Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 641 hesiel.

Zobrazujem:

Zoraďujem:

A - Z

Kiowovia

Kiowovia, vlastným menom Ka’igwu, Ga-i–gwu — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na juhu USA (štát Oklahoma); asi 14-tis. príslušníkov (2010).

Kiowovia žili pôvodne v horách západnej Montany pri prameňoch riek Missouri a Yellowstone, odkiaľ ich v 17. – 18. stor. vytlačili Arapahovia, Čejeni a Siouxovia na juh Veľkých prérií do oblasti dnešných štátov Kansas, Oklahoma a Texas. Pridruženým kmeňom Kiowov boli Naišani (Kiowami nazývaní Semati – Zlodeji), v súčasnosti známi aj ako Kiowa Apači (→ Apači).

Podobne ako ostatné prériové kmene aj Kiowovia žili kočovným spôsobom života v típí, organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Zaoberali sa najmä lovom (bizónov), zberom a od 18. stor. chovom (i krádežami) koní (počet vlastnených koní určoval status a postavenie jedinca v spoločnosti). Svoje dejiny si zaznamenávali prostredníctvom piktografického kalendára (Set-t’an, Anko) na bizónej koži. Boli známi ako veľmi bojovný kmeň (i napriek neveľkému počtu sa stali jedným z dominantných kmeňov regiónu).

Ako prví z Európanov s nimi prišli v roku 1732 do kontaktu Španieli. V roku 1790 po krvavých konfliktoch uzatvorili mier (a spojenectvo) s Komančmi, s ktorými potom spoločne podnikali nájazdy do Mexika (podľa tradície skupina bojovníkov Kiowov prenikla až na Yucatán), a v roku 1840 aj s Arapahmi a Čejenmi (1838 sa medzi nimi, Kiowami, Komančmi a Naišanmi odohral pri rieke Wolf Creek v dnešnej severozápadnej Oklahome jeden z najväčších medzikmeňových konfliktov medzi Severoamerickými Indiánmi). V nepriateľstve zostali naďalej s Apačmi, Utmi, Kaddmi a Navahmi. Po bojoch s Američanmi (1863 – 75, → indiánske vojny) boli napokon po porážke vo vojne na rieke Red River (Red River War) a po neúnavnom prenasledovaní armádou USA nútení usadiť sa (spolu s Komančmi a Naišanmi) v rezervácii na juhozápade Indiánskeho teritória na severnom brehu rieky Red River (v blízkosti dnešného mesta Chickasha).

V súčasnosti vynikajú najmä v umeleckých remeslách (maliarstvo, sochárstvo, klenotníctvo) a literatúre, Kiowa Navarre Scott Momaday (*1934) získal v roku 1969 za román Dom z úsvitu (House Made of Dawn, 1968; čes. 2001) ako prvý Indián Pulitzerovu cenu.

Jazyk Kiowov (kiowa, cáuijò:gà) patrí do kiowasko-tanoskej jazykovej rodiny (→ aztécko-tanoské jazyky).

kipa

kipa [hebr.], množné č. kipot, jidiš jarmulka, kapele — v judaizme okrúhla priliehavá mužská pokrývka hlavy. Najčastejšie býva v tvare malého tanierika alebo misky, je vyrobená z kože, látky, zo saténu, zamatu alebo z priadze (háčkovaná), má rôznu farbu a veľkosť. Povinnosť nosiť kipu nie je predpísaná Tórou ani Halachou, je skôr znakom zbožnosti, príp. židovskej identity. Vyjadruje úctu k Bohu a nosí sa počas bohoslužieb, pri modlitbe a štúdiu Tóry. Jej nosenie rozšírili niektoré rabínske autority asi v 16. stor. Podľa farby a materiálu môže byť znakom príslušnosti k určitému smeru judaizmu, napr. háčkované kipy (kipot srugot) nosia sionisti a moderní ortodoxní židia, čierne zamatové alebo látkové kipy ultraortodoxní židia (charedim, chasidi). Pri sviatočných príležitostiach (svadba, bar micva) sa zvyčajne nosí biela kipa. V niektorých komunitách môžu mať kipu počas bohoslužieb aj ženy.

Kipnis, Alexander

Kipnis, Alexander, 13. 2. 1891 Žytomyr, Ukrajina – 14. 5. 1978 Westport, Connecticut — americký operný spevák (bas) ukrajinského pôvodu. R. 1912 ukončil štúdium dirigovania na konzervatóriu vo Varšave. R. 1915 debutoval ako operný spevák v Hamburskej štátnej opere. R. 1919 – 30 pôsobil v Nemeckej opere v Berlíne a súčasne od 1922 v opere v Chicagu, 1932 – 34 v Štátnej opere v Berlíne, 1935 – 38 vo Viedenskej štátnej opere. Vystupoval aj 1924 – 33 na festivaloch Bayreuther Festspiele v úlohách Gurnemanza (Parsifal) a kráľa Markeho (Tristan a Izolda) a 1937 v Salzburgu v úlohe Sarastra (Čarovná flauta; pod taktovkou A. Toscaniniho).

R. 1938 sa natrvalo usadil v USA, 1940 – 52 pôsobil v Metropolitnej opere v New Yorku. Interpretoval najmä klasický nemecký repertoár, napr. hlavné postavy opier R. Wagnera, W. A. Mozarta (Figaro, Figarova svadba; Leporello, Don Giovanni; Sarastro) a R. Straussa (barón Ochs, Gavalier s ružou). Výrazne sa uplatnil v ruskom klasickom repertoári v úlohách Borisa Godunova, Galického (Knieža Igor) a Gremina (Eugen Onegin). Z talianskeho romantického repertoáru vynikol najmä v úlohe Filipa (Don Carlos).

Kipphardt, Heinar

Kipphardt [kip-], Heinar, 8. 3. 1922 Heidersdorf, dnes Łagiewniki, Dolnosliezske vojvodstvo, Poľsko – 18. 11. 1982 Mníchov — nemecký spisovateľ, dramatik a dramaturg, stúpenec dokumentárnej drámy. Pôvodne lekár (psychiater), počas 2. svetovej vojny vojak na východnom fronte. R. 1950 – 58 dramaturg v divadle Deutsches Theater vo východnom Berlíne, spolupracovník režiséra Wolfganga Langhoffa (*1901, †1966). R. 1959 z politických príčin opustil NDR a žil v NSR, 1959 – 61 v Düsseldorfe, 1961 – 71 v Mníchove a od 1971 vo Fraunbergu neďaleko Mníchova.

Autor satirických hier Hľadá sa Shakespeare (Shakespeare dringend gesucht, 1953; slov. 1955), Stoličky (Die Stühle des Herrn Szmil, 1961; slov. 1965; nem. televízny film 1979, réžia V. Jasný) a Pes pána generála (Der Hund des Generals, 1962; slov. televízna inscenácia 1981, réžia I. Teren). Dokumentárnou hrou Vo veci J. Roberta Oppenheimera (In der Sache J. Robert Oppenheimer, 1964; slov. 1976; nem. televízny film 1964, réžia Gerhard Klingenberg), ktorú v západnom Berlíne inscenoval E. Piscator, získal úspech v obidvoch častiach rozdeleného Nemecka, ako aj rad významných literárnych cien a etabloval sa ako autor zdôrazňujúci politickú zodpovednosť jednotlivca. Posmrtne bola uvedená jeho dokumentárna hra Brat Eichmann (Bruder Eichmann, 1983) podľa knihy H. Arendtovej. Podľa mnohých jeho hier boli nakrútené televízne filmy.

Kippov prístroj

Kippov prístrojchem. zariadenie na laboratórnu prípravu plynov reakciou kvapalného reaktanta a tuhej látky. Skladá sa z troch nad sebou umiestnených sklených nádob. Tuhý reaktant (napr. vápenec CaCO3) je umiestnený v strednej nádobe na rošte, ktorý zabraňuje prepadávaniu kúskov reaktanta do spodnej nádoby. Stredná nádoba má postrannú trubicu s kohútom na odvod plynu a otvorom na dne je spojená so spodnou nádobou. Horná nádoba je zásobníkom kvapalného reaktanta (napr. kyselina chlorovodíková HCl), trubicou v spodnej časti zasahuje k dnu spodnej nádoby. Po otvorení kohúta prúdi kvapalina z hornej nádoby do najspodnejšej časti prístroja, vyplní ju a dostane sa do styku s tuhou látkou, s ktorou reaguje za súčasného vyvíjania plynu (v tomto prípade oxid uhličitý CO2). Ak sa výpustný kohút uzavrie, nahromadený plyn vytlačí kvapalinu zo strednej nádoby do hornej a vývoj plynu sa zastaví. Po otvorení kohúta sa kvapalina opäť dostane do styku s tuhým reaktantom a vývoj plynu sa obnoví. V Kippovom prístroji možno pripraviť sulfán H2S (pôsobením kyseliny chlorovodíkovej na sulfid železnatý FeS), vodík (pôsobením kyseliny chlorovodíkovej na zinok) a i. plyny. Prístroj 1844 skonštruoval holandský farmaceut Petrus Jacobus Kipp (*1808, †1864).

Kips, Milan

Kips, Milan, 1. 8. 1944 Čataj, okr. Senec — slovenský pedagóg, teoretik pedagogiky a didaktik. R. 1968 – 86 pôsobil na Pedagogickej fakulte UK v Trnave, 1986 – 2006 na Fakulte telesnej výchovy a športu UK, 2006 – 07 na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave, 2007 – 10 na Materiálovotechnologickej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Trnave, 2010 – 11 na Filozofickej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a 2012 – 15 na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity; 2002 profesor.

Zaoberá sa dejinami školstva a pedagogiky, osobitne dejinami česko-slovenských vzťahov v oblasti školstva, ďalej teóriou vzdelávania dospelých a didaktikou s osobitným zreteľom na športovú edukáciu a športovú humanistiku. Autor a spoluautor viacerých štúdií a publikácií, napr. Česko-slovenské vzťahy v dejinách školstva v rokoch 1848 – 1918 (1998, prepracované vydanie 2000), Slováci v českých stredných školách v rokoch 1848 – 1918 (2000), Život a dielo Vladimíra Václavíka (2009). Autorsky sa podieľal aj na príprave diel Pedagogická encyklopédia Slovenska (2 zväzky, 1984 – 85) a Telesná výchova a šport. Terminologický a výkladový slovník (1995).

kipu

kipu [kečuánsky], quipu — uzlové písmo Inkov v andskej oblasti Južnej Ameriky. Poznali ho však už aj predinkské kultúry (okolo pol. 1. tisícročia). Pozostávalo zo šnúry, na ktorú boli priviazané povrázky s uzlami (kečuánsky khipu = uzol) slúžiace ako mnemotechnická pomôcka. Počet uzlov, dĺžka hlavnej šnúry, ako aj počet a farba na ňu priviazaných povrázkov s uzlíkmi rôznej veľkosti a tvaru umožňovali fixáciu a sprostredkovanie informácie. Pravdepodobne existovali dva druhy kipu, jeden mal štatistický charakter a používal sa pri evidovaní tovaru, obyvateľstva a pracovných povinností, druhým sa zaznamenávali historické fakty, tradície a inštrukcie. Aby sa však tieto značky stali zrozumiteľnými, museli byť vopred dohodnuté a interpretovali ich špeciálne vyškolení odborníci.

kir

kir [vl. m.] — miešaný nápoj pochádzajúci z Francúzska; pôvodný názov blanc-cassis. Jeho základ tvorí likér z čiernych ríbezlí (fr. crème de cassis) získaný maceráciou rozdrvených bobúľ v alkohole a pridaním cukru (crème de cassis s obsahom 17 – 20 objemových % alkoholu a 30 – 40 % cukru) a bieleho suchého vína (pôvodne sa používalo biele burgundské víno Aligoté) v rôznom pomere. V súčasnosti sa pripravujú početné variácie, napr. s likérom z broskýň, grapefruitov, moruší a s rôznymi bielymi a červenými vínami alebo so sektmi zvyčajne v pomere 1 : 10. Najznámejší je kráľovský kir (fr. kir royal) pripravený z likéru z čiernych ríbezlí a sektu. Nazvaný podľa francúzskeho kanonika a starostu Dijonu (1945 – 68) Félixa Kira (*1876, †1968), ktorý sa zaslúžil o spopularizovanie nápoja a 1952 poskytol miestnym výrobcom právo označiť svoje produkty jeho menom.

Kiradžievová, Nina

Kiradžievová (Kiradžieva), Nina, vlastným menom Nadežda Nikolovna Kiradžieva, 26. 11. 1911 Sofia – 6. 4. 2005 tamže — bulharská tanečnica, primabalerína, choreografka a tanečná pedagogička.

V roku 1928 bola členkou, od 1953 baletnou majsterkou a choreografkou a v rokoch 1961 – 72 riaditeľkou baletného súboru Národnej opery v Sofii. Súčasne od 1952 vyučovala na baletnej strednej a od 1958 aj na vysokej škole divadelného umenia v Sofii. Vytvorila hlavné postavy v baletoch Laurencia (Alexander Abramovič Krejn, *1883, †1951), Bachčisarajská fontána, Trojrohý klobúk, Mirandolína (Sergej Nikiforovič Vasilenko, *1872, †1956), Spiaca krásavica a i.

Király, Péter

Király [-ráj], Péter, 22. 11. 1917 Malčice, okres Michalovce – 24. 2. 2015 Budapešť — maďarský jazykovedec, slovakista a slavista, vysokoškolský pedagóg. R. 1941 – 42 pôsobil na maďarskom gymnáziu v Bratislave, 1945 – 49 v Krajinskej Séčéniho knižnici, 1949 – 74 v Ústave jazykových štúdií Maďarskej akadémie vied a 1974 – 87 na Univerzite L. Eötvösa v Budapešti (vedúci Katedry slovanských filológií); 1973 DrSc., 1974 profesor. Venoval sa výskumu slovanských jazykových pamiatok a slovenských nárečí.

Autor viacerých monografií, napr. Zmienky o Maďaroch v cyrilo-metodskej legende (A magyarok említése a Konstantín- és a Metód-legendában, 1974), O miešaní jazykov. Z výskumov slovanských nárečí v Maďarsku (A nyelvkeveredés. A magyarországi szláv nyelvjárások tanulságai, 2001), početných štúdií, o. i. Vznik a zánik kalvínskej východoslovenčiny (2006), spoluautor dvojjazyčne vydaného Atlasu slovenských nárečí v Maďarsku – Atlas der slowakischen Mundarten in Ungarn (1993).

Kirby, William

Kirby [kér-], William, 13. 10. 1817 Kingston upon Hull, Yorkshire – 23. 6. 1906 Niagara, dnes Niagara-on-the-Lake, Ontário — kanadský spisovateľ, novinár a politik anglického pôvodu. R. 1832 emigroval s rodičmi do USA, od 1839 žil v Kanade. R. 1850 – 71 vydavateľ časopisu Niagara Mail, 1871 – 95 riaditeľ colného úradu v Niagare.

Autor vlasteneckých a historických básní, v ktorých zachytil prírodu, históriu a zvyky niagarskej oblasti, a významného historického románu Zlatý pes (The Golden Dog, 1877), v ktorom spojil gotické prvky s históriou a legendami Quebecu. Román je považovaný za najlepšiu kanadskú dobrodružno-historickú romancu v štýle W. Scotta. Jeden zo zakladajúcich členov (1883) Kanadskej kráľovskej spoločnosti (Royal Society of Canada).

Kirejevskij, Ivan Vasilievič

Kirejevskij, Ivan Vasilievič, 3. 4. 1806 Moskva – 23. 6. 1856 Petrohrad, pochovaný v kláštore Optina v meste Kozelsk, Kalužská obl. — ruský filozof, literárny kritik a publicista. Pochádzal zo starého šľachtického rodu. Ovládal francúzštinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu. Už ako 13-ročný sa začal zaujímať o filozofiu, 1822 – 24 navštevoval na moskovskej univerzite verejné prednášky venované filozofii F. W. J. Schellinga, 1824 – 28 pracoval v moskovskom archíve Kolégia zahraničných vecí, kde sa stal členom tajného krúžku tzv. ľubomudrov (Spoločnosť ľubomudrov, rusky Obščestvo ľubomudrija, → Filozofický spolok, 1823 – 25). R. 1830 odišiel do Nemecka (Berlín, Drážďany, Mníchov), kde sa osobne stretol s G. W. F. Heglom a F. W. J. Schellingom, ako aj s ich stúpencami a navštevoval ich prednášky. Po návrate 1832 začal vydávať časopis Jevropejec (Európan). Po vydaní druhého čísla, v ktorom bol publikovaný jeho článok Devätnáste storočie (Deviatnadcatyj vek), bol časopis cárom Mikulášom I. zakázaný.

Kirejevskij takmer jedenásť rokov nepublikoval a zameral sa na teoretickú činnosť. Žil na rodinnom majetku v Kalužskej gubernii a pod vplyvom manželky sa okolo 1840 priklonil k pravosláviu, spolu s mníchmi v kláštore Optina sa venoval vydávaniu životopisov cirkevných otcov. Začiatkom 40. rokov 19. stor. sa spolu s A. S. Chomiakovom stal jedným zo zakladateľov špecifického ruského filozofického a náboženského prúdu slavianofilstva zdôrazňujúceho úlohu Ruska (resp. slovanstva) v európskej civilizácii a význam pravoslávia v kresťanstve; podľa Kirejevského Rusko po osvojení si princípov európskeho osvietenstva zohrá v dejinách veľkú úlohu a stane sa duchovným vodcom Európy. Za článok O charaktere osvietenstva v Európe i o jeho vzťahu k osvietenstvu v Rusku (O charaktere prosveščenija Jevropy i o jego otnošenii k prosveščeniju Rossii) uverejnený v orgáne slavianofilov Moskovskij sbornik (Moskovský zborník, 1852) sa dostal pod policajný dohľad a vydávanie zborníka bolo zakázané.

Základným princípom Kirejevského filozofie je princíp ucelenosti (komplexnosti). Podľa neho človek zjednotením všetkých svojich duchovných síl do uceleného, harmonického celku nadobudne schopnosť mystickej intuície, schopnosť zladiť vieru s rozumom a odhaliť metaracionálne pravdy. R. 1856 v časopise Russkaja beseda (Ruská beseda, 1856 – 60) publikoval článok O nevyhnutnosti a možnosti nových princípov pre filozofiu (O neobchodimosti i vozmožnosti novych načal dľa filosofii), v ktorom poukázal na to, že filozofia vychádzajúca z učenia cirkevných otcov nie je konečná a bude potrebné vytvoriť novú. Na rozdiel od západnej filozofie a racionalisticko-abstraktnej teológie, ktoré sú charakteristické rozdvojením a racionalizmom, základnými znakmi ruskej filozofie by mali byť celostnosť a účelnosť, konkrétne duchovno-morálna celostnosť osobnosti, ktorá nachádza svoje vyjadrenie v náboženskej viere. Kirejevskij sa usiloval, aby osvietenstvo prostredníctvo princípov pravoslávnej cirkvi dosiahlo vyšší zmysel a stalo sa motiváciou ďalšieho vývoja Ruska a pochopenia krajiny i ruskej kultúry zo strany Západu. Aj keď hovoril o správnej metóde poznávania pravdy, sám žiadnu nerozpracoval, iba tvrdil, pričom odmietal abstraktno-logické myslenie, že je potrebné zjednotiť všetky svoje schopnosti (logické myslenie, cit, estetické cítenie, svedomie, lásku) do jedného celku. Kriticky sa stavajúc k zveličovaniu významu cirkevnej hierarchie, sa zaoberal aj problematikou vzťahu štátu a cirkvi a potrebou rozpracovania kresťanského pohľadu na svet, čo sa stalo nosným problémom jeho nasledovníkov.

Kirengeshoma

Kirengeshoma — rod dvojklíčnolistových rastlín, čeľaď hortenziovité. Mrazuvzdorné trvalky s protistojnými, takmer sediacimi dlaňovitodelenými listami so zúbkatým okrajom s priemerom 10 – 20 cm a s rúrkovitými svetložltými alebo žltými kvetmi s tenkými dlhými stopkami usporiadanými v riedkych vrcholíkoch, plod tobolka. Patria sem dva druhy, okolo 200 cm vysoká Kirengeshoma koreana pochádzajúca z Kórey a 60 – 120 cm vysoká Kirengeshoma palmata pochádzajúca z Číny a Japonska, ktoré sa pestujú ako okrasné rastliny v miernom tieni a v hlbokej vlhkej pôde.

kirgizská literatúra

kirgizská literatúra — literatúra Kirgizov žijúcich prevažne v Kirgizsku. Vychádza z bohatých tradícií stredoázijskej ľudovej slovesnosti a zahŕňa širokú škálu žánrov od lyrických piesní až po rozsiahle eposy. Typickými žánrami kirgizskej literatúry sú ľudové piesne, napr. pastierske (bekbekej), ľúbostné (seketbaj, kjujgen) a žalostné (arman), náreky (košok), chválospevy (maktoo), kliatby (kordoo), príslovia a porekadlá (makal-lakap) a rozprávky. Ústnym podaním prostredníctvom ľudových spevákov manasčov sa šíril a rozvíjal trojdielny národný epos Manas, ktorý patrí k najdlhším na svete, a prostredníctvom ľudových spevákov akynov tzv. malé eposy.

Po Októbrovej revolúcii 1917 pôsobili ľudoví speváci T. Satylganov, ktorý skladal lyrické i epické, prevažne satirické básne so sociálnou a politickou tematikou, a T. Moldo, ktorý postupne prešiel od didaktickej k agitačnej poézii. Niektorí ľudoví speváci mali konzervatívnejšie názory, obhajovali tradičný patriarchálno-feudálny spôsob života, oslavovali islam, vyzývali k trpezlivosti a k pokore, prípadne vystupovali s panturkickými a antisovietskymi názormi. Písomná literatúra do Októbrovej revolúcie 1917 existovala len ojedinele, v 20. a 30. rokoch 20. stor. sa formovala pod vplyvom politických zmien (nastolenie sovietskej vlády).

Zakladateľom kirgizskej sovietskej literatúry, ktorá uplatňovala metódu socialistického realizmu, bol básnik a prozaik A. Tokombajev, autor poémy s témou kolektivizácie Na vlastné oči (Svojimi glazami, 1952), v ktorej zachytil vnútorný zápas roľníka Nurbaja. Osudom kirgizských žien pred revolúciou sa venovali prozaik Kasymaly Bajalinov (*1902, †1979) v románe Adžar (Ažar, 1926) a Moldogazy Tokobajev (*1905, †1974) v divadelnej hre Nešťastná Kakej (Kajgyluu K., 1927). K významným básnikom a dramatikom patrili Temirkul Umetalijev (*1908, †1991), autor básnickej zbierky Krajina kvetov (Güldör ölkösü, 1940) a zbierky s vlasteneckou tematikou Melódia vlasti (Melodii Rodiny, 1949), Žusup Turusbekov (*1910, †1944), autor básnickej zbierky Žusupove básne (Žusuptun yrlary, Stichi Džusupa, 1932) a drámy Miesto smrti (Ažal orduna, 1935), ďalej Žoomart Bokonbajev (*1910, †1944), ktorý sa venoval písaniu politickej satiry a divadelných hier (Zlatá dievčina, Altyn kyz, 1937), a T. Sydykbekov. V 40. a 50. rokoch 20. stor. sa posilňovalo vlastenecké protivojnové cítenie, autori spracúvali prevažne vojnové námety, napr. Kubanyčbek Malikov (*1911, †1978) v poéme Krv za krv (Kanga – kan, 1942) a K. Bajalinov vo vojnovej próze Šťastie (Bakyt, 1947), v ktorom zachytil príbeh lásky odvážneho džigita Žapara a krásnej Žamily. Lyrické básne s vlasteneckou tematikou písal A. Osmonov. V 50. rokoch 20. stor. začala v kirgizskej literatúre postupne prevažovať próza nad tradičnou poéziou, k prozaikom patrili napr. Nasirdin Bajtemirov (*1916, †1996) a Šukurbek Bejšenalijev (*1928), ktorý napísal novelu Kyčan (Kyčan, 1956). K rozvoju drámy prispeli Toktobolot Abdumomunov (*1922, †1989) divadelnou hrou Atabekova dcéra (Doč Atabeka, 1955) a A. Tokombajev hrou Zrnko nesmrteľnosti (Ölböstün ürönü, 1963). Na konci 50. rokov 20. stor. sa najpopulárnejším a najznámejším kirgizským prozaikom stal Č. Ajtmatov, ktorý písal po kirgizsky i po rusky.

Voľný verš do kirgizskej literatúry priniesol básnik Sujunbaj Eralijev (*1921, *2016) v knihe básní, rozprávok a poém Nesmelé hviezdy (Zastenčivyje zvezdy, 1963) s tematikou poznávania vesmíru (na Slovensku vyšiel výber jeho básní pod názvom Mame, láske a hviezdam, 1967). V 60. rokoch 20. stor. sa rozvíjala najmä próza (a to najmä román), k najvýznamnejším tvorcom patrili Mamasaly Abdukarimov (*1910, †1999) a Tölögön Kasymbekov (*1931, †2011), autor románu Zlomený meč (Slomannyj meč, 1966 – 71), k prozaikom 70. rokov 20. stor. patrili Murza Gaparov (*1936), autor zbierok próz, napr. Divá hus (Dikij gus, 1984), a Orozbek Ajtymbetov (*1949), autor zbierky Vôňa strniska (Zapach žnivia, 1976). Poéziu tvorili Sooronbaj Žusujev (1925, †2016), Omor Sultanov (*1935) a Turar Kožomberdijev (*1941, †1989). V 80. rokoch 20. stor. vynikli Aman Saspajev (*1929) zbierkou poviedok Posvätný cit (Sviatoje čuvstvo, 1987) a Žylkyčy Žapijev (*1943) zbierkou poviedok Tanec dažďa (Tanec dožďa, 1980). K ďalším kirgizským spisovateľom tvoriacim na konci 20. stor. patrili Kazat Akmatov (*1941, †2015), Nurpais Žarkynbajev (*1939), ktorý upútal knihou Kirgizské kočovanie (Kyrgyz köčü, 1986), poetka Sagyn Akmatbeková (Akmatbek; *1949), ďalej Bajdylda Sarnogojev (*1932, †2004) a Žolon Mamytov (*1940, †1988).

Vyhlásením nezávislosti Kirgizska (1991) nastala nová etapa rozvoja kirgizskej literatúry, v ktorej sa prejavila väčšia uvoľnenosť, mladší autori, ktorí píšu po kirgizsky alebo po rusky, sa postupne oslobodili od ideologizovania a opustili metódu socialistického realizmu. K významným súčasným autorom patria prozaik, dramatik a scenárista Žanyš Kulmambetov (*1955), básnik a dramatik Kožogeldi Kultegin (*1960, vlastným menom Kožogeldi Kulujev), básnik a prekladateľ Nurlan Kalybekov (*1973) a básnik a publicista Šerboto Tokombajev (*1974) žijúci v USA.

Kirgizský kaganát

Kirgizský kaganát — štátny útvar (ríša) Jenisejských Kirgizov, ktorí začiatkom 9. stor. využili úpadok Ujgurskej ríše, pod ktorej vplyv patrili, a 820 sa ich vládca (ažo) Külüg Bagha vyhlásil za kagana (chána) Kirgizov. R. 840 napadol a zničil ujgurské hlavné (sídelné) mesto Ordu-Balyk (aj Karabalgasun, Char-Balgas) na brehu rieky Orchon a vytvoril mocnú ríšu, ktorá chránila okolité kmene proti Číne. V období najväčšieho rozmachu (polovica 9. a začiatok 10. stor.) sa rozprestierala približne od rieky Irtyš (na západe), severnú a východnú hranicu tvorili rieky Angara a Selenga, na juhu siahala po púšte Taklamakan a Gobi, jej centrum sa nachádzalo na území dnešnej republiky Tuva (Ruská federácia). V 10. stor. sa Kirgizský kaganát rozpadol na niekoľko údelných panstiev, ktoré boli neskôr dobyté mongolskými Kitanmi (dynastia Liao).

Kircher, Athanasius

Kircher, Athanasius, 2. 5. 1602 (podľa niektorých prameňov 1601) Geisa, Durínsko – 27. 11. 1680 Rím — nemecký učenec, jezuita. Študoval na jezuitskom kolégiu vo Fulde, na Academii Theodoriana v Paderborne a na kolégiu v Kolíne nad Rýnom. R. 1618 vstúpil do jezuitského rádu, 1628 bol v Mainzi vysvätený za kňaza a od 1629 pôsobil ako profesor matematiky, etiky a orientálnych jazykov na jezuitskom kolégiu vo Würzburgu. Po úteku pred frakčnými a dynastickými bojmi v Nemecku (počas tridsaťročnej vojny) pôsobil 1632 – 33 na univerzite v Avignone, kde zastával rôzne akademické funkcie, a 1633 – 39 vyučoval matematiku, hebrejčinu a sýrčinu na Rímskom kolégiu (Collegium Romanum, Gregoriana) v Ríme; v ďalších rokoch sa venoval výlučne výskumu a vedeckej práci.

Polyhistor, zaoberal sa geografiou, geológiou, astronómiou, matematikou, fyzikou, biológiou, lingvistikou, egyptológiou, sinológiou, medicínou i hudobnou vedou. V diele nadviazal na myšlienky R. Descarta a zaslúžil sa o formovanie začiatkov európskeho osvietenstva i novovekej vedy.

V geológii prispel k výskumu sopiek (skúmal sopečné erupcie Etny a Vezuvu), jaskýň, bočných erózií, činnosti meandrujúcej rieky i prehistorických fosílií, známym sa stal vďaka avantgardnej teórii o vzniku a vnútornej stavbe Zeme, ktoré podal v diele Podzemný svet (Mundus Subterraneus, 1664, 2 zv.). Podľa neho Zem vznikla z prabahna a z centrálneho ohňa (súčasne aj biblické peklo), ktorý zabezpečuje, aby jej vnútro nezamrzlo; pohoria na povrchu Zeme i na dne oceánov tvoria kostru Zeme a križujú sa v podobe rovnobežkových a poludníkových pásem. R. 1678 zostavil prvú mapu západnej časti Atlantického oceána, na ktorej vyznačil smer Golfského prúdu, vytvoril aj mapu magnetických odchýlok (1643). Pod mikroskopom skúmal vzorky krvi a poukázal na možnosť existencie bacila moru. Jeden zo zakladateľov egyptológie, skúmal egyptské hieroglyfy, správne určil súvislosť starovekého egyptského jazyka s novodobým koptským jazykom (dielo Obnovená egyptčina, Lingua Aegyptiaca restituta, 1643) a vydal prvú gramatiku koptčiny Koptský posol (Prodromus Coptus, 1636). Vychádzajúc zo správ misionárov pôsobiacich v Číne, vytvoril prvú (bohato ilustrovanú) európsku encyklopédiu o Číne Veľkolepá Čína (China monumentis; aj pod názvom Ilustrovaná Čína, China illustrata, 1667). V Egypte určil miesta súvisiace s pobytom svätej rodiny a s raným kresťanstvom. Dobové poznatky z oblasti hudby zhrnul v obsiahlom bohato ilustrovanom diele Všeobecný návod na pestovanie hudby (Musurgia universalis, 1650). Na základe početných notových príkladov vysvetlil svoje názory na zvuk a hudbu, zaoberal sa hudobnou harmóniou, afektovou teóriou, rozličnými akustickými javmi, hudobnými nástrojmi, ako aj anatomickými rozdielmi sluchových a hlasových orgánov ľudí a niektorých zvierat, vtáčím spevom a i.

Viaceré zozbierané pozoruhodnosti a objekty (slúžiace aj na vedecký výskum) sústredil v Rímskom kolégiu v múzeu, ktoré bolo nazvané podľa neho Museum Kircherianum (založené 1651, po rozpustení jezuitského rádu 1773 boli zbierky premiestnené do iných múzeí). Autor asi 44 kníh, zachovalo sa aj vyše 2-tisíc rukopisov a listov z jeho bohatej korešpondencie. Podľa Kirchera sú nazvané kráter na Mesiaci (Kircher) a minerál kircherit.

Kirchhoffova hypotéza

Kirchhoffova hypotézastav. zjednodušenie teoretického riešenia ohýbania tenkých homogénnych, kompozitných alebo laminovaných dosiek (doskových konštrukcií) pri zaťažení, ktorých pomer hrúbky a ostatných rozmerov je v rozmedzí 1 : 50 až 1 : 10. Kirchhoffova hypotéza predpokladá, že body kolmice na strednicovú plochu (teoretická plocha v strede dosky rovnako vzdialená od horného aj dolného povrchu dosky) sú po deformácii opäť bodmi kolmice na zdeformovanú strednicovú plochu a vzdialenosti bodov sa nezmenia. Pri doske zloženej z vrstiev rôznych materiálov nezohľadňuje šmykovú poddajnosť (vzájomné šmýkanie sa vrstiev). Hypotézu sformuloval 1850 G. R. Kirchhoff, teóriu rozpracoval 1888 A. E. H. Love.

Kirchhoffova rovnica

Kirchhoffova rovnica — rovnica, ktorá určuje závislosť reakčného tepla, t. j. zmeny entalpie sústavy \(\Delta H^0\), od termodynamickej teploty \(T\) chemickej reakcie: \(\frac{d\Delta H^0}{dT}=\sum {\mathrm{\nu}}_ic_{p_i}\), kde \(c_{p_i}\) je molárna tepelná kapacita \(i\)-tej zložky reakcie pri konštantnom tlaku \(p\) a \(\nu_i\) je počet mólov \(i\)-tej zložky. Tepelné kapacity produktov sa v súčte uvádzajú s kladným, tepelné kapacity východiskových látok so záporným znamienkom. Súčet tepelných kapacít chemickej reakcie aA + bB → mM + nN je potom daný rovnicou \(\sum {\mathrm{\nu}}_ic_{p_i}=mc_{p_M}+nc_{p_N}-ac_{p_A}-bc_{p_B}\).

Keďže tepelná kapacita závisí od teploty, Kirchhoffova rovnica sa často používa v integrálnom tvare \(\Delta H_{T_2}^0 = \Delta H_{T_1}^0+\int_{T_1}^{T_2}\sum {\mathrm{\nu}}_ic_{p_i}dT\).

Kirchhoffovu rovnicu možno použiť na výpočet hodnoty \(\Delta H^0\) pre ľubovoľnú teplotu, ak sú v danom teplotnom intervale \(T_1\)\(T_2\) známe závislosti tepelných kapacít pri konštantnom tlaku. Podobnými rovnicami možno vyjadriť aj závislosť zmeny reakčnej vnútornej energie \(\Delta U^0\) od teploty; v tomto prípade sa používajú tepelné kapacity pri konštantnom objeme (\(c_{V_i}\)). Nazvaná podľa G. R. Kirchhoffa, ktorý ju odvodil.

Kirchhoffove zákony

Kirchhoffove zákony — základné zákony vyjadrujúce vzťahy medzi prúdmi (1. Kirchhoffov zákon) a napätiami (2. Kirchhoffov zákon) v rozvetvených elektrických obvodoch. 1. Kirchhoffov zákon: algebraický súčet všetkých elektrických prúdov v ktoromkoľvek uzle elektrického obvodu sa rovná nule, respektíve súčet elektrických prúdov vtekajúcich do uzla sa rovná súčtu prúdov z neho vytekajúcich; 2. Kirchhoffov zákon: súčet všetkých svorkových elektrických napätí prvkov elektrického obvodu v ľubovoľnej slučke sa rovná nule, resp. súčet všetkých svorkových napätí prvkov elektrického obvodu ľubovoľnej slučky, ktorých kladný zmysel je orientovaný vo zvolenom smere obehu, sa rovná súčtu opačne orientovaných elektrických napätí v slučke. Kirchhoffove zákony možno odvodiť z Maxwellových rovníc. Ako prvý sformuloval zákony 1845 G. R. Kirchhof na základe experimentálnych pozorovaní.

Kırıkkale

Kırıkkale — mesto v Turecku v centrálnej Anatólii v blízkosti rieky Kizilirmak asi 80 km od Ankary, administratívne stredisko provincie Kırıkkale; 129-tis. obyvateľov (2012). Priemysel hutnícky (výroba oceľových zliatin vysokej kvality), strojársky, chemický, drevársky. Cestné a železničné spojenie s Ankarou.

Vzniklo pravdepodobne v 16. stor. ako malá obec, rozvoj nastal v polovici 20. stor. po založení oceliarní, od 1941 mesto. Univerzita (1992).

Kirill

Kirill, vlastným menom Vladimir Michajlovič Gunďajev, 20. 11. 1946 Leningrad, dnes Petrohrad — ruský pravoslávny teológ, od 2009 patriarcha moskovský a celej Rusi (najvyšší predstaviteľ Ruskej pravoslávnej cirkvi). R. 1962 – 65 pracoval ako technik kartograf, 1965 – 67 študoval v Leningradskom duchovnom seminári (dnes Petrohradský duchovný seminár) a 1967 – 70 na Leningradskej duchovnej akadémii (dnes Petrohradská duchovná akadémia), od apríla 1969 mních (prijal meno Kirill) a jerodiakon (mních diakon), od júna 1969 jeromonach (mních kňaz). R. 1970 – 71 učiteľ dogmatickej teológie a asistent inšpektora Leningradskej duchovnej akadémie a Leningradského duchovného seminára, súčasne aj osobný tajomník leningradského metropolitu Nikodima (vlastným menom Boris Georgijevič Rotov, *1929, †1978), od 1971 archimandrita, 1971 – 74 predstaviteľ Moskovského patriarchátu pri Svetovej rade cirkví v Ženeve, 1974 – 84 rektor Leningradskej duchovnej akadémie a Leningradského duchovného seminára (funkcie bol zbavený pre odmietavý postoj k vpádu ZSSR do Afganistanu), 1976 vyborský biskup, od 1977 arcibiskup, od 1984 smolenský a viazemský arcibiskup, od 1986 spravoval farnosti v Kaliningradskej oblasti, od 1988 smolenský a kaliningradský arcibiskup, od 1991 metropolita a od 2009 patriarcha moskovský a celej Rusi (do úradu nastúpil po patriarchovi Aleksijovi II., ktorý zomrel 2008). Ako najvyšší predstaviteľ Ruskej pravoslávnej cirkvi sa 14. 2. 2016 na Kube stretol s najvyšším predstaviteľom rímskokatolíckej cirkvi pápežom Františkom (prvé stretnutie najvyšších predstaviteľov týchto cirkví od rozkolu 1054).

V teologickej oblasti sa zaoberá vzťahom cirkvi a štátu a problémami súčasnej spoločnosti, pod jeho vedením boli sformulované Základy sociálnej koncepcie Ruskej pravoslávnej cirkvi (Osnovy sociaľnoj koncepcii Russkoj Pravoslavnoj Cerkvi, v platnosti od 2000). Autor viac ako 2 400 rôznych článkov a 20 kníh, napr. Ustanovenie a vývoj cirkevnej hierarchie a učenie pravoslávnej cirkvi o jej blahodarnom charaktere (Stanovlenije i razvitije cerkovnoj ierarchii i učenije Pravoslavnoj Cerkvi o jejo blagodatnom charaktere, 1971), Výzvy súčasnej generácie. Ako na ne odpovedá pravoslávna cirkev (Vyzovy sovremennoj civilizacii. Kak otvečajet na nich Pravoslavnaja Cerkov, 2002), Evanjelium a sloboda. Hodnoty tradície v sekulárnej spoločnosti (L’Evangile et la liberté. Les valeurs de la tradition dans la societé laïque, 2006), Sloboda a zodpovednosť: hľadanie harmónie (Svoboda i otvetstvennosť: v poiskach garmonii, 2008), Patriarcha a mládež: rozhovor bez diplomacie (Patriarch i moloďož: razgovor bez diplomatii, 2009), Svätá Rus – spolu alebo osobitne? Patriarcha na Ukrajine (Sviataja Rus – vmeste, ili vroz? Patriarch na Ukrajine, 2009), Slová. Kázne. Vystúpenia (Slova. Propovedi. Vystuplenija, 2009), Cirkev vyzýva k jednote (Cerkov prizyvajet k jedinstvu, 2010). Člen rôznych odborných rád a spoločností, napr. 1989 – 2009 predseda oddelenia vonkajších cirkevných vzťahov, predseda Synodálnej pracovnej komisie, od 1989 člen Posvätnej synody Ruskej pravoslávnej cirkvi (od 2009 jej predseda).

Kirilová, Ida

Kirilová, Ida, 6. 5. 1949 Prešov – 21. 7. 2004 Bratislava — slovenská operná speváčka (mezzosoprán). R. 1972 – 76 študovala spev u Iľju Josifova (*1912, †1993) na hudobnej akadémii v Sofii. R. 1976 – 79 sólistka opery Štátneho divadla v Košiciach, 1979 – 2004 Opery Slovenského národného divadla, súčasne 1982 – 85 operného divadla v Bonne v Nemecku.

Svoj farebne bohatý hlasový fond a mäkkú legatovú kantilénu uplatnila v dielach talianskeho romantického repertoáru, najmä v operách G. Verdiho, a to v úlohách Feneny (Nabucco), Azuceny (Trubadúr), Ulriky (Maškarný bál), Preziosilly (Sila osudu), Eboli (Don Carlos), Amneris (Aida) a Pani Quicklyovej (Falstaff), ako aj vo virtuóznejších partoch Dorabelly (Così fan tutte), Rosiny (Barbier zo Sevilly) či Giovanny (Anna Boleynová). Okrem Carmen (Carmen) zaujala aj v úlohách vyžadujúcich veľkú hlasovú expresivitu, napr. v postave Princeznej de Bouillon (Adriana Lecouvreur). Širokú farebnú škálu svojho hlasu uplatnila aj v ruskom klasickom opernom repertoári (Končakovna, Knieža Igor; Oľga, Eugen Onegin). Pre svoju drobnú postavu bola obsadzovaná aj v tzv. nohavičkových úlohách, napr. v úlohe Cherubína (Figarova svadba) alebo Siebela (Faust a Margaréta). R. 1982 vytvorila v slovenskej premiére opery Osud zhýralca od I. Stravinského jednu z hlavných postáv Babu Turek, zaujala aj v dramaticky poňatej úlohe Blagoty v Svätoplukovi od E. Suchoňa. Vystupovala aj v zahraničí, o. i. vo Viedenskej štátnej opere ako Amneris (Aida, 1987). Venovala sa aj koncertnej činnosti, uplatnila sa v oratórnej, kantátovej i v komornej tvorbe. V Československom rozhlase v Bratislave (dnes RTVS) nahrala viaceré operné árie a stvárnila postavu Siebela v nahrávke opery Faust a Margaréta (1983). Finalistka a laureátka viacerých prestížnych medzinárodných speváckych súťaží. R. 1994 vznikol televízny filmový medailón Tvár Idy Kirilovej (réžia M. Chudovský).

Kirinyaga

Kirinyaga [-ňa-] — swahilský názov vrchu Keňa.

Kiripolský, Milan

Kiripolský, Milan, 3. 3. 1946 Nové Zámky – 27. 8. 1999 Martin — slovenský muzeológ, spisovateľ a publicista. Po ukončení štúdií pracoval v Okresnej pamiatkovej správe v Považskej Bystrici. R. 1979 bol iniciátorom zriadenia dnešného Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici (zriadené 1984; autor libreta a scenára prvej stálej expozície dejín a národopisu považskobystrického regiónu). R. 1982 – 90 pôsobil v Kysuckom múzeu v Čadci. Zaslúžil sa o rozvoj kysuckého múzejníctva v kontexte Múzea kysuckej dediny v Novej Bystrici v časti Vychylovka (aj Skanzen Vychylovka, otvorený 1981) a 1983 sa podieľal na tvorbe scenára stálej expozície starších dejín Kysúc v kaštieli v Radoli. Od 1990 pôsobil v Etnografickom múzeu SNM v Martine (1990 – 91 vedúci oddelenia Múzea slovenskej dediny, 1991 – 95 jeho riaditeľ). Zaslúžil sa o opätovné sprístupnenie a rekonštrukciu Botanickej záhrady Etnografického múzea SNM v Martine, o obnovu, reinštaláciu a sprístupnenie Múzea Martina Benku a o zreštaurovanie a expozičné sprístupnenie dreveného kostolíka z Rudna (sprístupnený 1994) a filagórie zo Slovenského Pravna v Múzeu slovenskej dediny. Jeden z autorov projektu SNM Múzeá a etniká zameraného na výskum, dokumentáciu a propagáciu kultúr etnických minorít na Slovensku. Po 1990 člen Asociácie európskych múzeí v prírode a prezident Únie múzeí v prírode na Slovensku. Autor literárno-dramatických a historicko-národopisných rozhlasových relácií Slovenského rozhlasu v Banskej Bystrici a scenárov rozsiahleho cyklu Encyklopédia slovenských obcí Slovenskej televízie (dnes RTVS). Významnou mierou sa podieľal na zostavení monografií o niektorých kysuckých obciach (Makove, Ochodnici, Svrčinovci a Turzovke). Od pol. 60. rokov 20. stor. literárne činný (autor niekoľkých prozaických prác a básní publikovaných v novinách a časopisoch).

Kiriši

Kiriši, Kirishi — mesto na severozápade európskej časti Ruska v Leningradskej oblasti na pravom brehu rieky Volchov asi 150 km juhových. od Petrohradu; 53-tis. obyvateľov (2013). Priemysel petrochemický, strojársky, sklársky, potravinársky, stavebných materiálov, energetický (tepelná elektráreň). Železničná stanica na trati Moskva – Petrohrad, cestný uzol, konečný bod ropovodu Aľmetievsk – Nižný Novgorod – Jaroslavľ – Kiriši.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1693. Jeho rozvoj nastal v súvislosti s výstavbou železnice a železničnej stanice v 20. rokoch 20. stor. a v súvislosti s rozvojom petrochemického priemyslu v 60. rokoch 20. stor. (od 1965 mesto). Počas 2. svetovej vojny značne poškodené.

Kirjú

Kirjú, Kiryú — mesto v Japonsku v str. časti ostrova Honšu v prefektúre Gumma v metropolitnej oblasti Tokia 100 km severozáp. od Tokia; 124-tis. obyvateľov (2013). Priemysel textilný (najväčšie stredisko výroby hodvábu, najmä saténu a brokátu), chemický, potravinársky, kovoobrábací. Železničná križovatka.

Mesto známe výrobou hodvábu už v období Nara (8. stor.); textílie sú známe ako Kirjú ori. Výroba hodvábu (vrátane chovu priadky morušovej) prosperovala aj v období Tokugawa (Edo). V pol. 19. stor. sa Kirjú stalo jedným z prvých miest v Japonsku, v ktorom boli založené manufaktúry na výrobu hodvábu.

Kirkcaldy

Kirkcaldy [kerkóldi] — prístavné mesto v Spojenom kráľovstve v Škótsku v grófstve Fife na pobreží zálivu Firth of Forth; 48-tis. obyvateľov (2013). Priemysel chemický (výroba linolea a voskovaného plátna), textilný (spracovanie ľanu), nábytkársky, potravinársky, elektrotechnický. V blízkosti uhoľné bane.

Mesto prvýkrát písomne doložené 1075, patrilo benediktínskemu opátstvu v Dunfermline, rozvinulo sa v okolí prístavu, od 1644 kráľovské mesto (výsady potvrdené 1662). Začiatkom 16. stor. významný obchodný centrum a prístav (dovoz dreva, obilia, neskôr ľanu, vývoz soli, uhlia a plátna), v 18. stor. pokles významu, začiatkom 19. stor. nový rozvoj mesta v súvislosti s rozvojom plátenníctva a priemyslu výroby linolea. Stavebné pamiatky: kostol Old Kirk (písomne doložený 1244, rekonštruovaný začiatkom 19. stor.), hradby (polovica 15. stor.). Univerzita (1894), divadlo (1899), múzeum a galéria (1925).

Kirké

Kirké, lat. Circe, nesklonné — v gréckej mytológii mocná čarodejnica, dcéra boha Hélia a Ókeanidy Persé. Žila na bájnom ostrove Aiaié v spoločnosti svojich služobníc nýmf v paláci zo zlata a slonoviny stráženom levmi a vlkmi. Jej bratom bol kolchidský kráľ Aiétés. Kirké trestala neposlušnosť ľudí ich premenou na iné živočíchy. Boh hôr a lesov (podľa Vergília Faunov otec) Picus uprednostnil pred Kirké nymfu Kanentu (lat. Canens), začo ho Kirké premenila na ďatľa (lat. picus), neskôr bola ohrdnutá aj morským bohom Glaukom, preto premenila svoju sokyňu Skyllu na obludu.

Vľúdne však prijala argonautov, Jásona a Medeu zbavila očistným obradom Diovho hnevu a poradila im, ako bezpečne doplávať do Jásonovej vlasti Iolku (dnes Volos). Keď na Aiaii pristál Odyseus, ktorý sa vracal z Tróje, Kirké premenila čarovným nápojom a šibnutím prútika jeho druhov na diviaky. Odyseus unikol premene a podobu človeka si zachoval vďaka zázračnej rastline nazývanej móly a prinútil Kirké, aby vrátila jeho priateľom pôvodnú podobu. Kirké ich odčarovala a poradila Odyseovi, ako si má bezpečne vyžiadať v podsvetí radu od veštca Teiresia. Odyseus s priateľmi sa ku Kirké ešte na jeden deň vrátil a ona im pred odchodom na Itaku dala pokyny, ako bezpečne preplávať okolo Sirén či Skylly a Charybdy. Medzitým Kirké počala s Odyseom syna Télegona (podľa inej verzie stihla porodiť viacero detí). Neskôr, po Odyseovej smrti na Itake, preniesol Télegonos otcovo telo na Kirkin ostrov, kde ho pochoval.

Kirké sa stala námetom viacerých literárnych (Homér: Odysseia; Ovídius: Premeny; Vergílius: Aeneis) a hudobných diel, napr. opier (M. A. Charpentier: Kirké, Circé, 1675, na text drámy Thomasa Corneilla; J. Mysliveček: Kirké, La Circe, 1779; W. Egk: Kirké, Circe, 1945), vo výtvarnom umení bola zobrazovaná väčšinou s Odyseom, napr. na antických vázových maľbách (od 6. stor. pred n. l.) a obrazoch (D. Dossi: Kirké a jej milenci, okolo 1514 – 16; B. Spranger: Odyseus a Kirké, koniec 16. stor.; J. W. Waterhouse: Kirké ponúkajúca pohár Odyseovi, 1891).

Kirkland Lake

Kirkland Lake [kerklend lejk] — mesto v Kanade vo vých. časti provincie Ontário; 7,3 tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (do 70. rokov 20. stor. významné stredisko ťažby zlata, po dočasnom útlme na začiatku 21. stor. obnovená; ťažba rúd železa), drevársky. Železničná stanica na trati spájajúcej Hudsonov záliv (Moosonee) s vnútrozemím provincie (North Bay), letisko. Turistické stredisko s celoročnou návštevnosťou. Mesto vzniklo zač. 20. stor. v súvislosti s objavením ložísk zlata v jeho okolí (1911), postupne sa stalo jeho významným producentom. Múzeum ľadového hokeja (2006, od 2008 nadácia Hockey Heritage North), banský pamätník (1994).

Neďaleko Kirkland Lake juž. od jazera Abitibi (Lake Abitibi) sa nachádza ložisko, ktorého zlatonosné kremenné žily sa viažu na prekambrické horniny charakteru zlepencov (konglomerátov), na pieskovce, sopečné trachyty a ich tufy (vrstevný komplex je známy ako skupina Timiskaming); zlato, ktoré zvyčajne sprevádza striebro, obsahuje 1 – 3 % pyritu. V banskom komplexe Macassa Mine Complex zahŕňajúcom najnovšiu baňu South Mine Complex (otvorená na začiatku 21. stor.) sa produkuje viac ako 4-tis. t zlata ročne.

Kırklareli

Kırklareli — mesto na severovýchode európskej časti Turecka v regióne Marmara, administratívne stredisko provincie (ilu) Kırklareli; 66-tis. obyvateľov (2013). Obchodné stredisko poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, cukrovej repy, slnečnice; chov dobytka). Železničná križovatka, železničné spojenie s hlavným ťahom Istanbul – Edirne.

Oblasť mesta oddávna obývaná, byzantskými Grékmi nazývané Saranta Ekklisies. R. 914 – 1003 pod nadvládou Bulharskej, potom Byzantskej a od 1363 Osmanskej ríše (názov Kırk Kilise). Počas gréckej vojny za nezávislosť 1821 – 29 proti tureckej nadvláde poškodené. Počas balkánskych vojen 1912 – 13 obsadené Bulharskom, potom znova Osmanskou ríšou a 1919 – 22 Gréckom, v dôsledku čoho nastal masový odlev bulhalrského obyvateľstva, 1922 obsadené Turkami a po vzniku Tureckej republiky 1923 bolo grécke obyvateľstvo nahradené tureckým (dovtedy žijúcim v Grécku); od 1923 mesto, od 1924 súčasný názov.

Stavebné pamiatky: viacero pamiatok islamskej architektúry, napr. náboženský komplex Hızır Bey Külliye pozostávajúci z mešity Hızır Bey (2. pol. 14. stor.), kúpeľov (1383) a bazára, pamätník Kırklar (14. stor.), múzeum (1994, sídli v budove z 1894).

Kirkúk

Kirkúk, arabsky Karkúk, kurdsky Kerkûk, turkménsky Kerkük, asýrsky Kark Slok — mesto v severovýchodnom Iraku v predhorí pohoria Zagros, administratívne stredisko guvernorátu Kirkúk; 902-tis. obyvateľov (2013). Je jedným z hlavných stredísk ropného priemyslu krajiny (ťažby ropy a zemného plynu z ropného poľa Kirkúk, jedného z najväčších ropných polí na svete). Mesto má rozvinutý priemysel petrochemický (ropná rafinéria), energetický (veľká tepelná elektráreň), potravinársky, cementársky, chemický (výroba priemyselných hnojív). Je obchodným strediskom poľnohospodárskej oblasti (pestovanie obilia, ovocných stromov a kríkov) a dopravnou križovatkou s letiskom. Ropovodmi je spojené s prístavmi Stredozemného mora v Turecku, Sýrii a Libanone, plynovodom s Bagdadom.

Založené bolo pravdepodobne Gutejcami okolo 2000 pred n. l. ako Arrapha (Arrapcha, Arraphka). V 14. stor. pred n. l. sa stalo centrom malého churritského štátu, ktorý bol vazalom ríše Mitani, od 11. stor. pred n. l. bolo súčasťou Novoasýrskej ríše. V roku 626 pred n. l. bolo dobyté babylonským kráľom Nabopolasarom, 615 pred n. l. médskym kráľom Kyaxarom a pripojené k Médskej ríši. Neskôr sa stalo súčasťou Achajmenovskej (Perzskej) a Partskej ríše, ríše Seleukovcov (názov Karchá Selóch, t. j. Seleukova pevnosť) a od 3. stor. n. l. Sásánovcov. Počas sásánovskej éry predstavovalo významné stredisko nestoriánskeho kresťanstva a súčasne centrum provincie Garmakan (nazývané po sýrsky, resp. aramejsky Bét Garmai). Od polovice 7. stor. tvorilo súčasť arabského kalifátu, došlo k postupnej islamizácii mesta i okolia (udržala sa tam však silná kresťanská a židovská komunita), od 11. stor. bolo súčasťou Seldžuckej ríše. Po mongolskej expanzii v polovici 13. stor. sa stalo súčasťou ríše Ílchánov, od polovice 14. stor. Džalájírovského sultanátu, začiatkom 15. stor. ríše Kara Kojunlu a od polovice 15. stor. ríše Ak Kojunlu (v 15. stor. bolo mesto prvýkrát písomne doložené ako Karchína alebo Kircheni; pravdepodobne z aramejského slova karka = opevnené mesto, pevnosť, citadela). Začiatkom 16. stor. sa Kirkúk stal súčasťou ríše perzských Safíjovcov, 1555 – 1918 bol súčasťou Osmanskej ríše (centrum vilájetu Šahrazór). Po 1. svetovej vojne bol okupovaný Britmi, od 1932 sa stal súčasťou nezávislého Iraku. V roku 1927 boli v blízkosti mesta objavené významné ložiská ropy, 1934 sa začala ťažba.

Oddávna v ňom žili viaceré národnosti (Arabi, Asýrčania, Turkméni, Kurdi), v 20. stor. tam vypuklo viacero národnostných konfliktov. Kirkúk a guvernorát Kirkúk sa v rozpore so zmluvou (1970) medzi kurdskými povstalcami a irackou vládou nestali súčasťou kurdského autonómneho územia. V 70. rokoch 20. stor. začala vláda arabizáciu mesta i celého guvernorátu, v jej rámci došlo k presídleniu Arabov z juhu krajiny do oblasti Kirkúku a k vysídleniu miestnych Kurdov a Asýrčanov. V 80. rokoch 20. stor. boli pri Kirkúku v rámci operácie Anfál pre Kurdov zriadené koncentračné tábory. Po zosadení S. Husajna (2003) sa do Kirkúku začali vyhnaní Kurdi vracať, guvernorát Kirkúk sa však nestal súčasťou Kurdskej autonómnej oblasti (pripravované referendum o jeho statuse sa stále odkladá).

Stavebné pamiatky: v centre mesta na umelom pahorku (tell) citadela (9. stor. pred n. l.; mnohokrát prestavaná, súčasná podoba z osmanského obdobia) s mešitou proroka Daniela (založená v 13. – 14. stor. na mieste staršej synagógy a kresťanského kostola) so štyrmi hrobkami, ktoré podľa legendy patria prorokom Míšaelovi, Azarjovi, Chananjovi a Danielovi.

Kirnbauerová-Bundyová, Susanne

Kirnbauerová-Bundyová (Kirnbauer-Bundy), Susanne, 27. 7. 1942 Viedeň — rakúska tanečnica a choreografka. Absolvovala Baletnú školu Viedenskej štátnej opery. Od 1956 pôsobila ako členka, od 1967 sólistka a od 1972 prvá sólistka baletného súboru Viedenskej štátnej opery, vystupovala aj na zahraničných baletných scénach. Vytvorila postavy vo viacerých baletoch, napr. Labutie jazero, Giselle, Šípková Ruženka, Zázračný mandarín, Princ z krajiny pagod (B. Britten). R. 1986 – 2008 pôsobila ako umelecká vedúca baletu Volksoper vo Viedni, kde vytvorila viacero choreografií, napr. Coppélia (1992), Tisíc a jedna noc (1994; na hudbu N. Rimského-Korsakova) a Karneval zvierat (1994; C. Saint-Saëns).

Kirov, Sergej Mironovič

Kirov, Sergej Mironovič, vlastným menom S. M. Kostrikov, 27. 3. 1886 Uržum, Kirovská oblasť – 1. 12. 1934 Leningrad, dnes Petrohrad, pochovaný v Moskve — sovietsky revolucionár a politik. Po absolvovaní technického inštitútu v Kazani pôsobil od 1904 v Tomsku, kde vstúpil do Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany (1905 sa pripojil k jej boľševickej frakcii). Počas ruskej revolúcie 1905 – 07 väznený, 1909 sa stal vodcom boľševickej organizácie vo Vladikavkaze, 1909 – 17 pracoval pre tamojšie noviny Terek (začal používať pseudonym Kirov podľa Kýra II. Veľkého). Po Februárovej revolúcii 1917 sa stal členom vladikavkazského sovietu. Účastník Októbrovej revolúcie 1917 v Petrohrade, po návrate do Vladikavkazu stál na čele oblastného sovietu, ktorého cieľom bolo presadiť sovietsku moc na severnom Kaukaze. Zúčastnil sa občianskej vojny v Rusku 1918 – 20, od 1919 člen Revolučnej vojenskej rady južnej skupiny vojsk Červenej armády, jeden z organizátorov a veliteľov obrany Astrachánu. R. 1920 ako splnomocnený zástupca Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (RSFSR) viedol v Rige mierové rokovania s Poľskom. Prispel k nastoleniu sovietskej moci v Azerbajdžane (1921 – 25 tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Azerbajdžanu) a 1921 v Gruzínsku, bol jedným zo zakladateľov Zakaukazskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky (1922). Od 1926 prvý tajomník Leningradského oblastného výboru KSSZ. Spočiatku (po smrti V. I. Lenina) lojálne podporoval J. V. Stalina a zúčastnil sa boja s tzv. trockistickou opozíciou; o. i. v rámci kolektivizácie poľnohospodárstva organizoval presídľovanie rodín, ktoré boli označené za kulacké. Od 1930 člen politbyra ÚV KSSZ a od 1934 tajomník ÚV KSSZ. V tomto období po prehodnotení svojich názorov sa usiloval o zmiernenie režimu, nesúhlasil s politickými represáliami a varoval pred stratou kontaktu straníckeho vedenia s reálnym životom pracujúcich. Bol zastrelený v Smoľnom paláci, jeho smrť poskytla zámienku na rozpútanie vnútrostraníckych čistiek. Súčasne bol iniciovaný kult Kirovovej osobnosti, podľa neho boli nazvané viaceré mestá, ulice, továrne ap. Rozhodnutia Najvyššieho súdu z 1990 a 2004 na základe opakovaného preverenia prípadu nepotvrdili dlhoročnú teóriu o politickej vražde Kirova na príkaz Stalina.

Kirovgrad

Kirovgrad, do 1935 Kalata — mesto na západe ázijskej časti Ruska vo Sverdlovskej oblasti na vých. úpätí Uralu severozáp. od Jekaterinburgu; 21-tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (ťažba rúd medi), hutnícky (spracovanie medi), chemický. Konečná stanica na odbočke železničnej trate Jekaterinburg – Nižnij Tagil.

Založené 1661 ako osada Kalataj (baškirsky otcovská osada), neskôr Kalata. V 18. stor. sa v oblasti začalo s ťažbou chalkopyritu. R. 1910 – 12 bola postavená Kalatinská medená huta, v ktorej okruhu rýchlo vyrástla rovnomenná osada. Závod bol dočasne zatvorený 1917 – 22, po občianskej vojne bol najdôležitejším mediarskym závodom v Rusku. Od 1932 mesto, 1935 premenované na Kirovgrad (podľa S. M. Kirova).

Kirovohrad

Kirovohrad, do 1924 Jelizavetgrad, 1924 – 34 Zinovievsk, 1934 – 39 Kirovo — mesto v centrálnej časti Ukrajiny na Dneperskej pahorkatine na rieke Inhul (prítok Južného Buhu), administratívne stredisko Kirovohradskej oblasti; 240-tis. obyvateľov (2013). Stredisko priemyslu, kultúry a školstva. Priemysel strojársky (výroba poľnohospodárskych strojov, hydraulických mechanizmov a i.), potravinársky (mäsový, mliekarský), liehovarnícky (výroba vodky), stavebných materiálov, odevný, obuvnícky, textilný, drevársky. Dopravná križovatka, letisko.

Mesto vzniklo ako Jelizavetgrad okolo Pevnosti sv. Alžbety (rus. sv. Jelizavety), ktorá bola vybudovaná 1754 na základe nariadenia cárovnej Alžbety I. Petrovny. Malo strategické postavenie pri kolonizácii sev. pobrežných oblastí Čierneho mora a pri obrane pred hajdamákmi. R. 1764 získalo štatút centra Jelizavetskej provincie Novorossijskej gubernie. Predstavovalo dôležitú základňu veľkej cárskej armády, ktorá počas rusko-tureckej vojny (1768 – 74) zlikvidovala kozácku pevnosť Záporožskú Sič. Neskôr mesto postupne strácalo svoj význam. R. 1924 premenované na Zinovievsk podľa rodáka G. J. Zinovieva, 1934 na Kirovo podľa S. M. Kirova, od 1939 súčasný názov a centrum Kirovohradskej oblasti. Počas 2. svetovej vojny 1941 – 44 okupované nacistickým Nemeckom. Stavebné pamiatky: Chrám premenenia Pána (Spassko-preobraženskij sobor, 1813). Technická univerzita (založená 1929), niekoľko múzeí, divadlá (hudobno-dramatické, založené 1882; bábkové, založené 1949).

Kirovove ostrovy

Kirovove ostrovy, rus. Ostrova Sergeja Kirova — skupina 6 neveľkých ostrovov v severovýchodnej časti Karského mora asi 140 km od pevniny patriacich Rusku, administratívne súčasť Krasnojarského kraja, rozloha 250 – 300 km2. Ostrovy s plochým reliéfom, maximálna výška 56 m n. m. na ostrove Isačenko (180 km2 , najväčší z ostrovov). Tundrová vegetácia. Súčasť prírodnej rezervácie Boľšoj arktičeskij zapovednik (vyhlásená 1993, rozloha 41 692 km2, najväčšia prírodná rezervácia Ruska). Nazvané podľa S. M. Kirova.

Kirovsk

Kirovsk, 1929 – 53 Nevdubstroj — mesto na severozápade európskej časti Ruska v Leningradskej oblasti na ľavom brehu Nevy 7 km juhozáp. od Ladožského jazera, 35 km vých. od Petrohradu; 25-tis. obyvateľov (2013). Priemysel stavebných materiálov, energetický (tepelná elektráreň). Železničná stanica na trati z Petrohradu, riečny prístav.

Založené 1929 ako osada Nevdubstroj v súvislosti s výstavbou tepelných elektrární, ktoré boli 1943 nazvané podľa S. M. Kirova; od 1953 súčasný názov mesta.

Kirovsk

Kirovsk, do 1934 Chibinogorsk — mesto na severozápade európskej časti Ruska v Murmanskej oblasti na polostrove Kola sev. od severnej polárnej kružnice na juž. okraji Chibinských vrchov 205 km juž. od Murmanska; 28-tis. obyvateľov (2013). Hutnícky a nábytkársky priemysel. V okolí ťažba apatitovo-nefelínových rúd. Konečná stanica na železničnej trati z mesta Apatity, letisko.

Do zač. 20. stor. bola oblasť neobývaná. V 20. rokoch 20. stor. boli objavené apatitovo-nefelínové rudy, 1929 začiatok ťažby. S výstavbou baní a závodu vznikla aj robotnícka osada Chibinogorsk, od 1931 mesto, od 1934 súčasný názov (podľa S. M. Kirova). Počas 2. svetovej vojny bolo mesto bombardované.

Stavebné pamiatky: Chrám Spasiteľa (Spasskaja cerkov, 2003 – 04). Múzeum. Polárno-alpínska botanická záhrada (najsevernejšie položená botanická záhrada na svete).

Kirovsk

Kirovsk, do 1944 Golubivskyj Rudnyk — mesto vo vých. časti Ukrajiny v Luhanskej oblasti v Doneckej panve; 29-tis. obyvateľov (2013). Priemysel banský (jedno z hlavných centier ťažby čierneho uhlia na Ukrajine), hutnícky (čierna metalurgia), potravinársky.

Založené 1764 ako osada Golubivka, prví osadníci pochádzali z centrálneho Ruska. V 30. rokoch 19. stor. tam boli objavené ložiská čierneho uhlia. Koncom 19. stor. rozvoj ťažobného priemyslu v dôsledku príchodu cudzích, najmä francúzskych a belgických investorov a prílev nového obyvateľstva; pri Golubivke vznikla veľká robotnícka osada Golubivskyj Rudnyk. R. 1918 – 20 počas občianskej vojny sa tamojšia ekonomika dostala do recesie. R. 1942 – 43 bola osada okupovaná nacistickým Nemeckom. Od 1962 mesto a dnešný názov (podľa S. M. Kirova). Po vypuknutí ozbrojeného konfliktu medzi ukrajinskými vládnymi silami a oddielmi separatistov od októbra 2014 kontrolované separatistickou Luhanskou národnou republikou.

Kirsanová, Nina

Kirsanová (Kirsanova), Nina, vlastným menom Nina Vasilievna Vanerová, 21. 7. 1898 Moskva – 3. 2. 1989 Belehrad — ruská tanečnica, choreografka a pedagogička. R. 1919 ukončila štúdium baletu v Moskve, 1921 odišla do Poľska (primabalerína vo Ľvove, v Krakove a vo Varšave), 1923 do Srbska (súčasť vtedajšieho Kráľovstva SHS), kde sa stala primabalerínou baletu Národného divadla v Belehrade a vytvorila okolo dvadsať hlavných úloh svetového baletného repertoáru. R. 1926 – 31 primabalerína v baletnej skupine A. P. Pavlovovej, s ktorou sa predstavila na významných svetových baletných scénach. Zaslúžila sa o rozvoj baletného umenia v Srbsku a v bývalej Juhoslávii. R. 1931 – 34 šéfka baletu, choreografka, režisérka i balerína Národného divadla v Belehrade. R. 1934 – 37 šéfka baletného súboru v Opéra de Monte Carlo a 1938 baletného súboru v Litovskej opere. R. 1939 si otvorila v Belehrade baletné štúdio, 1946 založila baletnú školu pri Národnom divadle v Belehrade, 1946 – 51 balerína baletu Národného divadla. Pôsobila aj v Sarajeve (v dnešnej Bosne a Hercegovine) a 1954 – 55 v Skopje (v dnešnom Macedónsku), kde sa zaslúžila o založenie baletu pri národnom divadle a baletnej školy. Účinkovala aj v niekoľkých filmoch (1936 a 1983). Po ukočení baletnej kariéry (1961) študovala archeológiu (zúčastnila sa aj archeologickej expedície na Stredný východ) a zaoberala sa aj históriou hudobných nástrojov starovekého Egypta.

Kirschbaum, Jozef

Kirschbaum [kirš-], Jozef (Marian), pseudonymy Jozef Kirschbaum-Čerešňa, J. Višňovan, J. Višňovský, J. K. Čerešňa, M. Čerešňa a i., 25. 3. 1913 Dolné Vestenice, okres Prievidza – 16. 8. 2001 Willowdale, časť Toronta, Kanada — slovenský politik, diplomat, slavista a slovakista, otec Stanislava Kirschbauma.

Študoval právo na UK v Bratislave (1933 – 38) a na univerzite vo Varšave a v Krakove (1934 – 35). Už počas štúdia na gymnáziu publikoval pod pseudonymom Marian Čerešňa články, v ktorom polemizoval s ideami čechoslovakizmu a hlásil sa k autonomizmu. R. 1938 šéfredaktor radikálne pronárodne orientovaného dvojtýždenníka Nástup, 1939 – 40 generálny tajomník HSĽS. Po Salzburských rokovaniach v lete 1940 bol na príkaz A. Hitlera odstránený z vedúcich politických pozícií a odišiel do diplomacie; 1941 – 42 legačný radca v Ríme, kde zároveň študoval politické vedy, 1942 – 45 vyslanec v Berne, kde po 1945 zostal v emigrácii. R. 1945 – 48 pôsobil vo výbore Medzinárodnej organizácie pre utečencov v Ženeve ako delegát Slovenskej ligy v Amerike.

Po nástupe komunistickej moci v Československu (február 1948) bol v neprítomnosti odsúdený na dvadsať rokov väzenia. V novembri 1949 sa vysťahoval do Kanady, kde študoval a 1951 – 62 prednášal slavistiku na univerzite v Montreale, potom v Toronte a Ottawe, kde 1990 založil na univerzite ako uznávaný slavista Katedru slovenskej histórie a kultúry. Od 1971 podpredseda Svetového kongresu Slovákov, pri príležitosti jeho piateho generálneho zhromaždenia 1981 zostavil knihu Desať rokov činnosti Svetového kongresu Slovákov (1981).

Autor viacerých politologických a historických prác a mnohých odborných článkov z oblasti histórie a slavistiky, napr. knihy dokumentov Krvácajúca hranica (1940), spisov Náš boj o samostatnosť Slovenska (1958), Slováci v Kanade (Slovaks in Canada, 1967), Slovenský jazyk a literatúra (Slovak Language and Literature, 1975), Slováci na Podkarpatskej Rusi a ich presídľovanie do Československa v roku 1947 (1998) a i. Časopisecky publikoval aj básne, črty, poviedky, literárne kritiky, recenzie a úvahy.

Kirschbaum, Stanislav

Kirschbaum [kirš-], Stanislav, 6. 8. 1942 Bratislava — slovenský slovakista a slavista, syn Jozefa Kirschbauma. Od 1949 žije v Kanade. R. 1959 – 64 študoval na univerzite v Ottawe, 1964 – 68 na univerzite v Toronte, neskôr politické vedy na univerzite v Paríži. Od 1970 pôsobí ako profesor medzinárodných štúdií na Glendon College of York University v Toronte (vedúci Katedry medzinárodných štúdií), súčasne hosťujúci profesor na viacerých univerzitách, o. i. na Trnavskej univerzite.

Zaoberá sa najmä politickými dejinami Slovenska v 2. pol. 20. stor. a medzinárodnými vzťahmi. Autor monografií Slovenský nacionalizmus v socialistickom Československu (Slovak Nationalism in Socialist Czechoslovakia, 1977), Slováci a Česi: Pokus o nový náčrt ich politických dejín (Slovaques et Tchèques, essai sur un nouvel aperçu de leur histoire politique, 1987), Dejiny Slovenska. Boj o prežitie (A History of Slovakia. The Struggle for Survival, 1995), Historický slovník Slovenska (Historical Dictionary of Slovakia, 1998), Historické úvahy o strednej Európe (Historical Reflections on Central Europe, 1999), Úvod do problematiky slovenských dejín po roku 1945 (2003), Stredoeurópske dejiny a Európska únia (Central European History and the European Union, 2007), Význam Európy, strednej Európy a Európskej únie (The Meaning of Europe, Central Europe and The European Union, 2007), Slovensko od A do Z (The A to Z of Slovakia, 2010) a i.

R. 1980 – 2010 tajomník Medzinárodnej rady stredo- a východoeurópskych štúdií (International Council for Central and East European Studies, ICCEES) so sídlom v Berlíne, od 1995 člen Francúzsko-kanadskej asociácie strategických štúdií (L’Association France-Canada d’études stratégiques, AFCES) so sídlom v Grenobli, člen Medzinárodného inštitútu pre strategické štúdie (International Institute for Strategic Studies, IISS) so sídlom v Londýne, 2002 zvolený za člena Kanadskej kráľovskej spoločnosti (Royal Society of Canada). Nositeľ viacerých ocenení, napr. 1994 francúzskeho štátneho vyznamenania Chevalier dans l’Ordre des Palmes académiques.

Kirschläger, Rudolf

Kirschläger [-šlé-], Rudolf, 20. 3. 1915 Niederkappel, Horné Rakúsko – 30. 3. 2000 Viedeň — rakúsky právnik, politik a diplomat, prezident (1974 – 86). Počas štúdia práva na univerzite vo Viedni odmietol vstúpiť do NSDAP a po anšluse Rakúska (1938) musel štúdium prerušiť (absolvoval 1940). Počas 2. svetovej vojny sa zúčastnil bojov ako vojak Wehrmachtu na západnom i na východnom fronte, 1945 bol ranený. R. 1947 – 54 sudca okresného súdu vo Viedni, od 1954 právny expert na ministerstve zahraničných vecí, 1956 – 66 vedúci jeho medzinárodnoprávneho oddelenia. R. 1955 sa zúčastnil na rokovaniach v Moskve, kde sa ako spoluautor Rakúskej štátnej zmluvy o obnovení Rakúska ako suverénneho štátu podieľal na jej schválení. R. 1967 – 70 veľvyslanec v ČSSR, v období Pražskej jari zohral významnú úlohu v rámci poskytnutia pomoci československým občanom pri emigrácii. R. 1970 – 74 minister zahraničných vecí vo vláde B. Kreiského. R. 1974 ako kandidát SPÖ (hoci nestraník) zvolený za spolkového prezidenta (znovuzvolený 1980), v úrade do 1986.

Kirschner, Miloš

Kirschner [kirš-], Miloš, 16. 3. 1927 Praha – 2. 7. 1996 tamže — český bábkoherec, režisér a autor bábkových hier. Od 1951 člen Divadla Spejbla a Hurvínka v Prahe. Nadviazal na odkaz J. Skupu, po ktorého smrti (1957) sa stal jeho nástupcom a riaditeľom divadla (1966 – 96). V 50. rokoch 20. stor. rozvinul pod Skupovým vedením hlasové schopnosti a herecký talent na interpretáciu bábok (otca a syna) Spejbla a Hurvínka. Autorsky spolupracoval na hrách pre tieto typy bábok, čím napomohol ich ďalší divadelný rozvoj (hry Šestý den je sobota, 1957; Srdeční metamorfóry, 1964; Amorosiáda, 1966; a i.). Zaslúžil sa o popularitu Spejbla a Hurvínka i v zahraničí (Nemecko, Spojené kráľovstvo, Austrália, Japonsko a i.).

Kirstein, Lincoln Edward

Kirstein [kerstín], Lincoln Edward, 4. 5. 1907 Rochester, New York – 5. 1. 1996 New York — americký baletný riaditeľ, impresário a teoretik baletného umenia. Pochádzal z bohatej rodiny, zaujímal sa o umenie a rozhodol sa podporovať najmä rozvoj amerického baletného umenia. V 30. rokoch 20. stor. nadviazal spoluprácu s choreografom a tanečníkom G. Balanchinom, ktorý na jeho podnet prišiel do USA. R. 1934 spolu založili baletnú školu School of American Ballet (Balanchine umelecký riaditeľ, Kirstein od 1940 riaditeľ) a 1935 baletnú spoločnosť American Ballet spojenú so School of American Ballet. Kirstein ďalej založil a viedol experimentálny súbor Ballet Caravan (1936; kvôli turné po Južnej Amerike 1941 vytvoril s American Ballet spoločnosť American Ballet Caravan; po skončení turné zanikla), 1946 s G. Balanchinom spoločnosť Ballet Society, ktorú 1948 pretransformovali na New York City Ballet (Kirstein 1948 – 89 generálny riaditeľ; G. Balanchine 1948 – 83 umelecký riaditeľ). R. 1940 založil oddelenie (Dance Archives) archívu Múzea moderného umenia v New Yorku na archivovanie dokumentov o rozvoji amerického baletného umenia. R. 1942 – 48 editor a vydavateľ časopisu Dance Index. Autor a spoluautor viacerých kníh o tanci, napr. Tanec: Krátke dejiny klasického divadelného tanca (Dance: A Short History of Classic Theatrical Dancing, 1935), Abeceda baletu: Základy pre laikov (Ballet Alphabet: A Primer for Laymen, 1939), Pohyb a metafora (Movement and Metaphor, 1970), Nižinského tanec (Nijinsky Dancing, 1975) a i.

Kírť

Kírť — miestna časť obce Čeláre.

al-Kisá’í, Abú al-Hasan Muhammad ibn ’Abdalláh

al-Kisá’í, Abú al-Hasan Muhammad ibn ’Abdalláh, pravdepodobne začiatok 11. stor. — arabský literát. O jeho živote a skutočnom mene nejestvujú takmer žiadne spoľahlivé údaje, podľa niektorých prameňov sa volal Abú Dža’far alebo Abú ’Abdalláh, resp. ’ibn Ja’kúb. Podľa niektorých bádateľov pôsobil v Sýrii alebo v oblasti dnešného Iraku. Zostavil zbierku ľudových príbehov o prorokoch Kisas al-anbijá’, čím obohatil rovnomenný žáner arabskej literatúry (→ kisas al-anbijá’, rozprávania o prorokoch). Zostavil aj menej známu zbierku príbehov Pozoruhodnosti tohto sveta a večnosti (Kitáb ’adžá’ib al-malakút), ktorá mala pevne stanovený začiatok, koniec i jednotný počet kapitol, čím nedošlo k jej narastaniu o ďalšie časti pri neskoršom odpisovaní. Príbehy v al-Kisá’íových zbierkach zachytávajú ľudové náboženské predstavy islamského sveta 7. – 10. stor., ktoré majú veľa spoločných čŕt s predstavami iných náboženstiev, filozofií a mýtov; obsahujú aj vsuvky rozličných žánrov. Pri výbere materiálu sa al-Kisá’í prísne pridŕžal islamskej tradície, na mnohých miestach vychádzal z Koránu a odvolával sa na proroka Mohameda a prvých známych exegétov Koránu. V slovenčine vyšiel výber z al-Kisá’ího diela pod názvom Kniha o počiatku a konci a rozprávania o prorokoch (1980) v preklade Jána Paulinyho.

Kısakürek, Necip Fazıl

Kısakürek, Necip Fazıl, 26. 5. 1904 Istanbul – 25. 5. 1983 tamže — turecký spisovateľ, mystik a filozof. Počas štúdia na Sorbone v Paríži (1924/25) bol hlboko ovplyvnený filozofiou H. Bergsona. Jeho poznatky z islamskej mystiky, o ktorú sa v mladosti zaujímal, ovplyvnili väčšinu jeho diel. Po návrate domov pracoval ako úradník v rôznych štátnych inštitúciách a prednášal na Ankarskej univerzite v Ankare i na Akadémii umení v Istanbule. Od uverejnenia svojej básnickej prvotiny (1923) pravidelne prispieval do časopisov Yeni Mecmua (Nový časopis), Anadolu (Anatólia), Varlık (Existencia) a Ağaç (Strom) i do denníka Cumhuriyet (Republika). R. 1943 začal vydávať duchovno-mysticky zameraný časopis Büyük Doğu (Veľký Východ). Autor viacerých divadelných hier, napr. Stvoriť človeka (Bir Adam Yaratmak, 1938), románu Lož v zrkadle (Aynadaki Yalan, 1980), básnických zbierok Pavučina (Örümcek Ağı, 1925), Ja a to ostatné (Ben ve Ötesi, 1932), Karavána nekonečnosti (Sonsuzluk Kervanı, 1955) a Moje básne (Şiirlerim, 1969) i niekoľkých poviedok.

kisäng

kisäng [kórejsky] — v tradičnej Kórei profesionálna spoločníčka (kisäng = talentovaná žena). Kisängy patrili do najnižšej spoločenskej vrstvy, tzv. zavrhnutých, ich úlohou bolo obveseľovať mužskú šľachtickú spoločnosť (jangbanov) tancom, spevom, prednesom veršov, ktoré skladali, a konverzáciou; mnohé sa stali aj vedľajšími ženami miestnych šľachticov. Povolanie kisäng bolo dedičné. Viaceré sa preslávili hrdinskými činmi (napr. kisäng Nongä, †1593, ktorá obetovala svoj život počas imdžinskej vojny na konci 16. stor.) alebo básnickým talentom a múdrosťou (napr. kisäng Hwang Čin-i, †okolo 1560). V období feudálneho štátu Čoson (1392 – 1910) boli často perzekvované a vyháňané z miest i z palácov. Povolanie kisäng bolo zrušené počas japonskej koloniálnej nadvlády (1910 – 45), v praxi však jestvovalo do 1945.