Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 51 – 100 z celkového počtu 752 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kirovsk

Kirovsk, do 1944 Golubivskyj Rudnyk — mesto vo vých. časti Ukrajiny v Luhanskej oblasti v Doneckej panve; 29-tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (jedno z hlavných centier ťažby čierneho uhlia na Ukrajine), hutnícky (čierna metalurgia), potravinársky.

Založené 1764 ako osada Golubivka, prví osadníci pochádzali z centrálneho Ruska. V 30. rokoch 19. stor. tam boli objavené ložiská čierneho uhlia. Koncom 19. stor. rozvoj ťažobného priemyslu v dôsledku príchodu cudzích, najmä francúzskych a belgických investorov a prílev nového obyvateľstva; pri Golubivke vznikla veľká robotnícka osada Golubivskyj Rudnyk. R. 1918 – 20 počas občianskej vojny sa tamojšia ekonomika dostala do recesie. R. 1942 – 43 bola osada okupovaná nacistickým Nemeckom. Od 1962 mesto a dnešný názov (podľa S. M. Kirova). Po vypuknutí ozbrojeného konfliktu medzi ukrajinskými vládnymi silami a oddielmi separatistov od októbra 2014 kontrolované separatistickou Luhanskou národnou republikou.

Kirša, Faustas

Kirša, Faustas, 25. 2. 1891 usadlosť Senadvaris, Utenský kraj – 5. 1. 1964 Boston, Massachusetts — litovský básnik, dramatik a publicista. R. 1915 absolvoval pedagogické kurzy vo Vilniuse, 1921 – 26 študoval na Berlínskej univerzite a súčasne pôsobil ako redaktor novín Lietuvos aidas (Litovské ozveny) a časopisu Lietuva (Litva). R. 1920 s B. Sruogom redigoval literárny a umelecký almanach Dainava, neskôr žurnál Pradai ir žygiai (Prvopočiatky a činy). Písal aj scenáre pre satirické divadlo Vlkolak (Vilkolakis) v Kaunase. Od 1927 predseda Litovskej umeleckej spoločnosti, na začiatku 2. svetovej vojny Združenia litovských spisovateľov, pracoval v divadle v Šiauliai. R. 1944 odišiel do Nemecka, odkiaľ 1949 emigroval do USA.

Predstaviteľ symbolizmu a reflexívnej lyriky v litovskej literatúre, napr. básnická zbierka Viery (Verpetai, 1918) nesie viaceré znaky symbolizmu (abstraktnosť a neurčitosť, časté protiklady materiálnosti a ideálov). Vo svojich básňach sa zaoberal filozofickými témami, napr. tzv. večnými pravdami. V básnickej zbierke Ozveny ozvien (Aidų aidužiai, 1921), ktorá je ovplyvnená tvorbou B. Sruogu, sa pokúsil zmeniť charakter svojej poézie a v neskorších zbierkach (Obrátené brázdy, Suverstos vagos, 1926; Piesne, Giesmės, 1934; Modlitby na kameni, Maldos ant akmens, 1937; Pútnici, Piligrimai, 1939; Diaľky, Tolumos, 1947; Posvätné kamene, Šventieji akmenys, 1951) sa vrátil k meditatívnym a rétorickým básňam, v ktorých badať odklon od symbolizmu. V satirickej poéme Popol (Pelenai, 1930) vyjadril zodpovednosť za osud národa. Do litovčiny prekladal divadelné hry a operné libretá.

Kirsanová, Nina

Kirsanová (Kirsanova), Nina, vlastným menom Nina Vasilievna Vanerová, 21. 7. 1898 Moskva – 3. 2. 1989 Belehrad — ruská tanečnica, choreografka a pedagogička. R. 1919 ukončila štúdium baletu v Moskve, 1921 odišla do Poľska (primabalerína vo Ľvove, v Krakove a vo Varšave), 1923 do Srbska (súčasť vtedajšieho Kráľovstva SHS), kde sa stala primabalerínou baletu Národného divadla v Belehrade a vytvorila okolo dvadsať hlavných úloh svetového baletného repertoáru. R. 1926 – 31 primabalerína v baletnej skupine A. P. Pavlovovej, s ktorou sa predstavila na významných svetových baletných scénach. Zaslúžila sa o rozvoj baletného umenia v Srbsku a v bývalej Juhoslávii. R. 1931 – 34 šéfka baletu, choreografka, režisérka i balerína Národného divadla v Belehrade. R. 1934 – 37 šéfka baletného súboru v Opéra de Monte Carlo a 1938 baletného súboru v Litovskej opere. R. 1939 si otvorila v Belehrade baletné štúdio, 1946 založila baletnú školu pri Národnom divadle v Belehrade, 1946 – 51 balerína baletu Národného divadla. Pôsobila aj v Sarajeve (v dnešnej Bosne a Hercegovine) a 1954 – 55 v Skopje (v dnešnom Macedónsku), kde sa zaslúžila o založenie baletu pri národnom divadle a baletnej školy. Účinkovala aj v niekoľkých filmoch (1936 a 1983). Po ukočení baletnej kariéry (1961) študovala archeológiu (zúčastnila sa aj archeologickej expedície na Stredný východ) a zaoberala sa aj históriou hudobných nástrojov starovekého Egypta.

Kirschbaum, Jozef

Kirschbaum [kirš-], Jozef (Marian), pseudonymy Jozef Kirschbaum-Čerešňa, J. Višňovan, J. Višňovský, J. K. Čerešňa, M. Čerešňa a i., 25. 3. 1913 Dolné Vestenice, okres Prievidza – 16. 8. 2001 Willowdale, časť Toronta, Kanada — slovenský politik, diplomat, slavista a slovakista, otec Stanislava Kirschbauma.

Študoval právo na UK v Bratislave (1933 – 38) a na univerzite vo Varšave a v Krakove (1934 – 35). Už počas štúdia na gymnáziu publikoval pod pseudonymom Marian Čerešňa články, v ktorom polemizoval s ideami čechoslovakizmu a hlásil sa k autonomizmu. R. 1938 šéfredaktor radikálne pronárodne orientovaného dvojtýždenníka Nástup, 1939 – 40 generálny tajomník HSĽS. Po Salzburských rokovaniach v lete 1940 bol na príkaz A. Hitlera odstránený z vedúcich politických pozícií a odišiel do diplomacie; 1941 – 42 legačný radca v Ríme, kde zároveň študoval politické vedy, 1942 – 45 vyslanec v Berne, kde po 1945 zostal v emigrácii. R. 1945 – 48 pôsobil vo výbore Medzinárodnej organizácie pre utečencov v Ženeve ako delegát Slovenskej ligy v Amerike.

Po nástupe komunistickej moci v Československu (február 1948) bol v neprítomnosti odsúdený na dvadsať rokov väzenia. V novembri 1949 sa vysťahoval do Kanady, kde študoval a 1951 – 62 prednášal slavistiku na univerzite v Montreale, potom v Toronte a Ottawe, kde 1990 založil na univerzite ako uznávaný slavista Katedru slovenskej histórie a kultúry. Od 1971 podpredseda Svetového kongresu Slovákov, pri príležitosti jeho piateho generálneho zhromaždenia 1981 zostavil knihu Desať rokov činnosti Svetového kongresu Slovákov (1981).

Autor viacerých politologických a historických prác a mnohých odborných článkov z oblasti histórie a slavistiky, napr. knihy dokumentov Krvácajúca hranica (1940), spisov Náš boj o samostatnosť Slovenska (1958), Slováci v Kanade (Slovaks in Canada, 1967), Slovenský jazyk a literatúra (Slovak Language and Literature, 1975), Slováci na Podkarpatskej Rusi a ich presídľovanie do Československa v roku 1947 (1998) a i. Časopisecky publikoval aj básne, črty, poviedky, literárne kritiky, recenzie a úvahy.

Kirschbaum, Stanislav

Kirschbaum [kirš-], Stanislav, 6. 8. 1942 Bratislava — slovenský slovakista a slavista, syn Jozefa Kirschbauma. Od 1949 žije v Kanade. R. 1959 – 64 študoval na univerzite v Ottawe, 1964 – 68 na univerzite v Toronte, neskôr politické vedy na univerzite v Paríži. Od 1970 pôsobí ako profesor medzinárodných štúdií na Glendon College of York University v Toronte (vedúci Katedry medzinárodných štúdií), súčasne hosťujúci profesor na viacerých univerzitách, o. i. na Trnavskej univerzite.

Zaoberá sa najmä politickými dejinami Slovenska v 2. pol. 20. stor. a medzinárodnými vzťahmi. Autor monografií Slovenský nacionalizmus v socialistickom Československu (Slovak Nationalism in Socialist Czechoslovakia, 1977), Slováci a Česi: Pokus o nový náčrt ich politických dejín (Slovaques et Tchèques, essai sur un nouvel aperçu de leur histoire politique, 1987), Dejiny Slovenska. Boj o prežitie (A History of Slovakia. The Struggle for Survival, 1995), Historický slovník Slovenska (Historical Dictionary of Slovakia, 1998), Historické úvahy o strednej Európe (Historical Reflections on Central Europe, 1999), Úvod do problematiky slovenských dejín po roku 1945 (2003), Stredoeurópske dejiny a Európska únia (Central European History and the European Union, 2007), Význam Európy, strednej Európy a Európskej únie (The Meaning of Europe, Central Europe and The European Union, 2007), Slovensko od A do Z (The A to Z of Slovakia, 2010) a i.

R. 1980 – 2010 tajomník Medzinárodnej rady stredo- a východoeurópskych štúdií (International Council for Central and East European Studies, ICCEES) so sídlom v Berlíne, od 1995 člen Francúzsko-kanadskej asociácie strategických štúdií (L’Association France-Canada d’études stratégiques, AFCES) so sídlom v Grenobli, člen Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (International Institute for Strategic Studies, IISS) so sídlom v Londýne, 2002 zvolený za člena Kanadskej kráľovskej spoločnosti (Royal Society of Canada). Nositeľ viacerých ocenení, napr. 1994 francúzskeho štátneho vyznamenania Chevalier dans l’Ordre des Palmes académiques.

Kirschläger, Rudolf

Kirschläger [-šlé-], Rudolf, 20. 3. 1915 Niederkappel, Horné Rakúsko – 30. 3. 2000 Viedeň — rakúsky právnik, politik a diplomat, prezident (1974 – 86). Počas štúdia práva na univerzite vo Viedni odmietol vstúpiť do NSDAP a po anšluse Rakúska (1938) musel štúdium prerušiť (absolvoval 1940). Počas 2. svetovej vojny sa zúčastnil bojov ako vojak Wehrmachtu na západnom i na východnom fronte, 1945 bol ranený. R. 1947 – 54 sudca okresného súdu vo Viedni, od 1954 právny expert na ministerstve zahraničných vecí, 1956 – 66 vedúci jeho medzinárodnoprávneho oddelenia. R. 1955 sa zúčastnil na rokovaniach v Moskve, kde sa ako spoluautor Rakúskej štátnej zmluvy o obnovení Rakúska ako suverénneho štátu podieľal na jej schválení. R. 1967 – 70 veľvyslanec v ČSSR, v období Pražskej jari zohral významnú úlohu v rámci poskytnutia pomoci československým občanom pri emigrácii. R. 1970 – 74 minister zahraničných vecí vo vláde B. Kreiského. R. 1974 ako kandidát SPÖ (hoci nestraník) zvolený za spolkového prezidenta (znovuzvolený 1980), v úrade do 1986.

Kirschner, Miloš

Kirschner [kirš-], Miloš, 16. 3. 1927 Praha – 2. 7. 1996 tamže — český bábkoherec, režisér a autor bábkových hier. Od 1951 člen Divadla Spejbla a Hurvínka v Prahe. Nadviazal na odkaz J. Skupu, po ktorého smrti (1957) sa stal jeho nástupcom a riaditeľom divadla (1966 – 96). V 50. rokoch 20. stor. rozvinul pod Skupovým vedením hlasové schopnosti a herecký talent na interpretáciu bábok (otca a syna) Spejbla a Hurvínka. Autorsky spolupracoval na hrách pre tieto typy bábok, čím napomohol ich ďalší divadelný rozvoj (hry Šestý den je sobota, 1957; Srdeční metamorfóry, 1964; Amorosiáda, 1966; a i.). Zaslúžil sa o popularitu Spejbla a Hurvínka i v zahraničí (Nemecko, Spojené kráľovstvo, Austrália, Japonsko a i.).

Kirstein, Lincoln Edward

Kirstein [kerstín], Lincoln Edward, 4. 5. 1907 Rochester, New York – 5. 1. 1996 New York — americký baletný riaditeľ, impresário a teoretik baletného umenia. Pochádzal z bohatej rodiny, zaujímal sa o umenie a rozhodol sa podporovať najmä rozvoj amerického baletného umenia. V 30. rokoch 20. stor. nadviazal spoluprácu s choreografom a tanečníkom G. Balanchinom, ktorý na jeho podnet prišiel do USA. R. 1934 spolu založili baletnú školu School of American Ballet (Balanchine umelecký riaditeľ, Kirstein od 1940 riaditeľ) a 1935 baletnú spoločnosť American Ballet spojenú so School of American Ballet. Kirstein ďalej založil a viedol experimentálny súbor Ballet Caravan (1936; kvôli turné po Južnej Amerike 1941 vytvoril s American Ballet spoločnosť American Ballet Caravan; po skončení turné zanikla), 1946 s G. Balanchinom spoločnosť Ballet Society, ktorú 1948 pretransformovali na New York City Ballet (Kirstein 1948 – 89 generálny riaditeľ; G. Balanchine 1948 – 83 umelecký riaditeľ). R. 1940 založil oddelenie (Dance Archives) archívu Múzea moderného umenia v New Yorku na archivovanie dokumentov o rozvoji amerického baletného umenia. R. 1942 – 48 editor a vydavateľ časopisu Dance Index. Autor a spoluautor viacerých kníh o tanci, napr. Tanec: Krátke dejiny klasického divadelného tanca (Dance: A Short History of Classic Theatrical Dancing, 1935), Abeceda baletu: Základy pre laikov (Ballet Alphabet: A Primer for Laymen, 1939), Pohyb a metafora (Movement and Metaphor, 1970), Nižinského tanec (Nijinsky Dancing, 1975) a i.

Kírť

Kírť — miestna časť obce Čeláre.

Kirunavaara

Kirunavaara, aj Kiirunavaara — ložisko železnej rudy magmatického pôvodu vo Švédsku juž. od mesta Kiruna v oblasti masívu Kirunavaara (aj Kiirunavaara). Vzniklo akumuláciou železa v dôsledku jeho značnej hustoty v spodnej časti magmatického kozuba. Hlavnou zložkou rudy je magnetit. Jedno z najväčších ložísk železnej rudy na svete (vďaka nemu je Švédsko najväčším producentom železa v Európskej únii). Pre zlú dostupnosť a nevhodné klimatické podmienky, ako aj pre vysoký obsah fosforu v rude tam ťažba do konca 19. stor. nemala väčší význam (spočiatku prebiehala povrchovo, od 60. rokov 20. stor. hlbinne), vďaka zdokonaleniu spracovania rudy (odstránenie fosforu) a dobudovaniu železnice (1899) sa však zatraktívnila. Produkcia železa sa v ďalšom období stále zvyšovala (24 mil. t, 1973; 27,5 mil. t, 2008, 70 mil. t, 2015), predpokladá sa, že 2020 sa vyťaží 100 mil. t rudy. Sev. od Kiruny leží vrch Luossavaara s ložiskom železnej rudy ťaženej v 20. stor. povrchovým spôsobom. Banskú činnosť v oblasti prevádzkuje už od 19. stor. koncern Luossavaara-Kiirunavaara Aktiebolag (LKAB, založený 1890) so sídlom v meste Luleå. Počas 2. svetovej vojny zohrávala železná ruda z tejto oblasti významnú úlohu v nemeckom vojenskom priemysle.

Kiš

Kiš — staroveké mesto v Mezopotámii, dnes archeologická lokalita (skupina sídliskových pahorkov – tellov, z ktorých najvýznamnejšie sú Tell Uhajmir a Tell Ingharra) v strednej časti Iraku v guvernoráte Bábil (Babylon) asi 14 km severovýchodne od mesta Hilla.

Kiš bol osídlený už v 5. tisícročí pred n. l., podobu mesta získal začiatkom 3. tisícročia pred n. l. Už v tomto období tam existoval mestský štát, v ktorom vládli legendárny kráľ Enmebaragesi (aj pod menom Mebaragesi) a jeho syn Agga (obidvaja boli súčasníkmi uruckého kráľa Gilgameša). Približne v 27. stor. pred n. l. bol Kiš spustošený obrovskou záplavou trvajúcou zrejme dlhšie, v období 2630 – 2450 pred n. l. obnovený a stal sa sídlom jedného z mestských štátov sumerskej Mezopotámie s vlastnou kráľovskou dynastiou. Vznikli tam dve monumentálne stavby – kráľovský palác a budova neznámeho určenia. Blízko nich bolo pohrebné miesto významných osobností, ktoré boli ukladané do šachtových hrobov s povozmi, ťažnými zvieratami a bohatou výbavou (zbrane, nástroje, ozdoby, nádoby a interiérové doplnky). Približne v 25. stor. pred n. l. boli obidve monumentálne stavby zničené a nad pohrebiskom bola vybudovaná svätyňa (zikkurat) tamojšieho božstva obklopená priľahlým sídliskom.

V 24. stor. pred n. l. sa vlády v Kiši zmocnil Sargon Akkadský a vybudoval vlastnú ríšu s hlavným mestom Akkad (ležiacim medzi Kišom a Sipparom). Po Sargonovej smrti bol Kiš zničený mestskými štátmi Ur a Lagaš, obnovený v 2. polovici 23. stor. pred n. l. za vlády Sargonovho vnuka Narám-Sína. V 18. stor. pred n. l. ho ovládol Chammurapi, ktorý tam dal postaviť chrám zasvätený bohovi vojny a ochrannému bohovi mesta Zababovi. V 8. stor. pred n. l. bolo mesto opäť zničené, v 6. stor. pred n. l. obnovené, predošlý význam však už nedosiahlo.

Archeologický výskum v lokalite (24 km2) v oblasti bývalého, dnes vyschnutého koryta rieky Eufrat so skupinou sídliskových pahorkov (tellov) sa uskutočnil v polovici 19. stor. a v 1. polovici 20. stor., nálezy pochádzajú z obdobia približne 3000 pred n. l. – 650 n. l. Okrem zvyškov paláca, svätýň (zikkuratov) a pohrebiska s pohrebnou výbavou boli objavené stovky klinopisných tabuliek a veľké množstvo iných artefaktov. Zo 4. stor. pochádzajú nálezy víl (vidieckych rezidencií) s ornamentálnou a rastlinnou štukovou výzdobou.

Kiš, František

Kiš, František, aj Kiss, 1720 Diviacka Nová Ves, okres Prievidza – 27. 4. 1779 Kutná Hora, ČR — rakúsky generál. Pochádzal zo zemianskej rodiny. R. 1756 major, 1760 plukovník, 1773 generálmajor habsburskej cisárskej armády, 1763 veliteľ pluku, 1773 veliteľ brigády v Čechách. Vyznamenal sa 1759 počas sedemročnej vojny proti Prusku (1756 – 63) a vo vojne proti Turkom (1778 – 79). R. 1762 bol vyznamenaný Radom Márie Terézie.

Kısakürek, Necip Fazıl

Kısakürek, Necip Fazıl, 26. 5. 1904 Istanbul – 25. 5. 1983 tamže — turecký spisovateľ, mystik a filozof. Počas štúdia na Sorbone v Paríži (1924/25) bol hlboko ovplyvnený filozofiou H. Bergsona. Jeho poznatky z islamskej mystiky, o ktorú sa v mladosti zaujímal, ovplyvnili väčšinu jeho diel. Po návrate domov pracoval ako úradník v rôznych štátnych inštitúciách a prednášal na Ankarskej univerzite v Ankare i na Akadémii umení v Istanbule. Od uverejnenia svojej básnickej prvotiny (1923) pravidelne prispieval do časopisov Yeni Mecmua (Nový časopis), Anadolu (Anatólia), Varlık (Existencia) a Ağaç (Strom) i do denníka Cumhuriyet (Republika). R. 1943 začal vydávať duchovno-mysticky zameraný časopis Büyük Doğu (Veľký Východ). Autor viacerých divadelných hier, napr. Stvoriť človeka (Bir Adam Yaratmak, 1938), románu Lož v zrkadle (Aynadaki Yalan, 1980), básnických zbierok Pavučina (Örümcek Ağı, 1925), Ja a to ostatné (Ben ve Ötesi, 1932), Karavána nekonečnosti (Sonsuzluk Kervanı, 1955) a Moje básne (Şiirlerim, 1969) i niekoľkých poviedok.

kisäng

kisäng [kórejsky] — v tradičnej Kórei profesionálna spoločníčka (kisäng = talentovaná žena). Kisängy patrili do najnižšej spoločenskej vrstvy, tzv. zavrhnutých, ich úlohou bolo obveseľovať mužskú šľachtickú spoločnosť (jangbanov) tancom, spevom, prednesom veršov, ktoré skladali, a konverzáciou; mnohé sa stali aj vedľajšími ženami miestnych šľachticov. Povolanie kisäng bolo dedičné. Viaceré sa preslávili hrdinskými činmi (napr. kisäng Nongä, †1593, ktorá obetovala svoj život počas imdžinskej vojny na konci 16. stor.) alebo básnickým talentom a múdrosťou (napr. kisäng Hwang Čin-i, †okolo 1560). V období feudálneho štátu Čoson (1392 – 1910) boli často perzekvované a vyháňané z miest i z palácov. Povolanie kisäng bolo zrušené počas japonskej koloniálnej nadvlády (1910 – 45), v praxi však jestvovalo do 1945.

Kisangani

Kisangani, do 1966 Stanleyville — mesto v severových. časti Konžskej demokratickej republiky na rieke Kongo v blízkosti Stanleyho vodopádov, administratívne stredisko regiónu Orientale; 972-tis. obyvateľov, aglomerácia 1,158 mil. obyvateľov (4. najväčšie mesto krajiny, 2013). Priemysel textilný, chemický, potravinársky, drevársky, cementársky. Obchodné stredisko. Dopravná križovatka, riečny prístav, medzinárodné letisko. V blízkosti ťažba diamantov.

Oblasť pôvodne obývaná etnikom Enya. R. 1883 britský novinár a cestovateľ v belgických službách H. M. Stanley založil na ostrove Konga belgickú koloniálnu základňu nazvanú podľa blízkych vodopádov (Poste des Falls, neskôr Poste des Stanley Falls), v ktorej blízkosti vzniklo mesto Stanleyville. R. 1887 ho ovládli otrokári zo Zanzibaru a 1898 získali späť Belgičania. Pre svoju strategickú polohu je mesto od svojho vzniku až do súčasnosti miestom vojnových konfliktov (mesto martýrov). R. 1959 tam začalo činnosť Konžské národné hnutie (Mouvement national congolais) bojujúce za nezávislosť Konga. Od 1966 súčasný názov. Univerzita (1963, od 1981 Kinsaganijská univerzita).

kisas al-anbijá’

kisas al-anbijá’, rozprávania o prorokoch — žáner arabskej literatúry, ktorého obsah tvoria ľudové rozprávania a legendy tematicky čerpajúce z Koránu, ako aj z koránových komentárov a z hadísov. Kisas al-anbijá’ rozprávajú o stvorení a konci sveta, patriarchoch a prorokoch Starého zákona i o niektorých postavách Nového zákona, ako aj o arabských prorokoch predislamského obdobia. Boli tradované a rozširované ústnym podaním ľudovými rozprávačmi a ľudovými kazateľmi, ktorí ich obohacovali o nové motívy. Šírili sa aj zozbierané vo viacerých zbierkach, najznámejšou je Kisas al-anbijá’ zostavená pravdepodobne na zač. 11. stor. al-Kisá’ím. Začína sa príbehmi o stvorení sveta, nadprirodzených bytostiach, človeku a vyhnaní prvých ľudí z raja, pokračuje príbehmi o jednotlivých prorokoch, obsahuje aj kapitoly o konci sveta. Príbehy o prorokoch majú isté spoločné črty, napr. ich prvé chvíle (počatie a narodenie) sú sprevádzané zázrakmi. Proroci vyzývajú ľudí k pravej viere, začo bývajú prenasledovaní, ich protivníkov a neveriacich stíhajú Božie tresty. V niektorých prípadoch sa sami odvrátia od Boha, čo neskôr oľutujú a konajú pokánie. Žáner rozprávania o prorokoch bol známy aj v šíitskom prostredí (v perzskom a tureckom jazyku). Zbierky rozprávaní sa prekladali aj do jazykov ostatných islamských národov.

Kiseľov, Pavel Dmitrijevič

Kiseľov, Pavel Dmitrijevič, gróf (1839), 19. 1. 1788 Moskva – 26. 11. 1872 Paríž, pochovaný v Moskve — ruský politik, vojenský činiteľ a generál, reformátor a diplomat. Zúčastnil sa Vlasteneckej vojny 1812 proti Napoleonovi I. Bonapartovi. Od 1814 pobočník cára Alexandra I. Pavloviča, ktorého sa pokúsil presvedčiť o potrebe postupného zrušenia nevoľníctva. R. 1819 – 29 náčelník štábu 2. armády pôsobiacej na Ukrajine, kde sa zblížil s členmi Južného spolku (najmä s P. I. Pesteľom). V armáde obmedzil používanie telesných trestov, založil viacero vojenských nemocníc, vystupoval za skrátenie vojenskej služby. Počas rusko-tureckej vojny (1828 – 29) ako náčelník štábu 2. armády velil všetkým vojenským operáciám na ľavom brehu Dunaja. R. 1829 – 34 veliteľ ruských vojsk a hlava ruskej administrácie (vládny komisár s plnou mocou) v kniežatstvách Moldavsko a Valašsko, kde zaviedol rad pokrokových reforiem najmä v prospech roľníkov, položil základy na zriadenie stálej armády a polície i na sformovanie systému zdravotníctva, podporoval zveľaďovanie miest ap. Od 1834 člen Štátnej rady, od 1835 člen Tajného výboru na posúdenie projektu roľníckej reformy, 1836 – 55 náčelník 5. oddelenia cárovej kancelárie, ktorá mala na starosti správu agendy štátnych roľníkov, 1838 – 56 prvý minister financií. Pripravil a 1837 – 41 uskutočnil čiastočnú roľnícku reformu, ktorú chápal ako prvý krok k širokej roľníckej reforme. Navrhol plán na štátnu reguláciu prídelov a povinností poddaných roľníkov, ktorý zahŕňal aj ich právo na vlastnenie hnuteľného majetku a pridelenie normou pevne stanovenej pôdy, i plán na obmedzenie práva statkárov trestať nevoľníkov, ktorým radil obracať sa na súd ako rovným so slobodnými roľníkmi, čo však vyvolalo odpor statkárov. Z jeho iniciatívy sa začali na dedinách štátnych roľníkov zakladať farské školy (od 1842 mužské, od 1847 ženské). R. 1856 – 62 veľvyslanec v Paríži, v posledných rokoch života sa politicky neangažoval.

Kiseľovsk

Kiseľovsk — mesto na juhu ázijskej časti Ruska v Kemerovskej oblasti v Kuzneckej uhoľnej panve; 96-tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (ťažba čierneho uhlia), strojársky (výroba ťažobných zariadení), odevný, nábytkársky, potravinársky, stavebných materiálov.

Prvé osídlenie na území dnešného mesta predstavovali osady Afonino, Čerkasovo a Kiseľovka založené okolo 1770 presídlencami z centrálneho Ruska. R. 1850 sa začalo v osade Afonino ťažiť uhlie, 1917 začiatok priemyselnej ťažby. R. 1921 bola dokončená výstavba železnice, čím sa zvýšil export uhlia a 1932 boli osady pri kiseľovských kamennouhoľných baniach spolu s chemickým závodom a banskými štruktúrami zjednotené pod názvom Kiseľovsk do robotníckej osady. Od 1936 mesto.

Kisfaludy, Károly

Kisfaludy [kiš-], Károly, 5. 2. 1788 Tét, župa Győr-Moson-Sopron – 21. 11. 1830 Pešť, dnes súčasť Budapešti — maďarský spisovateľ, organizátor kultúrneho a literárneho života, brat S. Kisfaludyho. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, 1804 nastúpil na vojenskú akadémiu v Rábe, počas napoleonských vojen bojoval v Taliansku (1805), 1811 odišiel z armády, 1812 študoval maliarstvo vo Viedni a 1815 v Taliansku, 1821/22 začal vydávať literárny almanach Aurora. Predstaviteľ prvej fázy maďarského romantizmu. Sústredil okolo seba mladú generáciu romantických autorov (M. Vörösmarty, G. Czuczor, F. Toldy a i.), čím sa začala éra maďarskej literatúry nazývaná reformkor (reformné obdobie). V dielach podal pravdivý obraz súdobej spoločnosti, kritizoval obmedzenosť a prízemnosť vidieckej inteligencie a šľachty; zaslúžil sa o rozvoj nových literárnych žánrov (ľudová pieseň, balada, poviedka), prvý významný maďarský tvorca poviedky. Z prozaickej tvorby vynikajú cyklus noviel realistického zamerania Útrapy Jonáša Tollagiho (Tollagi Jónás viszontagságai, 1. zväzok 1823, 2. zväzok 1827), satirické poviedky Simon Sulyosdi (Sulyosdi Simon, 1824), Čo robí bocian? (Mit csinál a gólya?, 1824), Veľa problémov pre nič (Sok baj semmiért, 1825), Biely plášť (A fehér köpönyeg, 1826) a So zlom išiel, veselý sa vrátil (Bajjal ment, vígan jött, 1826) a historická novela Tihamér (1825). Priekopník maďarského divadla, najvýznamnejšie sú jeho veselohry Pytači (A kérők, 1817; slov. 1955), Vzbúrenci (A pártütők, 1819) a Sklamania (Csalódások, 1828) a jednoaktovky Čo fígeľ, to groš (Szeget szeggel, 1827; slov. 1885), Skúška vernosti (Hűség próbája, 1828), Nútená dobrosrdečnosť (Kénytelen jószívűség, 1828), Skúpy alebo Nemohol von z izby (A fösvény vagy Nem mehet ki a szobából, 1829; slov. 1892), Falošní vedci (Áltudósok, 1829), Traja odrazu (Három egyszerre, 1830) a i. Autor historických drám Vojvoda Stibor (Stibor vajda, 1818; slov. 1928), Tatári v Uhorsku (A' Tatárok Magyar Országban, 1819), Irena (Irene, 1820) s turecko-gréckou tematikou, Mária Séčiová (Szécsi Mária, 1817) a Nelzor a Amida (Nelzor és Amída, 1822), vlasteneckej elégie Moháč (Mohács, 1824), balady Vianočná noc (Karácsonyéj, 1829), ponášok na ľudové piesne Krásne hranice domoviny (Szülőföldem szép határa, 1828 – 29), Žltý list (Sárga levél, 1828) a i. R. 1836 bola podľa neho nazvaná Kisfaludyho spoločnosť (Kisfaludy Társaság), ktorej cieľom bolo podporovať literárny život a vydávanie kníh, udeľovať literárne ceny ap. (rozpustená 1952).

Kisfaludy, Sándor

Kisfaludy [kiš-], Sándor, 27. 9. 1772 Sümeg, župa Veszprém – 28. 10. 1844 tamže — maďarský básnik, brat K. Kisfaludyho. R. 1788 – 92 študoval filozofiu a právo v Bratislave, 1793 – 96 slúžil v armáde vo Viedni a v Miláne, 1796 sa tam dostal do francúzskeho zajatia (literárne zápisky Denník a moje francúzske väznenie, Napló és francia fogságom, 1796, vydané 1962), 1799 odišiel do výslužby a vrátil sa do Uhorska, od 1830 člen Uhorskej akadémie vied.

Priekopník raných romantických tendencií v maďarskej literatúre, majster znelky (sonetu). Kisfaludyho najvýznamnejším dielom je cyklus ľúbostných básní komponovaný ako ľúbostný román Himfyho lásky (Himfy szerelmei, 1801), ktorý obsahoval časť Žalostná láska (A kesergő szerelem, 1801; po slov. úryvky v antológii Spoveď Dunaja, 1976), neskôr rozšírený o časť Šťastná láska (A boldog szerelem, 1807). Básne sú napísané tzv. Himfyho strofou podľa vzoru F. Petrarcu. Autor veršovaných historických povestí Povesti z maďarského dávnoveku (Regék a magyar előidőből, 1807) a historickej drámy Ján Huňady (Hunyady János, 1816). Kisfaludy preložil časť eposu Oslobodený Jeruzalem T. Tassa a idylický román Gnidský chrám Ch. de Montesquieuho.

Kisch, Egon Erwin

Kisch [kiš], Egon Erwin, 29. 4. 1885 Praha – 31. 3. 1948 tamže — po nemecky píšuci židovský novinár a spisovateľ, predstaviteľ pražskej nemeckej literatúry. Zakladateľ literárnej reportáže ako samostatného literárneho žánru, majster živého, vtipného a zároveň vecného rozprávania, pre ktoré je charakteristická presnosť faktov. R. 1906 – 13 reportér pražského nemeckého denníka Bohemia. R. 1913 sa presťahoval do Berlína, kde pracoval v novinách Berliner Tageblatt (Berlínsky denník). Počas 1. svetovej vojny slúžil ako vojak rakúsko-uhorskej armády v Srbsku a Rusku.

V reportážach a drobných prózach zbierok Z pražských uličiek a nocí (Aus Prager Gassen und Nächten, 1912) a Pražské deti (Prager Kinder, 1913), v románe Pasák (Der Mädchenhirt, 1914; sfilmovaný 1919, réžia Karl Grune, a 1930, réžia Hans Tintner) čerpajúcom z pražského podsvetia, v sociálnokritických reportážach Pražské dobrodružstvá (Die Abenteuer in Prag, 1920), v zbierke kriminálnych príbehov z pražského podsvetia Pražský pitaval (Prager Pitaval, 1931) a v spomienkach na detstvo v Prahe Trhovisko senzácií (Marktplatz der Sensationen, 1942; sfilmované 1963, réžia Fred Mahr) prejavil dôvernú znalosť pražského prostredia a sympatie k vydedencom spoločnosti. Zblížil sa s pražskou divadelnou avantgardou, Revoluční scéna E. A. Longena uviedla jeho komédie Nanebevstoupení Tonky Šibenice (1921, Die Himmelfahrt der Galgentoni, vydaná 1922; sfilmovaná pod názvom Tonka Šibenice ako prvý český zvukový film, 1930, réžia K. Anton) a Pasáci, pasáci (1921, podľa románu Pasák) a Pražské nemecké divadlo a divadlo Apollo historickú komédiu Ukradená Praha (1923 a 1924, Die gestohlene Stadt, vydaná 1922). Otrasné vojnové zážitky zobrazil vo vojnovom denníku Vojakom pražského zboru (Als Soldat im Prager Korps, 1922) a v diele Napíš to, Kisch! (Schreib das auf, Kisch!, 1930), ktoré sú už prejavom jeho reportérskeho majstrovstva a vyhraneného antimilitarizmu. Po 1. svetovej vojne sa zdržiaval vo Viedni, 1921 sa opäť presunul do Berlína (dopisovateľ Lidových novin a iných českých tlačovín), kde 1923 vydal antológiu svetových novinárov Klasický žurnalizmus (Klassischer Journalismus). R. 1922 – 26 cestoval po Európe, Južnej Afrike a Sovietskom zväze. R. 1925 sa stal členom Nemeckej komunistickej strany a svoje presvedčenie potvrdil zbierkou reportáží Zúrivý reportér (Der rasende Reporter, 1925). V tomto diele, s ktorého názvom sa sám identifikoval, kultivoval svoj obraz duchaplného, odhodlaného a bravúrneho reportéra. Medzinárodný úspech získal reportážou Prípad šéfa generálneho štábu Redla (Der Fall des Generalstabschefs Redl, 1924; sfilmovaná 1931, réžia K. Anton) o špionážnom prípade plukovníka generálneho štábu Alfreda Redla (*1846, †1913) z 1913. R. 1933 bol väznený v nacistickom žalári, po intervencii československých úradov prepustený a vypovedaný z Nemecka, svedectvo o tom podal v diele V žalári Tretej ríše (In den Kasematten von Spandau, 1933). R. 1934 podnikol ilegálnu cestu do austrálskeho Melbourne, kde sa zúčastnil na svetovom kongrese proti vojne a fašizmu, čo opísal v reportáži Pristátie v Austrálii (Landung in Australien, 1937), 1937 – 38 bojoval v radoch interbrigadistov v španielskej občianskej vojne (Vojaci na morskej pláži, Soldaten am Meeresstrand, 1938; Tri kravy, Die drei Kühe, 1938). V 30. rokoch 20. stor. zúročil svoju cestovateľskú vášeň a napísal veľký cyklus cestopisných reportáží Cári, popi, boľševici (Zaren, Popen, Bolschewiken, 1927), Americký raj (Paradies Amerika, 1930), Ázia zmenená od základov (Asien gründlich verändert, 1932), Tajná Čína (China geheim, 1933) a Dobrodružstvá na piatich kontinentoch (Abenteuer in fünf Kontinenten, 1936; slov. 1951), v ktorých sa usiloval o zobrazenie revolučnej premeny sveta. Autor zbierky reportáží napísaných do 1934 Vstup zakázaný (Eintritt verboten, 1934), reportáží a poviedok so židovskou tematikou Príbehy zo siedmich get (Geschichten aus sieben Ghettos, 1934) a i. R. 1940 – 46 bol prinútený žiť v mexickom exile, kde založil vydavateľstvo Slobodná kniha (El Libro Libre). Tento pobyt neskôr opísal v knihe reportáží Objavy v Mexiku (Entdeckungen in Mexiko, 1945).

V slovenčine vyšiel výber z jeho reportáží pod názvom Dobrodružstvá z celého sveta (1955). Viaceré jeho diela boli sfilmované. R. 1986 nakrútil slovenský režisér M. Hollý ml. päť filmov na motívy Kischových poviedok (Šnorer, Predvianočná nádielka, Nedozierne následky, Tetovaný portrét, Na Bertramke straší), z ktorých vznikli neautorizované zostrihy Zuřivý reportér (1988) a Lovec senzací (1989). Od 1992 udeľuje Obec spisovateľov ČR a Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska českým a slovenským spisovateľom Cenu E. E. Kischa za výnimočné diela v oblasti literatúry faktu.

Kišiday, František Alexander

Kišiday [-daj], František Alexander, 22. 9. 1940 Kalinov, okres Medzilaborce – 24. 8. 1987 Bratislava, pochovaný v Obišovciach, okres Košice-okolie — slovenský rímskokatolícky kňaz, teológ a náboženský publicista. R. 1963 bol vysvätený za kňaza, 1963 – 65 pôsobil ako kaplán v Zborove a 1965 – 66 v Bardejove, 1966 – 73 správca farnosti v Kostoľanoch nad Hornádom, 1973 – 77 vo Fričovciach a od 1977 v Bratislave (v mestskej časti Jarovce). Súčasne od 1977 pôsobil na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde prednášal fundamentálnu teológiu a teológiu náboženstiev. Priekopník religionistiky na Slovensku, o. i. sa zaoberal otázkami nekatolíckych náboženských tradícií (významné sú najmä jeho komparatistické štúdie) a dialógom s neveriacimi. Autor niekoľkých vysokoškolských skrípt, spoluautor práce Malá koncilová konkordancia (1980). Člen redakčnej rady časopisu Duchovný pastier, do ktorého prispieval aj teologickými štúdiami a článkami.

Kiska, Andrej

Kiska, Andrej, 2. 2. 1963 Poprad — slovenský politik, prezident SR (od 2014). Po absolvovaní štúdia na Elektrotechnickej fakulte SVŠT (dnes STU) v Bratislave v odbore mikroelektronika (1986) pracoval ako projektant v spoločnosti Naftoprojekt v Poprade. R. 1990 odišiel do USA, kde vykonával rôzne profesie. Po návrate na Slovensko pracoval 1991 – 2014 ako manažér. Založil viaceré spoločnosti poskytujúce finančné služby, najúspešnejšie boli Triangel (založená 1996) a Quatro (založená 1998). R. 2006 založil s Igorom Brossmannom (*1966) neziskovú organizáciu Dobrý anjel, ktorá sa zameriava na poskytovanie pomoci najmä osobám s onkologickým ochorením, rodinám s chorými deťmi v hmotnej núdzi a deťom v detských domovoch, 2011 sa podieľal na založení tejto organizácie v Česku. R. 2014 bol ako nezávislý kandidát v druhom kole priamych prezidentských volieb zvolený za prezidenta SR, inaugurovaný 15. 6. 2014. Nositeľ viacerých ocenení.

Kiskunfélegyháza

Kiskunfélegyháza [kiš- -leď-] — mesto v str. Maďarsku v župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline juhových. od Budapešti; 31-tis. obyvateľov (2013). Priemysel chemický, obuvnícky, odevný, potravinársky. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, zeleniny, viniča). Dopravná križovatka na trase Budapešť – Segedín.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1389 ako Feledház, od 16. stor. Kiskunság. R. 1526 úplne zničené Turkami, obnovené až 1743, do 1876 významné centrum regiónu.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol navštívenia Panny Márie (1744 – 53, zrekonštruovaný 2005), novorenesančný Kostol sv. Štefana (1873 – 80), secesné námestie z konca 19. stor. s radnicou (1909 – 11), regionálne múzeum (Kiskun Múzeum, založené 1902; od 1939 sídli v barokovej budove z 2. pol. 18. stor.), pod ktorej správu patria aj rodný dom F. Móru (od 1972) a pamätný dom S. Petőfiho (od 2013).

Kiskunhalas

Kiskunhalas [kiš- -laš] — mesto v juž. Maďarskuv župe Bács-Kiskun vo Veľkej dunajskej kotline 130 km juž. od Budapešti a 50 km severozáp. od Segedínu; 29-tis. obyvateľov (2013). Potravinársky priemysel. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie viniča, ovocných stromov, zeleniny, obilia). Termálne kúpele. Železničná križovatka. V blízkosti ťažba ropy a zemného plynu.

Prvýkrát písomne doložené 1347. Počas tureckej okupácie opakovane zničené a opustené (1566, 1596), po 1626 znova osídlené. Po vyhnaní Turkov (1699) bola oblasť od 1702 obsadená Rádom nemeckých rytierov. Vých. od mesta sa 5. októbra 1703 odohrala bitka medzi vojskami Františka II. Rákociho a cisárskymi vojskami. V 18. – 19. stor. hospodársky rozvoj, 1872 mesto. Koncom 19. stor. sa preslávilo výrobou halaskej čipky.

Stavebné pamiatky: barokový Kostol sv. Petra (1770), barokový reformovaný kostol (1772, veža z 1702, prestavaný zač. 19. stor.) a fara (18. stor.), klasicistická radnica (1833 – 34). Dom a múzeum čipky (založené 1935), Múzeum Jánosa Thormu (1974).

Kisling, Moïse

Kisling, Moïse, 22. 1. 1891 Krakov – 29. 4. 1953 Sanary-sur-Mer, región Provence-Alpes-Côte d’Azur, departement Var — francúzsky maliar, predstaviteľ parížskej školy. Po štúdiách na umeleckej škole v Krakove odišiel 1910 do Paríža, kde sa zblížil s maliarmi parížskej školy. V ranej tvorbe bol ovplyvnený P. Cézannom a A. Derainom, maľoval figurálne kompozície, krajiny a zátišia v tmavých farbách. Postupne zjednodušoval formy, rozvíjal blokovú štylizáciu a využitie kontrastných plôch. Začiatkom 20. rokov 20. stor. vytvoril vlastný maliarsky štýl, ktorý kombinuje precíznu kresbu a žiarivú farebnosť. Maľoval figurálne diela, najmä portréty, ženské akty, kvetiny i krajiny charakteristické zjednodušenými formami a žiarivou farebnosťou (Mladá poľská žena, 1928).

Kislovodsk

Kislovodsk — balneologické a klimatické kúpeľné mesto v juž. časti Ruska v Stavropoľskom kraji v predhorí Veľkého Kaukazu, najväčšie kúpele v kúpeľnej oblasti Kaukazské minerálne vody, 800 – 1 200 m n. m.; 130-tis. obyvateľov (2013). Kúpele vznikli pri výveroch síranovo-uhličitanových vápenato-horečnatých prameňov. Liečba srdcových a nervových chorôb. Jedno z najnavštevovanejších turistických a rekreačných stredísk v kraji. Konečná stanica na železničnej trati z mesta Mineraľnyje Vody.

Založené 1803 ako pevnosť (súčasť Kaukazskej pevnostnej línie), okolo ktorej vznikla osada; prvými obyvateľmi boli ruský vojaci a kozáci. Koncom 19. stor. sa začali využívať blízke pramene liečivej minerálnej vody (kyselky, odtiaľ názov Kislovodsk; miestny názov vôd narzan) na kúpeľné účely. Od 1903 mesto. V 30. rokoch 20. stor. sa začala masívna výstavba nových sanatórií. Počas 2. svetovej vojny bola v meste vojenská nemocničná základňa, 1942 okupované nemeckou armádou (oslobodené v januári 1943). Po vojne sa Kislovodsk zaradil medzi najvýznamnejšie a najkrajšie kúpeľné mestá v Rusku.

Stavebné pamiatky: viaceré kúpeľné budovy a sanatóriá z 2. pol. 19. – 1. pol. 20. stor. v štýle historizmu, eklektizmu i modernej architektúry; k najvýznamnejším patria neogotická Narzanová galéria (1848 – 53), budova Hlavného narzanového kúpeľa v eklektickom tzv. maurskom štýle inšpirovanom islamskou architektúrou (1901 – 03) a kolonáda (1912), ktorá tvorí vstup do kúpeľného parku; kúpeľné stavby v štýle modernej architektúry z 1. pol. 20. stor., napr. Októbrový kúpeľ (1928), Sanatórium Kislovodsk (30. roky 20. stor.), Katedrála sv. Mikuláša (Nikolajevskij sobor, 1991 – 2008, postavený na mieste staršieho z 1883 – 88, deštruovaného 1936), arménsky Chrám sv. Vardana Mamikonjana (1992 – 97), Kislovodská pevnosť (1803, v pol. 19. stor. prestavaná, dnes múzeum), budova filharmónie (1895), secesná Šaľapinova dača (1902 – 04), kaskádové schodisko (1934 – 35), Zámok ľsti a lásky (1939), množstvo pamätníkov a i.

Kismaayo

Kismaayo [-májo] — prístavné mesto v juž. Somálsku na pobreží Indického oceána pri ústí rieky Džuba, administratívne stredisko kraja Južná Džuba (somálsky Jubbada Hoose); 58-tis. obyvateľov (2013). Priemysel potravinársky (najmä rybný), obuvnícky, drevársky. Obchodné stredisko. Námorný prístav, letisko.

Pôvodne tam existovala malá rybárska osada, 1835 sa dostalo pod nadvládu sultánov zo Zanzibaru, dnešné mesto založené 1872, od 1895 súčasť protektorátu Britská Východná Afrika, 1924 – 60 Talianskeho Somálska. Od 1960 súčasť nezávislého Somálska. R. 1991 počas občianskej vojny v Somálsku tam po páde centrálnej vlády prebiehali ťažké boje. R. 2006 a od 2008 pod kontrolou islamistickej organizácie al-Šabáb, 2012 dobyté vojskami misie Africkej únie a Somálskej národnej armády.

kismet

kismet [arab. > tur.] — v ľudovej islamskej viere (najmä balkánskych a tureckých moslimov) osud, resp. predurčenie (arab. kisma = údel), ktoré Alah (Alláh) pripravil každému človeku. Prijatie kismetu, ktorého výsledkom je bezpodmienečná podriadenosť Božej vôli, môže byť prejavom fatalizmu alebo aj dôkazom bezvýhradnej viery.

Kišon, Efraim

Kišon, Efraim, aj Kishon, Ephraim, vlastným menom Ferenc Hoffmann, 23. 8. 1924 Budapešť – 29. 1. 2005 Appenzell, Švajčiarsko, pochovaný v Tel Avive-Jaffe, Izrael — izraelskomaďarský spisovateľ, satirik, humorista, scenárista a režisér. Počas 2. svetovej vojny bol 1944 pre svoj židovský pôvod deportovaný do pracovného tábora v Jelšave, neskôr sa dostal do ďalších koncentračných táborov, z ktorých sa mu podarilo ujsť. Až do konca vojny žil pod nepravou slovenskou identitou, 1945 bol zajatý a deportovaný do Bieloruska, odkiaľ ušiel. R. 1948 skončil štúdium dejín umenia na univerzite v Budapešti a zamestnal sa v satirických novinách Ludas Matyi. R. 1949 emigroval do Izraela. R. 1951 začal písať pre noviny Új Kelet (Nový východ) vychádzajúce v maďarčine, po osvojení si hebrejčiny pre denník Ma’ariv, do ktorého pravidelne prispieval humoristickými fejtónmi. Od 1981 žil striedavo vo Švajčiarsku a v Izraeli.

Písal satirické a humoristické poviedky, romány, divadelné hry a filmové scenáre, pričom niektoré filmy aj sám režíroval. Autor viac ako 50 kníh preložených do 38 jazykov, napr. Pardon, vyhrali sme (Sliha Še-Nicahnu, 1967), Všetko, čo je v Efraimovi Kišonovi (Ha-kol-bo šel Efraim Kišon, 1972), knihy spomienok zo života v totalitnom režime Nebolo sa na čom smiať (Chiuch ba-bacoret, 1978), knihy politických satír Blahoslavený, kto uverí (Wer’s glaubt, wird selig, 2000; slov. 2002), divadelných hier Čierna na bielom (Šahor Al Gabei Lavan, 1956) a Manželská zmluva (Ha-ketuba, 1959), muzikálu Salah Šabati (S. Š., 1988) a kníh pre deti. Režisér filmov Salah Šabati (1964; nominovaný na Oscara, ocenený Zlatým glóbusom za najlepší cudzojazyčný film, 1964), Veľký kanál (Blaumilch Kanal, 1969; nominovaný na Zlatý glóbus, 1971), Policajt (Ha-šoter Azoulay, 1971; nominovaný na Oscara, ocenený Zlatým glóbusom za najlepší cudzojazyčný film, 1972) a i.

Na Slovensku vyšli výbery Kišonových poviedok pod názvami To sa iným nestane (1999), Pomsta je sladká (2000) a Zostane to v rodine (2001). Nositeľ viacerých literárnych, novinárskych a filmových ocenení.

Kišonová-Hubová, Mária

Kišonová-Hubová, Mária, 17. 3. 1915 Láb, okr. Malacky – 11. 8. 2004 Bratislava — slovenská operná speváčka (soprán) a pedagogička, manželka herca Mikuláša Hubu, matka Martina Hubu. Študovala súkromne u Jozefa Egema (*1874, †1939) a u A. Korínskej, 1937 – 38 na Novom viedenskom konzervatóriu. R. 1938 – 78 sólistka Opery SND, v koncertnej sezóne 1946/47 pôsobila vo Velkej opere 5. května v Prahe. R. 1951 – 55 a od 1972 vyučovala spev na VŠMU v Bratislave; 1978 profesorka. Jedna zo zakladateľských osobností slovenského operného interpretačného umenia. Umeleckú dráhu začala operetnými úlohami, jej prvou postavou na scéne SND bola Ľubica (Keď rozkvitne máj, 1938). V prvých sezónach popri viacerých hlavných postavách v klasických operetách (L. Fall, F. Lehár, G. Dusík, M. Schneider-Trnavský) úspešne stvárnila aj úlohy lyrického koloratúrneho odboru (Rosina, Barbier zo Sevilly; Gilda, Rigoletto; Phillina, Mignon). V 40. a 50. rokoch 20. stor. bola vedúcou osobnosťou v odbore lyrického sopránu na Slovensku, legendárnou sa stala v úlohe Mussetty (Bohéma, 1939, 1948), stvárnila aj Norinu (Don Pasquale, 1939, 1954), Gildu (Rigoletto, 1940, 1945, 1953), Violettu Valéry (Traviata, 1941, 1948, 1955) a Rosinu (Barbier zo Sevilly, 1941, 1951), k jej interpretačným vrcholom však patrí úloha Liu (Turandot, 1942). Vynikla aj v operách W. A. Mozarta ako Blonda (Únos zo serailu, 1950), ZuzankaGrófka (Figarova svadba, 1955, 1971), Donna Elvíra (Don Giovanni, 1940, 1956, 1961) a Pamina (Čarovná flauta, 1949, 1961) i v operách francúzskeho romantizmu ako Margaréta (Faust a Margaréta, 1948, 1956), Micaela (Carmen, 1946, 1954) a Mélisanda (C. Debussy: Pelléas a Mélisanda, v slovenskej premiére opery 1958). V 60. rokoch 20. stor. účinkovala aj v herecky náročných postavách opery 20. stor. napr. ako Primadona (P. Hindemith: Cardillac, 1964) a Lady Billowsová (B. Britten: Albert Herring, 1966). So svojím čírym, jasným tónom (najmä vo vysokej polohe), poetizujúcim výrazom a vycibrenou muzikalitou sa uplatnila i v exponovaných postavách slovanského (Marienka, Predaná nevesta, 1953; Rusalka, 1953; Barča, Hubička, 1953; Lišiak Zlatohlávok, Líška Bystrouška, 1958; Tatiana, Eugen Onegin, 1952, 1963) i slovenského repertoáru (Ľutomíra v prvom uvedení Svätopluka E. Suchoňa, 1960; Zuzka, Juro Jánošík, 1954, a Katka, Beg Bajazid, 1957 v prvých dvoch operách J. Cikkera). Venovala sa aj koncertnej činnosti, účinkovala v sopránových sólových partoch v dielach G. Verdiho (Rekviem), A. Dvořáka (Stabat Mater) a L. van Beethovena (Symfónia č. 9, d mol). Mnohé árie a piesne zo svojho bohatého repertoáru nahrala v Československom rozhlase v Bratislave (veľký úspech získala interpretáciou piesne Ružičky M. Schneidera-Trnavského) i na gramofónové platne (profilová platňa Mária Kišonová-Hubová, 1972, a i.). Nositeľka viacerých ocenení, 1968 národná umelkyňa.

Kišovce

Kišovce — miestna časť obce Hôrka.

Kišovce-Švábovce

Kišovce-Švábovce — ložisko mangánovej rudy na severových. Slovensku juhových. od mesta Poprad v blízkosti obcí Kišovce (dnes miestna časť obce Hôrka), Švábovce a Hozelec. Ruda v ložisku má sedimentárny pôvod a je súčasťou pieskovcovo-ílovcového komplexu paleogénneho veku. Rudné minerály sú rodochrozit, manganokalcit a manganit. Ruda sa od 17. stor. ťažila povrchovo (hlavný sloj mal pôvodne hrúbku okolo 70 cm, zriedkavo až 3 m a obsahoval 15 – 23 % mangánu), pre vyčerpanie povrchových zásob sa na začiatku 20. stor. začalo ťažiť hlbinne. Banská činnosť bola ukončená 1971 pre nízky dopyt, vysoké ťažobné náklady a nízku predajnú cenu rudy, ako aj pre únik metánu v banských priestoroch. V súčasnosti sa ložisko nevyužíva.

Kišš, Igor

Kišš, Igor, 21. 7. 1932 Uhrovec, okr. Bánovce nad Bebravou – 15. 1. 2018 Bratislava — slovenský evanjelický teológ a filozof. R. 1950 – 52 a 1955 – 56 študoval na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave (1952 vylúčený pre kritiku stalinizmu), 1975 – 76 v Štrasburgu a 1979 v Erlangene. R. 1956 ordinovaný za kňaza, 1958 – 82 pôsobil v Bzinciach pod Javorinou, 1983 – 87 v Bratislave-Petržalke, 1987 – 93 v Šahách a 1993 – 97 vo Veľkých Levároch, súčasne 1980 – 87 pedagogicky pôsobil na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave (od 1990 Evanjelická bohoslovecká fakulta UK), 1987 musel z politických príčin odísť a nesmel publikovať. Po zmene politickej situácie opäť pôsobil 1991 – 2006 na fakulte (1991 – 96 vedúci Katedry systematickej teológie, 1997 – 2003 dekan, 2004 – 2006 prodekan); 1997 profesor. Zaoberal sa systematickou teológiou, najmä dielom M. Luthera a J. A. Komenského, ako aj pôsobením vierozvestov Cyrila (Konštantína) a Metoda. Autor asi 700 teologických článkov, štúdií a knižných diel, napr.: Výchova kresťana k duchovnej dospelosti (1994), Symbolika a ekumenika (1997), Dogmatika (2000), Sociálna etika (2006). R. 1991 – 93 sa podieľal na založení 4 bilingválnych (slovensko-anglických) evanjelických gymnázií a 1994 – 95 spolupracoval s Ministerstvom obrany SR pri zakladaní vojenskej duchovnej služby v Armáde SR (dnes Ozbrojené sily SR). Člen medzinárodnej vedeckej spoločnosti Societas ethica, nositeľ viacerých ocenení, napr. 2004 rakúskeho štátneho vyznamenania Čestný kríž 1. triedy za vedu a umenie., 2013 Dr. h. c. Univerzity M. Bela v Banskej Bystrici.

kissa

kissa [arab.] — arabský epický literárny žáner. Pôvodne (od čias proroka Mohameda) sa pojmom kissa (príbeh, rozprávanie) označovali príbehy, ktoré rozprávali ľudoví rozprávači na verejných priestranstvách, napr. rozprávania zo života prorokov (→ kisas al-anbijá’), v 9. stor. náboženské príbehy (niekedy aj s nadprirodzenými alebo s neuveriteľnými prvkami) a neskôr aj svetské príbehy. S nástupom modernej arabskej literatúry (an-nahda) v 2. pol. 19. stor. sa pojmom kissa označovali poviedky i romány (nazývané aj rivája). Niektorí arabskí autori na prelome 19. a 20. stor. rozlišovali medzi románom (kissa) a novelou, resp. poviedkou (uksúsa). Neskôr sa v dôsledku doslovného prekladu (kalku) anglického slovného spojenia short story (krátky príbeh) začalo na označenie poviedky a novely používať pomenovanie kissa kasíra (krátky príbeh) a na označenie románu pomenovanie kissa tavíla (dlhý príbeh). V súčasnosti sa ako kissa označujú poviedky, novely i romány.

Kissidougou

Kissidougou [-sidugu] — mesto v juhových. Guinei v guvernoráte Faranah, administratívne stredisko prefektúry Kissidougou; 108-tis. obyvateľov (2013). Potravinársky priemysel. Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (kávovníkové plantáže), oblasť ťažby dreva a dobývania diamantov. Cestné spojenie s Libériou, letisko.

Založené v 90. rokoch 19. stor. R. 1977 chudoba a krutý režim guinejského prezidenta A. S. Tourého viedli k povstaniu miestnych žien, 2001 v dôsledku veľkého prílevu utečencov z Libérie a zo Sierry Leone vypukla v oblasti humanitárna kríza.

Kissinger, Henry

Kissinger [-sindžer], Henry, vlastným menom Heinz Alfred Kissinger, 27. 5. 1923 Fürth, Bavorsko, Nemecko — americký politik, politológ a diplomat. Pochádzal z nemeckej židovskej rodiny, ktorá 1938 emigrovala do USA. R. 1954 – 69 pôsobil na Harvardovej univerzite (1962 profesor), 1961 – 68 poradca prezidentov J. F. Kennedyho a L. B. Johnsona v otázkach zahraničnej politiky, 1969 – 75 hlavný poradca prezidentov R. Nixona a G. Forda pre otázky americkej národnej bezpečnosti. R. 1973 – 77 minister zahraničných vecí USA. R. 1969 – 77 ako predstaviteľ realistickej politickej školy významne prispel k formovaniu americkej zahraničnej politiky, bol priekopníkom politiky uvoľnenia (→ détente) vo vzťahoch so ZSSR, prispel k dosiahnutiu dohody pri rokovaniach o obmedzení a kontrole strategických zbraní (→ SALT I, → SALT II), inicioval nadviazanie diplomatických stykov a politickej spolupráce USA s Čínou. R. 1973 podpísal Parížsku dohodu, ktorá znamenala stiahnutie sa USA z druhej vietnamskej vojny (1964 – 75). Po odchode z politiky pôsobil ako predseda medzinárodnej poradenskej firmy (Kissinger Associates). Autor viacerých kníh z oblasti zahraničnej politiky a 3-zv. memoárov Roky v Bielom dome (The White House Years, 1979), Búrlivé roky (Years of Upheaval, 1982) a Roky obnovy (Years of Renewal, 1999). Nobelova cena mieru (1973).

Kissling, Barnabáš

Kissling, Barnabáš, 11. 1. 1925 Krátke Kesy, dnes časť Marcelovej, okres Komárno – 1. 5. 1994 Bratislava — slovenský architekt. Študoval na Technickej univerzite Józsefa Nádora a na Umelecko-technickej univerzite v Budapešti, štúdium dokončil 1952 na Stavebnej fakulte SVŠT v Bratislave. Zamestnal sa v Spojprojekte v Bratislave, kde sa špecializoval na projektovanie poštových a telekomunikačných stavieb, jeho projekty boli realizované na celom území Slovenska a na Morave. Naprojektoval aj viacero bytových domov.

Od 1966 pôsobil v Štátnom výskumnom, projektovom a typizačnom ústave (ŠPTÚ) v Bratislave, kde so Š. Ďurkovičom a Š. Svetkom vytvoril svoj najvýznamnejší projekt – budovu Československého rozhlasu v Bratislave (dnes Slovenský rozhlas, súčasť RTVS, 1968 – 84). Najvýznamnejšie práce: bytový komplex na Miletičovej a Záhradníckej ulici v Bratislave (1956), budova krajového štúdia Československého rozhlasu, dnes štúdio Rádia Regina (1959) a budova správy telefónnych ústrední v Banskej Bystrici (1960), hlavná budova spojov v Žiline (1960), budovy telekomunikácií a pošty v Uherskom Hradišti (1961), Nových Zámkoch (1963) a vo Fiľakove (1965), budova zosilňovacej stanice v lokalite Ahoj v Bratislave (1964), obytný dom na Gajovej ulici v Bratislave (1968).

Kistler Group

Kistler Group [grup] — švajčiarska nadnárodná spoločnosť zameraná na vývoj a výrobu meracích a testovacích zariadení so sídlom vo Winterthure (Švajčiarsko, kantón Zürich). Založená 1957 v USA švajčiarskym fyzikom a vynálezcom (viac než 50 vynálezov) Walterom Kistlerom (*1918, †2015) ako Kistler Instruments Corporation, 1959 bola vo švajčiarskom Winterthure založená Kistler Instrumente AG. Vyrába laboratórne zariadenia na meranie tlaku, sily, zrýchlenia a krútiaceho momentu, ako aj zariadenia na testovanie motorov, strojov a priemyselných procesov. R. 2015 mala vo svete 30 dcérskych spoločností a zamestnávala okolo 1 400 pracovníkov.

kisuč

kisuč [vl. m.] — hovorový názov druhu Oncorhynchus kisutch, aj losos kisuč, losos kižuč, z triedy lúčoplutvovce (Actinopterygii), čeľaď lososovité. Ryba. Má pretiahnuté telo (dĺžka okolo 60 – 80 cm, hmotnosť 5 – 15 kg) pokryté drobnými striebristými šupinami so svetlými čeľusťami a s tmavším chrbtom. Vyskytuje sa v sev. oblastiach Tichého oceána, pohlavne dospelé jedince tiahnu na neres (→ neresenie rýb) do riek v Rusku, Japonsku a v záp. oblastiach Severnej Ameriky, po ňom hynú. Hospodársky významný druh (má chutné jemné mäso, z ikier sa získava červený tzv. nepravý kaviár) introdukovaný do oblastí Veľkých kanadských jazier a do Južnej Ameriky. Nazvaný podľa osobného mena používaného na Kamčatke a Aljaške

kisva

kisva [arab.] — čierna ozdobná prikrývka zahaľujúca exteriér islamskej svätyne Kaaba v Mekke v Saudskej Arábii. Je vyrobená z bavlny a hodvábu a ozdobená zlatou niťou vyšitými veršami z Koránu a islamským vyznaním viery (→ šaháda). Kisva sa každý rok pred púťou (hadždž) vymieňa za novú, stará sa rozstrihá a rozdá pútnikom. Počas výmeny kisvy sa Kaaba pokryje bielou prikrývkou. V minulosti sa na výrobe kisvy striedavo podieľali rôzne islamské krajiny, v súčasnosti sa vyrába výlučne v Mekke.

Kisvárda

Kisvárda [kiš-] — mesto v severových. Maďarsku v župe Szabolcs-Szatmár-Bereg v blízkosti hraníc so Slovenskom a s Ukrajinou; 18-tis. obyvateľov (2013). Obchodné stredisko poľnohospodárskej a vinohradníckej oblasti. Mestom prechádza hlavný železničný ťah z Budapešti na Ukrajinu. Turistické stredisko.

Osídlené už v neolite, neskôr tam existovalo hradisko, ktoré 895 obsadili Maďari a vytvorili z neho súčasť svojho obranného systému, v 12. stor. jeho význam upadol. Kisvárda prvýkrát písomne doložená 1271, stala sa významným obchodným centrom, kde sa od 1421 konali trhy. R. 1465 – 70 bol postavený hrad. R. 1670 vyhorela. Od 19. stor. tvorili štvrtinu obyvateľstva Židia, ktorí boli počas 2. svetovej vojny deportovaní do Osvienčimu a väčšina zahynula. Od 1970 mesto. Stavebné pamiatky: zvyšky gotického hradu (1465 – 70), gotický Kostol sv. Ladislava (15. stor.), gréckokatolícky chrám (1877), eklektický reformovaný kostol (1896). Múzeum (Rétközi Múzeum; 1983, sídli v budove bývalej synagógy z 1900).

Kiszely, Karol Ivan

Kiszely [-se-], Karol Ivan, 12. 10. 1881 Ban. Bystrica – 12. 4. 1947 tamže — slovenský múzejník a knihovník. Študoval orientalistiku, históriu a zemepis na univerzite v Budapešti, uskutočnil viacero študijných ciest (napr. do Turecka a i. orientálnych krajín, precestoval takmer celú Európu).

Trvalo pôsobil v Banskej Bystrici, 1914 – 18 učiteľ dejepisu a prírodopisu na evanjelickom gymnáziu, 1917 – 47 správca Mestského múzea (dnes Stredoslovenské múzeum) v Banskej Bystrici. Zakladateľ (1926) a do 1946 prvý riaditeľ Mestskej verejnej knižnice (dnes Štátna vedecká knižnica) v Banskej Bystrici. Počas SNP po jeho ústupe do hôr (1944) ukryl v Mestskom múzeu v Banskej Bystrici časť archívu SNM vrátane tajného archívu V. Šrobára. Zaslúžil sa o budovanie múzea v Banskej Bystrici, ktoré 1925 prihlásil do Zväzu československých múzeí. Iniciátor budovania vedeckej knižnice v Banskej Bystrici spojením viacerých tamojších historických knižníc a zbierok. Všestranný kultúrny pracovník, ako znalec dejín Banskej Bystrice vykonával lektorskú činnosť a organizoval kurzy sprievodcov. Spracoval dejiny Matice slovenskej v Banskej Bystrici 1863 – 75. Bibliofil, majiteľ bohatej knižnice.

Autor mnohých štúdií a článkov publikovaných v slovenských i v maďarských časopisoch a zborníkoch, v ktorých informoval o činnosti múzea a knižnice, o knižnici evanjelického gymnázia a o prvej knižnej zbierke J. Čaploviča. Autor publikácií Sprievodca Mestského múzea v Banskej Bystrici (1937) a Banská Bystrica – perla Slovenska (1941). Člen viacerých vedeckých spoločností, napr. Uhorskej zemepisnej spoločnosti, od 1925 Zväzu československých múzeí, od 1939 člen a 1943 – 45 podpredseda muzeálnej rady Zväzu slovenských múzeí.

kit

kit [angl.] — súprava dielcov, súčiastok alebo modulov používaných ako jeden celok na špecifický účel, napr. súprava dielov z plastu, z ktorých sa zliepajú modely lietadiel, lodí ap.

kit’a

kit’a [arab.], aj mukatta’a — poetická literárna forma rozšírená najmä v arabskej a perzskej literatúre. V arabskej literatúre je to spravidla krátka lyrická báseň alebo vybratá časť dlhšej básne (kit’a = kúsok, časť, úsek) nižšieho štýlu. Zvyčajne je monotematická (téma je ľubovoľná), často zobrazuje každodenný život. Na rozdiel od kasídy a gazelu, kde sa rýmujú i prvé dva polverše, sa v kit’e prvý a druhý polverš rýmovať nemusia. V perzskej literatúre má kit’a rovnaké metrum a podobný ľubovoľný výber tém, nemusí byť však krátka. Rozšírila sa najmä v 11. stor. a slúžila aj ako literárny prostriedok na kritiku spoločnosti.

Formou kit’y sa písali epigramy, slovné hračky, výsmechy, hádanky, polemiky, príslovia, vtipy, popevky, bojové pokriky, odkazy a odpovede na ne, obžaloby, ospravedlnenia, poďakovania, chvály, výzvy, pozvania, varovania a opisy predmetov, ale aj príležitostná a reflexívna lyrika. Niekedy sa kit’y vkladali i do prózy na vyzdvihnutie alebo na zdôraznenie istej skutočnosti, na ktorú chcel autor poukázať. K významným tvorcom kit’y patria A. A. Anvarí, Ch. Š. M. Háfiz a M. Džámí.

Kita

Kita — mesto v juhozáp. časti Mali v regióne Kayes na vých. svahu vrchu Kita; 8,2 tis. obyvateľov (2013). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie bavlníka, podzemnice olejnej a i.). Železničná stanica na trati spájajúcej hlavné mesto Bamako s Dakarom (Senegal). Od 1966 mesto.

Kita, Jaroslav

Kita, Jaroslav, 8. 4. 1949 Kežmarok — slovenský ekonóm. Od 1975 pôsobí na Ekonomickej univerzite v Bratislave (2000 – 07 prodekan, 2007 – 11 dekan Obchodnej fakulty); 2002 profesor. Absolvoval niekoľko stáží na zahraničných univerzitách vo Francúzsku (1992 – 2001, Grenoble, Poitiers, Rennes) a v Spojenom kráľovstve (2000, Newcastle upon Tyne). Zaoberá sa problematikou obchodu a marketingu, modelov marketingového rozhodovania, nákupu a predaja, riadenia ponuky priemyselných podnikov, ako aj reštrukturalizácie podnikov, hospodárstva a spoločnosti v krajinách Vyšehradskej skupiny v rámci medzinárodnej vedeckovýskumnej siete PGV (Pays du Groupe de Visegrad; člen jej riadiaceho výboru). Koordinátor a garant frankofónneho štúdia na Ekonomickej univerzite a celouniverzitného programu Manažment predaja vo francúzskom jazyku. Autor alebo vedúci autorského kolektívu viacerých monografií, napr. Nákup a predaj (1998), Marketingové aplikácie (2000), učebníc Marketing (2000), Nákup a predaj – základné obchodné funkcie výrobného podniku (2010), Modely marketingového rozhodovania (2012), Plánovanie predaja na trhu výrobnej sféry (2014), ako aj niekoľkých vysokoškolských učebných textov. Člen redakčných a programových rád viacerých vedeckých časopisov. Nositeľ francúzskeho štátneho vyznamenania Rytier rádu akademických paliem (Chevalier dans l’Ordre des Palmes académiques, 2002).

Kitaibel, Paul

Kitaibel, Paul, aj Pál, Paulus, 3. 2. 1757 Mattersburg, Burgenland, Rakúsko – 13. 12. 1817 Pešť, dnes súčasť Budapešti — uhorský prírodovedec. R. 1770 – 76 študoval na gymnáziu v Šoprone a 1776 – 77 na gymnáziu v Győri, od 1780 právo a potom medicínu na univerzite v Budíne. R. 1784 – 1810 pôsobil na univerzite v Budíne (1784 študent asistent, od 1789 kustód zbierky prírodnín, od 1790 kustód herbára, 1794 poverený dozorom botanickej záhrady, 1803 vedúci Katedry chémie a botaniky, 1810 riaditeľ botanickej záhrady), 1810 – 16 vedúci Katedry botaniky na univerzite v Pešti; 1802 profesor. Zakladateľ modernej botaniky v Uhorsku, žiak J. J. Winterla.

Zaoberal sa prírodnými vedami, najmä botanickým, hydrologickým a balneologickým výskumom Uhorska. Vedecky prebádal takmer celé jeho územie, napr. na území dnešného Slovenska okolie Vysokých Tatier, Kežmarku, Rožňavy, Vyšných a Nižných Ružbách a Banskej Štiavnice, ďalej Oravu, Liptov a Turiec, pričom opísal 275 nových taxónov rastlín (vyše 50 je podľa neho nazvaných, napr. rod kitaibela, druh chrastavec Kitaibelov, Knautia Kitaibelii), čím významne prispel k poznaniu flóry Slovenska Jeho herbár s vyše 14-tis. položkami je uložený v Maďarskom prírodovednom múzeu v Budapešti. Zo svojich ciest (napr. z Banátu a 1792 – 1813 z územia dnešného Slovenska) si písal denníky, do ktorých okrem vedeckého opisu lokalít zaznamenával aj ľudové názvy rastlín a národopisné poznatky; zostali v rukopisoch, uložené sú napr. aj v Štátnom oblastnom archíve v Prahe.

Zaoberal sa aj zoológiou (opísal niektoré nové druhy živočíchov, napr. krátkonôžku štíhlu, Ablepharus kitaibelii), baníctvom, chémiou (1789 nezávisle od F. J. Müllera von Reichenstein objavil telúr) a národopisom. Odborne opísal zemetrasenie v Uhorsku, z chemického a medicínskeho hľadiska analyzoval viac ako 150 minerálnych prameňov v Uhorsku (na Slovensku napr. v Bardejove, Turčianskych Tepliciach, Slatine). Riadny a čestný člen viacerých vedeckých spoločností (v Berlíne, Jene, Mníchove, Moskve, Petrohrade). Autor a spoluautor viacerých odborných príručiek a diel, v diele Opisy a vyobrazenia zriedkavých uhorských rastlín (Descriptiones et icones plantarum rariorum Hungariae, 1 – 3, 1802 – 12) s F. A. Waldsteinom-Wartenbergom opísali 80 nových taxónov s autorským označením Waldst. et Kit. a uverejnili 280 ručne kolorovaných medirytov.