Výsledky vyhľadávania

 

Zobrazené heslá 1 – 50 z celkového počtu 763 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

Kladivo, Bohumil

Kladivo, Bohumil, 24. 6. 1888 Křtiny, okres Blansko – 8. 2. 1943 Brno — český geofyzik, geodet a astronóm. R. 1912 – 40 pôsobil na Vysokej škole technickej (dnes Vysoké učení technické, VUT) v Brne (1921 mimoriadny, 1927 riadny profesor; 1924 – 25 a 1933 – 34 dekan odboru inžinierske staviteľstvo a zememeračské inžinierstvo, 1926 – 27 dekan odboru architektúra a pozemné staviteľstvo), súčasne 1922 – 39 na Prírodovedeckej fakulte Masarykovej univerzity (1924 – 39 správca astronomického ústavu) v Brne. R. 1912 – 14 absolvoval krátkodobé pobyty vo vedeckých inštitúciách v zahraničí (Rakúsko, Rusko, Nemecko, Francúzsko).

Zaoberal sa geofyzikou (najmä gravimetriou; v Brne vybudoval základnú gravimetrickú stanicu pre Československo, ktorú pripojil na stanice vo Viedni a v Postupime, a vypracoval program budovania ďalších gravimetrických staníc v Československu), geodéziou, matematikou a astronómiou. Autor viac ako 400 publikácií. Najvýznamnejšie diela: O výpočtu tížnicových odchylek se zřetelem k isostasii pro velké vzdálenosti (1922), Měřické chyby a jejich vyrovnání podle metody nejmenších čtverců (1943). Člen viacerých odborných a záujmových organizácií. Je podľa neho nazvané observatórium Stavebnej fakulty Vysokého učení technického v Brne.

kľakanica

kľakanica — démonická bytosť zo slovanskej mytológie. Objavovala sa v ľudovej slovesnosti najmä v oblasti záp. Slovenska (okolie Trenčína, Záhorie), Čiech a Moravy (česky klekánice). Patrila k takzvaným výchovným alebo pedagogickým strašidlám. Bola opisovaná ako škaredá starena, ktorá po takzvanom kľakaní (večernom zvonení) obchádzala okolo domov a strašila alebo kradla deti, ktoré zostali vonku samy (unesené deti nútila za trest celú noc kľačať na tvrdej podložke). Miestami, napr. v záp. Čechách, mala aj mužský náprotivok (zlého škriatka klekáníčka), ktorý volal alebo pískal na ľudí. Človeku, ktorý mu odpovedal, skočil na chrbát a umáral ho.

klark

klark [vl. m.] — priemerné zastúpenie prvku v prírodnej sústave (zemskej kôre, hornine, hviezdnej atmosfére ap.). Najčastejšie sa vyjadruje v hmotnostných percentách a v g/t (ppm). Nazvaný podľa F. W. Clarka.

klasická škola ekonómie

klasická škola ekonómie, klasická ekonómia — smer ekonomického myslenia, ktorý sa rozvíjal v 2. pol. 18. stor. – 19. stor. a položil základy liberálneho prístupu k fungovaniu ekonomiky. Jeho vznik je spätý s rozvojom priemyselnej výroby v Spojenom kráľovstve, ako aj s nástupom priemyselnej revolúcie a s ňou súvisiacim zvyšovaním významu priemyselnej výroby z hľadiska ekonomiky štátu. Za predstaviteľa klasickej školy ekonómie v jej začiatkoch (resp. za bezprostredného predchodcu klasickej školy ekonómie) sa považuje W. Petty, k ďalším významným predstaviteľom patria A. Smith, D. Ricardo, T. R. Malthus, J.-B. Say a J. S. Mill, ktorí svojím dielom síce nadviazali na merkantilizmus a fyziokratizmus, pozornosť však sústredili na materiálnu výrobu, makroekonomické subjekty i na ekonomické procesy, ktoré posudzovali z dlhodobého hľadiska. Za historický prelom vo formovaní ekonomického myslenia možno považovať dielo A. Smitha Rozprava o podstate a príčinách bohatstva národov (An Inquiry into the Nature and Causes of the Wealth of Nations, 1776; skrátene Bohatstvo národov), v ktorom skúmal a analyzoval podstatu a príčiny bohatstva národov a sformuloval základné črty formovania trhu a trhovej ekonomiky. Fungovanie trhového mechanizmu, ekonomickú slobodu jednotlivca a slobodu konkurencie považoval za spôsob zabezpečenia ekonomickej prosperity jednotlivcov i spoločnosti ako celku (nie je potrebné zasahovanie štátu do hospodárstva; → laissez-faire, laisser-passer), pričom za zdroj rastu bohatstva považoval prácu (zdôrazňoval úlohu deľby práce).

Klasická škola ekonómie rozlišovala medzi prirodzenou a trhovou cenou, pričom podľa jej predstaviteľov trhová cena má tendenciu pohybovať sa okolo prirodzenej ceny, ktorá ovplyvňuje hodnotu statkov, resp. výrobných faktorov. Predstavitelia klasickej školy ekonómie sa zaoberali aj faktormi určujúcimi hodnotu statkov a podali viaceré vysvetlenia tvorby hodnoty (napr. prácou, výrobnými nákladmi). Poukazovali aj na ekonomické prínosy vyplývajúce zo špecializácie výroby a z rozvoja výmeny tovarov prekračujúcich národné hranice (medzinárodný obchod). Sformulovali viacero teórií, napr. teóriu absolútnych nákladov (A. Smith) a teóriu relatívnych (komparatívnych) nákladov (D. Ricardo). Vznikom klasickej školy ekonómie sa ekonómia oddelila od filozofie a stala sa samostatnou spoločenskou vedou. Nadviazala na ňu neoklasická škola ekonómie a ďalšie liberálne smery v ekonomickom myslení. Niektoré prvky učenia klasickej školy ekonómie (napr. teóriu pracovnej hodnoty) využil vo svojej teórii aj K. Marx.

Klasifikácia Kongresovej knižnice

Klasifikácia Kongresovej knižnice, Library of Congress Classification, LC Classification, LCC — knihovnícko-bibliografická klasifikácia Kongresovej knižnice vo Washingtone (USA). Dokumenty zatrieďuje do 21 základných tried označených veľkým písmenom abecedy, rozdeľujúcich sa ďalej na podtriedy označené dvoma alebo troma veľkými písmenami. Každá podtrieda obsahuje sústavu na ňu sa vzťahujúcich predmetových hesiel a podhesiel usporiadaných hierarchicky od najvšeobecnejších po špecifické a označených číslicami. Klasifikácia bola vyvinutá na konci 19. a začiatkom 20. stor. kvôli potrebám Kongresovej knižnice a stále sa vyvíja zavádzaním nových predmetových hesiel (týždenne sa aktualizuje). V súčasnosti je jednou z najpoužívanejších klasifikácií na svete.

Kláštor svätej Kataríny

Kláštor svätej Kataríny, plný názov Kláštor sv. Kataríny na vrchu Sinaj, novogr. Iera moni ajias Ekaterinis sto oros Sina, aj Kláštor premenenia Pána — grécky pravoslávny kláštor v Egypte v juž. časti Sinajského polostrova, jeden z najstarších kontinuálne fungujúcich kresťanských kláštorov na svete, významné pútnické miesto.

Založený v 6. stor. byzantským cisárom Justiniánom I. Veľkým na úpätí vrchu Músá stotožňovaného s biblickým vrchom Sinaj (aj Mojžišov vrch). Podľa biblickej tradície (2 M 19 – 20) tam Boh v podobe horiaceho kríka zjavil Mojžišovi desať Božích prikázaní. Vrch Sinaj považujú za posvätné miesto židia, kresťania i moslimovia. Podľa tradície kláštor údajne stojí na mieste, kde bol pochovaný apoštol Jakub (aj Jakub st. alebo väčší; podľa jednej z legiend boli jeho ostatky prenesené z Jeruzalema na Sinaj). Pôvodne bol zasvätený premeneniu Pána, v 9. stor. mučeníčke, sv. Kataríne Alexandrijskej (podľa niektorých zdrojov však kláštor získal jej relikvie až v 10. – 11. stor.). Ako biskupské sídlo je doložený 869, od 1575 má status autokefálnej Pravoslávnej cirkvi vrchu Sinaj na čele s biskupom, ktorý je volený mníchmi a formálne podlieha gréckemu pravoslávnemu jeruzalemskému patriarchovi. Mnísi v kláštore sa riadia regulou sv. Bazila Veľkého.

Najstaršie stavby boli vybudované 548 – 565 na mieste staršieho kláštora (pravdepodobne z 3. alebo 4. stor.). Z tohto obdobia pochádza bazilikálny trojloďový chrám s kaplnkami na stranách bočných lodí. Za sakristiou je kaplnka horiaceho kríka, nazývaná aj Kaplnka sv. Heleny, ktorú dala podľa legendy 330 n. l. vybudovať byzantská cisárovná Helena a podľa kresťanskej tradície označuje miesto, kde sa Mojžišovi zjavil Boh. V chráme sa nachádza mozaiková výzdoba patriaca k najvýznamnejším dokladom ranokresťanského umenia (v apside mozaika Premenenie Pána orámována portrétnymi medailónmi, 548 – 565). Kláštor je opevnený mohutnou hradbou (z väčšej časti pochádza zo 6. stor., začiatkom 19. stor. reštaurovaná) a pôvodne slúžil aj ako pohraničná pevnosť chrániaca juž. časť Byzantskej ríše pred nájazdmi beduínov. Kláštorné budovy (refektár, knižnica, viaceré kaplnky, ubytovňa pre pútnikov) boli postupne vybudované v neskorších obdobiach a viackrát prestavané (1106 bola ubytovňa pre pútnikov prestavaná na mešitu, 1871 bola vybudovaná zvonica), ale kláštor si až do súčasnosti zachoval charakter kláštora-pevnosti z čias Justiniána I. Veľkého.

Kláštorná knižnica (súčasná budova bola postavená 1942) vlastní okolo 3-tis. rukopisov v rozličných jazykoch, napr. rukopisy Sinajské euchológium a Sinajský žaltár z 11. stor. patriace k najstarším zachovaným staroslovienskym literárnym pamiatkam zapísaným v hlaholike (v 11. – 14. stor. žila v kláštore početná komunita slovanských mníchov). V knižnici bol objavený aj Sinajský kódex (Codex Sinaiticus zo 4. stor., dnes v Britskom múzeu v Londýne), jeden z najstarších (neúplných) prekladov Biblie.

Kláštor uschováva aj jednu z najvýznamnejších zbierok ikon na svete (okolo 2-tis. ikon zo 6. – 20. stor.), jej súčasťou sú aj najstaršie zachované ikony maľované technikou enkaustiky (6. stor.), ako aj unikátne ikony zo 6. – 7. stor., ktoré sa podarilo zachrániť pred zničením v období ikonoklazmu (Kristus Pantokrator, 6. stor., pravdepodobne vytvorená v cisárskych dielňach v Konštantínopole).

Celý komplex bol reštaurovaný a dobudovaný v 19. stor., v 20. stor. viackrát reštaurovaný. R. 2002 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.

klauzúra

klauzúra [lat.] —

1. náb. uzavretý priestor v kláštore zabezpečujúci rehoľníkom a rehoľníčkam izoláciu pred vonkajším svetom; aj spôsob života v takejto izolácii spočívajúci prevažne v rozjímaní, v chórovej modlitbe a v mlčanlivosti. Na základe klauzúry nie je dovolené členom niektorých reholí opustiť kláštorné priestory (aktívna klauzúra) a súčasne návštevníkom kláštora (najmä osobám druhého pohlavia) vstupovať do jeho súkromných priestorov (pasívna klauzúra) z dôvodov osobnej ochrany a pestovania vnútorného života tam žijúcich rehoľných spoločenstiev. V dejinách rímskokatolíckej cirkvi bola klauzúra vymedzovaná pápežskými dekrétmi (tzv. pápežská klauzúra) a jej porušenie sa trestalo rôznymi opatreniami, a to najmä v ženských kláštoroch (dekrét Bonifáca VIII. Periculoso, 1298). V 16. stor. vznikli aj prísne klauzúry pre mužské spoločenstvá, ktoré upravovali dekréty Pia V. (Circa pastoralis officii e Regularium, 1566; Decet Romanum Pontificem, 1570). Neskôr však boli niektoré klauzúrne privilégiá, ako aj tresty vyplývajúce z ich nedodržania zrušené dekrétom Benedikta XIV. Regularis Disciplinae (1742) a bulou Pia IX. Apostolicae Sedis moderationi (1969). Podstatné prvky úpravy klauzúry predchádzajúcich pápežov prebral aj Kódex kánonického práva (1917). V 20. stor. prísne predpisy klauzúry upravili a zmiernili aj viaceré dokumenty pápežov a 2. vatikánskeho koncilu. Zodpovednosť za konkrétne používanie klauzúry sa právne presunula na jednotlivé kláštory a rehoľné spoločenstvá. Kódex kánonického práva (1983; kánon 667) sa odvoláva na úpravu klauzúry podľa vlastného rehoľného práva alebo na pápežské zvláštne právo. V súčasnosti sa rozlišujú dva typy klauzúry: všeobecná klauzúra nekontemplatívnych kláštorov, pri ktorej sa vyžaduje dodržiavanie aspoň minimálneho priestoru na privátnu sféru členov spoločenstva, a všeobecná klauzúra kontemplatívnych kláštorov (mníšskeho života naplneného modlitbami bez možnosti vychádzania mimo kláštora), pri ktorej sú najmä ženské kláštory povinné dodržiavať normy tzv. pápežskej klauzúry. K posledným dokumentom upravujúcim pápežské klauzúry ženských kláštorov patrí Verbi sponsa (1999), ktorý vydala Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločenstvá apoštolského života Rímskej kúrie;

2. ped. aj klauzúrna skúška — písomná skúška žiaka alebo študenta, ktorá sa koná pod dozorom pedagógov alebo poroty v určených miestnostiach bez prístupu verejnosti. V školách s technickým alebo s umeleckým (výtvarným) zameraním má podobu súbornej záverečnej práce (klauzúrna práca) praktického charakteru na danú tému, ktorá býva obyčajne realizovaná pod vedením pedagóga;

3. vodohosp. aj klauza — malá vodná nádrž na horných úsekoch potokov a bystrín v horských častiach dolín slúžiaca na akumuláciu vody na jednorazové zväčšenie prietoku v nich potrebné na splavenie dreva. Hrádza klauzúry je vybudovaná z otesaných brvien, vyplnená kameňom a hlinou a v jej strede sa nachádzajú dve výpustné stavidlá, niekedy býva aj sypaná (z drevených brvien sú postavené iba priepusty, ktorými sa vypúšťa voda) a proti vplyvom počasia chránená šindľovou strechou. Klauzúrou je napr. vodná nádrž na potoku Belá pri Smižanoch v Slovenskom raji vybudovaná 1781 (obnovená 1917 a 1928, zrekonštruovaná 1980) alebo vodná nádrž Hrončok na Kamenistom potoku vo Veporských vrchoch vybudovaná 1881 (zrekonštruovaná 2002 – 03).

Klemeš, Vít

Klemeš, Vít, 30. 4. 1932 Podivín, okres Břeclav – 8. 3. 2010 Victoria, provincia Britská Kolumbia, Kanada — český hydrológ a vodohospodár. R. 1955 – 62 pôsobil v podniku Vodohospodársky rozvoj a výstavba v Brne, 1963 – 68 v Ústave hydrológie a hydrauliky SAV (dnes Ústav hydrológie SAV) v Bratislave. R. 1968 emigroval do Kanady, 1968 – 72 pôsobil na Torontskej univerzite, 1972 – 89 v Národnom hydrologickom výskumnom ústave (National Hydrology Research Institute) v Ottawe a Saskatoone, 1990 – 99 vodohospodársky konzultant provincie Britská Kolumbia vo Victorii; 1994 DrSc. Hosťujúci profesor na mnohých renomovaných svet. univerzitách (v Los Angeles, Zürichu, Melbourne, vo Viedni, v Karlsruhe, Quebecu).

Zaoberal sa hydrológiou, najmä teóriou hospodárenia s vodou v nádržiach a problematikou nespoľahlivosti hydrologických údajov a ich analýz, ako aj vodohospodárskymi štúdiami (o. i. štúdiou pripravovanej výstavby vodného diela Nové Mlýny na rieke Dyje na Morave). Autor viac ako 150 vedeckých a technických publikácií. Hlavné dielo: Zdravý rozum a iné kacírstva (Common Sense and other Heresies, 2000). Člen Medzinárodnej asociácie hydrologických vied (International Association of Hydrological Sciences, IAHS; 1987 – 90 prezident). Nositeľ viacerých domácich i zahraničných ocenení.

Klenovec

Klenovec — vodárenská nádrž v katastri obce Klenovec na rieke Klenovská Rimava (pravostranný prítok Rimavy). Plocha 0,71 km2, úžitkový objem 8,43 mil. m3. Vybudovaná 1968 – 74 prehradením toku zemnou hrádzou s jadrovým tesnením; výška hrádze (nad terénom) 32,5 m, dĺžka hrádze v korune 390 m. Zdroj pitnej vody pre okres Rimavská Sobota (skupinový vodovod Klenovec – Rimavská Sobota, stály odber 460 l/s). Chov rýb.

Klikitati

Klikitati, aj Klickitati, vlastným menom Qwû’lh-hwai-pûm — severoamerický indiánsky kmeň zo severozápadu USA, kultúrne a jazykovo blízky Yakimom; asi 500 príslušníkov (2010). Klikitati pôvodne žili sev. od rieky Columbia v str. časti Kaskádových vrchov na hornom toku riek Cowlitz, Lewis, White Salmon a Klickitat (juhozáp. časť dnešného štátu Washington) polousadlým spôsobom života v malých osadách v polozemnicových obydliach pokrytých rohožami z tŕstia a trávou (počas lovu používali típí), organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Živili sa najmä rybolovom (lososy), lovom (jelene) a zberom rastlín (kamasia), z remesiel bolo významné košikárstvo. Známi boli aj ako aktívni a podnikaví obchodníci, ktorí často pôsobili ako sprostredkovatelia medzi pobrežnými kmeňmi a kmeňmi žijúcimi na východ od Kaskádových vrchov. R. 1792 s nimi prišli do kontaktu objaviteľské expedície amerického námorného kapitána Roberta Graya (*1755, †1806) a britského námorného dôstojníka G. Vancouvera. R. 1855 uzatvorili spolu s ďalšími 13 kmeňmi (Yakimovia, Palusovia, Wenačiovia, Wishramovia, Klinquiti a i.) dohodu s USA (Yakima Treaty of Camp Stevens), v ktorej im postúpili územie od Kaskádových vrchov po Hadiu rieku a rieku Palouse a od jazera Chelan po rieku Columbia a zaviazali sa vytvoriť jedno spoločenstvo v rezervácii Yakima (dnes Yakama) pod vedením náčelníka Yakimov Kamiakina (aj Kamaiakan, *1800, †1877). V mnohých osadách však táto dohoda vyvolala nespokojnosť, čo viedlo k takzvaným yakimským vojnám (aj yakimská vojna, 1855 – 58), ktorých sa aktívne zúčastnili aj Klikitati (napr. bitka pri osade Cascades, v blízkosti dnešného mesta Stevenson, Washington). V súčasnosti žijú v rezervácii Yakama (Yakama Indian Reservation) v juž. časti štátu Washington ako jeden z členov Konfederovaných kmeňov a skupín národa Yakama (Confederated Tribes and Bands of the Yakama Nation) a v rezervácii Siletz (Siletz Indian Reservation) v stredozáp. časti štátu Oregon ako jeden z členov Konfederovaných kmeňov siletzkých Indiánov (Confederated Tribes of Siletz Indians). Jazyk Klikitatov (klikitat, klickitat) patrí do sahaptinskej skupiny penutijskej jazykovej rodiny.

klimatický výpar

klimatický výpar, celkový výpar, územný výpar — prvok hydrologickej bilancie územia charakterizujúci výpar z definovaného územia (napr. povodia) za hydrologický rok. Získava sa štatistickým spracovaním viacročných (spravidla niekoľkodesaťročných) meraní alebo výpočtov jednotlivých prvkov hydrologickej bilancie územia. Napr. ročný klimatický výpar z územia Slovenska predstavuje priemernú hodnotu klimatického výparu za mnohoročné obdobie a rovná sa 497 mm (vrstva vody s výškou 497 mm), čo je 0,647 priemerného ročného úhrnu zrážok na území Slovenska. Je blízky klimatickému výparu z celého európskeho kontinentu (489 mm).

klimatop

klimatop [gr.] —

1. súbor klimatologických charakteristík určitého stanovišťa (→ ekotop);

2. v inom chápaní (najmä v oblasti krajinnej ekológie) najmenší homogénny priestorový taxón jednotný z hľadiska teplotných, zrážkových, vlhkostných a i. klimatologických charakteristík v dlhoročnom priemere; areál jedného typu miestneho podnebia tvoriaci jednu časť abiotickej zložky v geotope.

klinochlór

klinochlór [gr.], (Mg,Fe2+)5Al(Si3Al)O10(OH)8 — minerál, silikát (kremičitan) horčíka, železa a hliníka zo skupiny chloritov. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Tvorí pseudohexagonálne tabuľkovité kryštály výborne štiepateľné podľa bazálnej plochy. Je priehľadný čiernozelený, modrozelený, svetlozelený, zelený, červenofialový alebo biely. Má sklený alebo perleťový lesk a biely vryp. Odrodami klinochlóru sú leuchtenbergit a kämmererit. Klinochlór najčastejšie vzniká premenou tmavých silikátov (pyroxény, amfiboly, tmavé sľudy). Je súčasťou zelených a glaukofánových bridlíc, serpentinitov, mramorov, amfibolitov a i. premenených hornín, ako aj hydrotermálnych ložísk.

Náleziská: Rusko (Chakasko), Španielsko (Aragónsko), Rumunsko, Arménsko, Rakúsko (Salzbursko), Grónsko, Kazachstan, Mongolsko, Tadžikistan (Horský Badachšan), India (Urísa), Nepál, KĽDR, Filipíny, Sudán, Konžská demokratická republika, Tanzánia, Etiópia, Pobrežie Slonoviny, Namíbia, Argentína, Brazília (Bahia), Čile, Mexiko (Zacatecas). Na Slovensku sa vyskytuje napr. v Slovenskom rudohorí (Ratkovská Suchá).

klinozoisit

klinozoisit [gr.], Ca2Al3(SiO4)3(OH) — minerál, zásaditý silikát (kremičitan) vápnika a hliníka. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Tvorí stĺpikovité (až niekoľko cm dlhé) zrnité, rôzne sfarbené agregáty. Je priehľadný až priesvitný, svetložltý, sivý, zelený, ružový alebo červený. Má sklený lesk a sivobiely vryp. Vzniká ako produkt rozkladu najmä bázických plagioklasov v bázických vyvreninách. Je súčasťou výplne žíl alpského typu (s chloritom, epidotom, kalcitom, kremeňom a i.).

Náleziská: Rusko (Jakutsko), Španielsko (Andalúzia), Rumunsko, Rakúsko (Burgenland), Česko, Nemecko (Bavorsko), Fínsko, Grécko, Grónsko, Austrália (Nový Juž. Wales), India (Radžastan), KĽDR, Čína, Zimbabwe, Namíbia, Madagaskar, Maroko, Argentína, Brazília, Čile, Mexiko, Trinidad a Tobago. Na Slovensku sa vyskytuje napr. v Slovenskom rudohorí (Rochovce).

kliváž

kliváž [angl.], aj sekundárna foliácia — geol. deformačná plošná štruktúra vznikajúca druhotne (tektonicky) v horninách ako prednostná orientácia minerálov pozdĺž oslabených plôch odlučnosti, na ktorých dochádza k ľahšiemu rozpadu horniny. Kliváž je typická najmä pre slabometamorfované horniny. Na rozdiel od puklín sú plochy kliváže paralelné a horninu výrazne prestupujú. Kliváže sa viažu na horniny, ktoré mali pred deformáciou výraznú vrstevnatosť alebo bridličnatosť. Z genetického hľadiska sa rozlišuje puklinová (lokalizovaná v blízkosti puklín a zlomov), krenulačná (vzniká zvrásnením starších planárnych deformácií, jej plochy sú orientované naprieč staršími deformáciami) a i. kliváže. Na Slovensku sa termín kliváž v geológii používa iba pri slabometamorfovaných horninách, pri regionálne metamorfovaných horninách s plošnou nehomogenitou sa používa termín metamorfná bridličnatosť. V anglicky hovoriacich krajinách je termín kliváž (cleavage) širší a zahŕňa aj bridličnatosť vysokometamorfovaných hornín. Kliváž predstavuje jeden z dôležitých indikátorov pri poznávaní geologickej stavby a riešení rôznych štruktúrno-tektonických problémov.

Klös, Jakub st.

Klös, Jakub, st., aj Kles, Klez, Kloes, Kloez, Klöss, Iacobus, 2. pol. 16. stor. Sibiu, Rumunsko – jún 1618 Bardejov — druhý kníhtlačiar v Bardejove (popri D. Gutgeselovi), otec Jakuba Klösa ml., zať V. Mančkoviča a neskôr D. Gutgesela. Najskôr pracoval ako kníhtlačiarsky pomocník V. Mančkoviča vo Vizsoly (dnes v Maďarsku), potom vedúci tlačiarne G. Heltaia v Kluži (Rumunsko). R. 1597 si v Bardejove založil dielňu s vlastným vybavením, 1599 ju rozšíril o dielňu svojho zomretého tesťa D. Gutgesela, 1614 – 16 popritom viedol filiálku v Levoči. Od 1608 – 09 používal v Bardejove matrice, písmo i ozdoby z vizsolyskej tlačiarne (po Mančkovičovej smrti bol jej majiteľom).

V kníhtlačiarskej činnosti obsahovo i autorsky nadväzoval na D. Gutgesela. Vydal a vytlačil básne a spisy humanistu J. Bocatia Elegiae duae (1598) a Hungaridos libri poematum V (Päť kníh uhorských básní, 1599), náboženské a polemické spisy Alberta Grawera (*1575, †1617) Vojna (Bellum, 1597) a Disputationes (1598), spisy Andreja Mudroňa (Andreas Mudronius), Pavla Malusa-Jablonovského, S. Melíka, Abraháma Christianiho (*1561, †1619) a Abraháma Cebaniho (*okolo 1580, †po 1638), ako aj grécko-latinsko-maďarské Adagia (Adagiorum..., 1598) od Jánosa Baranyaia Decsiho (*asi 1560, †1601), apológie a drobné tlače. Vytlačil aj uznesenia Žilinskej synody z 1610. Mylne mu bola pripisovaná tlač slovenského prekladu Malého katechizmu M. Luthera, tzv. druhého bardejovského katechizmu z 1612, čo však najnovšie výskumy vylúčili (predpokladá sa tlač v Prahe alebo v Olomouci). Spolu vytlačil viac ako 50 titulov v latinskom, nemeckom i v maďarskom jazyku. V tlačiarni vyšla aj zbierka k jeho úmrtiu Epicedia in obitum Jacobi Klös (1618). Používal kolofón, v ktorom sa miesto vydania Bardejov (BARTPHAE) nachádza v ozdobnej drevorezovej kartuši, v niektorých skorších tlačiach nie je uvedené meno tlačiara.

kľúčový priemysel

kľúčový priemysel — rozhodujúce (dôležité, hlavné) odvetvie národného hospodárstva štátu, ktoré dosahuje najväčšiu a najdôležitejšiu produkciu tovarov a služieb a najväčšou mierou sa podieľa na ekonomickom raste. Podniky (firmy) kľúčového priemyslu sú väčšinou aj hlavnými zamestnávateľmi, v danom odvetví pracuje veľké množstvo obyvateľstva. Kľúčový priemysel sa v jednotlivých štátoch posudzuje z viacerých hľadísk a môže predstavovať rôzne odvetvia národného hospodárstva, napr. v Slovenskej republike je z hľadiska zamestnanosti kľúčovým priemyslom stavebníctvo, z hľadiska priemyselnej výroby automobilový priemysel. Podľa národnej Štatistickej klasifikácie ekonomických činností SK NACE (fr. Nomenclature des activités économiques) spracovanej Štatistickým úradom SR predstavoval celkový podiel automobilového priemyslu na priemyselnej produkcii SR za rok 2015 okolo 44 % a na tvorbe hrubého domáceho produktu (HDP) okolo 13 %; najväčší podiel na dosiahnutých výsledkoch mali automobilové závody Volkswagen Slovakia, a. s., Kia Motors Slovakia, spol. s r. o., a koncern PSA Peugeot Citroën Slovakia.

kláštorné knižnice

kláštorné knižnice — systematicky usporiadané zbierky kníh a písomností uschovávané v kláštoroch; aj priestory, v ktorých sa tieto zbierky nachádzajú. Kláštorné knižnice sústreďovali potrebnú liturgickú, teologickú, právnickú, ale aj školskú literatúru vytvorenú v kláštore (pôvodné texty alebo odpisy rukopisov vyhotovené v kláštorných skriptóriách) alebo získanú kúpou, výmenou, darom či na základe testamentu. Boli to predovšetkým teologické a filozoficko-teologické traktáty, Biblie a konkordancie k nim, homiletická literatúra, legendy, misály, knihy z oblasti práva a histórie, v menšej miere i z filológie, prírodných vied, medicíny a astronómie. Veľkým podielom boli zastúpení starovekí autori, preklady ich diel, a najmä podrobné komentáre k nim. Kláštorné knižnice vlastnili aj domáce archívne materiály, napr. zakladacie listiny, zápisy histórie konventu alebo vlastnú diplomatickú produkciu. Knihy boli relatívne drahé a boli nevyhnutné z hľadiska každodennej kláštornej činnosti, preto sa knižniciam v kláštoroch venovala veľká pozornosť. V jednotlivých rádoch platili v rámci provinciálneho systému osobitné nariadenia. Napr. dominikáni už krátko po založení rádu vydávali nariadenia súvisiace s knihami, 1465 generálna kapitula vydala predpis o nevyhnutnosti doplniť chýbajúce tituly a o zákaze vynášať knihy z kláštora (členovia rehole si mohli knihy požičať, mohli ich však používať výlučne v kláštore), porušenie sa mohlo trestať exkomunikáciou.

Knihy sa spočiatku uschovávali na policiach v sakristii alebo v skriptóriu, neskôr v drevených skriniach (armárium) v nike na chodbe rajského dvora pri vchode do transeptu kostola. Nárast ich počtu viedol k vyčleňovaniu samostatných priestorov, resp. budov v rámci kláštora, dokladom je napr. knižnica ako samostatne stojaca dvojpodlažná stavba so skriptóriom na prízemí zobrazená na ideálnom pláne benediktínskeho opátstva Sankt Gallen vo Švajčiarsku vyhotovenom okolo 820. V období baroka sa budovali reprezentačné, bohato zdobené knižnice, napr. knižnica v benediktínskom kláštore Admont (1776) v Rakúsku, ktorej sála je považovaná za jednu z najväčších na svete (dĺžka 70 m, šírka 14 m, výška 13 m), na Slovensku napr. knižnica pri premonštrátskom kláštore v Jasove.

Knihy v knižniciach sa umiestňovali podľa stanoveného poriadku, spisovali sa inventáre kníh a do kníh sa vpisovali rukopisné exlibrisy alebo aspoň prírastkové čísla. Známy je napr. katalóg knižnice v benediktínskom kláštore v Bobbiu (kláštor založený 612/614) v Taliansku z konca 9. stor., podľa ktorého mala knižnica vyše 600 zväzkov (dnes uschovávané v zbierkach knižnice Ambrosiana v Miláne, vo Vatikánskej apoštolskej knižnici a i.). K ďalším významným kláštorným knižniciam patrili v Taliansku knižnica pri benediktínskom kláštore Montecassino, vo Švajčiarsku dodnes jestvujúca knižnica benediktínskeho opátstva Sankt Gallen (opátstvo založené 719; súčasná budova knižnice 1758 – 67, uschováva vyše 2 100 rukopisov, 1 650 inkunábul a vyše 170-tis. kníh), v Nemecku knižnica pri bývalom benediktínskom kláštore Corvey (dnes v správe inštitútu Corvey pri Univerzite v Paderborne; asi 74-tis. zväzkov), knižnice pri kláštoroch vo Fulde, v Reichenau a i., v Rakúsku knižnica pri augustiniánskom kláštore v Klosterneuburgu, v Čechách knižnica Strahovského kláštora založeného v Prahe, vo Francúzsku knižnice pri benediktínskych kláštoroch v Cluny (väčšina zbierok je v súčasnosti v Národnej knižnici v Paríži), knižnice Saint-Victor v Marseille, Saint-Germain-des-Prés v Paríži a i., z knižníc pri kláštoroch východných kresťanských cirkví napr. knižnica v Kláštore sv. Kataríny na vrchu Sinaj (Egypt); bohaté zbierky rukopisov sa nachádzajú aj v kláštoroch na vrchu Atos (→ Atos; Grécko).

Na území dnešného Slovenska patria k najcennejším historické františkánske knižnice, napr. Františkánska knižnica v Malackách (2 453 kníh) a Františkánska knižnica v Skalici (podľa katalógu zostaveného 1662 predstaveným kláštora Klementom Padelom mala 1 009 kníh; v súčasnosti 2 596 kníh), ktoré sú v súčasnosti obidve v správe Slovenskej národnej knižnice, ďalej Historická knižnica františkánskeho konventu v Kremnici (vyše 8-tis. knižničných jednotiek), ako aj knižnice jezuitov, piaristov, kapucínov a dominikánov (ich knižnica v Košiciach vlastnila začiatkom 16. stor. 13 kódexov a 56 inkunábul a postinkunábul). Počas reformácie a neskôr pod vplyvom osvietenstva a počas Francúzskej revolúcie viaceré kláštorné knižnice spolu so zrušením kláštorov zanikli (boli prenesené do iných kláštorov alebo sekularizované). Územia dnešného Slovenska sa týkalo predovšetkým zrušenie rádu jezuitov a kláštorov niektorých kontemplatívnych reholí v 2. pol. 18. stor. (→ jozefínske reformy), keď bola napr. väčšia časť jezuitskej knižnice v Trnave prevezená do Univerzitnej knižnice (Egyetemi Könyvtár) v Pešti (dnes súčasť Budapešti) a menšia časť do Bratislavy. Fondom kláštorných knižníc na Slovensku však najviac uškodili tzv. zvozy v 50. rokoch 20. stor., keď boli po zrušení kláštorov (→ akcia K) znárodnené, knihy z nich zvezené na jedno miesto a bolo s nimi nešetrne zaobchádzané (pomiešali sa dohromady, mnohé boli dlhší čas vystavené poveternostným vplyvom ap.). Podľa pasportizácie kláštorných knižníc, ktorú vykonala v 80. rokoch 20. stor. Slovenská národná knižnica (v tom čase súčasť Matice slovenskej) v Martine, obsahovala napr. knižnica dominikánov v Košiciach 4 600, knižnica kapucínov v Bratislave 17-tis., knižnica minoritov v Levoči 4-tis. a v Spišskom Štvrtku 1 600 a knižnica piaristov v Podolínci, resp. v Trenčíne, až okolo 24-tis. knižničných jednotiek. Za umiestnenie, spracovanie a reštaurovanie týchto historických knižných fondov boli v tom čase zodpovedné Univerzitná knižnica v Bratislave (získala okolo 400 inkunábul), Matica slovenská v Martine (získala 128 inkunábul) a Slovenské národné múzeum v Bratislave. Na základe reštitučných zákonov z 1990, 1991 a 1993 boli niektoré knižnice vrátené ich pôvodným majiteľom (napr. knižnica premonštrátov v Jasove). V súčasnosti sa v rámci výskumu dejín knižnej kultúry spisujú rukopisy, inkunábuly a tlače zo 16. a z neskorších storočí a v rámci posesorských indexov sú postupne objavované vzácne jednotliviny pochádzajúce z historických kláštorných knižníc. Ojedinele sa na základe záznamov v knihách, v starých inventároch, v testamentoch a v mnohých ďalších archívnych materiáloch rekonštruuje a analyzuje história najstarších dávno zničených kláštorných knižníc a ich zoznamov.

klinohyperstén

klinohyperstén [gr.] — minerál (odroda klinoenstatitu), v ktorého štruktúre je časť katiónov horčíka nahradená katiónmi železa. Vytvára prizmatické kryštály veľkosti do 2 mm alebo tenké vlákna. Viaže sa najmä na bázické efuzívne horniny, v menšej miere aj na kontaktne a regionálne metamorfované horniny. Náleziská: Taliansko, Japonsko, Nový Zéland.

klinoenstatit

klinoenstatit [gr.], Mg2Si2O6 — minerál, vzácny silikát (kremičitan) horčíka zo skupiny pyroxénov. Kryštalizuje v monoklinickej sústave. Je tvorený tetraédrami SiO4 spojenými atómami kyslíka do vertikálnych reťazcov, ktoré sú pospájané katiónmi horčíka. Vytvára sklovitolesklé, až 2 cm dlhé vlákna alebo tabuľky. Je bezfarebný, biely, sivý, zelenkastý, žltkastý alebo ružovkastý. Má sklený lesk a biely vryp. Odrodou klinoenstatitu je klinohyperstén obsahujúci železo. Klinoenstatit vzniká najmä v bázických efuzívnych (napr. bazalt) a žilných horninách. Náleziská: Rumunsko, Rakúsko (Štajersko), Francúzsko, Azerbajdžan, Čína (An-chuej), Austrália (Queensland), Nová Kaledónia, Sudán, Brazília (Minas Gerais). Na Slovensku sa vyskytuje v Cerovej vrchovine (Radzovce).

klíring

klíring [lat. > fr. > angl.], angl. clearing — forma bezhotovostného platobného styku, pri ktorom sa vyrovnávajú peňažné pohľadávky a záväzky medzi ekonomickými subjektmi (krajinami alebo podnikateľskými subjektmi). Využíva sa v medzibankovom domácom a zahraničnom platobnom styku. Uskutočňuje sa formou klíringového zúčtovania medzi bankami v medzinárodnom platobnom styku alebo formou korešpondentského platobného styku, t. j. prostredníctvom nostro (vlastných) a loro (cudzích) účtov. Každá komerčná banka musí mať otvorený klíringový účet v zúčtovacom centre, ktoré uskutočňuje peňažné prevody (platby) a sleduje vzájomné obraty a saldá na klíringových účtoch jednotlivých bánk (→ klíringová špička); v jednotlivých štátoch plnia úlohu zúčtovacieho centra centrálne banky (v Slovenskej republike Národná banka Slovenska). Na klíringový účet banky príjemcu prichádzajú všetky platby z bánk platiteľov a sú z neho aj odosielané platby do príslušných bánk.

Podľa prepojenia účastníkov zúčtovania sa rozlišuje bilaterálny klíring, pri ktorom sa uskutočňujú platby medzi jednotlivými účastníkmi výhradne prostredníctvom zúčtovacieho centra (tzv. nepriame platby; účastníci si nemôžu platby odovzdávať medzi sebou), ktoré súčasne sústreďuje aj všetky údaje súvisiace s účastníkmi klíringu, a multilaterálny klíring, pri ktorom platby vykonáva zúčtovacie centrum, účastníci si však odovzdávajú podklady na platby priamo medzi sebou. Klíringom sa môžu realizovať len platby kryté reálnymi peniazmi, t. j. banky ich môžu realizovať len do výšky peňažných prostriedkov na svojom klíringovom účte. Multilaterálny klíring umožňuje rozvoj medzinárodného obchodu medzi niekoľkými krajinami súčasne, pretože nevyžaduje vyrovnanie dvojstranných platieb, ale vyrovnanie v rámci všetkých zúčastnených krajín.

klíringová platobná dohoda

klíringová platobná dohoda, aj clearingová platobná dohoda — zmluvná úprava platobného styku, dohoda o bezhotovostnom platobnom styku formou klíringu medzi bankami jednotlivých krajín, ktoré sa zaväzujú zabezpečovať zúčtovanie vzájomných záväzkov a pohľadávok na klíringovom účte vedenom v klíringovej banke. Klíringová platobná dohoda vymedzuje spôsob plnenia povinností prevádzkovateľov platobného systému, ktorý je upravený záväznými ustanoveniami, a stanovuje ďalšie podmienky (určuje klíringové banky, zriadenie klíringových účtov, zúčtovaciu menu, platobné tituly, druhy platieb, na ktoré sa bude dohoda vzťahovať, spôsob likvidácie zostatkov na klíringových účtoch, úrokovanie klíringových účtov alebo jeho vylúčenie a i.).

klíringová špička

klíringová špička, aj clearingová špička — zostatok peňažných platieb (saldo) na klíringových účtoch medzi dvoma štátmi v prospech jednej alebo druhej strany, ktorý vzniká pri realizácii netto zúčtovania (→ klíringové zúčtovanie). Klíringovú špičku možno previesť na nový účet v dohodnutej mene alebo vo voľne zameniteľnej mene (musí byť vyrovnaná v určitej lehote) alebo na zvláštny likvidačný účet, ak sa krajiny dohodnú na vyrovnaní záväzku dodávkami tovarov a služieb. Dlžnícka strana musí nájsť vhodný spôsob likvidácie, ktorý môže byť upravený už v samotnej klíringovej platobnej dohode alebo v samostatnej dohode.

klíringové zúčtovanie

klíringové zúčtovanie, aj clearingové zúčtovanie — bezhotovostné vyrovnávanie platobných operácií (pohľadávok a záväzkov) prostredníctvom zúčtovacieho agenta (t. j. sprostredkovateľa, napr. centrálnej banky). V súčasnosti sa najčastejšie používa v bankovníctve.

Podľa spôsobu vyrovnávania platobných operácií sa rozlišujú dva typy zúčtovania: netto klíringové zúčtovanie a brutto klíringové zúčtovanie. Netto klíringové zúčtovanie spočíva v záverečnom porovnávaní záväzkov a pohľadávok evidovaných na klíringových účtoch, ktoré sa vzájomne započítajú a výsledkom je celkový debetný alebo kreditný zostatok voči určitému subjektu (vyrovnávajú sa len klíringové špičky). Rizikom takého zúčtovania je možnosť vzniku druhotnej platobnej neschopnosti komerčných bánk. Brutto klíringové zúčtovanie predstavuje zúčtovanie každej platobnej položky osobitne, t. j. banka osobitne uhrádza každý záväzok zo svojich pohľadávok, a platba sa uskutoční len v prípade dostatku platobných prostriedkov banky na jej klíringovom účte. Týmto spôsobom sa zabezpečuje likvidita jednotlivých bánk i bankového systému, ako aj právna istota príjemcov platieb o úhrade ich pohľadávok. V podmienkach brutto klíringového zúčtovania sa rozlišujú 2 systémy zúčtovania: 1. brutto klíringové zúčtovanie v reálnom čase (angl. Real Time Gross Settlement, RTGS), v ktorom sa spracúvajú platby v reálnom čase za sebou, ako aj platby, na ktoré má platiteľ na svojom účte dostatok peňažných prostriedkov. Riziko vzniká, ak jeden z účastníkov systému nemá na splnenie svojich záväzkov dostatok peňažných prostriedkov, a dochádza k ohrozeniu ostatných účastníkov platobného styku, ako aj celého platobného systému (domino efekt); 2. brutto klíringové zúčtovanie na konci dňa (angl. End-of-Day Gross Settlement, EDGS), pri ktorom sa platobné príkazy preberajú počas dňa, finálne zúčtovanie sa však robí až na konci dňa. Uplatňuje sa zásada vnútrodennej finality, teda každý platobný príkaz sa realizuje v ten deň, keď bol poslaný. Predchádza sa tak nahromadeniu neuhradených platobných príkazov nesolventných účastníkov platobného systému. Problémy s vnútrodennou likviditou sa riešia prostredníctvom vnútrodenných úverov od centrálnej banky alebo úvermi od iných bánk na medzibankovom trhu.

klast

klast [gr.] — geol. úlomok horniny alebo minerálu akejkoľvek veľkosti, úlomok živočíšnych a rastlinných tiel, schránok živočíchov ap., ktorý je súčasťou sedimentárnych hornín (→ klastické sedimenty). Klasty sa podľa pôvodu delia na intraklasty (z prostredia vlastného sedimentačného bazéna) a extraklasty (z oblasti mimo sedimentačného bazéna), bioklasty (klasty organického pôvodu) a olistolity. Materiál vzniknutý nahromadením klastov sa nazýva detrit.

klastické sedimenty

klastické sedimenty — nespevnené a spevnené sedimenty rôznych prostredí (suchozemského, jazerného, riečneho, morského) zložené z klastov, ktoré vznikli najmä mechanickým (menej aj chemickým) rozrúšaním existujúcich hornín v zóne zvetrávania. Vznikali už počas začiatočného formovania sa pevnej zemskej kôry a vznikajú aj v súčasnosti.

Klastické sedimenty sa členia podľa rôznych kritérií, a to najčastejšie na klastické sedimenty, ktoré zostali na mieste vzniku (in situ), a na premiestnené klastické sedimenty (tie sa delia podľa spôsobu transportu na premiestnené vetrom, tečúcou vodou, pevninským a vysokohorským ľadovcom a morskými prúdmi), ďalej podľa prevládajúcej veľkosti jednotlivých minerálnych a horninových súčastí (na psefity, psamity, aleurity a pelity, podľa typu tmeliacej hmoty v psefitoch a psamitoch na karbonát, ílovú hmotu, oxidy, hydroxidy železa a i.) a i. Ku klastickým sedimentom sa zaraďujú aj vulkanoklastické a zmiešané sedimenty, ktoré vznikajú pri explozívnej vulkanickej činnosti, keď sa na zemský povrch dostávajú rôzne veľké úlomky hornín (od jemného popola a vulkanického piesku až po kamene a sopečné bomby). Klastické sedimenty majú zásadný význam z hľadiska interpretácie minulého geologického vývoja oblasti zemského povrchu, napr. psefity (hruboúlomkovité klastické sedimenty) dokumentujú transgresiu mora na súš. Niektoré klastické sedimenty (štrky, piesky, íly, spraš) majú značný hospodársky význam v rôznych priemyslených odvetviach (stavebníctvo, zlievarenstvo, výroba skla, porcelánu, tehál, žiaruvzdorných materiálov a i.). Ako synonymá termínu klastické sedimenty sa v geologickej literatúre používajú aj termíny siliciklastické sedimenty, epiklastické sedimenty, detritické sedimenty, terigénne sedimenty a úlomkovité sedimenty.

Klamathovia

Klamathovia, vlastným menom Ewksiknii, Maqlaqs — severoamerický indiánsky kmeň žijúci na severozápade USA (juž. časť štátu Oregon a sev. časť štátu Kalifornia), kultúrne a jazykovo blízky Modokom; asi 4-tis. príslušníkov (2010). Klamathovia pôvodne žili medzi juž. časťou Kaskádových vrchov a pohorím Fremont Mountains v okolí jazier Upper Klamath a Agency a riek Williamson a Sprague polousadlým spôsobom života v malých osadách v kužeľovito tvarovaných polozemnicových obydliach pokrytých rohožami z tŕstia a trávou (v lete v málo zahĺbených alebo aj v nezahĺbených obydliach pokrytých iba rohožami z tŕstia). Organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Živili sa najmä lovom (jelene, vodné vtáctvo), rybolovom (ryby čeľade Catostomidae, lososy) a zberom (vodná ľalia Nuphar polysepala – wokas, kamasia), z remesiel bolo významné košikárstvo. Začiatkom 19. stor. (1826) prišli prvýkrát do kontaktu s Európanmi (zástupcami Spoločnosti Hudsonovho zálivu). Hoci mali (s výnimkou Modokov, Molalov, Wishramov a Waskov) časté konflikty so susednými i vzdialenejšími kmeňmi (Shastovia, Takelmovia, Paiuti, Kalapuyovia, Ačumawiovia, Atsugewiovia), bojom s Američanmi sa vyhýbali (nezúčastnili sa ani takzvanej vojny proti Modokom, Modoc War, 1872 – 73). R. 1864 uzatvorili spolu s Modokmi a Paiutmi-Yahuskinmi dohodu s USA o usadení sa v rezervácii ležiacej severových. od jazera Upper Klamath. V súčasnosti žijú v rezerváciách v juž. Oregone (Klamath Indian Reservation) a sev. Kalifornii (Quartz Valley Indian Reservation). Jazyk Klamathov (ewksiknii hemkanks, klamath) patrí do klamathsko-modockej skupiny penutijskej jazykovej rodiny. Je podľa nich nazvaných viacero geografických (mesto Klamath Falls, pohorie Klamath Mountains, rieka Klamath, jazerá Upper Klamath a Lower Klamath) a i. objektov.

Klas, Antonín

Klas, Antonín, 4. 9. 1927 Bratislava – 8. 7. 2014 tamže — slovenský ekonóm a informatik. R. 1950 – 68 pôsobil na Vysokej škole ekonomickej (dnes Ekonomická univerzita; 1960 – 64 prorektor pre vedu), kde 1964 založil a do 1967 viedol Výskumný ústav národohospodársky, 1968 – 90 riaditeľ Výskumného výpočtového strediska (v rámci Programu OSN) a 1991 – 2012 vedúci výskumný pracovník v Ústave ekonomickej teórie SAV (dnes Ekonomický ústav SAV) v Bratislave; 1968 profesor.

Zaoberal sa teóriou štatistiky, teóriou informácií, ekonomickou kybernetikou, znalostnou ekonomikou a informatizáciou spoločnosti. R. 1971 založil odborný časopis Informačné systémy (1971 – 90 šéfredaktor) a medzinárodný seminár o integrovanom štatistickom informačnom systéme Európskej hospodárskej komisie OSN (1971 – 90 predseda), 1975 – 89 koordinátor výskumného programu Európskej hospodárskej komisie OSN na aplikáciu počítačov v štatistike (Statistical Computing), 1977 spoluzakladateľ Medzinárodnej asociácie pre výpočtovú štatistiku (International Association for Statistical Computing, IASC; 1987 organizátor Svetového kongresu IASC v Tokiu; 1997 – 2005 viceprezident), 1981 – 83 autor a koordinátor projektu OSN Metainformačný systém, 2006 – 10 vedúci riešiteľ národného projektu Dlhodobá vízia a stratégie rozvoja znalostnej ekonomiky a spoločnosti.

Autor a spoluautor viacerých publikácií, napr. Základné otázky produktivity práce (1961), Informatizácia a spoločnosť: Vyspelé kapitalistické štáty (1988), Informatizácia ako faktor rozvoja ekonomiky a spoločnosti (2002), Technologický a inovačný rozvoj v SR (2005), Vývoj inštitúcií výskumu a vyššieho vzdelávania na Slovensku (860 – 2005), vydaná 2006, ako aj vedeckých článkov publikovaných v domácich a zahraničných časopisoch. Nositeľ viacerých ocenení.

Klös, Jakub ml.

Klös, Jakub, ml., aj Kles, Klez, Kloes, Kloez, Klöss, 19. 6. 1601 Bardejov – 22. 6. 1665 tamže — kníhtlačiar v Bardejove, syn Jakuba Klösa st., vnuk D. Gutgesela. R. 1622 prevzal kníhtlačiareň po svojom otcovi (1618 – 22 ju viedol faktor Martin Wolfgang), v máji 1625 získal mestské právo na tlačiarenskú činnosť, 1650 – 65 bol niekoľkokrát zvolený za richtára mesta Bardejov. R. 1638 obnovil vybavenie tlačiarne a pozdvihol ju na vysokú úroveň.

Na objednávku vydával rozsiahle teologické a právnické diela, napr. Jánom Okoličánim zveršovaný výťah z uhorského zvykového práva Š. Verbőciho Tripartiti operis iurium consuetudinariorum regni Hungariae compendium. Rythmis vulgaribus editum (1536), príručku Petra Hrabovského z Hrabového Manuale latino-hungarico-slavonicum (1657), historické spisy a diela predstaviteľov prešovskej filozofickej školy (J. Bayer, E. Ladiver ml.), divadelné školské hry, preklady evanjelií, učebnice J. Lipsia, F. Melanchtona a J. A. Komenského, básnické a vedecké diela Martina Wagnera ml. (*1547, †1590), veršovaný spis Andreasa Teutovillana, básne V. Balašu a J. Rimaia, spis D. Frölicha Medulla geographiae practicae (1639) i jeho kalendáre. Vlastným nákladom Klös vydával kalendáre, modlitebné knihy a učebnice. Počas jeho pôsobenia vyšlo vyše 70 titulov.

R. 1665 ťažko ochorel a tlačiareň testamentárne odkázal mestu Bardejov. Po 1665 pokračovala už ako mestská tlačiareň, pričom ju spravovali bývalí Klösovi faktori (1668 – 69 Juraj Sambuch, *zač. 17. stor., †1673, a 1669 – 1715 Tomáš Scholtz, †okolo 1715). R. 1715 ju odkúpili jezuiti a previezli do Košíc. Tlačiareň Klösa a jeho otca v Bardejove v priebehu takmer 70 rokov pôsobenia vydala 130 kníh, niektoré dokonca aj v rozsahu 1 000 strán. Jej produkcia výrazne ovplyvnila nielen bardejovské, ale aj širšie kultúrne a vzdelanostné prostredie.

kip

kip [laosky] — menová jednotka v Laose, ISO kód LAK. Bola zavedená 1954, keď nahradila francúzsky indočínsky piaster, súčasne bola vydaná aj čiastková jednotka att (1 kip = 100 attov). R. 1975 bol kip premenovaný na kip de libération (kip slobody), v decembri 1979 bola uskutočnená menová reforma, ktorá zaviedla tzv. nový kip (1 kip = 100 kipov de libération). V súčasnosti sú v obehu bankovky s nominálnymi hodnotami 500, 1 000, 2 000, 5 000, 10 000, 20 000, 50 000 a 100 000 kipov, mince sa nepoužívajú.

Király, János

Király [-ráj], János, 17. 3. 1858 Kőszeg, Maďarsko – 31. 7. 1929 Budapešť — uhorský a maďarský právnik. Študoval na Právnickej akadémii v Bratislave. Advokát a právny zástupca Bratislavy, 1888 – 96 vojenský sudca, 1896 – 1928 pôsobil na univerzite v Budapešti (1905 – 06 dekan právnickej fakulty); 1896 mimoriadny profesor, 1902 profesor.

Zaoberal sa všeobecnými a uhorskými právnymi dejinami a ústavným právom. Autor viacerých prác o stredovekom uhorskom práve, o dejinách práva a o ústavnom práve, napr. Dejiny bratislavského dunajského colného a prepravného práva (A pozsonyi nagydunai vám- és révjog története, 1890), Uhorské ústavné a právne dejiny s osobitným ohľadom na právny vývoj záp. Európy (Magyar alkotmány- és jogtörténet különös tekintettel a nyugat-európai jogfejlődésre, 1908), Kapitoly na tému zákonodarstvo sv. Štefana (Fejezetek Szent István törvényhozása köréből, 1928), Otázka nástupníctva uhorského trónu v období Arpádovcov (Az Árpádkorszakbeli magyar trónutódlás kérdése, 1929).

kirgizský jazyk

kirgizský jazyk, kirgizština, aj kyrgyzský jazyk, kyrgyzština, kirgizsky kyrgyz tili — turkický jazyk patriaci do severozáp. (kypčackej) skupiny altajskej jazykovej rodiny. Úradný jazyk v Kirgizsku (popri ruštine). Hovorí sa ním aj v Uzbekistane, Číne (Autonómna oblasť Sin-ťiang), Tadžikistane, Kazachstane a Afganistane. Do 1920 sa nazýval karakirgizský. Má 3 dialekty (podľa iných názorov 2 hlavné skupiny dialektov, sev. a juž.). Celonárodný spisovný kirgizský jazyk sa začal formovať na základe dialektu z Narynskej oblasti (Naryn oblusu; sev. skupina dialektov) po 1924. Podľa hláskových a gramatických osobitostí je najbližší altajčine. Pôvodne sa zapisoval arabským písmom, 1923 – 24 bola arabská grafika zreformovaná a doplnená o niektoré znaky tak, aby vyjadrovala fonetické zvláštnosti kirgizského jazyka (v Číne a v Afganistane sa používa dodnes). R. 1928 sa začal zapisovať latinkou. Od 1940 sa zapisuje cyrilikou doplnenou o 3 osobitné písmená.

Kirikire

Kirikire, Quiriquire — ložisko ropy a zemného plynu vo vých. Venezuele v sev. časti štátu Monagas asi 28 km od jeho hlavného mesta Maturín na juhových. okraji pohoria Serrania del Interior. Leží na sev. okraji tektonicky nestabilnej Maturínskej panvy a viaže sa na šošovky pieskov pliocénovo-pleistocénneho veku. Predpokladá sa, že ropa migrovala z morských a brakických vrstiev miocénu a kriedy v podloží. Surová ropa z Kirikire je relatívne ťažká, s nízkym obsahom síry. Je vhodná na výrobu vysokooktánového benzínu, ťažkej motorovej nafty a lodného paliva najvyššej kvality. S celkovými zásobami ropy viac ako 800 mil. barelov patrí Kirikire k najväčším ložiskám ropy vo Venezuele. Objavené 1928, ťažba ropy sa začala 1935, ťažba zemného plynu 2001.

Kirkúk

Kirkúk — ložisko ropy a zemného plynu pri meste Kirkúk v severových. Iraku. Je situované v antiklinálnej štruktúre s rozmermi 39 × 3,5 km, plocha roponosnosnej časti 52 km2. Produktívne karbonátové horniny sú zo str. eocénu až skorého miocénu a str. až z vrchnej kriedy. Začiatočné zásoby ropy 2,3 mld. t, zemného plynu 74 mld. m3. Ložisko (objavené 1927, ťažba sa začala 1934) produkuje aj po niekoľkých desaťročiach až jeden mil. barelov ropy denne, čo je takmer polovica denného irackého vývozu ropy. Vyťažená ropa sa vedie ropovodmi do Bagdadu a do prístavov Stredozemného mora v Turecku, Sýrii a Libanone, zemný plyn plynovodom do Bagdadu.

Kirunavaara

Kirunavaara, aj Kiirunavaara — ložisko železnej rudy magmatického pôvodu vo Švédsku juž. od mesta Kiruna v oblasti masívu Kirunavaara (aj Kiirunavaara). Vzniklo akumuláciou železa v dôsledku jeho značnej hustoty v spodnej časti magmatického kozuba. Hlavnou zložkou rudy je magnetit. Jedno z najväčších ložísk železnej rudy na svete (vďaka nemu je Švédsko najväčším producentom železa v Európskej únii). Pre zlú dostupnosť a nevhodné klimatické podmienky, ako aj pre vysoký obsah fosforu v rude tam ťažba do konca 19. stor. nemala väčší význam (spočiatku prebiehala povrchovo, od 60. rokov 20. stor. hlbinne), vďaka zdokonaleniu spracovania rudy (odstránenie fosforu) a dobudovaniu železnice (1899) sa však zatraktívnila. Produkcia železa sa v ďalšom období stále zvyšovala (24 mil. t, 1973; 27,5 mil. t, 2008, 70 mil. t, 2015), predpokladá sa, že 2020 sa vyťaží 100 mil. t rudy. Sev. od Kiruny leží vrch Luossavaara s ložiskom železnej rudy ťaženej v 20. stor. povrchovým spôsobom. Banskú činnosť v oblasti prevádzkuje už od 19. stor. koncern Luossavaara-Kiirunavaara Aktiebolag (LKAB, založený 1890) so sídlom v meste Luleå. Počas 2. svetovej vojny zohrávala železná ruda z tejto oblasti významnú úlohu v nemeckom vojenskom priemysle.

Kišiday, František Alexander

Kišiday [-daj], František Alexander, 22. 9. 1940 Kalinov, okres Medzilaborce – 24. 8. 1987 Bratislava, pochovaný v Obišovciach, okres Košice-okolie — slovenský rímskokatolícky kňaz, teológ a náboženský publicista. R. 1963 bol vysvätený za kňaza, 1963 – 65 pôsobil ako kaplán v Zborove a 1965 – 66 v Bardejove, 1966 – 73 správca farnosti v Kostoľanoch nad Hornádom, 1973 – 77 vo Fričovciach a od 1977 v Bratislave (v mestskej časti Jarovce). Súčasne od 1977 pôsobil na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde prednášal fundamentálnu teológiu a teológiu náboženstiev. Priekopník religionistiky na Slovensku, o. i. sa zaoberal otázkami nekatolíckych náboženských tradícií (významné sú najmä jeho komparatistické štúdie) a dialógom s neveriacimi. Autor niekoľkých vysokoškolských skrípt, spoluautor práce Malá koncilová konkordancia (1980). Člen redakčnej rady časopisu Duchovný pastier, do ktorého prispieval aj teologickými štúdiami a článkami.

Kišovce-Švábovce

Kišovce-Švábovce — ložisko mangánovej rudy na severových. Slovensku juhových. od mesta Poprad v blízkosti obcí Kišovce (dnes miestna časť obce Hôrka), Švábovce a Hozelec. Ruda v ložisku má sedimentárny pôvod a je súčasťou pieskovcovo-ílovcového komplexu paleogénneho veku. Rudné minerály sú rodochrozit, manganokalcit a manganit. Ruda sa od 17. stor. ťažila povrchovo (hlavný sloj mal pôvodne hrúbku okolo 70 cm, zriedkavo až 3 m a obsahoval 15 – 23 % mangánu), pre vyčerpanie povrchových zásob sa na začiatku 20. stor. začalo ťažiť hlbinne. Banská činnosť bola ukončená 1971 pre nízky dopyt, vysoké ťažobné náklady a nízku predajnú cenu rudy, ako aj pre únik metánu v banských priestoroch. V súčasnosti sa ložisko nevyužíva.

Kita, Jaroslav

Kita, Jaroslav, 8. 4. 1949 Kežmarok — slovenský ekonóm. Od 1975 pôsobí na Ekonomickej univerzite v Bratislave (2000 – 07 prodekan, 2007 – 11 dekan Obchodnej fakulty); 2002 profesor. Absolvoval niekoľko stáží na zahraničných univerzitách vo Francúzsku (1992 – 2001, Grenoble, Poitiers, Rennes) a v Spojenom kráľovstve (2000, Newcastle upon Tyne). Zaoberá sa problematikou obchodu a marketingu, modelov marketingového rozhodovania, nákupu a predaja, riadenia ponuky priemyselných podnikov, ako aj reštrukturalizácie podnikov, hospodárstva a spoločnosti v krajinách Vyšehradskej skupiny v rámci medzinárodnej vedeckovýskumnej siete PGV (Pays du Groupe de Visegrad; člen jej riadiaceho výboru). Koordinátor a garant frankofónneho štúdia na Ekonomickej univerzite a celouniverzitného programu Manažment predaja vo francúzskom jazyku. Autor alebo vedúci autorského kolektívu viacerých monografií, napr. Nákup a predaj (1998), Marketingové aplikácie (2000), učebníc Marketing (2000), Nákup a predaj – základné obchodné funkcie výrobného podniku (2010), Modely marketingového rozhodovania (2012), Plánovanie predaja na trhu výrobnej sféry (2014), ako aj niekoľkých vysokoškolských učebných textov. Člen redakčných a programových rád viacerých vedeckých časopisov. Nositeľ francúzskeho štátneho vyznamenania Rytier rádu akademických paliem (Chevalier dans l’Ordre des Palmes académiques, 2002).

Kitamori, Kazó

Kitamori, Kazó, 2. 1. 1916 Kumamoto – 29. 9. 1998 Takasaki, prefektúra Gunma — japonský protestantský teológ, pastor a spisovateľ. Študoval na Luteránskom teologickom seminári v Tokiu (1935 – 38) a na Kjótskej cisárskej univerzite (1938 – 41). Prednášal vo Východojaponskom teologickom seminári, systematickú teológiu vyučoval na Tokijskom zjednotenom teologickom seminári. Predstaviteľ teológie bolesti Boha, ktorá sa sústreďuje na utrpenie Boha a ľudské utrpenie; jej koncepciu predstavil v diele Teológia bolesti Boha (Kami no itami no šingaku, 1946). Do 1986 bol aktívne činný v najväčšej japonskej povojnovej únii protestantských denominácií Zjednotená Kristova cirkev (Nihon Kirisuto Kjódan; angl. Kyodan Church, United Church of Christ in Japan, skr. UCCJ).

Kitara

Kitara, aj Kitwara — stará africká ríša (kráľovstvo) vo vých. Afrike v Medzijazerí (oblasť Veľkých afrických jazier). Podľa ústnej tradície ju v 10. – 12. stor. založila dynastia Tembuziovcov (Tembuzi, Batembuzi; prvým panovníkom bol Ruhanga), ktorú neskôr vystriedala dynastia Čweziovcov (Chwezi, Bachwezi). V čase najväčšieho rozkvetu v 14. a 15. stor. zaberala územie dnešnej Ugandy, Rwandy, Burundi, sev. Tanzánie a vých. oblasti Konžskej demokratickej republiky. Existenciu vyspelej spoločnosti dokladá jej hlavné mesto Bigo bya Mugenyi, dnes archeologická lokalita v str. Ugande (rozloha asi 4 ha) v údolí rieky Katonga, obohnané hlinenými valmi a asi 4 m hlbokou a vyše 10 km dlhou priekopou. Nájazdy nilótskych Luov a Atekerov migrujúcich na územie Kitary zo severu (z územia dnešného Južného Sudánu) viedli v 16. stor. k rozpadu ríše (kráľovstva). Jej nástupcom sa stalo na severe ležiace Buňoro (aj Bunyoro, Buňoro-Kitara, Bunyoro-Kitara), v juž. častiach vznikli ríše (kráľovstvá) Ankole, Karagwe, Kyamutwara, Burundi a Rwanda.

Kizak, Jozef

Kizak, Jozef, 23. 3. 1898 Kamienka, okres Stará Ľubovňa – 21. 12. 1966 Košice — gréckokatolícky teológ, verejný činiteľ, publicista. Teológiu študoval v Budapešti, teológiu a prírodné vedy v Prahe. Od 1920 pôsobil v kantorsko-učiteľskom ústave (tzv. preparandia), na gréckokatolíckej ruskej meštianskej škole a na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove (dnes Gréckokatolícka teologická fakulta Prešovskej univerzity). R. 1928 založil a viedol prvú rusínsku skautskú organizáciu, 1929 založil a do 1939 viedol Literárny kruh A. Duchnoviča. R. 1929 delegát Prešovského biskupstva pre katolícke školstvo na Slovensku, od 1932 titulárny kanonik Gréckokatolíckej eparchie v Prešove. Po 1945 pôsobil na odborných školách v Prešove, od 1945 na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove (1947 – 48 prodekan). Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi v Československu 1950 (→ Prešovský sobor) prijal pravoslávie a bol vymenovaný za profesora na Pravoslávnej bohosloveckej fakulte v Prešove (1954 – 55 prodekan). Autor viacerých prác z filozofie, zo všeobecnej a špeciálnej dogmatiky a z cirkevného práva, ako aj rozhlasových relácií a divadelných hier.

klarisky

klarisky [vl. m.], Rád svätej Kláry, lat. Ordo Sanctae Clarae, OSC — rímskokatolícka ženská rehoľa, druhý františkánsky rád (→ františkáni). Založená 1212 pri Assisi sv. Klárou a sv. Františkom z Assisi na podnet Kláry, ktorá pod vplyvom Františkovho účinkovania opustila rodičovský dom, vyhľadala Františka a zaviazala sa žiť mimo svetského života v úplnej chudobe podľa reguly františkánskeho rádu. Klára a jej nasledovníčky (o. i. aj jej sestry Agnes a Beatrice i matka Ortolana) sa 1214 usídlili v kláštore pri Kostole sv. Damiána v Assisi, podľa ktorého sa nazývali Chudobné panie od sv. Damiána (Pauperes dominae de San Damiano, lat. Pauperes dominae Sancti Damiani) alebo Rád chudobných panien, neskôr aj Chudobné sestry od sv. Damiána (damiánky, po smrti Kláry od 1263 klarisky), a 1215 sa Klára stala abatišou.

Klarisky v úsilí čo najlepšie sa pripodobniť chudobnému, trpiacemu a milujúcemu Ježišovi Kristovi žili v prísnej klauzúre a chudobe. Členky rádu nesmeli opustiť kláštor, ako sprostredkovateľky medzi ním a okolitým svetom slúžili tzv. vonkajšie sestry. Ideál chudoby nemohli napĺňať voľným žobraním po mestách, preto vytvorili novú formu kláštorného života, bez pozemkov, majetkov a príjmov. Klára sa pokúšala dosiahnuť u pápežov schválenie prísnej chudoby (tzv. Privilégium chudoby, Privilegium paupertatis). Po vzniku nových kláštorov na severe Talianska bol rád vystavený tlaku vzdať sa požiadavky absolútnej chudoby, čo bolo cirkevnými úradmi považované pri ženských kláštoroch za nepraktické. R. 1219 vydal pápež Honorius III. regulu vypracovanú kardinálom Hugolinom de Segni (neskorší pápež Gregor IX.), ktorá povoľovala rádu vlastniť spoločný majetok, proti čomu sa Klára postavila a regulu neprijala. R. 1228 jej Gregor IX. udelil Privilégium chudoby (Privilegium paupertatis), ktoré jej a Kláštoru sv. Damiána poskytovalo možnosť žiť len z almužien (klarisky prijímali len to, čo vyžobrali bratia františkáni), bez akéhokoľvek záväzku z vlastníctva majetku. Klára na konci života osobne spísala regulu vlastného chápania františkánskej formy zasväteného života, ktorú Inocent IV. potvrdil dva dni pred jej smrťou (9. augusta 1253) pápežskou bulou Solet annuere (uchovávaná v Kláštore sv. Kláry v Assisi).

Klarisky sa rýchlo rozšírili aj do ostatných regiónov Talianska a po celej Európe, ich kláštory sa budovali spoločne s mužskými františkánskymi kláštormi, pričom františkáni boli duchovnými správcami a vodcami klarisiek. R. 1233 prišli klarisky na pozvanie sv. Anežky Českej do Prahy (z Tridentu), kde založili kláštor (dnes Kláštor sv. Anežky Českej) ako jeden z prvých v zaalpskej časti Európy; 1420 boli vyhnané husitmi a usadili sa v Týnci (dnes Panenský Týnec, okres Louny), do Prahy sa vrátili 1627. Boj o tzv. pravú regulu v 13. stor. spôsobil rozštiepenie klarisiek na viacero vetiev, väčšina kláštorov však nakoniec prijala neskoršiu, miernejšiu regulu pápeža Urbana IV. (1263), ktorý zrušil privilégium chudoby a príslušníčky kláštorov riadiacich sa touto regulou sa začali nazývať urbanky (na odlíšenie od klarisiek, ktoré sa riadili pôvodnou, prísnejšou regulou). V 15. – 16. stor. prebehlo vnútri františkánskych hnutí niekoľko reforiem, ktoré spôsobili rozštiepenie klarisiek na ďalšie rehoľné vetvy, napr. na kolektínky založené zač. 15. stor. Colette z Corbie (vl. m. Nicolette Boilletová, Boillet, *1381, †1447), ktorá zaviedla reformu v duchu požiadavky prísnej chudoby, a klarisky-kapucínky založené 1535 v Neapole Mariou Laurenciou Longovou (Longo, *asi 1463, †asi 1542), ktoré patria pod správu kapucínov (odtiaľ ich názov; uznané 1538 pápežom Pavlom III. ako tzv. kláštor najprísnejšej disciplíny sv. Kláry; kontemplatívny rád žijúci v pápežskej klauzúre).

Klarisky skladajú sľub duchovnej čistoty, poslušnosti a chudoby. Žijú predovšetkým z darov dobrodincov. Venujú sa modlitbe a kontemplácii, práci v klauzúre kláštora (obyčajne v kláštorných nemocniciach) a poskytovaniu duchovnej útechy. Rehoľný odev sa skladá z hnedého (čierneho) habitu strihaného v tvare kríža (symbolizuje Ježiša Krista), opásaného namiesto opaska (akt zanechania opaska, ktorý v stredoveku vyjadroval spoločenské postavenie, priniesol František, aby tak demonštroval svoj vzťah k chudobe) bielym cingulom s 3 uzlami (symboly chudoby, poslušnosti a čistoty) a z hnedého (čierneho, u laických sestier bieleho) závoja pokrývajúceho hlavu, obmedzujúceho úplný rozhľad do strán, čím pomáha pri koncentrácii na modlitbu. Na čele kláštora stála v minulosti abatiša, v súčasnosti predstavená (opátka). Kláštory spravidla patria pod príslušnú regionálnu konfederáciu a podliehajú vedeniu provinciála františkánov alebo miestneho diecézneho biskupa. V súčasnosti existuje vo svete okolo 750 kláštorov, v ktorých žije asi 13-tis. sestier.

Na územie Slovenska prišli klarisky na pozvanie uhorského kráľa Bela IV. R. 1239 sa usadili v Trnave, o čom svedčí listina pápeža Gregora IX. adresovaná trnavským klariskám a zmienka v listine z 1240 o udelení dôchodkov z dediny Boleráz Belom IV. Koncom 13. stor. sa usadili aj v Bratislave (komunita bola schválená 1297 pápežom Bonifácom VII.), kde im Ondrej III. daroval opustený kláštor cisterciánok, v 14. stor. pri ňom vybudovali aj kostol. R. 1782 bol rád v habsburskej monarchii dekrétom cisára Jozefa II. zrušený. V súčasnosti (od 2001) sa na Slovensku nachádza jediný kláštor klarisiek-kapucínok v Kopernici (okres Žiar nad Hronom). Klarisky zo Slovenska tvoria súčasť komunity klarisiek pôvodne obývajúcej kláštor v Paderborne (Severné Porýnie-Vestfálsko) v Nemecku, ktorá sa ako konvent 2014 presťahovala do areálu františkánskeho ženského rádu v Salzkottene, kde žije v spoločenstve s ním.

Klement III.

Klement III., vlastným menom Guiberto di Ravenna, aj Wiberto di Ravenna, 1023 alebo 1025 Parma – 8. 9. 1100 Civita Castellana, provincia Viterbo — protipápež (1080, 1084 – 1100). Pochádzal zo šľachtickej rodiny. R. 1058 – 63 pôsobil ako kancelár pre Taliansko na rímsko-nemeckom cisárskom dvore. R. 1072 bol rímsko-nemeckým kráľom Henrichom IV. vymenovaný za arcibiskupa v Ravenne (pápež Alexander II. ho však v tejto funkcii potvrdil až na naliehanie archidiakona Hildebranda, neskoršieho pápeža Gregora VII.). V spore medzi pápežom Gregorom VII. a Henrichom IV. v boji o investitúru sa priklonil na Henrichovu stranu, preto bol suspendovaný (1076) a následne na synode (1078) zvolanej pápežom exkomunikovaný. Na Henrichovo naliehanie bol 1080 na synode v Brixene zvolený za protipápeža, 1084 po Henrichovom príchode do Ríma a po vyhnaní Gregora VII. bol v úrade potvrdený a Henricha korunoval za rímsko-nemeckého cisára. Obidvaja však čoskoro z Ríma ušli pred blížiacim sa normanským vojskom. Klement III. sa uchýlil do Ravenny a do Ríma sa vrátil až po smrti pápeža Gregora VII. (1085). Bol protipápežom aj počas pontifikátov Viktora III., Urbana II. a Paschala II., väčšinu času však prežil v exile. Usiloval sa o reformu cirkvi, zvolal synodu (1091/92) proti nikolaitizmu (manželstvá kňazov) a simónii.

Klement VII.

Klement VII., vlastným menom Robert zo Ženevy, 1342 Ženeva – 16. 9. 1394 Avignon, Francúzsko — protipápež (1378 – 94) švajčiarskeho pôvodu. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, po štúdiách na Sorbone pôsobil ako kanonik v Paríži. R. 1361 sa stal biskupom v Thérouanne (dnes v departemente Pas-de-Calais), 1368 arcibiskupom v Cambrai (dnes v departemente Nord) a 1371 kardinálom. R. 1377 stál na čele vojsk, ktoré zasahovali počas rebélie proti Cirkevnému štátu v talianskej Cesene, kde bolo zabitých viac ako 2-tis. ľudí. Sklamaný z pontifikátu pápeža Urbana VI. (v úrade bol od marca 1378), sa v septembri 1378 v talianskom Fondi (dnes provincia Latina) dal skupinou francúzskych kardinálov zvoliť za protipápeža. Po následnej exkomunikácii Klementa VII. a jeho prívržencov Urbanom VI. sa začala veľká schizma (aj pápežská alebo záp. schizma, 1378 – 1417). Po neúspešných pokusoch usídliť sa v Ríme sa Klement VII. 1379 usadil v pápežskom paláci v Avignone (prvý avignonský protipápež), čím sa stal závislým od francúzskeho kráľa. Okrem Francúzska ho podporovali aj Sicílske kráľovstvo, Aragónsko, Kastília, Portugalsko, Škótsko, Nórsko, Dánsko a Uhorské kráľovstvo. Po voľbe nového pápeža Bonifáca IX., ktorý získal podporu Sicílskeho kráľovstva a Francúzska (od 1390), bol Klement VII. vyzvaný, aby dobrovoľne odstúpil, čo však nespravil.

Klement VIII.

Klement VIII., vlastným menom Gil Sánchez de Muñoz y Carbón, asi 1369 Teruel, región Teruel – 28. 12. 1446 Malorka, pochovaný v katedrále Santa María v Palma de Mallorca — protipápež (1423 – 29) španielskeho pôvodu. Bol kanonikom v Barcelone. Neskôr pôsobil ako poradca u Pedra de Luna, neskoršieho protipápeža Benedikta XIII., po ktorého smrti bol zvolený za protipápeža (počas pontifikátu Martina V.; 1417 – 31). Sídlil na hrade v španielskom meste Peñíscola. Nakoniec však z politických príčin abdikoval a uznal za pápeža Martina V., ktorý ho 1429 ustanovil za biskupa na Malorke.

klerikalizmus

klerikalizmus [gr.] —

1. v katolíckej cirkvi právny stav zdôrazňujúci postavenie duchovných (klerikov) na úkor laikov, na základe ktorého všetku moc pri dôležitých rozhodnutiach majú klerici; laici nerozhodujú (nemôžu spolurozhodovať) vo vieroučných, v ekonomických či v personálnych otázkach. Tento stav pretrvával až do 2. vatikánskeho koncilu (1962 – 65), ktorý prelomil jednostranné zdôrazňovanie pozície kléru a vyzdvihol úlohu laikov. Klerikalizmus ako ideologická predstava pretrváva však aj v súčasnej cirkvi a uplatňuje sa v praxi;

2. zasahovanie predstaviteľov cirkvi do života spoločnosti s cieľom ovplyvniť rozhodovanie o spoločenskom a politickom dianí. Vo filozofii a v politických vedách sa ako klerikalizmus označuje priama alebo nepriama (zákulisná) vláda kňazov (kléru; aj klérokracia) v spoločnosti, pričom ostatní občania (či sú alebo nie sú členmi cirkvi) majú podriadenú pozíciu. Klerikalizmus vyúsťuje do rôznych spoločenských a politických systémov, ako sú štátne náboženstvo a teokracia. Za klerikalizmus však nemožno považovať vyjadrovanie sa cirkvi k otázkam verejného života. Začiatky klerikalizmu v katolíckej cirkvi sa objavili v 2. pol. 11. stor. za pontifikátu pápeža Gregora VII., ktorý sa usiloval vymaniť cirkev spod priamej moci a vplyvu svetskej moci (libertas ecclesiae) a právnou úpravou Dictatus Gregorii Papae (Pápežov diktát) vyhlásil pápežský supremát nad svetskou mocou (→ boj o investitúru). Tento proces kulminoval vydaním buly Unam Sanctam (1302) pápežom Bonifácom VIII. a požiadavkou zakotviť pápežskú nadriadenosť vo vtedajšej, dobovo chápanej politickej filozofii. Upevňovanie politického vplyvu cirkvi viedlo k vzniku antiklerikalizmu najprv v hnutiach chudoby počas vrcholného a neskorého stredoveku a neskôr v reformačných hnutiach (→ reformácia) i počas osvietenstva (v niektorých štátoch, napr. vo Francúzsku, sa za klerikalizmus považoval každý prejav cirkvi v spoločnosti a v privátnej oblasti a bol považovaný za nežiaduci).

Pojem klerikalizmus sa však začal používať až v 19. stor., pričom jeho jednotlivé formy boli v súvislosti s rozvojom kapitalizmu a so sekularizáciou spoločnosti kritizované a odmietané. Koncom 19. stor. v rámci rozvoja parlamentarizmu boli založené viaceré politické strany (v Taliansku, Rakúsko-Uhorsku, Belgicku, Holandsku, Luxembursku), ktorých činnosť bola považovaná za klerikálnu. Počas 2. svetovej vojny bolo nadmerné zasahovanie katolíckeho kléru do politického a spoločenského diania krajín, ktoré rôznym spôsobom spolupracovali s nacistickým Nemeckom, označované (najmä jeho oponentmi) za klérofašizmus. Od pol. 20. stor. strácal klerikalizmus v kresťanskej kultúre svoj význam, pretože v niektorých štátoch bola realizovaná odluka cirkvi od štátu a katolícka cirkev začala obmedzovať pôsobenie svojich duchovných (kňazov) v politike; podľa Kódexu kánonického práva (kánon 287) sa politické aktivity kléru neodporúčajú. V bývalých socialistických štátoch str. a vých. Európy bol klerikalizmus eliminovaný spolu s potláčaním náboženských slobôd a s presadzovaním ateistického svetonázoru, po páde komunistických režimov sa tam objavili snahy o zvýšenie vplyvu cirkvi vo verejnom živote. V modernej spoločnosti sa klerikalizmus objavuje už iba okrajovo v podobe aktivít malých skupín (niekedy najmä prostredníctvom lobistických a zákulisných praktík) usilujúcich sa zvýšiť svoj politický vplyv, nedominuje ani v moderných kresťanských a kresťanskodemokratických stranách. Niekedy sa ako klerikalizmus nepresne označujú aj politické smery a hnutia v štátoch s islamskou kultúrou.