká pripevnené k samostatnej kladivkovej lište. Nimi zhotovené klavíry s touto mechanikou sa zachovali dodnes. Okolo 1780 ju zdokonalil a preslávil Angličan John Broadwood (*1732, †1812; preto názov anglická mechanika).

Základ viedenskej mechaniky tvorí tzv. vymršťovacia jazýčková mechanika (nemecky Prellzungenmechanik; aj nemecká mechanika) vyvinutá pravdepodobne na začiatku 80. rokov 18. stor. Johannom Andreasom Steinom (*1728, †1792) v Augsburgu, pri ktorej je os násadky s kladivkom upevnená vo vidlici (nemecky Kapsel) nasadenej na opačnom konci klávesu. Okolo 1790 ju pravdepodobne zdokonalil viedenský výrobca klavírov Anton Walter (*1752, †1826; preto názov viedenská mechanika) a preslávili ju klavíry z dielne Steinovej dcéry Nanette (*1769, †1833) a jej manžela Johanna Andreasa Streichera (*1761, †1833). Klavíry s anglickou mechanikou mali hlbší ponor klávesov a ťažší chod než klavíry s viedenskou mechanikou, ktorá bola známa ľahkým a jemným chodom. Vyrábali sa klavíry tvaru krídla (Hammerflügel, grand piano) prevzatého z čembala, klavíry obdĺžnikového pôdorysu (stolové klavíry; Tafelklavier, square piano) prevzatého z klavichordu a virginalu a pôdorysu ležiacej harfy (malé klavíry; liegende Harfe, lying-harp pianos). Boli vyvinuté aj kolmo postavené druhy krídlového klavíra (napr. pyramídové, lýrové a žirafové), ktoré boli na rozdiel od tradičného krídlového klavíra s horizontálnym umiestnením strún charakteristické vertikálnym usporiadaním strún. Stolové klavíry mali struny uložené priečne, paralelne s klávesnicou.

Moderné pianíno (Pianino, upright piano) sa vyvinulo z vertikálnych typov krídlového klavíra a od 1. polovice 19. stor. postupne nahrádzalo v domácnostiach stolový klavír. Od 70. rokov 18. stor. sa do mechaniky najmä nemeckých klavírov zavádzal celý rad rôznych registrov, napr. harfový (Harphenzug, harp stop), pianový (Pianozug, moderator), unacorda, register pripomínajúci zvuk fagotu a register s tzv. tureckou (janičiarskou) hudbou (napodobňujúci zvuk rôznych bicích nástrojov), ktoré sa rôznym spôsobom uvádzali do činnosti ručnými alebo kolenovými pákami a pedálmi. Tónový rozsah klavíra sa neustále zväčšoval, hoci tento vývoj nebol priamočiary.

R. 1821 si parížsky nástrojár S. Érard a jeho synovec Pierre Érard (*1796, †1855) patentovali mechaniku dvojitej západky, resp. vypúšťača (double échappement), ktorý umožňoval rýchle opakovanie tónu. Okolo 1840 túto mechaniku zjednodušil francúzsky klavírny virtuóz, skladateľ a výrobca klavírov Henri Herz (*1803, †1888). Herzova-Érardova mechanika prekonala všetky ostatné druhy klavírnych mechaník vrátane viedenskej (hoci tá pretrvala vo výrobe klavírov až do konca 19. stor.; vo viedenskej firme Bösendorfer bola sériová výroba štandardného modelu klavíra s viedenskou mechanikou ukončená pred 1. svetovou vojnou) a v základných princípoch zostala nezmenená až dodnes.

V polovici 19. stor. sa začal používať aj liatinový rám strún a krížostrunný poťah, pri ktorom sú basové struny natiahnuté šikmo naprieč nad diskantnými strunami kvôli lepšiemu využitiu rezonančnej dosky. Na konci 18., a najmä v 19. stor. začali vo svete vznikať početné firmy na výrobu klavírov, z ktorých mnohé fungujú dodnes, napr. C. Bechstein (zal. 1853) a Blüthner (1853) v Nemecku, Steinway & Sons (1853) v USA, Bösendorfer (1828) v Rakúsku, Pleyel (1807) a Érard (1777) vo Francúzsku, Broadwood & Sons (1773) a Érard (založená 1786 ako pobočka firmy Érard v Paríži) v Spojenom kráľovstve, Petrof (1864) v Česku, Yamaha (1897) v Japonsku.

Na Slovensku je výroba kladivkového klavíra doložená 1780 a spája sa s menom banskobystrického organára M. Podkonického. Najvýznamnejšou firmou na výrobu klavírov na území dnešného Slovenska bola firma C. W. Schmidta a jeho syna C. J. L. Schmidta založená asi 1822 v Bratislave (Schmidtovci). R. 1840 založil v Bratislave klavírnu dielňu Peter Werner (*1812, †1891), ktorú po jeho smrti viedli jeho potomkovia (zanikla 1949). V Bratislave vyrábali klavíry aj J. G. Klöckner a jeho syn K. Klöckner, Jacob Kojanitz (*1781, †1840), Johann Fazekas (*1806, †1874), Georg Bubenik st. (*1813, †1880) a Georg Bubenik ml. (*1848, †asi 1891). K významnejším mimobratislavským výrobcom patrili Jacob Roth (*1787, †1876) vo Vrbove, Ludwig Kauffmann (*1798, †1852) a Joseph Schmidt (*1790, †1873) v Levoči, Samuel Raisz (*1776, †1855) v Kežmarku a Johann Komornik (*1767, †1812) v Košiciach.

klavírne trio

klavírne trio

1. komorný súbor v nástrojovom obsadení klavír, husle a violončelo;

2. komorná skladba pre klavír, husle a violončelo. Druh komornej hudby historicky vychádzajúci z barokovej sonáty, ktorej základom je triová sonáta. V klasicizme je klavírne trio úzko spojené s klavírnou sonátou, ktorú bolo možné ľubovoľne upraviť na klavírne duo (pre klavír a ďalší nástroj), prípadne trio. V romantizme sa stalo popri klavírnom kvartete a klavírnom kvintete obľúbeným druhom komornej hudby. Klavírne trio je zastúpené v tvorbe svetových (L. van Beethoven, J. N. Hummel, J. Brahms, C. Debussy, M. Ravel) i slovenských (J. L. Bella, J. Kresánek, V. Godár, I. Zeljenka) skladateľov.

klavus

klavus [lat.], clavus — ohraničený, bolestivý mozoľ kruhovitého tvaru s centrálne zvýraznenou hyperkeratózou. Najčastejšie vzniká dlhobobým tlakom na kožu prstov alebo chodidiel u osôb so zníženou klenbou nôh alebo u osôb nosiacich nevhodnú obuv.

Klazomény

Klazomény, gr. Klazomenai, tur. Kilizman — grécke antické mesto (mestský štát) v Malej Ázii na brehu Izmirského zálivu (Egejské more), dnes súčasť mesta Urla v Turecku asi 30 km západne od mesta İzmir. Územie bolo osídlené už v období mykénskej kultúry. Mesto bolo založené počas gréckej kolonizácie (750 – 500 pred n. l.) Iónmi z Kolofónu a stalo sa súčasťou zväzku dvanástich iónskych mestských štátov. Na prelome 6. a 5. stor. pred n. l. sa zapojilo do iónskeho povstania proti perzskej nadvláde, počas ktorého ho pravdepodobne na zač. 5. stor. obyvatelia presťahovali na blízky ostrov Ajios (Agios) Joannis. V 5. stor. pred n. l. sa stalo členom Aténskeho námorného spolku, do ktorého pokladnice platilo pravidelný príspevok (foros) vo výške 12,5 talentu. R. 334 pred n. l. vyslobodil Klazomény spod nadvlády Peržanov Alexander III. Veľký, neskôr sa pod ich nadvládu dostali opäť. V rímskom období súčasť rímskej provincie Asia (Ázia). V 6. – 5. stor. pred n. l. bolo známe výrobou vypaľovanej červenofigúrovej keramiky i terakotových maľovaných sarkofágov. Rodisko gréckych filozofov Anaxagora z Klazomén a (sofistu) Skopeliana (1. – 2. stor.).

kĺb

kĺb — pohyblivý spoj dvoch navzájom sa dotýkajúcich častí celku, ktorý im bez oddelenia umožňuje obmedzený pohyb;

1. lek. articulatio, articulus — pohyblivé spojenie dvoch alebo viacerých kostí, ktoré sa dotýkajú svojimi koncovými časťami (kĺbovými plochami). Kĺbové konce kostí majú geneticky podmienený geometrický tvar, pričom jedna kosť je zakončená hlavicou a druhá kĺbovou jamou (kĺbová hlavica a kĺbová jama do seba zapadajú); kĺbové plochy sú pokryté tenkou vrstvou chrupky. Kĺb je obalený súvislým väzivovým obalom (kĺbovým puzdrom), ktorý obklopuje kĺbovú dutinu obsahujúcu za normálnych okolností malé množstvo kĺbového mazu (synovia). Kĺbové puzdro je dostatočne voľné, aby neobmedzovalo fyziologické pohyby, a pritom pevné, aby zabránilo väčšej voľnosti a oddialeniu kĺbových plôch; spevňujú ho pruhy pevných väzov (→ kĺbové väzy). Vonkajšia väzivová vrstva kĺbového puzdra (väzivová blana) obsahuje viac kolagénových vláken a zvyčajne je zosilnená väzmi, vnútorná (mazotvorná blana) je tvorená redším väzivom a produkuje do kĺbovej dutiny hustú viskóznu tekutinu, kĺbový maz, ktorý vyživuje kĺbové chrupky a súčasne znižuje mechanické trenie kĺbových plôch pri pohybe. Súčasťou niektorých kĺbov sú zvláštne štruktúry, a to kĺbový val (pruh chrupky alebo väziva, ktorého funkciou je rozšírenie kĺbovej jamy), kĺbový disk (platnička z väzivovej chrupky medzi kĺbovými plochami rozdeľujúca kĺb na dve dutiny), kĺbový kosáčik, kĺbové svaly (drobné svalové snopce, ktoré sa upínajú na kĺbové puzdro a napínajú ho) a mazové vačky (dutiny rôznej veľkosti, ktoré obsahujú tekutinu podobné kĺbovému mazu). Kĺby sú zásobované krvou z ciev, ktoré prebiehajú v ich blízkosti a okolo kĺbového puzdra často vytvárajú sieť. Inerváciu kĺbu zabezpečujú nervy, ktoré inervujú aj svaly v jeho okolí. Každý kĺb umožňuje určité štandardné pohyby v určitom rozsahu. Rozsah pohybu je daný anatomickou stavbou príslušného kĺbu (geometrickým tvarom kĺbovej hlavice a kĺbovej jamy), ako aj veľkosťou kĺbového puzdra a usporiadaním kĺbových väzov, smer pohybu je určený tvarom styčných plôch a priestorovými pomermi svalových úponov.

Podľa počtu kostí, ktoré sa podieľajú na vytvorení kĺbu, sa rozlišujú jednoduché (tvoria ich 2 kosti) a zložené kĺby (tvoria ich 3 alebo viac kostí alebo 2 kosti, medzi ktorými je kĺbový disk alebo kĺbový kosáčik). Podľa tvaru dotýkajúcich sa kĺbových plôch a počtu osí, okolo ktorých sa pohyb uskutočňuje, sa kĺby rozdeľujú na guľovité (rozlišujú sa voľné guľovité kĺby umožňujúce pomerne veľký rozsah pohybov, pretože ich veľká hlavica sa pohybuje v pomerne malej kĺbovej jame, napr. ramenný kĺb, a obmedzené guľovité kĺby umožňujúce obmedzený rozsah pohybov, pretože kĺbová hlavica je hlbšie zanorená do kĺbovej jamy, napr. bedrový kĺb), elipsovité (styčné plochy majú elipsovitý tvar, pričom jedna kĺbová plocha je konvexná a druhá konkávna, pohyb je možný vo dvoch na seba kolmých osiach, napr. vretennozápästný kĺb), dvojhrboľové (na každej kĺbovej kosti sú dve kruhovité alebo vajcovité styčné plochy, pohyb je obmedzený vo dvoch osiach, obmedzená je rotácia, napr. kolenný kĺb), sedlovité (styčné plochy majú tvar konského sedla, pohyb je vo dvoch smeroch, napr. zápästnozáprstný kĺb palca), valcovité (pohyb sa uskutočňuje okolo jednej osi kolmej na dlhú os kosti, môžu byť napr. otáčavé – medzičlánkové kĺby ruky, a kladkovité – ramennolakťový kĺb) a kolesové (konvexná styčná plocha sa otáča okolo konkávnej, pohyb sa uskutočňuje pozdĺž dlhej osi kĺbu, napr. vzdialenejší vretennolakťový kĺb). Osobitnými druhmi sú ploché a pevné kĺby, ktoré sa nachádzajú na chrbtici a pri spojení krížovej kosti, napr. medzistavcové kĺby a spojenie panvy s krížovou kosťou;

2. stav. stavebný spojovací prvok dvoch konštrukčných oceľových (zriedka železobetónových) častí umožňujúci ich vzájomné čiastočné pootočenie okolo osi kolmej na rovinu pôsobiacich síl. Podľa umiestnenia v konštrukcii sa rozlišuje vrcholový kĺb (nazývaný aj stredový, napr. vo vrchole oblúka, v Gerberovom nosníku), kĺb v podpere (spája podperu s konštrukciou) a pätkový kĺb v pätke stĺpa, rámu alebo oblúka (v pätke sa stĺp, resp. rám alebo oblúk s kĺbovým uložením zužuje alebo sa na úložnej doske pätky zhotoví polguľový náliatok – guľový kĺb, na ktorom sa stĺp osadí). Ďalšími druhmi kĺbov sú valivý kĺb, čapový alebo svorníkový kĺb a kyvadlový kĺb (medzi susednými časťami konštrukcie je umiestnený zvislý kyvný prút). Špecifickým druhom je plastický kĺb, ktorý sa vytvára zámerným poddimenzovaním miesta alebo prierezu v konštrukcii, aby sa v ňom pri zaťažení prekročením medze pružnosti vytvorila miestna plastická deformácia (plastický kĺb). Po vzniku plastického kĺbu napätie v takomto priereze ďalej nevzrastá, ale sa prerozdeľuje do ostatnej časti konštrukcie, čím sa zvyšuje jej únosnosť. Ak celkový priehyb konštrukcie nie je priveľký alebo ak sa nevyskytne strata stability, využitím plastického kĺbu možno zmenšiť rozmery konštrukcie, a znížiť tak spotrebu materiálu;

3. stroj. a) pohyblivý spoj dvoch strojových súčastí zabezpečujúci nastavenie ich vzájomnej polohy a žiadaný druh pohybu; b) pohyblivé spojenie dvoch hriadeľov na prenos krútiaceho momentu medzi nimi. Spojenie rôznobežných hriadeľov pomocou kĺbu sa nazýva kĺbová spojka.

klbkovité

klbkovité, Glomerellaceae — čeľaď parazitických húb nejasnej evolučnej príbuznosti z triedy Sordariomycetes, v starších botanických systémoch čeľaď Phyllachoraceae. Klbkovité spôsobujú hnilobu ovocia, obilia a zeleniny. Majú čierne plodnice s tenkostennými vreckami a zvyčajne jednobunkové askospóry uvoľňujúce sa cez ostiolum, nepohlavným štádiom je acervulus. Patrí sem napr. rod klbko (Glomerella) približne s 15 druhmi, napr. klbko opásané (Glomerella cingulata, v starších systémoch známe ako glomerelka opásaná alebo v nepohlavnom, konídiovom štádiu ako hladkoplodka, Colletotrichum gloesporioides), ktoré zapríčiňuje napr. horkú hnilobu jabĺk.

kĺbová spojka

kĺbová spojka — nepružná hriadeľová spojka slúžiaca na spojenie dvoch rôznobežných hriadeľov a na prenos krútiaceho momentu medzi nimi. Keďže pri spojení hriadeľov kĺbovou spojkou sa hnaný hriadeľ vzhľadom na hnací hriadeľ otáča nerovnomerne, zvyčajne sa používajú dve symetricky usporiadané kĺbové spojky spojené spojovacím hriadeľom, čím sa nerovnomernosť odstráni (→ kĺbový hriadeľ). Podľa konštrukcie sa rozlišuje guľová, čapová a krížová kĺbová spojka, ktorá sa používa najviac (→ kardanový kĺb). Zvláštnym druhom kĺbovej spojky je homokinetický kĺb (sférický, guľôčkový kĺb), ktorý prenáša krútiaci moment medzi rôznobežnými hriadeľmi a zachováva konštantnú uhlovú rýchlosť otáčania hnaného i hnacieho hriadeľa.

kĺbové väzy

kĺbové väzy — pruhy väzivového tkaniva v okolí kĺbu, ktoré spevňujú kĺbové puzdro, pridŕžajú kĺbové kosti v správnej polohe a obmedzujú krajné alebo nefyziologické pohyby kĺbu. Pri násilnom pohybe sa kĺbové väzy spravidla poškodia a môže dôjsť k vykĺbeniu, v menej zrejmých prípadoch k porušeniu stability kĺbu, ktoré sa môže stať chronickým, a zapríčiniť tak porušenie mechanickej funkcie kĺbu. Kĺbové väzy sú dôležité aj pri statickom zaťažení kolenného kĺbu, kde spolu s napätím okolitého svalstva umožňujú tzv. uzamknutie kĺbu.

kĺbový dopravný prostriedok

kĺbový dopravný prostriedok — koľajový (električka, vlak) alebo cestný (autobus, trolejbus) dopravný prostriedok zložený z viacerých dielov (článkov) spojených pomocou kĺbov, pričom spojovací priestor je prekrytý krycím mechom.

Jednoduchá kĺbová električka sa skladá z dvoch článkov, má tri dvojnápravové podvozky, z ktorých predný a zadný sú hnacie a tretí je pod kĺbom medzi článkami. V pravej bočnici každého článku (prípadne aj v obidvoch bočniciach) je umiestnených dvoje elektricky ovládaných dvier. Vložením ďalších nízkopodlažných článkov medzi dva pôvodné články kĺbovej električky vznikne viacčlánková električka. Kĺbový vlak predstavuje ucelenú súpravu pospájaných vozňov a lokomotívy (spravidla dvoch lokomotív – prednej a zadnej). Kĺbový autobus (podobne i trolejbus) je dvojdielny, pričom motor s hnacou nápravou je umiestnený v zadnom diele.

kĺbový hriadeľ

kĺbový hriadeľ, kardanový hriadeľ, kardan — hriadeľ na spojenie výstupného hriadeľa jedného stroja (zariadenia) so vstupným hriadeľom druhého stroja (zariadenia) alebo dvoch súčastí stroja, pričom osi hriadeľov nemusia ležať na jednej priamke; zabezpečuje prenos krútiaceho momentu medzi nimi. Skladá sa zo spojovacej časti (zvyčajne s posuvným členom umožňujúcim prenos krútiaceho momentu, napr. drážkovaný hriadeľ s drážkovanou objímkou, ktorý vyrovnáva aj zmenu dĺžky medzi hnacím a hnaným zariadením), na ktorej koncoch sa nachádzajú kĺbové spojky (najčastejšie kardanový kĺb).

Kĺbový hriadeľ sa používa v experimentálnych zariadeniach na meranie prenosu točivého momentu (napr. motorová brzda), v priemyselnej výrobe napr. v autobusoch a úžitkových automobiloch na prenos točivého momentu na väčšiu vzdialenosť – od motora po hnaciu strednú, respektíve zadnú nápravu. Pri motorových vozidlách sa kĺbový hriadeľ nazýva spojovací hriadeľ.

kĺbový kosáčik

kĺbový kosáčik, meniskus, meniscus articularis — útvar z chrupkového väziva kosákovitého tvaru nachádzajúci sa v kolennom kĺbe. Kĺbový kosáčik vyrovnáva rozdiely rôzneho zakrivenia kĺbových plôch, čím zmierňuje tlak na kĺbové plochy. V kolennom kĺbe sú dva kĺbové kosáčiky, a to bočný (meniscus lateralis, tzv. vonkajší meniskus) a prístredný (meniscus medialis, tzv. vnútorný meniskus), ktoré oddeľujú kĺbové plochy a súčasne pomáhajú vyrovnávať tvarové rozdiely medzi hlavicou stehnovej kosti a hornou kĺbovou plochou píšťaly. Stehnová kosť a píšťala sa dotýkajú len malou plochou, väčšinu dotykovej plochy tvoria kĺbové kosáčiky. Vonkajší okraj kĺbového kosáčika je hrubší, vnútorný okraj ostrý, na priereze sú trojboké. Po obvode sú zrastené s kĺbovým puzdrom. Odtrhnutie kĺbových kosáčikov od kĺbového puzdra spôsobuje ich uvoľnenie, pričom môže dôjsť k ich vklineniu medzi kĺbové plochy stehnovej kosti a píšťaly. Vzhľadom na tvarové rozdiely bočného a prístredného kĺbového kosáčika, spôsob ich fixácie a topografické vzťahy ku kĺbovým štruktúram dochádza oveľa častejšie k poškodeniu vnútorného kĺbového kosáčika (opotrebovaním, úrazom, natrhnutím, roztrhnutím ap.) často aj s poškodením iných mäkkých štruktúr kolena (tzv. poškodenie mäkkého kolena). Neliečené alebo nedostatočne ošetrené poranenia kĺbových kosáčikov vedú k ich degeneratívnym zmenám a k následným artrotickým zmenám celého kĺbu.

Klčov

Klčov — obec v okrese Levoča v Prešovskom kraji na styku Hornádskej kotliny s Levočskými vrchmi, 493 m n. m.; 636 obyvateľov (2015). Pahorkatinné, prevažne odlesnené územie, v Levočských vrchoch smrekové lesy a pasienky. V katastri obce sa nachádza prírodná rezervácia Hájik (vyhlásená 1988, rozloha 4,2 ha) zriadená na ochranu suchomilnej a teplomilnej vegetácie na flyši Levočských vrchov s viacerými vzácnymi a chránenými druhmi rastlín.

Obec písomne doložená 1258 ako Colchvan, 1263 – 82 Kulchua, Kulchuuan, 1280 Kulchua, 1282 Kolchvan, Kulchuwan, 1284 Kulchuan, 1297 Kolchua, 1302 Kulchuan, 1304 Kolcsa, 1308 Kulchuan, 1312 Colchwan, 1313 Kolchvan, Kolchuan, 1314 Cholswan, 1324 Kolcha, 1327 Kolchua, Kolchuan, 1328 Colchuan, Kolchuan, 1329 Kolchoan, Kolchuan, Kolchvan, 1340 Kolchuan, Kolchwan, 1349 Kolchuan, 1351 Kolchouan, 1355 Kolchwan, 1514 Koltswa, 1598 Kolchow, 1773 Kolcsva, Koltz, Kolczow, 1786 Kolcschwa, Kolcz, 1808 Kolcsva, Koltsch, Kolčwa, Kolčowa, 1863 Koltsó, 1873 – 1900 Kolcsó, 1902 Kolcsókoncsán, 1907 – 13 Kolcsó, 1920 Kolčov-Končany, 1927 – 48 Kolčov, 1948 Klčov.

Pôvodne patrila panstvu Hrhov, po 1300 kartuziánom na Skale útočišťa, po ich odchode 1543 – 1848 Spišskej Kapitule; 1548 a 1550 sa v daňových súpisoch uvádza ako zemepán O. Bátori, po 1671 patrila jezuitskému kolégiu v Levoči, od 1773 študijnému fondu zriadenému Máriou Teréziou na podporu školstva. R. 1530 obec vyplienili Kežmarčania. R. 1915 vyhorela. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a od pol. 20. stor. aj ovocinárstvom (1956 založená Šľachtiteľská stanica Klčov). V katastri obce existovala v stredoveku osada Markova Ves (doložená 1437 ako Markalfalva).

Po 1900 bola ku Klčovu pričlenená obec Končany (písomne doložená 1360 ako Kiskolchwan, Kuskolchwan, 1373 Kyskolchwan, 1402 Kyskolchan, 1474 Kyzkolzwa, 1484 Kyskolchwa, 1514 Kiskoltswa, 1529 Konchany, 1773 Koncsan, Koncsán, Kontschan, Konczán, 1786 Koncschan, 1808 Koncsán, Kontschan, Končany, 1863 Kontsan, 1873 – 82 Koncsán, 1888 – 1900 Koncsándolyán), ktorá sa pôvodne nazývala Malý Klčov, patrila domácim zemanom, v 15. stor. Šóšovcom a od 1514 Tőkeovcom a po 1882 – 1900 bola zlúčená s obcou Doľany.

Archeologické nálezy: sporadické nálezy zo stredného paleolitu a z mezolitu, sídlisko kultúry s mladšou lineárnou keramikou, želiezovskej a bukovohorskej kultúry, nálezy zo staršej až z neskorej bronzovej doby, hradisko púchovskej kultúry, ojedinelé nálezy przeworskej kultúry a z obdobia sťahovania národov, sídlisko z raného stredoveku (9. – 10. stor.), hradisko z vrcholného stredoveku (13. stor.). Stavebné pamiatky: rímskokatolícky Kostol narodenia Panny Márie (1808 – 09, prestavaný 1948).

klčovanie

klčovanie — odstraňovanie pňov a koreňov drevín z pôdy zvyčajne vykopávaním alebo vysekávaním. V minulosti bolo klčovanie jedným zo spôsobov získavania novej poľnohospodárskej pôdy premenou lesnej pôdy alebo zanedbaných pastvín na pole. Po odvezení úžitkového dreva sa vyklčovaná plocha očistila od zvyškov dreva a koreňov pomocou úzkej motyky (klčovnice) a následne sa odpadové drevo, vykopané korene, tráva a suché lístie spálili a popolom sa pohnojila pôda. Takto získané pole (kopanica, laz, klčovisko) sa prekopalo motykami a obsialo nenáročnými plodinami, napr. ovsom alebo jačmeňom, od začiatku 19. stor. sa do takejto pôdy sadili i zemiaky.

V súčasnosti je klčovanie v lesníctve súčasťou technológie celoplošnej prípravy pôdy v určitých špecifických prípadoch obnovy lesa, napr. pri priamom prevode nízkeho lesa na vysoký les alebo na Slovensku v centrálnej časti Záhorskej nížiny pri obnove borovicových porastov.

Klčovany

Klčovany — miestna časť obce Boleráz.

Kldiašvili, David

Kldiašvili, David, 11. 9 1862 Simoneti, región Imereti – 24. 4. 1931 tamže — gruzínsky spisovateľ. Pochádzal zo zemianskej rodiny, čo neskôr poznamenalo jeho literárnu tvorbu. Po absolvovaní vojenskej školy v Moskve (1882) pôsobil ako dôstojník v Batumi. Po Ruskej revolúcii 1905 – 1907 z vojenskej služby odišiel, ale po vypuknutí 1. svetovej vojny bol mobilizovaný, od 1917 žil vo svojom rodisku.

Autor poviedok Solomon Morbeladze (1894), Samadašviliho macocha (Samadašvilis dedinacvali, 1897) a Kamušadzeho ťažkosti (Khamušadzis gačirveba, 1900), v ktorých realisticky vykreslil každodenný život upadajúceho zemianstva v Imereti (ekonomický a morálny úpadok, poverčivosť a neschopnosť prispôsobiť sa novým spoločenským pomerom privádzajú predstaviteľov kedysi váženej spoločenskej vrstvy do tragikomických až beznádejných situácií), a Bakulove svine (Bakulas ghorebi, 1920), divadelných hier Irinino šťastie (Irines bedniereba, 1897) a Darispaniho nešťastie (Darispanis gasačiri, 1903), ktoré sa vyznačujú láskavým humorom. Kldiašviliho pamäti vyšli pod názvom Na mojej životnej ceste (Čemi cchovrebis gzaze, 1925).

Kleanthés z Assu

Kleanthés z Assu, genitív Kleantha, okolo 331 pred n. l. Assos, Troada, dnes Turecko – okolo 232 pred n. l. Atény — grécky filozof, predstaviteľ stoicizmu (staršie stoa). Pochádzal z chudobných pomerov. Pôsobil v Aténach, kde sa živil ako nosič vody a zároveň študoval filozofiu. Bol žiakom Zénóna z Kitia, neskôr sa stal jeho nástupcom vo vedení stoickej školy. Systematicky usporiadal a rozpracoval Zénónovo učenie a prehĺbil panteistický charakter stoicizmu. Jeho panteizmus je však dvojznačný, pretože Zeus je podľa neho nielen imanentnou silou prírody, ale aj bohom, ku ktorému sa možno modliť a ktorý sa stará o ľudí. Kleanthés z Assu zhrnul najdôležitejšiu etickú zásadu svojho učiteľa do podoby odporúčania – žiť v súlade s prírodou. V kozmológii vyzdvihoval význam Slnka, ale odmietal heliocentrizmus. Je ťažké presne určiť, ktoré myšlienky pochádzajú od neho a ktoré od jeho nástupcu vo vedení stoickej školy Chrysippa. Podľa Diogena Laërtského rozoznával 6 častí filozofického výkladu (dialektiku, rétoriku, etiku, politiku, fyziku a teológiu). Napísal okolo 50 spisov najmä s etickou tematikou, z ktorých sa zachovali len zlomky: O bohoch (Peri theón), O dialektike (Peri dialektikés), O čase (Peri chronu), Proti Aristarchovi (Pros Aristarchon) a i., k najzachovalejším patrí Hymnus na Dia. Svoj život ukončil dobrovoľným vyhladovaním.

Klearchos

Klearchos, genitív Klearcha, asi 450 pred n. l. – 401 pred n. l. Babylon (popravený) — spartský veliteľ. Počas peloponézskej vojny 411 pred n. l. bol vyslaný do Byzantia (dnes Istanbul), ktoré bolo pôvodne členom Aténskeho námorného spolku a prešlo na stranu Sparty, aby Aténam zabránil v opätovnom získaní kontroly nad mestom i nad obchodom cez čiernomorské úžiny; aténske vojsko vedené Alkibiadom 411 a 410 pred n. l. v niekoľkých námorných bitkách spartské vojsko podporované Peržanmi porazilo, Byzantion však neobsadilo. Klearchos tam potom vládol ako tyran, spartské vojsko ho napokon 403 pred n. l. z mesta vyhnalo. R. 401 pred n. l. stál na čele vojska zloženého z gréckych žoldnierov, ktoré podporilo povstanie Kýra Mladšieho proti svojmu bratovi, perzskému kráľovi Artaxerxovi II. Mnémónovi. Po Kýrovej smrti a porážke jeho vojska (401 pred n. l.) v bitke pri meste Kunaxa (severozápadne od Babylonu) bol Klearchos zlákaný do tábora perzského satrapu Tissaferna, zajatý a v Babylone popravený. Strastiplný pochod zachráneného Klearchovho vojska cez Malú Áziu k Čiernemu moru opísal grécky historik (a účastník bitky) Xenofón v diele Anabáza.

Kléber, Jean-Baptiste

Kléber [kle-], Jean-Baptiste, 9. 3. 1753 Štrasburg – 14. 6. 1800 Káhira, Egypt, pochovaný v Štrasburgu — francúzsky generál. Študoval architektúru v Paríži u J.-F. T. Chalgrina. Pre nedostatok finančných prostriedkov štúdium opustil a vstúpil do vojenských služieb. R. 1777 – 83 slúžil ako poddôstojník v rakúskej armáde, potom sa vrátil do Francúzska a pôsobil ako generálny inšpektor verejných stavieb a architekt. V období Francúzskej revolúcie vstúpil 1792 do Národnej gardy, kde rýchlo postupoval v hodnostiach. R. 1793 získal titul brigádneho generála a po potlačení povstania vo Vendée bol považovaný za jedného z najlepších generálov Francúzskej republiky. R. 1794 bol povýšený na divízneho generála a bojoval pod velením armádneho generála Jeana-Baptista Jourdana (*1762, †1833). Podieľal sa na víťazstve v bitke pri Fleuruse (1794) a na operáciách proti vojskám prvej protifrancúzskej koalície v hornorýnskej oblasti, 1796 porazil rakúske vojsko pri Alterkirchene a dobyl Frankfurt nad Mohanom. Zúčastnil sa výpravy Napoleona I. Bonaparta do Egypta, kde sa vyznamenal v bitke pri Abú Kire (25. 7. 1799). Po Napoleonovom odchode do Francúzska (august 1799) sa stal vrchným veliteľom francúzskej armády v Egypte. Po mnohých rokovaniach podpísal v januári 1800 v Aríši dohodu s Osmanskou ríšou, ktorá oblasť okupovala, o pokojnom odchode Francúzov z krajiny, čo však prekazila Veľká Británia, ktorá žiadala bezpodmienečnú kapituláciu Francúzov. Po Kléberovom víťazstve (20. 3. 1800) nad tureckými vojskami pri Iunu (gr. Heliopolis, dnes súčasť Káhiry) Francúzsko obnovilo svoju moc v Egypte, Kléber však bol o necelé tri mesiace zavraždený moslimským fanatikom.

klebety

klebety — neoverené, často úmyselne zveličené alebo aj nepravdivé informácie zvyčajne hanlivého charakteru týkajúce sa konkrétnej osoby. Môžu byť nástrojom sociálnej kontroly, ich rozširovanie môže znížiť spoločenskú prestíž dotknutých osôb. Šírenie klebiet môže prebiehať aj konšpiračne. Klebety zo života celebrít sú predmetom záujmu bulvárnych médií, v záujme udržania pozornosti publika sú niekedy objednané aj dotknutou osobou.

Klebsiella

Klebsiella [vl. m.] — rod fakultatívne anaeróbnych nepohyblivých, zvyčajne opuzdrených paličkovitých gramnegatívnych baktérií, čeľaď Enterobacteriaceae. Bunky niektorých kmeňov majú na povrchu fimbrie, ktoré im umožňujú priľnúť na bunku hostiteľa, niektoré kmene sú schopné fixovať vzdušný dusík. Vyskytujú sa v tráviacej a dýchacej sústave človeka a zvierat, v pôde i vo vode. Na kultivačných médiách (krvný agar, Endova pôda) tvoria veľké, lesklé, vypuklé, okrúhle hlienovité kolónie. Podmienečné patogény, u hospitalizovaných pacientov (na jednotkách intenzívnej starostlivosti a na novorodeneckých oddeleniach) a u ľudí so zníženou imunitou zapríčiňujú ochorenia močových ciest, zápaly pľúc a priedušiek, sepsu a hnisavý zápal mozgových blán. Hlavným druhom je Klebsiella pneumoniae, ktorý sa rozdeľuje na sérotypy podľa puzdrového polysacharidového antigénu (okolo 77 typov), medzi jednotlivými kmeňmi sa vyskytuje značná variabilita vo virulencii, pričom dôležitým faktorom virulencie je puzdro. Nazvaná podľa nemeckého lekára a bakteriológa Theodora Albrechta Edwina Klebsa (*1834, †1913).

Klecanda, Vladimír

Klecanda, Vladimír, 25. 9. 1888 Praha – 3. 4. 1946 tamže — český historik, archivár a politik. Vyštudoval históriu a pomocné historické vedy na univerzite v Prahe, Paríži a vo Viedni. R. 1918 – 21 pracoval ako archivár v Zemskom archíve v Prahe, 1921 – 23 v archívoch vo Viedni, 1924 predseda kultúrnohistorickej komisie vo Viedni. Po vzniku ČSR (1918) sa podieľal na utváraní archívnej sústavy nového československého štátu. Od 1924 pôsobil na novovzniknutej Filozofickej fakulte (1930 – 38 riaditeľ Seminára pomocných historických vied, 1936 – 38 dekan) Univerzity Komenského v Bratislave; 1928 mimoriadny, 1931 riadny profesor. Zaoberal sa najmä archivistikou, dejinami inkolátu v Čechách (Zakupování cizozemců v Čechách bez práva obyvatelského: příspěvek k dějinám inkolátu před obnoveným zřízením zemským, 1926), ako aj históriou česko-slovenského zahraničného odboja počas 1. svet. vojny (Bitva u Zborova, 1927).

R. 1938 musel opustiť Slovensko, 1939 a 1945 – 46 pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. Počas 2. svet. vojny sa aktívne zapojil do českého domáceho i zahraničného odboja (pod krycím menom dr. Luděk Kalvoda), 1940 pôsobil ako prednosta informačnej služby pri Československom národnom výbore v Paríži, 1940 – 45 člen a 1941 – 42 podpredseda Štátnej rady, komentátor československého rozhlasového vysielania BBC, 1943 – 45 vydavateľ a redaktor časopisu Kruh v Londýne. Významne sa zaslúžil o zhromaždenie archívnych materiálov k dejinám československého zahraničného odboja počas 2. svet. vojny. Člen Československé strany národněsocialistické, za ktorú bol 1945 – 46 poslancom Dočasného národného zhromaždenia. Spoluzakladateľ a redaktor viacerých časopisov (Archivnictví a organizace práce historické, Časopis archivní školy), v ktorých uverejňoval odborné články. Zakladajúci člen a 1933 – 38 generálny tajomník Učenej spoločnosti Šafárikovej. Nositeľ československých štátnych vyznamenaní udelených in memoriam.

Klecany

Klecany — mesto v Česku v Stredočeskom kraji v okrese Praha-východ 5 km sev. od Prahy na pravom brehu Vltavy; 2,6 tis. obyvateľov (2013).

Prvýkrát písomne doložené 1309. R. 1507 sa stalo mestečkom s právom trhu, v 17. stor. počas tridsaťročnej vojny bolo takmer celé zničené, v dôsledku čoho stratilo svoje práva a jeho význam upadol. Do pol. 18. stor. bolo sčasti obnovené a počet obyvateľov vzrástol. Od 1994 mesto.

Stavebné pamiatky: zámok (17. stor., 1827 prestavaný, 1857 po požiari klasicisticky upravený), Kostol nanebovzatia Panny Márie (pôvodne gotický, doložený 1332, prestavaný barokovo 1748 – 49, neorenesančne 1889 – 92).

Klee, Paul

Klee [klé], Paul, 18. 12. 1879 Münchenbuchsee (pri Berne) – 29. 6. 1940 Muralto (pri Locarne) — švajčiarsky maliar, kresliar a grafik. Jeden z najvýznamnejších výtvarných umelcov 20. stor.

Študoval na akadémii v Mníchove (1900 – 01 u F. von Stucka). R. 1901 – 02 cestoval s H. Hallerom do Talianska, kde na neho zapôsobilo rímske antické umenie. V ranej tvorbe sa venoval grafike, pričom bol ovplyvnený súdobým symbolizmom. Už v jeho raných dielach sa objavujú satirické motívy, ktoré sú prítomné v celej jeho tvorbe. R. 1905 navštívil Paríž, kde študoval diela starých majstrov (najmä Leonarda da Vinci). R. 1907 sa presťahoval do Mníchova a zaoberal sa hľadaním vlastného štýlu. Intenzívne kreslil najmä perom a tušom, vytváral akvarely a experimentoval s rozličnými technikami (o. i. aj s maľbou na sklo). Navštevoval výstavy impresionistov a postimpresionistov, zaoberal sa dielami V. van Gogha, P. Cézanna a H. Matissa. R. 1911 spoznal A. Kubina, A. Mackeho, F. Marca a V. Kandinského. R. 1911 – 12 vytváral ilustrácie k dielu Candide od Voltaira (publikované 1920), ktorého štýl bol výrazne ovplyvnený dielami A. Kubina. Jeho diela boli vystavené na 2. výstave združenia Blauer Reiter (1912) a publikované v almanachu Der blaue Reiter.

Podobne ako V. Kandinskij a F. Marc aj Klee bol presvedčený o duchovnej podstate umeleckej tvorby. Oceňoval spontánnosť a autentický výraz ľudového a tzv. primitívneho umenia i tvorby malých detí a psychicky chorých ľudí. R. 1912 cestoval do Paríža, aby sa stretol s R. Delaunaym. Výrazne ho ovplyvnil orfizmus. Jeho tvorbu významne poznamenala cesta s A. Mackem do Tuniska 1914, po ktorej absolvovaní dospel k obrazovej syntéze vnútorného (autorovho) a vonkajšieho (naturalistického) sveta. Následne vytvoril sériu výnimočných akvarelov (tuniských krajín; niektoré sú založené na abstraktnej štruktúre pozostávajúcej z geometrických tvarov, napr. Motív z Hammametu, 1914), ktoré sa pre neho stali zdrojom inšiprácie i v neskoršom období. Výraznejšie sa začal zaoberať farbami a maľbou. Počas 1. svetovej vojny (1917 – 18 slúžil v armáde) bola jeho tvorba ovplyvnená expresionizmom. Maľoval výrazne farebné motívy záhrad a tajomných lesov a vytvoril sériu obrazov básní, v ktorých sa inšpiroval čínskou poéziou.

Od 1918 žil v Mníchove, kde sa začal venovať olejomaľbe. Štruktúra viacerých jeho diel poukazuje na osobitú adaptáciu kubizmu (Krajina a žltá kostolná veža, 1920). V tomto období sa začal zaoberať aj teóriou umeleckej tvorby. Jeho téza umenie nereprodukuje viditeľné, ale robí viditeľným sa stala jednou z kľúčových myšlienok vo vývine moderného umenia 20. stor.

R. 1920 na podnet W. Gropia začal vyučovať v Bauhause, kde pôsobil do 1931 (spočiatku v kníhviazačskej dielni, 1921 – 31 majster Bauhausu, 1922 – 23/24 vedúci dielne maľby na skle). Mimoriadne dôležité boli jeho prednášky, v ktorých dôkladne skúmal logické princípy kompozície. Zaoberal sa aj teóriou farby, pričom jej pôsobenie porovnával s pôsobením hudby (rytmické efekty farebných tónov). Počas obdobia Bauhausu sa zaoberal najmä olejomaľbou a experimentovaním s rozličnými technikami (napr. prenesenie kresby do olejomaľby). Diela, ktoré vytváral, majú bizarné námety hraničiace s absurditou, ich motívy často nadväzujú na divadelné a tanečné aktivity (Cvrlikajúci stroj, 1922) a vyznačujú sa aj osobitým humorom a iróniou. Vytvoril aj niekoľko čisto abstraktných diel, ktoré vychádzajú z jeho teórie farby (Fúga v červenom, 1921). Sú komponované z farebných štvorcových geometrických tvarov (tzv. magické štvorce, pričom nejde o precízne, presné geometrické tvary, ich línie sa vyznačujú rytmickým napätím) na tmavom pozadí.

Kleeove diela sú charakteristické fantazijnou snovou atmosférou a aj jeho umelecké teórie vychádzajú skôr z princípov poézie ako z vedeckých teórií. Umeleckú tvorbu vnímal ako alegóriu stvorenia (v náboženskom zmysle). Často využíval metafory a analógie poukazujúce na to, že kľúčovým pre neho bolo skúmanie prírody a samotný proces tvorby bol dôležitejší ako jej výsledok (obraz). V 20. rokoch 20. stor. získal medzinárodné uznanie, jeho diela ovplyvnili surrealizmus formujúci sa vo Francúzsku (diela maliarov A. Massona a J. Miróa), v 2. pol. 20. rokov 20. stor. sa v jeho tvorbe prejavil vplyv konštruktivizmu.

R. 1928 cestoval po Egypte, čo ho inšpirovalo k vytváraniu kompozícií, ktorých hlavným výrazovým prvkom je lineárna pruhovaná sieť. Tieto diela vychádzajú z jeho teórií o vzťahoch individuálneho a dividuálneho (celková, tzv. dividuálna štruktúra pozostávajúca z horizontálnych, vedľa seba husto kladených línií je vertikálnymi líniami delená na menšie, individuálne jednotky).

R. 1931 opustil Bauhaus a začal vyučovať na akadémii v Düsseldorfe. Tam vyvinul divizionistickú maliarsku techniku, ktorou nadviazal na G. Seurata. Používal malé farebné body, ktoré vrstvil do rozličných vzorov (Ad Parnassum, 1932). R. 1933 musel opustiť akadémiu a jeho diela boli označené ako zvrhlé umenie (→ entartete Kunst). R. 1933 – 40 žil vo Švajčiarsku. Okolo 1937 začal vo svojich kompozíciách uplatňovať organicky stvárnené línie pripomínajúce hieroglyfy (Legenda o Níle, 1937). Kompozície jeho diel sa stali komplikovanejšími a sofistikovanejšími, farebná paleta sa zúžila na niekoľko intenzívnych tónov. Vytvoril osobitý koncentrovaný jazyk symbolov. Obrazy, ktoré maľoval, neboli určené na výstavy, charakteristické sú napätím medzi utrpením a pokojom, častá je téma smrti (Smrť a oheň, 1940).

Počas celého života originálne experimentoval s rozličnými maliarskymi médiami, technikami a materiálmi. Kombinácie materiálov a techník, ktoré objavoval, stierali hranice medzi klasickými umeleckohistorickými kategóriami a slúžili mu na dosiahnutie požadovaného efektu. K obrazom vymýšľal vhodné, často veľmi vtipné názvy, ktoré mali uviesť diváka do ich nálady a atmosféry.

kleftovia

kleftovia [gr.], novogr. jednotné č. kleftis — zbojníci z obdobia tureckej nadvlády v Grécku (1453 – 1830). Pochádzali z chudobného dedinského prostredia, pôsobili v skupinách na vidieku, najmä v horských oblastiach Peloponézu mimo zákonov Osmanskej ríše (ich obdobou boli balkánski hajdúsi; význam 3). Odháňali dobytok bohatých statkárov, prepadávali osamelé osady a ohrozovali bezpečnosť cestujúcich na horských cestách (pôvodne kleftis = zlodej). Medzi jednoduchými ľuďmi si vyslúžili úctu a v Osmanskej ríši sa stali predstaviteľmi národnej a náboženskej opozície. Po vypuknutí národnooslobodzovacej vojny spod nadvlády Osmanskej ríše (→ grécke povstanie 1821 – 29) sa z mnohých kleftov stali vynikajúci bojovníci (napr. T. Kolokotronis) proti Turkom. V ľudovej tvorbe boli oslavovaní najmä v kleftských piesňach.

Klega, Miroslav

Klega, Miroslav, vlastným menom Alexej K., 6. 3. 1926 Vítkovice, dnes súčasť Ostravy – 25. 6. 1993 Ostrava — český hudobný skladateľ a politik. R. 1944 študoval skladbu u J. Křičku a E. Hlobila a dirigovanie na pražskom konzervatóriu u V. Talicha. Po skončení 2. svetovej vojny prešiel na konzervatórium v Bratislave, kde 1946 – 50 študoval skladbu u E. Suchoňa a J. Cikkera, 1965 absolvoval stáž u K. Stockhausena a P. Bouleza v Darmstadte. R. 1950 – 52 pôsobil ako hudobný redaktor v Československom rozhlase v Bratislave, 1952 sa vrátil do Ostravy, kde organizoval hudobný život. R. 1953 – 55 dramaturg opery Štátneho divadla (dnes Národné divadlo moravskosliezske) v Ostrave. Súčasne sa 1953 podieľal na založení Vyššej hudobnopedagogickej školy (dnes Janáčkovo konzervatórium a Gymnázium v Ostrave; 1967 – 73 riaditeľ), kde vyučoval hudobnú teóriu a skladbu. R. 1973 – 86 hudobný režisér a redaktor v Československom rozhlase v Ostrave. R. 1990 – 92 poslanec Českej národnej rady za Občanské fórum. V tvorbe vychádzal z impresionizmu a zo svetovej hudobnej moderny. Autor komornej hudby, napr. Suita bagatella pre klavír (1948), Nokturno pre klavír (1958), Concertino pre sláčikové kvarteto (1961), orchestrálnych skladieb, napr. Černá země (1951), suita Noční slavnosti (1956), Symfonie (1959), baletná symfónia Příběhy a zázraky (1979), Concerto-Partita pre husle a orchester (1965) a i. Jeho vokálnu tvorbu reprezentujú Písně na slova Jeana Cocteaua (1946), Pět madrigalů pro mužský sbor na slova Viktora Dyka (1949) a pieseň pre barytón a klavír na slová J. Londona Odložte loutnu (1957). Písal aj scénickú a filmovú hudbu.

klechdy

klechdy — poľské ľudové bájky, povesti, legendy a historky vychádzajúce z obradov, zo zvykov a spoločenských udalostí určitého regiónu. Do literatúry ich vniesol poľský historik folklóru Kazimierz Władysław Wóycicki (*1807, †1879) zbierkou Klechdy, staré podania a povesti poľského ľudu a Ruska (Klechdy, Starożytne podania i powieści ludu polskiego i Rusi, 1837). Označenie klechda použil S. Żeromski v názve románu Verná rieka. Povesť (Wierna rzeka. Klechda, 1912) a B. Leśmian v názve zbierky básní Sezamové povesti (Klechdy sezamowe, 1913).

klechovité

klechovité, Hemiprocnidae — čeľaď z triedy vtáky (Aves), rad krátkonožce (Apodiformes; v starších zoologických systémoch dážďovníkotvaré). Malé až stredne veľké (dĺžka 15 – 30 cm, hmotnosť 25 – 80 g) vtáky s modrosivým alebo s hnedým perím, s nápadným perovým chocholom na hlave, s ozdobnou kresbou na tvári, s dlhými krídlami, dlhým vidlicovitým chvostom, malými nohami a so zle vyvinutými chodidlami (zadný prst na chodidle nebýva obrátený dopredu). Klechovité sú výborné letce. Obývajú rôzne typy lesa od Indie až po Novú Guineu. Živia sa lietajúcim hmyzom. Hniezdia na stromoch. Na jedinom vajci sa pri sedení striedajú obidvaja rodičia.

Patrí sem jediný rod klecho (Hemiprocne) s druhmi klecho dlhokrídly (Hemiprocne longipennis) s tmavosivým hrdlom a hruďou, klecho fúzatý (Hemiprocne mystacea) s dvoma bielymi pásikmi okolo očí a pod zobákom, bronzovohnedý klecho pestrý (Hemiprocne comata) a modrosivý klecho chochlatý (Hemiprocne coronata) s oranžovými fľakmi na lícach.

Kleihues, Josef Paul

Kleihues [klajhús], Josef Paul, 11. 6. 1933 Rheine, Severné Porýnie-Vestfálsko – 13. 8. 2004 Berlín — nemecký architekt a teoretik architektúry. R. 1962 si otvoril vlastné architektonické štúdio v záp. Berlíne. Od 1973 pôsobil ako profesor architektúry na univerzite v Dortmunde, od 1986 na Cooper Union for Advancement of Science and Art v New Yorku.

Od 2. pol. 70. rokov 20. stor. sa zaoberal urbanistickým plánovaním západného Berlína, kde v priebehu 80. rokov 20. stor. inicioval vznik celého radu stavieb, ktoré navrhli významní svetoví architekti. Jeho koncepcia rekonštrukcie historického Berlína sa stala základom prestavby mesta po jeho zjednotení 1989.

Jeho diela sa vyznačujú vysokou úrovňou stvárnenia, sú ovplyvnené racionalizmom (funkcionalizmom a súdobým talianskym architektonickým racionalizmom) i pruským klasicizmom (striedmosť, prísnosť, dôraz na remeselnú dokonalosť) a uplatnil v nich citlivú poetiku založenú na zmysle pre klasickú krásu, rytmus a poriadok. Sám svoje diela označoval ako poetický racionalizmus.

K jeho najvýznamnejším dielam patria prestavba kláštora Gerleve pri Coesfelde v Severnom Porýní-Vestfálsku (1979 – 82), Archeologické múzeum vo Frankfurte nad Mohanom (1981 – 89), Múzeum súčasného umenia v Chicagu (1991 – 96) a Múzeum súčasného umenia v Siegene (1998 – 2000).

Klein, Calvin

Klein [klajn], Calvin (Richard), 19. 11. 1942 New York — americký módny návrhár. Študoval na High School of Art and Design a neskôr na Fashion Institute of Technology v New Yorku. R. 1962 – 67 pracoval ako dizajnér pre módne salóny na Seventh Avenue v New Yorku. R. 1968 založil s Barrym K. Schwartzom (*1949) spoločnosť Calvin Klein Limited (obchodná značka CK), ktorá sa v 70. – 80. rokoch 20. stor. špecializovala na unisexové (určené pre mužov i ženy) džínsové oblečenie, 1982 rozšírila sortiment o spodnú bielizeň a neskôr aj o módne doplnky, okuliare a kozmetiku; preslávila sa provokatívnymi reklamnými kampaňami. Nositeľ prestížnych cien z oblasti dizajnu.

Klein, Felix

Klein [klajn], Felix (Christian), 25. 4. 1849 Düsseldorf – 22. 6. 1925 Göttingen — nemecký matematik. Matematiku a fyziku vyštudoval na univerzite v Bonne, 1872 – 75 pôsobil ako profesor na univerzite v Erlangene, 1875 – 80 na technickej vysokej škole v Mníchove, 1880 – 86 na univerzite v Lipsku a 1886 – 1913 na univerzite v Göttingene. Zaoberal sa vyššou geometriou, teóriou algebrických rovníc a teóriou funkcií (najmä v komplexnej oblasti), k rozvoju ktorých významne prispel. Na základe prác z neeuklidovskej geometrie (→ Beltramiho-Kleinov model hyperbolickej geometrie) vytvoril koncepciu geometrie ako priestoru s príslušnou grupou transformácií (→ Erlangenský program, 1872). Rozvíjal teóriu diferenciálnych rovníc a Riemannovu koncepciu funkcií komplexnej premennej, ktorú obohatil výsledkami z teórie automorfných funkcií a špeciálnych modulárnych funkcií (Kleinove grupy). Podľa neho sú nazvané viaceré objekty spojené najmä s geometriou, ako aj matematické štruktúry (Kleinova fľaša, Kleinov priestor, Kleinova grupa). Pripravil do tlače a vydal druhý zväzok monografie J. Plückera o priamkovej geometrii Nová geometria priestoru založená na pozorovaní priamky ako základného prvku priestoru (Neue Geometrie des Raumes gegründet auf die Betrachtung der geraden Linie als Raumelement, 1869). Počas svojej editorskej činnosti 1877 – 1924 výrazne pozdvihol úroveň vedeckého časopisu Mathematische Annalen. Na prelome 19. a 20. stor. sa začal intenzívne venovať reformám obsahu matematického vzdelávania na str. školách. Na základe jeho aktivít bol 1905 prijatý Meranský program, ktorým sa do školského programu vyučovania matematiky na str. školách zavádzali elementy vysokoškolského matematického programu. Venoval sa aj popularizácii vyššej matematiky, histórii matematiky a príprave Encyklopédie matematických vied a ich aplikácii (Encyklopädie der Mathematischen Wissenschaften mit Einschluß ihrer Anwendungen, 1898 – 1935). Nositeľ mnohých vedeckých ocenení. Európska matematická spoločnosť (European Mathematics Society) udeľuje Kleinovu medailu za významný prínos mladých vedcov (do 38 rokov) k rozvoju didaktiky matematiky.

Klein, František

Klein [klajn], František, 24. 11. 1898 Bratislava – 3. 4. 1960 tamže — slovenský lekár, patológ. R. 1922 – 32 asistent Jána Lukeša v Ústave patologickej anatómie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1933 – 45 prosektor Štátnej nemocnice v Žiline, 1945 – 59 prednosta Ústavu patologickej anatómie a vedúci Katedry patologickej anatómie Lekárskej fakulty UK v Bratislave, 1945 mimoriadny, 1947 riadny profesor. Pre židovský pôvod bol počas vojnovej SR perzekvovaný, 1944 účastník Slovenského národného povstania (pracovník bakteriologickej stanice v Banskej Bystrici a nemocnice v Podbrezovej a partizánsky lekár). Zaoberal sa patológiou žliaz s vnútornou sekréciou (detskou a štítnou žľazou a ich vzťahom k pohlavným žľazám), onkológiou (nádormi krvotvorného tkaniva, najmä Hodgkinovou chorobou a leukémiou), srdcovými chorobami (infarktom myokardu), ako aj bakteriológiou, hematológiou, sérológiou a súdnym lekárstvom. V oblasti patologickej anatómie vytvoril vlastnú, bratislavskú školu, do vedeckého výskumu zaviedol experimentálnu patológiu na zvieracích modeloch. Autor a spoluautor vyše 100 odborných prác a vedeckých štúdií publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch a zborníkoch. Člen Spoločnosti patologických anatómov, mimoriadny člen Učenej spoločnosti Šafárikovej. Nositeľ mnohých ocenení, napr. Pribinovho kríža I. triedy (in memoriam, 2004).